Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sžsk/6/2017 z 26. 4. 2018 Citácia: rozsudok Najvyššieho súdu SR z 26. apríla 2018, sp. zn. 10Sžsk/6/2017, ECLI:SK:NSSR:2018:8014201182.3 Najvyšší súd | 10Sžsk/6/2017 | ECLI:SK:NSSR:2018:8014201182.3 | 2018-04-26 | Rozsudok Oblasť práva: Správne právo – Ostatné Citované ustanovenia: § 195 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z., § 195 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z., § 195 ods. 3 zákona č. 461/2003 Z. z. Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/981661b8-02fd-4dfe-b386-8e8861b0d62c Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2018:8014201182.3 Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 10Sžsk/6/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8014201182
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 04. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Hatalová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2018:8014201182.3

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako kasačný súd v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr.
Jany Hatalovej, PhD. a členov senátu JUDr. Zuzany Ďurišovej a JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD. v
právnej veci žalobcov: 1/ X. I., bytom P., Poľská republika (predtým Patryk Zabawa - ARTIMA, s
miestom podnikania Centrálna 632/7, 089 01 Svidník, IČO: 46 022 546), 2/ T. F. J., U., Poľská republika,
právne zastúpených JUDr. Dušanom Remetom, advokátom so sídlom Masarykova 2, Prešov, proti
žalovanej (v konaní sťažovateľka): Sociálna poisťovňa, ústredie, Ul. 29. augusta č. 8, Bratislava, o
preskúmanie zákonnosti rozhodnutia č. 17213-3/2014-BA zo dňa 9. apríla 2014, o kasačnej sťažnosti
proti právoplatnému rozsudku Krajského súdu v Prešove č. k. 12Scud/18/2014-107 zo dňa 7. decembra
2016, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Prešove č.
k. 12Scud/18/2014-107 zo dňa 7. decembra 2016 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

I.
Priebeh a výsledky administratívneho konania

1. Rozhodnutím č. 17213-3/2014-BA z 09.04.2014 (ďalej na účely rozsudku len „preskúmavané
rozhodnutie“) sťažovateľka ako odvolací orgán podľa § 179 ods. 1 písm. b) zákona č. 461/2003 Z.z. o
sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 461/2003 Z.z.“) v zmysle § 218 ods.
2 zákona č. 461/2003 Z.z. potvrdila rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Prešov č. 26072-91/2013-
PO z 29.10.2013 vo veci zániku sociálneho poistenia (ďalej len „prvoinštančné rozhodnutie“, resp.
„prvoinštančný orgán“) a administratívne odvolanie žalobcov zamietla.
2. Sťažovateľka s poukazom na ustanovenia § 3 ods. 1 písm. a), § 4 ods. 1, § 7 ods. 1 písm. c), §14 ods.
1 písm. a), § 15 ods. 1 písm. a) ako aj § 19 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. v napadnutých rozhodnutiach
konštatovala, že žalobca 2/ bol vedený v registri poistencov sťažovateľky ako zamestnanec žalobcu 1/
od 01.02.2012. Žalobca 1/ (ďalej aj „zamestnávateľ“) je zapísaný v registri zamestnávateľov vedeného
prvostupňovým orgánom od 01.02.2011.
3. Ďalej sťažovateľka vyzdvihla právny vplyv Nariadenia Rady (EHS) č. 1408/71 zo 14. júna 1971
o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnancov, samostatne zárobkovo činné
osoby a členov ich rodín, ktorí sa pohybujú v rámci spoločenstva, ako aj Nariadenia z 21. marca
1972, ktorým sa stanovuje postup pri vykonávaní nariadenia (EHS) č. 1408/71 o uplatňovaní systémov
sociálneho zabezpečenia na zamestnancov a ich rodiny, ktorí sa pohybujú v rámci spoločenstva, po
vstupe Slovenskej republiky do Európskej únie na napadnuté rozhodnutie. Následne poukázala na nové
koordinačné nariadenia, t.j. Nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29. apríla
2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej len „základné nariadenie“) a vykonávacie
nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo 16.



