{"guid": "26676cab-a281-4c37-8ab5-ea641ba4905a:18bc0b08-b056-467c-bb07-5a265f9dfcc8", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2018:8016200421.1", "spisova_znacka": "1Sžak/12/2017", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sžak/12/2017 z 27. 11. 2018", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 27. novembra 2018, sp. zn. 1Sžak/12/2017, ECLI:SK:NSSR:2018:8016200421.1", "identifikacne_cislo": "8016200421", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Igor Belko", "sudca_id": 236, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-igor-belko-236", "datum_vydania": "2018-11-27", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Zmeňujúce"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2011/404", "nazov": "zákon č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2011/404", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/404-2011"}, {"iri": "/SK/ZZ/2011/404/#paragraf-87.odsek-5", "nazov": "§ 87 ods. 5 zákona č. 404/2011 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2011/404/#paragraf-87.odsek-5", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/404-2011/paragraf-87"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2011/404#paragraf-87"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/18bc0b08-b056-467c-bb07-5a265f9dfcc8", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2018:8016200421.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2018:8016200421.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2018:8016200421.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n1Sžak/12/2017\n8016200421\n27. 11. 2018\nJUDr. Igor Belko\nECLI:SK:NSSR:2018:8016200421.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako kasačný súd v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Igora\nBelka a členov senátu JUDr. Mariána Trenčana a JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD., v právnej veci\nsťažovateľa (pôv. žalobca): G. Y., štátna príslušnosť: Alžírska demokratická a ľudová republika, trvale\nbytom v krajine pôvodu P., U. G. D., na území Slovenskej republiky naposledy prechodne bytom Ústav\nna výkon väzby a Ústav na výkon trestu odňatia slobody, Floriánska 18, Košice, právne zastúpený:\nAdvokátska kancelária VASIĽ, ŠIMONOVIČ & partners, s.r.o., so sídlom Košice, Kuzmányho 29, proti\nžalovanému: Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Prešov, so sídlom Jarková 31, 080 01 Prešov,\no správnej žalobe vo veciach administratívneho vyhostenia, o kasačnej sťažnosti sťažovateľa proti\nrozsudku Krajského súdu v Prešove č. k. 16Scud/4/2016-65 zo dňa 27. januára 2017, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. 16Scud/4/2016-65 zo dňa\n27. januára 2017 m e n í tak, že rozhodnutie žalovaného č. PPZ-HCP-PO2-15-012/2016 zo dňa 14.\nmarca 2016 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.\nSťažovateľovi p r i z n á v a voči žalovanému právo na plnú náhradu trov konania.\nodôvodnenie:\nI.\nKonanie na správnom orgáne\n1. Žalovaný rozhodnutím PPZ-HCP-PO2-15-012/2016 zo 14.03.2016 (ďalej len „preskúmavané\nrozhodnutie\") podľa § 59 ods. 1 a 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení\nneskorších predpisov (ďalej len „správny poriadok\") zmenil rozhodnutie Oddelenia cudzineckej polície\nPolicajného zboru Košice (ďalej len „prvostupňový správny orgán\") č. PPZ-HCP-PO6-ZVC-77-036/2015\nz 20.11.2015 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie\") tak, že vypustil text v znení: „v zmysle § 55 ods.\n2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len „Správny poriadok\"), správny orgán vylučuje\nodkladný účinok odvolania proti tomuto rozhodnutiu.\" a v ostatných častiach ho potvrdil a odvolanie\nsťažovateľa zamietol.\n2. Z odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia vyplynulo, že prvostupňový správny orgán\nadministratívne vyhostil sťažovateľa z dôvodu jeho neoprávneného pobytu v zmysle § 82 ods. 1 písm. b/\nzákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom\npre prejednávanú právnu vec (ďalej len „zák. č. 404/2011 Z.z.\") a zároveň s poukazom na § 82 ods.\n3 písm. b/ zák. č. 404/2011 Z.z. mu uložil zákaz vstupu na územie členských štátov Schengenského\npriestoru na dobu 3 rokov.