{"guid": "aad63a7f-22af-4437-893b-423ecd3eefef:18730aa5-2d76-4ed9-a7fc-a3ef8b1a3bb2", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2018:7018200184.1", "spisova_znacka": "1Szak/16/2018", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Szak/16/2018 z 27. 3. 2018", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 27. marca 2018, sp. zn. 1Szak/16/2018, ECLI:SK:NSSR:2018:7018200184.1", "identifikacne_cislo": "7018200184", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Igor Belko", "sudca_id": 236, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-igor-belko-236", "datum_vydania": "2018-03-27", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2011/404/#paragraf-88.odsek-1.pismeno-b", "nazov": "§ 88 ods. 1 písm. b) zákona č. 404/2011 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2011/404/#paragraf-88.odsek-1.pismeno-b", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/404-2011/paragraf-88"}, {"iri": "/SK/ZZ/2011/404", "nazov": "zákon č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2011/404", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/404-2011"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2011/404#paragraf-88"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/18730aa5-2d76-4ed9-a7fc-a3ef8b1a3bb2", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2018:7018200184.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2018:7018200184.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2018:7018200184.1/text", "citacie_n": 2, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n1Szak/16/2018\n7018200184\n27. 03. 2018\nJUDr. Igor Belko\nECLI:SK:NSSR:2018:7018200184.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Igora Belka a členov\nsenátu JUDr. Mariána Trenčana a JUDr. Eleny Berthotyovej PhD., v právnej veci žalobcu: X. O., nar.\nXX.XX.XXXX, štátna príslušnosť Afganská islamská republika, bez cestovného dokladu, t.č. umiestnený\nv Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce, zastúpeného Centrom právnej pomoci, so sídlom\nNámestie slobody 12, Bratislava, IČO: 307 988 41, Kancelária Košice, Murgašova 3, 040 01 Košice, proti\nžalovanému: Prezídium policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej\na cudzineckej polície Bratislava, Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Nové Zámky, so\nsídlom Bitúnkova 8, 940 02 Nová Zámky, o správnej žalobe vo veciach zaistenia, o kasačnej sťažnosti\nsťažovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach č.k. 6Sa/8/2018-28 zo dňa 12. februára 2018,\ntakto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť z a m i e t a .\nŽalobcovi právo na úplnú náhradu trov kasačného konania priznáva.\nodôvodnenie:\nI.\nPriebeh a výsledky administratívneho konania\n1. Žalovaný (ďalej uvádzaný aj ako sťažovateľ) rozhodnutím č. PPZ-HCP-BA12-1-011/2018-AV zo dňa\n11. januára 2018 (ďalej len „preskúmavané rozhodnutie“) rozhodol o zaistení žalobcu podľa ustanovenia\n§ 88 ods. 1 písm. b) zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých\nzákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zák. č. 404/2011 Z.z.“) na základe vykonateľného\nrozhodnutia o administratívnom vyhostení zo dňa 12.01.2018 Oddelenia cudzineckej polície Policajného\nzboru Nové Zámky č. PPZ-HCP-BA12-1-008/2018-AV. Žalobca bol umiestnený v Útvare policajného\nzaistenia pre cudzincov Sečovce (ďalej len „ÚPZC“). Žalovaný podľa § 88 ods. 4 zák. č. 404/2011 Z.z.\nstanovil dĺžku doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 12.03.2018.\n2. V odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia žalovaný uviedol, že žalobca bol 12.01.2018\nkontrolovaný hliadkou v blízkosti bývalého hraničného priechodu Šahy, pričom nevedel hodnoverným\nspôsobom preukázať svoju totožnosť a preto bolo voči nemu začaté konanie vo veci administratívneho\nvyhostenia podľa § 82 ods. 1 písm. b) zák. č. 404/2011 Z.z. V priebehu konania o administratívnom\nvyhostení bolo voči nemu vydané rozhodnutie o administratívnom vyhostení č. PPZ-HCPBA12-1-008/2018-AV zo dňa 12.01.2018, na základe ktorého bol žalobca administratívne vyhostený\nz územia Slovenskej republiky (ďalej „SR\") z dôvodu, že má na území SR neoprávnený pobyt, pričom\nnebola určená lehota na vycestovanie.\n\n3. Vo vzťahu k aplikácii alternatívnych foriem k zaisteniu podľa § 89 ods. 1 písm. a) a b) zák. č. 404/2011\nZ.z. žalovaný uviedol, že žalobca podmienky stanovené v tomto zákonnom ustanovení nevie splniť a\nz toho dôvodu správny orgán nemohol takúto povinnosť uložiť. Žalobca nevie preukázať zabezpečenie\nubytovania a nespĺňa podmienku finančného zabezpečenia pobytu na území SR.\n4. Pokiaľ sa týka stanovenej dĺžky doby zaistenia žalovaný uviedol, že túto stanovil podľa § 88 ods. 4 zák.\nč. 404/2011 Z.z. na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 12.03.2018, pričom táto doba je nevyhnutná\nvzhľadom na to, že počas tejto doby správny orgán vykoná všetky dostupné úkony smerujúce k\nvyhosteniu žalobcu z územia SR. Doba zaistenia sa môže skrátiť, pričom presná doba sa nedá presne\nurčiť, nakoľko závisí od viacerých neovplyvniteľných faktorov.\n5. Žalovaný uviedol, že v spolupráci s ÚPZC bude vykonávať všetky potrebné úkony smerujúce k\nvyhosteniu žalobcu z územia SR. Dodal, že po preskúmaní všetkých skutočností a dôkazov mal za\nto, že zaistenie žalobcu je v súlade s článkom 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a\nzákladných slobôd (ďalej len „Dohovor\").