{"guid": "6190c591-6513-4f02-b1d8-8056da38a247:1802b0a9-02d2-4c6a-bdd0-6dc2adeaa12c", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2018:6713221014.1", "spisova_znacka": "3Cdo/29/2017", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/29/2017 z 22. 3. 2018", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 22. marca 2018, sp. zn. 3Cdo/29/2017, ECLI:SK:NSSR:2018:6713221014.1", "identifikacne_cislo": "6713221014", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Emil Franciscy", "sudca_id": 499, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-emil-franciscy-499", "datum_vydania": "2018-03-22", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160", "nazov": "CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-c", "nazov": "§ 421 ods. 1 písm. c) CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-c", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-421"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-448", "nazov": "§ 448 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-448", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-448"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-421", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-448"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/1802b0a9-02d2-4c6a-bdd0-6dc2adeaa12c", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2018:6713221014.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2018:6713221014.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2018:6713221014.1/text", "citacie_n": 2, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n3Cdo/29/2017\n6713221014\n22. 03. 2018\nJUDr. Emil Franciscy\nECLI:SK:NSSR:2018:6713221014.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Emila Franciscyho a\nsudkýň JUDr. Daniely Sučanskej a JUDr. Eleny Siebenstichovej, v spore žalobcu Mgr. D. A., bývajúceho\nvo I., zastúpeného JUDr. Ľubomírom Ivanom, advokátom so sídlom vo Zvolene, Dukelských hrdinov č.\n22, proti žalovanému Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Pribinova 2, IČO:\n00151866, o neplatnosť výpovede a o náhradu mzdy, vedenom na Okresnom súde Zvolen pod sp. zn.\n15 Cpr 5/2013, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z 20. septembra\n2016 sp. zn. 13 CoPr 6/2016, takto\nrozhodol:\nDovolanie z a m i e t a.\nŽalovaný má nárok na náhradu trov dovolacieho konania.\nodôvodnenie:\n1. Žalobca sa žalobou z 11. decembra 2013 domáhal, aby súd: a/ určil, že je neplatná výpoveď z\n29. decembra 2012 (ďalej len „výpoveď“), ktorú mu dal žalovaný podľa § 46 ods. 1 písm. b/ a § 47\npísm. d/ zákona č. 400/2009 Z.z. o štátnej službe a zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len\n„zákon č. 400/2009 Z.z.“), b/ určil, že štátnozamestnanecký pomer strán sporu trvá, c/ uložil žalovanému\npovinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy od 1. novembra 2013. Na odôvodnenie žaloby uviedol, že\ndňom 1. apríla 2011 bol vymenovaný do funkcie hlavný radca - vedúci štátny zamestnanec v stálej\nštátnej službe Obvodného úradu I.. Listom z 29. októbra 2012 bol z tejto funkcie odvolaný a zároveň mu\nbola doručená výpoveď. Podľa presvedčenia žalobcu neboli v jeho prípade dané zákonné dôvody pre\nskončenie štátnozamestnaneckého pomeru. Žalovaný konal účelovo tak, aby sa vytvorilo miesto pre inú\nosobu, ktorá už predtým bola prijatá a stala sa hlavným radcom všeobecnej vnútornej správy.\n2. Žalovaný označil žalobu za nedôvodnú a podanú po uplynutí zákonnej prekluzívnej lehoty. Podľa\njeho názoru bol štátnozamestnanecký pomer so žalobcom skončený v súlade so zákonom a výpoveď\nje platná. V danom prípade nemal možnosť zaradiť žalobcu na iné vhodné pracovné miesto.