{"guid": "d68e0efb-a02f-41ca-b786-57231db3ac64:918fddf4-02c4-48b0-a9f8-197a3682cb90", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2018:7012200192.3", "spisova_znacka": "2Sžf/37/2016", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sžf/37/2016 z 27. 9. 2018", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 27. septembra 2018, sp. zn. 2Sžf/37/2016, ECLI:SK:NSSR:2018:7012200192.3", "identifikacne_cislo": "7012200192", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Jozef Hargaš", "sudca_id": 17, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-jozef-hargas-17", "datum_vydania": "2018-09-27", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Zrušené"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/511", "nazov": "zákon č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov (zrušený)", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/511", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/511-1992"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/511/#paragraf-79.odsek-2", "nazov": "§ 79 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/511/#paragraf-79.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/511-1992/paragraf-79"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/511#paragraf-79"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/918fddf4-02c4-48b0-a9f8-197a3682cb90", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2018:7012200192.3", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2018:7012200192.3", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2018:7012200192.3/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n2Sžf/37/2016\n7012200192\n27. 09. 2018\nJUDr. Jozef Hargaš\nECLI:SK:NSSR:2018:7012200192.3\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: KOVOZBER, s.r.o., Radlinského č. 28, Spišská\nNová Ves, IČO 31 633 404, zastúpeného JUDr. Eugenom Kostovčíkom, advokátom, so sídlom Gelnická\n33, Košice, proti žalovanému: Daňový úrad Košice, Rozvojová 2, Košice, o preskúmanie zákonnosti\nrozhodnutia žalovaného č. 9812301/5053/12/Kor zo dňa 27.1.2012, konajúc o odvolaní žalovaného proti\nrozsudku Krajského súdu v Košiciach č. k. 7S/21/2012 - 135 zo dňa 9.12.2015 takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. 7S/21/2012 - 135 zo dňa\n9. decembra 2015 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.\nodôvodnenie:\nI.\nRozsudkom č. k. 7S/21/2012 - 135 zo dňa 9.12.2015 Krajský súd v Košiciach zrušil podľa § 250j ods.\n2 písm. a) OSP (rozhodnutie správneho orgánu vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci)\nnapadnuté rozhodnutie žalovaného č. 9812301/5053/12/Kor zo dňa 27.1. 2012 ktorým žalovaný podľa\n§ 63 ods. 6 zák. č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov a § 165 ods. 2 zák. č. 563/2009 Z.\nz. daňového poriadku nepriznal žalobcovi úrok za oneskorené vrátenie nadmerného odpočtu dane z\npridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie júl 2007.\nŽalovaný rozhodoval o žiadosti žalobcu zo dňa 30.12.2011 ktorou žiadal priznať úrok za oneskorené\nvrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie júl 2007, za ktoré mu bol\npriznaný nárok na vrátenie nadmerného odpočtu v zmysle daňového priznania, pričom rozhodnutie o\nvrátení nadmerného odpočtu č. 732/230/8874/08/Bôž. bolo vydané dňa 10.3.2008 po ukončení daňovej\nkontroly. Vzhľadom na platnú právnu úpravu (ak daňový úrad v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu\npodľa odseku 1 začne kontrolu na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu,\nvráti daňový úrad nadmerný odpočet v lehote desiatich dní od skončenia kontroly) namietal, že takého\nvrátenie nadmerného odpočtu sa nepovažuje za prípad, keď nebola dodržaná lehota na vrátenie\nnadmerného odpočtu a preto správca dane nie je povinný v zmysle § 63 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb.\no správe daní a poplatkov v nadväznosti na ust. § 165 ods. 2 zák. č. 563/2009 Z. z. daňový poriadok,\nzaplatiť daňovému subjektu úrok za oneskorené vrátenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie\njúl 2007.\nŽalobca vo včas podanej žalobe namietal, že otázku okamihu, kedy vzniká daňovému subjektu, v\nprípade vrátenia nadmerného odpočtu na základe daňového priznania k DPH platiteľovi dane nárok na\núroky od správcu dane, riešila smernica Rady 2006/112/ES. V súvislosti s tým poukázal na rozsudok\nSúdneho dvora EÚ C-107/10 Enel Maritsa Iztok 3 AD zo dňa 12.5.2011 (konanie o prejudiciálnej otázke\npodľa čl. 183 cit. Smernice), ktorým sa žalovaný vôbec nezaoberal. Vzhľadom na závery žalovaného\npovažuje napadnuté rozhodnutie žalovaného za rozporné s ust. čl. 1 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky,\n§ 86 zákona o DPH ktorým sa preberajú právne akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie\n\nuvedené v prílohe č. 6 a so smernicou Rady 2006/112/ES. Zdôraznil, že vzhľadom na absenciu\nvnútroštátnej úpravy žalobca nežiadal o zaplatenie úroku podľa § 63 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb.\no správe daní, v nadväznosti na ust. § 165 ods. 2 zákona č. 563/2009 Z. z daňového poriadku, preto\nuvedenie § 63 ods. 6 zákona o s práve daní, pri nepriznaní úroku z tohto titulu nemá v rozhodnutí\nžalovaného právne opodstatnenie. Namietal potrebu aplikovania príslušnej úpravy šiestej smernice o\nDPH a v nadväznosti na rozsudok SD EÚ vo veci C-107/10 uviedol, že z neho vyplýva aplikovateľnosť\nprincípu proporcionality, zásady ekvivalencie a efektivity a ochrany legitímnej dôvery na výkon práva na\nkontrolu a vrátenie preplatku DPH, neobmedziteľnosť práva na odpočet DPH ako neoddeliteľnej súčasti\nmechanizmu DPH. V prípade vzniku nároku na vrátenie nadmerného odpočtu v uplatnenej čiastke má\npreto platiteľ dane nárok na úrok z omeškania z čiastky nadmerného odpočtu zadržiavanej v súvislosti s\nčo aj s legálnou daňovou kontrolou na preverenie nároku na vrátenie nadmerného odpočtu za obdobie,\nkedy vrátený byť mal a kedy reálne vrátený bol.