{"guid": "3f80f928-eccf-404d-ba67-ce0c48edb736:0e8d29d7-2a19-4c02-8080-0671d537a453", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2018:6015200477.1", "spisova_znacka": "7Sžo/70/2016", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Sžo/70/2016 z 25. 1. 2018", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 25. januára 2018, sp. zn. 7Sžo/70/2016, ECLI:SK:NSSR:2018:6015200477.1", "identifikacne_cislo": "6015200477", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "Mgr. Pavel Ištók", "sudca_id": 117, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/mgr-pavel-istok-117", "datum_vydania": "2018-01-25", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdené"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1990/372/#paragraf-76.odsek-1.pismeno-a", "nazov": "§ 76 ods. 1 písm. a) zákona č. 372/1990 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1990/372/#paragraf-76.odsek-1.pismeno-a", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/372-1990/paragraf-76"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1990/372#paragraf-76"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/0e8d29d7-2a19-4c02-8080-0671d537a453", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2018:6015200477.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2018:6015200477.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2018:6015200477.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n7Sžo/70/2016\n6015200477\n25. 01. 2018\nJUDr. Zdenka Reisenauerová\nECLI:SK:NSSR:2018:6015200477.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zdenky\nReisenauerovej a členov senátu JUDr. Eriky Čanádyovej a Mgr. Viliama Pohančeníka, v právnej veci\nžalobkyne: Mgr. N. C., bytom H. K., časť K. XXX, H., zast. Mgr. Martinom Čižmárom, bytom Trieda Hradca\nKrálové 5315/36, Banská Bystrica, adresa pre doručovanie: ČSA 24, Banská Bystrica proti žalovanému:\nOkresný úrad Banská Bystrica, odbor opravných prostriedkov, Nám. Ľ. Štúra 1, Banská Bystrica, za\núčasti ďalšej účastníčky: Mgr. M. M., bytom P. č. XXXX/XX, R., zast. JUDr. Máriou Krahulcovou,\nadvokátkou, Komenského 17, Lučenec, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. OU-BBOOP1-2015/003410-007/6GM zo dňa 23.01.2015, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu\nv Banskej Bystrici, č. k. 24S/52/2015-33 zo dňa 15. apríla 2016, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici, č. k.\n24S/52/2015-33 zo dňa 15. apríla 2016 p o t v r d z u j e .\nŽalobkyni náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .\nodôvodnenie:\n1.\nKrajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom č. k. 24S/52/2015-33 zo dňa\n15. apríla 2016 podľa ustanovenia § 250j ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“)\nzamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného\nč. OU-BB-OOP1-2015/003410-007/6GM zo dňa 23.01.2015, ktorým žalovaný zmenil rozhodnutie\nprvostupňového správneho orgánu Okresného úradu Lučenec, odboru všeobecnej vnútornej správy č.\nj. OU-LC-OVVS-2014/003402-608 zo dňa 25.06.2014, v časti tak, že konanie vo veci priestupkov proti\nobčianskemu spolunažívaniu podľa § 49 ods. 1 písm. a/ zák. č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení\nneskorších predpisov (ďalej len zákon o priestupkoch), ktorých sa mala dopustiť obvinená žalobkyňa\nkonaním opísaným vo výroku, sa podľa § 76 ods. 1 písm. a/ Zákona o priestupkoch zastavuje z dôvodu,\nže skutky, o ktorých sa koná, nie sú priestupkami. Výrok rozhodnutia v časti týkajúcej sa uloženia\npovinnosti uhradiť štátu navrhovateľkou trovy ponechal v platnosti.\nO trovách konania rozhodol krajský súd poukazom na ust. § 250k O.s.p. tak, že neúspešnej žalobkyni\nich náhradu nepriznal.\nZ obsahu administratívneho spisu krajský súd zistil, že dňa 28.04.2014 bolo prvostupňovému správnemu\norgánu doručené Uznesenie Obvodného oddelenia Policajného zboru v Lučenci ČVS: ORP-1689/LCLC-2013 zo dňa 26.03.2014, ktorým mu bola postúpená na prejednanie vec, v ktorej bolo vedené\ntrestné stíhanie vo veci prečinu ohovárania podľa § 373 ods. 1 Trestného zákona na základe podaného\n\ntrestného oznámenia Mgr. M. M. (ďalšia účastníčka) na Mgr. N. C. (žalobkyňa) s odôvodnením, že\nvýsledky vyšetrovania preukázali, že vo veci nejde o trestný čin, ale o skutok, ktorý by mohol byť\nposúdený ako priestupok proti občianskemu spolunažívaniu podľa § 49 ods. 1 písm. d/ Zákona o\npriestupkoch. Vec bola prvostupňovému správnemu orgánu postúpená spolu s vyšetrovacím spisom,\nktorý okrem Zápisnice o trestnom oznámení Mgr. M. zo dňa 22.11.2013 a Uznesenia o začatí trestného\nstíhania z 22.12.2013 obsahoval aj Zápisnicu o výsluchu svedka - poškodeného (Mgr. M.), Zápisnicu\no výsluhu svedka (Mgr. C.) z 27.02.2014, dva Záznamy o prerokovaní porušenia služobnej disciplíny\nvyhotovené Úradom práce, sociálnych veci a rodiny Lučenec dňa 18.11.2013, Zápisnice o prešetrení\nsťažnosti štátneho zamestnanca z 13.02.2014, 14.02.2014 a 17.02.2014, vyjadrenie Úradu práce,\nsociálnych vecí a rodiny Lučenec z 05.03.2014 k záznamom o prerokovaní porušenia služobnej\ndisciplíny z 18.11.2013 a k sťažnosti štátnej zamestnankyne Mgr. M. z 28.01.2014, trestné oznámenie\npodané Mgr. N. C. dňa 06.11.2013 adresované Krajskej prokuratúre Lučenec s prílohami, Zápisnica o\nvýsluhu svedka (Mgr. C.) z 13. decembra 2013 a Uznesenie OO PZ SR vo Fiľakove zo 16. decembra\n2013 o odmietnutí tohoto trestného oznámenia.\nPrvostupňový správny orgán listom z 05.05.2014 oznámil Mgr. M. (ďalšia účastníčka), že mu bol\ndoručený vyšetrovací spis OO PZ Lučenec, z obsahu ktorého vyplýva, že Mgr. C. sa mala dopustiť\npriestupku proti občianskemu spolunažívaniu podľa § 49 ods. 1 písm. a/ Zákona o priestupkoch,\npričom adresátku poučil o tom, že priestupky podľa § 49 ods. 1 písm. a/ Zákona o priestupkoch sa\nprejednávajú na návrh postihnutej osoby. Z uvedeného dôvodu Mgr. M. vyzval, aby v lehote desiatich\ndní od doručenia uvedenej výzvy doplnila oznámenie v zmysle § 68 ods. 2 Zákona o priestupkoch\ns tým, že v prípade nepodania návrhu na prejednanie priestupku správny orgán po uplynutí stanovej\nlehoty konanie v predmetnej veci obvinenej Mgr. N. C. odloží podľa § 66 ods. 2 písm. a/ Zákona o\npriestupkoch. Predmetná výzva bola ďalšej účastníčke doručená 12.05.2014. Dňa 15.05.2014 Mgr.\nM. doručila prvostupňovému správnemu orgánu návrh na prejednanie priestupku voči občianskemu\nspolunažívaniu proti Mgr. N. C., podľa ktorého ju Mgr. C. dňa 11.11.2013 a 14.01.2014 opakovane\nverbálne atakovala ako svoju priamu nadriadená, aj ako človeka. V návrhu uviedla, že dňa 11.11.2013\nv kancelárii riaditeľky Odboru ÚPSVaR, ul. Petöfiho č. 39, štvrté poschodie v dopoludňajších hodinách\nbez prítomnosti svedkov Mgr. C. Mgr. M. verbálne napadla, že je nekompetentná, politická nominantka,\nže nemá žiadnu autoritu u podriadených, atď., čím toto jej konanie ohrozilo vážnosť a profesionálnu\nčesť Mgr. M. a urazilo ju na cti aj osobne ako človeka. V návrhu ďalej uviedla, že opakovane dňa\n14.01.2014 v raňajších hodinách, medzi deviatou a desiatou hodinou, v zasadačke na prvom poschodí,\npracovisko Petöfiho č. 39, pred zamestnancami Oddelenia SPODaSK, ako aj pracovísk Fiľakova a\nPoltára Mgr. C. Mgr. M. opakovane verbálne atakovala, zvyšovala na ňu hlas a urážala ju ako človeka,\naj ako vedúceho zamestnanca, čím opätovne ohrozila jej profesionálnu česť ako riaditeľky odboru, ako\naj človeka a toto jej opakované neprimerané správanie ju hlboko urazilo na cti. Mgr. M. v návrhu uviedla\nsvedkov predmetného verbálneho ataku zo dňa 14.01.2014. Prvostupňový správny orgán podaniami z\n20.05.2014 predvolal oznamovateľku priestupku, obvinenú zo spáchania priestupku, ako aj označené\nsvedkyne na prejednanie priestupku na deň 03.06.2014 a následne na deň 25.06.2014.\nĎalej mal krajský súd z administratívneho spisu za preukázané, že priestupok bol s Mgr. C. prejednaný\ndňa 25.06.2014, o čom bola vyhotovená zápisnica, z ktorej vyplýva, že bola oboznámená so skutkom,\nktorý sa prejednáva a vyjadrila sa k nemu v tom zmysle, že Mgr. M. nikdy verbálne neatakovala, nikdy jej\nnepovedala to, čo tvrdí vo svojom návrhu, je jej priamou nadriadenou, sú v pracovno-právnom vzťahu,\na preto skutky, ktoré uvádza v návrhu, že sa mali udiať počas pracovného času a z toho dôvodu ich\nnie je možné pomenovať ako občianske spolunažívanie. Trvala na svojej výpovedi z 27.02.2014 na OO\nPZ Lučenec v plnom rozsahu, kedy bola vypočutá ku skutočnostiam, ktoré sa mali odohrať 11.11.2013.