Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Obo/19/2018 z 28. 1. 2019
Citácia: rozsudok Najvyššieho súdu SR z 28. januára 2019, sp. zn. 3Obo/19/2018, ECLI:SK:NSSR:2019:1002899343.1
Najvyšší súd | 3Obo/19/2018 | ECLI:SK:NSSR:2019:1002899343.1 | 2019-01-28 | Rozsudok
Oblasť práva: Obchodné právo – Ostatné
Citované ustanovenia: § 387 ods. 1 CSP
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/6bf221fe-df0c-48a3-b4f5-3ca4037fe185
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2019:1002899343.1

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 3Obo/19/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1002899343
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 01. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Veselá Zemaníková
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2019:1002899343.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Veselej
Zemaníkovej a členiek senátu Mgr. Ľubomíry Kúdelovej a JUDr. Kataríny Pramukovej v spore žalobcu:
P. I., bytom V., zastúpeného JUDr. Richardom Kovalčíkom, advokátom, so sídlom Rázusova 1, Košice,
proti žalovanému: Všeobecná úverová banka, a.s., so sídlom Mlynské nivy 1, Bratislava, IČO: 31 320
155, zastúpenému advokátskou kanceláriou ČERNEJOVÁ & HRBEK, s.r.o., so sídlom Kýčerského 7,
Bratislava, IČO: 36 857 513, o ochranu osobnosti a o náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 1 659
695,90 eur, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 24. apríla 2018, č. k.
28Cb/2/2002-1502, takto

r o z h o d o l :

I. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v  Bratislave z 24. apríla 2018, č. k.
28Cb/2/2002-1502  potvrdzuje.
II. Žalovaný má voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „krajský súd“) napadnutým rozsudkom
(v poradí druhým) z 24. apríla 2018, č. k. 28Cb/2/2002-1502 zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa (v znení
jej doplnenia z 2. novembra 2009) domáhal, aby súd:
I. uložil žalovanému povinnosť do 30 dní od právoplatnosti rozsudku zabezpečiť v periodiku Večer na
svoje náklady formou platenej inzercie uverejnenie ospravedlnenia, v rovnakej veľkosti písma v titulku
ospravedlnenia a v rovnakej veľkosti písma v texte ospravedlnenia, ako boli použité v článku „Státisice
v lufte“ uverejnenom dňa 22. januára 1998, v ktorom žalovaný uvedie, že nie sú pravdivé jeho tvrdenia
uverejnené v tomto článku, a to, že:
- žalobca pred realizáciou zahraničnej platby na Ukrajinu, ktorú od žalovaného požadoval, bol
upozornený na zvýšenú rizikovosť Ukrajiny ako cieľovej krajiny platby,
- tvrdenie žalobcu, že mu zamestnanci žalovaného nevedeli vysvetliť, za čo zaplatil poplatok za realizáciu
platby vo výške pol percenta zo sumy, čiže 1 275,35 Sk, je nepravdivé,
- údajný zoznam korešpondenčných bánk predložených žalobcom bol pre danú transakciu absolútne
nepoužiteľný,
- tvrdenie žalobcu, že stanovil bankovú cestu pre transakciu s využitím Deutsche bank, je minimálne
nekorektné,
- žalobca vystavil opätovne dňa 3. novembra 1997 príkaz na novú úhradu, tento však 4. novembra 1997
zrušil,
a zároveň uvedie, že ľutuje a ospravedlňuje sa za tento neoprávnený zásah do práva na ochranu
obchodného mena a občianskej cti žalobcu.
II. uložil žalovanému povinnosť do 30 dní od právoplatnosti rozsudku zabezpečiť v periodiku Večer na
svoje náklady formou platenej inzercie uverejnenie ospravedlnenia, v rovnakej veľkosti písma v titulku
ospravedlnenia a v rovnakej veľkosti písma v texte ospravedlnenia, ako boli použité v článku „Ad:



Státisice v lufte“ uverejnenom dňa 21. novembra 1998, v ktorom žalovaný uvedie, že nie sú pravdivé
jeho tvrdenia uverejnené v tomto článku, a to, že:
- sa žalobca domáha náhrady škody voči žalovanému v rozpore s právnym poriadkom Slovenskej
republiky,
- sa žalobca v žalobnom návrhu vyhol prípadnej zodpovednosti za vzniknutú situáciu,
a zároveň uvedie, že ľutuje a ospravedlňuje sa za tento neoprávnený zásah do práva na ochranu
obchodného mena a občianskej cti žalobcu.
III. uložil žalovanému povinnosť do 30 dní od právoplatnosti rozsudku zabezpečiť v denníku Pravda na
svoje náklady formou platenej inzercie uverejnenie ospravedlnenia, v rovnakej veľkosti písma v titulku
ospravedlnenia a v rovnakej veľkosti písma v texte ospravedlnenia, ako boli použité v článku „Poleno pod
nohy“ uverejnenom dňa 18. januára 1999, v ktorom žalovaný uvedie, že nie sú pravdivé jeho tvrdenia
uverejnené v tomto článku, a to, že:
- na základe prešetrenia celej záležitosti je zrejmé, že žalobca si rozhodujúcou mierou omeškanie platby
spôsobil sám,
- žalobca neposkytol žalovanému dostatočné a prehľadné údaje o bankovom spojení na banku
Prikarpatja a realizoval platbu v značnom časovom strese,
- žalobca predložil doklad, z ktorého sa nedalo presne stanoviť bankové spojenie,
a zároveň uvedie, že ľutuje a ospravedlňuje sa za tento neoprávnený zásah do práva na ochranu
obchodného mena a občianskej cti žalobcu.
IV. uložil žalovanému povinnosť do 30 dní od právoplatnosti rozsudku zabezpečiť v denníku Sme na
svoje náklady formou platenej inzercie uverejnenie ospravedlnenia, v rovnakej veľkosti písma v titulku
ospravedlnenia a v rovnakej veľkosti písma v texte ospravedlnenia, ako boli použité v článku „Chybná
banková operácia zapríčinila krach podnikania živnostníka D. I.“ uverejnenom dňa 19. januára 1999, v
ktorom žalovaný uvedie, že nie sú pravdivé jeho tvrdenia uverejnené v tomto článku, a to, že:
- chyba nie je na strane žalovaného,
- žalobcu upozornil, že prevody na Ukrajinu patria medzi rizikové a že ich nemožno zaručiť,
- žalobca v platobnom príkaze neuviedol bankové spojenie na banku Prikarpatja,
a zároveň uvedie, že ľutuje a ospravedlňuje sa za tento neoprávnený zásah do práva na ochranu
obchodného mena a občianskej cti žalobcu.
V. uložil žalovanému povinnosť do 30 dní od právoplatnosti rozsudku zabezpečiť v denníku Pravda na
svoje náklady formou platenej inzercie uverejnenie ospravedlnenia, v rovnakej veľkosti písma v titulku
ospravedlnenia a v rovnakej veľkosti písma v texte ospravedlnenia, ako boli použité v článku „Pre banku
na mizine“ uverejnenom dňa 10. januára 2001, v ktorom žalovaný uvedie, že nie je pravdivé jeho tvrdenie
uverejnené v tomto článku, a to, že:
- žalovaný svojho klienta - žalobcu - upozornil na veľkú rizikovosť platieb na Ukrajinu, čím si v zmysle
Obchodného zákonníka splnil svoju notifikačnú povinnosť s preventívnou funkciou zameranou na
odvrátenie hroziacej škody,
a zároveň uvedie, že ľutuje a ospravedlňuje sa za tento neoprávnený zásah do práva na ochranu
obchodného mena a občianskej cti žalobcu.
VI. uložil žalovanému povinnosť do 30 dní od právoplatnosti rozsudku zabezpečiť v denníku Pravda na
svoje náklady formou platenej inzercie uverejnenie ospravedlnenia, v rovnakej veľkosti písma v titulku
ospravedlnenia a v rovnakej veľkosti písma v texte ospravedlnenia, ako boli použité v článku „Nerovný
súboj Dávida s Goliášom“ uverejnenom dňa 18. apríla 2001, v ktorom žalovaný uvedie, že nie je pravdivé
jeho tvrdenie uverejnené v tomto článku, a to, že:
- žalovaný svojho klienta - žalobcu - upozornil na veľkú rizikovosť platieb do niektorých krajín bývalého
ZSSR, aj na Ukrajinu, čím si v zmysle Obchodného zákonníka splnil svoju notifikačnú povinnosťou s
preventívnou funkciou zameranou na odvrátenie hroziacej škody,
a zároveň uvedie, že ľutuje a ospravedlňuje sa za tento neoprávnený zásah do práva na ochranu
obchodného mena a občianskej cti žalobcu.
VII. uložil žalovanému povinnosť do 30 dní od právoplatnosti rozsudku zabezpečiť v periodiku košický
„Večer“ na svoje náklady formou platenej inzercie uverejnenie ospravedlnenia, v rovnakej veľkosti písma
v titulku ospravedlnenia a v rovnakej veľkosti písma v texte ospravedlnenia, ako boli použité v článku
„Vraj vinou banky skrachoval a nechce o tom mlčať“ uverejnenom dňa 30. augusta 2001, v ktorom
žalovaný uvedie, že nie je pravdivé jeho tvrdenie uverejnené v tomto článku, a to, že:
- žalobca poskytuje médiám zavádzajúce komentáre,
a zároveň uvedie, že ľutuje a ospravedlňuje sa za tento neoprávnený zásah do práva na ochranu
obchodného mena a občianskej cti žalobcu.



