{"guid": "ec1e47ff-1867-4a5f-b68d-a3331a8ae900:81161fd7-61d9-4769-a667-da485eb992b2", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2018:7017200375.1", "spisova_znacka": "10Sžak/17/2017", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sžak/17/2017 z 16. 1. 2018", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 16. januára 2018, sp. zn. 10Sžak/17/2017, ECLI:SK:NSSR:2018:7017200375.1", "identifikacne_cislo": "7017200375", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Elena Berthotyová", "sudca_id": 131, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-elena-berthotyova-131", "datum_vydania": "2018-01-16", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Zmenené"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2002/480/#paragraf-9", "nazov": "§ 9 zákona č. 480/2002 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2002/480/#paragraf-9", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/480-2002/paragraf-9"}, {"iri": "/SK/ZZ/2002/480/#paragraf-13.odsek-1", "nazov": "§ 13 ods. 1 zákona č. 480/2002 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2002/480/#paragraf-13.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/480-2002/paragraf-13"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2002/480#paragraf-9", "/SK/ZZ/2002/480#paragraf-13"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/81161fd7-61d9-4769-a667-da485eb992b2", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2018:7017200375.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2018:7017200375.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2018:7017200375.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n10Sžak/17/2017\n7017200375\n16. 01. 2018\nJUDr. Elena Berthotyová\nECLI:SK:NSSR:2018:7017200375.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako kasačný súd v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr.\nEleny Berthotyovej, PhD. a členiek senátu JUDr. Zuzany Ďurišovej a JUDr. Jany Hatalovej, PhD. v\nprávnej veci sťažovateľa (pôvodne žalobcu): V., nar. XX.XX.XXXX v C., štátna príslušnosť Líbya, toho\nčasu miesto pobytu: B., zastúpený mimovládnou organizáciou - Občianske združenie Marginal, Mlynské\nLuhy 3, Bratislava, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky Migračný úrad, Pivonková\nč. 6 v Bratislave, o správnej žalobe vo veci azylu z 16.05.2017 o preskúmanie rozhodnutia žalovaného\nČAS: MU-PO-3-12/2017-Ž zo dňa 10. apríla 2017, o kasačnej sťažnosti sťažovateľa proti právoplatnému\nrozsudku Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5Saz/8/2017-95 zo dňa 11. augusta 2017, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5Saz/8/2017-95 zo dňa\n11. augusta 2017 m e n í tak, že rozhodnutie žalovaného ČAS: MU-PO-3-17/2017-Ž zo dňa 10. apríla\n2017 v časti o neudelení azylu z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.\nSťažovateľovi nárok na náhradu trov konania p r i z n á v a .\nodôvodnenie:\nI.\nPriebeh a výsledky administratívneho konania\n1. Rozhodnutím ČAS: MU-PO-3-17/2017-Ž zo dňa 10. apríla 2017 žalovaný podľa § 13 ods. 1 zákona\nč. 480/2202 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o azyle“) neudelil\nsťažovateľovi azyl podľa § 13a a § 20 ods. 4 zákona o azyle poskytol sťažovateľovi doplnkovú ochranu\nna dobu jedného roka odo dňa nadobudnutia právoplatnosti tohto rozhodnutia.\n2. Preskúmavané rozhodnutie vychádza zo zistenia, že sťažovateľ počas povoleného pobytu na území\nSR požiadal dňa 10.01.2017 pred pracovníkmi Oddelenia azylu PZ Humenné o udelenie azylu alebo o\nposkytnutie doplnkovej ochrany z dôvodu vojnových nepokojov v Líbyi a kvôli zdravotným problémom\njeho syna, ktorý na území SR podstúpil zákrok srdca a na ďalší sa pripravuje.\n3. Sťažovateľ pricestoval na územie SR legálne v októbri 2010, pričom získal povolenie na prechodný\npobyt za účelom štúdia na Technickej univerzite v Košiciach, ktoré mu platilo do 30.06.2017, ktoré ho\nzároveň oprávňovalo aj pracovať.\n4. Vo vstupnom pohovore dňa 24.01.2017 sťažovateľ uviedol, že v krajine pôvodu absolvoval základnú\naj strednú školu a od roku 1994 pokračoval v štúdiu na ekonomickej fakulte odbor manažment na\nŠtátnej univerzite v meste Káhira, Egypt, kde štúdium nedokončil, nakoľko v roku 1997 vycestoval do\nVeľkej Británie za štúdiom, kde štúdium ukončil magisterskou skúškou v roku 2007. Po skončení štúdia\npôsobil ako školiaci pracovník v zahraničnej firme CKG v meste C., ale nakoľko chcel pokračovať v\ndoktorandskom štúdiu, vrátil sa v roku 2009 do Veľkej Británie avšak nebol prijatý na tento typ štúdia a\nrozhodol sa v tom istom roku vycestovať do SR, kde dostal možnosť študovať na Technickej univerzite\n\nv Košiciach, kde v novembri 2016 štúdium ukončil a získal titul PhD. V októbri 2008 sa oženil a počas\nmanželstva sa mu narodili syn H., dcéra Y., dcéra T., pričom manželka aj deti sú na území SR legálne.\nŠtúdium na území SR mu financovala Líbyjská ambasáda v Bratislave.\n5. Sťažovateľ ako prvý dôvod prečo požiadal o poskytnutie medzinárodnej ochrany uviedol nepokojnú\nsituáciu v Líbyi, boje rôznych militantných skupín o moc s poukazom na chaotickú situáciu, ako aj to, že\ntam nie je bezpečná situácia pre život a vysoké náklady na živobytie a zdravotnú starostlivosť. Druhý\ndôvod, ktorý sťažovateľ uviedol bolo, že jeho syn má zdravotné problémy, v máji 2015 bol v Bratislave\noperovaný na srdce, o dva roky, teda v roku 2017 sa mal podrobiť ďalšej operácii, pričom zdravotný stav\njeho syna je vážny a v prípade návratu do Líbye by bol jeho život v ohrození. Politicky sa v krajine pôvodu\nneangažoval, ani neuviedol že by mal počas pobytu v krajine pôvodu problémy so štátnymi orgánmi\nalebo inými skupinami alebo obyvateľstvom. Iné dôvody svojej žiadosti sťažovateľ neuviedol.