{"guid": "7c8db2cc-96ca-4df5-aee3-c213825105a9:1f8ac882-48c0-4ca8-aa76-f4e66ca35991", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2018:7018200151.1", "spisova_znacka": "10Szak/8/2018", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Szak/8/2018 z 23. 3. 2018", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 23. marca 2018, sp. zn. 10Szak/8/2018, ECLI:SK:NSSR:2018:7018200151.1", "identifikacne_cislo": "7018200151", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Elena Berthotyová", "sudca_id": 131, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-elena-berthotyova-131", "datum_vydania": "2018-03-23", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2011/404/#paragraf-88.odsek-1.pismeno-c", "nazov": "§ 88 ods. 1 písm. c) zákona č. 404/2011 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2011/404/#paragraf-88.odsek-1.pismeno-c", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/404-2011/paragraf-88"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2011/404#paragraf-88"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/1f8ac882-48c0-4ca8-aa76-f4e66ca35991", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2018:7018200151.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2018:7018200151.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2018:7018200151.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n10Szak/8/2018\n7018200151\n23. 03. 2018\nJUDr. Elena Berthotyová\nECLI:SK:NSSR:2018:7018200151.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako kasačný súd v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr.\nEleny Berthotyovej, PhD. a členov senátu JUDr. Zuzany Ďurišovej a JUDr. Jany Hatalovej, PhD. v\nprávnej veci sťažovateľky (pôv. žalobkyňa): M. N. N., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť Iracká\nrepublika, bez dokladu totožnosti, trvale bytom Irak, toho času umiestnená v Útvare policajného\nzaistenia pre cudzincov Sečovce, zastúpený Centrom právnej pomoci, so sídlom Námestie slobody 12,\n810 00 Bratislava, IČO: 307 988 41, týka sa Kancelárie Košice, Murgašova 3, 040 41 Košice, proti\nžalovanému: Prezídium Policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej\na cudzineckej polície Banská Bystrica, Oddelenie cudzineckej polície PZ Žilina, Kuzmányho 26, 012\n23 Žilina, o správnej žalobe vo veci zaistenia zo dňa 12.01.2018 proti rozhodnutiu žalovaného č. PPZHCP-BB7-75-015/2018-AV zo dňa 08.01.2018, o kasačnej sťažnosti sťažovateľa proti právoplatnému\nrozsudku Krajského súdu v Košiciach č. k. 6Sa/6/2018-27 zo dňa 5. februára 2018, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach č. k.\n6Sa/6/2018-27 zo dňa 5. februára 2018 z a m i e t a .\nÚčastníkom nárok na náhradu trov kasačného konania n e p r i z n á v a .\nodôvodnenie:\nI.\nPriebeh a výsledky administratívneho konania\n1. Rozhodnutím č. PPZ-HCP-BB7-75-015/2018-AV zo dňa 08.01.2018 (ďalej na účely rozsudku len\n„preskúmavané rozhodnutie“) žalovaný podľa § 88 ods. 1 písm. c) zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte\ncudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len ZoPC) zaistil dňom 08.01.2018\nsťažovateľku na základe oznámeného a začatého konania na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu\nprevozu podľa osobitného predpisu ZoPC na čas nevyhnutne potrebný a stanovil dĺžku zaistenia do\n10.03.2018. Zároveň podľa § 88 ods. 5 ZoPC rozhodol o jej umiestnení v Útvare policajného zaistenia\npre cudzincov Sečovce (ďalej „ÚPZC Sečovce“).\n2. V odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia žalovaný uviedol, že sťažovateľka bola dňa 14.11.2017\nzadržaná na území mesta Žilina. Žalovaný následne v konaní zistil, že sťažovateľka je žiadateľom o\nazyl v Rumunsku, ktoré na základe požiadania slovenských orgánov akceptovalo jej spätné prijatie na\nsvoje územie v zmysle Dublinského nariadenia. Prvotné rozhodnutie žalovaného o zaistení sťažovateľky\nzo dňa 16.11.2017 bolo zrušené rozsudkom Krajského súdu v Košiciach zo dňa 19.12.2017.\nPreskúmavaným rozhodnutím žalovaný zaistil sťažovateľku za účelom jej odovzdania do iného\nčlenského štátu v zmysle § 88 ods. 1 písm. c) ZoPC pretože u sťažovateľa existuje značné riziko úteku,\nvyplývajúce z toho, že požiadala o azyl v inej členskej krajine (Rumunsko), kde nevyčkala a vycestovala\n\nz nej bez oprávnenia. Žalovaný považoval opätovné zaistenie sťažovateľky za účelné a efektívne,\npretože Rumunsko akceptovalo jej prijatie na svoje územie v zmysle Dublinského nariadenia, s tým,\nže Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Migračný úrad, Dublinské stredisko (ďalej len „Dublinské\nstredisko“) vydalo rozhodnutie č. MU-DS-415/2017-DŽ o odovzdaní sťažovateľky na územie Rumunska,\nktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 12.12.2017.