{"guid": "375928fd-c0eb-4ab2-8f32-60ac8bd33bc4:21e6b676-3bc8-43c9-b341-2b17223a2d4a", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2018:8015200141.1", "spisova_znacka": "7Sžo/72/2016", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Sžo/72/2016 z 28. 6. 2018", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28. júna 2018, sp. zn. 7Sžo/72/2016, ECLI:SK:NSSR:2018:8015200141.1", "identifikacne_cislo": "8015200141", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "Mgr. Pavel Ištók", "sudca_id": 117, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/mgr-pavel-istok-117", "datum_vydania": "2018-06-28", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Zrušené"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2013/39", "nazov": "zákon č. 39/2013 Z. z. o integrovanej prevencii a kontrole znečisťovania životného prostredia a o zmene a doplnení niektorých zákonov", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2013/39", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/39-2013"}], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/21e6b676-3bc8-43c9-b341-2b17223a2d4a", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2018:8015200141.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2018:8015200141.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2018:8015200141.1/text", "citacie_n": 1, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n7Sžo/72/2016\n8015200141\n28. 06. 2018\nJUDr. Zdenka Reisenauerová\nECLI:SK:NSSR:2018:8015200141.1\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky, v právnej veci žalobcu: GEOPOL PREŠOV, s.r.o., so sídlom\nMasarykova 11, 080 01 Prešov, IČO: 31 698 549, zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr. Petrom\nRakom, advokátom so sídlom Masarykova 13, 080 01 Prešov, proti žalovanej: Slovenská inšpekcia\nživotného prostredia, ústredie - útvar integrovaného povoľovania a kontroly, so sídlom Jeséniova 17D,\n813 01 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu žalovaného č. 54-3075/27/2015/\nPos z 5. februára 2015, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Prešove č. k. 6S/6/2015-136\nz 15. apríla 2016, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. 6S/6/2015-136 z 15. apríla\n2016 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.\nodôvodnenie:\nI.\nKrajský súd v Prešove (ďalej v texte rozsudku len „prvostupňový súd“ alebo „krajský súd“) napadnutým\nrozsudkom podľa ustanovenia § 250j ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) zamietol\nžalobu žalobcu ako nedôvodnú a účastníkom nepriznal náhradu trov konania v zmysle ustanovenia §\n250k ods. 1 O.s.p.\nPodanou žalobou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti vyššie uvedeného rozhodnutia\nžalovanej, ktorým bolo zmenené rozhodnutie Inšpektorátu životného prostredia Košice č.\n4492500214/7599-32538/Val z 13. novembra 2014 tak, že znížila výšku pokuty na 12.800,- Eur,\nktorá bola uložená podľa § 37 ods. 3 písm. a/ zákona o č. 39/2013 Z.z. o integrovanej prevencii\na kontrole znečisťovania životného prostredia a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len\n„zákon č. 39/2013 Z.z.“) za správny delikt, ktorého sa žalobca dopustil tým, že vykonával činnosť v\nrozpore s Integrovaným povolením udeleným rozhodnutím číslo: 15789-24524/2008/Mil/5714101088 z\n25. júla 2008 v znení zmien vydaných Inšpektorátom životného prostredia Košice číslo: 423-9721/2010/\nMil/571410108/Z1 z 9. apríla 2010 a č. 7859-31233/2010/Mil/571410108/Z2 z 10. novembra 2010 (ďalej\nlen „Integrované povolenie“) v prevádzke Dekontaminačné stredisko Kapušany pri Prešove (ďalej len\n„prevádzka“), čím nesplnil povinnosti ustanovené v § 26 ods. 1 písm. a/ a c/ zákona č. 39/2013 Z.z.,\nt. j. vykonávať činnosť v prevádzke v súlade s vydaným povolením a udržiavať prevádzku v súlade s\npodmienkami určenými v Integrovanom povolení. Ostatné časti rozhodnutia Inšpektorátu zostávajú v\nplatnosti bez zmeny.\nV odôvodnení rozhodnutia krajský súd považoval námietky žalobcu uvedené v žalobe za nedôvodné.