\n6. Žalovaný poukazoval na to, že do konania zabezpečil prostredníctvom Odboru dokumentaristiky\na zahraničnej spolupráce najaktuálnejšie informácie o bezpečnostnej situácii v Líbyi, ako aj o\ndostupnosti zdravotnej starostlivosti občanov Líbye na jej území. Zdôraznil, že počas konania objektívne\nvyhodnotil a komplexne posúdil všetky skutočnosti ktoré sťažovateľ uviedol, pričom v jeho prípade\nnebola preukázaná opodstatnenosť jeho obáv z prenasledovania z rasových, národnostných alebo\nnáboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej\nsociálnej skupine tak, ako to vyplýva zo Ženevskej konvencie z roku 1951. Azyl je špecifickým právnym\ninštitútom, na základe ktorého sa poskytne adekvátna ochrana len tej fyzickej osobe, ktorá spĺňa\nzákonom stanovené podmienky, teda opodstatnené obavy pred reálne prebiehajúcou perzekúciou\nosôb, ktoré majú určité presvedčenie a to buď zo strany štátu alebo neštátnych pôvodcov, pričom\nžalovaný dospel k záveru, že v prípade sťažovateľa k uvedenému nedošlo. Sťažovateľove obavy z\nnávratu do krajiny pôvodu súvisia ako s nepriaznivou bezpečnostnou situáciou, tak aj situáciou ohľadne\nobavy o život jeho syna. Z jeho výpovede je zrejmé, že v krajine pôvodu nečelil absolútne žiadnym\nproblémom zo strany štátu, ktoré by mohlo byť považované za prenasledovanie v zmysle § 2 písm.\nd) zákona o azyle, kedy sa prenasledovaním rozumie závažné alebo opakované konanie spôsobujúce\nvážne porušovanie základných ľudských práv alebo súbeh rôznych opatrení, ktorý postihuje jednotlivca\npodobným spôsobom. Dôvodmi, ktorými sťažovateľ odôvodnil svoju žiadosť, je nestabilná bezpečnostná\nsituácia v Líbyi a nepriaznivý zdravotný stav jeho syna, ktoré nemajú nič spoločné s dôvodmi pre udelenie\nazylu v zmysle § 8 zákona o azyle. Rovnako sťažovateľ nevykonával žiadnu politickú činnosť, pre ktorú\nby mohol byť prenasledovaný, krajinu pôvodu opustil legálnym spôsobom letecky na vlastný cestovný\npas, dokonca Líbya prostredníctvom svojej ambasády v Bratislave dlhodobo financovala jeho štúdium,\nako aj bežný život na území SR. Nečelil teda žiadnemu konaniu, ktoré by mohlo byť subsumované pod\npojem prenasledovanie a nemožno v jeho prípade hovoriť ani o prenasledovaní v zmysle § 8 zákona o\nazyle z čoho vyplýva, že objektívne nebol vystavený žiadnemu prenasledovaniu zo strany štátu v zmysle\nzákona o azyle, či Ženevskej konvencie. Možno konštatovať, že sťažovateľ nečelil žiadnemu takému\nkonaniu ani zo strany neštátnych pôvodcov, ktoré by mohlo byť považované za prenasledovanie v zmysle\n§ 8 zákona o azyle, respektíve Ženevskej konvencie. Keďže v prípade sťažovateľa neboli preukázané\nopodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z\ndôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine a ani to,\nže vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do Líbye, respektíve nepreukázalo sa, že\nby bol v Líbyi prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd, žalovaný dospel k názoru, že\nsťažovateľova situácia nie je z hľadiska použitia inštitútu azylu ako poskytnutie najvyššej formy právnej\nochrany zo strany SR cudziemu štátnemu príslušníkovi adekvátna, preto dôvody jeho žiadosti vzhľadom\nna vyššie uvedené považoval za irelevantné z hľadiska udelenia azylu.\n7. Žalovaný na základe toho, že v priebehu konania nebolo ničím preukázané, že voči žiadateľovi bolo\nvyvíjané závažné alebo opakované konanie spôsobujúce ohrozenie života alebo slobody alebo iné\nkonanie spôsobujúce psychický nátlak na jeho osobu vykonávané, podporované alebo trpené oficiálnymi\nštátnymi orgánmi Líbye a ani nebola preukázaná opodstatnenosť obáv z prenasledovania v zmysle\nzákona o azyle, dospel k záveru, že v sťažovateľovom prípade neboli splnené zákonné podmienky v\nzmysle § 8 zákona o azyle pre udelenie azylu na území SR a preto rozhodol, že mu azyl podľa § 13\nods. 1 zákona o azyle na území SR neudelil.\n8. Rovnako vo svojom rozhodnutí žalovaný poukázal na to, že sťažovateľ je na území SR od roku\n2010, ale o udelenie medzinárodnej ochrany požiadal až v roku 2017, teda po siedmych rokoch pobytu,\npričom poukázal na to, že zákon o azyle neurčuje žiadnu lehotu, v ktorej má žiadateľ o azyl požiadať,\ni keď udelenie azylu podľa § 8 zákona o azyle je viazané objektívne na prítomnosť prenasledovania\nako skutočnosti definovanej v § 2 písm. d) zákona o azyle alebo na dôvodné obavy zo skutočností\ndefinovaných v § 2 písm. d) zákona o azyle, v oboch prípadoch v dobe podania žiadosti o azyl, teda\n\nspravidla v dobe bezprostredne nasledujúcej po odchode z krajiny pôvodu, výnimkou sú žiadatelia „sur\nplace“ (namieste), pretože o žiadateľa („sur place“) ide vtedy, keď osoba, ktorá v okamžiku odchodu\nz krajiny pôvodu nebola utečencom, ale stala sa ním neskôr v dôsledku okolností, ktoré nastali v\ndobe jej neprítomnosti. Rozsudok NS SR sp. zn. 1Sža/l7/2008 zo dňa 19.08.2008 (čo nie je v prípade\nsťažovateľa).\n9. Rovnako poukázal žalovaný aj na to, že v prípade sťažovateľa neprichádza do úvahy udelenie azylu\nna účel zlúčenia rodiny podľa § 10.\n10. Žalovaný sa takisto zaoberal aj možnosťou udelenia azylu podľa § 9 zákona o azyle, pričom uviedol,\nže zákon výslovne neukladá povinnosť správnemu orgánu uviesť do výroku rozhodnutia aj výrok o\nneudelení azylu z humanitných dôvodov podľa § 9 zákona o azyle, lebo nejde o nárok, o ktorom musí\nrozhodnúť správny orgán ex lege, ale o výsledok správneho uváženia, ktorý nie je preskúmateľný\nsúdom. Žalovaný vysvetlil, že v prípade takzvaného humanitného azylu ide o medzinárodnú ochranu\nsui generis poskytovanú žiadateľom o azyl, u ktorých sa zistí, že nespĺňajú zákonné podmienky na\nudelenie azylu podľa § 8 zákona o azyle. Tento druh ochrany nemožno odvodiť od Ženevského dohovoru\nz roku 1951, ani z Ústavy SR. Nejde ani o formu ochrany, ktorá by podliehala harmonizácii v rámci\npráva Európskej únie. Možnosť udeliť azyl z humanitných dôvodov je vyjadrením zvrchovaného práva\nSR na základe svojej suverenity poskytovať medzinárodnú ochranu z dôvodu, ktoré sú považované\nza výraz humanity. Ak žiadateľ ale v priebehu administratívneho konania uvádza aj humanitné dôvody,\nv odôvodnení rozhodnutia musí správny orgán zaujať k ním stanovisko a teda náležité odôvodniť,\nprečo azyl z humanitných dôvodov neudelil. Samotné humanitné dôvody nie sú bližšie špecifikované v\nprávnych predpisoch a keďže ide o nenárokovaný exaktne nevymedzený právny inštitút, je v medziach\nsprávnej úvahy aké konkrétne dôvody bude za ne považovať v súlade s právnym poriadkom SR, ako aj\neurópskym a medzinárodným právom. Na udelenie azylu z humanitných dôvodov nie je právny nárok,\ntakže nie sú taxatívne určené prípady, na základe ktorých by bolo možné udeliť azyl z humanitných\ndôvodov, lebo to patrí do výsostnej právomoci ministerstva. Takúto prax potvrdzujú aj rozsudky krajských\nsúdov a Najvyššieho súdu SR vydané v obdobných veciach, kde žiadateľ uvádzal humanitné dôvody.