Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sžak/7/2018 z 13. 8. 2018
Citácia: rozsudok Najvyššieho súdu SR z 13. augusta 2018, sp. zn. 1Sžak/7/2018, ECLI:SK:NSSR:2018:7018200011.1
Najvyšší súd | 1Sžak/7/2018 | ECLI:SK:NSSR:2018:7018200011.1 | 2018-08-13 | Rozsudok
Oblasť práva: Správne právo – Ostatné
Citované ustanovenia: zákon č. 480/2002 Z. z. o azyle, § 13c zákona č. 480/2002 Z. z., § 13c ods. 2 písm. e) zákona č. 480/2002 Z. z.
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/20fd2ebf-97eb-467f-a752-95ce8fb71ae3
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2018:7018200011.1

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 1Sžak/7/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7018200011
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 08. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Igor Belko
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2018:7018200011.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Igora Belka a členov
senátu JUDr. Ing. Miroslava Gavalca, PhD. a JUDr. Zuzany Ďurišovej, v právnej veci sťažovateľa (pôv.
žalobca): R. E. R., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť Sýrska arabská republika, naposledy trvale
bytom v krajine pôvodu: mesto Y.Š., ulica F. F., provincia Y., t.č. bytom M. XXXX/X, XXX XX F., Slovenská
republika, cestovný pas Sýrskej arabskej republiky č. XXXXXXXXX, právne zastúpený: Centrum právnej
pomoci, Námestie slobody 12, 810 00 Bratislava, IČO 30798841, Kancelária Košice, Murgašova 3, 040
41 Košice, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Migračný úrad, Pivonková 6,
812 72 Bratislava, o správnej žalobe vo veciach azylu, o kasačnej sťažnosti sťažovateľa proti rozsudku
Krajského súdu v Košiciach č.k. 5Saz/1/2018-39 zo dňa 3. apríla 2018, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach č.k. 5Saz/1/2018-39 zo dňa 3.
apríla 2018   m e n í  tak, že rozhodnutie žalovaného ČAS: MU-PO-140-53/2015-Ž zo dňa 27.11.2017
z r u š u j e  a vec mu  v r a c i a  na ďalšie konanie.
Sťažovateľovi  p r i z n á v a   právo na úplnú náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

I.
Priebeh a výsledky administratívneho konania

1. Žalovaný rozhodnutím ČAS: MU-PO-140-53/2015-Ž zo dňa 27.11.2017 (ďalej len „preskúmavané
rozhodnutie“) v zmysle § 20 ods. 3 a § 13c ods. 2 písm. e) zákona č. 480/2002 Z.z. o azyle a o zmene a
doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zák. č. 480/2002 Z.z.“) rozhodol
o nepredĺžení doplnkovej ochrany sťažovateľovi.

2. Z odôvodnenia preskúmavaného rozhodnutia najmä vyplynulo, že rozhodnutia ČAS: MU-
PO-140-20/2015-Ž zo dňa 01.03.2016 a ČAS: MU-PO-140-36/2015-Ž zo dňa 01.12.2016 o nepredĺžení
doplnkovej ochrany na území Slovenskej republiky podľa  § 20 ods. 3 a § 13c ods. 2 písm. e)
zák. č. 480/2002 Z.z., boli zrušené rozsudkami Krajského súdu v Košiciach (sp. zn. 5Saz/2/2016 a
5Saz/4/2017).

3. Žalovaný poukázal na to, že podľa § 20 ods. 3 zák. č. 480/2002 Z.z. bola doplnková ochrana
sťažovateľovi poskytnutá na jeden rok. Ďalej uviedol, že sťažovateľ požiadal o jej predĺženie. Poukázal
na výpis z registra trestov v Sýrii, ktorý sťažovateľ v minulosti predložil žalovanému, uznesenie
Okresného súdu v Humennom sp. zn. 3T/134/2016-678 zo dňa 26.09.2016 o odmietnutí obžaloby
prokurátora Okresnej prokuratúry Humenné sp. zn. 1Pv 345/15/4402 a uznesenie Okresného súdu v
Humennom sp. zn. 3T/134/2016-687 zo dňa 14.10.2016, ktorým berie na vedomie späťvzatie sťažnosti
prokurátora proti vyššie uvedenému uzneseniu zo dňa 26.09.2016.



4. K podkladom rozhodnutia sťažovateľ uviedol, že to z čoho bol v SR obvinený nevykonával. Opísal
priebeh jeho zadržania, podstatu činov, ktoré sú mu kladené za vinu a dôvody, pre ktoré popiera ich
spáchanie.