\nNikdy nebola vypočutá vo veci skutku, ktorý sa mal stať 14.01.2014. V zápisnici je zaznamenané\nvyjadrenie Mgr. C. ku skutku, ktorý sa mal stať 14.01.2014 na pracovnom stretnutí, pričom uviedla, že\nrozprávala dôrazne, nahlas, avšak nekričala, nikdy voči Mgr. M. nepoužila žiadne urážlivé slovo ani sa\nk nej hrubo nesprávala. Mgr. C. uviedla, že sa oboznámila s podkladmi pre rozhodnutie v priestupkovej\nveci, nenavrhla ďalšie dokazovanie zo strany správneho orgánu, ani vypočutie ďalších svedkov.\nZ výpovede navrhovateľky (Mgr. M.) zo dňa 03.06.2014 vyplynulo, že tá trvá na tom, že konanie\nobvinenej Mgr. N. C. ju urazilo na cti a to spôsobom, ako uviedla vo svojom podaní v návrhu na\nprejednanie priestupku zo dňa 12.05.2014. Navrhovateľka priestupkového konania vo svojej výpovedi do\nzápisnice dňa 25.06.2014 uviedla, že trvá na návrhu na prejednanie priestupku s tým, že obvinená Mgr.\nN. C. ju naďalej ohovára a znižuje jej kredit ako vedúcej pracovníčky, od kedy bolo podané oznámenie\n\nna jej maloletého syna F. C.. Trvala na tom, že v mesiaci november 2013 a v mesiaci január 2014 ju\nMgr. C. opakovane a neodôvodnene verbálne napadla, spochybňovala jej profesionálnu odbornú česť\na bezúhonnosť, nazvala ju politickým nominantom, naďalej o nej rozširuje a oživuje klamstvá a reči, že\nudržiava intímny pomer s vysoko postavenou osobou, čím uráža jej česť ako štátneho zamestnanca, čo\nsa týka jej profesijnej stránky, aj ako človeka, čo sa týka ľudskej stránky. Bola oboznámená s podkladmi\npre rozhodnutie a k danej priestupkovej veci navrhla ďalšie dokazovanie zo strany správneho orgánu,\nani vypočutie svedkov.\nZ výpovede svedkýň dňa 03.06.2014, resp. 25.06.2014 vyplynulo, že na porade konanej dňa 14.01.2014\nboli riešené pracovné veci, Mgr. C. reagovala vo svojom vystúpení k pracovnej problematike (smerovalo\nk termínu a spôsobu zvolania pracovnej porady) zvýšeným hlasom, neboli však použité invektívy, ani\nvulgárne slová. Svedkyne uviedli, že vystúpenie Mgr. C. nebolo adekvátne voči nadriadenej (svedkyňa\nIng. K.), resp., že to nebola bežná komunikácia medzi nadriadeným a podriadeným (Mgr. M.).\nPrvostupňový správny orgán rozhodnutím č. j. OU-LC-OVVS-2014/003402-608 zo dňa 25.06.2014\npodľa § 76 ods. 1 písm. a/ Zákona o priestupkoch z dôvodu, že skutok, o ktorom sa koná, nie je\npriestupkom, zastavil konanie vedené proti obvinenej Mgr. N. C. vo veci priestupkov proti občianskemu\nspolunažívaniu ublížením na cti urážkami podľa § 49 ods. 1 písm. a/ Zákona o priestupkoch, ktorých\nsa mala obvinená dopustiť tým, že mala inému ublížiť na cti tým, že ho mala uraziť tým, že dňa\n11.11.2013 v presne nezistenom čase mala v Lučenci v budove Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny\nverbálne atakovať Mgr. M. M., ako svoju priamu nadriadenú a to slovami, že je nekompetentná,\npolitická nominantka, že udržiava intímny pomer s vysoko postavenou osobou a tieto informácie o\nmenovanej mala šíriť v rámci ÚPSVaR Lučenec. Následne dňa 14.01.2014 mala počas pracovného\nstretnutia Oddelenia sociálno-právnej ochrany detí na ÚPSVaR v Lučenci počas diskusie opätovne\nverbálne atakovať Mgr. M. M., pričom mala na ňu neúmerne zvyšovať hlas, urážať ju ako človeka a ako\nvedúceho zamestnanca, čím mala Mgr. M. M. uraziť na cti. Prvostupňový správny orgán súčasne uložil\nnavrhovateľke Mgr. M. M. povinnosť uhradiť štátu trovy konania vo výške 16,00 Eur.\nŽalobkyňa podala proti vyššie uvedenému prvostupňovému rozhodnutiu odvolanie, o ktorom rozhodol\nžalovaný napadnutým rozhodnutím, ktorým zmenil výrok prvostupňového rozhodnutia tak, že: „ Konanie\nvo veci priestupkov proti občianskemu spolunažívaniu podľa § 49 ods. 1 písm. a/ Zákona č. 372/1990\nZb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, ktorých sa mala dopustiť obvinená Mgr. N. C. tým, že\nmala dňa 11.11.2013 v dopoludňajších hodinách v kancelárii riaditeľky Odboru sociálnych vecí a rodiny,\nÚradu práce, sociálnych vecí a rodiny, na ul. Petöfiho č. 39 v Lučenci, bez prítomnosti svedkov povedať\nnavrhovateľke, že je nekompetentná, politická nominantka a že nemá žiadnu autoritu u podriadených,\nčím mala ohroziť jej vážnosť a profesionálnu česť a dňa 14.01.2014 v ranných hodinách v čase\nmedzi deviatou až desiatou hodinou v zasadačke na prvom poschodí budovy Úradu práce, sociálnych\nvecí a rodiny na ul. Petöfiho č. 39 v Lučenci mala navrhovateľku pred zamestnancami Oddelenia\nsociálno-právnej ochrany detí a sociálnej kurately, ako aj pred zamestnancami z pracovísk Fiľakovo\na Poltár opakovane verbálne atakovať, zvyšovať na ňu hlas a urážať ju ako človeka a ako vedúceho\nzamestnanca, čím mala opätovne ohroziť jej profesionálnu česť ako riaditeľky odboru, aj ako človeka, a\nteda mala navrhovateľke ublížiť na cti urážkami, sa podľa § 76 ods. 1 písm. a/ Zákona o priestupkoch\nzastavuje z dôvodu, že skutky, o ktorých sa koná, nie sú priestupkami.“\nRozhodnutie žalovaný odôvodnil tým, že po preskúmaní spisového materiálu dospel k záveru, že\nkonanie proti obvinenej Mgr. C. bolo potrebné zastaviť podľa § 76 ods. 1 písm. a/ Zákona o priestupkoch\nz dôvodu, že skutky, o ktorých sa koná, nie sú priestupkami. Poukázal na to, že objektom priestupku\npodľa § 49 ods. 1 písm. a/ Zákona o priestupkoch je občianske spolunažívanie. Slovné spojenie\nobčianske spolunažívanie ako právne neurčitý pojem je potrebné interpretovať s ohľadom na ustálený\ndoktrinálny výklad, v zmysle ktorého sa jedná o súhrn všeobecne akceptovaných pravidiel správania,\nktorých dodržiavanie je nevyhnutnou podmienkou riadnej a usporiadanej koexistencie osôb v danom\nmieste, čase a konkrétnej situácii. V tejto súvislosti žalovaný akcentoval, že fyzická osoba v postavení\nverejného činiteľa, ak sa jedná o výkon tejto právomoci a zodpovednosť s tým spojenú, nepoužíva\nochranu poskytovanú ustanovením § 49 ods. 1 písm. a/ Zákona o priestupkoch. Jedným z pojmových\nznakov charakterizujúcich postavenie verejného činiteľa je podieľanie sa na plnení úloh štátu, ktoré\nsú predmetom záujmu celej spoločnosti. V prípade realizácie zákonom zverenej právomoci verejným\nčiniteľom, je tento subjektom verejného práva vyňatým z právneho režimu určeného na ochranu záujmov\nspätých so súkromnými osobami, ktoré sa nepodieľajú na výkone verejnej moci. S poukazom na § 128\n\nods. 1 Trestného zákona žalovaný dôvodil, že postavenie verejného činiteľa má tiež štátny zamestnanec\nalebo zamestnanec orgánu štátnej správy, územnej samosprávy alebo iného štátneho orgánu, osoba,\nktorá vykonáva pôsobnosť v rámci právnickej osoby, ktorej zákon zveruje právomoc rozhodovať v\noblasti verejnej správy, ak sa podieľa na plnení úloh spoločnosti a štátu a používa pritom právomoc,\nktorá mu bola v rámci zodpovednosti za plnenie týchto úloh zverená. Podaný návrh na prejednanie\npriestupku podľa žalovaného je možné rozdeliť do dvoch častí, pričom jedna sa týka konania obvinenej\nz 11.11.2013 a v druhej sa obvinenej kladie za vinu konanie zo dňa 14.01.2014. Z obsahu podaného\nnávrhu v spojení so zdokumentovanými svedeckými výpoveďami žalovaný vyvodil, že verbálne prejavy\nobvinenej, ktoré mali navrhovateľku uraziť na cti, sa vzťahovali k postaveniu navrhovateľky ako\nverejného činiteľa vo funkcii riaditeľky Odboru sociálnych vecí na Úrade práce, sociálnych vecí a\nrodiny v Lučenci. Navrhovateľka konanie obvinenej z 11.11.2013 vo svojom návrhu viaže výlučne k\nsvojmu pracovnému zaradeniu, keď uvádza, že obvinená ju verbálne napadla slovami „nekompetentná,\npolitická nominantka, nemá žiadnu autoritu u podriadených“. Obdobne je podľa žalovaného potrebné\nvyhodnotiť aj verbálny prejav obvinenej na pracovnej porade konanej 14.01.2014, keďže obvinená sa\nmala podľa svedeckých výpovedí vyjadrovať k odbornému problému služobnej pohotovosti a k času\nkonania predmetnej pracovnej porady zvolanej navrhovateľkou, v súvislosti s čím malo dôjsť k výmene\nnázorov medzi navrhovateľkou v postavení riaditeľky odboru a obvinenou. Tiež z výpovedí svedkýň\nbolo zrejmé, že na predmetnej pracovnej porade sa riešili len pracovné veci. Vzhľadom na výsledok\ndokazovania žalovaný