{"guid": "974343a4-3c74-4d39-9569-f07225f42bf5:963e15f5-9f0c-4827-ab81-f301164908d8", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2018:6713209683.1", "spisova_znacka": "7Cdo/66/2017", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/66/2017 z 12. 12. 2018", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 12. decembra 2018, sp. zn. 7Cdo/66/2017, ECLI:SK:NSSR:2018:6713209683.1", "identifikacne_cislo": "6713209683", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "Mgr. Dušan Čimo", "datum_vydania": "2018-12-12", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Neplatnosť skončenia pracovného pomeru"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-63.odsek-1.pismeno-b", "nazov": "§ 63 ods. 1 písm. b) ZP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-63.odsek-1.pismeno-b", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/311-2001/paragraf-63"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-419", "nazov": "§ 419 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-419", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-419"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-263.odsek-1", "nazov": "§ 263 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-263.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-263"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-77", "nazov": "§ 77 ZP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-77", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/311-2001/paragraf-77"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "nazov": "§ 420 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-420"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-b", "nazov": "§ 421 ods. 1 písm. b) CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-b", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-421"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-438.odsek-1", "nazov": "§ 438 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-438.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-438"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-c", "nazov": "§ 421 ods. 1 písm. c) CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-c", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-421"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-262.odsek-2", "nazov": "§ 262 ods. 2 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-262.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-262"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-a", "nazov": "§ 421 ods. 1 písm. a) CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-a", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-421"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-255.odsek-1", "nazov": "§ 255 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-255.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-255"}, {"iri": "/SK/ZZ/1965/65/#paragraf-64", "nazov": "§ 64 zákona č. 65/1965 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1965/65/#paragraf-64", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/65-1965/paragraf-64"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421", "nazov": "§ 421 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-421"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-1", "nazov": "§ 387 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-387"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "nazov": "§ 447 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-447"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-2", "nazov": "§ 387 ods. 2 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-387"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "nazov": "§ 447 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-447"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2001/311#paragraf-63", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-419", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-263", "/SK/ZZ/2001/311#paragraf-77", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-420", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-421", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-438", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-262", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-255", "/SK/ZZ/1965/65#paragraf-64", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-387", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-447"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/963e15f5-9f0c-4827-ab81-f301164908d8", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2018:6713209683.