{"guid": "7f29b3bf-edd7-43cc-9406-93ba9d4aad2c:5c01db6d-ff18-406d-96f7-b5de8827c415", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2018:7015200184.1", "spisova_znacka": "8Sžo/272/2015", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžo/272/2015 z 26. 4. 2018", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 26. apríla 2018, sp. zn. 8Sžo/272/2015, ECLI:SK:NSSR:2018:7015200184.1", "identifikacne_cislo": "7015200184", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "Mgr. Peter Melicher", "sudca_id": 14, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/mgr-peter-melicher-14", "datum_vydania": "2018-04-26", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2005/82/#paragraf-2.odsek-2", "nazov": "§ 2 ods. 2 zákona č. 82/2005 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/82/#paragraf-2.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/82-2005/paragraf-2"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99", "nazov": "OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/99-1963"}, {"iri": "/SK/ZZ/2005/82/#paragraf-3.odsek-2", "nazov": "§ 3 ods. 2 zákona č. 82/2005 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/82/#paragraf-3.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/82-2005/paragraf-3"}, {"iri": "/SK/ZZ/2005/82", "nazov": "zákon č. 82/2005 Z. z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/82", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/82-2005"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219", "nazov": "§ 219 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-219"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2005/82#paragraf-2", "/SK/ZZ/2005/82#paragraf-3", "/SK/ZZ/1963/99#paragraf-219"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/5c01db6d-ff18-406d-96f7-b5de8827c415", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2018:7015200184.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2018:7015200184.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2018:7015200184.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n8Sžo/272/2015\n7015200184\n26. 04. 2018\nMgr. Peter Melicher\nECLI:SK:NSSR:2018:7015200184.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Petra Melichera a z členiek\nsenátu JUDr. Jaroslavy Fúrovej a JUDr. Eriky Šobichovej v právnej veci žalobcu: BB Security s.r.o.,\nso sídlom v Michalovciach, Antona Bernoláka 2, IČO: 47 237 651, právne zastúpený: CHOCHOĽAK\n& ČESLA s.r.o. ., so sídlom v Košiciach, Krmanova 6, IČO: 36 857 416, proti žalovanému: Národný\ninšpektorát práce, so sídlom v Košiciach, Masarykova 10, o preskúmanie zákonnosti postupu a\nrozhodnutia žalovaného z 09. decembra 2014, č. OPS/BEZ/2014/44 O-502/2014, o odvolaní žalovaného\nproti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 30. júla 2015, č. k. 6S/16/2015-59, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k.6S/16/2015-59 zo dňa 30.\njúla 2015 p o t v r d z u j e .\nŽalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi trovy odvolacieho konania pozostávajúce z trov právneho\nzastúpenia v sume 181,90 eur na účet právneho zástupcu žalobcu do 3 dní od právoplatnosti tohto\nrozsudku.\nodôvodnenie:\nI.\nRozhodnutie krajského súdu\nKrajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom z 30. júla 2015, č. k. 6S/16/2015-59\n(ďalej len „napadnuté rozhodnutie“ a „rozhodnutie krajského súdu“) zrušil podľa § 250j ods. 2 písm.\nc/ a písm. e/ Občianskeho súdneho poriadku rozhodnutie žalovaného z 09. decembra 2014, č. OPS/\nBEZ/2014/44 O-502/2014 (ďalej len „rozhodnutie žalovaného správneho orgánu“), ktorým Národný\ninšpektorát práce (ďalej len „žalovaný správny orgán“) rozhodol ako odvolací orgán tak, že odvolanie\núčastníka správneho konania (žalobcu) zamietol a potvrdil rozhodnutie Inšpektorátu práce Košice z\n02. septembra 2014, č. 181/14/S (ďalej len „rozhodnutie prvoinštančného správneho orgánu“), ktorým\nInšpektorát práce Košice (ďalej len „prvoinštančný správny orgán“) rozhodol tak, že žalobca porušil\npovinnosti vyplývajúce z § 3 ods. 2 zákona č. 82/2005 Z. z. v nadväznosti na § 2 ods. 2 písm. b/ zákona\nč. 82/2005 Z. z., ktoré bolo zistené pri výkone inšpekcie práce podľa § 7 ods. 3 písm. a/ zákona č.\n125/2006 Z. z., ktorá bola vykonaná 04. marca 2014, 13. marca 2014 a 28. marca 2014 u zamestnávateľa\n- žalobcu, tým, že využíval závislú prácu fyzickej osoby, mal s ňou založený pracovnoprávny vzťah podľa\nosobitného predpisu, avšak nesplnil si oznamovaciu povinnosť podľa osobitného predpisu (§ 231 ods.\n1 písm. b/ bod 1 zákona č. 461/2003 Z. z.), čo je podľa § 2 ods. 2 písm. b/ zákona č. 82/2005 Z. z.\nnelegálne zamestnávanie, za čo mu uložil pokutu vo výške 2 000 eur a rozhodnutie prvoinštančného\nsprávneho orgánu a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Krajský súd žalovaného zaviazal zaplatiť\nžalobcovi do 30 dní od doručenia rozhodnutia na účet právneho zástupcu žalobcu trovy konania z titulu\n\nprávneho zastúpenia a z titulu náhrady iných trov konania. Krajský súd odložil vykonateľnosť rozhodnutia\nprvoinštančného správneho orgánu v spojení s rozhodnutím žalovaného správneho orgánu.\nKrajský súd v napadnutom rozhodnutí poukázal na ustanovenia § 7 ods. 3 písm. i/ a písm. j/ a § 19\nods. 2 bod 1. zákona č. 125/2006 Z. z., ustanovenie § 2 ods. 2 písm. b/ zákona č. 82/2005 Z. z.,\nustanovenie § 51 zákona č. 372/1990 Zb. a ustanovenia § 3 ods. 1 a ods. 4, § 32 ods. 1 a § 46 Správneho\nporiadku a skonštatoval, že dospel k záveru, že prvoinštančný správny orgán a žalovaný správny orgán\nnepostupovali v súlade s citovanými právnymi normami, vo veci si nezadovážili rozhodujúce skutočnosti\npre vydanie rozhodnutí, a preto je rozhodnutie treba považovať za predčasné, pričom prvoinštančný\nsprávny orgán sa v konaní dopustil vady konania majúcej vplyv na zákonnosť rozhodnutia.