\nPodľa názoru krajského súdu, žalovaná sa v napadnutom rozhodnutí podrobne zaoberala námietkami\nžalobcu, ktoré aj zdôvodnila a podporila znením príslušných paragrafov zákona a citáciou dôkazných\n\nmateriálov. Doklady predložené v rámci kontroly samotným žalobcom poukázali na porušenie zákona\na podmienok stanovených v Integrovanom povolení a na hrubé porušenie povinností žalobcu pri\nprevádzkovaní skládky - Dekontaminačné stredisko Kapušany pri Prešove. Ďalej poznamenal, že už\nv čase kontroly boli jednoznačne zistené a preukázané porušenia zákona a žalobca nepredložil na\npožiadanie žiadny nový dôkaz na zmenu skutočností zistených počas kontroly.\nDôvodil, že žalovaná v odôvodnení napadnutého rozhodnutia podrobne popísala postup\nprvostupňového aj druhostupňového orgánu štátnej správy v čase od mimoriadnej environmentálnej\nkontroly inšpektorátu až do doby druhého odvolania žalobcu podaného dňa 27. novembra 2014.\nKontrola inšpektorátu bola vykonaná dňa 10. októbra 2013 na základe podnetu č. P-99/2013, predmetom\nktorého bolo preskúmanie porušenia rozhodnutia Slovenskej inšpekcie životného prostredia Košice\nč. 5789-24542/2008/Mil/571410108 spoločnosťou GEOPOL PREŠOV, s.r.o.. Podľa jeho názoru sa v\nodôvodnení rozhodnutia žalovaná podrobne zaoberala všetkými námietkami a pripomienkami žalobcu\naj napriek tomu, že sa zopakovali v obidvoch odvolaniach podaných dňa 16. júna 2014 a 27. novembra\n2014.\nKonštatoval, že na zistenie materiálnej pravdy nebolo potrebné ďalšie rozsiahle dokazovanie ako\npožadoval žalobca, nakoľko bola zistená pri kontrole a z predložených dokladov, ktoré predložil\nsamotný žalobca. Žalovaná nenariadila prvostupňovému správnemu orgánu (Inšpektorátu) vykonať\nnové dokazovanie ani novú kontrolu, ale rozhodnutie bolo zrušené z dôvodu nepreskúmateľnosti, t.j. že\nprvostupňový správny orgán nedostatočne vyhodnotil kontrolu v tom, že sa nevysporiadal so všetkými\nnámietkami žalobcu dostatočne.\nV procese vydávania rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu bol dodržaný aj postup v zmysle §\n33 Správneho poriadku a prvostupňový správny orgán dal možnosť žalobcovi vyjadriť sa pred vydaním\nrozhodnutia, čo žalobca aj využil a svoje vyjadrenie z 8. októbra 2014 doručil na inšpektorát dňa 15.\noktóbra 2014. Žalobca však Inšpektorátu pred vydaním rozhodnutia dôkazy nepredložil.\nTvrdenie žalobcu, že žalovaná sa neriadila svojím predchádzajúcim právnym názorom a nepožadovala\ndoplniť dokazovanie sa podľa krajského súdu nezakladá na pravde. Pri kontrole boli preukázateľne\nzistené nedostatky v prevádzke, ktoré boli v rozpore s podmienkami Integrovaného povolenia a s\nustanoveniami zákona č. 39/2013 Z.z.. Dokazovanie mohol doplniť samotný žalobca predložením\nrelevantných dokladov na inšpektorát o podaní hlásení o vzniku odpadu a nakladaní s ním a o zaslaní\nevidenčných listov zariadenia za príslušné roky, čo však neurobil.\nĎalej uviedol, že žalovaná sa v napadnutom rozhodnutí veľmi podrobne zaoberala každou námietkou\nžalobcu a v odôvodnení uviedla, že žalobca sa odvoláva aj proti porušeniu podmienky, ktorá v rozhodnutí\nprvostupňového správneho orgánu nebola zahrnutá, a že v obidvoch svojich odvolaniach mechanicky\nopakuje doslova svoje námietky. Žalobca ako prevádzkovateľ dekontaminačného strediska musí mať v\nzmysle zákona č. 39/2013 Z.z. presný prehľad a doklady o množstve a druhu odpadov dodaných do jeho\nprevádzky, a pri nebezpečnom odpade aj sprievodné listy a identifikačné listy nebezpečného odpadu,\núdaje o vlastnostiach a zložení nebezpečného odpadu, čo žalobca nepredložil v čase kontroly ani po nej.\nNa základe vykonaného dokazovania správne orgány preukázali, že žalobca konal jednoznačne v\nrozpore s § 26 ods. 1 písm. a/ a c/ zákona č. 39/2013 Z.z. tým, že vykonával činnosť v prevádzke\nv rozpore s vydaným povolením a neudržiaval prevádzku v súlade s podmienkami určenými v\nIntegrovanom povolení.\nK námietke žalobcu, že žalovaná nedodržala lehotu na vydanie rozhodnutia podľa § 49 ods.1 a 2\nSprávneho poriadku krajský súd dal do pozornosti právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nvyslovený v rozsudku sp. zn. 4Sž/98-102/02 zo 17. decembra 2002, podľa ktorého, cit.: „dôvodom\nk zrušeniu rozhodnutia správneho orgánu v zmysle § 250i ods. 3 O.s.p. môže byť len taká vada,\nktorá mohla mať vplyv na správnosť, zákonnosť rozhodnutia. Rozhodnutie sa nezrušuje preto, aby sa\nzopakoval proces a odstránili formálne vady, ktoré nemôžu privodiť vecne iné, či výhodnejšie rozhodnutie\npre účastníka.