VIII. uložil žalovanému povinnosť do 30 dní od právoplatnosti rozsudku zabezpečiť v denníku Nový
Čas na svoje náklady formou platenej inzercie uverejnenie ospravedlnenia, v rovnakej veľkosti písma v
titulku ospravedlnenia a v rovnakej veľkosti písma v texte ospravedlnenia, ako boli použité v článku „VÚB
verzus živnostník“ uverejnenom dňa 31. augusta 2001, v ktorom žalovaný uvedie, že nie sú pravdivé
jeho tvrdenia uverejnené v tomto článku, a to, že:
- webová stránka, ktorá poskytuje pohľad a názor žalobcu na celý spor s bankou, poškodzuje dobré
meno banky už aj tým, že sa na nej objavili dôkazy, ktoré sú dôkazným prostriedkom v prebiehajúcom
spore,
- konanie žalobcu pripomína praktiky, ktoré majú charakter vydierania,
- vďaka nedokonalosti právneho systému Slovenskej republiky si žalobca urobil z kauzy výnosnú živnosť,
- žalobca podal ďalšiu žalobu, kde pýta podstatne vyššiu sumu, ktorú však nevie zdokladovať,
a zároveň uvedie, že ľutuje a ospravedlňuje sa za tento neoprávnený zásah do práva na ochranu
obchodného mena a občianskej cti žalobcu.
IX. uložil žalovanému povinnosť do 30 dní od právoplatnosti rozsudku zabezpečiť v denníku Sme
na svoje náklady formou platenej inzercie uverejnenie ospravedlnenia, v rovnakej veľkosti písma v
titulku ospravedlnenia a v rovnakej veľkosti písma v texte ospravedlnenia, ako boli použité v článku
„Skrachovaný súkromný podnikateľ útočí na banku“ uverejnenom dňa 31. augusta 2001, v ktorom
žalovaný uvedie, že nie sú pravdivé jeho tvrdenia uverejnené v tomto článku, a to, že:
- žalobca predložil žalovanému neúplný údaj, v dôsledku čoho bola ťažko identifikovateľná banka
príjemcu,
- zamestnanci banky upozornili žalobcu na veľkú rizikovosť platieb do niektorých krajín bývalého ZSSR,
aj na Ukrajinu,
- upozornením žalobcu, že musí mať na zreteli existujúce riziko, si žalovaný splnil v zmysle Obchodného
zákonníka svoju notifikačnú povinnosť s preventívnou funkciou zameranou na odvrátenie hroziacej
škody,
- po podaní odvolania (správne má byť dovolania - pozn. odvolacieho súdu) začal žalobca z obavy, že
dovolacie konanie skončí v jeho neprospech, na žalovaného opäť útočiť,
- žalobca si zvolil praktiky, ktoré majú charakter vydierania obžalovaného,
a zároveň uvedie, že ľutuje a ospravedlňuje sa za tento neoprávnený zásah do práva na ochranu
obchodného mena a občianskej cti žalobcu.
X. uložil žalovanému povinnosť do 30 dní od právoplatnosti rozsudku zabezpečiť v denníku Korzár
na svoje náklady formou platenej inzercie uverejnenie ospravedlnenia, v rovnakej veľkosti písma v
titulku ospravedlnenia a v rovnakej veľkosti písma v texte ospravedlnenia, ako boli použité v článku
„VÚBka žiada prešetriť ohováranie, aj keď verejnú inštitúciu ohovárať nie je možné“ uverejnenom dňa
27. februára 2002, v ktorom žalovaný uvedie, že nie sú pravdivé jeho tvrdenia uverejnené v tomto článku,
a to, že:
- žalobca používa na svojej internetovej stránke diskreditujúcej žalovaného mnohé invektívy na adresu
žalovaného i jeho vrcholných manažérov,
- žalobca žiada ďalšie peniaze, ktoré doposiaľ na výzvu žalovaného nezdokladoval,
- žalobca používa praktiky hraničiace s vydieraním,
a zároveň uvedie, že ľutuje a ospravedlňuje sa za tento neoprávnený zásah do práva na ochranu
obchodného mena a občianskej cti žalobcu.
XI. uložil žalovanému povinnosť do 30 dní od právoplatnosti rozsudku zabezpečiť vo vysielaní televízie
„TV NAŠA“ v čase o 18:00 hod. na svoje náklady formou platenej inzercie uverejnenie ospravedlnenia,
v ktorom žalovaný uvedie, že nie sú pravdivé jeho tvrdenia uverejnené vo vysielaní televízie „TV NAŠA“
dňa 30. augusta 2001 v relácii „Správy“, že žalobca šíri v médiách na webovej stránke www.skandalna-
vub.sk <http://www.skandalna-vub.sk> nepravdivé a hrubo skresľujúce informácie, predovšetkým že:
- pracovníci žalovaného nie sú odborníci a zmarili aj takú jednoduchú finančnú operáciu, ako je
prevod peňazí z jednej banky do inej banky, pričom porušili zmluvu o bežnom účte, vlastné Obchodné
podmienky VÚB a § 11a ods. 3 zákona č. 21/1992 Zb.,
- žalovaný vydal nepravdivé výpisy z účtu a nepravdivé debetné avíza, žalovaný klame svojich budúcich
klientov už pri podpise zmluvy o bežnom účte. Vo svojich vlastných Obchodných podmienkach VÚB,
ktoré sú neoddeliteľnou časťou zmluvy o bežnom účte, uvádza právne normy a zákony, o ktorých už
vopred vie, že ich nebude dodržiavať. Vo vzťahu k svojim klientom sa v skutočnosti riadi „Jednotnými
pravidlami pre inkasá“, ktoré sú v priamom rozpore s právnym stavom Slovenskej republiky, a ktoré
môžu spôsobiť okamžité zruinovanie klienta banky. Tieto „Jednoduché pravidlá pre inkasá“ totiž zbavujú
klientov banky ich podstatných práv a stavajú ich voči Všeobecnej úverovej banke, a.s., Bratislava, do
bezprávneho postavenia,



- žalovaný sústavne nedodržuje zákon č. 563/1991 Zb. o účtovníctve v znení neskorších predpisov
tak, že svojim klientom nevydáva účtovné doklady, ale len výpisy z účtov a debetné avíza. Podľa
jeho okamžitej potreby vydáva tieto debetné avíza a výpisy z účtov raz za účtovné doklady, ktoré
sú vierohodné pre prípad daňovej kontroly, vydávanie ktorých mu prikazuje zákon č. 563/1991 Zb. o
účtovníctve v znení neskorších predpisov, a vydávanie ktorých preto nemôže spoplatňovať,
- inokedy však žalovaný, takisto podľa svojej okamžitej potreby, vydáva debetné avíza a výpisy z účtov
za vlastné produkty, ktoré aj spoplatňuje podľa svojho Sadzobníka poplatkov. Týmto spôsobom bez
právneho dôvodu získava žalovaný od svojich klientov miliardy korún ročne,
- toto poškodzovanie klientov by nebolo možné, keby ho netolerovalo Daňové riaditeľstvo Slovenskej
republiky v Banskej Bystrici, ktorému vyplýva zo zákona povinnosť kontrolovať vedenie účtovníctva u
žalovaného a jeho klientov, a ktoré tvrdí, že výpisy z účtu majú charakter účtovného dokladu, avšak
súčasne výpisy z účtu a debetné avíza prehlasuje za spoplatňovaný produkt žalovaného, ktorý vyplýva
zo zmluvných vzťahov medzi bankou a klientom, do ktorého nemôže údajne vstupovať, čím vzniká
absurdná situácia, keď Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky a daňové úrady nemôžu kontrolovať
výpisy z účtu pri daňovej kontrole, ktoré oni sami pokladajú za účtovné a daňové doklady. Následkom
tohto stavu žalovaný získava bez právneho dôvodu od svojich klientov miliardy korún ročne, pretože
tieto dokumenty fakticky nemôže nikto kontrolovať a žalovaný tak môže do nich vpisovať aj poplatky za
služby, ktoré preukázateľne nikdy nevykonal, prípadne poplatky, ktoré sú v rozpore s platnými zákonmi
a dobrými mravmi,
- uvedený stav vystavuje klientov žalovaného nebezpečenstvu miliónových pokút za neexistujúcu
účtovnú dokumentáciu od žalovaného, pričom záleží len na svojvôli daňových kontrolórov, ktoré doklady
uznajú za účtovné a ktoré nie,
- uvedený stav porušuje ústavné, ľudské a občianske práva klientov žalovaného a zároveň im sťažuje
uplatňovanie si týchto práv pri súdnych a občiansko-právnych konaniach,
- žalovaný je zo zákona povinný poskytovať Ministerstvu financií Slovenskej republiky a Národnej banke
Slovenska účtovné závierky, konsolidované účtovné závierky a audity o účtovníctve, pričom vzhľadom na
to, že u žalovaného neexistujú žiadne vierohodné účtovné doklady, tieto účtovné závierky, konsolidované
účtovné závierky a audity o účtovníctve nie sú hodnoverným odrazom o hospodárení žalovaného a
navyše podľa platných zákonov Národná banka Slovenska musí preplácať všetky náklady žalovaného
spojené s vyhotovovaním takýchto nehodnoverných auditov o účtovníctve, čím ma žalovaný takto
možnosť získavať zo štátnej pokladne neoprávnené platby,
- Ministerstvo financií Slovenskej republiky, Národná banka Slovenska, Daňové riaditeľstvo Slovenskej
republiky, Okresné riaditeľstvo PZ v Bratislave II a Okresná prokuratúra Bratislava II sú o týchto
skutočnostiach dostatočne informované z korešpondencie so žalobcom, ako aj z jeho webovej stránky
www.skandalna-vub.sk <http://www.skandalna-vub.sk> a napriek tomu toto nedodržiavanie zákonov u
žalovaného tolerujú a všetky sťažnosti a podnety ignorujú,
a zároveň uvedie, že ľutuje a ospravedlňuje sa za tento neoprávnený zásah do práva na ochranu
obchodného mena a občianskej cti žalobcu.
XII. priznal žalobcovi právo uverejniť vyhovujúci rozsudok po nadobudnutí jeho právoplatnosti na trovy
žalovaného v ľubovoľnom denníku s pôsobnosťou na celom území Slovenskej republiky v troch po sebe
nasledujúcich vydaniach a
XIII. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi nemajetkovú ujmu vo výške 1 659 659,90 eur.
1.1 Žalovanému priznal súd prvej inštancie nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu.

