{"guid": "7a7c5493-5040-47bd-b4d3-f0d6eba857fe:97d7d972-394f-4e92-9ad5-fa472ac62c9c", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2018:8112209142.2", "spisova_znacka": "7Cdo/154/2018", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/154/2018 z 10. 12. 2018", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 10. decembra 2018, sp. zn. 7Cdo/154/2018, ECLI:SK:NSSR:2018:8112209142.2", "identifikacne_cislo": "8112209142", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Katarína Slováčeková", "sudca_id": 81, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-katarina-slovacekova-81", "datum_vydania": "2018-12-10", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Zodpovednosť za škodu"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-c", "nazov": "§ 421 ods. 1 písm. c) CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-c", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-421"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-431.odsek-2", "nazov": "§ 431 ods. 2 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-431.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-431"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-448", "nazov": "§ 448 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-448", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-448"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/381/#paragraf-4.odsek-2.pismeno-a", "nazov": "§ 4 ods. 2 písm. a) zákona č. 381/2001 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/381/#paragraf-4.odsek-2.pismeno-a", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/381-2001/paragraf-4"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-431.odsek-1", "nazov": "§ 431 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-431.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-431"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-421", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-431", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-448", "/SK/ZZ/2001/381#paragraf-4"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/97d7d972-394f-4e92-9ad5-fa472ac62c9c", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2018:8112209142.2", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2018:8112209142.2", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2018:8112209142.2/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n7Cdo/154/2018\n8112209142\n10. 12. 2018\nJUDr. Katarína Slováčeková\nECLI:SK:NSSR:2018:8112209142.2\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľubora Šeba a sudkýň\nJUDr. Eleny Siebenstichovej a JUDr. Kataríny Slováčekovej v spore žalobcov 1/ O. Z., bytom S. Š.V.\nXXX, a 2/ F. Z., bytom S. Š. XXX, oboch zastúpených B&B, advokátska kancelária s.r.o., so sídlom\nv Košiciach, Rázusova 1, IČO: 47 254 106, proti žalovaným 1/ M. Z., bytom A. XXX, zastúpenému\nJUDr. Ambrózom Motykom, advokátom so sídlom v Stropkove, Nám. SNP 7, a 2/ Komunálna poisťovňa,\na.s. Vienna Insurance Group, so sídlom v Bratislave, Štefánikova 17, IČO: 31 595 545, zastúpenej\nJUDr. Felixom Neupauerom, advokátom so sídlom v Bratislave, Dvořákovo nábrežie 8/A, o náhradu\nnemajetkovej ujmy, vedenom na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 13 C 63/2012, o dovolaní žalovanej\n2/ proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 11. októbra 2017 sp. zn. 2 Co 110/2017, takto\nrozhodol:\nDovolanie z a m i e t a.\nŽalobcovia 1/ a 2/ majú proti žalovanej 2/ nárok na náhradu trov dovolacieho konania v celom rozsahu.\nodôvodnenie:\n1. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 11. mája 2017 č. k. 13 C 63/2012-303\nvýrokom I. uložil povinnosť žalovaným 1/ a 2/ zaplatiť žalobkyni 1/ sumu 5.000,- € do troch dní od\nprávoplatnosti rozsudku, pričom plnením jedného žalovaného zaniká v rozsahu plnenia povinnosť\ndruhého žalovaného, výrokom II. v prevyšujúcej časti žalobu žalobkyne 1/ zamietol, III. žalobkyni 1/\npriznal voči žalovaným 1/ a 2/ nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, IV. žalovaným 1/ a 2/\nuložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 2/ sumu 4.000,- € do troch dní od právoplatnosti rozsudku, pričom\nplnením jedného žalovaného zaniká v rozsahu plnenia povinnosť druhého žalovaného, V. v prevyšujúcej\nčasti žalobu žalobcu 2/ zamietol, VI. žalobcovi 2/ priznal voči žalovaným 1/ a 2/ nárok na náhradu trov\nkonania v rozsahu 100 %. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne ustanoveniami § 11, § 13 ods. 1 až 3, §\n420 ods. 1, § 427 ods. l,§ 428 Občianskeho zákonníka (ďalej aj „OZ“) a § 4 zákona č. 381/2001 Z. z. o\npovinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o\nzmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj „ZoPZP“). Vecne dôvodil, že právoplatným rozsudkom\nOkresného súdu Prešov sp. zn. 32 T 87/2010 bol žalovaný 1/ uznaný vinným z prečinu usmrtenia (§\n149 ods. 1 Trestného zákona), keďže pri dopravnej nehode, ktorú zavinil, zahynuli mal. F. Z. a mal.\nM. Z., mal. F. Z. utrpel ťažké zranenia. Žalovaný 1/ viedol motorové vozidlo po komunikácii v meste\nSabinov, kde v dôsledku neprispôsobenia rýchlosti jazdy svojim schopnostiam a vlastnostiam vozidla,\ntaktiež stavu a povahe vozovky, poveternostným podmienkam a okolnostiam, ktoré mohol predvídať,\ndostal šmyk a s vozidlom prešiel do protismeru, kde došlo k zrážke s protiidúcim vozidlom, po náraze\njeho vozidlo odhodilo, pričom prešiel cez chodník a narazil do oplotenia rodinného domu. Súd prvej\ninštancie dôvodil, že na náhradu nemajetkovej ujmy zaviazal oboch žalovaných, keďže žalovaný 1/ bol\npôvodcom zásahu do práva na ochranu osobnosti žalobcov, keď ako vodič motorového vozidla spôsobil\ndopravnú nehodu a za toto konanie bol právoplatne uznaný vinným v trestnom konaní, a žalovanú 2/ ako\n\nsubjekt povinný vyplatiť poistné plnenie v zmysle zákona č. 381/2001 Z. z., u ktorej bolo vozidlo, ktorým\nbol spôsobený neoprávnený zásah, poistené. Priznanú náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 5.000,- €\npre žalobkyňu 1/ a 4.000,- € pre žalobcu 2/ považoval za primeranú, spôsobilú aspoň čiastočne zmierniť\nnásledky neoprávneného zásahu do práv na ochranu osobnosti žalobcov, s prihliadnutím na závažnosť\nvzniknutej ujmy a okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, prihliadol na postoj pôvodcu zásahu,\nktorý je otcom zomrelých osôb.\n2. Na odvolanie žalovanej 2/ Krajský súd v Prešove (ďalej aj “odvolací súd”) rozsudkom z 11.\noktóbra 2017 sp. zn. 2 Co 110/2017 rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo veci samej,\nktorým uložil povinnosť žalovaným 1/ a 2/ zaplatiť žalobkyni 1/ sumu 5.000,- € a žalobcovi 2/ sumu\n4.000,- € a i v časti náhrady trov konania potvrdil a obom žalobcom priznal vo vzťahu k žalovanej\n2/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. Odvolací súd dospel k záveru,\nže súd prvej inštancie správne právne posúdil vecnú pasívnu legitimáciu žalovanej 2/ vyplývajúcu z\naplikácie ustanovenia § 4 ods. 2 ZoPZP. Dôvodil, že z poistenia zodpovednosti má poistený právo,\naby poisťovateľ za neho poskytol poškodenému poistné plnenie v rozsahu podľa § 4 ods. 2 ZoPZP,\nvychádzal z toho, že povinnosť krytia poistením zodpovednosti za škodu spôsobenú tretím osobám\nmotorovými vozidlami je zabezpečená a definovaná právnou úpravou Európskej únie (rozsudok ESD\nC-22/12 C., bod 39), a preto i v preskumávanej veci bolo nutné riešiť spornú právnu otázku v súlade s\nkomunitárnym právom. Tzv. motorové smernice upravujú porovnateľné zaobchádzanie s poškodenými\núčastníkmi nehôd spôsobených motorovými vozidlami, bez ohľadu na miesto nehody na únijnom území\na ukladajú členským štátom povinnosť zabezpečiť, aby zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou\nmotorových vozidiel bola krytá poistením. Ustanovenia vnútroštátneho práva, ktoré upravujú náhradu\nškody pri nehodách spôsobených prevádzkou motorových vozidiel, nemôžu pritom odňať dotknutým\nsmerniciam potrebný účinok, a majú tiež zaručiť, aby náhrada škody podľa ich vnútroštátneho práva\nzodpovednosti za škodu z dôvodu nemajetkovej ujmy, ktorú utrpeli blízki rodinní príslušníci osôb, ktoré\nsa stali obeťami dopravnej nehody, bola krytá povinným poistením. Podľa názoru odvolacieho súdu\npod pojem ujma na zdraví bolo potrebné zahrnúť akúkoľvek ujmu, ktorá bola spôsobená zásahom do\nosobnej integrity, čo zahŕňa tak fyzickú, ako aj psychickú traumu (rozsudok ESD C-22/12, bod 47).