“\n\nK rozsudku krajského súdu sp. zn. 5S/5/2015 krajský súd uviedol, že v danom prípade sa jedná o inú\nprevádzku, o iné porušenia podmienok Integrovaného povolenia a o iné porušenie povinností žalobcom\nuvedených v zákone č. 39/2013 Z.z. ako v prejednávanej veci pod sp. zn. 6S/6/2015.\nĎalej poukázal na prechodné ustanovenie § 40c ods. 1 zákona č. 39/2013 Z.z. k úpravám účinným\nod 1. januára 2016, z ktorého vyplýva, že začaté a neskončené konania o uložení pokuty sa dokončia\npodľa predpisov účinných do 31. decembra 2015. V tejto súvislosti považoval krajský súd za potrebné\npoznamenať, že povinnosti prevádzkovateľa v § 26 ods. 1 písm. a/ a c/ zákona o integrovanej prevencii\na kontrole znečistenia životného prostredia účinného od 1. januára 2016 nie sú totožné s povinnosťami\nprevádzkovateľa uvedenými v § 26 ods. 1 písm. a/ a c/ zákona č. 39/2013 Z.z. účinného ku dňu\n13. novembra 2014, teda ku dňu, kedy bolo vydané rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu s\npoukazom na § 250i ods. 1 O.s.p., nakoľko pre súd je rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase\nvydania napadnutého rozhodnutia.\nV zmysle § 250b ods. 1 O.s.p. krajský súd neprihliadol k časti dodatku, resp. doplneniu žaloby žalobcom\nz 29. februára 2016.\nZ uvedených dôvodov krajský súd podľa § 250j ods. 1 O.s.p. žalobu zamietol.\nO náhrade trov konania rozhodol krajský súd podľa § 250k ods. 1 O.s.p. s tým, že žalobca nebol v konaní\núspešný, žalovaná nemá zo zákona právo na náhradu trov konania, preto súd účastníkom náhradu trov\nkonania nepriznal.\nII.\nProti rozsudku krajského súdu podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie. Žiadal, aby odvolací\nsúd napadnutý rozsudok zmenil tak, že napadnuté rozhodnutie žalovanej, ako aj rozhodnutie\nprvostupňového správneho orgánu zruší a vec vráti žalovanej na ďalšie konanie a rozhodovanie z\ndôvodu, že súd prvého stupňa nedostatočne zistil skutkový stav veci a jeho rozhodnutie vychádza z\nnesprávneho právneho posúdenia veci.\nŽalobca v podanom odvolaní predovšetkým namietal nenaplnenie skutkovej podstaty deliktu v zmysle\nust. § 26 ods. 1 písm. a/ a c/ zákona č. 39/2013 Z.z., nakoľko podľa jeho názoru žalovaná v rozhodnutí\nneuviedla presne a jasne, ktoré „naše porušenia“ považuje za porušenie ustanovenia pod písm. a/ a ktoré\nza porušenia pod písm. c/ len všeobecne konštatuje žalobcove porušenia. Ďalej poukázal na rozsudok\nKrajského súd v Prešove, sp. zn. 5S/1/2015, v ktorom sa žalovaná vyjadrila, že nedokáže vysvetliť rozdiel\nmedzi písm. a/ a písm. c/ a vyjadrila sa v tom zmysle, že podľa nej ide o totožné ustanovenia, resp.\nporušením jedného je automaticky porušené aj druhé ustanovenie. Podľa názoru žalobcu sa krajský súd\ns touto námietkou nijako nevysporiadal a úplne absentuje v písomnom vyhotovení rozhodnutia.\nPodľa jeho názoru, pokutu môže správny orgán uložiť len vtedy, ak boli kumulatívne splnené podmienky\nv § 26 ods. 1 písm. a/ aj písm. c/ zákona č. 39/2013 Z.z.. Dôvodil, že právne závery v spomínanom\nrozsudku (sp. zn. 5S/1/2015) o aplikácii ust. § 37 ods. 3 zákona č. 39/2013 Z.z., ktoré žalovaná\nnedodržala sú veľmi presvedčivé a tento senát sa ním vôbec nezaoberal. Dôvody, že sa to stalo v inej\nprevádzke považoval za nepresvedčivé, nakoľko ide predsa najmä o výklad právnych predpisov, ktoré\nžalovaná nedodržala.\nĎalej žalobca namietal, že ustanovenie § 35 zákona uvádza, že ak inšpekcia zistí nedostatky tak po a)\nnariadi prevádzkovateľovi vykonať v určenej lehote opatrenia na nápravu, po b) uloží pokutu za zistený\nsprávny delikt. Zákon teda v prvom rade (z logického výkladu) ukladá inšpekcii nariadiť opatrenia na\nnápravu (písm. a) a až potom by mala inšpekcia pristúpiť k uloženiu pokuty písm. b).\nK návrhom na doplnenie dokazovania - vyžiadanie potvrdenie o doručení príslušných hlásení a\nevidenčných listov z dôvodu potreby úplného zistenia skutkového stavu uviedol, že tieto dôkazy nemali\nk dispozícii a nebolo v jeho silách zabezpečiť ich, čo však žalovaná nielen, že neurobila, avšak s\npredmetným návrhom sa ani nijako nevysporiadala, pričom krajský súd vo svojom odôvodnení len stroho\nkonštatuje, že dokazovanie mohol doplniť aj samotný žalobca predložením relevantných dokladov, čo\npovažuje v rozpore so zásadou náležitého a spoľahlivého zistenia skutkového stavu a odňatím možnosti\nkonať pred súdom.