Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sžf/84/2016 z 24. 7. 2018 Citácia: rozsudok Najvyššieho súdu SR z 24. júla 2018, sp. zn. 2Sžf/84/2016, ECLI:SK:NSSR:2018:7012201459.1 Najvyšší súd | 2Sžf/84/2016 | ECLI:SK:NSSR:2018:7012201459.1 | 2018-07-24 | Rozsudok Oblasť práva: Správne právo – Ostatné Citované ustanovenia: § 44 ods. 6 písm. b) zákona č. 511/1992 Zb., zákon č. 563/2009 Z. z. (daňový poriadok), zákon č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov (zrušený), § 165 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z. Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/27ee3661-22ca-4cf4-a4fc-247559295f30 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2018:7012201459.1 Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 2Sžf/84/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7012201459
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 07. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Elena Kováčová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2018:7012201459.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eleny Kováčovej a
členov senátu JUDr. Kataríny Benczovej a JUDr. Jozefa Hargaša v právnej veci žalobcu: AGROBARA
s.r.o., 076 32 Bara 69, IČO: 36 603 228, zastúpeného advokátom: JUDr. Ľuboš Petrovský, Štúrova
20, Košice, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, Banská Bystrica,
o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 1020501/1/1183093/2012/5098 zo dňa 26.
septembra 2012, o odvolaní žalobcu proti rozhodnutiu Krajského súdu v Košiciach č. k. 6S/347/2012-69
zo dňa 10. marca 2016 takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. 6S/347/2012-69 zo dňa
10. marca 2016 p o t v r d z u j e .

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom č. k. 6S/347/2012-69 zo dňa 10. marca 2016 Krajský súd v Košiciach podľa
§ 250j ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) zamietol žalobu, ktorou sa žalobca
domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 1020501/1/1183093/2012/5098 zo dňa
26.09.2012, ktorým podľa § 44 ods. 6 písm. b/, bod 1 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov
a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
č. 511/1992 Zb.“) v nadväznosti na § 165 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z., potvrdil dodatočný platobný
výmer Daňového úradu Košice č. 9813401/5/149959282012 zo dňa 04.07.2012, ktorým nebol žalobcovi
priznaný nadmerný odpočet dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) za zdaňovacie obdobie december
2008 v sume 52.411,96 Eur.

Žalobca si uplatnil odpočítanie dane v sume 1.578.963,00 Sk (52.411,96 Eur) ako odpočítanie podľa §
51 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov
(ďalej len zákon o DPH) dodávateľských faktúr č. 05122008/V - int. č. DF080033 z 05.12.2008 za nákup
tovaru seno, siláž, slama, šrot obilný, kukurica v strukovom stave základ dane v sume 7.325.120,00
Sk, DPH 19 % v sume 1.391.772,80 Sk od dodávateľa VENIKOM - Mikuláš Vareha, Malá Tŕňa 125,
č. 07122008/BR - int. č. DF080034 zo 07.12.2008 za nákup pilín základ dane v sume 980.100,00 Sk,
DPH 19 % = 186.219,00 Sk od dodávateľa BRSC s.r.o., č. 816474 - int. č. DF080032/1 za odvoz a
neškodné odstránenie kadáverov - HD1 základ dane v sume 2.125,00 Sk, DPH 19 % v sume 403,80
Sk od dodávateľa ASANÁCIA s.r.o., č. V-0034 zo 04.12.2008 výdavkový pokladničný doklad za nákup
pohonných hmôt základ dane v sume 3.550,00 Sk, DPH 19 % v sume 566,80 Sk.

Žalobca v zdaňovacom období december 2008 podal daňové priznanie 26.01.2009, v ktorom vykázal
nadmerný odpočet v sume 1.199.512,00 Sk zdaniteľné obchody vykázal v sume 1.997.110,00 Sk a daň



v sume 379.451,00 Sk. Nepodal za kontrolované zdaňovacie obdobie dodatočné daňové priznanie. V
uvedenom kontrolovanom zdaňovacom období priznal daň na výstupe v sume 379.451,00 Sk z faktúry
č. 29122008/AB (OF080024) za dodanie 10 300 kg EKO HNOJA pre spoločnosť BARAVIN s.r.o. a z
faktúry č. 25122008/AB (OF080023) za dodanie 55 000 kg EKO HNOJA pre spoločnosť MIMIX - SK
s.r.o., Veľká Bara.