\nII.\nKonanie na krajskom súde\n6. Žalobca podal proti preskúmavanému rozhodnutiu na Krajský súd v Košiciach správnu žalobu vo\nveciach zaistenia podľa Štvrtej hlavy Tretej časti zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok v\nznení neskorších predpisov (ďalej len „S.s.p.“) s nasledujúcimi žalobnými bodmi (§ 182 ods. 1 písm.\ne/ S.s.p.):\n- preskúmavané rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia;\n- sťažovateľ nedostatočne zistil skutkový stav veci;\n- preskúmavané rozhodnutie je nedostatočne odôvodnené z pohľadu účelnosti a efektívnosti zaistenia\nžalobcu čo spôsobuje jeho nepreskúmateľnosť;\n- preskúmavané rozhodnutie vykazuje prvky zmätočnosti a tým aj nepreskúmateľnosti z dôvodu\nnedostatočného ustálenia zákonného účelu zaistenia;\n- namietal neurčenie konkrétnej krajiny, do ktorej má byť vyhostený, čo spôsobuje nemožnosť\npreskúmať jeho vyhostiteľnosť a otázky súvisiace s dĺžkou zaistenia, jeho efektívnosť, včasnosť a\núčelnosť;\n- poukázal na to, že v Afganistane prebieha ozbrojený konflikt, preto by vrátenie do tejto krajiny\npredstavovalo porušenie čl. 3 Dohovoru.\n7. Krajský súd v Košiciach v konaní podľa ust. § 221 a nasl. S.s.p. pri neformálnom posudzovaní žaloby\n(§ 206 ods. 3 S.s.p.) zistil, že žalobné námietky boli dôvodné, a preto podľa § 230 ods. 1 písm. a) S.s.p.\na z dôvodov uvedených v § 191 ods. 1 písm. c) a d) S.s.p. preskúmavané rozhodnutie zrušil a nariadil\nžalovanému bezodkladné prepustenie žalobcu zo zaistenia.\n8. V dôvodoch rozsudku najmä uviedol, že:\n- s ohľadom na posudzovanie správnej žaloby v zmysle kritérií uvedených v § 206 ods. 3 S.s.p. bolo\npotrebné poukázať na iné konanie žalovaného, v rámci ktorého boli zaistené na základe samostatného\nrozhodnutia aj žalobcova manželka a maloleté deti, ktorých konanie o preskúmanie rozhodnutia je\nvedené na Krajskom súde v Košiciach pod sp. zn. 10Sa/8/2018. Zaistenie žalobcu nemožno posudzovať\nizolovane, ale obidva prípady musia byť posudzované vo vzájomných súvislostiach;\n- kasačný súd vo viacerých svojich rozhodnutiach zdôrazňoval potrebu posudzovať v prípade zaistenia\nmaloletých detí najlepší záujem dieťaťa v zmysle čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa;\n- z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vyplýva, že deti by nemali byť\npozbavované osobnej slobody a to bez ohľadu na to, či majú zákonného zástupcu alebo sú bez\nsprievodu. Rovnako vo viacerých prípadoch rozhodol, že umiestnenie detí v zariadeniach, kde boli\npozbavené osobnej slobody, bolo porušením čl.3 Dohovoru o právach dieťaťa a čl. 3 Dohovoru;\n- v zmysle rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (rozsudok sp. zn.\n10Sza/12/2016 zo dňa 14.06.2016 - Judikát roka 2017)\no správny orgán musí s poukazom na najlepší záujem dieťaťa (zakotvený v čl. 3 odsek 1 Dohovoru\no právach dieťaťa) postupovať obozretne pri umiestňovaní detí spolu s rodičom v útvare policajného\nzaistenia a pri úvahe o ich umiestnení by nemal opomenúť, že najlepší záujem dieťaťa, ktorý je\nvyjadrením hodnôt, na ktorých je postavený systém ochrany práv dieťaťa, nie je možné účinne dosiahnuť\n\nbez reflektovania na judikatúru ESĽP, ktorá ohľadne pozbavenia osobnej slobody dieťaťa a ochrany práv\na najlepšieho záujmu dieťaťa vo veciach zaistenia maloletých cudzincov najmä tých, ktorí sú v sprievode\nrodičov, opakovane konštatovala porušenie čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa, ako aj čl. 3 Dohovoru;\no deti by nemali byť postihované za imigračný status svojich rodičov ani za ich predchádzajúce\nsprávanie, ktoré je vyhodnocované ako riziko úteku (rozsudok ESĽP zo dňa 19.01.2012, vo veci Popov\nproti Francúzsku sťažnosť č. 39472/07 a 39474/07, rozsudok zo dňa 12.10.2006 vo veci Mubilanzila\nMayeka a Kaník Mitunga v. Belgicko, sťažnosť č. 13178/03 a rozsudok zo dňa 19.01.2010 vo veci\nMuskhadzhiyeva i. v. Belgicko, sťažnosť č. 41442/07);\n- vzhľadom na rozhodovaciu činnosť správnych súdov, ako aj kasačného súdu v otázke zaisťovania\nmaloletých cudzincov, vo veci zaistenia žalobcovej manželky a maloletých detí možno v konaní pod\nsp. zn. 10Sa/8/2018 predpokladať zrušenie rozhodnutia žalovaného a nariadenia ich bezodkladného\nprepustenia. V takom prípade, ponechaním žalobcu v zaistení by došlo k porušeniu čl. 9 bod 1 Dohovoru\no právach dieťaťa, v zmysle ktorého dieťa nemôže byť oddelené od svojich rodičov proti ich vôli, ibaže\nby takéto oddelenie bolo potrebné v záujme dieťaťa, čo v danom konaní preukázané nebolo. Teda\nponechaním žalobcu v zaistení by z pohľadu maloletých detí došlo k porušeniu princípu sledovania ich\nnajlepšieho záujmu;\n- žalovaný neposúdil dostatočne zaistenie žalobcu so zásahom do jeho práva na rodinný a súkromný\nživot (čl. 8 ods. 1 Dohovoru), ako aj so zásahom do práva na rodinný a súkromný život jeho manželky\na maloletých detí.\nIII.\nKonanie na kasačnom súde\nA)\n9. Proti rozsudku krajského súdu žalovaný (ďalej uvádzaný aj ako sťažovateľ) v zákonnej lehote podal\nkasačnú sťažnosť z dôvodu uvedeného v § 440 ods. 1 písm. g) S.s.p., t.j. krajský súd rozhodol na základe\nnesprávneho právneho posúdenia veci.