\n\nŽalobca sa plne stotožnil s právnym názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uvedenom v\nrozsudku sp. zn. 4Sž/98/102/02 zo 17. decembra 2002, pričom poukázal na to, že pokiaľ by sa krajský\nsúd zaoberal všetkými námietkami uvedenými v žalobe a vo vyjadrení z 29. februára 2016, došiel by\nk záveru, že žaloba je nielen dôvodná, ale zrušenie rozhodnutia žalovanej mu privodí vecne iné a\nvýhodnejšie postavenie ako účastníkovi konania a to v zmysle zmeny zákona, keď za porušenie zákona\nje momentálne možné uložiť pokutu minimálne od 100,- Eur resp. 1.000,- Eur vyššie (na rozdiel od\npredchádzajúcej právnej úpravy, kde bola minimálna výška sankcie od 10.000,- Eur).\nNa žalobných dôvodoch trval žalobca počas celého konania a nijako žalobu a žalobné dôvody\nnerozširoval. Podľa jeho názoru, vyjadrenie z 29. februára 2016 nemožno v žiadnom prípade považovať\nza rozšírenie žaloby alebo žalobných dôvodov, na ktoré súd na základe § 250h ods. 1 O.s.p. neprihliada.\nUviedol, že vyjadrením dal do pozornosti súdu Rozsudok Krajského súdu v Prešove, ktorým v skutkovo a\nprávne podobnom spore medzi totožnými účastníkmi, vedenom v konaní pod sp. zn. 5S/1/2015 rozhodol\ndňa 20. januára 2016 tak, že zrušil rozhodnutie žalovaného v spojení s rozhodnutím správneho orgánu\nprvého stupňa a vec bola vrátená na ďalšie konanie.\nKrajskému súdu len opätovne poukázal na to, že keby skutočne došlo z jeho strany k nedostatkom,\nuloženie pokuty vo výške 12.800,- Eur nie je ani v súlade so zákonom, resp. je mimoriadne\nnespravodlivé, keďže zákon v prvom rade (z logického výkladu) ukladá inšpekcii nariadiť opatrenia na\nnápravu (písm. a) a až potom by mala inšpekcia pristúpiť k uloženiu pokuty písm. b) ). Zároveň žalobca\nv predmetnom vyjadrení poukázal na už spomínanú zmenu zákona v súvislosti s výškou pokuty. Na\nuvedené námietky krajský súd neprihliadal.\nZáverom skonštatoval, že žalovaná mu nedala jednoznačnú odpoveď a zdôvodnenie prečo jeho drobné\nnedostatky považuje za tak závažné konanie, ktoré si vyžaduje uloženie pokuty až vo výške 12.800,- Eur.\nIII.\nK podanému odvolaniu sa vyjadrila žalovaná vo svojom písomnom vyjadrení z 10. júna 2016.\nK námietke žalobcu v súvislosti s nenaplnením skutkovej podstaty správneho deliktu pre porušenie\npovinnosti v ust. § 26 ods. 1 písm. a/ a c/ zákona č. 39/2013 Z.z. uviedla, že v správnom konaní\nnie je potrebné dokazovať právne predpisy, keďže tak isto, ako aj v súdnom konaní platí zásada\ncuria novit ius (súd pozná právo, strany o práve nerozhodujú). Inšpektorát ani žalovaná vo svojich\nrozhodnutiach nevykonali dokazovanie - vysvetlenie k rozdielu medzi ustanovením § 26 ods. 1 písm.\na/ a písm. c/ zákona č. 39/2013 Z.z. Uviedla, že z ich znenia je úplne zrejmé, aké má prevádzkovateľ\npovinnosti. Zákonodarca tieto povinnosti prevádzkovateľa rozdelil a to z dôvodu, že v samotných\npovoleniach sú určené rôzne podmienky, ktoré sú rôzne koncipované. Na základe ich vyhodnotenia v\nrámci environmentálnej kontroly sa určí, akú povinnosť uvedenú v ust. § 26 zákona č. 39/2013 Z.z.\nprevádzkovateľ nedodržal/nesplnil.\nĎalej konštatovala, že z výroku rozhodnutia Inšpektorátu je nespochybniteľné zrejmé, že žalobca\nnevykonával činnosť v prevádzke v súlade s vydaným povolením a neudržiaval prevádzku v súlade s\npodmienkami určenými v povolení. Podľa žalovanej, neexistuje žiadny dôvod, aby Inšpektorát uvádzal\nakou logickou úvahou bol vedený pri rozhodovaní, či došlo k porušeniu ust. § 26 ods. l písm. a/ alebo\npísm. b/ zákona č. 39/2013 Z.z.. Táto skutočnosť vyplýva priamo zo znenia samotných podmienok a\nsúčasne z dôvodov porušenia týchto podmienok.\nNesúhlasila s konštatovaním žalobcu, že pre uloženie sankcie podľa § 37 ods. 3 písm. a/ zákona č.\n39/2013 Z.z. je potrebné, aby prevádzkovateľ súčasne porušil § 26 ods. 1 písm. a/ a písm. c/ zákona\nč. 39/2013 Z.z., keď zákonodarca rozdelil tieto povinnosti a neuviedol ich v jednom ustanovení. Preto\npokiaľ by Inšpektorát postupoval teóriou „kumulatívneho“ splnenia podmienok, tak by mu to v mnohých\nprípadoch, ako aj napr. v tomto neumožnilo uložiť sankciu.