{"guid": "54411388-3aa6-4e22-aaac-11537a6f69b2:a2b85feb-a2b5-426e-b49c-1e33a3a3fc1d", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2018:2509205876.1", "spisova_znacka": "8Cdo/105/2017", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Cdo/105/2017 z 28. 3. 2018", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28. marca 2018, sp. zn. 8Cdo/105/2017, ECLI:SK:NSSR:2018:2509205876.1", "identifikacne_cislo": "2509205876", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Jana Veselá", "sudca_id": 386, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-jana-vesela-386", "datum_vydania": "2018-03-28", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160", "nazov": "CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "nazov": "§ 447 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-447"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99", "nazov": "OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/99-1963"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-237.odsek-1.pismeno-f", "nazov": "§ 237 ods. 1 písm. f) OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-237.odsek-1.pismeno-f", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-237"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-213.odsek-2", "nazov": "§ 213 ods. 2 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-213.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-213"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-447", "/SK/ZZ/1963/99#paragraf-237", "/SK/ZZ/1963/99#paragraf-213"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/a2b85feb-a2b5-426e-b49c-1e33a3a3fc1d", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2018:2509205876.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2018:2509205876.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2018:2509205876.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n8Cdo/105/2017\n2509205876\n28. 03. 2018\nJUDr. Ladislav Górász\nECLI:SK:NSSR:2018:2509205876.1\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne N. bývajúcej v Q. zastúpenej advokátskou\nkanceláriou Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom v Bratislave, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, za ktorú\nkoná advokát a konateľ doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., proti žalovaným 1/ K., bývajúcej v B. a 2/ I.,\nbývajúcej v M., zastúpeným advokátkou JUDr. Ruženou Bubenčíkovou, so sídlom v Trnave, Paulínska\n20, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, ktorý spor bol vedený na Okresnom súde Piešťany\npod sp. zn. 9 C 170/2009, o dovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Trnave z 10. februára\n2016 sp. zn. 11 Co 525/2014, takto\nrozhodol:\nDovolanie o d m i e t a.\nŽalovaným 1/ a 2/ priznáva náhradu trov dovolacieho konania voči žalobkyni v celom rozsahu.\nodôvodnenie:\n1. Okresný súd Piešťany rozsudkom z 20. marca 2014 č. k. 9 C 170/2009-483 zamietol v priebehu sporu\nniekoľkokrát zmenenú žalobu, ktorou sa rodičia žalobkyne B. a A. a po jeho smrti žalobkyňa a jej matka\nB. (ktorá po právoplatnom skončení sporu zomrela) napokon domáhali, aby súd určil, že B. a A. boli ku\ndňu smrti A. bezpodielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností v katastrálnom území B., pozemku parc. č.\nXXXX/XX vo výmere 873 m2-záhrady, pozemku parc. č. XXXX/XXX vo výmere 28 m2-zastavané plochy\na nádvoria a pozemku parc. č. XXXX/XXX vo výmere 576 m2-zastavané plochy a nádvoria. Súd prvej\ninštancie tak rozhodol majúc za to, že B. a A. boli síce od roku 1957, kedy uzavreli (neperfektnú) kúpnu\nzmluvu s predávajúcimi manželmi N., oprávnenými držiteľmi sporných nehnuteľností, v roku 1963 ale\ndobromyseľnosť pri ich držbe stratili.