\n10. Sťažovateľ v nasledujúcich sťažnostných bodoch v súlade s § 445 ods. 1 písm. c) S.s.p. najmä\nuviedol, že:\n- k právnemu názoru krajského súdu, že deti by nemali byť pozbavované osobnej slobody, s poukazom\nna judikatúra ESĽP zdôraznil, že celé konanie je plne v súlade s odporúčaním európskej komisie\nzo dňa 07.03.2017 týkajúce sa zaistenia účinnejších návratov pri vykonávaní smernice Európskeho\nparlamentu a Rady 2008/115/ES, v ktorej je okrem iného uvedené, že „by členské štáty nemali\nvo svojich vnútroštátnych právnych predpisoch vylúčiť možnosť zaistenia maloletých osôb, ak je to\nbezpodmienečne potrebné na zabezpečenie výkonu konečného rozhodnutia o návrate“;\n- ku konštatovanému porušeniu čl. 3 odsek 1 Dohovoru o právach dieťaťa uviedol, že pri svojom\nrozhodovaní vo veci zaistenia žalobkyne prihliadol na všetky články uvedené v Dohovore opravách\ndieťaťa a jeho rozhodnutie vo veci je plne v súlade s týmto dohovorom, zaistením žalobcu spolu s\njeho deťmi bola naplnená povinnosť, ktorú má štát v konaniach, ktoré sa bytostne dotýkajú práv detí,\npoukázal na to, že žalobca bol spolu s manželkou a ich štyrmi maloletými deťmi zadržaný bezprostredne\npo ich vstupe na územie Slovenskej republiky neoprávneným prekročením štátnej hranice smerom\nz Maďarska, na území Slovenskej republiky sa nachádzali bez akejkoľvek batožiny, hygienických\npotrieb a finančných prostriedkov, na základe tejto ich zúfalej situácie bolo jediným reálnym spôsobom\nzabezpečenia práv a potrieb dieťaťa umiestnenie žalobcu spolu s celou rodinou v priestoroch, ktoré sú\nna tento účel zriadené a spĺňajú najvyššie štandardy týkajúce sa starostlivosti o deti;\n- sťažovateľ bral plne do úvahy najlepšie záujmy maloletých detí, namiesto žalobcu bude jeho deťom\nštát, v tomto prípade ÚPZC, poskytovať primeranú starostlivosť;\n- žalobca by sa po prepustení zo zaistenia nedokázal o svoje štyri maloleté deti postarať a len vtedy by\ndošlo k porušeniu práv dieťaťa;\n- zaistením maloletých cudzincov nedošlo k porušeniu práv uvedených v článku 8 Dohovoru, nakoľko\ncelá rodina bola spoločne umiestnená v priestoroch ÚPZC a je im tam poskytovaná starostlivosť v\nrozsahu niekoľkonásobne prevyšujúcom ich možnosti po prepustení;\n- sťažovateľ preskúmavaným rozhodnutím zabezpečil povinnosť štátu, aby sa maloletým deťom žalobcu\ndostalo potrebnej ochrany a pomoci čo je plne v súlade s Dohovorom o právach dieťaťa.\n11. Záverom navrhol rozsudok krajského súdu zrušiť, správnu žalobu žalobcu zamietnuť a\npreskúmavané rozhodnutie potvrdiť.\n\nB)\n12. Žalobca vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti zo dňa 12.03.2018 navrhol kasačnú sťažnosť zamietnuť,\npričom najmä uviedol, že:\n- napadnutý rozsudok krajského súdu považuje za vecne správny a zákonný a plne rešpektuje ustálenú\nrozhodovaciu prax kasačného súdu a ESĽP v obdobných veciach;\n- napadnutý rozsudok krajského súdu je plne v súlade s medzinárodným princípom najlepšieho záujmu\nmaloletého dieťaťa zakotveného Dohovorom opravách dieťaťa a s čl. 3 a čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru,\nnakoľko vyhostenie žalobcu a jeho manželky so štyrmi maloletými deťmi do Afganistanu, je za súčasnej\nbezpečnostnej situácie neprípustné, a preto je zaistenie realizované za týmto účelom neefektívne a\nneúčelné;\n- Európska komisia je politickým orgánom Európskej únie, nie je súdnym orgánom a sťažovateľom\ncitovaný dokument má politickú povahu, sťažovateľ má mať na zreteli predovšetkým právne predpisy a z\nnich najmä medzinárodné zmluvy v oblasti ochrany základných ľudských práv a slobôd a taktiež ustálenú\nrozhodovaciu prax slovenských ako aj nadnárodných súdov týkajúcu sa problematiky obmedzovania\nosobnej slobody cudzincov pre imigračné účely;\n- v predmetnej veci nebolo zaistenie žalobcu, jeho manželky a ich maloletých detí zákonné preto, lebo ani\nvýkon konečného rozhodnutia o návrate nie je možné zrealizovať pre hrozbu porušenia čl. 3 Dohovoru\nv prípade ich vyhostenia do Afganistanu, kam mieni sťažovateľ žalobcu a jeho rodinu vyhostiť;\n- žalobca predložil kópiu anonymizovaného rozhodnutia v azylovej veci žiadateľa o azyl z Afganistanu,\nktorému bola na území SR poskytnutá doplnková ochrana z dôvodu hrozby utrpenia vážneho bezprávia\nv krajine pôvodu v prípade jeho návratu.\nIV.\nPrávny názor kasačného súdu\n13. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 S.s.p.)\npredovšetkým postupom podľa § 452 ods. 1 v spojení s § 439 S.s.p. preskúmal prípustnosť kasačnej\nsťažnosti a z toho vyplývajúce možné dôvody jej odmietnutia. Po zistení, že kasačnú sťažnosť podal\nsťažovateľ v skrátenej lehote včas (§ 443 ods. 2 písm. b/ S.s.p.) s prihliadnutím na neformálnosť\nposudzovania kasačnej sťažnosti (§ 453 ods. 2 v spojení s § 206 ods. 3 S.s.p.) preskúmal napadnutý\nrozsudok krajského súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu, a jednomyseľne (§ 3 ods.\n9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch) dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná.\n14. Rozhodol v lehote vymedzenej v ustanovení § 458 ods. 2 S.s.p. bez nariadenia pojednávania (§ 455\nS.s.p.) s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej\nstránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 27. marca 2018\n(§ 137 ods. 4 v spojení s § 452 ods. 1 S.s.p.).