Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Szak/17/2018 z 5. 4. 2018
Citácia: rozsudok Najvyššieho súdu SR z 5. apríla 2018, sp. zn. 10Szak/17/2018, ECLI:SK:NSSR:2018:7018200136.1
Najvyšší súd | 10Szak/17/2018 | ECLI:SK:NSSR:2018:7018200136.1 | 2018-04-05 | Rozsudok
Oblasť práva: Správne právo – Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov
Citované ustanovenia: § 88 ods. 1 písm. c) zákona č. 404/2011 Z. z.
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/3a5cc8e2-e5ae-498e-8a7e-4fe53964e24b
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2018:7018200136.1

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 10Szak/17/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7018200136
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 04. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Elena Berthotyová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2018:7018200136.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako kasačný súd v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr.
Eleny Berthotyovej, PhD. a členov senátu JUDr. Zuzany Ďurišovej a JUDr. Jany Hatalovej, PhD.
v právnej veci sťažovateľky (pôv. žalobkyňa): D. I. H., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť Iracká
republika, bez dokladu totožnosti, trvale bytom K., Irak, toho času umiestnená v Útvare policajného
zaistenia pre cudzincov Sečovce, zastúpený Centrom právnej pomoci, so sídlom Námestie slobody 12,
810 00 Bratislava, IČO: 307 988 41, týka sa Kancelárie Košice, Murgašova 3, 040 41 Košice, proti
žalovanému: Prezídium Policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej
a cudzineckej polície Banská Bystrica, Oddelenie cudzineckej polície PZ Žilina, Kuzmányho 26, 012
23 Žilina, o správnej žalobe vo veci zaistenia zo dňa 12.01.2018 proti rozhodnutiu žalovaného č. PPZ-
HCP-BB7-79-015/2018-AV zo dňa 08.01.2018, o kasačnej sťažnosti sťažovateľa proti právoplatnému
rozsudku Krajského súdu v Košiciach č. k. 1Sa/9/2018-26 zo dňa 5. februára 2018, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach č. k.
1Sa/9/2018-26 zo dňa 5. februára 2018   z a m i e t a .

Účastníkom nárok na náhradu trov kasačného konania   n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

I.
Priebeh a výsledky administratívneho konania

1. Rozhodnutím č. PPZ-HCP-BB7-79-015/2018-AV zo dňa 08.01.2018 (ďalej na účely rozsudku len
„preskúmavané rozhodnutie“) žalovaný podľa § 88 ods. 1 písm. c) zákona č. 404/2011 Z. z. o
pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len ZoPC) zaistil dňom 08.01.2018
sťažovateľku  na základe oznámeného a začatého konania na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu
prevozu podľa osobitného predpisu  ZoPC na čas nevyhnutne potrebný a stanovil dĺžku zaistenia do
10.03.2018. Zároveň podľa § 88 ods. 5  ZoPC rozhodol o jej  umiestnení v Útvare policajného zaistenia
pre cudzincov Sečovce (ďalej „ÚPZC Sečovce“).

2. V odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia žalovaný uviedol, že sťažovateľka bola dňa 14.11.2017
zadržaná na území mesta Žilina. Žalovaný následne v konaní zistil, že sťažovateľka  je žiadateľom o
azyl v Rumunsku, ktoré na základe požiadania slovenských orgánov akceptovalo jej spätné prijatie na
svoje územie v zmysle Dublinského nariadenia. Prvotné rozhodnutie žalovaného o zaistení sťažovateľky
zo dňa 15.11.2017 bolo zrušené rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 1Sa/55/2017 zo dňa
19.12.2017. Preskúmavaným rozhodnutím  žalovaný zaistil sťažovateľku  za účelom jej  odovzdania
do iného členského štátu v zmysle § 88 ods. 1 písm. c) ZoPC, pretože u sťažovateľa existuje značné
riziko úteku, vyplývajúce z toho, že požiadala o azyl v inej členskej krajine (Rumunsko), kde nevyčkala



a vycestovala z nej bez oprávnenia. Žalovaný považoval opätovné zaistenie sťažovateľky  za účelné a
efektívne, pretože Rumunsko akceptovalo jej prijatie na svoje územie v zmysle Dublinského nariadenia,
s tým, že Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Migračný úrad, Dublinské stredisko (ďalej len
„Dublinské stredisko“) vydalo rozhodnutie č. MU-DS-421/2017-DŽ o odovzdaní sťažovateľky  na územie
Rumunska, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 12.12.2017.

3. Dĺžku doby zaistenia stanovil v súlade s § 88 ods. 4 ZoPC  do 10.03.2018, počas ktorej žalovaný
vykoná všetky úkony potrebné na odovzdanie sťažovateľky  na územie zodpovedného členského
štátu, pričom žalovaný bral do úvahy aj to, že dňa 15.11.2017 bolo začaté konanie podľa Dublinského
nariadenia, ktoré v súčasnosti prebieha a vykonávajú sa úkony k jeho realizácii. K dĺžke zaistenia uviedol,
že je v súlade s § 88 ods. 4 ZoPC, ako aj na základe odporúčania Dublinského strediska a v zmysle
článku 28 Dublinského nariadenia III stanovil dĺžku doby zaistenia najdlhšie do 10.03.2018, pričom táto
doba je podľa správnej úvahy a skúsenosti dublinských konaní priamo úmerná dobe zabezpečenia
všetkých potrebných náležitostí k realizovaniu konania v zmysle Dublinského nariadenia III, pričom
zobral do úvahy skutočnosť, že dňa 15.11.2017 bolo začaté konanie v zmysle daného nariadenia, ktoré v
súčasnosti už prebieha a vykonávajú sa úkony k jeho realizácii, čo trvá určitú dobu, pretože ide konanie
smerom do iného štátu, ktorý priamo nesusedí so Slovenskom a zabezpečuje ho administratívne iný
orgán. Stanovenú dĺžku zaistenia ovplyvnila aj súčasná situácia v oblasti migrácie, utečeneckej krízy,
náporu na štátne hranice Únie a riešenia štátnych príslušníkov tretích krajín v zmysle Dublinského
nariadenia III smerom do krajiny, kde prvýkrát požiadali o udelenie azylu a je dôvodom na určenie
stanovenej doby zaistenia a individuálneho prístupu k riešeniu. V rámci skúmania realizovateľnosti účelu
zaistenia rovnako zistil, že Rumunská republika je ochotná a schopná účastníka konania prijať. Správny
orgán pri stanovení dĺžky doby zaistenia určil konkrétnu dobu zaistenia, nie však maximálnu.