5. Žalovaný po posúdení dôvodov pre predĺženie doplnkovej ochrany zistil, že bezpečnostná situácia
v krajine pôvodu je v súčasnosti nestabilná, poznačená občianskou vojnou, množstvom vysídlených
obyvateľov a obrovskými stratami na ľudských životoch. Preto sa, aplikujúc rozsudok Súdneho dvora
Európskej únie (ďalej len „SD EÚ“) C-465/07, priklonil k záveru, že by sa sťažovateľ mohol v krajine
pôvodu stať obeťou vážneho bezprávia.

6. Ďalej konštatoval, že existujú dôvody na neposkytnutie doplnkovej ochrany podľa § l3c ods. 2 písm.
c) zák. č. 480/2002 Z.z., t.j. ministerstvo neposkytne doplnkovú ochranu ak je dôvodné podozrenie, že
žiadateľ predstavuje nebezpečenstvo pre spoločnosť. Opísal, že voči sťažovateľovi bolo uznesením zo
dňa 06.12.2015 začaté trestné stíhanie podľa § 199 ods. 1  zákona č. 301/2005 Z.z. Trestný poriadok v
znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“), pričom obvinenie bolo voči nemu vznesené
podľa § 206 ods. 1 Trestného poriadku spolu s jeho manželkou - X. R., rodená F., narodená XX.XX.XXXX,
bytom F., zo zločinu prevádzačstva podľa § 355 ods. 2 písm. b) zákona č. 300/2005 Z.z. Trestný zákon
v znení účinnom pre prejednávanú právnu vec (ďalej len „Trestný zákon“) spáchaný v štádiu prípravy,
podľa § 13 ods. l Trestného zákona spolupáchateľstvom podľa § 20 Trestného zákona.

7. Opísal, že ešte v priebehu pobytu v krajine pôvodu spolu s manželkou prijali od občanov Sýrskej
arabskej republiky najmenej 31 cestovných pasov, tieto prepravili na územie Slovenskej republiky, kde
do nich mali zabezpečiť vízové nálepky a takéto pasy mali zaslať späť do Sýrskej arabskej republiky,
pričom držitelia týchto pasov mali následne vstupovať na územie Európskej únie a Slovenskej republiky a
úmyselne tak vytvárali pre občanov Sýrskej arabskej republiky podmienky k nedovolenému prekročeniu
štátnej hranice. Na zabezpečenie  upravených cestovných dokladov vopred prijali najmenej 30 000 €.

8. Žalovaný zdôraznil, že obžaloba podaná dňa 26.08.2016 bola odmietnutá výlučne z procesných
dôvodov a dňa 09.11.2016 bola voči nemu Okresnou prokuratúrou Humenné podaná opakovane
obžaloba č. 1Pv/345/15/7702-58 podľa § 234 ods. 1 Trestného poriadku. Ku dňa vydania
preskúmavaného rozhodnutia Okresný súd Humenné nevytýčil termín hlavného pojednávania v danej
veci a tak trestné stíhanie je stále vo fáze obžaloby.

9. Vzhľadom na to, že trestné stíhanie sťažovateľa pretrváva a žalovaný má k dispozícii aj dôkazné
prostriedky o jeho konaní, nebolo pochýb o tom, že sťažovateľ prestavuje nebezpečenstvo pre
spoločnosť, pričom podľa § 13c ods. 2 zák. č. 480/2002 Z.z. postačuje  dôvodné podozrenie. Poukázal
aj na výsledky vyšetrovania, podľa ktorých sťažovateľ s manželkou začali s páchaním trestnej činnosti
už pred príchodom na územie Slovenskej republiky. Jedná sa o správanie systematické, plánované a
organizované, pričom v prípade trestného činu prevádzačstva ide o úmyselný trestný čin. Poukázal na
rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5Saz/2/2016-21, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 1Sžak/4/2017, sp. zn. 1Sža/18/2010 a správu  Quality Matrix Report: Exclusion vydanú
Európskym podporným azylovým úradom (EASO) z decembra 2014, z ktorej vyplýva rôzny prístup
členských štátov pri posudzovaní jednotlivcov ako nebezpečných pre spoločnosť.

