{"guid": "0ab9c330-0abc-4f6d-af0f-c033c47d66a3:981661b8-02fd-4dfe-b386-8e8861b0d62c", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2018:8014201182.3", "spisova_znacka": "10Sžsk/6/2017", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sžsk/6/2017 z 27. 4. 2018", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 27. apríla 2018, sp. zn. 10Sžsk/6/2017, ECLI:SK:NSSR:2018:8014201182.3", "identifikacne_cislo": "8014201182", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Jana Henčeková", "sudca_id": 194, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-jana-hencekova-194", "datum_vydania": "2018-04-27", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Zrušené"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2003/461/#paragraf-195.odsek-1", "nazov": "§ 195 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/461/#paragraf-195.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/461-2003/paragraf-195"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/461/#paragraf-195.odsek-2", "nazov": "§ 195 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/461/#paragraf-195.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/461-2003/paragraf-195"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/461/#paragraf-195.odsek-3", "nazov": "§ 195 ods. 3 zákona č. 461/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/461/#paragraf-195.odsek-3", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/461-2003/paragraf-195"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2003/461#paragraf-195"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/981661b8-02fd-4dfe-b386-8e8861b0d62c", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2018:8014201182.3", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2018:8014201182.3", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2018:8014201182.3/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n10Sžsk/6/2017\n8014201182\n27. 04. 2018\nJUDr. Jana Hatalová\nECLI:SK:NSSR:2018:8014201182.3\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako kasačný súd v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr.\nJany Hatalovej, PhD. a členov senátu JUDr. Zuzany Ďurišovej a JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD. v\nprávnej veci žalobcov: 1/ X. I., bytom P., Poľská republika (predtým Patryk Zabawa - ARTIMA, s\nmiestom podnikania Centrálna 632/7, 089 01 Svidník, IČO: 46 022 546), 2/ T. F. J., U., Poľská republika,\nprávne zastúpených JUDr. Dušanom Remetom, advokátom so sídlom Masarykova 2, Prešov, proti\nžalovanej (v konaní sťažovateľka): Sociálna poisťovňa, ústredie, Ul. 29. augusta č. 8, Bratislava, o\npreskúmanie zákonnosti rozhodnutia č. 17213-3/2014-BA zo dňa 9. apríla 2014, o kasačnej sťažnosti\nproti právoplatnému rozsudku Krajského súdu v Prešove č. k. 12Scud/18/2014-107 zo dňa 7. decembra\n2016, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Prešove\nč.\nk. 12Scud/18/2014-107 zo dňa 7. decembra 2016 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.\nodôvodnenie:\nI.\nPriebeh a výsledky administratívneho konania\n1. Rozhodnutím č. 17213-3/2014-BA z 09.04.2014 (ďalej na účely rozsudku len „preskúmavané\nrozhodnutie“) sťažovateľka ako odvolací orgán podľa § 179 ods. 1 písm. b) zákona č. 461/2003 Z.z. o\nsociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 461/2003 Z.z.“) v zmysle § 218 ods.