{"guid": "f25803ef-3713-413c-b9d1-46d77c0c7608:77332269-da30-4419-8f86-d140ec76d6b3", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2018:5016200314.1", "spisova_znacka": "8Sžfk/7/2017", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžfk/7/2017 z 22. 11. 2018", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 22. novembra 2018, sp. zn. 8Sžfk/7/2017, ECLI:SK:NSSR:2018:5016200314.1", "identifikacne_cislo": "5016200314", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Ľubica Krišková", "sudca_id": 88, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-lubica-kriskova-88", "datum_vydania": "2018-11-22", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-461", "nazov": "§ 461 SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-461", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/162-2015/paragraf-461"}, {"iri": "/SK/ZZ/2004/222/#paragraf-49.odsek-1", "nazov": "§ 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/222/#paragraf-49.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/222-2004/paragraf-49"}, {"iri": "/SK/ZZ/2004/222/#paragraf-71.odsek-1", "nazov": "§ 71 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/222/#paragraf-71.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/222-2004/paragraf-71"}, {"iri": "/SK/ZZ/2004/222/#paragraf-71.odsek-2", "nazov": "§ 71 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/222/#paragraf-71.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/222-2004/paragraf-71"}, {"iri": "/SK/ZZ/2004/222", "nazov": "zákon č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/222", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/222-2004"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/162", "nazov": "SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/162-2015"}, {"iri": "/SK/ZZ/2004/222/#paragraf-19.odsek-1", "nazov": "§ 19 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/222/#paragraf-19.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/222-2004/paragraf-19"}, {"iri": "/SK/ZZ/2004/222/#paragraf-71.odsek-6", "nazov": "§ 71 ods. 6 zákona č. 222/2004 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/222/#paragraf-71.odsek-6", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/222-2004/paragraf-71"}, {"iri": "/SK/ZZ/2004/222/#paragraf-69.odsek-5", "nazov": "§ 69 ods. 5 zákona č. 222/2004 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/222/#paragraf-69.odsek-5", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/222-2004/paragraf-69"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/162#paragraf-461", "/SK/ZZ/2004/222#paragraf-49", "/SK/ZZ/2004/222#paragraf-71", "/SK/ZZ/2004/222#paragraf-19", "/SK/ZZ/2004/222#paragraf-69"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/77332269-da30-4419-8f86-d140ec76d6b3", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2018:5016200314.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2018:5016200314.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2018:5016200314.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n8Sžfk/7/2017\n5016200314\n22. 11. 2018\nJUDr. Jaroslava Fúrová\nECLI:SK:NSSR:2018:5016200314.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jaroslavy Fúrovej\na členov senátu Mgr. Petra Melichera a JUDr. Eriky Šobichovej, v právnej veci žalobkyne: I. C., nar.\nXX.XX.XXXX, bytom U. X, XXX XX D., právne zastúpenej: Mgr. Ivanom Petkovom, advokátom so sídlom\nkancelárie Na vŕšku 12, 811 01 Bratislava, proti žalovanému: Finančnému riaditeľstvu SR, so sídlom\nLazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, v konaní o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. 97838/2016\nz 29. januára 2016 a o kasačnej sťažnosti žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Žiline č. k.\n20S/49/2016-75 z 11. októbra 2016, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť žalobkyne proti právoplatnému rozsudku Krajského\nsúdu v Žiline č. k. 20S/49/2016-75 z 11. októbra 2016 z a m i e t a .\nNávrh žalobkyne na podanie návrhu Súdnemu dvoru Európskej únie na začatie prejudiciálneho konania\nzamieta.\nŽiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov kasačného konania.\nodôvodnenie:\n1. Krajský súd v Žiline (ďalej len „správny súd\") napadnutým rozsudkom podľa § 190 zákona č. 162/2015\nZ. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „S.s.p.\") zamietol žalobu žalobkyne, ktorou sa táto domáhala\npreskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 97838/2016 z 29. januára 2016, ktorým žalovaný\npotvrdil rozhodnutie Daňového úradu Žilina (ďalej aj „správny orgán prvého stupňa\" alebo „správca\ndane\") č. 1635486/2015 z 5. novembra 2015, ktorým tento žalobkyni vyrubil za zdaňovacie obdobie\nfebruár 2006 rozdiel na dani z pridanej hodnoty v sume 16.621,39 eur (vlastná daňová povinnosť\nuvedená žalobcom v dodatočnom daňovom priznaní v sume 369.742,- Skk a vlastná daňová povinnosť\nzistená správcom dane v sume 870.478,- Skk, t. j. rozdiel dane v sume 500.736,- Skk - 16.621,39 eur) a\nsúčasne nepriznal žalobkyni a žalovanému náhradu trov konania. Rozsudok nadobudol právoplatnosť\n2. decembra 2016.