{"guid": "c95490e2-ceda-437e-b57f-8a5b30e69eec:0be42150-2bb4-483e-8316-aefb69b8daf5", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2018:8015200985.1", "spisova_znacka": "7Sžo/92/2016", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Sžo/92/2016 z 28. 3. 2018", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 28. marca 2018, sp. zn. 7Sžo/92/2016, ECLI:SK:NSSR:2018:8015200985.1", "identifikacne_cislo": "8015200985", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "Mgr. Pavel Ištók", "sudca_id": 117, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/mgr-pavel-istok-117", "datum_vydania": "2018-03-28", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdené"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1990/372/#paragraf-22.odsek-1.pismeno-l", "nazov": "§ 22 ods. 1 písm. l) zákona č. 372/1990 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1990/372/#paragraf-22.odsek-1.pismeno-l", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/372-1990/paragraf-22"}, {"iri": "/SK/ZZ/1990/372/#paragraf-22.odsek-1.pismeno-c", "nazov": "§ 22 ods. 1 písm. c) zákona č. 372/1990 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1990/372/#paragraf-22.odsek-1.pismeno-c", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/372-1990/paragraf-22"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1990/372#paragraf-22"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/0be42150-2bb4-483e-8316-aefb69b8daf5", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2018:8015200985.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2018:8015200985.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2018:8015200985.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n7Sžo/92/2016\n8015200985\n28. 03. 2018\nJUDr. Zdenka Reisenauerová\nECLI:SK:NSSR:2018:8015200985.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zdenky\nReisenauerovej a členov senátu JUDr. Violy Takáčovej, PhD. a JUDr. Eriky Čanádyovej v právnej\nveci žalobcu: C., bytom K. XXX, právne zastúpený Advokátskou kanceláriou Škamla s.r.o., so\nsídlom Makovického 15, Žilina, proti žalovanému: Krajské riaditeľstvo Policajného zboru v Prešove,\nKrajský dopravný inšpektorát, Pionierska 33, Prešov, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia\nžalovaného č.: KRPZ-PO-KDI3-65/2015-P zo dňa 31. júla 2015, o odvolaní žalobcu proti rozsudku\nKrajského súdu v Prešove, č. k. 6S/39/2015-43 zo dňa 5. mája 2016, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Prešove, č. k. 6S/39/2015-43 zo dňa 5.\nmája 2016 p o t v r d z u j e .\nŽalobcovi právo na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .\nodôvodnenie:\nI.\nRozhodnutie krajského súdu\nKrajský súd v Prešove rozsudkom č. k. 6S/39/2015-43 zo dňa 5. mája 2016 podľa ustanovenia §\n250j ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) zamietol žalobu, ktorou sa žalobca\ndomáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.: KRPZ-PO-KDI3-65/2015-P zo dňa 31. júla\n2015, ktorým Krajské riaditeľstvo Policajného zboru v Prešove, Krajský dopravný inšpektorát, zamietol\nodvolanie žalobcu a potvrdil prvostupňové rozhodnutie Okresného dopravného inšpektorátu v Levoči,\nOkresného riaditeľstva Policajného zboru v Poprade č. ORPZ-PP-ODI3-88/2014-P zo dňa 10. apríla\n2015, ktorým bol žalobca uznaný za vinného zo spáchania priestupku proti bezpečnosti a plynulosti\ncestnej premávky podľa ust. § 22 ods. 1 písm. c/, l/ zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení\nneskorších predpisov (ďalej len zákon o priestupkoch) za porušenie ust. § 4 ods. 1 písm. b/, § 4 ods.\n2 písm. a/ zák. č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení\nneskorších predpisov závažným spôsobom a bola mu uložená pokuta podľa ust. § 22 ods. 2 písm. a/,\nf/ zákona vo výške\n500,- Eur a zákaz činnosti viesť motorové vozidlá na dobu 24 mesiacov. O trovách konania rozhodol\nkrajský súd poukazom na ust. § 250k ods. 1 O.s.p. tak, že žalobcovi právo na ich náhradu nepriznal\npre jeho neúspech v konaní.\nZ obsahu administratívneho spisu krajský súd zistil, že prvostupňový správny orgán opakovane\npredvolával žalobcu ako obvineného z priestupku na ústne pojednávanie o priestupku, pričom na\nprvý stanovený termín sa žalobca dostavil a k veci sa vyjadril. Následne žalobca svoju neúčasť na\nnariadených ústnych pojednávaniach opakovane ospravedlňoval bez doloženia relevantných dokladov,\n\nktoré by preukazovali objektívnu opodstatnenosť neúčasti žalobcu na ústnom prejednaní priestupku.\nPrvostupňový správny orgán opakovane žalobcu predvolával na ústne pojednávanie o priestupku v\nsnahe umožniť realizáciu jeho procesných práv, a to aj s odkazom na ustanovenie § 3 ods. 2 správneho\nporiadku, v zmysle ktorého sú správne orgány povinné postupovať v konaní v úzkej súčinnosti s\núčastníkmi konania, zúčastnenými osobami a inými osobami, ktorých sa konanie týka a dať im vždy\npríležitosť, aby mohli svoje práva a záujmy účinne obhajovať, najmä vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia\na uplatniť svoje návrhy. O skutočnosti, že ospravedlnenie žalobcu nebude zo strany správneho orgánu\nakceptované, ak nebude doložené relevantnými podkladmi, bol žalobca ako obvinený z priestupku\nv priebehu konania niekoľkokrát upovedomený, rovnako aj o skutočnosti, že priestupok môže byť\nprejednaný v jeho neprítomnosti.\nKrajský súd uviedol, že žalovaný prejednal priestupok v neprítomnosti žalobcu, ktorý sa síce ospravedlnil\nvčas, avšak nenáležitým spôsobom. Ak mal obvinený z priestupku objektívne dôvody, pre ktoré sa\nnezúčastnil na ústnom pojednávaní o priestupku, tieto mal spolu s ospravedlnením bezodkladne\ndoložiť správnemu orgánu, čo však nevykonal. Skutočnosť, že žalobca bol sedemkrát predvolaný\nna pojednávanie, na ktoré sa nedostavil bez náležitého ospravedlnenia, krajský súd považoval za\nzneužitie práva. Z administratívneho spisu mal krajský súd tiež preukázané, že žalobca bol vo všetkých\npredvolaniach na ústne prejednanie priestupku náležitým spôsobom poučený v zmysle § 33 ods. 2\nsprávneho poriadku, ako aj, že bol náležite poučený o spôsobe ospravedlnenia neúčasti a následnej\ndohode iného termínu ústneho pojednávania prostredníctvom telefónnych čísel. Krajský súd konštatoval,\nže dňa 01.07.2014 bol správnym orgánom so žalobcom spísaný záznam o podaní vysvetlenia podľa §\n60 ods. 2 zákona o priestupkoch. Následne žalovaný vyhodnotil postup žalobcu ako nedostatočný vo\nvzťahu k ospravedlneniam svojich neúčastí na ústnom pojednávaní o priestupku a k možnosti využitia\nsvojho dispozičného práva vyplývajúceho z ust. § 73 ods. 2 zákona o priestupkoch. Žalobca mal zvoliť\nformu a spôsob ospravedlnenia sa z neúčasti na prejednaní priestupku, či oznámenia vážnych dôvodov\ns doložením listinných dôkazov (ospravedlnenie od lekára, potvrdenie o absolvovaní kúpeľnej liečby\napod.) tak, ako bol poučený v predvolaniach na ústne pojednávanie s poukazom na ust. § 71 ods. 1\nzákona o priestupkoch.