\n3. Dĺžku doby zaistenia stanovil v súlade s § 88 ods. 4 ZoPC do 10.03.2018, počas ktorej žalovaný\nvykoná všetky úkony potrebné na odovzdanie sťažovateľky na územie zodpovedného členského\nštátu, pričom žalovaný bral do úvahy aj to, že dňa 15.11.2017 bolo začaté konanie podľa Dublinského\nnariadenia, ktoré v súčasnosti prebieha a vykonávajú sa úkony k jeho realizácii. K dĺžke zaistenia uviedol,\nže je v súlade s § 88 ods. 4 ZoPC, ako aj na základe odporúčania Dublinského strediska a v zmysle\nčlánku 28 Dublinského nariadenia III stanovil dĺžku doby zaistenia najdlhšie do 10.03.2018, pričom táto\ndoba je podľa správnej úvahy a skúsenosti dublinských konaní priamo úmerná dobe zabezpečenia\nvšetkých potrebných náležitostí k realizovaniu konania v zmysle Dublinského nariadenia III, pričom\nzobral do úvahy skutočnosť, že dňa 15.11.2017 bolo začaté konanie v zmysle daného nariadenia, ktoré v\nsúčasnosti už prebieha a vykonávajú sa úkony k jeho realizácii, čo trvá určitú dobu, pretože ide konanie\nsmerom do iného štátu, ktorý priamo nesusedí so Slovenskom a zabezpečuje ho administratívne iný\norgán. Stanovenú dĺžku zaistenia ovplyvnila aj súčasná situácia v oblasti migrácie, utečeneckej krízy,\nnáporu na štátne hranice Únie a riešenia štátnych príslušníkov tretích krajín v zmysle Dublinského\nnariadenia III smerom do krajiny, kde prvýkrát požiadali o udelenie azylu a je dôvodom na určenie\nstanovenej doby zaistenia a individuálneho prístupu k riešeniu. V rámci skúmania realizovateľnosti účelu\nzaistenia rovnako zistil, že Rumunská republika je ochotná a schopná účastníka konania prijať. Správny\norgán pri stanovení dĺžky doby zaistenia určil konkrétnu dobu zaistenia, nie však maximálnu.\n4. Zaoberal sa rešpektovaním článku 8 ods. 1 Dohovoru, pričom sťažovateľka nemá na území SR\nžiadnu blízku rodinu, žiadne záväzky, nemá k nej žiadne väzby, ani relevantné dôvody na zotrvanie na\njej území, keďže žiadosť o medzinárodnú ochranu podal na území SR. Rovnako aj jeho zaistenie je v\nsúlade s článkom 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru, a to vzhľadom k začatiu konania na účel zabezpečenia\nprípravy alebo výkonu prevozu podľa osobitného predpisu, rizika úteku a neoprávneného vstupu na\núzemie členského štátu Únie.\n5. Žalovaný k realizovateľnosti účelu zaistenia uviedol, že Rumunsko je ochotné a schopné sťažovateľku\nprijať, čo vyplýva z listu, ktorý bol Migračnému úradu doručený dňa 06.12.2017. Doplnil, že lustráciou\nv informačnom systéme MIGRA zistil, že dňa 06.12.2017 bol Migračnému úradu Ministerstva vnútra\nSlovenskej republiky (ďalej „MÚ MV SR“) doručený list z Riaditeľstva pre azyl a integráciu Generálneho\ninšpektorátu pre migráciu Ministerstva vnútra Rumunskej republiky, ktorým táto prijala zodpovednosť za\nposúdenie žiadosti o azyl, sťažovateľku prijme a súhlasí s jej transferom do Rumunskej republiky.\n6. Žalovaný mal za to, že sťažovateľka je osobou, u ktorej je značné riziko úteku (svojvoľný odchod\nz územia iného štátu, vyjadrenie účastníka konania v spísanej zápisnici, nelegálny pohyb za pomoci\nprevádzača) a nezaistením by hrozilo, že bude zmarený samotný účel konania o odovzdaní, ktoré nie je\nv kompetencii správneho orgánu a preto je potrebné mať účastníka konania k dispozícii počas procesu\nnávratu v zmysle Dublinského nariadenia III. Z uvedeného vyplýva riziko úteku, ako aj neschopnosť\nvlastnej starostlivosti o svoju osobu po materiálnej, zdravotnej a existenčnej stránke (bez akýchkoľvek\ndokladov totožnosti, bez finančných prostriedkov, nedokázanie sa vrátiť späť na územie Rumunskej\nrepubliky, snaha o presun do iného štátu za pomoci prevádzača).\n7. Podľa žalovaného u sťažovateľky nie je možné uplatniť alternatívne donucovacie opatrenia, ale\nje potrebné ju zaistiť a odovzdať do krajiny, ktorá je príslušná na konanie o udelenie azylu, pričom\nnemá k dispozícii dostatočné finančné prostriedky k zabezpečeniu starostlivosti o svoju osobu, nevie si\nzabezpečiť stravu, oblečenie, zdravotnú starostlivosť, ani adekvátne ubytovanie z vlastných zdrojov a ani\nsi ich nevie nijako zabezpečiť od iných osôb. Taktiež aj samotný proces postupu v zmysle Dublinského\nnariadenia III trvá určitú dobu a nie je možné ho vykonať okamžitým odovzdaním prijímajúcej strane.\n8. Považoval za preukázané, že sú splnené podmienky na postup podľa § 88 ods. 1 písm. c)\nZoPC, pretože zaistenie je potrebné na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa\nosobitného predpisu, ako aj z dôvodu značného rizika. Preto rozhodol o jej zaistení z dôvodu, že ak\nby nebolo realizované zaistenie, jej pobyt na území SR by bol neznámy, existuje značné riziko úteku\n\nza pomoci prevádzačov, účastník konania by sa mohol nelegálne pohybovať a skrývať a tým by jeho\npobyt správnemu orgánu nebol známy, takže by nemohlo dôjsť k realizácii výkonu v zmysle Dublinského\nnariadenia III, čím by bolo zmarené konanie samotného zabezpečenia prípravy a výkonu v zmysle\nuvedeného nariadenia. Sťažovateľka nepožiadala a ani nemala v úmysle požiadať na správnom orgáne\no medzinárodnú ochranu, čo zvyšuje značné riziko úteku a správnu úvahu o jeho nelegálnom pobyte\na pohybe aj v iných krajinách, čo by hrozilo v prípade nezaistenia. Poukazoval na ustálenú judikatúru\nEurópskeho súdu pre ľudské práva, ktorý vyslovil, že zmluvné štáty majú právo kontrolovať vstup,\npobyt a odchod cudzincov z ich územia. Zároveň konštatoval, že v súčasnosti je zaistenie sťažovateľky\nnevyhnutné a správny orgán bude počas celej doby zaistenia skúmať a zisťovať, či účel zaistenia naďalej\ntrvá (§ 90 ods. 1 písm. d) ZoPC).\nII.\nKonanie na krajskom súde\n9. Sťažovateľka podala proti preskúmavanému rozhodnutiu na Krajský súd v Košiciach správnu žalobu\nvo veciach zaistenia podľa Štvrtej hlavy Tretej časti zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok\nv znení neskorších predpisov (ďalej len „S.s.p.“) s nasledujúcimi žalobnými bodmi (§ 182 ods. 1 písm.