\nŽalovaný zotrvával na stanovisku o nemožnosti priznania úroku z omeškania, nakoľko relevantná\nvnútroštátna právna úprava zákona č. 511/1992 Zb. ohľadne úroku z omeškania pozná len § 35b) ods.\n6 - sankčný úrok za neoprávnené zadržiavané peňažné prostriedky a § 63 ods. 6 - úrok z oneskoreného\nvrátenia nadmerného odpočtu.\nII.\nKrajský súd v odôvodnení svojho rozsudku uviedol, že žalobcom uvádzané dôvody v žalobe boli\nopodstatnené, a preto bolo potrebné rozhodnutie žalované zrušiť s poukazom na ust. § 250j ods. 2 písm.\nd/ O.s.p. (rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov).\nZmienil argumentáciu žalobcu rozsudkom Súdneho dvora EÚ vo veci C-107/10 Enel Maritsa Iztok 3\nAD zo dňa 12.5.2011, s uvedením bodov 26. - 29., 32. - 33., 51., 53., 55. - 56., ďalej čl. 183 smernice\n2006/112/ES, zmenenej a doplnenej smernicou 2006/138/ES a namietal, že žalovaný pri odôvodňovaní\nsvojho rozhodnutia uviedol právnu argumentáciu s odkazom na ust. § 79 ods. 1, 2 zákona o DPH a §\n63 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní nadväzne na ust. § 165 ods. 2 daňového poriadku,\navšak nevysporiadal sa v odôvodnení s podstatnou námietkou žalobcu, ktorá sa vzťahovala na smernicu\n2006/112 ES, čl. 183 a vyhodnotenie toho, či a ako je v konkrétnom prípade žalobcu aplikovateľná\nvzhľadom na ust. § 86 zákona o DPH, podľa ktorého sa týmto zákonom preberajú právne záväzné akty\nEurópskej únie v prílohe č. 6. Ďalej krajský súd všeobecne uviedol, že súčasťou právneho základu po\nvstupe Slovenskej republiky do EÚ je aj výklad práva spoločenstva podľa čl. 234 Zmluvy o založení\nEurópskeho spoločenstva Súdnym dvorom EÚ v konaní o prejudiciálnej otázke. V takom prípade je\nvýklad práva spoločenstva v rozsudkoch Súdneho dvora EÚ záväzným prameňom práva a súčasťou\nprávneho základu rozhodovania vo veci samej. Na základe uznesenia Súdneho dvora EÚ č. C-120/15\nzo dňa 21.10.2015 bolo v prejudiciálnom konaní rozhodnuté, že článok 183 prvý odsek Smernice Rady\n2006/112/ES zo dňa 28.11.2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty sa má vykladať v tom\nzmysle, že bráni takej vnútroštátnej právnej úprave, ako je vo veci samej, ktorá upravuje výpočet úrokov\nz omeškania pri vrátení nadmerného odpočtu DPH až od uplynutia lehoty 10 dní po skončení daňovej\nkontroly.\nV závere odôvodnenia uviedol, že v ďalšom konaní preto bude potrebné postupovať podľa bodu 30\nuvedeného uznesenia SD EÚ s tým, že prvým dňom omeškania s vrátením nadmerného odpočtu by\nsa mal považovať deň, kedy vznikla povinnosť daňovému úradu vrátiť nadmerný odpočet po podaní\ndaňového priznania. V prípade výpočtu úrokov sa vzhľadom na absenciu hmotného práva, v zásade\nuplatní úrok ako pri podobnom nároku, v zmysle bodu 30 tohto uznesenia /napr. ako pri vrátení preplatku,\niný spôsob totiž neexistuje/. Zároveň poukázal na právnu úpravu ust. § 250r O.s.p., podľa ktorého,\nak súd zruší rozhodnutie správneho orgánu, je správny orgán pri novom prejednaní viazaný právnym\nnázorom súdu, resp. v tomto prípade vysloveným názorom SD EÚ. Zároveň odcitoval ust. § 250j ods.\n2 písm. d/ O.s.p., podľa ktorého súd zruší napadnuté rozhodnutie správneho orgánu a podľa okolností\naj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa a vráti vec žalovanému správnemu orgánu na ďalšie\nkonanie, ak po preskúmaní rozhodnutia a postupu správneho orgánu v medziach žaloby dospel k záveru,\nže rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo pre nedostatok dôvodov. Procesne\núspešnému žalobcovi priznal nárok na plnú náhradu trov konania v sume celkom 1 065,12 Eur.\nIII.\n\nProti rozsudku podal včas odvolanie žalovaný a žiadal aby Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok\nKrajského súdu v Košiciach zrušil a vec mu vrátil na nové konanie s tým, že žiaden z účastníkov konania\nnemá nárok na trovy konania. S poukazom na doterajší priebeh správneho a súdneho konania trval na\nsvojich dovtedajších stanoviskách. K argumentácii žalobcu závermi vyslovenými v rozsudku C - 107/10\nEnel Maritza Iztok 3AD, poukázal na odlišnosť situácie v tom, že bulharské právo zrejme nárok na úrok z\nomeškania s vrátením nadmerného odpočtu upravuje, a v konaní sa riešila iba otázka momentu vzniku\nnároku, nie otázka existencie nároku na úrok z omeškania, ktorý slovenský právny poriadok neupravuje.\nČlánok 183 prvý odsek Smernice Rady 2006/112/ES zo dňa 28.11.2006 o spoločnom systéme dane\nz pridanej hodnoty umožňuje za splnenia ostatných podmienok členským štátom rozdiel na dani buď\npreniesť do nasledujúceho obdobia, alebo ho vrátiť v súlade s podmienkami, ktoré určia, pričom\npodmienky na vrátenie nadmerného odpočtu sú upravené a určené slovenským právnym poriadkom\nbez nároku na úrok z omeškania. Poukázal na to, že aj najvyšší súd v uznesení 3Sžf/27/2013 zo dňa\n1.8.2014 v súvislosti s povinnosťou aplikovať prednostne právo Európskej únie uložil krajskému súdu,\naby v prípade konfliktu vnútroštátnej úpravy s právom Európskej únie, ktoré má prednosť, v prvom\nrade vyriešil otázku, či niektoré z uvádzaných rozhodnutí predstavuje acte éclairé a je na jeho základe\npovinný určiť daňovým orgánom procesný postup, ktorý majú aplikovať, alebo položiť predbežnú otázku.\nZároveň pripomenul, že najvyšší súd vyslovil otázku, či je v prípade absencie úpravy (úroku z omeškania)\nvnútroštátny súd oprávnený svojim rozhodnutím vytvoriť prameň práva.\nNa základe predbežnej otázky položenej Európskemu súdnemu dvoru Krajským súdom v Košiciach\nv tomto konaní Súdny dvor rozhodol, že „Článok 183 odsek prvý smernice Rady 20006/112/ES z 28.\nnovembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty sa má vykladať v tom zmysle, že bráni\ntakej vnútroštátnej právnej úprave, ako je vo veci samej, ktorá upravuje výpočet úrokov z omeškania\npri vrátení nadmerného odpočtu DPH až od uplynutia lehoty 10 dní po skončení daňovej kontroly.“ V\nnadväznosti na to, krajský súd napadnutým rozsudkom zrušil rozhodnutie žalovaného a vec mu vrátil na\nďalšie konanie s tým, že v ďalšom konaní bude potrebné postupovať podľa bodu 30 uznesenia Súdneho\ndvora s tým, že prvým dňom omeškania s vrátením nadmerného odpočtu by sa mal považovať deň, kedy\nvznikla povinnosť daňovému úradu vrátiť nadmerný odpočet po podaní daňového priznania. V prípade\nvýpočtu úrokov vzhľadom na absenciu hmotného práva, v zásade sa uplatní úrok ako pri podobnom\nnároku, v zmysle bodu 30 tohto uznesenia.\nRozsudok krajského súdu, vydaný s argumentáciou odkazujúcou na rozhodnutie vo veci predbežnej\notázky, považuje žalovaný za vydaný na základe nesprávneho právneho posúdenia veci. V správnom\nkonaní bol nadmerný odpočet vrátený v zákonom stanovej lehote 10 dní po skončení daňovej kontroly,\nčiže zo strany správcu dane nedošlo k žiadnemu omeškaniu (resp. oneskorenému vrátenie dane, ako to\nuviedol v predbežnej otázke krajský súd). V súlade s čl. 183 smernice o DPH sú podmienky pre vrátenie\nrozdielu dane oprávnené určiť členské štáty. Aj z bodu 23 rozhodnutia o predbežnej otázke vyplýva, že\nlehota na vrátenie nadmerného odpočtu DPH môže byť v zásade predĺžená na účely vykonania daňovej\nkontroly bez toho, aby bolo nutné považovať túto za neprimeranú, ak toto predĺženie neprekračuje medze\ntoho, čo je nevyhnutné na riadne vykonanie daňovej kontroly. Nakoľko však nedošlo k prekročeniu\nprimeraných lehôt, nemohlo dôjsť k omeškaniu a nemôže vzniknúť nárok na úrok z omeškania.\nVo vzťahu k záväznému pokynu krajského sudu, postupovať podľa čl. 30 uznesenia Súdneho dvora a\nnásledne pri výpočte úroku z omeškania postupovať na základe analogie legis napr. postupom určeným\nv zmysel § 79 ods. 3 daňového poriadku namietal nedôvodnosť aplikácie takéhoto výpočtu, ktorý je\nstanovený pre prípady oneskoreného vrátenia nadmerného odpočtu. Zdôraznil povinnosť daňových\norgánov pri správe daní postupovať na základe zákona a v zákone ustanoveným spôsobom. Namietol,\nže prejudikovať rozhodnutie Súdneho dvora bez akceptovania primeranej lehoty na výkon daňovej\nkontroly je porušením zásady ekvivalencie a efektivity voči Slovenskej republike, ktorej záujmy sú\nštátne orgány povinné chrániť. Opätovne dal do pozornosti právny názor NS SR ktorý vo svojom\nuznesení sp. zn. 3Sžf/27/2013 zo dňa 1.8.2014 uviedol, že vnútroštátny súd nemá právo rozhodnúť\nsúdnym precedensom, pretože v tomto prípade by už išlo o normotvorbu, vytváranie prameňa práva\nna vnútroštátnej úrovni, teda o pozitívnu činnosť súdu v zmysle vytvorenia prameňa práva, ktorým\noprávnením slovenské súdy nedisponujú.\nV doplnení odvolania zo dňa 29.2.2016 žalovaný znovu zdôraznil, že v súlade so smernicou o DPH je\nmožné lehotu na vrátenie nadmerného odpočtu v zásade predĺžiť na vykonanie daňovej kontroly bez\n\ntoho, aby bolo nutné považovať túto lehotu za neprimeranú, ak toto predĺženie neprekračuje medze\ntoho, čo je nevyhnutné na riadne vykonanie daňovej kontroly. Postup krajského súdu, ktorý neakceptoval\nplatnú právnu úpravu a rozhodol, že žalobca má nárok na úrok z omeškania považuje za výsledok\nnesprávneho právneho posúdenia. Zároveň s odkazom na uznesenie NS SR 3Sžf/27/2013 znovu\nspochybnil kompetenciu súdu vytvoriť v prípade absencie právnej úpravy svojim rozhodnutím prameň\npráva. Zotrval na stanovisku, že na daný prípad nie je aplikovateľný spôsob výpočtu úroku z omeškania\nv zmysle § 79 ods. 3 daňového poriadku a aj keď nespochybňuje princíp prednosti práva Európskej únie,\nzdôraznil význam ústavnej zásady zákonnosti v zmysle čl. 2 ods. 2 Ústavy SR.\nIV.\nK odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca a uviedol, že tvrdenie žalovaného o plnej kompatibilite\nslovenskej vnútroštátnej právnej úpravy so Smernicou o DPH, je v extrémnom rozpore s právnymi\nzávermi Súdneho dvora EÚ uvedenými v uznesení vo veci C-120/15 KOVOZBER, s.r.o. zo dňa\n21.10.2015. Z uvedeného uznesenia Súdneho dvora EÚ jednoznačne vyplýva, že vnútroštátna právna\núprava ustanovenia § 79 ods. 2 zákona o DPH nie je v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi zo zásady\ndaňovej neutrality a článok 183 prvý odsek Smernice o DPH bráni takej vnútroštátnej právnej úprave, ako\nje vo veci samej, počítať úroky z omeškania pri vrátení nadmerného odpočtu DPH až od uplynutia lehoty\n10 dní po skončení daňovej kontroly. Z uvedeného je zrejmé, že východisková situácia z ktorej v odvolaní\nvychádzal žalovaný, teda že ustanovenia slovenskej vnútroštátnej právnej úpravy sú plne kompatibilné\nso Smernicou o DPH, nie je správna. Smernica Rady 77/388/EHS (Šiesta smernica) nahradená s\núčinnosťou od 1.1.2007 smernicou Rady 2006/112/ES je ako akt sekundárneho komunitárneho práva\nzáväzná pre členský štát, ktorý má zvoliť formy a metódy na dosiahnutie cieľa (nepriamy účinok), v\ndôsledku čoho je členský štát povinný vykladať vnútroštátne právo v súlade s právom Európskej únie.\nEurokonformný výklad je vnútroštátneho práva je prípustný za predpokladu a s dôrazom na to, že je v\nprospech fyzickej či právnickej osoby vo vzťahu k štátu resp. štátnym orgánom ktoré ho reprezentujú\n(napr. rozsudky SD EÚ C-14/83 Sabine von Colson a Elisabeth Kamman, C-106/89 Marleasing SA).