septembra 2009, ktorým sa vykonáva základné nariadenie (ďalej len „vykonávacie nariadenie“), ktoré
sa uplatňujú od 01.05.2010.
4. V súvislosti s prejednávanou vecou sťažovateľka najmä poukázala na čl. 13 základného nariadenia,
ktorý ako kolízna norma vymedzuje právny poriadok, ktorému podlieha osoba vykonávajúca činnosti
s charakterom práce v dvoch alebo viacerých členských štátoch. Vo vzťahu k pracovným činnostiam
zanedbateľného rozsahu, tieto sťažovateľka vymedzila ako činnosti, ktoré sa vykonávajú trvalo, avšak
z hľadiska času a hospodárnej návratnosti sú nepodstatné.
5. Čo sa týka skutkového stavu, sťažovateľke bola doručená informácia z poľskej inštitúcie sociálneho
zabezpečenia (Zakład Ubezpieczeń Społecznych, ďalej na účely rozsudku len „ZUS“), že v posledných
rokoch vznikli firmy v iných členských štátoch, ktoré, hoci sprostredkujú pre poľské samostatne
zárobkovo činné osoby zamestnanie, tak sa zrejme chcú vyhýbať plateniu odvodov na sociálne
zabezpečenie ZUS z podnikania v Poľskej republike. V uvedenej súvislosti prvoinštančný orgán vykonal
v priebehu roku 2013 kontrolu u zamestnávateľa so zameraním na splnenie podmienok pre určenie
registrovaného sídla alebo miesta podnikania (viď rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci
Planzer Luxembourg Sarl sp. zn. C-73/06), ako aj na overenie reálneho výkonu činností zamestnancov
zamestnávateľa. Z výsledkov kontroly, ktoré bližšie v preskúmavanom rozhodnutí popísala, aj pre
sťažovateľku vyplynulo, že sídlo zamestnávateľa, uvedené vo výpise z obchodného registra nespĺňa
základné kritéria registrovaného sídla spoločnosti, a tiež sa nepodarilo preukázať reálny výkon činnosti
žalobcu 2/ ako zamestnanca.
6. Konštatovala, že vystavila pre žalobcu 2/ formulár PD A 1 s platnosťou od 01.07.2011 do
30.06.2013, tj. na dobu určitú. Formulár bol vystavený v čase, kedy neexistovali pochybnosti o
správnosti určenia uplatniteľnej legislatívy a splnenie podmienok na určenie uplatniteľnej legislatívy
nebolo overené kontrolou reálneho výkonu činnosti na území Slovenskej republiky. Pri vystavení
napadnutého rozhodnutia vzal prvoinštančný orgán túto skutočnosť do úvahy, rovnako aj výsledky
kontroly, na základe čoho rozhodol, že posledný deň platnosti formulára, t.j. 30.06.2013 je dňom
zániku povinného nemocenského poistenia, povinného dôchodkového poistenia a povinného poistenia
v nezamestnanosti žalobcu 2/.

II.
Konanie na krajskom súde

7. Krajský súd v Prešove preskúmal napadnuté rozhodnutie a po vykonanom pojednávaní dospel
k záveru, že žaloba je dôvodná a zrušil preskúmavané rozhodnutie, ako aj prvoinštančné správne
rozhodnutie a vrátil vec sťažovateľke na ďalšie konanie z nasledujúcich dôvodov:
- z obsahu spisu ani z odôvodnení napadnutého a prvoinštančného rozhodnutia nevyplýva, akým
spôsobom bolo preukázané, že žalobca 2/ reálne činnosť zamestnanca na území Slovenskej republiky
nevykonával,
- prvoinštančný orgán a sťažovateľka sa dôsledne nevysporiadali ani s otázkou miesta podnikania
zamestnávateľa-žalobcu 1/, pretože neodôvodnili, ktoré ustanovenia, akého právneho predpisu
zamestnávateľovi zakazujú ukladať pracovné povinnosti ústnou formou, telefonicky, alebo e-mailom,
resp. riadiť pracovnú činnosť externe,
- záver o tom, že vo vzťahu k zamestnávateľovi nebolo preukázané registrované sídlo alebo miesto
podnikania je predčasný, lebo ďalšie skutočnosti súvisiace s otázkou kde bola uzatvorená väčšina zmlúv
s klientmi, s miestom kde boli vykonávané hlavné finančné funkcie, vrátane bankovníctva, s miestom
náboru zamestnancov a podobne podrobnejšie skúmané neboli. Rovnako nebolo v potrebnom rozsahu
vykonané dokazovanie za účelom reálneho výkonu činností žalobcu ako zamestnanca,
- zistenie skutkového stavu je nedostačujúce na posúdenie veci,
- ak na základe takto neúplne a nepresne zisteného skutkového stavu dospel prvostupňový orgán a
žalovaný k vydaniu prvostupňového a napadnutého rozhodnutia, sú rozhodnutia pre nedostatok dôvodov
nepreskúmateľné, keďže s poukazom na § 209 ods. 4 zák. č. 461/2003 Z.z. bolo ich povinnosťou uviesť,
ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bola organizačná zložka vedená pri
hodnotení dôkazov a pri hodnotení právnych predpisov na základe ktorých rozhodovala.

