{"guid": "8ef56eb7-5dd9-40e0-996c-f287f178bb81:4b0b136b-1569-48a7-b6ef-7a37dd7703b7", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2018:7015201283.1", "spisova_znacka": "7Sžo/76/2016", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Sžo/76/2016 z 28. 3. 2018", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 28. marca 2018, sp. zn. 7Sžo/76/2016, ECLI:SK:NSSR:2018:7015201283.1", "identifikacne_cislo": "7015201283", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "Mgr. Pavel Ištók", "sudca_id": 117, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/mgr-pavel-istok-117", "datum_vydania": "2018-03-28", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdené"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2005/82/#paragraf-2.odsek-2.pismeno-a", "nazov": "§ 2 ods. 2 písm. a) zákona č. 82/2005 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/82/#paragraf-2.odsek-2.pismeno-a", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/82-2005/paragraf-2"}, {"iri": "/SK/ZZ/1967/71/#paragraf-24.odsek-5", "nazov": "§ 24 ods. 5 SP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1967/71/#paragraf-24.odsek-5", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/71-1967/paragraf-24"}, {"iri": "/SK/ZZ/2006/125/#paragraf-19.odsek-2.pismeno-a", "nazov": "§ 19 ods. 2 písm. a) zákona č. 125/2006 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2006/125/#paragraf-19.odsek-2.pismeno-a", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/125-2006/paragraf-19"}, {"iri": "/SK/ZZ/1967/71/#paragraf-32.odsek-1", "nazov": "§ 32 ods. 1 SP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1967/71/#paragraf-32.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/71-1967/paragraf-32"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219", "nazov": "§ 219 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-219"}, {"iri": "/SK/ZZ/2005/82/#paragraf-3.odsek-2", "nazov": "§ 3 ods. 2 zákona č. 82/2005 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/82/#paragraf-3.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/82-2005/paragraf-3"}, {"iri": "/SK/ZZ/1967/71/#paragraf-3.odsek-5", "nazov": "§ 3 ods. 5 SP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1967/71/#paragraf-3.odsek-5", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/71-1967/paragraf-3"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2005/82#paragraf-2", "/SK/ZZ/1967/71#paragraf-24", "/SK/ZZ/2006/125#paragraf-19", "/SK/ZZ/1967/71#paragraf-32", "/SK/ZZ/1963/99#paragraf-219", "/SK/ZZ/2005/82#paragraf-3", "/SK/ZZ/1967/71#paragraf-3"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/4b0b136b-1569-48a7-b6ef-7a37dd7703b7", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2018:7015201283.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2018:7015201283.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2018:7015201283.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n7Sžo/76/2016\n7015201283\n28. 03. 2018\nJUDr. Zdenka Reisenauerová\nECLI:SK:NSSR:2018:7015201283.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zdenky\nReisenauerovej a z členiek senátu JUDr. Violy Takáčovej, PhD. a JUDr. Eriky Čanádyovej v právnej veci\nžalobcu: GLAMOUR OF ANGELS, s.r.o., so sídlom Hlavná 14, 040 01 Košice, IČO: 44 705 883, právne\nzastúpeného: Advokátska kancelária JUDr. Peter Rybár, s.r.o., so sídlom Kuzmányho 29, 040 01 Košice,\nIČO: 47 234 466, proti žalovanému: Národný inšpektorát práce, so sídlom Masarykova 10, 040 01 Košice\n- Mestská časť Staré Mesto, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Národného inšpektorátu práce z\n21. septembra 2015, č. OPS/BEZ/2015/4215, O-363/2015, na odvolanie žalovaného proti rozsudku\nKrajského súdu v Košiciach zo 6. apríla 2016, č. k. 7S 150/2015-60, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo 6. apríla 2016, č. k. 7S\n150/2015-60, p o t v r d z u j e .\nŽalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v sume 181,90 eur na\núčet právneho zástupcu žalobcu, do 30 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.\nodôvodnenie:\nI.\nKrajský súd v Košiciach (ďalej v texte len „prvoinštančný súd“) rozsudkom zo 6. apríla 2016, č. k.\n7S 150/2015-60 (ďalej v texte len „odvolaním napadnuté rozhodnutie“ a „rozhodnutie prvoinštančného\nsúdu“), podľa § 250j ods. 2 písm. e/ Občianskeho súdneho poriadku zrušil rozhodnutie Národného\ninšpektorátu práce z 21. septembra 2015, č. OPS/BEZ/2015/4215, O-363/2015 (ďalej v texte len\n„rozhodnutie žalovaného“), ako aj rozhodnutie Inšpektorátu práce Nitra zo 4. júna 2015, č. k.: 191/15/\npráv., IPNR_OPS/ROZ/2015/436 (ďalej v texte len „rozhodnutie prvoinštančného správneho orgánu“) a\nvrátil vec žalovanému na ďalšie konanie. Žalovaného zaviazal k náhrade trov konania.