{"guid": "98c4b261-c9fa-43fd-9728-76273b85552b:af3e6bbb-83b9-46eb-9c24-fcf4451e30da", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2018:8016200838.1", "spisova_znacka": "10Sžsk/21/2017", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sžsk/21/2017 z 19. 6. 2018", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 19. júna 2018, sp. zn. 10Sžsk/21/2017, ECLI:SK:NSSR:2018:8016200838.1", "identifikacne_cislo": "8016200838", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Zuzana Ďurišová", "sudca_id": 280, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-zuzana-durisova-280", "datum_vydania": "2018-06-19", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Zrušujúce"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2003/461/#paragraf-178.odsek-1", "nazov": "§ 178 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/461/#paragraf-178.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/461-2003/paragraf-178"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/461/#paragraf-212.odsek-1", "nazov": "§ 212 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/461/#paragraf-212.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/461-2003/paragraf-212"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/461/#paragraf-212.odsek-3", "nazov": "§ 212 ods. 3 zákona č. 461/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/461/#paragraf-212.odsek-3", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/461-2003/paragraf-212"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2003/461#paragraf-178", "/SK/ZZ/2003/461#paragraf-212"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/af3e6bbb-83b9-46eb-9c24-fcf4451e30da", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2018:8016200838.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2018:8016200838.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2018:8016200838.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n10Sžsk/21/2017\n8016200838\n19. 06. 2018\nJUDr. Zuzana Ďurišová\nECLI:SK:NSSR:2018:8016200838.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako kasačný súd, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr.\nZuzany Ďurišovej a členov senátu JUDr. Jany Hatalovej, PhD. a JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD., v\nprávnej veci žalobcu C. I., bytom J., Poľská republika, právne zastúpený: V4 Legal, s.r.o., so sídlom\nTvrdého 4, 010 01 Žilina, proti žalovanej (sťažovateľke) Sociálnej poisťovni, ústredie v Bratislave, Ul. 29.\naugusta č. 8 - 10, 813 63 Bratislava, za účasti: M. X. F., bytom L., Poľská republika, (predtým Trzópek\nElźbieta Barbara - EUROPROFIT, Jarmočná 1401/1, 064 01 Stará Ľubovňa, IČO:46677267), právne\nzastúpená: V4 Legal, s.r.o., so sídlom Tvrdého 4, 010 01 Žilina, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia\na postupu žalovanej č. 52191-2/2013-BA zo dňa 3. decembra 2013, o kasačnej sťažnosti žalovanej proti\nrozsudku Krajského súdu v Prešove č. k. 3Sa/22/2016-196 zo dňa 21. marca 2017, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. 3Sa/22/2016-196 zo dňa\n21. marca 2017 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.\nodôvodnenie:\nI.\nPriebeh a výsledky administratívneho konania\n1. Sociálna poisťovňa, pobočka Stará Ľubovňa, ako prvostupňový správny orgán, rozhodnutím č.\n700-4160-35/2013-SL zo dňa 08.08.2013 rozhodla podľa § 178 ods. 1 písm. a) bod 1 a § 210 ods. 1\nzákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 461/2003\nZ.z.