{"guid": "ea2c8034-f84a-4ae2-ab6e-4acee9646a2c:fc900c6c-4a41-475e-ab1c-abccd4479fac", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2019:1002899343.1", "spisova_znacka": "3Obo/19/2018", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Obo/19/2018 z 29. 1. 2019", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 29. januára 2019, sp. zn. 3Obo/19/2018, ECLI:SK:NSSR:2019:1002899343.1", "identifikacne_cislo": "1002899343", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Jana Zemaníková", "sudca_id": 133, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-jana-zemanikova-133", "datum_vydania": "2019-01-29", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Obchodné právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-1", "nazov": "§ 387 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-387"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-387"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/fc900c6c-4a41-475e-ab1c-abccd4479fac", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2019:1002899343.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2019:1002899343.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2019:1002899343.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n3Obo/19/2018\n1002899343\n29. 01. 2019\nJUDr. Jana Veselá Zemaníková\nECLI:SK:NSSR:2019:1002899343.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Veselej\nZemaníkovej a členiek senátu Mgr. Ľubomíry Kúdelovej a JUDr. Kataríny Pramukovej v spore žalobcu:\nP. I., bytom V., zastúpeného JUDr. Richardom Kovalčíkom, advokátom, so sídlom Rázusova 1, Košice,\nproti žalovanému: Všeobecná úverová banka, a.s., so sídlom Mlynské nivy 1, Bratislava, IČO: 31 320\n155, zastúpenému advokátskou kanceláriou ČERNEJOVÁ & HRBEK, s.r.o., so sídlom Kýčerského 7,\nBratislava, IČO: 36 857 513, o ochranu osobnosti a o náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 1 659\n695,90 eur, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 24. apríla 2018, č. k.\n28Cb/2/2002-1502, takto\nrozhodol:\nI. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 24. apríla 2018, č. k.\n28Cb/2/2002-1502 potvrdzuje.\nII. Žalovaný má voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.\nodôvodnenie:\n1. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „krajský súd“) napadnutým rozsudkom\n(v poradí druhým) z 24. apríla 2018, č. k. 28Cb/2/2002-1502 zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa (v znení\njej doplnenia z 2. novembra 2009) domáhal, aby súd:\nI. uložil žalovanému povinnosť do 30 dní od právoplatnosti rozsudku zabezpečiť v periodiku Večer na\nsvoje náklady formou platenej inzercie uverejnenie ospravedlnenia, v rovnakej veľkosti písma v titulku\nospravedlnenia a v rovnakej veľkosti písma v texte ospravedlnenia, ako boli použité v článku „Státisice\nv lufte“ uverejnenom dňa 22. januára 1998, v ktorom žalovaný uvedie, že nie sú pravdivé jeho tvrdenia\nuverejnené v tomto článku, a to, že:\n- žalobca pred realizáciou zahraničnej platby na Ukrajinu, ktorú od žalovaného požadoval, bol\nupozornený na zvýšenú rizikovosť Ukrajiny ako cieľovej krajiny platby,\n- tvrdenie žalobcu, že mu zamestnanci žalovaného nevedeli vysvetliť, za čo zaplatil poplatok za realizáciu\nplatby vo výške pol percenta zo sumy, čiže 1 275,35 Sk, je nepravdivé,\n- údajný zoznam korešpondenčných bánk predložených žalobcom bol pre danú transakciu absolútne\nnepoužiteľný,\n- tvrdenie žalobcu, že stanovil bankovú cestu pre transakciu s využitím Deutsche bank, je minimálne\nnekorektné,\n- žalobca vystavil opätovne dňa 3. novembra 1997 príkaz na novú úhradu, tento však 4. novembra 1997\nzrušil,\na zároveň uvedie, že ľutuje a ospravedlňuje sa za tento neoprávnený zásah do práva na ochranu\nobchodného mena a občianskej cti žalobcu.\nII. uložil žalovanému povinnosť do 30 dní od právoplatnosti rozsudku zabezpečiť v periodiku Večer na\nsvoje náklady formou platenej inzercie uverejnenie ospravedlnenia, v rovnakej veľkosti písma v titulku\nospravedlnenia a v rovnakej veľkosti písma v texte ospravedlnenia, ako boli použité v článku „Ad:\n\nStátisice v lufte“ uverejnenom dňa 21. novembra 1998, v ktorom žalovaný uvedie, že nie sú pravdivé\njeho tvrdenia uverejnené v tomto článku, a to, že:\n- sa žalobca domáha náhrady škody voči žalovanému v rozpore s právnym poriadkom Slovenskej\nrepubliky,\n- sa žalobca v žalobnom návrhu vyhol prípadnej zodpovednosti za vzniknutú situáciu,\na zároveň uvedie, že ľutuje a ospravedlňuje sa za tento neoprávnený zásah do práva na ochranu\nobchodného mena a občianskej cti žalobcu.\nIII. uložil žalovanému povinnosť do 30 dní od právoplatnosti rozsudku zabezpečiť v denníku Pravda na\nsvoje náklady formou platenej inzercie uverejnenie ospravedlnenia, v rovnakej veľkosti písma v titulku\nospravedlnenia a v rovnakej veľkosti písma v texte ospravedlnenia, ako boli použité v článku „Poleno pod\nnohy“ uverejnenom dňa 18. januára 1999, v ktorom žalovaný uvedie, že nie sú pravdivé jeho tvrdenia\nuverejnené v tomto článku, a to, že:\n- na základe prešetrenia celej záležitosti je zrejmé, že žalobca si rozhodujúcou mierou omeškanie platby\nspôsobil sám,\n- žalobca neposkytol žalovanému dostatočné a prehľadné údaje o bankovom spojení na banku\nPrikarpatja a realizoval platbu v značnom časovom strese,\n- žalobca predložil doklad, z ktorého sa nedalo presne stanoviť bankové spojenie,\na zároveň uvedie, že ľutuje a ospravedlňuje sa za tento neoprávnený zásah do práva na ochranu\nobchodného mena a občianskej cti žalobcu.\nIV. uložil žalovanému povinnosť do 30 dní od právoplatnosti rozsudku zabezpečiť v denníku Sme na\nsvoje náklady formou platenej inzercie uverejnenie ospravedlnenia, v rovnakej veľkosti písma v titulku\nospravedlnenia a v rovnakej veľkosti písma v texte ospravedlnenia, ako boli použité v článku „Chybná\nbanková operácia zapríčinila krach podnikania živnostníka D. I.“ uverejnenom dňa 19. januára 1999, v\nktorom žalovaný uvedie, že nie sú pravdivé jeho tvrdenia uverejnené v tomto článku, a to, že:\n- chyba nie je na strane žalovaného,\n- žalobcu upozornil, že prevody na Ukrajinu patria medzi rizikové a že ich nemožno zaručiť,\n- žalobca v platobnom príkaze neuviedol bankové spojenie na banku Prikarpatja,\na zároveň uvedie, že ľutuje a ospravedlňuje sa za tento neoprávnený zásah do práva na ochranu\nobchodného mena a občianskej cti žalobcu.\nV. uložil žalovanému povinnosť do 30 dní od právoplatnosti rozsudku zabezpečiť v denníku Pravda na\nsvoje náklady formou platenej inzercie uverejnenie ospravedlnenia, v rovnakej veľkosti písma v titulku\nospravedlnenia a v rovnakej veľkosti písma v texte ospravedlnenia, ako boli použité v článku „Pre banku\nna mizine“ uverejnenom dňa 10. januára 2001, v ktorom žalovaný uvedie, že nie je pravdivé jeho tvrdenie\nuverejnené v tomto článku, a to, že:\n- žalovaný svojho klienta - žalobcu - upozornil na veľkú rizikovosť platieb na Ukrajinu, čím si v zmysle\nObchodného zákonníka splnil svoju notifikačnú povinnosť s preventívnou funkciou zameranou na\nodvrátenie hroziacej škody,\na zároveň uvedie, že ľutuje a ospravedlňuje sa za tento neoprávnený zásah do práva na ochranu\nobchodného mena a občianskej cti žalobcu.\nVI. uložil žalovanému povinnosť do 30 dní od právoplatnosti rozsudku zabezpečiť v denníku Pravda na\nsvoje náklady formou platenej inzercie uverejnenie ospravedlnenia, v rovnakej veľkosti písma v titulku\nospravedlnenia a v rovnakej veľkosti písma v texte ospravedlnenia, ako boli použité v článku „Nerovný\nsúboj Dávida s Goliášom“ uverejnenom dňa 18. apríla 2001, v ktorom žalovaný uvedie, že nie je pravdivé\njeho tvrdenie uverejnené v tomto článku, a to, že:\n- žalovaný svojho klienta - žalobcu - upozornil na veľkú rizikovosť platieb do niektorých krajín bývalého\nZSSR, aj na Ukrajinu, čím si v zmysle Obchodného zákonníka splnil svoju notifikačnú povinnosťou s\npreventívnou funkciou zameranou na odvrátenie hroziacej škody,\na zároveň uvedie, že ľutuje a ospravedlňuje sa za tento neoprávnený zásah do práva na ochranu\nobchodného mena a občianskej cti žalobcu.