\nPrvoinštančný súd, ako uvádza v odôvodnení odvolaním napadnutého rozhodnutia, preskúmal\nrozhodnutie prvoinštančného správneho orgánu ako aj rozhodnutie žalovaného a dospel k záveru, že\nžaloba bola dôvodná.\nPodľa prvoinštančného súdu žalobca v odvolaní proti rozhodnutiu prvoinštančného správneho orgánu,\nktorým uložil žalobcovi pokutu vo výške 5 500,- eur, okrem iných námietok namietal aj porušenie\nustanovenia § 21 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok v znení neskorších\npredpisov (ďalej v texte len „správny poriadok“) a mal za to, že prvoinštančný správny orgán bol povinný\nv predmetnej veci nariadiť ústne pojednávanie, čo vyplýva z dikcie ustanovenia § 21 ods. 1 správneho\nporiadku, a to najmä z dôvodu toho, že si to povaha veci bezpochyby vyžiadala, najmä v súvislosti\ns tvrdeniami a námietkami kontrolovaných subjektov o tom, že inšpektor odmietol pravdivo a úplne\n\nuviesť výpoveď kontrolovaných subjektov v príslušných zápisniciach. Žalobca ďalej namietal, že navyše\nako vyplýva z odôvodnenia rozhodnutia prvoinštančného správneho orgánu sa so sťažnosťou pani L.\nz 26. januára 2015 a vysvetlením pani L. z 18. februára 2015, nijako prvoinštančný správny orgán\nnevysporiadal.\nPrvoinštančný súd ďalej v odvolaním napadnutom rozhodnutí poukázal na to, že žalovaný v rozhodnutí\nk odvolacej námietke žalobcu uviedol, že podľa § 21 ods. 1 správneho poriadku, správny orgán nariadi\nústne pojednávanie, ak to vyžaduje povaha veci, najmä ak sa tým prispeje k jej objasneniu, alebo ak\nto ustanovuje osobitný zákon. Žalovaný v rozhodnutí skonštatoval, že správny poriadok teda rozlišuje\nmedzi obligatórnym ústnym pojednávaním, ktoré správny orgán nariaďuje vtedy, ak tak ustanovujú\nosobitné predpisy a medzi fakultatívnym ústnym pojednávaním, ktoré správny orgán nariaďuje iba vtedy,\nak to vyžaduje povaha veci. Žalovaný ďalej v rozhodnutí uviedol, že keďže v tomto prípade nejestvuje\nosobitný predpis ukladajúci povinnosť nariadiť ústne pojednávanie, je na rozhodnutí správneho orgánu,\naby tak urobil v prípade, keď je to potrebné v záujme zistenia skutočného stavu veci. Tým, že\nprvoinštančný správny orgán nenariadil ústne pojednávanie, pri ktorom by opätovne vypočul dotknuté\nosoby, ale opieral sa len o obstarané dôkazy, ktoré vyhodnotil ako postačujúce, nevybočil podľa názoru\nžalovaného z rámca svojich kompetencií. Mal totiž za to, že skutkový záver možno jednoznačne ustáliť\naj na základe dokladov, ktorými už disponoval, a že žalobcovi bol poskytnutý dostatočný priestor na to,\naby mohol účinne obhajovať svoje práva a vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia i k meritu veci tak, ako\nmu to ukladá nielen zákon č. 125/2006 Z. z. o inšpekcii práce a o zmene a doplnení zákona č. 82/2005\nZ. z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej v\ntexte len „zákon o inšpekcii práce“), ale aj správny poriadok.\nS vyššie uvedeným právnym názorom a postupom žalovaného sa prvoinštančný súd nestotožnil, pretože\npodľa § 33 ods. 2 správneho poriadku je správny orgán povinný dať účastníkom konania a zúčastneným\nosobám možnosť, aby sa pred vydaním rozhodnutia mohli vyjadriť k jeho podkladu i k spôsobu jeho\nzistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie.\nPrvoinštančný súd s ohľadom na vyššie uvedené preto posudzoval, či správne orgány pri rozhodovaní\nvychádzali z dostatočne zisteného skutkového stavu veci. S ohľadom na námietku žalobcu ohľadne\nhodnotenia dôkazov zisťoval, či konanie o správnom delikte bolo vedené takým procesným postupom,\nktorý zabezpečoval správny výsledok, a či boli dôkazy vykonané spôsobom zodpovedajúcim pravidlám\nspravodlivého procesu.\nV odvolaním napadnutom rozhodnutí ďalej prvoinštančný súd uviedol, že podľa ustálenej judikatúry\nEurópskeho súdu pre ľudské práva nie je rozhodujúca klasifikácia protiprávneho konania na správne\ndelikty a trestné delikty vnútroštátnym poriadkom. Podľa Európskeho súdu pre ľudské práva je potrebné\ni sankcie v priestupkových veciach vo forme pokuty považovať za sankcie represívneho charakteru,\na preto prvoinštančný súd dospel k záveru, že ide o trestné veci, a to bez ohľadu na relatívne nízke\nsankcie. Vo všetkých veciach, ktoré je možné subsumovať pod pojem veci trestného charakteru musí\nmať osoba, proti ktorej sa vedie konanie, možnosť domôcť sa práva na spravodlivý proces v zmysle\nčlánku 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.\nPrvoinštančný súd vyslovil záver, že v prípade žalobcu išlo o vec trestného charakteru, o to viac, keď\nvzhľadom na uvedené skutočnosti predmetom preskúmania bola sankcia za príslušný správny delikt,\nkde sú vzhľadom i na spoločenskú nebezpečnosť vyššie sankcie, ako pri priestupkových veciach.