\nĎalej žalovaná konštatovala, že žalobca vykonával činnosť R10 vermikompostovanie, ktorú nemal\npovolenú v integrovanom povolení a prevzal a zhodnotil odpad s katalógovým číslom 19 08 12, kaly z\nbiologickej úpravy priemyselných odpadových vôd iné ako uvedené v 19 08 11 v množstve 533,90 t, na\n\nktorého prevzatie a zhodnotenie podľa integrovaného povolenia nemal oprávnenie, čím jasne porušil\nustanovenie § 26 ods. 1 písm. a/ zákona č. 39/2013 Z.z. vykonávať činnosť v prevádzke v súlade s\nvydaným integrovaným povolením (podmienka I.4.1. a I.5.4.).\nŽalobca ďalej nepredložil všetky požadované protokoly z analytickej kontroly osobitne prvej dodávky\nodpadu a zvlášť opakovanej dodávky odpadu do prevádzky za roky 2011 až 2013, neprevádzkoval\nzariadenie na zneškodňovanie odpadov v súlade s Prevádzkovým poriadkom zariadenia na\nbiodegradáciu odpadov prevádzky a Technologickým reglementom zariadenia na biodegradáciu\nodpadov tejto prevádzky, nepodal na Inšpektorát hlásenie o vzniku odpadu a nakladaní s ním a\nevidenčný list zariadenia za roky 2011 a 2012, čím porušil ustanovenia § 26 ods. 1 písm. c/ zákona č.\n39/2013 Z.z, teda neudržiaval prevádzku v súlade s podmienkami určenými v integrovanom povolení.\nK prípadu (5S/1/2015) uviedla, že v danej veci je irelevantné, nakoľko v danej veci nie je právoplatne\nrozhodnuté. Slovné spojenie „veľmi podobné“ nie je synonymom pre slovo totožné.\nŽalovaná k tomu, že žalobcovi neboli uložené žiadne opatrenia na nápravu a napriek tomu správny\norgán začal konanie o uložení pokuty a nebral do úvahy doklady predložené dňa 8. apríla 2014, poukázal\nna to, že pripomienkami žalobcu k Správe z kontroly neboli odstránené nedostatky zistené pri kontrole\na predložené doklady boli len z časti vypracované v súlade so zákonom. Zvyšná časť dokumentácie\nvykazovala nedostatky, ktoré boli v rozpore s podmienkami integrovaného povolenia a príslušných\nzákonov (podrobne to je popísané v podmienkach porušenia). Mnohé námietky žalobcu vychádzali z\nmylnej interpretácie zákona č. 39/2013 Z.z. a zákona č. 79/2015 Z. z. o odpadoch a o zmene a doplnení\nniektorých zákonov. Uviedla, že opatrenia na nápravu sa uložia v prípade, ak je to potrebné. Naopak v\n§ 37 zákona o č. 39/2013 Z.z. je povinnosť pre správny orgán uložiť pokutu.\nŽalovaná konštatovala, že na zistenie materiálnej pravdy nebolo potrebné ďalšie rozsiahle dokazovanie\nako požadoval žalobca, nakoľko tá bola zistená už pri kontrole a na základe žalobcom predložených\ndokladov. Žalovaná nenariadila prvostupňovému správnemu orgánu vykonať dokazovanie a ani novú\nkontrolu, ale z dôvodu nepreskúmateľnosti, t.j. že prvostupňový orgán nedostatočne vyhodnotil kontrolu\nv tom, že sa dostatočne nevysporiadal so všetkými námietkami žalobcu, zrušila prvé rozhodnutie\nInšpektorátu. Prvostupňový správny orgán - Inšpektorát dodržal postup v zmysle § 33 zákona o\nsprávnom konaní, nakoľko pred vydaním rozhodnutia dal žalobcovi možnosť vyjadriť sa, čo žalobca\naj využil a svoje vyjadrenie z 8. októbra 2014 doručil na Inšpektorát dňa 15. októbra 2014. Žalobca\nvšak Inšpektorátu pred vydaním rozhodnutia dôkazy nepredložil. Dôvodila, že žalobca mohol doplniť\ndokazovanie predložením relevantných dokladov na Inšpektorát o podaní hlásení vzniku odpadu a\nnakladaní s ním a o zaslaní evidenčných listov zariadenia za príslušné roky, čo nevykonal.\nŽalovaná sa podrobne vyjadrila aj k lehotám, v ktorých boli vydané rozhodnutia v priebehu celého\nsprávneho konania, aj po zrušení a vrátení veci na ďalšie konanie. Uviedla, že podľa § 49 zákona\no správnom konaní nedošlo k nedodržaniu lehoty na rozhodnutie, nakoľko lehota 60 dní na vydanie\nrozhodnutia bola zachovaná. Žalovaná na záver k námietke, uviedla, že táto skutočnosť nie je dôvodom\nna zrušenie a ani na zmenu rozhodnutia. Žalobca žiada, aby sa v konaní uplatňovala právna úprava\nplatná v súčasnosti, kde za daný správny delikt je dolná hranica 1.000,- Eur. V tomto smere poukázala\nna ust. § 40 odsek 8, cit.: „Začaté a neukončené konania o uložení pokuty sa dokončia podľa doterajších\npredpisov.“\nŽalovaná poukázala na to, že prvostupňový správny orgán pri stanovení pokuty prihliadol na rozsah a\nzávažnosť zistených nedostatkov a aj na to, že žalobca do dňa vydania rozhodnutia o pokute nepožiadal\nInšpektorát o zmenu Integrovaného povolenia za účelom odstránenia vyššie uvedených nedostatkov.\nInšpektorát za zistené porušenia zákona stanovil pokutu na spodnej hranici, ktorú mu umožňuje zákon č.