{"guid": "6d01e4b9-81f8-475f-b503-bee765d1b660:2e58e479-6c63-491f-bf2f-007a2f21ce4c", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2018:8014200311.2", "spisova_znacka": "10Sžsk/24/2017", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sžsk/24/2017 z 19. 6. 2018", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 19. júna 2018, sp. zn. 10Sžsk/24/2017, ECLI:SK:NSSR:2018:8014200311.2", "identifikacne_cislo": "8014200311", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Jana Henčeková", "sudca_id": 194, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-jana-hencekova-194", "datum_vydania": "2018-06-19", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Zrušujúce"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2003/461/#paragraf-195.odsek-2", "nazov": "§ 195 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/461/#paragraf-195.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/461-2003/paragraf-195"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/461/#paragraf-195.odsek-1", "nazov": "§ 195 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/461/#paragraf-195.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/461-2003/paragraf-195"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/461/#paragraf-195.odsek-3", "nazov": "§ 195 ods. 3 zákona č. 461/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/461/#paragraf-195.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/461-2003/paragraf-195"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2003/461#paragraf-195"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/2e58e479-6c63-491f-bf2f-007a2f21ce4c", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2018:8014200311.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2018:8014200311.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2018:8014200311.2/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n10Sžsk/24/2017\n8014200311\n19. 06. 2018\nJUDr. Jana Hatalová\nECLI:SK:NSSR:2018:8014200311.2\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako kasačný súd, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr.\nJany Hatalovej, PhD. a členov senátu JUDr. Zuzany Ďurišovej a JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD., v\nprávnej veci žalobcov 1/ K. U. P., bytom P., Poľská republika, (predtým Zdzislaw Mieczyslaw Pitera-BlueMedia, so sídlom Bardejovská 22/1, 089 01 Svidník, IČO: 46 213 058), 2/ G. V. D., bytom F., Poľská\nrepublika, právne zastúpených JUDr. Dušanom Remetom, advokátom so sídlom Masarykova 2, 089 01\nPrešov, proti žalovanej (sťažovateľke) Sociálnej poisťovni, ústredie v Bratislave, Ul. 29. augusta č. 8-10,\n813 63 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovanej č. 14504-2/2014-BA zo\ndňa 16. januára 2014, o kasačnej sťažnosti žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Prešove č. k.\n6S/18/2014-85 zo dňa 9. februára 2017, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. 6S/18/2014-85 zo dňa 9.\nfebruára 2017 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.\nodôvodnenie:\nI.\nPriebeh a výsledky administratívneho konania\n1. Sociálna poisťovňa, pobočka Košice, ako prvostupňový správny orgán, rozhodnutím č. 87918-1/2013KEM zo dňa 22.08.2013 rozhodla podľa § 178 ods. 1 písm. a) bod 1 a § 210 ods. 1 zákona č. 461/2003\nZ.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej aj zákon alebo zákon č. 461/2003 Z.\nz.) tak, že žalobcovi 2/ nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a\npovinné poistenie v nezamestnanosti ako zamestnancovi od 01.03.2012 podľa slovenskej legislatívy.\nRozhodnutie odôvodnila tým, že na základe výsledkov kontroly nebolo preukázané, že žalobca 2/ reálne\nvykonával činnosť ako zamestnanec na území SR, a preto nemôže podliehať slovenským právnym\npredpisom. Na odvolania žalobcov 1/ a 2/ žalovaná rozhodnutím č. 14504-2/2014-BA zo dňa 16.01.2014\nodvolania zamietla a rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu potvrdila.