{"guid": "2052e87f-4fbf-43e3-9f2b-c3b3237cfef4:9c824c7d-6f42-4dc5-ab2d-e1f9d9859901", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2018:7017200247.1", "spisova_znacka": "10Sžak/1/2018", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sžak/1/2018 z 28. 2. 2018", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 28. februára 2018, sp. zn. 10Sžak/1/2018, ECLI:SK:NSSR:2018:7017200247.1", "identifikacne_cislo": "7017200247", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Elena Berthotyová", "sudca_id": 131, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-elena-berthotyova-131", "datum_vydania": "2018-02-28", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2011/404/#paragraf-82.odsek-1.pismeno-b", "nazov": "§ 82 ods. 1 písm. b) zákona č. 404/2011 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2011/404/#paragraf-82.odsek-1.pismeno-b", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/404-2011/paragraf-82"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2011/404#paragraf-82"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/9c824c7d-6f42-4dc5-ab2d-e1f9d9859901", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2018:7017200247.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2018:7017200247.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2018:7017200247.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n10Sžak/1/2018\n7017200247\n28. 02. 2018\nJUDr. Elena Berthotyová\nECLI:SK:NSSR:2018:7017200247.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako kasačný súd v senáte zloženom z predsedníčky senátu\nJUDr. Eleny Berthotyovej, PhD. a členov senátu JUDr. Zuzany Ďurišovej a JUDr. Jany Hatalovej,\nPhD., v právnej veci žalobcu: V. N., narodený XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť Alžírska demokratická\nľudová republika, naposledy trvale bytom: V., Alžírska demokratická ľudová republika, bez dokladu\ntotožnosti, právne zastúpený: Centrum právnej pomoci, Kancelária Košice, Moyzesova 18, Košice, proti\nžalovanému (v konaní sťažovateľ): Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Prezídium Policajného\nzboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Pribinova 2, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti\nrozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-OCP1-2017/003565-002 zo dňa 15.02.2017, o kasačnej sťažnosti\nsťažovateľa proti právoplatnému rozsudku Krajského súdu v Košiciach č. k. 7Sa/6/2017-61 zo dňa 27.\nseptembra 2017, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť sťažovateľa proti rozsudku Krajského súdu v\nKošiciach č. k. 7Sa/6/2017-61 zo dňa 27. septembra 2017 z a m i e t a.\nŽalobcovi nárok na náhradu trov kasačného konania p r i z n á v a.\nodôvodnenie:\nI.\nPriebeh a výsledky administratívneho konania\nA)\n1. Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Prešov (ďalej len „OCP PZ Prešov“) rozhodnutím\nč. PPZ-HCP-PO8-ZVC-6-012/2016 zo dňa 20.06.2016 (ďalej len „rozhodnutie o administratívnom\nvyhostení“) z dôvodu podľa § 82 ods. 1 písm. b) zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o\nzmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej „zákon o pobyte cudzincov“) rozhodlo o administratívnom\nvyhostení žalobcu z územia Slovenskej republiky a zároveň mu podľa § 83 ods. 2 písm. b) predmetného\nzákona neurčilo v napadnutom rozhodnutí lehotu na vycestovanie a rovnako mu neuložilo zákaz vstupu\nna územie Slovenskej republiky (ďalej „SR“) z dôvodu rešpektovania článku 8 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“). V konaní o vyhostení žalobcu zobralo do\núvahy tú skutočnosť, aby dôsledky rozhodnutia neboli neprimerané najmä s ohľadom na jeho súkromný\na rodinný život, dĺžku jeho pobytu, vek a väzby s krajinou pôvodu. Rozhodnutie o administratívnom\nvyhostení bola na odvolanie žalobcu potvrdené rozhodnutím Riaditeľstva hraničnej a cudzineckej polície\nPrešov č. PPZ-HCP-PO2-166-002/2016 zo dňa 28.07.2016.\nB)\n2. Dňa 05.12.2016 Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Prešov ako orgán príslušný podľa § 65\nods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len „Správny poriadok“) preskúmalo z podnetu\n\nÚradu hraničnej a cudzineckej polície Prezídia Policajného zboru Ministerstva vnútra SR rozhodnutie o\nadministratívnom vyhostení žalobcu a vydalo rozhodnutie o preskúmanie rozhodnutia mimo odvolacieho\nkonania č. PPZ-HCP-PO2-210-004/2016 (ďalej len „rozhodnutie správneho orgánu 1. stupňa“), ktorým\nzmenilo rozhodnutie o administratívnom vyhostení žalobcu tak, že do výrokovej časti rozhodnutia\ndoplnilo posledný odsek: „Zároveň účastníkovi konania podľa § 82 ods. 3 písm. b) s poukázaním na §\n77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov ukladá zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a územie\nvšetkých členských štátov na dobu jedného roka.“ V ostatných častiach rozhodnutie správneho orgánu\no administratívnom vyhostení ponechalo v pôvodnom znení.\n3. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že preskúmaním zistil, že predmetné rozhodnutie\nvychádza zo správneho zistenia skutkového stavu, ale je nezákonné pre nesprávny výklad právneho\npredpisu. Doplnením výrokovej časti rozhodnutia správny orgán konštatoval, že odstránil nezákonnosť\nrozhodnutia, ktorá spočívala v nesprávnom výklade § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov. Nesprávnosť\ntohto výkladu spočívala v tom, že ak správny orgán vo svojom rozhodnutí neurčí lehotu na vycestovanie,\nuloží zákaz vstupu ako obligatórnu súčasť rozhodnutia o administratívnom vyhostení. Správny orgán\nnapriek neurčeniu lehoty na vycestovanie neuložil zákaz vstupu čo dôvodil nesprávne tým, že v § 82\nods. 3 zákona o pobyte cudzincov je policajnému útvaru daná len možnosť uložiť zákaz vstupu.\n4. Neurčenie lehoty na vycestovanie je v rozhodnutí správneho orgánu odôvodnené podľa § 83\nods. 2 písm. d) zákona o pobyte cudzincov, kde je táto podmienka viazaná na možnosť štátneho\npríslušníka zaistiť podľa § 88 predmetného zákona, pričom žalobca bol toho času zaistený podľa § 88\nzákona o pobyte cudzincov a jeho zaistenie bolo potvrdené rozsudkom Krajského súdu v Košiciach\nč. k. 8Sa/6/2016-32 zo dňa 26.08.2016 a rozsudkom NS SR č. 10Szak/14/2016 zo dňa 02.11.2016.\nPotvrdenie dôvodov zaistenia žalobcu potvrdzuje správnosť neurčenia lehoty na vycestovanie a tým\naj povinnosť uloženia zákazu vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských\nštátov. Doplnil, že príslušný správny orgán zmenou rozhodnutia správneho orgánu uložil žalobcovi zákaz\nvstupu na územie SR a na územie členských štátov na dobu jedného roka, čo je najkratší časový úsek\nuvedený v § 82 ods. 3 písm. b) zákona o pobyte cudzincov s prihliadnutím na jeho rodinné väzby na\núzemí SR, ktoré boli dostatočne odôvodnené v rozhodnutí o administratívnom vyhostení.\n\nC)\n5. Sťažovateľ rozhodnutím o odvolaní č. PPZ-HCP-OCP1-2017/003565-002 zo dňa 15.02.2017 (ďalej\nlen „preskúmavané rozhodnutie“) preskúmal odvolanie žalobcu a rozhodnutie správneho orgánu 1.\nstupňa potvrdil a odvolanie zamietol. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že s odvolaním žalobcu\nsa nestotožňuje a odvolanie nie je oprávnené spochybniť napadnuté rozhodnutie, nakoľko právny\nstatus prípadu je o odstránení nezákonnosti rozhodnutia o administratívnom vyhostení a nie o skúmaní\npodmienok uloženia, respektíve hodnotenia podmienok, ktoré viedli k vydaniu administratívneho\nvyhostenia, nakoľko tieto považuje za zákonné. Námietku , že nejde o výnimočný prípad a prvostupňový\nsprávny orgán nemal dôvod použiť mimoriadny opravný prostriedok, nakoľko napadnuté rozhodnutie\nneobsahovalo takú vadu, ktorú by bolo možné označiť za zásadnú, hrubú alebo podstatnú označil za\nnedostatočnú. Vydanie rozhodnutia v rozpore so zákonom o pobyte cudzincov je nevyhnutne potrebné\npodľa jeho názoru považovať za vadu zásadnú a podstatnú.\n6. K námietke, že správny orgán nevzal do úvahy Dohovor a nerešpektoval právo žalobcu na súkromný\nživot dodal, že i toto tvrdenie vyvracia samotné napadnuté rozhodnutie. Je teda nespochybniteľné, že\npočas doterajšieho konania správny orgán existenciu rodinného života nespochybnil, no aj keď žalobcu\nvyhostil z územia SR a tento tu nebude môcť pokračovať v spolužití s manželkou, je celkom zjavne\nzrejmé, že žalobca a jeho manželka nie sú úplne zbavení možnosti realizovať spoločný rodinný život,\npričom poukazoval na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 10Szak/14/2016. Podotkol,\nže z dostupných informácií v súčasnej dobe nie je možné vyvodiť nemožnosť realizácie cudzincov\nrodinného života v krajine pôvodu a teda presťahovaniu manželky do krajiny cudzinca nič nebráni.\nRovnako je potrebné podotknúť, že v sekundárnej polohe prípadu cudzinec a ani jeho manželka nebola\nschopná podľa Vyhlášky MV SR č. 499/2011 Z.z. zabezpečiť v priebehu konania pokrytie finančných\nnákladov spojených s pobytom manžela na území SR a teda neboli splnené podmienky uložené\nzákonom. Ďalej mal zato, že prvostupňový správny orgán zistil presne a úplne skutočný stav veci\npri preskúmavaní rozhodnutia mimo odvolacieho konania, pričom svoje rozhodnutie v súlade s § 47\n\nods. 2 Správneho poriadku dostatočne aj odôvodnil. Záverom dodal, že z vykonaného dokazovania\nje nesporné, že podklady zaobstarané prvostupňovým správnym orgánom vedú k správnosti a\npresvedčivosti rozhodnutia.\nII.\nKonanie na krajskom súde\n7. Žalobca podal proti preskúmavanému rozhodnutiu na Krajský súd v Košiciach správnu žalobu vo veci\nadministratívneho vyhostenia podľa Štvrtej hlavy Tretej časti zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny\nporiadok (ďalej len „S.s.p.“) s nasledujúcimi žalobnými bodmi (§ 182 ods. 1 písm. e/ S.s.p.):\n- vydaním rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu, a to navyše v deň odletu žalobcu z územia\nSR, sa hrubým a bezprecedentným spôsobom zasiahlo do jeho práva na zachovanie právnej istoty.\n- žalovaný sa formálne, aj obsahovo stotožnil s napadnutým rozhodnutím prvostupňového správneho\norgánu a odvolanie žalobcu zamietol, a tým vec aj on nesprávne právne posúdil a dospel k nesprávnym\nskutkovým zisteniam a tieto sú navyše v rozpore s obsahom administratívneho spisu.\n- rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu bolo vydané bez toho, aby mal správny orgán k\ndispozícii potrebné podklady pre svoje rozhodnutie, keďže všetky administratívne spisy žalobcu vo veci\njeho administratívneho vyhostenia (aj zaistenia), sa dňa 05.12.2016 nachádzali na Krajskom súde v\nKošiciach.