\nTeda nesporne išlo o vec trestného obvinenia, a preto procesný postup správnych orgánov nebolo\nmožné hodnotiť podľa názoru prvoinštančného súdu ako súladný so zákonom, pretože príslušné ústne\npojednávanie malo byť nariadené už v konaní pred prvoinštančným správnym orgánom.\nĎalej prvoinštančný súd v odvolaním napadnutom rozhodnutí poukázal na to, že pri hodnotení dôkazov\nz hľadiska ich zákonnosti, správny orgán posudzuje, či dôkazy boli získané a vykonané spôsobom\nzodpovedajúcim zákonu, alebo či z tohto hľadiska je i možné vyčítať určité chyby, teda či ide o dôkazy\nzabezpečené v súlade so zákonom alebo ide o dôkazy nezákonné. K dôkazom, ktoré boli získané alebo\nvykonané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi nemožno prihliadnuť a iný postup\nsprávneho orgánu by mal za následok, že porušenie všeobecne záväzného právneho predpisu by sa\npremietlo do skutkového stavu veci, ktorý zistil správny orgán a v konečnom dôsledku aj do rozhodnutia\nvo veci samej. Ak by správny orgán prihliadol k nezákonným dôkazom a na základe takýchto dôkazov\n\nby postavil skutkové zistenia, tak by potom správny orgán správne konanie v predmetnej veci zaťažil\nchybou, ktorá by mala za následok vecne nesprávne a v konečnom dôsledku aj nezákonné rozhodnutie.\nZ administratívneho spisu prvoinštančný súd zistil, že príslušné správne orgány postupovali v priebehu\ndokazovania v správnom konaní v rozpore s vyššie uvedeným. Postupom správneho orgánu došlo\nokrem iného k závažnému porušeniu ustanovenia § 33 ods. 2 správneho poriadku. V odvolacom\nsprávnom konaní bolo podľa názoru prvoinštančného súdu povinnosťou žalovaného ex offo prihliadnuť\nna uvedené nezákonne vykonané dokazovanie zo strany prvoinštančného správneho orgánu.\nPrincíp verejnosti, ústnosti a prítomnosti na prerokovaní veci aspoň na jednej inštancii v konaní\npred správnymi orgánmi nebol podľa tvrdenia prvoinštančného súdu zachovaný v súlade s ustálenou\njudikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, navyše, ak sa verejnosti a ústnosti konania žalobca\nnikdy nevzdal, ale výslovne sa jej dožadoval. Procesný postup správnych orgánov preto predstavoval\npodľa prvoinštančného súdu protiústavný zásah do základného práva žalobcu, pretože mu objektívne\nznemožnil využiť jeho oprávnenia byť prítomný pri prerokovaní veci, predložiť argumentáciu na podporu\nsvojich stanovísk, vznášať námietky a návrhy, navrhovať a predkladať dôkazy na podporu svojich\ntvrdení, vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, využívať právnu pomoc v konaní.\nZ vyššie uvedených dôvodov prvoinštančný súd odvolaním napadnuté rozhodnutie, ako aj rozhodnutie\nprvoinštančného správneho orgánu podľa § 250j ods. 2 písm. e/ Občianskeho súdneho poriadku zrušil\na vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.\nO náhrade trov konania rozhodol prvoinštančný súd v zmysle § 250k ods. 1 Občianskeho súdneho\nporiadku tak, že priznal úspešnému žalobcovi právo na náhradu trov konania v sume 514 eur a 66\ncentov. Trovy konania pozostávali zo zaplateného súdneho poplatku a z trov právneho zastúpenia.\nII.\nŽalovaný podal v zákonnej lehote proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach zo 6. apríla 2016, č. k.\n7S 150/2015-60, odvolanie (ďalej v texte len „podané odvolanie“), v ktorom navrhol, aby Najvyšší súd\nSlovenskej republiky (ďalej v texte len „odvolací súd“) odvolaním napadnuté rozhodnutie zrušil a vec\nvrátil prvoinštančnému súdu na ďalšie konanie.\nŽalovaný v podanom odvolaní uviedol, že nie je možné akceptovať tvrdenie prvoinštančného súdu o\nupretí procesných práv žalobcu, vyplývajúcich mu z § 33 ods. 2 správneho poriadku. Z listu začatie\nsprávneho konania o uložení pokuty - oznámenie je podľa žalovaného totiž evidentné, že prvoinštančný\nsprávny orgán, po oboznámení žalobcu s predmetom jeho sankčného postihu, mu poskytol možnosť\nvyjadriť sa k zistenému porušeniu právneho predpisu, ktorý bol predmetom uloženia pokuty, oboznámiť\nsa so spisom nahliadnutím, vyjadriť sa ku všetkým podkladom pre vydanie rozhodnutia, spôsobu\nzisťovania a predložiť, prípadne navrhnúť ďalšie listinné dôkazy alebo podať iný návrh na doplnenie\ndokazovania, a to v lehote najneskôr do 8 dní odo dňa doručenia tohto oznámenia. Oznámenie o začatí\nsprávneho konania bolo podľa tvrdenia žalovaného preukázateľne doručené žalobcovi 6. mája 2015,\nno ten ani do vydania rozhodnutia prvoinštančného správneho orgánu žiadne zo svojich procesných\npráv nevyužil. Preto ak prvoinštančný súd tvrdí, že postupom správneho orgánu došlo okrem iného\nk závažnému porušeniu ustanovenia § 33 ods. 2 správneho poriadku, tak v tomto prípade žalovaný\npodotkol, že nemožno na ťarchu správneho orgánu pripísať fakt, že žalobca ostal v konaní nečinný, hoci\nmu boli jeho oprávnenia výslovne predostreté.