\n\n3. Proti prvostupňovému rozhodnutiu podal sťažovateľ včas odvolanie, v ktorom namietal najmä\n- porušenie práv zaručených Európskym dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej\naj „EDĽP\"), hlavne právo na rešpektovanie rodinného života, zaručené článkom 8;\n- prvostupňový správny orgán nezohľadnil prekážku administratívneho vyhostenia spočívajúcu v\nskutočnosti, že ak sa sťažovateľ - moslim, oženil s kresťankou, prijal jej vieru a je viac než\npravdepodobné, že v krajine odkiaľ pochádza, by táto skutočnosť mohla účastníkovi spôsobiť vážnu\nujmu;\n- svoj pobyt na území SR považoval za legálny, čo vyvodzoval i z platne uzatvoreného sobáša s\nmanželkou, ktorá je občiankou SR;\n- Matričný úrad mu na základe predložených dokladov povolil uzavretie manželstva a ak tento správny\norgán považoval predložené doklady za dostačujúce a nenamietal neoprávnenosť jeho pobytu, pričom\npovolil uzavretie manželstva, je v rozpore s právnou istotou účastníka konania, že iný správny orgán\niniciuje jeho administratívne vyhostenie;\n- na územie SR pricestoval so zámerom uzavrieť manželstvo v rodnej krajine svojej partnerky a jeho\npobyt v Nemecku bol legálny z titulu konania o udelenie azylu;\n- na Slovensko pricestoval počas trvania udeleného trvalého pobytu v pozícii obdobnej postaveniu\nrodinného príslušníka občana únie.\n4. Žalovaný ako odvolací správny orgán v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia uviedol, že\nsťažovateľ bol dňa 19.11.2015 o 8.45 hod. zaistený vykonaním vstupu do obydlia v zmysle § 103 ods. 1,\n2, 3 Trestného poriadku jednotkami Útvaru osobitného určenia Bratislava a Pohotovostného policajného\nútvaru Košice v súčinnosti so správnym orgánom po predchádzajúcej márnej výzve. Následne bol\npredvedený do budovy Odboru kriminálnej polície Spišská Nová Ves. Konanie v predmetnej veci začal\nsprávny orgán predvedením účastníka konania toho istého dňa o 13.00 hod. v zmysle § 79 ods. 1 zák. č.\n404/2011 Z.z. z Odboru kriminálnej polície Okresného riaditeľstva v Spišskej Novej Vsi na prvostupňový\nsprávny orgán, nakoľko sa na území Slovenskej republiky zdržiaval neoprávnene a bez cestovných\ndokladov.\n5. Vykonaním lustrácie v informačných systémoch Policajného zboru, bolo zistené, že sťažovateľ nemal\ntoho času na území SR oprávnený pobyt a zdržiava sa tu bez platného cestovného dokladu alebo\ndokladu, ktorý by ho oprávňoval na prekročenie štátnej hranice a bez platného víza. Prvostupňový\nsprávny orgán zistil, že sťažovateľ uzatvoril v Y. Q. T. dňa XX.XX.XXXX manželstvo so štátnou občiankou\nSR J. X.Č., ktoré je zapísané v ročníku XXXX vo zväzku XX na strane XXX pod poradovým číslom XXX.\n6. Ďalej bol sťažovateľ oboznámený s podkladmi pre vydanie rozhodnutia o administratívnom vyhostení\na v zmysle § 33 ods. 2 správneho poriadku mu bola daná možnosť vyjadriť sa pred vydaním rozhodnutia.\nSťažovateľ za prítomnosti tlmočníka opísal svoju cestu z domovskej krajiny cez Španielske kráľovstvo až\ndo Spolkovej republiky Nemecko, kde požiadal o azyl. Tam sa zoznámil so svojou súčasnou manželkou,\nspoločne pricestovali na Slovensko za účelom sobáša. Od uzavretia manželstva žil s manželkou v Y..\nZ Alžírska do Európy odišiel kvôli zabezpečeniu lepších životných štandardov a cieľom jeho cesty bolo\nNemecko.\n7. Bolo preukázané, že sťažovateľ požiadal o azyl dňa 31.05.2013 v Spolkovej republike Nemecko,\nktorý mu bol zamietnutý dňa 06.06.2014 a dňa 15.05.2014 bolo nariadené jeho vyhostenie. Posledný\ntolerovaný pobyt sťažovateľa bol platný od 05.06.2015 do 01.11.2015, kedy sa vysťahoval na neznáme\nmiesto.\n8. Konštatoval, že neoprávneným pobytom sťažovateľ spáchal priestupok v zmysle § 118 ods. 1 písm.\na/ zák. č. 404/2011 Z.z. a naplnil dôvody administratívneho vyhostenia v zmysle § 82 ods. 1 písm. b/\nzák. č. 404/2011 Z.z.\n\n9. Žalovaný skúmal okolnosti pobytu sťažovateľa v Spolkovej republike Nemecko, nakoľko tento\nnamietal, že mal na území SRN platný pobyt do 04.12.2015, o ktorom mal mať doklad v Y. na adrese, kde\nbol zadržaný. Bola zistená vysoko pravdepodobná zhoda s osobou G. Y. (taktiež aj Y.), nar. XX.XX.XXXX,\nvedený v nemeckých policajných databázach pod tuniskou štátnou príslušnosťou, pričom sťažovateľ\ndo zápisnice dňa 20.11.2015 uviedol, že v SRN udal štátnu príslušnosť k Tunisu. Žalovaný následne\nv rámci vykonaného šetrenia dospel k informácii, že na túto osobu je v SRN pravdepodobne vydaný\nnárodný aj európsky zatýkací rozkaz pre drogové delikty. Na výzvu zo dňa 12.01.2016 právny zástupca\nnavrhovateľa nepredložil doklad o pobyte v SRN a neučinil tak ani do dňa vydania preskúmavaného\nrozhodnutia.