{"guid": "b13a0af9-aa97-4105-ad7f-91ee865a58e5:27ee3661-22ca-4cf4-a4fc-247559295f30", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2018:7012201459.1", "spisova_znacka": "2Sžf/84/2016", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sžf/84/2016 z 25. 7. 2018", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 25. júla 2018, sp. zn. 2Sžf/84/2016, ECLI:SK:NSSR:2018:7012201459.1", "identifikacne_cislo": "7012201459", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Zuzana Singerová", "sudca_id": 248, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-zuzana-singerova-248", "datum_vydania": "2018-07-25", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdené"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/511/#paragraf-44.odsek-6.pismeno-b", "nazov": "§ 44 ods. 6 písm. b) zákona č. 511/1992 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/511/#paragraf-44.odsek-6.pismeno-b", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/511-1992/paragraf-44"}, {"iri": "/SK/ZZ/2009/563", "nazov": "zákon č. 563/2009 Z. z. (daňový poriadok)", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2009/563", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/563-2009"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/511", "nazov": "zákon č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov (zrušený)", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/511", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/511-1992"}, {"iri": "/SK/ZZ/2009/563/#paragraf-165.odsek-5", "nazov": "§ 165 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2009/563/#paragraf-165.odsek-5", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/563-2009/paragraf-165"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/511#paragraf-44", "/SK/ZZ/2009/563#paragraf-165"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/27ee3661-22ca-4cf4-a4fc-247559295f30", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2018:7012201459.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2018:7012201459.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2018:7012201459.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n2Sžf/84/2016\n7012201459\n25. 07. 2018\nJUDr. Elena Kováčová\nECLI:SK:NSSR:2018:7012201459.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eleny Kováčovej a\nčlenov senátu JUDr. Kataríny Benczovej a JUDr. Jozefa Hargaša v právnej veci žalobcu: AGROBARA\ns.r.o., 076 32 Bara 69, IČO: 36 603 228, zastúpeného advokátom: JUDr. Ľuboš Petrovský, Štúrova\n20, Košice, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, Banská Bystrica,\no preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 1020501/1/1183093/2012/5098 zo dňa 26.\nseptembra 2012, o odvolaní žalobcu proti rozhodnutiu Krajského súdu v Košiciach č. k. 6S/347/2012-69\nzo dňa 10. marca 2016 takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. 6S/347/2012-69 zo dňa\n10. marca 2016 p o t v r d z u j e .\nÚčastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .\nodôvodnenie:\nNapadnutým rozsudkom č. k. 6S/347/2012-69 zo dňa 10. marca 2016 Krajský súd v Košiciach podľa\n§ 250j ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) zamietol žalobu, ktorou sa žalobca\ndomáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 1020501/1/1183093/2012/5098 zo dňa\n26.09.2012, ktorým podľa § 44 ods. 6 písm. b/, bod 1 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov\na o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon\nč. 511/1992 Zb.“) v nadväznosti na § 165 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z., potvrdil dodatočný platobný\nvýmer Daňového úradu Košice č. 9813401/5/149959282012 zo dňa 04.07.2012, ktorým nebol žalobcovi\npriznaný nadmerný odpočet dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) za zdaňovacie obdobie december\n2008 v sume 52.411,96 Eur.