\nOdvolací súd vychádzal z účelu smernice s cieľom posilnenia ochrany obetí (rozsudok ESD C-22/2012\nC.. bod 48, 49). Ak zodpovednosť poisteného, ktorá podľa vnútroštátneho práva vyplýva z § 11 a §\n13 OZ, vznikla na základe dopravnej nehody a má občianskoprávnu povahu, nič nenasvedčuje, že\nna túto zodpovednosť sa nevzťahuje vnútroštátne hmotné právo zodpovednosti za škodu, na ktoré\nodkazujú smernice (rozsudok ESD C-22/12 C., bod 57, 58). S poukazom na uvedené vzhľadom na\nskutočnosť, že vnútroštátne právo umožňuje rodinným príslušníkom obeti dopravnej nehody požadovať\nnáhradu utrpenej nemajetkovej ujmy, náhrada tejto ujmy musí byť krytá povinným poistením motorových\nvozidiel. Odvolací súd pojem škoda vyložil eurokonformne, teda extenzívne v tom zmysle, že tento\npojem zahŕňa aj náhradu nemajetkovej ujmy. Súčasťou náhrady škody (ujmy) spôsobenej na zdraví\nsú nielen ujmy majetkovej povahy (náhrada nákladov spojených s liečením, náhrada pohrebných\nnákladov), ale aj nemajetkové ujmy, akými sú napr. bolesti a sťaženie spoločenského uplatnenia (§\n444 OZ), ktoré sa odškodňujú v peniazoch. Odvolací súd ďalej poukázal na judikatúru Súdneho dvora\nEurópskej únie, rozhodnutie C-106/89 Marleasing SA v. La Commercial International d Alimentation\nSA., C-152/84 vo veci Marshall alebo C-397/01 vo veci Pfeiffer, podľa ktorej je tu povinnosť vykladať\nvo svetle komunitárnych noriem nielen ustanovenia národného práva implementujúceho komunitárny\npredpis (smernicu), ale tiež národné právo ako celok, pričom vnútroštátny súd je povolaný k výkladu\nnárodného práva v čo najväčšom možnom rozsahu vo svetle textu a účelu smerníc (tzv. nepriamy účinok\nsmerníc). O trovách konania rozhodol podľa § 396 a § 255 Civilného sporového poriadku (ďalej len\n„CSP“).\n3. Proti rozsudku odvolacieho súdu podala žalovaná 2/ dovolanie, prípustnosť ktorého vyvodzuje z\nustanovenia § 421 ods. 1 písm. c/ CSP a to, že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia\nprávnej otázky, ktorá je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dôvodila, že súdy oboch inštancií\ndospeli k záveru, že nemajetková ujma pozostalých po obetiach dopravných nehôd spadá pod\nrozsah krytia podľa povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou\nmotorového vozidla podľa zákona o povinnom zmluvnom poistení (ZoPZP). Ďalej dovolateľka uviedla,\nže z rozsudku odvolacieho súdu je zrejmé, že odvolací súd sa pokúša údajným eurokonformným a\nextenzívnym výkladom pojmu škoda dosiahnuť cieľ, a to priznať smerniciam EÚ priamy účinok vo\nvzťahu k žalovanej 2/. Je však toho názoru, že v zmysle súčasne platného a účinného vnútroštátneho\npráva uplatniteľného vo veci samej nie je pasívne legitimovaným na uplatňovanie nárokov z titulu\n\nzásahu do osobnostných práv žalobcov, nakoľko ZoPZP sa nevzťahuje na náhradu nemajetkovej ujmy\na povinnosť zahrnúť tento inštitút do poistných zmlúv žalovanej 2/ žiadnym spôsobom neukladá. Súdny\ndvor Európskej únie (ďalej len „ESD“) podáva výklad práva Únie, teda v predmetnej veci podal výklad\nsmerníc zaoberajúcich sa poistením zodpovednosti za škodu spôsobenú motorovými vozidlami, za\nžiadnych okolností však nepodal a ani nemohol podať výklad vnútroštátnych predpisov. Dovolateľka\npoukázala na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR vo veciach sp. zn. 3 Cdo 18/2013, 3 Cdo 176/2012\n(zverejnené pod R 127/2014 sp. zn. 4 Cdo 168/2009 a 3 Cdo 301/2012), najmä však na rozhodnutie\nsp. zn. 8 Cdo 219/2016, v ktorom čo do otázky pasívnej legitimácie žalovanej 2/ dovolací súd dôvodil,\nže „Dovolací súd nevzhliadol dôvod na odlišný výklad § 4 ods. 2 písm. a/ zákona č. 381/2001 Z.\nz, ani po rozhodnutí ESD rozsudkom C-22/12 vo veci G. C. proti F. A. a N. C., kde v rozsudku\nnevyložil, či v rámci posudzovanej vnútroštátnej právnej úpravy poistného krytia povinného zmluvného\npoistenia je zahrnutá aj náhrada nemajetkovej ujmy spôsobená blízkym osobám obetí usmrtených pri\ndopravnej nehode alebo nie. Preto ani nijakým spôsobom nespochybnil závery doterajšej judikatúry\naplikujúcej vnútroštátne právo, v zmysle ktorej takáto náhrada nemajetkovej ujmy nespadá do povinného\nzmluvného poistenia. ESD iba uviedol, ako by mala úprava tejto otázky vo vnútroštátnom práve v\nsúlade s komunitárnou úpravou vyzerať. Z § 4 ods. 2 písm. a zákona č. 381/2001 Z. z. vyplýva, že toto\npoistenie nepokrýva uvedený druh nemajetkovej ujmy, ale kryje iba “škodu na zdraví”, pričom škodu\nna zdraví a nároky spôsobené zásahom do osobnostných práv Občiansky zákonník striktne od seba\nodlišuje (viď § 13 ods. 2 a § 16 OZ na jednej strane a § 444 a nasl. OZ na druhej strane), pričom v\nuvedenom rozsudku nebolo konštatované, že by toto ustanovenie bolo v rozpore s niektorou zo smerníc\nupravujúcich poistenie zodpovednosti