\n10. Z dôvodu možnej kolízie konania o administratívnom vyhostení a pravdepodobného konania\no európskom zatýkacom rozkaze (sťažovateľ bol zaistený na výkon preskúmavaného rozhodnutia),\nžalovaný dožiadal v tejto veci Úrad medzinárodnej policajnej spolupráce, Národnú ústredňu Interpol\na na predbežnú otázku konanie vo veci odvolania dňa 26.01.2016 prerušil rozhodnutím PPZ-HCPPO2-15-007/2016. Dňa 04.03.2016 bola žalovanému doručená písomnosť z Úradu medzinárodnej\npolicajnej spolupráce, Národnej ústredne SIRENE, ktorá je uložená v administratívnom spise. Z tejto\nvyplynula informácia, potvrdzujúca platný európsky zatýkací rozkaz vydaný v Spolkovej republike\nNemecko na sťažovateľa. Do spisu bol zabezpečený záznam o zadržaní osoby č. PPZ-HCPPO6-143-003/2016, z obsahu ktorého vyplýva, že dňa 07.03.2016 o 11.00 h bol sťažovateľ prepustený\nzo zaistenia a toho istého dňa o 14.30 h bol odovzdaný na Krajskej prokuratúre v Košiciach.\n11. V odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia sa žalovaný vysporiadal s odvolacími námietkami\nsťažovateľa nasledovne:\n- doklad o pobyte v Nemecku sťažovateľ na výzvu nepredložil a teda pobyt sťažovateľa je neoprávnený;\no podľa Odporúčania Komisie, ktorým sa prijíma Praktická príručka na vykonávanie a riadenie\nEurópskeho systému hraničného dozoru (príručka EUROSUR), doklad o tolerovanom pobyte SRN nie\nje dokladom, ktorý oprávňuje držiteľa na vstup na územie ostatných členských štátov;\no legislatíva je v tomto smere rovnaká v členských štátoch, tzn., že tolerovaný pobyt je iba registrovaným\ntolerovaním zdržiavania sa cudzinca na území daného štátu, ktorého nie je možné z nejakého dôvodu\nodsunúť, pričom tento druh pobytu zo zákona zaniká, keď jeho držiteľ územie daného štátu opustí;\no uvedené skutočnosti, t.j. že Spolková republika Nemecko nemá v tomto smere odlišnú legislatívu\npotvrdil aj príslušný policajný pridelenec;\no dokazovanie, či bol sťažovateľ v SRN o tomto poučený žalovaný nehodnotil ako opodstatnené, keďže\nneznalosť nič nemení;\n- k porušeniu čl. 12 EDĽP\no preskúmavané rozhodnutie bolo vydané po tom, čo sťažovateľ uzavrel manželstvo a založil si rodinu\na tiež nemá moc zrušiť manželstvo;\no právo uzavrieť manželstvo je potrebné vnímať oddelene od práva vstúpiť na územie štátu a zotrvať\nna ňom;\n- k porušeniu čl. 8 EDĽP\no právo na súkromný a rodinný život nemožno vnímať ako právo absolútne;\no toto právo je každý povinný uplatňovať v súlade s právnym poriadkom štátu, na území ktorého ho\nmieni realizovať;\no sťažovateľ si mohol a mal byť vedomý, že nedisponuje iba právami, ale aj povinnosťami, čo si mal\nsám zistiť vopred;\no osobné očakávania jednotlivca a právna istota sú úplne odlišné záležitosti;\n- odvolacie námietky, týkajúce sa zaistenia neboli predmetom preskúmavaného rozhodnutia;\n- podľa zápisnice zo dňa 19.11.2015, bolo sťažovateľovi tlmočené celé znenie § 81 zák. č. 404/2011\nZ.z., pričom svojim vyhlásením a podpisom potvrdil, že všetkému rozumel a tiež vyslovene uviedol, že\nmu nehrozí nebezpečenstvo ohrozenia života, zdravia alebo slobody z dôvodu jeho náboženstva, rasy,\npolitickej príslušnosti a pod.\n- sobáš s kresťankou a prijatie jej viery ako prekážku administratívneho vyhostenia sťažovateľ neuviedol;\n- úradne uzavretý sobáš nemá vzťah k vierovyznaniu;\n- prípadné vzdanie sa moslimskej viery a prijatie kresťanstva by eventuálne mohli byť iba prekážkami\nvyhostenia do moslimskej krajiny avšak vo výroku prvostupňového rozhodnutia nebola určená krajina,\ndo ktorej bude vyhostený;\n\n- preskúmavané rozhodnutie môže byť realizované do krajiny pôvodu, tranzitu alebo do ktorejkoľvek\ntretej krajiny, do ktorej by sa sťažovateľ dobrovoľne rozhodol vrátiť, a ktorá ho prijme, resp. na územie\nčlenského štátu, v ktorom má udelené právo na pobyt.\n- nakoľko sťažovateľ mal alžírsky občiansky preukaz, vyjadrenie prvostupňového správneho orgánu\nv predposlednom odseku na štvrtej strane prvostupňového rozhodnutia vo vzťahu k odôvodneniu\nvylúčenia odkladného účinku odvolania nevychádza zo zdokumentovanej skutočnosti - uvedená\nnesprávnosť nemá žiaden vplyv na posúdenie vylúčenia odkladného účinku rozhodnutia, keďže\ndôvodom bol naliehavý všeobecný záujem;\n- na podklade novej skutočnosti (európsky zatýkací rozkaz) žalovaný naliehavosť všeobecného záujmu\nnemohol vnímať rovnako, ako prvostupňový správny orgán v čase jeho rozhodovania - všeobecne\nnaliehavý záujem na urýchlenom odsune sťažovateľa sa preto zmenil na požiadavku zabezpečenia jeho\nprítomnosti pre potreby extradície.\nII.