\nŽalobca si uplatnil odpočítanie dane v sume 1.578.963,00 Sk (52.411,96 Eur) ako odpočítanie podľa §\n51 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov\n(ďalej len zákon o DPH) dodávateľských faktúr č. 05122008/V - int. č. DF080033 z 05.12.2008 za nákup\ntovaru seno, siláž, slama, šrot obilný, kukurica v strukovom stave základ dane v sume 7.325.120,00\nSk, DPH 19 % v sume 1.391.772,80 Sk od dodávateľa VENIKOM - Mikuláš Vareha, Malá Tŕňa 125,\nč. 07122008/BR - int. č. DF080034 zo 07.12.2008 za nákup pilín základ dane v sume 980.100,00 Sk,\nDPH 19 % = 186.219,00 Sk od dodávateľa BRSC s.r.o., č. 816474 - int. č. DF080032/1 za odvoz a\nneškodné odstránenie kadáverov - HD1 základ dane v sume 2.125,00 Sk, DPH 19 % v sume 403,80\nSk od dodávateľa ASANÁCIA s.r.o., č. V-0034 zo 04.12.2008 výdavkový pokladničný doklad za nákup\npohonných hmôt základ dane v sume 3.550,00 Sk, DPH 19 % v sume 566,80 Sk.\nŽalobca v zdaňovacom období december 2008 podal daňové priznanie 26.01.2009, v ktorom vykázal\nnadmerný odpočet v sume 1.199.512,00 Sk zdaniteľné obchody vykázal v sume 1.997.110,00 Sk a daň\n\nv sume 379.451,00 Sk. Nepodal za kontrolované zdaňovacie obdobie dodatočné daňové priznanie. V\nuvedenom kontrolovanom zdaňovacom období priznal daň na výstupe v sume 379.451,00 Sk z faktúry\nč. 29122008/AB (OF080024) za dodanie 10 300 kg EKO HNOJA pre spoločnosť BARAVIN s.r.o. a z\nfaktúry č. 25122008/AB (OF080023) za dodanie 55 000 kg EKO HNOJA pre spoločnosť MIMIX - SK\ns.r.o., Veľká Bara.\nKrajský súd sa k námietke žalobcu č. 1 týkajúcej sa skutočnosti, že žalobca bol bezdôvodne opätovne\nvyzývaný správcom dane na predkladanie dokladov ku kontrole, hoci mal vedomosti o tom, že doklady\nboli zaistené orgánmi činnými v trestnom konaní a žalobca bol v tom čase vo väzbe vyjadril tak, že\nžalobcovi nebránilo podávať písomné vyjadrenia a vysvetlenia k výzvam. Podľa krajského súdu doklady\npotrebné k daňovej kontrole boli žalobcovi zaistené, potom konateľky Z. a G. mali možnosť u orgánov\nčinných v trestnom konaní požiadať o nahliadnutie do vyšetrovacích spisov a zároveň aj do zaistených\ndokladov. Podľa krajského súdu mohla túto možnosť využiť aj splnomocnená zástupkyňa.\nK námietke č. 2 krajský súd poukázal na náležitosti rozhodnutia a predovšetkým odvolanie žalovaného\nv zmysle § 30 zákona č. 511/1992 Zb., teda, že v odôvodnení rozhodnutia sa malo uviesť, ktoré\nskutočnosti boli podkladom rozhodnutia, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych\npredpisov, na základe ktorých sa rozhodovalo. To znamenalo, že museli obsahovať všetky úkony,\nktoré správca dane vykonal za účelom zistenia skutkového stavu, zhrnutie zistených skutočností, ktoré\nboli podkladom pri vydaní rozhodnutia, zhodnotenie dôkazov a ostatných podkladov pre rozhodnutie,\nvysporiadanie sa s pripomienkami, návrhmi, dôkazmi, vyjadreniami žalobcu, rozpormi v jednotlivých\ndôkazoch, závery o tom, ktoré skutočnosti považoval za nepochybne zistené a posúdenie ich právneho\nvýznamu. Krajský súd mal za to, že ako odôvodnenie dodatočného platobného výmeru správcom dane,\ntak aj preskúmavané rozhodnutie žalovaného malo všetky náležitosti a spĺňalo zákonom stanovené\npodmienky uvedené v § 30 ods. 3 a v § 48 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb., z ktorého dôvodu táto námietka\nžalobcu nebola opodstatnená.\nK námietke č. 3 o porušení zásady proporcionality zakotvenej v § 2 ods. 2 zákona č. 511/1992l Zb.\nkrajský súd poskytol výklad zásady z nálezu č. PLÚS SR 3/00 Ústavného súdu Slovenskej republiky.