\n3. Okresný súd Zvolen (v ďalšom texte aj len „súd prvej inštancie“) čiastočným rozsudkom z 13. januára\n2015 č.k. 15 Cpr 5/2013-218 určil, že výpoveď je neplatná; konanie o určenie, že štátnozamestnanecký\npomer žalobcu u žalovaného trvá, zastavil. Vychádzajúc z výsledkov vykonaného dokazovania mal\npreukázané, že žalobca sa dôvodne domáhal určenia neplatnosti výpovede, lebo žalovaný pred daním\nvýpovede nesplnil svoju ponukovú povinnosť vyplývajúcu z § 47 písm. d/ zákona č. 400/2009 Z.z.\nZastavujúci výrok odôvodnil tým, že žalobca vzal žalobu späť v časti o určenie, že štátnozamestnanecký\npomer strán sporu trvá [§ 96 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“)].\n\n4. Na odvolanie žalovaného Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej aj len „odvolací súd“) uznesením z 5.\noktóbra 2015 sp. zn. 12 CoPr 3/2015 napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil vo výroku, ktorým\nurčil, že výpoveď je neplatná; vec v rozsahu zrušenia vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.\nPodľa právneho názoru odvolacieho súdu, na podporu ktorého poukázal na rozhodnutie Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a\nrozhodnutí súdov Slovenskej republiky ako judikát R 119/1999, podal žalobca žalobu po uplynutí lehoty\nurčenej v § 77 Zákonníka práce (poznámka dovolacieho súdu: k tomu viď § 120 zákona č. 400/2009 Z.z.).\nNa začiatok a plynutie tejto lehoty nemala žiadny vplyv tá skutočnosť, že žalobca bol od 14. decembra\n2012 do 31. októbra 2013 práceneschopný (t.j. bol v ochrannej dobe).\n5. Okresný súd Zvolen rozsudkom zo 14. januára 2016 č. k. 15 Cpr 5/2013-277 žalobu v celom rozsahu\nzamietol. Vzhľadom na právny názor odvolacieho súdu, ktorým bol viazaný (§ 226 O.s.p.), vychádzal z\ntoho, že žaloba bola podaná po uplynutí prekluzívnej lehoty (§ 77 Zákonníka práce).\n6. Tento rozsudok napadol žalobca odvolaním, v ktorom zdôraznil, že po doručení výpovede sa stal\npráceneschopným. Štátnozamestnanecký pomer preto nemohol uplynúť posledným dňom výpovednej\ndoby, ale posledným dňom ochrannej doby, to znamená 31. októbrom 2013. Žaloba podaná na súde\n11. decembra 2013 bola teda podaná pred uplynutím dvojmesačnej prekluzívnej lehoty stanovenej v §\n77 Zákonníka práce.\n7. Žalovaný sa vo vyjadrení k odvolaniu stotožnil s rozsudkom súdu prvej inštancie.\n8. Rozsudkom z 20. septembra 2016 sp. zn. 13 CoPr 6/2016 Krajský súd v Banskej Bystrici napadnutý\nrozsudok potvrdil ako vecne správny [§ 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“)].\nV odôvodnení uviedol, že nezistil žiadne okolnosti, ktoré by spochybňovali správnosť rozsudku súdu\nprvej inštancie. Poznamenal, že rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 7 MCdo 1/2010, na ktoré\nosobitne poukazoval žalobca, interpretuje § 64 ods. 2 Zákonníka práce, a to tak, že toto ustanovenie\nchráni zamestnancov, ktorým bola daná výpoveď ešte pred začiatkom ochrannej doby. V zmysle tohto\nustanovenia sa výpovedná doba predlžuje o ochrannú dobu; ak by ochranná doba uplynula skôr ako\nvýpovedná doba, pracovný pomer by sa skončil uplynutím výpovednej doby. Na druhej strane ale judikát\nR 119/1999 kladie dôraz na to, že pre plynutie prekluzívnej lehoty je podstatný rozväzovací prejav (viď\nslová „v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa pracovný pomer mal skončiť týmto rozviazaním“). Podľa\nnázoru odvolacieho súdu, stotožňujúceho sa s týmto judikátom, práceneschopnosť zamestnanca, ktorá\nniekedy trvá aj podstatne dlhšiu dobu, nemôže ovplyvňovať lehotu, po ktorú sa môže zamestnanec\ndomáhať na súde určenia neplatnosti výpovede. Z ustanovenia § 77 Zákonníka práce vyplýva, že\nneplatnosť skončenia