Krajský súd sa k námietke žalobcu č. 1 týkajúcej sa skutočnosti, že žalobca bol bezdôvodne opätovne
vyzývaný správcom dane na predkladanie dokladov ku kontrole, hoci mal vedomosti o tom, že doklady
boli zaistené orgánmi činnými v trestnom konaní a žalobca bol v tom čase vo väzbe vyjadril tak, že
žalobcovi nebránilo podávať písomné vyjadrenia a vysvetlenia k výzvam. Podľa krajského súdu doklady
potrebné k daňovej kontrole boli žalobcovi zaistené, potom konateľky Z. a G. mali možnosť u orgánov
činných v trestnom konaní požiadať o nahliadnutie do vyšetrovacích spisov a zároveň aj do zaistených
dokladov. Podľa krajského súdu mohla túto možnosť využiť aj splnomocnená zástupkyňa.

K námietke č. 2 krajský súd poukázal na náležitosti rozhodnutia a predovšetkým odvolanie žalovaného
v zmysle § 30 zákona č. 511/1992 Zb., teda, že v odôvodnení rozhodnutia sa malo uviesť, ktoré
skutočnosti boli podkladom rozhodnutia, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych
predpisov, na základe ktorých sa rozhodovalo. To znamenalo, že museli obsahovať všetky úkony,
ktoré správca dane vykonal za účelom zistenia skutkového stavu, zhrnutie zistených skutočností, ktoré
boli podkladom pri vydaní rozhodnutia, zhodnotenie dôkazov a ostatných podkladov pre rozhodnutie,
vysporiadanie sa s pripomienkami, návrhmi, dôkazmi, vyjadreniami žalobcu, rozpormi v jednotlivých
dôkazoch, závery o tom, ktoré skutočnosti považoval za nepochybne zistené a posúdenie ich právneho
významu. Krajský súd mal za to, že ako odôvodnenie dodatočného platobného výmeru správcom dane,
tak aj preskúmavané rozhodnutie žalovaného malo všetky náležitosti a spĺňalo zákonom stanovené
podmienky uvedené v § 30 ods. 3 a v § 48 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb., z ktorého dôvodu táto námietka
žalobcu nebola opodstatnená.

K námietke č. 3 o porušení zásady proporcionality zakotvenej v § 2 ods. 2 zákona č. 511/1992l Zb.
krajský súd poskytol výklad zásady z nálezu č. PLÚS SR 3/00 Ústavného súdu Slovenskej republiky.
Podľa krajského súdu v danom prípade cieľom daňových orgánov bolo preverenie oprávnenosti nároku
na vrátenie nadmerného odpočtu uplatneného žalobcom, k čomu bolo potrebné čo najúplnejšie zistenie
skutkového stavu. V danom prípade dosiahnutie tohto účelu bolo možné len súbežným vykonaním
miestnych zisťovaní a daňových kontrol v reťazci obchodných spoločností personálne prepojených
osobou H., pretože nesporným faktom bolo, že bol konateľom a spoločníkom niekoľkých desiatok
obchodných spoločností, ktoré uskutočňovali medzi sebou ako platitelia dane z pridanej hodnoty
zdaniteľné obchody a ako sám tvrdil bol osobou nezastupiteľnou, sám vykonával všetky činnosti
súvisiace s obchodno-ekonomickými a organizačno-výrobnými aktivitami týchto spoločností, ku všetkým
preverovaným skutočnostiam mohol iba on podať vyjadrenie a predkladať dôkazné prostriedky ku
kontrole, preto tiež musel strpieť, že daňové orgány mali zákonom stanovené právo alebo povinnosť
vykonávať daňovú kontrolu najmä za účelom preverenia nadmerných odpočtov uplatňovaných u väčšiny
spoločností.