\nPodľa krajského súdu v danom prípade cieľom daňových orgánov bolo preverenie oprávnenosti nároku\nna vrátenie nadmerného odpočtu uplatneného žalobcom, k čomu bolo potrebné čo najúplnejšie zistenie\nskutkového stavu. V danom prípade dosiahnutie tohto účelu bolo možné len súbežným vykonaním\nmiestnych zisťovaní a daňových kontrol v reťazci obchodných spoločností personálne prepojených\nosobou H., pretože nesporným faktom bolo, že bol konateľom a spoločníkom niekoľkých desiatok\nobchodných spoločností, ktoré uskutočňovali medzi sebou ako platitelia dane z pridanej hodnoty\nzdaniteľné obchody a ako sám tvrdil bol osobou nezastupiteľnou, sám vykonával všetky činnosti\nsúvisiace s obchodno-ekonomickými a organizačno-výrobnými aktivitami týchto spoločností, ku všetkým\npreverovaným skutočnostiam mohol iba on podať vyjadrenie a predkladať dôkazné prostriedky ku\nkontrole, preto tiež musel strpieť, že daňové orgány mali zákonom stanovené právo alebo povinnosť\nvykonávať daňovú kontrolu najmä za účelom preverenia nadmerných odpočtov uplatňovaných u väčšiny\nspoločností.\nKrajský súd sa nestotožnil ani s námietkou č. 4, že ťažiskovým a jediným dôkazom, na podklade ktorého\nsprávca dane vydal dodatočný platobný výmer bola totožnosť osoby ako spoločníka, resp. konateľa\nv spoločnostiach H., ktoré medzi sebou uskutočňovali zdaniteľné obchody; H. bol spoločníkom a\nkonateľom niekoľkých desiatok obchodných spoločností, ktoré medzi sebou ako platitelia dane z pridanej\nhodnoty deklarovali uskutočnenie zdaniteľných obchodov. K nepriznaniu nadmerného odpočtu nedošlo\nv danom prípade z dôvodu personálneho prepojenia konateľa, resp. spoločníka v spoločnostiach osobou\nH., pretože to nevyplývalo ani z odôvodnenia rozhodnutia správcu dane, ani samotného žalovaného,\nale z dôvodu nepreukázania uskutočnenia zdaniteľných plnení žalobcom.\nK námietke č. 5, že založením viacerých obchodných spoločností neporušil žalobca žiadne zákonné\nustanovenia, ale využil právo slobodne podnikať, krajský súd uviedol, že Obchodný zákonník umožňuje\nfyzickej osobe založiť viacero spoločností. Žalobcovo konanie preukázalo, že v reťazci vzájomne\nprepojených spoločností nebol vytvorený predpoklad ekonomickej činnosti v rozsahu, ako to žalobca\ndeklaroval v daňovom priznaní a dokladov predložených ku kontrole. Hlavným cieľom deklarovaných\nzdaniteľných obchodov bolo v reťazci viacerých spoločností, ako to vyplývalo z predložených dokladov\n\ndeklarovať iba umelo vytvorené zdaniteľné obchody s cieľom odčerpania finančných prostriedkov zo\nštátneho rozpočtu a to formou nadmerných odpočtov.\nK námietke č. 6 žalobcu, týkajúcej sa postupu správcu dane, že nepostupoval v súlade s ustanovením\n§ 29 zákona č. 511/1992 Zb. krajský súd poukázal na to, že úlohou orgánov daňovej správy bolo\nzabezpečiť, aby daňové subjekty, ktorým vznikne povinnosť platenia dane, za podmienok uvedených\nv príslušných hmotnoprávnych predpisoch upravujúcich jednotlivé druhy daní, tieto dane uhradili do\nštátneho rozpočtu a v prípade nároku na vrátenie dane bolo oprávnenie daňových orgánov tieto nároky\npred ich vrátením preveriť. V zmysle § 29 ods. 9 zákona č. 511/1992 Zb. žalobca ako daňový subjekt\npreukázal skutočnosti, ktoré mali vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré bol povinný\npreukázať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane\nv priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo\nzáznamov vedených daňovým subjektom a to aj napriek tomu, že v zmysle § 29 ods. 1, 2 tohto zákona,\ndokazovanie vykonával správca dane, ktorý viedol daňové konanie a dbal, aby skutočností rozhodujúce\npre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie a nebol pritom viazaný iba návrhmi\ndaňového subjektu. Teda správca dane viedol daňové konanie, ale dôkazné bremeno bolo na daňovom\nsubjekte. Ak daňový subjekt nepredložil požadované doklady, neuniesol dôkazné bremeno a správca\ndane mal právo daň vyrubiť podľa dôkazov, ktoré mal k dispozícií.