\nKonanie na Krajskom súde\n12. Sťažovateľ podal proti preskúmavanému rozhodnutiu na Krajský súd v Prešove správnu žalobu\nvo veci administratívneho vyhostenia podľa Štvrtej hlavy Tretej časti zákona č. 162/2015 Z.z. Správny\nsúdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „S.s.p.\") s nasledujúcimi žalobnými bodmi (§\n182 ods. 1 písm. e/ S.s.p.):\n- rozhodnutím a postupmi správnych orgánov boli porušené jeho základné práva a slobody, ktoré mu\nzaručuje EDĽP, najmä právo podľa čl. 8 Dohovoru;\n- namietal neurčitosť a nepresvedčivú odôvodnenosť rozhodnutia, nakoľko správny orgán v odôvodnení\nuvádza sled rozhodných okolností, avšak neuvádza, akým spôsobom sa s nimi vysporiadal, pričom\nzávery žalovaného sú v rozpore s konštantnou judikatúrou Najvyššieho súdu SR;\n- rozhodnutie o administratívnom vyhostení je v značnej miere odôvodnené totožne s odôvodnením\nrozhodnutia o zaistení zo dňa 19.11.2015, čo takisto navádza k záveru, že predmetnou vecou sa\nzaoberal nedostatočným spôsobom;\n- poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 24.03.2016 sp. zn. 1Sza/6/2016, ktorým bolo\nzrušené s touto vecou súvisiace rozhodnutie o jeho zaistení ako nezákonné; správny orgán s odkazom\nna § 83 ods. 2 písm. b/ zák. č. 404/2011 Z.z. neurčil lehotu na vycestovanie, nakoľko existujú dôvody\nna jeho zaistenie, avšak neuvádza, aké konkrétne skutočnosti ho viedli k tomuto záveru;\n- namietal nedostatočne zistený skutkový stav a nedostatočne zistené prekážky administratívneho\nvyhostenia, najmä v súvislosti s tým, že sťažovateľ sa ako moslim oženil s kresťankou a prijal jej vieru;\n- svoj pobyt na území SR považoval za legálny, čo vyvodzoval i z platne uzatvoreného sobáša s\nmanželkou - občiankou SR, pričom správne orgány mali zvážiť a zohľadniť skutočnosti, že je dlhodobým\npartnerom občianky SR;\n- primeranosť zásahu do jeho základných práv a slobôd nebola orgánom posúdená individuálne a podľa\nvšetkých okolností prípadu;\n- správny orgán nedostatočne zvážil otázku proporcionality vo vzťahu obmedzenia osobnej slobody\njedinca verzus verejný záujem, ako i otázku možnosti dosiahnutia účelu zaistenia inými prostriedkami.\n13. Krajský súd v Prešove v konaní podľa ust. § 231 a nasl. S.s.p. pri neformálnom posudzovaní žaloby\n(§ 206 ods. 3 S.s.p.) zistil, že sťažovateľovi nebolo možné vyhovieť z nasledujúcich dôvodov:\n- sťažovateľ ani jeho právny zástupca doklad o pobyte v SRN nepredložil;\n- podľa odporúčania komisie, doklad o tolerovanom pobyte SRN nie je dokladom, ktorý oprávňuje držiteľa\nna vstup na územie ostatných členských štátov; tento druh pobytu zo zákona zaniká, keď jeho držiteľ\núzemie daného štátu opustí;\n- sťažovateľ bol neoprávnene na území SR a mal neoprávnený pobyt, čím naplnil obligatórny dôvod na\njeho administratívne vyhostenie;\n- úradne uzavretý sobáš s občiankou Slovenskej republiky nemá vzťah k vierovyznaniu, sám sťažovateľ\ndo zápisnice dňa 19.11.2015 uviedol, že svoj budúci život s manželkou ešte neplánovali a ani nevedeli,\nči sa vrátia do SRN alebo nie, pričom správny orgán vo výroku napadnutého rozhodnutia ani neurčil\nkrajinu, do ktorej bude žalobca vyhostený;\n- sťažovateľ v zápisnici neuviedol, že v domovskej krajine mu nejaké nebezpečenstvo ohľadom\nnáboženstva alebo na živote hrozí, sám\n\n- tvrdil, že Alžírsko opustil kvôli zabezpečeniu alebo získaniu lepšieho životného štandardu a\nzabezpečeniu svojich súrodencov;\n- krajský súd sa stotožnil s konštatovaním správnych orgánov, že svojimi rozhodnutiami neporušili čl.\n8 EDĽP, pričom poukázal na závery nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. III.ÚS 331/09\nzo dňa 16.12.2009;\n- v poučení v zápisnici zo dňa 19.11.2015 je celé znenie ustanovenia § 81 zák. č. 404/2011 Z.z., ktorý\nprekážky administratívneho vyhostenia upravuje. Toto poučenie bolo sťažovateľovi pretlmočené do jeho\njazyka - arabského, ako žiadal. Svojím vyhlásením, podpisom potvrdil, že všetkému rozumel. Uviedol,\nže mu nehrozí nebezpečenstvo ohrozenia života, zdravia alebo slobody z dôvodu náboženstva, rasy,\npolitickej príslušnosti, tak ako je uvedené v poučení. Na otázku správneho orgánu neuviedol pritom\ndo zápisnice žiadne skutočnosti, ktoré by predstavovali prekážku administratívneho vyhostenia. Sobáš\nbol uzatvorený na Matričnom úrade v Spišskej Novej Vsi, pričom z hľadiska cirkevného kánonického\npráva sa nejedná o sobáš cirkevný, ani o prípadné konvertovanie na inú vieru. Tvrdenie, že pri návrate\ndo