Krajský súd sa nestotožnil ani s námietkou č. 4, že ťažiskovým a jediným dôkazom, na podklade ktorého
správca dane vydal dodatočný platobný výmer bola totožnosť osoby ako spoločníka, resp. konateľa
v spoločnostiach H., ktoré medzi sebou uskutočňovali zdaniteľné obchody; H. bol spoločníkom a
konateľom niekoľkých desiatok obchodných spoločností, ktoré medzi sebou ako platitelia dane z pridanej
hodnoty deklarovali uskutočnenie zdaniteľných obchodov. K nepriznaniu nadmerného odpočtu nedošlo
v danom prípade z dôvodu personálneho prepojenia konateľa, resp. spoločníka v spoločnostiach osobou
H., pretože to nevyplývalo ani z odôvodnenia rozhodnutia správcu dane, ani samotného žalovaného,
ale z dôvodu nepreukázania uskutočnenia zdaniteľných plnení žalobcom.

K námietke č. 5, že založením viacerých obchodných spoločností neporušil žalobca žiadne zákonné
ustanovenia, ale využil právo slobodne podnikať, krajský súd uviedol, že Obchodný zákonník umožňuje
fyzickej osobe založiť viacero spoločností. Žalobcovo konanie preukázalo, že v reťazci vzájomne
prepojených spoločností nebol vytvorený predpoklad ekonomickej činnosti v rozsahu, ako to žalobca
deklaroval v daňovom priznaní a dokladov predložených ku kontrole. Hlavným cieľom deklarovaných
zdaniteľných obchodov bolo v reťazci viacerých spoločností, ako to vyplývalo z predložených dokladov



deklarovať iba umelo vytvorené zdaniteľné obchody s cieľom odčerpania finančných prostriedkov zo
štátneho rozpočtu a to formou nadmerných odpočtov.

K námietke č. 6 žalobcu, týkajúcej sa postupu správcu dane, že nepostupoval v súlade s ustanovením
§ 29 zákona č. 511/1992 Zb. krajský súd poukázal na to, že úlohou orgánov daňovej správy bolo
zabezpečiť, aby daňové subjekty, ktorým vznikne povinnosť platenia dane, za podmienok uvedených
v príslušných hmotnoprávnych predpisoch upravujúcich jednotlivé druhy daní, tieto dane uhradili do
štátneho rozpočtu a v prípade nároku na vrátenie dane bolo oprávnenie daňových orgánov tieto nároky
pred ich vrátením preveriť. V zmysle § 29 ods. 9 zákona č. 511/1992 Zb. žalobca ako daňový subjekt
preukázal skutočnosti, ktoré mali vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré bol povinný
preukázať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane
v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo
záznamov vedených daňovým subjektom a to aj napriek tomu, že v zmysle § 29 ods. 1, 2 tohto zákona,
dokazovanie vykonával správca dane, ktorý viedol daňové konanie a dbal, aby skutočností rozhodujúce
pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie a nebol pritom viazaný iba návrhmi
daňového subjektu. Teda správca dane viedol daňové konanie, ale dôkazné bremeno bolo na daňovom
subjekte. Ak daňový subjekt nepredložil požadované doklady, neuniesol dôkazné bremeno a správca
dane mal právo daň vyrubiť podľa dôkazov, ktoré mal k dispozícií.

V námietke č. 7 žalobca tvrdil, že jeho aktivity, ako aj aktivity v ďalších spoločnostiach nemožno označiť
za fiktívne, lebo išlo o obchodné spoločností, ktoré vytvárali reálne hodnoty, krajský súd poukázal
na to, že v rámci daňovej kontroly bolo preukázané a bol zachytený celý tok dodávok za dlhšie
obdobie, ale aj za kontrolované zdaňovacie obdobie, ktoré poukazovalo na nereálnosť deklarovaných
plnení. Spoločnosti personálne prepojené jednou osobou pri vzájomných deklarovaných dodávkach
tovaru vytvárala dojem ekonomickej činnosti, ktorá sa pri posudzovaní vzťahu dodávateľ - odberateľ
javila ako skutočná, ale pri posúdení a zohľadnení celej štruktúry vzťahov išlo skutočne len o fiktívnu
ekonomickú činnosť bez reálneho podkladu. Z celej obchodnej činnosti, ktorú vykonával žalobca, ako aj
spoločnosti, ktoré boli personálne prepojené jednou osobou vyplývalo, že hlavným cieľom deklarovaných
zdaniteľných obchodov bolo len deklarovať umelo vytvorené zdaniteľné obchody s cieľom odčerpania
finančných prostriedkov zo štátneho rozpočtu formou nadmerných odpočtov.