\n2 zákona č. 461/2003 Z.z. potvrdila rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Prešov č. 26072-91/2013PO z 29.10.2013 vo veci zániku sociálneho poistenia (ďalej len „prvoinštančné rozhodnutie“, resp.\n„prvoinštančný orgán“) a administratívne odvolanie žalobcov zamietla.\n2. Sťažovateľka s poukazom na ustanovenia § 3 ods. 1 písm. a), § 4 ods. 1, § 7 ods. 1 písm. c), §14 ods.\n1 písm. a), § 15 ods. 1 písm. a) ako aj § 19 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. v napadnutých rozhodnutiach\nkonštatovala, že žalobca 2/ bol vedený v registri poistencov sťažovateľky ako zamestnanec žalobcu 1/\nod 01.02.2012. Žalobca 1/ (ďalej aj „zamestnávateľ“) je zapísaný v registri zamestnávateľov vedeného\nprvostupňovým orgánom od 01.02.2011.\n3. Ďalej sťažovateľka vyzdvihla právny vplyv Nariadenia Rady (EHS) č. 1408/71 zo 14. júna 1971\no uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnancov, samostatne zárobkovo činné\nosoby a členov ich rodín, ktorí sa pohybujú v rámci spoločenstva, ako aj Nariadenia z 21. marca\n1972, ktorým sa stanovuje postup pri vykonávaní nariadenia (EHS) č. 1408/71 o uplatňovaní systémov\nsociálneho zabezpečenia na zamestnancov a ich rodiny, ktorí sa pohybujú v rámci spoločenstva, po\nvstupe Slovenskej republiky do Európskej únie na napadnuté rozhodnutie. Následne poukázala na nové\nkoordinačné nariadenia, t.j. Nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29. apríla\n2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej len „základné nariadenie“) a vykonávacie\nnariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009\nzo 16.\n\nseptembra 2009, ktorým sa vykonáva základné nariadenie (ďalej len „vykonávacie nariadenie“), ktoré\nsa uplatňujú od 01.05.2010.\n4. V súvislosti s prejednávanou vecou sťažovateľka najmä poukázala na čl. 13 základného nariadenia,\nktorý ako kolízna norma vymedzuje právny poriadok, ktorému podlieha osoba vykonávajúca činnosti\ns charakterom práce v dvoch alebo viacerých členských štátoch. Vo vzťahu k pracovným činnostiam\nzanedbateľného rozsahu, tieto sťažovateľka vymedzila ako činnosti, ktoré sa vykonávajú trvalo, avšak\nz hľadiska času a hospodárnej návratnosti sú nepodstatné.\n5. Čo sa týka skutkového stavu, sťažovateľke bola doručená informácia z poľskej inštitúcie sociálneho\nzabezpečenia (Zakład Ubezpieczeń Społecznych, ďalej na účely rozsudku len „ZUS“), že v posledných\nrokoch vznikli firmy v iných členských štátoch, ktoré, hoci sprostredkujú pre poľské samostatne\nzárobkovo činné osoby zamestnanie, tak sa zrejme chcú vyhýbať plateniu odvodov na sociálne\nzabezpečenie ZUS z podnikania v Poľskej republike. V uvedenej súvislosti prvoinštančný orgán vykonal\nv priebehu roku 2013 kontrolu u zamestnávateľa so zameraním na splnenie podmienok pre určenie\nregistrovaného sídla alebo miesta podnikania (viď rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci\nPlanzer Luxembourg Sarl sp. zn. C-73/06), ako aj na overenie reálneho výkonu činností zamestnancov\nzamestnávateľa. Z výsledkov kontroly, ktoré bližšie v preskúmavanom rozhodnutí popísala, aj pre\nsťažovateľku vyplynulo, že sídlo zamestnávateľa, uvedené vo výpise z obchodného registra nespĺňa\nzákladné kritéria registrovaného sídla spoločnosti, a tiež sa nepodarilo preukázať reálny výkon činnosti\nžalobcu 2/ ako zamestnanca.