\nPrvoinštančný súd napriek tomu podľa názoru žalovaného zastával názor, že postup aspoň na jednej\ninštancii v konaní pred správnymi orgánmi nebol v súlade s ustálenou judikatúrou Európskeho súdu\npre ľudské práva, a to vzhľadom k tomu, že sa žalobca verejnosti a ústnosti konania nikdy nevzdal,\nale výslovne sa jej dožadoval už v podanom odvolaní proti rozhodnutiu prvoinštančného správneho\norgánu. Ako už žalovaný deklaroval, žalobca sa verejnosti a ústnosti konania (teda nariadenia ústneho\npojednávania) pred prvoinštančným správnym orgánom nikdy nedožadoval. Z podaného odvolania voči\nrozhodnutiu prvoinštančného správneho orgánu podľa žalovaného vyplýva, že právny zástupca žalobcu\ntaktiež nikdy výslovne nežiadal o nariadenie ústneho pojednávania pred odvolacím správnym orgánom,\nlen podotkol, že žalobca má za to, že prvoinštančný správny orgán bol povinný v predmetnej veci nariadiť\n\nústne pojednávanie, čo vyplýva z dikcie § 21 ods. 1 správneho poriadku, a to najmä z dôvodu toho, že\nsi to povaha veci bezpochyby vyžiadala, najmä v súvislosti s tvrdeniami a námietkami kontrolovaných\nsubjektov o tom, že inšpektor práce odmietol pravdivo a úplne uviesť výpoveď kontrolovaných subjektov\nv príslušných zápisniciach.\nPoukazovanie na údajnú povinnosť správneho orgánu nariadiť ústne pojednávanie, podľa vyjadrenia\nžalovaného, ktorá mu navyše z citovaného ustanovenia ani nevyplýva, si nemožno zamieňať so\nžiadosťou o vykonanie tohto procesného úkonu. Z koncepcie odvolania je totiž evidentné, že právny\nzástupca nejavil záujem o prejednanie veci na pojednávaní, ktoré by nariadil žalovaný, ale obranu\nžalobcu postavil len na tom, že skutkový stav bol zo strany prvoinštančného správneho orgánu neúplné\nzistený vzhľadom na nevykonanie navrhnutých dôkazov. Preto ak prvoinštančný súd uvádza, že sa\nžalobca ústnosti a verejnosti konania nikdy nevzdal, ale výslovne sa jej dožadoval už v odvolaní proti\nrozhodnutiu prvoinštančného správneho orgánu, tak takýto argument vzhľadom na vyššie predostreté\nskutočnosti nemožno označiť podľa tvrdenia žalovaného inak ako nesprávny.\nŽalovaný ďalej v podanom odvolaní uviedol, že keďže v danom prípade nejestvuje osobitný predpis\nukladajúci povinnosť nariadiť ústne pojednávanie, bolo na rozhodnutí správneho orgánu, aby tak\nurobil v prípade, keď je to potrebné v záujme zistenia skutočného stavu veci. Tým, že prvoinštančný\nsprávny orgán nenariadil ústne pojednávanie, pri ktorom by opätovne vypočul dotknuté osoby, ale\nopieral sa len o obstarané dôkazy, ktoré vyhodnotil ako postačujúce, nijako nevybočil z rámca svojich\nkompetencií. Podľa žalovaného mal totiž za to, že skutkový záver možno jednoznačne ustáliť aj na\nzáklade dokladov, ktorými už disponoval, a že žalobcovi bol poskytnutý dostatočný priestor na to, aby\nmohol účinne obhajovať svoje práva a vyjadriť sa s podkladom rozhodnutia i k meritu veci. S takýmto\npostupom prvoinštančného správneho orgánu sa stotožnil aj žalovaný, ktorý v rámci preskúmavania\nodvolaním napadnutého rozhodnutia prvoinštančného správneho orgánu dospel k názoru, že tento\npostup nevykazuje žiadne známky nezákonnosti ani rozporu so zásadami správneho konania, a preto\nneodôvodňuje procesnoprávne zrušenie napadnutého rozhodnutia.\nV podanom odvolaní žalovaný ďalej dodal, že nepopiera súdmi deklarovanú potrebu aplikovať\ntrestnoprávne princípy v správnom trestaní a na základe nich poskytovať žalobcovi všetky záruky,\nktoré sa poskytujú obvinenému, tvrdí však, že analógia s trestným, či priestupkovým konaním by mala\nbyť použitá len v tom prípade, ak normy upravujúce trestanie za správne delikty neposkytujú riešenie\nvzniknutého problému.\nV závere podaného odvolania žalovaný zdôraznil, že žalobca ako osoba čeliaca správnej sankcii bol\ninformovaný o obvinení proti nemu, mal poskytnutý priestor na prípravu svojej obhajoby, bol informovaný\no povahe dôkazov proti nemu a bolo mu umožnené vyjadriť sa predtým, ako bolo prijaté vo veci\nrozhodnutie. Uvedené vyplýva z priebehu správneho konania, v rámci ktorého boli žalobcovi priznané\nrovnaké záruky. S ohľadom na túto skutočnosť žalovaný skonštatoval, že nemožno usúdiť, že zo strany\nsprávnych orgánov došlo v dôsledku nenariadenia ústneho pojednávania (ktoré je navyše fakultatívnym)\nk odňatiu práva žalobcovi na spravodlivý proces. Zároveň poukázal na Rozsudok Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky zo 7. októbra 2014, sp. zn. 3Sžo 21/2014, v ktorom odvolací súd konštatoval, že\notázka zásad vzťahujúcich sa na správne trestanie je veľmi všeobecná a Odporúčanie Rady Európy č.