4. Zaoberal sa rešpektovaním článku 8 ods. 1 Dohovoru, pričom sťažovateľka  nemá na území SR
žiadnu blízku rodinu, žiadne záväzky, nemá k nej žiadne väzby, ani relevantné dôvody na zotrvanie na
jej území, keďže žiadosť o medzinárodnú ochranu podal na území SR. Rovnako aj jeho zaistenie je v
súlade s článkom 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru, a to vzhľadom k začatiu konania na účel zabezpečenia
prípravy alebo výkonu prevozu podľa osobitného predpisu, rizika úteku a neoprávneného vstupu na
územie členského štátu Únie.

5. Žalovaný k realizovateľnosti účelu zaistenia uviedol, že Rumunsko je ochotné a schopné sťažovateľku
prijať, čo vyplýva z listu, ktorý bol Migračnému úradu doručený dňa 06.12.2017. Doplnil, že lustráciou
v informačnom systéme MIGRA zistil, že dňa 06.12.2017 bol Migračnému úradu Ministerstva vnútra
Slovenskej republiky (ďalej „MÚ MV SR“) doručený list z Riaditeľstva pre azyl a integráciu Generálneho
inšpektorátu pre migráciu Ministerstva vnútra Rumunskej republiky, ktorým táto prijala zodpovednosť za
posúdenie žiadosti o azyl, sťažovateľku  prijme a súhlasí s jej  transferom do Rumunskej republiky.

6. Žalovaný mal za to, že sťažovateľka  je osobou, u ktorej je značné riziko úteku (svojvoľný odchod
z územia iného štátu, vyjadrenie účastníka konania v spísanej zápisnici, nelegálny pohyb za pomoci
prevádzača) a nezaistením by hrozilo, že bude zmarený samotný účel konania o odovzdaní, ktoré nie je
v kompetencii správneho orgánu a preto je potrebné mať účastníka konania k dispozícii počas procesu
návratu v zmysle Dublinského nariadenia III. Z uvedeného vyplýva riziko úteku, ako aj neschopnosť
vlastnej starostlivosti o svoju osobu po materiálnej, zdravotnej a existenčnej stránke (bez akýchkoľvek
dokladov totožnosti, bez finančných prostriedkov, nedokázanie sa vrátiť späť na územie Rumunskej
republiky, snaha o presun do iného štátu za pomoci prevádzača).

7. Podľa žalovaného u sťažovateľky nie je možné uplatniť alternatívne donucovacie opatrenia, ale
je potrebné ju zaistiť a odovzdať do krajiny, ktorá je príslušná na konanie o udelenie azylu, pričom
nemá k dispozícii dostatočné finančné prostriedky k zabezpečeniu starostlivosti o svoju osobu, nevie si
zabezpečiť stravu, oblečenie, zdravotnú starostlivosť, ani adekvátne ubytovanie z vlastných zdrojov a ani
si ich nevie nijako zabezpečiť od iných osôb. Taktiež aj samotný proces postupu v zmysle Dublinského
nariadenia III trvá určitú dobu a nie je možné ho vykonať okamžitým odovzdaním prijímajúcej strane.

8. Považoval za preukázané, že sú splnené podmienky na postup podľa § 88 ods. 1 písm. c)
ZoPC, pretože zaistenie je potrebné na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa
osobitného predpisu, ako aj z dôvodu značného rizika. Preto rozhodol o jej zaistení z dôvodu, že ak
by nebolo realizované zaistenie, jej  pobyt na území SR by bol neznámy, existuje značné riziko úteku



za pomoci prevádzačov, účastník konania by sa mohol nelegálne pohybovať a skrývať a tým by jeho
pobyt správnemu orgánu nebol známy, takže by nemohlo dôjsť k realizácii výkonu v zmysle Dublinského
nariadenia III, čím by bolo zmarené konanie samotného zabezpečenia prípravy a výkonu v zmysle
uvedeného nariadenia. Sťažovateľka   nepožiadala a ani nemala v úmysle požiadať na správnom orgáne
o medzinárodnú ochranu, čo zvyšuje značné riziko úteku a správnu úvahu o jeho nelegálnom pobyte
a pohybe aj v iných krajinách, čo by hrozilo v prípade nezaistenia. Poukazoval na ustálenú judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý vyslovil, že zmluvné štáty majú právo kontrolovať vstup,
pobyt a odchod cudzincov z ich územia. Zároveň konštatoval, že v súčasnosti je zaistenie sťažovateľky
nevyhnutné a správny orgán bude počas celej doby zaistenia skúmať a zisťovať, či účel zaistenia naďalej
trvá (§ 90 ods. 1 písm. d) ZoPC).