\nZároveň žalovaný poukazoval na článok 11 Nariadenia ministra vnútra SR č. 1 z 11.01.2007 o postupe\nMigračného úradu a útvarov policajného zboru pri vykonávaní zákona o azyle, kde za humanitné\ndôvody, na základe ktorých môže Migračný úrad udeliť azyl ak žiadateľ nespĺňa podmienky na udelenie\nazylu podľa § 8 zákona o azyle, sa považujú najmä prípady neúspešných žiadateľov o azyl z radov\nprestarnutých, traumatizovaných alebo ťažko chorých osôb, ktorých návrat do krajiny pôvodu by mohol\npredstavovať značné fyzické alebo psychické útrapy, prípadne až smrť. Zdravotný stav syna sťažovateľa\nbol ale spolu s bezpečnostnou situáciou zhodnotený pri poskytnutí doplnkovej ochrany.\n11. Žalovaný uviedol, že všetky skutočnosti uvedené sťažovateľom boli počas konania objektívne\nvyhodnotené a komplexne posúdené, pričom žalovaný dospel k záveru, že sťažovateľ nesplnil\nstanovené podmienky na udelenie azylu podľa § 8, § 9, ako aj § 10 zákona o azyle. V ďalšom sa\nzaoberal dôvodmi, z ktorých poskytol doplnkovú ochranu uvedenú v § 13a a v § 13b zákona o azyle,\npričom z vyhodnoteného prípadu vyplýva, že v krajine pôvodu sťažovateľovi nehrozí trest smrti, ani jeho\nvýkon, nakoľko nespáchal žiaden trestný čin, ani nevykonával žiadnu činnosť, pre ktorú by mu trest smrti\nalebo jeho výkon hrozil, čo dokumentuje aj sťažovateľove samotné vyjadrenie, ako aj skutočnosť, že\nlegálnym spôsobom z krajiny pôvodu vycestoval a Líbya dlhodobo financovala prostredníctvom svojej\nambasády v Bratislave jeho štúdium, ako aj bežný život na území SR. Žalovaný ďalej uviedol, že zo\nsťažovateľovho vyjadrenia možno usúdiť, že v krajine pôvodu sťažovateľovi nehrozí mučenie alebo\nneľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest, nakoľko nevykonával žiadnu činnosť, pre ktorú\nby mu uvedené hrozilo, krajinu pôvodu bez akýchkoľvek problémov navštívil, naposledy v roku 2016.\nV konečnom dôsledku žalovaný uviedol, že sa zaoberal aj tým, či by mohol byť sťažovateľ v prípade\nnávratu do Líbye reálne, vážne a individuálne ohrozený na živote alebo nedotknuteľnosti jeho osoby z\ndôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu, pričom\nžalovaný zadovážil aktuálne informácie z krajiny pôvodu menovaného.\n12. Žalovaný na základe posúdenia dôvodov a vyhodnotenia zistených skutočností dospel k záveru, že v\nprípade návratu sťažovateľa do krajiny pôvodu, berúc pritom do úvahy rizikovú bezpečnostnú situáciu v\nmieste sťažovateľovho bydliska, aktuálnu dostupnosť a úroveň špecializovanej zdravotnej starostlivosti,\nna ktorú je sťažovateľov syn odkázaný na území Líbye a tiež prístup individuálneho posudzovania\npotreby poskytnutia ochrany nemožno s dostatočnou istotou vylúčiť, že by nemohol byť sťažovateľ spolu\ns rodinou vystavený reálnej hrozbe tejto formy vážneho bezprávia, preto mu žalovaný podľa § 13a\nzákona o azyle poskytol doplnkovú ochranu na území SR, ktorá nemá trvalý charakter, je poskytovaná\niba na dobu bezprostredne nutnú na preklenutie všeobecne nepriaznivej situácie v krajine, kedy by\nmohol žiadateľ byť vystavený vážnej ujme.\n\nII.\nKonanie na krajskom súde\n13. Krajský súd napadnutým rozsudkom podľa § 219 zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok\n(ďalej len S.s.p.) zamietol žalobu, ktorou sa sťažovateľ domáhal preskúmania rozhodnutia žalovaného\nČAS: MU-PO-3-17/2017-Ž zo dňa 10.04.2017 v časti neudelenia azylu a vrátenia mu veci na ďalšie\nkonanie.\n14. Krajský súd v odvodnení svojho rozsudku v rozsahu podanej žaloby uviedol, že:\n- žalovaný v preskúmavanom rozhodnutí náležite svojou právnou úvahou objasnil prečo v prípade\nsťažovateľa nie sú splnené podmienky pre udelenie azylu v zmysle § 8 zákona o azyle. Ohľadne\ndaného uviedol, že v prípade sťažovateľa, ako vyplýva z vykonaného dokazovania, nebola preukázaná\nopodstatnenosť jeho obáv z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov,\nz dôvodov zastavania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine. Navyše\nz jeho výpovede vyplýva, že v krajine pôvodu nečelil absolútne žiadnym problémom zo strany štátu alebo\nneštátnych pôvodcov, ktoré by mohlo byť považované za prenasledovanie v zmysle § 2 písm. d) zákona\no azyle. V prípade sťažovateľa neboli preukázané opodstatnené obavy z prenasledovania z dôvodov\nuvedených v § 8 zákona o azyle, keďže objektívne nebol vystavený žiadnemu prenasledovaniu zo strany\nštátu resp. zo strany neštátnych pôvodcov v zmysle zákon o azyle, ani Ženevskej konvencie. Možno\nteda konštatovať, že v prípade sťažovateľa neboli preukázané opodstatnené obavy z prenasledovania\nz rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických\nnázorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine. S danými závermi žalovaného sa krajský súd v\ncelom rozsahu stotožnil.\n- krajský súd má za to, že je zrejmé z akých dôkazných prostriedkov žalovaný vychádzal pri svojom\nrozhodovaní, pričom krajský súd dospel k záveru, že žalovaný riadne vyhodnotil dokazovanie, ktoré\nvyústilo v riadne zistený skutkový stav, z ktorého žalovaný vychádzal pri svojom rozhodovaní o tom, či\nu sťažovateľa existujú dôvody pre udelenie azylu podľa § 8 a § 10 zákona o azyle.\n- k námietke sťažovateľa, že nebol posudzovaný spolu so svojimi maloletými deťmi krajský súd uviedol,\nže táto námietka neobstojí, nakoľko vyhlásenie, na základe ktorého dochádza k začatiu konania o\nudelenie azylu, podala za tieto maloleté deti ich zákonná zástupkyňa - matka. Možno konštatovať,\nže žalovaný pri podávaní vyhlásenia maloletých cudzincov (detí sťažovateľa) postupoval v súlade s\npríslušnými ustanoveniami zákona o azyle. Žiadosti maloletých detí a ich matky posudzoval žalovaný v\nkonaní vedenom pred žalovaným pod sp. zn. ČAS: MU-PO-4-27/2017-Ž z 10.04.2017, v ktorom rozhodol\no ich žiadosti tak, že im poskytol doplnkovú ochranu.