motorových vozidiel”. Poukázala i na uznesenie Ústavného súdu\nSlovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) I. ÚS 137/07 z 23. augusta 2007, v ktorom ústavný súd\ndôvodí, že „zákon o zodpovednosti štátu bližšie nedefinuje pojem škody a ani neupravuje rozsah jej\nnáhrady a preto je potrebné aplikovať príslušné ustanovenia všeobecnej úpravy a škodu chápať vo\nvšeobecnosti ako ujmu, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného, je objektívne vyjadriteľná v\npeniazoch a je napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia, predovšetkým peňažného. Namietala,\nže existuje rozdielna rozhodovacia činnosť dovolacieho súdu čo do otázky výkladov pojmu škody a\nnemajetkovej ujmy, resp. pasívnej legitimácie poisťovateľov na náhradu nemajetkovej ujmy pozostalých\npo obetiach dopravných nehôd podľa ZoPZP, a to rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 4\nCdo 168/2019, 4 Cdo 139/2011, 3 Cdo 176/2012, 3 Cdo 301/2012, 8 Cdo 219/2016 oproti rozhodnutiu\n6 MCdo 1/2016. Uviedla, že i v prípade, že by sme teoreticky pripustili, že pod pojem škody na zdraví\npodľa zákona o PZP bolo možné subsumovať aj nemajetkovú ujmu pozostalých, bolo by nevyhnutné\ndôsledne sa zaoberať všetkými atribútmi vzniku zodpovednosti za škodu, t. j. protiprávnosťou konania,\nvznikom škody a príčinnou súvislosťou medzi nimi, a to vo vzťahu k žalovanému 2/ a zákonu o PZP. Z\nuvedených dôvodov žiadala, aby dovolací súd rozhodnutie odvolacieho súdu zmenil tak, že žalobu voči\nžalovanej 2/ zamietne. Záverom navrhla odložiť vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia.\n4. Žalobcovia 1/ a 2/ navrhli dovolanie žalovanej 2/ ako nedôvodné zamietnuť, majúc za to, že\nnapadnutý rozsudok odvolacieho súdu je vecne správny, interpretujúci pojem škoda uvedený v ZoPZP\neurokonformne, teda s vyvodzovaním z takého výkladu i záveru o vecnej pasívnej legitimácie povinnej\nzmluvnej poisťovne vinníka dopravnej nehody.\n5. Žalovaný 1/ k dovolaniu žalovanej 2/ uviedol, že ho považuje za nedôvodné, pretože vyvíjajúca sa\njudikatúra sa celkom jednoznačne priklonila k názoru o existencii pasívnej legitimácie žalovanej 2/, ktorá\nzodpovedá za zásah do osobnostných práv žalobcov ako nositeľka poistného krytia zo zodpovednosti za\nprevádzku motorových vozidiel v rámci priamej žalovateľnosti poisťovateľa. Poukázal na protichodnosť\nnázorov všeobecných súdov na predmetnú právnu problematiku, pričom dôkazom správnosti riešenia\nproblému zvoleného v prejednávanej veci je celý rad rozhodnutí viacerých odvolacích súdov, rozhodnutie\nnajvyššieho súdu sp.zn. 6 MCdo 1/2016 ako i rozhodnutia ústavného súdu (I. ÚS 206/2015, I. ÚS\n474/2016, II. ÚS 847/2016, III. ÚS 646/2015, III. ÚS 666/2016) a ESD (C-22/12).\n6. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací (§\n35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v\nsúlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424\nCSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie je neopodstatnené, a\npreto je potrebné ho zamietnuť (§448 CSP).\n\n7. Dovolanie treba považovať za mimoriadny opravný prostriedok, ktorý má v systéme opravných\nprostriedkov civilného sporového konania osobitné postavenie. Dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a\ndovolací súd nesmie byť vnímaný (procesnými stranami ani samotným dovolacím súdom) ako tretia\ninštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu\n(porovnaj rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 113/2012, 2 Cdo 132/2013, 3 Cdo 18/2013, 4\nCdo 280/2013, 5 Cdo 275/2013, 6 Cdo 107/2012 a 7 Cdo 92/2012). Otázka posúdenia, či sú alebo nie\nsú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci\ndovolacieho súdu (1 Cdo 6/2014, 3 Cdo 209/2015, 3 Cdo 308/2016, 5 Cdo 255/2014).\n8. Naznačenej mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti. V zmysle\n§ 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To\nznamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-ktorému rozhodnutiu odvolacieho\nsúdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho\nsúdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP.\n9. Podľa § 421 ods. 1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo\nalebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia\nprávnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho\nsúdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom\nrozhodovaná rozdielne.