vyvodil záver o tom, že v konaní o priestupku bolo preukázané, že výroky\nobvinenej na adresu navrhovateľky špecifikované v návrhu boli formulované v súvislosti so zákonom\nzverenou právomocou navrhovateľky ako verejného činiteľa. Z uvedeného dôvodu uzavrel, že absentuje\nobjekt ako obligatórny znak skutkovej podstaty priestupku, a preto voči obvinenej nebolo možné vyvodiť\nadministratívno-právnu zodpovednosť za priestupok podľa § 49 ods. 1 písm. a) Zákona o priestupkoch\na konanie bolo potrebné podľa § 76 ods. 1 písm. a) Zákona o priestupkoch zastaviť z dôvodu, že\nskutky, o ktorých sa koná, nie sú priestupkami. Absencia akéhokoľvek obligatórneho znaku skutkovej\npodstaty priestupku znamená, že sa o priestupok nejedná a takýto záver má vzhľadom na zákonom\nustanovené poradie dôvodov zastavenia konania podľa § 76 ods. 1 Zákona o priestupkoch prednosť\npred záverom, že spáchanie skutku nebolo obvinenej preukázané. Rovnako tak nebol daný dôvod pre\nvyslovenie záveru, že sa skutok nestal, pretože ohľadom verbálnych prejavov obvinenej z 11.11.2013\nsa jedná o tvrdenie proti tvrdeniu a dňa 14.01.2014 počas konania pracovnej porady mohlo dôjsť k\nniektorým prejavom uvádzaným navrhovateľkou, ktoré táto subjektívne vnímala ako urážlivé, avšak s\npoukazom na vyššie uvedené, najmä na absenciu objektu ako obligatórneho znaku priestupku, bolo\npodľa žalovaného potrebné vyvodiť záver, že konanie kladené obvinenej za vinu, nie je priestupkom.\nŽalovaný sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia vyjadril aj k námietkam odvolateľky uvedeným v\nodvolaní a to vo vzťahu k námietke „prekvalifikácie“ skutku z priestupku podľa § 49 ods. 1 písm. d/ Zákona\no priestupkoch na priestupkoch na priestupok podľa § 49 ods. 1 písm. a/ Zákona o priestupkoch a s\ntým spojenej procesnej iniciatívy prvostupňového správneho orgánu, ktorý v nadväznosti na doručenie\nvyšetrovacieho spisu s právoplatným uznesením o postúpení veci okresnému úradu vyzval Mgr. M.\nlistom z 05.05.2014 na podanie návrhu na prejednanie priestupku podľa § 49 ods. 1 písm. a/ Zákona\no priestupkoch. Zmyslom a účelom výzvy na podanie návrhu na prejednanie priestupku bolo v danom\nprípade poučiť oznamovateľku skutku o jej právach tak, aby bez jej zavinenia nedošlo k jej vylúčeniu z\nkonania o priestupku ako účastníčky konania a súčasne s jej aktívnou legitimáciou na podanie správnej\nžaloby, čím by boli porušené jej práva podľa čl. 46 ods. 1, 2 Ústavy Slovenskej republiky na súdnu\na inú právnu ochranu. Žalovaný poukázal na to, že oznamovateľ priestupku podľa § 49 ods. 1 písm.\nd/ Zákona o priestupkoch nemá postavenie účastníka konania, kým navrhovateľ pri priestupku podľa\n§ 49 ods. 1 písm. a/ Zákona o priestupkoch je účastníkom konania podľa § 72 písm. d/ Zákona o\npriestupkoch. Žalovaný uviedol, že prvostupňový správny orgán postupoval v súlade s § 3 ods. 2\nSprávneho poriadku. Vo vzťahu k námietke odvolateľky, že prvostupňový správny orgán vo svojom\nrozhodnutí neuviedol, že konal a rozhodol podľa Správneho poriadku, žalovaný poukázal na ustanovenie\n§ 51 Zákona o priestupkoch, z ktorého vyplýva, že v prípade ak nie je v tomto alebo inom zákone\nustanovené inak, vzťahujú sa na konanie o priestupkoch všeobecné predpisy o správnom konaní.\nŽalovaný rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu zmenil z dôvodu, že prvostupňový správny\norgán zahrnul do skutkovej vety výrokovej časti rozhodnutia aj popis konania, ktorý nebol obsiahnutý v\nnávrhu na prejednanie priestupku z 12.05.2014. S ohľadom na dispozičnú zásadu, ktorou sa spravuje\nkonanie o priestupkoch podľa § 49 ods. 1 písm. a/ Zákona o priestupkoch ako o tzv. návrhových\npriestupkoch, predmet konania a účastníci konania sú vymedzení podaným návrhom, od ktorého sa\nsprávny orgán nemôže odchýliť. Uvedená skutočnosť však nemala vplyv na výsledok konania začatého\nz titulu podaného návrhu. O skutkoch, ktoré sú predmetom návrhu Mgr. M. M. z 12.05.2014 bolo podľa\n\nžalovaného rozhodnuté v súlade so zákonom. Návrh na prejednanie priestupku podľa § 49 ods. 1 písm.\na/ Zákona o priestupkoch bol podľa žalovaného podaný včas, nakoľko navrhovateľka sa o postúpení\nveci orgánom činným v trestnom konaní dozvedela dňa 14.04.2014, čo vyplýva z pripojenej doručenky\nk predmetnému uzneseniu, pričom návrh na prejednanie priestupku bol doručený správnemu orgánu\npríslušnému vo veci rozhodnúť dňa 15.05.2014, z čoho žalovaný vyvodil, že bola dodržaná trojmesačná\nlehota podľa § 68 ods. 2 Zákona o priestupkoch. Žalovaný sa v napadnutom rozhodnutí stotožnil so\nzáverom prvostupňového správneho orgánu, ktorý konanie zastavil podľa § 76 ods. 1 písm. a/ Zákona\no priestupkoch z dôvodu, že skutok, o ktorom sa koná, nie je priestupkom.\nKrajský súd pri svojom rozhodovaní postupoval v intenciách ustanovení §§ 244 ods. 1, 2, § 247 ods.\n1, § 250h ods. 1, a § 250j ods. 1 O.s.p. v spojení s ust. § 2 ods. 1, § 49 ods. 1 písm. a/, d/, § 67 ods.\n1, 2, § 68 ods. 1, 2, § 72, § 76 ods. 1 písm. a/ až l/, § 76 ods. 2, § 77, § 51 zákona č. 372/1990 Zb.\no priestupkoch a ust. § 3 ods. 1 až 7, § 32 ods. 1, § 46 a 47 ods. 1 až 7 Správneho poriadku, § 128\nods. 1 Trestného zákona.\nZ odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu vyplynulo, že ten námietku žalobkyne ohľadne nesprávneho\nprávneho posúdenia vyhodnotil ako nedôvodnú. Mal za to, že rozhodnutie žalovaného (i prvostupňového\nsprávneho orgánu) bolo správne založené na tom právnom posúdení veci, že konania (skutky), o ktorých\nbolo vedené priestupkové konanie, nie sú priestupkami. Záver o dôvode zastavenia priestupkového\nkonania podľa § 76 ods. 1 písm. a/ Zákona o priestupkoch, tak vychádzal z kvalifikácie adresného\nverbálneho prejavu smerujúceho voči osobe v postavení verejného činiteľa a to v súvislosti s výkonom\njej právomoci verejného činiteľa. Právne posúdenie veci vychádzalo teda z toho, že správny orgán na\nzáklade výsledkov vykonaného dokazovania dospel k záveru, že v čase, kedy malo dôjsť k spáchaniu\nskutkov mala navrhovateľka (Mgr. M.) vo funkcii riaditeľky Odboru sociálnych vecí a rodiny na Úrade\npráce, sociálnych vecí a rodiny Lučenec postavenie verejného činiteľa, ktorý je v prípade realizácie\nzákonom zverenej právomoci verejného činiteľa ako subjektu verejného práva vyňatý z právneho režimu\nurčeného na ochranu záujmov spätých so súkromnými osobami, ktoré sa nepodieľajú na výkone verejnej\nmoci, z čoho žalovaný dôvodil, že ak sa jedná o výkon tejto právomoci a zodpovednosť s tým spojenú,\nnepožíva verejný činiteľ (Mgr. M.) ochranu poskytovanú ust. § 49 ods. 1 písm. a/ Zákona o priestupkoch.\nZ toho, že v čase, keď malo dôjsť k spáchaniu skutkov mala Mgr. M. postavenie verejného činiteľa, čo\nmal správny orgán preukázané z vykonaného dokazovania, žalovaný vyvodil, že absentuje objekt ako\njeden z obligatórnych znakov skutkovej podstaty priestupku, a preto vyslovil záver, že skutky uvedené\nv návrhu na prejednanie priestupku, nie sú priestupkami.\nKrajský súd poukázal na to, že skutková podstata priestupku je charakteristická štyrmi obligatórnymi\nznakmi: subjekt, subjektívna stránka, objekt, objektívna stránka.\nSubjektom je páchateľ priestupku; subjektom môže byť len fyzická osoba. Podmienkou je deliktuálna\nspôsobilosť osoby, teda spôsobilosť naplniť svojím konaním všetky znaky skutkovej podstaty priestupku.\nSubjektívna stránka predstavuje zavinenie; zavinenie môže byť úmyselné alebo z nedbanlivosti; na\nzodpovednosť za priestupok stačí zavinenie hoci len z nedbanlivosti, ak zákon nevyžaduje výslovne\númysel.\nObjektom sú vybrané spoločenské vzťahy, ktoré sú chránené zákonom a proti ktorým konanie smeruje.\nObjektívna stránka je daná konaním (komisívnym, omisívnym), následkom a príčinnou súvislosťou\nmedzi konaním a následkom (kauzálny nexus); fakultatívnymi znakmi objektívnej stránky sú čas a miesto\nkonania.\nSkutková podstata priestupku proti občianskemu spolunažívaniu je zakotvená v § 49 Zákona\no priestupkoch. V predmetnej veci bolo vedené konanie vo veci priestupku proti občianskemu\nspolunažívaniu podľa § 49 ods. 1 písm. a/ Zákona o priestupkoch. Podľa citovaného ustanovenia\nsa priestupku dopustí ten, kto inému ublíži na cti tým, že ho urazí, alebo vydá na posmech.