\ne/ S.s.p.):\n- podmienky pre žiadateľov o azyl v Rumunsku sú nedostatočné a nehumánne;\n- sťažovateľka správnou žalobou napadol aj rozhodnutie Dublinského strediska o odovzdaní na územie\nRumunska;\n- skutkový a právny záver o tom, že prijímacie podmienky pre žiadateľov o azyl v Rumunsku sú\ndostatočné je nesprávny;\n- žalovaný nedostatočne odôvodnil preskúmavané rozhodnutie v súvislosti so stanovenou dĺžkou\nzaistenia, keď na realizáciu účelu zaistenia vo výroku za „čas nevyhnutne potrebný“ stanovil dobu do\n10.03.2018;\n- s poukazom na čl. 28 Dublinského nariadenia je doba zaistenia v preskúmavanom rozhodnutí\nstanovená a odôvodnená príliš všeobecne a formalisticky a žalovaný stanovenú dĺžku zaistenia\nneodôvodnil v zmysle osobitných lehôt stanovených Dublinským nariadením;\n- nie je zrejmé a ani preskúmateľné, či resp. ako sa žalovaný vysporiadal s predošlým zaistením\nsťažovateľky v čase od 15.11.2017.\n10. Krajský súd v Košiciach v konaní podľa ust. § 221 a nasl. S.s.p. pri neformálnom posudzovaní žaloby\n(§ 206 ods. 3 S.s.p.) zistil, že jej nebolo možné vyhovieť z dôvodov, uvedených v nasledujúcich bodoch.\n- vo veci sťažovateľky Dublinské stredisko vydalo rozhodnutie podľa § 46a ods. 4 zákona č. 480/2002\nZ.z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej „zák. č.\n480/2002 Z.z.“), o odovzdaní sťažovateľky na územie Rumunska. Voči predmetnému rozhodnutiu\npodala sťažovateľka správnu žalobu vo veci azylu na Krajský súd v Košiciach dňa 18.01.2018, pričom\nkonanie je vedené pod sp. zn. 5Saz 40/2018, krajský súd priznal uznesením zo dňa 30.01.2018 správnej\nžalobe odkladný účinok,\n- žalovaný dĺžku doby zaistenia správne právne posúdil, pričom ju aj náležite odôvodnil. Žalovaným\nstanovená dĺžka doby zaistenia neprekračuje prípustné lehoty stanovené v čl. 28 ods. 3 Dublinského\nnariadenia,\n- žalovaný zabezpečil ohľadne krajiny, kam má byť sťažovateľka vrátená, jednak správy z Veľvyslanectva\nSlovenskej republiky v Bukurešti, Úradu policajného pridelenca v Bukurešti a Migračného úradu\nMinisterstva vnútra Slovenskej republiky o preverenie bezpečnostnej situácie v Rumunsku, ako aj správy\nk možnému porušeniu absolútneho zákazu zlého zaobchádzania so žiadateľmi o azyl v zmysle čl.\n3 Dohovoru a čl. 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, pričom ide o aktuálne správy z organizácií\nako EASO, AIDA, AGERPRES, výročná správa Ministerstva zahraničných vecí Spojených štátov\namerických o stave dodržiavania ľudských práv v Rumunsku (marec 2017), kde je obsiahnutá okrem\niného aj správa UNHCR, ktorá nezaregistrovala v priebehu roka žiadne významné prekážky v prístupe\nk azylovej procedúre v súvislosti so špecifickými populáciami. Žalovaný obstaral dostatok informácií\nohľadom krajiny, do ktorej má byť sťažovateľka vrátená, pričom z týchto vyplýva schopnosť daného\nštátu prevziať ho a naopak, nevyplynulo žeby došlo v prípade jej odovzdania k porušeniu princípu „nonrefoulement“,\n\n- k možnosti uloženia povinnosti podľa § 89 ods. 1 písm. a) a b) zák. č. 404/2011 Z.z. krajský súd\nuviedol, že žalovaný túto skúmal, avšak mal za to, že sťažovateľka nespĺňa podmienky pre ich uloženie.\nSťažovateľka nemá k dispozícii dostatočné finančné prostriedky k zabezpečeniu starostlivosti o svoju\nosobu, nevie si zabezpečiť stravu, oblečenie, zdravotnú starostlivosť, ani adekvátne ubytovanie z\nvlastných zdrojov a ani si ich nevie nijako zabezpečiť od iných osôb.\nIII.\nKonanie na kasačnom súde\nA)\n11. Proti rozsudku krajského súdu sťažovateľka v zákonnej lehote podala kasačnú sťažnosť z dôvodov\nuvedených v § 440 ods. 1 písm. g/ a h/) S.s.p., t. j. pretože krajský súd rozhodol na základe nesprávneho\nprávneho posúdenia veci a odklonil sa od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu.\nSťažovateľka v nasledujúcich sťažnostných bodoch v súlade s § 445 ods. 1 písm. c) S.s.p. najmä uviedla,\n- že sa jedná o pozbavenie osobnej slobody cudzinca za účelom jeho odovzdania do iného členského\nštátu, a to na územie Rumunska v zmysle nariadenia Dublin III. Zákonným predpokladom zaistenia\nsťažovateľky je, že účel zaistenia, a teda odovzdanie do iného členského štátu, bude môcť byť naplnený,\n- v priebehu konania o správnej žalobe vo veci zaistenia sťažovateľky v azylovej veci sťažovateľa Krajský\nsúd v Košiciach uznesením sp. zn. 5Saz/9/2018 zo dňa 31.01.2018 priznal správnej žalobe sťažovateľa\nvoči rozhodnutiu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, migračného úradu, dublinského strediska, sp.\nzn. ČAS.:MU-DS-415/2017-DŽ, odkladný účinok, vo veci sťažovateľky preto nie je žalovaný oprávnený\nrealizovať úkony smerujúce k jeho odovzdaniu do Rumunska až do skončenia súdneho konania o\npreskúmaní rozhodnutia dublinského strediska migračného úradu o odovzdaní sťažovateľky, ktoré môže\nprebiehať až po dobu 90 dní od podania správnej žaloby,\n- nesúhlasí preto s názorom krajského súdu, že zaistenie sťažovateľky je účelné a efektívne a teda aj v\nsúlade s čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru, krajský súd vec nesprávne právne posúdil, pretože pokiaľ vo veci\nsťažovateľa nie sú realizované (a ani po dobu približne 90 dní nemôžu byť realizované) úkony smerujúce\nk jeho odovzdaniu, takéto zaistenie je neúčelné a teda aj v rozpore s čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru,\n- namietala, že žalovaný stanovenú dĺžku dobu zaistenia odôvodnil príliš všeobecne a formalisticky (t.