III.
Obsah kasačnej sťažnosti/stanoviská
A)



8. Proti rozsudku krajského súdu sťažovateľka v zákonnej lehote podala kasačnú sťažnosť z dôvodov
uvedených v § 440 ods. 1 písm. g) a písm. h) S.s.p. Sťažovateľka v nasledujúcich sťažnostných bodoch
v súlade s § 445 ods. 1 písm. c) S.s.p. najmä uviedla že:
- sa nestotožňuje s právnym názorom krajského súdu a bola toho názoru, že preskúmavané rozhodnutie
bolo vydané na základe dostatočne zisteného skutkového stavu veci a po zhodnotení všetkých
relevantných dôkazov,
- žalobca 1/ v spornom období neriadil činnosť z registrovaného sídla, ktoré bolo podľa výpisu zo
Živnostenského registra 17. novembra 116, Prešov, ani z iného miesta na území Slovenskej republiky,
ale z miesta svojho trvalého bydliska v Poľskej republike. Tieto skutočnosti boli preukázané a vyplývajú
aj z napadnutého rozhodnutia,
- pri posudzovaní splnenia základných kritérií registrovaného sídla je povinná postupovať v súlade zo
záväznými nariadeniami Európskej únie a z "Praktickej príručky Právne predpisy, ktoré sa vzťahujú
na zamestnancov v Európskej únii, Európskom hospodárskom priestore a vo Švajčiarsku", ktorá sa
uplatňuje v rámci celej Európskej únie,
- vychádzala aj z termínov, na základe ktorých je možné určiť registrované sídlo alebo miesto podnikania
zamestnávateľa, ktoré vypracoval Súdny dvor na základe prípadu Planzer Luxembourg Sarl C-73/06,
- na základe kontroly sa nepodarilo preukázať reálny výkon činnosti zamestnancov dotknutého
zamestnávateľa na území Slovenskej republiky, ani splnenie podmienok na určenie registrovaného sídla
alebo miesta podnikania,
- na preukázanie reálneho výkonu činnosti zamestnancov nepostačuje len formálnym spôsobom
deklarovať podnikanie, napr. pracovnými zmluvami, obchodnými zmluvami. Pri posudzovaní reálneho
výkonu činnosti vychádzala napr. aj z dohodnutých mzdových podmienok,
- počet hodín, ktoré majú zamestnanci za mesiac odpracovať a k tomu prislúchajúca mzda za vykonanú
prácu, vzbudzujú odôvodnené pochybnosti o rentabilnosti, keďže zamestnanci dochádzajú z Poľskej
republiky na územie Slovenskej republiky individuálne. Dochádzať z Poľskej republiky do rôznych miest
Slovenskej republiky a odpracovať napr. 1 alebo 3 hodiny denne (počet odpracovaných hodín je zrejmý
aj z prílohy k protokolu č. 700-2710011512- AG02/12), sa javí ako neefektívne,
- hoci bol žalobca 2/ vyradený zo systému sociálneho poistenia v Slovenskej republike neznamená to, že
nie je poistený ani v jednom členskom štáte, ale naopak, stále podlieha poľskej legislatíve. Na základe
tejto skutočnosti nedošlo v žiadnom prípade k diskriminácii žalobcu 2/,
- pri vydaní napadnutého rozhodnutia hodnotila všetky dôkazy samostatne a následne všetky dôkazy
vo vzájomnej súvislosti a postupovala v súlade s nariadeniami Európskej únie,
- skutkový a právny stav veci považuje za dostatočne zistený a preukázaný a z týchto dôvodov zastáva
názor, že v napadnutej časti rozsudok súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci,
- žalobca 1/ ukončil svoju podnikateľskú činnosť k 24. januáru 2015. Na základe uvedeného nie je možné
u žalobcu 1/ vykonať nové kontroly a ani iné dokazovania,
- s poukazom na rozhodnutia Krajského súdu v Žiline a na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 10 Sžso/58/2015 zo dňa 28. septembra 2016 uviedla, že Najvyšší súd Slovenskej
republiky v totožnom prípade žalobu žalobcov zamietol.
B)
9. Žalobcovia vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti najmä uviedli, že:
- prioritne poukázali na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9 Sžso/90/2015
zo dňa 14.12.2016 v skutkovo a právne obdobnej veci, v zmysle ktorého žalovaná nemala právomoc
rozhodnúť o určení tzv. uplatniteľnej legislatívy vo vzťahu k osobám nachádzajúcim sa v rovnakom
postavení ako žalobca 2/,
- sa nestotožňujú s tvrdením sťažovateľky o tom, že skutkový stav v administratívnom konaní bol zistený
dostatočne. Samotné závery kontroly reálneho výkonu činnosti žalobcu 2/, ktorú vykonala sťažovateľka
v súčinnosti s príslušným Inšpektorátom práce, pritom z praktického hľadiska neobstoja,
- žalobca 1/ navyše v priebehu kontroly, ktorú u neho vykonala organizačná zložka žalovanej,
riadne a včas predložil pracovné zmluvy, mzdové listy, výplatné pásky a evidenciu dochádzky svojich
zamestnancov, čo bez akýchkoľvek pochybností preukazuje výkon závislej práce žalobcu 2/ na území
Slovenskej republiky,
- sťažovateľka nepristúpila k doplneniu dokazovania, nevyžiadala si od žalobcu 1/ ďalšie doklady,
nepristúpila k výsluchu žalobcu 2/ ani k inému spôsobu preverenia tvrdení žalobcu 1/ a zotrvala na
svojich záveroch o absencii reálneho výkonu činnosti žalobcu 2/,
- sťažovateľka v rozhodnutí č. 8519-5/2012-BA zo dňa 28. júna 2012 v skutkovo a právne obdobnej vec
zrušila rozhodnutie svojej organizačnej zložky.