\nSubjektom priestupku podľa citovaného ustanovenia môže byť každá osoba. Subjektívnou stránkou\ntohto priestupku je konanie, ktorým fyzická osoba inému ublíži na cti tým, že ho urazí, alebo vydá na\nposmech. Objektom, t. j. chráneným spoločenským vzťahom, je občianske spolunažívanie; objektívnu\nstránku tvorí konanie subjektu, narušenie občianskeho spolunažívania ako následku a príčinná súvislosť\nmedzi konaním a následkom, t. j., že konanie priestupcu viedlo k narušeniu občianskeho spolunažívania.\n\nZdôraznil, že na objasnenie a sankcionovanie priestupku musia byť obligatórne naplnené a zistené\nvšetky štyri znaky skutkovej podstaty priestupku - subjekt, subjektívna stránka, objekt, objektívna stránka\n(kumulatívne). V prípade, že by čo i len jeden znak skutkovej podstaty nebol objasnený, nemožno hovoriť\no priestupku. Ak pri niektorej časti skutkovej podstaty existujú pochybnosti o jej existencii a nebola\npreukázaná nad všetku pochybnosť, uplatní sa zásada in dubio pro reo (v pochybnostiach v prospech\nobvineného).\nKrajský súd mal za to, že pokiaľ žalovaný (prvostupňový správny orgán) v konaní zistil, že neboli\nobligatórne naplnené a zistené všetky štyri znaky skutkovej podstaty priestupku - subjekt, subjektívna\nstránka, objekt a objektívna stránka, ktoré musia byť naplnené kumulatívne, konkrétne konštatoval, že\nabsentuje objekt ako obligatórny znak priestupku, záver správneho orgánu o tom, že sú splnené zákonné\npodmienky na zastavenie konania podľa § 76 ods. 1 písm. a/ Zákona o priestupkoch, vec správne právne\nposúdil. Uviedol, že žalobkyňa napokon v žalobe ani nenamietala takéto právne posúdenie vykonané\nsprávnym orgánom vo vzťahu k prijatému záveru, na základe ktorého bolo konanie zastavené, t. j., že\nskutok, resp. skutky, ktoré boli predmetom priestupkového konania, nie sú priestupkom. Krajský súd\nkonštatoval, že práve na základe takéhoto právneho posúdenia správny orgán založil svoje rozhodnutie\no zastavení konania. Tak tiež neušlo jeho pozornosti, že samotná žalobkyňa do zápisnice o prejednávaní\npriestupku zo dňa 25.06.2014 pred prvostupňovým správnym orgánom uviedla, že Mgr. M. je jej priamou\nnadriadenou a z toho dôvodu sú v pracovno-právnom vzťahu, a preto skutky, ktoré uvádza v návrhu, že\nsa mali udiať, sa mali udiať počas pracovného času a z toho dôvodu ich nie je možné pomenovať ako\nobčianske spolunažívanie. Žalobkyňa namietala, že správny orgán mal rozhodnúť inak, pričom mala za\nto, že konanie síce malo byť zastavené s poukazom na ust. § 76 ods. 1 písm. a/ Zákona o priestupkoch,\nale z dôvodu, že skutok sa nestal. V žalobe pritom neuviedla dôvody, pre ktoré je vykonané právne\nposúdenie konania nesprávne a prečo.\nKrajský súd uzavrel, že keďže je oprávnený preskúmavať žalobou napadnuté rozhodnutie len z dôvodov,\nktoré sú uvedené v žalobe a námietka žalobkyne vo vzťahu k nesprávnemu právnemu posúdeniu\nnesmerovala voči právnemu posúdeniu vykonanému žalovaným, t. j. vo vzťahu ku záveru, že konanie,\nktoré bolo predmetom priestupkového konania, nie je priestupkom, ale v žalobe uviedla svoje vlastné\nposúdenie konania, nepovažoval túto žalobnú námietku žalobkyne z tohto dôvodu za oprávnenú.\nKrajský súd ani ďalšiu námietku žalobkyne týkajúcu sa namietanej nepreskúmateľnosti rozhodnutia\npre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov nepovažoval za dôvodnú, keďže nekorešpondovala s\nobsahom odôvodnenia napadnutého rozhodnutia. Žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia\nreagoval na odvolacie námietky uvedením skutočností zistených zo správneho spisu, na základe ktorých\nboli uvedené námietky vyhodnotené ako neopodstatnené, pričom rozhodnutie vo vzťahu k výroku o\nzastavení priestupkového konania podľa § 76 ods. 1 písm. a/ Zákona o priestupkoch krajský súd\npovažuje za riadne odôvodnené, obsahujúce všetky náležitosti stanovené v § 47 ods. 3 Správneho\nporiadku, keď v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uviedol, ktoré skutočnosti boli podkladom\nna rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri\npoužití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami\núčastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. Uviedol, že nezrozumiteľnosťou pre\nnedostatok dôvodov rozhodnutie trpí vtedy, keď dôvody absentujú alebo vtedy, keď sa nevzťahujú k\nvýroku rozhodnutia, alebo vtedy, keď chýbajú dôvody skutkové. Takými vadami je, keď je rozhodnutie\nzaložené na základe skutočností v konaní vôbec nezisťovaných alebo na dôkazoch, ktoré neboli získané,\nči vykonané zákonným spôsobom. Jedná sa aj o prípady, kedy nie je z odôvodnenia rozhodnutia zrejmé,\nči vôbec nejaké dokazovanie bolo vykonané. Takýmito chybami odôvodnenie napadnutého rozhodnutia\nvo vzťahu k výroku rozhodnutia podľa názoru krajského súdu netrpí.\nV tejto súvislosti krajský súd považoval za potrebné uviesť, že ani z obsahu výroku rozhodnutia\nžalovaného, ani prvostupňového správneho orgánu nie je možné vyvodiť záver, že skutky, ktoré boli\nvo výroku opísané, sa stali, akurát nie sú priestupkami. Takýto záver nie je možné vyvodiť ani z\nodôvodnenia napadnutého rozhodnutia žalovaného. Predmetné skutky sú opísané vo výroku vo vzťahu\nk predmetu priestupkového konania (identifikácia) a to v podmieňovacom spôsobe („konanie vo veci\npriestupkov proti občianskemu spolunažívaniu ..., ktorých sa mala dopustiť obvinená tým, že ... a teda\nmala navrhovateľke ublížiť na cti urážkami ...“). Súd však poukazuje na to, že vzhľadom na ust. §\n51 Zákona o priestupkoch, podľa ktorého, ak nie je v tomto alebo inom zákone ustanovené inak,\n\nvzťahujú sa na konanie v priestupkoch všeobecné predpisy o správnom konaní (Zákon č. 71/1967 Zb.\nv znení neskorších predpisov - /ďalej len „Správny poriadok“/), a preto postačovalo, aby s poukazom\nna § 47 ods. 2 Správneho poriadku výrok obsahoval len rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia\nprávneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, príp. aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania,\nt. j. postačovalo, aby výrok obsahoval rozhodnutie, že konanie sa zastavuje podľa § 76 ods. 1 písm.\na/ Zákona o priestupkoch z dôvodu, že skutky, o ktorých sa koná, nie sú priestupkami. Zákon o\npriestupkoch upravuje odlišne (inak) náležitosti výroku rozhodnutia v § 77 Zákona o priestupkoch len\nv prípade, ak sa jedná o rozhodnutie o priestupku, ktorým je obvinený z priestupku uznaný vinným\na len v takomto prípade musí výrok rozhodnutia obsahovať tiež popis skutku s označením miesta\na času spáchania priestupku, vyslovenie viny, druhu a výšku sankcie, príp. rozhodnutie o upustení\nod uloženia sankcie, o započítaní času do času zákazu činnosti, o uložení ochranného opatrenia,\no nároku na náhradu škody a o trovách konania. Skutočnosť, že žalovaný vo výroku napadnutého\nrozhodnutia (ako aj prvostupňový správny orgán vo výroku prvostupňového rozhodnutia) opísal skutky,\nktoré boli predmetom priestupkového konania, nespôsobuje nezákonnosť, resp. nepreskúmateľnosť, či\nnezrozumiteľnosť napadnutého rozhodnutia.\nĎalej z odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu vyplynulo, že ten dokazovanie výsluchom žalobkyňou\nnavrhovaných svedkov nevykonal, keďže mal za to, že okolnosti, ktoré viedli k podaniu trestného\noznámenia, ani okolnosti, ktoré viedli k začatiu priestupkového konania a ktoré predchádzali samotnému\nsprávnemu konaniu, ktorého výsledkom je preskúmavané rozhodnutie a ktoré boli opísané v bode II\nžaloby, resp. ktoré uviedla žalobkyňa, resp. jej právny zástupca na pojednávaní, nie sú relevantné pre\npreskúmavacie konanie podľa piatej časti druhej hlavy O.s.p.. Súd v preskúmavacom konaní podľa piatej\nčasti O.s.p. nemôže prihliadať na okolnosti, ktoré predchádzali správnemu konaniu. Podľa ustanovení\ndruhej hlavy piatej časti O.s.p. sa postupuje len v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba\ntvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu a žiada, aby súd\npreskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu, t. j. či rozhodnutie a postup správneho orgánu je v\nsúlade so zákonom a to výlučne v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe. Vzhľadom na to, že žalobca\nmusí podať žalobu do dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia správneho orgánu v poslednom stupni\n(§ 250b ods. 1 O.s.p.), v ktorej musí uviesť dôvody nezákonnosti rozhodnutia a postupu správneho\norgánu (§ 249 ods. 2 O.s.p.) a rozsah napadnutia správneho rozhodnutia môže rozšíriť len v lehote\npodľa § 250b (§ 250h ods. 1 O.s.p.), krajský súd nemohol prihliadnuť k námietkam žalobkyne, resp.