“) tak, že žalobcovi nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a\npovinné poistenie v nezamestnanosti ako zamestnancovi u zamestnávateľa Trzópek Elźbieta Barbara EUROPROFIT od 16.11.2012 podľa slovenskej legislatívy. Rozhodnutie odôvodnila tým, že na základe\nvýsledkov kontroly nebolo preukázané, že žalobca reálne vykonával činnosť ako zamestnanec ma\núzemí SR, a preto nemôže podliehať slovenským právnym predpisom. Na odvolanie žalobcu žalovaná\nrozhodnutím č. 52191-2/2013-BA zo dňa 03.12.2013 odvolanie zamietla a rozhodnutie prvostupňového\nsprávneho orgánu potvrdila.\nII.\nKonanie na krajskom súde\n2. Krajský súd v Prešove po preskúmaní administratívneho spisu žalovanej dospel k záveru, že\nna predmetnú vec možno aplikovať rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9Sžso/90/2015 zo dňa\n14.12.2016, podľa ktorého v zmysle článku 288 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (pôvodný čl. 249\nZmluvy o Európskom spoločenstve) je nariadenie právnym aktom únie, majúcim všeobecnú platnosť,\nje záväzné vo svojej celistvosti a priamo uplatniteľné vo všetkých členských štátoch. Nariadenie je teda\nnástrojom unifikácie európskeho práva a rozhodnutím orgánu členského štátu, vrátane vnútroštátneho\n\nsúdu a nie je možné vylúčiť jeho použitie pre konkrétny prípad. Základné nariadenie v čl. 13\nustanovuje legislatíva ktorej krajiny sa vzťahuje na osobu súbežne vykonávajúcu činnosť zamestnanca\na činnosť samostatne zárobkovo činnej osoby v dvoch členských štátoch. Nariadenie Európskeho\nparlamentu a Rady (ES) č. 987/2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania nariadenia (ES) č.\n883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia - „vykonávacie nariadenie“ zas v čl. 16\nupravuje procesný postup pri určení príslušnej legislatívy v zmysle rozhodujúcich ustanovení základného\nnariadenia a práve tento článok prenecháva kompetenciu určiť príslušnú legislatívu organizácii v mieste\nbydliska osoby vykonávajúcej činnosti v dvoch alebo vo viacerých členských štátoch.\n3. Najvyšší súd sa nestotožnil s názorom žalovanej, že pri súbehu poistení, v ktorých sa nachádza\ncezhraničný prvok, je nevyhnutné určiť uplatniteľnú legislatívu, ktorá sa bude vzťahovať na dotknutú\nfyzickú osobu v súlade s nariadeniami koordinujúcimi sociálne zabezpečenie, avšak nestotožňuje\nsa názorom sociálnej poisťovne ústredia, že je potrebné vydať rozhodnutie o nevzniknutí povinného\npoistenia žalobcu podľa § 178 ods. 1 písm. a) bod prvý zákona č. 461/2003 Z.z.\n4. V rozsudku Najvyšší súd SR ďalej uviedol, že otázka, či zamestnanec žalobcu spĺňa predpoklady pre\naplikáciu čl. 13 ods. 3 základného nariadenia, a teda či je osobou, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako\nzamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch,\nje predmetom hmotnoprávneho posúdenia a v zmysle vyššie citovaných článkov príslušných nariadení\nje na vyslovenie konkrétneho záveru príslušná inštitúcia určená vykonávacím nariadením. Inštitúcia\npríslušná na vykonávanie sociálneho poistenia v inom členskom štáte, než určuje nariadenie, na takéto\nposúdenie príslušná nie je. Akýkoľvek iný postup by totiž viedol k popretiu cieľa nariadení, ktorým\nje okrem iného, aby osoby, ktoré sa pohybujú v rámci spoločenstva podliehali systému sociálneho\nzabezpečenia iba jediného členského štátu, a aby sa tak predišlo prekrývaniu uplatniteľných ustanovení\nvnútroštátnych právnych predpisov a