{"guid": "b7540d31-533f-4cf5-917d-bc7cd69d97f9:7e2c7169-fd21-4143-bf91-77843a124d9e", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2018:7015200914.1", "spisova_znacka": "1Sžf/97/2016", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sžf/97/2016 z 10. 5. 2018", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 10. mája 2018, sp. zn. 1Sžf/97/2016, ECLI:SK:NSSR:2018:7015200914.1", "identifikacne_cislo": "7015200914", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "Mgr. Dagmar Snopeková", "sudca_id": 12, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/mgr-dagmar-snopekova-12", "datum_vydania": "2018-05-10", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Zmeňujúce"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2009/563", "nazov": "zákon č. 563/2009 Z. z. (daňový poriadok)", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2009/563", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/563-2009"}, {"iri": "/SK/ZZ/2009/563/#paragraf-63", "nazov": "§ 63 zákona č. 563/2009 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2009/563/#paragraf-63", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/563-2009/paragraf-63"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2009/563#paragraf-63"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/7e2c7169-fd21-4143-bf91-77843a124d9e", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2018:7015200914.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2018:7015200914.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2018:7015200914.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n1Sžf/97/2016\n7015200914\n10. 05. 2018\nJUDr., Ing. Miroslav Gavalec\nECLI:SK:NSSR:2018:7015200914.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedu senátu Ing. JUDr.\nMiroslava Gavalca PhD. a členov senátu JUDr. Igora Belka a JUDr. Mariána Trenčana, v právnej veci\nžalobcu: HBC, s.r.o., IČO: 47 248 173 so sídlom Zimná 94, Spišská Nová Ves, zast.: Mgr. Jurajom\nBerčom, advokátom so sídlom advokátskej kancelárie Zimná 59, Spišská Nová Ves, proti žalovanému:\nFinančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná č. 63, 974 01 Banská Bystrica, o odvolaní\nžalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach zo dňa 28. apríla 2016 č.k. 6S/88/2015-29 o konaní\npreskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu v daňovom konaní, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 28. apríla 2016 č. k.\n6S/88/2015-29 mení tak, že rozhodnutie žalovaného č. 1100303/1/220406/2015/14230 zo dňa 28. mája\n2015 a rozhodnutie Daňového úradu Košice č. 20005104/2015 zo dňa 10. marca 2015 zrušuje a vec\nvracia žalovanému na ďalšie konanie.\nŽalovaný je povinný do 30 dní od právoplatnosti tohto rozsudku zaplatiť žalobcovi na účet jeho právneho\nzástupcu náhradu trov konania vo výške 719,52 € z titulu trov právneho zastúpenia a vo výške 140 €\nz titulu náhrady iných trov konania.\nodôvodnenie:\nI.\nKonanie na finančnom orgáne\n1. Rozhodnutím č. 1100303/1/220406/2015/14230 z 28.05.2015 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie\" č.l. 5) žalovaný ako odvolací finančný orgán konajúci v zmysle § 74 ods. 4 zákona č. 563/2009 Z.z. o\nspráve daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov\n(ďalej len „Daňový poriadok\") potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Košice (ďalej len „správca dane\") č.\n20005104/2015 z 10.03.2015 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie\").\nPodľa § 74 ods. 4 Daňového poriadku v znení relevantnom na prejednávanú vec odvolací orgán\nnapadnuté rozhodnutie v odôvodnených prípadoch zmení alebo zruší, inak napadnuté rozhodnutie\npotvrdí. Odvolací orgán rozhodnutie zruší a vec vráti na ďalšie konanie a rozhodnutie, ak sú na to dôvody.\nAk odvolací orgán rozhodnutie zruší a vráti vec na ďalšie konanie a rozhodnutie, správca dane alebo\norgán, ktorého rozhodnutie bolo zrušené, je viazaný právnym názorom odvolacieho orgánu.