domovského štátu by mu mohli tieto skutočnosti spôsobiť vážnu ujmu na zdraví, slobode a živote\nnepreukázal žiadnymi dôkazmi;\n- námietka, že matričný úrad povolil uzavretie manželstva a nenamietal neoprávnenosť pobytu je\nirelevantná, nakoľko tento orgán nie je vecne a miestne príslušným správnym orgánom oprávneným\nposudzovať platnosť a oprávnenosť pobytu cudzincov na území SR;\n- námietky týkajúce sa hrozby rizika úteku a náhrady zaistenia alternatívnymi opatreniami neboli\npredmetom odvolacieho konania o administratívnom vyhostení;\n- z obsahu administratívneho spisu vyplynulo, že na sťažovateľa bol vydaný Európsky zatýkací\nrozkaz Štátnym zastupiteľstvom v Chemnitzi, Spolková republika Nemecko a sťažovateľ bol v čase\nrozhodovanie krajským súdom vo vydávacej väzbe v Ústave na výkon väzby Košice od 12.04.2016.\nIII.\nKonanie na kasačnom súde\nA)\n14. Proti rozsudku krajského súdu sťažovateľ v zákonnej lehote podal kasačnú sťažnosť z dôvodu\nuvedeného v § 440 ods. 1 písm. g/ S.s.p., t.j. krajský súd rozhodol na základe nesprávneho právneho\nposúdenia veci.\n15. Sťažovateľ v nasledujúcich sťažnostných bodoch v súlade s § 445 ods. 1 písm. c/ S.s.p. najmä\nuviedol, že :\n- rozhodnutím a postupmi správnych orgánov boli porušené jeho základné práva a slobody, ktoré mu\nzaručuje EDĽP, najmä právo podľa čl. 8 Dohovoru;\n- namietal neurčitosť a nepresvedčivú odôvodnenosť rozhodnutia, nakoľko správny orgán v odôvodnení\nuvádza sled rozhodných okolností, avšak neuvádza, akým spôsobom sa s nimi vysporiadal, pričom\nzávery žalovaného sú v rozpore s konštantnou judikatúrou Najvyššieho súdu SR;\n- rozhodnutie o administratívnom vyhostení je v značnej miere odôvodnené totožne s odôvodnením\nrozhodnutia o zaistení zo dňa 19.11.2015, čo takisto navádza k záveru, že predmetnou vecou sa\nzaoberal nedostatočným spôsobom;\n- poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 24.03.2016 sp. zn. 1Sza/6/2016, ktorým bolo\nzrušené s touto vecou súvisiace rozhodnutie o jeho zaistení ako nezákonné - citovaný rozsudok\nnajvyššieho súdu podľa sťažovateľa potvrdzuje nesprávnosť preskúmavaného rozhodnutia a krajský\nsúd sa s jeho závermi nevysporiadal;\n- správny orgán s odkazom na § 83 ods. 2 písm. b/ zák. č. 404/2011 Z.z. neurčil lehotu na vycestovanie,\nnakoľko existujú dôvody na jeho zaistenie, avšak neuvádza, aké konkrétne skutočnosti ho viedli k tomuto\nzáveru;\n- namietal nedostatočne zistený skutkový stav a nedostatočne zistené prekážky administratívneho\nvyhostenia, najmä v súvislosti s tým, že sťažovateľ sa ako moslim oženil s kresťankou a prijal jej vieru;\n- je zrejmé, že sťažovateľ tlmočenému poučeniu neporozumel a evidentne nevedel k čomu konkrétne\nsa vyjadruje; nemožno vychádzať iba z odpovede účastníka konania že mu nie sú známe prekážky\nadministratívneho vyhostenia, nakoľko zo zápisnice nevyplýva, že by bol s týmito prekážkami vyslovene\noboznámený;\n\n- svoj pobyt na území SR považoval za legálny, čo vyvodzoval i z platne uzatvoreného sobáša s\nmanželkou - občiankou SR, pričom správne orgány mali zvážiť a zohľadniť skutočnosti, že je dlhodobým\npartnerom občianky SR;\n- primeranosť zásahu do jeho základných práv a slobôd nebola orgánom posúdená individuálne a podľa\nvšetkých okolností prípadu;\n- s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 24.03.2016 sp. zn. 1Sza/6/2016 by označenie\nmanželstva sťažovateľa ako účelového bolo popieraním zásady prezumpcie správnosti správnych aktov,\npokiaľ tieto neboli relevantným spôsobom spochybnené; pokiaľ sa tak nestalo je potrebné navrhovateľa\na jeho manželku aj naďalej posudzovať tak, že ich manželský zväzok trvá a ako taký požíva ochranu\npodľa čl. 8 EDĽP;\n- správny orgán nedostatočne zvážil otázku proporcionality vo vzťahu obmedzenia osobnej slobody\njedinca verzus verejný záujem, ako i otázku možnosti dosiahnutia účelu zaistenia inými prostriedkami.\n16. Záverom sťažovateľ navrhol, aby kasačný súd napadnutý rozsudok Krajského súdu v Prešove zrušil\na vec mu vrátil na ďalšie konanie. Zároveň navrhol, aby kasačný súd zaviazal žalovaného zaplatiť mu\nnáhradu trov konania.\nB)\n17. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti zo dňa 27.04.2017 najmä poukázal na to, že sťažovateľ\nneuviedol žiadne nové argumenty, pričom tie, ktoré uplatnil sú identické s tými, ktoré vzniesol v\npredchádzajúcich konaniach. Z uvedených dôvodov nie je možné identifikovať, v čom sťažovateľ\nvníma nesprávnosť napadnutého rozsudku a z akých dôvodov. Je preto na mieste otázka, či podaná\nkasačná sťažnosť spĺňa zákonné náležitosti. K argumentácii týkajúcej sa jeho zaistenia, resp. uzavretia\nmanželstva poukázal na vysvetlenie v preskúmavanom rozhodnutí. Vo vzťahu k námietke o existencii\nprekážky administratívneho vyhostenia z dôvodu prijatia kresťanskej viery žalovaný poukázal na to, že\nsťažovateľ nepredložil dôkaz na podporu tohto tvrdenia.\nIV.\nPrávny názor kasačného súdu\n18. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 S.s.p.)\npredovšetkým postupom podľa § 452 ods. 1 v spojení s § 439 S.s.p. preskúmal prípustnosť kasačnej\nsťažnosti a z toho vyplývajúce možné dôvody jej odmietnutia. Po zistení, že kasačnú sťažnosť podal\nsťažovateľ v lehote včas (§ 443 ods. 1 S.s.p.) s prihliadnutím na neformálnosť posudzovania kasačnej\nsťažnosti (§ 453 ods. 2 v spojení s § 206 ods. 3 S.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu\nspolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu, a jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004\nZ.z. o súdoch) dospel k záveru, že napadnutý rozsudok krajského súdu je potrebné zmeniť tak, ako je\nuvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.\n19. Rozhodol bez nariadenia pojednávania (§ 455 S.s.p.) s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol\nzverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.\nRozsudok bol verejne vyhlásený dňa 27. novembra 2018 (§ 137 ods. 4 v spojení s § 452 ods. 1 S.s.p.).\nPodľa § 82 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar administratívne vyhostí štátneho\npríslušníka tretej krajiny, ak má neoprávnený pobyt na území Slovenskej republiky.\nPodľa § 82 ods. 3 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar môže v rozhodnutí o\nadministratívnom vyhostení uložiť zákaz vstupu podľa odseku 1 a odseku 2 písm. b/ až i/ na jeden rok\naž päť rokov.\n\nPodľa článku 8 ods. 1 EDĽP, každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života,\nobydlia a korešpondencie.\nPodľa článku 8 ods. 2 EDĽP, štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať okrem prípadov,\nkeď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej\nbezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom a\nzločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných.\n20. Kasačný súd dáva do pozornosti, že primeranosť zásahu do základných práv a slobôd sa vždy\nposudzuje individuálne podľa všetkých okolností konkrétneho prípadu. Aj v predmetnej veci primeranosť\nprípadného zásahu do práva na rešpektovanie rodinného života musí byť posudzovaná komplexne.\nPokiaľ sa v sťažovateľovej veci objavili skutočnosti, z ktorých vyplývala možnosť zásahu do jeho práva na\nrešpektovanie rodinného života a tento sa v priebehu konania pred orgánmi štátnej moci ochrany tohto\npráva domáhal, bolo ústavnou povinnosťou týchto orgánov dôsledne zvážiť všetky okolnosti podstatné\npre posúdenie jeho žiadosti a argumentácie, ktorou bola odôvodnená, a to podľa kritérií vyplývajúcich\nz čl. 8 EDĽP.\n21. Bolo nesporné, že sťažovateľ uzatvoril v Y. Q. T. dňa XX.XX.XXXX manželstvo so štátnou\nobčiankou SR J. X.. Prvostupňový správny orgán odôvodnil zásah do sťažovateľových práv ochranou\nprávneho poriadku Slovenskej republiky, ktorá je verejným záujmom, nadradeným súkromnému záujmu\nsťažovateľa.\n22. Pokiaľ ide o námietky sťažovateľa týkajúce sa zásahu do jeho práv na rodinný a súkromný život,\nmožno konštatovať, že v danom prípade došlo k stretu dvoch záujmov, na jednej strane práva žalobcu\nna súkromie a rodinný život garantovaného Dohovorom o ochrane ľudských práv a slobôd a na druhej\nstrane záujmom verejným.\n23. K otázke verejného záujmu, ktorý ako legitímny cieľ oprávňuje štátne orgány zasiahnuť do\nnavrhovateľovho práva chráneného čl. 8 Dohovoru je potrebné zdôrazniť, že v administratívnom konaní\nmusí byť nad všetky pochybnosti preukázané, že takýto zásah je vyvážený verejným záujmom národnej\nbezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom a\nzločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných. V tejto súvislosti\nhodnotiace kritérium naznačil Ústavný súd Slovenskej republiky v rozhodnutí pod sp. zn. I. ÚS 117/07\nkonštatovaním, že : „Rovnako je zrejmé, že záujem na predchádzanie zločinnosti legitimizuje zásah do\npráva na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa dohovoru len vtedy, ak ide o záujem na\npredchádzaní konkrétnej zločinnosti sťažovateľa, o ktorej má orgán povoľujúci zásah do tohto práva\ninformácie aspoň v takom rozsahu, ktorý umožňuje urobiť záver o dôvodnom podozrení osoby z trestnej\nčinnosti\".