\n2. Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku konštatoval, že vykonané dokazovanie zo strany\nfinančných orgánov vo vzťahu k dodávateľom a odberateľom žalobkyne, ako aj výsluch žalobkyne,\nnepreukázalo, že došlo k fyzickému dodaniu tovaru, neboli identifikované miesta, spôsoby a forma\nreálneho uskladnenia tovaru, vyskladnenia tovaru, ako aj reálnej prepravy takého množstva tovaru. V\nkonaní mal krajský súd za preukázané, že žalobkyňa si uplatnila odpočítanie dane z došlých faktúr od\ndodávateľa Seliko Trade a.s., Krupina k tovaru, ktorý následne prevádzala dodávateľskými faktúrami\nobchodnej spoločnosti Harris a.s., Zvolen (podľa zistení Najvyššieho súdu SR bola spoločnosť Harris\na.s. k 24. novembru 2009 vymazaná ex offo z obchodného registra po tom, čo Okresný súd Banská\nBystrica uznesením č. k. 1K/4/2009-92 zo 17. apríla 2009, právoplatným 12. mája 2009 zastavil\n\nkonkurzné konanie pre nedostatok majetku dlžníka). Preukázané bolo taktiež to, že žalobkyňa tovar\npredala spoločnosti Harris a.s., pričom bolo zistené, že odberateľ žalobkyne Harris a.s., nikdy nemal\nskladové priestory, neviedol skladovú evidenciu a tovar bol, podľa tohto subjektu, údajne priamo\npredaný obchodnej spoločnosti Seliko Trade a.s.. Dožiadaný daňový úrad Zvolen miestnym zisťovaním\nzistil, že na adrese sídla spoločnosti Harris a.s., sa nachádza obytný dom, no spoločnosť sa na\ndanej adrese nenachádza, nikto ju nepozná a súčasne v týchto priestoroch nemohlo byť vykonané\nfyzické vyskladnenie tovaru od spoločnosti Seliko Trade a.s.. Z vykonaného dokazovania nebolo\npreukázané uskladnenie, vyskladnenie predmetného tovaru, ako aj preprava tovaru. Správca dane\nvykonal dokazovanie nielen k otázkam vykonania prepravy tovaru, ale aj v súvislosti s tým, či bolo\npreukázané, že dodávatelia žalobkyne a jej následní odberatelia, ako aj samotná žalobkyňa mala\ndostatočné skladové priestory, technické a personálne kapacity, v ktorých bolo fyzicky možné takéto\nobjemné množstvo tovaru uskladniť, vyskladniť (zaevidovať), a taktiež aj k preukázaniu, že k uskladneniu\na následnému vyskladneniu tovaru v konkrétnych priestoroch došlo, teda nielen k preprave takéhoto\nobjemného množstva tovaru. Krajský súd mal taktiež za preukázané, že na posudzovaných faktúrach\nžalobkyňa špecifikovala tovar čo do množstva, druhu, jednotkovej a konečnej ceny, hodnotu tovaru\nbez DPH, ako aj hodnotu DPH a hodnotu tovaru vrátane DPH. Teda jednoznačne, v posudzovaných\nfaktúrach vyčíslila výšku DPH. Z tejto výšky potom daňové orgány aj vychádzali. V prejednávanej veci vo\nvzťahu k posudzovaným faktúram však bola spochybnená existencia tovaru, ktorý mal byť predmetom\nobchodovania a je na mieste otázka, s akou odbornou starostlivosťou žalobkyňa pristupovala pri\nrealizácii zdaniteľného obchodu, keď obchodovala s niečím, čo zrejme neexistovalo. Takýto obchod,\no ktorom svedčí len existencia formálnych dokladov nevystihuje reálnu podstatu a ekonomický účel\npodnikania a v takom prípade by sa dalo hovoriť o podieľaní sa na zneužití práva vyplývajúceho\nzo zásady neutrality dane z pridanej hodnoty všetkými zúčastnenými článkami obchodného reťazca.\nSkutkový stav vo vzťahu k dani na vstupe bol už dostatočne preukázaný v skorších štádiách daňového\nkonania. Pokiaľ ide o daň na výstupe, k týmto skutočnostiam podľa krajského súdu, správca dane\ndostatočne zistil skutkový stav veci. Medzi účastníkmi bolo nesporné, že nešlo o reálne plnenie ani na\ntomto stupni obchodného reťazca a k reálnemu dodaniu tovarov spoločnosti Harris, a. s., nedošlo podľa\nvystavených faktúr. V súvislosti s aplikáciou Smernice Rady č. 77/388/EHS zo 17. mája 1977, tzv. Šiesta\nsmernica (ďalej aj ako „šiesta smernica\"), krajský súd uviedol, že táto smernica je súčasťou zákona o\nDPH ako bod č. 1 prílohy č. 6 a taktiež poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.