\njej právneho zástupcu, ktoré uviedli až na pojednávaní dňa 15.04.2015. Vo vzťahu ku konštatovaniu\nžalobkyne, že okolnosti uvedené v bode II žaloby, t. j. okolnosti, ktoré viedli k priestupkovému\nkonaniu, vyvolávajú u žalobkyne dôvodné pochybnosti o objektivite a nezaujatosti pri rozhodovaní\nprvostupňového i druhostupňového správneho orgánu, krajský súd uviedol, že vzhľadom na vyššie\nuvedené skutočnosti, ako aj na skutočnosť, že z obsahu správneho spisu nevyplýva, že by žalobkyňa\nbola v správnom konaní postupovala podľa § 10 Správneho poriadku (podľa ktorého účastník konania\noznámi správnemu orgánu skutočnosti nasvedčujúce vylúčenie zamestnanca správneho orgánu podľa\n§ 9 Správneho poriadku, len čo sa o nich dozvie), nemohol k tejto skutočnosti prihliadnuť.\n\n2.\nProti rozsudku krajského súdu podala v zákonnej lehote odvolanie žalobkyňa a navrhla, aby odvolací\nsúd rozhodnutie krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Svoje odvolanie odôvodnila\nporušením ust. § 205 ods. 2 písm. c/ O.s.p., nakoľko súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci,\npretože nevykonal navrhnuté dôkazy a taktiež v zmysle ust. § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p. rozhodnutie\nsúdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia.\nŽalobkyňa namietala záver krajského súdu o nedôvodnosti žalobnej námietky ohľadne nesprávneho\nprávneho posúdenia, ktorý považovala za nesprávny. Mala za to, že už prvostupňový správny orgán\nmal svoje rozhodnutie o zastavení konania oprieť o dôvod podľa ust. § 76 ods. 1 písm. a/ zákona o\npriestupkoch zákonodarcom vyjadrený pred spojkou alebo, t. j. o dôvod, že skutok o ktorom sa koná,\na ktorý je opísaný vo výrokovej časti napadnutého rozhodnutia sa nestal. Žalobkyňa uviedla, že z\njazykového ako aj logického výkladu vyplýva, že správny orgán si musí predovšetkým vyriešiť otázku,\nči k nejakému skutku (konaniu) vôbec došlo a pokiaľ nie, prichádza do úvahy rozhodnutie o zastavení\n\npriestupkového konania z dôvodu, že skutok, o ktorom sa koná, sa nestal. Až na prípad, že je pozitívne,\nnesporné a nepochybné zistené, že skutok, pre ktorý sa priestupkové konanie vedie sa stal, prichádza do\núvahy otázka, či takéto konanie napĺňa alebo nenapĺňa znaky priestupku. Až za predpokladu, že skutok\nsa síce stal, ale nenapĺňa znaky priestupku, prichádza do úvahy rozhodnutie o zastavení konania, že\nskutok nie je priestupkom. S existenciou týchto dvoch samostatných dôvodov pre zastavenie konania\na ich významom pre rozhodovanie vo veci samej sa súd prvého stupňa nevysporiadal. Žalobkyňa\npoukázala na to, že prvostupňový správny orgán rozhodol síce správne, keď priestupkové konanie voči\njej osobe zastavil, avšak z nesprávneho dôvodu, t.j., že skutok, o ktorom sa koná, nie je priestupkom.\nPodľa jej názoru mal konanie zastaviť z dôvodu, že skutok sa nestal. Mala za to, že existencia konaní\n(skutkov) ako sú tieto opísané vo výrokovej časti rozhodnutia správneho orgánu preukázaná nebola.\nŽalobkyňa ďalej namietala, že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal\nnavrhnuté dôkazy. Poukazovaním na znenie ust. § 250i ods. 1, 2 O.s.p. skonštatovala, že súd síce môže\nvychádzať zo skutkových zistení správneho orgánu, ale pre spravodlivé rozhodnutie má v potrebnom\nrozsahu opätovne vykonať dôkazy už vykonané správnym orgánom, resp. vykonať dokazovanie podľa\ntretej časti druhej hlavy O.s.p.. Zdôraznila, že aj v správnom súdnictve sa aplikuje ust. § 120 ods. 4\nO.s.p.. Súd pri preskúmavaní rozhodnutia správneho orgánu nie je viazaný skutkovým stavom zisteným\nsprávnym orgánom, na jeho zistenie ma vykonať potrebné dokazovanie. Krajský súd mal pochybiť,\nkeď vyniesol rozhodnutie bez toho, aby pre posúdenie veci vykonal dokazovanie vykonaním dôkazov\nnavrhnutých žalobkyňou. Podľa názoru žalobkyne mal krajský súd vykonať výsluchy navrhovaných\nsvedkov najmä v smere posúdenia, či skutkové zistenia správneho orgánu a ich posúdenie správnym\norgánom sú správne. Tento postup súdu okrem uvedeného spôsobil vadu konania, ktorá má za následok\nporušenie práva žalobkyne na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 2 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktoré spočíva v tom, že súd, nevykonal dokazovanie v\nrozsahu nevyhnutnom a potrebnom pre vydanie spravodlivého rozhodnutia. Takýmto postupom súdu\ndošlo k vade, ktorá spočívala v tom, že žalobkyni sa odňala možnosť konať pred súdom. Súd odňal\nprávo žalobkyne na prístup k spravodlivosti a právo na spravodlivý proces aj tým, že jej na pojednávaní\nzo dňa 15.4.2016 neumožnil vyjadriť sa k predmetu veci v požadovanom rozsahu a prednes žalobkyne\nk skutkovému stavu časovo obmedzil, tým, že v priebehu prednesu jej odňal slovo. Taktiež vytýkanie zo\nstrany súdu, že námietka o nezákonnej výzve adresovanej Mgr. M. zo strany správneho orgánu nie je\nobsahom žaloby, je čistý formalizmus, ktorým je žalobkyni odnímané právo na prístup k spravodlivosti.\n3.\nŽalovaný sa vo svojom písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu doručeného súdu dňa 01.07.2016\npridržiaval právneho názoru uvedeného v žalobou napadnutom rozhodnutí ako aj vo vyjadrení zo\ndňa 11.05.2015 k obsahu podanej žaloby a stotožňuje sa so záverom, ku ktorému dospel Krajský\nsúd v Banskej Bystrici, keď žalobu zamietol. Uviedol, že žalobkyňou uvedené skutočnosti jednak\npresahujú rámec podaného návrhu na začatie priestupkového konania a tiež nie sú v kompetencii\nsprávnych orgánov konajúcich o priestupkoch na úseku občianskeho spolunažívania, preto ich hodnotí\nako irelevantné vo vzťahu k posudzovaniu zákonnosti preskúmavaného rozhodnutia. Keďže v podanom\nodvolaní sa podľa názoru žalovaného neuvádzajú skutočnosti, ktoré by spochybnili zákonnosť žalobou\nnapadnutého rozhodnutia, navrhol odvolaciemu súdu, aby napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdil.\nPribratá účastníčka sa k podanému odvolaniu žalobkyne písomne nevyjadrila.\n4.\nPodľa ust. § 492 ods. 2 zák. č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok účinný od 01.07.2016 odvolacie\nkonania podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti\ntohto zákona sa dokončia podľa doterajších predpisov.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (ust. § 10 ods. 2, § 246c ods. 1 prvá veta O.s.p)\npreskúmal napadnutý rozsudok ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v medziach podaného odvolania\nžalobkyne (ust. § 246c ods. 1 prvá veta O.s.p. a § 212 ods. 1 O.s.p. a ust. § 492 ods. 2 S.s.p.), odvolanie\nprejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (ust. § 250ja ods. 2 O.s.p., § 492 ods. 2 S.s.p.), keď\ndeň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej\nstránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk (ust. § 156 ods. 1 a ods. 3 O.s.p. v spojení\n\ns ust. § 246c ods. 1 veta prvá a § 211 ods. 2 O.s.p. a ust. § 492 ods. 2 S.s.p.) a dospel k záveru, že\nodvolanie nie je dôvodné.\nPredmetom odvolacieho konania v preskúmavanej veci bol rozsudok krajského súdu, ktorým súd\nprvého stupňa zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala preskúmania zákonnosti rozhodnutia\nžalovaného č. OU-BB-OOP1-2015/003410-007/6GM zo dňa 23.01.2015 a jeho zrušenia v spojení s\nprvostupňovým rozhodnutím správneho orgánu\nč. OU-LC-OVVS-2014/003402-608 zo dňa 25.06.2014.\nOdvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v\nrámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie žalovaného správneho orgánu, v spojení\ns rozhodnutím správneho orgánu prvého stupňa, ako aj konania im predchádzajúce, najmä z toho\npohľadu, či sa súd prvého stupňa vysporiadal so zásadnými námietkami uvedenými v žalobe a z\ntakto vymedzeného rozsahu, či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia\nžalovaného.\nV procese posudzovania zákonnosti napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa odvolací súd vychádzal\nzo skutkových zistení vyplývajúcich zo spisového materiálu krajského súdu, súčasť ktorého tvoril\nadministratívny spis, na ktoré poukázal už súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku, a\npreto ich neopakuje a súčasne na ne poukazuje.