{"guid": "8da3d94a-097d-4075-bbf0-c28c0ef94cd6:ec58ef2a-76e1-44d3-8350-ade1d40bd051", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2019:1013200545.2", "spisova_znacka": "10Sža/15/2016", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sža/15/2016 z 27. 3. 2019", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 27. marca 2019, sp. zn. 10Sža/15/2016, ECLI:SK:NSSR:2019:1013200545.2", "identifikacne_cislo": "1013200545", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Elena Berthotyová", "sudca_id": 131, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-elena-berthotyova-131", "datum_vydania": "2019-03-27", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Zmenené"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2002/48/#paragraf-43.odsek-1.pismeno-f", "nazov": "§ 43 ods. 1 písm. f) zákona č. 48/2002 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2002/48/#paragraf-43.odsek-1.pismeno-f", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/48-2002/paragraf-43"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2002/48#paragraf-43"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/ec58ef2a-76e1-44d3-8350-ade1d40bd051", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2019:1013200545.2", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2019:1013200545.2", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2019:1013200545.2/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n10Sža/15/2016\n1013200545\n27. 03. 2019\nJUDr. Elena Berthotyová\nECLI:SK:NSSR:2019:1013200545.2\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eleny Berthotyovej,\nPhD. a členov senátu JUDr. Zuzany Ďurišovej a JUDr. Jany Hatalovej, PhD., v právnej veci žalobcu:\nZ. F., nar. XX.XX.XXXX, štátny príslušník Alžírska, zastúpený: Advokátska kancelária Škamla s.r.\no., so sídlom Makovického 15, 010 01 Žilina, zast.: JUDr. Sabína Hodoňová, advokátka, so sídlom\nMariánske nám. 31, 010 01 Žilina, proti žalovanému: Prezídium Policajného zboru, Úrad hraničnej\na cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Bratislava, Hrobákova 44, 852 42\nBratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-BA2-2013/000041-003 zo\ndňa 15.01.2013, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 6S/73/2013-54\nzo dňa 22.04.2016, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 6S/73/2013-54 zo dňa 22.\napríla 2016 m e n í tak, že rozhodnutie žalovaného č. PPZ-HCP-BA2-2013/000041-003 zo dňa 15.\njanuára 2013 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.\nŽalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi trovy konania vo výške 430,11 € titulom náhrady trov\nprávneho zastúpenia a iné trovy konania vo výške 140 Eur titulom náhrady súdneho poplatku k rukám\njeho právneho zástupcu do tridsiatich dní od právoplatnosti rozsudku.\nodôvodnenie:\nI.\nPriebeh a výsledky administratívneho konania\n1. Rozhodnutím č. PPZ-HCP-BA2-2013/000041-003 zo dňa 15.01.2013, žalovaný rozhodol o zamietnutí\nodvolania a potvrdení rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu - Oddeleniu cudzineckej polície\nPolicajného zboru Dunajská Streda zo dňa 21.09.2012, Č. p.: PPZ-HCP-BA8-Ž-23-47/2012, ktorým bola\nzamietnutá žiadosť žalobcu o udelenie tolerovaného pobytu na území Slovenskej republiky.\n2. Žalovaný k námietke existencie prekážky žalobcovho administratívneho vyhostenia z územia\nSlovenskej republiky uviedol, že z dôvodovej správy k zákonu č. 48/2002 Z. z. ohľadom inštitútu\ntolerovaného pobytu (upravený v § 43 a§ 44) vyplýva, že ide o novú formu pobytu, ktorý sa cudzincovi\nudelí v prípade, ak sa na území Slovenskej republiky zdržiava a nespĺňa podmienky oprávneného\npobytu a z objektívnych dôvodov nemôže z územia Slovenskej republiky vycestovať alebo nemôže\nbyť vyhostený. Z uvedeného je zrejmá nutnosť splnenia podmienky zdržiavania sa cudzinca na území\nSlovenskej republiky. Napriek tomu, že dôvodová správa nie je právne záväzná, ide o autentický výklad\nprávnej normy štátnym orgánom, ktorý ju prijal a ako taká objasňuje jej normatívny význam.\n\n3. Ohľadom námietky rešpektovania rodinného a súkromného života žalobcu v zmysle Dohovoru o\nochrane ľudských práv a slobôd bolo v rozhodnutí uvedené, že právo na rešpektovanie rodinného a\nsúkromného života, chránené čl. 8 Dohovoru je právom podmieneným a teda nie absolútnym. Odsek\n2 čl. 8 uvádza rad legitímnych cieľov, z dôvodu ktorých môže byť do tohto práva zasiahnuté. Verejná\nbezpečnosť, ochrana poriadku a predchádzanie zločinnosti, ochrana zdravia a morálky sú v tomto\nprípade dôvodmi umožňujúcimi štátu zasahovať do týchto práv. Podmienkou štátneho orgánu na zásah\ndo tohto práva je súlad takéhoto zásahu so zákonom, ako aj jeho nutnosť v demokratickej spoločnosti.