\n- prvostupňový správny orgán vo svojom rozhodnutí nevyporiadal s tým, či nebolo možné pristúpiť k\nuloženiu lehoty na vycestovanie namiesto uloženia zákazu vstupu.\n- z napadnutého rozhodnutia žalovaného nie je možné zistiť, či vôbec a ako sa s podstatnými námietkami\nžalobcu zaoberal a následne vysporiadal a akými úvahami bol pritom vedený pri rozhodovaní v\npredmetnej veci o odvolaní žalobcu.\n- porušenie princípu právnej istoty žalobcu.\n- neodôvodnenie súladu rozhodnutí s článkom 8 Dohovoru.\n8. Krajský súd v Košiciach v konaní podľa ust. § 231 a nasl. S.s.p. pri neformálnom posudzovaní žaloby\n(§ 206 ods. 3 S.s.p.) zistil, že rozhodnutie žalovaného je potrebné zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie\nz nasledujúcich dôvodov:\n- v preskúmavaných rozhodnutiach správnych orgánov absolútne absentuje správna úvaha správnych\norgánov (vyššieho ako aj nižšieho stupňa) ako sa vyporiadali so zásadou uvedenou v § 65 ods. 2\nSprávneho poriadku, t. j. že musia pri vydaní rozhodnutí podľa tohto ustanovenia dbať na to, aby práva\nnadobudnuté dobromyseľne boli čo najmenej dotknuté, pričom danú skutočnosť namietal už žalobca\nnielen v správnej žalobe, ale aj v podanom odvolaní voči rozhodnutiu prvostupňového správneho\norgánu. Konštatoval, že správne orgány pri vydaní rozhodnutí, ktoré sú predmetom súdneho prieskumu\nabsolútne opomenuli skúmať a vyhodnotiť danú podmienku.\n- k tvrdenému právnemu statusu správny súd uviedol, že pokiaľ žalovaný chcel v rozhodnutí mimo\nodvolacieho konania čo najmenej zasiahnuť do práv dobromyseľne nadobudnutých účastníkom konania,\nmohol pôvodné rozhodnutie zmeniť tak, že mohol určiť lehotu na vycestovanie, pričom pri vydaní\nprvostupňového rozhodnutia dňa 05.12.2016 mal už vedomosť, že tohto dňa sa realizuje aj dobrovoľný\nnávrat žalobcu. Týmto postupom by odstránil ním tvrdené nezákonné rozhodnutie a čo najmenej by\nnarušil dobromyseľne nadobudnuté práva žalobcu.\n- vzhľadom na rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a záväznú judikatúru ESĽP\nvyplýva, že podnet žalovaného v danom kontexte nemožno považovať za opatrenie smerujúce k náprave\nzásadných, hrubých a podstatných vád, ale rýdzo smerujúci k vydaniu rozhodnutia v záujme právnej\nčistoty. Týmto preskúmavaným rozhodnutím sa však neprimeraným spôsobom zasiahlo do práv žalobcu\nv rozpore s princípom jeho legitímnych očakávaní a preskúmavané rozhodnutie je v rozpore s princípmi\nprávneho štátu zakotvenými v čl. 1 Ústavy Slovenskej republiky, nakoľko žalobca dobrovoľne pristúpil\nk svojmu návratu na základe vedomia si toho, že v rozhodnutiach, týkajúcich sa jeho administratívneho\nvyhostenia, mu nebol uložený zákaz vstupu či už na územie Slovenskej republiky, ako aj územie všetkých\nčlenských štátov.\n\n- v prvostupňovom rozhodnutí absentuje akákoľvek správna úvahu, či rozhodnutie o uložení zákazu\nvstupu žalobcovi je primerané so zásadou zakotvenou v čl. 8 Dohovoru, čím je rozhodnutie\nprvostupňového správneho orgánu zo dňa 05.12.2016 v tomto smere nepreskúmateľné. Za správnu\núvahu, či preskúmavané rozhodnutie prvostupňového orgánu je v súlade so zásadou zakotvenou v čl.\n8 Dohovoru nemožno považovať konštatovanie, že zmenou rozhodnutia správneho orgánu o uložení\nzákazu vstupu žalobcovi na územie SR a na územie členských štátov na dobu jedného roka, čo je\nnajkratší časový úsek, prihliadol na jeho rodinné väzby na území SR, ktoré boli dostatočne odôvodnené\nv rozhodnutí o administratívnom vyhostení.\n- absolútne protirečivo a v rozpore s článkom 1 Ústavy SR s princípom legitímnych očakávaní vyznieva\nrozhodnutie prvostupňového orgánu zo dňa 05.12.2016, ktorým tento orgán už ako prvostupňový\nsprávny orgán uložil žalobcovi zákaz vstupu, a to v protiklade voči svojmu odôvodneniu v rozhodnutí\nzo dňa 28.07.2016.\n- nie je bez významu tá skutočnosť, že podľa zistenia zo spisu tunajšieho súdu sp. zn. 4Sa/6/2016\nvo veci administratívneho vyhostenia žalobcu (ktoré bolo skončené späťvzatím návrhu), zo Zoznamu\npripojených spisov vyplýva, že administratívne spisy Oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru\nPrešov č. PPZ-HCP-PO8-ZVC-6/2012 a Riaditeľstva hraničnej a cudzineckej polície Prešov č. PPZHCP-PO2-166/2016 boli pripojené dňom 25.10.2016 a vrátené dňom 27.12.2016. Teda v čase\nrozhodovania prvostupňového správneho orgánu v posudzovanej veci tento nemohol mať dané\nadministratívne spisy, ktoré sa týkali administratívneho vyhostenia žalobcu, k dispozícii. Preto správny\norgán nemohol a ani nemal možnosť zistiť náležite skutočný stav veci, keďže nemal k dispozícii\nsvoje vlastné administratívne spisy, z ktorých mal pri vydaní rozhodnutia správneho orgánu 1. stupňa\nvychádzať.\n- keďže žalovaný nemal k dispozícii svoje vlastné administratívne spisy, týkajúce sa administratívneho\nvyhostenia žalobcu, nemohol náležite vyhodnotiť, či v prípade žalobcu sú podmienky zakotvené v §\n82 ods. 4 a ods. 5 zákona o pobyte cudzincov splnené. Štátnemu príslušníkovi tretej krajiny možno\nuložiť zákaz vstupu podľa odseku 5 citovaného ustanovenia na územie všetkých členských štátov len\nak sú zistené skutočnosti uvedené v odseku 4. Medzi tieto jednak patrí skutočnosť, že sa na takéhoto\ncudzinca už vzťahovalo viac ako jedno rozhodnutie o administratívnom vyhostení, resp. že tento vstúpil\nna územie SR počas trvania jeho zákazu vstupu. Žiadna takáto skutočnosť však z administratívnych\nspisov žalovaného nevyplýva.