Krajský súd sa nestotožnil s námietkou č. 8 žalobcu, že podnikateľské subjekty prepojené osobou H.
fungovali vo forme blízkej holdingu, pretože tieto spoločností obchodovali iba medzi sebou navzájom,
konečný príjemca - spotrebiteľ nebol zistený, bolo zistené a preukázané, že obchodovaný tovar neustále
zostával v obehu v rôznych schémach vo vnútri spoločností, za ktoré ako už bolo uvedené, bola vedená
spoločná evidencia tovarového toku. Tento tovar nebol umiestňovaný na trh, takže charakteristiky
holdingu pre tieto spoločností ani nemali význam. Podľa krajského súdu v holdingu musia jednotlivé
spoločností viesť samostatné účtovníctvo, tiež jednotlivé vzťahy medzi spoločnosťami musia byť
zaznamenané v účtovníctve, čo v danom prípade takto neexistovalo.

Krajský úd sa nestotožnil s námietkou č. 9, že žalobca nemal reálnu možnosť brániť sa voči
tvrdeniam správcu dane, pretože žalobca mal možnosť sa vyjadrovať k zisteniam správcu dane,
o čom svedčilo, že u žalobcu bola vykonaná opakovaná daňová kontrola, o výsledku ktorej bol
vyhotovený Protokol č. 9813401/5/3094/2012 dňa 14.05.2012. Tento protokol spolu s výzvou na
vyjadrenie bol zaslaný splnomocnenému zástupcovi žalobcu, ktorý ho riadne prevzal a zaslal aj
písomné vyjadrenie k protokolu, na základe čoho potom správca dane vyhotovil dodatok k Protokolu č.
9813401/5/33722012 z 13.06.2012. Správca dane zaslal výzvu žalobcovi na predloženie dôkazov a to
výzvou č. 738/320/29322/2011/Cih z 28.11.2011, ktorú splnomocnená zástupkyňa žalobcu E. prevzala
a na túto výzvu reagovala odpoveďou, v ktorej uviedla, že doklady daňového subjektu boli zaistené
orgánmi činnými v trestnom konaní. Nevyjadrila sa k zdaniteľným obchodom a ani nedoložila žiadne
doklady a dôkazy, o ktoré správca žiadal. O tom, že konateľ žalobcu mal možnosť sa vyjadrovať k
jednotlivým zisteniam svedčia aj zápisnice o miestnom zisťovaní z 11.03.2010, 17.03.2010, zápisnice
o ústnom pojednávaní z 10.03.2010 a 24.11.2009. Žalobcovi, ako aj jeho splnomocnenému zástupcovi
správca dane umožnil aj zúčastniť sa prerokovania protokolu z opakovanej kontroly dňa 27.06.2012,
ale žalobca ani jeho splnomocnený zástupca sa prerokovania protokolu nezúčastnili. Z uvedeného
teda vyplývalo, že zo strany správcu dane žalobcovi bolo umožnené, aby predkladal na svoje tvrdenia
dôkazy, vyjadroval sa k jednotlivým obchodom, ale sám túto možnosť nevyužil. Z dokazovania, ktoré
vykonal správca dane vyplývalo, že žalobca nepreukázal vykonanie reálnej ekonomickej činnosti v



kontrolovanom zdaňovacom období, ktorej výsledkom je dosiahnutie zisku a nepreukázal, že konkrétne
zdaňovacie obchody boli aj reálne uskutočnené. Dokazovanie viedol správca dane, ale žalobca ako
daňový subjekt počas výkonu daňovej kontroly mohol vedome usmerňovať a ovplyvňovať vykonávané
dokazovanie a to až do dátumu ukončenia kontroly. V danom prípade žalobca počas výkonu daňovej
kontroly toto svoje právo nevyužil, a preto nevyužitie svojho práva žalobcom nemohlo byť pripisované v
neprospech výsledkov získaných bez súčinnosti žalobcu z dôvodu, že bol na svoje povinností a práva
zo strany kontrolovanej skupiny opakovane vyzývaný.