\n15. V predmetnej veci sťažovateľ rozhodol dňom 11.01.2018 o zaistení žalobcu podľa ustanovenia § 88\nods. 1 písm. b) zák. č. 404/2011 Z.z. na účel výkonu administratívneho vyhostenia. Podľa § 88 ods. 4\nzák. č. 404/2011 Z.z. stanovil dĺžku doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 12.03.2018.\nPodľa § 88 ods. 1 písm. b) zák. č. 404/2011 Z.z., policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej\nkrajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia.\nPodľa § 88 ods. 4 prvá a druhá veta zák. č. 404/2011 Z.z., štátny príslušník tretej krajiny môže byť\nzaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Policajný útvar je oprávnený počas\ntohto obdobia opakovane predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas\nzaistenia nesmie presiahnuť šesť mesiacov.\nPodľa § 89 ods. 1 písm. a) a písm. b) zák. č. 404/2011 Z.z., policajný útvar, ktorý koná vo veci\nadministratívneho vyhostenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť\npovinnosť\na) hlásenia pobytu alebo\nb) zložiť peňažnú záruku.\nPodľa § 90 ods. 1 písm. d) zák. č. 404/2011 Z.z. policajný útvar je povinný skúmať po celý čas zaistenia\nštátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia.\nPodľa § 2 ods. 7 zák. č. 404/2011 Z.z., zraniteľnou osobou je najmä maloletá osoba, osoba so\nzdravotným postihnutím, obeť obchodovania s ľuďmi, osoba staršia ako 65 rokov, tehotná žena,\nslobodný rodič s maloletým dieťaťom a osoba, ktorá bola vystavená mučeniu, znásilneniu alebo iným\n\nzávažným formám psychického, fyzického alebo sexuálneho násilia; v odôvodnených prípadoch možno\nza staršiu osobu považovať aj osobu mladšiu ako 65 rokov\nPodľa článku 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru, každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho\nnemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade skonaním\nustanoveným zákonom: f) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej\nnepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie.\nPodľa čl. 3 bod 1 Dohovoru o právach dieťaťa, záujem dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom pri\nakejkoľvek činnosti týkajúcej sa detí, nech už uskutočňovanej verejnými alebo súkromnými zariadeniami\nsociálnej starostlivosti, súdmi, správnymi alebo zákonodarnými orgánmi.\nPodľa článku 3 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa, Štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru, sa\nzaväzujú zabezpečiť dieťaťu takú ochranu a starostlivosť, aká je nevyhnutná pre jeho blaho, pričom berú\nohľad na práva a povinnosti jeho rodičov, zákonných zástupcov alebo iných jednotlivcov právne za neho\nzodpovedných, a robia pre to všetky potrebné zákonodarné a správne opatrenia.\nPodľa článku 3 ods. 3 Dohovoru o právach dieťaťa, štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru,\nzabezpečia, aby inštitúcie, služby a zariadenia zodpovedné za starostlivosť a ochranu detí zodpovedali\nštandardom ustanoveným kompetentnými úradmi, najmä v oblastiach bezpečnosti a ochrany zdravia,\npočtu a vhodnosti svojho personálu, ako aj kompetentného dozoru.\n16. Sťažovateľ namietal, že krajský súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,\npredovšetkým sa nestotožnil s názorom krajského súdu, že nebol dostatočne zohľadnený najlepší\nzáujem dieťaťa v zmysle čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa, rovnako nesúhlasil s názorom krajského\nsúdu, že v preskúmavanom rozhodnutí neposúdil dostatočne v kontexte zaistenia maloletých cudzincov\n- detí žalobcu možný zásah do jeho práva na rodinný a súkromný život (čl. 8 ods. 1 Dohovoru).\n17. Vo vzťahu k uplatnenému dôvodu kasačnej sťažnosti kasačný súd musí zdôrazniť, že v aplikačnom\npostupe krajského súdu pri rozhodovaní o merite sporu nezistil nedostatky právneho posúdenia v merite\nveci, naopak dospel k záveru, že krajský súd svoje právne závery vyvodil z ustálenej rozhodovacej praxe\nnajvyššieho súdu vo veciach zaistenia osobitne s dôrazom na judikatúru vo veciach zaistenia cudzincov\na ich umiestnenia v útvare policajného zaistenia s maloletými v sprievode rodiča. V predmetnej veci síce\npopri žalobcovi (na základe preskúmavaného rozhodnutia) neboli zaistené jeho maloleté deti, nakoľko\no týchto sťažovateľ rozhodol iným rozhodnutím, avšak krajský súd správne poznamenal, že „zaistenie\nžalobcu nemožno posudzovať izolovane, ale obidva prípady musia byť posudzované vo vzájomných\nsúvislostiach“ (bod 33 napadnutého rozsudku), a týmto spôsobom pristúpil súdnemu prieskumu.\n18. Z odôvodnenia rozsudku krajského súdu totiž vyplýva, že krajský súd svoj právny názor na zaistenie\nžalobcu a jeho umiestnenie v útvare policajného zaistenia odvodil od ustálenej judikatúry najvyššieho\nsúdu. Z rozsudku krajského súdu vyplýva, že vo svojom rozhodnutí odkazuje na rozsudok Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky sp. zn. 10Sza/12/2016 zo dňa 14.06.2016, ktorý vychádza z rozsudkov ESĽP\n(rozsudok zo dňa 19.01.2012, vo veci Popov proti Francúzsku, rozsudok zo dňa 12.10.2006 vo veci\nMubilanzila Mayeka a Kaník Mitunga v. Belgicko a rozsudok zo dňa 19.01.2010 vo veci Muskhadzhiyeva\ni. v. Belgicko), z ktorého vyabstrahoval právne názory pre daný prípad aplikovateľné aj s uvedením\ndôvodov, prečo odkaz na judikatúru najvyššieho súdu vo veciach zaistenia použil.