{"guid": "6f2bc9f0-807e-4da5-b6cf-d23acbf480a5:e1ed9448-428c-4c7b-b85b-6eed1c1a70e4", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2018:7018200185.1", "spisova_znacka": "10Szak/16/2018", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Szak/16/2018 z 28. 3. 2018", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 28. marca 2018, sp. zn. 10Szak/16/2018, ECLI:SK:NSSR:2018:7018200185.1", "identifikacne_cislo": "7018200185", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Elena Berthotyová", "sudca_id": 131, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-elena-berthotyova-131", "datum_vydania": "2018-03-28", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2011/404/#paragraf-88.odsek-1.pismeno-b", "nazov": "§ 88 ods. 1 písm. b) zákona č. 404/2011 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2011/404/#paragraf-88.odsek-1.pismeno-b", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/404-2011/paragraf-88"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2011/404#paragraf-88"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/e1ed9448-428c-4c7b-b85b-6eed1c1a70e4", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2018:7018200185.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2018:7018200185.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2018:7018200185.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n10Szak/16/2018\n7018200185\n28. 03. 2018\nJUDr. Elena Berthotyová\nECLI:SK:NSSR:2018:7018200185.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako kasačný súd v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr.\nEleny Berthotyovej, PhD. a členov senátu JUDr. Zuzany Ďurišovej a JUDr. Jany Hatalovej, PhD.,\nv právnej veci žalobkyne: L. H., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť Afganská islamská republika,\nbez cestovného dokladu, za účasti maloletých cudzincov: 1. V. H., nar. XX.XX.XXXX, 2. N. H., nar.\nXX.XX.XXXX, 3. N. H., nar. XX.XX.XXXX a 4. P. H., nar. XX.XX.XXXX, toho času umiestnení v Útvare\npolicajného zaistenia pre cudzincov Sečovce, zastúpení Centrum právnej pomoci, so sídlom Námestie\nslobody 12, 810 00 Bratislava, IČO: 307 988 41, týka sa Kancelárie Košice, Murgašova 3, 040 41 Košice,\nproti sťažovateľovi (pôvodne žalovanému): Prezídium Policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej\npolície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Bratislava, Oddelenie cudzineckej polície PZ Nové\nZámky, Bitúnková 8, 940 02 Nové Zámky, o správnej žalobe vo veci zaistenia zo dňa 24.01.2018\nproti rozhodnutiu žalovaného č. PPZ-HCP-BA12-2-011/2018-AV zo dňa 11.01.2018,o kasačnej sťažnosti\nsťažovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach č. k. 10Sa/8/2018-63 zo dňa 12. februára 2018,\ntakto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach č. k.\n10Sa/8/2018-63 zo dňa 12. februára 2018 z a m i e t a .\nŽalobkyni právo na úplnú náhradu trov kasačného konania p r i z n á v a .\nodôvodnenie:\nI.\nPriebeh a výsledky administratívneho konania\n1. Rozhodnutím č. PPZ-HCP-BA12-2-011/2018-AV zo dňa 11.01.2018 (ďalej na účely rozsudku len\n„preskúmavané rozhodnutie“) žalovaný podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte\ncudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len ZoPC) zaistil dňom 12.01.2018 žalobkyňu\nna základe vykonateľného rozhodnutia o administratívnom vyhostení zo dňa 12.01.2018 Oddelenia\ncudzineckej polície PZ Nové Zámky č. PPZ-HCP-BA12-1-008/2018-AV na čas nevyhnutne potrebný\na stanovil dĺžku zaistenia do 12.03.2018. Zároveň podľa § 88 ods. 5 ZoPC rozhodol o umiestnení\nžalobkyne a jej maloletých detí v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce (ďalej „ÚPZC\nSečovce“).\n2. V odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia žalovaný uviedol, že žalobkyňa bola 12.01.2018\nkontrolovaná hliadkou v blízkosti bývalého hraničného priechodu Šahy, pričom nevedela hodnoverným\nspôsobom preukázať svoju totožnosť a preto bolo voči nej začaté konanie vo veci administratívneho\nvyhostenia podľa § 82 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov.\n\n3. V priebehu konania o administratívnom vyhostení bolo voči nej vydané rozhodnutie o administratívnom\nvyhostení č. PPZ-HCP-BA12-1-008/2018-AV zo dňa 12.01.2018, na základe ktorého bola žalobkyňa\nadministratívne vyhostená z územia Slovenskej republiky (ďalej „SR“) z dôvodu, že má na území SR\nneoprávnený pobyt, pričom nebola určená lehota na vycestovanie.\n4. Pokiaľ sa týka alternatívnych foriem k zaisteniu podľa § 89 ods. 1 písm. a) a b) ZoPC žalovaný uviedol,\nže žalobkyňa podmienky stanovené v tomto zákonnom ustanovení nevie splniť a z toho dôvodu správny\norgán nemohol takúto povinnosť uložiť. Zaoberal daným ustanovením a dospel k záveru, že žalobkyňa\nsi nevie preukázať zabezpečenie ubytovania a nespĺňa podmienku finančného zabezpečenia pobytu na\núzemí SR.\n5. Pokiaľ sa týka stanovenej dĺžky doby zaistenia uviedol, že túto stanovil podľa § 88 ods. 4 ZoPC na čas\nnevyhnutne potrebný, najviac do 12.03.2018, pričom táto doba je nevyhnutná vzhľadom na to, že počas\ntejto doby správny orgán vykoná všetky dostupné úkony smerujúce k vyhosteniu účastníka konania z\núzemia SR. Doba zaistenia sa môže skrátiť, pričom presná doba sa nedá presne určiť, nakoľko závisí\nod viacerých neovplyvniteľných faktorov.