2. Súd prvej inštancie posúdil žalobou uplatnený nárok ako nárok na ochranu osobnosti podľa
ustanovenia § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka. Pritom uviedol, že Občiansky zákonník poskytuje
ochranu len proti takým konaniam, ktoré sa dotýkajú osobnosti občana tým, že znižujú jeho dôstojnosť,
česť a vážnosť z hľadiska jeho vzťahu k spoluobčanom a ohrozujú jeho postavenie a uplatnenie v
spoločnosti. Podmienkou občianskoprávnej ochrany cti je to, aby bol zásah objektívne spôsobilý takú
ujmu osobnosti občana privodiť.
2.1. Krajský súd skonštatoval, že porušenie práva na česť môže byť spôsobené len takými skutkovými
tvrdeniami, ktoré sú objektívne spôsobilé privodiť ujmu na cti dotknutého subjektu v očiach iných
fyzických osôb, a teda pôsobiť difamačne. Difamačné tvrdenia je potrebné posúdiť nielen podľa
použitých výrazov a formulácií, ale podľa celkového dojmu s prihliadnutím na všetky okolnosti, za ktorých
došlo k predmetnému tvrdeniu.
3. Vo vzťahu k predmetu sporu súd prvej inštancie zvýraznil, že všetky v žalobe označené skutky sa
mali stať v období rokov 1998 až 2001, kedy prebiehal medzi stranami súdny spor o náhradu škody
spôsobenej porušením povinnosti žalovaného. O tomto spore informoval v médiách žalobca a tvrdenia



žalovaného, za ktoré žiada žalobca ospravedlnenia, boli vždy uverejnené ako reakcia na tvrdenia
žalobcu a boli totožné s procesnou obranou žalovaného v súdnom spore.
3.1. K skutku uvedenému pod č. I. súd prvej inštancie uviedol, že sa nejedná o tvrdenia, ktoré by uviedol
žalovaný v článku „Státisice v lufte“ uverejnenom v periodiku Večer dňa 22. januára 1998, keďže celý
článok popisuje bankovú operáciu tak, ako ju redakcii periodika popísal žalobca a v článku sa cituje iba
stanovisko žalovaného z odporu proti platobnému rozkazu. Krajský súd tak dospel k záveru, že to bol
žalobca, ktorý sa rozhodol odpor (z ktorého bol citovaný názor žalovaného) uverejniť.
3.2. V prípade skutkov uvedených pod č. II. - X. išlo o stanoviská žalovaného zverejnené prostredníctvom
hovorcu, ktoré predstavovali reakciu na tvrdenia žalobcu v uverejnených článkoch. Podľa krajského súdu
predmetné tvrdenia žalovaného neboli spôsobilé privodiť žalobcovi ujmu, pretože nie sú ani ironické,
ani difamačného charakteru. Z tvrdení žalovaného možno vyvodiť, že odmietal svoju zodpovednosť z
neúspešnej bankovej operácie a snažil sa presunúť zodpovednosť na žalobcu, tieto tvrdenia však v
kontexte uverejnených článkov nemohli v žiadnom prípade znižovať česť a dôstojnosť žalobcu. Všetky
články boli v médiách uverejnené z iniciatívy žalobcu ako subjektu, ktorý utrpel škodu v dôsledku konania
žalovaného a vyznievali v jeho prospech. Stanoviská žalovaného boli zverejnené len ako reakcia na
tvrdenia žalobcu. Vzhľadom na okolnosti, za akých boli predmetné stanoviská žalovaného zverejnené -
t. j. ako reakcia na tvrdenia žalobcu - a s prihliadnutím na ich obsah, ktorý nebol difamačný, mal súd prvej
inštancie za to, že žalobcom označené tvrdenia žalovaného neboli spôsobilé zasiahnuť do cti žalovaného
tým, že by znižovali jeho dôstojnosť a postavenie v podnikateľských alebo medziľudských vzťahoch.
3.3. Pokiaľ ide o skutok uvedený pod č. XI., súd prvej inštancie uviedol, že predmetné tvrdenie
žalovaného možno hodnotiť ako jeho názor, resp. hodnotiaci úsudok na danú skutočnosť, pričom
formu ani použité prostriedky nemožno hodnotiť ako neprimerané alebo znevažujúce žalobcu v
podnikateľských kruhoch. V predmetnej televíznej relácii vyjadril svoj názor tak žalobca, ako aj žalovaný.

4. Krajský súd považoval za nadbytočné preukazovať, či tvrdenia žalovaného, ktoré boli obsahom jeho
stanovísk zverejnených v médiách, boli pravdivé alebo nepravdivé, pretože neboli spôsobilé zasiahnuť
do osobnostných práv žalobcu.
4.1. Pritom súd prvej inštancie uviedol, že žalobca v konaní nenavrhol vykonať žiadny dôkaz na
preukázanie, či skutkami uvedenými pod č. I. až XI. bola znížená jeho česť, povesť a dôstojnosť u
iných ľudí, alebo bola ohrozená jeho vážnosť, prípadne postavenie v spoločnosti. Žalobca navrhol v
spore vypočuť 20 svedkov na preukázanie nepravdivosti tvrdení žalovaného o nerešpektovaní zákona
č. 563/1991 Zb. o vedení účtovnej dokumentácie vo Všeobecnej úverovej banke, ktoré umožňuje
žalovanému poškodovanie žalobcu, klientov žalovaného, štátnej pokladnice a o rozsiahlom obohacovaní
sa žalovaného na úkon žalobcu a ostatných jeho klientov bez právneho dôvodu. Ďalších 5 žalobcom
navrhnutých svedkov malo vypovedať o nepravdivých tvrdeniach v médiách a o priebehu súdnych
sporov, o nerešpektovaní zmluvy o bežnom účte, vrátane Všeobecných podmienok VÚB, a.s. a zákona
č. 21/1992 Zb. o bankách.
4.2. Podľa súdu prvej inštancie ani jeden z dôkazov navrhnutých žalobcom nemal preukázať, že
žalovanými skutkami (t. j. tvrdeniami žalovaného v médiách) mohlo dôjsť k zásahu do osobnostných
práv žalobcu, keďže ani jeden z navrhnutých svedkov nemal vypovedať k okolnostiam, ako mali tvrdenia
žalovaného zverejnené v médiách zasiahnuť do osobnostných práv žalobcu. Navrhnuté dôkazy sa
týkali buď samotnej bankovej operácie, činnosti banky, prípadne dodržiavaním zákonov zo strany
žalovaného, čo s predmetom sporu - ktorým je ochrana osobnosti - nesúvisí. V tejto súvislosti súd prvej
inštancie zvýraznil, že predmetom sporu nie je náhrada škody podľa Obchodného zákonníka, pričom
bolo nesporné, že žalovaný porušil svoju povinnosť a žalobca bol v spore o náhradu škody úspešný.
4.3. Krajský súd skonštatoval, že pri svojom rozhodovaní neprihliadal na žalobcom dodatočne uvádzané
skutočnosti, že k poškodeniu jeho mena a cti malo dôjsť porušením povinnosti žalovaného zo zmluvy
o bežnom účte, a že celá neúspešná transakcia so svojimi dôsledkami narušila jeho zdravie, keďže
svoju žalobu skutkovo vymedzil ako žalobu na ochranu osobnosti spôsobenú tvrdeniami žalovaného
v médiách. Žalobca napriek tomu, že sa domáhal ospravedlnenia za citované tvrdenia, ktoré mu mali
privodiť zásah do osobnostných práv, nárok všeobecne odôvodňoval zmarenou obchodnou bankovou
operáciou, finančnými stratami a stratou klientov. Z vyjadrenia žalobcu je zrejmé, že strata klientov a
jeho finančné problémy neboli dôsledkom tvrdení žalovaného v médiách, ale boli dôsledkom porušenia
povinnosti žalovaného podľa Obchodného zákonníka. Osobitne k psychickému ochoreniu, ktorým trpí
žalobca - a ktoré preukazoval lekárskymi správami - súd prvej inštancie uviedol, že toto má pôvod v
nevysporiadaných vzťahoch so žalovaným, so súdnymi spormi a finančnou situáciou, do ktorej sa dostal.