\nPovinnosť štátu rešpektovať rodinný a súkromný život jednotlivca zahŕňa aj pozitívnu povinnosť štátu\nprijať také opatrenia, aby výkon práv bol efektívny. Jednou z podmienok tohto zásahu je zistenie, či\nžalobca skutočne realizuje na území Slovenskej republiky rodinný a súkromný život. Predpokladom\npre súkromný život sú predovšetkým vytvorené osobné, sociálne a ekonomické väzby, čo v prípade\nžalobcu absentuje. Taktiež snaha o akceptáciu práva na rodinný život nebola zo strany žalobcu nijako\npreukázaná, napr. formou komunikácie so synom, bývalou manželkou, poskytovanie im finančnej\npodpory a to ani počas jeho prítomnosti na území Slovenskej republiky.\n4. Čo sa týka získania informácií utajovaného charakteru a následného postupu správneho orgánu v\nzmysle zákona č. 48/2002 Z. z., žalovaný poukázal na to, že konanie o žiadosti žalobcu sa začalo v\nzmysle vyššie uvedeného zákona, ktorého platnosť skončila k 31.12.2011. Napriek súčasne platnému\nzákonu o pobyte cudzincov (zákon č. 404/2011 Z. z.) sa v zmysle § 131 ods. 10 tohto zákona, konania\nzačaté pred jeho účinnosťou dokončia podľa doterajších predpisov. Podľa tohto zákona sa dokončia iba\nvtedy, ak je to pre osobu priaznivejšie. Z tohto dôvodu prvostupňový správny orgán v konaní o žiadosti\nžalobcu pokračoval podľa zákona č. 48/2002 Z. z., ktorého znenie podľa novely (zákon č. 594/2009 Z.\nz.) účinnej od 05.04.2010 v bode 45 v § 43 ods. 1 písm. f) má podobu takú, že na konci sa pripájajú\nslová: „a neohrozuje bezpečnosť štátu alebo verejný poriadok okrem cudzinca uvedeného v § 23 ods.\n1 a v § 35 ods. 1 písm. a) až d)“. V prípade, keď v priebehu správneho konania dôjde k zmene právnej\núpravy napr. novelou, rozhodnutie správneho orgánu musí byť v zmysle § 46 a § 47 Správneho poriadku\nvydané v súlade s účinnou právnou úpravou. Potom rozhodnutie musí byť v súlade s právnou úpravou\núčinnou v čase vydania rozhodnutia a teda aj posudzovanie splnenia podmienok pobytu muselo byť v\nsúlade s uvedenou právnou úpravou. Výnimku by tvorili len prípady, ak by ustanovenia novej právnej\núpravy explicitne uvádzali, že konanie začaté pred účinnosťou novej právnej úpravy sa dokončí podľa\npredchádzajúcej právnej úpravy.\n5. Podľa žalovaného z uvedeného dôvodu v zmysle § 43 ods. 1 písm. f) zákona č. 48/2002 Z. z.\nsprávny orgán postupoval správne, keď posudzoval splnenie podmienok na udelenie tolerovaného\npobytu žalobcu aj z hľadiska, či neohrozuje bezpečnosť štátu alebo verejný poriadok, za ktorým účelom\nsi zaobstaral vyjadrenie orgánu presadzujúceho právo (SIS). S jeho obsahom sa žalovaný oboznámil\n(išlo o utajovanú písomnosť stupňa „dôverné“) a žalobcov splnomocnený zástupca sa mal možnosť pred\nvydaním rozhodnutia oboznámiť s obsahom spisu a jeho podkladmi a podať k nim vyjadrenie.\n\nII.\nKonanie na krajskom súde\n6. Krajský súd v Bratislave napadnutým rozsudkom zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa\ndomáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného, ktorý rozhodnutím č. PPZ-HCPBA2-2013/000041-003 zo dňa 15.01.2013, rozhodol o zamietnutí odvolania a potvrdení rozhodnutia\nprvostupňového správneho orgánu - Oddeleniu cudzineckej polície Policajného zboru Dunajská Streda\nzo dňa 21.09.2012, Č. p.: PPZ-HCP-BA8-Ž-23-47/2012, ktorým bola zamietnutá žiadosť žalobcu o\nudelenie tolerovaného pobytu na území Slovenskej republiky.\n7. V dôvodoch rozsudku uviedol, že preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie správneho\norgánu, ktoré jeho vydaniu predchádzalo a to v rozsahu a dôvodov vyplývajúcich zo žaloby a dospel k\nzáveru, že žaloba nie je dôvodná.\n8. Krajský súd k námietke neskúmania existencie prekážky administratívneho vyhostenia žalobcu\nsprávnymi orgánmi a potrebe žiadateľa (žalobcu), aby sa fyzicky nachádzal na území Slovenskej\nrepubliky v prípade rozhodovania o žiadosti o tolerovaný pobyt uviedol, že je pravdou, že zákon o\n\npobyte cudzincov č. 48/2002 Z. z. v § 43 výslovne neukladá povinnosť žiadateľovi, aby sa v čase\nrozhodovania o jeho žiadosti o udelenie tolerovaného pobytu nachádzal na území Slovenskej republiky.\nTakáto povinnosť podľa krajského vyplýva len z dôvodovej správy k zákonu, ktorá však nie je právne\nzáväzná. V prejednávanom prípade sa žalobca skutočne v čase vydania preskúmavaných rozhodnutí\no jeho žiadosti o tolerovaný pobyt správnymi orgánmi na území Slovenskej republiky nenachádzal a\nto z dôvodu jeho administratívneho vyhostenia z územia Slovenska, ku ktorému došlo v apríli 2010\n(zároveň mu bol udelený zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky do apríla 2016). Až do času\njeho administratívneho vyhostenia sa žalobca na území Slovenskej republiky nachádzal. Správny orgán\npodľa krajského súdu nemôže podmieňovať splnenie tejto podmienky, keď sám rozhodol o vyhostení\nžalobcu, ktorý sa potom na území Slovenskej republiky nemohol nachádzať a túto podmienku splniť.