\n- v rozhodnutí prvostupňového správneho orgánu zo dňa 05.12.2016 absentuje akákoľvek správna\núvaha prečo správny orgán uložil žalobcovi zákaz vstupu na územie všetkých členských štátov a ani o\nktoré zákonné ustanovenia oprel výrok svojho rozhodnutia. Takisto ani odvolací správny orgán vo svojom\nrozhodnutí sa danou skutočnosťou, aj keď bola zo strany žalobcu namietaná, nevyporiadal. Preto aj\nv tejto časti sú rozhodnutia správnych orgánov nepreskúmateľné a vzhľadom na absenciu podmienok\nuvedených v odseku 4 § 82 zákona o pobyte cudzincov aj v rozpore so zákonom.\nIII.\nKonanie na kasačnom súde\nA)\n9. Proti rozsudku krajského súdu sťažovateľ v zákonnej lehote podal kasačnú sťažnosť z dôvodu\nuvedeného v\n- § 440 ods. 1 písm. g) S.s.p., t. j. krajský súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci.\n10. Sťažovateľ v nasledujúcich sťažnostných bodoch v súlade s § 445 ods. 1 písm. c) S.s.p. najmä\nuviedol, že:\n- súd pri preskúmaní žalobou napadnutého rozhodnutia vec nesprávne právne posúdil. Nestotožnil sa\nnajmä s právnym názorom súdu vyjadreným v bodoch č. 57 až 61 odôvodnenia rozsudku.\n- s poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10Szak/14/2016 uviedol, že\npotvrdenie dôvodov zaistenia žalobcu potvrdzuje správnosť neurčenia lehoty na vycestovanie a tým\npovinnosť uloženia zákazu vstupu na územie SR a na územie všetkých štátov.\n\n- sťažovateľ nemal inú možnosť ako odstrániť nezákonnosť rozhodnutia, len uložením zákazu vstupu\nna územie členských štátov Európskej únie. Zákonodarca v ustanovení § 65 ods. 2 Správneho poriadku\nvýslovne ustanovuje obligatórny postup v prípade vydania nezákonného rozhodnutia, ktoré nie je\nv súlade s právnym predpisom. Zmenou pôvodného rozhodnutia o administratívnom vyhostení bol\nexistujúci nezákonný stav uvedený do stavu súladného so zákonom o pobyte cudzincov.\n- s ohľadom na okolnosti prípadu, v čase vydania pôvodného rozhodnutia o administratívnom vyhostení\nžalobcu dňa 20. 06. 2016, správny orgán nemohol určiť lehotu na vycestovanie s poukazom na absenciu\ncestovného dokladu žalobcu a jeho jedinou možnosťou bolo uloženie zákazu vstupu.\n- princíp legitímnych očakávaní je možné považovať za sekundárny, nakoľko primárnym cieľom je\nzáujem štátu na vydávaní zákonných rozhodnutí.\n- Krajský súd v Košiciach svoje rozhodnutie založil na právnej úvahe, podľa ktorej je potrebné\nmimoriadne opravné prostriedky aplikovať len vo výnimočných prípadoch, za účelom nápravy\nzásadných, hrubých a podstatných vád. S uvedeným právnym názorom súdu sa sťažovateľ plne\nnestotožnil, nakoľko Správny poriadok uvádza, že v zásade treba každé nezákonné rozhodnutie zrušiť\nalebo zmeniť. Vydanie rozhodnutia v rozpore so zákonom o pobyte cudzincov nevyhnutne treba\npovažovať za vadu zásadnú a podstatnú.\n- právny status prípadu spočíval v odstránení nezákonnosti rozhodnutia o administratívnom vyhostení\nžalobcu, a nie v skúmaní podmienok, ktoré viedli k vydaniu administratívneho vyhostenia, nakoľko tieto\nsťažovateľ považuje za zákonné.\n11. Navrhol, aby kasačný súd rozhodol tak, že rozsudok krajského súdu ruší a vec mu vracia na ďalšie\nkonanie.\nB)\n12. Žalobca vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti sťažovateľa uviedol, že napadnutý rozsudok krajského\nsúdu považuje za vecne správny a zákonný. Krajský súd sa vyčerpávajúcim spôsobom vysporiadal\nso všetkými námietkami a žalobnými dôvodmi a preto je jeho odôvodnenie dostatočné. Sťažovateľ v\npodanej kasačnej sťažnosti zopakoval svoje námietky a tvrdenia, prezentované už aj v konaní pred\nkrajským súdom, pričom tieto nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť ani zákonnosť napadnutého\nrozsudku krajského súdu. Všeobecné súdy na podklade odvolania pri preskúmaní rozhodnutia o\nadministratívnom vyhostení žalobcu vychádzali zo skutkového stavu pred 05.12.2016, a teda vychádzali\nz pôvodného rozhodnutia o vyhostení, keď mu ešte nebol uložený zákaz vstupu a to práve z dôvodu\nrešpektovania jeho práva na rodinný život. Žalobca sa v dobrej viere rozhodol pre dobrovoľný návrat\ndomov a to napriek tomu, že bol priznaný odkladný účinok podanej správnej žalobe, dokonca\ndobrovoľne ukončil súdne konanie vedené voči rozhodnutiu o administratívnom vyhostení. Dodatočným\nuložením zákazu vstupu žalobcovi, navyše v deň jeho dobrovoľného odchodu, sa zasiahlo do jeho práva\nna zachovanie právne istoty a práva na zachovanie rodinného života podľa čl. 8 Dohovoru. Sťažovateľ\nsa k podstatným námietkam žalobcu nevyjadril. Záverom žalobca navrhol, aby kasačný súd kasačnú\nsťažnosť zamietol.\nIV.\nPrávny názor Najvyššieho súdu\n13. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 S. s. p.)\npredovšetkým postupom podľa § 452 ods. 1 v spojení s § 439 S.s.p. preskúmal prípustnosť kasačnej\nsťažnosti a z toho vyplývajúce možné dôvody jej odmietnutia. Po zistení, že kasačnú sťažnosť podal\nsťažovateľ včas (§ 443 ods. 2 písm. b/ S.s.p.) s prihliadnutím na neformálnosť posudzovania kasačnej\nsťažnosti (§ 453 ods. 2 v spojení s § 206 ods. 3 S.