\n6. Konštatovala, že vystavila pre žalobcu 2/ formulár PD A 1 s platnosťou od 01.07.2011 do\n30.06.2013, tj. na dobu určitú. Formulár bol vystavený v čase, kedy neexistovali pochybnosti o\nsprávnosti určenia uplatniteľnej legislatívy a splnenie podmienok na určenie uplatniteľnej legislatívy\nnebolo overené kontrolou reálneho výkonu činnosti na území Slovenskej republiky. Pri vystavení\nnapadnutého rozhodnutia vzal prvoinštančný orgán túto skutočnosť do úvahy, rovnako aj výsledky\nkontroly, na základe čoho rozhodol, že posledný deň platnosti formulára, t.j. 30.06.2013 je dňom\nzániku povinného nemocenského poistenia, povinného dôchodkového poistenia a povinného poistenia\nv nezamestnanosti žalobcu 2/.\nII.\nKonanie na krajskom súde\n7. Krajský súd v Prešove preskúmal napadnuté rozhodnutie a po vykonanom pojednávaní dospel\nk záveru, že žaloba je dôvodná a zrušil preskúmavané rozhodnutie, ako aj prvoinštančné správne\nrozhodnutie a vrátil vec sťažovateľke na ďalšie konanie z nasledujúcich dôvodov:\n- z obsahu spisu ani z odôvodnení napadnutého a prvoinštančného rozhodnutia nevyplýva, akým\nspôsobom bolo preukázané, že žalobca 2/ reálne činnosť zamestnanca na území Slovenskej republiky\nnevykonával,\n- prvoinštančný orgán a sťažovateľka sa dôsledne nevysporiadali ani s otázkou miesta podnikania\nzamestnávateľa-žalobcu 1/, pretože neodôvodnili, ktoré ustanovenia, akého právneho predpisu\nzamestnávateľovi zakazujú ukladať pracovné povinnosti ústnou formou, telefonicky, alebo e-mailom,\nresp. riadiť pracovnú činnosť externe,\n- záver o tom, že vo vzťahu k zamestnávateľovi nebolo preukázané registrované sídlo alebo miesto\npodnikania je predčasný, lebo ďalšie skutočnosti súvisiace s otázkou kde bola uzatvorená väčšina zmlúv\ns klientmi, s miestom kde boli vykonávané hlavné finančné funkcie, vrátane bankovníctva, s miestom\nnáboru zamestnancov a podobne podrobnejšie skúmané neboli. Rovnako nebolo v potrebnom rozsahu\nvykonané dokazovanie za účelom reálneho výkonu činností žalobcu ako zamestnanca,\n- zistenie skutkového stavu je nedostačujúce na posúdenie veci,\n- ak na základe takto neúplne a nepresne zisteného skutkového stavu dospel prvostupňový orgán a\nžalovaný k vydaniu prvostupňového a napadnutého rozhodnutia, sú rozhodnutia pre nedostatok dôvodov\nnepreskúmateľné, keďže s poukazom na § 209 ods. 4 zák. č. 461/2003 Z.z. bolo ich povinnosťou uviesť,\nktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bola organizačná zložka vedená pri\nhodnotení dôkazov a pri hodnotení právnych predpisov na základe ktorých rozhodovala.\nIII.\nObsah kasačnej sťažnosti/stanoviská\nA)\n\n8. Proti rozsudku krajského súdu sťažovateľka v zákonnej lehote podala kasačnú sťažnosť z dôvodov\nuvedených v § 440 ods. 1 písm. g) a písm. h) S.s.p. Sťažovateľka v nasledujúcich sťažnostných bodoch\nv súlade s § 445 ods. 1 písm. c) S.s.p. najmä uviedla že:\n- sa nestotožňuje s právnym názorom krajského súdu a bola toho názoru, že preskúmavané rozhodnutie\nbolo vydané na základe dostatočne zisteného skutkového stavu veci a po zhodnotení všetkých\nrelevantných dôkazov,\n- žalobca 1/ v spornom období neriadil činnosť z registrovaného sídla, ktoré bolo podľa výpisu zo\nŽivnostenského registra 17. novembra 116, Prešov, ani z iného miesta na území Slovenskej republiky,\nale z miesta svojho trvalého bydliska v Poľskej republike. Tieto skutočnosti boli preukázané a vyplývajú\naj z napadnutého rozhodnutia,\n- pri posudzovaní splnenia základných kritérií registrovaného sídla je povinná postupovať v súlade zo\nzáväznými nariadeniami Európskej únie a z \"Praktickej príručky Právne predpisy, ktoré sa vzťahujú\nna zamestnancov v Európskej únii, Európskom