\nĎalej krajský súdu uviedol, že v zmysle ustálenej súdnej praxe správne delikty svojou povahou\nnajbližšie priestupkom spadajú pod oblasť tzv. správneho trestania. V konania vo veciach správneho\ndeliktu, rozhodovania o vine páchateľa za spáchanie správneho deliktu a pri ukladaní sankcie zaň na\nzáklade analógie legis treba postupovať v súlade so zásadami trestnoprávnej zodpovednosti v zmysle\nprávnej úpravy v zákone č. 372/1990 Zb. o priestupkoch alebo Trestného zákona. V zmysle judikatúry\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky trestnoprávne princípy sa analogicky aplikujú i v správnom\ntrestaní, trestanie za správne delikty (priestupky, správne delikty právnických osôb a správne delikty\nfyzických osôb - podnikateľov) podlieha obdobnému režimu ako trestný postih za trestné činy.\nPri skúmaní zákonnosti postupu a rozhodovania žalovaného správneho orgánu a prvoinštančného\nsprávneho orgánu v konaní krajský súd vychádzal z právnych názorov obsiahnutých v rozhodnutiach\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky. Napríklad v rozsudku z 22. augusta 2012, sp. zn. 6Sžo/51/2011\n(preskúmanie rozhodnutia žalovaného vo veci správneho deliktu - porušenie § 3 ods. 2 zákona o\nnelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní v nadväznosti na § 2 ods. 2 písm. b/ tohto zákona). Najvyšší\nsúd Slovenskej republiky uviedol, že zastáva názor, že vzhľadom k tomu, že zákon č. 125/2006 Z.\nz. neustanovuje hmotnoprávnu a ani procesnoprávnu úpravu sankcionovania správnych deliktov, bolo\npotrebné v preskúmavanej veci vychádzať z právnej úpravy zákona č.372/1990 Zb. o priestupkoch v\nznení neskorších predpisov, na ktorú zákonodarca aj pod čiarou znenia právnej normy ustanovenej v §\n7 ods. 3 písm. j/ zákona č. 125/2006 Z. z. priamo odkazuje.\nPodľa § 74 ods. 1 zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch, vykoná prvoinštančný správny orgán\nústne pojednávanie. V neprítomnosti obvineného z priestupku možno vec prejednať len vtedy, ak sa\nodmietne dostaviť na ústne pojednávanie, hoci bol riadne predvolaný, alebo sa nedostaví bez náležitého\nospravedlnenia alebo bez dôležitého dôvodu.\nZ administratívneho spisu danej veci nevyplýva, že by správny orgán so žalobcom prejednal priestupok\nkladený mu za vinu na ústnom pojednávaní, alebo že by sa žalobca odmietol dostaviť na ústne\npojednávanie, na ktorú vadu krajský súd prihliadol z úradnej povinnosti, keďže má za následok odňatie\npráva žalobcovi na spravodlivý proces pred orgánmi verejnej správy v zmysle článku 46 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky.\nKrajský súd ďalej uviedol, že samotné nerešpektovanie ustanovenia § 74 ods. 1 zákona o priestupkoch\nprvoinštančným správnym orgánom, ktoré žalovaný neodstránil v odvolacom konaní, predstavuje v\nzmysle týchto právnych názorov takú závažnú vadu konania, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť\nnapadnutého rozhodnutia. Tým je daný dôvod pre zrušenie rozhodnutia žalovaného správneho orgánu\nako aj rozhodnutia prvoinštančného správneho orgánu v zmysle § 250j ods. 2 písm. e/ Občianskeho\nsúdneho poriadku.\nKrajský súd ako dôvodnú vyhodnotil námietku žalobcu, pokiaľ ide o nedostatočné zistenie skutkového\nstavu žalovaným správnym orgánom vzhľadom na tvrdenia žalobcu v odvolaní, v zmysle ktorých k\nporušeniu ustanovenia § 3 ods. 2 v spojení s ustanovením § 2 ods. 2 písm. b/ zákona o nelegálnej\npráci a nelegálnom zamestnávaní a tým aj k spáchaniu správneho deliktu žalobcom nedošlo z dôvodu,\nže zamestnanec žalobcu 21. januára 2014 pred jeho prihlásením do systému v Sociálnej poisťovni\nnevykonával činnosť zamestnanca žalobcu. Aj na konanie o uloženie sankcie za predmetný správny\ndelikt sa vzťahuje zásada jednotnosti správneho konania, ktorá okrem iného umožňuje účastníkom\nsprávneho konania uskutočňovať procesné úkony a nimi realizovať svoje procesné práva a plniť\nprocesné povinnosti v priebehu celého správneho konania, teda od jeho začatia až po právoplatnosť\n\nmeritórneho rozhodnutia. Žalobca tak bol oprávnený predložiť žalovanému správnemu orgánu písomné\nčestné prehlásenia svojich zamestnancov, ktorými preukazoval, že k spáchaniu správneho deliktu z jeho\nstrany nedošlo. Bolo povinnosťou žalovaného správneho orgánu sa týmito tvrdeniami žalobcu zaoberať\na v záujme riadneho zistenia skutkového stavu v tomto smere vykonať aj príslušné dokazovanie. Žalobca\ntvrdil, že skutočnosti nasvedčujúce tomu, že k spáchaniu správneho deliktu z jeho strany nedošlo, zistil\naž po doručení rozhodnutia prvoinštančného správneho orgánu. Preto pre záver žalovaného správneho\norgánu, naviac ničím neodôvodnený, o účelovosti tvrdení žalobcu v záujme vyhnutia sa postihu za\nsprávny delikt nepostačovalo konštatovanie, že žalobca túto skutočnosť tvrdil až po vydaní rozhodnutia\nprvoinštančným správnym orgánom. Bolo povinnosťou žalovaného správneho orgánu, resp. v ďalšom\nkonaní prvoinštančného správneho orgánu, v tomto smere vykonať príslušné dokazovanie.\nZáverom krajský súd poukázal na právne názory Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, obsiahnuté v\njeho rozsudku z 22. augusta 2012, sp. zn. 6Sžo/51/2001, pokiaľ ide o materiálne chápanie naplnenia\nskutkovej podstaty predmetného správneho deliktu. Najvyšší súd Slovenskej republiky uviedol, že\ncieľom zákonodarcu právnou normou zákazu nelegálneho zamestnávania ustanovenou v § 3 ods. 2 v\nspojení s § 2 ods. 2 zákona o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní bolo zamedziť nelegálnemu\nzamestnávaniu fyzických osôb zamestnávateľom. Vzhľadom k uvedenému sa odvolaciemu súdu postup\nsprávnych orgánov v oboch stupňoch voči žalobcovi javí za šikanózny, keď formalistickým výkladom\nprávnej úpravy nelegálneho zamestnávania stanovených v § 3 ods. 2 v spojení s § 2 ods. 2 tohto zákona\ntakmer počítali hodiny pre splnenie včasnosti registrácie v Sociálnej poisťovni. Najvyšší súd Slovenskej\nrepubliky v tejto súvislosti zdôrazňuje, že účelom zákona o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní\nje ochrana pracovného trhu pred nelegálnou prácou a nelegálnym zamestnaním v materiálnom zmysle, a\npreto aj prístup k zákonu musí byť materiálny a neformálny. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nv danej súvislosti dáva do pozornosti, že v ďalšom konaní špecifické okolnosti daného prípadu vyžadujú\nvýklad právnej normy ustanovenej v § 2 ods. 2 písm. b/ zákona č. 82/2005 Z. z. s použitím článku 152\nods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, t. j. vykladať dikciu zákonného pojmu „nelegálne zamestnávanie“ v\nzmysle jej kvalitatívneho obsahu a za tým účelom vykonať dokazovanie tak, aby spôsobom vylučujúcim\nakékoľvek pochybnosti uvedená zákonná podmienka bola preukázaná ako zákonný predpoklad pre\nprijatie záveru, že žalobca nelegálne zamestnával uvedenú zamestnankyňu v rozpore s § 3 ods. 2\nuvedeného zákona).\nV ďalšom konaní sa preto žalovaný správny orgán, resp. prvoinštančný správny orgán vyporiadajú aj s\notázkou naplnenia skutkovej podstaty predmetného správneho deliktu v materiálnom zmysle.\nZ uvedených dôvodov preto krajský súd rozhodnutie žalovaného správneho orgánu ako aj rozhodnutie\nprvoinštančného správneho orgánu podľa § 250j ods. 2 písm. c/ a písm. e/ Občianskeho súdneho\nporiadku zrušil a vec vrátil žalovanému správnemu orgánu na ďalšie konanie. Žalovaný správny orgán\nje v ďalšom konaní viazaný právnym názorom krajského súdu (§ 250j ods. 7 Občianskeho súdneho\nporiadku).\nPretože krajský súd žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného správneho orgánu ako aj rozhodnutie\nprvoinštančného správneho orgánu zrušil, podľa § 250c ods.1 Občianskeho súdneho poriadku odložil\nvýkon rozhodnutia prvoinštančného správneho orgánu v spojení s rozhodnutím žalovaného správneho\norgánu do právoplatnosti tohto rozsudku.\nO náhrade trov konania krajský súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku tak,\nže úspešnému žalobcovi priznal náhradu trov konania, ktoré mu vznikli zaplatením súdneho poplatku\nza žalobu v sume 70 Eur, a náhradu trov právneho zastúpenia v zmysle vyhlášky č. 655/2004 Z. z.\no odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov.\nIšlo o 3 úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie žaloby, účasť na pojednávaní\nkrajského súdu) po 139,83 eur, paušálna náhrada po 8,39 eur za 1 úkon právnej služby a daň z pridanej\nhodnoty vo výške 20 % z tarifnej odmeny a režijného paušálu (3 x 139,83 eur, 3 x 8,39 eur, 20 % zo\nsumy 444,66 eur - 88,93 eur). Trovy právneho zastúpenia preto predstavovali celkovú sumu 533,59 eur.\nII.\nOdvolanie žalovaného správneho orgánu\n\nŽalovaný správny orgán podal riadne a včas proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 30. júla 2015,\nč. k. 6S/16/2015-59 odvolanie (ďalej len „podané odvolanie“ a „odvolanie žalovaného“), v ktorom sa\ndomáhal aby Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „odvolací súd“) rozhodnutie krajského súdu\nzrušil a vrátil vec krajskému súdu na ďalšie konanie.\nV podanom odvolaní žalovaný správny orgán uviedol, že rozhodnutie krajského súdu vychádza z\nnesprávneho právneho posúdenia veci, čo odôvodňuje jeho zrušenie podľa § 221 ods. 1 písm. h/\nObčianskeho súdneho poriadku.\nĎalej žalovaný správny orgán uviedol, že krajský súd v napadnutom rozhodnutí inšpekčným orgánom\nvytýka, že si nezadovážili relevantné skutočnosti pre vydanie rozhodnutí. Z predloženého spisového\nmateriálu je však zrejmé, že inšpektorát práce svoje závery ohľadne porušenia zákazu nelegálneho\nzamestnávania zakotveného v § 3 ods. 2 zákona č. 82/2005 Z. z. v nadväznosti na § 2 ods. 2 písm.\nb/ zákona č. 82/2005 Z. z. oprel o také dôkazy, ktoré poskytujú dostatočnú skutkovú oporu tvrdeniu o\nvyužívaní závislej práce fyzickej osoby bez včasného splnenia registračnej povinnosti. Týmito dôkazmi\nsú dohoda o vykonaní práce, registračný list FO (typ prihláška) a výpis z registra Sociálnej poisťovne,\nkniha príchodov a odchodov, či zápisnica o podaní informácie zamestnávateľom. Z týchto dôkazov\njednoznačne vyplýva správnosť záveru inšpektorátu práce o využívaní závislej práce fyzickej osoby 21.\njanuára 2014 od 06:55 hod. do 08:05 hod., s ktorou síce mal žalobca založený pracovnoprávny vzťah,\navšak nesplnil povinnosť podľa osobitného predpisu - § 231 ods. 1 písm. b/ zákona č. 461/2003 Z. z.\no sociálnom poistení. Žalovaný správny orgán majúc na zreteli uvedené preto konštatuje, že vyššie\nspomenutá argumentácia krajského súdu ohľadne nezadováženia relevantných skutočností, navyše\nnijako neodôvodnená, nie je tým argumentom, na základe ktorého by bolo možné považovať postup\nkrajského súdu za legitímny, dostatočne právne podložený.\nObdobný názor zastáva žalovaný správny orgán aj v prípade konštatovania krajského súdu, že správne\norgány tým, že nenariadili vo veci ústne pojednávanie, zaťažili svoje rozhodnutia takou vadou, ktorá\nmala vplyv na ich zákonnosť. Oporu tomuto tvrdeniu má podľa krajského súdu poskytnúť fakt, že zákon\no inšpekcii práce neustanovuje hmotnoprávnu a ani procesnoprávnu úpravu sankcionovania správnych\ndeliktov, a teda bolo potrebné postupovať v intenciách zákona o priestupkoch, na ktorý priamo odkazuje\naj dikcia § 7 ods. 3 písm. j/ zákona o inšpekcii práce. Ten priznáva obvinenému z priestupku právo,\naby bola jeho vec prejednaná na ústnom pojednávaní, s výnimkou prípadu, ak sa obvinený na toto\npojednávanie odmietne dostaviť.