5. Súd prvej inštancie vzhľadom na uvedené uzavrel, že predpokladom úspešného uplatnenia nároku
na ochranu osobnosti je, že došlo k neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej osoby a tento zásah
bol objektívne spôsobilý privodiť jej ujmu na právach, pričom obidve náležitosti musia byť splnené
kumulatívne. Žalobca v konaní nepreukázal, že tvrdenia žalovaného v médiách boli spôsobilé privodiť
zásah do jeho cti, povesti a dôstojnosti.
5.1. K uplatnenému nároku na náhradu nemajetkovej ujmy krajský súd uviedol, že podmienkou vzniku
nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je predovšetkým neoprávnený zásah do práva na ochranu
osobnosti. Keďže nárok žalobcu na ochranu osobnosti nebol preukázaný, nemohol mu vzniknúť ani
nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Okrem toho súd prvej inštancie skonštatoval,
že žalobca tento nárok žiadnym spôsobom nepreukázal a ani ho nezdôvodnil, keď iba všeobecne
uvádzal, že nepostačuje morálne zadosťučinenie. Na základe čoho dospel žalobca k výške požadovanej
nemajetkovej ujmy, v konaní neuviedol.

6. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa ustanovenia § 255 ods. 1 v spojení s § 262
ods. 1 C. s. p. tak, že úspešnému žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania, o výške ktorých
bude rozhodnuté po právoplatnosti rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§
262 ods. 2 C. s. p.).

7. Proti tomuto rozsudku podal dňa 11. júna 2018 odvolanie žalobca, ktorým sa domáhal, aby odvolací
súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovie. Žalobca v odvolaní namietal, že
súd mu svojim nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby uskutočňoval jemu patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (odvolací dôvod podľa § 365
ods. 1 písm. b/ C. s. p.), konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci (odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d/ C. s. p.), že súd prvej inštancie dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f/ C.
s. p.) a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (odvolací
dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h/ C. s. p.).

8. Odvolateľ namietal, že svoj nárok nevymedzil výlučne len ako nárok na ospravedlnenie za tvrdenia
žalovaného zverejnené v médiách, keďže už v žalobe uviedol, že žalovaný porušil svoju povinnosť
vyplývajúcu mu zo zmluvy o bežnom účte. Rovnako v podaní z 2. novembra 2009 uviedol, že
žalovaný nepostupoval v súlade so zmluvou o bežnom účte, v súlade so zákonom a ani v súlade
s obchodnými podmienkami VÚB, a.s. Už v žalobe uviedol, že zmarením bankovej transakcie,
vystavením nepravdivých výpisov z účtu, podaním trestného oznámenia obsahujúceho nepravdivé
tvrdenia, podaním návrhu na súd, ktorý obsahoval nepravdivé tvrdenia a najmä uvádzaním nepravdivých
informácií v médiách o príčinách a priebehu súdnych sporov vedených na Okresnom súde Košice
I pod sp. zn. 29Cb/1030/1997 a pod sp. zn. 29Cb/26/2003 žalovaný zasiahol do žalobcovej cti a
ľudskej dôstojnosti ako občana a podnikateľa a neoprávnene používal jeho obchodné meno, v dôsledku
čoho utrpela jeho povesť a vážnosť medzi známymi a príbuznými a najmä obchodnými partnermi,
ktorí s ním zrušili zmluvy v dôsledku konania žalovaného, a ktorým musel žalobca zaplatiť nemalé
majetkové sankcie. Na pojednávaní z 24. apríla 2018 žalobca uviedol, že svoj nárok odvodzuje od
príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka o ochrane osobnosti, pričom žalovaný porušením
zmluvnej povinnosti zmaril obchodnú transakciu, čím poškodil jeho obchodné meno a česť. Žalovaný
porušenie povinnosti neuznal a v článkoch sa nepravdivo vyjadroval o porušení povinností žalobcom.
Nepravdivosť výrokov žalovaného podľa žalobcu vyplývala z rozsudkov vydaných v uvedených
konaniach.
8.1. Žalobca svoj nárok, a to predovšetkým nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch
odvodzoval nielen od tvrdení žalovaného publikovaných v médiách, ale aj od jeho ďalších aktivít, a
to predovšetkým od porušenia povinností vyplývajúcich mu zo zákona, zo zmluvy o bežnom účte a z
jeho všeobecných obchodných podmienok v súvislosti s poukazovaním platby do zahraničia a ďalšieho
postupu žalovaného. Už len tá skutočnosť, že zmluvní partneri s ním zrušili zmluvy vinou žalovaného,
dokazuje, že došlo k poškodeniu jeho obchodného mena.
8.2. Ak krajský súd odmietol vykonať navrhované dokazovanie na preukázanie dôvodnosti žalobcovho
nároku na náhradu nemajetkovej ujmy z titulu iných zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, ako
boli tvrdenia uverejnené v médiách, resp. ak vykonané dôkazy hodnotil len z hľadiska, či preukazujú
zásah tvrdení žalovaného uverejnených v médiách do osobnostných práv žalobcu, znemožnil mu
realizovať jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
keďže uplatnený nárok neposúdil komplexne a dôkazy nevyhodnotil vo vzájomnej súvislosti.



9. Žalobca nesúhlasil ani so záverom súdu prvej inštancie, že predmetné tvrdenia žalovaného neboli
spôsobilé privodiť ujmu na osobnostných právach tak, že by znížili jeho česť. Minimálne v čase
uverejnenia výrokov uvedených pod č. VI. až X., bol právoplatný rozsudok Okresného súdu Košice I
sp. zn. 27Cb/1030/1997, ktorým bola ustálená výlučná zodpovednosť žalovaného za zmarenú bankovú
transakciu, čo znamená, že žalovaný poskytoval médiám vedome nepravdivé tvrdenia, ktoré popierali
závery súdu. Ani skutočnosť, že medzi stranami prebiehal súdny spor, podľa odvolateľa neodôvodňuje
uvádzanie nepravdivých informácií pre médiá. Na intenzite zásahu spočívajúcom v opakovanom
uvádzaní nepravdivých údajov nemôže zmeniť nič, ani okolnosť, na koho podnet média informovali o
spore, pretože žalovaný nebol oprávnený uvádzať vedome nepravdivé informácie. Žalovaný ako banka
je v pozícii osoby, ktorá požíva na verejnosti vyššiu mieru dôveryhodnosti ako žalobca. Odvolateľ pritom
poukázal na čestné vyhlásenie X. E., z ktorého vyplýva, že ona i jej matka viac verili banke, ako žalobcovi,
ktorý je ich príbuzný.
9.1. Vo vzťahu k skutku uvedenému pod č. XI. odvolateľ uviedol, že aj hodnotiaci úsudok môže
predstavovať zásah do práva na ochranu osobnosti a možno ho považovať za neoprávnený zásah do
jeho osobnostných práv. Žalobca namietal, že aj na preukázanie nepravdivosti a neprimeranosti tohto
tvrdenia žalovaného navrhol vykonať dokazovanie, ktoré súd prvej inštancie odmietol vykonať, čím mu
znemožnil realizáciu jemu patriacich procesných práv.
9.2. Záverom odvolateľ uviedol, že požiadavku súdu na preukázanie, že inkriminovanými výrokmi bola
reálne znížená jeho česť, povesť a dôstojnosť u iných osôb, alebo bola ohrozená jeho vážnosť, považuje
za nezákonnú.

10. V doplnení odvolania doručenom krajskému súdu počas plynutia lehoty na podanie odvolania dňa
12. júna 2018 žalobca uviedol, že nárok na priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch obstojí nielen
v prípade, že v značnej miere bola znížená dôstojnosť fyzickej osoby u iných ľudí, alebo jej vážnosť
a postavenie v spoločnosti, ale aj v iných bližšie nešpecifikovaných prípadoch prežívania oprávnenej
osoby. Následkom neoprávneného zásahu do osobnosti oprávnenej osoby môže byť aj pocit frustrácie,
depresia, úzkosť, alebo pocit poníženia, a práve takýmito následkami trpí. Odvolateľ zastáva názor, že
najmä z lekárskej správy psychiatričky MUDr. W. V. z 9. marca 2018 vyplýva, že psychické ochorenie
bolo zapríčinené súdnymi spormi so žalovaným a jeho útokmi v médiách. Taktiež aj z potvrdenia ČSOB,
a.s. z 28. augusta 2001 podľa žalobcu jednoznačne vyplýva, že mu táto banka neposkytla úver z dôvodu
nevysporiadaných vzťahov s inou bankou, t. j. so žalovaným.

11. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu z 29. júna 2018 navrhol, aby odvolací súd rozsudok
krajského súdu ako vecne správny v plnom rozsahu potvrdil.
11.1. Podľa jeho názoru napadnutý rozsudok vecne správny, jeho odôvodnenie je dostatočne
presvedčivé a zároveň postačujúce k zodpovedaniu rozhodujúcich otázok posudzovaného sporu. Súd
prvej inštancie podrobne a jasne vysvetlil, prečo nevykonal žalobcom navrhnuté dôkazy týkajúce sa
ďalších zo strany žalobcu presne neurčených aktivít žalovaného.
11.2. Žalovaný uviedol, že žalobca sa podanou žalobou domáhal iba ochrany za výroky zverejnené v
médiách, ktoré sú uvádzané v petite žaloby, aj keď v odvolaní tvrdil opak. Podľa žalovaného odvolateľ
nikdy v priebehu konania nepožadoval osobnostno-právnu ochranu za iné údajné aktivity žalovaného,
ktoré by boli odlišné od tvrdení uverejnených v médiách. Zároveň poukázal na to, že dôvodom
zamietnutia žaloby bol samotný (neškodný a nezávadný) obsah  posudzovaných tvrdení zverejnených
v médiách a nie údajný účinok. Ak chcel žalobca zvrátiť predmetný záver krajského súdu, bolo úlohou
žalobcu vysvetliť, prečo sú jednotlivé tvrdenia z jeho pohľadu neakceptovateľné. Tomu sa však žalobca
v odvolaní vôbec nevenoval napriek tomu, že sa zameral na údajný účinok medializovaných tvrdení.

12. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“), ako súd odvolací prejednal odvolanie
žalobcu podľa ustanovenia § 379 Civilného sporového poriadku (ďalej aj „C. s. p.“), bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C. s. p..), nakoľko nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť
dokazovanie a nebol vo veci daný ani dôležitý verejný záujem, zohľadňujúc znenie ustanovenia § 390
C. s. p., dospel k záveru, že podané odvolanie nie je dôvodné, keďže tento riadny opravný prostriedok
žalobcu smeruje proti vecne správnemu rozsudku súdu prvej inštancie.

13. Úvodom najvyšší súd uvádza, že je funkčne príslušný na prejednanie odvolaní proti rozsudkom
krajských súdov, ktoré vo veci konali a rozhodovali ako súdy prvej inštancie. Uvedené platí napriek
skutočnosti, že právna úprava Civilného sporového poriadku účinného od 1. júla 2016 výslovne



neupravuje funkčnú príslušnosť najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu proti rozhodnutiam krajských
súdov ako súdov prvej inštancie na rozdiel od právnej úpravy účinnej do 30. júna 2016 (viď ustanovenie §
10 ods. 2 O. s. p.) s výnimkou konania o abstraktnej kontrole v spotrebiteľských veciach (viď ustanovenie
§ 31 ods. 2 C. s. p.). V tejto súvislosti je potrebné vychádzať z prechodného ustanovenia § 470 ods.
4 C. s. p., v zmysle ktorého konania začaté do 30. júna 2016 na vecne, miestne, kauzálne a funkčne
príslušnom súde podľa predpisov účinných do 30. júna 2016 dokončia súdy, na ktorých sa konanie
začalo. Uvedené znamená, že konanie, ktoré sa začalo do 30. júna 2016 na krajskom súde ako súde
prvej inštancie, sa na tomto súde dokončí podľa Civilného sporového poriadku. Táto istá zásada platí aj
pre štádium odvolacieho konania, že pokiaľ podľa právnej úpravy účinnej do 30. júna 2016 o odvolaniach
proti rozhodnutiam krajských súdov ako súdov prvej inštancie rozhodoval najvyšší súd, tak je najvyšší
súd odvolacím súdom vo veciach, v ktorých koná a rozhoduje krajský súd ako súd prvej inštancie, aj
podľa právnej úpravy účinnej od 1. júla 2016. Zároveň tento záver vyplýva aj z aplikácie čl. 4 Základných
princípov Civilného sporového poriadku, ako aj z ustanovenia § 34 C. s. p. v spojení s ustanovením § 31
ods. 2 C. s. p.. Preto aj v ďalších veciach (t. j. nielen v konaní o abstraktnej kontrole v spotrebiteľských
zmluvách), v ktorých koná a rozhoduje krajský súd ako súd prvej inštancie podľa predpisov účinných
do 30. júna 2016, rozhoduje o odvolaniach najvyšší súd (rovnako viď aj uznesenie najvyššieho súdu z
11. júla 2017, sp. zn. 3Obo/18/2017).

14. Predmetom konania je rozhodnutie o nároku žalobcu na ochranu osobnosti podľa ustanovenia § 11 a
nasl. Občianskeho zákonníka (vrátane nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v sume 1 659 695,90 eur).

15. Odvolacie námietky žalobcu (vrátane doplnenia odvolania) proti rozsudku krajského súdu možno aj
s ohľadom na uplatnené odvolacie dôvody rozdeliť do štyroch častí:
1/ nesprávny procesný postup súdu prvej inštancie znemožňujúci realizáciu procesných práv žalobcu
nevykonaním navrhnutých dôkazov,
2/  nesprávne hodnotenie vykonaných dôkazov,
3/ nesprávne zúženie predmetu sporu na nárok na ospravedlnenie za tvrdenia žalovaného zverejnené
v médiách,
4/ nesprávny záver súdu prvej inštancie o tom, že nedošlo k neoprávnenému zásahu      do osobnostných
práv žalobcu a že žalobcovi nevznikol nárok na náhradu nemajetkovej ujmy.

16. Pokiaľ ide o námietku žalobcu týkajúcu tvrdeného nesprávneho procesného postupu súdu prvej
inštancie, ktorý mal žalobcovi znemožniť realizáciu jemu patriacich procesných práv, odvolací súd
uvádza, že vychádzajúc z obsahu odvolania (§ 124 ods. 1 v spojení s § 378 ods. 1 C. s. p.) tvrdenú
zmätočnosti, ktorou malo byť postihnuté konanie pred súdom prvej inštancie (a naplnenie odvolacieho
dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. b/ C. s. p.), videl odvolateľ výlučne v nevykonaní ním navrhnutých
dôkazov.
16.1. Vo vzťahu k naplneniu odvolacieho dôvodu podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. b/ C. s. p. je
nevyhnutné kumulatívne splnenie troch zákonných znakov, ktorými sú: 1/ nesprávny procesný postup
súdu, 2/ tento nesprávny procesný postup znemožnil strane sporu realizovať jej patriace procesné práva
a zároveň 3/ intenzita tohto zásahu dosahovala takú mieru, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.
16.2. Pod pojmom nesprávny procesný postup súdu sa rozumie taký postup súdu v konaní, ktorý je v
rozpore so zákonom.
16.3. Aby bola naplnený predmetný odvolací dôvod (a aby bola daná dôvodnosť podaného odvolania),
musí súd svojim nesprávnym procesným postup znemožniť strane sporu realizovať jej patriace procesné
práva, ktoré jej priznáva zákon. Medzi tieto procesné práva patria v zmysle judikatúry najvyššieho súdu
napr. právo vykonávať procesné úkony vo formách stanovených zákonom, právo nazerať do spisu a
robiť si z neho výpisy, právo vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným dôkazom, právo
byť predvolaný na súdne pojednávanie, právo strany konať pred súdom v materinskom jazyku, alebo v
jazyku, ktorému rozumie, právo na to, aby bol rozsudok strane doručený do vlastných rúk.

17. Vzhľadom na vyššie uvedené predmetná odvolacia námietka žalobcu neobstojí, keďže posúdenie,
ktoré z navrhnutých dôkazov je potrebné vykonať pre rozhodnutie v spore, prináleží výlučne súdu (k tomu
viď aj ustanovenie § 185 ods. 1 C. s. p.), subjektívny postoj strany sporu (napr. o potrebe vykonať ňou
navrhnuté dôkazy) je pritom v zásade irelevantný. Tomuto výlučnému právu súdu zodpovedá povinnosť
uložená mu ustanovením § 220 ods. 2 C. s. p. okrem iného uviesť v odôvodnení rozhodnutia, aké dôkazy
označili strany sporu, ktoré dôkazy vykonal, a prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy.



17.1. Súd prvej inštancie si v odvolaním napadnutom rozsudku povinnosť vyplývajúcu mu z § 220 ods. 2
C. s. p. splnil a v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, prečo nevykonal žalobcom navrhnuté dôkazy
(k tomu viď predovšetkým bod 48 odôvodnenia rozsudku krajského súdu). Krajský súd tak postupoval
v súlade s procesným predpisom upravujúcim civilné sporové konanie pred súdom. Odvolací súd v
tejto súvislosti uvádza, že základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
všeobecný súd nemôže porušiť, ak koná vo veci v súlade s procesno-právnymi predpismi upravujúcimi
postupy v občianskoprávnom konaní (rovnako aj II. ÚS 122/05, III. ÚS 591/2013).
17.2. Osobitne odvolací súd zdôrazňuje, že právo na spravodlivý súdny proces neznamená právo na
to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jej
požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Tento záver platí nielen pre samotné rozhodnutie súdu
vo veci samej, ale aj pre čiastkové návrhy alebo požiadavky strán sporu (napr. v podobe návrhu strany
na vykonanie dôkazu, ktorý súd neakceptoval).