\nVII. uložil žalovanému povinnosť do 30 dní od právoplatnosti rozsudku zabezpečiť v periodiku košický\n„Večer“ na svoje náklady formou platenej inzercie uverejnenie ospravedlnenia, v rovnakej veľkosti písma\nv titulku ospravedlnenia a v rovnakej veľkosti písma v texte ospravedlnenia, ako boli použité v článku\n„Vraj vinou banky skrachoval a nechce o tom mlčať“ uverejnenom dňa 30. augusta 2001, v ktorom\nžalovaný uvedie, že nie je pravdivé jeho tvrdenie uverejnené v tomto článku, a to, že:\n- žalobca poskytuje médiám zavádzajúce komentáre,\na zároveň uvedie, že ľutuje a ospravedlňuje sa za tento neoprávnený zásah do práva na ochranu\nobchodného mena a občianskej cti žalobcu.\n\nVIII. uložil žalovanému povinnosť do 30 dní od právoplatnosti rozsudku zabezpečiť v denníku Nový\nČas na svoje náklady formou platenej inzercie uverejnenie ospravedlnenia, v rovnakej veľkosti písma v\ntitulku ospravedlnenia a v rovnakej veľkosti písma v texte ospravedlnenia, ako boli použité v článku „VÚB\nverzus živnostník“ uverejnenom dňa 31. augusta 2001, v ktorom žalovaný uvedie, že nie sú pravdivé\njeho tvrdenia uverejnené v tomto článku, a to, že:\n- webová stránka, ktorá poskytuje pohľad a názor žalobcu na celý spor s bankou, poškodzuje dobré\nmeno banky už aj tým, že sa na nej objavili dôkazy, ktoré sú dôkazným prostriedkom v prebiehajúcom\nspore,\n- konanie žalobcu pripomína praktiky, ktoré majú charakter vydierania,\n- vďaka nedokonalosti právneho systému Slovenskej republiky si žalobca urobil z kauzy výnosnú živnosť,\n- žalobca podal ďalšiu žalobu, kde pýta podstatne vyššiu sumu, ktorú však nevie zdokladovať,\na zároveň uvedie, že ľutuje a ospravedlňuje sa za tento neoprávnený zásah do práva na ochranu\nobchodného mena a občianskej cti žalobcu.\nIX. uložil žalovanému povinnosť do 30 dní od právoplatnosti rozsudku zabezpečiť v denníku Sme\nna svoje náklady formou platenej inzercie uverejnenie ospravedlnenia, v rovnakej veľkosti písma v\ntitulku ospravedlnenia a v rovnakej veľkosti písma v texte ospravedlnenia, ako boli použité v článku\n„Skrachovaný súkromný podnikateľ útočí na banku“ uverejnenom dňa 31. augusta 2001, v ktorom\nžalovaný uvedie, že nie sú pravdivé jeho tvrdenia uverejnené v tomto článku, a to, že:\n- žalobca predložil žalovanému neúplný údaj, v dôsledku čoho bola ťažko identifikovateľná banka\npríjemcu,\n- zamestnanci banky upozornili žalobcu na veľkú rizikovosť platieb do niektorých krajín bývalého ZSSR,\naj na Ukrajinu,\n- upozornením žalobcu, že musí mať na zreteli existujúce riziko, si žalovaný splnil v zmysle Obchodného\nzákonníka svoju notifikačnú povinnosť s preventívnou funkciou zameranou na odvrátenie hroziacej\nškody,\n- po podaní odvolania (správne má byť dovolania - pozn. odvolacieho súdu) začal žalobca z obavy, že\ndovolacie konanie skončí v jeho neprospech, na žalovaného opäť útočiť,\n- žalobca si zvolil praktiky, ktoré majú charakter vydierania obžalovaného,\na zároveň uvedie, že ľutuje a ospravedlňuje sa za tento neoprávnený zásah do práva na ochranu\nobchodného mena a občianskej cti žalobcu.\nX. uložil žalovanému povinnosť do 30 dní od právoplatnosti rozsudku zabezpečiť v denníku Korzár\nna svoje náklady formou platenej inzercie uverejnenie ospravedlnenia, v rovnakej veľkosti písma v\ntitulku ospravedlnenia a v rovnakej veľkosti písma v texte ospravedlnenia, ako boli použité v článku\n„VÚBka žiada prešetriť ohováranie, aj keď verejnú inštitúciu ohovárať nie je možné“ uverejnenom dňa\n27. februára 2002, v ktorom žalovaný uvedie, že nie sú pravdivé jeho tvrdenia uverejnené v tomto článku,\na to, že:\n- žalobca používa na svojej internetovej stránke diskreditujúcej žalovaného mnohé invektívy na adresu\nžalovaného i jeho vrcholných manažérov,\n- žalobca žiada ďalšie peniaze, ktoré doposiaľ na výzvu žalovaného nezdokladoval,\n- žalobca používa praktiky hraničiace s vydieraním,\na zároveň uvedie, že ľutuje a ospravedlňuje sa za tento neoprávnený zásah do práva na ochranu\nobchodného mena a občianskej cti žalobcu.\nXI. uložil žalovanému povinnosť do 30 dní od právoplatnosti rozsudku zabezpečiť vo vysielaní televízie\n„TV NAŠA“ v čase o 18:00 hod. na svoje náklady formou platenej inzercie uverejnenie ospravedlnenia,\nv ktorom žalovaný uvedie, že nie sú pravdivé jeho tvrdenia uverejnené vo vysielaní televízie „TV NAŠA“\ndňa 30. augusta 2001 v relácii „Správy“, že žalobca šíri v médiách na webovej stránke www.skandalnavub.sk <http://www.skandalna-vub.sk> nepravdivé a hrubo skresľujúce informácie, predovšetkým že:\n- pracovníci žalovaného nie sú odborníci a zmarili aj takú jednoduchú finančnú operáciu, ako je\nprevod peňazí z jednej banky do inej banky, pričom porušili zmluvu o bežnom účte, vlastné Obchodné\npodmienky VÚB a § 11a ods. 3 zákona č. 21/1992 Zb.,\n- žalovaný vydal nepravdivé výpisy z účtu a nepravdivé debetné avíza, žalovaný klame svojich budúcich\nklientov už pri podpise zmluvy o bežnom účte. Vo svojich vlastných Obchodných podmienkach VÚB,\nktoré sú neoddeliteľnou časťou zmluvy o bežnom účte, uvádza právne normy a zákony, o ktorých už\nvopred vie, že ich nebude dodržiavať. Vo vzťahu k svojim klientom sa v skutočnosti riadi „Jednotnými\npravidlami pre inkasá“, ktoré sú v priamom rozpore s právnym stavom Slovenskej republiky, a ktoré\nmôžu spôsobiť okamžité zruinovanie klienta banky. Tieto „Jednoduché pravidlá pre inkasá“ totiž zbavujú\nklientov banky ich podstatných práv a stavajú ich voči Všeobecnej úverovej banke, a.s., Bratislava, do\nbezprávneho postavenia,\n\n- žalovaný sústavne nedodržuje zákon č. 563/1991 Zb. o účtovníctve v znení neskorších predpisov\ntak, že svojim klientom nevydáva účtovné doklady, ale len výpisy z účtov a debetné avíza. Podľa\njeho okamžitej potreby vydáva tieto debetné avíza a výpisy z účtov raz za účtovné doklady, ktoré\nsú vierohodné pre prípad daňovej kontroly, vydávanie ktorých mu prikazuje zákon č. 563/1991 Zb. o\núčtovníctve v znení neskorších predpisov, a vydávanie ktorých preto nemôže spoplatňovať,\n- inokedy však žalovaný, takisto podľa svojej okamžitej potreby, vydáva debetné avíza a výpisy z účtov\nza vlastné produkty, ktoré aj spoplatňuje podľa svojho Sadzobníka poplatkov. Týmto spôsobom bez\nprávneho dôvodu získava žalovaný od svojich klientov miliardy korún ročne,\n- toto poškodzovanie klientov by nebolo možné, keby ho netolerovalo Daňové riaditeľstvo Slovenskej\nrepubliky v Banskej Bystrici, ktorému vyplýva zo zákona povinnosť kontrolovať vedenie účtovníctva u\nžalovaného a jeho klientov, a ktoré tvrdí, že výpisy z účtu majú charakter účtovného dokladu, avšak\nsúčasne výpisy z účtu a debetné avíza prehlasuje za spoplatňovaný produkt žalovaného, ktorý vyplýva\nzo zmluvných vzťahov medzi bankou a klientom, do ktorého nemôže údajne vstupovať, čím vzniká\nabsurdná situácia, keď Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky a daňové úrady nemôžu kontrolovať\nvýpisy z účtu pri daňovej kontrole, ktoré oni sami pokladajú za účtovné a daňové doklady. Následkom\ntohto stavu žalovaný získava bez právneho dôvodu od svojich klientov miliardy korún ročne, pretože\ntieto dokumenty fakticky nemôže nikto kontrolovať a žalovaný tak môže do nich vpisovať aj poplatky za\nslužby, ktoré preukázateľne nikdy nevykonal, prípadne poplatky, ktoré sú v rozpore s platnými zákonmi\na dobrými mravmi,\n- uvedený stav vystavuje klientov žalovaného nebezpečenstvu miliónových pokút za neexistujúcu\núčtovnú dokumentáciu od žalovaného, pričom záleží len na svojvôli daňových kontrolórov, ktoré doklady\nuznajú za účtovné a ktoré nie,\n- uvedený stav porušuje ústavné, ľudské a občianske práva klientov žalovaného a zároveň im sťažuje\nuplatňovanie si týchto práv pri súdnych a občiansko-právnych konaniach,\n- žalovaný je zo zákona povinný poskytovať Ministerstvu financií Slovenskej republiky a Národnej banke\nSlovenska účtovné závierky, konsolidované účtovné závierky a audity o účtovníctve, pričom vzhľadom na\nto, že u žalovaného neexistujú žiadne vierohodné účtovné doklady, tieto účtovné závierky, konsolidované\núčtovné závierky a audity o účtovníctve nie sú hodnoverným odrazom o hospodárení žalovaného a\nnavyše podľa platných zákonov Národná banka Slovenska musí preplácať všetky náklady žalovaného\nspojené s vyhotovovaním takýchto nehodnoverných auditov o účtovníctve, čím ma žalovaný takto\nmožnosť získavať zo štátnej pokladne neoprávnené platby,\n- Ministerstvo financií Slovenskej republiky, Národná banka Slovenska, Daňové riaditeľstvo Slovenskej\nrepubliky, Okresné riaditeľstvo PZ v Bratislave II a Okresná prokuratúra Bratislava II sú o týchto\nskutočnostiach dostatočne informované z korešpondencie so žalobcom, ako aj z jeho webovej stránky\nwww.skandalna-vub.sk <http://www.skandalna-vub.sk> a napriek tomu toto nedodržiavanie zákonov u\nžalovaného tolerujú a všetky sťažnosti a podnety ignorujú,\na zároveň uvedie, že ľutuje a ospravedlňuje sa za tento neoprávnený zásah do práva na ochranu\nobchodného mena a občianskej cti žalobcu.