\n2. Správca dane prvostupňovým rozhodnutím podľa § 4c ods. 2 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej\nhodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zák. č. 222/2004 Z.z.\") určil žalobcovi na obdobie 12\nmesiacov zábezpeku na daň z pridanej hodnoty (ďalej tiež „DPH\", resp. „daň\") v sume 87.000,00 €.\nPodľa § 4 ods. 1 zák. č. 222/2004 Z.z. v znení relevantnom pre prejednávanú vec zdaniteľná osoba, ktorá\nmá sídlo, miesto podnikania alebo prevádzkareň v tuzemsku, a ak nemá takéto miesto, ale má bydlisko\n\nv tuzemsku alebo sa v tuzemsku obvykle zdržiava, a ktorá dosiahla za najviac 12 predchádzajúcich\npo sebe nasledujúcich kalendárnych mesiacov obrat 49 790 eur, je povinná podať daňovému úradu\nžiadosť o registráciu pre daň. Zdaniteľná osoba je povinná podať žiadosť o registráciu pre daň do 20.\ndňa kalendárneho mesiaca nasledujúceho po mesiaci, v ktorom dosiahla obrat podľa prvej vety.\nPodľa § 4c ods. 2 zák. č. 222/2004 Z.z. v znení relevantnom pre prejednávanú vec žiadateľovi o\nregistráciu uvedenému v odseku 1 určí daňový úrad rozhodnutím výšku zábezpeky na daň, ktorá je\nnajmenej 1.000 eur a najviac 500.000 eur. Pri určení výšky zábezpeky na daň prihliadne daňový úrad\nna riziko vzniku nedoplatku na dani zdaniteľnej osoby. Žiadateľ o registráciu je povinný zložiť zábezpeku\nna daň do 20 dní od doručenia rozhodnutia o zložení zábezpeky na daň.\n3. Vyrubenie zábezpeky na daň (ďalej tiež „daňová zábezpeka\") správca dane odôvodnil tak, že\nvymenoval niekoľko prepojených daňových subjektov, v ktorých bola „zdaniteľná osoba\" konateľom/\nspoločníkom, z ktorých aspoň jeden mal ku dňu nadobudnutia postavenia platiteľa dane alebo ku dňu,\nkeď zdaniteľná osoba prestala spĺňať status zahraničnej osoby, nedoplatok na dani, ktorý vznikol v\nobdobí, v ktorom je alebo bola konateľom, spoločníkom a ktorý k tomuto dňu nebol zaplatený. Ďalej\nsprávca dane príkladmo uviedol všeobecne ďalšie skutočnosti, ktoré indikujú rizikovosť zdaniteľnej\nosoby, pričom s poukazom na daňové tajomstvo uviedol, že nebude priraďovať konkrétne skutočnosti\n(atribúty) ku konkrétnym prepojeným daňovým subjektom.\nPodľa § 4c ods. 1 písm. c) bod 1. zák. č. 222/2004 Z.z. v citovanom znení zdaniteľná osoba, ktorá\npodala žiadosť o registráciu pre daň podľa § 4 ods. 1 a 2, je povinná zložiť zábezpeku na daň zložením\npeňažných prostriedkov na účet daňového úradu alebo bankovou zárukou poskytnutou bankou bez\nvýhrad na obdobie 12 mesiacov v prospech daňového úradu vo výške požadovanej zábezpeky (ďalej\nlen \"zábezpeka na daň\"), ak konateľ alebo spoločník tejto zdaniteľnej osoby je fyzická osoba alebo\nprávnická osoba, ktorá je alebo bola konateľom alebo spoločníkom inej právnickej osoby, ktorá má alebo\nmala ku dňu zániku nedoplatky na dani 1 000 eur a viac, ktoré vznikli v období, v ktorom táto fyzická\nosoba alebo právnická osoba bola jej konateľom alebo spoločníkom, a ktoré ku dňu podania žiadosti o\nregistráciu pre daň neboli zaplatené.\n4. Ďalej z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že podľa zistenia správcu dane pán T. X.,\nkonateľ žalobcu, bol konateľom spoločnosti, ktorá má nedoplatok na dani viac ako 1.000,00 € (vo\nvýške 6.979,59 €), ktorý ku dňu podania žiadosti nebol zaplatený a ktorý vznikol v období, v ktorom bol\nkonateľ žalobcu spoločníkom tejto právnickej osoby. Hore citovaná zákonná úprava podľa odôvodnenia\nžalovaného neumožňuje správcovi dane rozhodnúť, či žiadateľovi o registráciu pre daň uloží povinnosť\nzložiť zábezpeku na daň alebo nie v prípade splnenia zákonných predpokladov (str. 3 napadnutého\nrozhodnutia).\n5. K samotnej výške zábezpeky ďalej žalovaný uviedol, že:\n„Správca dane musí pri výpočte rizika vzniku nedoplatku na dani z pridanej hodnoty postupovať\nobjektívne, ale pretože preskúmať riziko vzniku nedoplatku na dani je zložitý proces, pre zníženie rizika\nsubjektívnosti pri určení výšky zábezpeky na daň je správca dane povinný vychádzať z údajov, ktoré má k\ndispozícii zo špeciálne vytvoreného programu, ktorý hodnotí daňový subjekt objektívne podľa množstva\nkritérií. Súčasne stanovuje legislatívna úprava zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov\nsprávcovi dane povinnosť určiť sumu zábezpeky, pričom atribúty, na základe ktorých informačný systém\ngeneruje výšku zábezpeky pre daň, sú jednotne určené pre všetky daňové subjekty.