\nKrajský súd námietku žalobcu, že prvostupňový správny orgán v rozpore s ust. § 74 ods. 1 zákona o\npriestupkoch prejednal priestupok v neprítomnosti žalobcu, vyhodnotil ako nedôvodnú. Konštatoval, že\nz judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyplýva, že prejednanie priestupku v neprítomnosti\nobvineného, hoci bol riadne na ústne pojednávanie predvolaný, nemožno považovať za porušenie\npráva obvineného na obhajobu v zmysle § 73 ods. 2 zákona o priestupkoch, a nie je samo o sebe\ndôvodom pre zrušenie rozhodnutia o priestupku súdom (48/1996 ZSP). Uviedol, že posúdenie otázky,\nči ospravedlnenie obvineného z priestupku na ústnom pojednávaní o prejednaní priestupku je náležité\na aj z dôležitého dôvodu patrí výlučne do právomoci správneho orgánu, ktorý prejednáva priestupok v\npriestupkovom konaní. Poukázal na to, že takýto právny názor vyslovil Najvyšší súd Slovenskej republiky\nv rozsudku sp. zn. 2Sž-o-KS 92/2006 zo dňa 20.06.2007. Ďalej konštatoval, že z ustanovenia § 74 ods.\n1 zákona o priestupkoch vyplýva, že zákonodarca neponechal na uvážení správneho orgánu, či bude\nalebo nebude prejednávať priestupok na ústnom pojednávaní. Správny orgán je povinný nariadiť ústne\npojednávanie na prejednanie priestupku. Na druhej strane ponechal na uvážení správneho orgánu, aby\nvyhodnotil, či dôvod, ktorým obvinený z priestupku zdôvodnil svoju neúčasť na ústnom pojednávaní, je\ndôležitý. Pri hodnotení dôležitosti dôvodu postupuje správny orgán v zmysle zásady voľného hodnotenia\ndôkazov zakotvenej v § 34 ods. 5 správneho poriadku. Prejednanie veci a rozhodnutie v prípade\nneprítomnosti obvineného z priestupku musí odôvodniť v odôvodnení rozhodnutia. Krajský súd dospel\nk záveru, že správny orgán v súlade s pravidlami logického uváženia svoj postup v rozhodnutí náležite\nodôvodnil a rozhodnutie je v tejto časti preskúmateľné.\nZa nedôvodnú vyhodnotil krajský súd i námietku žalobcu, že v správnom konaní mu nebolo umožnené\npredvolať a vypočuť svedkov, ktorých sám navrhol, čím mu bolo zasiahnuté do práva na obhajobu. K\nuvedenému krajský súd konštatoval, že matka žalobcu sa vyjadrila v priebehu objasňovania priestupku\ndo záznamu o podaní vysvetlenia a tento spôsob prvostupňový správny orgán aj žalovaný považovali\nza dostatočný. Matka žalobcu sa preukázateľne nenachádzala na mieste priestupku spáchaného\nžalobcom. Výsluchy príslušníkov hliadky PZ, ktorá zistila a dokumentovala dopravný priestupok, boli\nvykonané v rámci trestného konania vedeného na podklade trestného oznámenia podaného žalobcom\nna neznámeho páchateľa. Tieto dôkazy boli v súlade s ust. § 34 ods. 1 správneho poriadku použité aj\nv konaní o dopravnom priestupku žalobcu.\n\nVo vzťahu k namietanému nedostatočnému zisteniu skutkového stavu krajský súd poukazom na ust. §\n32 ods. 1 správneho poriadku, uviedol, že úplné zistenie znamená, že boli vykonané všetky šetrenia\na dôkazy, ktoré majú pre danú vec rozhodujúci význam. Presnosť zistenia znamená, že skutkové\nzistenia vyvodené z vykonaného prešetrenia zodpovedajú skutočnému stavu a nie sú ani nepresne\ninterpretované, ani skreslené či už vedome alebo nevedome. Skutočnosti týkajúce sa zistenia priestupku\nproti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky neboli sporné. Hliadka PZ na mieste spracovala správu\no výsledku objasňovania priestupku, obvinený z priestupku mal možnosť vyjadriť sa do tejto správy\na pokiaľ by bol presvedčený, že sa žiadneho priestupku nedopustil, mal toto svoje tvrdenie namietať\npriamo pri prvom úkone, teda pri spisovaní správy o výsledku objasňovania priestupku. Podľa názoru\nkrajského súdu správny orgán sa náležitým spôsobom vysporiadal s vykonanými dôkazmi a svoje\nrozhodnutie aj náležitým spôsobom odôvodnil.\nKrajský súd záverom poukázal tiež na to, že prvostupňový správny orgán správne pri určovaní druhu\na výšky sankcie prihliadol na priťažujúcu okolnosť vyplývajúcu z Evidenčnej karty vodiča, že žalobca\nbol za jazdu bez vodičského oprávnenia a jazdu pod vplyvom alkoholu odsúdený Okresným súdom\nBratislava IV. dňa 10.11.2012, sp. zn. OT 148/2012, pre trestný čin Ohrozenie pod vplyvom návykovej\nlátky podľa § 289 ods. 1 Trestného zákona, pričom mu bol uložený trest odňatia slobody 4 mesiace s\npodmienečným odkladom so skúšobnou dobou 18 mesiacov a zákaz viest' všetky druhy motorových\nvozidiel na dobu 18 mesiacov. Zákaz činnosti mu skončil dňa 10.05.2014. Z obsahu administratívneho\nspisu správnych orgánov vyplynulo, že vodičské oprávnenie na skupiny BI, B, AM bolo žalobcovi\nvydané dňa 22.07.2014. K spáchaniu priestupku žalobcom došlo dňa 09.06.2014. Krajský súd súčasne\npoukazom na odôvodnenie uznesenia zo dňa 04.09.2014 o zastavení trestného stíhania podľa § 215\nods. 1 písm. a/ Trestného poriadku, ktoré bolo začaté pre prečin Nebezpečného vyhrážania podľa § 360\nods. l Trestného zákona, ktoré oznámil žalobca na Okresnú prokuratúru v Prešove, vyslovil názor, že\nžalobca tak konal na základe pohnútky zamedziť vzniku zodpovednosti za spáchaný priestupok, účelne\nzabezpečiť pre seba obranu a zánik zodpovednosti za spáchanie priestupku tvrdením, že na motorovom\nvozidle jazdil v krajnej núdzi, ako aj za účelom vyviniť sa zo spáchania priestupku, a to s cieľom dokončiť\nkurz v autoškole a získať vodičské oprávnenie.\nII.\nOdvolanie žalobcu\nProti rozsudku krajského súdu podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Navrhoval, aby odvolací súd\nrozhodnutie krajského súdu zmenil tak, že zruší rozhodnutie žalovaného v spojení s prvostupňovým\nsprávnym rozhodnutím a vec vráti žalovanému na ďalšie konanie. Žalobca nesúhlasil s rozhodnutím\nkrajského súdu z dôvodu podľa ust. § 205 ods. 2\npísm. f/ O.s.p., nakoľko vychádza z nesprávneho právneho posúdenia a z dôvodu podľa ust. § 205 ods.\n2 písm. d/ O.s.p., pretože súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym\nskutkovým zisteniam.\nŽalobca v dôvodoch odvolania namietal správnosť záveru krajského súdu o nedôvodnosti jeho námietky,\nže v rozpore s ust. § 33 ods. 1 správneho poriadku mu nebolo zo strany žalovaného a ani zo strany\nsprávneho orgánu prvého stupňa umožnené sa vyjadriť k podkladom rozhodnutia pred jeho vydaním.\nPoukazujúc na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Sžo 116/2009, podľa\nktorého prvostupňové a druhostupňové správne konanie tvorí jeden celok, vyslovil názor, že žalovaný\nako odvolací orgán mal taktiež povinnosť mu umožniť, aby sa vyjadril k podkladom rozhodnutia pred\njeho vydaním. Záver krajského súdu o tom, že na všetkých predvolaniach bol poučený v zmysle ust. §\n33 ods. 2 správneho poriadku, žalobca považoval za nezrozumiteľný, keďže z administratívneho spisu\nnepochybne vyplýva, že žalovaný ho nikdy na žiadny úkon nepredvolal. Tvrdil, že osoba obvinená z\npriestupku má nielen práva upravené v ust. § 73 ods. 2 zákona o priestupkoch, ale aj právo v zmysle\nust. § 33 ods. 2 správneho poriadku. Žalobca ďalej vytýkal krajskému súdu, že vec nesprávne právne\nposúdil, ak dospel k záveru, že právo žalobcu na vyjadrenie k podkladom rozhodnutia pred jeho vydaním,\nk spôsobu jeho zistenia, prípadne právo na navrhnutie doplnenie podkladov, nebolo porušené.