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2018:6713209683.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2018:6713209683.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n7Cdo/66/2017\n6713209683\n12. 12. 2018\nMgr. Dušan Čimo\nECLI:SK:NSSR:2018:6713209683.1\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne Ľ. O., trvale bytom v E. XXX, zastúpenej Mgr.\nKristínou Babiakovou, advokátkou v Pezinku, Holubyho 37, proti žalovanému Národnému lesníckemu\ncentru, príspevkovej organizácii štátu, so sídlom vo Zvolene, T. G. Masaryka 22, zastúpenému\nsplnomocnenkyňou Ulianko & partners, s.r.o., so sídlom vo Zvolene, Nám. SNP 37, v menej ktorej koná\nako konateľ advokát JUDr. Radoslav Ulianko, o neplatnosť výpovede a iné, vedenom na Okresnom\nsúde Zvolen pod sp. zn. 15Cpr/2/2013, o dovolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Banskej\nBystrici z 26. októbra 2016 sp. zn. 17CoPr/4/2015, takto\nrozhodol:\nDovolanie o d m i e t a .\nŽalované je povinné zaplatiť žalobkyni náhradu trov dovolacieho konania vo výške určenej súdom prvej\ninštancie.\nodôvodnenie:\n1. Žalobkyňa sa žalobou z 28. mája 2013, Okresnému súdu Zvolen (ďalej tiež len „súd prvej inštancie“)\npodanou deň nato domáhala, aby súd určil neplatnosť výpovede z pracovného pomeru, danej jej\nžalovaným podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zák. práce (zákona č. 311/2001 Z. z. v znení neskorších\nzmien a doplnení) 30. januára 2012 (inak písomnosti žalovaného datovanej 12. januára 2012, ďalej\ntiež len „výpoveď“) a žalovanému uložil zaplatiť žalobkyni náhradu mzdy. V žalobe o. i. uviedla, že\nza stavu rozhodnutia o organizačnej zmene na strane zamestnávateľa je síce výber nadbytočného\nzamestnanca na zamestnávateľovi, ak však žalované aj po vykonaní organizačnej zmeny ponechalo\nvo svojej organizačnej štruktúre útvar vnútornej kontroly a s výnimkou žalobkyne nemalo žiadnu inú\nodborne spôsobilú osobu na výkon kontroly, nemohlo rozhodnúť o nadbytočnosti tejto zamestnankyne.\nNebol tu ani stav nemožnosti ďalšieho zamestnávania žalobkyne daný ďalšou nepotrebnosťou ňou\nvykonávaných prác pre žalované, keď žalované potvrdilo presný opak rozhodnutím o neskoršom\nzaškolení ďalších dvoch zamestnankýň (v záujme nadobudnutia nimi odbornej spôsobilosti na výkon\npráce skôr vykonávanej žalobkyňou).Okrem nenaplnenia použitého výpovedného dôvodu žalované\nk výpovedi pristúpilo navzdory existencii nesúhlasného stanoviska závodného výboru príslušného\nodborového zväzu (žalobkyňa bola členkou takéhoto odborového orgánu) a tým výpoveď zaťažilo ďalším\ndôvodom neplatnosti, pričom z ďalších skutočností je namieste usudzovať aj na porušenie žalovaným\nzásady rovnakého zaobchádzania a šikanózny výkon práva, nakoľko k výpovedi v tomto prípade došlo\npre riadne a poctivé plnenie pracovných úloh žalobkyne, dbanie ňou na účelné a hospodárne nakladanie\ns verejnými prostriedkami a zjavne i pre upozorňovanie ňou na nedostatky a potrebu vyvodenia\nzodpovednosti.\n2. Žalované navrhlo žalobu zamietnuť, majúc za to, že pracovný pomer so žalobkyňou bol skončený\nv súlade so zákonom a výpoveď je platná. Namietalo tiež podanie žaloby až po uplynutí zákonom\nustanovenej prekluzívnej lehoty podľa § 77 Zák. práce.