\nzn. II. ÚS 440/2011, podľa ktorého šiesta smernica okrem toho, že bola transponovaná do jednotlivých\nustanovení zákona o DPH, bola aj osobitným ustanovením - prílohou č. 6 bod l zákona o DPH prevzatá\nako celok. Príloha č. 6 je súčasťou zákona o DPH, a preto je právne záväzná. V prípade takto prevzatej\nsmernice teda podľa krajského súdu nemôže ísť o rozpor s účinkami aktov sekundárneho komunitárneho\npráva. S poukazom na zdaňovacie obdobie február 2006 bolo teda potrebné aplikovať zákon o DPH\nv súlade s cieľmi a obsahom šiestej smernice. Krajský súd poukázal na čl. 21 bod 1 písm. d/ šiestej\nsmernice a uviedol, že v tomto článku je zakotvená povinnosť akejkoľvek osoby, ktorá uvedie daň z\npridanej hodnoty na faktúre alebo inom doklade, ktorý sa používa ako faktúra, túto daň aj zaplatiť. V\nslovenskom právnom poriadku bola táto povinnosť transponovaná do § 69 ods. 5 zákona o DPH, a to\nako povinnosť osoby, ktorá nie je platiteľom a pri dodaní tovaru alebo služby uviedla vo faktúre daň,\nzaplatiť túto daň. Taktiež v § 71 ods. 6 cit. zákona bola zakotvená povinnosť platiteľa, ktorý vo faktúre\nuvedie vyššiu daň, ako je povinný platiť podľa tohto zákona, túto vyššiu sumu dane zaplatiť. Vzhľadom\nna to, že samotná šiesta smernica v rozhodnom zdaňovacom období bola súčasťou nášho právneho\nporiadku, je potrebné vykladať konkrétne znenie zákona tzv. eurokonformným výkladom, t. j. výkladom\nvnútroštátneho práva v súlade s ustanovením čl. 21 bod l písm. d/ Šiestej smernice (tzv. nepriamy účinok\nsmernice). Uvedenie šiestej smernice v prílohe zákona o DPH síce nepredstavuje jej priamu transpozíciu\ndo slovenského právneho poriadku, pretože smernica sa transponuje v jednotlivých ustanoveniach\nzákona a jej citácia v prílohe je len tzv. transpozičným odkazom umožňujúcim ľahšiu orientáciu vo vzťahu\npráva Európskej únie a národného práva, avšak vzhľadom na to, že táto smernica je právne záväzná,\nkeďže je súčasťou prílohy č. 6 zákona o DPH, je potrebné z jej obsahu vychádzať pri aplikácii a výklade\njednotlivých ustanovení zákona o DPH. Krajský súd poukázal na rozhodnutia Súdneho dvora C-212/04,\nC-454/98 a C-643/11 LVK-56 EOOD. Medzera, ktorá vznikla v právnom poriadku Slovenskej republiky\ntransponovaním šiestej smernice a smernice 2006/112/ES týkajúca sa vymedzenia osôb povinných\nplatiť DPH bola zákonným postupom preklenutá eurokonformným výkladom ovplyvneným konkrétnym\nznením a stanoveným cieľom týchto smerníc. Daňový subjekt musí niesť mieru zodpovednosti za\nfiktívny obchodný reťazec, ktorého bol súčasťou, a taktiež i za tú skutočnosť, že daň z pridanej hodnoty\nna faktúrach na výstupe uplatnil. Podľa krajského súdu teda neobstojí len spoliehanie sa na zásadu\nneutrality DPH a tvrdenie o nemožnosti ovplyvniť dodržiavanie administratívnych povinností a zákonných\n\npostupov zo strany daňových subjektov v obchodnom reťazci, zdaniteľných plnení predchádzajúcich\nalebo nasledujúcich po kontrolovanom zdaniteľnom obchode.\n3. K návrhu žalobcu na predloženie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru EÚ krajský súd uviedol,\nže žalobcom koncipovaná otázka nerieši právny základ daného prípadu. Žalovaný v napadnutom\nrozhodnutí v súvislosti s povinnosťou odviesť DPH poukázal na čl. 203 Smernice EÚ č. 2006/112/ES a\ntaktiež na čl. 21 bod 1 písm. d/ Šiestej smernice. Správne podľa krajského súdu uviedol, že na predmetný\nprípad sa vzhľadom na zdaňovacie obdobie, za ktoré je dovyrubovaná daň, vzťahuje šiesta smernica\nRady zo dňa 17. mája 1977 a jej čl. 21 bod 1 písm. d/, podľa ktorého DPH platí každá osoba, ktorá\nuvedie daň na faktúre. Teda v danom prípade nebolo potrebné podrobiť výkladu smernicu č. 2006/112/\nES. Vzhľadom však na v podstate totožné znenia čl. 21 bod 1 písm. d) šiestej smernice a čl. 203 smernice\n2006/112/ES je potrebné doplniť, že dotknutý článok 203 smernice 2006/112/ES je na jeho správne\nuplatnenie dostatočne jasný a nenecháva priestor na žiadnu rozumnú pochybnosť o jeho aplikácii,\naj vzhľadom na už ukončené prejudiciálne konania Súdneho dvora, ktoré sa zaoberajú uvedenou\nproblematikou, napr. rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci LVK-56 EOOD C-643/11 (prejudiciálne\nkonanie týkajúce sa výkladu smernice 2006/112/ES) a C-454/98 Schmeink a Strobel (prejudiciálne\nkonanie týkajúce sa šiestej smernice). Z tohto dôvodu s poukazom na rozhodnutie Súdneho dvora\nC-283/81 Cilfit nie je potrebné prejudiciálnu otázku predkladať v zmysle čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ.\n4. O nároku na náhradu trov konania rozhodol krajský súd a contrario k §§ 167 ods. 1 S.s.p. v spojení s §\n168 S.s.p., tak, že žalobcovi náhradu trov nepriznal, keď žalobca nemal v konaní úspech, a žalovanému\nnáhradu trov nepriznal, keďže mu ju môže priznať len výnimočne, čo v danom prípade nebolo splnené.\n5. Proti rozsudku krajského súdu podal žalobca z dôvodov § 440 ods. 1 písm. f/ a g/ S.s.p. včas kasačnú\nsťažnosť a navrhol, aby kasačný súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že napadnutý rozsudok zruší a\nvec vráti krajskému súdu na ďalšie konanie.