\nOdvolanie sa v rozhodnutiach správnych orgánov na nesplnenie tejto podmienky preto súd považoval\nza účelové.\n9. Krajský súd v tejto súvislosti uviedol, že existuje predpoklad sa domnievať, že ak bol žalobca z\núzemia Slovenskej republiky administratívne vyhostený, tak potom v tomto konaní bola aj preverovaná\na skúmaná otázka možnej prekážky jeho vyhostenia. Keďže predmetné rozhodnutie o vyhostení\nžalobcu nadobudlo právoplatnosť a k jeho vyhosteniu aj skutočne došlo v roku 2010, tak potom táto\notázka bola správnymi orgánmi v konaní o vyhostení žalobcu vyhodnotená v prospech možnosti jeho\nadministratívneho vyhostenia z územia Slovenskej republiky.\n10. Krajský súd poukázal na ustanovenie § 58 v ods. 2 zákona č. 48/2002 Z. z., ktoré obsahuje\nprekážku administratívneho vyhostenia a stanovuje možnosť neprihliadnutia na ňu v prípade, ak\ncudzinec predstavuje nebezpečenstvo pre Slovenskú republiku alebo jej bezpečnosť. Táto skutočnosť\nbola v konaní na základe utajovanej skutočnosti - správy SIS potvrdená. Potom táto námietka žalobcu\nneobstojí. Krajský súd doplnil, že v posudzovanom prípade išlo len o jeden z dôvodov neudelenia\ntolerovaného pobytu žalobcovi a ďalším z dôvodov bola existencia možného ohrozenia bezpečnosti\nSlovenskej republiky v zmysle § 43 ods. 1 písm. f) zákona č. 48/2002 Z. z. o pobyte cudzincov zo strany\nžalobcu.\n11. K námietke o povinnosti posudzovania žiadosti žalobcu o tolerovaný pobyt správnymi orgánmi podľa\nznenia zákona účinného v čase podania tejto žiadosti krajský súd uviedol, že v zmysle ustanovení §\n46, § 4 Správneho poriadku je správny orgán povinný v rozhodnutí použiť právny predpis účinný v čase\nvydania rozhodnutia a to aj v prípade, keď v priebehu správneho konania dôjde k zmene zákona, napr.\nnovelou.\n12. Konanie začaté pred účinnosťou zákona č. 404/2011 Z. z., ktorý vo svojom ustanovení v § 58\nods. 2 písm. b) obsahuje identickú právnu úpravu so znením § 43 ods. 1 písm. f) zákona č. 48/2002\nZ. z. sa v zmysle § 131 ods. 10 zákona č. 404/2011 Z. z. dokončia podľa doterajších predpisov, t.\nj. zákona č. 48/2002 Z. z. a to v jeho znení účinnom v čase vydania rozhodnutia. V čase vydania\nnapadnutého rozhodnutia bolo správne postupované podľa zákona č. 48/2002 Z. z. obsahujúceho ust.\n§ 43 ods. 1 písm. f) v účinnom znení (v zmysle novely - zákon č. 594/2009 Z. z.) a bolo povinnosťou\nsprávnych orgánov posudzovať žalobcu aj podľa toho, či neohrozuje bezpečnosť štátu alebo verejný\nporiadok. Posudzovanie splnenia tejto podmienky pobytu muselo byť v súlade s účinnou právnou\núpravou. Vznesená námietka žalobcu je preto nedôvodná.\n13. K námietke neskúmania rodinného a súkromného života žalobcu na území Slovenskej\nrepubliky krajský súd uviedol, že táto je nedôvodná. Rodinný a súkromný život žalobcu bol v\noboch preskúmavaných rozhodnutiach náležite skúmaný a posudzovaný. Správne orgány pri jeho\nvyhodnocovaní vychádzali nielen z výpovedí starej matky syna žalobcu, do výchovy ktorej bol tento\nzverený, ale aj z rozsudkov Okresného súdu Bratislava IV a Krajského súdu v Bratislave o rozvode\nmanželstva žalobcu, ktorými bolo jeho manželstvo rozvedené a žalobcovi bol zakázaný styk s jeho\nmaloletým synom. Súd sa stotožnil so záverom správnych orgánov o tom, že súkromný a rodinný\nživot na území Slovenskej republiky žalobca nikdy neviedol, s bývalou manželkou a synom neudržiaval\nžiadny vzťah, nezaujímal sa o nich, na výživu maloletého syna ničím neprispieval a to napriek tomu,\nže táto povinnosť mu bola stanovená v rozhodnutí slovenských súdov. Žalobca nemal v Slovenskej\nrepublike vytvorené žiadne osobné, sociálne a ekonomické väzby predstavujúce predpoklad na vedenie\nsúkromného a rodinného života. Správne orgány potom prijali správny právny záver o tom, že žalobca\nna území Slovenskej republiky nevedie žiadny súkromný a rodinný život a dokonca podľa v konaní o\n\nrozvode manželstva žalobcu podaného znaleckého posudku by bol jeho pobyt na území Slovenskej\nrepubliky vo vzťahu k synovi vnímaný negatívne. Žalovaný sa vo svojom rozhodnutí náležite vysporiadal\ns otázkou ochrany rodinného a súkromného života žalobcu a preskúmavané rozhodnutia nepredstavujú\nnezákonný zásah do tohto práva žalobcu, nakoľko tento žiaden rodinný a súkromný život v Slovenskej\nrepublike nemal a neviedol. Právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a\nrodinného života zahŕňa nielen negatívnu povinnosť štátu zdržať sa mocenského zákonného zásahu do\ndaného práva, ale aj pozitívny záväzok prijať účinné opatrenia na zabezpečenie ich efektívnej ochrany.\nGarancie vyplývajúce z práva na rešpektovanie rodinného života predpokladajú existenciu rodiny, t. j.