pracovného pomeru na súde možno uplatniť v lehote dvoch mesiacov odo dňa,\nkeď sa mal pracovný pomer skončiť; začiatok plynutia tejto lehoty viaže Zákonník práce na moment,\nkedy mal pracovný pomer skončiť. Žalovaný dal výpoveď žalobcovi 29. októbra 2012, preto výpovedná\ndoba začala plynúť 1. novembra 2012. Skutočnosť, že žalobca sa počas plynutia výpovednej doby stal\ndočasne práceneschopným (od 14. decembra 2012 do 31. októbra 2013), je z hľadiska § 77 Zákonníka\npráce irelevantná. Práceneschopnosť zamestnanca nepredlžuje lehotu uvedenú v § 77 Zákonníka práce\na jej plynutie ani nijako neovplyvňuje. Žaloba bola podaná na súde 11. decembra 2013, teda po uplynutí\ntejto prekluzívnej lehoty.\n9. Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca dovolanie, prípustnosť ktorého\nvyvodzoval z § 421 ods. 1 písm. c/ CSP tvrdiac, že napadnuté rozhodnutie spočíva na vyriešení\nprávnej otázky, ktorá je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Za relevantnú v zmysle tohto\nustanovenia žalobca označil otázku (u)plynutia prekluzívnej lehoty na podanie žaloby o určenie\nneplatnosti skončenia pracovného pomeru vtedy, keď sa zamestnanec počas plynutia výpovednej doby\nstane práceneschopným. Rozdielnosť riešenia danej otázky dovolacím súdov vyvodzoval z odlišnosti\nprávnych záverov, na ktorých spočíva judikát R 119/1999 a rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 7 MCdo\n1/2010. Uviedol, že k skončeniu jeho štátnozamestnaneckého pomeru došlo až uplynutím posledného\ndňa ochrannej doby a až od tohto dňa mu plynula dvojmesačná prekluzívna lehota v zmysle § 77\nZákonníka práce. To znamená, že žaloba bola v danom prípade podaná včas. Žiadal preto, aby dovolací\nsúd napadnutý rozsudok, ktorý spočíva na nesprávnom právnom posúdení sporu, buď zrušil a vec vrátil\nodvolaciemu súdu na ďalšie konanie, alebo zmenil tak, že zruší rozsudok súdu prvej inštancie a vec\nvráti tomuto súdu na ďalšie konanie.\n\n10. Žalovaný vo vyjadrení k dovolaniu uviedol, že v danom prípade „nie sú dané zákonné dôvody\npre podanie dovolania“. Rozhodnutia súdov oboch inštancií sú založené na správnych skutkových\na právnych záveroch, ktoré sú aj náležite odôvodnené. Pokiaľ žalobca poukazuje na rozhodnutie\nnajvyššieho súdu sp. zn. 7 MCdo 1/2010, je potrebné si uvedomiť, že sa týkalo primárne interpretácie\n§ 64 ods. 2 Zákonníka práce, teda nie toho, čo bolo určujúce pre rozhodnutie v danom prípade, teda\naplikácie a interpretácie § 77 Zákonníka práce. Žiadal preto dovolanie zamietnuť.\n11. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala za účinnosti CSP v\nstanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v\nktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), skúmal bez nariadenia pojednávania (§ 443\nCSP), či sú dané procesné predpoklady pre uskutočnenie meritórneho dovolacieho prieskumu; dospel\nk záveru, že dovolanie je prípustné, nie však dôvodné.\n12. Aj za účinnosti CSP treba dovolanie považovať za mimoriadny opravný prostriedok, ktorý má v\nsystéme opravných prostriedkov civilného sporového konania osobitné postavenie. Dovolanie naďalej\nnie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nesmie byť vnímaný ako tretia inštancia, v rámci konania ktorej\nby bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu [viď napríklad rozhodnutia sp. zn.\n1 Cdo 113/2012, 2 Cdo 132/2013, 3 Cdo 18/2013, 4 Cdo 280/2013, 5 Cdo 275/2013, 6 Cdo 107/2012\na 7 Cdo 92/2012 (poznámka dovolacieho súdu: pokiaľ sa v ďalšom texte odkazuje v zátvorke na „Cdo“,\nide o odkaz na rozhodnutie najvyššieho súdu príslušnej spisovej značky)].