{"guid": "46c2b119-2048-4990-8156-0a73d51fbd8b:ff719a26-ef1c-4b39-801b-476c09016567", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2018:7016201109.1", "spisova_znacka": "10Sžak/15/2017", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sžak/15/2017 z 28. 2. 2018", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 28. februára 2018, sp. zn. 10Sžak/15/2017, ECLI:SK:NSSR:2018:7016201109.1", "identifikacne_cislo": "7016201109", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Elena Berthotyová", "sudca_id": 131, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-elena-berthotyova-131", "datum_vydania": "2018-02-28", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2011/404/#paragraf-82.odsek-2.pismeno-j", "nazov": "§ 82 ods. 2 písm. j) zákona č. 404/2011 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2011/404/#paragraf-82.odsek-2.pismeno-j", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/404-2011/paragraf-82"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2011/404#paragraf-82"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/ff719a26-ef1c-4b39-801b-476c09016567", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2018:7016201109.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2018:7016201109.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2018:7016201109.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n10Sžak/15/2017\n7016201109\n28. 02. 2018\nJUDr. Elena Berthotyová\nECLI:SK:NSSR:2018:7016201109.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako kasačný súd v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr.\nEleny Berthotyovej, PhD. a členov senátu JUDr. Zuzany Ďurišovej a JUDr. Jany Hatalovej, PhD. v\nprávnej veci sťažovateľa (pôvodne žalobcu): E. W., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom N. Čína, prechodne\nbytom B., zastúpený: JUDr. Jozef Vaško, advokát, Szakkayho 1, Košice, proti žalovanému: Riaditeľstvo\nhraničnej a cudzineckej polície Prešov, Jarková 31, 080 01 Prešov, o správnej žalobe zo dňa 03.10.2016\no preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-P02-169-002/2016 zo dňa 22.08.2016,\no kasačnej sťažnosti sťažovateľa proti právoplatnému rozsudku Krajského súdu v Košiciach č. k.\n1Sa/29/2016- 57 zo dňa 3. mája 2017, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť proti právoplatnému rozsudku Krajského súdu v\nKošiciach č. k. 1Sa/29/2016- 57 zo dňa 3.mája 2017 z a m i e t a .\nÚčastníkom nárok na náhradu trov kasačného konania n e p r i z n á v a .\nodôvodnenie:\nI.\nPredmet konania\nI.\nPriebeh a výsledky administratívneho konania\nA)\n1. Rozhodnutím č. PPZ-HCP-PO6-ZVC-73-014/2Q16 zo dňa 16.06.2016 prvostupňový správny orgán\nadministratívne vyhostil žalobcu z územia Slovenskej republiky z dôvodu vykonávania inej činnosti, než\nna akú mu bol udelený prechodný pobyt alebo vízum v zmysle § 82 ods. 2 písm. j) zákona č. 404/2011\nZ.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len ZoPC) . Zároveň podľa §\n82 ods. 3 písm. b) ZoPC mu uložil zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky na dobu jedného roka\ns tým, že lehota zákazu vstupu začína plynúť uplynutím lehoty na vycestovanie určenej v rozhodnutí o\nadministratívnom vyhostení. V zmysle § 83 ods. 1 ZoPC určil žalobcovi lehotu na vycestovanie z územia\nSR 30 dní od vykonateľnosti rozhodnutia.\n2. Z administratívneho konania je zrejmé, že dňa 16.06.2016 bol sťažovateľ kontrolovaný hliadkou\nsprávneho orgánu v obchodnom dome Dargov, Hlavná 2, Košice, predajňa textilu a obuvi SISI\nsupermarket, pričom pri kontrole predložil cestovný doklad Číny M. a identifikačnú kartu povolenia na\npobyt Slovenskej republiky na účel podnikania č. J. vydanú dňa 16.03.2016 s platnosťou do 04.02.2017.\nTakisto predložil aj pracovnú zmluvu zo dňa 02.03.2015 uzatvorenú medzi ním a spoločnosťou LAIFA,\ns.r.o., Masarykova 23, Lučenec. Následne bol predvedený na správny orgán v súvislosti s konaním o\n\njeho administratívnom vyhostení, nakoľko vzniklo dôvodné podozrenie, že vykonáva inú činnosť, než na\nakú mu bol udelený prechodný pobyt alebo vízum v zmysle § 82 ods. 2 písm. j) ZoPC.\n3. Prvostupňový správny orgán z informačných systémov zistil, že sťažovateľovi bol dňa 04.02.2015\nudelený prechodný pobyt na území SR na účel podnikania s platnosťou do 04.02.2017 ako konateľovi\nspoločnosti LAIFA, s.r.o., IČO: 477 488 18, pričom správny orgán zároveň preveril aj sťažovateľa\nv obchodnom registri na internete, kde bolo zistené, že tento je k 16.06.2016 vedený ako konateľ\nspoločnosti FO LON, s.r.o., Námestie republiky 1, Lučenec, IČO: 500 478 33, vznik funkcie XX.XX.XXXX\na v spoločnosti YI JIA Cassovia, s.r.o., Alejová 2, Košice, IČO: 501 483 71, vznik funkcie XX.XX.XXXX.\nRovnako bola správnym orgánom zistená zmena sídla spoločnosti LAIFA, s.r.o. z adresy Masarykova 23,\nLučenec, na adresu Bratislava, Vajnorská 137, v ktorej taktiež skončila sťažovateľovi funkcia konateľa\ndňa 30.12.2015. Dňa 29.03.2016 mu bola doručená zo strany Sociálnej poisťovne, pobočka Lučenec, v\nktorej je uvedené, že sťažovateľ je vedený ako zamestnanec v pracovnom pomere spoločnosti LAIFA,\ns.r.o., IČO: 477 488 18, od 02.03.2015 a pracovný pomer trvá. Preto s ním v zmysle § 18 ods. 1 zákona\nč. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej „Správny poriadok“) bolo začaté správne konanie vo veci\nadministratívneho vyhostenia v zmysle § 77 ZoPC z dôvodu zistenia, že sťažovateľ vykonáva na území\nSR inú činnosť, než na akú mu bol udelený prechodný pobyt alebo vízum, a to vykonaním prvého úkonu\nvoči sťažovateľovi, ktorým bolo jeho predvedenie v zmysle § 79 ZoPC, o čom bol upovedomený v\nzmysle § 18 ods. 3 Správneho poriadku v Zápisnici o vyjadrení podľa § 22 ods. 1 Správneho poriadku\nzo dňa 16.06.2016. Rovnako mu bola daná možnosť oboznámiť sa s podkladmi správneho orgánu pre\nvydanie rozhodnutia o administratívnom vyhostení v zmysle § 120 ods. 7 ZoPC. V Zápisnici o vyjadrení\nsťažovateľ uviedol, že na územie SR prišiel z Číny, z mesta O.. V Košiciach býva na B. ulici XX v byte,\nktorého je vlastníkom. Na území SR má udelené povolenie na prechodný pobyt za účelom podnikania.\nDňa 16.06.2016, v OD Dargov len pozeral na obchod, názov obchodu je SISI supermarket. Ďalej uviedol,\nže je slobodný a na území SR nemá žiadnu rodinu a ani v inom členskom štáte únie nemá udelený pobyt.\nV supermarkete SISI v OD Dargov sa počas vykonávania kontroly prechádzal pomedzi regály a počítal\ntovar. Na otázku, či je zamestnaný, odpovedal, že áno. S daným supermarketom má však pracovnú\nzmluvu, ktorú priložil ako dôkaz, pričom v supermarkete SISI v OD Dargov pracuje od 02.03.2015 a\nza svoju prácu dostáva 400 Eur na mesiac v hotovosti. Inú pracovnú zmluvu nemá. Na účte nemá\npeniaze, ani nemá žiaden účet v banke. Finančne ho podporuje Y., jeho kamarát, ktorý býva v Budapešti.