hospodárskom priestore a vo Švajčiarsku\", ktorá sa\nuplatňuje v rámci celej Európskej únie,\n- vychádzala aj z termínov, na základe ktorých je možné určiť registrované sídlo alebo miesto podnikania\nzamestnávateľa, ktoré vypracoval Súdny dvor na základe prípadu Planzer Luxembourg Sarl C-73/06,\n- na základe kontroly sa nepodarilo preukázať reálny výkon činnosti zamestnancov dotknutého\nzamestnávateľa na území Slovenskej republiky, ani splnenie podmienok na určenie registrovaného sídla\nalebo miesta podnikania,\n- na preukázanie reálneho výkonu činnosti zamestnancov nepostačuje len formálnym spôsobom\ndeklarovať podnikanie, napr. pracovnými zmluvami, obchodnými zmluvami. Pri posudzovaní reálneho\nvýkonu činnosti vychádzala napr. aj z dohodnutých mzdových podmienok,\n- počet hodín, ktoré majú zamestnanci za mesiac odpracovať a k tomu prislúchajúca mzda za vykonanú\nprácu, vzbudzujú odôvodnené pochybnosti o rentabilnosti, keďže zamestnanci dochádzajú z Poľskej\nrepubliky na územie Slovenskej republiky individuálne. Dochádzať z Poľskej republiky do rôznych miest\nSlovenskej republiky a odpracovať napr. 1 alebo 3 hodiny denne (počet odpracovaných hodín je zrejmý\naj z prílohy k protokolu č. 700-2710011512- AG02/12), sa javí ako neefektívne,\n- hoci bol žalobca 2/ vyradený zo systému sociálneho poistenia v Slovenskej republike neznamená to, že\nnie je poistený ani v jednom členskom štáte, ale naopak, stále podlieha poľskej legislatíve. Na základe\ntejto skutočnosti nedošlo v žiadnom prípade k diskriminácii žalobcu 2/,\n- pri vydaní napadnutého rozhodnutia hodnotila všetky dôkazy samostatne a následne všetky dôkazy\nvo vzájomnej súvislosti a postupovala v súlade s nariadeniami Európskej únie,\n- skutkový a právny stav veci považuje za dostatočne zistený a preukázaný a z týchto dôvodov zastáva\nnázor, že v napadnutej časti rozsudok súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia\nveci,\n- žalobca 1/ ukončil svoju podnikateľskú činnosť k 24. januáru 2015. Na základe uvedeného nie je možné\nu žalobcu 1/ vykonať nové kontroly a ani iné dokazovania,\n- s poukazom na rozhodnutia Krajského súdu v Žiline a na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky sp. zn. 10 Sžso/58/2015 zo dňa 28. septembra 2016 uviedla, že Najvyšší súd Slovenskej\nrepubliky v totožnom prípade žalobu žalobcov zamietol.\nB)\n9. Žalobcovia vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti najmä uviedli, že:\n- prioritne poukázali na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.\n9 Sžso/90/2015\nzo dňa 14.12.2016 v skutkovo a právne obdobnej veci, v zmysle ktorého žalovaná nemala právomoc\nrozhodnúť o určení tzv. uplatniteľnej legislatívy vo vzťahu k osobám nachádzajúcim sa v rovnakom\npostavení ako žalobca 2/,\n- sa nestotožňujú s tvrdením sťažovateľky o tom, že skutkový stav v administratívnom konaní bol zistený\ndostatočne. Samotné závery kontroly reálneho výkonu činnosti žalobcu 2/, ktorú vykonala sťažovateľka\nv súčinnosti s príslušným Inšpektorátom práce, pritom z praktického hľadiska neobstoja,\n- žalobca 1/ navyše v priebehu kontroly, ktorú u neho vykonala organizačná zložka žalovanej,\nriadne a včas predložil pracovné zmluvy, mzdové listy, výplatné pásky a evidenciu dochádzky svojich\nzamestnancov, čo bez akýchkoľvek pochybností preukazuje výkon závislej práce žalobcu 2/ na území\nSlovenskej republiky,\n- sťažovateľka nepristúpila k doplneniu dokazovania, nevyžiadala si od žalobcu 1/ ďalšie doklady,\nnepristúpila k výsluchu žalobcu 2/ ani k inému spôsobu preverenia tvrdení žalobcu 1/ a zotrvala na\nsvojich záveroch o absencii reálneho výkonu činnosti žalobcu 2/,\n- sťažovateľka v rozhodnutí č. 8519-5/2012-BA zo dňa 28. júna 2012 v skutkovo a právne obdobnej vec\nzrušila rozhodnutie svojej organizačnej zložky.