{"guid": "2ce302ad-343e-45cd-84c0-9b2c661ce645:3b83f2c6-0142-4014-a1ac-ca90b99c65b1", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2019:1013200467.3", "spisova_znacka": "2Sžik/6/2019", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sžik/6/2019 z 18. 12. 2019", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 18. decembra 2019, sp. zn. 2Sžik/6/2019, ECLI:SK:NSSR:2019:1013200467.3", "identifikacne_cislo": "1013200467", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Katarína Benczová", "sudca_id": 62, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-katarina-benczova-62", "datum_vydania": "2019-12-18", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/162", "nazov": "SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/162-2015"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-461", "nazov": "§ 461 SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-461", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/162-2015/paragraf-461"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460", "nazov": "Ústava", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/460-1992"}, {"iri": "/SK/ZZ/2000/211", "nazov": "zákon č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2000/211", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/211-2000"}, {"iri": "/SK/ZZ/2000/211/#paragraf-1", "nazov": "§ 1 zákona č. 211/2000 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2000/211/#paragraf-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/211-2000/paragraf-1"}, {"iri": "/SK/ZZ/2000/211/#paragraf-2.odsek-1", "nazov": "§ 2 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2000/211/#paragraf-2.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/211-2000/paragraf-2"}, {"iri": "/SK/ZZ/2000/211/#paragraf-3.odsek-1", "nazov": "§ 3 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2000/211/#paragraf-3.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/211-2000/paragraf-3"}, {"iri": "/SK/ZZ/2000/211/#paragraf-11.odsek-1.pismeno-d", "nazov": "§ 11 ods. 1 písm. d) zákona č. 211/2000 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2000/211/#paragraf-11.odsek-1.pismeno-d", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/211-2000/paragraf-11"}, {"iri": "/SK/ZZ/2000/211/#paragraf-12", "nazov": "§ 12 zákona č. 211/2000 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2000/211/#paragraf-12", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/211-2000/paragraf-12"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/162#paragraf-461", "/SK/ZZ/2000/211#paragraf-1", "/SK/ZZ/2000/211#paragraf-2", "/SK/ZZ/2000/211#paragraf-3", "/SK/ZZ/2000/211#paragraf-11", "/SK/ZZ/2000/211#paragraf-12"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/3b83f2c6-0142-4014-a1ac-ca90b99c65b1", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2019:1013200467.3", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2019:1013200467.3", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2019:1013200467.3/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n2Sžik/6/2019\n1013200467\n18. 12. 2019\nJUDr. Katarína Benczová\nECLI:SK:NSSR:2019:1013200467.3\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd kasačný, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr.\nKataríny Benczovej a členov senátu JUDr. Jozefa Hargaša a JUDr. Marty Molnárovej, v právnej\nveci žalobcu: JUDr. T. H., LL.M., nar.: XX.. XXXX, bytom R., J., zastúpený: Mgr. Stanislav Hutňan,\nadvokát, Kominárska 141/2,4, Bratislava, proti žalovanému (sťažovateľovi): Ministerstvo spravodlivosti\nSlovenskej republiky, Župné námestie 13, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného\nč. 397/2012-34-I zo dňa 23. januára 2013, v konaní o kasačnej sťažnosti žalovaného proti rozsudku\nKrajského súdu v Bratislave č. k. 5S/63/2013-161 zo dňa 09. októbra 2018, takto\nrozhodol:\nI. Najvyšší súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť zamieta.\nII. Najvyšší súd Slovenskej republiky návrh na priznanie odkladného účinku kasačnej sťažnosti zamieta.\nIII. Žalobcovi priznáva voči žalovanému nárok na plnú náhradu trov kasačného konania.\nodôvodnenie:\nI.\n1. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd\") napadnutým rozsudkom z 09. októbra 2018,\nč. k. 5S/63/2013-161, podľa § 191 ods. 1 písm. c/ Správneho súdneho poriadku (ďalej len „SSP\")\nzrušil rozhodnutie žalovaného z 23. januára 2013, č. 397/2012-34-I a vec vrátil žalovanému na ďalšie\nkonanie. Žalovaný rozhodnutím z 23. januára 2013 podľa § 59 ods. 2 Správneho poriadku potvrdil\nrozhodnutie z 28. decembra 2012, č. 397/2012-34-I, ako vecne správne a rozklad žalobcu zamietol.\nTýmto prvostupňovým rozhodnutím správny orgán postupom podľa § 11 ods. 1 písm. d/ v spojení\ns § 18 ods. 2 zákona č. 211/2000 Z.z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení\nniektorých zákonov (zákon o slobode informácií) v rozhodnom znení (ďalej len „zákon č. 211/2000\nZ.z.\") žalobcom požadované informácie v celom rozsahu nesprístupnil, nakoľko sa týkajú rozhodovacej\nčinnosti Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj ako „ESĽP\") ako medzinárodného súdneho orgánu.\n2. Žalobca sa domáhal sprístupnenia „(...) žiadosti Slovenskej republiky adresovanej Európskemu súdu\npre ľudské práva v Štrasburgu (ESĽP) o preskúmanie rozsudku Veľkou komorou vo veci Labsi v.\nSlovenská republika, a to v celom znení vrátane všetkých príloh. (...)\".\nII.\n3. Krajský súd v odôvodnení rozsudku uviedol, že právo na informácie spolu so slobodou prejavu sú\nústavnými právami každého subjektu garantovanými Ústavou Slovenskej republiky, Listou základných\npráv a slobôd a Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Právo vyhľadávať a šíriť\ninformácie možno obmedziť len zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné\nna ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosti štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia\n\na mravnosti (čl. 26 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky). Výkladovým pravidlom pri obmedzovaní\nzákladných práv a slobôd je ustanovenie čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého pri\nobmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa\nmôžu použiť len na ustanovený cieľ. Rozsah obmedzení základných práv a slobôd je potrebné vykladať\nreštriktívne.\n4. Dôvodil, že právo na informácie podľa čl. 26 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky potrebuje\nkonkretizáciu osobitným zákonom (na rozdiel od slobody prejavu, takisto zakotvenej v čl. 26 ústavy,\nktorá nemusí byť bližšie špecifikovaná osobitnými predpismi). Súčasťou režimu práva na informácie\nje výslovne uložená povinnosť orgánov verejnej moci zverejniť (sprístupniť) informácie, ktoré sa\nzaručujú prostredníctvom práva na informácie. Vo všeobecnosti platí, že štátne orgány zverejňujú všetky\ninformácie, ktoré majú k dispozícii (§ 3 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z.z.), až na výnimky určené zákonom\n(§ 11 zákona č. 211/2000 Z.z.). Obmedzenie práva na informácie je dovolené pri splnení formálnych\na materiálnych podmienok. Formálnou podmienkou je explicitná zákonná úprava takého obmedzenia;\nmateriálnou podmienkou je požiadavka, aby obmedzenie slúžilo na ochranu práv a slobôd iných,\nbezpečnosť štátu, verejného poriadku, verejného zdravia alebo mravnosti a nevyhnutnosť obmedzenia\nv demokratickej spoločnosti.