\n19. Najmä na základe vyššie uvádzanej judikatúry v otázke zaisťovania maloletých cudzincov vychádzal\nz predpokladu, že vo veci správnej žaloby proti rozhodnutiu o zaistení žalobcovej manželky a ich\nmaloletých detí (na Krajskom súde v Košiciach pod sp. zn. 10Sa/8/2018) možno predpokladať zrušenie\nrozhodnutia správneho orgánu a nariadenia ich bezodkladného prepustenia.\n20. Námietka sťažovateľa, že pri svojej činnosti týkajúcich sa maloletých detí bral plne do úvahy ich\nnajlepšie záujmy a namiesto žalobcu bude jeho deťom štát (ÚPZC), poskytovať primeranú starostlivosť,\nnemohla obstáť.\n21. Podľa v ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (rozsudok zo dňa 30. marca\n2016, sp. zn. 10Sza/8/2016) „Zaistenie cudzinca znamená obmedzenie alebo v závislosti na povahe,\ndĺžke, dôsledkoch a spôsobe zaistenia dokonca zbavenie jeho slobody. Ide teda o veľmi citeľný\nzásah do jedného z najvýznamnejších práv jednotlivca. Takýto zásah môže byť prípustný len za\nprísne vymedzených podmienok definovaných nielen zákonom o pobyte cudzincov, ale predovšetkým\nústavným poriadkom Slovenskej republiky. Podľa čl. 8 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd je osobná\n\nsloboda zaručená. Podľa čl. 8 ods. 2 Listiny nesmie byť nikto zbavený svojej slobody inak než z dôvodov\na spôsobom, ktorý stanoví zákon.“\n22. Podľa čl. 5 ods. 1 Dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikto nesmie byť\nzbavený slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním stanoveným\nzákonom... [písm. f)] zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej\nnepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie\n(tiež čl. 9 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach a čl. 6 Charty základných\npráv Európskej únie).\n23. Zo všetkých zmienených právnych dokumentov podľa kasačného súdu vyplýva zákaz svojvoľného\nzbavenia či obmedzenia osobnej slobody.\n24. Podľa kasačného súdu názor sťažovateľa, že zaistením žalobcu a jeho umiestnením v ÚPZC spolu\ns manželkou a ich maloletými deťmi vďaka jeho vybavenosti vlastne suploval rodiča v starostlivosti o\ndieťa, a tým sledoval aj najlepší záujem dieťaťa nemohol obstáť, pretože zaistenie predstavuje vždy\nobmedzenie osobnej slobody jednotlivca, a k jeho realizácii môže dôjsť len za splnenia zákonných\npodmienok, a tie podľa kasačného súdu v danom prípade neboli naplnené.\n25. Kasačný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju konštantnú judikatúru vo veciach zaistenia\ncudzincov (napr. 1SZa/7/2016, 1SZa/9/2016) a dodáva, že sťažovateľ je v rámci rozhodovania o zaistení\npovinný skúmať, či zaistením osoby bol naplnený účel, vyplývajúci z príslušných zákonných ustanovení\na či rozhodnutím o zaistení nedošlo k neprimeranému zásahu do práv účastníka, chránených inými\nprávnymi predpismi.\n26. Nevyhnutným predpokladom pre vydanie rozhodnutia o zaistení cudzinca je v zmysle § 88 ods.\n1 písm. b) zák. č. 404/2011 Z.z. preukázanie jeho účelu, ktorým je v danom prípade existencia\nvykonateľného rozhodnutia o vyhostení cudzinca.\n27. Z obsahu administratívneho spisu vyplynulo, že Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru\nNové Zámky pod č. PPZ-HCP-BA12-1-008/2018-AV dňa 12.01.2018 rozhodlo o administratívnom\nvyhostení žalobcu podľa § 82 ods.1 písm. b) zák. č. 404/2011 Z.z. a určení zákazu vstupu na územie SR\na na územie všetkých členských štátov na dobu jedného roka. V rozhodnutí neurčilo krajinu, do ktorej\nsa žalobca vyhosťuje. V dôvodoch rozhodnutia je uvedené, že v prípade účastníka konania - žalobcu,\nkrajina Maďarsko, je jedna z možností, kam môže byť žalobca vyhostený a že z uvedeného dôvodu\nbude príslušným maďarským orgánom zaslaná žiadosť o prijatie osoby na svoje územie na základe\nreadmisnej dohody.\n28. Žalobca v žalobe namietal, že v rozhodnutí o jeho vyhostení nebola určená krajina, do ktorej má\nbyť vyhostený, preto podľa neho nebola splnená podmienka jeho vyhostiteľnosti a účelnosti zaistenia,\nnamietal tiež zmätočnosť rozhodnutia, čo do ustálenia účelu jeho zaistenia.\n29. Na túto námietku krajský súd nereagoval, ostala zo strany krajského súdu bez povšimnutia, svoj\nzáver o nezákonnosti rozhodnutia o zaistení vyvodil iba z námietok najlepšieho záujmu dieťaťa v zmysle\nčl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa a možným zásahom do práva na rodinný a súkromný život v zmysle\nčl. 8 Dohovoru, ktoré vyhodnotil ako dôvodné.\n30. Nebolo však účelné rozsudok krajského súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie, nakoľko\nna prax najvyššieho súdu, ktorý v minulosti práve pre nezodpovedané námietky cudzinca namiesto\nmeritórneho rozhodnutia vec prvostupňovému súdu zrušil a vrátil na ďalšie konanie, reagoval Ústavný\nsúd Slovenskej republiky v náleze z 9. októbra 2013, sp. zn. II. ÚS 147/2013, v ktorom stanovil pomerne\njasné kritériá a požiadavky na rýchlosť rozhodovania súdov o preskúmavaní rozhodnutia o zaistení\na v dôvodoch rozhodnutia poslal súdom jasný odkaz: „Ten, kto je zbavený osobnej slobody, totiž len\nťažko ocení úzkostlivú starostlivosť súdu o jeho procesné práva, ak dôsledkom tejto starostlivosti je\nlen predĺženie stavu jeho neslobody. Preto ak najvyšší súd rozhoduje o opravnom prostriedku proti\nrozsudku krajského súdu a platné procesné predpisy mu umožňujú meritórne (konečné) rozhodnutie, je\njeho povinnosťou uprednostňovať tento spôsob rozhodnutia pred zrušením prvostupňového rozhodnutia\na vrátením veci na ďalšie konanie.