\n24. Zároveň sa kasačný súd stotožňuje s odôvodnením žalovaného na str. 8 preskúmavaného\nrozhodnutia, podľa ktorého právo na súkromný a rodinný život nemožno vnímať ako právo absolútne. Je\npotrebné ho uplatňovať v súlade s právnym poriadkom štátu, na území ktorého ho dotknutá osoba mieni\nrealizovať. Tiež kasačný súd poukazuje na závery obsiahnuté v náleze Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky sp.zn. III.ÚS 331/09 zo dňa 16.12.2009, v zmysle ktorých „právo na rešpektovanie rodinného\nživota v zmysle článku 8 Dohovoru nezahŕňa všeobecný záväzok zmluvných štátov rešpektovať výber\nmanželov, pokiaľ ide o ich usídlenie sa na území toho ktorého štátu v tom zmysle, že by bol dotknutý štát,\nbez ďalšieho povinný akceptovať usídlenie sa partnera, ktorý nie je jeho štátnym občanom.\" Zároveň\nje však potrebné osobám, do ktorých súkromných záujmov bolo zasiahnuté, predostrieť podrobné\ndôvody, pre ktoré správny orgán uprednostnil verejný záujem. „Ak správny orgán dospeje k záveru,\nže došlo k stretu záujmu súkromného so záujmom verejným, musí v prípade, že uprednostní záujem\nverejný, v rozhodnutí náležite odôvodniť prečo došlo k jeho uprednostneniu.\" (rozsudok Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky 1Sža/2/2009 z 01.10.2011)\n\n25. V tejto súvislosti bolo povinnosťou správneho orgánu zvážiť aj hľadisko súkromné, tak, aby\nbolo možné jednoznačne posúdiť, či administratívnym vyhostením sťažovateľa, nebolo neprimerane\nobmedzené, resp. odňaté jeho právo na súkromie a rodinný život na území Slovenskej republiky\nvzhľadom na to, že je manželom štátnej občianky Slovenskej republiky. Princíp garantovania a ochrany\nsúkromných práv cudzincov je dostatočne premietnutý aj v zákone o pobyte cudzincov.\nPodľa § 87 ods. 5 zák. č. 404/2011 Z.z. policajný útvar pri rozhodovaní o administratívnom vyhostení\nobčana Únie alebo rodinného príslušníka občana Únie\na) posudzuje každý prípad individuálne, pričom dôvody vyhostenia nesmú byť využívané na ekonomické\núčely a nesmú byť založené na aspektoch všeobecnej prevencie,\nb) prihliada na primeranosť administratívneho vyhostenia vzhľadom na osobné a rodinné pomery občana\nÚnie alebo rodinného príslušníka občana Únie, na jeho vek, zdravotný stav, rodinnú a finančnú situáciu,\ndĺžku doterajšieho pobytu, mieru jeho integrácie do spoločnosti, ako aj na rozsah väzieb s krajinou\npôvodu.\n26. V citovanom ustanovení je zdôraznená povinnosť policajného útvaru individuálne posúdiť okolnosti\nkaždého prípadu, v ktorom rozhoduje o administratívnom vyhostení a prihliadať na primeranosť\nadministratívneho vyhostenia vzhľadom na osobný stav daného jednotlivca. Splnenie uvedenej\npovinnosti sa má premietnuť v rozhodnutí o administratívnom vyhostení tak, aby pri jeho preskúmaní\nbolo možné posúdiť na základe akých dôvodov správny orgán dospel k záveru o proporcionalite\nzásahu do súkromného a rodinného života rodinného príslušníka občana Európskej únie. Pokiaľ však\nz preskúmavaného, ani prvostupňového rozhodnutia nie je zrejmé, z akého dôvodu v danom prípade\ndošlo k uprednostneniu verejného záujmu pred záujmom súkromným z hľadiska aplikácie zákona o\npobyte cudzincov, nie je možné ani zaujať stanovisko, či bol k takejto aplikačnej prednosti (z hľadiska\nDohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd) dôvod.\n27. Obdobne strohý odkaz prvostupňového správneho orgánu na uzavretie manželstva sťažovateľom so\nslovenskou štátnou občianskou na území Slovenskej republiky bez akéhokoľvek oprávnenia zdržiavať\nsa na ňom, vyhodnotil kasačný súd ako neprimerane zjednodušený. Skutočnosť, že štátny príslušník\ntretej krajiny založil svoj rodinný život s vedomím, že jeho pobyt na území daného štátu je od počiatku\nneoprávnený je aj v zmysle judikatúry ESĽP zásadná (rozhodnutie ESĽP z 26.01.1999, Sarumi proti\nSpojenému kráľovstvu, sťažnosť č. 43279/98, resp. z 09.11.2000, Shebashov proti Lotyšsku, sťažnosť č.\n50065/99). Avšak ani to nie je dôvod pre posúdenie týchto väzieb cudzinca ako bezvýznamných, pričom\nvýskyt mimoriadnych okolností, za ktorých administratívne vyhostenie bude predstavovať neprimeraný\nzásah do jeho súkromného a rodinného života nie je vylúčený. Napokon prvostupňový správny orgán\nz uvedeného zistenia nevyvodil žiadny čiastkový záver, iba konštatoval, že jeho postup bol v súlade s\nčl. 8 EDĽP.