\nŽalobca nesúhlasil ani so záverom krajského súdu o tom, že prejednanie priestupku v neprítomnosti\nobvineného, hoci bol riadne na ústne pojednávanie predvolaný, nemožno považovať za porušenie\npráva obvineného na obhajobu v zmysle ust. § 73 ods. 2 zákona o priestupkoch, a nie je samo o\n\nsebe dôvodom na zrušenie rozhodnutia o priestupku, pričom posúdenie otázky, či ospravedlnenie\nobvineného z priestupku na ústnom pojednávaní o prejednaní priestupku je náležité, aj z dôležitého\ndôvodu patrí výlučne do právomoci správneho orgánu, ktorý prejednáva priestupok v priestupkovom\nkonaní. Namietal, že správny orgán nemohol vedieť, aké sú dôvody neprítomnosti žalobcu na prejednaní\npriestupku, keďže v čase vydania rozhodnutia mal k dispozícii žiadosť žalobcu o ospravedlnenie\nneúčasti spolu s odôvodnením, avšak k dispozícii ju nemal konkrétny pracovník, ktorý vydal napadnuté\nrozhodnutie, nastoliac otázku, ako mohol posúdiť závažnosť dôvodu neprítomnosti žalobcu na úkone.\nŽalobca tiež poukázal na to, že krajský súd sa nijako nevysporiadal s jeho námietkami ohľadne, že\nv predvolaní na ústne prejednanie na 10.04.2015 nebola žiadna informácia o tom, že by mal žalobca\ndoložiť akékoľvek potvrdenia od lekára ako i s námietkou, že správny orgán mal postupovať v súlade s\nust. § 19 ods. 3 správneho poriadku a vyzvať žalobcu na doplnenie podania - žiadosť o ospravedlnenie.\nZáverom žalobca nesúhlasil so záverom krajského súdu o nedôvodnosti jeho žalobnej námietky, že mu\nnebolo vyhovené a neboli vypočutí ním navrhnutí svedkovia. Uviedol, že z odôvodnenia rozhodnutia\nžalovaného vyplynulo, že práve výpoveď príslušníkov hliadky PZ bola pre žalovaného smerodajná\nv otázke posúdenia konania žalobcu v krajnej núdzi. Mal za to, že konaním žalovaného, ako aj\nprvostupňového správneho orgánu bolo vážnym spôsobom porušené právo žalobcu na obhajobu v\nzmysle čl. 6 ods. 3 písm. d/ Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, nakoľko\nmu nebolo umožnené vypočuť svedkov - príslušníkov hliadky policajného zboru, t.j. jediných svedkov,\nktorí boli prítomní pri údajnom spáchaní priestupku. Krajský súd nesprávne právne posúdil vec, ak dospel\nk záveru, že je postačujúce, ak boli do administratívneho spisu zanesené výpovede príslušníkov hliadky\npolicajného zboru z trestného konania, ktoré bolo vedené na základe trestného oznámenia žalobcu.\nIII.\nVyjadrenie žalovaného k odvolaniu žalobcu\nŽalovaný správny orgán sa vo svojom písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu žalobcu vyjadril\ntak, že navrhoval, aby odvolací súd rozsudkom v zmysle § 219 O.s.p. potvrdil odvolaním napadnuté\nrozhodnutie krajského súdu.\nV dôvodoch vyjadrenia sa v plnej miere stotožnil s rozhodnutím krajského súdu. K obsahu podaného\nodvolania a opakovaným tvrdeniam, resp. námietkam žalobcu zastával nemenné stanovisko a zároveň\nzotrval na všetkých skutočnostiach uvedených vo svojich doterajších vyjadreniach v danej veci. Napriek\ntomu považoval za potrebné sa vyjadriť k opakovaným námietkam žalobcu, týkajúcich sa aplikácie ust.\n§ 33 ods. 2 správneho poriadku zo strany prvostupňového správneho orgánu ako i žalovaného. Uviedol,\nže v napadnutom konaní o priestupku bola žalobcovi zo strany prvostupňového správneho orgánu\nnepochybne opakovane umožnená aplikácia práv vyplývajúcich z ust. § 33 ods. 2 správneho poriadku\na síce pred vydaním rozhodnutia vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia, spôsobu ich zistenia, príp.\nnavrhnúť ich doplnenie. Uvedené svoje právo mohol účastník využiť kedykoľvek v priebehu konania, o\nčom bol zo strany prvostupňového správneho orgánu opakovane upovedomovaný. To, že svoje právo\nnevyužil, však nemôže byť považované za chybu v konaní na strane správnych orgánov. Formálne\nzopakovanie administratívneho konania, resp. jeho časti alebo jednotlivého úkonu by zároveň podľa\nnázoru žalovaného nepredstavovalo pre účastníka, vo vzťahu ku skutkovej stránke veci, reálnu možnosť\ndosiahnuť rozhodnutie v jeho prospech, naviac s prihliadnutím na doterajší spôsob jeho obhajoby je\notázne, aké tvrdenia, či návrhy na vykonanie dôkazov by mohol predložiť, aby ich vykonaním došlo\nk podstatnej zmene skutkového stavu. Žalovaný konštatoval, že realizácia práva vyplývajúceho z\nust. § 33 ods. 2 správneho poriadku bola žalobcovi opakovane umožnená zo strany prvostupňového\nsprávneho orgánu a keďže v konaní o odvolaní nedoplnil žiadne nové podklady, aplikáciu ust. § 33 ods.\n2 správneho poriadku v štádiu odvolacieho konania vo vzťahu k účastníkovi konania, nepovažoval za\nnevyhnutnú, resp. relevantnú. Poukázal tiež na to, že zo žiadneho zákonného ustanovenia nevyplýva pre\nprvostupňový správny orgán, resp. odvolací správny orgán povinnosť osobitne upovedomovať účastníka\nkonania, že konanie smeruje k vydaniu meritórneho rozhodnutia vo veci.\nVo vzťahu k namietanému nevykonaniu žalobcom navrhnutých dôkazov výsluchom osôb žalovaný\nopakovane uviedol, že matka žalobcu sa k veci vyjadrila v priebehu objasňovania priestupku do\nzáznamu o podaní vysvetlenia a tento spôsob považoval správny orgán za dostatočný. Popis skutku dopravného priestupku žalobcu zo strany príslušníkov PZ bol jasne, podrobne a zrozumiteľne uvedený\n\nv samotnej správe o výsledku objasňovania priestupku, kde sa žalobca priamo na mieste odmietol\nku skutočnostiam, ktoré mu boli kladené za vinu, akokoľvek vyjadriť. Zároveň počas celého konania\no priestupku žalobca žiadnym spôsobom nespochybňoval konanie členov hliadky PZ, ktorá zistila a\nzdokumentovala dopravný priestupok (jazdu bez vodičského oprávnenia). Úkony (t. j. aj príslušníkov\nhliadky PZ) boli vykonané aj v rámci trestného konania vedeného na podklade trestného oznámenia\npodaného žalobcom na neznámeho páchateľa. Predmetné skutočnosti boli v súlade s ust. § 34 ods. 1\nzákona o správnom konaní použité aj v konaní o dopravnom priestupku menovaného, a to minimálne vo\nforme uznesenia o zastavení trestného stíhania, ktoré bolo súčasťou spisového materiálu a ktoré okrem\niného obsahovalo aj prepis podstatných skutočností z výpovedi príslušníkov PZ.\nŽalovaný zastával názor, že prvostupňový správny orgán v uvedenej veci dostatočne zistil skutkový\nstav, pričom prvostupňový správny orgán v uvedenom konaní vychádzal zo všetkých dôkazov, ktoré v\npriebehu konania vyšli najavo. Opakovane poukázal na to, že správne orgány nie sú povinné vyhovieť\nvšetkým návrhom na vykonanie dokazovania zo strany žalobcu, pričom dôvody, prečo tak nevykonali,\ndostatočným spôsobom uviedli a odôvodnili v samotných rozhodnutiach.