\n\nIV.\nPrávny názor Najvyššieho súdu\n10. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 S. s. p.)\npreskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu, pričom po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná\noprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 442 ods. 1, § 443 ods. 1 S.s.p.) a že ide o rozsudok, proti\nktorému je kasačná sťažnosť prípustná (§ 439 ods. 1 S.s.p.), jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č.\n757/2004 Z.z. o súdoch) dospel k záveru, že kasačná sťažnosť je dôvodná. Rozhodol bez nariadenia\npojednávania (§ 455 S.s.p.) s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu\na na internetovej stránke Najvyššieho súdu. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa\n27.\napríla 2018 (§ 137 ods. 4 v spojení s § 452 ods. 1 S.s.p.).\nPodľa čl. 14 ods. 5 písm. b) vykonávacieho nariadenia v pôvodnom znení na účely uplatňovania článku\n13 ods. 1 základného nariadenia osobou, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnanec v dvoch\nalebo vo viacerých členských štátoch, je predovšetkým osoba, ktorá nepretržite striedavo vykonáva\nčinnosti s výnimkou zanedbateľných činností v dvoch alebo vo viacerých členských štátoch, a to bez\nohľadu na početnosť alebo pravidelnosť tohto striedania.\nPodľa čl. 14 ods. 5 vykonávacieho nariadenia v znení relevantnom na preskúmavanú vec na účely\nuplatňovania článku 13 ods. 1 základného nariadenia sa osobou, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť\nako zamestnanec v dvoch alebo vo viacerých členských štátoch, rozumie osoba, ktorá vykonáva\nsúbežne alebo striedavo jednu alebo viacero oddelených činností v dvoch alebo vo viacerých členských\nštátoch pre ten istý podnik alebo toho istého zamestnávateľa, alebo pre rôzne podniky alebo rôznych\nzamestnávateľov.\nPodľa čl. 14 ods. 5b vykonávacieho nariadenia v citovanom znení na účely určenia uplatniteľných\nprávnych predpisov podľa článku 13 základného nariadenia sa zanedbateľné činnosti neberú do úvahy.\nČlánok 16 vykonávacieho nariadenia sa uplatňuje na všetky prípady podľa tohto článku.\nPodľa čl. 14 ods. 8 vykonávacieho nariadenia v citovanom znení na účely uplatňovania článku 13 ods. 1\na 2 základného nariadenia formulácia podstatná časť činnosti, ktorú osoba vykonáva ako zamestnanec\nalebo ako samostatne zárobkovo činná osoba v členskom štáte znamená, že sa kvantitatívne podstatná\nčasť všetkých činností zamestnanca alebo samostatne zárobkovo činnej osoby vykonáva v tomto\nčlenskom štáte, pričom to nemusí byť nevyhnutne väčšia časť týchto činností.\nPodľa čl. 16 ods. 1 vykonávacieho nariadenia v citovanom znení osoba, ktorá vykonáva činnosti v dvoch\nalebo vo viacerých členských štátoch, informuje o tejto skutočnosti inštitúciu určenú príslušným úradom\nčlenského štátu bydliska.\nPodľa čl. 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia v citovanom znení určená inštitúcia členského štátu\nbydliska bezodkladne určí uplatniteľné právne predpisy, ktoré\nsa na dotknutú osobu\nuplatňujú, so zreteľom na článok 13 základného nariadenia a článok 14 vykonávacieho nariadenia. Toto\nurčenie sa považuje za predbežné. Inštitúcia informuje o predbežnom určení uplatniteľných právnych\npredpisov určené inštitúcie každého členského štátu, v ktorom sa činnosť vykonáva.