\n\n3. Súd prvej inštancie čiastočným rozsudkom z 30. januára 2015 č. k. 15 Cpr 2/2013-514 určil,\nže výpoveď je neplatná. Žalobu považoval za dôvodnú a obranu žalovaného vrátane námietky\noneskorenosti žaloby naopak za nedôvodnú. K podaniu žaloby podľa súdu prvej inštancie prišlo\nv rámci dvojmesačnej prekluzívnej lehoty podľa § 77 Zák. práce, pretože v priebehu výpovednej\ndoby bola žalobkyňa uznaná za práceneschopnú, takáto práceneschopnosť trvala do 30. marca\n2013, rovnakým dňom malo dôjsť aj ku skončeniu pracovného pomeru, žaloba bola podaná\n29. mája 2013 a lehota na uplatnenie nárokov z neplatného rozviazania pracovného pomeru\nuplynula až 31. deň rovnakého mesiaca i roka. Nesporným síce bolo rozhodnutie žalovaného\n(ako zamestnávateľa) o organizačných zmenách, nebola ale splnená podmienka nadbytočnosti\nžalobkyne (jedinej zamestnankyne vykonávajúcej u žalovaného v rozhodnom čase vnútornú kontrolu\na disponujúcej na toto i potrebnou kvalifikáciou) a takto ani príčinná súvislosť medzi vykonanými\norganizačnými zmenami a nadbytočnosťou. Žalobkyni bolo treba dať za pravdu i v tom, že výpoveď bola\nneplatná aj pre nesúhlas zástupcov zamestnancov s takýmto krokom zamestnávateľa, ak od žalovaného\nšlo spravodlivo požadovať ďalšie zamestnávanie žalobkyne pre nutnosť zabezpečenia kvalifikovanej\nkontroly nakladania s finančnými prostriedkami v organizácii napojenej na štátny rozpočet, argumentoval\ntiež súd prvej inštancie, opakovane sa pozastavujúc nad objektívnou nepochopiteľnosťou počínania\nžalovaného v tomto prípade.\n4. Na odvolanie žalovaného Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej tiež len „odvolací súd“ a spolu so\nsúdom prvej inštancie tiež len „nižšie súdy“) rozsudkom z 26. októbra 2016 sp. zn. 17CoPr/4/2015\nrozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku (zákona č. 160/2015\nZ. z. v znení zákonov č. 87/2017 Z. z. a č. 350/2018 Z. z., ďalej tiež len „C. s. p.“) potvrdil a žalobkyni\npriznal proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu; stotožňujúc sa\naj s právnymi názormi súdu prvej inštancie o včasnosti žaloby, o neplatnosti výpovede pre odmietnutie\nsúhlasu zástupcov zamestnancov s výpoveďou a o možnosti od žalovaného spravodlivo požadovať\nďalšie zamestnávanie žalobkyne (poukaz na § 387 ods. 2 C. s. p.). Nesúhlasil s názorom žalovaného,\npodľa ktorého práceneschopnosť žalobkyne nemá vplyv na začiatok plynutia zákonnej dvojmesačnej\nprekluzívnej lehoty podľa § 77 Zák. práce. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej\ntiež len „najvyšší súd“, „dovolací súd“ alebo skrátene „NS“) z 19. mája 1997 sp. zn. 5 Cdo 31 /1997,\nuverejnený v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky (ďalej tiež\nlen „Zbierka“) ako judikát R 119/1999, vyslovujúci takýto názor, totiž interpretoval čiastočne odlišné\nustanovenie § 64 skoršieho Zákonníka práce (zákona č. 65/1965 Zb. v znení neskorších zmien a\ndoplnení, nahradeného už s účinnosťou od 1. apríla 2002 práve zákonom č. 311/2001 Z. z.), v\nprejednávanej veci však šlo už o prípad podľa nového Zák. práce, v ktorom nebol použiteľným judikát\nzhora, ale naopak iné rozhodnutie NS (rozsudok z 12. decembra 2011 sp. zn. 7 M Cdo 1/2010),\nustaľujúce, že začiatok prekluzívnej lehoty na uplatnenie nárokov z neplatného rozviazania pracovného\npomeru je závislý od skončenia ochrannej doby a konkrétny okamih začatia plynutia lehoty, o ktorej\nje reč, tak viažúce na skutočný čas skončenia pracovného pomeru (rozumej za predpokladu platnosti\núkonu majúceho privodiť takýto následok).\n5. Odvolací súd, v zhode s ostatným rozhodnutím NS zhora argumentujúci v prospech významu posunu\nv právnej úprave a uvádzajúci tiež, prečo podľa neho nebolo náležitým odvolávanie sa žalovaným na\nďalšie ním spomínané rozhodnutia (NS, Ústavného súdu Slovenskej republiky - ďalej tiež len „ústavný\nsúd“ a Krajského súdu v Prešove) považoval za jednoznačný i záver súdu prvej inštancie o neplatnosti\nvýpovede pre absenciu súhlasu zástupcov zamestnancov a ak u otázky možnosti spravodlivého\npožadovania (od zamestnávateľa) ďalšieho zamestnávania zamestnanca NS ustálil existenciu bremena\ntvrdenia i dôkazného bremena zamestnávateľa (poukaz odvolacieho súdu na uznesenie NS z 21.\ndecembra 2015 sp. zn. 6 Cdo 273/2013, uverejnené v Zbierke ako judikát R 78/2016) a to žalované\nneunieslo, vyhovenie žalobe súdom prvej inštancie bolo správnym bez potreby skúmania ďalších\nformálnych a materiálnych predpokladov platnosti výpovede (pre súlad takéhoto postupu so zásadou\nhospodárnosti konania).\n6. Proti takémuto rozsudku odvolacieho súdu podalo žalované dovolanie s návrhom na zrušenie\nrozsudkov oboch nižších súdov a vrátenie veci na ďalšie konanie súdu prvej inštancie (alt. zastavenie\nkonania /?