\n39/2013 Z.z.. Žalovaná svojím rozhodnutím dala žalobcovi jednoznačnú odpoveď a zdôvodnenie, prečo\nmu uložila pokutu vo výške 12.800,- Eur.\n\nIV.\n\nNajvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p.)\npreskúmal napadnutý rozsudok ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v rozsahu a v medziach\npodaného odvolania (§ 246c ods. 1 veta prvá a § 212 ods. 1 O.s.p.), odvolanie prejednal bez nariadenia\nodvolacieho pojednávania podľa § 250ja ods. 2 O.s.p., keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený\nminimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a 3 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá a § 211 ods. 2 O.s.p.),\ns poukazom na § 492 ods. 2 SSP a dospel k záveru, že rozsudok krajského súdu je potrebné zrušiť a\nvec mu vrátiť na ďalšie konanie.\nPodľa § 492 ods. 2 SSP odvolacie konania podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku začaté\npredo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa dokončia podľa doterajších predpisov.\nV správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická alebo právnická\nosoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada,\naby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247 ods. 1 O.s.p.).\nPodľa § 247 ods. 1 O.s.p. podľa ustanovení tejto hlavy (t.j. druhej hlavy piatej časti) sa postupuje\nv prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená\nrozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia\na postupu.\nPre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto časti, sa použijú primerane ustanovenia prvej,\ntretej a štvrtej časti tohto zákona (§ 246c ods. 1 vety prvej O.s.p.).\nPodľa § 26 ods. 1 písm. a/ a písm. c/ zákona č. 39/2013 Z.z., v znení účinnom do 31.12.2015,\nprevádzkovateľ je povinný a) vykonávať činnosť v prevádzke v súlade s vydaným povolením, c) udržiavať\nprevádzku v súlade s podmienkami určenými v povolení.\nPodľa § 37 ods. 3 písm. a/ zákona č. 39/2013 Z.z., v znení účinnom do 31.12.2015, inšpekcia uloží\nprevádzkovateľovi pokutu od 10 000,- Eur do 331 940,- Eur, ak vykonáva činnosť v prevádzke bez\npovolenia alebo si neplní povinnosti podľa § 26 ods. 1 písm. a <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/\nSK/ZZ/2013/39/20140601>/ a <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2013/39/20140601>/.\nPredmetom odvolacieho konania v preskúmavanej veci je rozsudok krajského súdu, ktorým súd prvého\nstupňa zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania rozhodnutia žalovaného správneho\norgánu č. 54-3075/27/2015/Pos z 5. februára 2015, ktorým bola zmenená výška uloženej pokuty\nInšpektorátom životného prostredia Košice č. 4492500214/7599-32538/Val z 13. novembra 2014 za\nsprávny delikt, ktorého sa dopustil tým, že vykonával činnosť v rozpore s Integrovaným povolením\nv prevádzke, čím nesplnil povinnosti ustanovené v § 26 ods. 1 písm. a/ a c/ zákona č. 39/2013\nZ.z., t. j. vykonávať činnosť v prevádzke v súlade s vydaným povolením a udržiavať prevádzku v\nsúlade s podmienkami určenými v Integrovanom povolení, na 12.800,- Eur. Ostatné časti rozhodnutia\nInšpektorátu zostávajú v platnosti bez zmeny.\nPre odvolací súd sa najpodstatnejšou stala odvolacia námietka žalobcu týkajúca sa miernejšej sadzby\nza spáchanie správneho deliktu, ktorého sa mal dopustiť žalobca, a to podľa novelizovaného zákona\nč. 39/2013 Z.z., účinného od 1. januára 2016. Táto námietka bola tiež predmetom žaloby a krajský súd\nv tomto smere poukázal na prechodné ustanovenie § 40c ods. 1 zákona č. 39/2013 Z.z., z ktorého\nvyplýva, že začaté a neukončené konania o uložení pokuty sa dokončia podľa doterajších predpisov\n(v znení účinnom do 31. decembra 2015). Naviac len stručne bez ďalšieho skonštatoval, že povinnosti\nprevádzkovateľa v § 26 ods. 1 písm. a/ a c/ zákona č. 39/2013 Z.z. účinného od 1. januára 2016 nie\nsú totožné s povinnosťami prevádzkovateľa uvedenými v § 26 ods. 1 písm. a/ a c/ zákona č. 39/2013\nZ.z. účinného ku dňu 13. novembra 2014, teda ku dňu, kedy bolo vydané rozhodnutie prvostupňového\nsprávneho orgánu s poukazom na § 250i ods. 1 O.s.p., nakoľko pre súd je rozhodujúci skutkový stav,\nktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia.\nV rovnakom zmysle sa vyjadril tiež žalovaný, ktorý poukázal na prechodné ustanovenie § 40c zákona\nč. 39/2013 Z.z. v znení po 1. januári 2016.\n\nV zmysle ustálenej rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu, vychádzajúc z čl. 6 ods. 1 veta prvá Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“), z Odporúčania výboru ministrov\nč. R (91) pre členské štáty o správnych sankciách schváleného Výborom ministrov 13. februára 1991\n(ďalej aj „odporúčanie o správnych sankciách“), ako aj z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva\n(napr. rozsudok Neumeister v. Rakúsko z júla 1976), zastáva Najvyšší súd Slovenskej republiky názor,\nže trestanie za správne delikty (priestupky, správne delikty právnických osôb a správne delikty fyzických\nosôb - podnikateľov) musí podliehať rovnakému režimu ako trestný postih za trestné činy. Je preto\nnevyhnutné poskytnúť záruky a práva, ktoré sú zakotvené v trestnom zákone a trestnom poriadku\nnielen obvinenému z trestného činu, ale aj subjektu, voči ktorému je vyvodzovaná administratívnoprávna\nzodpovednosť, čo napokon vyplýva aj zo zásady č. 6 odporúčania o správnych sankciách, podľa\nktorej je nevyhnutné v rámci správneho konania vo veciach správnych sankcií poskytovať okrem záruk\nspravodlivého správneho konania v zmysle rezolúcie (77) 31 aj pevne zavedené záruky v trestnom\nkonaní. Nemožno pritom opomenúť, že hranice medzi trestnými deliktami, za ktoré ukladá trest súd a\nsprávnymi deliktami, za ktoré ukladajú sankcie správne orgány, sú určené prejavom vôle zákonodarcu\na nie sú odôvodnené prirodzeno-právnymi princípmi.\nPrávna teória v rámci verejnoprávnej zodpovednosti za protispoločenské konanie rozoznáva trestné\nčiny, priestupky, iné správne delikty, v ďalšej špecifikácii ešte správne disciplinárne delikty a správne\ndelikty poriadkové. Deliktom je len také porušenie povinnosti (konanie alebo opomenutie), ktoré\nkonkrétny zákona takto označuje. Rozlišovacím kritériom medzi jednotlivými druhmi deliktov podľa\nzávažnosti je miera ich typovej spoločenskej nebezpečnosti vyjadrenej v znakoch skutkovej podstaty,\nu iných správnych deliktoch a disciplinárnych deliktoch ešte aj okruh subjektov, ktoré sa deliktu môžu\ndopustiť (výstižne to určuje zákon o priestupkoch). Iné správne delikty sú svojou povahou najbližšie\npráve priestupkom. V oboch prípadoch ide o súčasť tzv. správneho trestania, o postih správnym orgánom\nza určité nedovolené konanie (či opomenutie). Je potrebné zdôrazniť, že formálne označenie určitého\ntypu protispoločenského konania a tomu zodpovedajúcemu zaradeniu medzi trestné činy, priestupky,\niné správne delikty a z toho vyvodené následky v podobe sankcií, vrátane príslušného konania, pritom či\nuž ide o oblasť súdneho alebo správneho trestania, je len vyjadrením reálnej trestnej politiky štátu, teda\nreflexia názoru spoločnosti na potrebnú mieru ochrany jednotlivých vzťahov a záujmov. Kriminalizácia,\nči naopak dekriminalizácia určitého konania nachádza výraz v platnej právnej úprave a v ich zmenách,\nvoľbe procesných nástrojov potrebných k odhaleniu a dokázaniu konkrétnych skutkov ako aj prísnosti\npostihu delikventa.\nV zmysle vyššie uvedeného je potrebné zdôrazniť, že aj v prípade správneho trestania sa použije\nanalógia legis so zásadami v trestnom konaní v takom rozsahu, v akom chýba špeciálna úprava v\njednotlivých zákonoch upravujúcich administratívnu zodpovednosť za správne delikty, v danom prípade\nzákon č. 39/2013 Z.z.. V súvislosti s uvedeným je to zásada vyplývajúca nielen z ust. § 2 ods. 1 zákona č.\n300/2005 Z.z.. Trestný zákon, že v prípade, cit.: „Ak v čase medzi spáchaním činu a vynesením rozsudku\nnadobudnú účinnosť viaceré zákony, trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona, ktorý je\npre páchateľa priaznivejší“, uvedená zásada je zákonným odrazom článku 50 ods. 6 veta druhá Ústavy\nSlovenskej republiky, cit.: „Neskorší zákon sa použije, ak je to pre páchateľa priaznivejšie“. Ide o zásadu\nnepravej retroaktivity, ktorá sa uplatní v prípade, ak neskoršia právna úprava je pre páchateľa deliktu\npriaznivejšia.