\nNa dotvorenie obrazu o osobe žalobcu žalovaný v závere poukázal na to, že žalobca už v minulosti v\nroku 2012, v čase keď ešte nebol držiteľom vodičského oprávnenia, bol príslušným súdom postihnutý\nza prečin Ohrozenie pod vplyvom návykovej látky podľa ust. § 289 ods. 1 Trestného zákona. Následne\n09.06.2014 sa dopustil priestupku, pre ktorý je vedené toto konanie. Dňa 22.07.2014 bolo žalobcovi\nudelené vodičské oprávnenie sk. B,B1, AM a dňa 08.08.2015 bol menovanému zadržaný jeho vodičský\npreukaz podľa ust. § 70 ods. 1 písm. a/ zákona o cestnej premávke pre podozrenie zo spáchania prečinu\nOhrozenie pod vplyvom návykovej látky (odmietnutím podrobiť sa vyšetreniu na zistenie prítomnosti\nalkoholu v dychu), ktorý je zadržaný doposiaľ, a kde je v súčinnosti s menovaným vedené konanie\npríslušným orgánom.\nIV.\nKonanie pred odvolacím súdom\nDňom 1. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len\nS.s.p.) upravujúci v zmysle § 1 a) právomoc a príslušnosť správneho súdu konajúceho a rozhodujúceho\nv správnom súdnictve, b) konanie a postup správneho súdu, účastníkov konania a ďalších osôb v\nsprávnom súdnictve.\nPodľa ust. § 492 ods. 2 zák. č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok účinný od 01.07.2016, odvolacie\nkonania podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti\ntohto zákona sa dokončia podľa doterajších predpisov.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (ust. § 10 ods. 2, § 246c ods. 1 prvá veta O.s.p)\npreskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v medziach\npodaného odvolania žalobcu (ust. § 246c ods. 1 prvá veta O.s.p. a § 212 ods. 1 O.s.p. a ust. § 492 ods.\n2 S.s.p.), odvolanie prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (ust. § 250ja ods. 2 O.s.p., §\n492 ods. 2 S.s.p.), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej\ntabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk (ust. § 156 ods. 1\na ods. 3 O.s.p. v spojení s ust. § 246c ods. 1 veta prvá a § 211 ods. 2 O.s.p. a ust. § 492 ods. 2 S.s.p.)\na dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.\nPredmetom odvolacieho konania v preskúmavanej veci bol rozsudok krajského súdu, ktorým súd prvého\nstupňa zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti a zrušenia rozhodnutia\nžalovaného č. KRPZ-PO-KDI3-65/2015-P zo dňa 31. júla 2015.\nOdvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v\nrámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie žalovaného správneho orgánu, v spojení\ns rozhodnutím správneho orgánu prvého stupňa, ako aj konania im predchádzajúce, najmä z toho\npohľadu, či sa súd prvého stupňa vysporiadal so zásadnými námietkami uvedenými v žalobe a z\ntakto vymedzeného rozsahu, či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia\nžalovaného.\n\nPredmetom preskúmavacieho konania súdu v danej veci bolo rozhodnutie žalovaného č. KRPZPO-KDI3-65/2015-P zo dňa 31. júla 2015, ktorým žalovaný zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil\nprvostupňové rozhodnutie Okresného dopravného inšpektorátu v Levoči, Okresného riaditeľstva\nPolicajného zboru v Poprade č. ORPZ-PP-ODI3-88/2014-P zo dňa 10. apríla 2015.\nOkresné riaditeľstvo Policajného zboru Poprad, Okresný dopravný inšpektorát Levoča rozhodnutím č.\nORPZ-PP-ODI3-88/2014-P zo dňa 10. apríla 2015 žalobcu uznal za vinného zo spáchania priestupku\nproti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky podľa ust. § 22 ods. 1 písm. c/, l/ zákona č. 372/1990\nZb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov za porušenie ust. § 4 ods. 1 písm. b/, § 4 ods. 2\npísm. a/ zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení\nneskorších predpisov, ktorého skutku sa žalobca dopustil na skutkovom základe uvedenom vo výroku\ntohto rozhodnutia, a uložil mu pokutu podľa ust. § 22 ods. 2 písm. a/, f/ zákona vo výške 500,- Eur a\nzákaz činnosti viesť motorové vozidlá na dobu 24 mesiacov.\nV procese posudzovania zákonnosti napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa odvolací súd vychádzal\nzo skutkových zistení vyplývajúcich z administratívneho spisu, obsiahnutých v odôvodnení napadnutého\nprvostupňového rozsudku, ktoré z tohto dôvodu neopakuje a súčasne na ne poukazuje.\nOdvolací súd po vyhodnotení odvolacích dôvodov vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu\na vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu v zmysle ustanovenia § 219 ods.\n2 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 O.s.p. a s § 492 ods. 2 S.s.p. konštatuje, že nezistil dôvod na to, aby\nsa v zásade odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov vo veci samej, spolu\nso správnym poukazom na právnu úpravu vzťahujúcu sa k predmetu konania, uvedených v odôvodnení\nnapadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie\nvýroku napadnutého rozsudku. Senát odvolacieho súdu považuje právne posúdenie preskúmavanej veci\nkrajským súdom za správne a súladné so zákonom. Vzhľadom k tomu, aby neopakoval pre účastníkov\nznáme skutočnosti, na zdôraznenie správneho skutkového a právneho záveru súdu prvého stupňa\nuvádza.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky predovšetkým upriamuje pozornosť na to, že súd v procese\nsúdneho prieskumu nie je súdom skutkovým. Jeho úlohou pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a\npostupu správneho orgánu podľa piatej časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku (upravujúcej\nrozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov (§§ 247 a nasl. O.s.p.)\nje posudzovať, či správny orgán príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre\nvydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkom konania, či\nrozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom\npredpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi\nako aj s procesnoprávnymi predpismi. Súdny prieskum zákonnosti rozhodnutia žalovaného správneho\norgánu je určený rozsahom dôvodov uvedených v žalobe, ktorými žalobca namieta nezákonnosť\nrozhodnutia správneho orgánu, tvrdiac, že nezákonným rozhodnutím správneho orgánu a postupom\nmu predchádzajúcim bol ukrátený na svojich hmotnoprávnych alebo procesnoprávnych právach.\nZákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu\npredchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia.\nV rámci správneho prieskumu súd teda skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané\nv žalobe, či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym\norgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 O.s.p.).\nPri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v\nčase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie\nnapadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 1 O.s.p.).\nAk správny orgán podľa osobitného zákona rozhodol o spore alebo o inej právnej veci vyplývajúcej z\nobčianskoprávnych, pracovných, rodinných a obchodných vzťahov (§ 7 ods. 1) alebo rozhodol o uložení\nsankcie, súd pri preskúmavaní tohto rozhodnutia nie je viazaný skutkovým stavom zisteným správnym\norgánom. Súd môže vychádzať zo skutkových zistení správneho orgánu, opätovne vykonať dôkazy už\n\nvykonané správnym orgánom alebo vykonať dokazovanie podľa tretej časti druhej hlavy (§ 250i ods.