\n5. Poukázal na to, že zákon č. 211/2000 Z.z. v podrobnostiach upravuje podmienky, postup a rozsah\nslobodného prístupu k informáciám (§ 1). Obmedzenia práva na slobodný prístup k informáciám sú\nupravené v ustanoveniach § 8 až § 13 tohto zákona, pričom krajský súd sa zaoberal obmedzením\nna prístup k informáciám podľa ustanovenia § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 211/2000 Z.z., ktoré je v\npredmetnej veci sporné. V predmetnej právnej veci sa žalobca domáhal sprístupnenia celého vyjadrenia\nSlovenskej republiky predložených ESĽP. Podľa krajského súdu je nepochybné, že uvedené písomnosti\nsú písomnosťami účastníka konania (strany) pred ESĽP a týkajú sa rozhodovacej činnosti ESĽP ako\nmedzinárodného súdneho orgánu; žalobca nežiada sprístupniť rozhodnutie vo veci samej, ktoré vydal\nESĽP. Krajský súd konštatoval, že v danom prípade sa rozsudok vo veci Labsi v. Slovenská republika stal\nprávoplatným dňa 24. septembra 2012, teda už predtým ako žalobca požiadal o informáciu žiadosťou\nzo dňa 06. novembra 2012.\n6. V tejto situácii je podľa krajského súdu potrebné tiež posúdiť, či Rokovací poriadok ESĽP, resp. čl.\n40 ods. 2 Dohovoru predstavujú také záväzné právne dokumenty, ktoré ukladajú žalovanému povinnosť\nžalobcom požadované informácie sprístupniť napriek zneniu § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 211/2000\nZ.z. V tejto súvislosti krajský súd poukázal na to, že táto problematika bola predmetom konania sp.\nzn. 2S/169/2013 pred krajským súdom vo veci žalobcu proti žalovanému o preskúmanie zákonnosti\nrozhodnutia č. 31562/2013-23-II zo dňa 29. apríla 2013. V uvedenom konaní bol vyslovený záver, že\n„čl. 40 ods. 2 Dohovoru ani Rokovací poriadok ESĽP neukladajú povinnosť žalovanému bez ďalšieho\nsprístupniť svoje vyjadrenie vo veci vedenej na ESĽP. Právo na informácie je zakotvené v čl. 10\nDohovoru, ktorý v odseku 2 pripúšťa existenciu obmedzení ustanovených zákonmi Vysokých zmluvných\nstrán - v tomto prípade § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 211/2000 Z.z. aplikovaný v predmetnej právnej\nveci.\" Krajský súd sa s týmto záverom v prejednávanej veci nestotožnil.\n7. Zastával názor, že čl. 40 ods. 2 Dohovoru má podľa čl. 154c ods. 1 ústavy prednosť pred zákonom,\nktorý zakotvuje ako základný princíp verejný prístup k spisom/dokumentom uloženým u tajomníka.\nPrincíp verejnosti je možné v zmysle bodu 33 Rokovacieho poriadku ESĽP prelomiť na základe\nrozhodnutia prezidenta komory ak je zároveň splnená niektorá z obmedzujúcich podmienok, ktorú\ntoto ustanovenie obsahuje. V danom prípade však krajský súd z predloženého administratívneho\nspisu nezistil, že by bolo vydané rozhodnutie prezidenta komory o obmedzí prístupu verejnosti k\npožadovanému dokumentu. Taktiež Slovenská republika nepožiadala ESĽP o obmedzenie prístupu k\nžalobcom požadovanej informácii ani z jedného z dôvodov uvádzaných v pravidle 33 Rokovacieho\nporiadku ESĽP.\n8. Vo vzťahu k ďalšej spornej otázke, t. j., či sa žalobcom požadované informácie týkajú rozhodovacej\nčinnosti súdu, resp. medzinárodného súdneho orgánu, teda či sa na ne vzťahuje nesprístupnenie\ninformácií podľa § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 211/2000 Z.z., nakoľko v danom prípade sa rozsudok\nvo veci Labsi v. Slovenská republika stal právoplatným dňa 24. septembra 2012, teda už predtým\nako žalobca požiadal o informáciu žiadosťou zo dňa 06. novembra 2012, krajský súd konštatoval,\nže v zmysle ust. § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 211/2000 Z.z. sa nesprístupňujú informácie, ktoré\n\nsa týkajú rozhodovacej činnosti súdu. Informácia má takúto kvalitu v zásade iba počas súdneho\nkonania, až do právoplatného skončenia veci. Pod pojem rozhodovacia činnosť súdu nepatria všetky\ninformácie v súdnom konaní, takúto kvalitu má informácia v zásade iba počas súdneho konania.\nŽalovaný sa preto za právneho stavu právoplatne skončenej veci musí pri rozhodovaní na základe\nžiadosti žalobcu o sprístupnenie informácie v prvom rade zákonne vysporiadať s tým, či poskytnutie\npožadovanej informácie je spôsobilé ohroziť práva a právom chránené záujmy. Nakoľko súdne konanie\nbolo právoplatne ukončené, poskytnutie informácie z neho nebolo spôsobilé žiadnym spôsobom ohroziť\npráva a právom chránené záujmy účastníkov konania alebo iných osôb, prípadne bezpečnosť štátu,\nverejný poriadok, verejné zdravie alebo mravnosť a už vonkoncom za danej situácie nemohlo zasiahnuť\ndo nezávislosti právoplatne ukončeného súdneho konania.\n9. Na základe uvedeného dospel krajský súd súd k záveru, že správne orgány oboch stupňov vec\nnesprávne právne posúdili, a preto krajský súd napadnuté rozhodnutie žalovaného zo dňa 23. januára\n2013 podľa § 191 ods. 1 písm. c/ SSP zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. O náhrade trov konania\nsúd rozhodol podľa § 167 SSP a úspešnému žalobcovi priznal právo na náhradu trov konania.\nIII.\n10. Proti rozsudku krajského súdu podal žalovaný v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť z dôvodov podľa\n§ 440 ods. 1 písm. f/ a g/ SSP.\n11. Namietal, že krajský súd v rozpore s § 134 ods. 1 SSP prekročil dôvody správnej žaloby. Uviedol,\nže žalobca nesprávne právne posúdenie veci žalovaným odôvodňoval\n- nesprávnou aplikáciou rozsudku ESĽP Társaság a Szabadságjogokért v. Maďarsko,\n- nesprávnym záverom o tom, že verejný záujem je už obsiahnutý v zákone č. 211/2000 Z.z.,\n- nesprávnou aplikáciou, resp. neaplikovaním rozsudku ESĽP Feldek v. Slovenská republika,\n- nesprávnym záverom o tom, že Rokovací poriadok ESĽP je cudzí právny akt, teda nie je prameňom\npráva na území Slovenskej republiky, a to s ohľadom na čl. 39 Rokovacieho poriadku ESĽP,\n- nesprávnym uplatnením zásady „ius facit inter partes\",\n- poskytnutím obdobných informácii Ministrom spravodlivosti Slovenskej republiky,\npričom napadnutý rozsudok na tieto žalobné dôvody vôbec nereflektuje, k žiadnemu z nich sa\nnevyjadruje, tieto neposudzuje, k zrušeniu preskúmavaného rozhodnutia žalovaného došlo z úplne\niných dôvodov, ktoré žalobca v správnej žalobe neuviedol a nenamietal. Rozhodnutie žalovaného teda\npreskúmal mimo dôvodov správnej žaloby.