{"guid": "17023c70-e5b2-4cd0-be32-ae7cb9b8f893:b474de74-f304-481f-b3f2-ec17976999b4", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2018:5013200299.1", "spisova_znacka": "8Sžf/20/2016", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžf/20/2016 z 12. 7. 2018", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 12. júla 2018, sp. zn. 8Sžf/20/2016, ECLI:SK:NSSR:2018:5013200299.1", "identifikacne_cislo": "5013200299", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "Mgr. Peter Melicher", "sudca_id": 14, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/mgr-peter-melicher-14", "datum_vydania": "2018-07-12", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1963/99", "nazov": "OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963"}, {"iri": "/SK/ZZ/2004/222", "nazov": "zákon č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/222", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/222-2004"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219", "nazov": "§ 219 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-219"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/595", "nazov": "zákon č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/595", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/595-2003"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/595/#paragraf-2.odsek-1.pismeno-i", "nazov": "§ 2 ods. 1 písm. i) zákona č. 595/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/595/#paragraf-2.odsek-1.pismeno-i", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/595-2003/paragraf-2"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1963/99#paragraf-219", "/SK/ZZ/2003/595#paragraf-2"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/b474de74-f304-481f-b3f2-ec17976999b4", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2018:5013200299.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2018:5013200299.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2018:5013200299.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n8Sžf/20/2016\n5013200299\n12. 07. 2018\nMgr. Peter Melicher\nECLI:SK:NSSR:2018:5013200299.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Petra Melichera a\nčlenov senátu JUDr. Jaroslavy Fúrovej a JUDr. Kataríny Benczovej, v právnej veci žalobcu: SP - SK\nplus, s.r.o., so sídlom Karpatské námestie č. 10, Bratislava, zastúpeného AK Kováčik Legal s.r.o.,\nso sídlom Radlinského č. 1729, Dolný Kubín, proti žalovanému: Finančnému riaditeľstvu Slovenskej\nrepubliky, so sídlom Lazovná č. 63, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného\nč. 1100308/1/58943/2013 zo dňa 6. februára 2013, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v\nŽiline č. k. 21S/49/2013-96 zo dňa 2. decembra 2015, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Žiline zo dňa 2. decembra 2015, č. k.\n21S/49/2013-96 p o t v r d z u j e .\nÚčastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .\nodôvodnenie:\nKrajský súd v Žiline napadnutým rozsudkom podľa § 250j ods. 1 O.s.p. zamietol žalobu, ktorou sa\nžalobca domáhal preskúmania zákonnosti v záhlaví označeného rozhodnutia žalovaného - dodatočného\nplatobného výmeru, ktorým potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Žilina č. 9512401/5/2851397/2012/Líš\nzo dňa 8.10.2012, ktorým bol žalobcovi vyrubený rozdiel dane z príjmov (ďalej aj „DzP“) za zdaňovacie\nobdobie roku 2010 v sume 446.937,31 €. O trovách konania rozhodol tak, že žalobcovi ich náhradu\nnepriznal.