\n10. Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v\nnesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ\nuvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto\nprávneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).\n11. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť\nvytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v\nkonečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f/ CSP, je (procesnou) povinnosťou\ndovolateľa vysvetliť v dovolaní zákonu zodpovedajúcim spôsobom, z čoho vyvodzuje prípustnosť\ndovolania a v dovolaní náležite vymedziť dovolací dôvod (§ 420 CSP alebo § 421 CSP v spojení s §\n431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva\ndovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.\n12. Žalovaná 2/ vyvodzuje prípustnosť svojho dovolania z § 421 ods. 1 písm. c/ CSP, podľa ktorého je\ndovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie\nsúdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá je\ndovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.\n13. Otázkou relevantnou z hľadiska § 421 ods. 1 CSP môže byť len otázka právna (nie skutková\notázka). Zo zákonodarcom zvolenej formulácie tohto ustanovenia vyplýva, že môže ísť tak o otázku\nhmotnoprávnu (ktorá sa odvíja od interpretácie napríklad Občianskeho zákonníka, Obchodného\nzákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine), ako aj o otázku procesnoprávnu (ktorej riešenie záviselo\nna aplikácii a interpretácii procesných ustanovení). V prípade dovolania podaného v zmysle tohto\nustanovenia je (procesnou) povinnosťou dovolateľa vysvetliť v dovolaní, o ktorú z možností uvedených\nv ustanoveniach § 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP ide, teda z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania\n(porovnaj napríklad 1 Cdo 126/2017, 1 Cdo 206/2017, 2 Cdo 203/2016, 3 Cdo 235/2016, 3 Cdo\n132/2017, 4 Cdo 14/2017, 4 Cdo 207/2017, 7 Cdo 20/2017, 8 Cdo 78/2017, 8 Cdo 221/2017).\n14. Dovolateľ v danom prípade za otázku relevantnú z hľadiska ustanovenia § 421 ods. 1 písm. c/ CSP\noznačil otázku pasívnej vecnej legitimácie poisťovateľov na náhradu nemajetkovej ujmy pozostalých po\nobetiach dopravných nehôd podľa ZoPZP. Podľa názoru dovolacieho súdu žalovaná 2/ takto v dovolaní\nriadne vymedzila právnu otázku spôsobom, ktorý zodpovedá § 421 ods. 1 písm. c/ CSP; zároveň náležite\nkonkretizovala rozhodnutia dovolacieho súdu, z ktorých vyvodzuje rozdielnosť rozhodovania senátov\ndovolacieho súdu. V dovolacom konaní bolo preto potrebné pristúpiť k posúdeniu, či dovolateľom\noznačené rozhodnutia predstavujú „rozdielne rozhodovanie“ dovolacieho súdu v zmysle uvedeného\nustanovenia.\n\n15. Dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie žalovanej 2/ je prípustné, keďže v čase začatia\ndovolacieho konania bol dôvod usudzovať na dovolaním uvádzaný dôvod jeho prípustnosti podľa §\n421 ods. 1 písm. c/ CSP, keďže v takomto čase bola rozhodovacia prax dovolacieho súdu rozdielna,\nnakoľko nielen rozhodnutia zo skoršej doby 4 Cdo 168/2019, 4 Cdo 139/2011, 3 Cdo 176/2012, 3 Cdo\n301/2012, ale najmä i neskoršie rozhodnutie sp. zn. 8 Cdo 219/2016 z 15. mája 2017 vyslovovali na\nrozdiel od rozsudku sp. zn. 6 MCdo 1/2016 z 31. júla 2017 záver o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie\npoisťovateľov, keď rozhodnutie sp. zn. 8 Cdo 219/2016 z 15. mája 2017 v bode 13 svojho odôvodnenia\nkonštatuje, že „podľa dovolacieho súdu v preskúmavanej veci nejde ani o prípad nenáležitého vybočenia\nz ustálenej súdnej praxe slovenských súdov. Práve naopak, rozhodnutie odvolacieho súdu je plne\nsúladné s dovtedajšou rozhodovacou praxou dovolacieho súdu, ktorý na rozdiel od rozhodnutí niektorých\nkrajských súdov uvádzaných žalobkyňou v dovolaní, v uznesení z 20. apríla 2011 sp. zn. 4 Cdo 168/2009,\ndospel k záveru, že podľa súčasne platnej právnej úpravy možno nemajetkovú ujmu za zásah do\nosobnostných práv usmrtením blízkej osoby uplatňovať len mimo rámec inštitútu zodpovednosti za\nškodu, t. j. podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, a teda povinnosť poisťovne na plnenie z povinného\nzmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla sa nevzťahuje\nna právo na náhradu nemajetkovej ujmy vyplývajúcej z ustanovenia § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka.\nK obdobným záverom dospel pri svojej rozhodovacej činnosti dovolací súd v uznesení z 31. marca 2016\nsp. zn. 3 Cdo 301/2012. V tomto rozhodnutí dovolací súd nezistil dôvod na odlišný výklad § 4 ods. 2\npísm. a/ zákona č. 381/2001 Z. z. ani po rozhodnutí Súdneho dvora Európskej únie C-22/12. Mal za\nto, že ESD v rozsudku nevyložil, či v rámci posudzovanej vnútroštátnej právnej úpravy poistného krytia\npovinného zmluvného poistenia je zahrnutá aj náhrada nemajetkovej ujmy spôsobená blízkym osobám\nobetí usmrtených pri dopravnej nehode. Preto ani nijakým spôsobom nespochybnil závery doterajšej\njudikatúry aplikujúcej vnútroštátne právo, v zmysle ktorej takáto náhrada nemajetkovej ujmy nespadá\ndo povinného zmluvného poistenia. SD iba uviedol, ako by mala úprava tejto otázky vo vnútroštátnom\npráve v súlade s komunitárnou úpravou vyzerať. Z § 4 ods. 2 písm. a/ zákona č. 381/2001 Z. z. vyplýva,\nže toto poistenie nepokrýva uvedený druh nemajetkovej ujmy, ale kryje iba „škodu na zdraví“, pričom\nškodu na zdraví a nároky spôsobené zásahom do osobnostných práv Občiansky zákonník striktne\nod seba odlišuje (viď § 13 ods. 2 a § 16 Občianskeho zákonníka na jednej strane a § 444 a nasl.\nObčianskeho zákonníka na druhej strane), pričom v uvedenom rozsudku ESD nebolo konštatované,\nže by toto ustanovenie bolo v rozpore s niektorou zo smerníc upravujúcich poistenie zodpovednosti\nmotorových vozidiel. Keďže slovenské právo neupravuje takúto náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej\nobetiam usmrteným pri dopravných nehodách v rámci úpravy zodpovednosti poisteného za škodu, nie\nje potrebné, aby tento nárok bol v zmysle rozsudku zahrnutý v poistnom krytí z povinného zmluvného\npoistenia“.\n16. Rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 6 MCdo 1/2016 z 31. júla 2017 (ktorým bola skoršia ustálená\nrozhodovacia prax prekonaná) vyslovil právny názor totožný s názorom presadzovaným v prejednávanej\nveci oboma nižšími súdmi. Rozsudok najvyššieho súdu vo veci sp. zn. 6 MCdo 1/2016 bol na zasadnutí\nobčianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu konanom 9. októbra 2018 bol schválený na uverejnenie v\nZbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky a následne i uverejnený\npod č. 61 s nasledovnými právnymi vetami: „Škodou pre účely zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom\nzmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a\ndoplnení niektorých zákonov v znení neskorších zmien a doplnení je aj nemajetková ujma spočívajúca v\nzásahu do osobnostných práv pozostalých obete dopravnej nehody spôsobenej prevádzkou motorového\nvozidla.“ a „V spore o náhradu takejto ujmy je poisťovňa pasívne legitimovaná.“.\n17. Aj pre posúdenie správnosti právneho posúdenia veci, prezentovaného v odôvodnení dovolaním\nnapadnutého rozsudku odvolacieho súdu v prejednávanej veci, bola vo vzťahu k otázke akcentovanej\ndovolaním dôležitou odpoveď na otázku, či v konaní o náhradu nemajetkovej ujmy za zásah do\nosobnostných práv, predstavovaných právom na súkromný a rodinný život, spôsobený usmrtením\nblízkej osoby pri dopravnej nehode, je daná pasívna legitimácia poisťovne vykonávajúcej povinné\nzmluvné poistenie zodpovednosti za škody spôsobené prevádzkou motorových vozidiel. Ako odpoveď\nna dovolaciu otázku dovolací súd nižšie len opakuje to podstatné čo uzavrel najvyšší súd vo svojom\nrozsudku sp. zn. 6 MCdo 1/2016 z 31. júla 2017:\n18. „Pre posúdenie otázky pasívnej legitimácie poisťovne je rozhodujúce riešenie otázky, čo treba\nrozumieť pod pojmom škoda (použitým v ZoPZP). Pre účely tohto zákona treba pojem škoda vykladať\nextenzívne v tom zmysle, že tento pojem zahŕňa aj nemajetkovú ujmu, ktorej náhrada patrí pozostalým\n\n(po blízkej osobe, usmrtenej pri dopravnej nehode v súvislosti s prevádzkou motorového vozidla) z\ntitulu občianskoprávnej zodpovednosti za zásah do osobnostných práv, spočívajúci v zásahu do ich\npráva na súkromný a rodinný život. Účelom poistenia za škody spôsobené prevádzkou motorových\nvozidiel je zmierniť dôsledky škôd, ku ktorým došlo v súvislosti s touto prevádzkou. Aj podľa dôvodovej\nsprávy k zodpovednostnému zákonu je usmrtenie pri dopravnej nehode najzávažnejším dôsledkom tejto\nudalosti. Pokiaľ podľa súdnej praxe usmrtenie pri dopravnej nehode vyvoláva nielen občianskoprávnu\nzodpovednosť za škodu, ale aj občianskoprávnu zodpovednosť za neoprávnený zásah do osobnostných\npráv, musí byť aj táto zodpovednosť predmetom poistného krytia.