\n12. So záverom krajského súdu, podľa ktorého článok 40 ods. 2 Dohovoru má s použitím článku 154c\nods. 1 Ústavy Slovenskej republiky prednosť pred zákonom, sa nestotožnil. Dôvodil tým, že článok\n154c ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky stanovuje prednosť pred zákonom medzinárodných zmlúv o\nľudských právach a základných slobodách. Dohovor sa skladá z troch hláv, pričom len hlava I s názvom\nPráva a slobody v článku 2 až 18 formuluje ľudské práva a základné slobody. Len v prípade ustanovení\ntejto hlavy je možné hovoriť o ich priamej aplikácii, respektíve o ich prednosti pred zákonom s použitím\nčlánku 154c ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Hlava II s názvom Európsky súd pre ľudské práva\nformuluje procesné pravidlá konania, obsahuje ustanovenia o zriadení ESĽP, jeho zložení a základných\npravidlách konania. Článok 40 sa nachádza v hlave II a neformuluje žiadne základné právo, neformuluje\nprávo na prístup k dokumentom a spisom. Okrem toho zdôraznil, že priamo článok 40 ods. 2 Dohovoru\numožňuje predsedovi súdu rozhodnúť inak, a to, že konkrétne spisy v konkrétnom prípade nebudú\nprístupné verejnosti. Teda aj keby článok 40 ods. 2 Dohovoru formuloval právo na prístup k spisom,\nsamotný článok 40 ods. 2 umožňuje predsedovi súdu bez akéhokoľvek odôvodnenia rozhodnúť inak,\nteda obmedziť prístup k spisom. Samotné znenie tohto článku teda relativizuje právo na prístup k spisom.\nV tejto súvislosti aj s poukazom na záver krajského súdu, že Slovenská republika nepožiadala ESĽP\no obmedzenie prístupu k žalobcom požadovanej informácii ani z jedného z dôvodov uvádzaných v\npravidle 33 Rokovacieho poriadku ESĽP uviedol, že nie je prakticky možné, aby došlo k sprístupneniu,\nči nesprístupneniu informácií zo strany žalovaného podľa zákona č. 211/2000 Z.z. na podklade toho, či\ndošlo alebo nedošlo k obmedzeniu prístupu k spisu podľa článku 40 ods. 2 Dohovoru. Okrem praktickej\nokolnosti, a síce lehoty na vybavenie žiadosti o sprístupnenie informácií, ide i o ďalšiu okolnosť, a síce,\nkým nikto nežiadal o prístup k spisu, nebol dôvod, aby došlo k rozhodnutiu o obmedzení prístupu k\nnemu. Až keby nejaká osoba požiadala o prístup k spisu ESĽP podľa článku 40 ods. 2, až na základe\ntakejto žiadosti by mohlo dôjsť k obmedzeniu prístupu k dokumentom alebo k spisu.\n\n13. Rovnako sa žalovaný nestotožnil so záverom krajského súdu, že v prípade právoplatne skončeného\nkonania nie je možné aplikovať obmedzenie prístupu k informáciám podľa § 11 ods. 1 písm. d/ zákona\nč. 211/2000 Z.z., keďže poskytnutie informácii z neho už nie je spôsobilé žiadnym spôsobom ohroziť\npráva a právom chránené záujmy účastníkov konania, alebo iných osôb, prípadne bezpečnosť štátu,\nverejný poriadok, verejné zdravie alebo mravnosť a už vonkoncom nemohlo zasiahnuť do nezávislosti\nprávoplatne ukončeného súdneho konania. V prvom rade namietal, že tieto závery nemajú žiadnu oporu\nv zákone č. 211/2000 Z.z., nevyplývajú z § 11 ods. 1 písm. d/, ktoré je podľa žalovaného pomerne\njasné a zrozumiteľné, ktoré neustanovuje kritérium prebiehajúceho, či právoplatne skončeného konania.\nNeukladá povinnej osobe skúmať, či sprístupnením konkrétnych informácii je možné zasiahnuť do\nnezávislosti či nestrannosti rozhodovacej činnosti súdu. Predmetné ustanovenie ukladá povinnej osobe\nv prípade, že dospeje k záveru, že požadovaná informácia sa týka rozhodovacej činnosti súdu len\nuskutočniť úvahu, či ide o rozhodnutie alebo nie. Úlohou povinných osôb je len skúmať, či požadovanú\ninformáciu je možné sprístupniť, alebo ju nie je možné sprístupniť, alebo ju nie je možné sprístupniť\nz dôvodu podľa § 8 až § 11 zákona č. 211/2000 Z.z. V preskúmavanom rozhodnutí žalovaný dospel\nk záveru, že na požadovanú informáciu sa vzťahuje obmedzenie k informáciám podľa § 11 ods. 1\npísm. d/ zákona a urobil to právne korektným a zrozumiteľným spôsobom. Ďalšie skúmanie, či toto\nobmedzenie je v záujme ochrany nezávislosti a nestrannosti súdnej moci, nezasahovania do práv a\nslobôd iných, nemožnosti ohroziť bezpečnosť štátu, verejný poriadok ani verejný záujem či mravnosť,\nžalovaný nebol povinný realizovať. Zdôraznil, že zákon č. 211/2000 Z.z. má pomerne krátke lehoty\npre vybavenie žiadostí o sprístupnenie informácií, s ktorých zmeškaním sú spojené vážne následky\n(nastúpenie fikcie doručenia) a tomu je prispôsobená aj úprava obmedzení prístupu k informáciám,\nktoré sú v zákone stanovené formálne. Pri takto formálne vyjadrených dôvodoch obmedzenia prístupu\nk informáciám nie je namieste skúmanie otázok, či sprístupnením informácií je možné zasiahnuť do\nnezávislosti a nestrannosti súdnej moci, do práv a slobôd iných, ohroziť bezpečnosť štátu, verejný\nporiadok, verejný záujem či mravnosť. Toto skúmanie zákonodarca povinným osobám nezveril. Žalovaný\npre porovnanie poukázal na nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 10499/2001, v ktorého\nčlánku 5 ods. 2 je na rozdiel od zákona č. 211/2000 Z.z. vyjadrené obmedzenie prístupu k informáciám\nmateriálne, a teda orgány odmietnu prístup k dokumentu v prípade, keď by sa jeho zverejnením porušila\nochrana súdneho konania a právneho poradenstva, pokiaľ nepreváži verejný záujem na jeho zverejnení.\n14. V ďalšej časti podanej kasačnej sťažnosti žalovaný dôvodil tým, že sprístupňovanie iných informácií\ntýkajúcich sa rozhodovacej činnosti súdov nemal zákonodarca nikdy v úmysle upraviť. Pri formulácií §\n11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 211/2000 Z.z. zákonodarca určite nemal v úmysle ustanoviť pravidlo, že v\nprípade právoplatne skončených konaní majú súdy sprístupňovať zo súdneho spisu všetky informácie.\nAk by takýto úmysel mal, § 11 ods. 1 písm. d/ zákona by znel určite inak. V tejto súvislosti žalovaný\npripustil, že v rozhodnutiach súdov, ktoré vykladali § 11 ods. 1 písm. d/ zákona v znení účinnom do 31.\ndecembra 2011 nachádzali pasáže, ktoré vytrhnuté z kontextu môžu hovoriť o tom, že po právoplatnom\nskočení konania obmedzenie prístupu k informáciám podľa § 11 ods. 1 písm. d/ zákona nie je možné\naplikovať. Dodal, že je potrebné si uvedomiť skutočný zmysel a význam týchto rozhodnutí. Následne\nžalovaný v kasačnej sťažnosti označil rozhodnutia súdov, ktoré vytrhnuté z kontextu môžu zavádzať a\nviesť k prijatiu nesprávnych záverov - 8Sži/3/2011, 5Sži/1/2011 a 3Sži/7/2009.\n15. Záverom žalovaný navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok krajského súdu zrušil\na vec mu vrátil na ďalšie konanie. Okrem toho navrhol priznať odkladný účinok kasačnej sťažnosti\npodľa § 447 ods. 1 SSP, čo odôvodnil hrozbou závažnej ujmy spočívajúcej v tom, že žalovaný by\nbol v ďalšom konaní povinný aplikovať záver, podľa ktorého po právoplatnom skončení konania nie je\nuplatniteľný dôvod obmedzenia prístupu k informáciám podľa § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 211/2000\nZ.z. a informácie nezvratne sprístupniť.\nIV.\n16. Žalobca vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti žalovaného súhlasil s napadnutým rozsudkom krajského\nsúdu a s vysloveným právnym záverom sa stotožňoval. Navrhol kasačnú sťažnosť ako nedôvodnú\nzamietnuť a zároveň si uplatnil náhradu trov kasačného konania.\nV.\n17. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd\") ako súd kasačný (§ 11 písm. g/ SSP)\npreskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu ako aj konanie predchádzajúce jeho vydaniu postupom\nbez nariadenia pojednávania podľa § 455 SSP a dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná.\n\n18. Predmetom kasačného konania v danej veci bol rozsudok krajského súdu, ktorým súd zrušil\nrozhodnutie žalovaného z 23. januára 2013, č. 397/2012-34-I a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.\nŽalovaný rozhodnutím z 23. januára 2013 potvrdil rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu z 28.\ndecembra 2012, č. 397/2012-34-I, ktorým podľa § 11 ods. 1 písm. d/ v spojení s § 18 ods. 2 zákona č.\n211/2000 Z.z. neboli sprístupnené žalobcom požadované informácie v celom rozsahu, nakoľko sa týkajú\nrozhodovacej činnosti ESLP ako medzinárodného súdneho orgánu.\n19. Podľa článku 1 Dohovoru Vysoké zmluvné strany priznávajú každému, kto podlieha ich jurisdikcii,\npráva a slobody uvedené v Hlave I tohto Dohovoru.\n20. Podľa článku 10 ods. 1 Dohovoru každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa slobodu\nzastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky bez zasahovania štátnych orgánov a\nbez ohľadu na hranice. Tento článok nebráni štátom, aby vyžadovali udeľovanie povolení rozhlasovým,\ntelevíznym alebo filmovým spoločnostiam.\n21. Podľa článku 10 ods. 2 Dohovoru výkon týchto slobôd, pretože zahŕňa aj povinnosti aj zodpovednosť,\nmôže podliehať takým formalitám, podmienkam obmedzeniam alebo sankciám, ktoré ustanovuje zákon\na ktoré sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, územnej celistvosti,\npredchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky, ochrany povesti alebo práv\niných, zabráneniu úniku dôverných informácií alebo zachovania autority a nestrannosti súdnej moci.\n22. Podľa článku 40 ods. 2 Dohovoru spisy uložené u tajomníka súdu sú prístupné verejnosti, ak\npredseda súdu nerozhodne inak.\n23. Podľa článku 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky Slovenská republika je zvrchovaný,\ndemokratický a právny štát.\n24. Podľa článku 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy,\nv jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.\n25. Podľa článku 13 ods. 2 Ústavy slovenskej republiky medze základných práv a slobôd možno upraviť\nza podmienok ustanovených touto ústavou len zákonom.\n26. Podľa článku 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa\nmusí dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ.\n27. Podľa článku 26 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky sloboda prejavu a právo na informácie sú\nzaručené.\n28. Podľa článku 26 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť\ninformácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na\nochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a\nmravnosti.\n29. Podľa článku 26 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky orgány verejnej moci majú povinnosť\nprimeraným spôsobom poskytovať informácie o svojej činnosti v štátnom jazyku. Podmienky a spôsob\nvykonania ustanoví zákon.\n30. Podľa článku 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky výklad a uplatňovanie ústavných zákonov,\nzákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.\n31. Podľa článku 154c ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky medzinárodné zmluvy o ľudských právach a\nzákladných slobodách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným\nzákonom pred nadobudnutím účinnosti tohto ústavného zákona, sú súčasťou jej právneho poriadku a\nmajú prednosť pred zákonom, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv a slobôd.\n32. Zákon č. 211/2000 Z.z. upravuje podmienky, postup a rozsah slobodného prístupu k informáciám\n(§ 1).\n\n33. Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z.z. osobami povinnými podľa tohto zákona sprístupňovať\ninformácie (ďalej len „povinné osoby\") sú štátne orgány, obce, vyššie územné celky, ako aj tie právnické\nosoby a fyzické osoby, ktorým zákon zveruje právomoc rozhodovať o právach a povinnostiach fyzických\nosôb alebo právnických osôb v oblasti verejnej správy, a to iba v rozsahu tejto ich rozhodovacej činnosti.\n34. Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z.z. každý má právo na prístup kinformáciám, ktoré majú\npovinné osoby k dispozícii.\n35. Podľa § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 211/2000 Z.z. v znení účinnom od 1. januára 2012 do 31.\ndecembra 2015, povinná osoba obmedzí sprístupnenie informácie alebo informáciu nesprístupní, ak\nsa týka rozhodovacej činnosti súdu vrátane medzinárodných súdnych orgánov alebo orgánu činného v\ntrestnom konaní okrem informácie, ktorá sa sprístupňuje podľa osobitného predpisu, 24) (§ 82a ods. 5\nzákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 33/2011\nZ.z.; § 55m ods. 5 zákona č. 153/2001 Z.z. o prokuratúre v znení zákona č. 220/2011 Z.z.; pozn. pod\nčiarou) rozhodnutia policajta v prípravnom konaní podľa druhej časti druhej hlavy piateho dielu Trestného\nporiadku a informácie o vznesení obvinenia vrátane opisu skutku, ak ich sprístupnenie nezakazuje zákon\nalebo ak ich sprístupnenie neohrozuje práva a právom chránené záujmy.\n36. Podľa § 12 zákona č. 211/2000 Z.z. všetky obmedzenia práva na informácie vykonáva povinná osoba\ntak, že sprístupní požadované informácie vrátane sprievodných informácií po vylúčení tých informácií,\npri ktorých to ustanovuje zákon. Oprávnenie odmietnuť sprístupnenie informácie trvá iba dovtedy, kým\ntrvá dôvod nesprístupnenia.\nVI.\n37. Najvyšší súd z obsahu súdneho ako aj pripojeného administratívneho spisu žalovaného mal\npreukázané, že:\n- žalobca podaním z 02. novembra 2012 požiadal žalovaného podľa zákona č. 211/2000 Z.z. o\nsprístupnenie „(...) žiadosti Slovenskej republiky adresovanej Európskemu súdu pre ľudské práva v\nŠtrasburgu o preskúmanie rozsudku Veľkou komorou vo veci Labsi v. Slovenská republika, a to v celom\nznení a vrátane všetkých príloh. (...)\"\n- rozhodnutím z 15. novembra 2012, Ev. č.: 397/2012-34-I, prvostupňový správny orgán predmetnej\nžiadosti žalobcu nevyhovel s odôvodnením, že žiadané informácie sa týkajú rozhodovacej činnosti\nESĽP ako medzinárodného súdneho orgánu a následným poukazom na § 11 ods. 1 písm. d/ zákona\nč. 211/2000 Z.z.,\n- rozhodnutím z 12. decembra 2012, Č. 397/2012-34-I, žalovaný ako správny orgán príslušný rozhodovať\no rozklade rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu zo dňa 15. novembra 2012 zrušil a vec mu\nvrátil na nové prejednanie z dôvodu aplikácie zákonného dôvodu nesprístupnenia, ktorý nemá oporu v\nznení právneho predpisu účinného v čase rozhodovania o žiadosti o sprístupnenie informácií,\n- rozhodnutím z 28. decembra 2012, Ev. č.: 397/2012-34-I, prvostupňový správny orgán predmetnej\nžiadosti žalobcu opätovne nevyhovel s odôvodnením, že žiadané informácie sa týkajú rozhodovacej\nčinnosti ESĽP ako medzinárodného súdneho orgánu a následným poukazom na § 11 ods. 1 písm. d/\nzákona č. 211/2000 Z.z.,\n- rozhodnutím z 23. januára 2013, Č. 397/2012-34-I, žalovaný ako správny orgán príslušný rozhodovať\no rozklade zamietol rozklad žalobcu a potvrdil prvostupňové správne rozhodnutie z 28. decembra 2012,\n38. Na úvod najvyšší súd uvádza, že základom interpretácie a aplikácie článku 1 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky je zabezpečenie materiálneho a nie formálneho právneho štátu. Základnou\npremisou materiálneho právneho štátu sa prezentuje všeobecná záväznosť práva pre všetkých. To\nznamená, že štátne orgány, orgány územnej samosprávy, právnické osoby s právomocou rozhodovania\no právach a povinnostiach, ako aj každý jednotlivec musí konať tak, ako určuje právny poriadok.