\nV odôvodnení rozsudku krajský súd konštatoval nedôvodnosť žalobnej námietky, že postupom orgánov\ndaňovej správy bolo porušené právo žalobcu na prerokovanie veci v jeho prítomnosti, keď žalobca nebol\nprítomný pri výsluchu svedka Ing. A. G. správcom dane, a to s poukazom na rozsudok Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Sžf/16/1014 zo dňa 17.9.2015 týkajúci sa rovnakých účastníkov\na obdobnej veci, v ktorom najvyšší súd vyslovil názor, že ani opakované vypočutie svedka Ing. A.\nG. za účasti žalobcu by nemohlo zvrátiť rozhodnutie žalovaného a priznať žalobcovi vznik nároku na\nvrátenie nadmerného odpočtu DPH z predmetných faktúr. Ďalej krajský súd uviedol, že mal preukázané,\nže správne orgány v predmetnej veci pri vydaní rozhodnutia nevychádzali len z daňových dokladov\npredložených žalobcom, ale najmä z výsledkov rozsiahleho dokazovania smerujúceho k prevereniu\na získaniu dôkazov o tom, či predmetné zdaniteľné plnenia boli dodávateľom uskutočnené. Poukázal\nna to, že v žalobcom predložených faktúrach chýba podrobný rozpis služieb - prác, nie je zrejmý ich\nrozsah a druh, obchodná spoločnosť DUBAY, s.r.o., Žilina (dodávateľ žalobcu) nezamestnávala v roku\n2010 žiadnych zamestnancov, plnenia mali byť podľa vyjadrenia žalobcu vykonávané subdodávateľský,\navšak z predložených dokladov nebolo možné zistiť, o ktorých subdodávateľov sa jednalo, teda kto\nmal fakturované plnenie vykonať, a chýbali aj zmluvy o dielo, objednávky, niektoré súpisy vykonaných\nprác, stavebné denníky, preberacie protokoly. Krajský súd zdôraznil, že pri takom objeme plnení,\n\nako bolo fakturačne vykázané, je neobvyklé, aby plnenia sa realizovali bez toho, aby obchodné\nvzťahy boli premietnuté do príslušných listinných dokladov. Mal za to, že potrebný písomný dôkaz\npreukazujúci reálne fakturované plnenie si vyžaduje nielen samotná ochrana subjektov v rámci\nobchodno-záväzkových vzťahov, ale aj dôkazná povinnosť daňového subjektu uplatňujúceho si nárok\nna odpočet DPH pri prijatých zdaniteľných plneniach. Krajský súd uzavrel, že žalobca napriek výzvam\nsprávcu dane nepredložil dôkazy svedčiace v prospech jeho tvrdenia, že služby, fakturované za obdobie\nroku 2010 spoločnosťou DUBAY, s.r.o., Žilina, boli touto spoločnosťou aj reálne dodané.\nVo vzťahu k námietke žalobcu, že E. B. bol oprávnený konať za spoločnosť DUBAY, s.r.o. na základe\nplnej moci, súd poukazuje na správne vyhodnotenie údajného plnomocenstva udeleného vo vzťahu k B.\nzo strany žalovaného ako nedôveryhodného s poukazom na prehlásenie bývalého konateľa spoločnosti\nIng. G., že nikoho nesplnomocnil konať v mene spoločnosti DUBAY, s.r.o.. Je pravdou, že právne\npredpisy v prípade vystavenia plnomocenstva na konanie v mene spoločnosti nestanovujú, že podpisy\nna tomto by mali byť úradne overené, ale žalovaný nevychádzal len z týchto skutočností. Vychádzal\nz rozsiahleho dokazovania, z ktorého napokon vyplynul záver, ktorý žalovaný logicky zdôvodnil, že E.\nB. nebol oprávnený konať za spoločnosť DUBAY, s.r.o.. Preto nebol dôvod ako správne konštatoval\nžalovaný preverovať osoby, ktoré označil E. B. ako svojich dodávateľov a to pána J. J. a spoločnosť\nEURO S § S, s.r.o..