10. Ďalej poukázal na to, že je plne preukázaná sťažovateľova zodpovednosť za činy, ktoré
nebezpečenstvo pre spoločnosť môžu predstavovať. Žalovaný vyhodnotil, že samotné vylúčenie bude
adekvátne nebezpečenstvu hroziacemu v prípade návratu do krajiny, nakoľko mu nehrozia konkrétne
problémy súvisiace s individuálnymi dôvodmi, ale iba výlučne hrozba neselektívneho násilia z dôvodu
pretrvávajúcej občianskej vojny. Tento stav ohrozuje všetkých obyvateľov Damašku. Ochrana osoby
znamenajúcej nebezpečenstvo pre spoločnosť pred náhodným útokom preto nemôže byť postavená na
rovnakú výšku ako ochrana spoločnosti. S odkazom na jeho výpis z registra trestov Sýrie je tvrdenie o
prenasledovaní sýrskymi štátnymi orgánmi nepravdivé.

11. Žalovaný uviedol, že azylové konanie nie je konaním, ktoré samo osebe zakladá vyhostenie do
krajiny pôvodu. Právo na azyl a doplnkovú ochranu nie je zahrnuté medzi práva a slobody, ktoré sú
obsiahnuté v texte Dohovoru. Tiež uviedol, že nie je povinnosťou žalovaného skúmať opodstatnenosť
trestného stíhania.



II.
Konanie na Krajskom súde

12. Sťažovateľ podal proti preskúmavanému rozhodnutiu na Krajský súd v Košiciach správnu žalobu vo
veci azylu podľa Štvrtej hlavy Tretej časti zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len
„S.s.p.“) s nasledujúcimi žalobnými bodmi (§ 182 ods. 1 písm. e/ S.s.p.):
- nesúhlasí so záverom žalovaného o existencii dôvodov na neposkytnutie doplnkovej ochrany podľa §
l3e ods. 2 písm. e) zák. č. 480/2002 Z.z.;
- v rozsudkoch sp.zn. 1Sžak/4/2017 a 1Sža/18/2010 išlo o osoby, ktorých nebezpečenstvo pre
spoločnosť bolo ustálené na základe právoplatných rozhodnutí súdov o tom, že tieto spáchali trestný čin,
menili miesta svojho pobytu, svoje výpovede, nespolupracovali so žalovaným, ani s orgánmi činnými v
trestnom konaní;
- trestné konanie je v štádiu podanej obžaloby, spolupracuje so žalovaným, ako aj s orgánmi činnými
v trestnom konaní a súdom, poskytuje im vysvetlenia, zúčastňuje sa procesných úkonov, vedie
usporiadaný rodinný život, je riadne zamestnaný, zotrváva na území Slovenskej republiky a čaká na
výsledok trestného konania;
- nepriznanie sa k spáchaniu skutkov, z ktorých je obvinený a trvanie na svojej nevine, nemožno
vyhodnocovať ako nespoluprácu;
- v zmysle listu Slovenskej informačnej služby (ďalej „SIS“) zo dňa 17.07.2017, táto nedisponuje
informáciami, podľa ktorých by bolo možné sťažovateľa považovať za nebezpečného pre spoločnosť
- v rozsudku sp.zn. 1Sžak/4/2017 bol bezpečnostný záujem Slovenskej republiky odôvodnený aj s
poukazom na vyjadrenie SIS;
- žalovaný sa s tvrdením manželky žalobcu uvedeným vo vyjadrení zo dňa 10.11.2016 opätovne
nezaoberal;
- žalovaný opätovne nedostatočne zistil skutkový stav veci;
- podľa rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) v prípade C. G. a ostatní proti
Bulharsku (rozsudok z 24.04.2018) je posúdenie zapojenia sťažovateľa do obchodu s narkotikami ako
ohrozenie národnej bezpečnosti bez ohľadu na závažnosť tohto činu a nepriaznivé následky, ktoré majú
drogy na spoločnosť, nad rámec významu tohto pojmu;
- poukázal na potrebu uplatnenia zásady „benefit of doubt“;
- výpis z registra trestov obsahuje iba informácie o právoplatných odsúdeniach, nie o tom, či je voči
sťažovateľovi vedené trestné stíhanie;
- nesúhlasil s tvrdením žalovaného, že pokiaľ ide o záväzky SR v oblasti ochrany ľudských práv, tak
článok 3 Dohovoru v súvislosti s vyhostením osôb sa nemôže vykladať v súvislosti s rozhodovaním o
azyle, respektíve doplnkovej ochrany;
- žalovaný sa nezaoberal dopadom rozhodnutia na záujmy maloletých detí;