\nj, že„ uvedená doba je podľa správnej úvahy a skúsenosti Dublinských konaní priamo úmerná dobe\nzabezpečenia všetkých potrebných náležitostí k realizovaniu konania v zmysle Nariadenia Rady (ESj č.\n604/2013.), stanovenú dĺžku doby zaistenia neodôvodnil v zmysle osobitných lehôt stanovených v čl. 28\nods. 3 Nariadenia Dublin III, ktoré prísne stanovuje lehoty na zaistenie cudzincov, voči ktorým prebieha\ndublinské konanie a taktiež samostatné lehoty na realizovanie transferu týchto cudzincov,\n- namietala, že z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia žalovaného nie je zrejmé a teda ani\npreskúmateľné, či resp. ako sa žalovaný vysporiadal s predošlým zaistením sťažovateľky v čase od\n16.11.2017 na základe predošlého rozhodnutia žalovaného zo dňa 15.11.2017, ktoré bolo zrušené\nrozsudkom rajského súdu, nakoľko sa jednalo o ten istý účel zaistenia, a teda či bola táto doba zaistenia\nsťažovateľa zohľadnená, resp. započítaná do maximálnej prípustnej doby zaistenia.\n12. Navrhla, aby kasačný súd rozhodol tak, že rozsudok krajského súdu mení tak, že rozhodnutie\nžalovaného v celom rozsahu zrušuje a zároveň nariaďuje, aby bola sťažovateľka bezodkladne\nprepustená zo zaistenia.\nB)\n13. Žalovaný sa ku kasačnej sťažnosti vyjadril tak, že navrhol kasačnú sťažnosť zamietnuť.\nPoukázal pritom na profil osoby sťažovateľky, najmä uviedol, že:\nsťažovateľka sa na území Slovenskej republiky nachádza neoprávnene bez dokladu, oprávnenosti k\npobytu a zabezpečeného ubytovania,\njej finančné zabezpečenie pobytu a starostlivosti nie sú žiadne (bez rodiny, starostlivosti o svoju osobu).\n\nje žiadateľom o azyl na území Rumunska a oprávnenie k pobytu a pohybu na území Slovenskej republiky\nnemá (Rumunsko evidovalo účastníka konania ako žiadateľa o azyl pod číslom L.),\nje dokázané, že na sťažovateľku sa naďalej vzťahuje Dublinské nariadenie a príslušnosť Rumunska,\nktoré akceptovalo žiadosť o prijatie späť žiadateľku,\nzaistením sťažovateľky a jej odovzdanie do Rumunska bude vykonané v zmysle Dublinského nariadenia\na je oprávnené a zákonné,\nnezaistením sťažovateľky je dokázané riziko úteku,\nsťažovateľka prostredníctvom splnomocneného zástupcu sa snaží o oddialenie, resp. o zmarenie\ndokončenia Dublinského konania\nsťažovateľke nehrozí v prípade odovzdania do krajiny, kde po prvý krát požiadala o azyl žiadne\nnebezpečenstvo, prenasledovanie, neľudské správanie ani trest,\nlehota doby zaistenia je zákonná, oprávnená a potrebná na výkon odovzdania a je plne prípustná aj\nv zmysle právnych predpisov Slovenskej republiky, ako aj Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady\nč. 604/2013,\nDublinské stredisko naďalej vykonáva všetky úkony a oprávnenia, aby bolo postupované v zmysle\nprávnych noriem a aby bol sťažovateľka odovzdaná do Rumunska, ktoré je bezpečnou krajinou pre\nžiadateľov o azyl,\nbolo preukázané, že alternatívy zaistenia nebolo možné použiť v prípade sťažovateľky aj s ohľadom\nna riziká úteku, nedostatku finančných prostriedkov, nemožnosti starostlivosti o svoju osobu vlastným\npričinením ako aj povinnosťou, ktorú má Slovenská republika plnením Dublinského nariadenia.\nIV.\nPrávny názor Najvyššieho súdu\n14. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 S. s. p.)\npostupom podľa § 492 ods. 1 S.s.p. preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu spolu s konaním,\nktoré predchádzalo jeho vydaniu a jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch) dospel k\nzáveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná. Rozhodol bez nariadenia pojednávania podľa ustanovenia\n§ 455 S.s.p. s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej\nstránke najvyššieho súdu. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 23. marca 2018 (§ 137 ods. 2 S.s.p.).\n15. V predmetnej veci bolo potrebné predostrieť, že predmetom kasačnej sťažnosti bol rozsudok\nkrajského súdu, ktorým zamietol žalobu, ktorou sa sťažovateľka domáhala ochrany svojich práv proti\nrozhodnutiu žalovaného o zaistení sťažovateľky podľa § 88 ods. 1 písm. c) ZoPC, a preto primárne v\nmedziach kasačnej sťažnosti Najvyšší súd Slovenskej republiky ako kasačný súd preskúmal rozsudok\nkrajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci kasačného konania skúmal\naj napadnuté rozhodnutie žalovaného, najmä z toho pohľadu, či kasačné námietky sťažovateľky sú\nspôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku krajského súdu.\nPodľa § 88 ods. 1 písm. c) ZoPC, policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel\nzabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa osobitného predpisu, 85) ak existuje značné\nriziko jeho úteku.\nK poznámke 85) je uvedené - Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EU) č. 604/2013 z 26.\njúna 2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za\nposúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou\nbez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (Ú.v.EÚ L 180,29.6.2013.\nPodľa § 88 ods. 2 ZoPC, rizikom úteku štátneho príslušníka tretej krajiny sa rozumie stav, keď na základe\ndôvodnej obavy alebo priamej hrozby možno predpokladať, že štátny príslušník tretej krajiny ujde alebo\nsa bude skrývať, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, nemá udelený pobyt podľa tohto zákona\nalebo ak mu hrozí uloženie zákazu vstupu na viac ako tri roky.