\nKrajský súd poukázal na ust. § 21 ods. 1 a § 2 písm. i/ zákona č. 595/2003 Z.z. výdavky musia\nbyť skutočne svojím účelovým určením potrebné na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov\ndaňovníka v predmete jeho podnikania. Len formálne doloženie uskutočnenia obchodného prípadu\nfaktúrou, dokladmi o úhrade je bez preukázania skutočného vykonania prác, služieb pre daňové\núčely nepostačujúce. Z dôvodu akceptovania výdavkov na daňové účely je daňový subjekt zaťažený\ndôkazným bremenom preukázateľnosti jeho vynaloženia a to nielen po stránke formálnej - vystavenými\ndokladmi, ale aj po stránke obsahovej a to skutočnosti, ktoré viedli k vystaveniu dokladov. Daňový doklad\nje z hľadiska uplatnenia nákladov výdavkov v základe dane z príjmov z právnickej osoby použiteľný len\nvtedy, ak je nepochybné, že v ňom uvedené údaje odrážajú skutočnosť.\nKrajský súd mal preukázané, že žalovaný a správny orgán prvého stupňa pri vydaní rozhodnutí v\ndanom prípade nevychádzali len z daňových dokladov predložených žalobcom, ale najmä z výsledkov\nrozsiahleho dokazovania, ktoré smerovalo k prevereniu a získaniu dôkazov o tom, či predmetné\nzdaniteľné plnenia boli dodávateľom uskutočnené a či jednotlivé náklady boli vynaložené na dosiahnutie,\nzabezpečenie a udržanie príjmov daňového subjektu, t.j. či ich možno považovať za daňový výdavok v\nzmysle § 2 písm. i/ zákona o dani z príjmov. Z výsledkov vykonaného dokazovania nepochybne vyplýva,\nže žalobca spôsobom vylučujúcim akúkoľvek pochybnosť nepreukázal, že výdavky, ktoré deklaroval v\ndaňovom priznaní na základe uvedených faktúr od dodávateľa DUBAY, s.r.o., Žilina možno považovať za\nvýdavky podľa § 2 písm. i/ zákona č. 595/2003 Z.z., pričom preukázanie týchto skutočností zaťažovalo\ndôkazným bremenom žalobcu v zmysle § 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb.. Žalobca predložil došlé\nfaktúry a doklady o úhradách týchto faktúr. Na prijatých faktúrach v prípade fakturovaných služieb (prác)\nchýba podrobný rozpis služieb - prác. Nie je zrejmý rozsah fakturovaných služieb - pod množstvom sa\nvždy uvádza iba jeden kus a ani bližší charakter fakturovaných služieb - prác. Na prijatých faktúrach,\nktorými bol fakturovaný tovar nie je zrejmé množstvo. Pod množstvom sa vždy uvádza iba jeden kus a\nani bližšia charakteristika tovaru. To znamená, že z predmetných faktúr nie je zrejmé množstvo tovaru,\ndruh dodaného tovaru, prípadne rozsah a druh dodanej služby - práce. Spoločnosť DUBAY, s.r.o.,\nŽilina nezamestnávala v roku 2010 žiadnych zamestnancov, plnenia mali byť podľa vyjadrenia žalobcu\nvykonávané subdodávateľský. Z predložených dokladov nebolo možné zistiť, o ktorých subdodávateľov\nsa jednalo - kto fakturované plnenie mal vykonať. V predmetnom konaní chýbali zmluvy o dielo,\nobjednávky, niektoré súpisy vykonávaných prác, stavebné denníky, preberacie protokoly. V prípade\nobstarania tovaru nebolo možné zistiť pôvod tovaru, spôsob, akým bol prepravovaný, kto ho prepravoval,\nani to, kde bol použitý.\nKrajský súd zdôraznil, že je nanajvýš neobvyklé pri takom objeme plnení, ktoré bolo fakturačne\nvykázané, aby plnenia sa realizovali bez toho, aby obchodné vzťahy boli premietnuté do príslušných\nlistinných dokladov. Potrebu písomných dôkazov preukazujúcich reálnosť faktúrového plnenia si pritom\nvyžaduje nielen samotná ochrana subjektov v rámci obchodno-záväzkových vzťahov, ale aj dôkazná\npovinnosť daňového subjektu, ktorý si náklady, výdavky v základe dane z príjmov. Napriek výzvam\nsprávcu dane žalobca nepredložil správcovi dane dôkazy, ktoré by svedčili v prospech jeho tvrdenia,\n\nže služby a tovar, ktoré mali byť fakturované v roku 2010 spoločnosťou DUBAY, s.r.o., Žilina boli touto\nspoločnosťou aj reálne dodané.