\nII.\nKonanie na krajskom súde\n2. Krajský súd v Prešove preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovanej a dospel k záveru, že žaloba\nje dôvodná a zrušil preskúmavané rozhodnutie ako aj prvoinštančné správne rozhodnutie a vrátil\nvec žalovanej na ďalšie konanie z dôvodu, že z obsahu spisu ani z odôvodnenia napadnutého a\nprvoinštančného rozhodnutia nevyplýva, akým spôsobom bolo preukázané, že žalobca 2/ reálne činnosť\nzamestnanca nevykonával.\n\n3. Správny súd ďalej uviedol, že správne orgány sa dôsledne nevysporiadali ani s otázkou\nmiesta podnikania žalobcu 1/, pretože neodôvodnili, ktoré ustanovenia, akého právneho predpisu\nzamestnávateľovi zakazujú ukladať pracovné povinnosti telefonicky, riadiť pracovnú činnosť externe a\npod.\n4. Vo vzťahu k aplikácii článkov základného a vykonávacieho nariadenia a správnosti postupu žalovanej\nkrajský súd poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu sp. zn. 9Sžso/63/2015 zo dňa 14.12.2016, podľa\nktorého správne orgány vychádzali z nedostatočne zisteného skutkového stavu a z nesprávneho\nprávneho posúdenia veci.\n5. Z uvedených dôvodov krajský súd zrušil napadnuté rozhodnutie žalovanej podľa § 191 ods. 1 písm.\nc), d),e), f) a g) zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len „S.s.p.“) a vec vrátil žalovanej\nna ďalšie konanie.\n6. O nároku na náhradu trov konania rozhodol krajský súd podľa § 167 S.s.p. tak, že úspešným žalobcom\nnárok na náhradu trov konania priznal.\nIII.\nKonanie na kasačnom súde\n7. Proti rozsudku krajského súdu sťažovateľka v zákonnej lehote podala kasačnú sťažnosť z dôvodov\nuvedených v § 440 ods. 1 písm. g) a písm. h) S.s.p., v ktorej navrhla kasačnému súdu, aby žalobu\nzamietol.\n8. Sťažovateľka najmä uviedla, že sa nestotožňuje s právnym názorom krajského súdu a bola toho\nnázoru, že preskúmavané rozhodnutie bolo vydané na základe dostatočne zisteného skutkového stavu\nveci a po zhodnotení všetkých relevantných dôkazov. Žalobca 1/ neriadil činnosť z registrovaného sídla\nani z iného miesta na území Slovenskej republiky, ale z miesta svojho trvalého bydliska v Poľskej\nrepublike. Tieto skutočnosti boli preukázané a vyplývajú aj z napadnutého rozhodnutia.\n9. Podľa názoru sťažovateľky na základe kontroly sa nepodarilo preukázať reálny výkon činnosti\nzamestnancov dotknutého zamestnávateľa na území Slovenskej republiky, ani splnenie podmienok\nna určenie registrovaného sídla alebo miesta podnikania. Na preukázanie reálneho výkonu činnosti\nzamestnancov nepostačuje len formálnym spôsobom deklarovať podnikanie, napr. pracovnými\nzmluvami, obchodnými zmluvami. Pri posudzovaní reálneho výkonu činnosti vychádzala napr. aj z\ndohodnutých mzdových podmienok. Počet hodín, ktoré majú zamestnanci za mesiac odpracovať a\nk tomu prislúchajúca mzda za vykonanú prácu, vzbudzujú odôvodnené pochybnosti o rentabilnosti,\nkeďže zamestnanci dochádzajú z Poľskej republiky na územie Slovenskej republiky individuálne.\nDochádzať z Poľskej republiky do rôznych miest Slovenskej republiky a odpracovať napr. 3 hodiny denne\n(počet odpracovaných hodín a mzdové podmienky sú zrejmé z protokolu o výsledku kontroly zo dňa\n19.06.2013), sa javí ako neefektívne.\n10. Žalobcovia vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti najmä poukázali na rozsudok Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky sp. zn. 9Sžso 90/2015 zo dňa 14.12.2016, ktorý bol vydaný v obdobnej veci, a\nktorého závery považujú žalobcovia za správne.\n11. Žalobcovia sa ďalej nestotožňujú s tvrdením sťažovateľky o tom, že skutkový stav v administratívnom\nkonaní bol zistený dostatočne. Samotné závery kontroly reálneho výkonu činnosti žalobcu 2/, ktorú\nvykonala sťažovateľka v súčinnosti s príslušným Inšpektorátom práce, pritom z praktického hľadiska\nneobstoja.\nIV.\nPrávny názor Najvyššieho súdu SR\n12. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 S. s. p.)\npreskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu, pričom po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná\noprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 442 ods. 1, § 443 ods. 1 S.s.p.) a že ide o rozsudok, proti\nktorému je kasačná sťažnosť prípustná (§ 439 ods. 1 S.s.p.), jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č.\n\n757/2004 Z.z. o súdoch) dospel k záveru, že kasačná sťažnosť je dôvodná. Rozhodol bez nariadenia\npojednávania (§ 455 S.s.p.) s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu\na na internetovej stránke Najvyššieho súdu. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 19. júna 2018 (§ 137\nods. 4 v spojení s § 452 ods. 1 S.s.p.).\nPodľa čl. 14 ods. 5 písm. b) vykonávacieho nariadenia v pôvodnom znení na účely uplatňovania článku\n13 ods. 1 základného nariadenia osobou, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnanec v dvoch\nalebo vo viacerých členských štátoch, je predovšetkým osoba, ktorá nepretržite striedavo vykonáva\nčinnosti s výnimkou zanedbateľných činností v dvoch alebo vo viacerých členských štátoch, a to bez\nohľadu na početnosť alebo pravidelnosť tohto striedania.\nPodľa čl. 14 ods. 5 vykonávacieho nariadenia v znení relevantnom na preskúmavanú vec na účely\nuplatňovania článku 13 ods. 1 základného nariadenia sa osobou, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť\nako zamestnanec v dvoch alebo vo viacerých členských štátoch, rozumie osoba, ktorá vykonáva\nsúbežne alebo striedavo jednu alebo viacero oddelených činností v dvoch alebo vo viacerých členských\nštátoch pre ten istý podnik alebo toho istého zamestnávateľa, alebo pre rôzne podniky alebo rôznych\nzamestnávateľov.\nPodľa čl. 14 ods. 5b vykonávacieho nariadenia v citovanom znení na účely určenia uplatniteľných\nprávnych predpisov podľa článku 13 základného nariadenia sa zanedbateľné činnosti neberú do úvahy.\nČlánok 16 vykonávacieho nariadenia sa uplatňuje na všetky prípady podľa tohto článku.\nPodľa čl. 14 ods. 8 vykonávacieho nariadenia v citovanom znení na účely uplatňovania článku 13 ods. 1\na 2 základného nariadenia formulácia podstatná časť činnosti, ktorú osoba vykonáva ako zamestnanec\nalebo ako samostatne zárobkovo činná osoba v členskom štáte znamená, že sa kvantitatívne podstatná\nčasť všetkých činností zamestnanca alebo samostatne zárobkovo činnej osoby vykonáva v tomto\nčlenskom štáte, pričom to nemusí byť nevyhnutne väčšia časť týchto činností.\nPodľa čl. 16 ods. 1 vykonávacieho nariadenia v citovanom znení osoba, ktorá vykonáva činnosti v dvoch\nalebo vo viacerých členských štátoch, informuje o tejto skutočnosti inštitúciu určenú príslušným úradom\nčlenského štátu bydliska.\nPodľa čl. 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia v citovanom znení určená inštitúcia členského štátu\nbydliska bezodkladne určí uplatniteľné právne predpisy, ktoré sa na dotknutú osobu uplatňujú, so\nzreteľom na článok 13 základného nariadenia a článok 14 vykonávacieho nariadenia. Toto určenie sa\npovažuje za predbežné. Inštitúcia informuje o predbežnom určení uplatniteľných právnych predpisov\nurčené inštitúcie každého členského štátu, v ktorom sa činnosť vykonáva.\nPodľa čl. 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia v citovanom znení predbežné určenie uplatniteľných\nprávnych predpisov, ako sa stanovuje v odseku 2, sa stáva definitívnym do dvoch mesiacov odo dňa,\nkeď boli inštitúcie určené príslušnými orgánmi dotknutých členských štátov o ňom informované v súlade\ns odsekom 2, ak už uplatniteľné právne predpisy neboli definitívne určené na základe odseku 4 alebo\nnajmenej jedna dotknutá inštitúcia neinformovala inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu\nbydliska do konca tejto dvojmesačnej lehoty o tom, že nemôže prijať toto určenie alebo že zaujala k\ntejto veci odlišné stanovisko.