\nXII. priznal žalobcovi právo uverejniť vyhovujúci rozsudok po nadobudnutí jeho právoplatnosti na trovy\nžalovaného v ľubovoľnom denníku s pôsobnosťou na celom území Slovenskej republiky v troch po sebe\nnasledujúcich vydaniach a\nXIII. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi nemajetkovú ujmu vo výške 1 659 659,90 eur.\n1.1 Žalovanému priznal súd prvej inštancie nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu.\n2. Súd prvej inštancie posúdil žalobou uplatnený nárok ako nárok na ochranu osobnosti podľa\nustanovenia § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka. Pritom uviedol, že Občiansky zákonník poskytuje\nochranu len proti takým konaniam, ktoré sa dotýkajú osobnosti občana tým, že znižujú jeho dôstojnosť,\nčesť a vážnosť z hľadiska jeho vzťahu k spoluobčanom a ohrozujú jeho postavenie a uplatnenie v\nspoločnosti. Podmienkou občianskoprávnej ochrany cti je to, aby bol zásah objektívne spôsobilý takú\nujmu osobnosti občana privodiť.\n2.1. Krajský súd skonštatoval, že porušenie práva na česť môže byť spôsobené len takými skutkovými\ntvrdeniami, ktoré sú objektívne spôsobilé privodiť ujmu na cti dotknutého subjektu v očiach iných\nfyzických osôb, a teda pôsobiť difamačne. Difamačné tvrdenia je potrebné posúdiť nielen podľa\npoužitých výrazov a formulácií, ale podľa celkového dojmu s prihliadnutím na všetky okolnosti, za ktorých\ndošlo k predmetnému tvrdeniu.\n3. Vo vzťahu k predmetu sporu súd prvej inštancie zvýraznil, že všetky v žalobe označené skutky sa\nmali stať v období rokov 1998 až 2001, kedy prebiehal medzi stranami súdny spor o náhradu škody\nspôsobenej porušením povinnosti žalovaného. O tomto spore informoval v médiách žalobca a tvrdenia\n\nžalovaného, za ktoré žiada žalobca ospravedlnenia, boli vždy uverejnené ako reakcia na tvrdenia\nžalobcu a boli totožné s procesnou obranou žalovaného v súdnom spore.\n3.1. K skutku uvedenému pod č. I. súd prvej inštancie uviedol, že sa nejedná o tvrdenia, ktoré by uviedol\nžalovaný v článku „Státisice v lufte“ uverejnenom v periodiku Večer dňa 22. januára 1998, keďže celý\nčlánok popisuje bankovú operáciu tak, ako ju redakcii periodika popísal žalobca a v článku sa cituje iba\nstanovisko žalovaného z odporu proti platobnému rozkazu. Krajský súd tak dospel k záveru, že to bol\nžalobca, ktorý sa rozhodol odpor (z ktorého bol citovaný názor žalovaného) uverejniť.\n3.2. V prípade skutkov uvedených pod č. II. - X. išlo o stanoviská žalovaného zverejnené prostredníctvom\nhovorcu, ktoré predstavovali reakciu na tvrdenia žalobcu v uverejnených článkoch. Podľa krajského súdu\npredmetné tvrdenia žalovaného neboli spôsobilé privodiť žalobcovi ujmu, pretože nie sú ani ironické,\nani difamačného charakteru. Z tvrdení žalovaného možno vyvodiť, že odmietal svoju zodpovednosť z\nneúspešnej bankovej operácie a snažil sa presunúť zodpovednosť na žalobcu, tieto tvrdenia však v\nkontexte uverejnených článkov nemohli v žiadnom prípade znižovať česť a dôstojnosť žalobcu. Všetky\nčlánky boli v médiách uverejnené z iniciatívy žalobcu ako subjektu, ktorý utrpel škodu v dôsledku konania\nžalovaného a vyznievali v jeho prospech. Stanoviská žalovaného boli zverejnené len ako reakcia na\ntvrdenia žalobcu. Vzhľadom na okolnosti, za akých boli predmetné stanoviská žalovaného zverejnené t. j. ako reakcia na tvrdenia žalobcu - a s prihliadnutím na ich obsah, ktorý nebol difamačný, mal súd prvej\ninštancie za to, že žalobcom označené tvrdenia žalovaného neboli spôsobilé zasiahnuť do cti žalovaného\ntým, že by znižovali jeho dôstojnosť a postavenie v podnikateľských alebo medziľudských vzťahoch.\n3.3. Pokiaľ ide o skutok uvedený pod č. XI., súd prvej inštancie uviedol, že predmetné tvrdenie\nžalovaného možno hodnotiť ako jeho názor, resp. hodnotiaci úsudok na danú skutočnosť, pričom\nformu ani použité prostriedky nemožno hodnotiť ako neprimerané alebo znevažujúce žalobcu v\npodnikateľských kruhoch. V predmetnej televíznej relácii vyjadril svoj názor tak žalobca, ako aj žalovaný.\n4. Krajský súd považoval za nadbytočné preukazovať, či tvrdenia žalovaného, ktoré boli obsahom jeho\nstanovísk zverejnených v médiách, boli pravdivé alebo nepravdivé, pretože neboli spôsobilé zasiahnuť\ndo osobnostných práv žalobcu.\n4.1. Pritom súd prvej inštancie uviedol, že žalobca v konaní nenavrhol vykonať žiadny dôkaz na\npreukázanie, či skutkami uvedenými pod č. I. až XI. bola znížená jeho česť, povesť a dôstojnosť u\niných ľudí, alebo bola ohrozená jeho vážnosť, prípadne postavenie v spoločnosti. Žalobca navrhol v\nspore vypočuť 20 svedkov na preukázanie nepravdivosti tvrdení žalovaného o nerešpektovaní zákona\nč. 563/1991 Zb. o vedení účtovnej dokumentácie vo Všeobecnej úverovej banke, ktoré umožňuje\nžalovanému poškodovanie žalobcu, klientov žalovaného, štátnej pokladnice a o rozsiahlom obohacovaní\nsa žalovaného na úkon žalobcu a ostatných jeho klientov bez právneho dôvodu. Ďalších 5 žalobcom\nnavrhnutých svedkov malo vypovedať o nepravdivých tvrdeniach v médiách a o priebehu súdnych\nsporov, o nerešpektovaní zmluvy o bežnom účte, vrátane Všeobecných podmienok VÚB, a.s. a zákona\nč. 21/1992 Zb. o bankách.\n4.2. Podľa súdu prvej inštancie ani jeden z dôkazov navrhnutých žalobcom nemal preukázať, že\nžalovanými skutkami (t. j. tvrdeniami žalovaného v médiách) mohlo dôjsť k zásahu do osobnostných\npráv žalobcu, keďže ani jeden z navrhnutých svedkov nemal vypovedať k okolnostiam, ako mali tvrdenia\nžalovaného zverejnené v médiách zasiahnuť do osobnostných práv žalobcu. Navrhnuté dôkazy sa\ntýkali buď samotnej bankovej operácie, činnosti banky, prípadne dodržiavaním zákonov zo strany\nžalovaného, čo s predmetom sporu - ktorým je ochrana osobnosti - nesúvisí. V tejto súvislosti súd prvej\ninštancie zvýraznil, že predmetom sporu nie je náhrada škody podľa Obchodného zákonníka, pričom\nbolo nesporné, že žalovaný porušil svoju povinnosť a žalobca bol v spore o náhradu škody úspešný.\n4.3. Krajský súd skonštatoval, že pri svojom rozhodovaní neprihliadal na žalobcom dodatočne uvádzané\nskutočnosti, že k poškodeniu jeho mena a cti malo dôjsť porušením povinnosti žalovaného zo zmluvy\no bežnom účte, a že celá neúspešná transakcia so svojimi dôsledkami narušila jeho zdravie, keďže\nsvoju žalobu skutkovo vymedzil ako žalobu na ochranu osobnosti spôsobenú tvrdeniami žalovaného\nv médiách. Žalobca napriek tomu, že sa domáhal ospravedlnenia za citované tvrdenia, ktoré mu mali\nprivodiť zásah do osobnostných práv, nárok všeobecne odôvodňoval zmarenou obchodnou bankovou\noperáciou, finančnými stratami a stratou klientov. Z vyjadrenia žalobcu je zrejmé, že strata klientov a\njeho finančné problémy neboli dôsledkom tvrdení žalovaného v médiách, ale boli dôsledkom porušenia\npovinnosti žalovaného podľa Obchodného zákonníka. Osobitne k psychickému ochoreniu, ktorým trpí\nžalobca - a ktoré preukazoval lekárskymi správami - súd prvej inštancie uviedol, že toto má pôvod v\nnevysporiadaných vzťahoch so žalovaným, so súdnymi spormi a finančnou situáciou, do ktorej sa dostal.\n\n5. Súd prvej inštancie vzhľadom na uvedené uzavrel, že predpokladom úspešného uplatnenia nároku\nna ochranu osobnosti je, že došlo k neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej osoby a tento zásah\nbol objektívne spôsobilý privodiť jej ujmu na právach, pričom obidve náležitosti musia byť splnené\nkumulatívne. Žalobca v konaní nepreukázal, že tvrdenia žalovaného v médiách boli spôsobilé privodiť\nzásah do jeho cti, povesti a dôstojnosti.\n5.1. K uplatnenému nároku na náhradu nemajetkovej ujmy krajský súd uviedol, že podmienkou vzniku\nnároku na náhradu nemajetkovej ujmy je predovšetkým neoprávnený zásah do práva na ochranu\nosobnosti. Keďže nárok žalobcu na ochranu osobnosti nebol preukázaný, nemohol mu vzniknúť ani\nnárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Okrem toho súd prvej inštancie skonštatoval,\nže žalobca tento nárok žiadnym spôsobom nepreukázal a ani ho nezdôvodnil, keď iba všeobecne\nuvádzal, že nepostačuje morálne zadosťučinenie. Na základe čoho dospel žalobca k výške požadovanej\nnemajetkovej ujmy, v konaní neuviedol.