\n6. Žalobca sa v podanej kasačnej sťažnosti zaoberal najmä vznikom daňovej povinnosti a tvrdeným\nnepreukázaním reálneho dodania tovaru. Smernica o DPH explicitne v čl. 31 upravuje dodanie tovaru\nbez prepravy. Síce je tomu tak len v kontexte určenia miesta dodania, uvedené ustanovenie má však\nzásadný význam pre interpretáciu čl. 14 Smernice o DPH. V žiadnom ustanovení zákona o DPH nie je ani\nzmienka o podmienke prepravovania tovaru ako podmienke „dodania\" v zmysle, že ak dodávateľ tovar\nneodošle na prepravu (alebo tovar inak nezmení svoje pôvodné miesto uskladnenia), nedošlo k dodaniu\ntovaru, a teda ani k vzniku daňovej povinnosti. Podľa žalobcu teda niet pochýb o tom, že preprava a\nfyzické prevzatie tovaru odberateľom od dodávateľa nie je podmienkou vzniku daňovej povinnosti podľa\nSmernice o DPH a o to menej podľa eurokonformne interpretovaného § 19 ods. 1 zákona o DPH. K\ndodaniu tovaru v prejednávanej veci podľa žalobcu došlo okamihom konsenzu o prevode vlastníckeho\npráva k tovaru uvedenom vo faktúre a v dodacom liste, v prípade žalobcu dokonca aj v preberacom\nprotokole o prevzatí tovaru, a to v mieste, ktorým bol sklad, kde sa v čase prevodu práva tovar nachádzal.\nJe nepochybné a celkom logické, že tovar nemusel byť ani odoslaný ani prepravovaný platiteľovi dane\nz miesta, kde bol uskladnený na to, aby na strane dodávateľa vznikla daňová povinnosť podľa § 19 ods.\n1 zákona o DPH, ako jeden z predpokladov vzniku práva sťažovateľa na odpočítanie dane na vstupe\npodľa § 49 ods. 1 zákona o DPH. Žalobca namietal, že krajský súd v napadnutom rozsudku opomenul\npreskúmať, či neprichádza do úvahy vznik daňovej povinnosti iným, zákonom o DPH predpokladaným\nspôsobom. K záveru o nevzniknutí daňovej povinnosti dospel krajský súd bez riadneho skúmania ďalších\nokolností prípadu, ktoré sú podľa judikatúry SD EÚ kľúčové pre správne a zákonné rozhodnutie o práve\nna priznanie odpočítania dane na vstupe. V prípade, ak chcel krajský súd spochybňovať právo žalobcu\nna odpočet dane na vstupe, mal podľa žalobcu predovšetkým zisťovať či (i) u dodávateľa žalobcu\nvzhľadom na okolnosti prípadu nemohlo dôjsť k daňovému podvodu a súčasne, či sa žalobca na tomto\ndaňovom podvode vedome podieľal, resp. o nečestnom konaní dodávateľa a/alebo o daňovom podvode\nvedel alebo musel vedieť a len a výlučne v tomto kontexte, či dodávateľ žalobcu daň na výstupe vo\nvzťahu k nemu riadne priznal a zaplatil, resp. či bola daň už skôr na vyššom stupni v dodávateľskom\nreťazci zaplatená, resp. či (ii) nedošlo vzhľadom na okolnosti prípadu u platiteľa dane k zneužitiu práva\nna odpočet dane na vstupe výlučne s cieľom získať pre seba daňovú výhodu a ak áno, či túto daňovú\nvýhodu platiteľ dane získal, keďže podľa Súdneho dvora EÚ musí z celku objektívnych prvkov vyplývať,\nže hlavný cieľ plnení, ktorých sa odpočet dane týka, je získať daňovú výhodu. V rámci daňového konania\nmali byť zo strany žalovaného, resp. prvostupňového orgánu zistené také skutočnosti, ktoré objektívne\na jednoznačne, nie len domnelo alebo s pochybnosťami, preukazujú vedomosť alebo nevyhnutnosť\n\nvedomosti daňového subjektu, o podvodnom konaní, pri ktorom sa vyžaduje, aby viedlo k získaniu\ndaňovej výhody, ktorej poskytnutie je v rozpore s cieľom smernice i vnútroštátnej úpravy, a že hlavným\ncieľom predmetného plnenia je získať daňovú výhodu. Žalobca sa však domnieval, že žiadne takéto\nokolnosti zo strany krajského súdu, žalovaného ani zo strany prvostupňového orgánu zistené neboli.\nŽalobca uviedol, že o podvodnom konaní nielenže nevedel, ale ani nemohol vedieť a zároveň mu pri\njeho činnosti v dôsledku odpočítania dane na vstupe nevznikla nijaká daňová výhoda. Krajský súd mal\npodľa žalobcu prihliadať na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ C-504/10 Tanoarch. V súvislosti s otázkou\nzaplatenia dane uvedenej na faktúre sa žalobca zaoberal priamym účinkom smernice voči fyzickej\nosobe, pričom uviedol, že hoci Súdny dvor EÚ za určitých okolností pripustil priamy účinok smernice,\ntento sa nikdy nesmie uplatňovať vo vzťahu k povinnostiam, ktoré zo smernice pre fyzické osoby môžu\nvyplývať. Štátne orgány teda nikdy nesmú požadovať od osôb, aby plnili povinnosti vyplývajúce im zo\nsmernice bez toho, aby bola smernica v tejto relevantnej časti v celom rozsahu a správne transponovaná.