\nŽalovaný správny orgán na margo týchto právnych záverov krajského súdu poznamenáva, že zákon o\ninšpekcii práce v ustanovení § 21 ods. 3 výslovne upravuje, že na konanie podľa § 19 a § 20 sa vzťahujú\nvšeobecné predpisy o správnom konaní, ak tento zákon neustanovuje inak. A keďže inú právnu úpravu\npredmetné konanie nepripúšťa, je evidentné, že na sankcionovanie žalobcu za správny delikt podľa § 19\nzákona o inšpekcii práce (teda aj za porušenie zákazu nelegálneho zamestnávania) bolo potrebné použiť\npráve Správny poriadok. Ten v dikcii § 21 zakotvuje inštitút ústneho pojednávania, pričom na rozdiel\nod zákona o priestupkoch ponecháva výlučne na úvahe správneho orgánu, či toto ústne pojednávanie\nnariadi alebo nie. Výnimkou je len prípad, kedy nariadenie ústneho pojednávania ustanovujú osobitné\npredpisy, kam patrí napr. stavebný zákon, či predpisy o pozemkových úpravách.\nV prejednávom prípade sa inšpektorát práce ako aj žalovaný správny orgán zaoberali potrebou\nnariadenia ústneho pojednávania, pričom oba dospeli k záveru, že si to povaha veci nevyžaduje,\nnakoľko disponujú dostatočným dôkazovým materiálom na účely jednoznačného preukázania porušenia\npovinnosti žalobcom. Krajský súd však napriek tomu vyslovil názor, že postup inšpekčných orgánov\nv tejto veci bol vadný, keďže na základe analógie legis mali postupovať v súlade so zákonom o\npriestupkoch, na ktorý priamo odkazuje aj litera § 7 ods. 3 písm. j/ zákona o inšpekcii práce.\nŽalovaný správny orgán vo vzťahu k tomuto tvrdeniu upriamuje pozornosť odvolacieho súdu na\nskutočnosť, že oprávnenie inšpektorátu práce uložiť žalobcovi pokutu za porušenie zákazu nelegálneho\nzamestnávania nevyplývalo z vyššie cit. ustanovenia, ale z dikcie § 7 ods. 3 písm. j/ zákona o inšpekcii\npráce, podľa ktorého inšpektorát práce rozhoduje o uložení pokút podľa § 19 (za správne delikty),\n§ 20 a osobitného predpisu. Ak krajský súd poukazuje na to, že medzi kompetencie inšpektorátu\npráce patrí aj prejednanie priestupkov a rozhodovanie o uložení pokuty za priestupky, ide o ďalšie\nodlišné oprávnenie inšpektorátu práce, ktoré nemožno zamieňať s rozhodovaním o sankcionovaní za\n\nsprávne delikty, nehovoriac, že uvedené sa nachádza v dvoch rôznych ustanoveniach kompetenčného\nprávneho predpisu (priestupok, ktorého prejednanie patrí do kompetencií inšpektorátu práce je napr.\nvykonávanie nelegálnej práce podľa § 7 zákona č. 82/2005 Z. z. o nelegálnej práci a nelegálnom\nzamestnávaní, prípadne priestupky vodičov, ktoré sú vymedzené v § 38 zákona č. 462/2007 Z. z. o\norganizácii pracovného času v doprave).\nČo sa týka odvolávania sa na potrebu analogického použitia zákona o priestupkoch na trestanie\nsprávnych deliktov, tú žalovaný správny orgán vo všeobecnosti nespochybňuje (napr. v prípade potreby\nuplatnenia zásady absorpcie sadzieb), zastáva však názor, že v danom prípade sa jej použitie,\naj vzhľadom na skutočnosť, že Správny poriadok obsahuje samostatnú úpravu inštitútu ústneho\npojednávania, javí ako nadbytočné a právne neupotrebiteľné. Zmyslom analógie totiž je, aby sa\nnormatívny právny akt aplikoval na prípad, ktorý nie je výslovne upravený právnou normou, čo v\nprejednávanej veci naplnené nebolo. Naopak Správny poriadok v ustanovení § 21 výslovne zakotvil,\nkedy je potrebné ústne pojednávanie nariadiť a ako by malo prebiehať, ergo, o žiadnej medzere v\nzákone, ktorú by bolo potrebné vyplniť na základe analógie nemožno ani uvažovať, nakoľko takáto\nneexistuje. Oporu tomuto tvrdeniu poskytuje aj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn.\n10Sžso/28/2014 z 15. apríla 2015, v ktorom súd skonštatoval, že analógia je označená za interpretačný\npostup, ku ktorému má teória správneho práva skôr negatívny prístup. Kritika k využitiu analógie v\nsprávnom trestaní je založená na viacerých argumentoch, ktoré spočívajú najmä v nesplnení podmienok\njej prípustnosti v otázkach správneho trestania. Uvádza sa, že analógia je jedným z interpretačných\npostupov v tých prípadoch, kedy zákonná úprava neposkytuje návod na riešenie daného právneho\nproblému (príkladom je už vyššie spomínaná tzv. „absorpčná zásada“). Všeobecne sa v správnom\npráve analógia nepripúšťa. Na jej výnimočné a obmedzené použitie by mali byť zároveň splnené\ntieto podmienky: medzera v zákone, použitím analógie neutrpí páchateľ, jej použitím neutrpí chránený\nzáujem. Uvádza sa tiež, že pre uplatnenie väčšiny zásad aplikovaných v trestných konaniach aj v\nkonaniach, v ktorých sú ukladané správno-právne sankcie, analógia vôbec potrebná nie je. Aplikácia\ntohto právneho názoru na prejednávaný prípad, za súčasného zohľadnenia úpravy inštitútu ústneho\npojednávania v ustanoveniach Správneho poriadku, primäla žalovaný správny orgán k záveru, že\núsudok krajského súdu, ktorým ten z dôvodu nenariadenia ústneho pojednávania zrušil rozhodnutia\noboch inšpekčných správnych orgánov a vec vrátil žalovanému správnemu orgánu na ďalšie konanie,\nje nesprávne vyvodený.\nNa margo veci ešte žalovaný správny orgán dodal, že nepopiera súdmi deklarovanú potrebu aplikovať\ntrestnoprávne princípy v správnom trestaní a na základe nich poskytovať žalobcovi všetky záruky,\nktoré sa poskytujú obvinenému. Tvrdí však, že analógia s trestným, či priestupkovým konaním by mala\nbyť použitá len v tom prípade, ak normy upravujúce trestanie za správne delikty neposkytujú riešenie\nvzniknutého problému.\nĎalej žalovaný správny orgán uviedol, že žalobca ako osoba čeliaca správnej sankcii bol informovaný\no obvinení proti nemu, mal poskytnutý priestor na prípravu svojej obhajoby, bol informovaný o povahe\ndôkazov proti nemu a bolo mu umožnené vyjadriť sa predtým, ako bolo prijaté vo veci rozhodnutie\n(to obsahovalo dôvody, na ktorých sa zakladá). Uvedené vyplýva z priebehu správneho konania, v\nrámci ktorého boli žalobcovi priznané rovnaké záruky aké vyššie spomínané odporúčanie priznáva\nobvinenému. S ohľadom na túto skutočnosť preto nemožno usúdiť, že zo strany správnych orgánov\ndošlo v dôsledku nenariadenia ústneho pojednávania (ktoré je navyše fakultatívnym) k odňatiu práva\nžalobcovi na spravodlivý proces tak, ako to vo svojom rozhodnutí deklaruje krajský súd.