\n13. Naznačenej mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti. V zmysle\n§ 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To\nznamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu odvolacieho\nsúdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho\nsúdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a 421 CSP.\n14. Žalobca vyvodzuje prípustnosť svojho dovolania z § 421 ods. 1 písm. c/ CSP, podľa ktorého je\ndovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie\nsúdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá je\ndovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.\n15. Otázkou relevantnou z hľadiska § 421 ods. 1 CSP môže byť len otázka právna (nie skutková\notázka). Zo zákonodarcom zvolenej formulácie tohto ustanovenia vyplýva, že môže ísť tak o otázku\nhmotnoprávnu (ktorá sa odvíja od interpretácie napríklad Občianskeho zákonníka, Obchodného\nzákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine), ako aj o otázku procesnoprávnu (ktorej riešenie záviselo\nna aplikácii a interpretácii procesných ustanovení). V prípade dovolania podaného v zmysle tohto\nustanovenia je (procesnou) povinnosťou dovolateľa vysvetliť v dovolaní, o ktorú z možností uvedených\nv ustanoveniach § 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP ide, teda z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania\n(porovnaj napríklad 1 Cdo 126/2017, 1 Cdo 206/2017, 2 Cdo 203/2016, 3 Cdo 235/2016, 3 Cdo\n132/2017, 4 Cdo 14/2017, 4 Cdo 207/2017, 7 Cdo 20/2017, 8 Cdo 78/2017, 8 Cdo 221/2017).\n16. Dovolateľ v danom prípade za otázku relevantnú z hľadiska ustanovenia § 421 ods. 1 písm. c/\nCSP označil otázku, kedy začína plynúť dvojmesačná prekluzívna lehota na uplatnenie neplatnosti\nvýpovede danej zamestnancovi zo štátnozamestnaneckého pomeru (§ 77 Zákonníka práce) v prípade,\nna ktorý sa vzťahuje ustanovenie § 64 Zákonníka práce, t.j. v prípade ak je zamestnancovi daná\nvýpoveď pred začiatkom ochrannej doby tak, že by výpovedná doba mala uplynúť v ochrannej dobe.\nPodľa názoru dovolacieho súdu žalobca takto v dovolaní riadne vymedzil právnu otázku spôsobom,\nktorý zodpovedá § 421 ods. 1 písm. c/ CSP; zároveň náležite konkretizoval rozhodnutia dovolacieho\nsúdu, z ktorých vyvodzuje rozdielnosť rozhodovania senátov dovolacieho súdu. V dovolacom konaní\nbolo preto potrebné pristúpiť k posúdeniu, či dovolateľom označené rozhodnutia predstavujú „rozdielne\nrozhodovanie“ dovolacieho súdu v zmysle uvedeného ustanovenia.\n17. V konaní sp. zn. 5 Cdo 31/1997 najvyššieho súdu (poznámka dovolacieho súdu: v ASPI je\nnesprávne uvedená sp. zn. 5 Cdo 31/1998) išlo o prípad, v ktorom dovolateľ (zamestnanec) vytýkal\nodvolaciemu súdu, že nezohľadnil to, že počas výpovednej doby ochorel, bol práceneschopný a\ntáto skutočnosť mala podstatný vplyv na plynutie dvojmesačnej prekluzívnej lehoty, v ktorej mohol\nuplatniť neplatnosť rozviazania pracovného pomeru na súde v zmysle § 64 Zákonníka práce [poznámka\n\ndovolacieho súdu: v tomto bode rozsudku dovolacieho súdu (sp. zn. 3 Cdo 29/2017) sa Zákonníkom\npráce rozumie Zákonník práce č. 65/1965 Zb.], Rozhodnutie najvyššieho súdu vydané v predmetnom\nkonaní bolo publikované ako judikát R 119/1999, právna veta ktorého znie: „Počiatok a plynutie lehoty\nna uplatnenie práva na určenie neplatnosti rozviazania pracovného pomeru podľa § 64 Zákonníka\npráce nemôže ovplyvniť ani prípadná práceneschopnosť zamestnanca“. Najvyšší súd na odôvodnenie\ntohto rozhodnutia uviedol, že súd prihliada na plynutie lehoty podľa § 64 Zákonníka práce ex offo.