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu\nspolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu, a jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z.\no súdoch) dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná. Rozhodol bez nariadenia pojednávania\npodľa ustanovenia § 455 S.s.p. s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli\n\nsúdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 28.02.2018 (§\n137 ods. 2 S.s.p.).\nPodľa § 65 ods. 1 Správneho poriadku, rozhodnutie, ktoré je právoplatné, môže z vlastného alebo iného\npodnetu preskúmať správny orgán najbližšie vyššieho stupňa nadriadený správnemu orgánu, ktorý toto\nrozhodnutie vydal (§ 58), ak ide o rozhodnutie ústredného orgánu štátnej správy, jeho vedúci na základe\nnávrhu ním ustanovenej osobitnej komisie (§ 61 ods. 2).\nPodľa § 65 ods. 2 Správneho poriadku, správny orgán príslušný na preskúmanie rozhodnutia ho\nzruší alebo zmení, ak bolo vydané v rozpore so zákonom, všeobecne záväzným právnym predpisom\nalebo všeobecne záväzným nariadením. Pri zrušení alebo zmene rozhodnutia dbá na to, aby práva\nnadobudnuté dobromyseľne boli čo najmenej dotknuté.\nPodľa § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, administratívne vyhostenie je rozhodnutie policajného\nútvaru o tom, že cudzinec nemá alebo stratil oprávnenie zdržiavať sa na území Slovenskej republiky\na je povinný opustiť územie Slovenskej republiky, s možnosťou určenia lehoty na jeho vycestovanie\ndo krajiny pôvodu, krajiny tranzitu, ktorejkoľvek tretej krajiny, do ktorej sa štátny príslušník tretej krajiny\ndobrovoľne rozhodne vrátiť a ktorá ho prijme, alebo na územie členského štátu, v ktorom má udelené\nprávo na pobyt alebo poskytnutú medzinárodnú ochranu. V rozhodnutí o administratívnom vyhostení\nsa uvedie aj krajina, do ktorej je cudzinec vyhostený, ak je možné takúto krajinu určiť. V rozhodnutí o\nadministratívnom vyhostení policajný útvar môže uložiť zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky\nalebo územie všetkých členských štátov. Policajný útvar, v rozhodnutí o administratívnom vyhostení,\nuloží zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky alebo územie všetkých členských štátov, ak v\nrozhodnutí o administratívnom vyhostení neurčí lehotu na vycestovanie.\nPodľa § 82 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar administratívne vyhostí štátneho\npríslušníka tretej krajiny, ak má neoprávnený pobyt na území Slovenskej republiky.\nPodľa § 82 ods. 3 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar môže v rozhodnutí o\nadministratívnom vyhostení uložiť zákaz vstupu podľa odseku 1 a odseku 2 písm. b) až i) na jeden rok\naž päť rokov.\nPodľa § 82 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar pri administratívnom vyhostení a zákaze\nvstupu osobitne zohľadňuje skutočnosť, že sa na štátneho príslušníka tretej krajiny už vzťahovalo viac\nako jedno rozhodnutie o administratívnom vyhostení alebo štátny príslušník tretej krajiny vstúpil na\núzemie Slovenskej republiky počas trvania jeho zákazu vstupu.\nPodľa § 82 ods. 5 zákona o pobyte cudzincov, ak policajný útvar pri konaní o administratívnom vyhostení\nzistí skutočnosti uvedené v odseku 4, v rozhodnutí o administratívnom vyhostení uloží zákaz vstupu na\núzemie všetkých členských štátov.\nPodľa článku 8 ods. 1 Dohovoru, každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného\nživota, obydlia a korešpondencie.\nPodľa článku 8 ods. 2 Dohovoru, štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať okrem\nprípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej\nbezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom a\nzločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných.\n14. V predmetnej veci bolo potrebné predostrieť, že predmetom kasačnej sťažnosti bol rozsudok\nkrajského súdu, ktorým krajský súd zrušil preskúmavané rozhodnutie žalovaného a vec mu vrátil na\nďalšie konanie, a to z dôvodov v zmysle § 191 ods. 1 písm. c), d), g) S.s.p.\n15. Vo vzťahu k dôvodu kasačnej sťažnosti, že krajský súd rozhodol na základe nesprávneho právneho\nposúdenia veci (kasačný dôvod podľa § 440 ods. 1 písm. g/ S.s.p.) musí kasačný súd s prihliadnutím na\nzásadu kontinuálneho výkonu štátnej moci (čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky) zdôrazniť,\nže doterajšia ustálená judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky chápe takto sformulovaný\nsťažnostný dôvod zakotvený v § 440 ods. 1 písm. g) S.s.p. vo vzťahu k meritu prejednávanej veci, t. j. na\n\nprvom mieste ako nesprávnu aplikáciu právnej normy (hypotéza ako právny skutkový stav a dispozícia)\nna riadne zistený faktický skutkový stav vyplývajúci z merita veci, na druhom mieste ako nesprávny\nvýber ustanovenia a v neposlednom rade ako nesprávny výber právneho predpisu.\n16. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O\nnesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak\nsíce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových\nzáverov vyvodil nesprávne právne závery.