\nPoslednýkrát bol tento na území SR niekedy na jar a priniesol mu niekoľko 100 Eur. Jeho pracovná doba\nje každý deň len niekoľko hodín a nie je tam pravidelne. Všetko rieši cestou kamaráta Y. a právnika,\nktorého meno nevie. Uviedol, že si je vedomý toho, že na území SR vykonáva inú činnosť, než na akú\nmá udelený prechodný pobyt, ale nevedel to, že nemôže byť zamestnaný. V závere zápisnice uviedol,\nže v domovskej krajine mu nehrozí žiadne nebezpečenstvo. Nie je politicky aktívny, na území SR ani v\ninom členskom štáte únie nemá rodinu ani blízkych príbuzných, na území SR nežiada o azyl a uviedol,\nže je mu to veľmi ľúto.\n4. Správny orgán po preskúmaní povolenia na pobyt, vydaného sťažovateľovi Slovenskou republikou\nna účel podnikania konštatoval, že sťažovateľ má na území SR udelený prechodný pobyt na účel\npodnikania, avšak na základe uvedeného povolenia nemôže na území SR byť zároveň zamestnaný. V\nzmysle § 20 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov je prechodný pobyt viazaný na jeden účel. Podľa zákona\no pobyte cudzincov nie je možné vykonávať dve činnosti naraz a zákon o pobyte cudzincov vylučuje\nvykonávať účel prechodného pobytu podnikania a zároveň účel prechodného pobytu zamestnania. Ak\nchcel sťažovateľ na území SR vykonávať pracovnú činnosť, resp. byť zamestnaný, za týmto účelom\nmal mať udelený prechodný pobyt na účel zamestnania v zmysle § 23 zákona o pobyte cudzincov.\nV zmysle § 120 ods. 1 ZoPC môže cudzinec vstupovať do pracovnoprávneho vzťahu v rozsahu a za\npodmienok ustanovených osobitným predpisom. Správny orgán poukazoval rovnako na to, že pri vydaní\nrozhodnutia o administratívnom vyhostení sťažovateľa prihliadal aj na § 23 ods. 5 ZoPC, v zmysle\nktorého sa prechodný pobyt cudzincov na účel zamestnania nevyžaduje do 90 dní od začiatku pobytu\nna území SR ak štátny príslušník tretej krajiny spĺňa podmienky na pobyt podľa osobitného predpisu a\nsplnil si povinnosti podľa § 111 ods. 2 písm. a) ZoPC, pričom sťažovateľ nespĺňa ani jednu zo zákonných\npodmienok uvedených v tomto ustanovení.\n5. Zdôraznil, že pri rozhodovaní o administratívnom vyhostení sťažovateľa z územia SR zohľadnil\nzávažnosť porušenia vyššie uvedených predpisov, dĺžku trvania protiprávneho konania, mieru zavinenia\nsťažovateľa, ako aj okolnosti, za ktorých k porušeniu zákona došlo. Sťažovateľ má na území SR\nprechodný pobyt na účel podnikania a zároveň pracuje na základe pracovnej zmluvy, ktorú pri\n\nkontrole správnemu orgánu predložil, čo bolo zistené a jednoznačne preukázané. Na základe dokladov\noprávňujúcich ho na vstup a pobyt na území Schengenského priestoru túto činnosť jednoznačne\nvykonávať nemohol a nemal. V súlade s § 82 ods. 3 písm. b) ZoPC správny orgán uložil sťažovateľovi\nlehotu zákazu vstupu na územie SR v trvaní jedného roka, čo je na dolnej hranici zákonom určenej\nsadzby, pričom vzal do úvahy skutočnosť, že sťažovateľ sa na území SR zdržiaval oprávnene a pri\nrealizácii úkonov administratívneho vyhostenia spolupracoval so správnym orgánom. Vo výrokovej časti\nbola zároveň určená lehota 30 dní na vycestovanie od nadobudnutia vykonateľnosti rozhodnutia, ktorá\nje maximálne možná lehota určená v súlade s § 83 ods. 1 ZoPC. Táto je dostačujúca na zabezpečenie\njeho vycestovania z územia SR. Rovnako neboli zistené prekážky administratívneho vyhostenia na\núzemie Číny v zmysle § 81 ZoPC. Toto zistenie správneho orgánu sa opiera o vyjadrenie sťažovateľa\nuvedeného v zápisnici zo dňa 16.06.2016, kde uviedol, že mu nie sú známe prekážky administratívneho\nvyhostenia na územie domovského štátu, jeho osobe žiadne nebezpečenstvo, uvedené v poučení, na\núzemí domovského štátu nehrozí a v domovskom štáte nie je politicky aktívny.\n6. Zdôraznil, že povinnosťou správneho orgánu je chrániť záujmy štátu a verejný záujem a vo\nverejnom záujme je, aby štát prostredníctvom štátnych orgánov chránil svoje záujmy a hlavne\ndodržiavanie zákonov. V prípade sťažovateľa došlo preukázateľne k porušeniu zákonov Slovenskej\nrepubliky, konkrétne ZoPC. Mal za to, že pri vydaní rozhodnutia postupoval v súlade s článkom 8\nods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (Dohovor), v zmysle ktorého má každý právo\nna rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie, keď v rámci\nskúmania súkromného a rodinného života účastníka konania zistil, že tento je slobodný, na území SR\nnemá blízke osoby. Skutočnosti k súkromnému a rodinnému životu účastníka konania boli zistené zo\nzápisnice zo dňa 16.06.2016 a z informačných systémov policajného zboru. Správny orgán prihliadol\nna uvedené skutočnosti pri ukladaní lehoty zákazu vstupu, keď mu túto uložil v trvaní jedného roka\ns teritoriálnou platnosťou na územie Slovenskej republiky. Rovnako postupoval v súlade s článkom\n8 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, v zmysle ktorého štátny orgán nemôže\ndo výkonu tohto práva zasahovať, okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné\nv demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho\nblahobytu, prechádzania nepokojom a zločinnosti, ochrane zdravia a morálky alebo ochrany a slobôd\niných, pričom podľa správnej úvahy správneho orgánu vyhostenie sťažovateľa z územia SR s uložením\nlehoty zákazu vstupu na územie SR je v súlade so zásadou proporcionality a je možné v zmysle článku\n8 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd chápať ako oprávnený dôvod správneho orgánu\nna zásah do jeho ľudských a občianskych práv garantovaných mu v článku 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a slobôd, pričom ochrana právneho poriadku Slovenskej republiky, ktorý sťažovateľ\nsvojím protiprávnym konaním porušil, je záujmom verejným, ktorý je nadradený súkromnému záujmu\nsťažovateľa.\nB)\n7. Rozhodnutím č. PPZ-HCP-PQ2-169-002/2016 zo dňa 22.08.2016 vo odvolaní žalovaný vo veci\nodvolania sťažovateľa zo dňa 29.06.2016 proti rozhodnutiu Oddelenia cudzineckej polície Policajného\nzboru Košice č. PPZ-HCP-P06-ZVC-73-014/2016 zo dňa 16.06.2016 rozhodol tak, že dané rozhodnutie\nzmenil tak, že text v znení „v zmysle § 82 ods. 3 písm. b) zákona o pobyte cudzincov policajný útvar\nukladá účastníkovi konania zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky na dobu 1 (jeden) rok“ bol\nnahradený textom, že „v zmysle § 82 ods. 3 písm. c) zákona o pobyte cudzincov policajný útvar ukladá\núčastníkovi konania zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky na dobu jeden rok“. V ostatných\nčastiach rozhodnutie potvrdil a odvolanie proti tomuto rozhodnutiu zamietol.