\nR 91/1 z 13. februára 1991 možno použiť len ako legislatívnu pomôcku pre výklad zákona.\nIII.\nK podanému odvolaniu sa vyjadril listom spísaným 16. decembra 2016 žalobca a uviedol, že po\npreštudovaní obsahu podaného odvolania má za to, že prvoinštančný súd rozhodol zákonne a správne\na navrhol odvolaciemu súdu, aby po preskúmaní odvolania rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo 6.\napríla 2016, č. k. 7S 150/2015-60, potvrdil. Zároveň si uplatnil náhradu trov konania.\nK tvrdeniam žalovaného o tom, že otázka, či v prejednávanej veci je potrebné nariadiť pojednávanie,\nalebo nie, bola výlučne na rozhodnutí správneho orgánu, žalobca uviedol, že takýto záver je absolútne\nnesprávny, nemá oporu v právnom poriadku Slovenskej republiky a prezentuje neprijateľnú svojvôľu\nsprávneho orgánu, ktorou došlo k zásadnému porušeniu právom garantovaných práv žalobcu.\n\nV zmysle § 21 ods. 1 správneho poriadku platí, že správny orgán nariadi ústne pojednávanie, ak\nto vyžaduje povaha veci, najmä ak sa tým prispeje k jej objasneniu. Z uvedeného podľa žalobcu\njednoznačne vyplýva, že v prípade, ak si to vyžaduje povaha veci (najmä ak sa tým prispeje k objasneniu\nveci), musí správny orgán pojednávanie nariadiť. To jednoznačne vyplýva z dikcie § 21 ods. 1 správneho\nporiadku, ktorý obsahuje pojem nariadi, a ktorý v prípade splnenia zákonných podmienok uvedených v\nhypotéze § 21 ods. 1 správneho poriadku jednoznačne a nezameniteľne vyjadruje povinnosť správneho\norgánu prejednať vec na pojednávaní. K naplneniu podmienok vyžadovaných v hypotéze § 21 ods.\n1 správneho poriadku ďalej žalobca uviedol, že vzhľadom na skutkový stav, nezákonnosť zápisníc o\npodaní informácie, námietky B. a Q. z 18. februára 2015, námietky žalobcu, ako i vzhľadom na ďalšie\nskutočnosti, bolo nutné podľa žalobcu predmetnú vec prejednať na pojednávaní, a to bez ohľadu na\nto, či to žalobca výslovne požadoval, alebo nie, pretože takáto povinnosť vyplývala prvoinštančnému\nsprávnemu orgánu priamo zo zákona.\nPrvoinštančný správny orgán a žalovaný tak podľa vyjadrenia žalobcu porušili viacero princípov,\nna ktorých je postavené správne konanie, ako i správne trestanie, a to najmä princíp zákonnosti,\nprincíp súčinnosti, princíp účelnosti, princíp materiálnej pravdy a ďalšie princípy správneho trestania,\nvyplývajúce z potreby analogického použitia ustanovení trestného práva, a to najmä zásada práva\nna spravodlivý proces, vyhľadávacia zásada, zásada zistenia skutkového stavu bez dôvodných\npochybností a ďalšie.\nK otázke správneho trestania ďalej žalobca vo vyjadrení k podanému odvolaniu uviedol, že v\nkontexte s úpravou právnej teórie, ktorá v rámci verejnoprávnej zodpovednosti za protispoločenské\nkonanie rozoznáva trestné činy, priestupky, iné správne delikty, ďalšej špecifikácii podliehajú správne\ndisciplinárne delikty a správne delikty poriadkové, sa za delikt považuje len také porušenie povinnosti,\nktoré konkrétny zákon takto označuje, pričom rozlišovacím kritériom medzi jednotlivými druhmi deliktov\npodľa závažnosti je miera ich typovej spoločenskej nebezpečnosti vyjadrenej v znakoch skutkovej\npodstaty, u iných správnych deliktoch a disciplinárnych deliktoch ešte aj okruh subjektov, ktoré sa\ndeliktu môžu dopustiť. Iné správne delikty sú svojou povahou najbližšie práve priestupkom. V oboch\nprípadoch ide o súčasť správneho trestania, o postih správnym orgánom za určité nedovolené konanie\n(či opomenutie). Žalobca považoval za potrebné ďalej zdôrazniť, že formálne označenie určitého typu\nprotispoločenského konania a tomu zodpovedajúcemu zaradeniu medzi trestné činy, priestupky, iné\nsprávne delikty a z toho vyvodené následky v podobe sankcií, vrátane príslušného konania, pritom či\nuž ide o oblasť súdneho alebo správneho trestania, je len vyjadrením reálnej trestnej politiky štátu, teda\nreflexia názoru spoločnosti na potrebnú mieru ochrany jednotlivých vzťahov a záujmov. Kriminalizácia,\nči naopak dekriminalizácia určitého konania nachádza výraz v platnej právnej úprave a v ich zmenách,\nvoľbe procesných nástrojov potrebných k odhaleniu a dokázaniu konkrétnych skutkov ako aj prísnosti\npostihu delikventa.\nV konaniach zisťovania správneho deliktu, rozhodovania o vine páchateľa za spáchanie deliktu a\nukladaní sankcie zaň na základe analógie legis, teda podľa názoru žalobcu treba postupovať v súlade\nso zásadami trestnoprávnej zodpovednosti v zmysle právnej úpravy v zákone č. 372/1990 Zb. o\npriestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej v texte len „zákon o priestupkoch\") alebo zákona č.\n300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej v texte len „trestný zákon\").