\n17. V súvislosti s uvedeným kasačný súd musí zdôrazniť, že v aplikačnom postupe krajského súdu\npri rozhodovaní o merite sporu nezistil nedostatky právneho posúdenia v merite veci. Sťažovateľ v\ntejto súvislosti nesúhlasil s názorom krajského súdu, že mimoriadne opravné prostriedky je potrebné\naplikovať len vo výnimočných prípadoch, za účelom nápravy hrubých, zásadných a podstatných vád.\n18. Kasačný súd dáva do pozornosti, že preskúmavanie rozhodnutí v mimoodvolacom konaní\nje inštitút určený na nápravu nezákonných rozhodnutí, a to ich zrušením alebo zmenou, za\nsúčasného rešpektovania dobromyseľne nadobudnutých práv účastníkov. Zrušenie takto preskúmaného\nrozhodnutia prichádza do úvahy vtedy, ak vadné rozhodnutie nemalo byť vôbec vydané a treba konanie\nzastaviť, alebo vtedy, keď pre nevyhnutnosť vykonania ďalšieho dokazovania je z hľadiska rýchlosti,\nhospodárnosti výhodnejšie, ak vo veci opätovne rozhodne orgán nižšieho stupňa. V ostatných prípadoch\nsprávny orgán sám rozhodnutie zmení. Teda novým spôsobom, zodpovedajúcim zákonu, určí práva,\nktoré boli preskúmaným rozhodnutím nesprávnym spôsobom, či v nesprávnom rozsahu priznané. Pri\noboch týchto alternatívach je správny orgán povinný dbať na ochranu dobromyseľne nadobudnutých\npráv. (m. m. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. mája 2002, sp.zn. 4 Sž 12/02 <aspi://\nmodule='JUD'&link='JUD31515SK'&ucin-k-dni='30.12.9999'>).\n19. V súvislosti s povahou tohto mimoriadneho opravného prostriedku upriamuje kasačný\nsúd pozornosť na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Sž 31/2002 <aspi://\nmodule='JUD'&link='JUD31496SK'&ucin-k-dni='30.12.9999'>, v ktorom konštatoval, že: \"Zmysel\nsprávneho konania a dôležitosť dodržania procedurálnych pravidiel, ktoré tvoria jeho súčasť, je\ndaná predmetom konania. Teda správne konanie - procedúra výlučne sleduje, aby bola zaistená\nsprávna aplikácia hmotného práva, aby rozhodnutie vo veci, ktorým sa zakladajú, menia alebo zrušujú\nkonkrétne práva a povinnosti, bolo v súlade s hmotným právom. Zrušenie alebo zmena právoplatných\nrozhodnutí na základe mimoriadnych opravných prostriedkov (aj preskúmaním podľa § 65 ods. 2 <aspi://\nmodule='ASPI'&link='71/1967%20Zb.%252365'&ucin-k-dni='30.12.9999'> správneho poriadku) takto\nprichádza do úvahy len za situácie, ak sa v konaní (o mimoriadnom opravnom prostriedku) preukáže,\nže rozhodnutie je v rozpore s hmotným právom. Teda inštitút mimoriadnych opravných prostriedkov\npri rešpektovaní stability práv priznaných právoplatným rozhodnutím nie je určený na odstraňovanie\nprocesných vád a nedostatkov, ktoré nemali vplyv na zákonnosť rozhodnutia z hľadiska hmotného\npráva. Či je právoplatné rozhodnutie v rozpore s hmotným právom, musí byť zistené nepochybným\nspôsobom pred jeho zrušením. To predstavuje potrebu objasniť všetky okolnosti rozhodné pre posúdenie\nveci, t. j. zabezpečiť potrebné skutkové zistenia a tiež stanoviská účastníkov k týmto zisteniam, ako aj\norgánu, ktorý preskúmavané rozhodnutie vydal. Tento proces nemožno zrušením rozhodnutia posunúť\ndo pôvodného konania a až tam zisťovať, či skutočne došlo alebo nedošlo k porušeniu zákona, a\nak áno, či verejný záujem prevyšuje nad záujmom dobromyseľne nadobudnutých práv účastníka (§\n65 ods. 3 <aspi://module='ASPI'&link='71/1967%20Zb.%252365'&ucin-k-dni='30.12.9999'> správneho\nporiadku)\".\n20. Už v minulosti sa pojem dobromyseľnosť interpretoval tak, že sa ním rozumie poctivý a otvorený\nvzťah účastníka konania k správnemu orgánu alebo k rozhodovanej veci a nevyvolal skutkový omyl\nna strane správneho orgánu. Súdna judikatúra vychádza zo skutočnosti, že je povinnosťou správneho\norgánu pri rozhodovaní podľa § 65 ods. 2 <aspi://module='ASPI'&link='71/1967%20Zb.%252365'&ucink-dni='30.12.9999'> Správneho poriadku zvážiť, či práva nadobudnuté na základe právoplatného\nrozhodnutia boli nadobudnuté dobromyseľne a či môžu byť zmenou alebo zrušením rozhodnutia\ndotknuté. Táto úvaha správneho orgánu je predmetom súdneho preskúmania. Súd pritom skúma,\nktoré skutočnosti považoval správny orgán pre svoju voľbu za rozhodujúce, akým spôsobom ich\nzisťoval a akými skutkovými a právnymi úvahami sa pritom riadil. V rozhodnutí sp. zn. 4 Sžo 61/2012\nz 23. apríla 2013 Najvyšší súd SR konštatoval, že \"Rozhodnutie nadriadeného správneho orgánu,\n\nktorým sa zrušuje alebo mení právoplatné rozhodnutie v mimo odvolacom konaní podľa § 65 ods. 2\n<aspi://module='ASPI'&link='71/1967%20Zb.%252365'&ucin-k-dni='30.12.9999'> správneho poriadku,\nzasahuje do priznaných hmotných práv fyzických alebo právnických osôb nadobudnutých v pôvodnom\nprávoplatne skončenom konaní. K tomuto zásahu dochádza aj v prípade, ak sa pôvodné právoplatné\nrozhodnutie zrušuje s vrátením veci na nové konanie a rozhodnutie orgánu, ktorý ho vydal. Aj pri\nvydávaní takéhoto rozhodnutia musí nadriadený správny orgán dbať na to, aby práva nadobudnuté\ndobromyseľne boli čo najmenej dotknuté (§ 65 ods. 2 <aspi://module='ASPI'&link='71/1967%20Zb.\n%252365'&ucin-k-dni='30.12.9999'> druhá veta správneho poriadku)...