\nPri určení výšky zábezpeky na daň sa v súlade so zákonom (ustanovenie § 4c ods. 2 zákona č.\n222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov) prihliada na riziko vzniku nedoplatku na dani zdaniteľnej\nosoby. Informačný systém hodnotí daňový subjekt objektívne podľa viacerých kritérií, medzi ktoré patrí aj\nzisťovanie, či konateľ alebo spoločník spoločnosti žiadajúcej o registráciu nie je alebo nebol konateľom\nalebo spoločníkom spoločnosti, ktorá má alebo mala ku dňu zániku nedoplatky na dani, ktoré vznikli\nv období, v ktorom táto fyzická osoba bola jej konateľom alebo spoločníkom, a ktoré ku dňu podania\nžiadosti o registráciu pre daň neboli zaplatené.\n[.]....... Jednou zo základných zásad správy daní je zásada zákonnosti. Tým, že bola splnená podmienka\nna udelenie zábezpeky v zmysle ustanovenia § 4c ods. 1 písm. c) bod 1 zákona č. 222/2004 Z. z. v znení\nneskorších predpisov, správca dane bol povinný v zmysle ustanovenia § 4c ods. 2 zákona č. 222/2004\nZ.z. v znení neskorších predpisov určiť daňovému subjektu zábezpeku na daň. Správca dane postupoval\npri určení zábezpeky na daň podľa ustanovenia § 3 ods. 1 Daňového poriadku, podľa ktorého sa pri\nspráve daní postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí\n\na dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb\nzúčastnených v daňovom konaní.\"\n6. Na základe takto zistených skutočností žalovaný rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku napadnutého\nrozhodnutia.\nII.\nKonanie na prvostupňovom súde\nA)\n7. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca v zákonom stanovenej lehote prostredníctvom právneho\nzástupcu na Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd\") žalobu a navrhoval napadnutého\nrozhodnutie žalovaného zrušiť a vrátiť mu vec na ďalšie konania.\n8. V žalobe nenamietal proti samotnému uloženiu povinnosti zložiť daňovú zábezpeku, avšak brojil\nproti jej výške. Uviedol, že ide o likvidačnú sumu, pretože jeho ročný obrat sa pohybuje okolo 50.000\n€ a nedisponuje takými finančnými prostriedkami. Namietal, že z napadnutého rozhodnutia žiadnym\nspôsobom nevyplýva, ako správca dane prišiel k takejto sume. Podľa žalobcu nie je reálne predpokladať,\nžeby jeho daňová povinnosť za 12 mesiacov bola vo výške 87.000 €, pričom podľa § 4c ods. 2 zák.\nč. 222/2004 Z. z. je potrebné prihliadať na riziko vzniku nedoplatku na dani. Výška zábezpeky nie je\npodľa neho primeraná.\n9. Krajský súd bez nariadenia pojednávania preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach žaloby a\nžalobu podľa § 250j ods. 1 O.s.p. zamietol z nižšie uvedených dôvodov.\n10. Podľa krajského súdu sa pri určení výšky zábezpeky na daň žalovaný zaoberal predovšetkým rizikom\nvzniku nedoplatku na dani u žalobcu, a to podľa objektívnych kritérií. Jedným z nich bolo, že konateľ\nžalobcu bol konateľom v spoločnosti, ktorá mala ku dňu registrácie nezaplatený nedoplatok dane. Ďalej\nvychádzal pri hodnotení miery rizika aj zo skutočnosti, že žalobca je prepojený na taký daňový subjekt,\nktorý podáva daňové priznania nepravidelne, na ktorý bol vyhlásený konkurz, ktorý si neplní povinnosť\npodávať účtovné výkazy, boli mu vydané rozhodnutia o začatí daňového exekučného konania, bola mu\nzrušená registrácia pre DPH z úradnej moci a boli mu odpísané nedoplatky z dôvodu zániku daňového\nsubjektu.\n11. Krajský súd na základe toho dospel k záveru, že výška zábezpeky bola určená v medziach zákona\na na základe informačného systému, ktorý žalobcu hodnotil aj podľa vyššie uvedených skutočností a\nkritérií miery jeho rizikovosti.\n12. K tvrdenie žalobcu, že žiadna banka by mu neposkytla záruku, krajský súd uviedol, že žalobca v\nskutočnosti nevyčerpal všetky možnosti, pretože mu nič nebránilo požiadať ďalšie finančné ústavy o\nposkytnutie bankovej záruky.