13. Krajský súd v Bratislave v konaní podľa ust. § 207 a nasl. S.s.p. pri neformálnom posudzovaní žaloby
(§ 206 ods. 3 S.s.p.) zistil, že sťažovateľovi nebolo možné vyhovieť z nasledujúcich dôvodov:
- termín pojednávania v trestnom konaní, vedenom voči sťažovateľovi na Okresnom súde Humenné pod
sp. zn. 3T/173/2016, je nariadený na deň 31.05.2018;
- v zmysle Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/95/EÚ z 13.12.2011 o normách pre
oprávnenie štátnych príslušníkov tretej krajiny alebo osôb bez štátneho občianstva mať postavenie
medzinárodnej ochrany, o jednotnom postavení utečencov alebo osôb oprávnených na doplnkovú
ochranu a o obsahu poskytovanej ochrany (ďalej len „Kvalifikačná smernica“) postačujú pre naplnenie
podmienky vylúčenia z oprávnenia poskytnúť doplnkovú ochranu už samotné domnienky, že osoba,
ktorej má byť doplnková ochrana poskytnutá, predstavuje nebezpečenstvo pre spoločnosť alebo
bezpečnosť členského štátu, v ktorom je prítomná;
- ustanovenie § 13c ods. 2 písm. e) zák. č. 480/2002 Z.z. predpokladá pre neposkytnutie doplnkovej
ochrany už len samotné dôvodné podozrenie, že žiadateľ predstavuje nebezpečenstvo pre spoločnosť;
- skutočnosť, že bola voči sťažovateľovi podaná obžaloba a prebieha konanie o vyslovení jeho viny,
či neviny, postačuje na prijatie záveru, že v jeho prípade existujú vážne dôvody sa domnievať, že
predstavuje nebezpečenstvo pre spoločnosť;
- z právnej kvalifikácie zločinu prevádzačstva podľa § 355 ods. 2 Trestného zákona pramení jeho vysoký
stupeň nebezpečenstva pre spoločnosť;
- použitie vylučovacej klauzuly by nebolo možné vylúčiť len na základe výpovede manželky sťažovateľa,
keďže táto bola použitá vzhľadom aj na už podanú obžalobu a skutky mu kladené za vinu;



- výpoveď jeho manželky nepochybne bude zohľadnená zo strany súdu rozhodujúceho o jeho vine a
treste, avšak tieto nič nemôžu zmeniť na skutočnosti; že bola voči sťažovateľovi podaná obžaloba;
- neprichádza do úvahy použitie zásady „benefit of doubt“, nakoľko podanie obžaloby, vedenie trestného
konania a z toho plynúci záver žalovaného o nebezpečenstve sťažovateľa pre spoločnosť a použitie
vylučovacej klauzuly nemožno spájať s pochybnosťami o jeho vine;
- azyl ani doplnkovú ochranu, nemožno udeliť, resp. poskytnúť len z dôvodu zachovania rodinného a
súkromného života účastníka konania bez splnenia zákonných atribútov vyžadovaných pre udelenie,
resp. poskytnutie doplnkovej ochrany;
- z rozhodnutí ESĽP vyplýva, že zmluvné štáty Dohovoru majú záväzok nevyhostiť osobu do krajiny, kde
môže byť vystavená riziku zaobchádzania, ktoré je v rozpore s článkom 3 Dohovoru. V danom prípade
však predmetom súdneho preskúmavania nebolo rozhodnutie o vyhostení sťažovateľa, ale rozhodnutie
žalovaného o neposkytnutí doplnkovej ochrany;
III.
Konanie na kasačnom súde

A)
14. Proti rozsudku krajského súdu sťažovateľ v zákonnej lehote podal kasačnú sťažnosť z dôvodu podľa
§ 440 ods. 1 písm. g) S.s.p., t.j. krajský súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci.