\n6. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa ustanovenia § 255 ods. 1 v spojení s § 262\nods. 1 C. s. p. tak, že úspešnému žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania, o výške ktorých\nbude rozhodnuté po právoplatnosti rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§\n262 ods. 2 C. s. p.).\n7. Proti tomuto rozsudku podal dňa 11. júna 2018 odvolanie žalobca, ktorým sa domáhal, aby odvolací\nsúd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovie. Žalobca v odvolaní namietal, že\nsúd mu svojim nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby uskutočňoval jemu patriace procesné\npráva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (odvolací dôvod podľa § 365\nods. 1 písm. b/ C. s. p.), konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie\nvo veci (odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d/ C. s. p.), že súd prvej inštancie dospel na základe\nvykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f/ C.\ns. p.) a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (odvolací\ndôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h/ C. s. p.).\n8. Odvolateľ namietal, že svoj nárok nevymedzil výlučne len ako nárok na ospravedlnenie za tvrdenia\nžalovaného zverejnené v médiách, keďže už v žalobe uviedol, že žalovaný porušil svoju povinnosť\nvyplývajúcu mu zo zmluvy o bežnom účte. Rovnako v podaní z 2. novembra 2009 uviedol, že\nžalovaný nepostupoval v súlade so zmluvou o bežnom účte, v súlade so zákonom a ani v súlade\ns obchodnými podmienkami VÚB, a.s. Už v žalobe uviedol, že zmarením bankovej transakcie,\nvystavením nepravdivých výpisov z účtu, podaním trestného oznámenia obsahujúceho nepravdivé\ntvrdenia, podaním návrhu na súd, ktorý obsahoval nepravdivé tvrdenia a najmä uvádzaním nepravdivých\ninformácií v médiách o príčinách a priebehu súdnych sporov vedených na Okresnom súde Košice\nI pod sp. zn. 29Cb/1030/1997 a pod sp. zn. 29Cb/26/2003 žalovaný zasiahol do žalobcovej cti a\nľudskej dôstojnosti ako občana a podnikateľa a neoprávnene používal jeho obchodné meno, v dôsledku\nčoho utrpela jeho povesť a vážnosť medzi známymi a príbuznými a najmä obchodnými partnermi,\nktorí s ním zrušili zmluvy v dôsledku konania žalovaného, a ktorým musel žalobca zaplatiť nemalé\nmajetkové sankcie. Na pojednávaní z 24. apríla 2018 žalobca uviedol, že svoj nárok odvodzuje od\npríslušných ustanovení Občianskeho zákonníka o ochrane osobnosti, pričom žalovaný porušením\nzmluvnej povinnosti zmaril obchodnú transakciu, čím poškodil jeho obchodné meno a česť. Žalovaný\nporušenie povinnosti neuznal a v článkoch sa nepravdivo vyjadroval o porušení povinností žalobcom.\nNepravdivosť výrokov žalovaného podľa žalobcu vyplývala z rozsudkov vydaných v uvedených\nkonaniach.\n8.1. Žalobca svoj nárok, a to predovšetkým nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch\nodvodzoval nielen od tvrdení žalovaného publikovaných v médiách, ale aj od jeho ďalších aktivít, a\nto predovšetkým od porušenia povinností vyplývajúcich mu zo zákona, zo zmluvy o bežnom účte a z\njeho všeobecných obchodných podmienok v súvislosti s poukazovaním platby do zahraničia a ďalšieho\npostupu žalovaného. Už len tá skutočnosť, že zmluvní partneri s ním zrušili zmluvy vinou žalovaného,\ndokazuje, že došlo k poškodeniu jeho obchodného mena.\n8.2. Ak krajský súd odmietol vykonať navrhované dokazovanie na preukázanie dôvodnosti žalobcovho\nnároku na náhradu nemajetkovej ujmy z titulu iných zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, ako\nboli tvrdenia uverejnené v médiách, resp. ak vykonané dôkazy hodnotil len z hľadiska, či preukazujú\nzásah tvrdení žalovaného uverejnených v médiách do osobnostných práv žalobcu, znemožnil mu\nrealizovať jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,\nkeďže uplatnený nárok neposúdil komplexne a dôkazy nevyhodnotil vo vzájomnej súvislosti.\n\n9. Žalobca nesúhlasil ani so záverom súdu prvej inštancie, že predmetné tvrdenia žalovaného neboli\nspôsobilé privodiť ujmu na osobnostných právach tak, že by znížili jeho česť. Minimálne v čase\nuverejnenia výrokov uvedených pod č. VI. až X., bol právoplatný rozsudok Okresného súdu Košice I\nsp. zn. 27Cb/1030/1997, ktorým bola ustálená výlučná zodpovednosť žalovaného za zmarenú bankovú\ntransakciu, čo znamená, že žalovaný poskytoval médiám vedome nepravdivé tvrdenia, ktoré popierali\nzávery súdu. Ani skutočnosť, že medzi stranami prebiehal súdny spor, podľa odvolateľa neodôvodňuje\nuvádzanie nepravdivých informácií pre médiá. Na intenzite zásahu spočívajúcom v opakovanom\nuvádzaní nepravdivých údajov nemôže zmeniť nič, ani okolnosť, na koho podnet média informovali o\nspore, pretože žalovaný nebol oprávnený uvádzať vedome nepravdivé informácie. Žalovaný ako banka\nje v pozícii osoby, ktorá požíva na verejnosti vyššiu mieru dôveryhodnosti ako žalobca. Odvolateľ pritom\npoukázal na čestné vyhlásenie X. E., z ktorého vyplýva, že ona i jej matka viac verili banke, ako žalobcovi,\nktorý je ich príbuzný.\n9.1. Vo vzťahu k skutku uvedenému pod č. XI. odvolateľ uviedol, že aj hodnotiaci úsudok môže\npredstavovať zásah do práva na ochranu osobnosti a možno ho považovať za neoprávnený zásah do\njeho osobnostných práv. Žalobca namietal, že aj na preukázanie nepravdivosti a neprimeranosti tohto\ntvrdenia žalovaného navrhol vykonať dokazovanie, ktoré súd prvej inštancie odmietol vykonať, čím mu\nznemožnil realizáciu jemu patriacich procesných práv.\n9.2. Záverom odvolateľ uviedol, že požiadavku súdu na preukázanie, že inkriminovanými výrokmi bola\nreálne znížená jeho česť, povesť a dôstojnosť u iných osôb, alebo bola ohrozená jeho vážnosť, považuje\nza nezákonnú.\n10. V doplnení odvolania doručenom krajskému súdu počas plynutia lehoty na podanie odvolania dňa\n12. júna 2018 žalobca uviedol, že nárok na priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch obstojí nielen\nv prípade, že v značnej miere bola znížená dôstojnosť fyzickej osoby u iných ľudí, alebo jej vážnosť\na postavenie v spoločnosti, ale aj v iných bližšie nešpecifikovaných prípadoch prežívania oprávnenej\nosoby. Následkom neoprávneného zásahu do osobnosti oprávnenej osoby môže byť aj pocit frustrácie,\ndepresia, úzkosť, alebo pocit poníženia, a práve takýmito následkami trpí. Odvolateľ zastáva názor, že\nnajmä z lekárskej správy psychiatričky MUDr. W. V. z 9. marca 2018 vyplýva, že psychické ochorenie\nbolo zapríčinené súdnymi spormi so žalovaným a jeho útokmi v médiách. Taktiež aj z potvrdenia ČSOB,\na.s. z 28. augusta 2001 podľa žalobcu jednoznačne vyplýva, že mu táto banka neposkytla úver z dôvodu\nnevysporiadaných vzťahov s inou bankou, t. j. so žalovaným.\n11. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu z 29. júna 2018 navrhol, aby odvolací súd rozsudok\nkrajského súdu ako vecne správny v plnom rozsahu potvrdil.\n11.1. Podľa jeho názoru napadnutý rozsudok vecne správny, jeho odôvodnenie je dostatočne\npresvedčivé a zároveň postačujúce k zodpovedaniu rozhodujúcich otázok posudzovaného sporu. Súd\nprvej inštancie podrobne a jasne vysvetlil, prečo nevykonal žalobcom navrhnuté dôkazy týkajúce sa\nďalších zo strany žalobcu presne neurčených aktivít žalovaného.\n11.2. Žalovaný uviedol, že žalobca sa podanou žalobou domáhal iba ochrany za výroky zverejnené v\nmédiách, ktoré sú uvádzané v petite žaloby, aj keď v odvolaní tvrdil opak. Podľa žalovaného odvolateľ\nnikdy v priebehu konania nepožadoval osobnostno-právnu ochranu za iné údajné aktivity žalovaného,\nktoré by boli odlišné od tvrdení uverejnených v médiách. Zároveň poukázal na to, že dôvodom\nzamietnutia žaloby bol samotný (neškodný a nezávadný) obsah posudzovaných tvrdení zverejnených\nv médiách a nie údajný účinok. Ak chcel žalobca zvrátiť predmetný záver krajského súdu, bolo úlohou\nžalobcu vysvetliť, prečo sú jednotlivé tvrdenia z jeho pohľadu neakceptovateľné. Tomu sa však žalobca\nv odvolaní vôbec nevenoval napriek tomu, že sa zameral na údajný účinok medializovaných tvrdení.\n12. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“), ako súd odvolací prejednal odvolanie\nžalobcu podľa ustanovenia § 379 Civilného sporového poriadku (ďalej aj „C. s. p.