\nexistenciu skutočného a efektívneho rodinného života založeného na platnom manželstve zahrňujúcom\nblízky vzťah a spoločný život manželov v čase namietaného zásahu, resp. pred ním. Orgány Slovenskej\nrepubliky sú povinné rešpektovať právo na ochranu rodinného života v rozsahu priznaného Dohovorom\no ochrane ľudských práv a slobôd. V danom prípade je však zo zistení správnych orgánov, vyplývajúcich\nz písomných dokladov nachádzajúcich sa v administratívnom spise nado všetku pochybnosť jasné, že\nžalobca nikdy žiaden rodinný život na Slovensku neviedol a nie je ani predpoklad, že súkromný a rodinný\nživot by mohol viesť do budúcna.- Jeho manželstvo so štátnou občiankou Slovenskej republiky bolo\nprávoplatne rozvedené, žiaden kontakt s ňou žalobca neudržiava. S jeho synom mu bol súdom (Okresný\nsúd Bratislava IV a následne v odvolacom konaní Krajským súdom Bratislava) zakázaný styk a to v\nzákonne vedenom súdnom konaní, v ktorom bol žalobca riadne právne zastúpený, čo mu umožňovalo\nprimerane hájiť svoje práva v tomto súdnom konaní.\n14. K námietke, že mu nebola pred rozhodnutím zo strany správnych orgánov daná možnosť vyjadriť\nsa k podkladom rozhodnutia, k spôsobu ich zistenia a navrhnúť ich doplnenie (rozpor s § 33 Správneho\nporiadku) krajský súd uviedol, že z obsahu administratívneho spisu nepochybne vyplýva, že právnemu\nzástupcovi žalobcu bola doručená písomná výzva zo dňa 09.08.2012 prvostupňového správneho orgánu\nna vyjadrenie sa k veci spolu so zákonným poučením, avšak tento svoje právo nevyužil a k veci sa\nnevyjadril. Preto súd túto námietku vyhodnotil ako zjavne účelovú. Krajský súd dodal, že správne orgány\npri posudzovaní žiadosti žalobcu počas konania zistili skutočnosti o jeho osobe vyplývajúce zo zaslanej\nutajovanej skutočnosti príslušným orgánom presadzujúcim právo - Slovenskou informačnou službou.\nKrajský súd sa s predmetnou utajovanou skutočnosťou pred vydaním rozhodnutia v potrebnom rozsahu\noboznámil a konštatoval, že skutočnosti v nej uvedené sú natoľko presvedčivé, konkrétne a majúce\ntakú výpovednú hodnotu o osobe žalobcu, že sa musel v plnom rozsahu stotožniť so záverom prijatým\nv napadnutom rozhodnutí z hľadiska možnej hrozby žalobcu pre bezpečnosť Slovenskej republiky a jej\nobčanov. Prezentované zistenia sú tak závažného charakteru, že odôvodňujú bez ďalšieho zamietnutie\npredmetnej žiadosti žalobcu o udelenie tolerovaného pobytu na území Slovenskej republiky. Potom\nprijaté závery správnych orgánov, ktoré učinili vo svojich preskúmavaných rozhodnutiach na základe\npredmetnej správy sú udržateľné a zákonné. Zabezpečenie ochrany bezpečnosti a verejného poriadku\nSlovenskej republiky a jej občanov ako dôvod neudelenia tolerovaného pobytu žalobcovi bol v danom\nprípade plne opodstatnený.\n15. V tejto súvislosti krajský súd poukázal na skutočnosť, že zákonná úprava v danom prípade je\npostavená na dôvere v spravodajské poznatky príslušného orgánu (SIS) a súdu zostáva len mu\ndôverovať vzhľadom na zistené skutočnosti ohľadom preverovaných osôb. Potom aj ochrana správnym\nsúdom dotknutých osôb je v tejto oblasti značne limitovaná.\n16. Vzhľadom na uvedené krajský súd dospel k záveru, že žalobu je potrebné podľa § 250j ods. 1 OSP\nzamietnuť, nakoľko napadnuté rozhodnutie žalovaného bolo vydané v medziach zákona, zákonným\npostupom vecne príslušným správnym orgánom a námietky žalobcu neodôvodňovali jeho zrušenie.\n\nIII.\nOdvolanie žalobcu\n17. Proti rozsudku krajského súdu podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie, podanie ktorého odôvodnil\ntým, že krajský súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a\nnesprávne právne vec posúdil.\n\n18. Žalobca žiadal o udelenie tolerovaného pobytu na území Slovenskej republiky práve z dôvodu\nexistencie prekážky administratívneho vyhostenia. Namietal, že úlohou žalovaného tak bolo zaoberať\nsa tým, či v prípade žalobcu takáto prekážka objektívne existuje a či sú v jej dôsledku naplnené zákonné\npodmienky na udelenie povolenia na tolerovaný pobyt podľa § 43 ods. 1 písm. a) zákona č. 404/2011\nZ.z. o pobyte cudzincov v znení platnom a účinnom ku dňu podania žiadosti žalobcu.\n19. V podanej žalobe žalobca poukazoval na skutočnosť, že ESĽP v rozhodnutí Č. 33809/08 z 15.\nmája 2012 konštatoval hrubý zásah do práv žalobcu zo strany orgánov Slovenskej republiky spôsobený\njeho administratívnym vyhostením. Záver súdu prvého stupňa, ktorým konštatuje, že „je možné sa\ndomnievať“, že prekážky administratívneho vyhostenia navrhovateľa boli skúmané v konaní o jeho\nadministratívnom vyhostení nemôže obstáť, nakoľko ESĽP vyhodnotil konanie o administratívnom\nvyhostení žalobcu ako nezákonné.\n20. Nie je zrejmé, ako mohol krajský súd dospieť k záveru, že postačuje, ak je možné sa len domnievať,\nže prekážky administratívneho vyhostenia navrhovateľa boli skúmané v konaní, ktoré bolo ESĽP\nvyhodnotené ako nezákonné.