/). Prípustnosť dovolania vyvodzovalo z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a/, b/ aj c/ C. s. p.\ntvrdiac, že napádané rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Právnou otázkou,\nod ktorej (o. i.) v tejto veci záviseli rozhodnutia nižších súdov, je otázka, či má plynutie ochrannej doby\nzamestnanca (konkrétne doby jeho dočasnej práceneschopnosti) vplyv na začiatok plynutia prekluzívnej\n\nlehoty na podanie žaloby podľa § 77 Zák. práce a ak áno, za akých okolností. Túto otázku nižšie súdy\npodľa dovolateľa nezodpovedali správne a ani rozhodovacia prax odvolacích súdov pri riešení tejto\notázky nie je jednotná. Rozsudky uvádzané v argumentácii odvolacieho súdu si v skutočnosti neodporujú\na neskorší (z konania NS sp. zn. 7 M Cdo 1/2010) neruší ten skorší (judikát R 119/1999), ale sa vzájomne\ndopĺňajú a rozlišujú situácie urobenia úkonu zamestnávateľa smerujúceho k skončeniu pracovného\npomeru pred začiatkom plynutia ochrannej doby v jednom a po takomto čase v druhom prípade. Napriek\nzmene právnej úpravy tu podľa dovolateľa k skutočnému posunu v jej obsahu neprišlo a naďalej sa\nnadväzuje (nech aj nepriamo) na rozväzovací prejav, pričom výkladu ponúkanému nižšími súdmi v\ntejto veci bráni nedostatok zmeny použitého podmieňovacieho spôsobu v právnej vete ustanovenia\n- pretože nedošlo k zmene formulácie vyjadrenej slovami „keď sa ... mal skončiť“ na inú „keď sa ...\nskončí“ (rozumej fakticky). Ide tu o hmotnoprávnu subjektívnu lehotu, ktorej predlžovanie na rozdiel od\npredlžovania výpovednej lehoty nemá zákonnú oporu a za rozhodujúce treba považovať, že už v čase\ndoručenia výpovede zamestnancovi mali všetci zúčastnení vedomosť o tom, kedy sa má pracovný pomer\ntakýmto spôsobom skončiť. Výkon práv či uplatňovanie nárokov vyplývajúcich zo Zák. práce nesmie\nbyť v rozpore s dobrými mravmi (čl. 2 a 9 Zák. práce) a faktickú možnosť predĺženia dvojmesačnej\nprekluzívnej lehoty i o 52 týždňov (maximálnu zákonnú dobu poskytovania nemocenských dávok) treba\npovažovať za takýto rozpor, namietalo tiež žalované, v ďalšom zotrvávajúce na názore o potrebe riadenia\nsa i rozhodnutiami v iných odvolacích konaniach zaoberajúcich sa rovnakou otázkou, v ktorých sa\ndospelo aj k ním zastávanému názoru.\n7. Žalobkyňa navrhla dovolanie odmietnuť (alt. zamietnuť), majúc za to, že neboli naplnené dovolacie\ndôvody. I keď nenamieta, že dovolaním nastoľovaná právna otázka je otázkou, od ktorej záviseli\nrozhodnutia nižších súdov v tejto veci, nejde tu o odklon od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho\nsúdu práve z dôvodov dostatočne priblížených odvolacím súdom (preto, že nepoužitý judikát dopadá\nna skoršiu, v tejto veci ale neaplikovateľnú úpravu, naopak neskorší rozsudok NS rieši situáciu druhovo\ntotožnú s tou v prejednávanej veci, nejde tu o prípad doplnenia skorších záverov NS tými neskoršími,\nale o prekonanie judikátu neskorším rozsudkom a od záverov takého rozsudku - platných bez ohľadu\nna to, či k výpovedi prišlo pred začatím ochrannej doby alebo počas jej plynutia - sa odvolací súd v\ntejto veci neodchýlil). Nejde tu o prípad neriešenia rozhodnej otázky dovolacím súdom (ktorý ju vyriešil\npráve v rozsudku sp. zn. 7 M Cdo 1/2010) ani o stav rozdielnosti rozhodovania dovolacieho súdu (keď\nkaždý z oboch porovnávaných rozsudkov sa viaže k inej legislatívnej úprave), princíp právnej istoty\nprikazuje prípustnosť dovolania posudzovať skôr reštriktívne a dovolanie podľa žalobkyne nemá nádej\nobstáť ani vecne, keď za deň skončenia pracovného pomeru v konkrétnych súvislostiach prejednávanej\nveci možno považovať len deň skončenia ochrannej doby, len takýto deň je významným pre započatie\nbehu prekluzívnej lehoty podľa § 77 Zák. práce a podmieňovací spôsob použitý v interpretovanom\nustanovení zákona nie je svedectvom záujmu zákonodarcu favorizovať rozväzovací prejav (a úmysel\núčastníka pracovnoprávneho vzťahu zamýšľajúceho takýto vzťah skončiť), ale vyjadrením toho, že v\nprípade neplatnosti výpovede pracovný pomer v skutočnosti príslušným dňom neskončí.\n8. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 C. s. p.) po zistení, že dovolanie podala už za účinnosti C.