“), bez nariadenia\nodvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C. s. p..), nakoľko nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť\ndokazovanie a nebol vo veci daný ani dôležitý verejný záujem, zohľadňujúc znenie ustanovenia § 390\nC. s. p., dospel k záveru, že podané odvolanie nie je dôvodné, keďže tento riadny opravný prostriedok\nžalobcu smeruje proti vecne správnemu rozsudku súdu prvej inštancie.\n13. Úvodom najvyšší súd uvádza, že je funkčne príslušný na prejednanie odvolaní proti rozsudkom\nkrajských súdov, ktoré vo veci konali a rozhodovali ako súdy prvej inštancie. Uvedené platí napriek\nskutočnosti, že právna úprava Civilného sporového poriadku účinného od 1. júla 2016 výslovne\n\nneupravuje funkčnú príslušnosť najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu proti rozhodnutiam krajských\nsúdov ako súdov prvej inštancie na rozdiel od právnej úpravy účinnej do 30. júna 2016 (viď ustanovenie §\n10 ods. 2 O. s. p.) s výnimkou konania o abstraktnej kontrole v spotrebiteľských veciach (viď ustanovenie\n§ 31 ods. 2 C. s. p.). V tejto súvislosti je potrebné vychádzať z prechodného ustanovenia § 470 ods.\n4 C. s. p., v zmysle ktorého konania začaté do 30. júna 2016 na vecne, miestne, kauzálne a funkčne\npríslušnom súde podľa predpisov účinných do 30. júna 2016 dokončia súdy, na ktorých sa konanie\nzačalo. Uvedené znamená, že konanie, ktoré sa začalo do 30. júna 2016 na krajskom súde ako súde\nprvej inštancie, sa na tomto súde dokončí podľa Civilného sporového poriadku. Táto istá zásada platí aj\npre štádium odvolacieho konania, že pokiaľ podľa právnej úpravy účinnej do 30. júna 2016 o odvolaniach\nproti rozhodnutiam krajských súdov ako súdov prvej inštancie rozhodoval najvyšší súd, tak je najvyšší\nsúd odvolacím súdom vo veciach, v ktorých koná a rozhoduje krajský súd ako súd prvej inštancie, aj\npodľa právnej úpravy účinnej od 1. júla 2016. Zároveň tento záver vyplýva aj z aplikácie čl. 4 Základných\nprincípov Civilného sporového poriadku, ako aj z ustanovenia § 34 C. s. p. v spojení s ustanovením § 31\nods. 2 C. s. p.. Preto aj v ďalších veciach (t. j. nielen v konaní o abstraktnej kontrole v spotrebiteľských\nzmluvách), v ktorých koná a rozhoduje krajský súd ako súd prvej inštancie podľa predpisov účinných\ndo 30. júna 2016, rozhoduje o odvolaniach najvyšší súd (rovnako viď aj uznesenie najvyššieho súdu z\n11. júla 2017, sp. zn. 3Obo/18/2017).\n14. Predmetom konania je rozhodnutie o nároku žalobcu na ochranu osobnosti podľa ustanovenia § 11 a\nnasl. Občianskeho zákonníka (vrátane nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v sume 1 659 695,90 eur).\n15. Odvolacie námietky žalobcu (vrátane doplnenia odvolania) proti rozsudku krajského súdu možno aj\ns ohľadom na uplatnené odvolacie dôvody rozdeliť do štyroch častí:\n1/ nesprávny procesný postup súdu prvej inštancie znemožňujúci realizáciu procesných práv žalobcu\nnevykonaním navrhnutých dôkazov,\n2/ nesprávne hodnotenie vykonaných dôkazov,\n3/ nesprávne zúženie predmetu sporu na nárok na ospravedlnenie za tvrdenia žalovaného zverejnené\nv médiách,\n4/ nesprávny záver súdu prvej inštancie o tom, že nedošlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných\npráv žalobcu a že žalobcovi nevznikol nárok na náhradu nemajetkovej ujmy.\n16. Pokiaľ ide o námietku žalobcu týkajúcu tvrdeného nesprávneho procesného postupu súdu prvej\ninštancie, ktorý mal žalobcovi znemožniť realizáciu jemu patriacich procesných práv, odvolací súd\nuvádza, že vychádzajúc z obsahu odvolania (§ 124 ods. 1 v spojení s § 378 ods. 1 C. s. p.) tvrdenú\nzmätočnosti, ktorou malo byť postihnuté konanie pred súdom prvej inštancie (a naplnenie odvolacieho\ndôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. b/ C. s. p.), videl odvolateľ výlučne v nevykonaní ním navrhnutých\ndôkazov.\n16.1. Vo vzťahu k naplneniu odvolacieho dôvodu podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. b/ C. s. p. je\nnevyhnutné kumulatívne splnenie troch zákonných znakov, ktorými sú: 1/ nesprávny procesný postup\nsúdu, 2/ tento nesprávny procesný postup znemožnil strane sporu realizovať jej patriace procesné práva\na zároveň 3/ intenzita tohto zásahu dosahovala takú mieru, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý\nproces.\n16.2. Pod pojmom nesprávny procesný postup súdu sa rozumie taký postup súdu v konaní, ktorý je v\nrozpore so zákonom.\n16.3. Aby bola naplnený predmetný odvolací dôvod (a aby bola daná dôvodnosť podaného odvolania),\nmusí súd svojim nesprávnym procesným postup znemožniť strane sporu realizovať jej patriace procesné\npráva, ktoré jej priznáva zákon. Medzi tieto procesné práva patria v zmysle judikatúry najvyššieho súdu\nnapr. právo vykonávať procesné úkony vo formách stanovených zákonom, právo nazerať do spisu a\nrobiť si z neho výpisy, právo vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným dôkazom, právo\nbyť predvolaný na súdne pojednávanie, právo strany konať pred súdom v materinskom jazyku, alebo v\njazyku, ktorému rozumie, právo na to, aby bol rozsudok strane doručený do vlastných rúk.\n17. Vzhľadom na vyššie uvedené predmetná odvolacia námietka žalobcu neobstojí, keďže posúdenie,\nktoré z navrhnutých dôkazov je potrebné vykonať pre rozhodnutie v spore, prináleží výlučne súdu (k tomu\nviď aj ustanovenie § 185 ods. 1 C. s. p.), subjektívny postoj strany sporu (napr. o potrebe vykonať ňou\nnavrhnuté dôkazy) je pritom v zásade irelevantný. Tomuto výlučnému právu súdu zodpovedá povinnosť\nuložená mu ustanovením § 220 ods. 2 C. s. p. okrem iného uviesť v odôvodnení rozhodnutia, aké dôkazy\noznačili strany sporu, ktoré dôkazy vykonal, a prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy.\n\n17.1. Súd prvej inštancie si v odvolaním napadnutom rozsudku povinnosť vyplývajúcu mu z § 220 ods. 2\nC. s. p. splnil a v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, prečo nevykonal žalobcom navrhnuté dôkazy\n(k tomu viď predovšetkým bod 48 odôvodnenia rozsudku krajského súdu). Krajský súd tak postupoval\nv súlade s procesným predpisom upravujúcim civilné sporové konanie pred súdom. Odvolací súd v\ntejto súvislosti uvádza, že základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy\nvšeobecný súd nemôže porušiť, ak koná vo veci v súlade s procesno-právnymi predpismi upravujúcimi\npostupy v občianskoprávnom konaní (rovnako aj II. ÚS 122/05, III. ÚS 591/2013).\n17.2. Osobitne odvolací súd zdôrazňuje, že právo na spravodlivý súdny proces neznamená právo na\nto, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jej\npožiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Tento záver platí nielen pre samotné rozhodnutie súdu\nvo veci samej, ale aj pre čiastkové návrhy alebo požiadavky strán sporu (napr. v podobe návrhu strany\nna vykonanie dôkazu, ktorý súd neakceptoval).\n18. Záverom k predmetnej odvolacej námietke odvolací súd poznamenáva, že argumentácia odvolateľa pokiaľ ide o nevykonanie navrhnutých dôkazov - skôr smeruje k odôvodneniu odvolacieho dôvodu podľa\n§ 365 ods. 1 písm. e/ C. s. p. (súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie\nrozhodujúcich skutočností), ktorý však v odvolaní neuplatnil, a tento nie je odvolací súd oprávnený\nposudzovať z dôvodu viazanosti rozsahom odvolania (§ 379 C. s. p.) a uplatnenými odvolacími dôvodmi\n(§ 380 ods. 1 C. s. p.). Tento záver je zvýraznený tým, že samotný žalobca v odvolaní výslovne uviedol,\nže v nevykonaní ním navrhnutých dôkazov videl nesprávny procesný postup súdu prvej inštancie, ktorý\nmu mal znemožniť realizáciu jemu patriacich procesných práv v takej miere, že došlo k porušeniu práva\nna spravodlivý proces.