\n- ohľadom sťažovateľovej námietky neudelenia azylu z humanitných dôvodov, keďže sťažovateľ uvádzal,\nže žiada o udelenie azylu aj kvôli zdravotným problémom jeho syna, ktorý na území Slovenskej republiky\npodstúpil zákrok srdca a na ďalší sa pripravuje, pričom daný dôvod nemožno subsumovať pod dôvody\npre udelenie azylu v zmysle § 8 ani § 10 zákona o azyle, poukázal krajský súd na rozhodovaciu činnosť\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky v tejto otázke z ktorej vyplýva, že zákon výslovne neukladá\npovinnosť správnemu orgánu uviesť do výroku negatívne rozhodnutie o neudelení azylu z humanitných\ndôvodov podľa § 9 zákona o azyle a keďže nejde o nárok, o ktorom musí rozhodnúť správny orgán\nex lege, ale o výsledok správneho uváženia správneho orgánu. Vlastné rozhodnutie udeliť či neudeliť\nazyl z humanitných dôvodov podľa § 9 zákona o azyle je vecou voľnej správnej úvahy žalovaného\na vo vzťahu k výsledku tohto rozhodnutia nie je prieskum súdu možný (1Sža/34/2008 z 13.01.2009),\npričom súd preskúmava úvahu správneho orgánu len v tom smere, či nevybočila z medzí a hľadísk\nstanovených zákonom, či je v súlade s pravidlami logického myslenia a či podklady pre takýto úsudok\nboli zistené úplne a riadnym procesným postupom. K tejto námietke súd ďalej uviedol, že pokiaľ žalovaný\nnepovažoval dôvody žalobcu pre udelenie azylu za takú subjektívnu okolnosť, ktorá by zakladala sama\no sebe dôvod pre udelenie azylu z humanitných dôvodov, pričom túto úvahu uviedol v odôvodnení\nsvojho rozhodnutia, nie je možné považovať uvedenú námietku za dôvodnú. V danom prípade žalovaný\nv odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia rozviedol túto svoju správnu úvahu ohľadne udelenia azylu\npodľa §9 zákona o azyle.\n- že sa možno jednoznačne stotožniť s tvrdením žalovaného, že v prípade takzvaného humanitného\nazylu ide o medzinárodnú ochranu sui generis poskytovanú žiadateľom o azyl u ktorých sa zistí, že\nnespĺňajú zákonné podmienky na udelenie azylu podľa § 8 zákona o azyle, pričom tento druh ochrany\nnemožno odvodiť od Ženevského dohovoru z roku 1951, ani z Ústavy SR a nejde ani o formu ochrany,\nktorá by podliehala harmonizácii v rámci práva Európskej únie. Možnosť udeliť azyl z humanitných\ndôvodov je vyjadrením zvrchovaného práva toho ktorého štátu, v našom prípade Slovenskej republiky,\n\nktorý na základe svojej suverenity môže poskytnúť medzinárodnú ochranu z dôvodov, ktoré sú\npovažované za výraz humanity. Samotné humanitné dôvody nie sú bližšie špecifikované v právnych\npredpisoch a keďže ide o nenárokovaný exaktne nevymedzený právny inštitút, je v medziach správnej\núvahy správneho orgánu aké konkrétne dôvody bude za ne považovať v súlade s právnym poriadkom\nSR, ako aj európskym a medzinárodným právom.\n- ohľadne žalobnej námietky sťažovateľa krajský súd ďalej poukázal na to, že napadnutým rozhodnutím\nžalovaný neudelil azyl a poskytol doplnkovú ochranu sťažovateľovi. Keďže časť týkajúca sa poskytnutia\ndoplnkovej ochrany v zmysle § 21 ods. 3 zákona o azyle nie je preskúmateľná správnym súdom, čo\nznamená, že sa nemožno správnou žalobou domáhať preskúmania rozhodnutia správneho orgánu\n(Migračného úradu - žalovaného) v prípade neudelenia azylu v časti o poskytnutí doplnkovej ochrany.\nPreto pokiaľ žalovaný zhodnotil, že doplnkovú ochranu poskytol aj na základe zdravotného stavu\nsyna sťažovateľa, bolo to na správnej úvahe žalovaného a táto časť nepodlieha súdnemu prieskumu.\nZo správnej úvahy žalovaného vyplýva, že zdravotný stav syna žalobcu (H.) nepovažoval za dôvod\npre udelenie azylu z humanitných dôvodov podľa § 9 zákona o azyle, ale na ich základe poskytol\nžalovaný sťažovateľovi doplnkovú ochranu. Preto podľa krajského súdu žalovaný ani nepochybil, na čo\npoukazoval sťažovateľ, že nedostatočne zistil skutkový stav veci pokiaľ nevyhodnotil správy a stanoviská\nošetrujúcich lekárov k zdravotnému stavu jeho syna. Súd má zato, že žalovaným zistený skutkový stav, z\nktorého vychádzal, má podklad vo vykonanom dokazovaní, nakoľko rozhodnutie udeliť či neudeliť azyl z\nhumanitných dôvodov podľa § 9 zákona o azyle je vecou voľnej správnej úvahy žalovaného a vo vzťahu\nk výsledku tohto rozhodnutia nie je prieskum súdu možný.\n15. Krajský súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia správnu žalobu sťažovateľa podľa § 219 S.s.p.\nzamietol, majúc za to, že táto žaloba vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti nie je dôvodná, nakoľko v\nprípade sťažovateľa neboli preukázané dôvody pre udelenie azylu podľa § 8, § 9 a § 10 zákona o azyle.\nKrajský súd teda žalobu zamietol ako nedôvodnú a účastníkom nepriznal náhradu trov konania.\nIII.\nKonanie na kasačnom súde\nA)\n16. Proti rozsudku Krajského súdu podal sťažovateľ v zákonnej lehote sťažnosť.\n17. Sťažovateľ v súlade s § 445 ods. 1 písm. c) S.s.p. ako dôvody podania kasačnej sťažnosti uviedol, že\nkrajský súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 440 ods. 1 písm. g) S.s.p.).\nSťažovateľ namietal, že:\n- nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace\nprocesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces;\n- krajský súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci;\n- vytkol krajskému súdu, že aj napriek tomu, že sťažovateľ v priebehu administratívneho konania uviedol\nhumanitné dôvody - zlý zdravotný stav jeho syna, zamietnutím žaloby krajský súd potvrdil nezdôvodnenie\nrozhodnutia správneho orgánu (žalovaného), prečo azyl z humanitných dôvodov neudelil, pretože\nsprávny orgán vo svojom rozhodnutí neuviedol, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov a\nktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie o neudelení humanitného azylu; v súvislosti s čím\nsťažovateľ poukázal aj na rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ak žiadateľ\nv priebehu administratívneho konania uvádza aj humanitné dôvody, v odôvodnení rozhodnutia musí\nsprávny orgán k nim zaujať stanovisko a náležite odôvodniť, prečo azyl u humanitných dôvodov\nneudelil (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 1Sža/19/2009); sťažovateľ poukázal aj na\nRozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sža/12/2010 a 1 Sža 34/2008;\n- krajský súd sa vo svojom rozhodnutí nevyjadril k bodu správnej žaloby v súvislosti s hradením\nzdravotnej starostlivosti, a preto sťažovateľ poukázal na rozdiel medzi osobami s udeleným azylom a\nposkytnutou doplnkovou ochranou, ktorý sťažovateľ považuje za zreteľný predovšetkým vo vzťahu k\njeho statusu - osoby s doplnkovou ochranou. Sťažovateľ uviedol, že rozdiely v poskytovaní zdravotnej\nstarostlivosti, ktoré možno chápať ako určité „obmedzenia“ sa nevzťahujú len na neho, ale aj na jeho\nsyna, ktorý vzhľadom na svoje zdravotné problémy je rizikovým pacientom a potrebuje vo viacerých\noblastiach pravidelnú lekársku starostlivosť, a taktiež sa pripravuje na operáciu srdca. Sťažovateľ\npoukázal na rozdiel pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti aj z pohľadu nároku na peňažné príspevky.