\nZároveň žalovaný správny orgán poukázal aj na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.\nzn. 3Sžo/21/2014 zo 07. októbra 2014, kde tento súd konštatoval, že otázka zásad vzťahujúcich sa na\nsprávne trestanie je veľmi všeobecná a Odporúčanie Rady Európy č. R/91/1 z 13. februára 1991 možno\npoužiť len ako legislatívnu pomôcku pre výklad zákona.\nĎalším dôvodom vedúcim krajský súd k zrušeniu napadnutých rozhodnutí bola podľa žalovaného\nsprávneho orgánu skutočnosť, že sa riadne nezaoberal tvrdením žalobcu ohľadne výmeny služieb\ndotknutej osoby s iným zamestnancom a na účely zistenia jeho relevantnosti nevykonal príslušné\ndokazovanie.\n\nV zmysle § 34 ods. 4 Správneho poriadku patrí vykonávanie dôkazov výlučne správnemu orgánu. Práve\nten je oprávnený, ak to vyžaduje záujem na zistení skutočného stavu veci, vykonať aj také dôkazy, ktoré\núčastníci nenavrhli. Naproti tomu je oprávnený rozhodnúť, ktoré dôkazy netreba vykonať. Takto bude\nsprávny orgán postupovať najmä vtedy, ak by išlo o preukazovanie skutočností zjavne nepotrebných\nalebo nadbytočných.\nZo spisového materiálu je zjavné, že námietka ohľadne výmeny služieb bola žalobcom prvýkrát\npredostretá až v podanom odvolaní (žalobca ani počas inšpekcie práce, ani pri prerokovaní protokolu a\nani v rámci vyjadrenia k začatiu konania nenamietol nesprávnosť skutkových zistení ohľadne včasného\nneprihlásenia zamestnanca do registra Sociálnej poisťovne). Už táto skutočnosť je dôkazom toho, že\nzmenou rétoriky, navyše dôkazovo nepodloženou, žalobca sledoval jediný cieľ, ktorým je jeho liberácia\nzo správneho deliktu nelegálneho zamestnávania. Prečo by inak k údajnému vykonaniu vnútorného\nšetrenia pristúpil až po vydaní rozhodnutia a nie v čase, keď bolo sankcionované porušenie povinnosti\nzistené.\nKrajský súd napriek tomuto zjavne zavádzajúcemu tvrdeniu usúdil, že bolo povinnosťou žalovaného\nsprávneho orgánu sa týmto argumentom riadne zaoberať a v tomto smere vykonať ďalšie dokazovanie.\nŽalovaný správny orgán namieta, že vo svojom rozhodnutí sa s tvrdením žalobcu o svojvoľnej výmere\nslužieb náležité vysporiadal, keď uviedol, prečo považuje spomenutý argument za účelový a právne\nneupotrebiteľný. Oprel sa pritom jednak o predchádzajúce výpovede žalobcu, ako aj o fakt, že žalobca\nna podporu svojich tvrdení nepredložil a ani nenavrhol žiadny dôkaz.\nKrajský súd napriek tomu poukazuje na oprávnenie žalobcu predložiť čestné prehlásenia svojich\nzamestnancov - tie však žalobcom v konaní poskytnuté neboli a ak by aj boli, nešlo by o dôkaz v pravom\nzmysle, ale o taký úkon, ktorý dôkaz iba nahrádza. Ak navyše vezmeme do úvahy fakt vyplývajúci z dikcie\n§ 36 Správneho poriadku, a to, že čestné vyhlásenie môže urobiť len účastník konania, za súčasného\nzohľadnenia skutočnosti, že pripustenie čestného vyhlásenia je vecou voľnej úvahy správneho orgánu,\ndospejeme k záveru, že žalovaný skutočne nemal dôvod zaoberať sa nepodloženým dodatočným tvrdím\nžalobcu o výmere služieb iným spôsobom, ako to učinil v odôvodnení svojho rozhodnutia.\nPo zhodnotení všetkých vyššie uvedených skutočností preto žalovaný správny orgán konštatuje, že\nrozhodnutie krajského súdu tak, ako je koncipované, vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci,\na to nielen kvôli záverom ohľadne potreby vykonať ďalšie dokazovanie za účelom preukázania tvrdenia\nžalobcu o výmene služieb, ale najmä kvôli vyslovenému názoru o nevyhnutnosti prejednávať správny\ndelikt na ústnom pojednávaní, hoci procesnoprávny predpis upravujúci správne trestanie inšpektorátom\npráce (Správny poriadok) takúto povinnosť inšpektorátu práce neukladá.\nIII.\nVyjadrenie žalobcu k odvolaniu\nK podanému odvolaniu sa vyjadril žalobca listom z 29. januára 2016 a navrhol odvolaciemu súdu aby\nrozhodnutie krajského súdu potvrdil, keďže žalobca považuje odvolanie žalovaného za nedôvodné a\nrozhodnutie krajského súdu za vecne správne.\nIV.\nPrávny názor odvolacieho súdu\nV správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť\nrozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy, orgánov územnej samosprávy ako i orgánov záujmovej\nsamosprávy a ďalších právnických osôb ako i fyzických osôb, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie\no právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy. Rozhodnutiami\nsprávnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi v správnom konaní ako aj ďalšie rozhodnutia,\nktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb.\n\nPodľa § 492 ods. 2 Správneho súdneho poriadku odvolacie konania podľa piatej časti Občianskeho\nsúdneho poriadku začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa dokončia podľa\ndoterajších predpisov.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací podľa § 10 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku v\nspojení s § 246c ods. 1 veta prvá Občianskeho súdneho poriadku a s § 492 ods. 2 Správneho súdneho\nporiadku preskúmal odvolaním napadnuté rozhodnutie krajského súdu z dôvodov a v rozsahu uvedenom\nv žalovanom podanom odvolaní podľa § 212 Občianskeho súdneho poriadku v spojení s § 246c ods. 1\nveta prvá Občianskeho súdneho poriadku a § s 492 ods. 2 Správneho súdneho poriadku a postupom\npodľa § 250ja ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku v spojení s § 492 ods. 2 Správneho súdneho\nporiadku bez nariadenia pojednávania, keď deň verejného vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený\nminimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na webovom sídle odvolacieho súdu (www.nsud.sk) po\nneverejnej porade senátu dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.