\nNezachovanie tejto prekluzívnej lehoty súd zohľadní iba v prípade, ak by išlo o osobu s duševnou\nporuchou, odôvodňujúcou zbavenie spôsobilosti na právne úkony a ak tejto osobe nebol určený\nopatrovník. Iné prípady, teda ani práceneschopnosť, túto lehotu nepredlžujú. Najvyšší súd k tomu dodal,\nže aj z citácie ustanovenia § 64 Zákonníka práce vyplýva, že pre plynutie tejto lehoty je podstatný\nrozväzovací prejav, čo treba vyvodiť zo slov „v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa pracovný\npomer mal skončiť týmto rozviazaním“. Uzavrel, že prípadná práceneschopnosť zamestnanca, ktorá\nniekedy trvá aj podstatne dlhšiu dobu, nemôže ovplyvňovať lehotu na uplatnenie prípadnej neplatnosti\nrozviazania pracovného pomeru.\n17.1. Najvyšší súd pre účely daného dovolacieho konania (sp. zn. 3 Cdo 29/2017) pripomína, že v\nzmysle § 48 ods. 2 Zákonníka práce platilo, že ak zamestnancovi bola daná výpoveď pred začiatkom\nochrannej doby tak, že by výpovedná doba mala uplynúť v tejto dobe, ochranná doba sa do výpovednej\ndoby nezapočítava; pracovný pomer sa skončí len uplynutím zvyšnej časti výpovednej doby po skončení\nochrannej doby, okrem ak zamestnanec vyhlási, že na predĺžení pracovného pomeru netrvá.\n17.2. Rovnako najvyšší súd pre účely tohto dovolacieho konania pripomína, že v zmysle § 64 Zákonníka\npráce platilo, že neplatnosť rozviazania pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým zrušením, zrušením\nv skúšobnej dobe alebo dohodou môže tak zamestnávateľ, ako aj zamestnanec uplatniť na súde\nnajneskôr v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa pracovný pomer mal skončiť týmto rozviazaním.\n18. V spore, ktorý bol vedený na najvyššom súde pod sp. zn. 7 MCdo 1/2010, išlo o prípad, v\nktorom zamestnávateľ dal výpoveď zamestnancovi počas práceneschopnosti zamestnanca. Najvyšší\nsúd v rozhodnutí vydanom v predmetnom konaní uviedol, že pre posúdenie, či zamestnanec uplatnil\nneplatnosť skončenia pracovného pomeru na súde v lehote stanovenej v § 77 Zákonníka práce <https://\nwww.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/311/>, treba vyriešiť otázku, v ktorý deň mal pracovný\npomer skončiť a od tohto dňa odvodzovať plynutie prekluzívnej lehoty v zmysle tohto ustanovenia.\nPri riešení tejto otázky dovolací súd poukázal na § 64 ods. 2 Zákonníka práce a konštatoval, že\ntoto ustanovenie chráni zamestnanca (ktorému bola daná výpoveď pred začiatkom ochrannej doby)\npredĺžením výpovednej doby o ochrannú dobu; ak by ochranná doba uplynula skôr ako výpovedná doba,\npracovný pomer by sa skončil uplynutím výpovednej doby. Vzhľadom na to, že § 64 ods. 1 Zákonníka\npráce vylučuje, aby zamestnancovi bola daná výpoveď v ochrannej dobe, tento zákonník ani neupravuje\nplynutie výpovednej doby pri výpovedi danej v ochrannej dobe. Pokiaľ ale zamestnávateľ predsa len dá\nzamestnancovi výpoveď v tzv. ochrannej dobe, ochrana poskytovaná zamestnancovi musí zahŕňať aj\nochranu z hľadiska plynutia výpovednej doby v zmysle § 64 ods. 2 Zákonníka práce. Priečiaci sa dobrým\nmravom by preto bol výklad, podľa ktorého ustanovenie o predĺžení výpovednej doby o ochrannú dobu\nchráni len toho zamestnanca, ktorému bola daná výpoveď pred jej začiatkom. Pokiaľ teda zamestnávateľ\ndá zamestnancovi výpoveď v ochrannej dobe, ktorá neskončila skôr, ako mala skončiť výpovedná doba,\npracovný pomer končí uplynutím posledného dňa ochrannej doby. Najvyšší súd v uvedenom rozhodnutí\nnesúhlasil s názorom generálneho prokurátora Slovenskej republiky, podľa ktorého začiatok a plynutie\nlehoty na uplatnenie práva na určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru na súde nemôže\novplyvniť ani prípadná práceneschopnosť zamestnanca (R 119/1999).