\nUznesením Súdneho dvora EÚ vo veci C - 120/15 Kovozber s.r.o. bol v rámci riešenia prejudiciálnej\notázky podaný všeobecný výklad komunitárneho práva a jednoznačne z neho vyplýva, že vnútroštátne\nprávna úprava ust. § 79 ods. 2 zák. č. 222/2004 Z. z. nie je v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi zo\nzásady daňovej neutrality a článok 183 prvý odsek smernice o DPH bráni takej vnútroštátnej právnej\núprave, ako je vo veci samej, t. j. priznať úroky z omeškania pri vrátení nadmerného odpočtu DPH až po\nuplynutí 10 dní po skončení daňovej kontroly. Žiadal preto napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdiť\na priznať mu nárok na náhradu trov odvolacieho konania.\nVo vyjadrení k doplneniu odvolania zdôraznil, že rozhodnutie súdneho dvora EÚ o prejudiciálnej\notázke je záväzným prameňom práva a súčasťou právneho základu rozhodovania vo veci. Z bodu\n32 uznesenia Súdneho dvora EÚ vo veci C-120/15 Kovozber s.r.o. vyplýva že vnútroštátny súd je v\nrámci svojej právomoci poverený uplatňovať ustanovenia práva Únie, ma povinnosť zabezpečiť ich\nplný účinok. Medzera v práve nemôže mať za následok porušenie základného ústavou garantovaného\npráva žalobcu. Pri absencii vnútroštátnej úpravy výklad práva všeobecným súdom nemôže predstavovať\nnormotvorbu resp. precedens, ale je naplnením povinnosti súdu zabezpečiť eurokonformný výklad\nvnútroštátneho práva.\nV.\nDňom 1. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len\nSSP) upravujúci v zmysle § 1 a) právomoc a príslušnosť správneho súdu konajúceho a rozhodujúceho\nv správnom súdnictve, b) konanie a postup správneho súdu, účastníkov konania a ďalších osôb v\nsprávnom súdnictve.\nPodľa § 492 ods. 2 SSP odvolacie konania podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku začaté\npredo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa dokončia podľa doterajších predpisov. V súlade\ns uvedenými prechodnými ustanoveniami najvyšší súd v danej veci postupoval podľa doterajšieho\npredpisu, Občianskeho súdneho poriadku.\n\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP) prejednal vec podľa § 212 ods. 1 v\nspojení s § 246c OSP, bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 veta prvá OSP) a dospel\nk záveru, že napadnutý rozsudok krajského súdu je nutné zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.\nV správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická alebo právnická\nosoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada,\naby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247 ods. 1 OSP).\nZákladným poslaním správneho súdnictva je ochrana práv občanov a právnických osôb, o ktorých sa\nrozhodovalo v správnom konaní (čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky); ide o právny inštitút, ktorý\numožňuje, aby sa každá osoba, ktorá sa cíti byť rozhodnutím, či postupom orgánu verejnej správy\nukrátená, dovolala súdu, ako nezávislého orgánu a vyvolala tak konanie, v ktorom správny orgán už\nnebude mať autoritatívne postavenie, ale bude účastníkom konania s rovnakými právami, ako ten, o\nkoho práva v konaní ide.\nPodstatou konania v správnom súdnictve podľa druhej hlavy piatej časti OSP je preskúmať zákonnosť\nrozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Úlohou správneho súdu pri preskúmaní zákonnosti\nrozhodnutia a postupu správneho orgánu je posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si\nzadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal\nv súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi\npredpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo\nvydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia\nsprávneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu\nnapadnutého rozhodnutia.\nVI.\nV prejednávanej veci bolo úlohou krajského súdu postupom podľa ustanovení druhej hlavy piatej časti\nOSP preskúmať na základe žaloby zákonnosť rozhodnutia a postupu žalovaného v konaní začatom na\nzáklade Žiadosti o priznanie úroku správcom dane z vrátených nadmerných odpočtov DPH za apríl a\njúl 2007 zo dňa 30.12.2011. Nebolo sporné, že nadmerný odpočet bol žalobcovi vrátený v lehote podľa\n§ 79 ods. 2 zákona o DPH.\nŽiadosť bola odôvodnená poukazom na prednosť právnych aktov Európskych spoločenstiev a Európskej\núnie pred vnútroštátnou úpravou a skutočnosť, že pre výklad vzniku nároku na úroky z omeškania z\ntitulu vrátenia nadmerného odpočtu DPH je výklad článku 183 Smernice 2006/112/ES o DPH vykonaný\nSúdnym dvorom EÚ. V zmysle tohto aj keď lehota na vrátenie nadmerného odpočtu v zásade môže\nbyť predĺžená na výkon daňovej kontroly bez toho, aby toto predĺženie muselo byť považované za\nneprimerané, dočasné znevýhodnenie zdaniteľnej osoby v disponovaní finančnými prostriedkami v\nobjeme nadmerného odpočtu DPH by malo byť kompenzované zaplatením úrokov, čím je zaručené\ndodržanie zásady daňovej neutrality.\nNa možnosť vzniku nároku žalobcu na úrok z omeškania s vrátením nadmerného odpočtu považoval za\naplikovateľný výklad práva spoločenstva obsiahnutý v relevantnom bode 2 výroku rozsudku C - 107/10\nEnel Maritza Iztok 3AD, kde Súdny dvor rozhodol: Článok 183 smernice 2006/112 , zmenenej a doplnenej\nsmernicou 2006/138, posudzovaný z hľadiska zásady daňovej neutrality sa má vykladať v tom zmysle,\nže bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá stanovuje, že všeobecná lehota na vrátenie nadmerného\nodpočtu dane z pridanej hodnoty, po ktorej uplynutí vzniká nárok na úroky z omeškania zo sumy, ktorá\nsa má vrátiť, sa v prípade začatia konania o daňovej kontrole predlžuje, pričom toto predĺženie má za\nnásledok, že nárok na uvedené úroky vzniká až odo dňa skončenia tejto kontroly, hoci tento daňový\nodpočet bol už prenesený, v priebehu troch zdaňovacích období nasledujúcich po zdaňovacom období,\nkeď k nemu došlo. Naopak, skutočnosť, že táto obvyklá lehota je stanovená na 45 dní , nie je v rozpore\ns uvedeným ustanovením.\nŽalovaný na základe takéhoto uplatnenia nároku vydal Rozhodnutie o nepriznaní úroku zo sumy\ndaňového preplatku, ktorým podľa § 63 ods. 6 zák. č. 511/1992 Zb. v nadväznosti na §165 ods. 2 zák.