\nPokiaľ sa týka námietky v konaní, že žalobca súpis vykonaných prác a zmluvy o dielo so spoločnosťou\nDUBAY, s.r.o. predložil zamestnancovi správcu dane Ing. Z. Z.. Správcom dane, resp. žalovaným\nbol súdu predložený kompletný žurnalizovaný administratívny spis. Vo väzbe na § 15 ods. 9 zákona\nč. 511/1992 Zb. je správca dane prevzatie dokladov, ktoré obdržal a iných vecí mimo sídla a\nprevádzky priestorov kontrolovaného daňového subjektu, teda aj v prípade tých dôkazov, ktoré\npredkladá daňový subjekt priamo správcovi dane na príslušnom správnom orgáne povinný potvrdiť.\nTýmto potvrdením správcu dane a ani žalobca nedisponuje. Žalobca mal povinnosť preukázať kedy a\nktorému zamestnancovi Daňového úradu Žilina - Námestovo, ktoré konkrétne listinné dôkazy odovzdal\na preukazovať existenciu tejto skutočnosti potvrdením správcu dane. Pokiaľ daňový orgán opomenul\nvydať takéto potvrdenie, resp. žalobca na vystavení potvrdenia netrval, sám sa dostal do dôkaznej\nnúdze. Z obsahu administratívneho spisu bolo preukázané, že správca dane žalobcu niekoľkokrát\nvyzýval na predloženie dôkazov - súpisov prác, tieto žalobca prisľúbil doložiť do 4.11.2011. Následne bol\nsprávcom dane podaním zo dňa 13.10.2011 vyzývaný na predloženie účtovných dokladov za rok 2010\nspolu so všetkými súvisiacimi listinami, následne správca dane podaním zo dňa 10.11.2011 opakovane\nvyzval žalobcu na predloženie dokladov. Žalobca listom, ktorý bol doručený správcovi dňa 29.11.2011\npožiadal o predĺženie termínu odovzdania dokladov do 22.12.2011 a to bez uvedenia dôvodu. Na\nuvedenú žiadosť odpovedal listom zo dňa 2.12.2011 a podaním zo dňa 9.1.2012 opätovne vyzval\nžalobcu na predloženie dokladov. Žalobca predložil doklady správcovi dane až v roku 2012. Z obsahu\nspisu vyplýva, že žalobca predložil len faktúry v niektorých prípadoch bez konkrétnej špecifikácie prác,\npokladničné doklady viažuce sa k faktúram a neoverené plné moci, ktorými mal H. G. a Ing. A. G.\nsplnomocniť B. na zastupovanie obchodnej spoločnosti DUBAY, s.r.o.. Pokiaľ žalobca tvrdil, že predložil\npracovníkovi Z. aj súpisy prác, resp. zmluvy o dielo, tak ani nie je zrejmé, ktoré listinné dôkazy má na\nmysli, aké konkrétne súpisy viažuce sa ku konkrétnym faktúram, keď naviac súčasťou administratívneho\nspisu pri niektorých posudzovaných faktúrach sú aj súpisy prác označené Rekapitulácia rozpočtu v\nEUR. alebo Prehľad rozpočtových nákladov. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca predložil len tie\nlistinné dôkazy, ktorých prevzatie je správcom dane potvrdené na č.l. 30 a 31 správneho spisu. Išlo o\npotvrdenia o zapožičaní zo dňa 2.3.2012 a zo dňa 19.3.2012. Okrem iného boli zapožičané aj príjmové\na výdavkové pokladničné doklady za rok 2010 (bez čísel) a dodávateľské faktúry za rok 2010 - dva\nšanóny. Za december 2010 sa pri niektorých z uvedených dodávateľských faktúr nachádzali súpisy\nvykonaných prác, medzi zapožičanými dokladmi nie sú uvedené žiadne zmluvy o dielo, ktoré mali byť\nuzatvorené medzi žalobcom a spoločnosťou DUBAY, s.r.o.. V administratívnom spise sa potvrdenie o\ntom, že žalobca zapožičal správcovi dane zmluvy o dielo uzatvorené so spoločnosťou DUBAY, s.r.o.,\nŽilina nenachádzali a žalobca takýto dôkaz ani súdu nepredložil. Z uvedeného dôvodu bol aj návrh na\nvykonanie výsluchu pracovníka správcu dane Ing. Z. zo strany súdu zamietnutý.