II.
Konanie na krajskom súde

9. Sťažovateľka podala proti preskúmavanému rozhodnutiu na Krajský súd v Košiciach správnu žalobu
vo veciach zaistenia podľa Štvrtej hlavy Tretej časti zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok
v znení neskorších predpisov (ďalej len „S.s.p.“) s nasledujúcimi žalobnými bodmi (§ 182 ods. 1 písm.
e/ S.s.p.):

- podmienky pre žiadateľov o azyl v Rumunsku sú nedostatočné a nehumánne;
- sťažovateľka správnou žalobou napadol aj rozhodnutie Dublinského strediska o odovzdaní na územie
Rumunska;
- skutkový a právny záver o tom, že prijímacie podmienky pre žiadateľov o azyl v Rumunsku sú
dostatočné je nesprávny;
- žalovaný nedostatočne odôvodnil preskúmavané rozhodnutie v súvislosti so stanovenou dĺžkou
zaistenia, keď na realizáciu účelu zaistenia vo výroku za „čas nevyhnutne potrebný“ stanovil dobu do
10.03.2018;
- s poukazom na čl. 28 Dublinského nariadenia je doba zaistenia v preskúmavanom rozhodnutí
stanovená a odôvodnená príliš všeobecne a formalisticky a žalovaný stanovenú dĺžku zaistenia
neodôvodnil v zmysle osobitných lehôt stanovených Dublinským nariadením;
- nie je zrejmé a ani preskúmateľné, či resp. ako sa žalovaný vysporiadal s predošlým zaistením
sťažovateľky v čase od 15.11.2017.

10. Krajský súd v Košiciach v konaní podľa ust. § 221 a nasl. S.s.p. pri neformálnom posudzovaní žaloby
(§ 206 ods. 3 S.s.p.) zistil, že jej nebolo možné vyhovieť z dôvodov, uvedených v nasledujúcich bodoch.

- vo veci sťažovateľky  Dublinské stredisko vydalo rozhodnutie podľa § 46a ods. 4 zákona č. 480/2002
Z.z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej „zák. č.
480/2002 Z.z.“), o odovzdaní sťažovateľky  na územie Rumunska. Voči predmetnému rozhodnutiu
podala sťažovateľka  správnu žalobu vo veci azylu na Krajský súd v Košiciach dňa 18.01.2018, pričom
konanie je vedené  pod sp. zn. 4Saz/4/2018, krajský súd priznal uznesením zo dňa 30.01.2018 správnej
žalobe odkladný účinok,

- žalovaný dĺžku doby zaistenia správne právne posúdil, pričom ju aj náležite odôvodnil.  Žalovaným
stanovená dĺžka doby zaistenia neprekračuje prípustné lehoty stanovené v čl. 28 ods. 3 Dublinského
nariadenia,

- žalovaný zabezpečil ohľadne krajiny, kam má byť sťažovateľka vrátená, jednak správy z Veľvyslanectva
Slovenskej republiky v Bukurešti, Úradu policajného pridelenca v Bukurešti a Migračného úradu
Ministerstva vnútra Slovenskej republiky o preverenie bezpečnostnej situácie v Rumunsku, ako aj správy
k možnému porušeniu absolútneho zákazu zlého zaobchádzania so žiadateľmi o azyl v zmysle čl.
3 Dohovoru a čl. 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, pričom ide o aktuálne správy z organizácií
ako EASO, AIDA, AGERPRES, výročná  správa Ministerstva zahraničných vecí Spojených štátov
amerických o stave dodržiavania ľudských práv v Rumunsku (marec 2017), kde je obsiahnutá okrem



iného aj správa UNHCR, ktorá nezaregistrovala v priebehu roka žiadne významné prekážky v prístupe
k azylovej procedúre v súvislosti so špecifickými populáciami. Žalovaný obstaral dostatok informácií
ohľadom krajiny, do ktorej má byť sťažovateľka vrátená, pričom z týchto vyplýva schopnosť daného
štátu prevziať ho a naopak, nevyplynulo žeby došlo v prípade jej odovzdania k porušeniu princípu „non-
refoulement“,

- k možnosti uloženia povinnosti podľa § 89 ods. 1 písm. a) a b) zák. č. 404/2011 Z.z. krajský súd
uviedol, že žalovaný túto skúmal, avšak mal za to, že sťažovateľka nespĺňa podmienky pre ich uloženie.
Sťažovateľka nemá k dispozícii dostatočné finančné prostriedky k zabezpečeniu starostlivosti o svoju
osobu, nevie si zabezpečiť stravu, oblečenie, zdravotnú starostlivosť, ani adekvátne ubytovanie z
vlastných zdrojov a ani si ich nevie nijako zabezpečiť od iných osôb.

III.
Konanie na kasačnom súde

A)
11. Proti rozsudku krajského súdu sťažovateľka v zákonnej lehote podala kasačnú sťažnosť z dôvodov
uvedených v § 440 ods. 1 písm. g/ a h/) S.s.p., t. j. pretože krajský súd rozhodol na základe nesprávneho
právneho posúdenia veci a odklonil sa od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu.

Sťažovateľka v nasledujúcich sťažnostných bodoch v súlade s § 445 ods. 1 písm. c) S.s.p. najmä uviedla,

- že sa jedná o pozbavenie osobnej slobody cudzinca za účelom  jeho odovzdania do iného členského
štátu, a to na územie Rumunska v zmysle nariadenia Dublin III. Zákonným predpokladom zaistenia
sťažovateľky je, že účel zaistenia, a teda odovzdanie do iného členského štátu, bude môcť byť naplnený,

- v priebehu konania o správnej žalobe vo veci zaistenia sťažovateľky v azylovej veci sťažovateľa Krajský
súd v Košiciach uznesením sp. zn. 4Saz/4/2018 zo dňa 31.01.2018 priznal správnej žalobe sťažovateľa
voči rozhodnutiu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, migračného úradu, dublinského strediska, sp.
zn. ČAS.:MU-DS-421/2017-DŽ, odkladný účinok, vo veci sťažovateľky preto nie je žalovaný oprávnený
realizovať úkony smerujúce k jeho odovzdaniu do Rumunska až do skončenia súdneho konania o
preskúmaní rozhodnutia dublinského strediska migračného úradu o odovzdaní sťažovateľky, ktoré môže
prebiehať až po dobu 90 dní od podania správnej žaloby,

- nesúhlasí preto s názorom krajského súdu,  že zaistenie sťažovateľky je účelné a efektívne a teda aj v
súlade s čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru, krajský súd vec nesprávne právne posúdil, pretože pokiaľ vo veci
sťažovateľa nie sú realizované (a ani po dobu približne 90 dní nemôžu byť realizované) úkony smerujúce
k jeho odovzdaniu, takéto zaistenie je neúčelné a teda aj v rozpore s čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru,