\n18.1. Významná je pritom aj tá skutočnosť, že žalobca je v odvolacom konaní (a aj v konaní pred súdom\nprvej inštancie) zastúpený advokátom, ktorý mu mal zabezpečiť kvalifikovanú právnu pomoc. Táto\nskutočnosť vyplýva z článku 11 ods. 3 Základných princípov Civilného sporového poriadku - v zmysle\nktorého advokát ako osoba s vysokoškolským právnickým vzdelaním, ktorý sa verejne hlási k určitej\nprofesii, sa považuje za schopného konať s náležitou znalosťou veci spojenou s touto odbornosťou - a\nzároveň aj z ustanovenia § 18 ods. 1 veta prvá zákona o advokácii, podľa ktorého je advokát povinný pri\nvýkone advokácie chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta a riadiť sa jeho pokynmi. Ustanovenie §\n18 ods. 2 veta prvá uvedeného zákona ukladá advokátovi povinnosť pri výkone advokácie konať čestne\na svedomito, dôsledne využívať všetky právne prostriedky a uplatňovať v záujme klienta všetko, čo podľa\nsvojho presvedčenia pokladá za prospešné. Z tohto dôvodu je opodstatnené očakávať, že advokát ako\nkvalifikovaný právny zástupca urobí všetko pre dosiahnutie procesného úspechu ním zastúpenej strany\nsporu a že v procesných úkonoch v priebehu sporového konania riadne uplatní všetky procesné nároky\nsvojho klienta, a to vrátane riadneho uplatnenia a vymedzenia uplatnených odvolacích dôvodov.\n19. Vo vzťahu k odvolacej námietke, v ktorej žalobca nesúhlasil s hodnotením vykonaných dôkazov\n(zrejme k uplatnenému odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. f/ C. s. p. - pozn. odvolacieho\nsúdu), z obsahu odvolania vyplýva nespokojnosť odvolateľa so závermi, ktoré vyvodil krajský súd z\nčestného vyhlásenia X. E., z lekárskej správy psychiatričky MUDr. W. V. a z potvrdenia Československej\nobchodnej banky, a.s., a z ktorých podľa odvolateľa mal vyplývať záver, že zo strany žalovaného došlo\nk neoprávnenému zásahu do jeho osobnostných práv.\n19.1. Súd prvej inštancie uviedol, že z predmetných dôkazov vyplynulo nasledovné:\n- banka údajne zmarila dôležitú obchodnú transakciu žalobcu, v dôsledku čoho mu vznikli veľké finančné\nstraty, pričom spor trval viac rokov, pretože banka nechcela uznať svoju vinu a popierala to aj v médiách\ns tvrdením, že žalobca si to mal zaviniť sám, čo žalobca veľmi zle znášal, narušili sa jeho rodinné vzťahy\n(čestné vyhlásenie X. E.),\n- žalobca sa lieči v psychiatrickej ambulancii po problémoch a súdnych sporoch so žalovaným, s tým,\nže súdne spory trvajú 20 rokov a kvôli ním sa ocitol v problematickej finančnej situácii a jeho psychický\nstav zhoršovali útoky zo strany banky v médiách (lekárska správa psychiatričky MUDr. W. V.),\n- žalobcovi bola zamietnutá žiadosť o poskytnutie krátkodobého úveru vo výške 3 000 000,- Sk z dôvodu\nnedoriešeného súdneho sporu s ďalšou finančnou inštitúciou a z dôvodu nedostatočných podkladov k\nposúdeniu bonity klienta (potvrdenie Československej obchodnej banky, a.s.).\n19.2. Z uvedených dôkazov vyvodil krajský súd záver, že nimi nebol preukázaný záver o tom, že\ntvrdeniami žalovaného zverejnenými v médiách malo dôjsť k zásahu do cti a ľudskej dôstojnosti.\nUvedené dôkazy podľa súdu prvej inštancie výlučne preukazovali existenciu psychického ochorenia\nžalobcu, ktoré mohlo mať pôvod v súdnych sporoch so žalovaným a v jeho nepriaznivej finančnej situácii,\npričom predmetom prebiehajúceho sporu nebola ochrana proti konaniu žalovaného všeobecne, ale\n\nochrana proti tvrdeniam žalovaného zverejnených v médiách vymedzených žalobným návrhom, ktoré\nmali spôsobiť zásah do cti a dôstojnosti žalobcu.\n20. Odvolací súd - pri rešpektovaní skutkového stavu zisteného krajským súdom - v zhode so súdom\nprvej inštancie uvádza, že skutočnosti, ktoré mali vyplývať z uvedených dôkazov, nesúvisia s predmetom\nrozhodovaného sporu, ktorý žalobca vymedzil žalobou z 10. decembra 2001 v znení jej doplnenia z\n2. novembra 2009, ako nárok na ochranu osobnosti proti neoprávneným zásahom do jeho občianskej\ncti a dôstojnosti, resp. proti neoprávneným zásahom do jeho (obchodného) mena ako podnikateľa.\nNaproti tomu predmetné dôkazy mali preukazovať nepriaznivý zdravotný stav žalobcu, resp. negatívne\ndôsledky prebiehajúcich súdnych sporov so žalovaným na jeho rodinný a súkromný život (čo však nebolo\npredmetom sporu - pozn. odvolacieho súdu), prípadne, že žalobcovi iný bankový subjekt neposkytol úver\nz dôvodov, ktoré nesúvisia s výrokmi žalovaného vymedzenými v žalobe (z dôvodu súdneho sporu so\nžalovaným a zároveň z dôvodu, že žalobca nepredložil banke dostatočné podklady, aby mohla posúdiť\njeho bonitu - pozn. odvolacieho súdu).\n20.1. Z uvedených dôvodov je zrejmé, že súd prvej inštancie dospel z vykonaných dôkazov k správnym\nskutkovým zisteniam. Preto žalobca v odvolaní nedôvodne tvrdil existenciu odvolacieho dôvodu podľa\n§ 365 ods. 1 písm. f/ C. s. p.\n20.2. Len ako poznámku odvolací súd uvádza, že žalobca v odvolaní sa skôr domáhal, aby zo\nstrany súdov boli vykonané dôkazy hodnotené spôsobom, ktorého sa v písomných podaniach (vrátane\nodvolania) domáhal. Odvolací súd v tejto súvislosti dáva do pozornosti, že do obsahu základného\npráva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nepatrí právo procesnej strany vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia\nnavrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných\ndôkazov (porovnaj aj I. ÚS 97/97).\n21. Ako nedôvodné vyhodnotil odvolací súd aj odvolacie námietky žalobcu týkajúce sa nesprávneho\nzúženia predmetu sporu na nárok na ospravedlnenie za tvrdenia žalovaného zverejnené v médiách a\nnesprávneho záveru súdu prvej inštancie o tom, že nedošlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných\npráv a že žalobcovi nevznikol nárok na náhradu nemajetkovej ujmy.\n22. Podľa ustanovenia § 11 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo na ochranu svojej\nosobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena\na prejavov osobnej povahy.\n22.1. Podľa ustanovenia § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo najmä sa\ndomáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa\nodstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie.\n22.2. Podľa ustanovenia § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, pokiaľ by sa nezdalo postačujúce\nzadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby\nalebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.\n23. Predmetom ochrany osobnosti podľa Občianskeho zákonníka sú imateriálne hodnoty a stránky\nosobnosti človeka, pričom jednotlivé predmety ochrany osobnosti sa členia na práva na ochranu:\n- života, zdravia a telesnej integrity,\n- cti a ľudskej dôstojnosti,\n- súkromia,\n- mena (a priezviska),\n- prejavov osobnej povahy.\n24. V rámci súdneho sporu, v ktorom sa žalobca domáha ochrany niektorého (niektorých) zo svojich\nosobnostných práv, je významné, ochrany ktorých konkrétnych z vyššie uvedených práv (viď bod 23)\nsa žalobou na ochranu osobnosti domáha. Súd rozhodujúci o žalobe na ochranu osobnosti je následne\ntýmto vymedzením viazaný, a pokiaľ sa chce žalobca domáhať súdnou cestou domáhať ochrany iného\n(alebo ďalšieho) práva, než bolo pôvodne uplatnené v žalobe na ochranu osobnosti, je nevyhnutné,\naby podal návrh na zmenu žaloby (§ 139 a nasl. C. s. p.), inak súd nemôže rozhodnúť o ochrane tohto\n„nového“ práva. V opačnom prípade by súd porušil zásadu viazanosti žalobným návrhom a rozhodol by\nultra petitum. Aj v zmysle judikatúry ústavného súdu platí, že súd nie je v sporoch o ochranu osobnosti\nviazaný žalobným návrhom, iba pokiaľ ide o nároky upravené v ustanovení § 13 Občianskeho zákonníka,\nktoré môže súd priznať v prípade pozitívneho záveru súdu o existencii neoprávneného zásahu do (v\n\nžalobe vymedzených) osobnostných práv žalobcu (k tomu v podrobnostiach viď nález ústavného súdu\nz 9. novembra 2016, sp. zn. I. ÚS 689/2014, konkrétne body 13 až 18 jeho odôvodnenia).\n24.1. Inými slovami povedané, žalobu na ochranu osobnosti nemožno chápať tak, že sa ňou automaticky\nchránia všetky osobnostné práva vymenované v ustanovení § 11 Občianskeho zákonníka, ale len\ntie, vo vzťahu ku ktorým žalobca uviedol rozhodujúce skutočnosti ako povinnú náležitosť žaloby (viď\nustanovenie § 132 ods. 1 C. s. p.). Ak žalobca chce podstatným spôsobom zmeniť alebo doplniť\nrozhodujúce skutočnosti, je povinný navrhnúť súdu, aby pripustil zmenu žaloby (k tomu viď § 139 v\nspojení s § 140 ods. 2 C. s. p.).\n25. Odvolací súd dospel k záveru, že žalobca neopodstatnene vytýkal krajskému súdu, ak posudzoval\njeho nárok výlučne ako nárok na ochranu osobnosti pred nepravdivými tvrdeniami žalovaného\nzverejnenými v médiách, ktorými malo dôjsť k zásahu do jeho cti, ľudskej dôstojnosti a jeho obchodného\nmena.