\n6. Žalovaný uviedol, že v spolupráci s ÚPZC Sečovce bude vykonávať všetky potrebné úkony smerujúce\nk jej vyhosteniu z územia SR.\n7. Dodal, že po preskúmaní všetkých skutočností a dôkazov mal za to, že zaistenie žalobkyne je v súlade\ns článkom 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej „Dohovor\").\nZaistenie účastníka konania pre účely administratívneho vyhostenia je zákonným pozbavením osobnej\nslobody osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostení z územia SR. Samotným základom pre začiatok\nkonania o reálnom vyhostení je existencia rozhodnutia o administratívnom vyhostení účastníka konania\nz územia SR, pričom k výkonu administratívneho vyhostenia priamo slúži inštitút zaistenia cudzinca.\n8. Ohľadne útvaru, kam má žalobkyňa spolu s maloletými cudzincami umiestnená uviedol, že\nÚPZC Sečovce je zariadenie určené na umiestňovanie cudzincov, ktorí sú zaistení za účelom výkonu\nadministratívneho vyhostenia, výkonu trestu vyhostenia, realizácie readmisie z územia SR do iného\nčlenského štátu EU, prípadne inej tretej krajiny, realizácie dublinského transferu podľa dublinského\nnariadenia. Pri umiestňovaní maloletých sa zaoberal aj čl. 9 Dohovoru o právach dieťaťa, ako aj článkom\n41 ods. 4 Ústavy SR. Mal zato, že tým, že zúčastnení maloletí cudzinci sa umiestňujú spoločne so\nžalobkyňu, ktorá je ich rodičom v jednom zariadení, správny orgán chráni najlepšie záujmy zúčastneného\nmaloletého cudzinca a nepretrhol tak rodinné väzby.\n9. Maloletým osobám spolu s rodičmi je zabezpečená každodenná osobná hygiena. Strava je deťom\nposkytovaná 5x denne (okrem raňajok, obeda a večere dostávajú deti navyše desiatu a olovrant),\npediatrická zdravotná starostlivosť je poskytovaná na základe zmluvného vzťahu s pediatrickou, pričom\nmimovládna organizácia Slovenská humanitná rada. Rovnako pre maloleté osoby je k dispozícii sociálny\npracovník, ktorý plánuje a reguluje vzdelávacie, rekreačné a herné aktivity maloletých osôb v zariadení,\npričom spolupracuje s mimovládnou organizáciou Slovenská humanitná rada, primárne najmä pri\nzabezpečovaní sociálneho a psychologického poradenstva a starostlivosti, s dôrazom na starostlivosť\no zraniteľné skupiny a sekundárne pri vzdelávaní a jazykovej príprave, ktorú zabezpečuje učiteľ\nslovenského jazyka maloletých štátnych príslušníkov tretích krajín - zamestnanec uvedenej organizácie.\nTieto a ďalšie aktivity, ktoré zodpovedajú postaveniu a vekovej skupine osôb sú realizované v rámci\nrealizovaného projektu č. SK 2016 AMIF SC3.2.\nII.\nKonanie na krajskom súde\n10. Žalobkyňa podala proti rozhodnutiu na krajský súd správnu žalobu vo veciach zaistenia podľa\nŠtvrtej hlavy Tretej časti zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov\n(ďalej len „S.s.p.“) s nasledujúcimi žalobnými bodmi (§ 182 ods. 1 písm. e/ S.s.p.):\n-napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia,\n-žalovaný nedostatočne zistil skutkový stav veci,\n-napadnuté rozhodnutie je nedostatočne odôvodnené z pohľadu účelnosti a efektívnosti zaistenia\nžalobkyne a jej maloletých detí,\n\n-napadnuté rozhodnutie vykazuje prvky zmätočnosti a tým aj nepreskúmateľnosti z dôvodu\nnedostatočného ustálenia zákonného účelu zaistenia,\n-namietala neurčenie konkrétnej krajiny, do ktorej má byť vyhostená, čo spôsobuje nemožnosť\npreskúmať jej vyhostiteľnosť a otázky súvisiace s dĺžkou zaistenia, jeho efektívnosť, včasnosť a\núčelnosť,\n-poukázala na to, že v Afganistane prebieha ozbrojený konflikt, preto ju nie je možné vrátiť do tejto\nkrajiny,\n-žalovaný nerešpektoval ustálenú rozhodovaciu prax kasačného súdu, ESĽP a krajského súdu v zmysle\nktorej by nemali byť deti pozbavované osobnej slobody bez ohľadu na to, či majú zákonného zástupcu\nalebo sú bez sprievodu.\n11. Krajský súd v Košiciach v konaní podľa ust. § 221 a nasl. S.s.p. pri neformálnom posudzovaní\nžaloby (§ 206 ods. 3 S.s.p.) zistil, že žalobné námietky boli dôvodné, a preto podľa 230 ods. 1 písm.\na) Správneho súdneho poriadku a z dôvodov uvedených v § 191 ods. 1 písm. c) Správneho súdneho\nporiadku napadnuté rozhodnutie žalovaného č. PPZ-HCP-BA12-2-011/2018-AV zo dňa 11.01.2018\nzrušil a nariadil žalovanému bezodkladné prepustenie žalobkyňu a maloletých cudzincov zo zaistenia.