\nPredmetom preskúmavacieho konania súdu v danej veci bolo rozhodnutie žalovaného správneho\norgánu č. OU-BB-OOP1-2015/003410-007/6GM zo dňa 23.01.2015, ktorým žalovaný zmenil\nrozhodnutie Okresného úradu Lučenec, odboru všeobecnej vnútornej správy č. j. OU-LCOVVS-2014/003402-608 zo dňa 25.06.2014 v časti tak, že konanie vo veci priestupkov proti\nobčianskemu spolunažívaniu podľa § 49 ods. 1 písm. a/ zákona o priestupkoch, ktorých sa mala dopustiť\nobvinená žalobkyňa konaním opísaným vo výroku, sa podľa § 76 ods. 1 písm. a/ Zákona o priestupkoch\nzastavuje z dôvodu, že skutky, o ktorých sa koná, nie sú priestupkami. Výrok rozhodnutia v časti týkajúcej\nsa uloženia povinnosti uhradiť štátu navrhovateľkou trovy ponechal v platnosti.\nPrvostupňový správny orgán - Okresný úradu Lučenec, odbor všeobecnej vnútornej správy rozhodnutím\nč. j. OU-LC-OVVS-2014/003402-608 zo dňa 25.06.2014, konanie voči obvinenej žalobkyni vo veci\npriestupkov proti občianskemu spolunažívaniu ublížením na cti urážkami podľa § 49 ods. 1 písm. a/\nZákona o priestupkoch podľa § 76 ods. 1 písm. a/ Zákona o priestupkoch z dôvodu, že skutok, o ktorom\nsa koná, nie je priestupkom, zastavil, ktorých sa mala obvinená dopustiť tým, že mala inému ublížiť na\ncti tým, že ho mala uraziť tým, že dňa 11.11.2013 v presne nezistenom čase mala v Lučenci v budove\nÚradu práce, sociálnych vecí a rodiny verbálne atakovať Mgr. M. M., ako svoju priamu nadriadenú a to\nslovami, že je nekompetentná, politická nominantka, že udržiava intímny pomer s vysoko postavenou\nosobou a tieto informácie o menovanej mala šíriť v rámci ÚPSVaR Lučenec. Následne dňa 14.01.2014\nmala počas pracovného stretnutia Oddelenia sociálno-právnej ochrany detí na ÚPSVaR v Lučenci počas\ndiskusie opätovne verbálne atakovať Mgr. M. M., pričom mala na ňu neúmerne zvyšovať hlas, urážať\nju ako človeka a ako vedúceho zamestnanca, čím mala Mgr. M. M. uraziť na cti. Prvostupňový správny\norgán súčasne uložil navrhovateľke Mgr. M. M. povinnosť uhradiť štátu trovy konania vo výške 16,00 Eur.\nOdvolací súd po vyhodnotení odvolacích dôvodov vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu\na vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu v zmysle ustanovenia § 219 ods.\n2 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 O.s.p. a s § 492 ods. 2 S.s.p. konštatuje, že nezistil dôvod na to, aby\nsa v zásade odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov vo veci samej, spolu\nso správnym poukazom na právnu úpravu vzťahujúcu sa k predmetu konania, uvedených v odôvodnení\nnapadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie\nvýroku napadnutého rozsudku. Senát odvolacieho súdu považuje právne posúdenie preskúmavanej veci\nkrajským súdom za správne a súladné so zákonom. Vzhľadom k tomu, aby neopakoval pre účastníkov\nznáme skutočnosti, na zdôraznenie správneho skutkového a právneho záveru súdu prvého stupňa\nuvádza.\nNajvyšší súd predovšetkým upriamuje pozornosť na to, že súd v procese súdneho prieskumu podľa\npiatej časti Občianskeho súdneho poriadku nie je súdom skutkovým. Jeho úlohou pri preskúmaní\n\nzákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu podľa piatej časti druhej hlavy Občianskeho\nsúdneho poriadku (upravujúcej rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych\norgánov (§§ 247 a nasl. O.s.p.) je posudzovať, či správny orgán príslušný na konanie si zadovážil\ndostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v\nsúčinnosti s účastníkom konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi\npredpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo\nvydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi.\nPodľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí,\nže bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd\npreskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu. (§ 247 ods. 1 O.s.p.).\nSúdny prieskum zákonnosti rozhodnutia žalovaného správneho orgánu je určený rozsahom dôvodov\nuvedených v žalobe, ktorými žalobca namieta nezákonnosť rozhodnutia správneho orgánu, tvrdiac,\nže nezákonným rozhodnutím správneho orgánu a postupom mu predchádzajúcim bol ukrátený na\nsvojich hmotnoprávnych alebo procesnoprávnych právach. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu\nje podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého\nrozhodnutia.\nPri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v\nčase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie\nnapadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 1 O.s.p.).\nV rámci správneho prieskumu súd teda skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané\nv žalobe, či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym\norgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 O.s.p.).\nAk správny orgán podľa osobitného zákona rozhodol o spore alebo o inej právnej veci vyplývajúcej z\nobčianskoprávnych, pracovných, rodinných a obchodných vzťahov (§ 7 ods. 1) alebo rozhodol o uložení\nsankcie, súd pri preskúmavaní tohto rozhodnutia nie je viazaný skutkovým stavom zisteným správnym\norgánom. Súd môže vychádzať zo skutkových zistení správneho orgánu, opätovne vykonať dôkazy už\nvykonané správnym orgánom alebo vykonať dokazovanie podľa tretej časti druhej hlavy (§ 250i ods.\n2 O.s.p.).\nDo uvedenej právnej normy bola transformovaná požiadavka tzv. „plnej jurisdikcie“ ako atribútu práva\nna spravodlivý proces, v zmysle ktorej súd pri svojom rozhodovaní nesmie byť obmedzený v skutkových\notázkach len tým, čo vo veci zistil správny orgán, a to ani čo do rozsahu vykonaných dôkazov, ani\nich obsahu a hodnotenia zo známych hľadísk závažnosti, zákonnosti a pravdivosti. Súd teda celkom\nsamostatne a nezávisle hodnotí správnosť a úplnosť skutkových zistení zadovážených správnym\norgánom, a ak pritom zistí skutkové, či (procesné) právne pochybenia, môže v zrušujúcom rozhodnutí\nsprávnemu orgánu uložiť povinnosť na ich odstránenie, nahradenie alebo doplnenie, alebo tak urobí\nsám.\nOdvolací súd zistil, že súd prvého stupňa v danej veci v procese súdneho prieskumu napadnutého\nrozhodnutia žalovaného náležite postupoval v zmysle procesných pravidiel zákonodarcom nastolených\nv druhej hlave piatej časti Občianskeho súdneho poriadku citovaných vyššie, keď súdny prieskum\nnapadnutého rozhodnutia žalovaného vykonal v dostatočnom rozsahu pri správnej aplikácii právnej\núpravy zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov sledujúc účel a cieľ\nadministratívneho trestania zákonodarcom nastoleného v právnej úprave zákona o priestupkoch.\n5.\nPodľa čl. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) Slovenská republika je zvrchovaný,\ndemokratický a právny štát.\nPodľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu\na spôsobom, ktorý ustanoví zákon.\nV zmysle čl. 1 ods. 1 prvá veta ústavy je Slovenská republika zvrchovaný, demokratický a právny štát.\nZákladnú premisiu materiálneho právneho štátu prezentuje všeobecná záväznosť práva pre všetkých.\n\nTo znamená, že štátne orgány, orgány územnej samosprávy, ako aj každý jednotlivec musí konať tak,\nako určuje právny poriadok. Základom interpretácie a aplikácie čl. 1 ods. 1 je zabezpečenie materiálneho\na nie formálneho právneho štátu. Ústavný súd SR princíp materiálneho právneho štátu prezentoval v\nprávnom názore: ,,V právnom štáte, v ktorom sú ako neoddeliteľné súčasti okrem iných stelesnené\nprincípy, ako sú právna istota a spravodlivosť (princíp materiálneho právneho štátu), čo možno spoľahlivo\nvyvodiť z čl. 1 ústavy, sa osobitný dôraz kladie na ochranu tých práv, ktoré sú predmetom jej úpravy.\nPovinnosťou všetkých štátnych orgánov je zabezpečiť reálnu možnosť ich uplatnenia tými subjektmi,\nktorými boli priznané“ (ÚS 17/1999, Nález z 22. septembra 1999. Zbierka nálezov a uznesení Ústavného\nsúdu SR 1999, s. 365; zhodne I.ÚS 44/1999, Nález z 13. októbra 1999. Zbierka nálezov a uznesení\nÚstavného súdu SR 1999, s. 382, I.ÚS 10/98)“. (I.ÚS 54/02. Nález z 13. novembra 2002. Zbierka nálezov\na uznesení Ústavného súdu SR\n2002 - II. polrok, s. 750).\nZ uvedeného vyplýva, že pre zabezpečenie materiálneho právneho štátu je povinnosťou mocenských\norgánov štátu konať a rozhodovať v súlade so zákonom v zmysle čl. 2 ods. 2 ústavy.