\n8. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že lustráciami v informačných systémoch policajného zboru\na v obchodnom registri na internete správny orgán zistil, že sťažovateľovi bol dňa 04.02.2015 udelený\nprechodný pobyt na účel podnikania s platnosťou do 04.02.2017, ako konateľovi spoločnosti LAIFA,\ns.r.o., IČO: 477 488 18. Zároveň zistil, že od 30.12.2015 už účastník konania nie je konateľom tejto\nspoločnosti, ktorá medzičasom zmenila aj sídlo na Vajnorskú 137, Bratislava. V obchodnom registri\nsprávny orgán zistil aj to, že účastník konania je vedený ako konateľ v iných dvoch spoločnostiach, a to v\nFO LON, s.r.o., Námestie republiky 1, Lučenec, IČO: 500 478 33, so vznikom funkcie dňa XX.XX.XXXX\na v spoločnosti YI JIA Cassovia, s.r.o., Alejová 2, Košice, IČO: 50 14 83 71, so vznikom funkcie\ndňa XX.XX.XXXX. Rovnako uviedol, že Sociálna poisťovňa, pobočka Lučenec, už dňa 29.03.2016\n\npísomnosťou č. 16146-101/2016-LC informovala správny orgán. že účastník konania je od 02.03.2015\nvedený ako zamestnanec v pracovnom pomere spoločnosti LAIFA, s.r.o. a pracovný pomer trvá.\n9. Pokiaľ sa týka odvolania druhostupňový správny orgán uviedol, že dané odvolanie podrobne\npreskúmal, rovnako aj napadnuté rozhodnutie, ako aj súvisiaci spisový materiál, teda konanie, ktoré\nvydaniu napadnutého rozhodnutia predchádzalo a uviedol, že sťažovateľ ako štátny príslušník tretej\nkrajiny s udeleným prechodným pobytom na účel podnikania pracoval na základe pracovnej zmluvy\na priamo pri výkone závislej práce bol prichytený policajnou hliadkou. Tento materiálny základ je\njasne a nepochybne zdokumentovaný a nebol spochybnený ani odvolacími námietkami, keďže tieto\nvýkon zamestnania popri podnikaní obhajujú, teda ho potvrdzujú. Rovnako nemožno pochybovať ani\no nedostatku materiálnej pravdy vo vzťahu k ustanoveniu zákona, na ktorom napadnuté rozhodnutie\nstojí, nakoľko ustanovenie § 82 ods. 2 písm. j) zákona o pobyte cudzincov jasne ustanovuje ako dôvod\nadministratívneho vyhostenia skutočnosť, že štátny príslušník tretej krajiny vykonáva inú činnosť, než\nna akú mu bol udelený prechodný pobyt. Argumentácia o chýbajúcej spojke „aj“ nie je namieste. Právne\nnormy je potrebné vykladať tak, ako sú dané. Skutočnosť, že v tomto ustanovení nie je uvedené\n„vykonáva aj inú činnosť“, možno chápať a interpretovať iba tak, že pre naplnenie tohto zákonného\ndôvodu administratívneho vyhostenia postačuje vykonávanie činnosti odlišnej od tej, na akú bol udelený\npobyt, a to bez ohľadu na to, či povolená činnosť je vykonávaná alebo nie. ZoPC je v smere výkladu\nvýkonu činností vo vzťahu k účelu udeleného prechodného pobytu jasný. Nakoľko v zmysle § 20 ods. 2\nzákona o pobyte cudzincov prechodný pobyt je viazaný na jeden účel. Ak štátny príslušník tretej krajiny\nchce vykonávať inú činnosť než na akú mu bol udelený prechodný pobyt, musí podať novú žiadosť\no udelenie prechodného pobytu, ak tento zákon neustanovuje inak. Slovné spojenie „ak neustanovuje\ninak“ je blanketovou normou odkazujúcou na neskoršie ustanovenia v zákone o pobyte cudzincov,\nktoré majú povahu špeciality k tomuto všeobecnému ustanoveniu. Takým je napríklad ustanovenie §\n24 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov kde je ustanovené, že štátny príslušník s udeleným prechodným\npobytom na účel štúdia môže počas tohto pobytu podnikať. Vzhľadom k tomu, že v § 22 zákona o\npobyte cudzincov nie je žiadna právna úprava pripúšťajúca výkon inej činnosti než podnikania, nemožno\nlogicky vyvodiť žiaden iný záver, než že výkon ostatných činností je v prípade štátnych príslušníkov\ntretích krajín s udeleným prechodným pobytom na účel podnikania neprípustný a v rozpore so zákonom.\nDaný záver odvolacieho orgánu podporuje aj ustanovenie § 20 ods. 3, ktorý povoľuje študovať všetkým\nštátnym príslušníkom tretích krajín bez ohľadu na účel udeleného prechodného pobytu. To znamená,\nže sťažovateľ ako štátny príslušník tretej krajiny s udeleným prechodným pobytom na účel podnikania\nmohol študovať, ale nie byť zamestnaný, lebo takú výnimku zo všeobecného zákazu výkonu inej činnosti\nzákon o pobyte nepripúšťa.\n10. Pokiaľ sa týka rozhodnutia o zákaze vstupu bola potrebná korekcia výroku správneho orgánu,\nktorý použil nesprávne ustanovenia. Za vykonávanie inej činnosti, než na akú bol udelený prechodný\npobyt možno uložiť zákaz vstupu nie podľa § 82 ods. 3 písm. b) ZoPC, ale podľa písmena c) tohto\nustanovenia. Aj sadzba je v danom prípade odlišná. Kým podľa nesprávne použitého ustanovenia je\nmožné uložiť zákaz vstupu na 1 rok až 5 rokov, tak podľa príslušného písmena c) tohto ustanovenia\nje to sadzba v rozpätí 1 rok až 3 roky. Z toho možno vyvodiť, že takto zákonodarca vzostupne\nzoradil dôvody administratívneho vyhostenia podľa ich závažnosti. Keďže administratívne vyhostenie\nnie je sankciou, ale opatrením štátu na ukončenie protiprávneho stavu, kedy výzvou na opustenie\nvlastného zvrchovaného územia štát prostredníctvom svojich orgánov, ktorým štát bráni nedodržiavaniu\na nerešpektovaniu platného právneho poriadku. Rovnako bolo uvedené, že nemožno podľa ZoPC\nkonanie sťažovateľa kvalifikovať ako priestupok, čím vzniká stav, kedy účastník konania za svoje\nprotiprávne konanie, respektíve konanie v rozpore so zákonom nie je postihnutý sankciou. Preto\nžalovaný nenašiel dôvod, aby mu uložená nebola zvlášť, keď vzal do úvahy niektoré okolnosti.\nArgumentácia správneho orgánu je v súvislosti s uložením zákazu vstupu iba pozitívna a v rovine\npoľahčujúcej okolnosti, no podľa názoru žalovaného vôbec nie je opodstatnená a žalovaný sa s ňou\nnestotožnil. Správny orgán pričítal k dobru sťažovateľa spoluprácu. Tomu odporuje skutočnosť, že v\núvode zápisnice sťažovateľ uviedol, že sa na obchod SISI supermarket iba pozeral. V situácii, keď už\npredložil pracovnú zmluvu, vyjadrenie popierajúce zistený a preukázaný fakt nemožno hodnotiť ako\nsnahu spolupracovať.\n11. Uloženie zákazu vstupu na jeden rok je zákazom vstupu na spodnej hranici zákonom stanoveného\nrozpätia a táto bola zvolená ako postačujúca na nápravu účastníka konania, teda na precíznejšie\n\nrešpektovanie právneho poriadku SR z jeho strany, ak by v budúcnosti prejavil záujem žiadať o pobyt\nna území SR. Na základe týchto skutočností rozhodol žalovaný tak, ako uviedol vo výrokovej časti.\nII.\nKonanie na krajskom súde\n12. Krajský súd v Košiciach napadnutým rozsudkom podľa § 250j ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb.\nObčianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O. s. p.