\nV predmetnej veci, keďže ide o preskúmavanie zákonnosti rozhodnutí a postupov správnych orgánov\no postihu za správny delikt s uložením peňažnej pokuty, treba podľa vyjadrenia žalobcu aplikovať na\ndanú vec článok 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. V zmysle judikatúry\nEurópskeho súdu pre ľudské práva treba pojmy trestné obvinenie a práva a záväzky občianskej povahy,\npokiaľ ide o rozsah aplikovateľnosti článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných\nslobôd vykladať autonómne od ich definovania vo vnútroštátnom právnom poriadku členských štátov\ndohovoru. Uvedený záver podporuje podľa žalobcu aj judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,\nktorú žalobca vo svojom vyjadrení príkladmo uvádza.\nVychádzajúc zo stabilizovanej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky ďalej žalobca podotkol,\nže neoddeliteľnou súčasťou princípov právneho štátu je aj princíp právnej istoty a spravodlivosti (princíp\nmateriálneho právneho štátu), ktorý spočíva okrem iného v tom, že všetky subjekty práva môžu\nodôvodnene očakávať, že príslušné štátne orgány budú konať a rozhodovať podľa platných právnych\npredpisov, že ich budú správne vykladať a aplikovať. Rešpektovanie princípu právnej istoty musí byť\n\npodľa žalobcu prítomné v každom rozhodnutí orgánov verejnej moci, a to tak v oblasti normotvornej, ako\naj v oblasti aplikácie práva, keďže práve na ňom sa hlavne a predovšetkým zakladá dôvera občanov,\nako aj iných fyzických osôb a právnických osôb k orgánom verejnej moci.\nObsah zákonnej právnej normy nemôže byť podľa tvrdenia žalobcu interpretovaný izolovane, mimo\nzmyslu a účelu zákona, cieľa právnej regulácie, ktorý zákon sleduje. Požiadavka na ústavne konformnú\naplikáciu a výklad zákona je podmienkou zákonnosti rozhodnutia ako individuálneho správneho aktu.\nZ uvedených dôvodov bolo povinnosťou prvoinštančného správneho orgánu a žalovaného v danom\nprípade vykonať výklad a aplikáciu právnej normy v § 3 ods. 2 v spojení s § 2 ods. 2 písm. a/ zákona č.\n82/2005 Z. z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov\n(ďalej v texte len „zákon o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní“) v kontexte s účelom tohto\nzákona s prihliadnutím na všetky okolnosti daného prípadu. Prvoinštančný správny orgán sa podľa\nžalobcu v konaní dopustil takej vady, ktorá mohla mať za následok nedostatočne zistený skutkový stav\npodmieňujúci zákonnosť jeho rozhodnutia, ktorý nedostatok neodstránil ani žalovaný. Zákonodarca v\n§ 7 ods. 3 písm. j/ zákona o inšpekcii práce stanovil, že správny orgán rozhoduje o uložení pokút za\npriestupky a o zákaze činnosti podľa osobitných predpisov, pričom odkázal na zákon o priestupkoch.\nPodľa § 74 ods. 1 zákona o priestupkoch vykoná správny orgán v prvej inštancii ústne pojednávanie. V\nneprítomnosti obvineného z priestupku možno vec prejednať len vtedy, ak sa odmietne dostaviť na ústne\npojednávame, hoci bol riadne predvolaný, alebo sa nedostaví bez náležitého ospravedlnenia alebo bez\ndôležitého dôvodu.\nŽalobca ďalej vo vyjadrení k odvolaniu tvrdil, že Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu v prípade\nJussila proti Fínsku (sťažnosť č. 73053/01) uviedol, že ústne a verejné konanie predstavuje základný\nprincíp obsiahnutý v článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Tento\nprincíp je osobitne dôležitý v trestnom kontexte, kde vo všeobecnosti musí v prvej inštancii existovať súd,\nv danom prípade podľa žalobcu správny orgán, ktorý plne vyhovuje požiadavkám článku 6 ods. 1, a kde\nmá sťažovateľ oprávnenie, aby bol jeho prípad prerokovaný s možnosťou inter alia predkladať dôkazy\nna svoju vlastnú obhajobu, vyjadriť sa k dôkazom proti nemu a vypočúvať a dať vypočuť svedkov. Ďalej\nžalobca poukázal na autonómnosť pojmu trestné obvinenie a na to, že článok 6 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd sa vo svojej časti vzťahuje okrem iného aj na správne sankcie.\nRovnaký záver podľa žalobcu vyplýva aj z judikatúry súdov Slovenskej republiky. Na podporu svojho\ntvrdenia uviedol niekoľko rozhodnutí odvolacieho súdu.\nV závere žalobca zdôraznil, že prvoinštančný správy orgán a žalovaný v predmetnej veci nepostupovali\nv intenciách zákona, keďže si vo veci nezadovážili relevantné skutočnosti pre vydanie rozhodnutí, a\npreto ich rozhodnutia treba považovať za predčasné. Zároveň uviedol, že správne orgány v oboch\nstupňoch sa v konaní dopustili viacerých vád konania, majúcich vplyv na zákonnosť rozhodnutia, a preto\nsú napadnuté rozhodnutia vydané v rozpore so zákonom. V uvedenej súvislosti žalobca poukázal tiež na\nzávery Rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. septembra 2016, sp. zn. 10Sžo 265/2015.\nIV.