{"guid": "0f880873-ab25-408e-bfa1-d645b6514778:8217fec5-6887-4583-8a36-65c90fe80b5d", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2018:7018200068.1", "spisova_znacka": "10Sžak/9/2018", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sžak/9/2018 z 28. 8. 2018", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 28. augusta 2018, sp. zn. 10Sžak/9/2018, ECLI:SK:NSSR:2018:7018200068.1", "identifikacne_cislo": "7018200068", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Elena Berthotyová", "sudca_id": 131, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-elena-berthotyova-131", "datum_vydania": "2018-08-28", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2002/480/#paragraf-20.odsek-4", "nazov": "§ 20 ods. 4 zákona č. 480/2002 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2002/480/#paragraf-20.odsek-4", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/480-2002/paragraf-20"}, {"iri": "/SK/ZZ/2002/480/#paragraf-13c", "nazov": "§ 13c zákona č. 480/2002 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2002/480/#paragraf-13c", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/480-2002/paragraf-13c"}, {"iri": "/SK/ZZ/2002/480/#paragraf-13.odsek-1", "nazov": "§ 13 ods. 1 zákona č. 480/2002 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2002/480/#paragraf-13.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/480-2002/paragraf-13"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2002/480#paragraf-20", "/SK/ZZ/2002/480#paragraf-13c", "/SK/ZZ/2002/480#paragraf-13"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/8217fec5-6887-4583-8a36-65c90fe80b5d", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2018:7018200068.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2018:7018200068.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2018:7018200068.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n10Sžak/9/2018\n7018200068\n28. 08. 2018\nJUDr. Elena Berthotyová\nECLI:SK:NSSR:2018:7018200068.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako kasačný súd v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr.\nEleny Berthotyovej, PhD. a členov senátu JUDr. Zuzany Ďurišovej a JUDr. Jany Hatalovej, PhD. v\nprávnej veci sťažovateľa (pôvodne žalobcu): C. K., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť Turecko, v\nsúčasnosti pobyt v SR: V., zastúpený Liga za ľudské práva, občianske združenie, so sídlom Štúrova 3,\n811 02 Bratislava, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Migračný úrad, Pivonková\nč. 6, 812 72 Bratislava, o preskúmanie rozhodnutia žalovaného ČAS:MU-PO-88-50/2017-Ž zo dňa\n11. decembra 2017, o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach č. k.\n5Saz/19/2018-77 zo dňa 18. apríla 2018, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky návrh na priznanie odkladného účinku kasačnej sťažnosti z a m i\neta.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. 5Saz/19/2018-77 zo dňa\n18. apríla 2018 m e n í tak, že rozhodnutie žalovaného ČAS:MU-PO-88-50/2017-Ž zo dňa 11. decembra\n2017 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.\nSťažovateľovi nárok na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .\nodôvodnenie:\nI.\nPriebeh a výsledky administratívneho konania\n1. Rozhodnutím ČAS:MU-PO-88-50/2017-Ž zo dňa 11.12.2017 žalovaný podľa § 13 ods. 1 zákona č.\n480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o azyle“) neudelil\nsťažovateľovi azyl a súčasne podľa § 13c a § 20 ods. 4 zákona o azyle neposkytol sťažovateľovi\ndoplnkovú ochranu.\n2. V odôvodnení uviedol, že sťažovateľ bol dňa 28.06.2017 vrátený z Fínska na územie SR na základe\nNariadenia Rady ES č. 343/2003. Vzhľadom na skutočnosť, že podľa § 4 ods. 6 zákona o azyle sa\npovažoval za žiadateľa o azyl, bolo s ním začaté konanie o udelenie azylu alebo o poskytnutie doplnkovej\nochrany na území SR a spísaný dotazník, v ktorom uviedol, že o udelenie azylu žiada z obavy o svoj\nživot. Rovnako uviedol, že tento sa v mesiaci december 2015 presťahoval s celou rodinou z mesta\nNusaybeim do mesta Istanbul, kde pracoval do konca roka 2016, pričom pred kolegami uviedol, že aj\nkeď je moslim, tak to nerešpektuje a následne bol nimi odvedený do nejakého domu, kde bol cudzí muž\ns bradou a na stenách vlajky s arabskými nápismi a bolo mu povedané, že pôjde bojovať do Sýrie v\nmene Alaha, na čo on povedal, že nechce ísť bojovať, nechce nikoho zabíjať, ani byť zabitý. Následne k\nnemu pristúpil iný muž, ktorý mu priložil nôž na krk s tým, že pokiaľ nepôjde, tak mu odrežú hlavu a pošlú\n\njeho matke. Ďalej povedali, že o 10 dní ide skupina ľudí so Sýrie a že on pôjde s nimi. Potom ho odviedli\ndomov. Rodičia mu povedali, že jediná možnosť je vycestovať do Európy. Vybavil si cez prevádzača\ncestu do Fínska, kde žije jeho brat. O pomoc na políciu sa neobrátil, nakoľko vláda Turecka podporuje\nIslamský štát a ten má svojich ľudí aj na polícii. Rovnako na území Turecka existujú tábory IŠ, ktoré\nsú podporované vládou. Krajinu pôvodu opustil legálne na svoj vlastný cestovný pas, ktorý obsahoval\nturistické vízum SR.