\nč. 563/2009 Z. z. nepriznal platiteľovi dane úrok za oneskorené vrátenie nadmerného odpočtu DPH za\nzdaňovacie obdobie júl 2007, nakoľko nadmerný odpočet bol žalobcovi vrátený v zákonom stanovenej\n\nlehote do 10 dní po skončení daňovej kontroly (§ 79 ods. 2 zákona o DPH), pričom tento prípad vrátenia\nnadmerného odpočtu sa nepovažuje za prípad nedodržania lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu a\npreto nie je dôvod na zaplatenie úroku z omeškania v zmysle § 63 ods. 6 zák. č. 511/1992 Zb. v spojení\ns § 165 ods. 2 zák. č. 563/2009 Z. z.\nVII.\nV priebehu súdneho konania bol vo veci vydaný rozsudok krajského súdu zo dňa 19.12.2012 ktorým,\nbolo napadnuté rozhodnutie zrušené pre nedostatočné odôvodnenie vzhľadom na nevysporiadanie sa s\nvplyvom smernice 2006/112/ES a čl. 183 na prípad, keď vnútroštátne právo neobsahuje úpravu momentu\nvzniku nároku na úrok z omeškania v prípade vrátenia nadmerného odpočtu DPH na základe daňového\npriznania. Najvyšší súd Slovenskej republiky v odvolacom konaní (žalovaný ako odvolateľ namietal, že\nv súlade s čl. 2 ods. 2 Ústavy SR postupoval na základe platnej právnej úpravy) rozsudok krajského\nsúdu zrušil uznesením č. k. 3Sžf/27/2013 zo dňa 1.8.2014. Vzhľadom na namietaný rozpor vnútroštátnej\nprávnej úpravy s čl. 183 smernice Rady 2006/112/ES Najvyšší súd dospel k záveru, že je úlohou\nsprávneho súdu v prvom rade vysloviť, či na účely prejednávanej veci predstavuje namietaný rozsudok\nSD EÚ C-107/10 Enel Maritza Iztok 3AD prípad tzv. acte éclairé, v dôsledku čoho nastáva povinnosť súdu\naplikovať princíp prednosti práva Európskej únie a povinnosť zdržať sa aplikácie § 79 ods. 2 zákona o\nDPH, pokiaľ ho nie je možné aplikovať eurokonformne. V tom prípade by bola povinnosť súdu záväzným\nprávnym názorom určiť daňovým orgánom procesný postup aplikovateľný na daný prípad. V prípade,\nak by sa nejednalo o acte éclairé, je potrebné položiť prejudiciálnu otázku, prípadne zhrnúť argumenty\npre najvyšší súd na jej predloženie. Poukázal na prejudiciálnu otázku k čl. 183 smernice položenú\nmaďarským súdom, prejednanú ako C - 654/13 Delphi Hungary dňa 17.7.2014, kde bolo skonštatované,\nže pri neexistencii právnej úpravy EÚ prináleží vnútroštátnemu právnemu poriadku každého členského\nštátu, aby v súlade so zásadou ekvivalencie a efektivity stanovil podmienky za ktorých majú byť takéto\núroky zaplatené a ktoré nesmú byť nevýhodnejšie ako podmienky pri podobných nárokoch založených\nna ustanoveniach vnútroštátneho práva, ako ani stanovené takým spôsobom, aby prakticky znemožnili\nvýkon práv priznaných právnym poriadkom EÚ, čo v danom prípade prislúcha overiť predkladajúcemu\nvnútroštátnemu súdu.\nVIII.\nKrajský súd predložil uznesením zo dňa 25.2.2015 Súdnemu dvoru EÚ podľa § 267 písm. b) Zmluvy o\nfungovaní Európskej únie (ZFEÚ) a čl. 19 ZFEÚ prejudiciálnu otázku v znení:\n1/ Má sa článok 183 prvý odsek Smernice 2006/112/ES doplnenej Smernicou 2006/138/ES vykladať tak,\nže bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá pri určení podmienok pre vrátenie nadmerného odpočtu DPH\nviaže priznanie úrokov z omeškania / oneskoreného vrátenia dane z pridanej hodnoty / až na uplynutie\nlehoty 10 dní od ukončenia daňovej kontroly na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného\nodpočtu?\n2/ Ak je odpoveď na prvú otázku kladná, prináleží vnútroštátnemu súdu, aby v prípade absencie\nvnútroštátnej právnej úpravy úrokov z omeškania po uplynutí 10 dní od ukončenia daňovej kontroly,\nstanovil primeraný právny režim úrokov vlastnou úvahou, na základe analógie iuris?\nSúdny dvor Európskej únie vo veci predbežnej otázky rozhodol uznesením C-120/15 z 21.10.2015 tak,\nže článok 183 odsek prvý smernice Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane\nz pridanej hodnoty sa má vykladať v tom zmysle, že bráni takej vnútroštátnej právnej úprave, ako je\nvo veci samej, ktorá upravuje výpočet úrokov z omeškania pri vrátení nadmerného odpočtu DPH až od\nuplynutia lehoty 10 dní po skončení daňovej kontroly.\nV súvislosti s týmto nemožno opomenúť, že v bode 22 bolo skonštatované, že pokiaľ ide o takú\nvnútroštátnu právnu úpravu, ktorá podmieňuje povinnosť daňového orgánu zaplatiť úroky ukončením\nkonania o daňovej kontrole, Súdny dvor už rozhodol rozsudkom Enel Maritsa Iztok 3 AD (C-107/10,\nEU:C:2011:298, bod 51), že výpočet úrokov dlžných zo strany daňového orgánu, ktorý ako okamih, od\nktorého plynie lehota, nezobral deň, keď by mal byť nadmerný odpočet DPH obvykle vrátený v súlade\nso smernicou o DPH, je v zásade v rozpore s požiadavkami článku 183 tejto smernice. Zároveň v bode\n23 Súdny dvor uznal, že členské štáty s cieľom zabezpečiť na svojom území správne vyberanie splatnej\n\nDPH v plnej výške sú povinné overovať daňové priznania zdaniteľných osôb, ich účtovné závierky a\nostatné relevantné dokumenty, ako aj vypočítať a vybrať dlžnú daň. Z toho vyplýva, že lehota na vrátenie\nnadmerného odpočtu DPH môže byť v zásade predĺžená na účely vykonania daňovej kontroly bez toho,\naby bolo nutné považovať túto lehotu za neprimeranú, ak toto predĺženie neprekračuje medze toho, čo\nje nevyhnutné na riadne vykonanie tejto daňovej kontroly.