\nÚstavný súd Slovenskej republiky princíp materiálneho právneho štátu prezentoval v právnom názore\ncit.: „(...) V právnom štáte, v ktorom sú ako neoddeliteľné súčasti okrem iných stelesnené princípy,\nako sú právna istota a spravodlivosť (princíp materiálneho právneho štátu), čo možno spoľahlivo\nvyvodiť z čl. 1 ústavy, sa osobitný dôkaz kladie na ochranu tých práv, ktoré sú predmetom jej úpravy.\nPovinnosťou všetkých štátnych orgánov je zabezpečiť reálnu možnosť ich uplatnenia tými subjektmi,\nktorými boli priznané.\" (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 22. septembra 1999, sp. zn. I. ÚS\n17/1999, zhodne tiež z 13. októbra 1999, sp. zn. I. ÚS 44/1999). Judikatúra Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky tiež kladie dôraz, že v súlade s článkom 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky s uplatňovaním\n\nprincípu právnej istoty v právom štáte sa spája požiadavka všeobecnosti, platnosti, trvácnosti, stability,\nracionálnosti a spravodlivého obsahu právnych noriem; medzi ústavné princípy vlastné právnemu štátu\npatrí aj zákaz svojvôle v činnosti štátnych orgánov, ako aj zásada primeranosti, respektíve proporcionality\n(m. m. PL. ÚS 1/04). Z článku 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky vyplýva, že výklad a uplatňovanie\nvšeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s ústavou. Pozitivistický právny prístup k\naplikácii zákonov je preto v činnosti štátnych orgánov modifikovaný ústavne konformným výkladom, ktorý\nv závislosti od ústavou chránených hodnôt pôsobí reštriktívne alebo extenzívne na dikciu zákonných\npojmov. Obsah zákonnej právnej normy nemôže byť interpretovaný izolovane, mimo zmyslu a účelu\nzákona, cieľa právnej regulácie, ktorý zákon sleduje. Požiadavka na ústavne konformnú aplikáciu a\nvýklad zákona je podmienkou zákonnosti rozhodnutia ako individuálneho správneho aktu. Mocenské\norgány štátu realizujúc svoju rozhodovaciu právomoc sú pri výkone svojej moci povinné postupovať\nv zmysle článku 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, s prihliadnutím na to, že súčasne sú viazané\naj právnou úpravou obsiahnutou v medzinárodných zmluvách, ktorými je Slovenská republika viazaná\n(článok 7 Ústavy Slovenskej republiky) a po vstupe Slovenskej republiky do Európskeho spoločenstva,\nEurópskej únie postupovať tiež v súlade s právne záväznými predpismi Európskeho spoločenstva,\nEurópskej únie.\n39. Z hľadiska ústavného (a tiež systematického) možno subsumovať právo na informácie pod kategóriu\nzákladných práv a slobôd prvej generácie, ktoré sú z hľadiska slovenského ústavného práva zaradené\nv Treťom oddiele, Druhej hlavy Ústavy Slovenskej republiky a nazvanom „Politické práva\". Základné\nprávo na informácie v zmysle článku 26 Ústavy Slovenskej republiky je nevyhnutné vykladať v kontexte\ndemokratického a právneho charakteru štátu, ktorý je ako jeden zo základných princípov formulovaný v\nčlánku 1 ods. 1 ústavy. Uvedené základné právo predstavuje spolu s právom na slobodu prejavu ústavnú\nzáruku na existenciu slobodnej tvorby a výmeny názorov, ideí, poznatkov či informácií bez ohľadu na ich\nvýznam, účelnosť či obsah. Takto sledovaný účel základného práva na informácie sa pritom nepremieta\nlen do roviny slobody vytvárania a sprostredkovania názorov vo vzťahu k veciam verejným, kde je\nsúvislosť s hodnotami demokratického štátu zjavná, ale naopak, má výrazne širší dosah dotýkajúci sa\nrozmanitých sfér života jednotlivcov aj spoločnosti (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 19.\njanuára 2011, PL. ÚS 1/09). Z ústavnej definície vyplýva, že právo na informácie má tri zložky, a to\nvyhľadávanie, prijímanie a rozširovanie informácií. Pri bližšej analýze sa dá dospieť k názoru, že ide o\ntri relatívne samostatné zložky práva na informácie. Vyhľadávanie informácií je vlastne zisťovanie, či\nv oblasti záujmu toho, kto informácie vyhľadáva, informácie vôbec jestvujú, aké a kde sa nachádzajú.\nNejde teda ešte o samotné informácie, ale o informáciu o informácii. Prijímanie informácií je získanie\ninformácie do vlastnej dispozičnej sféry tak, aby mohla byť subjektom pre vlastnú potrebu, ako aj pre\npotrebu iných spracovaná. Získanie informácie sa môže uskutočňovať tak zmyslovými orgánmi, ako aj\nrôznymi technickými prostriedkami, akými sú za súčasného stavu zvukové, obrazové, ako aj zvukovoobrazové záznamy, ale aj akýmkoľvek iným spôsobom. Rozširovanie informácií je akýkoľvek spôsob\nodovzdania prijatej informácie ďalšiemu subjektu, respektíve ďalším subjektom (Nález Ústavného súdu\nSlovenskej republiky z 26. apríla 2001, sp. zn. I. ÚS 57/00).\n40. K samotnému obsahu informácií Ústavný súd Slovenskej republiky v rozhodnutí zo 16. júna 1999,\nsp.zn. II. ÚS 10/99 uviedol, že Ústava Slovenskej republiky prostredníctvom práva na informácie vytvára\ntri skupiny informácií. Prvú predstavujú informácie, ktoré štátne orgány a orgány územnej samosprávy\nmusia predložiť oprávneným osobám. Druhú skupinu tvoria informácie, ktoré štátne orgány ani iné\norgány verejnej moci nemusia predložiť oprávneným osobám, ale musia strpieť prístup k nim, ak\noprávnené osoby uplatnia svoje právo na informácie. Tretiu skupinu informácií tvoria informácie, ktoré\nnemožno zverejniť, pretože ide o informácie podliehajúce úprave článku 26 ods. 4 Ústavy Slovenskej\nrepubliky. Tiež dodal, že Ústava Slovenskej republiky neobmedzuje právo na informácie z hľadiska\npredmetu tohto práva, teda neustanovuje pozitívny výpočet informácií, ktoré oprávnená osoba môže\nvyhľadávať, prijímať a rozširovať, ani neurčuje negatívny výpočet informácií, ktoré nemožno vyhľadávať,\nprijímať a rozširovať. Predmetom práva na informácie môžu byť všetky informácie, pokiaľ nejde o\ninformácie podliehajúce obmedzeniu článkom 26 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky.\n41. V súvislosti s obmedzením práva na informácie najvyšší súd uvádza, že toto je možné výlučne\nza splnenia troch podmienok, a to zákonnosti (zásah do tohto práva možno vykonať len na základe\nzákona a v súlade s ním), legitímnosti cieľa (Ústava Slovenskej republiky taxatívne vymenúva dôvody\nobmedzenia práva na informácie) a nevyhnutnosti zásahu v demokratickej spoločnosti. Ústavný súd\nSlovenskej republiky v tomto zmysle uvádza, že cit.: „ (...) Ústava podľa čl. 26 zaručuje osobitnú ochranu\n\nslobody prejavu aj práva prijímať, vyhľadávať a rozširovať idey a informácie. Okrem všeobecných\npodmienok, ktoré sa pri obmedzovaní všetkých základných práv a slobôd musia dodržať podľa čl. 13\nústavy, sloboda prejavu a právo prijímať, vyhľadávať a rozširovať idey a informácie sa môže obmedziť,\niba ak sa splnia osobitné podmienky podľa čl. 26 ods. 4 ústavy. Obmedzenie práva na informácie v\nsúlade s ústavou je dovolené len vtedy, ak sa splní formálna podmienka zákona a dve kumulatívne\nmateriálne podmienky. Ústava za nijakých okolností nedovoľuje upustiť od splnenia všetkých troch\npodmienok obmedzenia slobody prejavu a práva na informácie. Formálna podmienka znamená, že\nobmedzenie prijme národná rada v právnom predpise so silou zákona. Termínom „zákon\" sa neoznačuje\njeden všeobecne záväzný právny predpis so silou zákona, ale neurčitý počet všeobecne záväzných\nprávnych predpisov s definovaným stupňom právnej sily (II. ÚS 28/96). ...Prvou materiálnou podmienkou\nje požiadavka, aby obmedzenie slúžilo na ochranu práv a slobôd iných alebo sa ním musí chrániť\nbezpečnosť štátu, verejný poriadok, verejné zdravie alebo mravnosť. Na splnenie prvej materiálnej\npodmienky stačí preukázanie existencie jedného z citovaných záujmov. Druhou materiálnou podmienkou\nje podmienka nevyhnutnosti prijatia obmedzenia.\" (PL. ÚS 15/98).\n42. Na úseku slobodného prístupu k informáciám zákonodarca zákonom č. 211/2000 Z.z. v § 8 až § 11\nzaviedol inštitút obmedzenia prístupu k informáciám formou legislatívneho vymedzenia prípadov tohto\nobmedzenia. Jedná sa ochranu utajovaných skutočností (§ 8), ochranu osobnosti a osobných údajov\n(§ 9), ochranu obchodného tajomstva (§ 10), ďalšie obmedzenia prístupu k informáciám (§ 11). Tieto\nobmedzenia je nutné chápať v kontexte na ne nadväzujúceho § 12, v ktorom zákonodarca zaviedol\ntzv. princíp selekcie, podľa ktorého všetky obmedzenia práva na informácie vykonáva povinná osoba\ntak, že sprístupní požadované informácie vrátane sprievodných informácií po vylúčení tých informácií,\npri ktorých to ustanovuje zákon. Oprávnenie odmietnuť sprístupnenie informácie trvá iba dovtedy, kým\ntrvá dôvod nesprístupnenia. Cez uvedené ustanovenie sa skúma materiálny charakter obmedzenia\nprístupu k informáciám. Jeho obsahom je požiadavka, aby oprávnené obmedzenie práva na informácie\nbolo uplatnené vždy čo v najmenšom rozsahu; naplňuje a zároveň garantuje požiadavku minimalizácie\nzásahu do základných práv a slobôd. Na tomto mieste najvyšší súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho\nsprávneho súdu Českej republiky z 29. júla 2009, sp. zn. 1As/98/2008 podľa ktorého cit.: „(...) Žadatel\no informaci má nepochybně právo žádat o informace v libovolném rozsahu - t. j. například vyžádat si i\nkopii celého správního spisu. Je však povinností povinného subjektu prověřit, zda požadovaný materiál\nneobsahuje informace, na které se vztahují zákonná omezení. To má pak nutně za následek prověření\njednotlivých součástí poskytovaného spisu z hlediska jejich kompatibility se zákonnými limity práva na\ninformace.\"\n43. Najvyšší súd považuje, aj v kontexte predchádzajúceho bodu tohto rozhodnutia, ďalej za potrebné\nuviesť, že jednotlivé zákonné obmedzenia práva na informácie je nutné vykladať reštriktívne. To\nznamená, že právo na informácie vo svojich podobách (bod 39) podlieha výnimkám (§ 8 až § 11 zákona\nč. 211/2000 Z.z.), ktoré však musia byť úzko interpretované, pričom nevyhnutnosť každého obmedzenia\nmusí byť riadne a presvedčivo preukázaná. Overenie tejto „nevyhnutnosti\" v demokratickej spoločnosti\nznamená zaoberať sa v prvom rade otázkou, či takýto zásah je odôvodnený „naliehavou spoločenskou\npotrebou\", či zásah bol primeraný sledovanému legitímnemu cieľu a či dôvody, z ktorých orgány verejnej\nsprávy vychádzali pri obmedzení práva na informácie sú relevantné, dostatočné a presvedčivo zistené\n(v tomto zmysle pozri napríklad rozhodnutie ESĽP vo veci Klein proti Slovenskej republike, 2006,\nprípadne Nilsen a Johnsen proti Nórsku, 1999). Z uvedeného je zrejmé, že vždy je nutné jednoznačne\nzistiť nevyhnutnosť a konkrétne dôvody vedúce k obmedzeniu práva na informácie a posúdiť, či by\nobmedzením tohto práva nedošlo k neprimeranému ohrozeniu záujmov chránených inými predpismi,\nalebo zásahu do práv iných osôb.\n44. Podľa názoru najvyššieho súdu boli orgány verejnej správy povinné skúmať, či v súvislosti s podanou\nžiadosťou o poskytnutie konkrétnej informácie neexistovali menej drastické, či šetrnejšie prostriedky\nako obmedziť základné právo tak, aby sa účel obmedzenia podarilo ešte naplniť. Právna norma nemá\nobmedzovať základné práva a slobody viac, než je nevyhnutné na dosiahnutie cieľa. Orgány verejnej\nsprávy sa teda mali zaoberať možnosťou či neexistujú nejaké iné možnosti, ktorými by požadované\ninformácie sprístupnil a zároveň by chránil ústavnú hodnotu (verejný záujem na ochrane informácií\nverejného poriadku, bezpečnosti štátu a pod.). Teda pred samotným rozhodnutím o nesprístupnení\ninformácií, ktoré je zásahom do práva na sprístupnenie informácií je potrebné zvážiť, či existuje iný\nprostriedok, ktorý by rovnako chránil uvedenú ústavnú hodnotu, ale zároveň by aj sprístupnil žiadané\ninformácie. Z tohto dôvodu námietka žalovaného spočívajúca v tom, že zákon č. 211/2000 Z.z. má\n\npomerne krátke lehoty pre vybavenie žiadostí o sprístupnenie informácií, s ktorých zmeškaním sú\nspojené vážne následky (nastúpenie fikcie doručenia) a tomu je prispôsobená aj úprava obmedzení\nprístupu k informáciám, ktoré sú v zákone stanovené formálne s tým, že pri takto formálne vyjadrených\ndôvodoch obmedzenia prístupu k informáciám nie je namieste skúmanie otázok, či sprístupnením\ninformácií je možné zasiahnuť do nezávislosti a nestrannosti súdnej moci, do práv a slobôd iných, ohroziť\nbezpečnosť štátu, verejný poriadok, verejný záujem či mravnosť, je nedôvodná.\n45. Uvedené potvrdzuje aj samotné znenie zákona č. 211/2000 Z.z., ktoré v úvode dotknutého\nustanovenia § 11 ods. 1 [v znení cit.: „Povinná osoba obmedzí sprístupnenie informácie alebo informáciu\nnesprístupní, ak (...)\"] umožňuje povinnej osobe vzhľadom na charakter žiadanej informácie vybrať si pri\nsvojom rozhodovaní buď možnosť nesprístupnenia informácie oprávnenej osobe, alebo jej poskytnutie v\nobmedzenom rozsahu a nie bez ďalšieho informáciu nesprístupniť bez toho, aby sa skúmal, či neexistujú\niné alternatívy, ktoré chránia účel (zachovanie autority a nestrannosti súdnej moci) s rovnakou intenzitou,\nale menej obmedzujú právo na informácie.\n46. Najvyšší súd sa stotožňuje so záverom krajského súdu posudzujúceho spornosť otázky, či sa\nžalobcom požadované informácie týkajú rozhodovacej činnosti súdu, respektíve medzinárodného\nsúdneho orgánu, teda či sa na ne vzťahuje nesprístupnenie informácií podľa § 11 ods. 1 písm. d/\nzákona č. 211/2000 Z.z., nakoľko v danom prípade sa rozsudok vo veci Labsi v. Slovenská republika\nstal právoplatným, teda už predtým ako žalobca požiadal o informáciu žiadosťou z 02. novembra 2012\n(doručenou 06. novembra 2012). Krajský súd v tejto časti ďalej uvádzal, že v zmysle § 11 ods. 1\npísm. d/ menovaného zákona sa nesprístupňujú informácie, ktoré sa týkajú rozhodovacej činnosti súdu.