\n12. V dôvodoch rozsudku najmä uviedol:\n- k námietke žalobkyne poukazujúcej na nutnosť obozretného posudzovania prípadov zaisťovania rodín\ncudzincov s maloletými deťmi poukázal na ustálenú rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky (najmä na rozsudok sp. zn. 10Sza/12/2016 zo dňa 14.6.2016), v zmysle ktorého správny orgán\nmusí s poukazom na najlepší záujem dieťaťa (zakotvený v článku 3 odsek 1 Dohovoru o právach dieťaťa,\nktorý zaručuje dieťaťu právo na posúdenie jeho alebo jej najlepších záujmov a ich prvoradé zohľadnenie\npri akýchkoľvek krokoch alebo rozhodnutiach, ktoré sa ho týkajú, tak vo verejnej, ako aj v súkromnej\nsfére), postupovať obozretne pri umiestňovaní detí spolu s rodičom v útvare policajného zaistenia a pri\núvahe o ich umiestnení by nemal opomenúť, že najlepší záujem dieťaťa, ktorý je vyjadrením hodnôt,\nna ktorých je postavený systém ochrany práv dieťaťa, nie je možné účinne dosiahnuť bez reflektovania\nna judikatúru ESĽP, ktorá ohľadne pozbavenia osobnej slobody dieťaťa a ochrany práv a najlepšieho\nzáujmu dieťaťa vo veciach zaistenia maloletých cudzincov najmä tých, ktorí sú v sprievode rodičov,\nopakovane konštatovala porušenie čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa, ako aj čl. 3 Európskeho dohovoru\no ľudských právach,\n- poukázal na judikatúru ESĽP (rozsudok zo dňa 19.01.2012, vo veci Popov proti Francúzsku, rozsudok\nzo dňa 12.10.2006 vo veci Mubilanzila Mayeka a Kaník Mitunga v. Belgicko a rozsudok zo dňa\n19.01.2010 vo veci Muskhadzhiyeva i. v. Belgicko) najmä na závery rozsudkov, z ktorých vyplýva, že deti\nby nemali byť pozbavované osobnej slobody a to bez ohľadu na to, či majú zákonného zástupcu alebo\nsú bez sprievodu, pričom tento súd vo viacerých prípadoch rozhodol, že umiestnenie detí v zariadeniach,\nkde boli pozbavené osobnej slobody, bolo porušením čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa a čl. 3 Dohovoru.\n- poukázal tiež na právny názor najvyššieho súdu vyjadrený v rozsudku sp. zn. 1Szak/14/2016 z\n11.10.2016, podľa ktorého deti by nemali byť postihované za imigračný status svojich rodičov (t. j. za to,\nže ich rodičia cestujú bez potrebných dokladov, resp. s pozmenenými, dokonca falšovanými dokladmi),\nani za ich predchádzajúce správanie, ktoré je vyhodnocované ako riziko úteku,\n- poukázal na judikatúru kasačného súdu, podľa ktorej žalovaný v súlade s vyššie uvedenými záväzkami\npodľa čl. 3 ods. 2 a 3 Dohovoru o právach dieťaťa, pri úvahe o umiestnení detí spoločne s rodičom do\nÚPZC musí zohľadniť, že tak, ako deti bez sprievodu, tak aj deti, ktoré sú na ceste s rodičmi, by nemali\ntrpieť zdĺhavým pobytom v zaistení, pričom v prejednávanej veci ide o zaistenie maloletých detí do\n12.03.2018,\n- s prihliadnutím na ustanovenie § 88 ods. 8 ZoPC bolo podľa krajského súdu možné od\nsprávneho orgánu očakávať, vzhľadom na obmedzenia osobnej slobody maloletých detí vysporiadanie\ns požiadavkou zákonodarcu, že zaistenie maloletých detí, ako zraniteľných osôb, musí byť obmedzené\nna čo najkratší čas,\n- krajský súd sa nestotožnil s názorom žalovaného prezentovaného v preskúmavanom rozhodnutí, že\nv prípade zaistenia maloletých cudzincov zobral do úvahy príslušné ustanovenia Dohovoru o právach\ndieťaťa a že jeho zaistenie je v súlade s článkom 3 ods. 1 Dohovoru, ktorý sleduje najlepší záujem\ndieťaťa v každom prejednávanom prípade.\nIII.\nKonanie na kasačnom súde\n\nA)\n13. Proti rozsudku krajského súdu sťažovateľ v zákonnej lehote podal kasačnú sťažnosť z dôvodov\nuvedených v § 440 ods. 1 písm. g) Správneho súdneho poriadku, t. j., že súd rozhodol na základe\nnesprávneho právneho posúdenia veci.\n14. Sťažovateľ v nasledujúcich sťažnostných bodoch v súlade s § 445 ods. 1 písm. c) S.s.p. najmä\nuviedol,\n- k právnemu názoru krajského súdu, že deti by nemali byť pozbavované osobnej slobody, s poukazom\nna judikatúra ESĽP zdôraznil, že celé konanie je plne v súlade s odporúčaním európskej komisie\nzo dňa 07.03.2017 týkajúce sa zaistenia účinnejších návratov pri vykonávaní smernice Európskeho\nparlamentu a Rady 2008/115/ES, v ktorej je okrem iného uvedené, že „by členské štáty nemali\nvo svojich vnútroštátnych právnych predpisoch vylúčiť možnosť zaistenia maloletých osôb, ak je to\nbezpodmienečne potrebné na zabezpečenie výkonu konečného rozhodnutia o návrate“.\n- ku konštatovanému porušeniu čl. 3 odsek 1 Dohovoru o právach dieťaťa uviedol, že pri svojom\nrozhodovaní vo veci zaistenia žalobkyne prihliadol na všetky články uvedené v Dohovore o právach\ndieťaťa a jeho rozhodnutie vo veci je plne v súlade s týmto dohovorom, zaistením žalobkyne spolu s jej\ndeťmi bola naplnená povinnosť, ktorú má štát v konaniach, ktoré sa bytostne dotýkajú práv detí, poukázal\nna to, že žalobkyňa bola spolu s manželom a ich štyrmi maloletými deťmi zadržaná bezprostredne po\nich vstupe na územie Slovenskej republiky tesne po neoprávnenom prekročení štátnej hranice smerom\nz Maďarska, na území Slovenskej republiky sa nachádzali bez akejkoľvek batožiny, hygienických\npotrieb a finančných prostriedkov, na základe tejto ich zúfalej situácie bolo jediným reálnym spôsobom\nzabezpečenia práv a potrieb dieťaťa umiestnenie žalobkyne spolu s celou rodinou v priestoroch, ktoré\nsú na tento účel zriadené a spĺňajú najvyššie štandardy týkajúce sa starostlivosti o deti, žalovaný uviedol,\nže pri svojej činnosti týkajúcich sa maloletých detí bral plne do úvahy ich najlepšie záujmy, namiesto\nžalobkyne bude jeho deťom štát, v tomto prípade Útvar policajného zaistenia v Sečovciach, poskytovať\nprimeranú starostlivosť,\n- žalobkyňa by sa po prepustení zo zaistenia nedokázala o svoje štyri maloleté deti postarať a len vtedy\nby došlo k porušeniu práv dieťaťa, ktoré sú zakotvené v spomínanom Dohovore, na ktorého základe je\npostavený celý rozsudok krajského súdu,\n- ku konštatovaniu krajského súdu, že žalovaný