- namietala, že žalovaný stanovenú dĺžku dobu zaistenia odôvodnil príliš všeobecne a formalisticky (t.
j, že„ uvedená doba je podľa správnej úvahy a skúsenosti Dublinských konaní priamo úmerná dobe
zabezpečenia všetkých potrebných náležitostí k realizovaniu konania v zmysle Nariadenia Rady (ESj č.
604/2013.), stanovenú dĺžku doby zaistenia neodôvodnil v zmysle osobitných lehôt stanovených v čl. 28
ods. 3 Nariadenia Dublin III, ktoré prísne stanovuje lehoty na zaistenie cudzincov, voči ktorým prebieha
dublinské konanie a taktiež samostatné lehoty na realizovanie transferu týchto cudzincov,

- namietala, že z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia žalovaného nie je zrejmé a teda ani
preskúmateľné, či resp. ako sa žalovaný vysporiadal s predošlým zaistením sťažovateľky v čase od
16.11.2017 na základe predošlého rozhodnutia žalovaného zo dňa 15.11.2017, ktoré bolo zrušené
rozsudkom rajského súdu, nakoľko sa jednalo o ten istý účel zaistenia, a teda či bola táto doba zaistenia
sťažovateľa zohľadnená, resp. započítaná do maximálnej prípustnej doby zaistenia.

12. Navrhla, aby kasačný súd rozhodol tak, že rozsudok krajského súdu mení tak, že rozhodnutie
žalovaného v celom rozsahu zrušuje a zároveň nariaďuje, aby bola sťažovateľka bezodkladne
prepustená zo zaistenia.

B)
13. Žalovaný sa ku kasačnej sťažnosti vyjadril tak, že navrhol kasačnú sťažnosť zamietnuť.



Poukázal pritom na profil osoby sťažovateľky, najmä uviedol, že:
sťažovateľka sa na území Slovenskej republiky nachádza neoprávnene bez dokladu, oprávnenosti k
pobytu a zabezpečeného ubytovania,
jej  finančné zabezpečenie pobytu a starostlivosti nie sú žiadne (bez rodiny, starostlivosti o svoju osobu).
je žiadateľom o azyl na území Rumunska a oprávnenie k pobytu a pohybu na území Slovenskej republiky
nemá (Rumunsko evidovalo účastníka konania ako žiadateľa o azyl pod číslom W.),
je dokázané, že na sťažovateľku  sa naďalej vzťahuje Dublinské nariadenie a príslušnosť Rumunska,
ktoré akceptovalo žiadosť o prijatie späť žiadateľku,
zaistením sťažovateľky  a jej odovzdanie do Rumunska bude vykonané v zmysle Dublinského nariadenia
a je oprávnené a zákonné,
nezaistením sťažovateľky je dokázané riziko úteku,
sťažovateľka prostredníctvom splnomocneného zástupcu sa snaží o oddialenie, resp. o zmarenie
dokončenia Dublinského konania
sťažovateľke  nehrozí v prípade odovzdania do krajiny, kde po prvý krát požiadala o azyl žiadne
nebezpečenstvo, prenasledovanie, neľudské správanie ani trest,
lehota doby zaistenia je zákonná, oprávnená a potrebná na výkon odovzdania a je plne prípustná aj
v zmysle právnych predpisov Slovenskej republiky, ako aj Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady
č. 604/2013,
Dublinské stredisko naďalej vykonáva všetky úkony a oprávnenia, aby bolo postupované v zmysle
právnych noriem a aby bol sťažovateľka odovzdaná do Rumunska, ktoré je bezpečnou  krajinou  pre
žiadateľov o azyl,
bolo preukázané, že alternatívy zaistenia nebolo možné použiť v prípade sťažovateľky  aj s ohľadom
na riziká úteku, nedostatku finančných prostriedkov, nemožnosti starostlivosti o svoju osobu vlastným
pričinením ako aj povinnosťou, ktorú má Slovenská republika plnením Dublinského nariadenia.

IV.
Právny názor Najvyššieho súdu

14. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 S. s. p.)
postupom podľa § 492 ods. 1 S.s.p. preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu spolu s konaním,
ktoré predchádzalo jeho vydaniu a jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch) dospel k
záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná. Rozhodol bez nariadenia pojednávania podľa ustanovenia
§ 455 S.s.p. s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej
stránke najvyššieho súdu. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 6. apríla 2018 (§ 137 ods. 2 S.s.p.).

15. V predmetnej veci bolo potrebné predostrieť, že predmetom kasačnej sťažnosti  bol rozsudok
krajského súdu, ktorým zamietol žalobu, ktorou sa sťažovateľka  domáhala ochrany svojich práv proti
rozhodnutiu žalovaného o zaistení sťažovateľky podľa § 88 ods. 1 písm. c) ZoPC, a preto primárne v
medziach kasačnej sťažnosti Najvyšší súd Slovenskej republiky ako kasačný súd preskúmal rozsudok
krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci kasačného konania skúmal
aj napadnuté rozhodnutie žalovaného, najmä z toho pohľadu, či kasačné námietky sťažovateľky sú
spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku krajského súdu.

Podľa § 88 ods. 1 písm. c) ZoPC, policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel
zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa osobitného predpisu, 85) ak existuje značné
riziko jeho úteku.

K poznámke 85) je uvedené - Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EU) č. 604/2013 z 26.
júna 2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za
posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou
bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (Ú.v.EÚ L 180,29.6.2013.

Podľa § 88 ods. 2 ZoPC, rizikom úteku štátneho príslušníka tretej krajiny sa rozumie stav, keď na základe
dôvodnej obavy alebo priamej hrozby možno predpokladať, že štátny príslušník tretej krajiny ujde alebo
sa bude skrývať, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, nemá udelený pobyt podľa tohto zákona
alebo ak mu hrozí uloženie zákazu vstupu na viac ako tri roky.