\n\n- sťažovateľ ďalej uviedol, že v prípade ak by bol sťažovateľovmu synovi udelený humanitný azyl a jemu\nako otcovi by Migračný úrad poskytol doplnkovú ochranu, nemohol by si ako otec, t. j. zákonný zástupca\njeho syna a osoba s rovnakými rodičovskými právami a povinnosťami ako matka dieťaťa, uplatňovať\npráva podľa zákona č. 447/2008 Z.z. voči jeho synovi, preto je sťažovateľ toho názoru, že by mal byť pri\nrozhodovaní správneho orgánu posudzovaný s jeho deťmi spoločne;\n- navrhol kasačnému súdu, aby rozhodnutie krajského súdu zmenil tak, že rozhodnutie žalovaného, sp.\nzn. ČAS: MU-PO-3-17/2017-Ž zo dňa 10.04.2017 v časti o neudelení azylu zrušil a vec mu vrátil na\nďalšie konanie.\nB)\n18. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti uviedol, že:\n- k námietke sťažovateľa, ktorou poukazuje na nemožnosť kompenzácie ťažkého zdravotného\npostihnutia podľa zákona č. 447/2008 Z.z. o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého\nzdravotného postihnutia a o zmene a doplnení niektorých zákonov, sa požiadavka na jeho uplatnenie\nvzhľadom na súčasný zdravotný stav sťažovateľovho syna javí ako predčasná.\n- pri posudzovaní žiadosti sťažovateľa, v správnej úvahe žalovaný postupoval logicky a transparentne,\na nevybočil z rámca, ktorý pre postup orgánov verejnej moci vyplýva z ústavne zakotvených náležitostí\ndemokratického a právneho štátu;\n- zdravotný stav syna sťažovateľa bol náležite zohľadnený a sťažovateľovi bola poskytnutá\nmedzinárodná ochrana vo forme doplnkovej ochrany. Rovnako postupoval migračný úrad aj v prípade\nsťažovateľovej manželky a ich maloletých detí;\n- pokiaľ ide o dôvody kasačnej sťažnosti právneho zástupcu, ide o rovnaké dôvody, na základe ktorých už\nbola podaná správna žaloba proti rozhodnutiu migračného úradu zo dňa 10.04.2017. Všetky informácie\na podrobnosti týkajúce sa právnej veci sťažovateľky a jej detí sú založené v spise ČAS: MU-PO3-17/2017- Ž, ktorý Vám bude postúpený krajským súdom;\n- navrhol kasačnému súdu, aby zamietol kasačnú sťažnosť proti napadnutému rozsudku.\nIV.\nPrávny názor Najvyššieho súdu\n19. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 S. s. p.)\npostupom podľa § 492 S.s.p. preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu spolu s konaním, ktoré\npredchádzalo jeho vydaniu a jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch) dospel k\nzáveru, že kasačná sťažnosť je dôvodná a napadnutý rozsudok krajského súdu je v zmysle § 462\nods. 2 S.s.p. potrebné zmeniť tak, že ruší preskúmavané rozhodnutie v časti o neudelení azylu a vec\nžalovanému vracia na ďalšie konanie. Rozhodol bez nariadenia pojednávania podľa ustanovenia § 455\nS.s.p. s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej\nstránke najvyššieho súdu. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 16.01.2018(§ 137 ods. 2 S.s.p.).\nPodľa ust. § 2 písm. d) zákona o azyle na účely tohto zákona sa rozumie prenasledovaním závažné alebo\nopakované konanie spôsobujúce vážne porušovanie základných ľudských práv alebo súbeh rôznych\nopatrení, ktorý postihuje jednotlivca podobným spôsobom, ktoré spočíva najmä v\n1. použití fyzického alebo psychického násilia vrátane sexuálneho násilia,\n2. zákonných, správnych, policajných alebo súdnych opatreniach, ktoré sú diskriminačné alebo sú\nvykonávané diskriminačným spôsobom,\n3. odmietnutí súdnej ochrany, ktoré vedie k neprimeranému alebo diskriminačnému potrestaniu,\n4. neprimeranom alebo diskriminačnom trestnom stíhaní alebo treste,\n5. trestnom stíhaní alebo treste za odmietnutie výkonu vojenskej služby v čase konfliktu, ak by výkon\nvojenskej služby zahŕňal trestné činy alebo činy uvedené v § 13 ods. 2,\n6. konaní namierenom proti osobám určitého pohlavia alebo proti deťom.\n\nPodľa ust. § 13 ods. l zákona o azyle ministerstvo neudelí azyl žiadateľovi, ak nespĺňa podmienky\nuvedené v § 8 alebo 10.\nPodľa ust. § 8 zákona o azyle ministerstvo udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak, žiadateľovi, ktorý\na) má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo\nnáboženských dôvodov, z dôvodov zastavania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej\nsociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu, alebo\nb) je v krajine pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd.\nUstanovenie § 10 zákona o azyle rieši otázku udelenia azylu na účel zlúčenia rodiny manželovi azylanta,\nresp. slobodným deťom azylanta do 18 rokov ich veku, resp. rodičom slobodného azylanta mladšieho\nako 18 rokov, pričom azylantom je cudzinec, ktorému bol udelený azyl.\nPodľa ust. § 9 zákona o azyle ministerstvo môže udeliť azyl z humanitných dôvodov, aj keď sa v konaní\nnezistia dôvody podľa § 8.\nPodľa § 39 ods. 1 zákona o azyle ministerstvo vytvára v azylových zariadeniach vhodné podmienky\nna ubytovanie cudzincov a starostlivosť o nich, pritom zohľadňuje osobitné potreby zraniteľných\nosôb zistené na základe individuálneho posúdenia ich stavu; vhodnými podmienkami sa rozumie aj\nprijímanie primeraných opatrení na zabránenie útokom a násiliu, ako aj poskytnutie ochrany obetiam\nobchodovania s ľuďmi. Zraniteľnými osobami sa na účely tohto ustanovenia rozumejú najmä maloleté\nosoby, zdravotne postihnuté osoby, staršie osoby, tehotné ženy, osamelí rodičia s maloletými deťmi,\nobete obchodovania s ľuďmi, osoby so závažným ochorením, osoby s duševnou poruchou a osoby,\nktoré boli podrobené mučeniu, znásilneniu alebo iným závažným formám psychického násilia, fyzického\nnásilia alebo sexuálneho násilia.\n20. Konanie o udelenie azylu na území Slovenskej republiky je upravené v zákone o azyle. Udelenie\nazylu na území Slovenskej republiky je spojené so splnením podmienok taxatívne uvedených v\nustanovení § 8 zákona o azyle, t. j. v prípade žiadateľa o azyl musia byť preukázané opodstatnené\nobavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov\nzastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine, prenasledovania\nza uplatňovanie politických práv a slobôd a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť\ndo tohto štátu.\n21. V citovanom ustanovení ide o zákonné vyjadrenie ústavnej garancie poskytovania azylu cudzincom\nprenasledovaným za uplatňovanie politických práv a slobôd (čl. 53 prvá veta Ústavy Slovenskej\nrepubliky).