“) zamietol žalobu, ktorou sa sťažovateľ domáhal\npreskúmania zákonnosti rozhodnutia č. PPZ-HCP-P06-ZVC-73-014/2016 zo dňa 16.06.2016, ktorý\nrozhodol tak, že napadnuté rozhodnutie zmenil tak, že text v znení „v zmysle § 82 ods. 3 písm. b) zákona\no pobyte cudzincov policajný útvar ukladá účastníkovi konania zákaz vstupu na územie Slovenskej\nrepubliky na dobu 1 (jeden) rok“ bol nahradený textom, že „v zmysle § 82 ods. 3 písm. c) zákona o pobyte\ncudzincov policajný útvar ukladá účastníkovi konania zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky na\ndobu jeden rok“. V ostatných častiach rozhodnutie potvrdil a odvolanie proti tomuto rozhodnutiu zamietol.\n13. Zdôraznil, že medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že sťažovateľ má udelený prechodný pobyt\nlen na účel podnikania podľa ZoPC.\n14. K námietke sťažovateľa, že z logického a gramatického výkladu ustanovenia § 82 ods. 2 písm. j)\nZoPC jednoznačne nevyplýva, že sťažovateľ nemôže vykonávať aj inú činnosť, pričom z dikcie tohto\nustanovenia jednoznačne vyplýva, že správny orgán môže vyhostiť občana tretej krajiny v prípade\nspáchania závažného deliktu a celá konštrukcia ustanovenia § 82 ods. 2 ZoSP je v zásade postavená\nna tom, že správny orgán môže vyhostiť sťažovateľa, ak spáchal závažný delikt týkajúci sa jeho pobytu\nna území SR uviedol, že táto námietka nie je dôvodná.\n15. Podľa krajského súdu zo znenia ustanovenia § 82 však nevyplýva, že správny orgán môže pristúpiť k\nadministratívnemu vyhosteniu, iba v prípade spáchania závažného deliktu zo strany štátneho príslušníka\ntretej krajiny ako na to poukazuje sťažovateľ. Pre postup správneho orgánu podľa § 82 ZoPC sa\nnevyžaduje, aby štátny príslušník tretej krajiny spáchal závažný delikt tak, ako to naznačuje sťažovateľ.\nPre postup správneho orgánu podľa ustanovenia § 82 odsek 1 a rovnako aj odsek 2 postačuje, ak sú\nnaplnené dôvody uvedené v tomto ustanovení.\n16. V prípade sťažovateľa bolo preukázané, že tento vykonával činnosť zamestnanie v predajni textilu a\nobuvi Sisi supermarket v obchodnom dome Dargov, Hlavná 2, Košice, čo bolo zo strany prvostupňového\nsprávneho orgánu zisteného pri kontrole dňa 16.06.2016. Táto skutočnosť ani nebola sporná.\n17. K námietke sťažovateľa, že mohol popri udelenom prechodnom pobyte, ktorý mu bol udelený na\núčel podnikania aj pracovať v zamestnaneckom pomere, krajský súd uviedol, že v zmysle ustanovenia\n§ 20 ods. 2 prvá veta ZoPC je prechodný pobyt viazaný na jeden účel.\n18. Zákonodarca rozlišuje medzi účelmi prechodného pobytu, ktoré sú uvedené v § 21 ods. 1 ZoPC,\npričom policajný útvar môže udeliť tento jednak na účel podnikania (písmeno a/) ako aj na účel\nzamestnania (písmeno b/). Teda zákonodarca rozlišuje medzi udelením prechodného pobytu na účel\npodnikania, ako aj na účel zamestnania.\n19. Krajský súd poukázal na to, že zákonodarca umožňuje v prípade udelenia prechodného pobytu z\ndôvodov uvedených v § 21 ods. 1 ZoPC štátnemu príslušníkovi tretej krajiny aj študovať, hoci zákon\nrovnako pozná účel udelenia prechodného pobytu na účel štúdia (§ 21 ods. 1 písm. c/ ZoPC). Z daného\nvyplýva, že pokiaľ má štátny príslušník tretej krajiny udelený prechodný pobyt na účel podnikania ako\nsťažovateľ, mohol popri takto udelenom prechodnom pobyte študovať, nie však vykonávať zamestnanie,\nnakoľko zákon o pobyte cudzincov neumožňuje, aby štátny príslušník tretej krajiny, ktorý má udelený\nprechodný pobyt na účel podnikania mohol vykonávať okrem štúdia aj inú činnosť, ktorá je zahrnutá\nmedzi účelmi udelenia prechodného pobytu podľa § 21 ods. 1 ZoPC.\n20. K námietke porušenia § 3 Správneho poriadku, pričom konkrétne mal zato, že zo strany správneho\norgánu bolo konanie pri výsluchu sťažovateľa uvedené jednostranne, krajský súd poukázal na to, že\nzo Zápisnice o vyjadrení účastníka konania zo dňa 16.06.2016 vyplýva, že správny orgán zisťoval\n\nskutočnosti dôležité pre konanie, ktoré boli jednak v jeho prospech ako aj neprospech. Danú námietku\nkrajský súd nepovažoval za dôvodnú.\n21. Sťažovateľ jednoznačne uviedol, že v supermarkete Sisi v OD Dargov pracuje od 02.03.2015, ako aj\nto, že za túto prácu dostáva mzdu 400,- EUR mesačne v hotovosti. Rovnako potvrdil, že iný príjem nemá,\nani nemá žiadne iné finančné zabezpečenia a ani účet v banke, pričom ho finančne ešte podporuje\nkamarát Y., ktorý býva v Budapešti, ktorý mu naposledy na jar priniesol 100,- EUR.\n22. Podľa krajského súdu povinnosťou správneho orgánu je získať podklady pre svoje rozhodnutie,\npričom nemôže nahrádzať vyjadrenia sťažovateľa alebo tieto prispôsobovať inak, ako tieto boli z\njeho strany prezentované. Napríklad sťažovateľ sám pri otázke zameranej na možné prekážky jeho\nadministratívneho vyhostenia potvrdil, že mu nehrozí konkrétne nebezpečenstvo ohrozenia života,\nzdravia alebo slobody z dôvodu jeho náboženstva, rasy, politickej príslušnosti, takisto nie je v\ndomovskom štáte nijako politicky aktívny. Takisto správny orgán umožnil sťažovateľovi v súlade s § 120\nods. 7 ZoPC vyjadriť sa pred vydaním rozhodnutia k jeho podkladom i k spôsobu ich zistenia, ako aj\nnavrhnúť ich doplnenie, čo žalobca nevyužil a len uviedol, že mu je to veľmi ľúto. Preto nemožno uzavrieť,\nže žalovaný vykonával dokazovanie iba s cieľom poškodiť záujmy sťažovateľa, nakoľko nijako nemohol\novplyvniť, aké skutočnosti tento na štandardizované otázky, ktoré sa klasicky kladú pri administratívnom\nvyhostení, uvedie.\n23. Správny orgán teda zisťoval skutočnosti svedčiace, či už v prospech sťažovateľa ako aj v jeho\nneprospech, pričom nemohol nijako ovplyvňovať sťažovateľom udávané skutočnosti, ktoré v konečnom\ndôsledku znamenali, že v jeho prípade bolo napríklad preukázané, že neexistujú prekážky jeho\nadministratívneho vyhostenia podľa § 81 ZoPC.\n24. Námietku porušenia čl. 8 ods. 1, resp. ods. 2 Dohovoru krajský súd nepovažoval za dôvodnú.\n25. Krajský súd v tejto súvislosti poukazuje na Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III.ÚS 331/09 zo dňa\n16.12.2009, v zmysle ktorého právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a\nrodinného života v zmysle článku 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a článku 8 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd zahŕňa nielen negatívnu povinnosť štátu zdržať sa mocenského\nzásahu do nich, ale aj jeho pozitívny záväzok prijať účinné opatrenia na zabezpečenie ich efektívnej\nochrany.\n26. Sťažovateľ sám vo svojej výpovedi dňa 16.06.2016 uviedol, že je slobodný a na území SR nemá\nžiadnu rodinu. Takisto potvrdil, že nemá rodinu alebo blízkych príbuzných nielen na území SR, ale\nani v inom členskom štáte únie. V prípade sťažovateľa však existencia akýchkoľvek rodinných väzieb,\nvrátane manželstva, respektíve iná forma rodinného života nebola preukázaná a preto námietka žalobcu,\nže spadá do sféry ochrany poskytovanej prostredníctvom článku 8 ods. 1 Dohovoru nemohla obstáť,\npretože pre právne posúdenie, či jeho administratívne vyhostenie, možno v danom prípade považovať za\nzásah do práva na rešpektovanie rodinného života, ich existencia bola podmienkou takéhoto posúdenia.