\ns. p. v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 C. s. p.) strana, v ktorej neprospech boli rozhodnutia (oboch\nnižších súdov) vydané (§ 424 C. s. p.) a to za splnenia i ďalšej zákonnej podmienky zastúpenia takejto\nstrany sporu i spísania dovolania v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 C. s. p.) skúmal predovšetkým bez\nnariadenia pojednávania (§ 443, časť vety pred bodkočiarkou C. s. p.), či sú dané procesné predpoklady\npre uskutočnenie meritórneho dovolacieho prieskumu. Dospel pritom k záveru, že dovolanie nemožno\npovažovať za prípustné.\n9. Aj za účinnosti C. s. p. (tak ako za účinnosti jemu predchádzajúceho Občianskeho súdneho poriadku\nč. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení, ktorý C. s. p. a ďalšie zákony tvoriace súčasť\nrekodifikácie slovenského civilného procesu, teda Civilný mimosporový poriadok - zákon č. 161/2015\nZ. z., Správny súdny poriadok - zákon č. 162/2015 Z. z. a zákon č. 125/2016 Z. z. s účinnosťou\nod 1. júla 2016 nahradili) treba dovolanie považovať za mimoriadny opravný prostriedok, ktorý má v\nsystéme opravných prostriedkov civilného sporového konania osobitné postavenie. Dovolanie naďalej\nnie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nesmie byť vnímaný ako tretia inštancia, v rámci konania ktorej\nby bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu (napríklad rozhodnutia NS sp. zn.\n1 Cdo 113/2012, 2 Cdo 132/2013, 3 Cdo 18/2013, 4 Cdo 280/2013, 5 Cdo 275/2013, 6 Cdo 107/ 2012\na 7 Cdo 92/2012).\n\n10. Naznačenej mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti. Podľa\n§ 419 C. s. p. je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa.\nTo znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti určitému rozhodnutiu odvolacieho\nsúdu prípustné, nemožno také rozhodnutie napadnúť dovolaním (tu rozumej úspešne, teda s privodením\npovinnosti dovolacieho súdu zaoberať sa dovolaním vecne). Rozhodnutia odvolacích súdov, proti ktorým\nsú dovolania prípustné, sú potom vymenované v ustanoveniach § 420 a 421 C. s. p. a to konkrétne v\nnávetiach (uvodzovacích vetách) takýchto ustanovení.\n11. Žalované vyvodzuje prípustnosť svojho dovolania z § 421 ods. 1 písm. a/, b/ aj c/ C. s. p., podľa\nktorého je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo\nrozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej\notázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu\n(písmeno a/), ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená (písmeno b/) alebo je\ndovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (písmeno c/).\n12. V prejednávanej veci podľa názoru dovolacieho súdu predovšetkým dovolateľ zastúpený\nkvalifikovaným právnym zástupcom (tzv. advokátskou obchodnou spoločnosťou, reprezentovanou\nkonateľom v osobe advokáta) nevymedzil uplatnený dovolací dôvod (nesprávne právne posúdenie veci\nodvolacím súdom) spôsobom uvedeným v ustanovení § 432 ods. 2 C. s. p. v spojení s § 421 rovnakého\nprávneho predpisu. Prípustnosť dovolania bola totiž vyvodzovaná súčasne z § 421 ods. 1 písm. a/\nC. s. p. aj písmen b/ a c/ rovnakého ustanovenia, hoci súčasná existencia týchto (všetkých troch)\npredpokladov prípustnosti dovolania sa bez ďalšieho z povahy veci vylučuje. Prípustnosť dovolania\nnemožno odôvodňovať tým, že určitá právna otázka je rozhodovacou praxou dovolacieho súdu riešená\nustálene, zároveň tým, že takáto otázka dovolacím súdom ešte vyriešená nebola a do tretice tým, že\n(opäť jedna a tá istá právna otázka) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Takéto odôvodnenie\nprípustnosti dovolania je vnútorne rozporné a vo svojej podstate znamená odôvodnenie dovolania\nneprípustným dovolacím dôvodom (v tejto súv. por. napr. uznesenie NS z 31. júla 2017 sp. zn. 6 Cdo\n123/2017) - inak na rozdiel od prípadu, v ktorom sa dovolateľ obrazne netrafí (tým, že prípustnosť\ndovolania vyvodzuje z inej jeho skutkovej podstaty, než na akú napokon usúdi (ak pôjde o taký prípad)\ndovolací súd (čím treba rozumieť napr. prípady presvedčenia dovolateľa o rozdielnom riešení určitej\notázky dovolacím súdom a aj jeho argumentácie na podporu takéhoto tvrdenia, ktorým môže dovolací\nsúd oponovať tým, že v skutočnosti otázka riešená nie je alebo už vo vzťahu k nej došlo na dovolacom\nsúde k ustáleniu rozhodovacej praxe a odvolací súd sa od takejto praxe odchýlil).