\n3. Žalovaný svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že v prípade sťažovateľa nebola preukázaná\nopodstatnenosť jeho obáv z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov,\nz dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine tak,\nako to vyplýva zo Ženevskej konvencie o právnom postavení utečencov a zákona o azyle. Sťažovateľ\nuviedol tri dôvody žiadosti o azyl. Prvým je ozbrojený konflikt z roku 2015 a z toho prameniaca obava o\nživot. Túto situáciu vyriešil presťahovaním sa do mesta Istanbul, kde sa aj profesne integroval. Druhým\ndôvodom mala byť údajne jediná požiadavka neznámeho bradatého muža, ktorý pod vyhrážkou smrti\nžiadal sťažovateľa, aby spolu s inými ľuďmi vycestoval do Sýrie a pridal sa k bojovníkom IŠ. Po tejto\njedinej požiadavke mu jeho rodičia poradili ako jedinú možnosť odchod do Európy. Tento incident\nvšak nemožno podľa názoru žalovaného subsumovať pod pojem prenasledovanie. Absentuje rasový,\nnárodnostný alebo náboženský dôvod, ako aj dôvod zastávania určitých politických názorov, príslušnosti\nk určitej sociálnej skupine alebo za uplatňovanie politických práv a slobôd. Tretím dôvodom bola jeho\nobava o život z prípadného návratu do krajiny pôvodu z dôvodu jeho konvertovania na kresťanskú vieru.\nObáva sa, že by mohol byť zatknutý alebo aj zabitý. Jeho rodina s ním už prerušila kontakt potom čo sa\ndozvedeli o jeho konvertovaní a jeden z jeho nevlastných bratov vyhlásil, že v prípade jeho návratu ho\nzabije. Ku konvertovaniu prišlo na území Fínska. O konvertovaní predložil certifikát z krstu v baptistickom\nchráme v Helsinkách. K tomuto žalovaný uviedol, že Turecko je sekulárna krajina a ústavne platí, že\nnemá žiadne oficiálne náboženstvo. Taktiež štát plne rešpektuje všetky náboženstvá, každý má slobodu\nnáboženského vierovyznania. Sťažovateľovi by tak zo strany štátnych orgánov Turecka v prípade jeho\nnávratu do krajiny z dôvodu jeho konvertovania nehrozilo väzenie ani usmrtenie.\n4. Keďže v prípade sťažovateľa neboli preukázané opodstatnené obavy z prenasledovania a ani to, že\nvzhľadom na jeho obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do Turecka žalovaný dospel k záveru, že jeho\nsituácia nie je z hľadiska použitia azylu adekvátna a tiež dospel k záveru, že sťažovateľovi neposkytne\ndoplnkovú ochranu.\n5. Z rozhodnutia je tiež zrejmé, že žalovaný posúdil možnosť udeliť sťažovateľovi azyl z humanitárnych\ndôvodov a keďže sa v priebehu konania nevyskytli žiadne skutočnosti, ktoré by viedli žalovaného k\nudeleniu tejto formy medzinárodnej ochrany, azyl z humanitných dôvodov sťažovateľovi podľa § 9\nzákona o azyle neudelil.\nII.\nKonanie na krajskom súde\n6. Krajský súd napadnutým rozsudkom podľa § 219 zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok\n(ďalej len „S.s.p.“) zamietol žalobu, ktorou sa sťažovateľ domáhal preskúmania rozhodnutia žalovaného\nČAS:MU-PO-88-50/2017-Ž zo dňa 11.12.2017, ktorým žalovaný podľa § 13 ods. 1 zákona o azyle\nneudelil sťažovateľovi azyl a súčasne v zmysle § 13c a § 20 ods. 4 zákona o azyle rozhodol o\nneposkytnutí doplnkovej ochrany sťažovateľovi.\n7. Krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku uviedol, že v posudzovanej veci nie je bez významu\nskutočnosť zistená z výpovede sťažovateľa, že tento sa spolu s rodinou, vzhľadom na prebiehajúce\nboje v roku 2015 v meste kde žil Nusaybeim sa presťahoval koncom roka 2015 do mesta J., pričom z\njeho výpovede vyplynulo, že sa tam profesijne, ako aj rodinne, etablovali. Z krajiny odišiel na základe\nturistického víza zo dňa 27.02.2017 po tom, čo ho bradatý neznámy muž pod hrozbou nútil bojovať za\nIslamský štát, pričom tento incident sa mal odohrať asi 27.02.2017.\n8. Z výpovede sťažovateľa nevyplýva, že by sa tento v prípade hrozby zo strany jemu neznámeho\nbradatého muža obrátil o pomoc na štátne orgány a pomoc mu bola odmietnutá. Kasačný súd vo\nsvojej rozhodovacej činnosti jednoznačne uzavrel, že za prenasledovanie alebo odôvodnený strach z\nneho, ako dôvod pre poskytnutie medzinárodnej ochrany, je možné považovať len takú situáciu, kedy\n\nzo strany štátnych orgánov štátnej moci dochádzalo k systematickému odmietaniu poskytnutia ochrany\njednotlivcom pred vyhrážkami, či činmi súkromných osôb. Prenasledovanie v zmysle § 8 zákona o azyle\nby v takomto prípade bol iba stav, kedy by ohrozovanie života, či slobody bolo pričítané štátnej moci,\nktorá bola jeho pôvodcom či jej podporovateľom, resp. by takýto stav tolerovala, prípadne by nebola\nschopná proti nemu zakročiť.\n9. Ku skutočnostiam, ktoré tvrdil sťažovateľ ohľadne svojho konvertovania na kresťanstvo a s tým\nsúvisiace odmietnutie zo strany jeho rodiny gradujúce až do vyhrážok o zabití krajský súd uviedol,\nže žalovaný zabezpečil do spisu informácie k danej problematike a z týchto vyplýva, že Turecko je\nsekulárna krajina a ústavne platí, že nemá žiadne oficiálne náboženstvo. Rovnako finančne podporuje\niné náboženstvá ako islam, aj keď k nemu patrí až 98 % obyvateľstva a prispieva na výstavbu a\nrekonštrukciu náboženských svätýň viacerých náboženstiev a cirkví.