\n27. V prípade možného konfliktu s článkom 8 ods. 2 Dohovoru krajský súd poukázal na to, že postup\nsprávneho orgánu bol vzhľadom na dôvody vyššie uvedené plne v súlade so zákonom o pobyte\ncudzincov a na administratívne vyhostenie žalobcu podľa § 82 ods. 2 písm. j) ZoPC bol zákonný dôvod.\nJe splnená aj podmienka proporcionality, nakoľko sťažovateľ svojou činnosťou, na ktorú nemal udelený\nprechodný pobyt, porušil príslušné ustanovenia zákona o pobyte cudzincov, čím svojím konaním zadal\npríčinu na konanie správneho orgánu vyústiaceho do vydania rozhodnutí, ktoré sú predmetom súdneho\nprieskumu.\n28. Rovnako z rozhodnutí správnych orgánov je zrejmé, z akého dôvodu došlo k uprednostneniu práva\nštátu na zásah do práva sťažovateľa garantovaného v článku 8 Dohovoru, pričom aj podľa správneho\nsúdu ide o akceptovateľný zásah do tohto práva, pretože k nemu došlo v súlade so zákonom a\nbol nevyhnutný v demokratickej spoločnosti v záujme verejného poriadku. Sťažovateľ bol v podstate\nsankcionovaný za porušenie zákona o pobyte cudzincov, keďže v rozpore so zákonom vykonával aj inú\nčinnosť, na akú mu bol udelený prechodný pobyt.\n\n29. Krajský súd mal zato, že súkromný záujem jednotlivca nemôže byť nadradený verejnému záujmu,\nnakoľko v danom prípade bolo jednoznačne preukázané, že sťažovateľ vykonával aj inú činnosť zamestnanie, na akú mu bol udelený prechodný pobyt, pričom ich vzájomná kombinácia, vzhľadom\nna dôvody uvedené vyššie, nebola možná. Týmto konaním sťažovateľ závažným spôsobom porušil\nzákon o pobyte cudzincov a preto jeho súkromný záujem zotrvať na území SR bol v rozpore s verejným\nzáujmom, ktorým v danom prípade je zachovanie zákonnosti a verejného poriadku.\n30. Preto krajský súd po preskúmaní rozhodnutia žalovaného v spojení s prvostupňovým rozhodnutím\ndospel k záveru, že príslušný správny orgán postupoval v konaní o administratívnom vyhostení\nsťažovateľa zákonným spôsobom, skutkový stav bol zistený dostatočným spôsobom, v konaní aplikoval\nustanovenia správneho právneho predpisu a vydané rozhodnutie je v súlade so zákonom. Preto správnu\nžalobu podľa § 240 Správneho súdneho poriadku zamietol, majúc zato, že táto vzhľadom na vyššie\nuvedené skutočnosti nie je dôvodná.\nIII.\nKonanie na kasačnom súde\nA)\n31. Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť, v ktorej navrhol\nnapadnutý rozsudok krajského súdu zmeniť tak, že napadnuté rozhodnutie žalovaného zruší a vec mu\nvráti na ďalšie konanie.\n32. Sťažovateľ najmä namietal, že krajský súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia\nveci (§ 440 ods. 1 písm. g) Správneho súdneho poriadku.\n33. V sťažnosti sťažovateľ uviedol, že trvá na názore, že z výkladu ustanovenia § 82 ods. 2 písm. j)\nzákona ZoPC explicitne nevyplýva, že by sťažovateľ nemohol vykonávať aj inú činnosť, než na akú\nmu bol udelený prechodný pobyt alebo vízum. V zmysle uvedeného ustanovenia môže policajný útvar\nadministratívne vyhostiť štátneho príslušníka tretej krajiny, ak vykonáva inú činnosť, než na akú mu bol\nudelený prechodný pobyt. Z uvedeného vyplýva, že policajný útvar tak môže učiniť, ak žalobca by prestal\nvykonávať činnosť, na ktorú mu bol udelený prechodný pobyt (t. j. podnikateľskú činnosť), a začal by\nvykonávať inú činnosť. Žalobca však naďalej vykonáva podnikateľskú činnosť, t. j. činnosť, na ktorú\nmu bol udelený prechodný pobyt. To, že popri tejto činnosti vykonával aj inú činnosť (zamestnanie),\npreto podľa názoru sťažovateľa nemôže byť dôvodom pre tak vážne opatrenie, akým administratívne\nvyhostenie nepochybne je.\n34. Podľa sťažovateľa právne predpisy by sa nemali vykladať príliš formalisticky, skôr je potrebné\nprihliadať na ich účel a zmysel. Administratívne vyhostenie považuje v danom prípade za príliš tvrdé\nopatrenie vo vzťahu k žalobcovi (účastníkovi správneho konania), najmä s prihliadnutím na konkrétne\nokolnosti prípadu, ktoré podľa nášho názoru neboli vôbec správne vyhodnotené. Policajný útvar totiž\nnemá obligatórnu povinnosť v zmysle citovaného ustanovenia príslušníka tretej krajiny vyhostiť, je tu\niba daná možnosť vyhostenia, po starostlivom zvážení všetkých okolností prípadu, k čomu podľa nášho\nnázoru nedošlo. V prvom rade prvostupňový správny orgán nebral do úvahy tú skutočnosť, že sťažovateľ\nnevykonával inú činnosť, než na akú mu bol udelený prechodný pobyt, ale vykonával aj inú činnosť. V\nďalšom rade správny orgán nebral do úvahy, že sťažovateľ nerozumie dobre štátnemu jazyku, preto\nod neho nemožno ani spravodlivo požadovať, aby poznal slovenské právne predpisy, zvlášť v tomto\nprípade, kde evidentne nešlo o úmyselné protiprávne konanie žalobcu s úmyslom poškodiť nejaké\nhospodárske záujmy štátu. Nemožno súhlasiť so záverom krajského súdu, podľa ktorého súkromný\nzáujem jednotlivca nemôže byť nadriadený verejnému záujmu, pretože v tomto konkrétnom prípade\nskutočne nešlo o také konanie žalobcu, ktoré by závažným spôsobom ohrozovalo akýkoľvek verejný\nzáujem.\n35. Vyjadril nesúhlas s vylúčením použitia článku 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd s\nodôvodnením, že v danom prípade ide o akceptovateľný zásah, pretože bol nevyhnutný v demokratickej\nspoločnosti v záujme verejného poriadku. Verejný poriadok nebol v danom prípade ohrozený v takom\nrozsahu, že by správny orgán mohol vylúčiť uplatnenie uvedeného článku. Sťažovateľ nie je hrozbou\npre demokratickú spoločnosť, pre národnú bezpečnosť, verejnú bezpečnosť a nedopustil sa žiadneho\ntrestného činu, priestupku alebo iného správneho deliktu a nie je hrozbou porušovania ľudských práv a\n\nslobôd iných občanov. Nedošlo ani k zohľadneniu krajiny pôvodu, ako nedemokratickej krajiny, v ktorej\nsťažovateľ nemá vytvorené adekvátne podmienky pre riadny život.\n36. Na základe uvedených dôvodov navrhol rozsudok krajského súdu zmeniť tak, že zrušuje rozhodnutie\nžalovaného v spojení s prvostupňovým rozhodnutím a vec mu vracia na ďalšie konanie.\nSťažovateľovi navrhol priznať náhradu trov konania a náhradu trov právneho zastúpenia.\n\nB)\n37. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti uviedol, že sa nestotožňuje s námietkami sťažovateľa\nuvedenými v kasačnej sťažnosti a pridržal sa svojho vyjadrenia k žalobe. Kasačnému súdu navrhol, aby\nkasačnú sťažnosť zamietol.\nIV.\nPrávny názor Najvyššieho súdu\n38. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 S. s. p.)