\n25.1. V podaní z 2. novembra 2009 žalobca uviedol, že svoju žalobu dopĺňa o okolnosti týkajúce\nsa výrokov žalovaného v médiách tak, aby bolo žalovanému uložené poskytnúť mu zadosťučinenie\nza neoprávnené zásahy do jeho obchodného mena a občianskej cti uverejnením ospravedlňujúceho\nvyhlásenia v médiách a aj v peniazoch (č. l. 423 súdneho spisu). Rovnako aj na pojednávaní\nuskutočnenom na súde prvej inštancie dňa 24. apríla 2018 žalobca (jeho právny zástupca) predniesol\nžalobu zhodne s jeho podaním z 2. novembra 2009 (v zápisnici o pojednávaní nesprávne uvedený dátum\n4. novembra 2009, kedy bolo podanie žalobcu z 2. novembra 2009 doručené krajskému súdu - pozn.\nodvolacieho súdu) a uviedol, že sa domáha ospravedlnenia za výroky zverejnené v médiách tak, ako\nsú podrobne rozpísané v písomnej žalobe.\n25.2. Vychádzajúc z uvedeného je správny záver súdu prvej inštancie, ak posúdil nárok žalobcu\nvýlučne ako nárok na ochranu osobnosti pred nepravdivými tvrdeniami žalovaného zverejnenými v\nmédiách, ktorými malo dôjsť k zásahu do jeho cti, ľudskej dôstojnosti a jeho obchodného mena. Síce\nna pojednávaní uskutočnenom dňa 24. apríla 2018 žalobca uviedol, že došlo k narušeniu jeho zdravia\na k narušeniu jeho súkromných (rodinných) vzťahov, avšak právo na ochranu zdravia a ani právo na\nochranu súkromia žalobca v žalobe na ochranu osobnosti neuplatnil a ani vo vzťahu k týmto právam\nzmenu žaloby nenavrhol.\n26. Vo vzťahu k poslednej odvolacej námietke - k tvrdenému nesprávnemu právnemu posúdeniu veci\nkrajským súdom - odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie konštatuje, že Občiansky zákonník\nposkytuje ochranu len proti takým konaniam, ktoré sa dotýkajú osobnosti občana tým, že znižujú jeho\ndôstojnosť, česť a vážnosť z hľadiska jeho vzťahu k spoluobčanom a ohrozujú jeho postavenie a\nuplatnenie v spoločnosti. Podmienkou je to, aby bol zásah objektívne spôsobilý takú ujmu osobnosti\nobčana privodiť.\n26.1. Z obsahu odvolania je zrejmé, že žalobca nesúhlasí so záverom krajského súdu, podľa ktorého\nv žalobe vymedzené tvrdenia žalovaného neboli spôsobilé zasiahnuť do osobnostných práv, keďže išlo\niba o reakciu na tvrdenia žalobcu a samotné tvrdenia žalovaného neboli ironické a ani difamačného\ncharakteru.\n27. Vo vzťahu k predmetnej odvolacej námietke (a v kontexte vyslovených záverov súdu prvej inštancie)\nodvolací súd poukazuje na judikatórne závery, v zmysle ktorých\n- k zásahu do osobnostných práv fyzickej osoby môže dôjsť nepravdivými tvrdeniami, no aj takými\nskutkovými tvrdeniami, ktoré sú samé osebe pravdivé, ale boli uvedené takou formou, v takých\nsúvislostiach alebo za takých okolností, že objektívne vyvolávajú dojem pravdu skresľujúci, čím pôsobia\ndifamačne (1Cdo/113/2009),\n- v súvislosti so skúmaním primeranosti určitého výroku je potrebné v prvom rade odlíšiť, či ide o\nskutkové tvrdenie, alebo hodnotiaci úsudok, pretože podmienky kladené na prípustnosť každej z týchto\nkategórií sa líšia. Skutkové tvrdenie sa opiera fakt, objektívne existujúcu realitu, ktorá je zistiteľná\npomocou dokazovania. Pravdivosť tvrdenia je teda overiteľná. Hodnotiaci úsudok naopak vyjadruje\nsubjektívny názor svojho autora, ktorý k danému faktu zaujíma určitý postoj tak, že ho hodnotí z\nhľadiska správnosti a prijateľnosti, a to na základe vlastných (subjektívnych) kritérií. Hodnotiaci úsudok\npreto nemožno akokoľvek dokazovať, je však potrebné skúmať, či sa zakladá na pravdivej informácii,\nči forma jeho verejnej prezentácie je primeraná a či zásah do osobnostných práv je nevyhnutným\nsprievodným javom výkonu kritiky, tzn. či primárnym cieľom kritiky nie je hanobenie a zneuctenie danej\nosoby (30Cdo/5021/2008),\n\n- ochranu osobnej cti poskytuje Občiansky zákonník výlučne proti takým konaniam, ktoré sú objektívne\nspôsobilé privodiť ujmu na osobnosti subjektu práva tým, že znižujú jeho česť u iných ľudí a ohrozujú\ntak vážnosť jeho postavenia a uplatnenia v spoločnosti. Nie je tu rozhodujúce, či k ujme skutočne došlo;\npostačuje objektívna spôsobilosť určitého konania takú ujmu spôsobiť. K porušeniu práva na česť môže\ndôjsť nepravdivými skutkovými tvrdeniami difamačného charakteru, ako aj zverejnením neprípustných\nhodnotiacich úsudkov o určitej osobe. Ak sú v kritike charakteristiky určitých javov a osôb použité výrazy,\nktorých miera expresivity je v značnom nepomere k cieľu kritiky, resp. ak je obsah kritiky neprimeraný\nposudzovanému konaniu kritizovaného a ak z nej vyplýva úmysel znevážiť, či uraziť kritizovanú osobu\n(tzv. intenzívny exces), ide o kritiku neprimeranú, ktorá je spôsobilá zasiahnuť do práva na ochranu\nosobnosti fyzickej osoby (30Cdo/1941/2007),\n- difamujúce tvrdenie zasahujúce do práva na ochranu osobnosti je nutné posúdiť nie len podľa použitých\nvýrazov a formulácií, ale aj podľa celkového dojmu, ktorým pôsobí s prihliadnutím na všetky súvislosti\na okolnosti, za ktorých k tvrdeniu došlo (30Cdo/332/2007).\n27.1. Z uvedených kritérií je potrebné vychádzať aj v rozhodovanej veci. Ďalšou skutočnosťou, ktorú je\nnutné zohľadniť, je, že musí byť vždy hodnotený celý prejav, nikdy nie iba vytrhnutý výrok alebo veta\n(obdobne aj ÚS ČR IV. ÚS 302/2010).\n28. Vychádzajúc z argumentácie žalobcu je zrejmé, že svoj nárok na ochranu osobnosti v žalobe\nvymedzenými tvrdeniami žalovaného, ktoré boli zverejnené v médiách, odvíjal od toho, že tieto sa viazali\nna súdny spor o náhradu škody (nakoľko boli uverejnené v článkoch v médiách, ktoré informovali o\nsúdnom spore), v ktorom bol žalobca úspešný, v dôsledku čoho považoval tvrdenia žalovaného za\nnepravdivé.\n28.1. Predmetný záver je však nesprávny, a to aj v prípade, ak žalobcom označené výroky predstavovali\nargumentáciu žalovaného v spore o náhradu škody. Je nevyhnutné rozlišovať medzi prostriedkom\nprocesnej obrany, s ktorým sa súdy nestotožnili, a šírením nepravdivých, difamačných alebo urážlivých\nvýrokov.\n28.2. Odvolací súd poukazuje na to, že žalobou napadnuté výroky žalovaného (okrem výroku uvedeného\npod č. I.) boli v médiách zverejnené počas trvania sporu o náhradu škody, pričom jednotlivé články boli\nzverejnené na základe podnetu žalobcu, ktorý dostal značný priestor, aby informoval o súdnom spore\nzo svojho pohľadu a aby prezentoval svoj názor na uplatnený nárok na náhradu škody. V predmetných\nčlánkoch dostal priestor na vyjadrenie žalovaný, pričom z obsahu týchto vyjadrení (a z jednotlivých v\nžalobnom návrhu vytrhnutých výrokov z týchto vyjadrení) je zrejmé, že žalovaný prezentoval vlastný\nnázor na nárok žalobcu na náhradu škody, ktorý neuznával a považoval ho za neopodstatnený.\n28.3. Osobitne k výroku uvedenému pod č. I. odvolací súd poukazuje na jednoznačný a správny záver\nsúdu prvej inštancie, že sa nejedná o výrok žalovaného, ktorý by bol zverejnený v médiách, ale ide iba\no vytrhnuté vety z procesnej obrany žalovaného obsiahnuté v odpore proti platobnému rozkazu, ktoré\nposkytol periodiku „Košický večer“ samotný žalobca. Je nemysliteľné, aby vo vzťahu k tvrdeniu, ktorého\nzverejnenie nastalo v dôsledku výlučnej aktivity žalobcu, sa žalobca domáhal voči inému subjektu\nochrany svojich osobnostných práv. V prípade tohto výroku je totiž pôvodcom zásahu a subjektom\nochrany tá istá osoba, a to žalobca.\n29. S prihliadnutím na okolnosti, za ktorých boli výroky žalovaného uvedené pod č. II. až XI. zverejnené v\nmédiách, ich celkový kontext a celý zverejnený obsah (nielen jednotlivé vety vytrhnuté žalobcom), ktorý\nnebol neprimeraný - keď žalovaný v zásade v médiách prezentoval iba argumentáciu, ktorá bola jeho\nprocesnou obranou v spore o náhradu škody - nemal difamačný, znevažujúci alebo urážlivý charakter,\nje zrejmé, že tieto neboli spôsobilé zasiahnuť do jeho cti, dôstojnosti, alebo jeho mena a tak, ako\nskonštatoval aj súd prvej inštancie, neboli spôsobilé znížiť jeho postavenie v podnikateľských alebo\nmedziľudských vzťahoch.\n29.1. K samotnému tvrdeniu žalobcu, že došlo k narušeniu jeho rodinného a súkromného života,\nako to malo vyplývať s ním predložených čestných vyhlásení, odvolací súd poukazuje na vyššie\nvyslovené závery (viď bod 25.2. vyššie), v ktorých dospel k záveru, že žalobca si v žalobe na ochranu\nosobnosti neuplatnil aj právo na ochranu súkromia. Rovnako ani odvolateľom uvádzaná skutočnosť, že\nrodinní príbuzní žalobcu viac „dôverovali“ tvrdeniam žalovaného ako tvrdeniam žalobcu, nemôže sama\nosebe opodstatňovať záver, že výrokmi žalovaného malo dôjsť k neoprávnenému zásahu do cti alebo\ndôstojnosti žalobcu. Samotný subjektívny pocit žalobcu nemôže byť tým rozhodujúcim kritériom, aby súd\nmohol dospieť k záveru, že došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv žalobcu. Významným\nje naopak objektívna spôsobilosť žalovaných výrokov neoprávnene zasiahnuť do osobnostných práv\nžalobcu. Ako už bolo vyššie uvedené, jednotlivé výroky žalovaného neboli takého charakteru, že by\n\nodôvodňovali záver o ich objektívnej spôsobilosti neoprávnene zasiahnuť do v žalobe vymedzených\nosobnostných práv žalobcu. Preto krajský súd postupoval správne, ak žalobu na ochranu osobnosti\nzamietol.