\nOdvolací súd konštatuje, že krajský súd nesprávne právne posúdil vec, keď odkázal na prechodné\nustanovenia zákona č. 39/2013 Z.z., ktoré sa vzťahujú na začaté a neukončené konania o uložení pokuty\nbez toho, aby sa širšie zaoberal novšou právnou úpravou. Na jednej strane konanie o uložení pokuty\nuž bolo ukončené, keďže žalobou bolo napadnuté už právoplatné rozhodnutie správneho orgánu, na\ndruhej strane krajský súd bol povinný z úradnej moci preskúmať, či v danom prípade nie je potrebné\nposúdiť prejednávanú právnu vec z hľadiska zásady nepravej retroaktivity.\nSenát najvyššieho súdu konštatuje, že ak od rozhodnutia správneho orgánu nadobudla účinnosť nová\nprávna úprava týkajúca sa ukladania sankcií za správny delikt, k čomu došlo od 1. januára 2016, kedy\nsa novelizoval zákon č. 39/2013 Z.z., bez ohľadu na jeho intertemporálne ustanovenia, je krajský súd\npovinný ex offo skúmať, či použitie novej právnej úpravy nie je pre páchateľa správneho deliktu, teda\nžalobcu priaznivejšia. V prípade, ak by aj intertemporálne ustanovenia upravovali niečo iné, nesmú byť\nv rozpore s článkom 50 ods. 6 veta druhá Ústavy Slovenskej republiky.\n\nKrajský súd síce stručne uviedol, že povinnosti prevádzkovateľa v § 26 ods. 1 písm. a/ a c/ zákona č.\n39/2013 Z.z. účinného od 1. januára 2016 nie sú totožné s povinnosťami prevádzkovateľa uvedenými\nv § 26 ods. 1 písm. a/ a c/ zákona č. 39/2013 Z.z. účinného ku dňu 13. novembra 2014, teda ku dňu,\nkedy bolo vydané rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu, ani ku dňu vydania druhostupňového\nsprávneho rozhodnutia 5. februára 2015 s poukazom na § 250i ods. 1 O.s.p., nesprávne však vyvodil,\nže pre súd je rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia, najmä\nak ide o vec správneho trestania.\nPre úplnosť odvolací súd dodáva, že nesúhlasí s názorom krajského súdu, že podanie žalobcu z\n29. februára 2016 predstavuje rozšírenie dôvodov podanej žaloby, nakoľko vychádzajúc z obsahu\npredmetného podania usúdil, že ide len o zhrnutie žalobných dôvodov a priložené rozhodnutie Krajského\nsúdu v Prešove sp. zn. 5S/1/2015 použil žalobca na podporu svojich tvrdení. Ako však sám žalobca\nuvádza, išlo len o vysvetlenia a dôvody, na ktoré už poukázal v podanej žalobe.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky súčasne považuje za potrebné uviesť, že napriek apelačnému\nopravnému systému, ktorý sa v správnom súdnictve v Slovenskej republike v zmysle príslušnej právnej\núpravy v zásade uplatňuje, primárne preskúmava zákonnosť postupu rozhodovania žalovaného krajský\nsúd ako súd prvého stupňa. Úlohou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako súdu odvolacieho je\npreskúmavať vecnú správnosť prvostupňových rozhodnutí a nie nahrádzať prieskumnú činnosť súdu\nprvého stupňa vrátane odôvodňovania rozhodnutia.\nNa základe vyššie uvedených skutočností, Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok krajského súdu\npostupom podľa § 250ja ods. 3 v spojení s § 246c ods. 1 a s § 221 ods. 2 O.s.p. z dôvodu podľa § 221\nods. 1 písm. h/ O.s.p. v spojení s § 492 ods. 2 SSP zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.\nÚlohou krajského súdu bude v ďalšom konaní posúdiť, či právna úprava zákona č. 39/2013 Z.z. po\nnadobudnutí účinnosti dňa 1. januára 2016 je pre žalobcu priaznivejšia, pričom posúdi, či skutok, ktorého\nsa žalobca mal dopustiť vyčerpáva všetky znaky skutkovej podstaty správneho deliktu pôvodne v ust.\n§ 37 ods. 3 zákona č. 39/2013 Z.z. v znení účinnom do 31. decembra 2015, aj podľa právnej úpravy\núčinnej od 1. januára 2016.\nNakoľko od tohto právneho posúdenia závisia všetky ďalšie odvolacie námietky žalobcu, považoval\nodvolací súd za predčasné zaoberať sa nimi.\nPodľa § 250ja ods. 4 O.s.p. v spojení s § 492 ods. 2 SSP súd prvého stupňa aj správny orgán sú viazané\nprávnym názorom odvolacieho súdu, ak bolo rozhodnutie zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie.\nSúčasne súd prvého stupňa v novom rozhodnutí opätovne rozhodne o náhrade trov konania vrátane\ntrov odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvej O.s.p. a s § 250k\nods. 1 O.s.p. a s § 492 ods. 2 SSP).\nToto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky jednohlasne (§ 3 ods. 9 veta tretia\nzákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.\nmája 2011).\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu n i e j e prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "6S/6/2015", "guid": null, "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}