\npostupom podľa § 492 S.s.p. preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu spolu s konaním, ktoré\npredchádzalo jeho vydaniu a jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch) dospel k\nzáveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná. Rozhodol bez nariadenia pojednávania podľa ustanovenia\n§ 455 S.s.p. s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej\nstránke Najvyššieho súdu. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 28.02.2018 (§ 137 ods. 2 S.s.p.).\n39. V predmetnej veci bolo potrebné predostrieť, že predmetom kasačnej sťažnosti bol rozsudok\nkrajského súdu, ktorým zamietol žalobu sťažovateľa na preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. PPZHCP-P02-169-002/2016 zo dňa 22.08.2016, ktorý rozhodol tak, že napadnuté rozhodnutie zmenil tak, že\ntext v znení „v zmysle § 82 ods. 3 písm. b) zákona o pobyte cudzincov policajný útvar ukladá účastníkovi\nkonania zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky na dobu 1 (jeden) rok“ bol nahradený textom, že\n„v zmysle § 82 ods. 3 písm. c) zákona o pobyte cudzincov policajný útvar ukladá účastníkovi konania\nzákaz vstupu na územie Slovenskej republiky na dobu jeden rok“, a preto primárne v medziach kasačnej\nsťažnosti Najvyšší súd Slovenskej republiky ako kasačný súd preskúmal rozsudok krajského súdu ako\naj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci kasačného konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie\nžalovaného, najmä z toho pohľadu, či kasačné námietky sťažovateľa sú spôsobilé spochybniť vecnú\nsprávnosť napadnutého rozsudku krajského súdu.\nPodľa § 2 ods. 1 písm. f) ZoPC na účely tohto zákona sa rozumie neoprávneným pobytom zdržiavanie\nsa cudzinca na území Slovenskej republiky v rozpore so zákonom, osobitným predpisom alebo\nmedzinárodnou zmluvou.\nPodľa § 77 ods. 1 ZoPC administratívne vyhostenie je rozhodnutie policajného útvaru o tom, že cudzinec\nnemá alebo stratil oprávnenie zdržiavať sa na území Slovenskej republiky a je povinný opustiť územie\nSlovenskej republiky, s možnosťou určenia lehoty na jeho vycestovanie do krajiny pôvodu, krajiny\ntranzitu, ktorejkoľvek tretej krajiny, do ktorej sa štátny príslušník tretej krajiny dobrovoľne rozhodne\nvrátiť a ktorá ho prijme, alebo na územie členského štátu, v ktorom má udelené právo na pobyt alebo\nposkytnutú medzinárodnú ochranu. V rozhodnutí o administratívnom vyhostení sa uvedie aj krajina,\ndo ktorej je cudzinec vyhostený, ak je možné takúto krajinu určiť. V rozhodnutí o administratívnom\nvyhostení policajný útvar môže uložiť zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky alebo územie\nvšetkých členských štátov. Policajný útvar, v rozhodnutí o administratívnom vyhostení, uloží zákaz\nvstupu na územie Slovenskej republiky alebo územie všetkých členských štátov, ak v rozhodnutí o\nadministratívnom vyhostení neurčí lehotu na vycestovanie.\nPodľa § 82 ods. 2 písm. j) ZoPC policajný útvar môže administratívne vyhostiť štátneho príslušníka\ntretej krajiny, ak vykonáva inú činnosť, než na akú mu bol udelený prechodný pobyt alebo vízum.\nPodľa § 20 ods. 1 ZoPC Prechodný pobyt oprávňuje štátneho príslušníka tretej krajiny zdržiavať sa,\nvycestovať a opätovne vstupovať na územie Slovenskej republiky v čase, na aký mu bol policajným\nútvarom udelený.\n\nPodľa § 20 ods. 2 ZoPC Prechodný pobyt je viazaný na jeden účel. Ak štátny príslušník tretej krajiny\nchce vykonávať inú činnosť, než na akú mu bol udelený prechodný pobyt, musí podať novú žiadosť o\nudelenie prechodného pobytu, ak tento zákon neustanovuje inak.\nPodľa § 20 ods. 3 ZoPC, Štátny príslušník tretej krajiny, ktorý má udelený prechodný pobyt, môže počas\nprechodného pobytu študovať.\nPodľa § 21 ods. 1 ZoPC (Účely prechodného pobytu), Prechodný pobyt môže policajný útvar udeliť\nštátnemu príslušníkovi tretej krajiny\nna účel podnikania,\nna účel zamestnania,\nna účel štúdia,\nna účel osobitnej činnosti,\nna účel výskumu a vývoja,\nna účel zlúčenia rodiny,\nna účel plnenia služobných povinností civilnými zložkami ozbrojených síl,\nktorý má priznané postavenie Slováka žijúceho v zahraničí,\ni) ktorý má priznané postavenie osoby s dlhodobým pobytom v inom členskom štáte.\nPodľa § 81 ods. 1 ZoPC Cudzinca nemožno administratívne vyhostiť do štátu, v ktorom by bol ohrozený\njeho život z dôvodov jeho rasy, národnosti, náboženstva, príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo\npre politické presvedčenie alebo v ktorom by mu hrozilo mučenie, kruté, neľudské alebo ponižujúce\nzaobchádzanie alebo trest. Rovnako nemožno cudzinca administratívne vyhostiť do štátu, v ktorom mu\nbol uložený trest smrti alebo je predpoklad, že v prebiehajúcom trestnom konaní mu taký trest môže\nbyť uložený.\nPodľa § 81 ods. 2 ZoPC Cudzinca nemožno administratívne vyhostiť do štátu, v ktorom by bola ohrozená\njeho sloboda z dôvodov jeho rasy, národnosti, náboženstva, príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo\npre politické presvedčenie; to neplatí, ak cudzinec svojím konaním ohrozuje bezpečnosť štátu alebo ak\nbol odsúdený za zločin a predstavuje nebezpečenstvo pre Slovenskú republiku.\nPodľa článku 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (ďalej len Dohovor) Každý má právo\nna rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie.\nPodľa článku 8 ods. 2 Dohovoru Štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať okrem\nprípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej\nbezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom a\nzločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných.\nPodľa § 1 ods. 1 zák. č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (Správny poriadok), tento zákon sa vzťahuje na\nkonanie, v ktorom v oblasti verejnej správy správne orgány rozhodujú o právach, právom chránených\nzáujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ak osobitný zákon neustanovuje inak.\nPodľa § 3 ods. 1 Správneho poriadku, Správne orgány postupujú v konaní v súlade so zákonmi a inými\nprávnymi predpismi. Sú povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti, práva a záujmy fyzických osôb a\nprávnických osôb a dôsledne vyžadovať plnenie ich povinností.\nPodľa § 3 ods. 2 Správneho poriadku, Správne orgány sú povinné postupovať v konaní v úzkej súčinnosti\ns účastníkmi konania, zúčastnenými osobami a inými osobami, ktorých sa konanie týka a dať im vždy\npríležitosť, aby mohli svoje práva a záujmy účinne obhajovať, najmä sa vyjadriť k podkladu rozhodnutia,\na uplatniť svoje návrhy. Účastníkom konania, zúčastneným osobám a iným osobám, ktorých sa konanie\ntýka musia správne orgány poskytovať pomoc a poučenia, aby pre neznalosť právnych predpisov\nneutrpeli v konaní ujmu.