\n18.1. Pre účely tohto dovolacieho konania (sp. zn. 3 Cdo 29/2017) najvyšší súd uvádza, že v zmysle\n§ 64 ods. 2 Zákonníka práce platí, že ak je zamestnancovi daná výpoveď pred začiatkom ochrannej\ndoby tak, že by výpovedná doba mala uplynúť v ochrannej dobe, pracovný pomer sa skončí uplynutím\nposledného dňa ochrannej doby okrem prípadov, keď zamestnanec oznámi, že na predĺžení pracovného\npomeru netrvá.\n18.2. Rovnako pre účely daného dovolacieho konania najvyšší súd uvádza, že podľa § 77 Zákonníka\npráce neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým skončením, skončením v\nskúšobnej dobe alebo dohodou môže zamestnanec, ako aj zamestnávateľ uplatniť na súde najneskôr\nv lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť.\n19. Odhliadnuc od skutkových odlišností prípadov uvedených v bodoch 17. a 18. tohto rozsudku\ndovolacieho súdu a toho, že judikát R 119/1999 sa týka primárne prekluzívnej lehoty, v ktorej sa\nzamestnanec môže domáhať na súde určenia jemu danej výpovede, zatiaľ čo ťažisko rozhodnutia\n\nnajvyššieho súdu sp. zn. 7 MCdo 1/2010 spočíva v otázke plynutia výpovednej doby, predsa len majú\ntieto prípady spoločné to, že v nich bola, avšak rozdielne, vyriešená otázka vplyvu práceneschopnosti\nzamestnanca, ktorému bola daná výpoveď, na začiatok a plynutie lehoty, v ktorej sa mohol na súde\ndomáhať určenia neplatnosti tohto zrušovacieho prejavu zamestnávateľa. Kým v prvom prípade (bod\n17.) najvyšší súd v publikovanom rozhodnutí dospel k záveru, že začiatok a plynutie lehoty na\nuplatnenie práva na určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru nemôže ovplyvniť ani prípadná\npráceneschopnosť zamestnanca, v druhom prípade (bod 18.) dospel najvyšší súd v nepublikovanom\nrozhodnutí k opačnému záveru. Je preto zrejmé, že dovolanie žalobcu je z hľadiska ustanovenia § 421\nods. 1 písm. c/ CSP prípustné. Po prijatí tohto záveru pristúpil najvyšší súd k posúdeniu, či je dovolanie\ndôvodné (t.j. či spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci).\n20. V zmysle § 432 ods. 1 CSP možno dovolanie prípustné podľa § 421 CSP odôvodniť iba tým, že\nrozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ\nuvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto\nprávneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).\n21. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a\nna zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou\naplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý)\nprávny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak\nzo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Dovolanie žalobcu je odôvodnené\nspôsobom, ktorý zodpovedá § 432 CSP.\n22. Podľa právneho názoru vec preskúmavajúceho senátu najvyššieho súdu spočíva dovolaním\nnapadnutý rozsudok na správnom právnom posúdení veci. K dôvodom vedúcim k tomuto záveru\ndovolací súd uvádza nasledovné:\n23. I keď v prípadoch uvedených v bodoch 17. a 18. tohto rozsudku nebola opodstatnenosť v nich\npodaných dovolaní posudzovaná na báze toho istého zákona, treba mať na zreteli totožnosť účelu\nprávnej úpravy predmetnej prekluzívnej lehoty, ktorý sledovalo ustanovenie § 64 Zákonníka práce\nč. 65/1965 Zb. a ktorý sleduje ustanovenie § 77 Zákonníka práce č. 311/2001 Z.z. Formulačné\nodlišnosti právnej úpravy tejto lehoty, v ktorej môže zamestnanec uplatniť na súde neplatnosť skončenia\npracovného pomeru, na tom nič nemenia.