\n21. V súvislosti s uvedeným rozhodnutím ESĽP nemôže podľa žalobcu obstáť ani záver krajského, že\n§ 58 ods. 2 zákona č. 48/2002 Z.z. o pobyte cudzincov obsahuje možnosť neprihliadať na prekážku\nadministratívneho vyhostenia, ak cudzinec predstavuje nebezpečenstvo pre Slovenskú republiku a jej\nbezpečnosť.\n22. Žalobca poukázal na to, že ustanovenie § 58 ods. 1 zákona č. 48/2002 Z.z. o pobyte cudzincov\nuvedenú možnosť neprihliadnuť na existenciu prekážky administratívneho vyhostenia neobsahuje. Z\nuvedeného vyplýva, že žalovaný neskúmal prekážky administratívneho vyhostenia žalobcu v konaní\no jeho žiadosti o udelenie tolerovaného pobytu z dôvodu existencie prekážok administratívneho\nvyhostenia.\n23. Žalobca poukázal na to, že v podanom odvolaní namietal, že zo zákona o pobyte cudzincov platnom\na účinnom ku dňu podania žiadosti navrhovateľa nevyplýva, že by dôvodom na neudelenie tolerovaného\npobytu podľa § 43 ods. 1 písm. f) zákona o pobyte cudzincov mohla byť konštatovaná nebezpečnosť\nžalobcu. Žalobca požiadal o udelenie povolenia na tolerovaný pobyt dňa 16.10.2008 a k tomuto dňu\nzákon žiaden takýto dôvod neobsahoval. Konštatovanie žalovaného, že rozhodnutie musí byť v súlade s\núpravou platnou a účinnou ku dňu vydania rozhodnutia (teda, že bolo nutné aplikovať aj zmenu zákona\no pobyte cudzincov v kontexte zákona č. 594/2009 Z. z. zo dňa 01.12.2009) je vadou, ktorá mohla mať\nvplyv na zákonnosť rozhodnutia a súčasne ide o použitie nesprávneho a neúčinného právneho predpisu.\nPostupom žalovaného došlo k porušeniu zásady zákazu retroaktivity.\n24. Krajský súd vyhodnotil uvedenú námietku ako nedôvodnú z dôvodu, že podľa znenia zákona\núčinného v čase podania žiadosti o tolerovaný pobyt v zmysle ustanovení § 46 a § 47 Správneho\nporiadku je správny orgán povinný v rozhodnutí použiť právny predpis účinný v čase vydania rozhodnutia\na to aj v prípade, keď v priebehu správneho konania dôjde k zmene zákona, napr. novelou. S uvedeným\nnázorom vyslovil žalobca nesúhlas, nakoľko ustanovenia § 46 a § 47 Správneho poriadku (podľa znenia\núčinného v čase podania žiadosti) vôbec neobsahujú povinnosť správneho orgánu použiť predpis účinný\nv čase vydania rozhodnutia a to aj v prípade, keď v priebehu správneho konania dôjde k zmene zákona,\nnapr. novelou tak, ako to uvádza krajský súd.\n25. Vyššie uvedené zákonné ustanovenia obsahujú len povinnosť správneho orgánu vydať rozhodnutie,\nktoré je v súlade so zákonom.\n26. Žalobca sa nestotožnil ani s názorom krajského súdu, že konania začaté pred účinnosťou zákona č.\n404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov, ktorý vo svojom ustanovení v § 58 ods. 2 písm. b) obsahuje identickú\nprávnu úpravu so znením § 43 ods. 1 písm. f) zákona č. 48/2002 Z.z. sa v zmysle § 131 ods. 10 zákona\nč. 404/2011 Z.z. dokončia podľa doterajších predpisov, t. j. zákona č. 48/2002 Z.z. a to v jeho znení\núčinnom v čase vydania rozhodnutia.\n\n27. Žalobca namietal nemožnosť oboznámiť sa s utajovanou skutočnosťou a nesúhlasil s názorom\nkrajského súdu, podľa ktorého žalovaný nemal povinnosť umožniť žalobcovi vyjadriť sa k podkladom\nrozhodnutia pred jeho vydaním.\n28. Namietal názor súdu, že zákonná úprava v danom prípade je postavená na dôvere v spravodajské\npoznatky príslušného orgánu (SIS) a súdu zostáva len mu dôverovať vzhľadom na zistené skutočnosti\nohľadom preverovaných osôb. Potom aj ochrana správnym súdom dotknutých osôb je v tejto oblasti\nznačne limitovaná. Uvedený záver súdu je v rozpore s princípom rovnosti účastníkov pred súdom,\nnamietal porušenie zásady rovnosti účastníkov konania, ktoré predchádzalo uvedenému rozsudku.\nNamietal, že žalovaný ako správny orgán má k dispozícii dôkazy (utajované skutočnosti), ktorými\nžalobca ako účastník konania nedisponuje a nemá ani žiadnu možnosť sa s týmito dôkazmi oboznámiť.\nTieto dôkazy nie sú súčasťou administratívneho a správny orgán žalobcovi v žiadnom rozsahu a v žiadnej\nforme utajovanú skutočnosť nesprístupnil.\n29. Záver súdu o tom, že žalovaný postupoval správne, ak žalobcovi nesprístupnil celý spis na\nvyjadrenie, podľa žalobcu nemôže byť správny, pretože a ako účastníka súdneho konania a aj správneho\nkonania tým značne znevýhodňuje. Žalobca tak nemá možnosť v celom rozsahu využiť práva účastníka\nkonania, nakoľko nevie, k akým skutočnostiam sa má vyjadrovať a tak brániť svoje práva. Také isté\nnevýhodné postavenie má žalobca aj v konaní pred súdom, nakoľko nevie, akú informáciu má odporca\na súd k dispozícií a tak nevie, aké skutočnosti má uvádzať, aby mohol hodnovernosť takejto informácie\nvyvrátiť.\n30. Na základe uvedených skutočností má za to, že krajský súd nesprávne právne posúdil vec, ak\ndospel k záveru, že je v súlade so zákonom, ak žalovaný neumožnil žalobcovi vyjadriť sa k podkladom\nrozhodnutia v celom rozsahu, t. j. aj k utajovanej skutočnosti.