\n2. Krajský súd v Trnave, po doplnení dokazovania na pojednávaniach a po pripustení ďalšej zmeny\nžaloby (domáhajúcej sa určenia, že polovica nehnuteľností parí do dedičstva po A. a ďalšia polovica\ndo podielového spoluvlastníctva B.) rozsudkom z 10. februára 2016 sp. zn. 11 Co 525/2014 rozsudok\nsúdu prvej inštancie potvrdil. Podľa odvolacieho súdu súd prvej inštancie dospel k správnym skutkovým\nzáverom a vec správne posúdil aj po právnej stránke. V podrobnostiach poukázal na odôvodnenie\nnapadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie. K dôvodom zamietnutia žaloby uvádzaným súdom prvej\ninštancie dodal: „Odvolací súd dospel k záveru, že navrhovateľky nesplnili podmienky pre vydržanie\na to dobromyseľnosť počas plynutia celej vydržacej doby a k odvolacím dôvodom dodáva, že právna\npredchodkyňa odporkýň je zapísaná v evidencii nehnuteľností ako vlastníčka sporných nehnuteľností.\nNavrhovatelia, ktorí nehnuteľnosti užívajú, sa domáhajú určenia vlastníckeho práva k nim, keď tvrdia,\nže nehnuteľnosti nadobudli v dobrej viere od niekoho, kto ich vlastnil a nerušene v dobrej viere\ntieto nepretržite doposiaľ užívajú. Navrhovatelia mali v roku 1957 odkúpiť nehnuteľnosti od manželov\nN., ktorým boli tieto pridelené prídelovým plánom. Kúpna zmluva sa nezachovala, pani N. čestným\nvyhlásením potvrdila, že pozemok odpredali s manželom v roku 1957 navrhovateľke 1/ a jej t. č.\nnebohému manželovi. V konaní nebolo preukázané, že by N. pred týmto dátumom nehnuteľnosti\nriadne osobne užívali, takže ich predchádzajúcu držbu ( do roku 1957) nie je možné započítať do\n\nplynutia vydržacej doby navrhovateliek. Navrhovateľka 1/ s t. č. nebohým manželom vstúpili do držby\nnehnuteľností v roku 1957 a od tejto doby im začala plynúť vydržacia doba. 10 ročná vydržacia doba\nuplynula v roku 1967. Právna úprava v tomto období však vydržanie až do novelizácie dňa 01.04.1983\nzákonom č. 131/1982 neupravovala. Od roku 1983 sa dalo vydržať vlastnícke právo k veci, ktorá mohla\nbyť v osobnom vlastníctve. V prípade pozemku bolo vydržanie upravené osobitne. Vydržať bolo možné\niba pozemok alebo jeho časť, ku ktorému by sa inak mohlo zriadiť právo osobného užívania. Vydržanie\nbolo možné len vo vzťahu k štátu. Občan nadobudol právo, aby s ním štát uzatvoril dohodu o osobnom\nužívaní pozemku. Uvedená doba držby do 01.01.1992 sa však započítava, pokiaľ boli počas nej splnené\nvšetky zákonné podmienky a vlastnícke právo sa môže nadobudnúť dňom 01.01.1992. Navrhovateľky\ntak mohli pozemky vydržať k dátumu 01.01.1992 (čo aj v odvolaní tvrdili). Odvolací súd však má za to,\nže počas plynutia vydržacej doby nesplnili podmienku dobromyseľnosti. Dobromyseľnosť navrhovateľky\nstratili v roku 1989, kedy bol robený ROEP, kde geodézia požadovala od užívateľov pozemkov doklad o\nvlastníckom práve. Z výkazu zmien v roku 1989 pri komplexnej údržbe je pod položkou 22 pri parcelách\nč. XXXX/XX, XXXX/XXX. a XXXX/XXX uvedené, že ide o majetkovo právne neusporiadané pozemky.