\n10. K možným problémom sťažovateľa v súvislosti s jeho náboženským vierovyznaním krajský\nsúd uviedol, že z materiálov zabezpečených žalovaným v záujme zistenia skutkového stavu veci\nsa nenachádzajú žiadne správy, ktoré by potvrdzovali, že zo strany tureckých autorít dochádza k\npotlačovaniu, resp. prenasledovaniu kresťanov. Žiadne takéto dôkazy neprodukoval ani sťažovateľ vo\nsvojich výpovediach a ani jeho zástupkyňa nedoložila žiadne správy preukazujúce danú skutočnosť.\nSám W. H., na ktorého sa odvolával sťažovateľ, neudáva žiadne prenasledovanie kresťanov zo strany\nštátnych orgánov, iba konštatuje, že „kresťania nemajú rovnaké postavenie, nemožno povedať, že\nby boli v Turecku prenasledovaní, ....“. Rovnako z tejto správy ani nevyplýva, že by v prípade jeho\nnávratu bol vystavený nejakej forme prenasledovania v dôsledku svojho náboženského presvedčenia.\nSprávny orgán rovnako správne naznačil v súvislosti so správou Nórskeho helsinského výboru, že tí, čo\nvyjadria kritické myšlienky voči islamu, čelia trestnému stíhaniu, pričom aj na území SR platí náboženská\ntolerancia a znevažovanie náboženského cítenia iných osôb, je rovnako trestné aj na území SR v zmysle\nTrestného zákona (§ 423 - Hanobenie národa, rasy a presvedčenia).\n11. Možno tak podľa názoru krajského súdu uzavrieť, že zo strany oficiálnych orgánov Turecka v\nprípade jeho návratu do krajiny pôvodu z dôvodu konvertovania na kresťanstvo mu nehrozí väzenie,\nani usmrtenie. Ba naopak, z celkovej situácie, ktorú sťažovateľ popísal a uviedol v dôvodoch svojej\nžiadosti o udelenie azylu vyplýva, že v krajine pôvodu nečelil žiadnym problémom zo strany štátu, ktoré\nby mohli byť považované za prenasledovanie z dôvodu náboženského presvedčenia v zmysle § 2 písm.\nd) zákona o azyle.\n12. Sťažovateľ rovnako namietal neudelenie azylu z humanitných dôvodov a uvádzal, že žiada o\nudelenie azylu aj kvôli zdravotným problémom, nakoľko u neho bol diagnostikovaný depresívny syndróm\nstredne ťažkého stupňa, pričom odôvodnenie žalovaného v časti neudelenia azylu je strohé, a preto\nnepreskúmateľné. V tejto otázke správny súd poukázal na rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu SR,\nz ktorej vyplýva, že zákon výslovne neukladá povinnosť správnemu orgánu uviesť do výroku negatívne\nrozhodnutie o neudelení azylu z humanitných dôvodov podľa § 9 zákona o azyle a keďže nejde o nárok,\no ktorom musí rozhodnúť správny orgán ex lege, ale o výsledok správneho uváženia správneho orgánu.\nVlastné rozhodnutie udeliť, či neudeliť azyl z humanitných dôvodov podľa § 9 zákona o azyle je vecou\nvoľnej správnej úvahy žalovaného a vo vzťahu k výsledku tohto rozhodnutia nie je prieskum súdu možný,\npričom súd preskúmava úvahu správneho orgánu len v tom smere, či nevybočila z medzí a hľadísk\nstanovených zákonom, či je v súlade s pravidlami logického myslenia a či podklady pre takýto úsudok\nboli zistené úplne a riadnym procesným postupom. Pokiaľ žalovaný nepovažoval dôvody sťažovateľa\npre udelenie azylu za takú subjektívnu okolnosť, ktorá by zakladala sama osebe dôvod pre udelenie\nazylu z humanitných dôvodov, pričom túto úvahu uviedol v odôvodnení svojho rozhodnutia, nie je možné\npovažovať uvedenú námietku za dôvodnú. V danom prípade žalovaný v odôvodnení preskúmavaného\nrozhodnutia rozviedol túto svoju správnu úvahu ohľadne udelenia azylu podľa § 9 zákona o azyle.\nPoukázal náležite nato, že podmienky pre jeho udelenie nie sú zákonom upravené, pričom vychádzal\nz nariadenia ministra, kde sú príkladmo uvedené kategórie, v prípade ktorých prichádza do úvahy jeho\nudelenie (najmä prípady neúspešných žiadateľov o azyl z radov prestarnutých, traumatizovaných alebo\nťažko chorých osôb, ktorých návrat do krajiny pôvodu by mohol predstavovať značné fyzické alebo\npsychické útrapy, prípadne až smrť). Správny orgán náležite zdôvodnil prečo má za to, že sťažovateľ\nnespadá do žiadnej z týchto kategórii a z akých podkladov pri tom vychádzal. Navyše nie je bez\nvýznamu ani tá skutočnosť, že sťažovateľ vysadil predpísané lieky nie z dôvodu, že by ich zle znášal,\nale svojvoľne, nakoľko „jeho stav lieky nevyriešia“ (lekárska správa MUDr. K. W. z 14.11.2017 - č.l.\n\n136 administratívneho spisu, citovaná aj na strane 8 napadnutého rozhodnutia), pričom súhlasil by s\nindividuálnou psychoterapiou na psychologickej ambulancii. Preto úvaha správneho orgánu ohľadne\ndôvodov neudelenia humanitného azylu podľa § 9 je náležite zo strany správneho orgánu popísaná a\nnevybočuje z medzí logického uváženia a zákonných atribútov.