IV.
Právny názor Najvyššieho súdu

10. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 S. s. p.)
preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu, pričom po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná
oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 442 ods. 1, § 443 ods. 1 S.s.p.) a že ide o rozsudok, proti
ktorému je kasačná sťažnosť prípustná (§ 439 ods. 1 S.s.p.), jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č.
757/2004 Z.z. o súdoch) dospel k záveru, že kasačná sťažnosť je dôvodná. Rozhodol bez nariadenia
pojednávania (§ 455 S.s.p.) s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu
a na internetovej stránke Najvyššieho súdu. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 27.
apríla 2018 (§ 137 ods. 4 v spojení s § 452 ods. 1 S.s.p.).

Podľa čl. 14 ods. 5 písm. b) vykonávacieho nariadenia v pôvodnom znení na účely uplatňovania článku
13 ods. 1 základného nariadenia osobou, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnanec v dvoch
alebo vo viacerých členských štátoch, je predovšetkým osoba, ktorá nepretržite striedavo vykonáva
činnosti s výnimkou zanedbateľných činností v dvoch alebo vo viacerých členských štátoch, a to bez
ohľadu na početnosť alebo pravidelnosť tohto striedania.

Podľa čl. 14 ods. 5 vykonávacieho nariadenia v znení relevantnom na preskúmavanú vec na účely
uplatňovania článku 13 ods. 1 základného nariadenia sa osobou, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť
ako zamestnanec v dvoch alebo vo viacerých členských štátoch, rozumie osoba, ktorá vykonáva
súbežne alebo striedavo jednu alebo viacero oddelených činností v dvoch alebo vo viacerých členských
štátoch pre ten istý podnik alebo toho istého zamestnávateľa, alebo pre rôzne podniky alebo rôznych
zamestnávateľov.

Podľa čl. 14 ods. 5b vykonávacieho nariadenia v citovanom znení na účely určenia uplatniteľných
právnych predpisov podľa článku 13 základného nariadenia sa zanedbateľné činnosti neberú do úvahy.
Článok 16 vykonávacieho nariadenia sa uplatňuje na všetky prípady podľa tohto článku.