\nAk k transpozícii nedošlo, osoba povinnosťou vyplývajúcou zo smernice viazaná v žiadnom prípade\nnie je. Povinnosť každej osoby zaplatiť podľa § 69 ods. 5 zákona o DPH daň, ktorú uvedie vo faktúre\nalebo v inom doklade o predaji, vyplývajúca tiež z príslušných smerníc, je súčasťou vnútroštátneho\nprávneho poriadku SR až od 1. januára 2010. Nie je teda prípustné splnenie tejto povinnosti vyžadovať\nod osoby za zdaňovacie obdobie január 2006, a teda pred účinnosťou ustanovenia § 69 ods. 5 zákona o\nDPH. Štát prostredníctvom daňových orgánov má dostatok možností a prostriedkov na to, aby nečestné\npraktiky zdaniteľných osôb zisťoval a sankcionoval prípadne inicioval trestnoprávnu zodpovednosť. Daň\nz obratu (pridanej hodnoty) nie je nástrojom na sankčné postihy nečestného konania zdaniteľných osôb\na preto výklad § 71 ods. 6 zákona o DPH a článku 203 Smernice o DPH v tomto obsahovom význame\n- trestať platiteľov dane a to individuálne každého na všetkých stupňoch dodávateľského obchodného\nreťazca nerešpektujúc zásadu neutrality dane a zásadu proporcionality pri jej uplatňovaní, je podľa\nžalobcu neprijateľný a v priamom rozpore so zásadami, na ktorých je vystavaný mechanizmus DPH\nv EÚ. Hypotéza § 71 ods. 6 zákona o DPH predpokladá existenciu daňovej povinnosti a teda len pre\nprípad, ak daňový subjekt vo faktúre uvedie daňovú povinnosť vyššiu než je táto existujúca daňová\npovinnosť, upravuje pre daňový subjekt povinnosť zaplatiť túto vo faktúre uvedenú vyššiu daň. Ak potom\nv posudzovanom prípade je skutkovým zistením podľa názoru orgánu finančnej správy i krajského súdu\ntá skutočnosť, že daňová povinnosť vôbec nevznikla, lebo tovar nebol nikdy dodaný, je zrejmé, že nie\nje splnená hypotéza právnej normy obsiahnutej v § 76 ods. 1 zákona o DPH, a teda nie je možné na\ndaný prípad aplikovať dispozíciu tejto právnej normy. Inými slovami, v dotknutom rozhodnom období\nneexistovala vo vnútroštátnom právnom poriadku právna norma obdobná aktuálnemu zneniu § 69 ods.\n5 zákona o DPH v znení účinnom od 1. januára 2010, a preto rozhodnutie, ktorého preskúmanie súdom\nnavrhoval žalobca, neexistoval žiadny právny základ. Ak krajský súd bez ďalšieho súhlasil s právnou\nkvalifikáciou veci dotknutým orgánom finančnej správy, týmto svojim postupom sám nesprávne právne\nvec posúdil.\n7. Žalobca spolu s podanou kasačnou sťažnosťou podal aj návrh na prerušenie konania za účelom\npredloženia prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru EÚ v znení: „Má sa článok 203 Smernice o\nDPH interpretovať tak, že nebráni vnútroštátnej praxi orgánov v prípade preukázania neexistencie\nzdaniteľných plnení u dodávateľa zdaniteľnej osoby a následného neoprávneného odpočtu dane na\nvstupe z dôvodu, že zdaniteľná osoba sa podieľala na daňovom podvode dodávateľa tým, že vedela o\nneexistencii týchto zdaniteľných plnení, požadovať zaplatenie dane na výstupe zdaniteľnej osoby za to\nisté neexistujúce zdaniteľné plnenie len z dôvodu, že je táto daň uvedená na faktúre?\"\n8. Žalobca mal za to, že krajský súd nesprávne uviedol, že na daný prípad je potrebné aplikovať\nSmernicu 77/388/EHS, odvolávajúc sa pri tom na zdaňovacie obdobie. Správca dane mal procesne\npostupovať v daňovom konaní výlučne podľa Smernice 2006/112/EHS (podľa času konania daňovej\nkontroly a vyrubovacieho konania), avšak hmotnoprávne povinnosti posudzovať podľa konkrétneho\nzdaňovacieho konania. Keďže na správne rozhodnutie vo veci je podľa názoru žalobcu nevyhnutné\nzodpovedať správnymi orgánmi i krajským súdom doposiaľ opomenuté kľúčové otázky okolností\nposudzovaného prípadu v zmysle zásad judikovaných Súdnym dvorom Európskej únie, žalobca mal za\nto, že je stále daný dôvod na prerušenie konania podľa § 100 ods. l písm. c/ SSP.\n9. Žalovaný sa k podanej kasačnej sťažnosti ani k podanému návrhu na predloženie prejudiciálnej otázky\nSúdnemu dvoru EÚ nevyjadril.\n\n10. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 S.s.p.)\npredovšetkým postupom podľa § 452 ods. 1 v spojení s § 439 S.s.p. preskúmal prípustnosť kasačnej\nsťažnosti a z toho vyplývajúce možné dôvody jej odmietnutia. Po zistení, že kasačnú sťažnosť podal\nsťažovateľ včas (§ 443 ods. 1 S.s.p.), je prípustná (§ 439 S.s.p.) a bola podaná oprávneným subjektom (§\n442 ods. 1 S.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo\njeho vydaniu a jednomyseľne (§ 139 ods. 4 k § 463 S.s.p.) dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je\ndôvodná a preto ju podľa § 461 S.s.p. zamietol. Rozhodol bez nariadenia pojednávania (§ 455 S.s.p.)\ns tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke\nnajvyššieho súdu www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený 22. novembra 2018 (§ 137 ods. 4 v\nspojení s § 452 ods. 1 S.s.p.).\n11. Kasačný súd po oboznámení sa s obsahom administratívneho a súdneho spisu zistil, že vo vzťahu\nk predmetu kasačných námietok žalobcu, ktoré sú zhodné so žalobnými námietkami, sa stotožňuje s\nodôvodnením napadnutého rozsudku krajského súdu.\n12. Podľa § 464 ods. 1 S.s.p., môže kasačný súd, ak rozhoduje o kasačnej sťažnosti v obdobnej veci,\nktorá už bola predmetom konania pred kasačným súdom, v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázať\nuž len na obdobné rozhodnutie, ktorého prevzatú časť v odôvodnení uvedie.