\n31. Žalobca namietal zásah do práva na rodinný a súkromný život. Podľa žalobcu z dôvodu zásady\nzákazu retroaktivity nebolo možné zamietnuť žiadosť žalobcu o udelenie tolerovaného pobytu z dôvodu\nrešpektovania rodinného a súkromného života na základe zistenia, že by tento ohrozoval bezpečnosť\nštátu alebo verejný poriadok.\n32. Na základe uvedeného navrhol napadnutý rozsudok krajského súdu zmeniť tak, že rozhodnutie\nžalovaného sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.\nIV.\nVyjadrenie žalovaného k odvolaniu žalobcu\n33. Žalovaný k námietkam uvedeným v odvolaní žalobcu uviedol, že všetky okolnosti podania žiadosti\no udelenie tolerovaného pobytu a celú genézu konania uviedol vo vyjadrení k žalobe č.: PPZ-HCPBA2-2013/004935-005 zo dňa 02.05.2013, ktoré bolo na krajský súd doručené dňa 03.05.2016. S\nuvedeným vyjadrením bol oboznámený aj právny zástupca žalobcu.\n34. K námietke neskúmania prekážok administratívneho vyhostenia uviedol, že žalobca bol skutočne\nreálne vyhostený do domovského štátu, t. j. Alžírskej republiky, ktorá ho prijala a zaviazala sa, že\nžalobcovi v domovskom štáte nehrozí mučenie, kruté ľudské zaobchádzanie ani smrť. Preto žalovanému\nnie je známy dôvod uvedených námietok.\n35. Čo sa týka použitia zákona, žalovaný je toho názoru, že použitie zákona náležite a riadne odôvodnil,\nrovnako aj vyjadrenie k podkladom rozhodnutia. V administratívnom spise sa nachádzajú všetky\npodklady, čo uviedol vo svojom rozsudku aj krajský súd.\n36. Čo sa týka súkromného a rodinného života, ten bol skúmaný vyčerpávajúco. Bolo zistené, že žalobca\nsa so synom nestretával, ani na neho finančne neprispieval. Dokonca jeho prítomnosť mala na syna zlý\nvplyv. Z priloženého spisového materiálu je zrejmé, že k žalobcovi boli získané informácie utajovaného\ncharakteru a bolo zistené aj preukázané, že ide o nebezpečnú osobu.\n37. Žalovaný poukázal na skutočnosť, že žalobca sa na území Slovenskej republiky nezdržiava, bol\nreálne administratívne vyhostený z územia Slovenskej republiky, bol mu uložený zákaz vstupu na toto\n\núzemie a nespĺňa žiadnu z podmienok na udelenie tolerovaného pobytu, preto považujeme odvolanie\nžalobcu za nedôvodné.\n38. Na základe uvedeného navrhol napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdiť.\n\nV.\nPrerušenie odvolacieho konania\n39. V predmetnej právnej veci najvyšší súd vzhľadom k tomu, že na Ústavný súd Slovenskej republiky\nbol podaný návrh na začatie konania o nesúlade ustanovení zákona o pobyte cudzincov s Ústavou\nSlovenskej republiky, Dohovorom a Chartou, ktorý je založený na vyslovení pochybnosti najvyššieho\nsúdu o ústavnosti tých ustanovení zákona o pobyte cudzincov, ktoré umožňujú správnemu orgánu\nrozhodnúť na základe utajovanej skutočnosti, teda mať k dispozícii dôkazy (utajované skutočnosti),\nktorými cudzinec nedisponuje a nemá ani žiadnu možnosť sa s týmito dôkazmi oboznámiť, vyvstala\notázka, či takýto zákonom povolený spôsob rozhodovania správneho orgánu obsiahnutý v ustanovení\n§ 43 ods. 1 písm. f/ zákona č. 48/2002 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých\nzákonov, (na základe ktorého správny orgán rozhodol o neudelení povolenia na tolerovaný pobyt) je\nústavne konformný, teda či nepopiera princíp rovnosti účastníkov konania, pričom závery ústavného\nsúdu, ktorý posudzuje súladnosť napadnutých ustanovení zákona č. 404/2011 Z.z. s ústavou je pre\ntotožnosť namietaného porušenia princípu - zásady rovnosti účastníkov konania aplikovateľný aj na\nprípad žalobcu. Zaujatie stanoviska Ústavným súdom SR k predmetnej otázke je právne významné\npre rozhodnutie najvyššieho súdu v tomto konaní, vzhľadom na žalobcom uplatnenú námietku, že mu\nnebolo umožnené oboznámiť sa s utajovanou informáciou, ktorá bola jedným z podkladov rozhodnutia\nžalovaného, preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru o potrebe prerušenia konania v\nzmysle § 109 ods. 2 písm. c/ OSP až do rozhodnutia ústavného súdu vo veci pod sp. zn. PL. ÚS 8/2016,\npreto odvolacie konanie v tejto veci dňa 29.11.2016 prerušil.\nVI.\nNález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL.ÚS 8/2016-131 zo dňa 12. decembra 2018\n40. Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom sp. zn. PL.ÚS 8/2016-131 dňa 12. decembra 2018\nrozhodol, že ustanovenie § 120 ods. 2 zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení\nniektorých zákonov v znení neskorších predpisov nie je v súlade s čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3, čl. 48\nods. 2 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1 a 2 a s čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a s čl. 47\nCharty základných práv Európskej únie. Vo zvyšnej časti návrhom nevyhovel.\nVII.\nKonanie pred Najvyšším súdom Slovenskej republiky po náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky\nsp. zn. PL.