\n13. Pokiaľ sťažovateľ namietal, že žalovaný nezistil náležite reálie o krajine pôvodu, hoci túto\npovinnosť mal a teda nevynaložil žiadnu snahu preskúmať faktickú situáciu týkajúcu sa postavenia\nKurdov v Turecku, ani zaobchádzania s nimi, aj keď jeho zástupkyňa doložila do konania relevantné\ninformácie o stave ľudských práv v juhovýchodnom Turecku obývanom Kurdmi, ako aj zaobchádzania\ns týmto etnikom, krajský súd znova dal do pozornosti rozhodnutie kasačného súdu sp. zn. 1 Sžo\nKS/154/2005 z 27.02.2007. Rovnako zdôraznil, že sťažovateľ v priebehu konania nikdy netvrdil, že by\nbol prenasledovaný zo strany štátnych, resp. neštátnych pôvodcov za príslušnosť ku kurdskej menšine\na ani neudával, že by mu z tejto príslušnosti hrozilo vážne bezprávie. Dané dávala do popredia až jeho\nzástupkyňa, pričom tieto vôbec nijako nešpecifikovala na individuálnom princípe ku sťažovateľovi. Tento\nod konca roka 2015 žil v J. a neuviedol, žeby až do odchodu z krajiny pôvodu bol prenasledovaný z\ndôvodu príslušnosti k národnostnej menšine - Kurdi.\n14. Krajský súd sa nestotožnil ani s námietkou sťažovateľa, že žalovaný si nesplnil zákonnú povinnosť\npodľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku a nedostatočne zistil informácie týkajúce sa krajiny pôvodu Turecka, najmä vojenských aktivít v juhovýchodnom Turecku, z čoho následne vyvodil, že žalobcovi\nv krajine pôvodu v mieste trvalého bydliska - J., nehrozí ohrozenie života alebo nedotknuteľnosti jeho\nosoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu.\n15. Správny súd dal do pozornosti samotné tvrdenia sťažovateľa, ktoré uviedol, že koncom roka 2015\nsa presťahoval spolu s rodinou práve z tejto oblasti (juhovýchod Turecka) do mesta J., kde žil až do\nsvojho odchodu v roku 2017, kedy opustil krajinu. Rovnako ako adresu posledného trvalého pobytu v\nkrajine pôvodu uviedol, že bol prihlásený v meste J. - mestská časť A., provincia Istanbul, Turecko. Z\ndaného pohľadu preto zamerané zisťovanie skutkového stavu zo strany žalovaného bolo podľa názoru\nkrajského súdu správne, keďže zaobstaral dostatok informácií týkajúcich sa vojenských aktivít, z ktorých\nvyplýva a čo je aj všeobecne známe, že oblasť J. nie je vystavená ani vnútroštátnemu, ani inému\nmedzinárodnému vojenskému konfliktu. Je pravdou, že v oblasti juhovýchodného Turecka prebiehajú\nurčité vojenské aktivity, ale sám sťažovateľ už túto oblasť opustil už koncom roka 2015. Preto žalovaný\ndostatočným spôsobom zistil skutkový stav, z ktorého aj náležite vyhodnotil, že v prípade sťažovateľa\nnie je dôvod ani na poskytnutie doplnkovej ochrany, keďže sťažovateľ neopustil krajinu pôvodu z dôvodu\nvojnového konfliktu v juhovýchodnej časti Turecka, pričom v čase odchodu z krajiny mal miesto trvalého\npobytu už 2 roky v meste J..\n16. Podľa názoru krajského súdu v preskúmavanom rozhodnutí žalovaný náležite svojou správnou\núvahou objasnil, prečo v prípade sťažovateľa nie sú splnené podmienky pre udelenie azylu v\nzmysle § 8 zákona o azyle. Ohľadne daného uviedol, že v prípade sťažovateľa, ako vyplýva z\nvykonaného dokazovania, nebola preukázaná opodstatnenosť jeho obáv z prenasledovania z rasových,\nnárodnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov\nalebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine. Navyše z jeho výpovede vyplýva, že v krajine pôvodu\nnečelil absolútne žiadnym problémom zo strany štátu alebo neštátnych pôvodcov, ktoré by mohlo byť\npovažované za prenasledovanie v zmysle § 2 písm. d) zákona o azyle. V prípade sťažovateľa neboli\npreukázané opodstatnené obavy z prenasledovania z dôvodov uvedených v § 8 zákona o azyle, keďže\nobjektívne nebol vystavený žiadnemu prenasledovaniu zo strany štátu, resp. zo strany neštátnych\npôvodcov, v zmysle zákona o azyle, ani Ženevskej konvencie.\n17. Teda možno podľa názoru krajského súdu konštatovať, že v prípade sťažovateľa neboli preukázané\nopodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z\ndôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine. S danými\nzávermi žalovaného sa krajský súd v celom rozsahu stotožnil. Jediný sťažovateľom tvrdený incident s\nbradatým mužom a jeho hrozby nemožno subsumovať pod pojem prenasledovanie, ako je uvedené v\n§ 2 písm. d) zákona o azyle.\n18. Správny súd má za to, že je zrejmé z akých dôkazných prostriedkov žalovaný pri svojom rozhodovaní\nvychádzal, pričom krajský súd dospel k záveru, že žalovaný riadne vyhodnotil dokazovanie, ktoré\n\nvyústilo v riadne zistený skutkový stav, z ktorého žalovaný vychádzal pri svojom rozhodovaní o tom, či u\nsťažovateľa existujú dôvody pre udelenie azylu podľa § 8 a § 9 zákona o azyle. Takisto nič nenasvedčuje\ntomu, že by jeho obava z návratu do krajiny pôvodu bola opodstatnená, nakoľko neexistujú žiadne\ndôvody domnievať sa, že by v prípade sťažovateľovho návratu do krajiny pôvodu bol tento vystavený\nreálnej hrozbe vážneho bezprávia tak, ako ju definuje zákon o azyle.\n19. Vzhľadom na vyššie uvedené správny súd dospel k záveru, že správny orgán dostatočne zistil\nskutkový stav veci a vysporiadal sa so všetkými skutočnosťami, ktoré sú pre rozhodnutie dôležité. Z\nvykonaného dokazovania vyvodil právny záver, ktorý má oporu vo vykonanom dokazovaní. Žalovaný\nteda postupoval správne, v súlade so zákonom o azyle, keď podľa ustanovenia § 13 ods. 1 zákona o\nazyle sťažovateľovi azyl neudelil a neposkytol mu doplnkovú ochranu podľa § 13c ods. 1 a § 20 ods.