\nPodľa § 3 ods. 4 Správneho poriadku, Správne orgány sú povinné svedomité a zodpovedne sa zaoberať\nkaždou vecou, ktorá je predmetom konania, vybaviť ju včas a bez zbytočných prieťahov a použiť\nnajvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu vybaveniu veci. Ak to povaha veci pripúšťa, má sa\nsprávny orgán vždy pokúsiť o jej zmierne vybavenie. Správne orgány dbajú na to, aby konanie prebiehalo\nhospodárne a bez zbytočného zaťažovania účastníkov konania a iných osôb.\nPodľa § 3 ods. 5 Správneho poriadku, Rozhodnutia správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo\nzisteného stavu veci. Správne orgány dbajú na to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo\npodobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely.\nPodľa § 120 ods. 7 ZoPC Pred vydaním rozhodnutia o administratívnom vyhostení alebo rozhodnutia\no zaistení policajný útvar umožní cudzincovi a zvolenému zástupcovi, ak je prítomný, aby sa vyjadril k\njeho podkladu a k spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhol jeho doplnenie; na tento účel policajný útvar\nupovedomí zvoleného zástupcu o tejto možnosti.\n\n40. Kasačný súd po preskúmaní spisového materiálu krajského súdu, ktorého súčasťou je aj\nadministratívny spis žalovaného dospel k záveru, že kasačné námietky sťažovateľa nie sú dôvodné.\n41. Vo vzťahu k dôvodu kasačnej sťažnosti, že krajský súd rozhodol na základe nesprávneho právneho\nposúdenia veci (kasačný dôvod podľa § 440 ods. 1 písm. g/ S.s.p.) musí kasačný súd s prihliadnutím na\nzásadu kontinuálneho výkonu štátnej moci (čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky) zdôrazniť,\nže doterajšia ustálená judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky chápe takto sformulovaný\nsťažnostný dôvod zakotvený v § 440 ods. 1 písm. g) S.s.p. vo vzťahu k meritu prejednávanej veci, t. j. na\nprvom mieste ako nesprávnu aplikáciu právnej normy (hypotéza ako právny skutkový stav a dispozícia)\nna riadne zistený faktický skutkový stav vyplývajúci z merita veci, na druhom mieste ako nesprávny\nvýber ustanovenia a v neposlednom rade ako nesprávny výber právneho predpisu.\n42. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.\nO nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo\nak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych\nskutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávnym právnym posúdením sa rozumie tiež\nsubsumovanie skutkového stavu pod normu hmotného práva alebo procesného práva, ktorá v hypotéze\nnemá také predpoklady, aké vyplývajú zo zisteného skutkového stavu. Nesprávne právne posúdenie\nveci spočíva v tom, že správny orgán resp. súd použil nesprávnu právnu normu, alebo síce aplikoval\nsprávnu právnu normu, ale ju nesprávne interpretoval, a napokon právnu normu síce správne vyložil,\nale na zistený skutkový stav ju nesprávne aplikoval.\n43. V súvislosti s uvedeným kasačný súd musí zdôrazniť, že v aplikačnom postupe krajského súdu pri\nrozhodovaní o merite sporu zistil nedostatky právneho posúdenia v merite veci.\n44. Sťažovateľ videl nesprávne právne posúdenie v nesprávnom výklade ustanovenia § 82 ods. 2 písm.\nj) ZoPC , z ktorého podľa sťažovateľa explicitne nevyplýva, že by sťažovateľ nemohol vykonávať aj inú\nčinnosť, než na akú mu bol udelený prechodný pobyt alebo vízum.\n45. Nesprávne právne posúdenie veci správnym orgánom ani krajským súdom vo svetle vznesenej\nnámietky sťažovateľom kasačný súd nevidel.\n46. Nebolo sporné, že sťažovateľovi bol dňa 04.02.2015 udelený prechodný pobyt na území SR\nna účel podnikania s platnosťou do 04.02.2017 ako konateľovi spoločnosti LAIFA, s.r.o. Nebolo tiež\nsporné, že sťažovateľ nevykonával podnikateľskú činnosť, ale bol zamestnaný v OD Dargov, s\ndaným supermarketom má pracovnú zmluvu, ktorú priložil ako dôkaz. Tieto zistenia správneho orgánu\nsťažovateľ nespochybnil, naopak existenciu zamestnaneckého vzťahu potvrdil a predložil pracovnú\nzmluvu.\n47. Na tomto mieste považuje kasačný súd za dôležité zdôrazniť, že zákonodarca rozlišuje medzi\núčelmi prechodného pobytu, ktoré sú taxatívne vymedzené v ustanovení § 21 ods. 1 ZoPC, pričom\nz uvedeného ustanovenia vyplýva, že policajný útvar môže udeliť tento druh pobytu jednak na účel\npodnikania (písmeno a/) ako aj na účel zamestnania (písmeno b/). Teda zákonodarca rozlišuje medzi\nudelením prechodného pobytu na účel podnikania a účel zamestnania.\n48. Ustanovenie § 20 ZoPC vo svojom druhom odseku výslovne ustanovuje, že prechodný pobyt je\nviazaný na jeden účel. Ak štátny príslušník tretej krajiny chce vykonávať inú činnosť, než na akú mu\nbol udelený prechodný pobyt, musí podať novú žiadosť o udelenie prechodného pobytu, ak tento zákon\nneustanovuje inak. Inými slovami pokiaľ je prechodný pobyt viazaný na jeden účel, čo priamo ustanovuje\n§ 20 ods. 2 ZoPC, potom cudzinec na prechodnom pobyte môže vykonávať iba jednu z činností\nrozlišovaných zákonom, inak povedané môže plniť iba jeden účel, pokiaľ zákon neupravuje výnimku z\ntohto pravidla. Výnimkou je napríklad § 20 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov, t. j. že štátny príslušník\ntretej krajiny, ktorý má udelený prechodný pobyt, môže počas prechodného pobytu študovať. Iný príklad\nhovorí, že štátny príslušník tretej krajiny s prechodným pobytom na účel štúdia, môže podnikať (§ 24\nods. 3 zákona o pobyte cudzincov).\n49. Ani o jeden z týchto príkladov ako zákonom povolených výnimiek v prípade sťažovateľa sa nejedná,\npreto jeho argumentácia, že správny orgán, resp. krajský súd nesprávne právne posúdil vec, keď z\n\nustanovenia § 82 ods. 2 písm. j) ZoPC, z ktorého podľa sťažovateľa explicitne nevyplýva, že by\nsťažovateľ nemohol vykonávať aj inú činnosť, než na akú mu bol udelený prechodný pobyt alebo vízum,\nnemohla obstáť.\n50. Na túto námietku reagoval krajský súd nasledovne: „Preto, aby štátny príslušník tretej krajiny s\nprechodným pobytom na účel podnikania mohol byť paralelne aj podnikateľom, aj zamestnancom, musel\nby zákon o pobyte cudzincov výslovne takúto výnimku upravovať“. K uvedenej argumentácii kasačný\nsúd uvádza, že sa s ňou stotožňuje a argumentáciu dopĺňa o vyššie uvedené dôvody.