ÚS 8/2016-131 zo dňa 12. decembra 2018\n41. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p.) preskúmal rozsudok\nkrajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že rozsudok krajského súdu\nje potrebné zmeniť. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 250ja ods.\n2 O.s.p. s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej\ntabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk. Rozsudok\nbol verejne vyhlásený dňa 27. marca 2019 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 O.s.p.).\n42. V predmetnej veci je potrebné predostrieť, že predmetom odvolacieho konania bol rozsudok\nkrajského súdu, ktorým bola zamietnutá žaloba žalobcu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania\nrozhodnutia č. PPZ-HCP-BA2-2013/000041-003 zo dňa 15.01.2013, ktorým žalovaný zamietol\nodvolanie žalobcu a potvrdil rozhodnutie vydané Oddelením cudzineckej polície Policajného zboru\nDunajská Streda č. PPZ-HCP-BA8-Ž-23-47/2012 zo dňa 21.09.2012, ktorým bola žalobcovi zamietnutá\nžiadosť o udelenie tolerovaného pobytu na území Slovenskej republiky.\n\n43. Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom sp. zn. PL.ÚS 8/2016-131 dňa 12. decembra 2018\nrozhodol, že ustanovenie § 120 ods. 2 zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení\nniektorých zákonov v znení neskorších predpisov nie je v súlade s čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3, čl.\n48 ods. 2 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1 a 2 a s čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a s čl.\n47 Charty základných práv Európskej únie.\n44. Vyhlásením v zbierke zákonov má nález ústavného súdu vydaný v konaní o súlade právnych\npredpisov okamžité právne účinky: - právne predpisy, ich časti alebo jednotlivé ustanovenia, o ktorých\nústavný súd rozhodol, že nie sú v súlade s ústavou, ústavnými zákonmi, ale s medzinárodnou zmluvou,\ns ktorou vyslovila súhlas Národná rada Slovenskej republiky a ktoré boli ratifikované a vyhlásené\nspôsobom ustanoveným zákonom (ďalej len „s ústavou“), strácajú svoju účinnosť, t. j. ich aplikácia sa\n„zastavuje“ a nemajú žiadne právne účinky.\n45. Ústava v čl. 125 ods. 3 prikazuje zákonodarcovi, t. j. orgánu, ktorý vydal taký právny predpis\nnesúladný s ústavou, uviesť ho do šiestich mesiacov od vyhlásenia rozhodnutia ústavného súdu do\nsúladu s ústavou, ak ide o „podzákonné právne predpisy“ [čl. 125 ods. 1 písm. b) a c) ústavy] aj s inými\nzákonmi a ak ide o predpisy uvedené v čl. 125 ods. 1 písm. d) ústavy, aj s nariadeniami vlády a so\nvšeobecne záväznými právnymi predpismi ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy.\n„Sankciou“ za nesplnenie tejto povinnosti je strata platnosti takého právneho predpisu, jeho časti alebo\njednotlivého ustanovenia po márnom uplynutí šiestich mesiacoch legislatívnej pasivity zákonodarcu\n(normotvorcu) od vyhlásenia nálezu v zbierke zákonov.\n46. Z výroku nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL.ÚS 8/2016-131 zo dňa 12.\ndecembra 2018 vyplýva, že podľa čl. 125 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky dňom vyhlásenia tohto\nnálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky strácajú účinnosť ustanovenia § 120 ods. 2 zákona\nč. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších\npredpisov. Ak Národná rada Slovenskej republiky neuvedie tieto ustanovenia do súladu s čl. 46 ods.\n1 a 2, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1 a 2 a s čl. 13 ods. 4 Ústavy\nSlovenskej republiky a s čl. 47 Charty základných práv Európskej únie, strácajú po šiestich mesiacoch\nod vyhlásenia tohto nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky platnosť.\n47. Na tomto mieste považuje najvyšší súd za dôležité zdôrazniť, že zatiaľ čo derogačné účinky\nurčujú, kedy prestáva byť derogovaný predpis platným, neaplikovateľnosť znamená, že všeobecné súdy\nnemajú aplikovať ustanovenia zákona, ktoré bolo ako protiústavné zrušené ústavným súdom, a to aj v\nprípade, že účinky takéhoto nálezu nastanú až v budúcnosti. Ústavný súd SR tiež judikoval, že aj keď\nsíce k pozbaveniu platnosti derogovaného zákona dochádza s účinkom „ex nunc“, rozpor s ústavným\nporiadkom, ktorý bol dôvodom zrušenia zákona nastáva už v priebehu jeho platnosti.\n48. Účinok „ex nunc“ nevylučuje, že práve aplikácia protiústavného právneho predpisu zo strany orgánu\nverejnej moci mohla viesť k zásahu do základného práva alebo slobody jednotlivca. Preto nemožno v\nniektorých prípadoch aplikovať právnu úpravu účinnú v relevantnom období, aj keď táto bola zrušená\nderogačným nálezom pre neústavnosť až následne.