\n24. Zásada právnej istoty, ktorá úzko súvisí s požiadavkou stability práva, sa uplatňuje aj vo\nvzťahoch medzi zamestnancom a zamestnávateľom. Naplnenie tejto požiadavky sleduje tiež právna\núprava obsiahnutá v § 77 Zákonníka práce. Dvojmesačná lehota uvedená v tomto ustanovení patrí\nmedzi prekluzívne lehoty. Základným účelom inštitútu preklúzie je pôsobiť na subjekty právnych\nvzťahov, aby v primeraných lehotách uplatňovali svoje práva (nároky) a zároveň aj zabrániť tomu,\naby ani jedna strana týchto vzťahov nebola vystavená právnej neistote po časovo neprimeranú\ndobu. Preklúzia znamená zánik práva neuplatnením v zákonom stanovenom čase, ktorý nastáva\nlen v zákonom stanovených prípadoch. Ustanovenie § 36 Zákonníka práce <http://www.epi.sk/form/\ngoto.ashx?t=27&p=2651326-2651326&f=2> (k tomu viď § 120 zákona č. 400/2009 Z.z.), ktoré zaraďuje\nlehotu uvedenú v § 77 Zákonníka práce k tam uvedeným prekluzívnym lehotám, obsahuje taxatívny\nvýpočet tých právnych vzťahov, pri ktorých zákonodarca dáva prednosť záujmu na stabilite vzťahov\nzamestnanca a zamestnávateľa pred neistotou, s ktorou je spojené spochybnenie podmienok zániku\ntýchto vzťahov. Účelom stanovenia prekluzívnej lehoty - aj v prípade § 77 Zákonníka práce - je teda\nto, aby sa čo najrýchlejšie odstránila neistota právneho vzťahu zamestnanca a zamestnávateľa a čo\nnajskôr nastolila právna istota.\n25. Skutočnosť, že sa zamestnanec nachádza v ochrannej dobe, môže mať právne následky len z\nhľadiska výpovednej doby (§ 64 ods. 2 Zákonníka práce), nie však z hľadiska prekluzívnej lehoty v\nzmysle § 77 Zákonníka práce. Účelom právnej úpravy ochrannej doby je chrániť zamestnanca pred\nnepriaznivými dopadmi určitých okolností a situácií, v ktorých sa nachádza (napríklad vtedy, keď je\nuznaný dočasne za práceneschopného pre ním nevyvolanú chorobu alebo úraz, keď je uvoľnený na\nvýkon dobrovoľnej vojenskej prípravy, resp. keď je zamestnankyňa na materskej dovolenke). Účelom\nochrannej doby rozhodne nie je vytvoriť zamestnancovi širší časový priestor na podanie žaloby o určenie\nneplatnosti skončenia pracovného pomeru.\n\n26. Vec prejednávajúci senát najvyššieho súdu, vychádzajúc z podstaty a účelu stanovenia lehoty\nuvedenej v § 77 Zákonníka práce, zastáva názor zhodný s právnymi závermi vyjadrenými v rozhodnutí\nsp. zn. 5 Cdo 31/1997 (R 119/1999). Podľa jeho presvedčenia je naďalej (aj za účinnosti Zákonníka práce\nč. 311/2001 Z.z.) opodstatnený právny názor, podľa ktorého začiatok a plynutie lehoty na uplatnenie\npráva na určenie neplatnosti výpovede podľa § 77 Zákonníka práce nemôže ovplyvniť ani prípadná\npráceneschopnosť zamestnanca. Aj z doslovného znenia § 77 Zákonníka práce je zrejmé, že pre\nplynutie prekluzívnej lehoty uvedenej v tomto ustanovení je podstatný prejav smerujúci k skončeniu\npracovného pomeru, čo vyplýva zo slovného spojenia „v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa mal\npracovný pomer skončiť“. Za „deň, keď sa mal pracovný pomer skončiť“ tu treba považovať posledný\ndeň výpovednej doby nepredĺženej o ochrannú dobu. Princíp právnej istoty a požiadavka stability práva\ntu opodstatňuje záver, podľa ktorého práceneschopnosť zamestnanca, ktorá (podobne ako iné situácie,\nv ktorých je zamestnanec v ochrannej dobe) môže trvať aj podstatne dlhšiu dobu, neovplyvňuje lehotu\nna uplatnenie neplatnosti výpovede danej zamestnancovi z pracovného alebo štátnozamestnaneckého\npomeru.\n27. V danom prípade bola žalobcovi daná výpoveď 29. októbra 2012. Výpovedná doba (§ 48 ods. 1 a 2\nzákona č. 400/2009 Z.z.) začala plynúť 1. novembra 2012. Pokiaľ by sa žalobca počas jej plynutia nestal\ndočasne práceneschopným (od 14. decembra 2012 do 31. októbra 2013), uplynula by výpovedná doba\n31. decembrom 2012. V zmysle § 120 zákona č. 400/2009 Z.z. v spojení s § 77 Zákonníka práce začala\ndvojmesačná prekluzívna lehota, v ktorej sa žalobca mohol domôcť určenia neplatnosti skončenia jeho\npomeru štátneho zamestnanca, plynúť 1. januára 2013 a uplynula 28. februára 2013. Skutočnosť, že\nžalobca sa počas plynutia výpovednej doby stal dočasne práceneschopným bola z hľadiska plynutia\nuvedenej prekluzívnej lehoty irelevantná; jeho práceneschopnosť túto lehotu nepredĺžila ani nijako\nneovplyvnila. Žalobca podal žalobu na súde 11. decembra 2013, teda po uplynutí tejto prekluzívnej\nlehoty.