\n13. Nešlo tu pritom ani o možný prípad výnimky z pravidla, ktorý najvyšší súd vymedzil už v minulosti\n(v tejto súv. por. uznesenie NS z 31. októbra 2017 sp. zn. 6 Cdo 203/2016) tak, že súčasná existencia\npredpokladov prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. písm. a/ aj b/ C. s. p. je bez ďalšieho vylúčená a\nže takýmto vylúčením bez ďalšieho treba rozumieť, že principiálne nepôjde vylúčiť závislosť rozhodnutia\nodvolacieho súdu od vyriešenia až dvoch (resp. aj viacerých) právnych otázok, z ktorých jedna už\nustálenou rozhodovacou praxou dovolacieho súdu vyriešená bola (a odvolací súd sa mal od takéhoto\nustáleného riešenia pri rozhodovaní dovolaním napádaným rozhodnutím odkloniť), kým druhá naopak\nnie a práve v prípade takejto kumulácie viacerých rozhodných právnych otázok odôvodnenie prípustnosti\ndovolania dvoma zdanlivo nezlučiteľnými dôvodmi môže mať svoje opodstatnenie. Za stavu nedostatku\npotreby na takomto závere niečo meniť, resp. pri potrebe len jeho čiastočného doplnenia pre prípad\nkumulácie všetkých troch zákonom predpokladaných dôvodov prípustnosti dovolania podľa § 421\nC. s. p. tak, že na uplatnenie výnimky z pravidla v takomto prípade je tu nutnosť tiež tretej pre\nrozhodnutie (odvolacieho súdu) významnej otázky, dovolacím súdom rozhodovanej rozdielne, však treba\nkonštatovať, že o žiaden z vyššie uvádzaných prípadov v prejednávanej veci nešlo. Dovolaním sa totiž\nponúkala jediná právna otázka, od ktorej riešenia mali byť závislými rozhodnutia nižších súdov (primárne\nrozhodnutie súdu odvolacieho) a to otázka významu ochrannej doby na plynutie prekluzívnej doby\npodľa § 77 Zák. práce, pričom odôvodnenie dovolania z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci\nvšetkými troma dôvodmi jeho prípustnosti vykazovalo skôr znaky neistoty dovolateľa v tom, či dovolací\nsúd bude považovať predostretú otázku za riešenú ustálene, rozdielne alebo za neriešenú vôbec (s\nprihliadnutím k rôznym možnostiam ponúkajúcim sa pri interpretácii pomeru najmä oboch rozhodnutí\nNS uvádzaných nižšími súdmi i oboma stranami sporu).\n14. Aj keby ale o faktické odôvodnenie dovolania neprípustným dovolacím dôvodom ísť nemalo,\ndovolanie žalovaného nebolo súce na vecné prejednanie preto, že rozhodnutia nižších súdov boli síce\n\nzávislými od vyriešenia dovolaním nastolenej právnej otázky (keď záver o včasnosti žaloby umožňoval\ni vecné zaoberanie sa jej dôvodnosťou s možným - i tu prítomným - určením neplatnosti výpovede,\nkým opačný záver o márnom uplynutí zákonom ustanovenej prekluzívnej lehoty by priamo predurčoval\nďalší záver o zániku práva domáhať sa nárokov z neplatného rozviazania pracovného pomeru vrátane\nzákladného nároku predstavovaného požiadavkou na určenie neplatnosti výpovede a musel viesť k\nbezodkladnému zamietnutiu žaloby z tohto jediného dôvodu), ani v jednej možnej podobe však nebola\nsplnená ďalšia podmienka prípustnosti dovolania formulovaná ustanovením § 421 ods. 1 C. s. p.\nalternatívne tak, že pre rozhodnutie významná právna otázka buď bola riešená odvolacím súdom tak,\nže sa tento zvoleným riešením odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, alebo šlo o\nriešenie právnej otázky dosiaľ dovolacím súdom neriešenej, resp. že tu prišlo k riešeniu otázky, na ktorej\nvyriešenie ani dovolací súd nemá jednotný názor.\n15. O tvrdený odklon odvolacieho súdu od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu tu nešlo (a\nnemohlo ísť) preto, že rozsudok NS vo veci sp. zn. 5 Cdo 31/1997 (uverejnený v Zbierke ako R 119/1999)\nsíce predstavuje výraz ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (viď R 71/2018), interpretačne sa\nvšak viaže k dnes už neúčinnej (legislatívne odpratanej) úprave skoršieho Zákonníka práce a to za stavu\nčiastočnej odchylnosti dnešnej úpravy od tej interpretovanej v príslušnom judikáte najvyšším súdom a\nexistencie iného rozhodnutia NS viažúceho sa k úprave dnešnej a riešiaceho rozhodnú právnu otázku\npresne