neposúdil dostatočne v kontexte zaistenia maloletých\ncudzincov - detí žalobkyne možný zásah do jej práva na rodinný a súkromný život (čl. 8 ods. 1 Dohovoru),\nako aj zásah do práva na rodinný a súkromný život, namietal, že zaistením maloletých cudzincov nedošlo\nk porušeniu práv uvedených v článku 8 Dohovoru, nakoľko celá rodina bola spoločne umiestnená\nv priestoroch Útvaru policajného zaistenia Sečovce a je im tam poskytovaná starostlivosť v rozsahu\nniekoľkonásobne prevyšujúcu ich možnosti po prepustení, žalovaný svojím rozhodnutím zabezpečil\npovinnosť štátu, aby sa maloletým deťom žalobcu dostalo potrebnej ochrany a pomoci čo je plne v\nsúlade s Dohovorom o právach dieťaťa,\n15. Navrhol rozsudok krajského súdu zrušiť, správnu žalobu žalobkyne zamietnuť a napadnuté\nrozhodnutia žalovaného potvrdiť.\nB)\n16. Žalobkyňa sa ku kasačnej sťažnosti vyjadrila tak, že navrhla kasačnú sťažnosť zamietnuť, a to z\nnasledujúcich dôvodov:\n-napadnutý rozsudok krajského súdu považuje za vecne správny a zákonný a plne rešpektuje ustálenú\nrozhodovaciu prax kasačného súdu a ESĽP v obdobných veciach,\n- napadnutý rozsudok krajského súdu je plne v súlade s medzinárodným princípom najlepšieho záujmu\nmaloletého dieťaťa zakotveného Dohovorom o právach dieťaťa a s čl. 3 a čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o\nochrane ľudských práv a základných slobôd, nakoľko vyhostenie žalobkyne so štyrmi maloletými deťmi\ndo Afganistanu, kde prebieha vnútroštátny ozbrojený konflikt, je za súčasnej bezpečnostnej situácie\nneprípustné, a preto je zaistenie realizované za týmto účelom neefektívne a neúčelné,\n- k tvrdeniu žalovaného, že jeho postup v konaní o zaistení žalobkyne a jej detí bol plne v súlade\ns odporúčaním Európskej komisie zo dňa 07.03.2017 týkajúcej sa zaistenia účinnejších návratov\npri vykonávaní návratovej smernice, v ktorej Európska komisia uvádza, že by členské štáty nemali\nvo svojich vnútroštátnych právnych predpisoch vylúčiť možnosť zaistenia maloletých osôb, ak je\nto bezpodmienečne potrebné na zabezpečenie výkonu konečného rozhodnutia o návrate uviedla,\nEurópska komisia je politickým orgánom EU, nie je súdnym orgánom a citovaný dokument má politickú\npovahu, žalovaný ako správny orgán rozhodujúci o zásahu do základných práv a slobôd účastníkov\nkonaní má mať na zreteli predovšetkým právne predpisy a z nich najmä medzinárodné zmluvy v oblasti\nochrany základných ľudských práv a slobôd a taktiež ustálenú rozhodovaciu prax slovenských ako aj\n\nnadnárodných súdov týkajúcu sa problematiky obmedzovania osobnej slobody cudzincov pre imigračné\núčely, Navyše znova zdôrazňujeme, že v predmetnej veci nebolo zaistenie maloletých detí zákonné\npreto, lebo ani výkon konečného rozhodnutia o návrate nie je možné zrealizovať pre hrozbu porušenia čl.\n3 Dohovoru v prípade vyhostenia žalobkyne a jej detí do Afganistanu, kam mieni žalovaný žalobkyňu a jej\ndeti vyhostiť, na podporu tohto tvrdenia kasačnému súdu predložila kópiu anonymizovaného rozhodnutia\nv azylovej veci žiadateľa o azyl z Afganistanu, ktorému bola na území SR poskytnutá doplnková ochrana\nz dôvodu hrozby utrpenia vážneho bezprávia v krajine pôvodu v prípade jeho návratu.\nIV.\nPrávny názor Najvyššieho súdu\n17. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 S. s. p.)\npostupom podľa § 492 ods. 1 S.s.p. preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu spolu s konaním,\nktoré predchádzalo jeho vydaniu a jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch) dospel\nk záveru, že kasačná sťažnosť žalovaného nie je dôvodná. Rozhodol bez nariadenia pojednávania\npodľa ustanovenia § 455 S.s.p. s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli\nsúdu a na internetovej stránke najvyššieho súdu. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 28. marca 2018\n(§ 137 ods. 2 S.s.p.).\n18. V predmetnej veci bolo potrebné predostrieť, že predmetom kasačnej sťažnosti bol rozsudok\nkrajského súdu, ktorým bolo zrušené rozhodnutie žalovaného o zaistení žalobkyne podľa § 88 ods. 1\npísm. b) ZoPC a nariadené prepustenie žalobkyne a jej maloletých detí zo zaistenia, a preto primárne\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako kasačný súd preskúmal rozsudok krajského súdu, najmä z toho\npohľadu, či kasačné námietky sťažovateľova boli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého\nrozsudku krajského súdu.\nPodľa § 88 ods. 1 písm. b) ZoPC, policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel\nvýkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia.\nPodľa § 88 ods. 4 prvá a druhá veta ZoPC, štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas\nnevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Policajný útvar je oprávnený počas tohto obdobia\nopakovane predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas zaistenia nesmie\npresiahnuť šesť mesiacov.\nPodľa § 89 ods. 1 písm. a) a písm. b) ZoPC, policajný útvar, ktorý koná vo veci administratívneho\nvyhostenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť\na) hlásenia pobytu alebo\nb) zložiť peňažnú záruku.\nPodľa § 90 ods. 1 písm. d) ZoPC, Policajný útvar je povinný\nd) skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia.\nPodľa článku 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru, každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho\nnemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade skonaním\nustanoveným zákonom: f) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej\nnepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie.\nPodľa § 2 ods. 7 zákona o pobyte cudzincov, Zraniteľnou osobou je najmä maloletá osoba, osoba\nso zdravotným postihnutím, obeť obchodovania s ľuďmi, osoba staršia ako 65 rokov, tehotná žena,\nslobodný rodič s maloletým dieťaťom a osoba, ktorá bola vystavená mučeniu, znásilneniu alebo iným\nzávažným formám psychického, fyzického alebo sexuálneho násilia; v odôvodnených prípadoch možno\nza staršiu osobu považovať aj osobu mladšiu ako 65 rokov\nPodľa čl. 3 bod 1 Dohovoru o právach dieťaťa, záujem dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom pri\nakejkoľvek činnosti týkajúcej sa detí, nech už uskutočňovanej verejnými alebo súkromnými zariadeniami\nsociálnej starostlivosti, súdmi, správnymi alebo zákonodarnými orgánmi.\nPodľa článku 3 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa, Štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru, sa\nzaväzujú zabezpečiť dieťaťu takú ochranu a starostlivosť, aká je nevyhnutná pre jeho blaho, pričom berú\nohľad na práva a povinnosti jeho rodičov, zákonných zástupcov alebo iných jednotlivcov právne za neho\nzodpovedných, a robia pre to všetky potrebné zákonodarné a správne opatrenia.\n\nPodľa článku 3 ods. 3 Dohovoru o právach dieťaťa, štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru,\nzabezpečia, aby inštitúcie, služby a zariadenia zodpovedné za starostlivosť a ochranu detí zodpovedali\nštandardom ustanoveným kompetentnými úradmi, najmä v oblastiach bezpečnosti a ochrany zdravia,\npočtu a vhodnosti svojho personálu, ako aj kompetentného dozoru.\n19. Sťažovateľ namietal, že krajský súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,\npredovšetkým sa nestotožnil s názorom krajského súdu, že nebol dostatočne zohľadnený najlepší\nzáujem dieťaťa v zmysle čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa, rovnako nesúhlasil s názorom krajského\nsúdu, že žalovaný neposúdil dostatočne v kontexte zaistenia maloletých cudzincov - detí možný zásah\ndo jej práva na rodinný a súkromný život (čl. 8 ods. 1 Dohovoru).\n20. Vo vzťahu k dôvodu kasačnej sťažnosti, že krajský súd rozhodol na základe nesprávneho právneho\nposúdenia veci (kasačný dôvod podľa § 440 ods. 1 písm. g/ S.s.p.) musí kasačný súd s prihliadnutím na\nzásadu kontinuálneho výkonu štátnej moci (čl. 1 ods. 1 veta prvá ústavy Slovenskej republiky) zdôrazniť,\nže doterajšia ustálená judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky chápe takto sformulovaný\nsťažnostný dôvod zakotvený v § 440 ods. 1 písm. g) S.s.p. vo vzťahu k meritu prejednávanej veci, t. j. na\nprvom mieste ako nesprávnu aplikáciu právnej normy (hypotéza ako právny skutkový stav a dispozícia)\nna riadne zistený faktický skutkový stav vyplývajúci z merita veci, na druhom mieste ako nesprávny\nvýber ustanovenia a v neposlednom rade ako nesprávny výber právneho predpisu.\n21. Navyše právnym posúdením veci je analytická činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení\nvyvodzuje čiastkové právne závery a spätnou aplikáciou vybranej právnej normy preveruje úplnosť a\nriadnosť fakticky zisteného skutkového stavu. Toto je základným poslaním správneho súdu pri prieskume\nzákonnosti rozhodnutí orgánov verejnej správy, pričom nielen situácia „res iudicata“ tvorí rozhodovaciu\nprekážku ale aj ustálená rozhodovacia prax kasačného súdu ako relevantný precedens v súlade s\nčl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky vytvára zákonodarcom akceptovanú rozhodovaciu\nprekážku.\n22. V súvislosti s uvedeným kasačný súd musí zdôrazniť, že v aplikačnom postupe krajského súdu\npri rozhodovaní o merite sporu nezistil nedostatky právneho posúdenia v merite veci, naopak dospel k\nzáveru, že krajský súd svoje právne závery vyvodil z ustálenej rozhodovacej praxe najvyššieho súdu vo\nveciach zaistenia osobitne s dôrazom na judikatúru vo veciach zaistenia cudzincov a ich umiestnenia\nv útvare policajného zaistenia s maloletými v sprievode rodiča.\n23. Z odôvodnenia rozsudku krajského súdu totiž vyplýva, že krajský súd svoj právny názor na zaistenie\nžalobkyne a jej umiestnenie v útvare policajného zaistenia odvodil od ustálenej judikatúry najvyššieho\nsúdu. Z rozsudku krajského súdu vyplýva, že vo svojom rozhodnutí odkazuje na rozsudky Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky, a to konkrétne na rozsudok sp. zn. 10Sza/12/2016 zo dňa 14.06.2016, ktorý\nvychádza z rozsudkov ESĽP (rozsudok zo dňa 19.01.2012, vo veci Popov proti Francúzsku, rozsudok zo\ndňa 12.10.2006 vo veci Mubilanzila Mayeka a Kaník Mitunga v. Belgicko a rozsudok zo dňa 19.01.2010\nvo veci Muskhadzhiyeva i. v. Belgicko), ak aj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.