\nSúdny dvor však zdôraznil, že keďže zdaniteľná osoba dočasne nemôže disponovať finančnými\nprostriedkami vo výške nadmerného odpočtu DPH, je postihnutá hospodárskym znevýhodnením, ktoré\nby malo byť kompenzované zaplatením úrokov, čím je zaručené dodržanie zásady daňovej neutrality\n(pozri v tomto zmysle rozsudok Enel Maritsa Iztok 3 AD, C-107/10, EU:C:2011:298, body 52 a 53). V bode\n27 skonštatoval, že (relevantná slovenská) právna úprava, ktorá ponecháva daňovým orgánom možnosť\nzačať daňovú kontrolu kedykoľvek, dokonca aj tesne pred uplynutím lehoty na vrátenie nadmerného\nodpočtu DPH, čím umožňuje značné predĺženie lehoty na toto vrátenie, nielenže vystavuje zdaniteľnú\nosobu finančným nevýhodám, ale navyše zdaniteľná osoba nemôže predvídať dátum, od ktorého môže\ndisponovať finančnými prostriedkami vo výške sumy nadmerného odpočtu DPH, čo pre ňu predstavuje\nďalšiu záťaž (pozri v tomto zmysle rozsudok Enel Maritsa Iztok 3 AD, C-107/10, EU:C:2011:298, body 56\na 57). Z uvedeného vyplýva, že zdaniteľné osoby, ako je žalobkyňa vo vnútroštátnom konaní, ktorej bol\nvrátený nadmerný odpočet DPH po skončení daňovej kontroly, ktorej dĺžka presiahla primeranú lehotu,\nmajú podľa práva Únie nárok na zaplatenie úrokov z omeškania. Pri výpočte úrokov sa musí zobrať do\núvahy ako počiatočný okamih deň, keď by mal byť nadmerný odpočet DPH v súlade so smernicou o\nDPH obvykle vrátený.\nBod 30, na ktorý odkazuje vo svojom rozhodnutí krajský súd ako na inštruktáž pre ďalší postup správcu\ndane znie: Pokiaľ ide o povinnosti vnútroštátneho súdu v súvislosti s aplikáciou svojho vnútroštátneho\npráva, treba pripomenúť, že v prípade chýbajúcich právnych predpisov Európskej únie v danej oblasti\nprináleží vnútroštátnemu právnemu poriadku každého členského štátu stanoviť podmienky, za akých\nsa majú zaplatiť úroky z omeškania. Tieto podmienky však musia rešpektovať zásady ekvivalencie\na efektivity, teda nesmú byť nevýhodnejšie ako podmienky pri podobných nárokoch založených na\nustanoveniach vnútroštátneho práva, ako ani stanovené takým spôsobom, aby prakticky znemožnili\nvýkon práv priznaných právnym poriadkom Únie alebo tento výkon nadmerne sťažili (uznesenie Delphi\nHungary Autóalkatrész Gyártó, C-654/13, EU:C:2014:2127, bod 35 a citovaná judikatúra).\nĎalej v bode 32 Súdny dvor uviedol: Keďže Súdny dvor v každom prípade nie je príslušný na to, aby\nv konkrétnom prípade vykladal vnútroštátne právo ani aby uplatnil pravidlo Únie (pozri najmä rozsudok\nIoannis Katsivardas - Nikolaos Tsitsikas, C-160/09, EU:C:2010:293, bod 24), prináleží vnútroštátnemu\nsúdu, ktorý má ako jediný priame poznatky o procesných podmienkach žalôb o náhradu uplatňovaných\nvoči štátu, overiť, či vo veci, v ktorej koná, boli dodržané zásady ekvivalencie a efektivity, a prípadne\nzabezpečiť, aby sa dodržali. Vzhľadom na to, že vnútroštátny súd je v rámci svojej právomoci poverený\nuplatňovať ustanovenia práva Únie, má povinnosť zabezpečiť ich plný účinok (pozri v tomto zmysle\nuznesenie Delphi Hungary Autóalkatrész Gyártó, C-654/13, EU:C:2014:2127, body 37 a 38 a citovanú\njudikatúru).\nIX.\nKrajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia, okrem stručnej rekapitulácie žalobných dôvodov (str.\n1 - 4 ), dokonca bez zmienky o priebehu konania vo veci prejudiciálnej otázky uviedol iba to, že z\nrozhodnutia žalovaného vyplýva, že sa nevysporiadal s podstatnou námietkou neaplikovania čl. 183\nsmernice 2006/112/ES čo je v rozpore s § 86 zákona o DPH. Ďalej skonštatoval, že súčasťou právneho\nzákladu po vstupe Slovenskej republiky do EÚ je aj výklad práva spoločenstva podľa čl. 234 Zmluvy\no založení ES Súdnym dvorom EÚ v konaní o prejudiciálnej otázke. V takomto prípade je výklad\npráva spoločenstva v rozsudkoch Súdneho dvora EÚ záväzným prameňom práva a súčasťou právneho\nzákladu rozhodovania vo veci samej. Následne oboznámil výrok rozhodnutia vo veci C-120/15, vyslovil\npokyn žalovanému pokračovať v ďalšom konaní podľa bodu 30 uvedeného uznesenia SD EÚ, určil\nprvý deň omeškania v nadväznosti na vznik povinnosti daňového úradu vrátiť nadmerný odpočet po\npodaní daňového priznania a určil spôsob výpočtu úrokov z omeškania spôsobom „napr. ako pri vrátení\npreplatku, iný spôsob totiž neexistuje“. Následne poučil správny orgán o viazanosti vysloveným právnym\nnázorom súdu, resp. v tomto prípade vysloveným názorom SD EÚ, skonštatoval, že dospel k záveru, že\nrozhodnutie je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov a opakovane poučil o\nviazanosti správneho orgánu pri novom prejednaní veci vysloveným právnym názorom súdu.\n\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ktorému bola vec predložená na odvolacie konanie dospel vzhľadom\nna vyššie popísaný priebeh konania k záveru, že rozsudok krajského súdu je potrebné zrušiť jednak\npre nedostatočné a zmätočné odôvodnenie, čo sa prejavuje aj zrejmým rozporom medzi výrokom\nnapadnutého rozsudku, ktorý za dôvod zrušenia napadnutého rozhodnutia uvádza nesprávne právne\nposúdenie veci a záverečnou časťou odôvodnenia, kde žalovanému vytýka (str. 4 odsek druhý zdola)\nnevysporiadanie sa s námietkou žalobcu o dôvodnosti aplikácie čl. 183 smernice 2006/112 ES na\nrozhodovanie o nároku na úrok z omeškania za oneskorené vrátenie nadmerného odpočtu, na čo logicky\nnadväzuje citácia na str. 5 ods. 4 zhora o zrušení napadnutého rozhodnutia ako nepreskúmateľného\npre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov. V logickom rozpore s tým, je časť textu rozsudku\nna str. 5 ods. druhý zhora, kde žalovanému ukladá postupovať podľa bodu 30 uznesenia SD EÚ vo\nveci predbežnej otázky s tým že, „prvým dňom omeškania s vrátením nadmerného odpočtu by sa mal\npovažovať de, kedy vznikla povinnosť daňovému úradu vrátiť nadmerný odpočet po podaní daňového\npriznania. V prípade výpočtu úrokov vzhľadom na absenciu hmotného práva, v zásade sa uplatní úrok\nako pri podobnom nároku, v zmysle bodu 30 tohto uznesenia (napr. ako pri vrátení preplatku, ak iný\nspôsob neexistuje).