K námietke č. 10, v ktorej žalobca poukazuje na § 2 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb. a tvrdí, že
správca dane pri posudzovaní vzniku práva na odpočítanie dane podľa § 49 v nadväznosti na §
19 ods. 1 zákona o DPH nedostatočne zistil skutkový stav veci a zistené skutočnosti nedostatočne,
resp. vôbec nevyhodnotil, súd poukazuje na to, že dokazovaním, ktoré vykonal správca dane
neboli splnené podmienky na vznik a uplatnenie práva na odpočítanie dane podľa § 49 zákona
o DPH v kontrolovanom zdaňovacom období a následnému nepriznaniu nadmerného odpočtu.
Žalobca v opakovanej daňovej kontrole, ale ani v odvolacom konaní proti dodatočnému platobnému
výmeru nepredložil žiadne relevantné a vierohodné dôkazy preukazujúce skutočný nákup tovaru tak,
ako to deklaroval predloženou dodávateľskou faktúrou. Dodávateľské a odberateľské zmluvy boli
spoločnosťami, ktorých bol konateľom H. uzatvárané iba ústnou formou, teda sám H. so sebou uzatváral
dodávateľsko-odberateľské zmluvy, platby za tovar prebiehali vždy v hotovosti a platil H. iba sám sebe.
Tovar, ktorý bol deklarovaný na faktúrach neopustil sklady spoločností, zmenil iba vlastníka aj to iba
v rámci spoločností, ktoré boli personálne prepojené H.. Teda žalobca relevantnými a vierohodnými
dôkazmi nepreukázal samotnú realizáciu deklarovaných zdaniteľných obchodov, čím nepreukázal,
že deklarovaný tovar reálne nadobudol od iného platiteľa dane, t. j. že došlo k fyzickému dodaniu
tovaru a tým aj k nadobudnutiu práva nakladať s tovarom ako vlastník. Vypracované rozhodnutie ako
správcom dane, tak aj žalovaným spĺňalo zákonné podmienky vyplývajúce z § 30 ods. 3 zákona č.
511/1992 Zb. a tak, ako už bolo uvedené odôvodnenia obsahujú všetky úkony, ktoré správca dane
vykonal za účelom zistenia skutkového stavu, zhrnutie zistených skutočností, ktoré boli podkladom pre
vydanie rozhodnutia, zhodnotenie dôkazov a ostatných podkladov pre rozhodnutie, vysporiadanie sa
s pripomienkami, návrhmi, dôkazmi, vyjadreniami žalobcu, rozpormi v jednotlivých dôkazoch, závery
o tom, ktoré skutočností sa považujú za nepochybne zistené a posúdenie ich právneho významu a
žalovaný v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia sa podrobne vysporiadal s každou námietkou
žalobcu uvedenou v odvolaní proti dodatočnému platobnému výmeru. Preto námietka žalobcu, že
rozhodnutie správcu dane ako aj žalovaného je nepreskúmateľné, je neopodstatnená.
K námietke č. 11, že v rámci výkonu daňovej kontroly došlo aj k porušeniu § 3 ods. 1 zákona
č. 511/1992 Zb., ktorou sa upravuje miestna príslušnosť správcu dane a to z dôvodu, že pôvodnú
daňovú kontrolu vykonávali zamestnanci správcu dane, ktorí v čase vykonávania tejto kontroly neboli
organizačne začlení u miestne príslušného správcu dane, ktorým bol Daňový úrad Kráľovských Chlmec
a v rámci opakovanej daňovej kontroly boli v intenciách záverov uvedených v odôvodnení rozhodnutia
z 28.03.2011 č. I/223/7772-37457/2011/99517-r a že boli použité aj dôkazy z pôvodnej daňovej kontroly
zápisnica o miestnom zisťovaní z 22.10.2009, či viaceré výzvy na predloženie dokladov, krajský
súd poukázal na skutočnosti, ktoré uviedol aj samotný žalovaný, že rozhodnutie z 28.03.2011 č.
I/223/7772-37457/2011/99517-r sa nevzťahuje k daňovému subjektu AGROBARA s.r.o. za zdaňovacie
obdobie január až december 2008. Taktiež ani zápisnica o miestnom zisťovaní zo dňa 22.10.2009 nebola
použitá pri opakovanej daňovej kontrole ako dôkaz. Ohľadne tohto rozhodnutia, ktoré bolo vydané v
odvolacom konaní krajský súd uviedol, že sa jednalo o iné nezávislé a samostatné konanie, ktoré
nebolo identické s konaním, o ktorom rozhodoval žalovaný v tomto konaní. Išlo jednak o iný daňový
subjekt, o iné merito veci a iné zdaňovacie konanie, z ktorého dôvodu sa nemohlo na toto rozhodnutie
automaticky vzťahovať záver z iného konania. Opakovaná daňová kontrola bola vykonaná miestne
príslušným správcom dane v súlade s § 15 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb..