\nSúd nesúhlasí ani s námietkami žalobcu uvedenými v žalobe, že pri dani z príjmov je situácia odlišná od\ndane z pridanej hodnoty, pri ktorej musí byť preukázané, že subjekt, ktorý vystavil faktúru uskutočnil aj\nzdaniteľné plnenie, podľa žalobcu pri dani z príjmov postačuje, že boli uskutočnené plnenia a že žalobca\nza ne zaplatil. Podľa názoru súdu v danom prípade, v prípade dane z príjmov právnickej osoby musí byť\npreukázané, že náklady - výdavky boli skutočne aj vynaložené čo samotná platba, resp. úhrada faktúry,\nresp. doklady o zaplatení ešte nepreukazujú. Nedôvodné sú aj námietky žalobcu, v ktorých poukazuje na\njudikatúru Súdneho dvora Európskej únie vo veciach C - 80/11 a C - 142/11 s poukazom, že v daňovom\nkonaní predložil faktúry a pokladničné doklady, čím splnil svoju povinnosť s poukazom na to, že ide v\ntomto prípade o daň z príjmov, resp. v predmetnom prípade nebolo preukázané, že plnenie uvedené na\nfaktúrach od dodávateľskej spoločnosti DUBAY, s.r.o, Žilina boli touto spoločnosťou aj reálne dodané.\nProti tomuto rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu, že súd prvého\nstupňa neúplné zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, a jeho rozhodnutie\nvychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, navrhujúc, aby odvolací súd napadnutý rozsudok\nprvostupňového súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.\nŽalobca uviedol, že nemožno súhlasiť s názorom najvyššieho súdu, ktorý si osvojil súd prvého stupňa\naj v tomto konaní, že z dokladov priložených k faktúram nevyplýva uskutočnenie zdaniteľných plnení.\nZo súpisov vykonaných prác, ktoré boli priložené k niektorým faktúram, vyplýva, že tieto práce boli\nuskutočnené. Taktiež nemožno súhlasiť s tým, že zopakovaním výsluchu Ing. A. G. by sa nedosiahol\n\niný výsledok. Pokiaľ bol tento dôkaz vykonaný nezákonným spôsobom, nemožno bez ďalšieho ustáliť,\nk akému výsledku by tento dôkaz viedol, keby bol býval vykonaný zákonným spôsobom. Keby sa\ntohto výsluchu bol žalobca zúčastnil, výsledok mohol byť úplne iný, keďže by na ňom mohol realizovať\nsvoje ústavné a zákonné práva. Ide síce len o špekuláciu, ktorej sa ale dopustil aj najvyšší súd, a táto\nšpekulácia môže byť odstránená jedine vykonaním dôkazu v súlade so zákonom.\nVysloveným názorom o nepreukázaní splnenia podmienok na vznik práva na odpočítanie dane z\npridanej hodnoty sa krajský súd (podľa vzoru najvyššieho súdu) dopustil neprípustného formalizmu, keď\npriložené súpisy vykonaných prác neposudzoval vo vzájomnej súvislosti s ostatnými dôkazmi, z ktorých\nnavyše minimálne jeden nebol vykonaný zákonným spôsobom. Len pokiaľ bude tento dôkaz vykonaný\nzákonným spôsobom (s umožnením účasti žalobcu), budú môcť vykonané dôkazy podať komplexný\npohľad na vznik práva žalobcu na odpočítanie dane z pridanej hodnoty.\nŽalobca preto trval na námietke porušenia čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky krajským súdom.\nŽalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhol napadnutý rozsudok krajského súdu ako\nvecne správny potvrdiť.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 v spojení s § 246c ods. 1 O.s.p.)\npreskúmal odvolaním napadnutí rozsudok ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a dospel k záveru,\nže odvolanie žalobcu nie je dôvodné. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle §\n250ja ods. 2 vety prvej O.s.p. s tým, že termín verejného vyhlásenia rozsudku bol zverejnený minimálne\npäť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nwww.nsud.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 12.7.2018 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 O.s.p.).\nPredmetom súdneho prieskumu v danom prípade bolo posúdenie zákonnosti rozhodnutia a postupu\nžalovaného ako odvolacieho orgánu v predmetnej daňovej veci, ktorý v odvolacom konaní preskúmaval\ndodatočný platobný výmer správcu dane, ktorým bol žalobcovi vyrubený rozdiel DzP za zdaňovanie\nobdobie roku 2010.\nPodľa čl. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky je Slovenská republika zvrchovaný, demokratický a\nprávny štát.\nPodľa čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej\nmedziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Princíp legality (zákonnosti) zakotvený v čl.\n2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky znamená, že viazanosť štátu právom sa musí uplatňovať jednak\nv oblasti viazanosti štátu ústavou, ústavnými zákonmi a zákonmi ako aj v oblastiach ich vykonávania\norgánmi štátnej správy, ktoré musia zásadne postupovať len na základe zákonov a v ich medziach.\nPodľa § 29 ods. 8 zákona o správe dani, daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na\nsprávne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní, alebo na\nktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť,\nsprávnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom.\nPodľa § 2 ods. 1 písm. i/ zákona o dani z príjmov daňovými výdavkom je výdavok (náklad) na dosiahnutie,\nzabezpečenie a udržanie zdaniteľných príjmov preukázateľne vynaložený daňovníkom, zaúčtovaný v\núčtovníctve daňovníka alebo zaevidovaný v evidencii daňovníka podľa § 6 ods. 11, pričom pri využívaní\nmajetku, ktorý môže mať charakter osobnej potreby a s ním súvisiacich výdavkov (nákladov), je daňový\nvýdavok uznaný len v pomernej časti podľa § 19 ods. 2 písm. t/, v akej sa používa na dosiahnutie,\nzabezpečenie a udržanie zdaniteľných príjmov, ak tento zákon neustanovuje inak,\nPodľa § 2 ods. 1 písm. i/ zákona o dani z príjmov základom dane rozdiel, o ktorý zdaniteľné príjmy\nprevyšujú daňové výdavky (§ 19) pri rešpektovaní vecnej a časovej súvislosti zdaniteľných príjmov a\ndaňových výdavkov v príslušnom zdaňovacom období, ak tento zákon neustanovuje inak.\nPodľa názoru najvyššieho súdu, bolo úlohou súdu v danom prípade posúdiť, či daňové orgány pri\nrozhodovaní v danej veci vychádzali zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu pri vyslovení právneho\nnázoru, či žalobca ako daňovník mohol do daňových nákladov zahrnúť vykázané náklady za tovary a\n\nslužby od dodávateľa DUBAY, s.r.o. (112 kusov faktúr) vo výške 2.351.882,48 € za zdaňovacie obdobie\nroku 2010, ktoré mu podľa správcu dane nedodal tento dodávateľ, a o ktoré správca dane upravil\nvýsledok hospodárenia podľa zákona č. 595/2003 Z.z. o dani z príjmov v celkovej sume 2.358.886,23\n€ a rozdiel dane z príjmov za rok 2010 na sumu 446.937,31 €.