15. Sťažovateľ v nasledujúcich sťažnostných bodoch v súlade s § 445 ods. 1 písm. c) S.s.p. najmä
uviedol, že
- nesúhlasí so záverom krajského súdu, o tom, že prebiehajúce trestné konanie postačuje na prijatie
záveru o nebezpečnosti sťažovateľa pre spoločnosť;
- trestné konanie sa po takmer troch rokoch nachádza stále v štádiu podanej obžaloby;
- spáchanie skutku, z ktorého je obžalovaný popiera a chce svoju nevinu preukázať;
- počas administratívneho konania spolupracoval so žalovaným, orgánmi činnými v trestnom konaní,
ako aj súdom, poskytoval im náležité vysvetlenia, zúčastňoval sa procesných úkonov, vedie usporiadaný
rodinný život, je riadne zamestnaný, zotrváva na území Slovenskej republiky a čaká na výsledok
trestného konania;
- rozhodovacia prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (sp. zn. 1Sžak/18/2010 a sp. zn.
1Sžak/4/2017) sa týkala žiadateľov o azyl, ktorých nebezpečenstvo pre spoločnosť bolo ustálené na
základe právoplatných rozhodnutí súdov o tom, že tieto osoby spáchali trestný čin, menili miesta svojho
pobytu, taktiež svoje výpovede, nespolupracovali so žalovaným, ani s orgánmi činnými v trestnom
konaní;
- krajský súd, ani žalovaný nebrali do úvahy rozhodnutia a dôkazy, ktoré svedčili v prospech sťažovateľa,
ako vyjadrenie jeho manželky zo dňa 10.11.2016 (vysvetlenie, za akým účelom došlo k prevzatiu
dokladov), list Slovenskej informačnej služby zo dňa 17.07.2017 a výpis z registra trestov z krajiny
pôvodu zo dňa 30.03.2014;
- poukázal na závery, obsiahnuté v rozsudku SD EÚ zo dňa 02.05.2018 v spojených veciach C-331/16 a
C-366/16 (bod 52), týkajúce sa výkladu ustanovení smernice Európskeho parlamentu a Rady 2004/38/
ES z 29. apríla 2004 (č.l. 27 ods. 2) a kvalifikačnej smernice, podľa ktorých, má sťažovateľ za to, že
opatrenia, ktoré členské štáty odôvodňujú dôvodmi verejného poriadku alebo verejnej bezpečnosti sa
môžu prijať iba vtedy, ak sa po individuálnom posúdení zo strany príslušných vnútroštátnych orgánov
ukáže, že správanie dotknutej osoby predstavuje dostatočne závažné nebezpečenstvo spoločnosť;
- žalovaný mal aplikovať zásadu „benefit of doubt“ v súvislosti s posúdením, či správanie sa sťažovateľa
predstavuje skutočnú, existujúcu a dostatočne vážnu hrozbu, ktorá odôvodňuje aplikáciu ustanovenia
§ 13c ods. 2 písm. e) zák. č. 480/2002 Z.z.

16. Záverom sťažovateľ navrhol, aby kasačný súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že preskúmavané
rozhodnutie zrušuje a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie. Zároveň požiadal o priznanie náhrady
trov právneho zastúpenia.

B)
17. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti zo dňa 06.06.2018 najmä uviedol, že:
- výklad čl. 27 ods. 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2004/38/ES, poskytnutý SD EÚ (na ktorý
sťažovateľ poukázal), nie je možné aplikovať na predmetný prípad, nakoľko nejde o predchádzajúce
vylúčenie z medzinárodnej ochrany a následné posudzovanie nebezpečnosti pre spoločnosť;
- žalovaný postupoval spôsobom, ktorý je uvedený v citovanom rozhodnutí SD EÚ;



- aplikácia zásady „benefit of doubt“ prichádza do úvahy v prípadoch výpovedí žiadateľov, ktorí aj napriek
určitým nezrovnalostiam vykazujú konzistentnú dejovú líniu;
- posúdenie akýchkoľvek pochybností o vine sťažovateľa prináleží príslušnému súdu;
- poukazuje na závery rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sža/18/2010 ako aj
rozsudku Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5Saz/2/2016;
- v zmysle judikatúry ESĽP je bezpečnostný záujem nadradený nad ochranou súkromných práv
jednotlivcov;

18. Žalovaný nepovažoval námietky sťažovateľa za opodstatnené a uviedol, že ide o rovnaké dôvody, na
základe ktorých už podal správnu žalobu. Záverom navrhol, aby kasačný súd podanú kasačnú sťažnosť
zamietol.

III.
Právny názor kasačného súdu

19. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 S.s.p.)
predovšetkým postupom podľa § 452 ods. 1 v spojení s § 439 S.s.p. preskúmal prípustnosť kasačnej
sťažnosti a z toho vyplývajúce možné dôvody jej odmietnutia. Po zistení, že kasačnú sťažnosť podal
sťažovateľ v lehote včas (§ 443 ods. 1 S.s.p.) s prihliadnutím na neformálnosť posudzovania kasačnej
sťažnosti (§  453 ods. 2 v spojení s § 206 ods. 3 S.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu
spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu, a jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z.
o súdoch) dospel k záveru, že napadnutý rozsudok Krajského súdu v Košiciach je potrebné zmeniť tak,
ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia (§ 462 ods. 2 S.s.p.).

20. Rozhodol v lehote vymedzenej v ustanovení § 458 ods. 1 S.s.p. bez nariadenia pojednávania (§ 455
S.s.p.) s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej
stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 14. augusta 2018
(§ 137 ods. 4 v spojení s § 452 ods. 1 S.s.p.).