\n30. Záverom len ako poznámku odvolací súd uvádza, že pokiaľ ide o nárok na ochranu mena žalobcu\n(jeho obchodného mena), aj zo samotnej argumentácie žalobcu je zrejmé, že tento zásah odôvodňoval\ntým, že v dôsledku nesprávneho postupu žalovaného majúcom pôvod v záväzkovom vzťahu mu\nvznikla povinnosť zaplatiť svojim obchodným partnerom finančné sankcie a zároveň že nedošlo k\nuzavretiu obchodov s jednotlivými partnermi (resp. k ukončeniu zmluvných vzťahov), čím prišiel o značný\nočakávaný zisk. Z uvedeného je zrejmé, že v dôsledku porušenia zmluvnej povinnosti žalovaného došlo\nk zásahu do majetkovej sféry žalobcu.\n30.1. Žaloba o ochranu osobnosti však neposkytuje oprávnenej osobe ochranu pred neoprávnenými\nzásahmi do jej majetkovej sféry v podobe porušenia zmluvnej povinnosti, ale pred neoprávnenými\nzásahmi do nemateriálnej (osobnostnej) sféry fyzickej osoby, pričom jedným z následkov\nneoprávneného zásahu do práva na ochranu osobnosti (t. j. do nemajetkovej sféry fyzickej osoby) môže\nbyť aj vznik škody (§ 16 Občianskeho zákonníka).\n30.2. Žalobca pritom ani len netvrdil, že konkrétnymi výrokmi žalovaného (označenými pod č. I. až.\nXI.), ktorými malo byť zasiahnuté do jeho osobnostných práv, malo dôjsť k vzniku škody, o to viac,\nak žalobcom tvrdenému následku (vzniku škody) došlo ešte pred tým, než boli v médiách zverejnené\njednotlivé tvrdenia žalovaného, ktoré mali podľa žalobcu zasiahnuť do jeho osobnostných práv. Žalobca\nsa mohol domáhať ochrany pred neoprávneným zásahom žalovaného do jeho majetkových práv\nspôsobenej porušením zmluvnej povinnosti žalobou o náhradu škody podľa § 373 a nasl. Obchodného\nzákonníka, pričom náhrada škody pozostáva z dvoch zložiek, a to zo skutočnej škody (t. j. o čo sa\nmajetok poškodeného zmenšil) a z ušlého zisku (t. j. o čo sa majetok poškodeného nezväčšil). V tomto\nsmere odvolací uzatvára, že žaloba o ochranu osobnosti nepredstavuje účinný prostriedok ochrany\nsubjektívnych práv žalobcu.\n31. Pokiaľ ide o nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, tento vzniká až vtedy (za splnenia\nďalších zákonných podmienok), ak súd dospeje k záveru, že došlo k neoprávnenému zásahu do\nosobnostných práv fyzickej osoby, ktorá je subjektom ochrany podľa § 11 Občianskeho zákonníka.\nVzhľadom k tomu, že súd prvej inštancie správne uzavrel, že vymedzenými výrokmi žalovaného nedošlo\nk zásahu do osobnostných práv žalobcu, nebola splnená základná podmienka vzniku nároku na náhradu\nnemajetkovej ujmy v peniazoch.\n31.1. Jedinej nesprávnosti sa dopustil krajský súd iba v konštatovaní, že žalobca nárok na náhradu\nnemajetkovej ujmy v peniazoch nepreukázal. Výška nemajetkovej ujmy sa nepreukazuje (rovnako ju\nnemožno určiť ani znaleckým posudkom) Výška nemajetkovej ujmy sa stanovuje poznatkami súdu s\nprihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. Tento\nnedostatok však vzhľadom na správny záver o tom, že nedošlo k vzniku nároku na náhradu nemajetkovej\nujmy v peniazoch v dôsledku nedôvodnosti žaloby o ochranu osobnosti, nemá žiadny vplyv na vecnú\nsprávnosť odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie.\n32. Na základe vyššie uvedeného odvolací súd konštatuje, že konanie pred súdom prvej inštancie nebolo\npostihnuté vadou zmätočnosti uvedenej v ustanovení § 365 ods. 1 písm. b/ C. s. p., ani inou vadou,\nktorá by mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie dospel na základe\nvykonaných dôkazov k správnym skutkovým zisteniam a vec správne právne posúdil. Preto odvolací\nsúd rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdil (§ 387 ods. 1 C. s. p.).\n33. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ustanovenia § 396 ods. 1 C. s. p. v\nspojení s ustanovením § 255 ods. 2 C. s. p. a § 262 ods. 1 C. s. p. a v odvolacom konaní úspešnému\nžalovanému priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.\n33.1. O výške náhrady trov odvolacieho konania žalovaného rozhodne súdny úradník súdu prvej\ninštancie samostatným uznesením (§ 262 ods. 2 C. s. p.).\n34. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\n\nProti rozsudku odvolacieho súdu vo veci samej môže podať dovolanie strana, v neprospech ktorej bol\nrozsudok vydaný, v lehote dvoch mesiacov odo dňa jeho doručenia oprávnenému subjektu na súde,\nktorý rozhodoval v prvej inštancii. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie,\nproti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa\nrozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne a čoho sa dovolateľ\ndomáha (§ 428 C. s. p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné\npodania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C. s. p.). Uvedená povinnosť neplatí,\nak je dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, alebo\nak je dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec, alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské\nprávnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 písm. a/ a b/ C. s. p.). Podľa § 420 C. s. p. je dovolanie\nprípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej, alebo ktorým sa konanie končí,\nak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako\nstrana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v\nplnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už\nprv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca\nalebo nesprávne obsadený súd alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby\nuskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý\nproces. Podľa § 421 ods. 1 C. s. p. dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým\nsa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo\nod vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej\npraxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola riešená alebo c)\nje dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "28Cb/2/2002", "guid": null, "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:3bece740-895e-4d73-9802-fa878c7a87ac", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.689.2014.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 689/2014", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 689/2014 z 9. 11. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-11-09", "citacie_n": 119, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.689.2014.1"}, {"guid": "ussr:bb365f76-feb9-43da-a794-5779fc1b2774", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 591/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 591/2013 z 10. 12. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-12-10", "citacie_n": 131, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:bb365f76-feb9-43da-a794-5779fc1b2774"}, {"guid": "ussr:561ecdf9-cffc-40fb-b2b4-e9c92f9e603a", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 302/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 302/2010 z 7. 7. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-07-07", "citacie_n": 108, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:561ecdf9-cffc-40fb-b2b4-e9c92f9e603a"}, {"guid": "ussr:4f084ded-c26c-466d-93a7-fe00fdf79b9c", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 122/05", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 122/05 z 14. 6. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-06-14", "citacie_n": 1152, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4f084ded-c26c-466d-93a7-fe00fdf79b9c"}, {"guid": "ussr:35a0a9f7-32ab-4d77-83af-0b45912d57b9", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 50/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 50/04 z 3. 3. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-03-03", "citacie_n": 8434, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:35a0a9f7-32ab-4d77-83af-0b45912d57b9"}], "citovane_v": []}