\nPodľa § 244 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku v správnom súdnictve súdy na základe žalôb alebo\nopravných prostriedkov preskúmavajú zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Pri\npreskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s\nprávnym poriadkom Slovenskej republiky, najmä s hmotnoprávnymi a procesnými administratívnymi\npredpismi.\nV intenciách ustanovenia § 244 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku súd preskúmava aj zákonnosť\npostupu správneho orgánu, ktorým sa vo všeobecnosti rozumie aktívna činnosť správneho orgánu,\npodľa procesných a hmotno-právnych noriem, ktorou realizuje právomoc stanovenú zákonmi. V\nzákonom predpísanom postupe je správny orgán oprávnený a súčasne aj povinný vykonať úkony v\npriebehu konania a ukončiť ho vydaním rozhodnutia, ktoré má zákonom predpísané náležitosti, ak sa\nna takéto konanie vzťahuje zákon o správnom konaní.\nOdvolací súd primárne v medziach odvolania preskúmal odvolaním napadnuté rozhodnutie ako aj\nkonanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho súdneho konania skúmal aj napadnuté\nrozhodnutie žalovaného správneho orgánu v spojení s rozhodnutím prvoinštančného správneho orgánu,\nnajmä z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými námietkami žalobcu a z takto\nvymedzeného rozsahu či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného\nsprávneho orgánu.\nJe nutné zdôrazniť, že podľa ustálenej súdnej judikatúry nie je úlohou súdu pri výkone správneho\nsúdnictva nahradzovať činnosť správnych orgánov, ale len preskúmavať zákonnosť ich postupov\na rozhodnutí, teda to, či oprávnené a príslušné správne orgány pri riešení konkrétnych otázok\nvymedzených žalobou rešpektovali príslušné hmotnoprávne a procesnoprávne predpisy.\nPredmetom konania na krajskom súde bolo preskúmania zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného\nz 09. decembra 2014, č. OPS/BEZ/2014/44 O-502/2014, ktorým Národný inšpektorát práce rozhodol ako\nodvolací orgán tak, že odvolanie účastníka správneho konania (žalobcu) zamietol a potvrdil rozhodnutie\nInšpektorátu práce Košice z 02. septembra 2014, č. 181/14/S, ktorým Inšpektorát práce Košice rozhodol\ntak, že žalobca porušil povinnosti vyplývajúce z § 3 ods. 2 zákona č. 82/2005 Z. z. v nadväznosti na\n§ 2 ods. 2 písm. b/ zákona č. 82/2005 Z. z., ktoré bolo zistené pri výkone inšpekcie práce podľa §\n7 ods. 3 písm. a/ zákona č. 125/2006 Z. z., ktorá bola vykonaná 04. marca 2014, 13. marca 2014 a\n28. marca 2014 u zamestnávateľa - žalobcu, tým, že využíval závislú prácu fyzickej osoby, mal s ňou\nzaložený pracovnoprávny vzťah podľa osobitného predpisu, avšak nesplnil si oznamovaciu povinnosť\npodľa osobitného predpisu (§ 231 ods. 1 písm. b/ bod 1 zákona č. 461/2003 Z. z.), čo je podľa § 2 ods.\n2 písm. b/ zákona č. 82/2005 Z. z. nelegálne zamestnávanie, za čo mu uložil pokutu vo výške 2 000 eur.\nOdvolací súd na úvod konštatuje, že v danej veci je potrebné poukázať na to, že správne orgány v danom\nprípade správne zistili skutkový stav veci a správne právne posúdili vec a podľa názoru odvolacieho\nsúdu preto neboli dané dôvody pre zrušenie rozhodnutia žalovaného správneho orgánu a rozhodnutia\nprvoinštančného správneho orgánu z dôvodov, ktoré uviedol krajský súd v odvolaním napadnutom\nrozhodnutí. Podľa názoru odvolacieho súdu, bola celá vec správnymi orgánmi prešetrená riadne a\nskutkový stav bol podrobne zistený, o čom svedčí i obsah administratívneho spisu.\n\nVo vzťahu k povinnosti správnych orgánov nariadiť vo veci ústne pojednávanie odvolací súd zdôrazňuje,\nže pri posudzovaní danej otázky je nevyhnuté rozlišovať medzi priestupkami a inými správnymi deliktmi.\nOdvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 13.\ndecembra 2017, sp. zn. 6Asan/2/2016, ktorý bol prijatý na zasadnutí Správneho kolégia Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky ako judikát, ktorý bude uverejnený v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a\nrozhodnutí súdov Slovenskej republiky, podľa ktorého zákon o správnom konaní neukladá povinnosť\nsprávnym orgánom nariadiť ústne pojednávanie. Nariadenie ústneho pojednávania správnymi orgánmi\nvo veciach správnych deliktov a iných správnych deliktov (pozn. odvolacieho súdu - teda nie priestupkov)\nje len fakultatívne. V rámci tejto kategórie správnych deliktov sa zásada ústnosti neuplatňuje, a to\nspolu so zásadou bezprostrednosti. V zmysle Správneho poriadku nariadenie ústneho pojednávania je\nponechané na správneho úvahe správneho orgánu a jeho správna úvaha závisí od skutkových okolností\nv danej veci. Nič na tom nemení ani skutočnosť, že zákon o priestupkoch upravil inštitút ústneho\npojednávania v priestupkových veciach kogentným spôsobom.\nOdvolací súd napriek vyššie uvedenému potvrdil rozhodnutie krajského súdu z dôvodu, že vo výroku\nbol vecne správny (§ 219 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku v spojení s § 246c ods. 1 veta\nprvá Občianskeho súdneho poriadku), keď boli dané iné dôvody pre zrušenie rozhodnutia žalovaného\nsprávneho orgánu a rozhodnutia prvoinštančného správneho orgánu.\nPodľa odvolacieho súdu je nesporné, že správne orgány v danej veci postupovali v danom prípade\npodľa zákona č. 82/2005 Z. z., a v čase vykonávanej kontroly zo strany Inšpektorátu práce Košice, a to\nkonkrétne 04. marca 2014, 13. marca 2014 a 28. marca 2014, ako vyplynulo z vykonaného dokazovania\nz obsahu administratívneho spisu sa žalobca dopustil porušenia povinnosti, ktoré bolo konštatované\nvýrokovou časťou rozhodnutia prvoinštančného správneho orgánu, keď porušil povinnosti vyplývajúce\nmu z § 3 ods. 2 zákona č. 82/2005 Z. z. v nadväznosti na § 2 ods. 2 písm. b/ zákona č. 82/2005 Z. z. s\ntým, že na základe predložených dokladov (Registračný list FO - prihláška z 21. januára 2014, Dohoda o\nvykonaní práce uzatvorená medzi žalobcom a K. J. z 20. januára 2014 a Rozpisu služieb Január 2014)\nbolo zistené, že využíval závislú prácu fyzickej osoby, mal s ňou založený pracovnoprávny vzťah podľa\nosobitného predpisu, avšak nesplnil si oznamovaciu povinnosť podľa osobitného predpisu - § 231 ods.