\n19. Ak by mal platiť výklad pojmu škoda vychádzajúci z textu ZoPZP (gramatický výklad), resp.\nvýklad vychádzajúci výlučne z ustanovení O. z. o zodpovednosti za škodu, teda ak by náhrada\nnemajetkovej ujmy pozostalých nemala byť predmetom poistného krytia, prinášalo by to značné\nmajetkové riziko subjektov zodpovedajúcich za takúto nemajetkovú ujmu, ktoré by v individuálnych\nprípadoch mohlo viesť aj k ich bankrotu. Zároveň by to však mohlo znamenať aj neistotu pozostalých\nv tom smere, či im prisúdená náhrada bude aj skutočne poskytnutá, resp. riziko, že v prípadoch\ninsolvencie (platobnej neschopnosti) zodpovedného subjektu táto nebude vymožiteľná. Neprijateľnosť\ntýchto dôsledkov vyžaduje extenzívnu interpretáciu pojmu škoda pre účely ZoPZP tak, že doň patrí aj\nnáhrada nemajetkovej ujmy za zásah do osobnostných práv pozostalých a teda že aj táto náhrada je\npredmetom poistného krytia. Pri výklade a aplikácii právnych predpisov totiž nemožno opomínať ich účel\na zmysel, pričom platí, že súd nie je absolútne viazaný doslovným znením zákona, ale sa od neho smie (a\ndokonca musí) odchýliť, ak to vyžaduje účel zákona, história jeho vzniku, systematická súvislosť a pod.\n20. Rozširujúci výklad pojmu škoda pre účely zodpovednostného zákona je pritom aj ústavne\nkonformným, pretože zmierňuje, resp. odstraňuje disproporciu medzi zákonným úrazovým poistením,\nt. j. poistením pri pracovných úrazoch, a povinným zmluvným poistením zodpovednosti za škody\nspôsobené prevádzkou motorového vozidla. Ak totiž dôjde pri dopravnej nehode k úmrtiu zamestnanca,\nustanovenie § 94 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení (v znení neskorších zmien a doplnení)\nzakladá pozostalým, ktorými sú manžel alebo manželka a nezaopatrené dieťa, nárok na jednorazové\nodškodnenie vo výške 730-násobku denného vymeriavacieho základu, najviac však vo výške 46.485,40\nEUR (u manžela alebo manželky). Toto odškodnenie, i keď je limitované, nie je nič iné ako náhrada\nnemajetkovej ujmy, poskytovaná z úrazového poistenia. Niet žiadneho rozumného dôvodu, pre ktorý\nby náhrada nemajetkovej ujmy pozostalých pri usmrtení ich blízkeho ako zamestnanca pri dopravnej\nnehode mala byť predmetom poistného krytia (aj keď podľa iného zákona), zatiaľ čo v prípadoch, ak by\nnešlo o zamestnanca, by to tak byť nemalo.\n21. Pri výklade pojmu škoda pre účely ZoPZP treba vychádzať z chápania tohto pojmu v komunitárnom\npráve. Zodpovednostný zákon bol totiž výsledkom transpozície smerníc Európskej únie, ktoré boli\nnahradené t. č. platnou Smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2009/103/ES zo 16. septembra 2009\no poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel a o kontrole plnenia\npovinnosti poistenia tejto zodpovednosti. Táto smernica síce nedefinuje pojem škoda, ale z jej textu je\nzrejmé, že pod týmto pojmom rozumie osobnú ujmu a škodu na majetku, resp. používa slovné spojenie\nutrpenie „ujmy alebo škody“, či používa termíny „akákoľvek ujma alebo škoda“ alebo „akákoľvek škoda“.\nKomunitárne právo chápe škodu ako majetkovú aj nemajetkovú ujmu, resp. za ujmu považuje škodu\nmajetkovú aj nemajetkovú (tu por. napr. rozsudok SD EÚ zo 6. mája 2010 vo veci C-63/09 Axel Walz\nproti Clickair SA).\n22. Napokon bez významu tu podľa dovolacieho súdu nemôže byť ani to, že k správnemu chápaniu\npojmu škoda aj súvislostí zodpovednosti za ňu v komunitárnom práve nemožno dospieť izolovane od\nzákladov, na ktorých bolo komunitárne právo budované, teda na jednej strane od právnych poriadkov\ntých členských štátov Európskej únie, ktorých demokratické fungovanie nebolo (na rozdiel od situácie\nv dnešných tzv. postsocialistických štátoch) prerušené, na druhej strane potom aj od tých historických\nprameňov práva na území dnešnej Slovenskej republiky (niekdajšieho Československa), o ktorých\ndemokratickom pôvode (charaktere) nevznikol dôvod pochybovať.