\nV námietke č. 7 žalobca tvrdil, že jeho aktivity, ako aj aktivity v ďalších spoločnostiach nemožno označiť\nza fiktívne, lebo išlo o obchodné spoločností, ktoré vytvárali reálne hodnoty, krajský súd poukázal\nna to, že v rámci daňovej kontroly bolo preukázané a bol zachytený celý tok dodávok za dlhšie\nobdobie, ale aj za kontrolované zdaňovacie obdobie, ktoré poukazovalo na nereálnosť deklarovaných\nplnení. Spoločnosti personálne prepojené jednou osobou pri vzájomných deklarovaných dodávkach\ntovaru vytvárala dojem ekonomickej činnosti, ktorá sa pri posudzovaní vzťahu dodávateľ - odberateľ\njavila ako skutočná, ale pri posúdení a zohľadnení celej štruktúry vzťahov išlo skutočne len o fiktívnu\nekonomickú činnosť bez reálneho podkladu. Z celej obchodnej činnosti, ktorú vykonával žalobca, ako aj\nspoločnosti, ktoré boli personálne prepojené jednou osobou vyplývalo, že hlavným cieľom deklarovaných\nzdaniteľných obchodov bolo len deklarovať umelo vytvorené zdaniteľné obchody s cieľom odčerpania\nfinančných prostriedkov zo štátneho rozpočtu formou nadmerných odpočtov.\nKrajský súd sa nestotožnil s námietkou č. 8 žalobcu, že podnikateľské subjekty prepojené osobou H.\nfungovali vo forme blízkej holdingu, pretože tieto spoločností obchodovali iba medzi sebou navzájom,\nkonečný príjemca - spotrebiteľ nebol zistený, bolo zistené a preukázané, že obchodovaný tovar neustále\nzostával v obehu v rôznych schémach vo vnútri spoločností, za ktoré ako už bolo uvedené, bola vedená\nspoločná evidencia tovarového toku. Tento tovar nebol umiestňovaný na trh, takže charakteristiky\nholdingu pre tieto spoločností ani nemali význam. Podľa krajského súdu v holdingu musia jednotlivé\nspoločností viesť samostatné účtovníctvo, tiež jednotlivé vzťahy medzi spoločnosťami musia byť\nzaznamenané v účtovníctve, čo v danom prípade takto neexistovalo.\nKrajský úd sa nestotožnil s námietkou č. 9, že žalobca nemal reálnu možnosť brániť sa voči\ntvrdeniam správcu dane, pretože žalobca mal možnosť sa vyjadrovať k zisteniam správcu dane,\no čom svedčilo, že u žalobcu bola vykonaná opakovaná daňová kontrola, o výsledku ktorej bol\nvyhotovený Protokol č. 9813401/5/3094/2012 dňa 14.05.2012. Tento protokol spolu s výzvou na\nvyjadrenie bol zaslaný splnomocnenému zástupcovi žalobcu, ktorý ho riadne prevzal a zaslal aj\npísomné vyjadrenie k protokolu, na základe čoho potom správca dane vyhotovil dodatok k Protokolu č.\n9813401/5/33722012 z 13.06.2012. Správca dane zaslal výzvu žalobcovi na predloženie dôkazov a to\nvýzvou č. 738/320/29322/2011/Cih z 28.11.2011, ktorú splnomocnená zástupkyňa žalobcu E. prevzala\na na túto výzvu reagovala odpoveďou, v ktorej uviedla, že doklady daňového subjektu boli zaistené\norgánmi činnými v trestnom konaní. Nevyjadrila sa k zdaniteľným obchodom a ani nedoložila žiadne\ndoklady a dôkazy, o ktoré správca žiadal. O tom, že konateľ žalobcu mal možnosť sa vyjadrovať k\njednotlivým zisteniam svedčia aj zápisnice o miestnom zisťovaní z 11.03.2010, 17.03.2010, zápisnice\no ústnom pojednávaní z 10.03.2010 a 24.11.2009. Žalobcovi, ako aj jeho splnomocnenému zástupcovi\nsprávca dane umožnil aj zúčastniť sa prerokovania protokolu z opakovanej kontroly dňa 27.06.2012,\nale žalobca ani jeho splnomocnený zástupca sa prerokovania protokolu nezúčastnili. Z uvedeného\nteda vyplývalo, že zo strany správcu dane žalobcovi bolo umožnené, aby predkladal na svoje tvrdenia\ndôkazy, vyjadroval sa k jednotlivým obchodom, ale sám túto možnosť nevyužil. Z dokazovania, ktoré\nvykonal správca dane vyplývalo, že žalobca nepreukázal vykonanie reálnej ekonomickej činnosti v\n\nkontrolovanom zdaňovacom období, ktorej výsledkom je dosiahnutie zisku a nepreukázal, že konkrétne\nzdaňovacie obchody boli aj reálne uskutočnené. Dokazovanie viedol správca dane, ale žalobca ako\ndaňový subjekt počas výkonu daňovej kontroly mohol vedome usmerňovať a ovplyvňovať vykonávané\ndokazovanie a to až do dátumu ukončenia kontroly. V danom prípade žalobca počas výkonu daňovej\nkontroly toto svoje právo nevyužil, a preto nevyužitie svojho práva žalobcom nemohlo byť pripisované v\nneprospech výsledkov získaných bez súčinnosti žalobcu z dôvodu, že bol na svoje povinností a práva\nzo strany kontrolovanej skupiny opakovane vyzývaný.