“\n\n31. Kasačný súd preto s poukazom na § 453 ods.2 S.s.p. preskúmal rozhodnutie sťažovateľa aj\nz pohľadu námietky žalobcu o neúčelnosti a neefektívnosti jeho zaistenia, ktorá zostala zo strany\nkrajského súdu nepovšimnutá, a to v záujme zabezpečenia rovnováhy medzi právom na urýchlené\nrozhodnutie a právom na zachovanie minimálnych procesných štandardov prieskumu.\n32. Do rozhodnutia Ústavného súdu SR z 19. októbra 2010, sp. zn. II. ÚS 264/09-81, Najvyšší súd SR,\nnapríklad v rozsudkoch sp. zn. 1 Sža 37/2009 z 3. novembra 2009, sp. zn. 8 Sža 26/2009 z 24. septembra\n2009, sp. zn. 1 Sža 36/2009 z 20. októbra 2009, zastával názor, podľa ktorého sa námietkami účelnosti\na efektívnosti zaistenia s poukazom na prebiehajúce konanie o odvolaní navrhovateľ proti rozhodnutiu\no jeho vyhostení nebolo potrebné zaoberať s odôvodnením, že tieto sa týkali rozhodnutia odporcu o\nvyhostení navrhovateľa a nie zaistenia.\n33. Tento právny názor Najvyššieho súdu SR bol prelomený rozhodnutím Najvyššieho súdu SR z 12.\napríla 2011, sp. zn. 1 Sža 74/2010, ktorým reagoval na rozhodnutie Ústavného súdu SR z 19. októbra\n2010, sp. zn. II. ÚS 264/09-81, z ktorého vyplynulo: „Konanie o zaistení a konanie o vyhostení sú síce\ndve odlišné konania, ale v žiadnom prípade nie sú úplne nezávislé či izolované. Uvedené konštatovanie,\nvyplýva zo samotného účelu zaistenia, ktorým bol v danom prípade výkon administratívneho vyhostenia.\nZákon umožňuje štátu, aby vo vhodných prípadoch mal vo fyzickej dispozícii osobu, u ktorej prebieha\nvyhosťovacie konanie, aby mohlo byť vyhostenie realizované. Z tohto pohľadu je potrebné vnímať aj\nnevyhnutnosť zaistenia. Administratívne zaistenie nemusí byť nevyhnutné tým spôsobom, ako je to pri\nväzbe v trestnom konaní, kde musia byť naplnené väzobné dôvody. Podľa ústavného súdu obmedzenie\nosobnej slobody je viazané na účel zaistenia. Medzi zaistením a jeho účelom je úzka súvislosť. Aj\nkeď definitívny záver týkajúci sa vyhostenia padne v inom konaní, súd nemôže ani pri rozhodovaní o\nzaistení ignorovať zjavné fakty, ktoré bránia vyhosteniu. Pri osobnej slobode je veľmi bezprostredne,\npriam na nerozlíšenie, previazaný hmotnoprávny a procesnoprávny komponent. Nie je náhoda, že\npráve ochrana osobnej slobody je tak podrobne upravená v ústave a Dohovore. Podľa ústavného súdu\nnajvyšší súd konštatovaním, že konanie o zaistení a konanie o vyhostení sú oddelené, a neposúdením\nvyhostiteľnosti ako podmienky zaistenia porušil procesný komponent osobnej slobody sťažovateľa.\nÚstavný súd považoval za najzávažnejšie porušenie základného práva skutočnosť, že najvyšší súd\nexplicitne odmietol spojitosť medzi zaistením a jeho účelom, teda otázku vyhostiteľnosti, aj keď najvyšší\nsúd rozhodoval formálne rovnako ako krajský súd“.\n34. Tento právny názor ústavného súdu premietol Najvyšší súd SR napríklad do rozsudku z 12. apríla\n2011, sp. zn. 1 Sža 74/2010, v ktorom uviedol, „Pokiaľ navrhovateľ namieta neúčelnosť a neefektívnosť\nrozhodnutia o zaistení, ktorú odvodil z nemožnosti vyhostenia do krajiny pôvodu a nevyhostiteľnosti\ndo inej tretej krajiny, bolo povinnosťou krajského súdu sa touto námietkou zaoberať, najmä z pohľadu\nreálnosti jeho vyhostiteľnosti do tretej krajiny“.\n35. S ohľadom na právny názor ústavného súdu vyjadrený v náleze z 19. októbra 2010, sp. zn. II.\nÚS 264/09-81, bolo potrebné vyhodnotiť ako dôvodné aj námietky žalobcu týkajúce sa účelnosti a\nefektívnosti zaistenia vzhľadom na to, že v rozhodnutí o vyhostení žalobcu nebola určená krajina do\nktorej má byť vyhostený, pričom námietky žalobcu, že jeho vyhostiteľnosťou do inej tretej krajiny sa\nsprávne orgány nezaoberali, vyhostenie do Afganistanu, vzhľadom na bezpečnostnú situáciu v krajine je\nnereálne, a argumentácia tým, že správny orgán mieni zaslať žiadosť o prijatie žalobcu do Maďarska na\nzáklade readmisnej dohody je zmätočná, ako zmätočne argumentuje sťažovateľ, boli dôvodné. Žalobca\ntotiž nebol zaistený na účel vrátenia podľa medzinárodnej zmluvy - readmisnej dohody podľa § 88 ods.1\npísm. d) zák. č. 404/2011 Z.z.\n36. Sťažovateľ je v rámci rozhodovania o zaistení povinný skúmať, či zaistením osoby bol naplnený účel,\nvyplývajúci z príslušných zákonných ustanovení a či rozhodnutím o zaistení nedošlo k neprimeranému\nzásahu do práv účastníka, chránených inými právnymi predpismi. Nevyhnutným predpokladom pre\nvydanie rozhodnutia o zaistení je v zmysle § 88 ods. 1 písm. b) zák. č. 404/2011 Z.z. preukázanie\nexistencie rozhodnutia o administratívnom vyhostení. Rovnako tak v rozhodnutí o zaistení nesmie\nabsentovať dôvodnosť zásadného zásahu do jeho osobnej slobody, spočívajúceho v jeho umiestnení\ndo útvaru policajného zaistenia. Povinnosťou sťažovateľa (správneho orgánu) je preto odôvodniť\nrozhodnutie o zaistení tiež z hľadiska účelnosti zaistenia, uvedenej v § 90 ods. 1 písm. d) zák. č.\n404/2011 Z.z. Reálnosť vyhostiteľnosti je podmienkou zaistenia cudzinca, a to z toho dôvodu, aby sa\n\npredchádzalo svojvôli pri zaistení. Preto správny orgán musí s riadnou starostlivosťou pristupovať k\nprevereniu možnosti vyhostenia cudzinca. Ak nie je cudzinec vyhostiteľný, nie je jeho zaistenie ani\nefektívne, ani účelné.