\n13. Na zdôraznenie správnosti kasačnou sťažnosťou napadnutého rozhodnutia, kasačný súd postupom\npodľa § 464 ods. 1 S.s.p. odkazuje na svoj rozsudok v obsahovo totožnej veci (zdaňovacie obdobie\njanuár 2006) č. k. 4Sžfk/20/2017 z 1. marca 2018, ktorého odôvodnenie ďalej v príslušnom rozsahu\nuvádza:\n„7.2 V citovaných ustanoveniach zákona o DPH sú stanovené podmienky, ktorých splnenie sa vyžaduje\npri uplatnení práva na odpočet DPH. Na to, aby mohol byť pri dodaní tovaru uplatnený odpočet DPH,\nvšak nestačí len vyhotovenie faktúry s náležitosťami podľa § 71 zákona o DPH. Musí dôjsť aj k\npreukázaniu reálneho, faktického dodania, ktoré musí byť rovnako materiálne preukázané. Tieto dve\npodmienky preukázania musia byť splnené kumulatívne, inak nárok na odpočet DPH nemožno uplatniť.\nDôkazné bremeno v takomto prípade zaťažuje daňový subjekt, ktorý musí preukázať splnenie formálnej,\nako aj materiálnej podmienky. Daňový subjekt má povinnosť preukázať faktúry, resp. iné daňové doklady,\nna základe ktorých si uplatňuje odpočet DPH. Tieto listinné dôkazy sa musia zhodovať so skutočne\nzrealizovanými plneniami. Preukázanie len faktúry je dostačujúce iba v prípade, že je nepochybne\npreukázateľná zhoda údajov uvedených vo faktúre s reálnym plnením. Doklady musia byť vystavené\nna reálnom materiálnom podklade, pričom údaje v nich musia byť aj ako právna skutočnosť reálne\npreukázateľné. Ak správca dane s prihliadnutím na objektívne skutočnosti zistí, že právo na odpočet\nDPH sa uplatňuje neoprávnene, spôsobom pokúšajúcim sa obísť zákon, subjektu právo na odpočet\ndane zamietne. Uvedené vyplýva z rozhodovacej činnosti Súdneho dvora Európskej únie a rovnako aj\nzo Šiestej smernice, resp. na ňu nadväzujúcej smernice Rady Európskej únie 2006/112/ES o spoločnom\nsystéme dane z pridanej hodnoty.\n7.3 Podľa čl. 10 bod 2 šiestej smernice a tiež podľa zákona o DPH daňová povinnosť pri dodaní tovaru\nvzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, kedy kupujúci nadobudne právo nakladať\ns tovarom ako vlastník.\n7.4 V rámci vyrubovacieho konania, pri preukazovaní reálneho dodania tovaru a služieb, zaťažuje\ndôkazné bremeno vždy daňový subjekt, v tomto prípade žalobcu. Podľa ustálenej judikatúry Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky aj v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. III.\nÚS 78/2011-17 zo dňa 23.02.2011, možno konštatovať, že: dôkazné bremeno je na daňovom subjekte\n- žalobcovi (§ 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. v spojení s § 49 ods. 2, § 51 zákona č. 222/2004\nZ. z.). Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu - žalobcu,\nktorý disponuje svojim právom uplatniť si za zákonom stanovených a splnených podmienok nárok\nna odpočet dane z pridanej hodnoty (je iniciátorom odpočítania dane z pridanej hodnoty) a ktorý si\naj tento nárok uplatnil, preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za\nzákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu\nskutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné\nbremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty\nuznaný ako oprávnený. Žalobca ako daňový subjekt uplatňujúci si právo na odpočítanie dane z pridanej\n\nhodnoty neuniesol dôkazné bremeno, čím nesplnil jednu z dvoch zákonných podmienok zakotvených\nv ustanovení § 49 ods. 2 zákona o DPH. Uvedené podmienky musia byť splnené kumulatívne, a preto\nnesplnenie jednej z nich, tak ako je tomu v predmetnej právnej veci, znamená negatívnu aplikáciu\ncitovaného ustanovenia § 49 ods. 2 zákona o DPH.\n7.5 Taktiež daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a\nskutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní, alebo na ktorých preukázanie bol\nvyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť\npovinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom. Toto ustanovenie zakotvuje,\nže dôkazné bremeno je na strane daňového subjektu - žalobcu, ktorý je povinný preukázať, že si\nnárok uplatňuje oprávnene a za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu\ndane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak\ndaňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť\nnárok na odpočet DPH uznaný ako oprávnený. Nie je povinnosťou daňových orgánov vyhľadávať\nza daňový subjekt - žalobcu dôkazy preukazujúce jeho oprávnenie na odpočet dane, ale naopak\nbolo povinnosťou žalobcu ako daňového subjektu, predložiť relevantné dôkazy, ktorými by spôsobom\nvylučujúcim akékoľvek pochybnosti preukázal, že si odpočet dane v kontrolovanom zdaňovacom období\nuplatnil oprávnene. Nepostačuje iba predloženie faktúry, platiteľ dane musí preukázať, že zdaniteľný\nobchod bol aj reálne uskutočnený.