\nOdôvodnenie rozsudku teda považuje rozhodnutie žalovaného za nedostatočne odôvodnené\n(nevysporiadanie sa s námietkou aplikovateľnosti práva EÚ), pričom zároveň (ako keby žalovaný\nnesprávne odôvodnil rozhodnutie v otázke aplikovateľnosti práva EÚ - nesprávny právny názor) je\nmu záväzne uložené riadiť sa inštrukciou v bode 30. uznesenia C - 120/15 (ktoré pritom hovorí o\npovinnostiach vnútroštátneho súdu). Aj keby sa malo pripustiť, že krajský súd považoval za dôvodné\npreniesť na žalovaného povinnosť súdu súvisiacu s aplikáciou vnútroštátneho práva eurokonformným\nspôsobom, teda aplikovať právo a stanoviť podmienky pre zaplatenie úrokov z omeškania, odporuje\ntomu jednoznačné (aj keď nijako neodôvodnené) určenie, že prvým dňom omeškania s vrátením\nnadmerného odpočtu by sa mal považovať deň, kedy vznikla povinnosť daňovému úradu vrátiť\nnadmerný odpočet po podaní daňového priznania.\nNajvyššiemu súdu z uvedeného nie je zrejmé, v čom sa podľa krajského súdu prejavilo rešpektovanie\nzásad ekvivalencie a efektivity (bod 30 uznesenia) ani ako vzhľadom na právo štátu vykonávať daňovú\nkontrolu bola vo vzťahu k právam daňového subjektu vyhodnotená primeranosť dĺžky daňovej kontroly\n(bod 26 uznesenia). Rovnako nedostatočne určité a absolútne neodôvodnené (naviac rozporné s\nprípadným delegovaním právomoci súdu na aplikáciu vnútroštátneho práva v prospech správneho\norgánu) sa javí určenie výšky úrokov stanovené spôsobom „V prípade výpočtu úrokov vzhľadom na\nabsenciu hmotného práva, v zásade s uplatní úrok ako pri podobnom nároku, v zmysle bodu 30 tohto\nuznesenia /napr. ako pri vrátení preplatku, iný spôsob totiž neexistuje/.\nV súvislosti s bodom 30 uznesenia SD EU a povinnosťou vnútroštátneho súdu pri aplikácii svojho\nvnútroštátneho práva, Súdny dvor použil formuláciu „prináleží vnútroštátnemu právnemu poriadku\nkaždého členského štátu“ stanoviť podmienky, za akých sa majú zaplatiť úroky z omeškania. Je\nnepochybné, že všetky orgány členských štátov majú povinnosť zabezpečiť dodržiavanie práva Únie (čo\nje čiastočne odpoveď na argumentáciu žalovaného o nemožnosti konať v rozpore s platnými právnymi\npredpismi vzhľadom na čl. 2 ods. 2 Ústavy SR). Z toho vyplýva povinnosť zákonodarcu nezlučiteľnú\nvnútroštátnu normu zrušiť a pre správne a súdne orgány zákaz takúto normu aplikovať (napr. Kemptner ,\nC-2/06; Ciola, C-224/97), krajský súd, ako všeobecný súd aplikácie práva, bol povinný so zohľadnením\nvymenovaných požiadaviek na zabezpečenie súdnej ochrany práv, ktoré fyzickým a právnickým osobám\nvyplývajú z úniových ustanovení, stanoviť podmienky za akých sa majú zaplatiť úroky z omeškania. To\nzahŕňa jednak odôvodnené určenie momentu, odkedy vzniká nárok na úrok z omeškania a odôvodnené\nurčenie spôsobu jeho výpočtu. Stanovenie takýchto podmienok musí byť odôvodnené predovšetkým\nvzhľadom na kritériá uvedené v judikatúre citovanej Súdnym dvorom (zásada ekvivalencie a efektivity,\nprincíp proporcionality, ochrana legitímnej dôvery na výkon práva na kontrolu a vrátenie preplatku DPH,\nneobmedziteľnosť práva na odpočet DPH ako neoddeliteľná súčasť mechanizmu DPH). Krajský súd\nnemôže ignorovať, že v súvislosti s procesom výberu dane na ktorý nadväzuje uplatnený nárok na\nvrátenie nadmerného odpočtu a potenciálny nárok na úroky z omeškania je potrebné zohľadniť právo\nna ochranu prináležiace obom účastníkom, tak správnemu orgánu zodpovednému za riadny výber daní,\nako aj daňovníkovi domáhajúcemu sa nárokov z titulu obmedzenia majetkových práv vyplývajúcich z\noneskoreného vrátenia nadmerného odpočtu, ale rovnako aj existenciu súvisiacich povinností oboch\nsubjektov.\n\nZ uvedeného najvyššiemu súdu vyplýva, že napriek opakovane vytýkanému nedostatku odôvodnenia\nrozhodnutia správneho orgánu ako dôvodu pre zrušenie jeho rozhodnutia krajský súd svoje rozhodnutie\nzaložil na právnom závere, že žalobca podmienky vzniku nároku nesprávne právne posúdil a preto sám\nkrajský súd vyriešil otázku, odkedy má žalobca nárok na úrok z omeškania tak, že nárok vznikol odo\ndňa, kedy vznikla povinnosť daňovému úradu vrátiť nadmerný odpočet po podaní daňového priznania, a\nže suma úroku z omeškania má byť stanovená spôsobom „ako pri vrátení preplatku“. Za danej situácie\nuž napriek dôvodu zrušenia uvedeného vo výroku rozhodnutia zostalo úlohou žalovaného iba vykonať\nmatematický výpočet sumy úroku z omeškania.\nPokiaľ by aj najvyšší súd akceptoval, že takého určenie považuje krajský súd za stanovenie podmienok\nza akých sa má zaplatiť úrok z omeškania v zmysle bodu 30 rozhodnutia SD EÚ treba vytknúť, že\nvysloveniu takéhoto právneho záveru o zásadnej právnej otázke nepredchádza žiadne vysvetlenie\nakejkoľvek právnej či inej úvahy, ani vyhodnotenie v konaní opakovane citovanej relevantnej judikatúry\na už vôbec žiadne vyhodnotenie dôsledkov rešpektovania zásad ekvivalencie a efektivity.\nK určeniu začiatku omeškania najvyšší súd podotýka, že v bode 29 uznesenia Súdneho dvora sa síce\nhovorí, že „ako však vyplýva z judikatúry citovanej v bode 22 tohto uznesenia, pri výpočte úrokov sa\nmusí zobrať do úvahy ako počiatočný okamih deň, keď by mal byť nadmerný odpočet DPH v súlade\nso smernicou o DPH obvykle vrátený“ z tejto dikcie však zrejme nemožno vyvodzovať, že by Súdny\ndvor týmto jednoznačne určil za rozhodujúci moment pre vznik nároku na úrok z omeškania prvý deň\npo uplynutí lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu na základe podania daňového priznania, čo zrejme\nbol základ pre inak neodôvodnený spôsob určenia začiatku omeškania krajským súdom. Takýto postup\nby zrejme nekorešpondoval s obsahom bodu 30 ktorá ukladá súdu zohľadňovať zásady ekvivalencie a\nefektivity a naviac tento začiatok ani nemôžu byť stanovený „takým spôsobom, aby prakticky znemožnili\nvýkon práv priznaných právnym poriadkom Únie alebo tento výkon nadmerne sťažili“. Je nepochybné,\nže pod pojem výkon práv priznaných právnym poriadkom únie je treba rozumieť aj výkon práva štátu\nna zabezpečenie riadneho výberu daní, prostriedkom k čomu je aj vykonávanie daňovej kontroly s\nprimeranými dôsledkami na práva daňovníka, nakladať finančnými prostriedkami nadmerného odpočtu,\nna vrátenie ktorého si uplatnil nárok.