\nIII.\nOdvolanie žalobcu/ stanoviská\nA)\n13. Vo včas podanom odvolaní (č.l. 41) proti rozsudku krajského súdu žalobca v súlade s ustanovením\n§ 205 O.s.p. uviedol nasledujúce dôvody odvolania:\núčastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom [§ 205 ods. 2 písm. a) v\nspojení s § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p.]\nsúd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam [§ 205\nods. 2 písm. d) O.s.p.],\nrozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci [§ 205 ods. 2 písm.\nf) O.s.p.].\n14. Odvolací súd v stručnosti rekapituluje odvolacie dôvody žalobcu:\n- dôvodom žaloby bolo, že výška daňovej zábezpeky bola neprimeraná možnostiam žalobcu, ako aj dlhu\nna dani, ktorý mala spoločnosť, v ktorej bol konateľ žalobcu taktiež konateľom; navyše výška zábezpeky\nnebola dostatočne a presvedčivo odôvodnená;\n- bolo na krajskom súde, aby sa s týmto vysporiadal, avšak súd iba skonštatoval, že výška daňovej\nzábezpeky je v medziach zákona s poukazom na riziko vzniku nedoplatku;\n\n- žalobca poukázal na nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia, pričom odkaz žalovaného na\nsoftware, ktorý využívajú daňové orgány, považoval za nedostatočný. Tvrdil, že súd neodstránil vadu\nnapadnutého rozhodnutia, ale ju prehĺbil svojím nedostatočne odôvodneným rozsudkom;\n- daňová zábezpeka môže byť funkčným inštitútom iba vtedy, keď nebude pre daňové subjekty\nlikvidačnou, čo nezohľadnili daňové orgány ani správny súd, pretože pre žalobcu je určená výška\nlikvidačnou;\n- krajský súd sa odklonil od rozhodovacej praxe iných súdov v analogických právnych veciach, ktoré\nkonštatovali, že odôvodnenie žalovaného je nedostatočné a zakladá dôvod zrušenia rozhodnutia;\nkonkrétne žalobca poukázal na argumentáciu v rozsudkoch:\no Krajského sudu v Trenčíne č.k. 13S/195/2013,\no Krajského sudu v Žiline č.k. 20S/52/2014,\no Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 23S/91/2013.\n15. Záverom žalobca navrhol Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd\"), aby\nrozsudok krajského súdu zmenil a napadnuté rozhodnutie zrušil a vec žalovanému vrátil na ďalšie\nkonanie.\nB)\n16. Z vyjadrenia žalovaného z 06.07.2016 (č.l. 76) vyplýva, že žiadnu odvolaciu námietku žalobcu\nneakceptuje a tieto námietky sú podľa neho neopodstatnené.\n17. Žalovaný poukázal na svoje stanovisko z 08.01.2016 k žalobe, pričom podľa jeho názoru sú námietky\nuvedené v odvolaní zhodné so žalobnými dôvodmi.\n18. Podľa žalovaného správca dane pri určení daňovej zábezpeky postupoval v súlade s platnými\nprávnymi predpismi, keďže žalobca naplnil aspoň jednu z podmienok uvedených v ustanovení § 4c ods.\n1 zák. č. 222/2004 Z.z.\n19. Záverom žalovaný navrhol Najvyššiemu súdu, aby rozsudok krajského súdu ako vecne správny\npotvrdil.\nC)\n20. Na vyjadrenie žalovaného žalobca v písomnom stanovisku z 20.7.2016 reagoval tak, že žalovaný\nneprezentoval nijaký protiargument proti tvrdeniam žalobcu v odvolaní, nereagoval ani na súdne\nrozhodnutia v obdobných veciach.\n21. Podstatou žaloby aj odvolania podľa neho nebolo to, že by žalobca nenaplnil aspoň jednu zo\nzákonných podmienok pre určenie povinnosti zložiť zábezpeku, ale namietal, že stanovenie výšky\nzábezpeky bolo nezákonné. Nezákonnosť videl najmä v chýbajúcom odôvodnení a v tom, že stanovená\nvýška je pre neho likvidačná.\nV.\nPrávne názory odvolacieho súdu\n22. Najvyšší súd ako odvolací súd (§ 10 ods. 2 O.s.p.) vyhodnotil listinné dôkazy obsiahnuté v súdnom\nako aj v priloženom administratívnom spise, preskúmal rozsudok krajského postupom podľa zákona\nč. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (v texte rozsudku len „O.s.p.\"), a tiež s prihliadnutím na\nustanovenie § 492 ods. 2 zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok, a to v rozsahu a z dôvodov\nuvedených v odvolaní, a po neverejnej porade senátu jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004\nZ.z. o súdoch) dospel k nižšie odôvodnenému záveru, že odvolanie je dôvodné, pretože odvolaním\nnapadnutý rozsudok krajského súdu nie je vo výroku vecne správny a preto ho po preskúmaní dôležitosti\nodvolacích dôvodov postupom uvedeným v § 250ja ods. 3 O.s.p. zmenil tak, že napadnuté rozhodnutie\nspolu s prvostupňovým rozhodnutím zrušil.