\nPodľa čl. 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia v citovanom znení predbežné určenie uplatniteľných\nprávnych predpisov, ako sa stanovuje v odseku 2, sa stáva definitívnym do dvoch mesiacov odo dňa,\nkeď boli inštitúcie určené príslušnými orgánmi dotknutých členských štátov o ňom informované v súlade\ns odsekom 2, ak už uplatniteľné právne predpisy neboli definitívne určené na základe odseku 4 alebo\nnajmenej jedna dotknutá inštitúcia neinformovala inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu\nbydliska do konca tejto dvojmesačnej lehoty o tom, že nemôže prijať toto určenie alebo že zaujala k\ntejto veci odlišné stanovisko.\nPodľa čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia v citovanom znení platí, že ak existuje neistota vo\nveci určenia uplatniteľných právnych predpisov, v dôsledku ktorej je potrebné, aby inštitúcie alebo\núrady dvoch alebo viacerých členských štátov na požiadanie jednej alebo viacerých inštitúcií určených\npríslušnými úradmi dotknutých členských štátov alebo samotných týchto úradov navzájom rokovali, určia\n\nsa právne predpisy uplatniteľné na dotknutú osobu vzájomnou dohodou a so zreteľom na článok 13\nzákladného nariadenia a príslušné ustanovenia článku 14 vykonávacieho nariadenia.\nPodľa čl. 16 ods. 5 vykonávacieho nariadenia v citovanom znení príslušná inštitúcia členského štátu,\nktorého právne predpisy boli predbežne alebo definitívne určené za uplatniteľné, to bezodkladne oznámi\ndotknutej osobe.\nPodľa čl. 16 ods. 6 vykonávacieho nariadenia v citovanom znení platí, že ak dotknutá osoba neposkytne\ninformácie podľa odseku 1, uplatnia sa ustanovenia tohto článku na podnet inštitúcie určenej príslušným\núradom členského štátu bydliska, len\nčo je o situácii tejto osoby informovaná,\nnapríklad aj prostredníctvom inej dotknutej inštitúcie.\nPodľa § 195 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. organizačná zložka Sociálnej poisťovne pred vydaním\nrozhodnutia postupuje tak, aby presne a úplne zistila skutočný stav veci, a na ten účel obstará potrebné\npodklady na rozhodnutie.\nPodľa § 195 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z.z. podkladom na rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a\nvyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo\nznáme organizačnej zložke Sociálnej poisťovne z jej činnosti.\nPodľa § 195 ods. 3 zákona č. 461/2003 Z.z. organizačná zložka Sociálnej poisťovne pri posudzovaní veci\nobjasňuje rovnako dôkladne všetky rozhodujúce skutočnosti bez ohľadu na to, či svedčia v prospech,\nalebo v neprospech účastníka konania.\n12. Podstatou kasačnej sťažnosti bol nesúhlas sťažovateľky s názorom krajského súdu o nedostatočne\nzistenom skutkovom stave v predmetnej veci a s tým súvisiacou nepreskúmateľnosťou správnych\nrozhodnutí, pričom sťažovateľka poukazovala ako na rozhodnutia Krajského súdu v Žiline, tak aj na\nrozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v obdobnej veci. Kasačný súd po preskúmaní\nnapadnutého rozhodnutia dospel k záveru o dôvodnosti kasačnej sťažnosti.