\n4 zákon o azyle.\n20. Záverom ešte krajský súd k námietke sťažovateľa, že čelenie vyhrážkam zo strany neznámeho\nbradatého muža treba vnímať ako priamu hrozbu tzv. mimosúdnu, či svojvoľnú popravu, keďže s ňou\nsúviselo nepodvolenie sa zapojenia do bojov na strane IŠ s odrezaním hlavy a dané spájal s porušením\nčlánku 3 Dohovoru v čom videl narušenie princípu zákazu mučenia a neľudského alebo ponižujúceho\nzaobchádzania alebo trestania, k danému krajský súd dal do pozornosti rozsudok sp. zn. 8Sža/41/2009\nz 04.08.2009 z ktorého vyplýva, že dôvody pre poskytnutie azylu sú zákonom vymedzené pomerne úzko\na nepokrývajú celú škálu porušovania ľudských práv a slobôd, ktoré sú tak v medzinárodnom, ako aj vo\nvnútroštátnom kontexte uznávané. Inštitút azylu je aplikovateľný v obmedzenom rozsahu, a to len pre\nprenasledovanie zo zákonom uznaných dôvodov, kedy je týmto inštitútom chránená len najvlastnejšia\nexistencia ľudskej bytosti a práva a slobody s ňou spojené, pričom udelenie azylu podľa § 8 zákona o\nazyle je viazané objektívne na prítomnosť prenasledovania ako skutočnosti definovanej v § 2 písm. d)\nzákona o azyle alebo na odôvodnené obavy z tejto skutočnosti, a to v oboch prípadoch v dobe podania\nžiadosti o azyl, teda spravidla v dobe bezprostredne nasledujúcej po odchode z krajiny pôvodu.\n21. O nároku na náhradu trov konania rozhodol krajský súd podľa § 167 S.s.p. tak, že žalobcovi, ktorý\nv konaní úspech nemal, nárok na náhradu trov konania nepriznal a žalovanému právo na náhradu trov\nkonania nepatrí.\nIII.\nKonanie na kasačnom súde\n22. Proti rozsudku krajského súdu sťažovateľ v zákonnej lehote podal kasačnú sťažnosť, v ktorej navrhol\npriznať kasačnej sťažnosti odkladný účinok.\n23. Sťažovateľ v súlade s § 445 ods. 1 písm. c) S.s.p. ako dôvod podania kasačnej sťažnosti uviedol,\nže krajský súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci.\n24. Sťažovateľ uviedol, že podľa jeho názoru krajský súd nesprávne právne posúdil námietky\nsťažovateľa týkajúce sa neudelenia azylu podľa § 8 zákona o azyle. Čo sa týka náboženských dôvodov\nsa sťažovateľ nestotožnil s argumentáciou krajského súdu uvedenú v bode 57 napadnutého rozsudku\na uviedol, že hanobenie nie je kritikou, ide o omnoho závažnejší útok voči presvedčeniu, a nie je na\nmieste tieto porovnávať.\n25. Vo vzťahu k námietke možného prenasledovania z národnostných dôvodov sa sťažovateľ nestotožnil\nso záverom krajského súdu, že tieto žalovaný nebol povinný posudzovať z dôvodu, že sťažovateľ\nvýslovne neuviedol svoju obavu z prenasledovania z národnostných dôvodov. Sťažovateľ od začiatku\nkonania však jasne a konzistentne vyjadroval svoje obavy, ktoré súviseli práve s pôvodom sťažovateľa.\nSťažovateľ namietal aj právne posúdenie vo veci neudelenia azylu s humanitných dôvodov.\n26. Sťažovateľ nesúhlasil s právnym posúdením krajského súdu aj vo vzťahu k neudeleniu doplnkovej\nochrany. Podľa názoru sťažovateľa si žalovaný v konaní nezaobstaral absolútne žiadne informácie\ntýkajúce sa zaobchádzania s osobami kurskej národnosti, presídlenými zo zbombardovaných miest v\njuhovýchodnom Turecku.\n\n27. Z uvedených dôvodov navrhol kasačnému súdu, aby rozsudok krajského súdu zmenil tak, že zruší\nnapadnuté rozhodnutie žalovaného a vec mu vráti na ďalšie konanie.\n28. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti uviedol, že sa nestotožňuje s tvrdeniami sťažovateľa\no nesprávnom právnom posúdení veci krajským súdom. Námietky sťažovateľa nie sú podľa\nnázoru žalovaného dostatočne odôvodnené a sú neopodstatnené. V sťažovateľovom prípade neboli\npreukázané dôvody na udelenie azylu alebo poskytnutia doplnkovej ochrany, a preto navrhol kasačnému\nsúdu, aby kasačnú sťažnosť zamietol.\nIV.\nPrávny názor Najvyššieho súdu SR\n29. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 S. s. p.)\npostupom podľa § 492 S.s.p. preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu spolu s konaním, ktoré\npredchádzalo jeho vydaniu a jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch) dospel k\nzáveru, že kasačná sťažnosť je dôvodná a napadnutý rozsudok krajského súdu je v zmysle § 462 ods.\n2 S.s.p. potrebné zmeniť tak, že ruší preskúmavané rozhodnutie a vec žalovanému vracia na ďalšie\nkonanie. Rozhodol bez nariadenia pojednávania podľa ustanovenia § 455 S.s.p. s tým, že deň vyhlásenia\nrozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke najvyššieho súdu. Rozsudok\nbol verejne vyhlásený dňa 28.08.2018 (§ 137 ods. 2 S.s.p.).\nPodľa ust. § 2 písm. d/ zákona o azyle na účely tohto zákona sa rozumie prenasledovaním závažné\nalebo opakované konanie spôsobujúce vážne porušovanie základných ľudských práv alebo súbeh\nrôznych opatrení, ktorý postihuje jednotlivca podobným spôsobom, ktoré spočíva najmä v 1. použití\nfyzického alebo psychického násilia vrátane sexuálneho násilia, 2. zákonných, správnych, policajných\nalebo súdnych opatreniach, ktoré sú diskriminačné alebo sú vykonávané diskriminačným spôsobom,3.