\n1 písm. b/ bod 1 zákona o sociálnom poistení. To znamená, že v čase rozhodovania prvoinštančného\nsprávneho orgánu (12. septembra 2014) a aj žalovaného správneho orgánu (09. decembra 2014)\nbola naplnená skutková podstata porušenia uvedenej povinnosti, ktorá bola podľa odvolacieho súdu\n(na rozdiel od krajského súdu) náležite preukázaná dokazovaním v priebehu tohto administratívneho\nkonania.\nPodľa § 3 ods. 2 zákona č. 82/2005 Z. z. právnická osoba a fyzická osoba, ktorá je podnikateľom, nesmie\nnelegálne zamestnávať podľa § 2 ods. 2 a 3. Fyzická osoba nesmie nelegálne zamestnávať podľa §\n2 ods. 3.\nPodľa § 2 ods. 2 písm. b/ zákona č. 82/2005 Z. z. v znení účinnom do 31. decembra 2017\nnelegálne zamestnávanie je zamestnávanie právnickou osobou alebo fyzickou osobou, ktorá je\npodnikateľom, ak využíva závislú prácu fyzickej osoby, má s ňou založený pracovnoprávny vzťah\nalebo štátnozamestnanecký pomer podľa osobitného predpisu a nesplnila povinnosť podľa osobitného\npredpisu.\nPodľa § 2 ods. 2 písm. b/ zákona č. 82/2005 Z. z. v znení účinnom od 01. januára 2018\nnelegálne zamestnávanie je zamestnávanie právnickou osobou alebo fyzickou osobou, ktorá je\npodnikateľom, ak využíva závislú prácu fyzickej osoby, má s ňou založený pracovnoprávny vzťah\nalebo štátnozamestnanecký pomer podľa osobitného predpisu a neprihlásila ju do registra poistencov\na sporiteľov starobného dôchodkového sporenia do siedmich dní od uplynutia lehoty podľa osobitného\npredpisu na prihlásenie do tohto registra, najneskôr však do začatia kontroly nelegálnej práce a\nnelegálneho zamestnávania, ak kontrola začala do siedmich dní od uplynutia lehoty podľa osobitného\npredpisu na prihlásenie do tohto registra.\nPodľa § 7ca zákona č. 82/2005 Z. z. porušenie zákazu nelegálneho zamestnávania podľa § 2\nods. 2 písm. b/ <H.> účinného do 31. decembra 2017 právnickou osobou alebo fyzickou osobou,\nktorá je podnikateľom, sa na účely vedenia centrálneho verejne prístupného zoznamu fyzických\nosôb a právnických osôb, ktoré porušili zákaz nelegálneho zamestnávania, a na účely preukázania\n\nsplnenia podmienok podľa osobitných predpisov na základe ich písomnej žiadosti podanej Národnému\ninšpektorátu práce nepovažuje za porušenie zákazu nelegálneho zamestnávania uplynutím 15 dní odo\ndňa doručenia tejto žiadosti, ak táto právnická osoba alebo táto fyzická osoba, ktorá je podnikateľom,\nktoré využívali závislú prácu fyzickej osoby, prihlásili túto fyzickú osobu do registra poistencov a\nsporiteľov starobného dôchodkového sporenia do siedmich dní od uplynutia lehoty podľa osobitného\npredpisu na prihlásenie do tohto registra, najneskôr však do začatia kontroly nelegálnej práce a\nnelegálneho zamestnávania, ak kontrola začala do siedmich dní od uplynutia lehoty podľa osobitného\npredpisu na prihlásenie do tohto registra.\nPodľa článku 49 Ústavy Slovenskej republiky, len zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným činom a aký\ntrest prípadne iná ujma na právach alebo majetku možno uložiť za jeho spáchanie.\nPodľa článku 50 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, len súd rozhoduje o vine a treste za trestné činy.\nPodľa článku 50 ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa\nzákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný. Neskorší zákon sa použije, ak je to pre páchateľa\npriaznivejšie.\nTrestnoprávna zásada aplikácie neskoršieho zákona, ak je pre páchateľa priaznivejší, ktorá je\nustanovená v článku 50 ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky sa vzťahuje na všetky delikty verejného\npráva, teda aj na ukladanie sankcií za porušenie povinnosti vo vzťahu chránených správnym právom.\nTrestnoprávna zásada aplikácie neskoršieho zákona, ak je pre páchateľa priaznivejší sa vzťahuje aj\nna správne delikty, a to aj v prípade, ak to zákon výslovne neustanovuje, keďže povinnosť aplikácie\ntejto zásady vyplýva priamo z Ústavy Slovenskej republiky. Taktiež je potrebné poukázať aj na nález\nÚstavného súdu Slovenskej republiky z 12. mája 2010, sp. zn. III. ÚS 120/2010, v ktorom Ústavný súd\nSlovenskej republiky vyslovil právny záver, že všeobecný súd pri realizácii základného práva na súdu\nochranu podľa Ústavy Slovenskej republiky a podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných\nslobôd je povinný aplikovať ústavnú požiadavku jednoduchého práva, že každý má právo na rozhodnutie\npodľa relevantnej právnej normy. Ak došlo k zmene právnej úpravy, všeobecný súd musí na túto\nskutočnosť reagovať a jeho reakcia musí nájsť odraz v odôvodnení rozhodnutia. V tomto smere odvolací\nsúd poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu Českej republiky z 13. júna 2008, č. k.\n2As 9/2008-77.\nZ obsahu administratívneho spisu bolo zistené, že žalobca si podľa registračného listu fyzickej osoby prihláška splnil oznamovaciu povinnosť voči Sociálnej poisťovni 21. januára 2014 o 09:09 hod. vo vzťahu\nk zamestnancovi K. J.. Takisto bolo nesporné, že inšpekcia práce bola u žalobcu vykonaná 04. marca\n2014, 13. marca 2014 a 28. marca 2014, kedy tieto skutočnosti boli správnym orgánom zistené, a teda v\nčase výkonu inšpekcie už táto oznamovacia povinnosť bola splnená s poukazom na novú právnu úpravu\nustanovenia § 2 ods. 2 písm. b/ zákona č. 82/2005 Z. z. účinného od 01. januára 2018 - a contrario, a teda\nuvedené konanie žalobcu v čase rozhodovania odvolacieho súdu o podanom odvolaní proti rozhodnutiu\nkrajského súdu nie je možné sankcionovať, teda považovať za porušenie zákonných povinností žalobcu.