Podľa čl. 14 ods. 8 vykonávacieho nariadenia v citovanom znení na účely uplatňovania článku 13 ods. 1
a 2 základného nariadenia formulácia podstatná časť činnosti, ktorú osoba vykonáva ako zamestnanec
alebo ako samostatne zárobkovo činná osoba v členskom štáte znamená, že sa kvantitatívne podstatná
časť všetkých činností zamestnanca alebo samostatne zárobkovo činnej osoby vykonáva v tomto
členskom štáte, pričom to nemusí byť nevyhnutne väčšia časť týchto činností.

Podľa čl. 16 ods. 1 vykonávacieho nariadenia v citovanom znení osoba, ktorá vykonáva činnosti v dvoch
alebo vo viacerých členských štátoch, informuje o tejto skutočnosti inštitúciu určenú príslušným úradom
členského štátu bydliska.

Podľa čl. 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia v citovanom znení určená inštitúcia členského štátu
bydliska bezodkladne určí uplatniteľné právne predpisy, ktoré sa na dotknutú osobu
uplatňujú, so zreteľom na článok 13 základného nariadenia a článok 14 vykonávacieho nariadenia. Toto
určenie sa považuje za predbežné. Inštitúcia informuje o predbežnom určení uplatniteľných právnych
predpisov určené inštitúcie každého členského štátu, v ktorom sa činnosť vykonáva.

Podľa čl. 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia v citovanom znení predbežné určenie uplatniteľných
právnych predpisov, ako sa stanovuje v odseku 2, sa stáva definitívnym do dvoch mesiacov odo dňa,
keď boli inštitúcie určené príslušnými orgánmi dotknutých členských štátov o ňom informované v súlade
s odsekom 2, ak už uplatniteľné právne predpisy neboli definitívne určené na základe odseku 4 alebo
najmenej jedna dotknutá inštitúcia neinformovala inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu
bydliska do konca tejto dvojmesačnej lehoty o tom, že nemôže prijať toto určenie alebo že zaujala k
tejto veci odlišné stanovisko.

Podľa čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia v citovanom znení platí, že ak existuje neistota vo
veci určenia uplatniteľných právnych predpisov, v dôsledku ktorej je potrebné, aby inštitúcie alebo
úrady dvoch alebo viacerých členských štátov na požiadanie jednej alebo viacerých inštitúcií určených
príslušnými úradmi dotknutých členských štátov alebo samotných týchto úradov navzájom rokovali, určia



sa právne predpisy uplatniteľné na dotknutú osobu vzájomnou dohodou a so zreteľom na článok 13
základného nariadenia a príslušné ustanovenia článku 14 vykonávacieho nariadenia.

Podľa čl. 16 ods. 5 vykonávacieho nariadenia v citovanom znení príslušná inštitúcia členského štátu,
ktorého právne predpisy boli predbežne alebo definitívne určené za uplatniteľné, to bezodkladne oznámi
dotknutej osobe.

Podľa čl. 16 ods. 6 vykonávacieho nariadenia v citovanom znení platí, že ak dotknutá osoba neposkytne
informácie podľa odseku 1, uplatnia sa ustanovenia tohto článku na podnet inštitúcie určenej príslušným
úradom členského štátu bydliska, len čo je o situácii tejto osoby informovaná,
napríklad aj prostredníctvom inej dotknutej inštitúcie.

Podľa § 195 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. organizačná zložka Sociálnej poisťovne pred vydaním
rozhodnutia postupuje tak, aby presne a úplne zistila skutočný stav veci, a na ten účel obstará potrebné
podklady na rozhodnutie.

Podľa § 195 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z.z. podkladom na rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a
vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo
známe organizačnej zložke Sociálnej poisťovne z jej činnosti.

Podľa § 195 ods. 3 zákona č. 461/2003 Z.z. organizačná zložka Sociálnej poisťovne pri posudzovaní veci
objasňuje rovnako dôkladne všetky rozhodujúce skutočnosti bez ohľadu na to, či svedčia v prospech,
alebo v neprospech účastníka konania.

12. Podstatou kasačnej sťažnosti bol nesúhlas sťažovateľky s názorom krajského súdu o nedostatočne
zistenom skutkovom stave v predmetnej veci a s tým súvisiacou nepreskúmateľnosťou správnych
rozhodnutí, pričom sťažovateľka poukazovala ako na rozhodnutia Krajského súdu v Žiline, tak aj na
rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v obdobnej veci. Kasačný súd po preskúmaní
napadnutého rozhodnutia dospel k záveru o dôvodnosti kasačnej sťažnosti.