\nPodľa § 492 ods. 2 Správneho súdneho poriadku odvolacie konania podľa piatej časti Občianskeho\nsúdneho poriadku začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa dokončia podľa\ndoterajších predpisov.\nV správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť\nrozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy, orgánov územnej samosprávy ako i orgánov záujmovej\nsamosprávy a ďalších právnických osôb ako i fyzických osôb, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie\no právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy. Rozhodnutiami\nsprávnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia,\nktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací podľa § 10 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku\nv spojení s § 246c ods. 1 veta prvá Občianskeho súdneho poriadku a § 492 ods. 2 Správneho súdneho\nporiadku preskúmal odvolaním napadnuté rozhodnutie krajského súdu z dôvodov a v rozsahu uvedenom\nv odvolaní žalovaného podľa § 212 Občianskeho súdneho poriadku v spojení s § 246c ods. 1 veta\nprvá Občianskeho súdneho poriadku a § 492 ods. 2 Správneho súdneho poriadku a postupom podľa §\n\n250ja ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku v spojení s § 492 ods. 2 Správneho súdneho poriadku bez\nnariadenia pojednávania, keď deň verejného vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní\nvopred na úradnej tabuli a na webovom sídle odvolacieho súdu (www.nsud.sk) a po neverejnej porade\nsenátu dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.\nSprávny orgán prvého stupňa v spojení s rozhodnutím žalovaného rozhodol tak, že podľa § 19 ods. 2\npísm. a/ bod 1 zákona č. 125/2006 Z. z. o inšpekcii práce a o zmene a doplnení zákona č. 82/2005\nZ. z. o nelegálnej práci, o nelegálnom zamestnávaní a o zmene a o doplnení niektorých zákonov v\nznení neskorších predpisov, sa ukladá pokuta žalobcovi vo výške 5 500,- eur za porušenie § 3 ods. 2 v\nnadväznosti na § 2 ods. 2 písm. a/ zákona č. 82/2005 Z. z. tým, že žalobca ako zamestnávateľ porušil\nzákaz nelegálneho zamestnávania tým, že 24. januára 2015, v čase výkonu inšpekcie, využíval závislú\nprácu fyzických osôb B. a Q., ktoré pre žalobcu, ako zamestnávateľa, vykonávali prácu pri prezentovaní\nsvadobných šiat a propagačného materiálu žalobcu, a nemal s nimi založený pracovno-právny vzťah\npodľa osobitného predpisu (zákon č. 311/2001 Z. z.). Nosným podkladom rozhodnutia žalovaného v\nspojení s prvoinštančným rozhodnutím bol Protokol o výsledku inšpekcie č.: INA-30-6-1.2/P-A24,28-15\nz 12. marca 2015 (ďalej len „protokol o výsledku inšpekcie“), vrátane Dodatku k Protokolu o výsledku\ninšpekcie pod č.: INA-30-6-1.2/D-A24,28-15 z 23. marca 2015, ktorý vychádzal zo zistení kontrolného\norgánu počas kontroly vykonanej 24. januára 2015 a 12. marca 2015, a to Zápisnice o podaní informácie\no vysvetlení pôvodu prítomnosti fyzickej osoby na pracovisku z 24. januára 2015, ktoré podali B. L. a\nQ. L.. Na základe týchto podkladov následne prvoinštančný správny orgán začal správne konanie voči\nžalobcovi písomným podaním z 23. apríla 2015 pre podozrenie zo spáchania správneho deliktu podľa\n§ 19 ods. 2 písm. a/ bod 1 zákona č. 125/2006 Z. z..\nŽalobca v konaní tvrdil, že osoby (B. L., Q. L., ďalej len „uvedené osoby“) u neho vykonávali činnosť, ktorú\nsprávne orgány vyhodnotili ako závislú prácu, a to bez nároku na akúkoľvek odmenu, a to v rámci svojho\nvoľného času, v rámci priateľských vzťahov s majiteľkou žalobcu a bez nároku na akúkoľvek odmenu.\nTvrdil, že uvedené osoby, v písomných vyjadreniach k veci, sa nedostatočne ku skutkovým okolnostiam\nveci vyjadrovali, keď naviac Q. L. v písomnej informácii z 24. januára 2015 uviedla, že majiteľku žalobcu\npozná, je jej známa a jej vypomáhala, obe uviedli, že bez nároku na akúkoľvek odmenu a bez uzavretia\nakejkoľvek pracovnej zmluvy.\nZásadu materiálnej pravdy, ktorá je upravená najmä v ustanovení § 3 ods. 5 Správneho poriadku a ďalej\nkonkretizovaná v jeho ďalších ustanoveniach (§ 32 - § 36 Správneho poriadku) treba aplikovať spolu so\nzásadou zákonnosti a zásadou voľného hodnotenia dôkazov (§ 34 ods. 5 Správneho poriadku), ktoré\nsú vlastne jej základom. Táto zásada vyslovuje požiadavku, podľa ktorej správny orgán je povinný zistiť\nskutočný stav veci, teda subsumuje aj požiadavku zistiť úplný a presný stav veci. Za zistenie skutočného\nstavu veci treba považovať zistenie všetkých skutočností, ktoré sú podľa príslušného hmotno-právneho\npredpisu právne významné. Povinnosťou správneho orgánu je zistiť všetky právne rozhodné skutočnosti,\nbez ohľadu na to, v čí prospech svedčia. Z povinnosti správneho orgánu zistiť úplný stav veci tiež\nvyplýva, že správny orgán nie je viazaný návrhmi účastníkov konania na vykonanie dôkazov (§ 32 ods. 1\nSprávneho poriadku). Stav veci sa musí zistiť súčasne presne, čo znamená, že musí zodpovedať reálnej\nskutočnosti. Zistenie úplného presného stavu veci je základným predpokladom zákonnosti a správnosti\nrozhodnutia správneho orgánu.