\nodmietnutí súdnej ochrany, ktoré vedie k neprimeranému alebo diskriminačnému potrestaniu, 4.\nneprimeranom alebo diskriminačnom trestnom stíhaní alebo treste, 5. trestnom stíhaní alebo treste za\nodmietnutie výkonu vojenskej služby v čase konfliktu, ak by výkon vojenskej služby zahŕňal trestné činy\nalebo činy uvedené v § 13 ods. 2, 6. konaní namierenom proti osobám určitého pohlavia alebo proti\ndeťom.\nPodľa ust. § 13 ods. l zákona o azyle ministerstvo neudelí azyl žiadateľovi, ak nespĺňa podmienky\nuvedené v § 8 alebo 10.\nPodľa ust. § 8 zákona o azyle ministerstvo udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak, žiadateľovi, ktorý\na) má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo\nnáboženských dôvodov, z dôvodov zastavania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej\nsociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu, alebo\nb) je v krajine pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd.\nUstanovenie § 10 zákona o azyle rieši otázku udelenia azylu na účel zlúčenia rodiny manželovi azylanta,\nresp. slobodným deťom azylanta do 18 rokov ich veku, resp. rodičom slobodného azylanta mladšieho\nako 18 rokov, pričom azylantom je cudzinec, ktorému bol udelený azyl.\nPodľa ust. § 9 zákona o azyle ministerstvo môže udeliť azyl z humanitných dôvodov, aj keď sa v konaní\nnezistia dôvody podľa § 8.\n30. Konanie o udelenie azylu na území Slovenskej republiky je upravené v zákone o azyle. Udelenie\nazylu na území Slovenskej republiky je spojené so splnením podmienok taxatívne uvedených v\nustanovení § 8 zákona o azyle, t. j. v prípade žiadateľa o azyl musia byť preukázané opodstatnené\nobavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov\nzastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine, prenasledovania\nza uplatňovanie politických práv a slobôd a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť\ndo tohto štátu.\n\n31. V citovanom ustanovení ide o zákonné vyjadrenie ústavnej garancie poskytovania azylu cudzincom\nprenasledovaným za uplatňovanie politických práv a slobôd (čl. 53 prvá veta Ústavy Slovenskej\nrepubliky).\n32. Dôvody pre poskytnutie azylu sú zákonom vymedzené pomerne úzko a nepokrývajú celú škálu\nporušovania ľudských práv a slobôd, ktoré sú tak v medzinárodnom ako aj vo vnútroštátnom kontexte\nuznávané. Inštitút azylu je aplikovateľný v obmedzenom rozsahu, a to len pre prenasledovanie zo\nzákonom uznaných dôvodov, kedy je týmto inštitútom chránená len najvlastnejšia existencia ľudskej\nbytosti a práva a slobody s ňou spojené, pričom udelenie azylu podľa § 8 zákona o azyle je viazané\nobjektívne na prítomnosť prenasledovania ako skutočnosti definovanej v § 2 písm. d) zákona o azyle\nalebo na odôvodnené obavy z tejto skutočnosti, a to v oboch prípadoch v dobe podania žiadosti o azyl,\nteda spravidla v dobe bezprostredne nasledujúcej po odchode z krajiny pôvodu, (rozsudok Najvyššieho\nsúdu SR sp. zn. 8Sža/41/2009 zo dňa 04.08.2009).\n33. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že povinnosť zistiť skutočný stav veci podľa § 32 zákona č.\n71/1967 Zb. (Správny poriadok) má žalovaný len v rozsahu dôvodov, ktoré žiadateľ v priebehu správneho\nkonania uviedol, pričom zo žiadneho ustanovenia zákona nemožno vyvodiť, že by žalovanému vznikla\npovinnosť, aby sám domýšľal právne relevantné dôvody pre udelenie azylu žiadateľom neuplatnené a\nnásledne k týmto dôvodom vykonal príslušné skutkové zistenia (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn.\n8Sža/34/2009 zo dňa 01.07.2009).\n34. V predmetnej veci je potrebné predostrieť, že predmetom kasačného konania bol rozsudok krajského\nsúdu, ktorým zamietol žalobu proti rozhodnutiu, ktorým žalovaný neudelil azyl sťažovateľovi a neposkytol\nmu ani doplnkovú ochranu, a preto primárne v medziach kasačnej sťažnosti Najvyšší súd Slovenskej\nrepubliky, ako súd kasačný, preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo,\npričom v rámci kasačného konania skúmal aj rozhodnutie žalovaného, najmä z toho pohľadu, či sa\nkrajský súd vysporiadal so všetkými námietkami sťažovateľa v podanej žalobe a z takto vymedzeného\nrozsahu, či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného.\n35. Kasačný súd po preskúmaní spisového materiálu krajského súdu, ktorého súčasťou je aj\nadministratívny spis žalovaného dospel k záveru, že kasačné námietky sťažovateľa, podľa ktorých\nkrajský súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, sú dôvodné.\n36. V prípade, že žiadateľ o udelenie medzinárodnej ochrany uvádza skutočnosti podraditeľné pod\ntaxatívny výpočet dôvodov pre udelenie azylu v zmysle ustanovenia § 8 zákona o azyle, potom\nje potrebné žiadateľom uvádzané skutočnosti konfrontovať so zisteniami týkajúcimi sa politického\nprostredia v krajine pôvodu žiadateľa.