18. Záverom k predmetnej odvolacej námietke odvolací súd poznamenáva, že argumentácia odvolateľa -
pokiaľ ide o nevykonanie navrhnutých dôkazov - skôr smeruje k odôvodneniu odvolacieho dôvodu podľa
§ 365 ods. 1 písm. e/ C. s. p. (súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie
rozhodujúcich skutočností), ktorý však v odvolaní neuplatnil, a tento nie je odvolací súd oprávnený
posudzovať z dôvodu viazanosti rozsahom odvolania (§ 379 C. s. p.) a uplatnenými odvolacími dôvodmi
(§ 380 ods. 1 C. s. p.). Tento záver je zvýraznený tým, že samotný žalobca v odvolaní výslovne uviedol,
že v nevykonaní ním navrhnutých dôkazov videl nesprávny procesný postup súdu prvej inštancie, ktorý
mu mal znemožniť realizáciu jemu patriacich procesných práv v takej miere, že došlo k porušeniu práva
na spravodlivý proces.
18.1. Významná je pritom aj tá skutočnosť, že žalobca je v odvolacom konaní (a aj v konaní pred súdom
prvej inštancie) zastúpený advokátom, ktorý mu mal zabezpečiť kvalifikovanú právnu pomoc. Táto
skutočnosť vyplýva z článku 11 ods. 3 Základných princípov Civilného sporového poriadku - v zmysle
ktorého advokát ako osoba s vysokoškolským právnickým vzdelaním, ktorý sa verejne hlási k určitej
profesii, sa považuje za schopného konať s náležitou znalosťou veci spojenou s touto odbornosťou - a
zároveň aj z ustanovenia § 18 ods. 1 veta prvá zákona o advokácii, podľa ktorého je advokát povinný pri
výkone advokácie chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta a riadiť sa jeho pokynmi. Ustanovenie §
18 ods. 2 veta prvá uvedeného zákona ukladá advokátovi povinnosť pri výkone advokácie konať čestne
a svedomito, dôsledne využívať všetky právne prostriedky a uplatňovať v záujme klienta všetko, čo podľa
svojho presvedčenia pokladá za prospešné.  Z tohto dôvodu je opodstatnené očakávať, že advokát ako
kvalifikovaný právny zástupca urobí všetko pre dosiahnutie procesného úspechu ním zastúpenej strany
sporu a že v procesných úkonoch v priebehu sporového konania riadne uplatní všetky procesné nároky
svojho klienta, a to vrátane riadneho uplatnenia a vymedzenia uplatnených odvolacích dôvodov.

19. Vo vzťahu k odvolacej námietke, v ktorej žalobca nesúhlasil s hodnotením vykonaných dôkazov
(zrejme k uplatnenému odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. f/ C. s. p. - pozn. odvolacieho
súdu), z obsahu odvolania vyplýva nespokojnosť odvolateľa so závermi, ktoré vyvodil krajský súd z
čestného vyhlásenia X. E., z lekárskej správy psychiatričky MUDr. W. V. a z potvrdenia Československej
obchodnej banky, a.s., a z ktorých podľa odvolateľa mal vyplývať záver, že zo strany žalovaného došlo
k neoprávnenému zásahu do jeho osobnostných práv.
19.1. Súd prvej inštancie uviedol, že z predmetných dôkazov vyplynulo nasledovné:
- banka údajne zmarila dôležitú obchodnú transakciu žalobcu, v dôsledku čoho mu vznikli veľké finančné
straty, pričom spor trval viac rokov, pretože banka nechcela uznať svoju vinu a popierala to aj v médiách
s tvrdením, že žalobca si to mal zaviniť sám, čo žalobca veľmi zle znášal, narušili sa jeho rodinné vzťahy
(čestné vyhlásenie X. E.),
- žalobca sa lieči v psychiatrickej ambulancii po problémoch a súdnych sporoch so žalovaným, s tým,
že súdne spory trvajú 20 rokov a kvôli ním sa ocitol v problematickej finančnej situácii a jeho psychický
stav zhoršovali útoky zo strany banky v médiách (lekárska správa psychiatričky MUDr. W. V.),
- žalobcovi bola zamietnutá žiadosť o poskytnutie krátkodobého úveru vo výške 3 000 000,- Sk z dôvodu
nedoriešeného súdneho sporu s ďalšou finančnou inštitúciou a z dôvodu nedostatočných podkladov k
posúdeniu bonity klienta (potvrdenie Československej obchodnej banky, a.s.).
19.2. Z uvedených dôkazov vyvodil krajský súd záver, že nimi nebol preukázaný záver o tom, že
tvrdeniami žalovaného zverejnenými v médiách malo dôjsť k zásahu do cti a ľudskej dôstojnosti.
Uvedené dôkazy podľa súdu prvej inštancie výlučne preukazovali existenciu psychického ochorenia
žalobcu, ktoré mohlo mať pôvod v súdnych sporoch so žalovaným a v jeho nepriaznivej finančnej situácii,
pričom predmetom prebiehajúceho sporu nebola ochrana proti konaniu žalovaného všeobecne, ale



ochrana proti tvrdeniam žalovaného zverejnených v médiách vymedzených žalobným návrhom, ktoré
mali spôsobiť zásah do cti a dôstojnosti žalobcu.

20. Odvolací súd - pri rešpektovaní skutkového stavu zisteného krajským súdom - v zhode so súdom
prvej inštancie uvádza, že skutočnosti, ktoré mali vyplývať z uvedených dôkazov, nesúvisia s predmetom
rozhodovaného sporu, ktorý žalobca vymedzil žalobou z 10. decembra 2001 v znení jej doplnenia z
2. novembra 2009, ako nárok na ochranu osobnosti proti neoprávneným zásahom do jeho občianskej
cti a dôstojnosti, resp. proti neoprávneným zásahom do jeho (obchodného) mena ako podnikateľa.
Naproti tomu predmetné dôkazy mali preukazovať nepriaznivý zdravotný stav žalobcu, resp. negatívne
dôsledky prebiehajúcich súdnych sporov so žalovaným na jeho rodinný a súkromný život (čo však nebolo
predmetom sporu - pozn. odvolacieho súdu), prípadne, že žalobcovi iný bankový subjekt neposkytol úver
z dôvodov, ktoré nesúvisia s výrokmi žalovaného vymedzenými v žalobe (z dôvodu súdneho sporu so
žalovaným a zároveň z dôvodu, že žalobca nepredložil banke dostatočné podklady, aby mohla posúdiť
jeho bonitu - pozn. odvolacieho súdu).
20.1. Z uvedených dôvodov je zrejmé, že súd prvej inštancie dospel z vykonaných dôkazov k správnym
skutkovým zisteniam. Preto žalobca v odvolaní nedôvodne tvrdil existenciu odvolacieho dôvodu podľa
§ 365 ods. 1 písm. f/ C. s. p.
20.2. Len ako poznámku odvolací súd uvádza, že žalobca v odvolaní sa skôr domáhal, aby zo
strany súdov boli vykonané dôkazy hodnotené spôsobom, ktorého sa v písomných podaniach (vrátane
odvolania) domáhal. Odvolací súd v tejto súvislosti dáva do pozornosti, že do obsahu základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nepatrí právo procesnej strany vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia
navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných
dôkazov (porovnaj aj I. ÚS 97/97).

21. Ako nedôvodné vyhodnotil odvolací súd aj odvolacie námietky žalobcu týkajúce sa nesprávneho
zúženia predmetu sporu na nárok na ospravedlnenie za tvrdenia žalovaného zverejnené v médiách a
nesprávneho záveru súdu prvej inštancie o tom, že nedošlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných
práv a že žalobcovi nevznikol nárok na náhradu nemajetkovej ujmy.

22. Podľa ustanovenia § 11 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo na ochranu svojej
osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena
a prejavov osobnej povahy.
22.1. Podľa ustanovenia § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo najmä sa
domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa
odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie.
22.2. Podľa ustanovenia § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, pokiaľ by sa nezdalo postačujúce
zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby
alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

23. Predmetom ochrany osobnosti podľa Občianskeho zákonníka sú imateriálne hodnoty a stránky
osobnosti človeka, pričom jednotlivé predmety ochrany osobnosti sa členia na práva na ochranu:
- života, zdravia a telesnej integrity,
- cti a ľudskej dôstojnosti,
- súkromia,
- mena (a priezviska),
- prejavov osobnej povahy.