\nSprávny proces je založený najmä na inkvizičnej zásade, ktorej podstatou je aktívna úloha správneho\norgánu pri zabezpečení dôkazov. Pri vykonávaní dokazovania nie je správny orgán viazaný návrhmi\núčastníkov. Povinnosťou správneho orgánu však je umožniť účastníkom konania vyjadriť sa k podkladom\nrozhodnutia a spôsobu ich zistenia. Účastníci môžu dať prípadné návrhy na doplnenie dokazovania.\nOdvolací súd sa stotožnil s tvrdením žalobcu uvedeným v podanej žalobe, že správne orgány\nnedostatočne zisťovali všetky rozhodné skutočnosti, ktoré pre posúdenie veci boli právne významné, keď\nvychádzali z jediného dôkazu písomných vyjadrení Q. a B. z 24. januára 2015, ktoré po oboznámení sa\ns ich obsahom aj odvolací súd považoval, vo vzťahu k preukázaniu ich závislej práce, za nedostatočné.\nJe všeobecne známe, že podnikateľským subjektom „vypomáhajú nielen ich rodinní príslušníci, ale aj\nkamaráti, známi, a to bez založeného pracovno-právneho vzťahu, bez nároku na akúkoľvek odmenu,\n\nčasto ojedinele. Preto nemožno bez ďalšieho skúmania a dokazovania poprieť alebo potvrdiť pravdivosť\nzvolenej obrany žalobcu a automaticky ju považovať za nedôvodnú, resp. účelovú alebo dôvodnú.\nBolo povinnosťou správnych orgánov pri aplikácii § 21 ods. 3 zákona č. 125/2006 Z. z. v spojení s\nustanoveniami § 46 a nasl. zákona o správnom konaní vydať správne rozhodnutie na základe spoľahlivo\nzisteného stavu veci a týmto postupom naplniť základnú zásadu správneho konania, zásadu materiálnej\npravdy. Bolo preto povinnosťou správnych orgánov riadne zistiť rozhodné skutočnosti, a to prípadne\naj výsluchom uvedených osôb (L.) a umožniť žalobcovi uplatniť všetky procesné práva účastníka v\nsprávnom konaní.\nOdvolací súd po oboznámení sa s obsahom administratívneho spisu konštatuje, že vyjadrenia osôb L.\na L. v ich písomnej podobe datované 24. januára 2015 sú strohé, neúplné a nedostatočne objasňujú\nskutkovú situáciu, ktorá je predmetom posúdenia veci, dôsledkom čoho nemôžu preukazovať a\nnepreukazujú, v tomto štádiu konania, že osoby L. a L. vykonávali pre žalobcu závislú prácu, naviac, keď\nobe osoby popreli, že by kontrolou zistenú činnosť pre žalobcu vykonávali odplatne, keď L. potvrdila, že\nje majiteľkina známa a jej vypomáha.\nBolo povinnosťou správnych orgánov pred vydaním rozhodnutí, aby sa uvedené osoby podrobne\nvyjadrili k skutkovým okolnostiam, najmä vo vzťahu k vymedzeniu závislej práce v ustanovení § 1\nods. 2 zákona č. 311/2001 Z. z. v znení účinnom v čase vykonania kontroly (k 28. februáru 2015), na\nzáklade ktorých, pre žalobcu činnosť, v čase výkonu kontroly, vykonávali. Až na základe riadne zisteného\nskutkového stavu veci bol oprávnený správny orgán vo veci rozhodnúť.\nOdvolací súd potvrdil napadnutý rozsudok krajského súdu, dospejúc tiež k záveru, že boli splnené\npodmienky pre zrušenie rozhodnutia žalovaného, a to aj z dôvodu § 250j ods. 2 písm. c/ Občianskeho\nsúdneho poriadku, keď zistenie skutkového stavu správnymi orgánmi v prejednávanej veci je\nnedostačujúce na posúdenie veci.\nOdvolací súd napadnutý rozsudok krajského súdu, aplikujúc ustanovenia § 250ja ods. 3 veta druhá\nObčianskeho súdneho poriadku v spojení s § 219 ods. 1 a s § 246c ods. 1 Občianskeho súdneho\nporiadku a § 492 ods. 2 Správneho súdneho poriadku, potvrdil.\nO náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 Občianskeho súdneho\nporiadku v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá Občianskeho súdneho poriadku, § 250k ods. 1 Občianskeho\nsúdneho poriadku a § 492 ods. 2 Správneho súdneho poriadku tak, že žalobcovi, vzhľadom na jeho\núspech v tomto konaní priznal náhradu trov odvolacieho konania v sume 181,90 eur. Podľa § 11 ods.\n4 veta prvá, § 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. súd priznal žalobcovi odmenu za\njeden úkon právnej služby v sume 143,- eur (písomné podanie vyjadrenia zo 16.12.2016 k odvolaniu\nžalovaného na súd), plus 1 x režijný paušál 8,58 eur, plus 20 % DPH z odmeny a náhrad 151,58 eur,\nčo je 30,32 eur.\nSenát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v danej veci rozhodol pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9\nzákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.\nmája 2011).\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "7S/150/2015", "guid": "d7be77e0-14af-4b52-8d12-326ecb7997fb:19bf487d-ef17-40ad-88be-064eae6a4fef", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}