komplikáciám, ktoré by z toho mohli vzniknúť (s odkazom na\nbod 15 preambuly základného nariadenia). Ak by o skutočnosti, či konkrétna osoba spĺňa podmienky\nuplatnenia čl. 13 ods. 3 základného nariadenia, rozhodovali inštitúcie sociálneho poistenia, resp. súdy\njednotlivých štátov samostatne, mohlo by dôjsť k situácii, že rozhodnú rôzne, v dôsledku čoho by táto\nosoba podliehala systému sociálneho zabezpečenia viacerých štátov alebo by nepodliehala systému\nsociálneho zabezpečenia žiadneho zo štátov. Práve na vylúčenie vzniku takýchto situácii európsky\nnormotvorca prijal základné a vykonávacie nariadenie, pričom vykonávacie nariadenie v čl. 16 v spojení\nprípadne s rozhodnutím č. A1 stanovuje postup určovania uplatniteľnej legislatívy.\n5. Najvyšší súd v rozhodnutí zdôraznil, že z ustanovenia čl. 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia vyplýva,\nže uplatniteľné právne predpisy určí inštitúcia členského štátu bydliska osoby, ktorá má podliehať čl. 13\nzákladného nariadenia. Tak, ako v prejednávanej veci Najvyšším súdom SR, aj v predmetnej je zrejmé,\nže nie je sporné, že žalobca má bydlisko v Poľskej republike, a teda na určenie uplatniteľnej legislatívy\npre žalobcu je príslušná poľská inštitúcia ZUS.\n6. S odkazom na listy ZUS nemožno jednoznačne ustáliť, či k určeniu uplatniteľnej legislatívy došlo a\ntáto skutočnosť nevyplýva ani z predloženého administratívneho spisu žalovanej.\n7. V rozsudku Najvyšší súd SR konštatoval, že z predloženého spisu tak nemožno zistiť, že príslušná\npoľská inštitúcia uplatniteľnú legislatívu vo vzťahu k žalobcovi určila, a ak áno, tak ktorú. Najvyšší\nsúd súčasne uviedol, že na rozhodnutie tejto inštitúcie mala žalovaná počkať a v prípade, že s\ntým nesúhlasila, postupovať podľa čl. 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia v spojení s rozhodnutím\nA1, vrátane poskytnutia potrebných podporných dokladov, medzi ktoré tiež patria výstupy z kontrol\nvykonaných u zamestnávateľa. Sama však nebola oprávnená rozhodovať o splnení podmienok podľa\nčl. 13 ods. 3 základného nariadenia. Určenie uplatniteľných právnych predpisov inštitúciou podľa miesta\nbydliska nie je jediným spôsobom určenia uplatniteľnej legislatívy. Podľa čl. 16 ods. 4 vykonávacieho\nnariadenia je za okolností tam ustanovených možné určiť uplatniteľné právne predpisy tiež vzájomnou\ndohodou dotknutých inštitúcií.\n8. Najvyšší súd ďalej poukázal na to, že z ustanovenia čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia vyplýva,\nže dohoda medzi ZUS a sociálnou poisťovňou nemusí mať písomnú formu, avšak v každom prípade\nmusí byť existencia takejto dohody preukázaná a zároveň musí spĺňať podmienky preskúmateľnosti,\nkeďže určenie uplatniteľnej legislatívy nesmie byť arbitrárne a prispôsobenie faktov alebo udalostí, ku\nktorým dochádza v jednom členskom štáte, nemôže v žiadnom prípade viesť k tomu, aby sa iný členský\n\nštát stal príslušným alebo jeho právne predpisy uplatniteľnými, ktorá skutočnosť vyplýva z bodu č. 11\npreambuly vykonávacieho nariadenia. Tak, ak konštatoval v predmetnom rozsudku Najvyšší súd SR,\naj v predmetnej veci nemožno jednoznačne zistiť, či sociálnou poisťovňou podmienky splnené boli a\nz administratívneho spisu, ktorý žalovaná predložila, aj vzhľadom na listy ZUS Varšava nie je možné\nurobiť jednoznačný a objektívny záver o existencii dohody podľa čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia.\n9. Ďalej krajský súd poukázal na to, že vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti z administratívneho\nspisu žalovanej nemožno vyvodiť jednoznačný záver, že boli splnené podmienky, aby vo veci\nrozhodovala o uplatniteľnosti či neuplatniteľnosti slovenskej legislatívy a to z toho dôvodu, že ak pre\nžalobcu bola už určená uplatniteľná legislatíva, sociálna poisťovňa nemôže vo veci rozhodovať. Ak\nbola uplatniteľná legislatíva určená príslušnou poľskou inštitúciou podľa čl. 16 ods. 2 vykonávacieho\nnariadenia, resp. podľa dohody, sociálna poisťovňa musí vyčkať na právoplatné skončenie prípadného\nsúdneho sporu v Poľskej republike. Najvyšší súd SR zdôraznil, že konečné, na súde už nenapadnuteľné,\nrozhodnutie ZUS alebo vzájomná dohoda vylučujú možnosť, aby o uplatniteľnej legislatíve rozhodovala\nsociálna poisťovňa. Táto, ak nemá právomoc v danej veci rozhodovať, potom môže vydané rozhodnutie\npobočky iba zrušiť ako rozhodnutie vydané orgánom bez kompetencie v konkrétnej veci. Zo spisu\nnie je možné zistiť, ako v konečnom dôsledku poľská inštitúcia sociálneho poistenia ZUS rozhodla o\nuplatniteľnej legislatíve.\n10. Vo vzťahu k žalobným námietkam žalobcu krajský súd poukázal na to, že žalovaná sa stotožnila so\nzáverom Sociálnej poisťovne, pobočky Stará Ľubovňa, pričom podľa názoru krajského súdu vychádzali\nz nedostatočne zisteného skutkového stavu, pretože zo spisu ani z odôvodnení rozhodnutí nie je možné\nzistiť, akým spôsobom bolo preukázané, že žalobca reálne činnosť zamestnanca Trzópek Elźbieta\nBarbara - EUROPROFIT nevykonával. Podľa názoru krajského súdu sa správne orgány dôsledne\nnevyrovnali ani s otázkou miesta podnikania zamestnávateľa, pretože neodôvodnili, ktoré ustanovenia,\nakého právneho predpisu zamestnávateľovi zakazujú ukladať pracovné povinnosti telefonicky, emailom, prípadne riadiť pracovnú činnosť externe.\n11. Podľa názoru krajského súdu správne orgány dôsledne neaplikovali v konaní ani ustanovenia\nzákona č. 461/2003 Z.z. Odôvodnenie prvostupňového rozhodnutia je bez akýchkoľvek konkrétností\nvo vzťahu ku zamestnancovi - žalobcovi, pričom žalovaná doplnila odôvodnenie rozhodnutia, avšak\nneuvádza žiadne konkrétnosti vo vzťahu k fyzickej osobe žalobcovi a jej závery krajský súd považuje\nza paušalizujúce. Krajský súd nemôže akceptovať doplnenie napadnutého rozhodnutia vo vyjadrení k\nžalobe, lebo súd preskúmava rozhodnutie.\n12. Z uvedených dôvodov krajský súd zrušil napadnuté rozhodnutie žalovanej podľa § 191 ods. 1 písm.\nc) a e) zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len „S.s.p.“).\n13. O nároku na náhradu trov konania rozhodol krajský súd podľa § 167 S.s.p. tak, že úspešnému\nžalobcovi nárok na náhradu trov konania priznal.\nIII.\nKonanie na kasačnom súde\n14. Proti rozsudku krajského súdu sťažovateľka v zákonnej lehote podala kasačnú sťažnosť z dôvodov\nuvedených v § 440 ods. 1 písm. g) a písm. h) S.s.p., v ktorej navrhla kasačnému súdu, aby napadnuté\nrozhodnutie krajského súdu zrušil. Sťažovateľka namietala, že krajský súd mal posudzovať včasnosť\npodania žaloby, t. j. či žaloba bola podaná v lehote do dvoch mesiacov od doručenia napadnutého\nrozhodnutia. Žalobca v danom prípade túto zákonnú lehotu nedržal.\n15. Sťažovateľka ďalej uviedla, že sa nestotožňuje s právnym názorom krajského súdu a bola toho\nnázoru, že preskúmavané rozhodnutie bolo vydané na základe dostatočne zisteného skutkového stavu\nveci a po zhodnotení všetkých relevantných dôkazov.