opačným spôsobom. U dôvodu prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a/ C. s. p. aj\nďalšieho dôvodu podľa písmena c/ rovnakého ustanovenia pritom rozhodne nie je bez významu, že z\npohľadu naplnenia toho-ktorého dôvodu musí ísť o stav rozdielnosti riešenia jednej a tej istej právnej\notázky (v prvom prípade odvolacím súdom na jednej a ustálenou rozhodovacou praxou dovolacieho\nsúdu na druhej strane, v druhom prípade potom rôznymi - proti sebe stojacimi a obsahovo protikladnými\n- rozhodnutiami dovolacieho súdu) ani to, že stav takejto rozdielnosti nie je zistiteľný jednoduchým\nporovnaním právnych viet rozhodnutia (ktoré sa osobitne zdôrazňujú iba u rozhodnutí uverejňovaných\nv Zbierke), ale len porovnaním riešení ponúkaných oboma (resp. i viacerými) rozhodnutiami stavanými\ndo pozície významových protikladov vrátane komplexnosti takýchto riešení a súdržnosti i presvedčivosti\nargumentácie použitej na ich podporu. Pri nazeraní na problém aj z tohto uhla pohľadu odvolací súd v\nprejednávanej veci na jednej a najvyšší súd v judikáte R 119/1999 na druhej strane neriešili tú istú právnu\notázku (zjednodušene otázku správnej interpretácie pre rozhodnutie významných ustanovení zákona č.\n311/2001 Z. z.) a ak na presný opak (a zároveň interpretačný súzvuk) bolo treba usúdiť pri porovnaní\nargumentácie z dovolaním napádaného rozsudku odvolacieho súdu a rozsudku NS vo veci sp. zn. 7 M\nCdo 1/2010, dôvod prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a/ C. s. p. daný nebol.\n16. O dôvod podľa § 421 ods. 1 písm. b/ C. s. p. nešlo preto, že súhlasiť bolo treba so žalobkyňou,\nže výrazom i dovolateľom poznaného (a preto už existujúceho) riešenia nastolenej právnej otázky\ndovolacím súdom (nech aj spôsobom žalovanému nekonvenujúcim) je rozsudok NS vo veci sp. zn. 7 M\nCdo 1/2010, ktorým bol vyslovený aj nižšími súdmi v prejednávanej veci zastávaný názor o odvodzovaní\nzačiatku plynutia lehoty podľa § 77 Zák. práce od času, kedy mal pracovný pomer skončiť s tým,\nže takýmto časom (potenciálneho skončenia pracovného pomeru) treba rozumieť vždy čas závislý\nna existencii všetkých pre jeho nástup rozhodných okolností (vrátane možného oddialenia následku\npre nástup ochrannej doby). Vo vzťahu k námietke primárneho či dokonca absolútneho neriešenia\ntakýmto rozhodnutím otázky výkladu ustanovenia § 77 Zák. práce (ale len § 64 ods. 2 rovnakého\nzákona) platí nielen to, čo už bolo uvedené vyššie, teda že z pohľadu existencie riešenia problému nie\nje rozhodujúcim iba to uvedené v právnej vete (zvlášť ak ide o rozhodnutie, ktorému sa nedostalo schválením na uverejnenie v Zbierke - cti vstúpiť medzi tzv. elitu judikatúry či dokonca ani možnosti na\ntoto ašpirovať), ale všetky vyslovené závery (ako celok), pričom pozorným oboznámením sa so závermi\nz rozsudku, o ktorom je tu reč, nemožno dospieť k inému záveru, že to, čo bolo uzavreté v prípade\nurobenia úkonu smerujúceho k rozviazaniu pracovného pomeru v ochrannej dobe (kedy takýto úkon\nprávo výslovne zakazuje, tu por. § 64 ods. 1 Zák. práce) a z toho plynúcej nemožnosti usudzovania na\nmožnosť skončenia pracovného pomeru skôr než skončením ochrannej doby, musí platiť (prinajmenšom\nza pomoci argumentu právnej logiky „a maiori ad minus“, teda od väčšieho k menšiemu) aj na prípady\noddialenia času očakávateľného skončenia pracovného pomeru v dôsledku nástupu ochrannej doby\npočas výpovednej doby.\n17. O danosť dôvodu prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. c/ O. s. p. napokon nemohlo\nísť pre len domnelú (nie však skutočnú) protichodnosť oboch rozhodnutí NS označovaných nižšími\nsúdmi i žalobkyňou za významové protiklady a jedine žalovaným za rozhodnutia, ktoré sa len dopĺňajú\n\n(vzájomne nevylučujú) s tým, že to vydané neskôr nespôsobuje nepoužiteľnosť záverov z toho skoršieho\n(s ktorým názorom sa ale z dôvodov už priblížených vyššie stotožniť nebolo možné).