\n23. Pri nazeraní na problém aj z tohto uhla pohľadu potom nemožno nevidieť to, že slovenský Občiansky\nzákonník (zákon prijatý ešte v prostredí unitárnej Československej socialistickej republiky v roku 1964)\nje napriek jeho početným novelizáciam (vrátane tých po roku 1989) stále predpisom majúcim pôvod v\ndobe neslobody (tu pre prípad záujmu por. zákon č. 480/1991 Zb.). Podstatnejšie tu však je, že základom\núpravy občianskeho práva tzv. prvej republiky (Československej republiky v rokoch 1918 - 1938) sa\n\nstal dodnes v Rakúsku platný Všeobecný občiansky zákonník z roku 1811 (cisársky patent č. 946),\nmedzi pojmami škoda a ujma nerozlišujúci (v tejto súv. por. najmä Komentář k Obecnému zákonníku\nobčanskému. František Rouček - Jaromír Sedláček, CODEX Bohemia 1998, V. díl, § 1293, str. 672)\na takýto nedostatok rozlišovania sa týkal i niekdajšieho uhorského práva, platného v rovnakom čase\nna Slovensku (tu por. najmä výklad o ujme utrpenej na osobnom záujme, resp. nemateriálnej škode\nv publikácii Nástin súkromného práva platného na Slovensku a Podkarpatskej Rusi, Doc. Dr. Vladimír\nFajnor a Dr. Adolf Záturecký, HEURÉKA 1998, str. 363).\n24. Okrem uvedeného vyššie však už súčasťou spoločne budovaného právneho poriadku\nČeskoslovenskej republiky po roku 1918 sa stal o. i. aj zákon č. 81/1935 Sb. z. a n. o jazde motorovými\nvozidlami, ktorý (v rámci oddielu VIII. nazvaného Zodpovednosť za škody spôsobené prevádzkou\nmotorových vozidiel) ustanovil zodpovednosť (prevádzkovateľa a vodiča) za škodu aj vtedy, „ak bol\nniekto na tele alebo na zdraví poškodený alebo usmrtený“ (§ 45 ods. 1 zákona) i následok neúčinnosti\nakýchkoľvek dohovorov, ktorými by sa na ujmu poškodeného vylúčili alebo obmedzili predpisy o povinnej\nzodpovednosti (§ 55 zákona). Prvé z takýchto ustanovení evidentne nešlo chápať inak, než ako zahrnutie\ndo pojmu škoda spôsobená prevádzkou motorového vozidla i dnešnej náhrady nemajetkovej ujmy\npozostalých po obeti dopravnej nehody (keďže usmrtenie znamená a vždy znamenalo zánik právnej\nsubjektivity primárne poškodeného a takto i možnosti uplatňovania akejkoľvek náhrady ním samotným čo neplatí a ani nemôže platiť o pozostalých). Druhé sa síce týkalo len vylúčenia prípadných dohovorov\nmedzi škodcom a poškodeným na ujmu druhej z takých osôb, popri ňom tu však bola už v roku 1935\n(v rámci oddielu IX. zákona, nazvaného Zaistenie nárokov tretích osôb na náhradu škôd spôsobených\nprevádzkou motorových vozidiel) taktiež uzákonená povinnosť držiteľa registrovaného motorového\nvozidla poistiť sa proti následkom zodpovednosti u niektorej z komerčných poisťovní (§ 56 ods. 1\nzákona). Takéto poistenie sa čo do rozsahu muselo týkať celého rozsahu pojmu škoda podľa takéhoto\nzákona, teda i dnešnej nemajetkovej ujmy pozostalých.\n25. Stotožniť sa nešlo ani s námietkou, že nižšie súdy dospeli k názoru o pasívnej legitimácii\nžalovanej 2/ nesprávnou priamou aplikáciou smernice Európskeho parlamentu a Rady 2009/103/\nES zo 16. septembra 2009. V tomto prípade totiž ako súd prvej inštancie, tak i odvolací súd\nsa v odôvodneniach svojich rozsudkov venovali problému priamej aplikovateľnosti (resp. presnejšie\nnedostatku priamej záväznosti) smerníc, žiaden z nich však svoje rozhodnutie vyhovujúce žalobe\nnezaložil na priamej aplikácii smernice, ale na eurokonformnom výklade vnútroštátnej právnej úpravy\npovinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel\na závere, že takýto výklad je možný a tiež namieste (správnosť ktorého záveru napokon potvrdil i\nústavný súd, nech aj i on za cenu poisťovňami neprijímaného extenzívneho výkladu pojmu škoda). I\nvýhrada viazanosťou pasívnej legitimácie poisťovne na úprave náhrady nemajetkovej ujmy na základe\nzodpovednosti poisteného vnútroštátnym právom bola pritom zjavným výsledkom neochoty rešpektovať\ntú skutočnosť, že komunitárne právo medzi pojmami „škoda“ a „ujma“, resp. medzi „materiálnymi\nškodami“ a „nemajetkovými ujmami“ nerozlišuje, resp. aj súvisiacej neochoty nadradiť eurokonformnú\ninterpretáciu zažitej systematike vnútroštátneho práva.“\n26. Z vyššie uvedeného je zrejmé, že dovolanie žalovanej 2/ je nedôvodné, keďže rozsudky nižších\nsúdov sú rozhodnutiami spočívajúcimi na správnom právnom posúdení veci. Dovolací súd vedený týmito\núvahami preto prípustné, avšak nedôvodné dovolanie podľa § 448 CSP zamietol.\n27. V dovolacom konaní boli plne úspešnými žalobcovia, ktorým vzniklo právo na náhradu trov tohto\nkonania (§ 255 ods. 1 a § 438 ods. 1 CSP). Dovolací súd preto rozhodol o priznaní náhrady žalobcom\nvoči žalovanej 2/ s tým, že otázka výšky trov, bude riešená samostatným uznesením vyššieho súdneho\núradníka súdu prvej inštancie (§ 262 ods. 1 a 2 CSP).\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "2Co/110/2017", "guid": null, "vztah": "zamietnute"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}