\n16. Podľa názoru sťažovateľky sa nepodarilo preukázať reálny výkon činnosti zamestnancov dotknutého\nzamestnávateľa na území Slovenskej republiky, ani splnenie podmienok na určenie registrovaného\nsídla alebo miesta podnikania. Na preukázanie reálneho výkonu činnosti zamestnancov nepostačuje\nlen formálnym spôsobom deklarovať podnikanie, napr. pracovnými zmluvami, obchodnými zmluvami.\n\nPri posudzovaní reálneho výkonu činnosti vychádzala napr. aj z dohodnutých mzdových podmienok.\nPočet hodín, ktoré majú zamestnanci za mesiac odpracovať a k tomu prislúchajúca mzda za vykonanú\nprácu, vzbudzujú odôvodnené pochybnosti o rentabilnosti, keďže zamestnanci dochádzajú z Poľskej\nrepubliky na územie Slovenskej republiky individuálne. Dochádzať z Poľskej republiky do rôznych miest\nSlovenskej republiky a odpracovať pár hodín týždenne sa javí ako neefektívne.\n17. Žalobca a ďalší účastník vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti najmä poukázali na rozsudky\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9Sžso/159/2015 a 9Sžso/173/2015, ktoré boli vydané v\nobdobnej veci, a ktorých závery považujú za správne.\n18. Vo vyjadrení uviedli, že kasačná sťažnosť neobsahuje nové skutočnosti, s ktorými sa krajský súd\nuž nevysporiadal v odôvodnení rozsudku, a preto navrhli kasačnému súdu, aby kasačnú sťažnosť ako\nnedôvodnú zamietol.\nIV.\nPrávny názor Najvyššieho súdu\n19. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 S. s. p.)\npreskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu, pričom po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná\noprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 442 ods. 1, § 443 ods. 1 S.s.p.) a že ide o rozsudok, proti\nktorému je kasačná sťažnosť prípustná (§ 439 ods. 1 S.s.p.), jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č.\n757/2004 Z.z. o súdoch) dospel k záveru, že kasačná sťažnosť je dôvodná. Rozhodol bez nariadenia\npojednávania (§ 455 S.s.p.) s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu\na na internetovej stránke najvyššieho súdu. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 19. júna 2018 (§ 137\nods. 4 v spojení s § 452 ods. 1 S.s.p.).\nPodľa § 212 ods. 1 zákona o sociálnom poistení, rozhodnutie sa účastníkovi konania oznamuje\ndoručením rozhodnutia, ak tento zákon neustanovuje inak. Deň doručenia rozhodnutia je deň jeho\noznámenia.\nPodľa § 212 ods. 3 zákona o sociálnom poistení, rozhodnutie sa účastníkovi konania oznamuje\ndoručením rozhodnutia do vlastných rúk alebo poštou ako doporučená zásielka s doručenkou a\npoznámkou „do vlastných rúk“. Do vlastných rúk sa doručujú rozhodnutia\na) o nepriznaní dávky, odňatí dávky, znížení dávky alebo o zastavení výplaty dávky,\nb) o uložení povinnosti vrátiť neprávom vyplatené sumy na dávke,\nc) o poistnom, o príspevku na starobné dôchodkové sporenie,1) o uložení pokuty a penále,\nd) o prerušení konania,\ne) o zastavení konania.\nPodľa § 178 ods. 1 zákona o sociálnom poistení, do pôsobnosti pobočky patrí\na) rozhodovať v prvom stupni\n1. o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch, ...\n8. o poistnom a o príspevku na starobné dôchodkové sporenie,\n9. o uložení pokuty a penále,...\n20. Sťažovateľka primárne namietala, že správny súd nesprávne právne posúdil preskúmavanú vec,\nt. j. meritum sporu (kasačný dôvod podľa § 440 ods. 1 písm. g) S.s.p.). V tejto súvislosti kasačný súd\npoukazuje na to, že s týmto kasačným dôvodom zákonodarca spája právnu situáciu, kedy správny súd na\nsprávne a zákonným spôsobom zistený skutkový stav (§ 440 ods. 1 písm. f) S.s.p.) bez vád zaťažujúcich\njeho rozhodovanie (písmena a) až f)) nesprávne aplikuje objektívne právo v merite veci bez možnosti\nopory v doterajšej ustálenej rozhodovacej praxi kasačného súdu.