\n18. Pre úplnosť sa pritom dovolaciemu súdu žiada uviesť ešte nasledovné :\n19. Špecificky k námietke dovolateľa nemožnosťou predlžovania zákonom ustanovenej prekluzívnej\nlehoty o ochrannú dobu a k jeho tvrdeniu o rozpore opačného záveru s dobrými mravmi aj základnými\nzásadami Zák. práce je vhodné poznamenať, že v prípade odvodzovania začiatku plynutia lehoty\nuvedenej v ustanovení § 77 Zák. práce od času, kedy mal pracovný pomer skončiť a zohľadnenia tu tiež\nochrannej doby nejde o predĺženie lehoty (zo zákona dvojmesačnej), ale o okolnosťami konkrétneho\nprípadu vynútený posun času, ku ktorému má (resp. v čase rozhodovania súdu v konkrétnej veci už malo\n- v minulosti) dôjsť k skončeniu pracovného pomeru, na koniec ochrannej doby a takto aj k odloženiu\nzačiatku plynutia stále dvojmesačnej prekluzívnej lehoty na neskorší deň (než ktorým by bol inak koniec\nvýpovednej doby).\n20. Žalobkyňa vyjadrením k dovolaniu správne akcentovala i ten rozmer problému, ktorým je použitie\nzákonodarcom podmieňovacieho spôsobu v rozhodnom ustanovení zákona nie na zdôraznenie\nvýznamu zámeru účastníka pracovnoprávneho vzťahu majúceho záujem takýto vzťah ukončiť (a\nuzrozumenia druhej strany vzťahu s takýmto zámerom vrátane jeho časových súradníc), ale ako\nvyjadrenie stavu, pri ktorom už z výraziva použitého na súhrnné pomenovanie nárokov (za nároky z\nneplatného rozviazania pracovného pomeru) vyplýva existencia oboch možností rozhodnutia o základe\nnároku (o tom, či konkrétny spôsob rozviazania pracovného pomeru zodpovedá požiadavkám zákona\nna platný právny úkon) a takto aj to, že k skutočnému skončeniu pracovného pomeru dôjde len v\nprípade platnosti úkonu (kedy to súd právoplatným rozsudkom zamietajúcim príslušnú žalobu potvrdí),\nkým naopak v prípade neplatnosti úkonu (a vyslovenia sa aj súdu takýmto spôsobom) pracovný pomer\nzásadne trvá tak, akoby tu ani úkonu smerujúceho k jeho rozviazaniu nebolo (pretože úmysel toho, kto\nhodlal pracovný pomer skončiť aj jeho faktické úkony tomu podriadené sa rozišli s právnymi následkami\ntakýchto úkonov).\n21. Napokon je v tomto prípade evidentne žiadúce zmieniť i to, že dovolací súd má síce vedomosť o\nmeritórnom prejednaní iným jeho senátom dovolania v obdobnej veci a vyslovení sa ním v prospech\nargumentácie z judikátu R 119/1999, zároveň je však pravdou, že ústavný súd takýto rozsudok NS (z\n22. marca 2018 sp. zn. 3 Cdo 29/2017) nálezom z 11. októbra 2018 č. k. II. ÚS 332/2018-35 zrušil a vec\nmu vrátil na ďalšie konanie a to pre porušenie povinnosti senátu (zamýšľajúceho sa odkloniť od záverov\nz rozsudku NS sp. zn. 7 M Cdo 1/2010) predložiť vec veľkému senátu. Z odôvodnenia zrušujúceho\nnálezu ústavného súdu pritom vyplýva záver, že diametrálne odlišné právne posúdenie veci súdom v\nskutkovo totožných veciach za jednotnej právnej úpravy je v podmienkach materiálneho právneho štátu\nneakceptovateľné (bod 26 na str. 14 odôvodnenia nálezu) a zdôraznená je tiež podmienka predloženia\nveci veľkému senátu, ktorou je to, že trojčlenný senát najvyššieho súdu dospeje (i tu rozumej v druhovo\ntotožnej veci za podmienky jednotnej právnej úpravy) k právnemu názoru odchylnému od názoru\nvyjadreného v skoršom rozhodnutí najvyššieho súdu. Senát rozhodujúci v prejednávanej veci pri vyjdení\nz takýchto záverov ústavného súdu povinnosť predkladať vec veľkému senátu nemal, pretože jeho\nprávny názor sa od názoru urobeného súčasťou rozsudku NS vo veci sp. zn. 7 M Cdo 1/2010 (ktorý\njediný bol z pohľadu prípadného odklonu významný) nelíši (naopak je s ním totožný), zvlášť ak senát 7\nCdo najvyššieho súdu nezdieľa (z dôvodov ozrejmených vyššie) ani názor o prípustnosti dovolania.\n22. Preto podľa § 447 písm. c/ aj f/ C. s. p. dovolanie žalovaného odmietol.\n23. Pri takomto výsledku dovolacieho konania v ňom bola úspešnou žalobkyňa, ktorej tiež vznikol nárok\nna náhradu trov takéhoto konania (§ 255 ods. 1 v spojení s § 438 ods. 1 C. s. p.). Dovolací súd\npreto rozhodol o nároku na náhradu (uložením povinnosti a určením osoby z rozhodnutia oprávnenej\ni povinnej) s tým, že o výške náhrady trov (resp. v tomto konkrétnom prípade aj o platobnom mieste)\nrozhodne súd prvej inštancie (po právoplatnosti rozhodnutia dovolacieho súdu samostatným uznesením,\nktoré vydá súdny úradník, tu por. § 262 ods. 2 a § 263 ods. 1 C. s. p.).\n24. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.\n\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}