Podľa § 88 ods. 4 prvá a druhá veta ZoPC, štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas
nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Policajný útvar je oprávnený počas tohto obdobia
opakovane predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas zaistenia nesmie
presiahnuť šesť mesiacov.

Podľa § 89 ods. 1 písm. a) a písm. b) ZoPC, policajný útvar, ktorý koná vo veci administratívneho
vyhostenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť
a) hlásenia pobytu alebo
b) zložiť peňažnú záruku.

Podľa § 90 ods. 1 písm. d) ZoPC, Policajný útvar je povinný
d) skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia.
Podľa článku 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru, každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho
nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade skonaním
ustanoveným zákonom: f) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej
nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie.
Podľa čl. 3 Dohovoru, nikoho nemožno mučiť alebo podrobiť neľudskému alebo ponižujúcemu
zaobchádzaniu alebo trestu.

Podľa čl. 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, nikoho nemožno mučiť ani podrobiť krutému,
neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.

Podľa článku 25 ods. 1 Dublinského nariadenia III, dožiadaný členský štát vykoná potrebné kontroly
a rozhodne o dožiadaní o prijatie dotknutej osoby späť čo najskôr a v každom prípade najneskôr do
jedného mesiaca odo dňa doručenia dožiadania. Ak sa dožiadanie zakladá na údajoch získaných zo
systému EURODAC, uvedená lehota sa skráti na dva týždne.

Podľa článku 25 ods. 2 Dublinského nariadenia III, nekonanie v lehote jedného mesiaca alebo dvoch
týždňov uvedených v odseku 1 sa považuje za akceptovanie dožiadania a ukladá povinnosť prijať späť
dotknutú osobu, ako aj povinnosť zabezpečiť náležité opatrenia pre jej príchod.

Podľa článku 28 ods. 1 Dublinského nariadenia III, členské štáty nezaistia osobu len z toho dôvodu, že
v súvislosti s ňou prebieha konanie podľa tohto nariadenia.

Podľa článku 28 ods. 2 Dublinského nariadenia III platí, že ak existuje značné riziko úteku, členské štáty
môžu dotknutú osobu zaistiť na účely zabezpečenia konania o odovzdaní v súlade s týmto nariadením,
a to na základe individuálneho posúdenia a len vtedy, ak je zaistenie primeraným opatrením a nie je
možné účinne uplatniť iné, miernejšie alternatívne donucovacie opatrenia.

Podľa článku 28 ods. 3 Dublinského nariadenia III, zaistenie musí byť čo najkratšie a nesmie trvať dlhšie,
než je opodstatnene nevyhnutné na riadne vykonanie požadovaných administratívnych postupov až
do uskutočnenia odovzdania podľa tohto nariadenia. Ak je osoba zaistená podľa tohto článku, lehota
na podanie dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť nesmie presiahnuť jeden mesiac od podania
žiadosti. Členský štát, ktorý vedie konanie podľa tohto nariadenia požiada v takom prípade o urýchlenú
odpoveď. Táto odpoveď musí byť poskytnutá do dvoch týždňov od prijatia dožiadania. Ak nedôjde k
poskytnutiu odpovedi v tejto dvojtýždňovej lehote, považuje sa to za akceptovanie dožiadania a má za
dôsledok povinnosť prevziať alebo prijať späť osobu, ako aj povinnosť zabezpečiť potrebné opatrenia na
jej príchod. Ak je osoba zaistená podľa tohto článku, jej odovzdanie zo žiadajúceho členského štátu do
zodpovedného členského štátu sa vykoná ihneď ako je to možné, najneskôr však do šiestich týždňov od
implicitného alebo výslovného akceptovania dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť dotknutej osoby
iným členským štátom alebo odvtedy, keď zanikol odkladný účinok odvolania alebo preskúmania podľa
článku 27 ods. 3. Ak žiadajúci členský štát nedodrží lehoty na podanie dožiadania o prevzatie alebo
prijatie späť, alebo ak sa odovzdanie nevykoná v šesťtýždňovej lehote uvedenej v treťom pododseku,
osoba nesmie byť dlhšie zaistená. Články 21, 23, 24 a 29 sa naďalej zodpovedajúcim spôsobom
uplatňujú.

16. Sťažovateľka namietala, že krajský súd sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu
(kasačný dôvod podľa § 440 ods. 1 písm. h/ S.s.p.). V tejto súvislosti kasačný súd poukazuje na to,



že v zmysle ústavných princípov (čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky) pod ustálenou
rozhodovacou praxou je nutné chápať aj doterajšiu rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky ako odvolacieho súdu (viď bod č. 9) vykonávanú podľa Piatej časti Občianskeho súdneho
poriadku.

17. Vo vzťahu k dôvodu kasačnej sťažnosti, že krajský súd rozhodol na základe nesprávneho právneho
posúdenia veci (kasačný dôvod podľa § 440 ods. 1 písm. g/ S.s.p.) musí kasačný súd s prihliadnutím na
zásadu kontinuálneho výkonu štátnej moci (čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky) zdôrazniť,
že doterajšia ustálená judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky chápe takto sformulovaný
sťažnostný dôvod  zakotvený v § 440 ods. 1 písm. g) S.s.p. vo vzťahu k meritu prejednávanej veci, t. j. na
prvom mieste ako nesprávnu aplikáciu právnej normy (hypotéza ako právny skutkový stav a dispozícia)
na riadne zistený faktický skutkový stav vyplývajúci z merita veci, na druhom mieste ako nesprávny
výber ustanovenia a v neposlednom rade ako nesprávny výber právneho predpisu.

18. Navyše právnym posúdením veci je analytická činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení
vyvodzuje čiastkové právne závery a spätnou aplikáciou vybranej právnej normy preveruje úplnosť a
riadnosť fakticky zisteného skutkového stavu. Toto je základným poslaním správneho súdu pri prieskume
zákonnosti rozhodnutí orgánov verejnej správy, pričom nielen situácia „res iudicata“ tvorí rozhodovaciu
prekážku ale aj ustálená rozhodovacia prax kasačného súdu ako relevantný precedens v súlade s
čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky vytvára zákonodarcom akceptovanú rozhodovaciu
prekážku.