\nPodľa čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia v citovanom znení platí, že ak existuje neistota vo\nveci určenia uplatniteľných právnych predpisov, v dôsledku ktorej je potrebné, aby inštitúcie alebo\núrady dvoch alebo viacerých členských štátov na požiadanie jednej alebo viacerých inštitúcií určených\npríslušnými úradmi dotknutých členských štátov alebo samotných týchto úradov navzájom rokovali, určia\nsa právne predpisy uplatniteľné na dotknutú osobu vzájomnou dohodou a so zreteľom na článok 13\nzákladného nariadenia a príslušné ustanovenia článku 14 vykonávacieho nariadenia.\nPodľa čl. 16 ods. 5 vykonávacieho nariadenia v citovanom znení príslušná inštitúcia členského štátu,\nktorého právne predpisy boli predbežne alebo definitívne určené za uplatniteľné, to bezodkladne oznámi\ndotknutej osobe.\n\nPodľa čl. 16 ods. 6 vykonávacieho nariadenia v citovanom znení platí, že ak dotknutá osoba\nneposkytne informácie podľa odseku 1, uplatnia sa ustanovenia tohto článku na podnet inštitúcie určenej\npríslušným úradom členského štátu bydliska, len čo je o situácii tejto osoby informovaná, napríklad aj\nprostredníctvom inej dotknutej inštitúcie.\nPodľa § 195 ods. 1 zákona organizačná zložka Sociálnej poisťovne pred vydaním rozhodnutia postupuje\ntak, aby presne a úplne zistila skutočný stav veci, a na ten účel obstará potrebné podklady na\nrozhodnutie.\nPodľa § 195 ods. 2 zákona podkladom na rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov\nkonania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo známe organizačnej\nzložke Sociálnej poisťovne z jej činnosti.\nPodľa § 195 ods. 3 zákona organizačná zložka Sociálnej poisťovne pri posudzovaní veci objasňuje\nrovnako dôkladne všetky rozhodujúce skutočnosti bez ohľadu na to, či svedčia v prospech, alebo v\nneprospech účastníka konania.\n13. Podstatou kasačnej sťažnosti bol nesúhlas sťažovateľky s názorom krajského súdu o nedostatočne\nzistenom skutkovom stave v predmetnej veci a s tým súvisiacou nepreskúmateľnosťou správneho\nrozhodnutia, pričom sťažovateľka poukazovala ako na rozhodnutia Krajského súdu v Žiline tak aj na\nrozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v obdobnej veci. Kasačný súd po preskúmaní\nnapadnutého rozhodnutia dospel k záveru o dôvodnosti kasačnej sťažnosti.\n14. Kasačný súd dáva do pozornosti, že za účelom preukázania skutočného výkonu činnosti na\núzemí Slovenskej republiky každého zamestnanca žalobcu 1/ vykonal prvoinštančný správny orgán\ndňa 26.02.2013 fyzickú kontrolu priamo v sídle zamestnávateľa, ktorú mal zamestnávateľ uvedenú\nvo výpise zo živnostenského registra kde zistil, že sa tam nenachádza kancelária a ani prevádzka\nzamestnávateľa. Do Sociálnej poisťovne, pobočka Košice sa osobne dostavil Ing. U. ako splnomocnený\nvedúci podniku zahraničnej osoby a poskytol zamestnancom vykonávajúcim kontrolu súčinnosť pri\nzisťovaní údajov o zamestnancoch žalobcu 1/. Prvostupňový správny orgán kontrolou zistil, že\nskutočná adresa zamestnávateľa je virtuálnou adresou. Spoločné stretnutia účastníkov konania so\nsplnomocneným vedúcim podniku zahraničnej osoby sa konajú na adrese N.. Na uvedenej adrese\nsa nachádza kancelária splnomocneného vedúceho podniku zahraničnej osoby. Účtovné doklady,\npracovné zmluvy, obchodné zmluvy, korešpondencia, objednávky, faktúry sa uchovávajú na adrese\nsplnomocnenca. Predmetom činnosti je doručovanie letákov podľa objednávok zmluvných partnerov.\nŽalobca 1/ riadi činnosť z miesta svojho trvalého bydliska v Poľskej republike. Práce sú prideľované\nzamestnancom ústnou formou, t. j. zamestnávateľ osloví potrebný počet zamestnancov a pridelí im\nprácu, určí im miesto a spôsob výkonu práce bez časového ohraničenia. Skutočné miesto výkonu\nzamestnancov nie je možné jednoznačne určiť, pretože podľa vyjadrenia žalobcu 1/ je práca viazaná na\nobjednávku, ktorá nie je vopred plánovaná. Doklady preukazujúce reálny výkon práce zamestnanca na\nurčenom mieste v určený deň, napr. vyúčtovanie cestovných nákladov lebo cestovné príkazy, z ktorých\nby bolo zrejmé, že zamestnanec vykonával prácu na určenom mieste, neboli predložené.