\nPodľa názoru odvolacieho súdu bolo úlohou daňovníka mať povinnosť preukázať správcovi dane\nskutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane, a na ktoré bol vyzvaný správcom v priebehu\ndaňového konania, ako aj na vierohodnosť, správnosť a úplnosť povinných evidencií alebo záznamov\nvedených daňovníkom. Samotné účtovné doklady musia byť vo vzájomnej súvislosti, ktorými sa\npreukazuje vecná súvislosť výdavkov vo vzťahu k podnikaniu daňovníka. V prípade, ak nie je\ndaňovníkom hodnoverne preukázané, že osoba uvedená ako dodávateľ na dokladoch reálne dodala\npredmetný tovar alebo službu daňovníkovi, potom nejde o daňový výdavok v zmysle ustanovenia § 2\nods. 1 písm. i/ zákona č. 595/2003 Z.z.. Ak totiž daňovník reálne nepreukáže uskutočnenie zdaniteľného\nplnenia, je vecou jeho podnikateľského rizika, aby znášal dôsledky tohto konania. Pri uzatváraní\nobchodov si mal dostatočne zistiť a overiť dôveryhodnosť svojho zmluvného partnera, inak sa vystavuje\nriziku neuznania takýchto výdavkov za daňové výdavky zo strany daňových orgánov.\nNajvyšší súd ako súd odvolací dospel zhodne s názorom krajského súdu k názoru, že daňové orgány\ndostatočne zistili skutkový stav na riadne určenie dane, pričom vykonaním dokazovaním preukázali, že\nuvedený tovar a služby, ktoré vyradil správca dane z nákladov daňovníka, nemohol dodať ako dodávateľ\nspoločnosť DUBAY, s.r.o.. Bolo povinnosťou daňovníka, aby správcovi dane preukázal, v prípade, že\nsprávca dane relevantným spôsobom vyvrátil, že tovar a služby nemohla dodať spoločnosť DUBAY,\ns.r.o., kto mu tento tovar a služby dodal. Ak to bol iný dodávateľ mal v súlade s preukázaným skutkovým\nstavom označiť na účtovných dokladoch skutočného dodávateľa.\nPokiaľ ide o dôkazné bremeno v daňovom konaní, tak odvolací súd poznamenáva, že vykonanie\ndokazovania je primerane rozložené medzi daňovníka a správcu dane. V prípade, že správca dane\nvykonaným dokazovaním preukáže daňovníkovi, že tovar (služba) skutočne nemohol dodať na faktúrach\nuvedený dodávateľ daňovníka, je povinnosťou daňovníka preukázať, že jeho závery sú nesprávne,\nalebo označiť skutočného dodávateľa na základe nových dôkazov. Ak daňovník skutočného dodávateľa\nneoznačí, alebo správcovi dane nenavrhne alebo nepredloží nové dôkazy alebo neoznámi inú osobu,\nktorá by mohla byť skutočným dodávateľom tovaru alebo služby, tak potom musí niesť dôsledok\ntoho svojho konania, že riadne nepreukázal správcovi dane dodanie tovaru alebo služby v súlade s\nustanovením § 2 ods. 1 písm. i/ zákona č. 595/2003 Z.z.. Aj najvyšší súd dospel k záveru, že daňové\n(správne) orgány oboch stupňov dostatočne zistili skutkový stav a správne vykonali dokazovanie v\nsúlade s ustanoveniami zákona. Žalobca nevyvrátil žiadnymi ďalšími dôkazmi tvrdenia správcu dane,\nže uvedené tovary a služby dodal na nich označený dodávateľ, a preto správne uvedené faktúry vyradili\nz účtovnej evidencie žalobcu. Keďže žalobca ani pri prerokovaní protokolu o kontrole nevedel svoje\ntvrdenia preukázať a nepreukázal ich ani v samotnej žalobe a odvolaní, dospel odvolací súd k záveru,\nže rozhodnutie prvostupňového súdu je vecne správne.\nPre splnenie zákonných podmienok pre uznanie daňového výdavku a následne určenie správnej\nvýšky základu dane nepostačuje, ak daňovník deklaruje prijatie dodávky tovaru alebo služby len\npreukázaním daňového dokladu - faktúry s predpísaným obsahom. Daňové doklady musia na jednej\nstrane jednoznačne preukazovať prijatie zdaniteľného plnenia a na druhej strane je potrebné, aby\nbolo preukázané, že k prijatiu tovaru deklarovaného v daňovom doklade reálne aj došlo a to v rámci\ndojednaných dodávok tovarov a služieb jednotlivými dodávateľmi (v tomto prípade spoločnosťou DUBAY,\ns.r.o.). Pokiaľ nie sú splnené tieto hmotnoprávne podmienky, nie je možné konštatovať, že daňový\nsubjekt preukázal rozhodujúce skutočnosti, ktoré mali vplyv na správne určenie dane tak, ako bola\nuvedená v hlásení (daňovom priznaní).