\"\n21. Vzhľadom na uvedené, v záujme zachovania stability právnych vzťahov založených rozhodnutím,\nzákon vylučuje zmenu alebo zrušenie rozhodnutia, ak by takýmto postupom boli významne narušené\npráva nadobudnuté dobromyseľne. Vo svetle uvedeného, vada v predmetnej veci nastala v postupe\nsprávneho orgánu, keď tento nedbal o to, aby práva nadobudnuté dobromyseľne boli čo najmenej\ndotknuté a neprihliadal pri rozhodovaní na skutočnosti zistené v konaní. V tejto súvislosti absentuje\nakákoľvek právna úvaha a to vzhľadom na dobromyseľné konanie žalobcu, ktorý, nakoľko mu v\nrozhodnutí o administratívnom vyhostení nebol uložený zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky\na na územie všetkých členských štátov, dobrovoľne pristúpil k návratu do domovskej krajiny, ktorý bol\nzrealizovaný dňa 05.12.2016, teda v deň vydania prvostupňového správneho rozhodnutia. V súvislosti s\nuvedeným sa kasačný súd stotožňuje s názorom krajského súdu že v predmetnej veci sa neprimeraným\nspôsobom zasiahlo do žalobcových práv a to v rozpore s princípom ako legitímnych očakávaní tak aj\nprávneho štátu.\n22. Sťažovateľ ďalej namietal, že princíp legitímnych očakávaní možno považovať za sekundárny,\nnakoľko primárnym cieľom je záujem štátu na vydávaní zákonných rozhodnutí. Túto námietku vyhodnotil\nkasačný súd rovnako ako nedôvodnú..\n23. Vo všeobecnosti pre použitie mimoriadnych opravných prostriedkov platí, že sú prípustné iba vo\nvýnimočných prípadoch. ESĽP v rámci svojej rozhodovacej praxe už viackrát vyslovil nezlučiteľnosť\nmimoriadneho opravného prostriedku s princípom právnej istoty. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre\nľudské práva totiž princíp právnej istoty môže ustúpiť iba výnimočne, a to za účelom zaistenia opravy\nzákladných vád alebo justičných omylov (pozri Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003) a napravenia\n„vád najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém”, ale nie z dôvodu právnej čistoty (pozri Sutyazhnik\nproti Rusku, rozsudok z roku 2009).\n24. V tejto súvislosti kasačný súd poukazuje aj na judikatúru Ústavného súdu SR:\nK imanentným znakom právneho štátu v zmysle článku 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky patrí aj\nprincíp právnej istoty, ktorý je spolu s princípom spravodlivosti znakom materiálneho právneho štátu.\nPrincíp právnej istoty vyjadruje požiadavku na jasnosť, určitosť a stálosť rozhodnutí orgánov verejnej\nmoci, ako aj požiadavku na ich presadzovanie zákonom ustanoveným spôsobom v primeranom čase.\nSúčasťou právnej istoty je dôvera osôb v právny poriadok (ligitimate trust), resp. v obsah rozhodnutí\na postupov orgánov verejnej moci. Užšou kategóriou ako právna istota je aj legitímne očakávanie\n(napríklad Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 30. apríla 2008, sp. zn. PL. ÚS 16/06, Nález\nÚstavného súdu Slovenskej republiky z 28. novembra 2007, sp. zn. PL. ÚS 12/05). Účelom legitímneho\nočakávania je garancia čitateľnosti správania sa orgánov verejnej moci a ochrana súkromných osôb\npred nepredvídateľným mocenským zásahom do ich právnej situácie, na vyústenie ktorej do určitého\nvýsledku sa spoliehali (napríklad Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 24. júna 2009, sp. zn.\nPL. ÚS 16/06, Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo 6. februára 2008, sp. zn. PL. ÚS 10/04)\nV právnom štáte, v ktorom sú ako neoddeliteľné súčasti okrem iných stelesnené princípy, ako sú\nprávna istota a spravodlivosť (princíp materiálneho právneho štátu), čo možno spoľahlivo vyvodiť z čl.\n1 ústavy, sa osobitný dôraz kladie na ochranu tých práv, ktoré sú predmetom jeho úpravy. Povinnosťou\nvšetkých štátnych orgánov je zabezpečiť reálnu možnosť ich uplatnenia tými subjektmi, ktorým boli\npriznané“ (napr. I. ÚS 17/1999, nález zo dňa 22.09.1999, Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu\nSR 1999, s 365, zhodne I. ÚS 44/1999, nález z 13.10.1999, Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu\nSR 1999, s. 382). „Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu v sebe zahŕňa aj právo jednotlivca\nna legitímne očakávania. Z hľadiska princípu právnej istoty podlieha ochrane aj legitímne očakávanie,\nktoré je užšou kategóriou ako právna istota (napr. nález Ústavného súdu SR, sp. zn. PL. ÚS 16/06 zo\ndňa 30.04.2008, nález Ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 12/05 zo dňa 28.11.2007).\n\n25. Z uvedeného možno vyvodiť záver, že princíp právnej istoty môže pri uplatňovaní mimoriadnych\nopravných prostriedkov ustúpiť iba výnimočne a to za účelom zaistenia opravy podstatnejších či\nzákladných vád alebo omylov, ale nie z dôvodu akejkoľvek snahy o právnu čistotu ako to bolo v\npredmetnej veci.\n26. V súvislosti s tvrdením sťažovateľa, že nemal inú možnosť ako odstrániť nezákonnosť rozhodnutia,\nlen uložením zákazu vstupu na územie členských štátov Európskej únie, kasačný súd musí vyjadriť\nsúhlas s názorom krajského súdu, že pokiaľ sťažovateľ chcel v rozhodnutí mimo odvolacieho konania\nčo najmenej zasiahnuť do práv dobromyseľne nadobudnutých žalobcom, mohol pôvodné rozhodnutie\nzmeniť tak, že mohol určiť lehotu na vycestovanie, pričom pri vydaní prvostupňového rozhodnutia dňa\n05.12.2016 mal už vedomosť, že tohto dňa sa realizuje aj dobrovoľný návrat žalobcu. Týmto postupom\nby odstránil ním tvrdené nezákonné rozhodnutie a čo najmenej by narušil dobromyseľne nadobudnuté\npráva účastníka konania.