\n37. Pokiaľ ide o bremeno dôkazné, to je už výraznejšie rozložené medzi žiadateľov o medzinárodnú\nochranu a správny orgán. Preukazovať jednotlivé fakty je povinný primárne žiadateľ, avšak správny\norgán je povinný zabezpečiť k danej žiadosti o medzinárodnú ochranu maximálne možné množstvo\ndôkazov a informácií, a to ako tých, ktoré vyvracajú tvrdenie žiadateľa, ako aj tých, ktoré ich podporujú.\n38. V mnohých prípadoch však musí správny orgán rozhodovať za dôkaznej núdze, t. j. vtedy, keď\nnie je ani žiadateľ ani správny orgán schopný doložiť, či vyvrátiť určitú skutočnosť, či tvrdenie žiadnym\npresvedčivým dôkazom, v takých prípadoch zostáva jediným dôkazným prostriedkom výpoveď žiadateľa\na kľúčovým faktorom sa stáva posúdenie celkovej vierohodnosti žiadateľa a pravdepodobnosti, že k\nudalosti tak, ako žiadateľ vypovedal, naozaj došlo.\n39. Ak uvedie žiadateľ o udelenie azylu v priebehu správneho konania skutočnosti, ktoré by mohli\nnasvedčovať záveru, že opustil krajinu pôvodu pre niektorý z dôvodov uvedených v § 8 zákona o azyle, je\npovinnosťou správneho orgánu viesť zisťovanie skutkového stavu takým spôsobom, aby boli odstránené\nnejasnosti o žiadateľových skutočných dôvodoch odchodu z krajiny pôvodu.\n40. Správny orgán vo veciach medzinárodnej ochrany nesie zodpovednosť za náležité zistenie reálií o\nkrajine pôvodu. Špecifikom konania vo veci medzinárodnej ochrany je rovnako zásada, že pri splnení\ndaných podmienok sa uplatňuje pravidlo „v prípade pochybností v prospech žiadateľa o medzinárodnú\nochranu“ („benefit of doubt“). Ak sú dané skutočnosti, na základe ktorých možno predpokladať, že k\n\nporušeniu základných ľudských práv a slobôd žiadateľov o azyl došlo, alebo mohlo by vzhľadom na\npostavenie žiadateľa v spoločnosti, s prihliadnutím na jeho presvedčenie, názorom, správanie atď.,\ndôjsť, a správny orgán nemá dostatok dôkazov o tom, že to tak nebolo, alebo nemohlo by v budúcnosti\nbyť, potom tieto skutočnosti musí správny orgán v situácii dôkaznej núdze zohľadniť, a to v prospech\nžiadateľa o azyl.\n41. Vzhľadom na uvedené kasačný súd po preskúmaní veci konštatuje, že správne orgány sa\nnedostatočne vysporiadali s námietkou sťažovateľa o možnom jeho prenasledovaní z náboženských\ndôvodov v krajine pôvodu. Žalovaný síce zabezpečil materiály, v ktorých sa nenachádzajú žiadne správy,\nktoré by potvrdzovali, že zo strany tureckých autorít dochádza k potlačovaniu, resp. prenasledovaniu\nkresťanov, ale žalovaný v rámci dokazovania v administratívnom konaní nezabezpečil dôkazy, ktoré by\nsa týkali prenasledovania osôb, ktoré konvertovali na kresťanstvo. Z dôvodu konvertovania sťažovateľa\nna kresťanstvo ho už podľa jeho vyjadrení jeho vlastná rodina odmietla a jeden z jeho nevlastných bratov\nsa mu vyhrážal smrťou. Z uvedeného dôvodu je potrebné, aby žalovaný doplnil dokazovanie o informácie\ntýkajúce sa prenasledovania osôb, ktoré konvertovali na kresťanstvo v krajine pôvodu sťažovateľa.\n42. K poskytnutiu humanitného azylu kasačný súd uvádza, že z dikcie zákona (vzhľadom na správne\nuváženie) vyplýva, že na udelenie azylu z humanitných dôvodov nie je právny nárok a súdy, ktoré\npreskúmavajú rozhodnutia Ministerstva vnútra - Migračného úradu (v texte „žalovaný“), neurčujú\nžalovanému, ktoré dôvody má považovať za dostatočné pre udelenie azylu z humanitných dôvodov,\na teda ani zrušovať jeho rozhodnutia preto, že nepovažoval za dostatočný dôvod niektorý, ktorý\nby z pohľadu súdu takýmto mal byť. Súdny prieskum je obmedzený len na kontrolu toho, či je\nrozhodovanie žalovaného v danej veci logické a nediskriminačné, teda či nie je v rozpore so zákazom\nľubovôle, vyplývajúceho pre orgány verejnej moci z ústavne zakotvených náležitostí demokratického\na právneho štátu. V súvislosti s neexistenciou právneho nároku na udelenie tzv. humanitárneho\nazylu kasačný súd poznamenáva, že pokiaľ sťažovateľ o tzv. humanitárny azyl požiadal a žalovaný\nodôvodnil jeho neposkytnutie, tak také rozhodnutie nepodlieha súdnemu prieskumu. V tejto súvislosti\nodvolací súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sža/41/2015 zo dňa 03.02.2016,\nv ktorom obdobne uviedol, že „Na námietku navrhovateľa, že odporca nezvážil možnosť udelenia\nazylu navrhovateľovi z humanitárnych dôvodov uvedených v § 9 zákona o azyle odvolací súd uvádza,\nže vlastné rozhodnutie udeliť či neudeliť azyl z humanitných dôvodov podľa § 9 zákona o azyle je\nvecou voľnej správnej úvahy odporcu a vo vzťahu k výsledku tohto rozhodnutia nie je prieskum súdu\nmožný. Z odôvodnenia rozhodnutia odporcu vyplýva, že dôvody navrhovateľa boli vyhodnotené a\nindividuálne posúdené, pričom nebola zistená reálna hrozba vážneho bezprávia. Z uvedeného dôvodu\nnavrhovateľ nespadá do žiadnej kategórie osôb, ktoré potrebujú nejakú formu medzinárodnej ochrany,\na preto odporca v jeho prípade nepovažoval za potrebné mu poskytnúť akúkoľvek formu ochrany.