19. V súvislosti s uvedeným kasačný súd musí zdôrazniť, že v aplikačnom postupe krajského súdu pri
rozhodovaní o merite sporu nezistil nedostatky právneho posúdenia v merite veci, ako ani odklon od
ustálenej rozhodovacej praxe.

20. Z odôvodnenia rozsudku krajského súdu vyplýva, že tento sa neodklonil od ustálenej judikatúry
najvyššieho súdu, naopak vo svojom rozhodnutí odkazuje na rozsudky NS SR, a to konkrétne na
rozsudok sp. zn. 10Sža/16/2014 zo dňa 18.06.2014, v ktorom najvyšší súd vyslovil názor, podľa ktorého
„... Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú
kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú
ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z
členských štátov má prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky a je priamo aplikovateľnou normou."

21. Krajský súd vychádzal aj z rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sža/7/2015 zo dňa 13.02.2015,
v ktorom poukázal najvyšší súd  na priamy  účinok Dublinského nariadenia III, v zmysle ktorého priamy
účinok tohto druhu sekundárneho práva (Dublinské nariadenie) vyplýva z 51. 288 ZFEÚ (bývalé čl. 189
ZEHS, 249 ZES), podľa ktorého Nariadenie má všeobecnú platnosť. Je záväzné vo svojej celistvosti
a je priamo uplatniteľné vo všetkých členských štátoch (pre porovnanie - smernica je záväzná pre
každý členský štát, ktorému je určená, a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, pričom
voľba foriem a metód ponecháva vnútroštátnym orgánom. Rozhodnutie je záväzné v celom rozsahu.
Rozhodnutie, ktoré označuje tých, ktorým je určené, je záväzné len pre nich. Odporúčania a stanoviská
nie sú záväzné). Okrem toho samotné nariadenie obsahuje klauzulu uplatniteľnosti, podľa ktorej je toto
nariadenie záväzné v celom rozsahu a priamo uplatniteľné v členských štátoch v súlade so zmluvami (čl.
49).V tomto duchu judikoval Európsky súd už v rozsudku Politi s.a.s. proti Ministerstvu financií Talianskej
republiky zo 14.12.1971 (Politi, 43/71, ECR s. 1039), ktorým vyslovil, že: Nariadenia majú priamy účinok
a sú ako také schopné zakladať individuálne práva, ktoré musia vnútroštátne súdy chrániť.

22. Kasačný súd poukazuje na svoju konštantnú judikatúru vo veciach zaistenia cudzincov (napr.
1SZa/7/2016, 1SZa/9/2016) a dodáva, že žalovaný je v rámci rozhodovania o zaistení povinný skúmať,
či zaistením osoby bol naplnený účel, vyplývajúci z príslušných zákonných ustanovení a či rozhodnutím
o zaistení nedošlo k neprimeranému zásahu do práv účastníka, chránených inými právnymi predpismi.
Nevyhnutným predpokladom pre vydanie rozhodnutia o zaistení cudzinca je v zmysle § 88 ods. 1 písm.
c/ zákona č. 404/2011 Z.z. je preukázanie jeho účelu, ktorým je v danom prípade zabezpečenie prípravy
alebo výkonu  prevozu podľa osobitného predpisu, ak existuje značné riziko jeho úteku. Rovnako tak
v rozhodnutí o zaistení nesmie absentovať dôvodnosť zásadného zásahu do jeho osobnej slobody,
spočívajúceho v jeho umiestnení do útvaru policajného zaistenia.



23. Z administratívneho spisu vyplýva, že žalovaný v preskúmavanom rozhodnutí účelnosť zaistenia
sťažovateľky  dostatočne náležite odôvodnil, zaoberal sa aj prekážkami, ktoré by bránili jej  zaisteniu  a
dospel k záveru, že nezaistením by hrozilo, že bude zmarený samotný účel konania o odovzdaní, ktoré
nie je v kompetencii správneho orgánu a preto je potrebné mať účastníka konania k dispozícii počas
procesu návratu v zmysle Dublinského nariadenia III. Z uvedeného vyplýva podľa žalovaného  riziko
úteku, ako aj neschopnosť vlastnej starostlivosti svoju osobu po materiálnej, zdravotnej a existenčnej
stránke (bez akýchkoľvek dokladov totožnosti, bez finančných prostriedkov, nedokázanie sa vrátiť späť
na územie Rumunskej republiky, snaha o presun do iného štátu za pomoci prevádzača).

24. Sťažovateľka napriek tomu, že požiadala o udelenie azylu na území Rumunska, nevyčkala na
rozhodnutie o žiadosti, krajinu bez toho, aby disponovala cestovným dokladom alebo iným dokladom
totožnosti opustila a mala v úmysle pokračovať do inej krajiny, kde má rodinu.

25. V takýchto prípadoch je potrebné aj podľa názoru kasačného súdu uprednostniť záujem spoločnosti
na zabezpečení účelu prípravy, resp. výkonu jeho prevozu do príslušnej členskej krajiny využitím jeho
zaistenia pred záujmami a právom jednotlivca na osobnú slobodu a tieto okolnosti uprednostnenia pri
kolízii dvoch práv aj náležite odôvodniť, tak ako to učinil žalovaný v preskúmavanom rozhodnutí.

26. Sťažovateľka sa nestotožnila s posúdením ako žalovaného v preskúmavanom rozhodnutí, tak aj
krajského súdu v rozsudku, a namietala, že jej zaistenie neúčelné,  nesúhlasí preto s názorom krajského
súdu,  že zaistenie sťažovateľky je účelné a efektívne a teda aj v súlade s čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru,
krajský súd vec nesprávne právne posúdil, pretože pokiaľ vo veci sťažovateľa nie sú realizované (a ani
po dobu približne 90 dní nemôžu byť realizované) úkony smerujúce k jeho odovzdaniu, takéto zaistenie
je neúčelné a teda aj v rozpore s č. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru.