\n49. S prihliadnutím na uvedené, možno konštatovať, že pokiaľ bol aj zákon zrušený pre rozpor s\nústavným poriadkom, tak v zásade neprestáva byť vo vzťahu k právnym skutočnostiam nastaným behom\njeho platnosti aplikovateľný, s výnimkou ak sa derogačný dôvod týka zásahu do ústavou garantovaných\nzákladných práv a slobôd (materiálneho jadra ústavy). Uvedené by pritom malo platiť aj vo vzťahu k\nvýkonu práv a povinností z rozhodnutí orgánu verejnej moci vydaných na základe zrušeného právneho\npredpisu.\n50. Všetky orgány verejnej moci vrátane sú povinné interpretovať výklad ústavných zákonov, zákonov a\nďalších právnych predpisov v súlade s generálnym interpretačným princípom zakotveným v čl. 152 ods.\n4 ústavy, podľa ktorého takýto výklad musí byť v súlade s ústavou.\n51. Vzhľadom k tomu, že na Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom PL.ÚS 8/2016 dňa 12.12.2018\nrozhodol o nesúlade ustanovenia § 120 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov s ústavou a Chartou\nzákladných práv Európskej únie, ktoré umožňovalo správnemu orgánu rozhodnúť na základe utajovanej\nskutočnosti, teda mať k dispozícii dôkazy (utajované skutočnosti), ktorými cudzinec nedisponuje a nemá\n\nani žiadnu možnosť sa s týmito dôkazmi oboznámiť, bude úlohou správneho orgánu posúdiť otázku,\nči takýto v čase rozhodovania správneho orgánu zákonom povolený spôsob rozhodovania správneho\norgánu obsiahnutý v ustanovení § 43 ods. 1 písm. f/ zákona č. 48/2002 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene\na doplnení niektorých zákonov, (na základe ktorého správny orgán rozhodol o neudelení povolenia\nna tolerovaný pobyt) je po náleze ústavného súdu PL.ÚS 8/2016 dňa 12.12.2018 ústavne konformný,\nteda či nepopiera princíp rovnosti účastníkov konania, pričom závery ústavného súdu, ktorý posudzoval\nsúladnosť napadnutých ustanovení zákona č. 404/2011 Z.z. s ústavou je pre totožnosť namietaného\nporušenia princípu - zásady rovnosti účastníkov konania potrebné primerane aplikovať aj na prípad\nžalobcu.\n52. Zaujatie stanoviska Ústavným súdu SR k predmetnej otázke je právne významné pre rozhodnutie\nsprávneho orgánu v ďalšom konaní vzhľadom na žalobcom uplatnenú námietku, že mu nebolo\numožnené oboznámiť sa s utajovanou informáciou, ktorá bola jedným z podkladov rozhodnutia\nžalovaného.\n53. Vzhľadom k tomu, že ustanovenie § 120 ods. 2 zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o\nzmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov stratilo účinnosť dňom zverejnenia\nNálezu Ústavného súdu SR PL.ÚS 8/2016-131 zo dňa 12. decembra 2018 v zbierke zákonov, bolo\npotrebné rozsudok krajského súdu zmeniť tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.\n54. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací vychádzajúc z uvedeného dospel k záveru, že\npreskúmavané rozhodnutie správneho orgánu nie je v súlade so zákonom, a keďže súd prvého stupňa\nžalobu zamietol, odvolací súd dospel k záveru, že rozsudok krajského súdu je potrebné podľa § 220\nOSP zmeniť a rozhodnutie žalovaného je potrebné zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.\n55. V zmysle ustanovenia § 250j ods. 6 O.s.p. je správny orgán viazaný právnym názorom súdu.\n56. O náhrade trov konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa ustanovenia § 250k ods.\n1 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 a 2 O.s.p. a § 246c ods. 1 vety prvej O.s.p. tak, že v konaní úspešnému\nžalobcovi priznal ich náhradu v zmysle vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č.\n655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhl.“).\nTrovy konania tvoria pozostávajú z trov právneho zastúpenia vo výške 427,52 € a iné trovy konania vo\nvýške 140 €.\nTrovy právneho zastúpenia pozostávajú:\n- z odmeny za 3 úkony právnej služby\n1. prevzatie a príprava zastúpenia, (§ 13a ods. 1 písm. a) vyhl.) 130,16 €\n2. podanie opravného prostriedku (§ 13a ods. 1 písm. b) vyhl.) 130,16 €\n3. odvolanie proti rozsudku krajského súdu, (§ 13a ods. 1 písm. b) vyhl.) 143 €\nk nim prislúchajúcich režijných paušálov 2 x 7,81 a 1 x 8,58 € (24,20 € )\nSpolu: 427,52 €\nTrovy právneho zastúpenia za žiadosť o ospravedlnenie neúčasti na pojednávaní najvyšší súd žalobcovi\nnepriznal z dôvodu, že nešlo o účelne vynaložené náklady.\nIné trovy konania pozostávajú:\n- z náhrady za súdny poplatok\n1. za podanie žaloby\n70 €\n2. za podanie odvolania\n70 €\n57. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol pomerom hlasov členov senátu 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona\nč. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).\n58. S poukazom na ustanovenie § 492 ods. 2 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok\npostupoval odvolací súd v konaní podľa predpisov účinných do 30.06.2016 (zákona č. 99/1963 Zb.\nObčiansky súdny poriadok).\n\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "6S/73/2013", "guid": null, "vztah": "zmenene"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}