\nK námietke č. 10, v ktorej žalobca poukazuje na § 2 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb. a tvrdí, že\nsprávca dane pri posudzovaní vzniku práva na odpočítanie dane podľa § 49 v nadväznosti na §\n19 ods. 1 zákona o DPH nedostatočne zistil skutkový stav veci a zistené skutočnosti nedostatočne,\nresp. vôbec nevyhodnotil, súd poukazuje na to, že dokazovaním, ktoré vykonal správca dane\nneboli splnené podmienky na vznik a uplatnenie práva na odpočítanie dane podľa § 49 zákona\no DPH v kontrolovanom zdaňovacom období a následnému nepriznaniu nadmerného odpočtu.\nŽalobca v opakovanej daňovej kontrole, ale ani v odvolacom konaní proti dodatočnému platobnému\nvýmeru nepredložil žiadne relevantné a vierohodné dôkazy preukazujúce skutočný nákup tovaru tak,\nako to deklaroval predloženou dodávateľskou faktúrou. Dodávateľské a odberateľské zmluvy boli\nspoločnosťami, ktorých bol konateľom H. uzatvárané iba ústnou formou, teda sám H. so sebou uzatváral\ndodávateľsko-odberateľské zmluvy, platby za tovar prebiehali vždy v hotovosti a platil H. iba sám sebe.\nTovar, ktorý bol deklarovaný na faktúrach neopustil sklady spoločností, zmenil iba vlastníka aj to iba\nv rámci spoločností, ktoré boli personálne prepojené H.. Teda žalobca relevantnými a vierohodnými\ndôkazmi nepreukázal samotnú realizáciu deklarovaných zdaniteľných obchodov, čím nepreukázal,\nže deklarovaný tovar reálne nadobudol od iného platiteľa dane, t. j. že došlo k fyzickému dodaniu\ntovaru a tým aj k nadobudnutiu práva nakladať s tovarom ako vlastník. Vypracované rozhodnutie ako\nsprávcom dane, tak aj žalovaným spĺňalo zákonné podmienky vyplývajúce z § 30 ods. 3 zákona č.\n511/1992 Zb. a tak, ako už bolo uvedené odôvodnenia obsahujú všetky úkony, ktoré správca dane\nvykonal za účelom zistenia skutkového stavu, zhrnutie zistených skutočností, ktoré boli podkladom pre\nvydanie rozhodnutia, zhodnotenie dôkazov a ostatných podkladov pre rozhodnutie, vysporiadanie sa\ns pripomienkami, návrhmi, dôkazmi, vyjadreniami žalobcu, rozpormi v jednotlivých dôkazoch, závery\no tom, ktoré skutočností sa považujú za nepochybne zistené a posúdenie ich právneho významu a\nžalovaný v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia sa podrobne vysporiadal s každou námietkou\nžalobcu uvedenou v odvolaní proti dodatočnému platobnému výmeru. Preto námietka žalobcu, že\nrozhodnutie správcu dane ako aj žalovaného je nepreskúmateľné, je neopodstatnená.\nK námietke č. 11, že v rámci výkonu daňovej kontroly došlo aj k porušeniu § 3 ods. 1 zákona\nč. 511/1992 Zb., ktorou sa upravuje miestna príslušnosť správcu dane a to z dôvodu, že pôvodnú\ndaňovú kontrolu vykonávali zamestnanci správcu dane, ktorí v čase vykonávania tejto kontroly neboli\norganizačne začlení u miestne príslušného správcu dane, ktorým bol Daňový úrad Kráľovských Chlmec\na v rámci opakovanej daňovej kontroly boli v intenciách záverov uvedených v odôvodnení rozhodnutia\nz 28.03.2011 č. I/223/7772-37457/2011/99517-r a že boli použité aj dôkazy z pôvodnej daňovej kontroly\nzápisnica o miestnom zisťovaní z 22.10.2009, či viaceré výzvy na predloženie dokladov, krajský\nsúd poukázal na skutočnosti, ktoré uviedol aj samotný žalovaný, že rozhodnutie z 28.03.2011 č.\nI/223/7772-37457/2011/99517-r sa nevzťahuje k daňovému subjektu AGROBARA s.r.o. za zdaňovacie\nobdobie január až december 2008. Taktiež ani zápisnica o miestnom zisťovaní zo dňa 22.10.2009 nebola\npoužitá pri opakovanej daňovej kontrole ako dôkaz. Ohľadne tohto rozhodnutia, ktoré bolo vydané v\nodvolacom konaní krajský súd uviedol, že sa jednalo o iné nezávislé a samostatné konanie, ktoré\nnebolo identické s konaním, o ktorom rozhodoval žalovaný v tomto konaní. Išlo jednak o iný daňový\nsubjekt, o iné merito veci a iné zdaňovacie konanie, z ktorého dôvodu sa nemohlo na toto rozhodnutie\nautomaticky vzťahovať záver z iného konania. Opakovaná daňová kontrola bola vykonaná miestne\npríslušným správcom dane v súlade s § 15 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb..\nŽalobca vo včas podanom odvolaní namietal, že dôkazy boli správcovi dane predložené, a po vzatí H. do\nväzby už nebolo možné dôkazy predkladať, pretože došlo k ich odňatiu resp. vydaniu účtovných a iných\ndokladov. Ďalej tvrdil, že sa jednalo o opakovanú daňovú kontrolu a správca dane musel disponovať\npotrebnými listinami, ktoré boli predložené v rámci riadne ukončenej prvotnej daňovej kontroly. Žalobca\nďalej namietal, že ak aj mal kto za spoločnosť konať, nebola možnosť dôkazy predkladať, pretože ich\nmala zaistené polícia. Žalobca mal za to, že konateľky spoločnosti nemohli nahliadať do trestného\nspisu, pretože G. o uvedené žiadala a nebolo jej umožnené pretože to neumožnil Trestný poriadok. Toto\nprávo mal len obvinený alebo poškodený. Žalobca ďalej v odvolaní uviedol, že nebolo možné zistiť, čo\n\nbolo orgánmi činnými v trestnom konaní odňaté a nie je vylúčená ani manipulácia s odňatými vecami.\nNesúhlasil s argumentáciou krajského súdu k zásade proporcionality, pretože podľa žalobcu bola zásada\njednoznačne porušená. K porušeniu proporcionality došlo v roku 2010, kedy došlo k cielenému a\nkoordinovanému súčasnému otvoreniu daňových kontrol vo všetkých spoločnostiach.\nŽalobca v odvolaní trval na tom, že uskutočnenie obchodu bolo preukázané dodávateľskými faktúrami a\npokladničnými dokladmi, ako aj potvrdené štatutárnym orgánom tak dodávateľskej ako aj odberateľskej\nspoločnosti. To, že spoločnosti konali prostredníctvom tej istej osoby bolo právnym poriadkom dovolené\na nespochybňovalo uskutočnenie obchodov. Žalobca navrhol aby najvyšší súd rozsudok prvého stupňa\nzmenil tak, že rozhodnutie žalovaného zruší a prizná žalobcovi náhradu trov konania.\nŽalovaný vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že krajský súd správne posúdil skutkový stav a vychádzal\nzo skutkovej pravdy daného prípadu. Žalovaný trval na svojom vyjadrení k žalobe a plne sa stotožnil s\nprávnym posúdením veci. Navrhol, aby najvyšší súd rozsudok krajského súdu potvrdil a žalobcu zaviazal\nnáhradou trov konania.\nDňom 1. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok upravujúci v\nzmysle § 1 písm. a) právomoc a príslušnosť správneho súdu konajúceho a rozhodujúceho v správnom\nsúdnictve, a v zmysle § 1 písm. b) konanie a postup správneho súdu, účastníkov konania a ďalších osôb\nv správnom súdnictve.\nPodľa § 492 ods. 2 Správneho súdneho poriadku odvolacie konania podľa piatej časti Občianskeho\nsúdneho poriadku začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa dokončia podľa\ndoterajších predpisov. V súlade s uvedenými prechodnými ustanoveniami najvyšší súd v danej veci\npostupoval podľa doterajšieho predpisu, Občianskeho súdneho poriadku.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací podľa § 10 ods. 2 OSP preskúmal napadnutý\nrozsudok a konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu dôvodov odvolania podľa § 212 ods. 1 v spojení\ns § 246c ods. 1 veta prvá OSP, bez nariadenia pojednávania, podľa § 250ja ods. 2 a § 214 OSP v\nspojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP s tým, že deň verejného vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený\nminimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke najvyššieho súdu a dospel k záveru,\nže odvolaniu nie je možné vyhovieť. Rozsudok bol verejne vyhlásený podľa § 156 ods.1 a 3 OSP v\nspojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP.\nPodľa § 49 ods. 1 zákona o DPH právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň,\nkeď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.\nPodľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH platiteľ môže odpočítať od dane, ktorý je povinný platiť daň\nz tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa ods. 3 a\n7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku, z tovarov a\nslužieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.\nPodľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH právo na odpočítane dane podľa § 49 zákona o DPH môže\nplatiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú\npodľa § 71.\nPodľa § 71 ods. 1, 6 zákona o DPH pri každom dodaní tovaru a dodaní služby v tuzemsku pre zdaniteľnú\nosobu a pre právnickú osobu, ktorá nie je zdaniteľnou osobou je platiteľ povinný vyhotoviť faktúru. Ak\nplatiteľ vo faktúre alebo v inom doklade o predaji uvedie vyššiu sumu dane, ako je povinný platiť podľa\ntohto zákona, je povinný platiť túto vyššiu sumu dane.\nPodľa § 15 ods. 1 prvá a druhá veta zákona č. 511/1992 Zb. je povinnosťou správcu dane daňovou\nkontrolou zistiť alebo preveriť základ dane alebo iné skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane\nalebo vznik daňovej povinnosti u daňového subjektu alebo na mieste, kde to účel kontroly vyžaduje.\nDaňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie účelu podľa tohto\nzákona alebo osobitného predpisu.\nPodľa § 29 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb. dokazovanie vykonáva správca dane, ktorý vedie daňové\nkonanie.\n\nPodľa ods. 2 citovaného ustanovenia, správca dane dbá, aby skutočností rozhodujúce pre správne\nurčenie daňovej povinnosti boli určené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových\nsubjektov.\nPodľa § 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. daňový subjekt preukazuje skutočností, ktoré majú vplyv na\nsprávne určenie dane a skutočností, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na\nktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť,\nsprávnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom.\nPodľa § 30 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb. rozhodnutie obsahuje odôvodnenie, ak tak ustanovuje tento\nzákon. V odôvodnení sa uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom pre rozhodnutie, aké úvahy ovplyvnili\nhodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov, na základe ktorých sa rozhodovalo.\nNajvyšší súd k námietke v súvislosti s opakovaným vyzývaním žalobcu správcom dane na predloženie\ndokladov ku kontrole napriek tomu, že boli zaistené orgánmi činnými v trestnom konaní uvádza, že\nväzba konateľa bránila len jeho osobnému vystupovaniu v daňovom konaní, ale nepredstavovala\nobjektívnu príčinu, ktorá by bránila žalobcovi podávať písomné vyjadrenia, či vysvetlenia. Žalobca mál\nzákonnú možnosť z dôvodu väzby konateľa sa dať zastupovať zástupcom a zabezpečiť, aby nebol\nukrátený na svojich právach. Pri opakovanej daňovej kontrole bol žalobca vyzvaný na predloženie\ndôkazných prostriedkov na podanie vysvetlení, ktoré by preukázali reálnosť zdaniteľných obchodov,\nžalobca však v určenej lehote na výzvu nereagoval. Pritom z odpovede Prezídia policajného zboru\nvyplýva, že pracovníčka C. sa vyjadrovala k dokladom, ktoré boli zaistené, podpisovala preberací\nprotokol, zapečatené veci, takže táto osoba mala vedomosti o tom, aké doklady a za aké spoločnosti\nboli zaistené.\nNajvyšší súd k námietkam týkajúcich sa postupu orgánov činných v trestnom konaní pri zabezpečovaní\ndokladov a poskytovaní dokladov správcovi dane pri nahliadnutí do spisu v trestnej veci uvádza,\nže hoci bol H. vzatý do väzby a boli mu zaistené aj doklady, mal možnosť konať, keďže bol stále\nkonateľom žalobcu a ako konateľ mal možnosť nahliadať do zaistených vecí, vytvoriť si fotokópie buď\nsám, alebo prostredníctvom svojho splnomocneného zástupcu, čo vyplynulo aj z odpovede Prezídia\npolicajného zboru adresovanej G. (dôkaz predložil žalobca), preto nemožno prisvedčiť tvrdeniu, že\nsúčasnej konateľke G. na písomnú výzvu adresovanú orgánom činným v trestnom konaní neboli\nposkytnuté kópie z vyšetrovacieho spisu. Najvyšší súd má za to, že postup daňových orgánov v tejto\nveci bol v súlade so zákonom.