\nInformácia má takúto kvalitu v zásade iba počas súdneho konania, až do právoplatného skončenia veci.\nPod pojem rozhodovacia činnosť súdu nepatria všetky informácie v súdnom konaní, takúto kvalitu má\ninformácia v zásade iba počas súdneho konania. Žalovaný sa preto za právneho stavu právoplatne\nskončenej veci musí pri rozhodovaní na základe žiadosti žalobcu o sprístupnenie informácie v prvom\nrade zákonne vysporiadať s tým, či poskytnutie požadovanej informácie je spôsobilé ohroziť práva a\nprávom chránené záujmy.\n47. Aj vzhľadom na vyššie uvádzané skutočnosti najvyšší súd ďalej poukazuje na to, že znenie zákona\nč. 211/2000 Z.z. v dotknutom ustanovení § 11 ods. 1 dáva povinnej osobe možnosť obmedzenia\nalebo nesprístupnenia požadovanej informácie v plnom rozsahu aj v prípade týkajúceho sa cit.: „(...)\nrozhodovacej činnosti súdu vrátane medzinárodných súdnych orgánov alebo orgánu činného v trestnom\nkonaní okrem informácie, ktorá sa sprístupňuje podľa osobitného predpisu, rozhodnutia policajta v\nprípravnom konaní podľa druhej časti druhej hlavy piateho dielu Trestného poriadku a informácie\no vznesení obvinenia vrátane opisu skutku, ak ich sprístupnenie nezakazuje zákon alebo ak ich\nsprístupnenie neohrozuje práva a právom chránené záujmy;\". Pre úplnosť najvyšší súd uvádza, že\npod pojmom „rozhodovacia činnosť\" je potrebné v širšom slova zmysle rozumieť kompetenciu súdnych\norgánov konať a rozhodovať v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach, v správnom súdnictve o\npreskúmavaní zákonnosti rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosti rozhodnutí, opatrení alebo\niných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon (čl. 142 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky).\nV užšom slova zmysle sa pod týmto pojmom rozumie konanie a rozhodovanie súdu v konkrétnej\nprávnej veci, t. j. od začatia konania (na základe návrhu alebo bez návrhu), cez jednotlivé procesné\núkony, procesné čiastkové rozhodnutia, až po rozhodnutie vo veci samej. Pôjde najmä o procesné\npravidlá vedenia konania (procesné úkony účastníkov konania alebo procesné rozhodnutia, vydané v\npriebehu súdneho konania, ktoré sú nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci samej) a rozhodnutia súdu v\nkonkrétnej právnej veci. Za uvedené procesné úkony alebo procesné rozhodnutia možno považovať\nnapríklad vyjadrenie účastníkov konania, ustanovenie tlmočníka, znalca, opatrovníka, rozhodnutie\no námietke zaujatosti, ktorých spoločným znakom je, že nejde o rozhodnutia konečné, ale po ich\nvydaní konanie pred súdom pokračuje (napríklad rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 8.\noktóbra 2009, sp. zn. 3Sži/7/2009, prípadne z 15. decembra 2011, sp. zn. 5Sži/1/2011). Z konštrukcie\ntohto zákonného ustanovenia je teda zrejmé, že menovaný zákon nerozlišuje postup pri poskytovaní\ninformácií týkajúcich sa rozhodovacej činnosti súdu vrátane medzinárodných súdnych orgánov (tu\nESĽP) v čase prebiehajúceho konania a v čase, kedy je konanie právoplatne skončené. Vzhľadom však\nna charakter súdneho konania v neukončenej veci bude sprístupnenie informácií v takomto štádiu skôr\nvýnimkou, čo možno odôvodniť garanciou nezávislosti súdnictva a vylúčením „paralelného procesu\" na\nverejnosti a súčasne po dôkladnom zvážení všetkých okolností týkajúcich sa žiadanej informácie. Po\nprávoplatnom skončení veci však už poskytnutím informácie z takto skončeného konania nemôže k\n\nzásahu do nezávislosti súdnictva v zásade dôjsť, nakoľko účel, na ktorom je založený § 11 ods. 1 písm. d/\nzákona č. 211/2000 Z.z. (zachovanie autority a nestrannosti súdnej moci) touto právoplatnosťou zanikol.\nPreto v takomto štádiu konania bude práve naopak nesprístupnenie informácií predstavovať výnimku,\nktorej prípadnú existenciu bude povinná osoba povinná vo vzťahu ku konkrétnemu verejnému záujmu\nriadne preukázať a zároveň presvedčivo odôvodniť.\n48. V tomto smere najvyšší súd bez ďalšieho odkazuje na závery Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky prijaté v rozsudku z 22. februára 2017, sp. zn. 3Sžo/105/2015, prípadne z 23. januára 2019,\nsp. zn. 3Sžik/1/2018, s ktorými sa síce stotožňuje, avšak považoval za potrebné niektoré z neho\nplynúce závery bližšie rozviesť. Najvyšší súd zastáva názor, že aj vzhľadom na charakter požadovanej\ninformácie (žiadosti Slovenskej republiky adresovanej Európskemu súdu pre ľudské práva v Štrasburgu\no preskúmanie rozsudku Veľkou komorou vo veci Labsi v. Slovenská republika, a to v celom znení a\nvrátane všetkých príloh) žalovaný mohol žalobcovi sprístupniť aspoň časť uvedených dokumentov, ak\nnie dokument celý, nakoľko nie je dôvodné sa domnievať, že by celý text podaní, ktoré boli predmetom\nžiadosti o sprístupnenie informácií, sú takého charakteru, že by ich nesprístupnenie prichádzalo do\núvahy v celom rozsahu.\n49. Najvyšší súd ďalej uvádza, že základné práva a slobody upravené v Prvej hlave Dohovoru majú\npriamy účinok, čo znamená, že sa ich môžu priamo domáhať účastníci konania pred vnútroštátnym\norgánom (teda aj súdom). Článok 40 ods. 2 Dohovoru je z hľadiska systematického obsiahnutý v\nDruhej hlave nazvanej „Európsky súd pre ľudské práva\" a upravujúcej predovšetkým inštitucionálne a\nprocesné otázky tohto súdu a konania pred ním. Článok 40 ods. 2 Dohovoru bližšie vykonáva pravidlo\n33 Rokovacieho poriadku ESĽP, avšak nakoľko sa jedná o interný akt tohto súdu, na účely tohto konania\nna úseku slobodného prístupu k informáciám nie je relevantný. Pre žalovaný správny orgán a v zmysle\nzákona č. 211/2000 Z.z. vystupujúci v pozícií povinnej osoby nie je tento interný akt ESĽP záväzný.\nAplikácia článku 40 ods. 2 Dohovoru v spojení s pravidlom 33 Rokovacieho poriadku ESĽP by bola\nrelevantná v prípade, ak by sa oprávnená osoba so žiadosťou o sprístupnenie informácie obrátila na\npríslušný orgán ESĽP. Pokiaľ sa však oprávnená osoba s takouto žiadosťou obrátila na vnútroštátny\norgán majúci postavenie povinnej osoby (§ 3 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z.z.), rieši sa legalita žiadosti o\nsprístupnenie informácií na úrovni vnútroštátnej, a to primárne v režime zákona č. 211/2000 Z.z. V tomto\nkonkrétnom prípade zároveň povinná osoba chráni záujem tretieho subjektu (ESĽP) a pokiaľ článok 40\nods. 2 Dohovoru v spojení s pravidlom 33 Rokovacieho poriadku ESĽP deklaruje prístupnosť spisov\nverejnosti, za predpokladu, že predseda komory z dôvodu ochrany morálky, verejného poriadku alebo\nnárodnej bezpečnosti v demokratickej spoločnosti, alebo ak je to v záujme maloletých alebo ochrany\nsúkromného života strán, alebo v rozsahu nevyhnutnom podľa názoru predsedu v osobitných prípadoch,\nkedy by zverejnenie mohlo byť na ujmu spravodlivosti, ako aj z vlastného podnetu alebo na základe\nžiadosti niektorej zo strán alebo ktorejkoľvek dotknutej osoby, nerozhodne inak, treba predpokladať,\nže stranou predložené dokumenty (v tomto prípade žiadosť Slovenskej republiky adresovaná ESĽP\no preskúmanie rozsudku Veľkou komorou vo veci Labsi v. Slovenská republika, a to v celom znení a\nvrátane všetkých príloh) sú verejnosti prístupné. Zároveň z obsahu súdneho spisu nevyplýva, že by\nžalovaný žiadal (hoci aj v priebehu konania) o utajenie príslušných dokumentov. Z toho teda vyplýva,\nže povinná osoba nemôže odmietnuť poskytnutie informácie s odvolaním sa na ochranu zachovania\nautority a nestrannosti súdnej moci tretieho subjektu (ESĽP), pokiaľ pravidlá, podľa ktorých sa tento\nsubjekt riadi, umožňujú sprístupňovanie dokumentov verejnosti.