21. V predmetnej veci žalovaný preskúmavaným rozhodnutím v zmysle § 20 ods. 3 a § 13c ods. 2
písm. e) zák. č. 480/2002 Z.z., t.j. aplikujúc tzv. vylučovaciu klauzulu, nepredĺžil sťažovateľovi doplnkovú
ochranu.

Podľa § 13c ods. 2 písm. e) zák. č. 480/2002 Z.z. ministerstvo ďalej neposkytne doplnkovú ochranu, ak
je dôvodné podozrenie, že žiadateľ predstavuje nebezpečenstvo pre spoločnosť.

22. Vylučovacie klauzuly sú taxatívne vymedzené v čl. 12 (vo vzťahu k azylu) a v čl. 17 (vo vzťahu k
doplnkovej ochrane) kvalifikačnej smernice, ako aj (pokiaľ ide o konkrétny dôvod, žalovaným aplikovaný
dôvod) v citovanom ustanovení § 13c ods. 2 písm. e) zák. č. 480/2002 Z. z., ktoré žalovaný na prípad
navrhovateľa aplikoval.

23. Na prvom mieste kasačný súd považoval za potrebné zdôrazniť, že podstata vylúčenia spočíva v
tom, že správny orgán najskôr ustáli, že žiadateľ spĺňa požiadavky na poskytnutie doplnkovej ochrany,
a až následne žiadateľa na základe vylučujúcich klauzúl vylúči z poskytnutia doplnkovej ochrany. Najmä
pri aplikácii tohto dôvodu vylúčenia z doplnkovej ochrany je najprv potrebné preskúmať prítomnosť
reálnej hrozby vážneho bezprávia podľa toho, ako je toto vymedzené zákonodarcom v § 2 písm. f)
zák. č. 480/2002 Z.z. Správny orgán môže iba cestou podrobného objasnenia skutkových okolností
konkrétneho prípadu žiadosti o azyl vyhodnotiť, či vylúčenie z doplnkovej ochrany bude nebezpečenstvu
hroziacemu v prípade návratu do krajiny pôvodu adekvátne.

24. Žalovaný po posúdení dôvodov pre predĺženie doplnkovej ochrany zistil, že bezpečnostná situácia
v krajine pôvodu je v súčasnosti nestabilná, poznačená občianskou vojnou, množstvom vysídlených
obyvateľov a obrovskými stratami na ľudských životoch. Preto sa priklonil k záveru, že by sa sťažovateľ
mohol v krajine pôvodu stať obeťou vážneho bezprávia. Tieto závery sťažovateľ nenapádal. Predmetom
sporu bola následná aplikácia dôvodu pre neposkytnutie doplnkovej ochrany podľa § l3c ods. 2 písm.
c) zák. č. 480/2002 Z.z., t.j. že je dôvodné podozrenie, že sťažovateľ predstavuje nebezpečenstvo pre
spoločnosť.



25. Z preskúmavaného rozhodnutia vyplynulo, že žalovaný svoj záver založil na (v tom čase)
prebiehajúcom trestnom konaní pre zločin prevádzačstva podľa § 355 ods. 2 písm. b) Trestného
zákona, spáchaný v štádiu prípravy spolupáchateľstvom. Opísal spôsob spáchania skutku s manželkou
sťažovateľa a uviedol, že disponuje dôkaznými prostriedkami o sťažovateľovom konaní. Tiež poukázal
na to, že je plne preukázaná sťažovateľova zodpovednosť za činy, ktoré nebezpečenstvo pre spoločnosť
môžu predstavovať, ich spáchanie popiera, nespolupracuje v trestnom konaní, svoje konanie nikdy
neoľutoval. Záverom uviedol, že tvrdenie o tom, že po sťažovateľovi pátrajú sýrske štátne orgány je s
ohľadom na vydanie výpisu z registra trestov jeho bratovi v čase, kedy sa sťažovateľ nachádzal mimo
Sýrie, nepravdivé a vykonštruované, čo tiež svedčí o nedôveryhodnosti jeho osoby.

26. V prejednávanej právnej veci vyplynulo, že žalovaný riadne zistil skutkový stav veci, najmä zaobstaral
a do spisu založil dokumenty opisujúce činy, pre ktoré je sťažovateľ s jeho manželkou trestne stíhaný.
Avšak so záverom žalovaného, že sťažovateľ je osobou, u ktorej je dôvodné podozrenie, že predstavuje
nebezpečenstvo pre spoločnosť, sa kasačný súd nestotožnil.