\n7.6 Z obsahu rozsudku Krajského súdu v Žiline, ako aj z pripojeného administratívneho spisu, je\nnesporné, že správca dane vykonal rozsiahle dokazovanie, ako je opísané vyššie, z ktorého závermi\nsa kasačný súd stotožňuje. Je však nutné poznamenať, že možnosti správcu dane, ohľadom riadneho\npreskúmania predmetných obchodných transakcií boli výrazne limitované skutočnosťou, že obe\nspoločnosť, aj dodávateľská, aj odberateľská, boli už v čase vykonávania daňovej kontroly vymazané\nz obchodného registra ex offo. Správca dane v priebehu daňovej kontroly vypočul bývalých členov\npredstavenstva dodávateľskej a odberateľskej spoločnosti, taktiež i žalobkyňu. Žiaden z vypočúvaných\nsvedkov sa však nevedel vyjadriť k preprave, resp. k náklade alebo vykládke tovaru, ani k samotnému\ndodaniu tovaru. Jediný relevantný dôkaz, ktorý žalobkyňa predložila za účelom preukázania reálneho\ndodania tovaru, boli faktúry, či už odberateľské alebo dodávateľské. Ako však už bolo nespočetnekrát\nkonštatované ustálenou rozhodovacou praxou Najvyššieho súdu SR, na preukázanie dodania tovaru za\núčelom odpočítania DPH nepostačuje ako relevantný dôkaz len samotná faktúra, predmetom ktorej je\npreskúmavaná obchodná transakcia.\n7.7 Základnou podmienkou pre uplatnenie odpočtu DPH zo zdaniteľného obchodu je vznik daňovej\npovinnosti. Daňová povinnosť vo všeobecnosti znamená, že štátu vzniká právo žiadať daň od osôb,\nktorým to zákon vymedzuje. V tejto súvislosti je však potrebné uviesť, že nepostačuje len samotné\nuvedenie DPH na faktúre, podstatné je, aby došlo k vzniku daňovej povinnosti v intenciách ustanovenia\n§ 19 zákona o DPH, t. j. z titulu skutočného dodania tovaru. Táto podmienka vyplýva z § 49 ods. 1 zákona\no DPH. Samotný vznik daňovej povinnosti a uvedenie DPH na faktúre vo väzbe na nárok na odpočítanie\nDPH u kupujúceho však nestačí, pretože na strane platiteľa ako príjemcu zdaniteľného plnenia musí byť\npreukázané, že prijaté plnenia obstaral na účely uskutočňovania svojich vlastných zdaniteľných plnení\n(na účely svojho podnikania).\n7.8 V priebehu daňového konania musí byť preukázaný jednak obsah, ale aj skutočný význam plnení\ndeklarovaných daňových subjektom prostredníctvom relevantného daňového dokladu. Pri nepriznaní\npráva na odpočet DPH sa môže vziať do úvahy umelý charakter týchto plnení, ako aj právne, ekonomické\nalebo personálne prepojenie medzi podnikateľmi pri znížení daňového zaťaženia.\n7.9 Samotná existencia faktúry však určite nie je postačujúcim, relevantným dôkazom toho, že k\ndodaniu tovaru skutočne došlo. Zaúčtovanie daňových dokladov v súlade so zásadami účtovníctva ešte\nnezakladá podmienku možnosti uplatnenia práva na odpočítanie dane z prijatých zdaniteľných dodávok\n(tovarov a služieb). Zákonné podmienky, po splnení ktorých vzniká platiteľovi právo na odpočítanie dane,\nnespočívajú len vo formálnej deklarácii, v predložení dokladov s predpísaným obsahom, ale tieto musia\nmať povahu faktu, t. j. musia nesporne preukazovať skutočnosť vo všetkých jej znakoch - v právnej\nskutočnosti, v objekte a v subjekte.\n\n7.10 Daň z pridanej hodnoty je ľahko zneužiteľná. Je teda na mieste požadovať od daňového subjektu,\naby už v priebehu vykonávania zdaniteľných plnení, obchodov deklarovaných účtovnými dokladmi,\naby prijal opatrenia, ktoré by zaistili, že sa prijatím konkrétneho plnenia nebude podieľať na daňovom\npodvode. „Je pravda, že ak existujú okolnosti umožňujúce predpokladať nezákonnosti alebo daňový\npodvod, obozretný subjekt môže v závislosti od okolností prípadu považovať za svoju povinnosť, zistiť\nsi informácie o druhom subjekte, od ktorého zamýšľa nadobudnúť tovar alebo služby, tak, aby sa uistil o\njeho spoľahlivosti\" (Rozsudok Súdneho dvora EÚ v spojených veciach C-80/11 a C-142/11, Mahagében\na Dávid). Každý subjekt pri svojom podnikaní musí byť dostatočne predvídavý, aby reálny obsah faktúr\nmohol preukázať aj inými dôkazmi pred daňovými orgánmi. Právo na odpočítanie dane sa nevzťahuje\nna daň, ktorá je splatná len z dôvodu jej uvedenia vo faktúre.\n7.11 V prípade, že si daňový subjekt uplatňuje právo (napr. právo na odpočet DPH), musí už od počiatku\npremýšľať nad tým, ako toto právo obháji v prípadnom spore a v nadväznosti nato by mal, z dôvodu\nobjektívnej i požadovanej obozretnosti, daný obchod patrične zdokumentovať.