12. Súd dáva do pozornosti, že za účelom preukázania skutočného výkonu činnosti na území Slovenskej
republiky každého zamestnanca žalobcu 1/ vykonal prvoinštančný správny orgán dňa 07.03.2013
fyzickú kontrolu priamo v sídle zamestnávateľa, ktorú mal zamestnávateľ uvedenú vo výpise zo
živnostenského registra a Sociálna poisťovňa, pobočka Svidník, z dôvodu zmeny sídla žalobcu 1/,
vykonala kontrolu dňa 11.03.2013 vo Svidníku. V rámci kontroly vykonanej v sídle zamestnávateľa
v Prešove bolo zistené, že sa tam nenachádza žiadna kancelária ani prevádzka zamestnávateľa,
iba poštová schránka patriaca súkromnej osobe-žalobcovi 1/, pričom bolo potvrdené, že sa tam
zamestnávateľ nezdržiava. V rámci kontroly vykonanej v registrovanom sídle vo Svidníku bolo zistené,
že na adrese A. sa nachádza súkromný byt do ktorého nebolo zamestnancom kontroly umožnené
nahliadnuť. V čase kontroly sa v priestoroch kancelárie nenachádzali žiadni zamestnanci. Účtovné
doklady, pracovné zmluvy, mzdová agenda, faktúry sa nachádzali v priestoroch „spracovateľskej firmy“
v Hoteli Rubín, Centrálna ulica, Svidník, kde sa príležitostne uskutočňujú pracovné stretnutia so
zamestnávateľom. Z predložených pracovných zmlúv vyplynulo, že pracovný pomer v jednotlivých
prípadoch je dohodnutý na dobu určitú, so skúšobnou dobou v trvaní troch mesiacov. V pracovných
zmluvách bol dohodnutý pracovný čas spravidla na 20 hodín mesačne, s priznanou mzdou za vykonanú
prácu v rozpätí od 33,19 Eur - 41,00 Eur. V niektorých prípadoch bola vypracovaná dohoda o zmene
pracovnej činnosti so zmenou ustanoveného pracovného času na 10 hodín týždenne. Stretnutia
zamestnancov so zamestnávateľom sa v priestoroch registrovaného sídla nekonajú. Podľa vyjadrenia
zamestnávateľa sa stretnutia konajú v reštauráciách, baroch, hoteloch a podobne, pričom však zápisnicu
z týchto stretnutí nepredložil. Rovnako neuviedol ani konkrétne miesto výkonu práce a rozpis prác
zamestnancov ako ani počet zamestnancov vykonávajúcich v deň kontroly prácu na území Slovenskej
republiky.

13. Vzhľadom na uvedené kasačný súd poznamenáva, že v sídle zamestnávateľa by sa mali
prijímať zásadné rozhodnutia spoločnosti, t. j. mali by sa uskutočňovať stretnutia zamestnávateľa so
zamestnancami, uzatvárať zmluvy s klientmi, ukladať účtovné doklady (objednávky, faktúry), viesť
mzdová evidencia, prideľovať práca zamestnancom, k čomu je potrebný aj administratívny aparát,



nakoľko ide o veľký počet zamestnancov, ktorým však zamestnávateľ nedisponuje aj s poukazom
na to že zamestnávateľ riadi činnosť z miesta svojho trvalého bydliska. Na základe výsledkov kontroly
dospel kasačný súd k názoru, že sídlo žalobcu 1/ uvedené vo výpise z obchodného registra nespĺňa
základné kritéria sídla spoločnosti a zároveň súd uvádza, že žalobca 1/ síce predložil formálne doklady,
ako pracovnú zmluvu, mzdový list, výplatné pásky a evidenciu dochádzky, ale nepredložil doklady
preukazujúce reálny výkon práce žalobcu 2/, z ktorých by bolo zrejmé, že žalobca 2/ vykonával prácu
na určenom mieste, a teda vykonanou kontrolou sa nepodarilo preukázať reálny výkon činnosti žalobcu
2/. Kasačný súd považuje za dôvodné tvrdenie sťažovateľky, že na preukázanie
reálneho výkonu činnosti zamestnancov nepostačuje len formálnym spôsobom deklarovať podnikanie,
napr. pracovnými zmluvami, obchodnými zmluvami, ale je potrebné vychádza napr. aj z dohodnutých
mzdových podmienok.