Podľa čl. 17 ods. 1 písm. d) Kvalifikačnej smernice štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez
štátneho občianstva sú vylúčení z oprávnenia na doplnkovú ochranu, ak existujú vážne dôvody
domnievať sa že predstavujú nebezpečenstvo pre spoločnosť alebo bezpečnosť členského štátu, v
ktorom sú prítomní.

27. Je nepochybné, že príslušný správny orgán (žalovaný) môže uplatniť tzv. vylučovacie klauzuly až
po tom, ako v každom jednotlivom prípade vykoná posúdenie konkrétnych jemu známych skutočností,
s cieľom určiť, či existujú vážne dôvody domnievať sa, že sa na činy spáchané dotknutou osobou, ktorá
by ináč spĺňala kritériá na poskytnutie doplnkovej ochrany, vzťahuje niektorý z dôvodov vylúčenia.

28. V tejto súvislosti kasačný súd (berúc na zreteľ osobitosti prejednávaného prípadu) poukazuje na
niektoré závery SD EÚ v rozsudku z 2. mája 2018, v spojených veciach K. a H.F. (C-331/16 a C-366/16,
EU:C:2018:296, bod 65 a 66), na ktoré sa odvolával sťažovateľ. Z týchto vyplynula, pre prijatie opatrení z
dôvodov verejného poriadku alebo verejnej bezpečnosti, potreba komplexne a individuálne posudzovať
osobné správanie daného jednotlivca, t.j. povahu a závažnosť trestných činov alebo konaní, ktoré sú mu
vytýkané, čas, ktorý uplynul od ich spáchania, existenciu, či neexistenciu odsúdenia, následné správanie
jednotlivca a pod. Napokon obdobný postoj k hodnoteniu osoby, avšak na účely aplikácie vylučovacej
klauzuly, zaujal  kasačný súd v rozsudku pod sp.zn. 1Sžak/4/2017.

29. V predmetnej veci sa kasačný súd stotožnil so závermi správneho orgánu o potrebe aplikácie
vylučovacej klauzuly avšak zohľadnil existenciu ďalších, pre komplexné vyhodnotenie osoby žiadateľa,
relevantných  skutočností (zavádzanie štátnych orgánov, podanie žiadosti o medzinárodnú ochranu v
iných členských štátoch v čase, keď bola dotknutej osobe poskytnutá doplnková ochrana a uvádzanie
odlišných identít, vyjadrenie SIS), ktoré v kombinácii s jeho odsúdením za spáchanie zločinu poskytovali
dostatočný obraz o danej osobe, ako nebezpečnej pre spoločnosť. Bolo teda zrejmé, že v citovanom
prípade správny orgán svoj záver o nebezpečenstve pre spoločnosť nezaložil len na trestnej činnosti,
ktorú žiadateľ páchal.

30. V prejednávanej právnej veci sa záver žalovaného opieral predovšetkým o skutočnosť trestného
stíhania sťažovateľa za spáchanie trestného činu prevádzačstva. Pokiaľ žalovaný uvádzal aj ďalšie
dôvody t.j. popieranie spáchania trestného činu, bližšie neidentifikovaná nespolupráca v trestnom
konaní a neoľutovanie svojho konania, tieto kasačný súd nemohol prijať ako okolnosti prispievajúce k
dôvodnosti podozrenia, že sťažovateľ predstavuje nebezpečenstvo pre spoločnosť.

31. Podľa čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky: „Každý, proti komu sa vedie trestné konanie,
sa považuje za nevinného,  kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu“.
Spomenutý článok ústavy zaručuje základné právo na prezumpciu neviny každému, proti komu sa vedie
trestné konanie. Tohto práva sa môže dovolávať každá osoba, voči ktorej je vedené trestné konanie, a to
voči orgánom činným v trestnom konaní a súdom, ako aj voči iným subjektom mimo trestného konania.

32. Zákaz sebaobviňovania, vyplývajúci z § 121 ods. 1 Trestného poriadku možno definovať tak, že
ide o právo podozrivej, či obvinenej osoby na to, aby nebola žiadnym spôsobom nútená k priznaniu,
respektíve k poskytnutiu dôkazov, ktoré by ju mohli usvedčiť, či akýmkoľvek spôsobom spojiť s trestným



činom. S ohľadom na vyššie spomínaný zákaz sebaobviňovania, ako aj prezumpciu neviny, je podľa
kasačného súdu v štádiu prebiehajúceho trestného konania nelogické a zároveň neprípustné vytýkať
sťažovateľovi nepriznanie sa k spáchaniu trestného činu a neoľutovanie jeho konania, resp. tieto ďalej
hodnotiť ako skutočnosti majúce negatívny dopad na hodnotenie jeho osoby.