\nPodľa § 88 ods. 4 prvá a druhá veta ZoPC, štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas\nnevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Policajný útvar je oprávnený počas tohto obdobia\nopakovane predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas zaistenia nesmie\npresiahnuť šesť mesiacov.\n\nPodľa § 89 ods. 1 písm. a) a písm. b) ZoPC, policajný útvar, ktorý koná vo veci administratívneho\nvyhostenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť\na) hlásenia pobytu alebo\nb) zložiť peňažnú záruku.\nPodľa § 90 ods. 1 písm. d) ZoPC, Policajný útvar je povinný\nd) skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia.\nPodľa článku 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru, každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho\nnemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade skonaním\nustanoveným zákonom: f) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej\nnepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie.\nPodľa čl. 3 Dohovoru, nikoho nemožno mučiť alebo podrobiť neľudskému alebo ponižujúcemu\nzaobchádzaniu alebo trestu.\nPodľa čl. 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, nikoho nemožno mučiť ani podrobiť krutému,\nneľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.\nPodľa článku 25 ods. 1 Dublinského nariadenia III, dožiadaný členský štát vykoná potrebné kontroly\na rozhodne o dožiadaní o prijatie dotknutej osoby späť čo najskôr a v každom prípade najneskôr do\njedného mesiaca odo dňa doručenia dožiadania. Ak sa dožiadanie zakladá na údajoch získaných zo\nsystému EURODAC, uvedená lehota sa skráti na dva týždne.\nPodľa článku 25 ods. 2 Dublinského nariadenia III, nekonanie v lehote jedného mesiaca alebo dvoch\ntýždňov uvedených v odseku 1 sa považuje za akceptovanie dožiadania a ukladá povinnosť prijať späť\ndotknutú osobu, ako aj povinnosť zabezpečiť náležité opatrenia pre jej príchod.\nPodľa článku 28 ods. 1 Dublinského nariadenia III, členské štáty nezaistia osobu len z toho dôvodu, že\nv súvislosti s ňou prebieha konanie podľa tohto nariadenia.\nPodľa článku 28 ods. 2 Dublinského nariadenia III platí, že ak existuje značné riziko úteku, členské štáty\nmôžu dotknutú osobu zaistiť na účely zabezpečenia konania o odovzdaní v súlade s týmto nariadením,\na to na základe individuálneho posúdenia a len vtedy, ak je zaistenie primeraným opatrením a nie je\nmožné účinne uplatniť iné, miernejšie alternatívne donucovacie opatrenia.\nPodľa článku 28 ods. 3 Dublinského nariadenia III, zaistenie musí byť čo najkratšie a nesmie trvať dlhšie,\nnež je opodstatnene nevyhnutné na riadne vykonanie požadovaných administratívnych postupov až\ndo uskutočnenia odovzdania podľa tohto nariadenia. Ak je osoba zaistená podľa tohto článku, lehota\nna podanie dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť nesmie presiahnuť jeden mesiac od podania\nžiadosti. Členský štát, ktorý vedie konanie podľa tohto nariadenia požiada v takom prípade o urýchlenú\nodpoveď. Táto odpoveď musí byť poskytnutá do dvoch týždňov od prijatia dožiadania. Ak nedôjde k\nposkytnutiu odpovedi v tejto dvojtýždňovej lehote, považuje sa to za akceptovanie dožiadania a má za\ndôsledok povinnosť prevziať alebo prijať späť osobu, ako aj povinnosť zabezpečiť potrebné opatrenia na\njej príchod. Ak je osoba zaistená podľa tohto článku, jej odovzdanie zo žiadajúceho členského štátu do\nzodpovedného členského štátu sa vykoná ihneď ako je to možné, najneskôr však do šiestich týždňov od\nimplicitného alebo výslovného akceptovania dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť dotknutej osoby\niným členským štátom alebo odvtedy, keď zanikol odkladný účinok odvolania alebo preskúmania podľa\nčlánku 27 ods. 3. Ak žiadajúci členský štát nedodrží lehoty na podanie dožiadania o prevzatie alebo\nprijatie späť, alebo ak sa odovzdanie nevykoná v šesťtýždňovej lehote uvedenej v treťom pododseku,\nosoba nesmie byť dlhšie zaistená. Články 21, 23, 24 a 29 sa naďalej zodpovedajúcim spôsobom\nuplatňujú.\n16. Sťažovateľka namietala, že krajský súd sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu\n(kasačný dôvod podľa § 440 ods. 1 písm. h/ S.s.p.). V tejto súvislosti kasačný súd poukazuje na to,\nže v zmysle ústavných princípov (čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky) pod ustálenou\nrozhodovacou praxou je nutné chápať aj doterajšiu rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky ako odvolacieho súdu (viď bod č. 9) vykonávanú podľa Piatej časti Občianskeho súdneho\nporiadku.\n\n17. Vo vzťahu k dôvodu kasačnej sťažnosti, že krajský súd rozhodol na základe nesprávneho právneho\nposúdenia veci (kasačný dôvod podľa § 440 ods. 1 písm. g/ S.s.p.) musí kasačný súd s prihliadnutím na\nzásadu kontinuálneho výkonu štátnej moci (čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky) zdôrazniť,\nže doterajšia ustálená judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky chápe takto sformulovaný\nsťažnostný dôvod zakotvený v § 440 ods. 1 písm. g) S.s.p. vo vzťahu k meritu prejednávanej veci, t. j. na\nprvom mieste ako nesprávnu aplikáciu právnej normy (hypotéza ako právny skutkový stav a dispozícia)\nna riadne zistený faktický skutkový stav vyplývajúci z merita veci, na druhom mieste ako nesprávny\nvýber ustanovenia a v neposlednom rade ako nesprávny výber právneho predpisu.