\n12. Súd dáva do pozornosti, že za účelom preukázania skutočného výkonu činnosti na území Slovenskej\nrepubliky každého zamestnanca žalobcu 1/ vykonal prvoinštančný správny orgán dňa 07.03.2013\nfyzickú kontrolu priamo v sídle zamestnávateľa, ktorú mal zamestnávateľ uvedenú vo výpise zo\nživnostenského registra a Sociálna poisťovňa, pobočka Svidník, z dôvodu zmeny sídla žalobcu 1/,\nvykonala kontrolu dňa 11.03.2013 vo Svidníku. V rámci kontroly vykonanej v sídle zamestnávateľa\nv Prešove bolo zistené, že sa tam nenachádza žiadna kancelária ani prevádzka zamestnávateľa,\niba poštová schránka patriaca súkromnej osobe-žalobcovi 1/, pričom bolo potvrdené, že sa tam\nzamestnávateľ nezdržiava. V rámci kontroly vykonanej v registrovanom sídle vo Svidníku bolo zistené,\nže na adrese A. sa nachádza súkromný byt do ktorého nebolo zamestnancom kontroly umožnené\nnahliadnuť. V čase kontroly sa v priestoroch kancelárie nenachádzali žiadni zamestnanci. Účtovné\ndoklady, pracovné zmluvy, mzdová agenda, faktúry sa nachádzali v priestoroch „spracovateľskej firmy“\nv Hoteli Rubín, Centrálna ulica, Svidník, kde sa príležitostne uskutočňujú pracovné stretnutia so\nzamestnávateľom. Z predložených pracovných zmlúv vyplynulo, že pracovný pomer v jednotlivých\nprípadoch je dohodnutý na dobu určitú, so skúšobnou dobou v trvaní troch mesiacov. V pracovných\nzmluvách bol dohodnutý pracovný čas spravidla na 20 hodín mesačne, s priznanou mzdou za vykonanú\nprácu v rozpätí od 33,19 Eur - 41,00 Eur. V niektorých prípadoch bola vypracovaná dohoda o zmene\npracovnej činnosti so zmenou ustanoveného pracovného času na 10 hodín týždenne. Stretnutia\nzamestnancov so zamestnávateľom sa v priestoroch registrovaného sídla nekonajú. Podľa vyjadrenia\nzamestnávateľa sa stretnutia konajú v reštauráciách, baroch, hoteloch a podobne, pričom však zápisnicu\nz týchto stretnutí nepredložil. Rovnako neuviedol ani konkrétne miesto výkonu práce a rozpis prác\nzamestnancov ako ani počet zamestnancov vykonávajúcich v deň kontroly prácu na území Slovenskej\nrepubliky.\n13. Vzhľadom na uvedené kasačný súd poznamenáva, že v sídle zamestnávateľa by sa mali\nprijímať zásadné rozhodnutia spoločnosti, t. j. mali by sa uskutočňovať stretnutia zamestnávateľa so\nzamestnancami, uzatvárať zmluvy s klientmi, ukladať účtovné doklady (objednávky, faktúry), viesť\nmzdová evidencia, prideľovať práca zamestnancom, k čomu je potrebný aj administratívny aparát,\n\nnakoľko ide o veľký počet zamestnancov, ktorým však zamestnávateľ nedisponuje aj s poukazom\nna to že zamestnávateľ riadi činnosť z miesta svojho trvalého bydliska. Na základe výsledkov kontroly\ndospel kasačný súd k názoru, že sídlo žalobcu 1/ uvedené vo výpise z obchodného registra nespĺňa\nzákladné kritéria sídla spoločnosti a zároveň súd uvádza, že žalobca 1/ síce predložil formálne doklady,\nako pracovnú zmluvu, mzdový list, výplatné pásky a evidenciu dochádzky, ale nepredložil doklady\npreukazujúce reálny výkon práce žalobcu 2/, z ktorých by bolo zrejmé, že žalobca 2/ vykonával prácu\nna určenom mieste, a teda vykonanou kontrolou sa nepodarilo preukázať reálny výkon činnosti žalobcu\n2/. Kasačný súd považuje za dôvodné tvrdenie sťažovateľky,\nže na preukázanie\nreálneho výkonu činnosti zamestnancov nepostačuje len formálnym spôsobom deklarovať podnikanie,\nnapr. pracovnými zmluvami, obchodnými zmluvami, ale je potrebné vychádza napr. aj z dohodnutých\nmzdových podmienok.