\n1Szak/14/2016 z 11.10.2016, z ktorých vyabstrahoval právne názory pre daný prípad aplikovateľné aj\ns uvedením dôvodov, prečo odkaz na judikatúru najvyššieho súdu vo veciach zaistenia použil.\n24. Námietka sťažovateľa, že pri svojej činnosti týkajúcich sa maloletých detí bral plne do úvahy ich\nnajlepšie záujmy a namiesto žalobkyne bude jej deťom štát (Útvar policajného zaistenia v Sečovciach),\nposkytovať primeranú starostlivosť, nemohla obstáť.\n25. Podľa ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (rozsudok z 30. marca 2016,\nsp. zn. 10Sza/8/2016) „Zaistenie cudzinca znamená obmedzenie alebo v závislosti na povahe,\ndĺžke, dôsledkoch a spôsobe zaistenia dokonca zbavenie jeho slobody. Ide teda o veľmi citeľný\nzásah do jedného z najvýznamnejších práv jednotlivca. Takýto zásah môže byť prípustný len za\nprísne vymedzených podmienok definovaných nielen zákonom o pobyte cudzincov, ale predovšetkým\nústavným poriadkom Slovenskej republiky. Podľa čl. 8 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd je osobná\nsloboda zaručená. Podľa čl. 8 ods. 2 Listiny nesmie byť nikto zbavený svojej slobody inak než z dôvodov\na spôsobom, ktorý stanoví zákon.“\n\n26. Podľa čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý má právo\nna slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikto nesmie byť zbavený slobody okrem nasledujúcich prípadov,\npokiaľ sa tak stane v súlade s konaním stanoveným zákonom... [písm. f)] zákonné zatknutie alebo\niné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby,\nproti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie (tiež čl. 9 ods. 1 Medzinárodného paktu o\nobčianskych a politických právach a čl. 6 Charty základných práv Európskej únie).\n27. Zo všetkých zmienených právnych dokumentov podľa najvyššieho súdu vyplýva zákaz svojvoľného\nzbavenia či obmedzenia osobnej slobody.\n28. Podľa kasačného súdu názor sťažovateľa, že zaistením žalobkyne a jej umiestnením spolu s\nmaloletými deťmi v útvare policajného zaistenia vďaka jeho vybavenosti vlastne suploval rodiča v\nstarostlivosti o dieťa, a tým sledoval aj najlepší záujem dieťaťa nemohol obstáť, pretože zaistenie\npredstavuje vždy obmedzenie osobnej slobody jednotlivca, a k jeho realizácii môže dôjsť len za splnenia\nzákonných podmienok, a tie podľa kasačného súdu v danom prípade neboli naplnené.\n29. Kasačný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju konštantnú judikatúru vo veciach zaistenia\ncudzincov (napr. 1SZa/7/2016, 1SZa/9/2016) a dodáva, že žalovaný je v rámci rozhodovania o zaistení\npovinný skúmať, či zaistením osoby bol naplnený účel, vyplývajúci z príslušných zákonných ustanovení\na či rozhodnutím o zaistení nedošlo k neprimeranému zásahu do práv účastníka, chránených inými\nprávnymi predpismi.\n30. Nevyhnutným predpokladom pre vydanie rozhodnutia o zaistení cudzinca je v zmysle § 88 ods.\n1 písm. b/ zákona č. 404/2011 Z.z. je preukázanie jeho účelu, ktorým je v danom prípade existencia\nvykonateľného rozhodnutia o vyhostení cudzinca.\n31. Z obsahu administratívneho spisu vyplynulo, že Oddelenie cudzineckej polície PZ Nové Zámky pod\nč. PPZ-HCP-BA12-2-008/2018-AV dňa 12.1.2018 rozhodlo o administratívnom vyhostení žalobkyne\npodľa § 82 ods.1 písm. b/ ZoPC a určení zákazu vstupu na územie SR a na územie všetkých\nčlenských štátov na dobu jedného roka. V rozhodnutí neurčilo krajinu, do ktorej sa žalobkyňa vyhosťuje.\nV dôvodoch rozhodnutia je uvedené, že v prípade účastníka konania - žalobkyne, krajina Maďarsko,\nje jedna z možností, kam môže byť žalobkyňa vyhostená a že z uvedeného dôvodu bude príslušným\nmaďarským orgánom zaslaná žiadosť o prijatie osoby na svoje územie na základe readmisnej dohody.\n32. Žalobkyňa v žalobe namietala, že v rozhodnutí o jej vyhostení nebola určená krajina, do ktorej má byť\nvyhostená, preto podľa nej nebola splnená podmienka jej vyhostiteľnosti a účelnosti zaistenia, namietala\ntiež zmätočnosť rozhodnutia, čo do ustálenia účelu jej zaistenia.\n33. Na túto námietku krajský súd nereagoval, ostala zo strany krajského súdu bez povšimnutia, svoj\nzáver o nezákonnosti rozhodnutia o zaistení vyvodil iba z námietok najlepšieho záujmu dieťaťa v zmysle\nčl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa a možným zásahom do práva na rodinný a súkromný život v zmysle\nčl. 8 Dohovoru o ochrane základných práv a slobôd, ktoré vyhodnotil ako dôvodné.\n34. Nebolo však účelné rozsudok krajského súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie, nakoľko prax\nnajvyššieho súdu, ktorý v minulosti práve pre nezodpovedané námietky cudzinca namiesto meritórneho\nrozhodnutia vec prvostupňovému súdu zrušil a vrátil mu na ďalšie konanie, reagoval Ústavný súd\nSlovenskej republiky v náleze z 9. októbra 2013, sp. zn. II. ÚS 147/2013, v ktorom stanovil pomerne\njasné kritériá a požiadavky na rýchlosť rozhodovania súdov o preskúmavaní rozhodnutia o zaistení\na v dôvodoch rozhodnutia poslal súdom jasný odkaz: „Ten, kto je zbavený osobnej slobody, totiž len\nťažko ocení úzkostlivú starostlivosť súdu o jeho procesné práva, ak dôsledkom tejto starostlivosti je\nlen predĺženie stavu jeho neslobody. Preto ak najvyšší súd rozhoduje o opravnom prostriedku proti\nrozsudku krajského súdu a platné procesné predpisy mu umožňujú meritórne (konečné) rozhodnutie, je\njeho povinnosťou uprednostňovať tento spôsob rozhodnutia pred zrušením prvostupňového rozhodnutia\na vrátením veci na ďalšie konanie.