\nV danom prípade, aj podľa názoru najvyššieho súdu, z obsahu administratívneho spisu ako aj z obsahu\nnapadnutých rozhodnutí správcu dane a žalovaného vyplýva, že vo veci bolo vykonané dostatočné\ndokazovanie, avšak žalobca nepredložil žiadne iné listinné dôkazy, resp. neoznačil iné dôkazy na\npodporu svojich tvrdení, že predmetné dodávky tovarov a služieb vykonala spoločnosť DUBAY, s.r.o.,\nresp. neoznačil žiadnu inú osobu ako dodávateľa predmetných tovarov a služieb, keďže správca dane\ndostatočne preukázal, že týmto dodávateľom nemohla byť spoločnosť DUBAY, s.r.o..\n\nNajvyšší súd sa preto stotožnil s názorom krajského súdu ako aj žalovaného, že žalobca v konaní\nnepreukázal, že vecné plnenia fakturované spornými faktúrami boli žalobcovi dodané od spoločnosti\nDUBAY, s.r.o., a že žalobca v konaní neuniesol dôkazné bremeno v zmysle § 29 ods. 8 zákona o správe\ndaní.\nNajvyšší súd záverom poznamenáva, že žalobca v podanom odvolaní neuviedol žiadne nové\nskutočnosti, ktoré by mali vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia, keď tvrdil tie isté skutočnosti,\nktoré už boli predmetom odvolacieho konania na najvyššom súde vo veciach spoločnosti, kde mala\nbyť dodávateľom plnení pre žalobcu spoločnosť DUBAY, s.r.o., a ktoré sa týkali uplatnenia nadmerných\nodpočtov DPH z predmetných faktúr za zdaňovacie obdobie roku 2010 (pozri rozhodnutia Najvyššieho\nsúdu SR sp. zn. 8Sžf/12/2015, 8Sžf/13/2015 a 8Sžf/14/2015).\nNajvyšší súd Slovenskej republiky s poukazom na závery uvedené vyššie považoval námietky\nžalovaného uvedené v odvolaní proti rozsudku krajského súdu za nedôvodné, ktoré nemohli ovplyvniť\nposúdenie danej veci, a preto napadnutý rozsudok Krajského súdu v Žiline č. k. 21S/49/2013-96 zo dňa\n2.12.2015 podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. ako vecne správny potvrdil.\nPri rozhodovaní o náhrade trov konania vrátane trov odvolacieho konania odvolací súd vychádzal z\nustanovení § 246c ods. 1, § 224 ods. 1 a § 250k O.s.p. a rozhodol tak, že žalobcovi, ktorý nebol v konaní\núspešný, náhradu trov konania nepriznal, a žalovanému toto právo zo zákona neprináleží.\nOdvolací súd v odvolacom konaní postupoval podľa ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, ktorý\nbol zrušený zákonom č. 160/2015 Z.z., Civilný sporový poriadok (§ 473), ktorý nadobudol účinnosť\n1.7.2016.\nDňom 1.7.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 162/2015 Z.z., Správny súdny poriadok, ktorý v § 491 ods.\n1 ustanovil, že ak nie je ďalej ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté podľa piatej časti\nObčianskeho súdneho poriadku predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.\nPodľa § 492 ods. 2 Správneho súdneho poriadku odvolacie konania podľa piatej časti Občianskeho\nsúdneho poriadku začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa dokončia podľa\ndoterajších predpisov.\nV súlade s vyššie uvedenými prechodnými ustanoveniami odvolací súd v predmetnej veci postupoval\npodľa doterajšieho predpisu, Občianskeho súdneho poriadku.\nToto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9\nzákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od\n1.5.2011).\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "21S/49/2013", "guid": null, "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}