\nPodľa § 250ja ods. 3 O.s.p. v citovanom znení platí, že ak odvolací súd dospel k záveru, že napadnuté\nrozhodnutie správneho orgánu v medziach žaloby nie je v súlade so zákonom a súd prvého stupňa\nžalobu zamietol, môže rozsudok súdu prvého stupňa zmeniť tak, že zruší rozhodnutie správneho orgánu\na vráti vec žalovanému správnemu orgánu na ďalšie konanie. Inak o odvolaní rozhodne spôsobom podľa\n§ 219 až 221 tohto zákona.\n\n23. Z odvolania proti rozsudku krajského súdu ako aj žaloby, ktorou sa žalobca domáha preskúmania\nnapadnutého rozhodnutia, vyplýva, že spornou je predovšetkým právna otázka, či bola výška daňovej\nzábezpeky určená v súlade so zákonom, pričom žalobca tvrdí jednak to, že ide o likvidačnú výšku\nzábezpeky a tiež, že rozhodnutie žalovaného nie je riadne odôvodnené a je tak zaťažené vadou\nnepreskúmateľnosti.\n24. Najvyšší súd poukazuje na to, že v porovnateľnej právnej a skutkovej situácii sa senát Najvyššieho\nsúdu kvôli potrebe výkladu úniového práva obrátil na Súdny dvor Európskej únie s prejudiciálnou\notázkou, na ktorú dostal odpoveď prostredníctvom rozsudku sp.zn. C-534/16 z 26. októbra 2017\n(ECLI:EU:C:2017:820, ďalej len „rozsudok Súdneho dvora\"), ktorého závery je nutné aplikovať aj v\npreskúmavanej veci.\n25. Najvyšší súd pred objasnením svojho stanoviska k rozhodujúcej právnej otázke zdôrazňuje, že\nžalobca svoje odvolanie oprel aj o odvolací dôvod, ktorým spochybňuje správnosť zistenia skutkového\nstavu súdom prvého stupňa, ktorý podľa jeho názoru dospel na základe vykonaných dôkazov k\nnesprávnym skutkovým zisteniam [§ 205 ods. 2 písm. d) O.s.p.].\n26. V súvislosti s uvedeným musí Najvyšší súd reagovať, že v zmysle § 250i ods. 1 O.s.p. a s\nprihliadnutím na prieskumný (nie nachádzajúci) charakter správneho súdnictva je správny súd pri\nsúdnom prieskume zákonnosti napadnutého rozhodnutia striktne viazaný skutkovým stavom, ktorý zistil\n(„a contrario\" § 250j ods. 2 písm. c/ O.s.p.) správny orgán a riadne („a contrario\" písmeno b/ O.s.p.)\nzachytil v administratívnom spise s výnimkou (§ 250i ods. 2 O.s.p.), ktorá má svoj základ v povinnosti\npostupovať pri preverovaní skutkového stavu podľa zásad úplnej apelácie v súlade s čl. 6 Dohovoru o\nochrane ľudských práv a základných slobôd.\nPodľa § 250i ods. 1 v citovanom znení pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci\nskutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy\nnevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia.\nPodľa § 250i ods. 2 v citovanom znení platí, že ak správny orgán podľa osobitného zákona rozhodol o\nspore alebo o inej právnej veci vyplývajúcej z občianskoprávnych, pracovných, rodinných a obchodných\nvzťahov ( § 7 ods. 1) alebo rozhodol o uložení sankcie, súd pri preskúmavaní tohto rozhodnutia\nnie je viazaný skutkovým stavom zisteným správnym orgánom. Súd môže vychádzať zo skutkových\nzistení správneho orgánu, opätovne vykonať dôkazy už vykonané správnym orgánom alebo vykonať\ndokazovanie podľa tretej časti druhej hlavy.\n27. V preskúmavanej veci však krajský súd v súdnom prieskume k aplikácii ustanovenia § 250i\nods. 2 O.s.p. nepristúpil, dokazovanie z iného dôvodu nevykonával a ani Najvyšší súd z charakteru\npreskúmavanej veci (na rozhodnutie o uložení povinnosti zložiť zábezpeku na daň nie je možné v zmysle\nmarginálneho bodu č. 32 rozsudku Súdneho dvora nazerať ako na správne trestanie) nezistil nutnosť\ntejto aplikácie, preto ani nemohol na tento odvolací dôvod prihliadnuť.\n28. Pri odvolacom dôvode, ktorého podstatou je nesprávne právne posúdenie preskúmavanej veci\nNajvyšší súd odkazuje na vyššie citovaný rozsudok Súdneho dvora, podľa ktorého (marginálny bod č. 21)\nustanovenia čl. 273 smernice č. 2006/112 okrem obmedzení, ktoré stanovujú, nespresňujú podmienky\nani povinnosti, ktoré môžu členské štáty stanoviť, a priznávajú im teda voľnú úvahu v súvislosti s\nprostriedkami na dosiahnutie toho, že splatná DPH bude na ich území vyberaná v plnej výške, ako aj\nna účely boja proti podvodom.