“\n35. Kasačný súd preto s poukazom na § 453 ods.2 SSP preskúmal rozhodnutie žalovaného aj z pohľadu\nnámietky žalobkyne o neúčelnosti a neefektívnosti jej zaistenia, ktorá zostala zo strany krajského súdu\nnepovšimnutá, a to v záujme zabezpečenia rovnováhy medzi právom na urýchlené rozhodnutie a\nprávom na zachovanie minimálnych procesných štandardov prieskumu.\n\n36. Do rozhodnutia Ústavného súdu SR z 19. októbra 2010, sp. zn. II. ÚS 264/09-81, Najvyšší súd SR,\nnapríklad v rozsudkoch sp. zn. 1Sža 37/2009 z 3. novembra 2009, sp. zn. 8Sža 26/2009 z 24. septembra\n2009, sp. zn. 1Sža 36/2009 z 20. októbra 2009, zastával názor, podľa ktorého sa námietkami účelnosti a\nefektívnosti zaistenia s poukazom na prebiehajúce konanie o odvolaní navrhovateľa proti rozhodnutiu o\nvyhostení navrhovateľa nebolo potrebné zaoberať s odôvodnením, že tieto sa týkali rozhodnutia odporcu\no vyhostení navrhovateľa a nie zaistenia.\n37. Tento právny názor Najvyššieho súdu SR bol prelomený rozhodnutím Najvyššieho súdu SR z 12.\napríla 2011, sp. zn. 1Sža 74/2010, ktorým reagoval na rozhodnutie Ústavného súdu SR z 19. októbra\n2010, sp. zn. II. ÚS 264/09-81, z ktorého vyplynulo: „Konanie o zaistení a konanie o vyhostení sú síce\ndve odlišné konania, ale v žiadnom prípade nie sú úplne nezávislé či izolované. Uvedené konštatovanie,\nvyplýva zo samotného účelu zaistenia, ktorým bol v danom prípade výkon administratívneho vyhostenia.\nZákon umožňuje štátu, aby vo vhodných prípadoch mal vo fyzickej dispozícii osobu, u ktorej prebieha\nvyhosťovacie konanie, aby mohlo byť vyhostenie realizované. Z tohto pohľadu je potrebné vnímať aj\nnevyhnutnosť zaistenia. Administratívne zaistenie nemusí byť nevyhnutné tým spôsobom, ako je to pri\nväzbe v trestnom konaní, kde musia byť naplnené väzobné dôvody. Podľa ústavného súdu obmedzenie\nosobnej slobody je viazané na účel zaistenia. Medzi zaistením a jeho účelom je úzka súvislosť. Aj\nkeď definitívny záver týkajúci sa vyhostenia padne v inom konaní, súd nemôže ani pri rozhodovaní o\nzaistení ignorovať zjavné fakty, ktoré bránia vyhosteniu. Pri osobnej slobode je veľmi bezprostredne,\npriam na nerozlíšenie, previazaný hmotnoprávny a procesnoprávny komponent. Nie je náhoda, že\npráve ochrana osobnej slobody je tak podrobne upravená v ústave a Dohovore. Podľa ústavného súdu\nnajvyšší súd konštatovaním, že konanie o zaistení a konanie o vyhostení sú oddelené, a neposúdením\nvyhostiteľnosti ako podmienky zaistenia porušil procesný komponent osobnej slobody sťažovateľa.\nÚstavný súd považoval za najzávažnejšie porušenie základného práva skutočnosť, že najvyšší súd\nexplicitne odmietol spojitosť medzi zaistením a jeho účelom, teda otázku vyhostiteľnosti, aj keď najvyšší\nsúd rozhodoval formálne rovnako ako krajský súd“.\n38. Tento právny názor ústavného súdu premietol Najvyšší súd SR napríklad do rozsudku z 12. apríla\n2011, sp. zn. 1Sža 74/2010, v ktorom uviedol, „Pokiaľ navrhovateľ namieta neúčelnosť a neefektívnosť\nrozhodnutia o zaistení, ktorú odvodil z nemožnosti vyhostenia do krajiny pôvodu a nevyhostiteľnosti\ndo inej tretej krajiny, bolo povinnosťou krajského súdu sa touto námietkou zaoberať, najmä z pohľadu\nreálnosti jeho vyhostiteľnosti do tretej krajiny.\n39. Aj s ohľadom na právny názor ústavného súdu vyjadrený v náleze z 19. októbra 2010, sp. zn. II.\nÚS 264/09-81, bolo potrebné vyhodnotiť za dôvodné aj námietky žalobkyne týkajúce sa účelnosti a\nefektívnosti zaistenia vzhľadom na to, že v rozhodnutí o vyhostení žalobkyne nebola určená krajina do\nktorej má byť vyhostená, pričom námietky žalobkyne, že vyhostiteľnosťou žalobkyne a jej detí do inej\ntretej krajiny sa správne orgány nezaoberali, vyhostenie do Afganistanu, vzhľadom na bezpečnostnú\nsituáciu v krajine je nereálne, a argumentácia tým, že správny orgán mieni zaslať žiadosť o prijatie\nžalobkyne do Maďarska na základe readmisnej dohody je zmätočná, ako zmätočne argumentuje\nžalovaný, boli dôvodné. Žalobkyňa totiž nebola zaistená na účel vrátenia podľa medzinárodnej zmluvy\n- readmisnej dohody podľa §88 ods.1 písm. d/ ZoPC.\n40. Za situácie, že žalovaný si musel byť vedomý nemožnosti výkonu vyhostenia žalobkyne do\nAfganistanu a možnosť výkonu vyhostenia do inej tretej krajiny neskúmal (netvrdí to v rozhodnutiach ani\nvo vyjadreniach, argumentuje iným účelom zaistenia- readmisiou), nemohlo byť obmedzenie osobnej\nslobody, ktorým zaistenie cudzinca bezpochyby je, odôvodňované účelom vyhostenia, ktorého reálnosť\n(aspoň potenciálna možnosť vyhostenia do inej tretej krajiny) nebola preukázaná.\n41. Rovnakú argumentáciu (keď námietky cudzinca týkajúce sa účelnosti a efektívnosti rozhodnutia\no zaistení, ktorými sa správny orgán nezaoberal, považoval za dôvodné, použil Najvyšší súd SR aj v\nrozsudkoch pod sp. zn. 1Sža 48/2011 a sp. zn. 10Sža 47/2011 z 13. septembra 2011.