24. V rámci súdneho sporu, v ktorom sa žalobca domáha ochrany niektorého (niektorých) zo svojich
osobnostných práv, je významné, ochrany ktorých konkrétnych z vyššie uvedených práv (viď bod 23)
sa žalobou na ochranu osobnosti domáha. Súd rozhodujúci o žalobe na ochranu osobnosti je následne
týmto vymedzením viazaný, a pokiaľ sa chce žalobca domáhať súdnou cestou domáhať ochrany iného
(alebo ďalšieho) práva, než bolo pôvodne uplatnené v žalobe na ochranu osobnosti, je nevyhnutné,
aby podal návrh na zmenu žaloby (§ 139 a nasl. C. s. p.), inak súd nemôže rozhodnúť o ochrane tohto
„nového“ práva. V opačnom prípade by súd porušil zásadu viazanosti žalobným návrhom a rozhodol by
ultra petitum. Aj v zmysle judikatúry ústavného súdu platí, že súd nie je v sporoch o ochranu osobnosti
viazaný žalobným návrhom, iba pokiaľ ide o nároky upravené v ustanovení § 13 Občianskeho zákonníka,
ktoré môže súd priznať v prípade pozitívneho záveru súdu o existencii neoprávneného zásahu do (v



žalobe vymedzených) osobnostných práv žalobcu   (k tomu v podrobnostiach viď nález ústavného súdu
z 9. novembra 2016, sp. zn. I. ÚS 689/2014, konkrétne body 13 až 18 jeho odôvodnenia).
24.1. Inými slovami povedané, žalobu na ochranu osobnosti nemožno chápať tak, že sa ňou automaticky
chránia všetky osobnostné práva vymenované v ustanovení § 11 Občianskeho zákonníka, ale len
tie, vo vzťahu ku ktorým žalobca uviedol rozhodujúce skutočnosti ako povinnú náležitosť žaloby (viď
ustanovenie § 132 ods. 1 C. s. p.). Ak žalobca chce podstatným spôsobom zmeniť alebo doplniť
rozhodujúce skutočnosti, je povinný navrhnúť súdu, aby pripustil zmenu žaloby (k tomu viď § 139 v
spojení s § 140 ods. 2 C. s. p.).

25. Odvolací súd dospel k záveru, že žalobca neopodstatnene vytýkal krajskému súdu, ak posudzoval
jeho nárok výlučne ako nárok na ochranu osobnosti pred nepravdivými tvrdeniami žalovaného
zverejnenými v médiách, ktorými malo dôjsť k zásahu do jeho cti, ľudskej dôstojnosti a jeho obchodného
mena.
25.1. V podaní z 2. novembra 2009 žalobca uviedol, že svoju žalobu dopĺňa o okolnosti týkajúce
sa výrokov žalovaného v médiách tak, aby bolo žalovanému uložené poskytnúť mu zadosťučinenie
za neoprávnené zásahy do jeho obchodného mena a občianskej cti uverejnením ospravedlňujúceho
vyhlásenia v médiách a aj v peniazoch (č. l. 423 súdneho spisu). Rovnako aj na pojednávaní
uskutočnenom na súde prvej inštancie dňa  24. apríla 2018 žalobca (jeho právny zástupca) predniesol
žalobu zhodne s jeho podaním z 2. novembra 2009 (v zápisnici o pojednávaní nesprávne uvedený dátum
4. novembra 2009, kedy bolo podanie žalobcu z 2. novembra 2009 doručené krajskému súdu - pozn.
odvolacieho súdu) a uviedol, že sa domáha ospravedlnenia za výroky zverejnené v médiách tak, ako
sú podrobne rozpísané v písomnej žalobe.
25.2. Vychádzajúc z uvedeného je správny záver súdu prvej inštancie, ak posúdil nárok žalobcu
výlučne ako nárok na ochranu osobnosti pred nepravdivými tvrdeniami žalovaného zverejnenými v
médiách, ktorými malo dôjsť k zásahu do jeho cti, ľudskej dôstojnosti a jeho obchodného mena. Síce
na pojednávaní uskutočnenom dňa 24. apríla 2018 žalobca uviedol, že došlo k narušeniu jeho zdravia
a k narušeniu jeho súkromných (rodinných) vzťahov, avšak právo na ochranu zdravia a ani právo na
ochranu súkromia žalobca v žalobe na ochranu osobnosti neuplatnil a ani vo vzťahu k týmto právam
zmenu žaloby nenavrhol.

26. Vo vzťahu k poslednej odvolacej námietke - k tvrdenému nesprávnemu právnemu posúdeniu veci
krajským súdom - odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie konštatuje, že Občiansky zákonník
poskytuje ochranu len proti takým konaniam, ktoré sa dotýkajú osobnosti občana tým, že znižujú jeho
dôstojnosť, česť a vážnosť z hľadiska jeho vzťahu k spoluobčanom a ohrozujú jeho postavenie a
uplatnenie v spoločnosti. Podmienkou je to, aby bol zásah objektívne spôsobilý takú ujmu osobnosti
občana privodiť.
26.1. Z obsahu odvolania je zrejmé, že žalobca nesúhlasí so záverom krajského súdu, podľa ktorého
v žalobe vymedzené tvrdenia žalovaného neboli spôsobilé zasiahnuť do osobnostných práv, keďže išlo
iba o reakciu na tvrdenia žalobcu a samotné tvrdenia žalovaného neboli ironické a ani difamačného
charakteru.

27. Vo vzťahu k predmetnej odvolacej námietke (a v kontexte vyslovených záverov súdu prvej inštancie)
odvolací súd poukazuje na judikatórne závery, v zmysle ktorých
- k zásahu do osobnostných práv fyzickej osoby môže dôjsť nepravdivými tvrdeniami, no aj takými
skutkovými tvrdeniami, ktoré sú samé osebe pravdivé, ale boli uvedené takou formou, v takých
súvislostiach alebo za takých okolností, že objektívne vyvolávajú dojem pravdu skresľujúci, čím pôsobia
difamačne (1Cdo/113/2009),
- v súvislosti so skúmaním primeranosti určitého výroku je potrebné v prvom rade odlíšiť, či ide o
skutkové tvrdenie, alebo hodnotiaci úsudok, pretože podmienky kladené na prípustnosť každej z týchto
kategórií sa líšia. Skutkové tvrdenie sa opiera fakt, objektívne existujúcu realitu, ktorá je zistiteľná
pomocou dokazovania. Pravdivosť tvrdenia je teda overiteľná. Hodnotiaci úsudok naopak vyjadruje
subjektívny názor svojho autora, ktorý k danému faktu zaujíma určitý postoj tak, že ho hodnotí z
hľadiska správnosti a prijateľnosti, a to na základe vlastných (subjektívnych) kritérií. Hodnotiaci úsudok
preto nemožno akokoľvek dokazovať, je však potrebné skúmať, či sa zakladá na pravdivej informácii,
či forma jeho verejnej prezentácie je primeraná a či zásah do osobnostných práv je nevyhnutným
sprievodným javom výkonu kritiky, tzn. či primárnym cieľom kritiky nie je hanobenie a zneuctenie danej
osoby (30Cdo/5021/2008),



- ochranu osobnej cti poskytuje Občiansky zákonník výlučne proti takým konaniam, ktoré sú objektívne
spôsobilé privodiť ujmu na osobnosti subjektu práva tým, že znižujú jeho česť u iných ľudí a ohrozujú
tak vážnosť jeho postavenia a uplatnenia v spoločnosti. Nie je tu rozhodujúce, či k ujme skutočne došlo;
postačuje objektívna spôsobilosť určitého konania takú ujmu spôsobiť. K porušeniu práva na česť môže
dôjsť nepravdivými skutkovými tvrdeniami difamačného charakteru, ako aj zverejnením neprípustných
hodnotiacich úsudkov o určitej osobe. Ak sú v kritike charakteristiky určitých javov a osôb použité výrazy,
ktorých miera expresivity je v značnom nepomere k cieľu kritiky, resp. ak je obsah kritiky neprimeraný
posudzovanému konaniu kritizovaného a ak z nej vyplýva úmysel znevážiť, či uraziť kritizovanú osobu
(tzv. intenzívny exces), ide o kritiku neprimeranú, ktorá je spôsobilá zasiahnuť do práva na ochranu
osobnosti fyzickej osoby (30Cdo/1941/2007),
- difamujúce tvrdenie zasahujúce do práva na ochranu osobnosti je nutné posúdiť nie len podľa použitých
výrazov a formulácií, ale aj podľa celkového dojmu, ktorým pôsobí s prihliadnutím na všetky súvislosti
a okolnosti, za ktorých k tvrdeniu došlo (30Cdo/332/2007).
27.1. Z uvedených kritérií je potrebné vychádzať aj v rozhodovanej veci. Ďalšou skutočnosťou, ktorú je
nutné zohľadniť, je, že musí byť vždy hodnotený celý prejav, nikdy nie iba vytrhnutý výrok alebo veta
(obdobne aj ÚS ČR IV. ÚS 302/2010).