\n28. Trojčlenný dovolací senát 3 C najvyššieho súdu v danom prípade svojimi právnymi náhľadmi a\nprávnymi závermi „nevolí zmenu“ (stotožňuje sa s podstatou, zmyslom a závermi judikátu R 119/1999),\npreto vec nepostupuje veľkému senátu. Vychádza pri tom z právnych záverov vyjadrených v judikáte\nR 17/2017, v zmysle ktorého ustanovenie § 48 CSP dopadá na prípady, v ktorých trojčlenný senát\nnajvyššieho súdu dospeje k záveru, že je dôvod na odklon od rozhodnutia uverejneného v Zbierke\nstanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky, alebo na zmenu právneho názoru\nvyjadreného v skoršom rozhodnutí trojčlenného senátu najvyššieho súdu, alebo na odklon od právneho\nnázoru vyjadreného v rozhodnutí veľkého senátu; pokiaľ ale trojčlenný senát dospeje k záveru, že\ntieto dôvody (na zmenu, resp. odklonenie sa od judikátu) nie sú dané, vec nepostúpi veľkému senátu\nnajvyššieho súdu.\n29. Z dôvodov vyššie uvedených dospel dovolací súd k záveru, že dovolanie žalobcu neopodstatnene\nsmeruje proti takému rozsudku odvolacieho súdu, ktorý nespočíva v nesprávnom právnom posúdení\nveci. Najvyšší súd preto jeho nedôvodné dovolanie zamietol podľa § 448 CSP.\n30. Žalovaný bol v dovolacom konaní v plnom rozsahu úspešný (§ 255 ods. 1 CSP) a vznikol mu nárok\nna náhradu trov konania. O nároku na náhradu trov rozhodol najvyšší súd podľa ustanovení § 453 ods.\n1 a § 262 ods. 1 CSP. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti\nrozhodnutia dovolacieho súdu samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).\n31. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "13CoPr/6/2016", "guid": null, "vztah": "zamietnute"}]}, "cituje": [{"guid": "6b775fa0-528d-40a8-96bd-e32e4c29448d:76de5af9-8bf0-42f5-b62a-774e4a76c78e", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2017:5114236464.1", "spisova_znacka": "8Cdo/78/2017", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Cdo/78/2017 z 14. 6. 2017", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2017-06-14", "citacie_n": 396, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2017:5114236464.1"}, {"guid": "8d216c85-2181-43dc-8b9b-0dd9f91eae15:72f45f54-efe0-4ba7-a219-c21ed255c816", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2017:1111244860.1", "spisova_znacka": "7Cdo/20/2017", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/20/2017 z 7. 6. 2017", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2017-06-07", "citacie_n": 226, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2017:1111244860.1"}, {"guid": "833291c6-f34b-4f3c-8c6f-76a894e22e19:5ef2f425-d9d2-48fb-a81f-ca9ba1cf9483", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2011:8808201886.1", "spisova_znacka": "7MCdo/1/2010", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7MCdo/1/2010 z 12. 12. 2011", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2011-12-12", "citacie_n": 13, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2011:8808201886.1"}, {"guid": "2cfe0d97-91ce-4556-918d-f93a9ecd703b:46537c54-1b68-4edf-8e4c-56e43b754968", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2015:8114213395.1", "spisova_znacka": "12CoPr/3/2015", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 12CoPr/3/2015 z 21. 10. 2015", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2015-10-21", "citacie_n": 4, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2015:8114213395.1"}], "citovane_v": []}