\n42. Po dôkladnom vyhodnotení námietok žalobkyne, ktoré učinil kasačný súd vyššie, ich vyhodnotil\nza dôvodné a preto dospel k záveru, že krajský súd neporušil zákon, keď rozhodnutie žalovaného\nzrušil a nariadil prepustenie žalobkyne a jej maloletých detí zo zaistenia. Kasačnú sťažnosť žalovaného\nvyhodnotil za nedôvodnú a v súlade s § 461 S.s.p ju zamietol.\n\n43. Z doterajšieho priebehu konania vyplýva, že krajský súd v napadnutom rozsudku zo dňa 12.02.2018\nnariadil bezodkladné prepustenie žalobkyne a jej maloletých detí zo zaistenia. Kasačný súd dopytom na\nÚPZC zistil, že žalobkyňa sa v čase rozhodovania o kasačnej sťažnosti nachádzala naďalej v zaistení na\nzáklade následného rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-BA12-2-029/2018-AV zo dňa 12.03.2018 o\npredĺžení zaistenia podľa § 88 ods. 4 zák. č. 404/2011 Z.z., ktoré nadväzuje na zaistenie žalobkyne podľa\npreskúmavaného rozhodnutia. Je zrejmé, že žalobkyňa a jej maloleté deti neboli (z dôvodu odkladného\núčinku kasačnej sťažnosti) prepustení zo zaistenia, ale v čase pred rozhodnutím kasačného súdu (po\nuplynutí stanovenej lehoty zaistenia) bolo jej zaistenie predĺžené.\nPodľa § 88 ods. 4 vety prvej a druhej ZoPC. štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas\nnevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Policajný útvar je oprávnený počas tohto obdobia\nopakovane predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas zaistenia nesmie\npresiahnuť šesť mesiacov.\n44. Z vyššie citovaného ustanovenia ZoPC podľa názoru kasačného súdu nepochybne vyplýva\noprávnenie policajného útvaru predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny. Predpokladom takého\npostupu je však existencia právoplatného rozhodnutia o zaistení podľa § 88 ods. 1 ZoPC. Z ustanovení\nčl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 8 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a čl. 5 ods. 1\npísm. f) Dohovoru vyplýva, že k pozbaveniu osobnej slobody fyzickej osoby môže dôjsť iba na základe\nzákona, t. j. z dôvodov ustanovených zákonom a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, resp. v súlade s\nkonaním ustanoveným zákonom.\n45. V náleze III.ÚS 717/2016-28 z 24. januára 2017 ústavný súd konštatoval, že najvyšší súd postupom\nv obdobnej veci (v konaní vedenom pod sp. zn. 1Sža 26/2015) a v ňom vydaným rozsudkom z 26. mája\n2015 porušil základné právo sťažovateľa na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 8 ods.\n1 a 2 listiny v spojení s čl. 12 ods. 4 ústavy a čl. 3 ods. 3 listiny, ako aj právo na slobodu a bezpečnosť\nzaručené v čl. 5 ods. 1 písm. f) dohovoru, a to nedostatočným odôvodnením napadnutého rozsudku\nvo vzťahu k prijatiu záveru o nemožnosti prepustenia sťažovateľa zo zaistenia s poukazom na to, že\nsprávny orgán medzitým rozhodol o predĺžení zaistenia sťažovateľa, čím najvyšší súd v uvedenom\nprípade uznal rozhodnutie polície za také, ktoré opodstatňuje ďalšie trvanie pozbavenia osobnej slobody\nsťažovateľa, avšak podľa ústavného súdu neuviedol, prečo ho za také považuje, t. j. na základe ktorých\nzákonných, právne významných skutočností ho považuje za rozhodnutie predlžujúce lehotu zaistenia\nsťažovateľa, keďže zrušením predchádzajúceho rozhodnutia o zaistení bolo conditio sine qua non\nďalšieho trvania zaistenia práve rozhodnutie o predĺžení jeho lehoty. Nedostatok odôvodenia vo vzťahu\nk prijatému záveru o existencii rozhodnutia o ďalšom trvaní zaistenia), boli dostačujúce na vyslovenie\nporušenia označených práv.\n46. S ohľadom na skutočnosť, že kasačná sťažnosť proti právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu\no zrušení rozhodnutia o zaistení žalobkyne a nariadení jej bezodkladného prepustenia zo zaistenia\nspolu s maloletými deťmi (ktorá vyvolala zo zákona - § 446 ods. 2 písm. d/ S.s.p. odkladný účinok\nrozhodnutia krajského súdu) bola kasačným súdom zamietnutá (čím sa rozhodnutie krajského súdu\nstane vo všetkých výrokoch vykonateľným) a s poukazom na čl. 15 bod 2. pododsek piaty Smernice\nEurópskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES (Návratová smernica) /ak sa zistí, že zaistenie nie je\nzákonné, dotknutý štátny príslušník tretej krajiny bude bezodkladne prepustený/ a v spojení s citovaným\nnálezom III.ÚS 717/2016-28 z 24. januára 2017 je preto potrebné považovať ďalšie trvanie zaistenia\nžalobkyne a jej maloletých detí (aj s prihliadnutím na potrebu zosúladenia postupu v konaní o obdobnej\nkasačnej sťažnosti vedenej na tunajšom súde pod sp. zn. 1Szak/16/2018, v ktorom je účastníkom\nmanžel žalobkyne) za neopodstatnené.\nPodľa § 461 S.s.p. kasačný súd zamietne kasačnú sťažnosť, ak po preskúmaní zistí, že nie je dôvodná.\n47. O trovách konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 1 S.s.p. v spojení s § 167 ods. 1 S.s.p. tak,\nže žalobkyni, ktorá bol v kasačnom konaní úspešná, priznal právo na úplnú náhradu trov kasačného\nkonania.\n\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku riadny opravný prostriedok n i e j e prípustný.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "10Sa/8/2018", "guid": "3b051960-7f9c-42af-93a3-bcd2f4466080:e35fa6ec-7317-49b1-94a9-d9a9111a1c16", "vztah": "zamietnute"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}