\nPodľa čl. 152 ods. 4 ústavy výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne\nzáväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.\nZ uvedeného článku ústavy vyplýva, že výklad a uplatňovanie všeobecne záväzných právnych predpisov\nmusí byť v súlade s ústavou. Vplyvom ústavy dochádza k vsunutiu jej obsahovo-hodnotových vlastností\ndo všeobecných pojmov zákona tak, aby bol zabezpečený ústavne konformný výklad. Požiadavka na\nústavne konformnú aplikáciu a výklad zákona je súčasťou zákonnosti rozhodnutia ako individuálneho\nsprávneho aktu. Práve tu je ťažisko činnosti správneho súdnictva, pretože dikcia zákona nemôže byť\ninterpretovaná izolovane, mimo zmyslu a účelu zákona, cieľa právnej regulácie, ktorý zákon sleduje.\nOrgány štátu realizujúc svoju rozhodovaciu právomoc sú pri výkone svojej moci povinné postupovať v\nzmysle čl. 2 ods. 2 ústavy, s prihliadnutím na to, že súčasne sú viazané aj právnou úpravou obsiahnutou\nv medzinárodných zmluvách, ktorými je Slovenská republika viazaná (čl. 7 Ústavy SR) a po vstupe\nSlovenskej republiky do Európskeho spoločenstva, Európskej únie postupovať tiež v súlade s právne\nzáväznými predpismi Európskeho spoločenstva, Európskej únie.\nPrávna teória v rámci verejnoprávnej zodpovednosti za protispoločenské konanie rozoznáva trestné\nčiny, priestupky, iné správne delikty, v ďalšej špecifikácii ešte správne disciplinárne delikty a správne\ndelikty poriadkové. Deliktom je len také porušenie povinnosti (konanie alebo opomenutie), ktoré\nkonkrétny zákon takto označuje. Rozlišovacím kritériom medzi jednotlivými druhmi deliktov podľa\nzávažnosti je miera ich typovej spoločenskej nebezpečnosti vyjadrenej v znakoch skutkovej podstaty, u\niných správnych deliktov a disciplinárnych deliktov ešte aj okruh subjektov, ktoré sa deliktu môžu dopustiť\n(výstižne to určuje napr. zákon o priestupkoch). Iné správne delikty sú svojou povahou najbližšie práve\npriestupkom. V oboch prípadoch ide o súčasť tzv. správneho trestania, o postih správnym orgánom\nza určité nedovolené konanie (či opomenutie). Je potrebné zdôrazniť, že formálne označenie určitého\ntypu protispoločenského konania a tomu zodpovedajúce zaradenie medzi trestné činy, priestupky, iné\nsprávne delikty a z toho vyvodené následky v podobe sankcií, vrátane príslušného konania, pritom či\nuž ide o oblasť súdneho alebo správneho trestania, je len vyjadrením reálnej trestnej politiky štátu, teda\nreflexia názoru spoločnosti na potrebnú mieru ochrany jednotlivých vzťahov a záujmov. Kriminalizácia,\nči naopak dekriminalizácia určitého konania nachádza výraz v platnej právnej úprave a v ich zmenách,\nvoľbe procesných nástrojov potrebných k odhaleniu a dokázaniu konkrétnych skutkov ako aj prísnosti\npostihu delikventa.\nV zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva treba pojmy ,,trestné obvinenie“ a ,,práva\na záväzky občianskej povahy“ pokiaľ ide o rozsah aplikovateľnosti čl. 6 ods. 1 Dohovoru vykladať\nautonómne od ich definovania vo vnútroštátnom právnom poriadku členských štátov dohovoru (pozri\nnapr. rozsudok Neumeister v. Rakúsko z júla 1976).\nNapokon aj Odporúčanie výboru ministrov č. R(91) pre členské štáty o správnych sankciách, ktoré bolo\nschválené Výborom ministrov z 13. februára 1991 na 452. zasadnutí zástupcov ministrov, odporúča\nvládam členských štátov, aby sa vo svojom práve aj praxi riadili zásadami, ktoré vyplývajú z tohto\nodporúčania. Pokiaľ ide o rozsah pôsobnosti tohto odporúčania, je v ňom uvedené, že sa vzťahuje\nna správne akty, ktorými sa ukladá postih za správanie, ktoré je v rozpore s uplatniteľnými pravidlami,\n\nči už ide o pokuty alebo iné opatrenia trestnej povahy bez ohľadu na to, či majú peňažnú alebo inú\npovahu. Tieto druhy postihu sa považujú za správne sankcie. Podľa zásady č. 6 tohto odporúčania\nje nevyhnutné v rámci správneho konania vo veciach správnych sankcií poskytovať okrem záruk\nspravodlivého správneho konania v zmysle rezolúcie (77)31 aj pevne zavedené záruky v trestnom\nkonaní.\nRovnako Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojej rozhodovacej činnosti ustálil, že trestnoprávne\nprincípy sa analogicky aplikujú i v správnom trestaní, a že trestanie za správne delikty (priestupky,\nsprávne delikty právnických osôb a správne delikty fyzických osôb - podnikateľov) podlieha obdobnému\nrežimu ako trestný postih za trestné činy (bližšie pozri napr. sp.zn. 3Sžn 68/2004, 3Sž 85/2007, 8Sžo\n28/2007, 8Sžo 147/2008).\n6.\nSkutkové zistenia v predmetnej veci potvrdzujú, že konanie o priestupku bolo zastavené podľa ust. §\n76 ods. 1 písm. a/ Zákona o priestupkoch z dôvodu, že skutky, o ktorých sa koná, nie sú priestupkami.\nRozhodnutie o zastavení konania tak predstavuje jednu z foriem rozhodnutia, ktorou sa správne konanie\nuzatvára konečným spôsobom. Dôvody na zastavenie konania sú taxatívne vymedzené v zákone o\npriestupkoch (§ 76). Krajský súd venoval dostatočnú a náležitú pozornosť súdnemu prieskumu aj v\nrozsahu právneho posúdenia žalovaným správnym orgánom, na základe ktorého žalovaný vyvodil záver\ntotožný so záverom prvostupňového správneho orgánu o splnení zákonných podmienok na zastavenie\npriestupkového konania v danom prípade podľa ust. § 76 ods. 1 písm. a/ zákona o priestupkoch z\ndôvodu, že skutky, o ktorých sa v preskúmavanej veci konalo, nie sú priestupkami. Krajský súd skutkové\nzistenia a právne závery o správnosti a zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného aj náležite\nodôvodnil v súlade so zákonom (§ 157 ods. 2 O.s.p.) na str. 19 a nasl.. S právnym posúdením veci\nsúdom prvého stupňa sa stotožnil aj odvolací súd.\nOdvolací súd tak ako súd prvého stupňa mal preukázané, že správne orgány oboch stupňov v konaní\npri zisťovaní skutkového stavu postupovali v súlade so zákonom, keď za účelom jeho riadneho zistenia\nvypočuli účastníčky priestupkového konania ako i svedkov a na základe dostatočne zistenom skutkovom\nstave vyvodili správny právny záver o potrebe zastavenia predmetného konania poukazom na ust. §\n76 ods. 1 písm. a/ zákona o priestupkoch. Odvolací súd zhodne ako súd prvého stupňa nepovažoval\nza relevantné dôvody, pre ktoré žalobkyňa síce považovala rozhodnutie správneho orgánu o zastavení\nkonania za správne, avšak v žalobe tvrdila, že prvostupňový správny orgán mal svoje rozhodnutie o\nzastavení konania oprieť o dôvod podľa ust. § 76 ods. 1 písm. a/ zákona o priestupkoch vyjadrený\npred spojkou alebo t. j. dôvod, že skutok, o ktorom sa koná sa nestal, keďže správnosť takéhoto jej\ntvrdenia skutkové okolnosti daného prípadu podmieňujúce právne posúdenie zastavenia priestupkového\nkonania, nepotvrdzujú.\nZ obsahu administratívneho spisu je zrejmé, že žalobkyňa sa dopustila konaní, ktoré boli v návrhu\nna začatie konania špecifikované a podradené pod skutkovú podstatu priestupku proti občianskemu\nspolunažívaniu podľa ust. § 49 ods. 1 písm. a/ zákona o priestupkoch. Podľa názoru odvolacieho súdu sa\njednalo o pokračujúci správny delikt (priestupok), ktorý sa posudzuje ako jeden skutok. Tým, že konanie\nžalobkyne zo dňa 14.01.2014 bolo svedeckými výpoveďami preukázané, nebolo možné konštatovať, že\nskutok sa nestal, hoci konanie zo dňa 11.11.2013 bolo charakterizované ako tvrdenie proti tvrdeniu. Za\nskutok sa považuje konanie, ktoré je v rozpore so zákonom, a za ktoré zákonodarca ukladá sankciu.\nS uvedeným korešponduje aj vymedzenie pojmu priestupku v ust. § 2 ods. 1 zákona o priestupkoch, v\nzmysle ktorého priestupkom je zavinené konanie, ktoré porušuje alebo ohrozuje záujem spoločnosti a je\nza priestupok výslovne označené v tomto alebo inom zákone, ak nejde o iný správny delikt postihnuteľný\npodľa osobitných právnych predpisov, alebo o trestný čin. Krajský súd správne poukázal na to, že\nskutková podstata priestupku je charakteristická štyrmi obligatórnymi znakmi: subjekt, subjektívna\nstránka, objekt, objektívna stránka. Skutková podstata priestupku proti občianskemu spolunažívaniu je\nzakotvená v § 49 Zákona o priestupkoch. V predmetnej veci bolo vedené konanie vo veci priestupku\nproti občianskemu spolunažívaniu podľa § 49 ods. 1 písm. a/ Zákona o priestupkoch. Podľa citovaného\nustanovenia sa priestupku dopustí ten, kto inému ublíži na cti tým, že ho urazí, alebo vydá na posmech.