\n18. Navyše právnym posúdením veci je analytická činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení\nvyvodzuje čiastkové právne závery a spätnou aplikáciou vybranej právnej normy preveruje úplnosť a\nriadnosť fakticky zisteného skutkového stavu. Toto je základným poslaním správneho súdu pri prieskume\nzákonnosti rozhodnutí orgánov verejnej správy, pričom nielen situácia „res iudicata“ tvorí rozhodovaciu\nprekážku ale aj ustálená rozhodovacia prax kasačného súdu ako relevantný precedens v súlade s\nčl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky vytvára zákonodarcom akceptovanú rozhodovaciu\nprekážku.\n19. V súvislosti s uvedeným kasačný súd musí zdôrazniť, že v aplikačnom postupe krajského súdu pri\nrozhodovaní o merite sporu nezistil nedostatky právneho posúdenia v merite veci, ako ani odklon od\nustálenej rozhodovacej praxe.\n20. Z odôvodnenia rozsudku krajského súdu vyplýva, že tento sa neodklonil od ustálenej judikatúry\nnajvyššieho súdu, naopak vo svojom rozhodnutí odkazuje na rozsudky NS SR, a to konkrétne na\nrozsudok sp. zn. 10Sža/16/2014 zo dňa 18.06.2014, v ktorom najvyšší súd vyslovil názor, podľa ktorého\n„... Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú\nkritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú\nochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z\nčlenských štátov má prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky a je priamo aplikovateľnou normou.\"\n21. Krajský súd vychádzal aj z rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sža/7/2015 zo dňa 13.02.2015,\nv ktorom poukázal najvyšší súd na priamy účinok Dublinského nariadenia III, v zmysle ktorého priamy\núčinok tohto druhu sekundárneho práva (Dublinské nariadenie) vyplýva z 51. 288 ZFEÚ (bývalé čl. 189\nZEHS, 249 ZES), podľa ktorého Nariadenie má všeobecnú platnosť. Je záväzné vo svojej celistvosti\na je priamo uplatniteľné vo všetkých členských štátoch (pre porovnanie - smernica je záväzná pre\nkaždý členský štát, ktorému je určená, a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, pričom\nvoľba foriem a metód ponecháva vnútroštátnym orgánom. Rozhodnutie je záväzné v celom rozsahu.\nRozhodnutie, ktoré označuje tých, ktorým je určené, je záväzné len pre nich. Odporúčania a stanoviská\nnie sú záväzné). Okrem toho samotné nariadenie obsahuje klauzulu uplatniteľnosti, podľa ktorej je toto\nnariadenie záväzné v celom rozsahu a priamo uplatniteľné v členských štátoch v súlade so zmluvami (čl.\n49).V tomto duchu judikoval Európsky súd už v rozsudku Politi s.a.s. proti Ministerstvu financií Talianskej\nrepubliky zo 14.12.1971 (Politi, 43/71, ECR s. 1039), ktorým vyslovil, že: Nariadenia majú priamy účinok\na sú ako také schopné zakladať individuálne práva, ktoré musia vnútroštátne súdy chrániť.\n22. Kasačný súd poukazuje na svoju konštantnú judikatúru vo veciach zaistenia cudzincov (napr.\n1SZa/7/2016, 1SZa/9/2016) a dodáva, že žalovaný je v rámci rozhodovania o zaistení povinný skúmať,\nči zaistením osoby bol naplnený účel, vyplývajúci z príslušných zákonných ustanovení a či rozhodnutím\no zaistení nedošlo k neprimeranému zásahu do práv účastníka, chránených inými právnymi predpismi.\nNevyhnutným predpokladom pre vydanie rozhodnutia o zaistení cudzinca je v zmysle § 88 ods. 1 písm.\nc/ zákona č. 404/2011 Z.z. je preukázanie jeho účelu, ktorým je v danom prípade zabezpečenie prípravy\nalebo výkonu prevozu podľa osobitného predpisu, ak existuje značné riziko jeho úteku. Rovnako tak\nv rozhodnutí o zaistení nesmie absentovať dôvodnosť zásadného zásahu do jeho osobnej slobody,\nspočívajúceho v jeho umiestnení do útvaru policajného zaistenia.\n23. Z administratívneho spisu vyplýva, že žalovaný v preskúmavanom rozhodnutí účelnosť zaistenia\nsťažovateľky dostatočne náležite odôvodnil, zaoberal sa aj prekážkami, ktoré by bránili jej zaisteniu a\ndospel k záveru, že nezaistením by hrozilo, že bude zmarený samotný účel konania o odovzdaní, ktoré\nnie je v kompetencii správneho orgánu a preto je potrebné mať účastníka konania k dispozícii počas\nprocesu návratu v zmysle Dublinského nariadenia III. Z uvedeného vyplýva podľa žalovaného riziko\n\núteku, ako aj neschopnosť vlastnej starostlivosti svoju osobu po materiálnej, zdravotnej a existenčnej\nstránke (bez akýchkoľvek dokladov totožnosti, bez finančných prostriedkov, nedokázanie sa vrátiť späť\nna územie Rumunskej republiky, snaha o presun do iného štátu za pomoci prevádzača).\n24. Sťažovateľka napriek tomu, že požiadala o udelenie azylu na území Rumunska, nevyčkala na\nrozhodnutie o žiadosti, krajinu bez toho aby disponovala cestovným dokladom alebo iným dokladom\ntotožnosti opustil a mal v úmysle pokračovať do inej krajiny, kde má rodinu.\n25. V takýchto prípadoch je potrebné aj podľa názoru kasačného súdu uprednostniť záujem spoločnosti\nna zabezpečení účelu prípravy, resp. výkonu jeho prevozu do príslušnej členskej krajiny využitím jeho\nzaistenia pred záujmami a právom jednotlivca na osobnú slobodu a tieto okolnosti uprednostnenia pri\nkolízii dvoch práv aj náležite odôvodniť, tak ako to učinil žalovaný v preskúmavanom rozhodnutí.