27. Predpokladom zaistenia účastníka konania v zmysle § 88 ods. 1 písm. c/ ZoPC je naplnenie účelu
zaistenia, ktorým má byť zabezpečenie prípravy alebo jeho výkonu podľa osobitného predpisu, ktorým v
danom prípade je Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EU) č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým
sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o
medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti
v jednom z členských štátov (Ú.v. EÚ L 180, 29.06.2013).

28. Zaistenie podľa § 88 ods. 1 písm. c) ZoPC vychádza z čl. 28 ods. 2 nariadenia Európskeho
parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na
určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym
príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (Nariadenia
Dublin III), v ktorom sa uvádza, že členský štát môžu zaistiť ŠPTK na účely zabezpečenia konania o
odovzdaní, ak existuje značné riziko úteku.

29. Ustanovenie § 88 ods. 1 písm. c) ZoPC kopíruje toto ustanovenie a uvádza, že zaistenie je možné
na účely zabezpečenia prípravy alebo výkonu prevozu, ak existuje značné riziko úteku. Pokiaľ ide o
aplikačnú prax v Slovenskej republike, výklad „konania o odovzdaní“, ktoré používa Nariadenie Dublin
III, umožňuje zaistenie na tento účel ešte pred vydaním rozhodnutia o návrate. V praxi je zaistenie
štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorých čaká návrat do iného členského štátu podľa Nariadenia Dublin
III., možné po ich zadržaní na území Slovenskej republiky, len čo sa zistí, že možno uplatniť prevoz do
iného členského štátu podľa Nariadenia Dublin III.

30. Ďalším kritériom, ktoré opodstatňuje zaistenie na základe tohto dôvodu, je požiadavka značného
rizika úteku. Právna úprava osobitne nevysvetľuje, kedy sa riziko úteku stáva značným, čo je požiadavka
§ 88 ods. 1 písm. c) ZoPC - zaistenie na účely výkonu prevozu podľa Nariadenia Dublin III. Istou
indikáciou môže byť, že ak už má štátny príslušník tretej krajiny záznam v systéme EURODAC, t. j.
už ušiel z iného členského štátu, kde požiadal o azyl, môže sa to chápať ako dôkaz značného rizika
ďalšieho úteku.

31.  Z rozsudku  Najvyššieho súdu SR zo 6. novembra 2012, sp. zn. 1SZa 7/2012 vyplýva, že pokiaľ
sa v konaní o preskúmaní rozhodnutia správneho orgánu o zaistení cudzinca podľa § 88 ods. 1 písm.
c) ZoPC nepreukáže, že členský štát bol v rámci Dublinského konania oslovený so žiadosťou o prijatie
cudzinca na jeho územie, nemožno považovať rozhodnutie o zaistení za účelné.



32. Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že o takýto prípad sa v danej veci nejedná, nakoľko
ani sťažovateľka nespochybňuje, že požiadala o udelenie azylu na území Rumunskej republiky, pričom
danú skutočnosť oznámil žalovaný  Dublinskému stredisku ako dôvod na začatie konania podľa
vyššie uvedeného medzinárodného právneho predpisu a Rumunská republika dňa 05.12.2017 prijala
zodpovednosť za posúdenie žiadosti o azyl žalobcu, tohto prijme a súhlasí s transferom.

33. Analogicky, pokiaľ sa v konaní o preskúmaní rozhodnutia správneho orgánu o zaistení cudzinca
podľa § 88 ods. 1 písm. c) ZoPC preukáže, že členský štát bol v rámci Dublinského konania oslovený
so žiadosťou o prijatie cudzinca na jeho územie, a preukáže sa, že oslovený členský štát prijal
zodpovednosť za posúdenie žiadosti o azyl sťažovateľa, tohto prijme a súhlasí s transferom, nemožno
považovať rozhodnutie o zaistení za neúčelné.

34. Kasačný súd má za to, že námietka sťažovateľa ohľadne nepreskúmateľnosti rozhodnutia
žalovaného nemohla obstáť, a to ani v  namietanej dĺžke zaistenia.

35. Žalovaný  podľa kasačného súdu  správne právne stanovil dĺžku zaistenia podľa § 88 ods. 4 ZoPC,
ale aj podľa čl. 28 ods. 3 Dublinského nariadenia III, pričom ju aj náležite odôvodnil.

36. Kasačný súd sa stotožňuje s právnym názorom krajského súdu, že žalovaným stanovená dĺžka
doby zaistenia neprekračuje prípustné lehoty stanovené v čl. 28 ods. 3 Dublinského nariadenia III. V
tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že nebolo sporné, že Krajský súd v Košiciach dňa 31.01.2018
priznal správnej žalobe sťažovateľa voči rozhodnutiu Dublinského strediska č. MU-DS-421/2017-DŽ
o odovzdaní sťažovateľa na územie Rumunska odkladný účinok. Do rozhodnutia súdu vo veci samej
nehrozí sťažovateľovi vrátenie (odovzdanie) v zmysle Dublinského nariadenia a teda ani zaobchádzanie,
ktoré by bolo v rozpore s čl. 3 Dohovoru a čl. 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