33. Pokiaľ ide o tvrdenú nespoluprácu v trestnom konaní, túto žalovaný bližšie v preskúmavanom
rozhodnutí neopísal, resp. pokiaľ túto odvodzoval z nepriznania sa k spáchaniu trestného činu a
neoľutovania tohto konania, s odkazom na vyššie uvedené závery bolo takéto tvrdenie neprijateľné.
Skutočnosti uvedené v konaní o udelenie azylu v zápisnici pod číslom: ČAS:MU-258/PO-Ž-2014,
vzhľadom na časový odstup ako aj skutočnosť, že nebola preukázaná snaha sťažovateľa takýmto
spôsobom zavádzať štátne orgány, kasačný súd nepovažoval za relevantný. Napokon uvedené tvrdenia
nie sú v rozpore s tými, ktoré sťažovateľ aj naďalej uvádzal v zápisnici ČAS: MU-PO-140/2015-Ž zo
dňa 15.10.2015.

34. Naopak, z administratívneho spisu vyplynulo, že Slovenská informačná služba listom zo dňa
17.07.2017 informovala žalovaného o tom, že nedisponuje informáciami, na základe ktorých by bolo
možné sťažovateľa odôvodnene považovať za nebezpečného pre bezpečnosť Slovenskej republiky a
pre spoločnosť. Tiež z obsahu obžaloby 1Pv 345/15/7702-58 zo dňa 09.11.2016 vyplynulo, že sťažovateľ
nemá v odpise registra trestov žiadny záznam, v mieste pobytu požíva dobrú povesť, bola u neho zistená
poľahčujúca skutočnosť, t.j. že doposiaľ viedol riadny život a priťažujúce okolnosti u neho zistené neboli.

35. Zároveň je potrebné prihliadnuť na podstatnú skutočnosť, že v čase rozhodovania krajského súdu (a
teda aj v čase vydania preskúmavaného rozhodnutia) nebolo relevantným spôsobom rozhodnuté o vine
sťažovateľa. Bez ohľadu na dôkaznú situáciu v prebiehajúcom trestnom konaní, už samotná skutočnosť,
že navrhovateľ v danom čase nebol právoplatne odsúdený za spáchanie trestného činu, vo významnej
miere spochybňuje opodstatnenosť aplikácie ust. § 13c ods. 2 písm. e) zák. č. 480/2002 Z.z..

36. Záver žalovaného o dôvodnom podozrení, že žiadateľ predstavuje nebezpečenstvo pre spoločnosť,
ustálený v štádiu prebiehajúceho trestného konania, s prihliadnutím na vyššie uvedené dôvody,
kasačný súd vyhodnotil ako neopodstatnený. Keďže  žalovanému nebolo možné vytýkať nedostatočne
zistený skutkový stav veci, na základe informácií vyplývajúcich z administratívneho spisu, ako aj
preskúmavaného rozhodnutia dospel kasačný súd k názoru, že za daných skutkových okolností
(prezumpcia neviny, sťažovateľ viedol riadny život, starostlivosť o deti, vyjadrenie SIS) bolo hodnotenie
osoby sťažovateľa na účely aplikácie vylučovacej klauzuly nedôvodné.

37. Uvedené dôvody považoval kasačný súd za dostatočné pre rozhodnutie vo veci preto sa ďalšími
námietky sťažovateľa osobitne podrobnejšie nezaoberal.

V.

38. Kasačný súd na základe vyššie uvedených dospel k záveru o potrebe zmeniť napadnutý rozsudok
krajského súdu v zmysle § 462 ods. 2 v spojení s § 457 ods. 1 S.s.p. tak, ako je uvedené vo výrokovej
časti tohto rozsudku.

Podľa § 462 ods. 2 S.s.p. ak kasačný súd dospeje k záveru, že napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej
správy nie je v súlade so zákonom, a krajský súd žalobu zamietol, môže rozhodnutie krajského súdu
zmeniť tak, že zruší rozhodnutie orgánu verejnej správy a vec mu vráti na ďalšie konanie.

39. O nároku na náhradu trov konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 2 v spojení s § 167 ods.
1 a § 175 ods. 1 S.s.p. tak, že sťažovateľovi, ako úspešnému účastníkovi konania o kasačnej sťažnosti,
trovy tohto konania priznal. V zmysle § 175 ods. 2 S.s.p. v spojení s dôvodovou správou k § 467 S.s.p.
(teleologický výklad) o výške náhrady trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením krajského
súdu.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku riadny opravný prostriedok  n i e   j e   prípustný.