\n15. Vzhľadom na uvedené kasačný súd poznamenáva, že v sídle zamestnávateľa by sa mali\nprijímať zásadné rozhodnutia spoločnosti, t. j. mali by sa uskutočňovať stretnutia zamestnávateľa so\nzamestnancami, uzatvárať zmluvy s klientmi, ukladať účtovné doklady (objednávky, faktúry), viesť\nmzdová evidencia, prideľovať práca zamestnancom, k čomu je potrebný aj administratívny aparát,\nnakoľko ide o veľký počet zamestnancov, ktorým však zamestnávateľ nedisponuje aj s poukazom na\nto že zamestnávateľ riadi činnosť z miesta svojho trvalého bydliska. Na základe výsledkov kontroly\ndospel kasačný súd k názoru, že sídlo žalobcu 1/ uvedené vo výpise zo živnostenského registra nespĺňa\nzákladné kritéria sídla spoločnosti a zároveň kasačný súd uvádza, že žalobca 1/ nepredložil doklady\npreukazujúce reálny výkon práce žalobcu 2/, z ktorých by bolo zrejmé, že žalobca 2/ vykonával prácu\nna určenom mieste, a teda vykonanou kontrolou sa nepodarilo preukázať reálny výkon činnosti žalobcu\n2/. Kasačný súd považuje za dôvodné tvrdenie sťažovateľky, že na preukázanie reálneho výkonu\nčinnosti zamestnancov nepostačuje len formálnym spôsobom deklarovať podnikanie, napr. pracovnými\nzmluvami, obchodnými zmluvami.\n\n16. Žalobcovia v konaní boli povinní uniesť bremeno tvrdení a dôkazné bremeno. V súvislosti s\ntým kasačný súd poukazuje na to, že ani žalobca 2/ počas správneho konania ako aj konania\npred súdom nepreukázal, že od uzavretia pracovných zmlúv vykonával u zamestnávateľa na území\nSlovenskej republiky konkrétny dojednaný druh práce a rovnako nebol preukázaný ani skutočný rozsah\nkonkrétnych prác, ktoré vykonával pre zamestnávateľa. Na základe uvedeného dospel kasačný súd k\nnázoru, že záver prvostupňového správneho orgánu a sťažovateľky o tom, že žalobcovi 2/ nevzniklo\npovinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti\npodľa slovenskej legislatívy je v súlade so zákonom. Tento záver vyplýva z ustanovení § 20, § 14\nods. 1 písm. a), § 15 ods. 1 písm. a) a § 19 zákona č. 461/2003 Z.z., ktoré upravujú podmienky\npovinného nemocenského poistenia, povinného dôchodkového poistenia a poistenia v nezamestnanosti,\nktorých zákonným predpokladom pre priznanie je existencia statusu zamestnanca, ktorý však žalobcovia\nv správnom ako aj súdnom konaní nepreukázali. V ďalšom považuje kasačný súd za nevyhnutné\nuviesť, že z odôvodnenia rozhodnutia sťažovateľky, ako aj prvoinštančného správneho orgánu je zrejmé,\nktoré skutočnosti boli podkladom pre rozhodnutie, akými úvahami boli správne orgány vedené pri\nhodnotení dôkazov a pri použití právnych predpisov, na ktorých základe rozhodovali. Preskúmavané\nrozhodnutia správnych orgánov vychádzajú z dostatočne zisteného skutkového stavu, ktorý je následne\nvyhodnotený a právne posúdený. Pozornosti kasačného súdu taktiež neuniklo, že žalobca 1/ ukončil\nsvoju podnikateľskú činnosť k 16.06.2016.\n17. Vo svetle vyššie uvedeného kasačný súd nepovažuje za správny právny názor krajského súdu\nvyslovený v napadnutom rozhodnutí, že skutkový stav bol nedostatočne zistený a rozhodnutia správnych\norgánov sú nepreskúmateľné. Kasačný súd preto nemohol postupovať inak, ako pristúpiť k zrušeniu\nnapadnutého rozsudku krajského súdu v zmysle § 462 ods. 1 S.s.p. a vráteniu veci na ďalšie konanie.\nÚlohou krajského súdu bude v ďalšom konaní vo veci opätovne rozhodnúť s poukazom na to, že právnym\nnázorom kasačného súdu je krajský súd viazaný (§ 469 S.s.p.). Krajský súd rozhodne aj o nároku na\nnáhradu trov kasačného konania podľa § 467 ods. 3 S.s.p.\n18. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky rozhodol pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku opravný prostriedok n i e j e prípustný.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "6S/18/2014", "guid": null, "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}