\n29. Na druhej strane však Súdny dvor vo svojom rozsudku zdôraznil (marginálne body č. 24 a 25), že\nrôznorodé opatrenia, ktoré členské štáty prijmú,\n- musia nielen smerovať k zabezpečeniu riadneho výberu dane a predchádzať podvodom (tento účel\nnapokon vyplýva z preskúmavanej veci), avšak\n- nesmú ísť nad rámec toho, čo je nevyhnutné na dosiahnutie týchto cieľov, a\n- nesmú sa používať spôsobom spochybňujúcim neutralitu DPH.\n30. V tejto situácii Súdny dvor (viď marginálne body č. 26 až 28) v súvislosti s aplikáciou zásady\nproporcionality na preskúmavanú vec poukázal na to, že\n- iba automatické vygenerovanie výšky zábezpeky prostredníctvom informačného systému bez možnosti\nžalobcu ako dotknutej osoby poskytnúť informácie, ktoré by mohli vplývať na úpravu tak stanovenej\n\nvýšky sumy zábezpeky, môže v určitých prípadoch viesť k výsledku, ktorý prekračuje to, čo je nevyhnutné\nna zabezpečenie riadneho výberu DPH a zabránenie daňovým podvodom,\n- výška požadovanej zábezpeky musí byť primeraná\no nielen riziku budúcich nedoplatkov a výške predchádzajúcich daňových dlhov, ale aj\no úlohe, ktorú spoločník alebo konateľ tak spoločnosti, ktorá má daňové nedoplatky, ako aj spoločnosti,\nktorej spoločníkom alebo konateľom bol predtým, zohráva pri založení a riadení právnickej osoby, od\nktorej sa zábezpeka požaduje.\n31. Tiež v súvislosti so slobodou podnikania je potrebné skúmať, či uloženie určitej výšky daňovej\nzábezpeky neprimeranie nezasahuje to tejto slobody tým, že neodôvodnene zbavuje dotknutý subjekt\n(v tomto prípade žalobcu) zdrojov (m. m. marginálne body 34-42 rozsudku Súdneho dvora).\n32. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí, ale najmä vo vyjadrení k žalobe zdôrazňuje, že výška\nzábezpeky je stanovená objektívne, nakoľko je vygenerovaná prostredníctvom softvérovej programovej\naplikácie v informačnom systéme finančnej správy bez možnosti akéhokoľvek subjektívneho zásahu,\na tak v každom individuálnom prípade zodpovedá potenciálnej miere rizika zneužitia systému DPH v\nnadväznosti na históriu prepojených daňových subjektov a históriu samotného žiadateľa o registráciu.\nV uvedenej súvislosti však Najvyšší súd poukazuje na striktné dodržiavanie nielen ústavnej zásady\n„secundum et intra legem\" (zásada legality) obsiahnutej v čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ale\naj na zásadu zákonnosti v daňovom konaní.\nPodľa čl. 2 ods. 2 ústavy v citovanom znení štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej\nmedziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.\nPodľa § 3 ods. 2 Daňového poriadku v citovanom znení pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne\nzáväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv\na právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb.\n33. Potom je celkom legitímne očakávanie daňových subjektov, že správca dane riadiac sa pri\nrozhodovaní o žiadosti o registráciu (viď text „Žiadateľovi o registráciu uvedenému v odseku 1 určí\ndaňový úrad rozhodnutím výšku zábezpeky na daň\", zakotvený v § 4c ods. 2 zák. č. 222/2004 Z.z.\nv spojení s § 63 ods. 1 Daňového poriadku) hore uvedenými ustanoveniami, bude v tomto duchu aj\naplikovať ustanovenia § 63 ods. 2 a 5 Daňového poriadku.\nPodľa § 63 ods. 2 Daňového poriadku v citovanom znení rozhodnutie musí vychádzať zo stavu veci\nzisteného v daňovom konaní, musí obsahovať náležitosti ustanovené týmto zákonom a musí byť vydané\npríslušným orgánom, ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak.\nPodľa § 63 ods. 5 Daňového poriadku v citovanom znení rozhodnutie obsahuje odôvodnenie, ak tento\nzákon neustanovuje inak. V odôvodnení sa uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia,\nvysporiadanie sa s návrhmi a námietkami daňového subjektu, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov\na použitie právnych predpisov, podľa ktorých sa rozhodovalo.