\n21. Nesprávnosť aplikácie objektívneho práva správnym súdom je zapríčinená chybným výberom\nnormy hmotného práva alebo procesného práva, ktorá vo svojej hypotéze nemá také predpoklady,\naké vyplývajú zo zisteného skutkového stavu. Nesprávne právne posúdenie veci správnym súdom\nkonkrétne spočíva v tom, že odvolací súd použil nesprávnu právnu normu, alebo síce aplikoval správnu\nprávnu normu, ale ju nesprávne interpretoval, a napokon právnu normu síce správne vyložil, ale na\n\nzistený skutkový stav ju nesprávne aplikoval. Práve tento právny rámec aj vymedzuje potrebné medze\nskutkového zistenia.\n22. Kasačný súd musí zdôrazniť, že v aplikačnom postupe krajského súdu pri rozhodovaní o merite\nsporu zistil pochybenie v otázke právneho posúdenia v merite veci odôvodňujúce potrebu zrušenia\nnapadnutého rozsudku krajského súdu. V tejto súvislosti námietku sťažovateľky, že došlo k nedodržaniu\nzákonnej lehoty na podanie žaloby aj v súvislosti s tým, že rozhodnutie o vzniku, resp. o zániku poistenia\nsa neoznamuje doručením rozhodnutia do vlastných rúk, vyhodnotil kasačný súd ako dôvodnú.\n23. Krajský súd mal, ako vyplýva z napadnutého rozhodnutia za to, že žaloba bola podaná včas a\nmeritórne sa ňou zaoberal a na jej základe preskúmavané rozhodnutie v spojení s prvoinštančným\nrozhodnutím správneho orgánu zrušil a vrátil vec sťažovateľke na ďalšie konanie a rozhodnutie.\nKasačný súd sa nestotožňuje s týmto právnym posúdením veci. Z administratívneho spisu súd\nzistil, že ako prvoinštančné správne rozhodnutie tak aj preskúmavané rozhodnutie bolo zaslané\nna adresu bydliska žalobcu, pričom obe rozhodnutia prevzala osoba žijúca so žalobcom v\nspoločnej domácnosti. Preskúmavané rozhodnutie prevzala dňa 19.12.2013. Správna žaloba proti\npreskúmavanému rozhodnutiu bola podaná na poštu dňa 01.12.2016, doručená na Krajský súd v\nPrešove dňa 05.12.2016, teda zjavne po uplynutí dvojmesačnej lehote na podanie žaloby.\n24. Kasačný súd dáva do pozornosti, že zákon o sociálnom poistení pozná doručovanie do vlastných rúk\na tzv. „obyčajné“ doručovanie. Taxatívny výpočet rozhodnutí, ktoré je potrebné doručiť do vlastných rúk\nustanovuje § 212 ods. 3 zákon č. 461/2003 Z.z. Rozhodnutie o nevzniknutí povinného nemocenského\npoistenia, povinného dôchodkového poistenia a povinného poistenia v nezamestnanosti sa v § 212 ods.\n3 zákona č. 461/2003 Z.z. nenachádza, a preto sa doručovanie takéhoto rozhodnutia do vlastných rúk\nnevyžaduje. Rozhodnutím o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia rozhoduje sťažovateľka\na jej pobočky o tom, či účastník konania splnil zákonné predpoklady pre vznik, resp. zánik povinného\nnemocenského poistenia, povinného dôchodkového poistenia a povinného poistenia v nezamestnanosti\npodľa § 20 zákona č. 461/2003 Z.z. v sporných prípadoch, ako bol aj ten žalobcov. Právnou otázkou,\nktorú záväzne rieši takéto rozhodnutie je teda existencia či neexistencia samotného poistného vzťahu.\nNaopak, rozhodnutím o poistnom je napr. rozhodnutie o predpísaní dlžného poistného podľa § 144 ods.