\n14. Žalobcovia v konaní boli povinní uniesť bremeno tvrdení a dôkazné bremeno. V súvislosti s tým\nkasačný súd poukazuje na to, že ani žalobca 2/ počas správneho konania ako aj konania pred súdom\nnepreukázal, že od uzavretia pracovných zmlúv vykonával u zamestnávateľa na území Slovenskej\nrepubliky konkrétny dojednaný druh práce a rovnako nebol preukázaný ani skutočný rozsah konkrétnych\nprác, ktoré vykonával pre zamestnávateľa. Na základe uvedeného dospel kasačný súd k názoru,\nže záver prvostupňového správneho orgánu a sťažovateľky o tom, že žalobcovi 2/ zaniklo povinné\nnemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa\nslovenskej legislatívy je v súlade so zákonom. Tento záver vyplýva z ustanovení § 20, § 14 ods. 1\npísm. a), § 15 ods. 1 písm. a) a § 19 zákona č. 461/2003 Z.z., ktoré upravujú podmienky povinného\nnemocenského poistenia, povinného dôchodkového poistenia a poistenia v nezamestnanosti, ktorých\nzákonným predpokladom pre priznanie je existencia statusu zamestnanca, ktorý však žalobcovia v\nsprávnom ako aj súdnom konaní nepreukázali. V ďalšom považuje súd za nevyhnutné uviesť, že z\nodôvodnenia rozhodnutia sťažovateľky, ako aj prvoinštančného správneho orgánu je zrejmé, ktoré\nskutočnosti boli podkladom pre rozhodnutie, akými úvahami boli správne orgány vedené pri hodnotení\ndôkazov a pri použití právnych predpisov, na ktorých základe rozhodovali. Preskúmavané rozhodnutie\nsprávneho orgánu vychádza z dostatočne zisteného skutkového stavu, ktoré je následne vyhodnotené\na právne posúdené.\n15. Záverom kasačný súd dáva do pozornosti, že z predchádzajúcej rozhodovacej praxe je súdu\nznáme, že listom zo dňa 10. decembra 2013 Sociálna poisťovňa akceptovala návrh poľskej inštitúcie\nsociálneho zabezpečenia ZUS zo dňa 10. októbra 2013 na uzatvorenie spoločnej dohody medzi\nSociálnou poisťovňou a poľskou inštitúciou sociálneho zabezpečenia ZUS v súlade s článkom 16 (4)\nvykonávacieho nariadenia, v zmysle ktorej bolo aj žalobcovi 2/ určené poľské zákonodarstvo, ktoré má\nkonečnú platnosť. Na základe uvedeného kasačný konštatuje, že zanikla sporná situácia pri určovaní\nuplatniteľných právnych predpisov aj pre žalobcu 2/ a naopak táto bola zamenená definitívnym určením\npoľského zákonodarstva v zmysle čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia. V tejto súvislosti kasačný\nsúd musí ďalej poukázať na spätné účinky dohody medzi sťažovateľkou a poľskou inštitúciou ZUS,\nhoci k uzavretiu dohody v písomnej forme došlo ku dňu 10.10.2013, kedy sťažovateľka akceptovala\nnávrh poľskej inštitúcie ZUS. Pozornosti kasačného súdu taktiež neuniklo, že žalobca 1/ ukončil svoju\npodnikateľskú činnosť k 24. januáru 2015.\n16. Vo svetle vyššie uvedeného kasačný súd nepovažuje za správny právny názor krajského súdu\nvyslovený v napadnutom rozhodnutí, že skutkový stav bol nedostatočne zistený a rozhodnutia správnych\norgánov sú nepreskúmateľné. Kasačný súd preto nemohol postupovať inak, ako pristúpiť k zrušeniu\nnapadnutého rozsudku krajského súdu v zmysle § 462 S.s.p. a vráteniu veci na ďalšie konanie. Úlohou\nkrajského súdu bude v ďalšom konaní vo veci opätovne rozhodnúť s poukazom na to, že právnym\nnázorom kasačného súdu je krajský súd viazaný (§ 469 S.s.p.). Krajský rozhodne\naj o nároku\nna náhradu trov kasačného konania podľa § 467 ods. 3 S.s.p.\n13. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky rozhodol pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku opravný prostriedok n i e j e prípustný.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "12Scud/18/2014", "guid": "17b3d9b1-ffd8-4768-bfb5-fa60d2cb12cb:9ce13e57-a334-4ff0-af7c-529c5d15d431", "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}