\n34. Najvyšší súd nevidí žiadne sporné body v prípade oprávnenia a povinnosti správcu dane rozhodnúť\no povinnosti zložiť zábezpeku na daň, ktorá nastupuje ako povinnosť pri zistení splnenia zákonných\nkritérií; voči tomu nenamietal ani žalobca. S uvedeným oprávnením však nie je v súlade v rozhodnutí\nuvedené odôvodnenie výšky zábezpeky (m. m. sp.zn. 1Sžf 66/2015 zo dňa 28. novembra 2017).\n35. Správca dane a na neho nadväzujúci žalovaný iba načrtol svoje úvahy o „atribútoch\", ktoré\n„vygeneruje\" informačný systém, so zdôraznením naplnenia obsahu ustanovenia zásady zákonnosti.\nTak všeobecná a nič nehovoriaca argumentácia daňových orgánov však negarantuje žalobcovi ako\ndaňovému subjektu, aby v procese správy daní boli v zmysle § 3 ods. 1 Daňového poriadku zachované\njeho práva a právom chránené záujmy.\n36. Najvyšší súd už viackrát upozorňoval, že nedostatočné, resp. žiadne odôvodnenie napadnutého\nrozhodnutia vedie k odopretiu spravodlivosti (čl. 46 ods. 1 ústavy a contrario), nakoľko adresát takto\n„odôvodneného\" rozhodnutia nie je schopný sa proti nemu účinne brániť.\nNapríklad prostredníctvom rozsudku z 24. januára 2017 sp.zn. 1Sžf/99/2015 zdôraznil:\n„33. Jedným zo základných práv žalobcu ako daňového subjektu je právo požadovať zmenu\nprvostupňového rozhodnutia prostredníctvom podania odvolania. Aj toto právo mal zákonodarca na\nmysli, ak ukladal prostredníctvom zásady zakotvenej v § 3 Daňového poriadku správcovi dane popri\n\nstriktnej požiadavke chrániť záujmy štátu a obcí aj povinnosť (dbať) zachovať možnosť uplatniť procesné\npráva pre daňové subjekty.\nTento záver je o to dôležitejší, že správca dane nesmie dobrým výkonom verejnej správy uprednostniť\nzáujem štátu na hocakom výbere daní, ale iba na správnom výbere daní, k čomu mu má dopomáhať\noprávnenie za týmto sledovaným účelom použiť najvhodnejšie prostriedky.\"\n37. Krajský súd sa v odôvodnení svojho rozsudku venoval aj výkladu, prečo bol inštitút daňovej\nzábezpeky uzákonený. K meritu sporu však iba skonštatoval, že výška daňovej zábezpeky bola určená\nv medziach zákona a „na základe informačného systému, ktorý žalobcu hodnotil aj podľa vyššie\nuvedených skutočností a kritérií miery rizikovosti žalobcu\". Toto svoje konštatovanie však ďalšími\núvahami nepodložil.\n38. Najvyšší súd naproti tomu nemôže konštatovať, že výška zábezpeky na daň bola v napadnutom\nrozhodnutí určená v medziach zákona a na základe kritérií ustanovených zákonom, zároveň však nie\nje možné skonštatovať ani opak. Rozhodnutie v tejto časti totiž považuje za nepreskúmateľné, pretože\nz jeho odôvodnenia vôbec nie je zrejmé, o ktoré dôkazy a právne skutočnosti žalovaný a správca dane\nopreli svoje úvahy, ako ich vyhodnotili a ako dospeli k záveru o primeranosti určenej výšky zábezpeky.\nNaopak, v rozhodnutí a najmä vo vyjadreniach v súdnom spore sa žalovaný takpovediac hrdo prihlásil k\ntomu, že vlastne iba prebral výstup (číslo) z „objektívneho\" počítačového programu, ktorého algoritmus\nvšak nie je odtajnený, pričom ani nešpecifikoval, aké konkrétne vstupné údaje boli do programu vložené.\nVoči vstupom ani spôsobu ich spracovania sa teda podľa názoru odvolacieho súdu nemôže žalobca\nvecne brániť, keďže ani nemôže vedieť, voči ktorým častiam tejto akejsi „automatizovanej správnej\núvahy\" by mal namietať. Ani odvolací súd nebol schopný na základe napadnutého rozhodnutia a\nadministratívneho spisu, dokonca ani na základe vyjadrení žalovaného, posúdiť primeranosť výšky\ndaňovej zábezpeky.\n39. Odvolací súd preto považuje takto odôvodnené rozhodnutie za učebnicový príklad rozhodnutia, ktoré\nje nepreskúmateľné.\n40. Na druhej strane, odvolací súd si vie predstaviť, že v budúcnosti bude časť rozhodovacej právomoci,\nktorá dnes patrí verejnej správe, prenechaná aj výpočtovej technike a jej umelej inteligencii, pokiaľ si\nto bude vyžadovať zložitosť a komplexnosť problematiky. Avšak aj v takom prípade sa javí v právnom\nštáte ako nevyhnutné, aby takýto postup mal osobitný a dostatočne detailný zákonný podklad a zároveň\nmusí byť zabezpečená reálna preskúmateľnosť takto získaných záverov. V právnom štáte totiž nemožno\nrezignovať na požiadavku korekcie možných omylov a nesprávností, ktoré by spôsobovali rozpor\nrozhodnutia so zákonom.