\nSubjektom priestupku podľa citovaného ustanovenia môže byť každá osoba. Subjektívnou stránkou\ntohto priestupku je konanie, ktorým fyzická osoba inému ublíži na cti tým, že ho urazí, alebo vydá na\nposmech. Objektom, t. j. chráneným spoločenským vzťahom, je občianske spolunažívanie; objektívnu\n\nstránku tvorí konanie subjektu, narušenie občianskeho spolunažívania ako následku a príčinná súvislosť\nmedzi konaním a následkom, t. j. že konanie priestupcu viedlo k narušeniu občianskeho spolunažívania.\nNa objasnenie a sankcionovanie priestupku musia byť obligatórne naplnené a zistené všetky štyri znaky\nskutkovej podstaty priestupku - subjekt, subjektívna stránka, objekt, objektívna stránka (kumulatívne). V\nprípade, že by čo i len jeden znak skutkovej podstaty nebol objasnený, nemožno hovoriť o priestupku.\nAk pri niektorej časti skutkovej podstaty existujú pochybnosti o jej existencii a nebola preukázaná nad\nvšetku pochybnosť, uplatní sa zásada in dubio pro reo (v pochybnostiach v prospech obvineného).\nPokiaľ správny orgán prvého i druhého stupňa skutkové okolnosti daného prípadu posúdil v rámci svojej\nsprávnej úvahy tak, že v danom prípade nie sú splnené podmienky pre konanie pre ustálenie viny a\nuloženie sankcie za skutok kladený žalobkyne za vinu, pretože predmetným skutkom nebola naplnená\nskutková podstata priestupku podľa 49 ods. 1 písm. a/ zákona priestupkoch, a preto konanie zastavil\nz dôvodu, že skutok sa nestal, realizoval svoju právomoc. V zmysle právnej úpravy ustanovenej v §\n245 ods. 2 O.s.p. pri rozhodnutí, ktoré správny orgán vydal na základe zákonom povolenej voľnej úvahy\n(správne uváženie), preskúmava súd iba, či také rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených\nzákonom. Súd neposudzuje účelnosť a vhodnosť správneho rozhodnutia. Z uvedených dôvodov krajský\nsúd v procese súdneho prieskumu v danom prípade správne zameral svoju prieskumnú činnosť len na\nto, či žalovaný pri správnom uvážení podmienok zastavenia priestupkového konania nevybočil z medzí\na hľadísk zákonom predpokladaných, pričom na nahradenie jeho úsudku nemal správny súd dostatok\nprávomoci. Navyše zastavenie konania z dôvodu, že skutok sa nestal, by nemal pre právne postavenie\nžalobkyne žiadny iný následok. V oboch prípadoch totiž dôjde k zastaveniu konania podľa ust. § 76 ods.\n1 písm. a/ zákona o priestupkoch, t.j. k vydaniu konečného rozhodnutia.\nPokiaľ správny orgán vydal rozhodnutie o zastavení konania, vo výroku rozhodnutia nebol povinný\nvymedziť skutok tak, aby nebol zameniteľný s iným uvedením miesta, času a spôsobu spáchania, avšak\npostačovalo vo výroku konanie o priestupku zastaviť poukazom na príslušné zákonné ustanovenie. Ak\nsprávne orgány oboch stupňov vo výroku rozhodnutia uviedli opis skutkov, kladených žalobkyne za\nvinu, nejde o vadu výroku rozhodnutia a už vôbec nie o takú vadu, ktorá by mala vplyv na zákonnosť\nnapadnutého rozhodnutia.\nZ uvedených dôvodov odvolací súd námietku žalobkyne o nesprávnom právnom posúdení veci zo strany\nkrajského súdu považoval za nedôvodnú.\nŽalobkyňa v odvolaní ďalej namietala, že krajský súd neúplne zistil skutkový stav, keď nevykonal\nňou navrhnuté dôkazy. Odvolací súd v tejto súvislosti opätovne zdôrazňuje, že súd v procese\nsúdneho prieskumu nie je súdom skutkovým. Jeho úlohou pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a\npostupu správneho orgánu podľa piatej časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku (upravujúcej\nrozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov (§§ 247 a nasl. O.s.p.)\nje posudzovať, či správny orgán príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre\nvydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkom konania, či\nrozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom\npredpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi\nako aj s procesnoprávnymi predpismi. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci\nskutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 1 prvá veta). Preto v\nsprávnom súdnictve súd dokazovanie zásadne nevykonáva, vykonáva len také dokazovanie, ktoré je\nnevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 1 druhá veta). V predmetnej veci\ndošlo k zastaveniu konania, t. j. k vydaniu konečného rozhodnutia vo veci priestupkového konania, avšak\nnie k uloženiu sankcie (podľa priestupkového zákona), preto v danej veci sa v zásade neuplatňuje tzv.\nplná jurisdikcia, upravená v ust. § 250i ods. 2 O.s.p., ktorej uplatnenia sa žalobkyňa dovolávala. Krajský\nsúd z uvedených dôvodov nebol povinný vyhovieť návrhu žalobkyne a vykonať dokazovanie, pokiaľ\nuvedené nepovažoval za nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia v medziach žaloby. Z\nodôvodnenia rozhodnutia krajského súdu je zrejmé, že súd prvého stupňa návrh žalobkyne na doplnenie\ndokazovania nenechal bez povšimnutia, jej návrhom sa náležite zaoberal a svoj postup, ktorým jej\nnávrhu nevyhovel aj náležite odôvodnil, ako aj poukazom na to, že okolnosť, ktorá viedla k podaniu\ntrestného oznámenia, ani okolnosti, ktoré predchádzali samotnému správnemu konaniu, vyhodnotil vo\nvzťahu k preskúmavaciemu konaniu podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku ako\nirelevantné. S dôvodmi súdu prvého stupňa sa odvolací súd tiež stotožňuje a súčasne na ne poukazuje.\n\nZáverom odvolací súd uvádza, že správny súd v rámci prieskumu rozhodnutia prihliada len na tie\nvady, ktoré by mohli mať vplyv na zákonnosť rozhodnutia, na vady ktoré nie sú žalobkyni na ujmu,\nsúd neprihliada. Procesné pochybenia správneho orgánu nemali na právne postavenie žalobkyne vo\nvýsledku žiadny vplyv. Rozhodnutie sa nezrušuje preto, aby sa zopakoval proces a odstránili formálne\nvady, ktoré nemôžu privodiť vecne iné, či výhodnejšie rozhodnutie pre účastníka (k tomu pozri bližšie\nR 122/2003).\nZ uvedených dôvodov odvolací súd dospel k záveru o nedôvodnosti odvolacích námietok, ktorými\nžalobkyňa namietala, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia\n- s ust. § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p., že súd prvého stupňa rozhodol vo veci v rozpore s ust. §\n205 ods. 2 písm. c/ O.s.p., nakoľko neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté\ndôkazy a tento postup súdu spôsobil vadu konania, ktorá má za následok porušenie práva žalobkyne\nna súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 2 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských\npráv a základných slobôd. Po preskúmaní danej veci odvolací súd mal preukázané, že súd prvého\nstupňa v procese súdneho prieskumu zákonnosti rozhodnutia a postupu žalovaného postupoval v\nsúlade s právnou úpravou ustanovenou v druhej hlave piatej časti Občianskeho súdneho poriadku\n(§§ 247 a nasl.), náležite preskúmal zákonnosť rozhodnutia žalovaného a postup mu predchádzajúci\nv rozsahu žalobných dôvodov a v odôvodnení napadnutého rozsudku sa náležite vysporiadal so\nzásadnými žalobnými námietkami. Odvolací súd dospel k zhodnému záveru ako súd prvého stupňa, že\nžalobné námietky žalobkyne neboli spôsobilé pre zrušenie žalobou napadnutého rozhodnutia. Odvolacie\nnámietky žalobkyne proti rozsudku krajského súdu preto odvolací súd vyhodnotil ako nedôvodné, ktoré\nnemohli mať za následok úspešnosť jej odvolacieho návrhu.\nOdvolací súd napadnutý rozsudok krajského súdu ako vecne a právne správny podľa § 250ja ods. 3\nveta druhá O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p. a s § 219\nods. 1, 2 O.s.p. a s § 492 ods. 2 S.s.p. potvrdil, stotožniac sa v zásade aj s dôvodmi jeho rozhodnutia\n(§ 219 ods. 2 O.s.p v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p.), keď nezistil ani okolnosti, ku ktorým by\nmusel prihliadať z úradnej povinnosti.\nO náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodoval podľa § 250k ods. 1 O.s.p. v spojení s\n§ 246c ods. 1, s § 224 ods. 1 O.s.p. a s § 492 ods. 2 S.s.p.. Žalobkyni nepriznal náhradu trov tohto\nkonania, keďže v tomto konaní bola neúspešná.\nSenát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v danej veci rozhodol pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9\nzákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.\nmája 2011).\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}