\nPokiaľ teda odporca nepovažoval dôvody navrhovateľa pre udelenie azylu za takú subjektívnu okolnosť,\nktorá by zakladala sama o sebe dôvod pre udelenie azylu z humanitných dôvodov, pričom túto úvahu\nuviedol v odôvodnení svojho rozhodnutia, nebolo možné považovať uvedenú námietku navrhovateľa za\ndôvodnú.“ V tomto prípade však kasačný súd uvádza, že sťažovateľ požiadal o humanitný azyl, ktorý\nodôvodnil tým, že je osoba so zlým zdravotným stavom, pretože bol u neho diagnostikovaný depresívny\nsyndróm stredne ťažkého stupňa, ale žalovaný dôvod, pre ktorý humanitárny azyl neudelil, neodôvodnil\ndostatočne, naopak odôvodnil ho stroho. Kasačnému súdu nie je zrejmý postup a úvahy žalovaného,\nktoré ho viedli k záveru o neudelení azylu z humanitných dôvodov, pretože v administratívnom spise\nsa nachádzajú lekárske správy psychiatričky MUDr. V. H., ktorá odporučila sťažovateľovi individuálnu\npsychoterapiu na psychologickej ambulancii. To, že po 2 dňoch vysadil lieky nie je dôvod na neudelenie\nazylu z humanitných dôvodov, pretože uviedol, že po užití liekov ho bolí hlava.\n43. Vzhľadom na uvedené kasačný súd navrhuje doplnenie dokazovania o znalecký posudok z odboru\npsychiatria za účelom posúdenia psychického stavu sťažovateľa. Kasačný súd k veci dodáva, že\nduševná porucha je signifikantným znakom zraniteľnej osoby, patrí aj medzi dôvody hodné udelenia\nazylu z humanitných dôvodov, a preto kasačný súd považuje rozhodnutie žalovaného v časti o neudelení\nhumanitného azylu sťažovateľovi za nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Obdobne aj rozsudok\nNajvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sžak/9/2017 zo dňa 20. júna 2017, podľa ktorého „Pokiaľ žiadateľ o azyl\nvýslovne požiada o humanitný azyl, ktorý odôvodní svojím zlým zdravotným stavom, a správny orgán\ndôvod, pre ktorý azyl z humanitných dôvodov neudelil, neodôvodní dostatočne, naopak, odôvodní ho\nstroho, a to tým, že podľa jeho názoru žiadateľ nepatrí medzi osoby podľa článku 13 vykonávacieho\n\nnariadenia ministra vnútra SR z 21. 2. 2014 k zákonu o azyle, rozhodnutie správneho orgánu je potrebné\npovažovať za svojvoľné a nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov“.\n44. Kasačný súd vyhodnotil ako dôvodnú aj námietku sťažovateľa týkajúcej sa nedostatočného\nodôvodnenia rozhodnutia žalovaného vo vzťahu k neudeleniu doplnkovej ochrany. Podľa názoru\nkasačného súdu žalovaný si nezaobstaral informácie týkajúce sa zaobchádzania s osobami\nkurdskej národnosti presídlenými zo zbombardovaných miest v juhovýchodnom Turecku. Žalovaný pri\nrozhodovaní taktiež nezobral do úvahy za akých okolností neznámi páchatelia vo februári 2017 uniesli\nsťažovateľa na neznáme miesto, kde sa mu vyhrážali, že v prípade, že nepôjde bojovať do Sýrie na\nstrane bojovníkov Islamského štátu, tak mu odrežú hlavu. Uvedené tvrdenia aj vzhľadom na to, že\nkonvertoval na kresťanstvo a v dotazníku žiadateľa o udelenie azylu uviedol, že je proti islamu, neuznáva\ntúto vieru, a preto mal aj problémy s kolegami v krajine pôvodu, je možné podľa názoru kasačného súdu\nchápať ako priamu hrozbu, ktorá je považovaná za vážne bezprávie.\nPodľa § 462 ods. 2 S.s.p. ak kasačný súd dospeje k záveru, že napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej\nsprávy nie je v súlade so zákonom, a krajský súd žalobu zamietol, môže rozhodnutie krajského súdu\nzmeniť tak, že zruší rozhodnutie orgánu verejnej správy a vec mu vráti na ďalšie konanie.\n45. Kasačný súd na základe vyššie uvedených dôvodov konštatuje, že krajský súd dospel k\nnesprávnemu záveru, keď žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného považoval za súladné so\nzákonom a správnu žalobu zamietol. Nakoľko samotné preskúmavané rozhodnutie žalovaného trpí\nvadami, ktoré ho činia nezákonným, kasačný súd nezrušil napadnutý rozsudok krajského súdu, ale\npovažoval za potrebné rozhodnúť v zmysle § 462 ods. 2 v spojení s § 457 ods. 1 S.s.p. tak, že\nrozhodnutie žalovaného zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.\n46. Kasačný súd zároveň rozhodol, že kasačnej sťažnosti neprizná odkladný účinok, hoci jeho priznanie\nby nebolo v rozpore s verejným záujmom, pretože preskúmaním spisového materiálu nedospel k záveru,\nže by právnymi následkami napadnutého rozhodnutia krajského súdu hrozila sťažovateľovi závažná\nujma. Vo svetle uvedeného kasačný súd návrh na priznanie odkladného účinku kasačnej sťažnosti v\nzmysle ustanovenia § 447 ods. 2 S. s. p. v spojení s ustanovením § 188 S. s. p. zamietol.\n47. O nároku na náhradu trov kasačného konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 2 v spojení s\n§ 167 ods. 1 a § 175 ods. 1 S.s.p. tak, že sťažovateľovi, ako úspešnému účastníkovi konania o kasačnej\nsťažnosti, nárok na náhradu trov tohto konania nepriznal, pretože si ich náhradu neuplatnil.\n48. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky prijal rozsudok jednomyseľne (§ 139 ods. 4 S.s.p.).\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku opravný prostriedok n i e j e prípustný.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}