28. Vychádzajúc z argumentácie žalobcu je zrejmé, že svoj nárok na ochranu osobnosti v žalobe
vymedzenými tvrdeniami žalovaného, ktoré boli zverejnené v médiách, odvíjal od toho, že tieto sa viazali
na súdny spor o náhradu škody (nakoľko boli uverejnené v článkoch v médiách, ktoré informovali o
súdnom spore), v ktorom bol žalobca úspešný, v dôsledku čoho považoval tvrdenia žalovaného za
nepravdivé.
28.1. Predmetný záver je však nesprávny, a to aj v prípade, ak žalobcom označené výroky predstavovali
argumentáciu žalovaného v spore o náhradu škody. Je nevyhnutné rozlišovať medzi prostriedkom
procesnej obrany, s ktorým sa súdy nestotožnili, a šírením nepravdivých, difamačných alebo urážlivých
výrokov.
28.2. Odvolací súd poukazuje na to, že žalobou napadnuté výroky žalovaného (okrem výroku uvedeného
pod č. I.) boli v médiách zverejnené počas trvania sporu o náhradu škody, pričom jednotlivé články boli
zverejnené na základe podnetu žalobcu, ktorý dostal značný priestor, aby informoval o súdnom spore
zo svojho pohľadu a aby prezentoval svoj názor na uplatnený nárok na náhradu škody. V predmetných
článkoch dostal priestor na vyjadrenie žalovaný, pričom z obsahu týchto vyjadrení (a z jednotlivých v
žalobnom návrhu vytrhnutých výrokov z týchto vyjadrení) je zrejmé, že žalovaný prezentoval vlastný
názor na nárok žalobcu na náhradu škody, ktorý neuznával a považoval ho za neopodstatnený.
28.3. Osobitne k výroku uvedenému pod č. I. odvolací súd poukazuje na jednoznačný a správny záver
súdu prvej inštancie, že sa nejedná o výrok žalovaného, ktorý by bol zverejnený v médiách, ale ide iba
o vytrhnuté vety z procesnej obrany žalovaného obsiahnuté v odpore proti platobnému rozkazu, ktoré
poskytol periodiku „Košický večer“ samotný žalobca. Je nemysliteľné, aby vo vzťahu k tvrdeniu, ktorého
zverejnenie nastalo v dôsledku výlučnej aktivity žalobcu, sa žalobca domáhal voči inému subjektu
ochrany svojich osobnostných práv. V prípade tohto výroku je totiž pôvodcom zásahu a subjektom
ochrany tá istá osoba, a to žalobca.

29. S prihliadnutím na okolnosti, za ktorých boli výroky žalovaného uvedené pod č. II. až XI. zverejnené v
médiách, ich celkový kontext a celý zverejnený obsah (nielen jednotlivé vety vytrhnuté žalobcom), ktorý
nebol neprimeraný - keď žalovaný v zásade v médiách prezentoval iba argumentáciu, ktorá bola jeho
procesnou obranou v spore o náhradu škody - nemal difamačný, znevažujúci alebo urážlivý charakter,
je zrejmé, že tieto neboli spôsobilé zasiahnuť do jeho cti, dôstojnosti, alebo jeho mena a tak, ako
skonštatoval aj súd prvej inštancie, neboli spôsobilé znížiť jeho postavenie v podnikateľských alebo
medziľudských vzťahoch.
29.1. K samotnému tvrdeniu žalobcu, že došlo k narušeniu jeho rodinného a súkromného života,
ako to malo vyplývať s ním predložených čestných vyhlásení, odvolací súd poukazuje na vyššie
vyslovené závery (viď bod 25.2. vyššie), v ktorých dospel k záveru, že žalobca si v žalobe na ochranu
osobnosti neuplatnil aj právo na ochranu súkromia. Rovnako ani odvolateľom uvádzaná skutočnosť, že
rodinní príbuzní žalobcu viac „dôverovali“ tvrdeniam žalovaného ako tvrdeniam žalobcu, nemôže sama
osebe opodstatňovať záver, že výrokmi žalovaného malo dôjsť k neoprávnenému zásahu do cti alebo
dôstojnosti žalobcu. Samotný subjektívny pocit žalobcu nemôže byť tým rozhodujúcim kritériom, aby súd
mohol dospieť k záveru, že došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv žalobcu. Významným
je naopak objektívna spôsobilosť žalovaných výrokov neoprávnene zasiahnuť do osobnostných práv
žalobcu. Ako už bolo vyššie uvedené, jednotlivé výroky žalovaného neboli takého charakteru, že by



odôvodňovali záver o ich objektívnej spôsobilosti neoprávnene zasiahnuť do v žalobe vymedzených
osobnostných práv žalobcu. Preto krajský súd postupoval správne, ak žalobu na ochranu osobnosti
zamietol.

30. Záverom len ako poznámku odvolací súd uvádza, že pokiaľ ide o nárok na ochranu mena žalobcu
(jeho obchodného mena), aj zo samotnej argumentácie žalobcu je zrejmé, že tento zásah odôvodňoval
tým, že v dôsledku nesprávneho postupu žalovaného majúcom pôvod v záväzkovom vzťahu mu
vznikla povinnosť zaplatiť svojim obchodným partnerom finančné sankcie a zároveň že nedošlo k
uzavretiu obchodov s jednotlivými partnermi (resp. k ukončeniu zmluvných vzťahov), čím prišiel o značný
očakávaný zisk. Z uvedeného je zrejmé, že v dôsledku porušenia zmluvnej povinnosti žalovaného došlo
k zásahu do majetkovej sféry žalobcu.
30.1. Žaloba o ochranu osobnosti však neposkytuje oprávnenej osobe ochranu pred neoprávnenými
zásahmi do jej majetkovej sféry v podobe porušenia zmluvnej povinnosti, ale pred neoprávnenými
zásahmi do nemateriálnej (osobnostnej) sféry fyzickej osoby, pričom jedným z následkov
neoprávneného zásahu do práva na ochranu osobnosti (t. j. do nemajetkovej sféry fyzickej osoby) môže
byť aj vznik škody (§ 16 Občianskeho zákonníka).
30.2. Žalobca pritom ani len netvrdil, že konkrétnymi výrokmi žalovaného (označenými pod č. I. až.
XI.), ktorými malo byť zasiahnuté do jeho osobnostných práv, malo dôjsť k vzniku škody, o to viac,
ak žalobcom tvrdenému následku (vzniku škody) došlo ešte pred tým, než boli v médiách zverejnené
jednotlivé tvrdenia žalovaného, ktoré mali podľa žalobcu zasiahnuť do jeho osobnostných práv. Žalobca
sa mohol domáhať ochrany pred neoprávneným zásahom žalovaného do jeho majetkových práv
spôsobenej porušením zmluvnej povinnosti žalobou o náhradu škody podľa § 373 a nasl. Obchodného
zákonníka, pričom náhrada škody pozostáva z dvoch zložiek, a to zo skutočnej škody (t. j. o čo sa
majetok poškodeného zmenšil) a z ušlého zisku (t. j. o čo sa majetok poškodeného nezväčšil). V tomto
smere odvolací uzatvára, že žaloba o ochranu osobnosti nepredstavuje účinný prostriedok ochrany
subjektívnych práv žalobcu.

31. Pokiaľ ide o nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, tento vzniká až vtedy (za splnenia
ďalších zákonných podmienok), ak súd dospeje k záveru, že došlo k neoprávnenému zásahu do
osobnostných práv fyzickej osoby, ktorá je subjektom ochrany podľa § 11 Občianskeho zákonníka.
Vzhľadom k tomu, že súd prvej inštancie správne uzavrel, že vymedzenými výrokmi žalovaného nedošlo
k zásahu do osobnostných práv žalobcu, nebola splnená základná podmienka vzniku nároku na náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch.
31.1. Jedinej nesprávnosti sa dopustil krajský súd iba v konštatovaní, že žalobca nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch nepreukázal. Výška nemajetkovej ujmy sa nepreukazuje (rovnako ju
nemožno určiť ani znaleckým posudkom) Výška nemajetkovej ujmy sa stanovuje poznatkami súdu s
prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. Tento
nedostatok však vzhľadom na správny záver o tom, že nedošlo k vzniku nároku na náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch v dôsledku nedôvodnosti žaloby o ochranu osobnosti, nemá žiadny vplyv na vecnú
správnosť odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie.

32. Na základe vyššie uvedeného odvolací súd konštatuje, že konanie pred súdom prvej inštancie nebolo
postihnuté vadou zmätočnosti uvedenej v ustanovení § 365 ods. 1 písm. b/ C. s. p., ani inou vadou,
ktorá by mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie dospel na základe
vykonaných dôkazov k správnym skutkovým zisteniam a vec správne právne posúdil. Preto odvolací
súd rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdil (§ 387 ods. 1 C. s. p.).

33. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ustanovenia § 396 ods. 1 C. s. p. v
spojení s ustanovením § 255 ods. 2 C. s. p. a § 262 ods. 1 C. s. p. a v odvolacom konaní úspešnému
žalovanému priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
33.1. O výške náhrady trov odvolacieho konania žalovaného rozhodne súdny úradník súdu prvej
inštancie samostatným uznesením  (§ 262 ods. 2 C. s. p.).

34. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:



Proti rozsudku odvolacieho súdu vo veci samej môže podať dovolanie strana, v neprospech ktorej bol
rozsudok vydaný, v lehote dvoch mesiacov odo dňa jeho doručenia oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie,
proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa
rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne a čoho sa dovolateľ
domáha (§ 428 C. s. p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné
podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C. s. p.). Uvedená povinnosť neplatí,
ak je dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, alebo
ak je dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec, alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 písm. a/ a b/ C. s. p.). Podľa § 420 C. s. p. je dovolanie
prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej, alebo ktorým sa konanie končí,
ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako
strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v
plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už
prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca
alebo nesprávne obsadený súd alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces. Podľa § 421 ods. 1 C. s. p. dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým
sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo
od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej
praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola riešená alebo c)
je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.