\n37. Na tomto mieste kasačný súd opätovne poukazuje na skutočnosť, že v samotnom rozhodnutí\no administratívnom vyhostení nie je uvedené, kam má byť žalobca vyhostený. Rovnako tento údaj\nabsentuje aj v preskúmavanom rozhodnutí (o zaistení žalobcu), ktoré je predmetom tohto konania. V\nrozhodnutí o administratívnom vyhostení je v odôvodnení uvádzané Maďarsko, avšak iba v súvislosti\ns odovzdaním žalobcu podľa readmisnej dohody medzi Slovenskou republikou a Maďarskom, čo však\nako už bolo vyššie naznačené, nekorešponduje s výrokom preskúmavaného rozhodnutia.\n38. Za situácie, že sťažovateľ si musel byť vedomý nemožnosti výkonu vyhostenia žalobcu do\nAfganistanu a možnosť výkonu vyhostenia do inej tretej krajiny neskúmal (netvrdí to v rozhodnutiach\nani vo vyjadreniach, v rozhodnutí o administratívnom vyhostení správny orgán argumentuje iným\núčelom zaistenia- readmisiou), nemohlo byť obmedzenie osobnej slobody, ktorým zaistenie cudzinca\nbezpochyby je, odôvodňované účelom vyhostenia, ktorého reálnosť (aspoň potenciálna možnosť\nvyhostenia do inej tretej krajiny) nebola preukázaná.\n39. Rovnakú argumentáciu, keď námietky cudzinca týkajúce sa účelnosti a efektívnosti rozhodnutia o\nzaistení, ktorými sa správny orgán nezaoberal, považoval za dôvodné, použil Najvyšší súd SR aj v\nrozsudkoch pod sp. zn. 1 Sža 48/2011 a sp. zn. 10 Sža 47/2011 z 13. septembra 2011.\nV\n40. Po dôkladnom vyhodnotení žalobných námietok žalobcu, ktoré učinil kasačný súd vyššie, ich\nvyhodnotil ako dôvodné, a preto dospel k záveru, že krajský súd neporušil zákon, keď preskúmavané\nrozhodnutie zrušil a nariadil prepustenie žalobcu zo zaistenia. Kasačnú sťažnosť vyhodnotil ako\nnedôvodnú a v súlade s § 461 S.s.p. ju zamietol.\nPodľa § 461 S.s.p. platí, že kasačný súd zamietne kasačnú sťažnosť, ak po preskúmaní zistí, že nie\nje dôvodná.\n41. Z doterajšieho priebehu konania vyplýva, že krajský súd v napadnutom rozsudku zo dňa 12.02.2018\nnariadil bezodkladné prepustenie žalobcu zo zaistenia. Kasačný súd dopytom na ÚPZC zistil, že žalobca\nsa v čase rozhodovania o kasačnej sťažnosti nachádzal naďalej v zaistení na základe následného\nrozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-BA12-1-029/2018-AV zo dňa 12.03.2018 o predĺžení zaistenia\npodľa § 88 ods. 4 zák. č. 404/2011 Z.z., ktoré nadväzuje na zaistenie žalobcu podľa preskúmavaného\nrozhodnutia. Je zrejmé, že žalobca nebol (z dôvodu odkladného účinku kasačnej sťažnosti) prepustený\nzo zaistenia, ale v čase pred rozhodnutím kasačného súdu (po uplynutí stanovenej lehoty zaistenia)\nbolo jeho zaistenie predĺžené.\nPodľa § 88 ods. 4 vety prvej a druhej zák. č. 404/2011 Z.z. štátny príslušník tretej krajiny môže byť\nzaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Policajný útvar je oprávnený počas\ntohto obdobia opakovane predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas\nzaistenia nesmie presiahnuť šesť mesiacov.\n42. Z vyššie citovaného ustanovenia podľa názoru kasačného súdu nepochybne vyplýva oprávnenie\npolicajného útvaru predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny. Predpokladom takého postupu\nje však existencia právoplatného rozhodnutia o zaistení podľa § 88 ods. 1 zák. č. 404/2011 Z.z. Z\nustanovení čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 8 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a\nčl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru vyplýva, že k pozbaveniu osobnej slobody fyzickej osoby môže dôjsť iba\nna základe zákona, t. j. z dôvodov ustanovených zákonom a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, resp. v\nsúlade s konaním ustanoveným zákonom.\n43. V náleze III.ÚS 717/2016-28 z 24. januára 2017 ústavný súd konštatoval, že najvyšší súd postupom\nv obdobnej veci (v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Sža 26/2015) a v ňom vydaným rozsudkom z 26. mája\n2015 porušil základné právo sťažovateľa na osobnú slobodu podľa 17 ods. 1 a 2 Ústavy a čl. 8 ods. 1\na 2 listiny v spojení s čl. 12 ods. 4 Ústavy a čl. 3 ods. 3 listiny, ako aj právo na slobodu a bezpečnosť\n\nzaručené v čl. 5 ods. 1 písm. f) dohovoru, a to nedostatočným odôvodnením napadnutého rozsudku\nvo vzťahu k prijatiu záveru o nemožnosti prepustenia sťažovateľa zo zaistenia s poukazom na to, že\nsprávny orgán medzitým rozhodol o predĺžení zaistenia sťažovateľa, čím najvyšší súd v uvedenom\nprípade uznal rozhodnutie polície za také, ktoré opodstatňuje ďalšie trvanie pozbavenia osobnej slobody\nsťažovateľa, avšak podľa Ústavného súdu neuviedol, prečo ho za také považuje, t. j. na základe ktorých\nzákonných, právne významných skutočností ho považuje za rozhodnutie predlžujúce lehotu zaistenia\nsťažovateľa, keďže zrušením predchádzajúceho rozhodnutia o zaistení bolo conditio sine qua non\nďalšieho trvania zaistenia práve rozhodnutie o predĺžení jeho lehoty. Nedostatok odôvodenia vo vzťahu\nk prijatému záveru o existencii rozhodnutia o ďalšom trvaní zaistenia), boli dostačujúce na vyslovenie\nporušenia označených práv.