\n41. Preto Najvyšší súd musel odmietnuť záver krajského súdu o aplikácii potvrdzujúceho ustanovenia\n§ 250j ods. 1 O.s.p., t.j. že žaloba je nedôvodná a naopak vysloviť záver, že napadnuté rozhodnutie\nv dôsledku automatického vygenerovania výšky zábezpeky prostredníctvom informačného systému\nbez bližšieho odôvodnenia trpí vadou nepreskúmateľnosti, a to aj v zmysle už spomenutej judikatúry\nNajvyššieho súdu či žalobcom uvedených rozhodnutí krajských súdov.\n42. Odvolací súd vzhľadom na odvolacie námietky uplatnené žalovaným uvádza, že napadnuté\nrozhodnutie nemá všetky formálne i obsahové náležitosti rozhodnutia požadované v zmysle § 63\nDaňového poriadku. Uvedené rozhodnutie finančného orgánu nevychádza z dostatočne zisteného (a v\nspise zdokumentovaného) skutkového stavu, absentuje logicky vyhodnotené a riadne právne posúdenie\nveci. Odvolací súd sa preto nestotožňuje s právnymi závermi vyslovenými krajským súdom, že výška\nstanovenej zábezpeky na daň spĺňa zákonné požiadavky.\n43. Odvolací súd konštatuje, že krajský súd vec nesprávne právne posúdil, keď primerane neaplikoval\nustanovenia Daňového poriadku o odôvodnení rozhodnutia a tak neprihliadol na jednu z hlavných zásad\nsprávneho súdnictva pri prieskume rozhodnutí správnych orgánov.\n44. Keďže odvolací súd pri týchto úvahách dospel k názoru o neudržateľnosti oboch rozhodnutí\nfinančných orgánov, rozhodol o ich zrušení a vec vrátil na ďalšie konanie, považuje ďalšie odvolacie\nnámietky žalobcu za nepodstatné pre rozhodnutie vo veci a v súlade so zásadou hospodárnosti sa nimi\n\nďalej nezaoberal, pričom poukazuje na vyššie uvedené vybrané myšlienky z rozsudku Súdneho dvora,\nktoré pri ďalšom konaní nemožno obísť.\n45. Bude preto úlohou žalovaného, aby zohľadnil pri svojom ďalšom konaní závery vyslovené nielen\nNajvyšším súdom, ale aj Súdnym dvorom.\n46. Najvyšší súd v prejednávanej veci v súlade s § 250ja ods. 2 O.s.p. rozhodol bez pojednávania,\nlebo nezistil, že by týmto postupom bol porušený verejný záujem, pričom dospel k záveru, že nebolo\npotrebné v súlade s § 250i ods. 1 O.s.p. vykonať dokazovanie a ani z iných dôvodov nevznikla potreba\npojednávanie nariadiť.\n47. O trovách konania rozhodol Najvyšší súd podľa § 224 ods. 1 a 2 v spojení s § 246c ods. 1 a § 250k\nods. 1 O.s.p. tak, že v konaní úspešnému žalobcovi ich náhradu priznal podľa ich vyčíslenia zo strany\nprávneho zástupcu (č. l. 2 a 85), v zmysle vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky\nč. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len\n„vyhláška\") vo výške 719,52 € z titulu trov právneho zastúpenia a vo výške 140 € z titulu náhrady iných\ntrov konania.\n49. Trovy konania pozostávajú z:\na) trov právneho zastúpenia, odmena za úkony právnej pomoci:\n- prevzatie a príprava zastupovania vrátane prvej porady s klientom v roku 2015 (§ 13a ods. 1 písm.\na/ vyhlášky) - 139,83 € + režijný paušál 8,39 €;\n- písomné podanie - žaloba zo dňa 29.05.2015 (§ 13a ods. 1 písm. c/ vyhlášky) - 139,83 € + režijný\npaušál 8,39 €;\n- písomné podanie - odvolanie proti rozsudku krajského súdu zo dňa 13.06.2016 (§ 13a ods. 1 písm.\nc/ vyhlášky) - 143 € + režijný paušál 8,58 €;\n- písomné podanie - stanovisko k vyjadreniu žalovaného zo dňa 20.07.2016 (§ 13a ods. 1 písm. c/\nvyhlášky) - 143 € + režijný paušál 8,58 €;\n- DPH 20 % zo sumy 599,60 € = 119,92 €, spolu 719,52 € s DPH.\nb) iných trov konania:\n- súdny poplatok 70 € za žalobu;\n- súdny poplatok 70 € za odvolanie.\nPoučenie:\nProti tomuto rozhodnutiu n i e j e prípustný opravný prostriedok (§ 246c\nods. 1 O.s.p.).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "6S/88/2015", "guid": null, "vztah": "zmenene"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}