Žalobca vo včas podanom odvolaní namietal, že dôkazy boli správcovi dane predložené, a po vzatí H. do
väzby už nebolo možné dôkazy predkladať, pretože došlo k ich odňatiu resp. vydaniu účtovných a iných
dokladov. Ďalej tvrdil, že sa jednalo o opakovanú daňovú kontrolu a správca dane musel disponovať
potrebnými listinami, ktoré boli predložené v rámci riadne ukončenej prvotnej daňovej kontroly. Žalobca
ďalej namietal, že ak aj mal kto za spoločnosť konať, nebola možnosť dôkazy predkladať, pretože ich
mala zaistené polícia. Žalobca mal za to, že konateľky spoločnosti nemohli nahliadať do trestného
spisu, pretože G. o uvedené žiadala a nebolo jej umožnené pretože to neumožnil Trestný poriadok. Toto
právo mal len obvinený alebo poškodený. Žalobca ďalej v odvolaní uviedol, že nebolo možné zistiť, čo



bolo orgánmi činnými v trestnom konaní odňaté a nie je vylúčená ani manipulácia s odňatými vecami.
Nesúhlasil s argumentáciou krajského súdu k zásade proporcionality, pretože podľa žalobcu bola zásada
jednoznačne porušená. K porušeniu proporcionality došlo v roku 2010, kedy došlo k cielenému a
koordinovanému súčasnému otvoreniu daňových kontrol vo všetkých spoločnostiach.

Žalobca v odvolaní trval na tom, že uskutočnenie obchodu bolo preukázané dodávateľskými faktúrami a
pokladničnými dokladmi, ako aj potvrdené štatutárnym orgánom tak dodávateľskej ako aj odberateľskej
spoločnosti. To, že spoločnosti konali prostredníctvom tej istej osoby bolo právnym poriadkom dovolené
a nespochybňovalo uskutočnenie obchodov. Žalobca navrhol aby najvyšší súd rozsudok prvého stupňa
zmenil tak, že rozhodnutie žalovaného zruší a prizná žalobcovi náhradu trov konania.

Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že krajský súd správne posúdil skutkový stav a vychádzal
zo skutkovej pravdy daného prípadu. Žalovaný trval na svojom vyjadrení k žalobe a plne sa stotožnil s
právnym posúdením veci. Navrhol, aby najvyšší súd rozsudok krajského súdu potvrdil a žalobcu zaviazal
náhradou trov konania.

Dňom 1. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok upravujúci v
zmysle § 1 písm. a) právomoc a príslušnosť správneho súdu konajúceho a rozhodujúceho v správnom
súdnictve, a v zmysle § 1 písm. b) konanie a postup správneho súdu, účastníkov konania a ďalších osôb
v správnom súdnictve.

Podľa § 492 ods. 2 Správneho súdneho poriadku odvolacie konania podľa piatej časti Občianskeho
súdneho poriadku začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa dokončia podľa
doterajších predpisov. V súlade s uvedenými prechodnými ustanoveniami najvyšší súd v danej veci
postupoval podľa doterajšieho predpisu, Občianskeho súdneho poriadku.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací podľa § 10 ods. 2 OSP preskúmal napadnutý
rozsudok a konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu dôvodov odvolania podľa § 212 ods. 1 v spojení
s § 246c ods. 1 veta prvá OSP, bez nariadenia pojednávania, podľa § 250ja ods. 2 a § 214 OSP v
spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP s tým, že deň verejného vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený
minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke najvyššieho súdu a dospel k záveru,
že odvolaniu nie je možné vyhovieť. Rozsudok bol verejne vyhlásený podľa § 156 ods.1 a 3 OSP v
spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP.
Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň,
keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

Podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH platiteľ môže odpočítať od dane, ktorý je povinný platiť daň
z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa ods. 3 a
7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku, z tovarov a
služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.

Podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH právo na odpočítane dane podľa § 49 zákona o DPH môže
platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú
podľa § 71.

Podľa § 71 ods. 1, 6 zákona o DPH pri každom dodaní tovaru a dodaní služby v tuzemsku pre zdaniteľnú
osobu a pre právnickú osobu, ktorá nie je zdaniteľnou osobou je platiteľ povinný vyhotoviť faktúru. Ak
platiteľ vo faktúre alebo v inom doklade o predaji uvedie vyššiu sumu dane, ako je povinný platiť podľa
tohto zákona, je povinný platiť túto vyššiu sumu dane.

Podľa § 15 ods. 1 prvá a druhá veta zákona č. 511/1992 Zb. je povinnosťou správcu dane daňovou
kontrolou zistiť alebo preveriť základ dane alebo iné skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane
alebo vznik daňovej povinnosti u daňového subjektu alebo na mieste, kde to účel kontroly vyžaduje.
Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie účelu podľa tohto
zákona alebo osobitného predpisu.

Podľa § 29 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb. dokazovanie vykonáva správca dane, ktorý vedie daňové
konanie.



Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia, správca dane dbá, aby skutočností rozhodujúce pre správne
určenie daňovej povinnosti boli určené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových
subjektov.

Podľa § 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. daňový subjekt preukazuje skutočností, ktoré majú vplyv na
správne určenie dane a skutočností, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na
ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť,
správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom.

Podľa § 30 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb. rozhodnutie obsahuje odôvodnenie, ak tak ustanovuje tento
zákon. V odôvodnení sa uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom pre rozhodnutie, aké úvahy ovplyvnili
hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov, na základe ktorých sa rozhodovalo.

Najvyšší súd k námietke v súvislosti s opakovaným vyzývaním žalobcu správcom dane na predloženie
dokladov ku kontrole napriek tomu, že boli zaistené orgánmi činnými v trestnom konaní uvádza, že
väzba konateľa bránila len jeho osobnému vystupovaniu v daňovom konaní, ale nepredstavovala
objektívnu príčinu, ktorá by bránila žalobcovi podávať písomné vyjadrenia, či vysvetlenia. Žalobca mál
zákonnú možnosť z dôvodu väzby konateľa sa dať zastupovať zástupcom a zabezpečiť, aby nebol
ukrátený na svojich právach. Pri opakovanej daňovej kontrole bol žalobca vyzvaný na predloženie
dôkazných prostriedkov na podanie vysvetlení, ktoré by preukázali reálnosť zdaniteľných obchodov,
žalobca však v určenej lehote na výzvu nereagoval. Pritom z odpovede Prezídia policajného zboru
vyplýva, že pracovníčka C. sa vyjadrovala k dokladom, ktoré boli zaistené, podpisovala preberací
protokol, zapečatené veci, takže táto osoba mala vedomosti o tom, aké doklady a za aké spoločnosti
boli zaistené.