\n44. S ohľadom na skutočnosť, že kasačná sťažnosť proti právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu\no zrušení rozhodnutia o zaistení žalobcu a nariadení jeho bezodkladného prepustenia zo zaistenia\n(ktorá vyvolala zo zákona - § 446 ods. 2 písm. d/ S.s.p. odkladný účinok rozhodnutia krajského súdu)\nbola kasačným súdom zamietnutá (čím sa rozhodnutie krajského súdu stane vo všetkých výrokoch\nvykonateľným) a s poukazom na čl. 15 bod 2. pododsek piaty Smernice Európskeho parlamentu a\nRady 2008/115/ES (Návratová smernica) /ak sa zistí, že zaistenie nie je zákonné, dotknutý štátny\npríslušník tretej krajiny bude bezodkladne prepustený/ v spojení s citovaným nálezom III.ÚS 717/2016-28\nz 24.januára 2017 je preto potrebné považovať ďalšie trvanie zaistenia žalobcu (aj s prihliadnutím na\npotrebu zosúladenia postupu v konaní o obdobnej kasačnej sťažnosti vedenej na tunajšom súde pod sp.\nzn. 10 Szak/16/2018), v ktorom sú účastníkmi manželka žalobcu a ich maloleté deti) za neopodstatnené.\n45. O trovách konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 1 S.s.p. v spojení s § 167 ods. 1 S.s.p.\ntak, že žalobcovi, ktorý bol v kasačnom konaní úspešný, priznal právo na úplnú náhradu trov kasačného\nkonania.\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku riadny opravný prostriedok nie je prípustný.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "6Sa/8/2018", "guid": null, "vztah": "zamietnute"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:c82eefc0-a414-46af-9120-4863c5e1ede3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:3.US.717.2016.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 717/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 717/2016 z 24. 1. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-01-24", "citacie_n": 29, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.717.2016.1"}, {"guid": "ussr:9695070f-f0a5-43c8-b95e-3a0277f389ef", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 147/2013", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 147/2013 z 9. 10. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-10-09", "citacie_n": 381, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ussr:9695070f-f0a5-43c8-b95e-3a0277f389ef"}, {"guid": "ussr:a58bfae0-1e36-4064-b24d-9bc80e6202c4", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 264/09", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 264/09 z 19. 10. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-10-19", "citacie_n": 618, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ussr:a58bfae0-1e36-4064-b24d-9bc80e6202c4"}, {"guid": "6f2bc9f0-807e-4da5-b6cf-d23acbf480a5:e1ed9448-428c-4c7b-b85b-6eed1c1a70e4", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2018:7018200185.1", "spisova_znacka": "10Szak/16/2018", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Szak/16/2018 z 28. 3. 2018", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2018-03-28", "citacie_n": 22, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2018:7018200185.1"}, {"guid": "d1e9c259-d5cf-45c3-8cb1-040a54ac8c96:c18b0e87-d112-45b5-b582-bb9c5de22a38", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2016:1016200591.1", "spisova_znacka": "1SZa/9/2016", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1SZa/9/2016 z 10. 5. 2016", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2016-05-10", "citacie_n": 103, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2016:1016200591.1"}, {"guid": "d393225b-8473-4e0f-a9ed-b528e57f86cf:2d75c929-b08d-47e4-9c38-4f786edb98c3", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2016:1016200188.1", "spisova_znacka": "1SZa/7/2016", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1SZa/7/2016 z 5. 4. 2016", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2016-04-05", "citacie_n": 356, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2016:1016200188.1"}, {"guid": "35791946-6998-496f-87f2-b44901cb2dec:964401d5-aa24-404d-975d-441d6f97b834", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2018:1018200126.1", "spisova_znacka": "6Sa/8/2018", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 6Sa/8/2018 z 21. 5. 2018", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2018-05-21", "citacie_n": 2, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2018:1018200126.1"}, {"guid": "3b051960-7f9c-42af-93a3-bcd2f4466080:e35fa6ec-7317-49b1-94a9-d9a9111a1c16", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2018:7018200185.1", "spisova_znacka": "10Sa/8/2018", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 10Sa/8/2018 z 11. 2. 2018", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2018-02-11", "citacie_n": 4, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2018:7018200185.1"}], "citovane_v": [{"guid": "6f2bc9f0-807e-4da5-b6cf-d23acbf480a5:e1ed9448-428c-4c7b-b85b-6eed1c1a70e4", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2018:7018200185.1", "spisova_znacka": "10Szak/16/2018", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Szak/16/2018 z 28. 3. 2018", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2018-03-28", "citacie_n": 22, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2018:7018200185.1"}, {"guid": "dcb8e466-b8b3-4df5-ad71-de015f8f57f8:dd252ed6-7351-49c0-b362-c0dfd1de5001", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2018:7018200464.1", "spisova_znacka": "10Sa/21/2018", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 10Sa/21/2018 z 1. 5. 2018", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2018-05-01", "citacie_n": 0, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2018:7018200464.1"}]}