37. Krajský súd správne poukázal na rozhodovaciu prax kasačného súdu, a to rozsudok sp. zn.
1Szak/3/2017 zo dňa 04.05.2017, v zmysle ktorého „V zmysle vyššie citovaných ustanovení Dublinského
nariadenia členský štát zaisťujúci žiadateľa o azyl musí predložiť "žiadosť o prijatie späť alebo o prevzatie
zodpovednosti" do jedného mesiaca, na ktorú musí odpovedať dožiadaný členský štát do dvoch týždňov;
po uplynutí tejto lehoty je možné žiadosť považovať za konkludentne prijatú. Samotný transfer je potom
nutné vykonať v maximálnej lehote šiestich týždňov odo dňa prijatia žiadosti. Takto Dublinské nariadenie
definuje maximálnu prípustnú dobu zaistenia. Je teda zrejmé, že okrem prípadov podania opravného
prostriedku proti rozhodnutiu o zaistení, ktorý má odkladný účinok, zaistenie v konaní podľa Dublinského
nariadenia nemôže trvať dlhšie ako súhrn vyššie uvedených lehôt.“
Podľa článku 28 ods. 3 druhý a tretí pododsek Dublinského nariadenia ak je osoba zaistená podľa tohto
článku, lehota na podanie dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť nesmie presiahnuť jeden mesiac
od podania žiadosti. Členský štát, ktorý vedie konanie podľa tohto nariadenia, požiada v takom prípade
o urýchlenú odpoveď. Táto odpoveď musí byť poskytnutá do dvoch týždňov od prijatia dožiadania. Ak
nedôjde k poskytnutiu odpovedi v tejto dvojtýždňovej lehote, považuje sa to za akceptovanie dožiadania
a má za dôsledok povinnosť prevziať alebo prijať späť osobu, ako aj povinnosť zabezpečiť potrebné
opatrenia na jej príchod.
Ak je osoba zaistená podľa tohto článku, jej odovzdanie zo žiadajúceho členského štátu do
zodpovedného členského štátu sa vykoná ihneď, ako je to možné, najneskôr však do šiestich týždňov od
implicitného alebo výslovného akceptovania dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť dotknutej osoby
iným členským štátom alebo odvtedy, keď zanikol odkladný účinok odvolania alebo preskúmania podľa
článku 27 ods. 3.

38. Z vyššie citovaných ustanovení bez akýchkoľvek pochybností vyplýva, že Dublinské nariadenie
definuje lehoty zaistenia na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu prevozu štátneho príslušníka tretej
krajiny v porovnaní s vnútroštátnou právnou úpravou (obsiahnutou v § 88 ods. 4 ZoPC) striktnejšie,
avšak predpokladá aj prípadné podanie opravného prostriedku proti rozhodnutiu o odovzdaní v spojení
s odkladom výkonu takého rozhodnutia (čl. 27 ods. 3 písm. c/ a čl. 28 ods. 3 tretí pododsek Dublinského
nariadenia).

Podľa čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru možno osobu pozbaviť osobnej slobody na základe postupu
ustanoveného zákonom vtedy, ak ide o zákonné zatknutie, či iné pozbavenie osobnej slobody, aby



sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie štátu alebo osoby, proti ktorej sa vedie konanie o
vypovedaní alebo vydaní. V zmysle ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, aby mohlo
byť pozbavenie osobnej slobody zákonné, musí byť efektívne a účelné.

39. Z vyššie uvedeného postupu je pritom zrejmé, že žalovaný vykonal úkony smerujúce k príprave
a výkonu prevozu sťažovateľa a v súčasnosti nie sú známe žiadne prekážky, pre ktoré by bolo
možné považovať zaistenie sťažovateľa za neúčelné. Samotná skutočnosť, že sťažovateľ požiadal
o preskúmanie rozhodnutia o odovzdaní správnym súdom, a tento správnej žalobe, na žiadosť
sťažovateľa, priznal odkladný účinok, nespôsobuje neúčelnosť zaistenia.

40. Z vyššie uvedených dôvodov sa kasačný súd stotožnil s názorom krajského súdu o tom, že zaistenie
v danom prípade môže trvať dlhšie ako je maximálna lehota na uskutočnenie transferu.

41. Vo vzťahu k stanovenej dĺžke doby zaistenia kasačný súd uvádza, že túto žalovaný  stanovil správne
podľa § 88 ods. 4 zák. č. 404/2011 Z.z., ale aj podľa  čl. 28 ods. 3 Dublinského nariadenia, neprekročil pri
maximálne lehoty, prípustné podľa čl. 28 ods. 3 Dublinského nariadenia,  pričom ju aj náležite odôvodnil.

42. Kasačný súd má rovnako ako krajský súd za to, že preskúmavané rozhodnutie je dostatočne riadne
odôvodnené, pokiaľ ide o dĺžku lehoty zaistenia. V tejto súvislosti poukazuje na rozsudok Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky zo dňa 11.12.2015, sp. zn. 10SZa/23/2015: „Pokiaľ správny orgán stanovenú
dĺžku doby zaistenia odôvodní preukázateľne existujúcimi skutočnosťami, ktoré odôvodňujú stanovenú
dobu zaistenia ako čas nevyhnutne potrebný na zaistenie cudzinca, jeho rozhodnutie je z pohľadu
určenia takejto doby zaistenia súladné so zákonom.“

43. Stanovenú lehotu zaistenia žalovaný odôvodnil s poukazom na platnú vnútroštátnu právnu úpravu
(§ 88 ods. 4 zák. č. 404/2011 Z.z.), čl. 28 ods. 3 Dublinského nariadenia ako aj na odporúčanie
Dublinského strediska. Zároveň uviedol, že bral do úvahy predošlé zaistenie sťažovateľa a v súčasnej
dobe sa vykonávajú úkony k realizácii odovzdania. Podľa kasačného súdu tak námietka sťažovateľa,
že žalovaným stanovená dĺžka zaistenia nebola dostatočne odôvodnená existujúcimi skutočnosťami,
nemohla vo svetle dôvodov preskúmavaného rozhodnutia obstáť.

44. Z uvedených dôvodov dospel kasačný súd k záveru, že krajský súd neporušil zákon, keď správnu
žalobu zamietol, kasačná sťažnosť teda nie je dôvodná a preto ju v súlade s ust.  § 461 S.s.p  zamietol.

Podľa § 461 S.s.p. platí, že kasačný súd zamietne kasačnú sťažnosť, ak po preskúmaní zistí, že nie
je dôvodná.

45. O trovách konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 1 S.s.p. v spojení s § 167 ods. 1 S.s.p.
tak, že sťažovateľovi, ktorý bol v konaní neúspešný právo na náhradu trov kasačného konania nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku riadny opravný prostriedok   n i e   j e   prípustný.