\n51. Naviac kasačný súd považuje za dôležité zdôrazniť, že ZoPC vyžaduje pri každom z pobytov\nsplnenie osobitných podmienok, spojených s každým z druhov prechodného pobytu viažucich sa na\njednotlivé účely, tie nie sú totožné, rovnako dĺžka jednotlivých pobytov je rôzna, pričom podmienkou\nudelenia prechodného pobytu na účel podnikania, ktorý bol sťažovateľovi udelený sa vyžaduje splnenie\nnasledujúcich podmienok: ak: podniká alebo bude podnikať na území Slovenskej republiky ako\nfyzická osoba, alebo koná alebo bude konať v mene obchodnej spoločnosti alebo družstva a nie je\nv pracovnoprávnom vzťahu. Na účel podnikania udeľuje policajný zbor SR prechodný pobyt najviac\nna tri roky. Povolenie na prechodný pobyt na účel podnikania môže policajný útvar udeliť cudzincovi\nna základe oprávnenia na podnikanie vydaného podľa Obchodného zákonníka alebo Živnostenského\nzákona. Ak ide o obchodnú spoločnosť, povolenie na účel podnikania môže policajný útvar udeliť iba\ncudzincovi, ktorý je štatutárnym orgánom spoločnosti, to znamená, že je oprávnený konať v mene\nspoločnosti. Povolenie na prechodný pobyt na účel podnikania môže policajný útvar udeliť aj cudzincovi,\nktorý podniká na základe iného než živnostenského oprávnenia podľa osobitných predpisov (napr. na\nzáklade licencie).\n52. Účel pobytu cudzinec preukazuje spoločenskou zmluvou o založení spoločnosti podpísanou\nvšetkými zakladateľmi, pričom pravosť podpisov zakladateľov musí byť úradne overená, zakladateľskou\nzmluvou vo forme notárskej zápisnice alebo zakladateľskou listinou vo forme notárskej zápisnice;\nsúčasťou je návrh stanov spoločnosti, výpisom z obchodného registra a notárskym zápisom o zmene\nv spoločnosti, rozhodnutím živnostenského úradu o prerušení konania, z ktorého vyplýva, že konanie\nje prerušené len z dôvodu vydania povolenia na pobyt alebo iným dokladom potvrdzujúcim podnikanie\n(napr. licencia na vykonávanie súkromnej lekárskej alebo advokátskej praxe).\n53. Podnikaním sa v zmysle § 2 ObZ rozumie: - sústavná činnosť vykonávaná samostatne podnikateľom\nvo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť za účelom dosiahnutia zisku, - podnikateľom je osoba\nzapísaná v obchodnom registri, osoba, ktorá podniká na základe živnostenského oprávnenia, osoba,\nktorá podniká na základe iného než živnostenského oprávnenia podľa osobitných predpisov, fyzická\nosoba, ktorá vykonáva poľnohospodársku výrobu a je zapísaná do evidencie podľa osobitného predpisu.\n54. Podnikanie je ako činnosť charakterizovaná piatimi znakmi, ktoré musia byť splnené hromadne, čiže\njeden bez druhého nenapĺňajú zákonné ustanovenie pojmu podnikanie, a to sústavnosť, samostatnosť,\nobchodné meno, podnikanie je vykonávané na vlastnú zodpovednosť a dosiahnutie zisku, ktoré je\nhlavným cieľom podnikateľskej činnosti.\n55. Z uvedeného teda vyplýva, že prechodný pobyt je viazaný na jeden účel. Ak štátny príslušník tretej\nkrajiny chce vykonávať inú činnosť, než na akú mu bol udelený prechodný pobyt, musí podať novú\nžiadosť o udelenie prechodného pobytu. Štátny príslušník tretej krajiny, ktorý má udelený prechodný\npobyt, môže počas prechodného pobytu študovať. Na základe udeleného prechodnému pobytu môže\ncudzinec zdržiavať sa, vycestovať a opätovne vstupovať na územie Slovenskej republiky v čase, na aký\nmu bol policajným útvarom udelený.\n56. Dané súvisí aj so zámerom Slovenskej republiky ako suverénneho štátu, kontrolovať činnosť\nštátnych príslušníkov tretích krajín, ktorým bol udelený prechodný pobyt na území SR a keďže jednou z\npolitík suverénneho štátu je aj politika na úseku zamestnanosti, štát rovnako stanovil pravidlá, v prípade\nktorých možno zamestnať štátneho príslušníka tretej krajiny a v prípade splnenia ktorých mu možno\nudeliť prechodný pobyt na účel zamestnania.\n57. Naproti tomu povolenie na prechodný pobyt na účel zamestnania môže policajný útvar udeliť\ncudzincovi:\n\na) na základe povolenia na zamestnanie vydaného príslušným úradom práce, sociálnych vecí a rodiny\n(príslušným je úrad práce, sociálnych vecí a rodiny, v ktorého územnom obvode bude cudzinec\nvykonávať zamestnanie); povolenie na zamestnanie sa vyžaduje aj v prípade sezónneho zamestnania,\nb) bez povolenia na zamestnanie v prípadoch, ak sa povolenie na zamestnanie nevyžaduje (zákon č.\n5/2004 Z. z. o službách zamestnanosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov; ďalej len „zákon o\nslužbách zamestnanosti“), c) ak tak ustanoví medzinárodná zmluva, ktorou je SR viazaná.\n58. Pokiaľ teda správne orgány spoľahlivo zistili, že sťažovateľ vykonával inú činnosť než na akú mu bol\nudelený prechodný pobyt, (uvedené zistenie nespochybňoval ani sťažovateľ) správne orgány rozhodli v\nsúlade so zákonom, keď sťažovateľa podľa § 82 ods. 2 písm. j) ZoPC administratívne vyhostili, pričom\núvaha správneho orgánu o aplikácii tohto ustanovenia, keďže je fakultatívna (slovom môže) dostatočne\nobjasnili a uviedli, ktoré skutočnosti boli rozhodujúce pre jej aplikáciu.\n59. Na tomto mieste považuje kasačný súd za dôležité uviesť, že krajský súd sa náležite vysporiadal aj s\nnámietkou sťažovateľa, že správne orgány, nesprávne právne posúdili zásah do jeho práva na rodinný a\nsúkromný život (čl. 8 ods. 1 Dohovoru ). Kasačný súd dodáva, že pri strete týchto dvoch práv, a to práva\nna súkromie a rodinný život a práva štátu na zásah do tohto práva správny orgán náležite odôvodnil\nspôsobom, ktorý je právne udržateľný. Garancie vyplývajúce z práva na rešpektovanie rodinného života\npredpokladajú existenciu rodiny, t. j. existenciu skutočného a reálneho (efektívneho) rodinného života,\na tá nebola u sťažovateľa prítomná.\n60. Po preskúmaní podanej kasačnej sťažnosti kasačný súd konštatuje, že s právnymi námietkami\nsťažovateľa sa krajský súd v rozhodnutí riadne vysporiadal a nenechal otvorenú žiadnu spornú\notázku, riešenie ktorej by zostalo na kasačnom súde, a preto ďalšie námietky uvedené v kasačnej\nsťažnosti vyhodnotil najvyšší súd ako bezpredmetné, ktoré neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť\nrozhodnutia. Z uvedeného dôvodu kasačnú sťažnosť podľa § 461 S. s. p. ako nedôvodnú zamietol.\n61. Kasačný súd nezistil ani žiadnu inú vadu či nezákonnosť, pre ktorú by bolo nutné rozhodnutia\nsprávnych orgánov alebo súdu zrušiť. Ich rozhodnutia majú plnú oporu v právnej úprave a správnym\nspisu a ich závery tunajší súd plne preberá.\n62. O náhrade trov kasačného konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky tak, že sťažovateľovi,\nktorý v tomto konaní nemal úspech, ich náhradu nepriznal (§ 467 ods. 1 S.s.p. a analogicky podľa § 167\nods. 1 S. s. p.) a žalovanému ich nepriznal, lebo to nemožno spravodlivo požadovať (§ 467 ods. 1 S.\ns. p. a analogicky podľa § 168 S. s. p.).\n63. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky prijal rozsudok jednomyseľne (§ 139 ods. 4 S.s.p.).\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku opravný prostriedok n i e j e prípustný.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "1Sa/29/2016", "guid": null, "vztah": "zamietnute"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}