\nJe treba zvážiť, či by automatický vznik nároku na úrok z omeškania od prvého dňa po uplynutí lehoty\nv zmysle § 79 ods. 2 zákona o DPH v prípade všetkých vykonávaných daňových kontrol nemohol v\nkonečnom dôsledku viesť k zmareniu účelu a znefunkčneniu inštitútu daňovej kontroly na preverenie\noprávnenosti uplatnenia nároku na vrátenie nadmerného odpočtu. Krajský súd je povinný rešpektovať\nkritériá pre stanovenie podmienok v zmysle citovanej judikatúry, predovšetkým uznesenia vo veci\nDelphi Hungary Autóalkatrész Gyártó, C-654/13, ktoré dáva súdu návod, ako postupovať, resp. ktoré\nokolnosti treba vziať do úvahy pri stanovovaní podmienok, absentujúcich vo vnútroštátnej úprave tak,\naby výsledkom bol eurokonformný postup.\nX.\nV zmysle ustálenej judikatúry najvyššieho súdu pre posúdenie otázky dostatočnosti odôvodnenia\nnapadnutého rozsudku považoval odvolací súd za kľúčové zistenie, či spôsob, ktorým krajský súd\nodôvodnil svoje rozhodnutie, je ústavne a zákonne konformný, teda či spôsob výkladu príslušných\nzákonných ustanovení ako aj vzťahujúcej sa judikatúry SD EÚ vrátane uznesenia vydaného na základe\npredbežnej otázky predloženej súdom v prejednávanej veci , ktorým krajský súd zdôvodnil svoje\nrozhodnutie, nie je vzhľadom na zistený skutkový stav svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne a zákonne\nneudržateľný pre zjavné pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu aplikovanej právnej úpravy.\nPovinnosťou súdu, korešpondujúcou s procesným právom účastníka konania odzrkadľujúcim aj jeho\nprávo na spravodlivý súdny proces, je právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, čo je priamo vyjadrené\nv povinnosti súdu odôvodniť rozsudok spôsobom upraveným v ustanovení § 157 ods. 2 OSP (v spojení\ns § 246c ods. 1 veta prvá OSP).\nZ odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami\npri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Riadne odôvodnenie\nsúdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods.\n1 ústavy vyžaduje, aby sa súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so\n\nvšetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a\nprávne významné.\nV súdnom preskúmavacom konaní súd postupuje v súlade s ustanoveniami piatej časti druhej hlavy\nOSP a hoci správny súd nie je súdom skutkovým a teda nie je jeho povinnosťou ani úlohou zisťovať\nskutkový stav veci a sám dokazovanie zásadne nevykonáva, je jeho povinnosťou náležite sa vysporiadať\ns dôvodmi žaloby (§ 249 ods. 2 OSP), nakoľko správny súd (v danom prípade krajský súd) je obsahom\njednotlivých žalobných dôvodov viazaný. V prejednávanej veci, kde základným žalobným dôvodom bola\nnámietka neaplikovania komunitárneho práva a neodôvodnenie takéhoto postupu správneho orgánu,\nkrajský súd napadnuté rozhodnutie žalovaného zrušil bez toho, aby sa vysporiadal s povinnosťou\nuloženou mu Súdnym dvorom EÚ v rozhodnutí o prejudiciálnej otázke, obsahom ktorého mu v\nnadväznosti na žalobné dôvody bolo uložené stanoviť podmienky, za akých sa majú zaplatiť úroky\nz omeškania, po zohľadnení konkrétnych požiadaviek ako podmienok pre vytvorenie eurokonformnej\núpravy. Bolo úplne logické očakávať, že krajský súd sa priebehom, výsledkami a dôsledkami konania o\nprejudiciálnej otázke vysporiada v odôvodnení rozsudku, nakoľko sa nepochybne jednalo o skutočnosť\npodstatnú pre rozhodnutie vo veci\nKrajský súd v Košiciach v preskúmavanej veci podľa zhora uvedených ústavných článkov, zákonných\nustanovení a zásad nepostupoval. Absolútne ignoroval rozhodnutie SD EÚ ktoré poskytlo návod, akým\nspôsobom má krajský súd pri zohľadnení zásad ekvivalencie a efektivity stanoviť podmienky zaplatenia\núroku z omeškania, napriek tomu, že bol upozornený, že v rámci svojej právomoci je poverený uplatňovať\nustanovenia práva Únie, má povinnosť zabezpečiť ich plný účinok (bod 32 uznesenia SD EÚ).\nPostup krajského súdu je o to prekvapivejší, že okrem rozhodnutia SD EÚ ktoré je nepochybne\nnajzásadnejším pre jeho ďalší postup mal k dispozícii aj rozsudok Nejvyššího správního soudu ČR v\nobdobnej veci, 7Aps 3/2013 -34 zo dňa 25.9.2014 (avizoval žalobca dňa 1.6.2015, založený v súdnom\nspise na č.l. 116) z ktorého si krajský súd mohol vytvoriť predstavu o rozsahu a spôsobe argumentácie\nvyžadovanej pri rozhodovaní v prejednávanej veci.\nTýmto svojím postupom krajský súd spôsobil pochybnosť o zákonnosti a vecnej správnosti svojho\nrozhodnutia a zaťažil svoje rozhodnutie vadou, ktorá mala za následok porušenie práva žalovaného\nna spravodlivý proces (§ 157 ods. 2 posledná veta OSP v spojení s § 246c ods. 1 prvá veta OSP). V\nďalšom konaní bude povinnosťou krajského súdu predovšetkým opätovne vec prejednať, vysporiadať sa\nso všetkými relevantnými námietkami účastníkov konania v intenciách Uznesenia SD EÚ z 21.10 2015\nvo veci C - 120/15 Kovozber s.r.o. proti daňovému úradu Košice ako aj platnej judikatúry najvyššieho\na ústavného súdu a vydať rozhodnutie, ktoré bude spĺňať všetky náležitosti požadované v § 157 OSP\na ktoré bude riadne odôvodnené.\nXI.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací z uvedených dôvodov napadnutý rozsudok\nkrajského súdu podľa § 250ja ods. 2 a § 221 ods. 1 písm. f/ a h/ zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§\n221 ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP), v ktorom bude viazaný vysloveným právnym\nnázorom odvolacieho súdu.\nToto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9\nveta tretia zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov).\nPoučenie:\nProti tomuto rozhodnutiu opravný prostriedok n i e j e prípustný.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "7S/21/2012", "guid": "d636f3df-fe7b-4014-bac4-d890b7e42168:3a5b682f-5485-4eac-bc7b-516f43248793", "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}