\nNajvyšší súd k námietke porušenia zásady proporcionality uvádza, že cieľom daňových orgánov bolo\npreverenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu uplatneného žalobcom. Väčšina\nspoločností prepojených cez osobu H. nemala zamestnancov, ani splnomocneného zástupcu, bolo\npreto málo pravdepodobné bezproblémové zvládnutie riadenia takého množstva spoločností so širokým\nrozsahom podnikateľských aktivít jednou osobou. Žalobca zvolil formu podnikania (cez množstvo\nspoločností prepojených jeho osobou) čím úmyselne vytvoril stav, pri ktorom zneprehľadnil toky tovarov,\nslužieb, financií, faktúr a dokladov. Žalobca tým, že bol prepojený jednou osobou, mohol poskytovať\ninformácie a doklady v krátkom časovom priestore a tým si uplatňovať svoje práva. Nutnosť súbežného\nvykonávania daňových kontrol, ústnych pojednávaní a miestnych zisťovaní u daňových subjektov\nvychádzala z potreby preukázať reálnosť uskutočnených obchodov, ktorú bolo možné preukázať iba\nzisťovaním pohybu tovaru v reťazci spoločností. Preto takýto postup nebol v rozpore so zásadou\nproporcionality. Kontrolná skupina v predmetnej daňovej kontrole nezaťažovala žalobcu viac, ako bolo\nnevyhnutné pre správny výkon daňovej kontroly, pretože od žalobcu sa vyžadovali len úkony a doklady\npotrebné na správne zistenie skutkového stavu.\nNajvyšší súd k námietke, v ktorej žalobca trval na uskutočnení obchodu, vyslovil záver, že tovar,\nktorý bol deklarovaný na faktúrach neopustil sklady spoločnosti, zmenil iba vlastníka. H. konal za\nďalšie obchodné spoločnosti a vykonával v týchto spoločnostiach všetky činnosti súvisiace s obchodnoekonomickými a organizačno-výrobnými aktivitami. Daňové orgány žalobcovi neupierali možnosť\nvykonávať podnikateľskú činnosť predmetnou formou, avšak pri tejto forme bolo nevyhnutné zabezpečiť,\naby každá spoločnosť, ktorá bola samostatnou účtovnou jednotkou si plnila svoje povinnosti. K\nnepriznaniu nadmerného odpočtu nedošlo z dôvodu personálneho prepojenia konateľa, ale z dôvodu\nnepreukázania uskutočnenia zdaniteľných plnení žalobcom.\n\nPreto aj najvyšší súd posúdil ako správne závery daňových orgánov, že v reťazci vzájomne prepojených\nspoločností nebol vytvorený predpoklad ekonomickej činnosti v rozsahu ako to deklaroval žalobca v\ndaňovom priznaní a dokladoch predložených pri kontrole. Deklarované zdaniteľné obchody sa javili\nako účelové a neboli vytvorené za ekonomickým účelom, ich hlavným cieľom bolo deklarovať umelo\nvytvorené zdaniteľné obchody s cieľom odčerpania finančných prostriedkov zo štátneho rozpočtu, a to\nformou nadmerných odpočtov, teda získania daňovej výhody. Žalobca právne relevantným spôsobom\nnepreukázal, že tovar deklarovaný uvedenými dodávateľskými faktúrami mu bol reálne dodaný a to aj\nnapriek tomu, že žalobca po formálnej stránke vzbudil dojem dodržania ustanovení zákona o DPH.\nNajvyšší súd z uvedených dôvodov napadnutý rozsudok krajského súdu podľa § 250ja ods. 3 druhá veta\nv spojení s § 219 ods. 1, 2 OSP ako vecne správny potvrdil, odkazujúc súčasne na jeho podrobné dôvody\nvo vzťahu ku všetkým dôvodom podaného odvolania, ktoré sú prakticky totožné s dôvodmi samotnej\nžaloby a s ktorými sa krajský súd náležite po stránke skutkovej aj právnej vysporiadal.\nO náhrade trov odvolacieho konania rozhodol najvyšší súd podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 250k ods. 1\na § 246c ods.1 veta prvá OSP tak, že účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko\nžalobca nebol v konaní úspešný a žalovanému zákonný nárok na náhradu trov nevznikol.\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "6S/347/2012", "guid": null, "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}