\n50. Námietku žalovaného, že krajský súd vec prejednal nad rámec žalobných dôvodov, čím mal\nporušiť § 134 ods. 1 SSP, najvyšší súd vyhodnotil ako nedôvodnú. Žalobca v podanej žalobe\n(okrem iného) namietal nepreskúmateľnosť a nesprávne právne posúdenie v časti zaoberajúcej sa\nlegitímnym dôvodom, na základe ktorého nemožno sprístupniť informácie; poukazoval na to, že žiadal\no sprístupnenie informácie týkajúcej sa právoplatne skončeného konania. Krajský súd k tomu uviedol,\nže rozsudok vo veci Labsi v. Slovenská republika sa stal právoplatným dňa 24. septembra 2012, teda už\npredtým ako žalobca požiadal o informáciu žiadosťou zo dňa 6. novembra 2012 (ďalej viď bod 46 tohto\nrozhodnutia). Najvyšší súd má za to, že krajský súd neprekročil rozsah a dôvody žaloby, iba tieto dôvody\ndoplnil o ďalší a bližšie špecifikovaný dôvod majúci však základ v už žalobcom uplatnenom dôvode\nspočívajúcom v nesprávnom posúdení veci v časti týkajúcej sa legitímneho dôvodu nesprístupnenia\nním požadovanej informácie. Opačný výklad by podľa názoru najvyššieho súdu viedol k prílišnému\nformalizmu, ktorý nezohľadňuje účel a zmysel relevantných zákonných noriem a súdneho konania\nako takého. Na podporu uvedeného tvrdenia možno poznamenať, že podľa názoru Ústavného súdu\nSlovenskej republiky, prílišný formalizmus pri posudzovaní úkonov účastníkov občianskeho súdneho\n\nkonania, ktoré ide nad rámec zákona alebo nemá základný význam pre ochranu zákonnosti, nie je v\nsúlade s ústavnými princípmi spravodlivého procesu (Nález Ústavného Súdu Slovenskej republiky z 27.\noktóbra 2004, sp. zn. II. ÚS 174/2004).\n51. Vzhľadom na vyššie uvádzané skutočnosti, najvyšší súd námietky žalovaného uvedené v kasačnej\nsťažnosti vyhodnotil ako nedôvodné, keďže tieto neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť\nnapadnutého rozhodnutia krajského súdu. Z týchto dôvodov potom najvyšší súd kasačnú sťažnosť podľa\n§ 461 SSP ako nedôvodnú zamietol. Právny názor najvyššieho súdu v danej veci vychádza z názoru\nvysloveného v rozsudku sp. zn. 7Sžik/1/2019 zo dňa 29. októbra 2019.\nVII.\n52. Vo vzťahu k návrhu žalovaného na priznanie odkladného účinku kasačnej sťažnosti najvyšší súd\nuvádza, že v predmetnej veci návrh na priznanie odkladného účinku kasačnej sťažnosti podal orgán\nverejnej správy. Na tomto mieste je potrebné ďalej uviesť, že inštitút odkladného účinku má primárne\nposkytovať ochranu žalujúcej fyzickej osobe, právnickej osobe, ďalšiemu účastníkovi konania, osobe\nzúčastnenej na konaní pred výkonom napadnutého rozhodnutia, avšak v záujme zachovania zásady\nrovnosti účastníkov konania v konaní pred správnym súdom nie je možné „obrať\" o túto možnosť aj\nsamotný orgán verejnej správy (§ 5 ods. 9 SSP). Hrozba závažnej ujmy však na strane orgánu verejnej\nsprávy bude menej častá, ako hrozba závažnej ujmy na strane žalobcu, prípadne ďalších osôb už\nvyššie zmienených (viď napríklad uznesenie Najvyššieho správneho súdu Českej republiky zo 16. júla\n2015, č. k. 7 Ads 182/2015-25). Vznik takto chápanej ujmy musí byť v príčinnej súvislosti s výkonom, či\niným právnym následkom plynúcim z rozhodnutia krajského súdu. Zatiaľ, čo žalujúca fyzická, právnická\nosoba, ďalší účastník konania, osoba zúčastnená na konaní, bude spravidla spájať ujmu so svojimi\nsubjektívnymi právami, žalovaný orgán verejnej správy tieto subjektívne práva nemá. Úlohou orgánu\nverejnej správy je v správnom súdnom konaní hájiť zákonnosť ním vydaného rozhodnutia. Uvedené\nvšak neznamená, že podanému návrhu orgánom verejnej správy na priznanie odkladného účinku\nkasačnej sťažnosti nebude možné za žiadnych okolností vyhovieť; pôjde však o výnimočné prípady,\nkedy odloženie účinkov rozhodnutia krajského súdu bude podmienené okrem hrozby závažnej ujmy aj\nochranou dôležitého verejného záujmu. Za ohrozenie dôležitého záujmu je možné aj v zmysle uznesenia\nrozšíreného senátu Najvyššieho správneho súdu Českej republiky sp. zn. 2Ans 3/2006 považovať\nnapríklad navrátenie vodičského oprávnenia duševne chorej osobe, vystavenie zbrojného preukazu\nnebezpečnému recidivistovi, alebo udelenie povolenia k obchodu s vojenským materiálom zločinnému\npodniku.\n53. Najvyšší súd pri posudzovaní dôvodnosti návrhu žalovaného na odkladný účinok kasačnej sťažnosti,\na to aj vo svetle vyššie uvedeného, dospel k záveru, že nie je daný zákonný dôvod na priznanie\nodkladného účinku kasačnej sťažnosti, keďže aplikáciou právneho názoru krajského súdu v danej veci\nby žalovanému ako orgánu verejnej správy nemohla vzniknúť závažná ujma. Ani žalovaným uvádzané\ndôvody v návrhu na priznanie odkladného účinku kasačnej sťažnosti nie sú spôsobilé privodiť mu\nzávažnú ujmu predpokladanú procesným predpisom. Rovnako žalovaný nepreukázal, že by mu v\ndôsledku trvania účinkov rozsudku krajského súdu priamo hrozila závažná ujma. Najvyšší súd preto s\npoukazom na § 447 ods. 2 veta posledná SSP v spojení s § 188 SSP návrh žalovaného na priznanie\nodkladného účinku kasačnej sťažnosti zamietol. Taktiež vzhľadom na nesplnenie už prvej z podmienok\nstanovených vo vyššie citovanom ustanovení § 447 ods. 1 SSP sa najvyšší súd nezaoberal tým, či\npriznanie odkladného účinku kasačnej sťažnosti nebude v rozpore s verejným záujmom.\nVIII.\n54. O náhrade trov kasačného konania Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol podľa § 167 ods. 1\nSSP, § 175 ods. 2 SSP v spojení s § 467 ods. 1 SSP. Žalovaný v kasačnom konaní úspech nemal, preto\nmu právo na náhradu trov kasačného konania najvyšší súd nepriznal. Najvyšší súd priznal žalobcovi voči\nžalovanému právo na úplnú náhradu trov kasačného konania, pričom o výške náhrady trov rozhodne\npo právoplatnosti rozsudku krajský súd samostatným uznesením.\n55. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v danej veci rozhodol pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods.\n9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.\nmája 2011).\n\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "5S/63/2013", "guid": null, "vztah": "zamietnute"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}