\n2 O.s.p.).\nDo uvedenej právnej normy bola transformovaná požiadavka tzv. „plnej jurisdikcie“ ako atribútu práva\nna spravodlivý proces, v zmysle ktorej súd pri svojom rozhodovaní nesmie byť obmedzený v skutkových\notázkach len tým, čo vo veci zistil správny orgán, a to ani čo do rozsahu vykonaných dôkazov, ani\nich obsahu a hodnotenia zo známych hľadísk závažnosti, zákonnosti a pravdivosti. Súd teda celkom\nsamostatne a nezávisle hodnotí správnosť a úplnosť skutkových zistení zadovážených správnym\norgánom, a ak pritom zistí skutkové, či (procesné) právne pochybenia, môže v zrušujúcom rozhodnutí\nsprávnemu orgánu uložiť povinnosť na ich odstránenie, nahradenie alebo doplnenie, alebo tak urobí\nsám.\nOdvolací súd zistil, že súd prvého stupňa v danej veci v procese súdneho prieskumu\nnapadnutého rozhodnutia žalovaného v spojení s prvostupňovým správnym rozhodnutím a konania im\npredchádzajúcim náležite postupoval v zmysle procesných pravidiel zákonodarcom nastolených v druhej\nhlave piatej časti Občianskeho súdneho poriadku citovaných vyššie, keď súdny prieskum napadnutých\nrozhodnutí vykonal v dostatočnom rozsahu pri správnej aplikácii právnej úpravy zákona č. 372/1990\nZb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov v spojení s právnou úpravou zákona č. 8/2009 Z. z. o\ncestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, sledujúc účel\na cieľ administratívneho trestania zákonodarcom nastoleného v právnej úprave zákona o priestupkoch\nv spojení s právnou úpravou zákona o cestnej premávke.\nVI.\nPrávne posúdenie odvolacím súdom\nPodľa čl. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) Slovenská republika je zvrchovaný,\ndemokratický a právny štát.\nPodľa čl. 2 ods.2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu\na spôsobom, ktorý ustanoví zákon.\nV zmysle čl. 1 ods. 1 prvá veta ústavy je Slovenská republika zvrchovaný, demokratický a právny štát.\nZákladnú premisiu materiálneho právneho štátu prezentuje všeobecná záväznosť práva pre všetkých.\nTo znamená, že štátne orgány, orgány územnej samosprávy, ako aj každý jednotlivec musí konať tak,\nako určuje právny poriadok. Základom interpretácie a aplikácie čl. 1 ods. 1 je zabezpečenie materiálneho\na nie formálneho právneho štátu. Ústavný súd SR princíp materiálneho právneho štátu prezentoval v\nprávnom názore: ,,V právnom štáte, v ktorom sú ako neoddeliteľné súčasti okrem iných stelesnené\nprincípy, ako sú právna istota a spravodlivosť (princíp materiálneho právneho štátu), čo možno spoľahlivo\nvyvodiť z čl. 1 ústavy, sa osobitný dôraz kladie na ochranu tých práv, ktoré sú predmetom jej úpravy.\nPovinnosťou všetkých štátnych orgánov je zabezpečiť reálnu možnosť ich uplatnenia tými subjektmi,\nktorými boli priznané“ (ÚS 17/1999, Nález z 22. septembra 1999. Zbierka nálezov a uznesení Ústavného\nsúdu SR 1999, s. 365; zhodne I.ÚS 44/1999, Nález z 13. októbra 1999. Zbierka nálezov a uznesení\nÚstavného súdu SR 1999, s. 382, I.ÚS 10/98)“. (I.ÚS 54/02. Nález z 13. novembra 2002. Zbierka nálezov\na uznesení Ústavného súdu SR 2002 - II. polrok, s. 750).\nZ uvedeného vyplýva, že pre zabezpečenie materiálneho právneho štátu je povinnosťou mocenských\norgánov štátu konať a rozhodovať v súlade so zákonom v zmysle čl. 2 ods. 2 ústavy.\nPodľa čl. 152 ods. 4 ústavy výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne\nzáväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.\nZ uvedeného článku ústavy vyplýva, že výklad a uplatňovanie všeobecne záväzných právnych predpisov\nmusí byť v súlade s ústavou. Vplyvom ústavy dochádza k vsunutiu jej obsahovo-hodnotových vlastností\ndo všeobecných pojmov zákona tak, aby bol zabezpečený ústavne konformný výklad. Požiadavka na\nústavne konformnú aplikáciu a výklad zákona je súčasťou zákonnosti rozhodnutia ako individuálneho\nsprávneho aktu. Práve tu je ťažisko činnosti správneho súdnictva, pretože dikcia zákona nemôže byť\ninterpretovaná izolovane, mimo zmyslu a účelu zákona, cieľa právnej regulácie, ktorý zákon sleduje.\nOrgány štátu realizujúc svoju rozhodovaciu právomoc sú pri výkone svojej moci povinné postupovať v\n\nzmysle čl. 2 ods. 2 ústavy, s prihliadnutím na to, že súčasne sú viazané aj právnou úpravou obsiahnutou\nv medzinárodných zmluvách, ktorými je Slovenská republika viazaná (čl. 7 Ústavy SR) a po vstupe\nSlovenskej republiky do Európskeho spoločenstva, Európskej únie postupovať tiež v súlade s právne\nzáväznými predpismi Európskeho spoločenstva, Európskej únie.\nPodľa § 74 ods. 1 zákona č. 372/1990 Zb. o priestupku koná správny orgán v prvom stupni ústne\npojednávanie. V neprítomnosti obvineného z priestupku možno vec prejednať len vtedy, ak sa odmietne\ndostaviť na ústne pojednávanie, hoci bol riadne predvolaný, alebo sa nedostaví bez náležitého\nospravedlnenia alebo bez dôležitého dôvodu.\nPodľa § 73 ods. 2 zákona č. 372/1990 Zb. obvinený z priestupku má právo vyjadriť sa ku všetkým\nskutočnostiam, ktoré sa mu kladú za vinu a k dôkazom o nich, uplatňovať skutočnosti a dôkazy na svoju\nobhajobu, podávať návrhy a opravné prostriedky. K výpovedi ani k priznaniu ho nemožno donucovať.\nPodľa ust. § 51 zák. č. 372/1990 Zb. o priestupkoch, ak nie je v tomto alebo v inom zákone ustanovené\ninak, vzťahujú sa na konanie o priestupkoch všeobecné predpisy o správnom konaní. (zák. č. 71/1967\nZb. o správnom konaní )\nPodľa ust. § 3 ods. 1, 5 zák. č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok), správne orgány\npostupujú v konaní v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi. Sú povinné chrániť záujmy štátu\na spoločnosti, práva a záujmy fyzických osôb a právnických osôb a dôsledne vyžadovať plnenie ich\npovinností.\nRozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne\norgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali\nneodôvodnené rozdiely.\nPodľa ust. § 32 ods. 1 správneho poriadku, správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav\nveci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi\núčastníkov konania.\nPodľa ust. § 34 ods. 5 správneho poriadku, správny orgán hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý\ndôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti.\nPrávna teória v rámci verejnoprávnej zodpovednosti za protispoločenské konanie rozoznáva trestné\nčiny, priestupky, iné správne delikty, v ďalšej špecifikácii ešte správne disciplinárne delikty a správne\ndelikty poriadkové. Deliktom je len také porušenie povinnosti (konanie alebo opomenutie), ktoré\nkonkrétny zákon takto označuje. Rozlišovacím kritériom medzi jednotlivými druhmi deliktov podľa\nzávažnosti je miera ich typovej spoločenskej nebezpečnosti vyjadrenej v znakoch skutkovej podstaty, u\niných správnych deliktov a disciplinárnych deliktov ešte aj okruh subjektov, ktoré sa deliktu môžu dopustiť\n(výstižne to určuje napr. zákon o priestupkoch). Iné správne delikty sú svojou povahou najbližšie práve\npriestupkom. V oboch prípadoch ide o súčasť tzv. správneho trestania, o postih správnym orgánom\nza určité nedovolené konanie (či opomenutie). Je potrebné zdôrazniť, že formálne označenie určitého\ntypu protispoločenského konania a tomu zodpovedajúce zaradenie medzi trestné činy, priestupky, iné\nsprávne delikty a z toho vyvodené následky v podobe sankcií, vrátane príslušného konania, pritom či\nuž ide o oblasť súdneho alebo správneho trestania, je len vyjadrením reálnej trestnej politiky štátu, teda\nreflexia názoru spoločnosti na potrebnú mieru ochrany jednotlivých vzťahov a záujmov. Kriminalizácia,\nči naopak dekriminalizácia určitého konania nachádza výraz v platnej právnej úprave a v ich zmenách,\nvoľbe procesných nástrojov potrebných k odhaleniu a dokázaniu konkrétnych skutkov ako aj prísnosti\npostihu delikventa.\nV zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva treba pojmy ,,trestné obvinenie“ a ,,práva\na záväzky občianskej povahy“ pokiaľ ide o rozsah aplikovateľnosti čl. 6 ods. 1 Dohovoru vykladať\nautonómne od ich definovania vo vnútroštátnom právnom poriadku členských štátov dohovoru (pozri\nnapr. rozsudok Neumeister v. Rakúsko z júla 1976).\nNapokon aj Odporúčanie výboru ministrov č. R(91) pre členské štáty o správnych sankciách, ktoré bolo\nschválené Výborom ministrov z 13. februára 1991 na 452. zasadnutí zástupcov ministrov, odporúča\nvládam členských štátov, aby sa vo svojom práve aj praxi riadili zásadami, ktoré vyplývajú z tohto\n\nodporúčania. Pokiaľ ide o rozsah pôsobnosti tohto odporúčania, je v ňom uvedené, že sa vzťahuje\nna správne akty, ktorými sa ukladá postih za správanie, ktoré je v rozpore s uplatniteľnými pravidlami,\nči už ide o pokuty alebo iné opatrenia trestnej povahy bez ohľadu na to, či majú peňažnú alebo inú\npovahu. Tieto druhy postihu sa považujú za správne sankcie. Podľa zásady č. 6 tohto odporúčania\nje nevyhnutné v rámci správneho konania vo veciach správnych sankcií poskytovať okrem záruk\nspravodlivého správneho konania v zmysle rezolúcie (77)31 aj pevne zavedené záruky v trestnom\nkonaní.\nRovnako Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojej rozhodovacej činnosti ustálil, že trestnoprávne\nprincípy sa analogicky aplikujú i v správnom trestaní, a že trestanie za správne delikty (priestupky,\nsprávne delikty právnických osôb a správne delikty fyzických osôb - podnikateľov) podlieha obdobnému\nrežimu ako trestný postih za trestné činy (bližšie pozri napr. sp.zn. 3Sžn 68/2004, 3Sž 85/2007, 8Sžo\n28/2007, 8Sžo 147/2008).\nVychádzajúc z uvedeného odvolací súd taktiež ako súd prvého stupňa zameral svoju pozornosť na\nto, či v preskúmavanej veci boli zaručené práva žalobcu na spravodlivý proces. Skutkové zistenia v\npredmetnej veci vyplývajúce z administratívneho spisu potvrdzujú, že žalobca konaním opísaným vo\nvýroku rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa porušil povinnosť ustanovenú v § 4 ods. 1 písm.\nb/, ods. 2 písm. a/ zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov\nv znení neskorších predpisov, ktorým konaním naplnil skutkovú podstatu priestupku proti bezpečnosti a\nplynulosti cestnej premávky podľa ust. § 22 ods. 1 písm. c/, l/ zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v\nznení neskorších predpisov. Krajský súd venoval dostatočnú a náležitú pozornosť súdnemu prieskumu\nrozhodnutí správnych orgánov oboch stupňov a konaniam im predchádzajúcich a to aj v rozsahu\nprávneho posúdenia žalovaným správnym orgánom, na základe ktorého žalovaný vyvodil záver totožný\nso záverom prvostupňového správneho orgánu o splnení zákonných podmienok pre rozhodnutie o vine\na uložení sankcie žalobcovi za spáchaný priestupok. Krajský súd skutkové zistenia a právne závery\no správnosti a zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného v spojení s prvostupňovým správnym\nrozhodnutím aj náležite odôvodnil v súlade so zákonom (§ 157 ods. 2 O.s.p.). S právnym posúdením\nveci súdom prvého stupňa sa stotožnil aj odvolací súd.\nNajvyšší súd odvolacie námietky žalobcu nepovažoval za spôsobilé spochybniť skutkové ako i právne\nzávery krajského súdu, ktorý svoje rozhodnutie i náležite odôvodnil. Aj podľa názoru odvolacieho\nsúdu postup správneho orgánu prvého stupňa v priestupkovom konaní vedenom proti žalobcovi bol\nsúladný so zákonom o priestupkoch. Podľa ust.§ 74 ods. 1 zákona o priestupkoch bol správny orgán za\nurčitých v zákone taxatívne vymenovaných dôvodov, oprávnený prejednať priestupok v neprítomnosti\nobvineného. Prvostupňový správny orgán prejednal vec bez nariadenia ústneho pojednávania, keďže\nsa žalobca ako obvinený z priestupku bez náležitého dôvodu nedostavil, hoci bol viackrát riadne\na včas písomne predvolaný a svoju neprítomnosť vopred náležite neospravedlnil. Z odôvodnenia\nrozhodnutia žalovaného vyplynulo, že prvostupňový správny orgán nemal v čase konania a rozhodnutia\nk dispozícií ospravedlnenie žalobcu z neúčasti na nariadenom ústnom prejednaní (čo bolo vinnou\nvnútorného prerozdeľovania došlej pošty). Žalovaný ospravedlnenie žalobcu z neúčasti na nariadenom\nústnom prejednaní priestupku vyhodnotil ako ospravedlnenie bez náležitého dôvodu, keď konštatoval,\nže opakované ospravedlňovania žalobcu zo zdravotných dôvodov, lekárskeho vyšetrenia alebo pobytu v\nkúpeľoch, bez ich podloženia relevantnými podkladmi nie sú náležité a takéto konanie žalobcu vyhodnotil\nako prieťahy a obštrukcie v konaní v snahe vyhnúť sa zodpovednosti a postihu za spáchaný priestupok.\nŽalovaný v procese odvolacieho konania správne postupoval, keď posudzoval, či prejednaním\npriestupku žalobcu bez jeho prítomnosti ako obvineného z priestupku, nedošlo k odňatiu jeho práva na\nkonanie, keďže prvostupňové ako i druhostupňové konanie tvoria jeden celok. Žalovaný vychádzajúc zo\nskutkových zistení vyplývajúcich z administratívneho spisu v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia\nnáležite uviedol dôvody, na základe ktorých ustálil svoj právny záver, že prvostupňový správny orgán\nneodňal žalobcovi právo na konanie, keď prejednal vec a vydal rozhodnutie v jeho neprítomnosti.