\n27. Taktiež bolo aj podľa názoru kasačného súdu pochybením prvostupňového správneho orgánu, keď\nvydal rozhodnutie bez toho, aby mal k dispozícii administratívne spisy týkajúce sa administratívneho\nvyhostenia žalobcu, čo spôsobuje nezákonnosť rozhodnutia vzhľadom na to, že mať k dispozícii\nadministratívny spis je základným predpokladom k vydaniu zákonného rozhodnutia vychádzajúceho z\nnáležite zisteného skutkového stavu veci. Kasačný súd v tejto súvislosti poznamenáva, že každý správny\norgán je povinný viesť administratívny spis, ktorý obsahuje všetky podstatné skutočnosti súvisiace s\nkonkrétnym správnym konaním. Rozhodnutie a najmä jeho odôvodnenie by malo byť zhrnutím obsahu\nadministratívneho spisu a postupu a spôsobu, ktorý správny orgán doviedol k vydaniu konkrétneho\nsprávneho rozhodnutia.\n28. Prvostupňový orgán v rozpore so zákonom vydal rozhodnutie bez toho, aby mal administratívny\nspis k dispozícii, na čo sťažovateľ neprihliadol a to aj napriek tomu, že spis správneho orgánu sa od\n25.10.2016 do 27.12.2016 nachádzal na Krajskom súdu v Košiciach a rozhodnutie prvostupňového\nsprávneho orgánu bolo vydané 05.12.2016. Kasačný súd má za to, že ide o vadu, ktorá spôsobuje\nnezákonnosť rozhodnutia, rozhodnutie nemožno považovať za zákonné, vychádzajúce z kompletného\nadministratívneho spisu, nakoľko prvostupňový správny orgán rozhodoval bez podkladov potrebných\npre rozhodnutie vo veci a k záveru o uložení zákazu vstupu žalobcovi na územie Slovenskej republiky\na všetkých členských štátov EÚ dospel bez zdôvodnenia svojho právneho záveru a bez zaoberania sa\ntým, či na uloženie zákazu vstupu boli splnené zákonné podmienky. Rovnako sa týmto nezaoberal ani\nsťažovateľ, napriek námietkam zo strany žalobcu.\n29. Kasačný súd dáva do pozornosti, že primeranosť zásahu do základných práv a slobôd sa\nvždy posudzuje individuálne podľa všetkých okolností konkrétneho prípadu. Aj v predmetnej veci by\nprimeranosť prípadného zásahu do práva na rešpektovanie rodinného života musela byť posudzovaná\nkomplexne vrátane už uvedených okolností Pokiaľ sa v žalobcovej veci objavili skutočnosti, z ktorých\nvyplývala možnosť zásahu do jeho práva na rešpektovanie rodinného života a žalobca sa v priebehu\nkonania pred orgánmi štátnej moci ochrany tohto práva domáhal, bolo ústavnou povinnosťou týchto\norgánov dôsledne zvážiť všetky okolnosti podstatné pre posúdenie jeho žiadosti a argumentácie, ktorou\nbola odôvodnená, a to podľa h kritérií vyplývajúcich z čl. 8 Dohovoru.\n30. Vo svetle uvedeného považuje kasačný súd za nevyhnutné uviesť a poukázať na rozpor v\nodôvodnení správnych rozhodnutí vo vzťahu k rešpektovaniu rodinného života žalobcu, a tým na\nrozpor s princípom legitímnych očakávaní, keď v rozhodnutí o administratívnom vyhostení žalobcu\nsprávny orgán konštatoval neuloženie zákazu vstupu na územie Slovenskej republiky práve z dôvodu\nrešpektovania zásady primeranosti zásahu do rodinného života. V prvostupňovom rozhodnutí v rozpore\ns týmto a bez akejkoľvek právnej úvahy správny orgán uložil zákaz vstupu na obdobie jedného roka\ns tým, že je to najkratší časový úsek a prihliadal na jeho rodinné väzby na území SR, ktoré sú\ndostatočne odôvodnené v rozhodnutí o administratívnom vyhostení. Rovnako absentuje úvaha vo\nvzťahu k porušeniu čl. 8 Dohovoru v súvislosti s uloženým zákazom vstupu. Napraviť túto závažnú chybu\nsa však nepodarilo ani sťažovateľovi, ktorý rovnako ako v kasačnej sťažnosti tak aj v preskúmavanom\nrozhodnutí poukazoval na rozhodnutie sp. zn. 10Szak/14/2016 o zaistení sťažovateľa, pričom však\nkasačný súd poznamenáva, že uvedený rozsudok Najvyššieho súdu SR vychádzal z pôvodného\nrozhodnutia o administratívnom vyhostení sťažovateľa, kedy k uloženiu zákazu vstupu správny orgán\n\nnepristúpil, a nie je z neho možné vyvodiť potvrdenie správnosti neurčenia lehoty na vycestovanie a tým\npovinnosť uloženia zákazu vstupu na územie SR a na územie všetkých štátov, ako sa mylne domnieva\nsťažovateľ.\n31. Záverom kasačný súd konštatuje, že krajský súd sa zaoberal všetkými podstatnými námietkami\nsťažovateľa uplatnenými v žalobe, žiadna z nich neostala otvorená alebo nezodpovedaná. Preto, ak\nkrajský súd dospel k právnemu záveru o potrebe zrušenia preskúmavaného rozhodnutia a vrátenie veci\nna ďalšie konanie, tento jeho názor považoval aj kasačný súd, z dôvodov uvedených vyššie, za správny.\nSkutočnosti, ktorými sťažovateľ v kasačnej sťažnosti spochybňuje predmetné rozhodnutie krajského\nsúdu neboli zistené v konaní o kasačnej sťažnosti. Kasačný súd sa s napadnutým rozsudkom v celom\nrozsahu stotožňuje a preto kasačnú sťažnosť podľa § 461 S. s. p. ako nedôvodnú zamietol.\n32. O náhrade trov kasačného konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky tak, že sťažovateľovi,\nktorý v tomto konaní nemal úspech, ich náhradu nepriznal (§ 467 ods. 1 S.s.p. a analogicky podľa § 168\nS.s.p.). Úspešnému žalobcovi voči sťažovateľovi priznal právo na náhradu trov kasačného konania (§\n167 ods. 1 S.s.p.). O výške náhrady bude rozhodnuté v zmysle § 175 ods. 2 S.s.p.\n33. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky prijal rozsudok jednomyseľne (§ 139 ods. 4 S.s.p.).\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku opravný prostriedok n i e j e prípustný.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}