14. Žalobcovia v konaní boli povinní uniesť bremeno tvrdení a dôkazné bremeno. V súvislosti s tým
kasačný súd poukazuje na to, že ani žalobca 2/ počas správneho konania ako aj konania pred súdom
nepreukázal, že od uzavretia pracovných zmlúv vykonával u zamestnávateľa na území Slovenskej
republiky konkrétny dojednaný druh práce a rovnako nebol preukázaný ani skutočný rozsah konkrétnych
prác, ktoré vykonával pre zamestnávateľa. Na základe uvedeného dospel kasačný súd k názoru,
že záver prvostupňového správneho orgánu a sťažovateľky o tom, že žalobcovi 2/ zaniklo povinné
nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa
slovenskej legislatívy je v súlade so zákonom. Tento záver vyplýva z ustanovení § 20, § 14 ods. 1
písm. a), § 15 ods. 1 písm. a) a § 19 zákona č. 461/2003 Z.z., ktoré upravujú podmienky povinného
nemocenského poistenia, povinného dôchodkového poistenia a poistenia v nezamestnanosti, ktorých
zákonným predpokladom pre priznanie je existencia statusu zamestnanca, ktorý však žalobcovia v
správnom ako aj súdnom konaní nepreukázali. V ďalšom považuje súd za nevyhnutné uviesť, že z
odôvodnenia rozhodnutia sťažovateľky, ako aj prvoinštančného správneho orgánu je zrejmé, ktoré
skutočnosti boli podkladom pre rozhodnutie, akými úvahami boli správne orgány vedené pri hodnotení
dôkazov a pri použití právnych predpisov, na ktorých základe rozhodovali. Preskúmavané rozhodnutie
správneho orgánu vychádza z dostatočne zisteného skutkového stavu, ktoré je následne vyhodnotené
a právne posúdené.

15. Záverom kasačný súd dáva do pozornosti, že z predchádzajúcej rozhodovacej praxe je súdu
známe, že listom zo dňa 10. decembra 2013 Sociálna poisťovňa akceptovala návrh poľskej inštitúcie
sociálneho zabezpečenia ZUS zo dňa 10. októbra 2013 na uzatvorenie spoločnej dohody medzi
Sociálnou poisťovňou a poľskou inštitúciou sociálneho zabezpečenia ZUS v súlade s článkom 16 (4)
vykonávacieho nariadenia, v zmysle ktorej bolo aj žalobcovi 2/ určené poľské zákonodarstvo, ktoré má
konečnú platnosť. Na základe uvedeného kasačný konštatuje, že zanikla sporná situácia pri určovaní
uplatniteľných právnych predpisov aj pre žalobcu 2/ a naopak táto bola zamenená definitívnym určením
poľského zákonodarstva v zmysle čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia. V tejto súvislosti kasačný
súd musí ďalej poukázať na spätné účinky dohody medzi sťažovateľkou a poľskou inštitúciou ZUS,
hoci k uzavretiu dohody v písomnej forme došlo ku dňu 10.10.2013, kedy sťažovateľka akceptovala
návrh poľskej inštitúcie ZUS. Pozornosti kasačného súdu taktiež neuniklo, že žalobca 1/ ukončil svoju
podnikateľskú činnosť k 24. januáru 2015.

16. Vo svetle vyššie uvedeného kasačný súd nepovažuje za správny právny názor krajského súdu
vyslovený v napadnutom rozhodnutí, že skutkový stav bol nedostatočne zistený a rozhodnutia správnych
orgánov sú nepreskúmateľné. Kasačný súd preto nemohol postupovať inak, ako pristúpiť k zrušeniu
napadnutého rozsudku krajského súdu v zmysle § 462 S.s.p. a vráteniu veci na ďalšie konanie. Úlohou
krajského súdu bude v ďalšom konaní vo veci opätovne rozhodnúť s poukazom na to, že právnym
názorom kasačného súdu je krajský súd viazaný (§ 469 S.s.p.). Krajský rozhodne aj o nároku
na náhradu trov kasačného konania podľa § 467 ods. 3 S.s.p.

13. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky rozhodol pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok n i e j e prípustný.