\n22. Dôvody pre poskytnutie azylu sú zákonom vymedzené pomerne úzko a nepokrývajú celú škálu\nporušovania ľudských práv a slobôd, ktoré sú tak v medzinárodnom ako aj vo vnútroštátnom kontexte\nuznávané. Inštitút azylu je aplikovateľný v obmedzenom rozsahu, a to len pre prenasledovanie zo\nzákonom uznaných dôvodov, kedy je týmto inštitútom chránená len najvlastnejšia existencia ľudskej\nbytosti a práva a slobody s ňou spojené, pričom udelenie azylu podľa § 8 zákona o azyle je viazané\nobjektívne na prítomnosť prenasledovania ako skutočnosti definovanej v § 2 písm. d) zákona o azyle\nalebo na odôvodnené obavy z tejto skutočnosti, a to v oboch prípadoch v dobe podania žiadosti o azyl,\nteda spravidla v dobe bezprostredne nasledujúcej po odchode z krajiny pôvodu, (rozsudok Najvyššieho\nsúdu SR sp. zn. 8Sža/41/2009 zo dňa 04.08.2009).\n23. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že povinnosť zistiť skutočný stav veci podľa § 32 zákona č.\n71/1967 Zb. (Správny poriadok) má žalovaný len v rozsahu dôvodov, ktoré žiadateľ v priebehu správneho\nkonania uviedol, pričom zo žiadneho ustanovenia zákona nemožno vyvodiť, že by žalovanému vznikla\npovinnosť, aby sám domýšľal právne relevantné dôvody pre udelenie azylu žiadateľom neuplatnené a\nnásledne k týmto dôvodom vykonal príslušné skutkové zistenia (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn.\n8Sža/34/2009 zo dňa 01.07.2009).\n\n24. V predmetnej veci je potrebné predostrieť, že predmetom konania pred kasačným súdom bol\nrozsudok krajského súdu, ktorým bola zamietnutá žaloba proti rozhodnutiu žalovaného o neudelení\nazylu a poskytnutí doplnkovej ochrany sťažovateľovi. Sťažovateľ napadol tú časť rozhodnutia, ktorá sa\ntýkala neudelenia azylu, preto primárne v medziach sťažnosti Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd\nkasačný, preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci\nodvolacieho konania skúmal aj rozhodnutie žalovaného v napadnutej časti, najmä z toho pohľadu, či sa\nkrajský súd vysporiadal so všetkými námietkami sťažovateľky v podanej žalobe a z takto vymedzeného\nrozsahu, či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného.\n25. K veci je potrebné uviesť, že vo veciach medzinárodnej ochrany zohráva mimoriadne dôležitú úlohu\ndôveryhodnosť výpovede žiadateľa o azyl a v tomto kontexte i jeho vlastná celková dôveryhodnosť.\nPravdivosť tvrdení žiadateľa a dôveryhodnosť jeho osoby sú základom, z ktorého je v azylovom konaní\nnutné vychádzať.\n26. Najvyšší súd Slovenskej republiky už v skoršej judikatúre (rozsudok NS SR sp. zn. 1Sža/10/2013\nzo dňa 09.04.2013) uviedol, že nie je povinnosťou žiadateľa o azyl, aby prenasledovanie svojej osoby\npreukazoval inými dôkaznými prostriedkami než vlastnou dôveryhodnou výpoveďou.\n27. Kasačný súd poukazuje aj na rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 1Sža/73/2008 zo dňa 27.\nmája 2008, v ktorom uviedol, že „dôveryhodnosť osoby žiadateľa odporca posudzuje vzhľadom na\nnedostatok listinných dokladov a dokumentov, ktorými by preukázal svoju totožnosť, resp. ktorými by\npreukázal pravdivosť svojich tvrdení o prenasledovaní v krajine pôvodu v nadväznosti na celkové\nsprávanie navrhovateľa v priebehu administratívneho konania. Na preukázaní pravdivosti tvrdení musí\nzáležať predovšetkým žiadateľovi o azyl, preto jeho vyhlásenia musia byť ucelené a rozumné, nesmú\nprotirečiť všeobecne známym faktom o krajine pôvodu a svojim konaním nesmie zadávať dôvod na\nspochybňovanie dôveryhodnosti svoje osoby.“\n28. Je naopak povinnosťou správneho orgánu, aby v pochybnostiach zhromaždil všetky dostupné\ndôkazy, ktoré dôveryhodnosť výpovede žiadateľa o azyl vyvracajú alebo spochybňujú.\n29. Rovnako nie je povinnosťou žiadateľa o azyl svoje obavy z prenasledovania podradiť pod konkrétny\ndôvod v zmysle zákona o azyle. To je úlohou posúdenia správneho orgánu.\n30. Pokiaľ sa teda žiadateľ o azyl teda po celú dobu konania vo veci medzinárodnej ochrany drží jednej\ndejovej línie, jeho výpoveď je možné i napriek drobným nezrovnalostiam označiť za konzistentnú a za\nsúladnú s dostupnými informáciami o krajine pôvodu, potom je potrebné z takejto výpovede vychádzať.\nNajvyšší súd poukazuje na rozsudok sp. zn. 1 Sža 4/2012 zo dňa 28.02.2012, v ktorom uviedol,\nže „posudzovanie dôveryhodnosti žiadateľa o udelenie azylu je výsledkom celkového hodnotiaceho\nprocesu a úvah odporcu o osobnosti žiadateľa s prihliadnutím k miere reálnosti, resp. vierohodnosti\nním tvrdených dôvodov odchodu z krajiny pôvodu v konfrontácii so všeobecne známymi informáciami\no krajine pôvodu. Rozhodujúcimi pre záver o nedôveryhodnosti žiadateľa nemôžu byť len niektoré\nnepatrné nezrovnalosti alebo len omylom vysvetlené nejasnosti v tvrdeniach žiadateľa, ale zásadné\nrozpory vo výpovediach, ktoré správny orgán rozpozná.“\n31. Z administratívneho spisu je podľa názoru kasačného súdu zrejmé, že žalovaný nepreukázal\nnedôveryhodnosť sťažovateľa vo výpovediach, táto bola konzistentná. Z uvedeného dôvodu bolo preto\npotrebné z výpovedí sťažovateľa vychádzať. Primárnym dôvodom neudelenia azylu sťažovateľovi ako\nžiadateľovi o azyl bolo podľa odôvodnenia žalovaného nesplnenie relevantných podmienok pre udelenie\nazylu v zmysle zákona o azyle.\n32. Žalovaný poukázal pri rozhodovaní o žiadosti sťažovateľa aj na to, že v prípade sťažovateľa\nneprichádza do úvahy udelenie azylu na účel zlúčenia rodiny podľa § 10.\n33. Z dôvodov rozhodnutia žalovaného vyplýva, že sa zaoberal aj možnosťou udelenia azylu z\nhumanitných dôvodov, nakoľko druhým dôvodom žiadosti o azyl sťažovateľa bol práve zlý zdravotný\nstav jeho syna. Sťažovateľ uviedol, že jeho syn má zdravotné problémy, v máji 2015 bol v Bratislave\noperovaný na srdce, o dva roky, teda v roku 2017 sa mal podrobiť ďalšej operácii, pričom zdravotný stav\njeho syna je vážny a v prípade návratu do Líbye by bol jeho život v ohrození.