\n26. Sťažovateľka sa nestotožnila s posúdením ako žalovaného v preskúmavanom rozhodnutí, tak aj\nkrajského súdu v rozsudku, a namietala, že jej zaistenie neúčelné, nesúhlasí preto s názorom krajského\nsúdu, že zaistenie sťažovateľky je účelné a efektívne a teda aj v súlade s čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru,\nkrajský súd vec nesprávne právne posúdil, pretože pokiaľ vo veci sťažovateľa nie sú realizované (a ani\npo dobu približne 90 dní nemôžu byť realizované) úkony smerujúce k jeho odovzdaniu, takéto zaistenie\nje neúčelné a teda aj v rozpore s čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru.\n27. Predpokladom zaistenia účastníka konania v zmysle § 88ods. 1 písm. c/ ZoPC je naplnenie účelu\nzaistenia, ktorým má byť zabezpečenie prípravy alebo jeho výkonu podľa osobitného predpisu, ktorým v\ndanom prípade je Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EU) č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým\nsa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o\nmedzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti\nv jednom z členských štátov (Ú.v. EÚ L 180, 29.06.2013).\n28. Zaistenie podľa § 88 ods. 1 písm. c) ZoPC vychádza z čl. 28 ods. 2 nariadenia Európskeho\nparlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na\nurčenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym\npríslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (Nariadenia\nDublin III), v ktorom sa uvádza, že členský štát môžu zaistiť ŠPTK na účely zabezpečenia konania o\nodovzdaní, ak existuje značné riziko úteku.\n29. Ustanovenie § 88 ods. 1 písm. c) ZoPC kopíruje toto ustanovenie a uvádza, že zaistenie je možné\nna účely zabezpečenia prípravy alebo výkonu prevozu, ak existuje značné riziko úteku. Pokiaľ ide o\naplikačnú prax v Slovenskej republike, výklad „konania o odovzdaní“, ktoré používa Nariadenie Dublin\nIII, umožňuje zaistenie na tento účel ešte pred vydaním rozhodnutia o návrate. V praxi je zaistenie\nštátneho príslušníka tretej krajiny, ktorých čaká návrat do iného členského štátu podľa Nariadenia Dublin\nIII., možné po ich zadržaní na území Slovenskej republiky, len čo sa zistí, že možno uplatniť prevoz do\niného členského štátu podľa Nariadenia Dublin III.\n30. Ďalším kritériom, ktoré opodstatňuje zaistenie na základe tohto dôvodu, je požiadavka značného\nrizika úteku. Právna úprava osobitne nevysvetľuje, kedy sa riziko úteku stáva značným, čo je požiadavka\n§ 88 ods. 1 písm. c) ZoPC - zaistenie na účely výkonu prevozu podľa Nariadenia Dublin III. Istou\nindikáciou môže byť, že ak už má štátny príslušník tretej krajiny záznam v systéme EURODAC, t. j.\nuž ušiel z iného členského štátu, kde požiadal o azyl, môže sa to chápať ako dôkaz značného rizika\nďalšieho úteku.\n31. Z rozsudku Najvyššieho súdu SR zo 6. novembra 2012, sp. zn. 1SZa 7/2012 vyplýva, že pokiaľ\nsa v konaní o preskúmaní rozhodnutia správneho orgánu o zaistení cudzinca podľa § 88 ods. 1 písm.\nc) ZoPC nepreukáže, že členský štát bol v rámci Dublinského konania oslovený so žiadosťou o prijatie\ncudzinca na jeho územie, nemožno považovať rozhodnutie o zaistení za účelné.\n32. Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že o takýto prípad sa v danej veci nejedná, nakoľko\nani sťažovateľka nespochybňuje, že požiadala o udelenie azylu na území Rumunskej republiky, pričom\ndanú skutočnosť oznámil žalovaný Dublinskému stredisku ako dôvod na začatie konania podľa\n\nvyššie uvedeného medzinárodného právneho predpisu a Rumunská republika dňa 05.12.2017 prijala\nzodpovednosť za posúdenie žiadosti o azyl žalobcu, tohto prijme a súhlasí s transferom.\n33. Analogicky, pokiaľ sa v konaní o preskúmaní rozhodnutia správneho orgánu o zaistení cudzinca\npodľa § 88 ods. 1 písm. c) ZoPC preukáže, že členský štát bol v rámci Dublinského konania oslovený\nso žiadosťou o prijatie cudzinca na jeho územie, a preukáže sa, že oslovený členský štát prijal\nzodpovednosť za posúdenie žiadosti o azyl sťažovateľa, tohto prijme a súhlasí s transferom, nemožno\npovažovať rozhodnutie o zaistení za neúčelné.\n34. Kasačný súd má za to, že námietka sťažovateľa ohľadne nepreskúmateľnosti rozhodnutia\nžalovaného nemohla obstáť, a to ani v namietanej dĺžke zaistenia.\n35. Žalovaný podľa kasačného súdu správne právne stanovil dĺžku zaistenia podľa § 88 ods. 4 ZoPC,\nale aj podľa čl. 28 ods. 3 Dublinského nariadenia III, pričom ju aj náležite odôvodnil.\n36. Kasačný súd sa stotožňuje s právnym názorom krajského súdu, že žalovaným stanovená dĺžka\ndoby zaistenia neprekračuje prípustné lehoty stanovené v čl. 28 ods. 3 Dublinského nariadenia III. V\ntejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že nebolo sporné, že Krajský súd v Košiciach dňa 31.01.2018\npriznal správnej žalobe sťažovateľa voči rozhodnutiu Dublinského strediska č. MU-DS-415/2017-DŽ\no odovzdaní sťažovateľa na územie Rumunska odkladný účinok. Do rozhodnutia súdu vo veci samej\nnehrozí sťažovateľovi vrátenie (odovzdanie) v zmysle Dublinského nariadenia a teda ani zaobchádzanie,\nktoré by bolo v rozpore s čl. 3 Dohovoru a čl. 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.\n37. Krajský súd správne poukázal na rozhodovaciu prax kasačného súdu, a to rozsudok sp. zn.