\nPodľa článku 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a\npri rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa článku 7 ods.\n2 a 5 a zákonom.\nZ uvedeného ustanovenia Ústavy Slovenskej republiky vyplýva, že sudca je pri rozhodovaní viazaný\nzákonom, teda bez pochyby aj ústavným zákonom. Z toho možno odvodiť jasný imperatív, podľa ktorého\nsúd nikdy nesmie vedome rozhodnúť spôsobom, ktorý by sám považoval za protiústavný. Ak by k tomu\nnedošlo, je daná povinnosť ústavne konformnému výkladu aplikovaných právnych predpisov, prípadne\nk podaniu návrhu na zrušenie zákona resp. návrhu na začatie konania na základe článku 125 ods. 1\nÚstavy Slovenskej republiky.\nKeďže bolo preukázané, že zistený skutkový stav - skutkovú podstatu porušenia povinnosti, ktorá bola\nzistená už aktuálne, t. j. v čase rozhodovania odvolacieho súdu nie je možné podradiť pod aktuálne\nznenie § 2 ods. 2 písm. b/ zákona č. 82/2005 Z. z. od 01. januára 2018, nakoľko bolo preukázané,\nže žalobca zamestnanca K. J. do Sociálnej poisťovne prihlásil už v deň začatia výkonu práce, tak v\nčase rozhodovania odvolacieho súdu nie je možné konštatovať uvedené porušenie zákona o nelegálnej\n\npráci a nelegálnom zamestnávaní spôsobom uvedeným vo výrokovej časti rozhodnutia prvoinštančného\nsprávneho orgánu.\nPrincíp možného retroaktívneho pôsobenia zákona v prospech páchateľa je pre účely trestného konania\nzakotvený, teda na ústavnej úrovni v Ústave Slovenskej republiky a taktiež v článku 40 ods. 6 Listiny\nzákladných práv a slobôd a na úrovni medzinárodného práva v článku 15 ods. 1 Medzinárodného paktu\no občianskych a politických právach. Listina výslovne hovorí iba o trestných činoch, rovnako ako znenie\nMedzinárodného paktu o občianskych a politických právach, podľa ustálenej judikatúry aj slovenských\nsúdov a medzinárodných súdnych orgánov rovnako ako podľa prevažujúcich doktrinálnych názorov,\nmožno aplikovať zásady trestného práva i pre účely správneho trestania. Je zrejmé, že rovnako trestanie\nza správne delikty musí podliehať rovnakému režimu ako trestanie za trestné činy, a v tomto zmysle\nje potrebné vykladať aj všetky záruky, ktoré sa podľa vnútroštátneho práva poskytujú obvinenému z\ntrestného činu.\nAj keď je jasné, že s poukazom na ustanovenie § 250i ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, je pre\nrozhodnutie súdu rozhodujúci skutkový stav v čase vydania napadnutého rozhodnutia správneho orgánu\nje potrebné povedať, že pokiaľ by bolo uvedené ustanovenie chápané ako absolútne, dostalo by sa\ndo zjavného rozporu s hmotnoprávnou úpravou podmienok zodpovednosti za správne delikty, ktoré má\noporu vo vyššie uvedenej ústavnoprávnej úprave a medzinárodných záväzkoch.\nOdvolací súd má za to, že má povinnosť prihliadnuť pri posudzovaní zákonnosti napadnutého\nrozhodnutia žalovaného správneho orgánu nielen k hmotnoprávnej úprave deliktuálnej zodpovednosti,\nktorá platila v dobe rozhodovania správneho orgánu ale aj k úprave platnej a účinnej v dobe\nrozhodovania súdu, ak je to pre páchateľa priaznivejšie.\nZ vyššie popísaných skutočností vyplýva, že novelizované znenie zákona č. 82/2005 Z. z. s účinnosťou\nod 01. januára 2018 je pre žalobcu priaznivejšie. Vzhľadom k tomu bolo namieste, aby odvolací súd\npriamo aplikoval ústavnú normu článku 50 ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky.\nOdvolací súd preto nevyhovel podanému odvolaniu a s prihliadnutím na všetky individuálne okolnosti\ndaného prípadu rozsudok Krajského súdu v Košiciach z 30. júla 2015, č. k. 6S/16/2015-59 ako vecne\nsprávny podľa § 250ja ods. 3 druhá veta Občianskeho súdneho poriadku v spojení s § 246c ods. 1 veta\nprvá Občianskeho súdneho poriadku a s § 219 ods. 1 a ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku v spojení\ns § 492 ods. 2 Správneho súdneho poriadku, potvrdil, keď boli dané dôvody pre zrušenie rozhodnutia\nprvoinštančného správneho orgánu a rozhodnutia žalovaného správneho orgánu krajským súdom.\nV.\nTrovy odvolacieho konania\nO trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 250k ods. 1 Občianskeho súdneho\nporiadku v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá Občianskeho súdneho poriadku, s § 224 ods. 1 Občianskeho\nsúdneho poriadku v spojení s § 492 ods. 2 Správneho súdneho poriadku. Žalobca v odvolacom konaní\núspech mal, trovy odvolacieho konania si vyčíslil, odvolací súd mu priznal náhradu trov odvolacieho\nkonania.\nŽalobcovi patrí náhrada trov odvolacieho konania pozostávajúca z trov právneho zastúpenia. Pri\nurčení výšky týchto trov odvolací súd vychádzal z § 11 ods. 4, § 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhlášky\nMinisterstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov\nza poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov.\nKonkrétne, žalobcovi, ktorý mal vo veci úspech, odvolací súd priznal náhradu trov konania pozostávajúcu\nz trov právneho zastúpenia v konaní pred odvolacím súdom za jeden úkon právnej služby v roku 2016\n(vyjadrenie k odvolaniu z 29. januára 2016) 143,00 eur, k tomu zodpovedajúci režijný paušál 8,58 eur a\nvšetko (143,00 eur + 8,58 eur = 151,58 eur) zvýšené o 20 % DPH, teda celkovo 181,90 eur, čo zodpovedá\nsume vyčíslenej žalobcom.\n\nŽalovaný správny orgán nemal v konaní úspech, navyše správnemu orgánu zo zákona náhrada trov\nkonania v správnom súdnictve neprináleží.\nSenát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v danej veci rozhodol pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9\nzákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.\nmája 2011).\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "6S/16/2015", "guid": null, "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}