\n\n34. K posudzovaniu sťažovateľovej žiadosti namietal sťažovateľ v žalobe voči rozhodnutiu žalovaného,\nže žalovaný nedostatočne zistil skutkový stav veci a nevykonal náležité dokazovanie a to najmä tým,\nže nevyhodnotil správy a stanoviská ošetrujúcich lekárov k zdravotnému stavu syna žalobu, ktoré mal\nk dispozícii pri rozhodovaní o žiadosti o udelenie azylu manželky žalobcu. V ďalšom poukazoval na\nlekárske správy z kardiologickej ambulancie, očnej ambulancie, neurologickej ambulancie a pediatričky,\npričom z kardiologickej správy vyplýva, že syn sťažovateľa je sledovaný pre komplexnú srdcovú chybu,\nz očnej ambulancie že je liečený pre diagnózu Coloboma retinae o.tx., z neurologickej že je sledovaný\nod júna 2015, kedy v pooperačnom období na CT mozgu bol diagnostikovaný trojkomorový hydrocefalus\na v septembri 2015 sa objavili epileptické záchvaty a nasadená antiepileptická liečba, pričom zaostáva v\npsychomotorickom vývine a pediatrická zhodnotila stav syna sťažovateľa ako dieťa, ktoré zatiaľ aktívne\nnesedí, nestojí a vyžaduje si celodennú opateru matky. Sťažovateľ poukazoval na to, že s uvedenými\nsprávami sa žalovaný nevysporiadal a v napadnutom rozhodnutí žalovaného nie je o nich žiadna\nzmienka, ako tieto správy vyhodnotil. Avšak na strane druhej napadnutého rozhodnutia na strane 6\nuvádza, že zdravotný stav syna menovaného bol ale spolu s bezpečnostnou situáciou zhodnotený pri\nposkytnutí doplnkovej ochrany. Mal za to, že napriek tomu, že správny orgán lekárske správy syna\nžalobcu nijako nevyhodnotil, zohľadnil zdravotný stav syna žalobcu pri poskytnutí doplnkovej ochrany\nžalobcovi, pričom bol povinný uviesť všetky podstatné skutočnosti, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie.\nSkutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia je\nv rozpore s administratívnym spisom alebo v ňom nemá oporu.\n35. V kasačnej sťažnosti sťažovateľ okrem iného namietal, tak ako aj v konaniach ktoré jej predchádzali,\nporušenie jeho rodičovských práv, keďže jeho žiadosť nebola posudzovaná spoločne so žiadosťami jeho\ndetí, ktoré boli posudzované spoločne so žiadosťou manželky sťažovateľa (pozn. vo veci udelenia azylu\nsťažovateľovej manželke a ich detí konal žalovaný v konaní sp. zn. ČAS: MU-PO- 4-27/2017- Ž zo dňa\n10. apríla 2017).\n36. Sťažovateľ vo svojej kasačnej sťažnosti uviedol aj rozdiely pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti\na s tým súvisiace nároky na peňažné príspevky osôb, ktorým bol poskytnutý azyl a osobám, ktorým bola\nposkytnutá doplnková ochrana s tým, že poukázal na to, že tieto rozdiely sa dotýkajú aj jeho maloletého\nsyna, ktorý je kritickým pacientom. Túto námietku však kasačný súd vyhodnotil ako predčasnú, a preto\nsa jej dopodrobna nevenoval.\n37. Pri posudzovaní sťažovateľovej žiadosti sa žalovaný sa zaoberal aj možnosťou udelenia azylu podľa\n§ 9 zákona o azyle, ako je uvedené v bode 33. tohto rozsudku, pričom žalovaný uviedol, že zákon\nvýslovne neukladá povinnosť správnemu orgánu uviesť do výroku rozhodnutia aj výrok o neudelení azylu\nz humanitných dôvodov podľa § 9 zákona o azyle, lebo nejde o nárok, o ktorom musí rozhodnúť správny\norgán ex lege, ale o výsledok správneho uváženia, ktorý nie je preskúmateľný súdom. Žalovaný vysvetlil,\nže v prípade takzvaného humanitného azylu ide o medzinárodnú ochranu sui generis poskytovanú\nžiadateľom o azyl, u ktorých sa zistí, že nespĺňajú zákonné podmienky na udelenie azylu podľa § 8\nzákona o azyle. Tento druh ochrany nemožno odvodiť od Ženevského dohovoru z roku 1951, ani z Ústavy\nSR. Nejde ani o formu ochrany, ktorá by podliehala harmonizácii v rámci práva Európskej únie. Možnosť\nudeliť azyl z humanitných dôvodov je vyjadrením zvrchovaného práva SR na základe svojej suverenity\nposkytovať medzinárodnú ochranu z dôvodu, ktoré sú považované za výraz humanity. Ak žiadateľ ale\nv priebehu administratívneho konania uvádza aj humanitné dôvody, v odôvodnení rozhodnutia musí\nsprávny orgán zaujať k ním stanovisko a teda náležité odôvodniť, prečo azyl z humanitných dôvodov\nneudelil. Samotné humanitné dôvody nie sú bližšie špecifikované v právnych predpisoch a keďže ide\no nenárokovaný exaktne nevymedzený právny inštitút, je v medziach správnej úvahy aké konkrétne\ndôvody bude za ne považovať v súlade s právnym poriadkom SR, ako aj európskym a medzinárodným\nprávom. Na udelenie azylu z humanitných dôvodov nie je právny nárok, takže nie sú taxatívne určené\nprípady, na základe ktorých by bolo možné udeliť azyl z humanitných dôvodov, lebo to patrí do výsostnej\nprávomoci ministerstva. Takúto prax potvrdzujú aj rozsudky krajských súdov a Najvyššieho súdu SR\nvydané v obdobných veciach, kde žiadateľ uvádzal humanitné dôvody. Zároveň žalovaný poukazoval\nna článok 11 Nariadenia ministra vnútra SR č. 1 z 11.01.2007 o postupe Migračného úradu a útvarov\npolicajného zboru pri vykonávaní zákona o azyle, kde za humanitné dôvody, na základe ktorých môže\nMigračný úrad udeliť azyl ak žiadateľ nespĺňa podmienky na udelenie azylu podľa § 8 zákona o azyle,\nsa považujú najmä prípady neúspešných žiadateľov o azyl z radov prestarnutých, traumatizovaných\n\nalebo ťažko chorých osôb, ktorých návrat do krajiny pôvodu by mohol predstavovať značné fyzické alebo\npsychické útrapy, prípadne až smrť.\n38. Aj napriek uvedenému žalovaný zhodnotil zdravotný stav syna sťažovateľa spolu s bezpečnostnou\nsituáciou pri poskytnutí doplnkovej ochrany, nie pri poskytnutí humanitného azylu. A to tak, že žalovaný\nna základe posúdenia dôvodov a vyhodnotenia zistených skutočností dospel k záveru, že v prípade\nnávratu sťažovateľa do krajiny pôvodu, berúc pritom do úvahy rizikovú bezpečnostnú situáciu v mieste\nsťažovateľovho bydliska, aktuálnu dostupnosť a úroveň špecializovanej zdravotnej starostlivosti, na\nktorú je sťažovateľov syn odkázaný na území Líbye a tiež prístup individuálneho posudzovania potreby\nposkytnutia ochrany nemožno s dostatočnou istotou vylúčiť, že by nemohol byť sťažovateľ spolu s\nrodinou vystavený reálnej hrozbe tejto formy vážneho bezprávia, preto mu žalovaný podľa § 13a zákona\no azyle poskytol doplnkovú ochranu na území SR, ktorá nemá trvalý charakter, je poskytovaná iba\nna dobu bezprostredne nutnú na preklenutie všeobecne nepriaznivej situácie v krajine, kedy by mohol\nžiadateľ byť vystavený vážnej ujme.\n39. K poskytnutiu humanitného azylu kasačný súd uvádza, že z dikcie zákona (vzhľadom na správne\nuváženie) ako správne konštatoval aj žalovaný vyplýva, že na udelenie azylu z humanitných dôvodov\nnie je právny nárok a súdy, ktoré preskúmavajú rozhodnutia Ministerstva vnútra - Migračného úradu (v\ntexte „žalovaný“), neurčujú žalovanému, ktoré dôvody má považovať za dostatočné pre udelenie azylu\nz humanitných dôvodov, a teda ani zrušovať jeho rozhodnutia preto, že nepovažoval za dostatočný\ndôvod niektorý, ktorý by z pohľadu súdu takýmto mal byť. Súdny prieskum je obmedzený len na\nkontrolu toho, či je rozhodovanie žalovaného v danej veci logické a nediskriminačné, teda či nie je v\nrozpore so zákazom ľubovôle, vyplývajúceho pre orgány verejnej moci z ústavne zakotvených náležitostí\ndemokratického a právneho štátu. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho\nsúdu SR sp. zn. 10Sža/41/2015 zo dňa 03.02.2016 v ktorom obdobne uviedol, že „Na námietku\nnavrhovateľa, že odporca nezvážil možnosť udelenia azylu navrhovateľovi z humanitárnych dôvodov\nuvedených v § 9 zákona o azyle odvolací súd uvádza, že vlastné rozhodnutie udeliť či neudeliť azyl z\nhumanitných dôvodov podľa § 9 zákona o azyle je vecou voľnej správnej úvahy odporcu a vo vzťahu k\nvýsledku tohto rozhodnutia nie je prieskum súdu možný. Z odôvodnenia rozhodnutia odporcu vyplýva,\nže dôvody navrhovateľa boli vyhodnotené a individuálne posúdené, pričom nebola zistená reálna\nhrozba vážneho bezprávia. Z uvedeného dôvodu navrhovateľ nespadá do žiadnej kategórie osôb, ktoré\npotrebujú nejakú formu medzinárodnej ochrany, a preto odporca v jeho prípade nepovažoval za potrebné\nmu poskytnúť akúkoľvek formu ochrany. Pokiaľ teda odporca nepovažoval dôvody navrhovateľa pre\nudelenie azylu za takú subjektívnu okolnosť, ktorá by zakladala sama o sebe dôvod pre udelenie azylu\nz humanitných dôvodov, pričom túto úvahu uviedol v odôvodnení svojho rozhodnutia, nebolo možné\npovažovať uvedenú námietku navrhovateľa za dôvodnú.“ V danom prípade však kasačný súd uvádza,\nže sťažovateľ požiadal o humanitný azyl, ktorý odôvodnil vážnym zdravotným stavom jeho maloletého\nsyna. Žalovaný však dôvod, pre ktorý azyl z humanitných dôvodov neudelil, neodôvodnil dostatočne,\nnaopak uviedol len, že sťažovateľ nespĺňa podmienky na udelenie humanitárneho azylu, a sťažovateľov\ndôvod na udelenie humanitárneho azylu ďalej posudzoval v rámci poskytnutia doplnkovej ochrany, ktorú\nodôvodnil aj zdravotným stavom sťažovateľovho syna.\n40. Najvyšší súd v súvislosti s dôvodom, pre ktorý sťažovateľ žiadal o poskytnutie azylu, dáva do\npozornosti ustanovenie § 39 zákona o azyle, podľa ktorého zraniteľnými osobami sa na účely tohto\nustanovenia rozumejú najmä maloleté osoby, zdravotne postihnuté osoby, staršie osoby, tehotné ženy,\nosamelí rodičia s maloletými deťmi, obete obchodovania s ľuďmi, osoby so závažným ochorením, osoby\ns duševnou poruchou a osoby, ktoré boli podrobené mučeniu, znásilneniu alebo iným závažným formám\npsychického násilia, fyzického násilia alebo sexuálneho násilia.\n41. Kasačný súd na tomto mieste považuje za dôležité zdôrazniť, že maloleté osoby a závažné\nochorenie, patria medzi signifikantné znaky zraniteľnej osoby, pričom z rozhodnutia žalovaného\nnevplýva, že by podrobil testu existencie znakov zraniteľnej osoby sťažovateľa resp. jeho maloleté\ndeti. Nemožno opomenúť, že prípady neúspešných žiadateľov o azyl- maloletých osôb so závažným\nochorením patria medzi dôvody hodné udelenia azylu z humanitných dôvodov, a preto kasačný súd\npovažuje rozhodnutie žalovaného v časti o neudelení humanitného azylu sťažovateľovi, ktorý žiadal aj\nz dôvodu zlého zdravotného stavu jeho maloletého syna, za nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov,\nale súčasne za nelogické. Žalovaný totiž v dôvodoch rozhodnutia uvádza, že v zmysle Nariadenia\nministra vnútra SR č.34 z 21.01.2014 o postupe migračného úradu MV SR pri vykonávaní zákona o\n\nazyle sa za humanitné dôvody , na základe ktorých migračný úrad môže udeliť azyl považujú: „ najmä\nprípady neúspešných žiadateľov o azyl za radov prestarnutých, traumatizovaných alebo ťažko chorých\nosôb, ktorých návrat do krajiny pôvodu by mohol predstavovať značné fyzické alebo psychické útrapy,\nprípadne až smrť“ napriek tomu, prekvapivo prípad sťažovateľa za takýto dôvod, hodný udelenia azylu\nz humanitných dôvodov nevyhodnotil.\n42. Podľa kasačného súdu ide o neúspešného žiadateľa o azyl, ktorý žiadosť o azyl aj v súvislosti\nso zdravotným stavom jeho maloletého syna, ktorý trpí závažným ochorením, pre ktoré možno prípad\nsťažovateľa, v súvislosti so žiadosťou o azyl jeho manželky ich detí (pozn. o žiadosti o azyl manželky\nsťažovateľa, ktorá podala žiadosť aj v mene ich maloletých detí rozhodol Najvyšší súd Slovenskej\nrepubliky v rozhodnutí sp. zn. 10Sžak/18/2017 zo dňa 13. decembra 2017) za prípad neúspešných\nžiadateľov o azyl z radov ťažko chorých osôb, ktorých návrat do krajiny pôvodu by mohol predstavovať\nznačné fyzické alebo psychické útrapy, prípadne až smrť, preto záver, ktorý žalovaný učinil, vyhodnotil\nkasačný súd ako nelogický, vykazujúci znaky ľubovôle pri posudzovaní kritérií , ktorými sa žalovaný ako\ntvrdí v dôvodoch rozhodnutia zaoberal. Vo výsledku sa to však prejavilo prekvapivým, priam nelogickým\nzáverom, s ktorým sa kasačný súd nemohol stotožniť.\n43. Kasačný súd na základe vyššie uvedených dôvodov konštatuje, že krajský súd dospel k\nnesprávnemu záveru, keď žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného v časti o neudelení azylu\nsťažovateľovi považoval za súladné so zákonom a správnu žalobu zamietol. Nakoľko samotné\npreskúmavané rozhodnutie žalovaného v časti o neudelení azylu trpí vadami, ktoré ho činia\nnezákonným, kasačný súd nezrušil napadnutý rozsudok krajského súdu, ale považoval za potrebné\nrozhodnúť v zmysle § 462 ods. 2 v spojení s § 457 ods. 1 S.s.p. tak, že rozhodnutie žalovaného v časti\no neudelení azylu zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.\n44. Pre úplnosť kasačný súd uvádza, že vo veci manželky a maloletých detí sťažovateľa bol rozsudkom\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10Sžak/18/2017 zo dňa 13.12.2017 rozsudok Krajského\nsúdu v Košiciach č. k. 4SaZ/1/2017-63 zo dňa 21. augusta 2017 zmenený tak, že rozhodnutie\nžalovaného ČAS: MU-PO-4-27/2017-Ž zo dňa 10. apríla 2017 v časti o neudelení azylu bolo zrušené\na vec bola vrátaná žalovanému na ďalšie konanie.\nPodľa § 462 ods. 2 S.s.p. ak kasačný súd dospeje k záveru, že napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej\nsprávy nie je v súlade so zákonom, a krajský súd žalobu zamietol, môže rozhodnutie krajského súdu\nzmeniť tak, že zruší rozhodnutie orgánu verejnej správy a vec mu vráti na ďalšie konanie.\n45. O nároku na náhradu trov kasačného konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 2 v spojení s\n§ 167 ods. 1 a § 175 ods. 1 S.s.p. tak, že sťažovateľovi, ako úspešnému účastníkovi konania o kasačnej\nsťažnosti, nárok na náhradu trov tohto konania priznal.\n46. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky prijal rozsudok jednomyseľne (§ 139 ods. 4 S.s.p.).\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku opravný prostriedok n i e j e prípustný.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}