\n1Szak/3/2017 zo dňa 04.05.2017, v zmysle ktorého „V zmysle vyššie citovaných ustanovení Dublinského\nnariadenia členský štát zaisťujúci žiadateľa o azyl musí predložiť \"žiadosť o prijatie späť alebo o prevzatie\nzodpovednosti\" do jedného mesiaca, na ktorú musí odpovedať dožiadaný členský štát do dvoch týždňov;\npo uplynutí tejto lehoty je možné žiadosť považovať za konkludentne prijatú. Samotný transfer je potom\nnutné vykonať v maximálnej lehote šiestich týždňov odo dňa prijatia žiadosti. Takto Dublinské nariadenie\ndefinuje maximálnu prípustnú dobu zaistenia. Je teda zrejmé, že okrem prípadov podania opravného\nprostriedku proti rozhodnutiu o zaistení, ktorý má odkladný účinok, zaistenie v konaní podľa Dublinského\nnariadenia nemôže trvať dlhšie ako súhrn vyššie uvedených lehôt.“\nPodľa článku 28 ods. 3 druhý a tretí pododsek Dublinského nariadenia ak je osoba zaistená podľa tohto\nčlánku, lehota na podanie dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť nesmie presiahnuť jeden mesiac\nod podania žiadosti. Členský štát, ktorý vedie konanie podľa tohto nariadenia, požiada v takom prípade\no urýchlenú odpoveď. Táto odpoveď musí byť poskytnutá do dvoch týždňov od prijatia dožiadania. Ak\nnedôjde k poskytnutiu odpovedi v tejto dvojtýždňovej lehote, považuje sa to za akceptovanie dožiadania\na má za dôsledok povinnosť prevziať alebo prijať späť osobu, ako aj povinnosť zabezpečiť potrebné\nopatrenia na jej príchod.\nAk je osoba zaistená podľa tohto článku, jej odovzdanie zo žiadajúceho členského štátu do\nzodpovedného členského štátu sa vykoná ihneď, ako je to možné, najneskôr však do šiestich týždňov od\nimplicitného alebo výslovného akceptovania dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť dotknutej osoby\niným členským štátom alebo odvtedy, keď zanikol odkladný účinok odvolania alebo preskúmania podľa\nčlánku 27 ods. 3.\n38. Z vyššie citovaných ustanovení bez akýchkoľvek pochybností vyplýva, že Dublinské nariadenie\ndefinuje lehoty zaistenia na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu prevozu štátneho príslušníka tretej\nkrajiny v porovnaní s vnútroštátnou právnou úpravou (obsiahnutou v § 88 ods. 4 ZoPC) striktnejšie,\navšak predpokladá aj prípadné podanie opravného prostriedku proti rozhodnutiu o odovzdaní v spojení\ns odkladom výkonu takého rozhodnutia (čl. 27 ods. 3 písm. c/ a čl. 28 ods. 3 tretí pododsek Dublinského\nnariadenia).\nPodľa čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru možno osobu pozbaviť osobnej slobody na základe postupu\nustanoveného zákonom vtedy, ak ide o zákonné zatknutie, či iné pozbavenie osobnej slobody, aby\nsa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie štátu alebo osoby, proti ktorej sa vedie konanie o\nvypovedaní alebo vydaní. V zmysle ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, aby mohlo\nbyť pozbavenie osobnej slobody zákonné, musí byť efektívne a účelné.\n\n39. Z vyššie uvedeného postupu je pritom zrejmé, že žalovaný vykonal úkony smerujúce k príprave\na výkonu prevozu sťažovateľa a v súčasnosti nie sú známe žiadne prekážky, pre ktoré by bolo\nmožné považovať zaistenie sťažovateľa za neúčelné. Samotná skutočnosť, že sťažovateľ požiadal\no preskúmanie rozhodnutia o odovzdaní správnym súdom, a tento správnej žalobe, na žiadosť\nsťažovateľa, priznal odkladný účinok, nespôsobuje neúčelnosť zaistenia.\n40. Z vyššie uvedených dôvodov sa kasačný súd stotožnil s názorom krajského súdu o tom, že zaistenie\nv danom prípade môže trvať dlhšie ako je maximálna lehota na uskutočnenie transferu.\n41. Vo vzťahu k stanovenej dĺžke doby zaistenia kasačný súd uvádza, že túto žalovaný stanovil správne\npodľa § 88 ods. 4 zák. č. 404/2011 Z.z., ale aj podľa čl. 28 ods. 3 Dublinského nariadenia, neprekročil pri\nmaximálne lehoty, prípustné podľa čl. 28 ods. 3 Dublinského nariadenia, pričom ju aj náležite odôvodnil.\n42. Kasačný súd má rovnako ako krajský súd za to, že preskúmavané rozhodnutie je dostatočne riadne\nodôvodnené, pokiaľ ide o dĺžku lehoty zaistenia. V tejto súvislosti poukazuje na rozsudok Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky zo dňa 11.12.2015, sp. zn. 10SZa/23/2015: „Pokiaľ správny orgán stanovenú\ndĺžku doby zaistenia odôvodní preukázateľne existujúcimi skutočnosťami, ktoré odôvodňujú stanovenú\ndobu zaistenia ako čas nevyhnutne potrebný na zaistenie cudzinca, jeho rozhodnutie je z pohľadu\nurčenia takejto doby zaistenia súladné so zákonom.“\n43. Stanovenú lehotu zaistenia žalovaný odôvodnil s poukazom na platnú vnútroštátnu právnu úpravu\n(§ 88 ods. 4 zák. č. 404/2011 Z.z.), čl. 28 ods. 3 Dublinského nariadenia ako aj na odporúčanie\nDublinského strediska. Zároveň uviedol, že bral do úvahy predošlé zaistenie sťažovateľa a v súčasnej\ndobe sa vykonávajú úkony k realizácii odovzdania. Podľa kasačného súdu tak námietka sťažovateľa,\nže žalovaným stanovená dĺžka zaistenia nebola dostatočne odôvodnená existujúcimi skutočnosťami,\nnemohla vo svetle dôvodov preskúmavaného rozhodnutia obstáť.\n44. Z uvedených dôvodov dospel kasačný súd k záveru, že krajský súd neporušil zákon, keď správnu\nžalobu zamietol, kasačná sťažnosť teda nie je dôvodná a preto ju v súlade s ust. § 461 S.s.p zamietol.\nPodľa § 461 S.s.p. platí, že kasačný súd zamietne kasačnú sťažnosť, ak po preskúmaní zistí, že nie\nje dôvodná.\n45. O trovách konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 1 S.s.p. v spojení s § 167 ods. 1 S.s.p.\ntak, že sťažovateľovi, ktorý bol v konaní neúspešný právo na náhradu trov kasačného konania nepriznal.\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku riadny opravný prostriedok n i e j e prípustný.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}