\nOdvolací súd dáva do pozornosti žalobcu, že posúdenie otázky, či ospravedlnenie obvineného z\npriestupku z neúčasti na ústnom pojednávaní o prejednaní priestupku je náležité a spĺňa podmienku\nospravedlnenia z neúčasti z dôležitého dôvodu, patrí do právomoci správneho orgánu, ktorý prejednáva\npriestupok v priestupkovom konaní. Svoju úvahu správny orgán je povinný v odôvodnení rozhodnutia\nnáležite odôvodniť. Súd v procese súdneho prieskumu preskúmava len, či správny orgán nevybočil z\nmedzí a hľadísk ustanovených zákonom (§ 245 ods. 2 O.s.p.). Z vyššie uvedeného dôvodu odvolací\n\nsúd zhodne ako súd prvého stupňa nesúhlasil s námietkou žalobcu, že prejednaním priestupku v jeho\nneprítomnosti bolo porušené jeho právo na obhajobu. Právo žalobcu na obhajobu vyjadruje požiadavku,\nvyjadrenú v trestnoprávnych predpisoch, aby v konaní administratívneho trestania, bola zaručená plná\nochrana zákonných záujmov a práv osoby, proti ktorej sa takéto konanie vedie tak, aby boli náležite\na včas objasnené skutočnosti, ktoré túto osobu viny zbavujú alebo ju aspoň zmierňujú. Odvolací súd\nzhodne so súdom prvého stupňa mal preukázané zo skutkových zistení daného prípadu, že žalobca\nbol viackrát opätovne predvolávaný na ústne pojednávania a poučovaný v rámci predvolaní o možnosti\nprejednania priestupku v jeho neprítomnosti, preto nemožno vytýkať správnym orgánom oboch stupňov,\nže žalobcovi upreli realizáciu jeho procesných práv, pretože mu preukázateľne bola poskytnutá reálna\nmožnosť zúčastniť sa na ústnom pojednávaní pred správnym orgánom prvého stupňa, ktorú nevyužil\na dôvody neúčasti nepreukázal.\nK námietke žalobcu, že v rozpore s ust. § 33 ods. 1 správneho poriadku mu nebolo zo strany žalovaného\na ani zo strany správneho orgánu prvého stupňa umožnené sa vyjadriť k podkladom rozhodnutia pred\njeho vydaním, odvolací súd konštatuje, že vo vzťahu k zisťovaniu podkladov pre rozhodnutie je správny\norgán povinný aplikovať nielen ust. § 33 správneho poriadku ako všeobecného procesného právneho\npredpisu, ale dať obvinenému z priestupku širšie vymedzenú možnosť, aby sa vyjadril ku všetkým\nskutočnostiam, ktoré sa mu kladú za vinu a k dôkazom o nich, možnosť uplatňovať skutočnosti a dôkazy\nna svoju obhajobu ako i podávať návrhy a opravné prostriedky. (§ 73 ods. 2 zákona o priestupkoch)\nTieto svoje procesné práva obvinený z priestupku môže realizovať počas celého konania a aj v rámci\nobligatórneho ústneho pojednávania v konaní o priestupku. Teda ešte pred vydaním rozhodnutia. Zo\nskutkových zistení vyplývajúcich z administratívneho spisu je zrejmé, že žalobcovi bolo podľa ust. §\n73 ods. 1 zákona o priestupkoch oznámené, že je obvinený zo spáchania priestupku, bol opätovne\npoučovaný podľa ust. § 73 ods. 1, 2 citovaného zákona a podľa ust. § 17 ods. 1 správneho poriadku.\nŽalobca bol taktiež poučený o svojich procesných právach najmä podľa ust. § 33 ods. 2 správneho\nporiadku s poukazom na ust. § 3 ods. 2, § 27 ods. 1 citovaného zákona. Správny orgán pokiaľ\nnariaďuje ústne prejednanie priestupku, na ktoré obvineného z priestupku riadne a včas predvoláva\ns poučením o procesných právach a povinnostiach obvineného z priestupku, nie je povinný osobitne\npred vydaním rozhodnutia vo veci vyzývať obvineného z priestupku, aby sa vyjadril k podkladom\nrozhodnutia, nakoľko svojim vyhýbavým postojom sa sám pripravil o možnosť toto svoje procesné\noprávnenie využiť. Z tohto pohľadu sa námietka žalobcu aj odvolaciemu súdu javí ako účelová. Túto\npovinnosť nemá ani druhostupňový správny orgán, pokiaľ obvinený z priestupku v rámci odvolania\nnenapadol skutkové okolnosti prejednávanej veci a druhostupňový správny orgán za účelom riadneho\nzistenia skutkového stavu nevykoná ďalšie dokazovanie. V predmetnej veci druhostupňový správny\norgán v konaní o odvolaní nedoplnil žiadne dokazovanie, a preto aplikácia ust. § 33 ods. 2 správneho\nporiadku v štádiu odvolacieho konania vo vzťahu k žalobcovi ako účastníkovi konania nebola ani podľa\nnázoru odvolacieho súdu potrebná.\nOdvolací súd sa nestotožňuje ani s argumentáciou žalobcu, že bolo porušené jeho právo na obhajobu\nv zmysle čl. 6 ods. 3 písm. d/ Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.\nŽalobca namietal, že mu nebolo umožnené vypočuť\nsvedkov - príslušníkov hliadky policajného zboru, t.j. jediných svedkov, ktorí boli prítomní pri údajnom\nspáchaní priestupku. Tak ako už bolo vyššie uvedené, zásada práva na obhajobu vyjadruje požiadavku,\naby bola v konaní administratívneho trestania zaručená plná ochrana zákonných záujmov a práv osoby,\nproti ktorej sa vedie takéto konanie. Správny poriadok je vybudovaný na zásade materiálnej pravdy,\nktorá je vyjadrením požiadavky správneho orgánu, čo najúplnejšie a najpresnejšie zistiť skutočný stav\nveci. Na tento účel si musí správny orgán obstarať dôkazy o všetkých rozhodujúcich skutočnostiach\nbez ohľadu na to, v koho prospech svedčia. Vykonávanie dôkazov však patrí do pôsobnosti správneho\norgánu. Účastník je oprávnený navrhovať vykonanie dôkazu, ako aj povinný za účelom preukázania\npravdivosti svojich tvrdení. Správny orgán nie je takýmto návrhom viazaný. Z odôvodnenia rozhodnutia\nprvostupňového správneho orgánu vyplynulo, že ten pri rozhodovaní o priestupku vychádzal z\ndôkazných materiálov, o.i. zo záznamu o podaní vysvetlenia L. zo dňa 30.06.2014, správy o výsledku\nobjasňovania priestupku ako i uznesenia Okresnej prokuratúry Spišská Nová Ves zo dňa 01.10.2014, č.\n2Pv 414/14/8810-4. V administratívnom spise je založené i uznesenie policajta Obvodného oddelenia\nPZ v Spišskom Podhradí sp. zn. ORP-1166/SH-PP-2014 zo dňa 04.09.2014 o zastavení trestného\nstíhania podľa ust. § 215 ods. 1 písm. a/ Trestného poriadku, v ktorom je zaznamenaná výpoveď\nčlenov policajnej hliadky, ktorí zastavili osobné motorové vozidlo, ktoré viedol žalobca. Tým, že správne\norgány pri rozhodovaní o priestupku vychádzali z dôkazov, ktoré výpoveď príslušníkov PZ - hliadky, ktorá\n\nžalobcu priestupkovo riešila, obsahovala, nepopreli realizáciu práv garantovaných čl. 6 bod 3 Dohovoru,\nnakoľko žalobcovi bolo v súlade s ust. § 73 ods. 2 umožnené navrhnúť vykonanie dôkazov, ktoré však\nneboli zo strany správnych orgánov nevyhnutne potrebné vykonať vzhľadom na to, že matka žalobcu\nsa k veci vyjadrila v priebehu objasňovania priestupku a tento spôsob bol vyhodnotený ako postačujúci\na výpovede príslušníkov hliadky PZ boli získané v súlade s ust. § 34 ods. 1 správneho poriadku. Pokiaľ\nteda krajský súd skonštatoval, že dôkazy, t.j. výsluch príslušníkov PZ v rámci priestupkového konania\nboli použité v súlade s ust. § 34 ods. 1 správneho poriadku, s prihliadnutím na obsah záznamu týchto\npríslušníkov PZ z 09.06.2014 z hliadkovej služby na mieste, vec posúdil po právnej stránke správne,\npretože na dokazovanie boli použité také prostriedky, ktorými bolo možné zistiť a objasniť skutočný stav\nveci a ktoré boli získané v súlade s právnymi predpismi.\nOdvolací súd sa nestotožnil ani s argumentáciou žalobcu, že krajský súd sa nijak nevysporiadal s jeho\nnámietkami ohľadne toho, že v predvolaní na ústne prejednanie na 10.04.2015 nebola žiadna informácia\no tom, že by mal doložiť akékoľvek potvrdenia od lekára ako i s námietkou, že správny orgán mal\npostupovať v súlade s ust. § 19 ods. 3 správneho poriadku a vyzvať žalobcu na doplnenie podania žiadosť o ospravedlnenie.