\n1 zákona č. 461/2003 Z.z. V takomto prípade však musí byť celkom zrejmé a nepochybné, že povinné\nsociálne poistenie vzniklo a trvalo, resp. stále trvá. Právnou otázkou, o ktorej sa rozhoduje takýmto\nrozhodnutím je výška poistného, ktoré je subjekt podľa § 128 zákona č. 461/2003 Z.z. povinný platiť\na odvádzať.\n25. Odlišnosť oboch právnych inštitútov je zrejmá tiež zo systematického členenia zákona č. 461/2003\nZ.z., keď § 172 ods. 5 uvedeného zákona uvádza, že predmetom nedávkového konania je rozhodovanie\no vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch, ako aj konanie o poistnom\nv sporných prípadoch. Zákonodarca teda tieto dve konania rozlišuje. Obdobne ustanovenie § 178\nods. 1 určuje, že do pôsobnosti pobočky patrí rozhodovať v prvom stupni o vzniku, prerušení a\nzániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch a v inom bode, že do pôsobnosti pobočky patrí tiež\nrozhodovanie o poistnom. Ide teda celkom zjavne o odlišné právne inštitúty, pričom zákon nevyžaduje\npri rozhodnutiach o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia doručovanie do vlastných rúk.\n26. Je preto potrebné konštatovať, že žalobcovi bolo preskúmavané rozhodnutie (ako aj prvoinštančné\nrozhodnutie) riadne doručené. Na tomto mieste kasačný súd tiež poukazuje na skutočnosť, že žalobca\nani netvrdil, že by nemal možnosť dozvedieť sa o obsahu preskúmavaného rozhodnutia a reagovať\nnaň, napr. v zákonnej lehote proti nemu podať žalobu. Najvyšší súd Slovenskej republiky dáva do\npozornosti zásadu, ktorá platila už v rímskom práve, podľa ktorej „vigilantibus iura scripta sunt“ t. j. „práva\npatria len bdelým“ (pozorným, ostražitým, opatrným, starostlivým), teda tým, ktorí sa aktívne zaujímajú\no ochranu a výkon svojich práv a ktorí svoje procesné oprávnenia uplatňujú včas a s dostatočnou\nstarostlivosťou a predvídavosťou. V slobodnej spoločnosti je totiž predovšetkým vecou nositeľov práv,\naby svoje práva bránili a starali sa o ne, inak ich podcenením, či zanedbaním môžu strácať svoje\npráva majetkové, osobné, satisfakčné a pod. To platí obdobne aj o využívaní zákonných procesných\nustanovení. (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 8.11.2011, sp. zn. 1Sžr/38/2011). Zmeškanie lehoty na\npodanie žaloby nemožno odpustiť.\n\n27. Záverom kasačný súd poukazuje na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.\n1Sžso/59/2015 zo dňa 26.09.2017, sp. zn. 9Sžsk/68/2017 zo dňa 26.07.2017, sp. zn. 10Sžsk/31/2017\nzo dňa 31.12.2017, v ktorých súd, vo vzťahu k doručovaniu obdobných rozhodnutí sťažovateľky ako\nv predmetnej veci, vyslovil rovnaký právny názor, že v prípade rozhodnutí o zániku, resp. nevzniknutí\nsociálneho poistenia nie je doručovanie do vlastných rúk povinné.\n28. Kasačný súd s ohľadom na uvedené skutočnosti napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a vec\nmu vrátil na ďalšie konanie v zmysle § 462 ods. 1 S.s.p . Ostatnými sťažnostnými bodmi sa kasačný súd\nnezaoberal, nakoľko zistil závažný dôvod odôvodňujúci zrušenie napadnutého rozhodnutia krajského\nsúdu. Úlohou krajského súdu bude v ďalšom konaní vo veci opätovne rozhodnúť a zaoberať sa primárne\nvčasnosťou podania žaloby, pričom právnym názorom kasačného súdu je krajský súd viazaný (§ 469\nS.s.p.). Krajský súd rozhodne aj o nároku na náhradu trov kasačného konania v zmysle § 467 ods. 3\nS.s.p.\n29. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky rozhodol pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku opravný prostriedok n i e j e prípustný.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}