\n28. V preskúmavanom rozhodnutí žalovaný k námietke porušenia práv sťažovateľa podľa čl. 8 EDĽP\niba uviedol, že právo na súkromný a rodinný život nemožno vnímať ako právo absolútne, pričom každý\nje povinný uplatňovať ho v súlade s právnym poriadkom štátu, na území ktorého ho mieni realizovať.\nTakéto konštatovanie zdôvodňujúce zvolený postup v predmetnej veci je však s poukazom na vyššie\nuvedené úvahy nedostatočné a neudržateľné, preto kasačný súd vyhodnotil sťažnostný bod, týkajúci sa\nnedostatočného odôvodnenia zásahu do jeho práva na súkromný a rodinný život ako opodstatnený.\n29. Pokiaľ ide o namietané nedostatočné preskúmanie existencie prekážok vyhostenia, podľa zápisnice\no vyjadrení účastníka konania zo dňa 19.11.2015 bol sťažovateľ za prítomnosti tlmočníka poučený okrem\niného o tom, ktoré skutočnosti predstavujú prekážky administratívneho vyhostenia (§ 81 ods. 1 až 3 zák.\nč. 404/2011 Z.z.). Svojim podpisom potvrdil, že bol poučený a tomuto porozumel. Následne na otázku,\nči mu v prípade administratívneho vyhostenia hrozí nebezpečenstvo ohrozenia života alebo slobody z\ndôvodu jeho náboženstva, rasy, politickej príslušnosti a pod. ako je to uvedené v poučení uviedol, že\nmu nehrozí nebezpečenstvo.\n\n30. V zmysle § 81 zák. č. 404/2011 Z.z. má policajný útvar povinnosť skúmať prekážky administratívneho\nvyhostenia. Je v záujme cudzinca uviesť všetky skutočnosti, ktoré by mohli predstavovať prekážku\nadministratívneho vyhostenia (pričom sťažovateľ bol správne poučený o dôvodoch, ktoré predstavujú\ntakúto prekážku). Nemožno preto vytýkať správnym orgánom, pokiaľ na tento účel poučeného\nsťažovateľa vypočuli, ak neposúdili skutočnosti (údajné konvertovanie), ktoré im sťažovateľ neuviedol a\ntieto ani nebolo možné inak zistiť. Je nepochybné, že samotné uzavretie manželstva na matričnom úrade\nnemá za následok prijatie inej viery, pričom opakované tvrdenia o prijatí kresťanskej viery sťažovateľ\npodrobnejšie nerozviedol a ani o tom nepredložil žiaden relevantný dôkaz.\n31. Na rovnako znejúcu námietku sťažovateľa žalovaný správne reagoval v preskúmavanom rozhodnutí,\nkeď poukázal na skutočnosť, že uzavretie manželstva s kresťankou by mohlo predstavovať prekážku v\nzmysle § 81 zák. č. 404/2011 Z.z., avšak prvostupňový správny orgán neurčil krajinu, do ktorej má byť\nsťažovateľ vyhostený. Preto ani kasačný súd nepovažoval túto argumentáciu sťažovateľa za dôvodnú.\n32. Vo vzťahu k uzavretiu manželstva sťažovateľom na matričnom úrade, kasačný súd dodáva, že\nmatričný úrad nie je správnym orgánom oprávneným posudzovať platnosť a oprávnenosť pobytu\ncudzinca. Krajský súd správne poukázal na to, že administratívne vyhostenie a uzavretie manželstva\nsú dva rozdielne a na sebe nezávislé inštitúty. Preto sa sťažovateľ nemôže v tomto smere dovolávať\nporušenia princípu právnej istoty.\n33. Sťažnostnými bodmi, týkajúcimi sa zaistenia sťažovateľa sa kasačný súd nezaoberal, nakoľko toto\nnebolo predmetom tohto konania.\nV.\n34. Kasačný súd na základe vyššie uvedených úvah konštatuje, že krajský súd dospel k nesprávnemu\nzáveru, keď žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného považoval za súladné so zákonom a\nsprávnu žalobu zamietol. Nakoľko samotné preskúmavané rozhodnutie v spojení s konaním, ktoré mu\npredchádzalo, trpí vadami, ktoré ho činia nezákonným, kasačný súd nezrušil napadnutý rozsudok, ale\npovažoval za potrebné rozhodnúť v zmysle § 462 ods. 2 v spojení s § 457 ods. 1 S.s.p. tak, ako je\nuvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.\nPodľa § 462 ods. 2 S.s.p. ak kasačný súd dospeje k záveru, že napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej\nsprávy nie je v súlade so zákonom, a krajský súd žalobu zamietol, môže rozhodnutie krajského súdu\nzmeniť tak, že zruší rozhodnutie orgánu verejnej správy a vec mu vráti na ďalšie konanie.\n35. O nároku na náhradu trov konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 2 v spojení s § 167 ods.\n1 a § 175 ods. 1 S.s.p. tak, že sťažovateľovi, ako úspešnému účastníkovi konania o kasačnej sťažnosti,\ntrovy tohto konania priznal. V zmysle § 175 ods. 2 S.s.p. v spojení s dôvodovou správou k § 467 S.s.p.\n(teleologický výklad) o výške náhrady trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením krajského\nsúdu.\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku riadny opravný prostriedok nie je prípustný.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}