\nPodľa ust. § 157 ods. 1, 2 O.s.p., v písomnom vyhotovení rozsudku sa po slovách \"V mene\nSlovenskej republiky\" uvedie označenie súdu, mená a priezviská sudcov a prísediacich, presné\noznačenie účastníkov a ich zástupcov, účasť prokurátora, označenie prejednávanej veci, znenie výroku,\nodôvodnenie, poučenie o lehote na podanie odvolania a náležitostiach odvolania podľa § 205 ods. 1 a\n2, poučenie o možnosti výkonu rozhodnutia a deň a miesto vyhlásenia\nV odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa\nvo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí,\nktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa\npri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd\ndbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.\nV tejto súvislosti poukazuje odvolací súd na ustálenú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, z\nktorej jednoznačne vyplýva, že sa nevyžaduje, aby sa na každý argument strany, teda aj na taký, ktorý je\npre rozhodnutie bezvýznamný dala odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak sa však jedná o argument,\nktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument. (napr.\nRuiz Torija c. Španielsko zo dňa 09.12.1994, Higgins c. Francúzsko z 19.02.1998). Ústavný súd\nSlovenskej republiky taktiež konštantne judikuje, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé\nkonanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho\nrozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky\nsúvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.\nVšeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na\ntie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ\nrozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto\nodôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ\nrozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka\nna spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Vychádzajúc z obsahu odôvodnenia napadnutého\nrozsudku súdu prvého stupňa, odôvodnenie rozsudku krajského súdu spĺňa zákonné podmienky (§ 157\nods. 2 O.s.p.) v súlade s názorom Súdneho dvora ako aj ústavného súdu.\nVzhľadom k uvedenému vyššie odvolací súd mal preukázané, že v danej veci súd prvého\nstupňa v procese súdneho prieskumu napadnutého rozhodnutia žalovaného náležite postupoval v\nzmysle procesných pravidiel zákonodarcom nastolených v druhej hlave piatej časti Občianskeho\nsúdneho poriadku citovaných vyššie. Krajský súd nepochybil, keď skutkový stav zistený správnymi\norgánmi považoval za náležite zistený a správne právne vyhodnotený, čo aj riadne vo svojom\nrozhodnutí odôvodnil. Žalobcove námietky ohľadne procesného postupu správneho orgánu boli\nvo vzťahu k preukázateľným zisteniam zadokumentovaných v administratívnom spise vyhodnotené\nako právne bezvýznamné. Prvostupňový súd vychádzajúc z administratívneho spisu mal spáchanie\nprotispoločenského konania žalobcu a naplnenie skutkovej podstaty priestupku žalobcom za\npreukázaný a takto zistený bol aj náležite právne posúdený a boli aplikované príslušné ustanovenia\nzákona o priestupkoch a zákona o správnom konaní.\n\nZáverom odvolací súd uvádza, že správny súd v rámci súdneho prieskumu rozhodnutia orgánu verejnej\nsprávy prihliada len na tie vady, ktoré by mohli mať vplyv na zákonnosť rozhodnutia, na vady, ktoré\nnie sú žalobcovi na ujmu, súd neprihliada. Rozhodnutie sa nezrušuje preto, aby sa zopakoval proces a\nodstránili formálne vady, ktoré nemôžu privodiť vecne iné či výhodnejšie rozhodnutie pre účastníka (k\ntomu pozri bližšie R 122/2003).\nZ uvedených dôvodov odvolací súd dospel k záveru o nedôvodnosti odvolacích námietok, ktorými\nžalobca namietal, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia - s\nust. § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p., ako aj, že súd prvého stupňa rozhodol vo veci v rozpore s ust. § 205 ods.\n2 písm. d/ O.s.p., nakoľko na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým záverom\nmajúcim za následok porušenie práva žalobcu na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 2 Ústavy SR a čl.\n6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Po preskúmaní danej veci odvolací\nsúd opätovne konštatuje, že mal preukázané, že súd prvého stupňa v procese súdneho prieskumu\nzákonnosti rozhodnutia a postupu žalovaného postupoval v súlade s právnou úpravou ustanovenou v\ndruhej hlave piatej časti Občianskeho súdneho poriadku (§§ 247 a nasl.), náležite preskúmal zákonnosť\nrozhodnutia žalovaného a postup mu predchádzajúci v rozsahu žalobných dôvodov a v odôvodnení\nnapadnutého rozsudku sa náležite vysporiadal so zásadnými žalobnými námietkami. Odvolací súd\ndospel k zhodnému záveru ako súd prvého stupňa, že žalobné námietky žalobcu neboli spôsobilé\npre zrušenie žalobou napadnutého rozhodnutia. Odvolacie námietky žalobcu proti rozsudku krajského\nsúdu preto odvolací súd vyhodnotil ako nedôvodné, ktoré nemohli mať za následok úspešnosť jeho\nodvolacieho návrhu.\nVychádzajúc z uvedeného odvolací súd napadnutý rozsudok krajského súdu ako vecne a právne\nsprávny podľa § 250ja ods. 3 veta druhá O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p. a s § 219\nods. 1, 2 O.s.p. a s § 492 ods. 2 S.s.p. potvrdil, stotožniac sa v zásade aj s dôvodmi jeho rozhodnutia\n(§ 219 ods. 2 O.s.p v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p.), keď nezistil ani okolnosti, ku ktorým by\nmusel prihliadať z úradnej povinnosti.\nO náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle ustanovenia ust. § 250k ods. 1,\ns ust. § 246c ods. 1 a s ust. § 224 ods. 1 O.s.p. a s ust. § 492 ods. 2 S.s.p.. Žalobcovi náhradu trov\nodvolacieho konania nepriznal z dôvodu jeho neúspechu v odvolacom konaní.\nToto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 veta tretia\nzákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.\nmája 2011).\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "6S/39/2015", "guid": null, "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 209/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 209/04 z 23. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-23", "citacie_n": 17647, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc"}, {"guid": "ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-03", "citacie_n": 11296, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c"}, {"guid": "ussr:06e8c539-f6a9-4c2e-b860-a8506e87114b", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 54/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 54/02 z 13. 11. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-11-13", "citacie_n": 2999, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:06e8c539-f6a9-4c2e-b860-a8506e87114b"}, {"guid": "ussr:9e89727c-57fd-4127-833c-97a2c28bf13b", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 10/98", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 10/98 z 26. 5. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-05-26", "citacie_n": 1454, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9e89727c-57fd-4127-833c-97a2c28bf13b"}], "citovane_v": []}