\n7.12 Kasačný súd považuje za potrebné uviesť niekoľko skutočností, ktoré nielenže spochybňujú\ndobromyseľnosť predmetných obchodných transakcií, ba až umocňujú tzv. umelý charakter\npredmetných plnení, čo smeruje k úvahám o podvode na DPH. Žalobkyňa sa vo svojej výpovedi pred\nsprávcom dane vyjadrila, že tovar kupovala od spoločnosti Seliko Trade, a.s. a následne ho odpredávala\nspoločnosti Harris a.s.,. Svedok M. F., bývalý člen predstavenstva spoločnosti Harris a.s., však uviedol,\nže táto spoločnosť tovar ďalej distribuovala rôznym odberateľom, medzi ktorými príkladmo uviedol aj\nspoločnosť Seliko Trade, a.s.,. Podozrivou sa javí aj skutočnosť, že Ing. L. R. pôsobil ako člen a predseda\npredstavenstva aj v spoločnosti Seliko Trade, a.s., aj v spoločnosti Harris a.s.. Pri miestnom zisťovaní\nna adrese sídla spoločnosti Harris a.s., v roku 2007 správca dane zistil, že spoločnosť na danom sídle\nnesídli, nikto o nej nič nevedel, nebola preukázaná existencia žiadnych skladových priestorov, v ktorých\nby sa mohlo uskutočňovať odovzdávanie a dodanie takého množstva tovaru, ako bolo deklarované\npredmetnými faktúrami. Spoločnosť Harris a.s., pritom bola vymazaná z obchodného registra až v roku\n2009.\n7.13 Pokiaľ ide o námietku aplikácie šiestej smernice, kasačný súd sa plne stotožňuje so závermi\nkrajského súdu. Kasačný súd taktiež poukazuje na nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 440/2011\nzo dňa 11.10.2011, v ktorom ústavný súd konštatoval, že „pri nepriamom účinku smernice je situácia\nzložitejšia, ale zjednodušene povedané pri ňom platí, že ak národný predpis korektne unesie výklad\novplyvnený smernicou, môže ísť aj v neprospech jednotlivca. Ťažiskom zásahu do pozície jednotlivca je\ntak národný predpis\". V každom členskom štáte Európskej únie platia dva právne poriadky, a to právny\nporiadok členského štátu a právny poriadok Spoločenstva. Právo Spoločenstva má však aplikačnú\nprednosť pred národným právom. Súdny dvor zdôrazňuje zásadu výkladu národného práva v súlade\nso smernicou. V intenciách tejto zásady musí aj súd členského štátu EÚ vykladať vnútroštátne právo s\nohľadom na znenie a účel smernice. Vzhľadom na skutkové zistenia v danej veci je možné skonštatovať,\nže poľahčujúce okolnosti v danom prípade zistené neboli Žalobkyňa bola v rozhodujúcom čase platiteľom\nDPH, uplatnila si nadmerný odpočet DPH, preto nemôže obstáť obrana žalobkyne spočívajúca v tvrdení,\nže nie je povinná zaplatiť daň vyčíslenú vo faktúrach a argumentovať nepriamym účinkom smernice,\nobzvlášť v prípade, ak žiada nadmerný odpočet DPH.\n7.14 Najvyšší súd SR dospel s poukazom na uvedené k záveru, že námietky žalobcu uvedené v kasačnej\nsťažnosti nie sú opodstatnené, pretože krajský súd (resp. predtým žalovaný a správca dane) svoje\nrozhodnutie vydal na základe spoľahlivo zisteného skutkového stavu, použil správny výklad a aplikáciu\npríslušných ustanovení (§§ 49 a 51 zákona o DPH), a aj postupoval zákonne, uplatňujúc eurokonformný\nvýklad, vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného produkovaných v procese dokazovania pri správe\ndaní. Rovnako senát zdôrazňuje, že dôkazne bremeno leží na daňovom subjekte, nie na správcovi\ndane, preto je daňový subjekt povinný svoje tvrdenia spoľahlivo preukázať. Ak tak neučiní (čo v tomto\nprípade neurobil, keď žalobkyňa predložila len faktúru a k tomu súvisiace dokumenty, avšak nedokázala\npreukázať reálne uskutočnenie zdaniteľného plnenia), nemôže byť nárok na odpočet dane z pridanej\nhodnoty uznaný ako oprávnený.\"\n14. Vo vzťahu k žiadosti žalobkyne o predloženie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej\núnie, kasačný súd rovnako odkazuje na svoj rozsudok č. k. 4Sžfk/20/2017 z 1. marca 2018, ktorého\nodôvodnenie ďalej v príslušnom rozsahu uvádza:\n\n„8.1 Žalobkyňa v podanej kasačnej sťažnosti žiadala aj o predloženie prejudiciálnej otázky Súdnemu\ndvoru Európskej únie. Kasačný súd je však toho názoru, že v konaní, ako pred finančnými orgánmi,\ntak pred všeobecnými súdmi, sa nepreukázala nevyhnutnosť výkladu úniového práva Súdnym dvorom\nEurópskej únie. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd poslednej inštancie v rámci všeobecného\nsúdnictva dospel k záveru, že nie je dôvod obracať sa za tohto stavu na Súdny dvor Európskej únie s\nprejudiciálnou otázkou a konanie nie je potrebné prerušovať, keďže podľa obsahu návrhu žalobcu ide\no návrhy, ku ktorým sa Súdny dvor EÚ vyjadril (bod 7.10 rozsudku).\"\n15. Vychádzajúc z uvedeného a s ohľadom na to, že vznesené kasačné námietky neboli spôsobilé\nna zmenu, alebo zrušenie napadnutého rozsudku, kasačný súd kasačnú sťažnosť žalobkyne ako\nnedôvodnú zamietol podľa § 461 S.s.p..\n16. O trovách kasačného konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 1 S.s.p. a contrario k §§ 167\nods. 1 a 168 S.s.p., tak že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov kasačného konania, pretože\nžalobca nebol v kasačnom konaní úspešný a v prípade žalovaného nedošlo k naplneniu predpokladu\nobsiahnutého v ust. § 168 S.s.p..\n17. Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky ako kasačný súd v pomere hlasov 3:0 (§\n139 ods. 4 k § 463 S.s.p.).\nPoučenie:\nProti tomuto rozhodnutiu opravný prostriedok nie je prípustný.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}