Najvyšší súd k námietkam týkajúcich sa postupu orgánov činných v trestnom konaní pri zabezpečovaní
dokladov a poskytovaní dokladov správcovi dane pri nahliadnutí do spisu v trestnej veci uvádza,
že hoci bol H. vzatý do väzby a boli mu zaistené aj doklady, mal možnosť konať, keďže bol stále
konateľom žalobcu a ako konateľ mal možnosť nahliadať do zaistených vecí, vytvoriť si fotokópie buď
sám, alebo prostredníctvom svojho splnomocneného zástupcu, čo vyplynulo aj z odpovede Prezídia
policajného zboru adresovanej G. (dôkaz predložil žalobca), preto nemožno prisvedčiť tvrdeniu, že
súčasnej konateľke G. na písomnú výzvu adresovanú orgánom činným v trestnom konaní neboli
poskytnuté kópie z vyšetrovacieho spisu. Najvyšší súd má za to, že postup daňových orgánov v tejto
veci bol v súlade so zákonom.
Najvyšší súd k námietke porušenia zásady proporcionality uvádza, že cieľom daňových orgánov bolo
preverenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu uplatneného žalobcom. Väčšina
spoločností prepojených cez osobu H. nemala zamestnancov, ani splnomocneného zástupcu, bolo
preto málo pravdepodobné bezproblémové zvládnutie riadenia takého množstva spoločností so širokým
rozsahom podnikateľských aktivít jednou osobou. Žalobca zvolil formu podnikania (cez množstvo
spoločností prepojených jeho osobou) čím úmyselne vytvoril stav, pri ktorom zneprehľadnil toky tovarov,
služieb, financií, faktúr a dokladov. Žalobca tým, že bol prepojený jednou osobou, mohol poskytovať
informácie a doklady v krátkom časovom priestore a tým si uplatňovať svoje práva. Nutnosť súbežného
vykonávania daňových kontrol, ústnych pojednávaní a miestnych zisťovaní u daňových subjektov
vychádzala z potreby preukázať reálnosť uskutočnených obchodov, ktorú bolo možné preukázať iba
zisťovaním pohybu tovaru v reťazci spoločností. Preto takýto postup nebol v rozpore so zásadou
proporcionality. Kontrolná skupina v predmetnej daňovej kontrole nezaťažovala žalobcu viac, ako bolo
nevyhnutné pre správny výkon daňovej kontroly, pretože od žalobcu sa vyžadovali len úkony a doklady
potrebné na správne zistenie skutkového stavu.

Najvyšší súd k námietke, v ktorej žalobca trval na uskutočnení obchodu, vyslovil záver, že tovar,
ktorý bol deklarovaný na faktúrach neopustil sklady spoločnosti, zmenil iba vlastníka. H. konal za
ďalšie obchodné spoločnosti a vykonával v týchto spoločnostiach všetky činnosti súvisiace s obchodno-
ekonomickými a organizačno-výrobnými aktivitami. Daňové orgány žalobcovi neupierali možnosť
vykonávať podnikateľskú činnosť predmetnou formou, avšak pri tejto forme bolo nevyhnutné zabezpečiť,
aby každá spoločnosť, ktorá bola samostatnou účtovnou jednotkou si plnila svoje povinnosti. K
nepriznaniu nadmerného odpočtu nedošlo z dôvodu personálneho prepojenia konateľa, ale z dôvodu
nepreukázania uskutočnenia zdaniteľných plnení žalobcom.



Preto aj najvyšší súd posúdil ako správne závery daňových orgánov, že v reťazci vzájomne prepojených
spoločností nebol vytvorený predpoklad ekonomickej činnosti v rozsahu ako to deklaroval žalobca v
daňovom priznaní a dokladoch predložených pri kontrole. Deklarované zdaniteľné obchody sa javili
ako účelové a neboli vytvorené za ekonomickým účelom, ich hlavným cieľom bolo deklarovať umelo
vytvorené zdaniteľné obchody s cieľom odčerpania finančných prostriedkov zo štátneho rozpočtu, a to
formou nadmerných odpočtov, teda získania daňovej výhody. Žalobca právne relevantným spôsobom
nepreukázal, že tovar deklarovaný uvedenými dodávateľskými faktúrami mu bol reálne dodaný a to aj
napriek tomu, že žalobca po formálnej stránke vzbudil dojem dodržania ustanovení zákona o DPH.

Najvyšší súd z uvedených dôvodov napadnutý rozsudok krajského súdu podľa § 250ja ods. 3 druhá veta
v spojení s § 219 ods. 1, 2 OSP ako vecne správny potvrdil, odkazujúc súčasne na jeho podrobné dôvody
vo vzťahu ku všetkým dôvodom podaného odvolania, ktoré sú prakticky totožné s dôvodmi samotnej
žaloby a s ktorými sa krajský súd náležite po stránke skutkovej aj právnej vysporiadal.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol najvyšší súd podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 250k ods. 1
a § 246c ods.1 veta prvá OSP tak, že účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko
žalobca nebol v konaní úspešný a žalovanému zákonný nárok na náhradu trov nevznikol.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.