\nPri tejto položke je podpis navrhovateľky 1/. Odvolací súd sa stotožnil aj so záverom súdu prvého stupňa,\nže navrhovatelia neprejavili bežnú opatrnosť ohľadne ochrany svojho vlastníctva, keď od roku 1957,\nkedy nehnuteľnosť odkúpili sa vôbec nezaujímali o svoje vlastnícke právo, či toto majú aj náležite po\nprávnej stránke v poriadku. Postavili na predmetných nehnuteľnostiach rodinný dom, v roku 1968 bol\ntento skolaudovaný a o vydanie súpisného čísla k domu požiadali až v roku 1995, takmer po 30-tich\nrokoch. O riadny zápis svojho vlastníctva sa nesnažili ani potom, ako sa v roku 1989 navrhovateľka\n1/ jednoznačne dozvedela, že vlastnícke právo k pozemkom, na ktorých majú postavený rodinný dom\na užívajú ich ako záhradu nie sú majetkovo právne vysporiadané. Takže odvolací súd považoval aj\ntúto skutočnosť za dôvodnú pre zamietnutie návrhu, avšak za podstatnú považoval skutočnosť, že\nnavrhovateľky neboli počas plynutia vydržacej doby dobromyseľné, dobromyseľnosť stratili najneskôr v\nroku 1989, takže nemohli získať vlastnícke právo vydržaním“.\n3. Proti rozsudku odvolacieho súdu žalobkyňa podala dovolanie, ktoré odôvodnila tým, že postupom\nsúdov jej bola odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ zákona č. 99/1963\nObčiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj ako „OSP“). Tvrdí, že k uvedenej vade\nkonania došlo najmä tým, že rozhodnutie odvolacieho súdu nespĺňa kritériá pre riadne odôvodnenie\nsúdnych rozhodnutí a je nedostatočné a nepresvedčivé. Odvolací súd sa skutkovo aj právne stotožnil s\nodôvodnením rozhodnutia súdu prvej inštancie, v jeho argumentácii ale chýba vysvetlenie dôvodov „pre\nktoré odvolací súd neaplikoval princíp, že v pochybnostiach platí zákonná domnienka dobromyseľnosti\ndržby a teda oprávnenej držby“. Podľa žalobkyne „existuje zásadný dôvod prípustnosti dovolania“ z\ndôvodu, že súdy nesprávne posúdili vznik vlastníckeho práva právnych predchodcov žalovaných.\n4. Žalované navrhli dovolanie žalobkyne odmietnuť.\n5. Žalobkyňa v replike na vyjadrenie žalovaných k jej dovolaniu, okrem iného, tiež tvrdila, že odvolací\nsúd posúdil vec na základe iného ustanovenia právneho predpisu, ktoré v dovtedajšom rozhodovaní\nnebolo použité a bolo pre rozhodnutie veci rozhodujúce bez toho, že by strany sporu vyzval k tomu, aby\nsa k možnému použitiu tohto nového ustanovenia vyjadrili. Totižto strata dobromyseľnosti v roku 1963,\nako to ustálil súd prvej inštancie, sa spravoval iným zákonom než strata dobromyseľnosti v roku 1989\nustálená odvolacím súdom.\n6. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací s prihliadnutím na to, že dovolanie v danej veci\nbolo podané do 30. júna 2016 a 1. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový\nporiadok (ďalej len „CSP“), ktorý zásadným spôsobom zmenil podmienky prípustnosti dovolania, musel\nv prvom rade posúdiť vzájomnú súvzťažnosť starej právnej úpravy, zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky\nsúdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj ako „OSP“), počas účinnosti ktorej bolo dovolanie\npodané, a novej právnej úpravy dovolacieho konania.\n7. Podľa prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 CSP platí, že ak nie je ustanovené inak, platí tento\nzákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa § 470 ods. 2 veta prvá CSP\n(ale) právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona,\nzostávajú zachované.\n\n8. Zohľadňujúc vzájomnú koreláciu ustanovení § 470 ods. 1 CSP a § 470 ods. 2 CSP dovolací súd\nkonštatuje, že nová právna úprava vychádza síce z princípu okamžitej aplikability procesnoprávnych\nnoriem (viď § 470 ods. 1 CSP), rešpektuje ale procesný účinok dovolaní podaných do 30. júna 2016, ktorý\nzostal zachovaný aj po 30. júni 2016 (viď § 470 ods. 2 CSP). V dôsledku toho platí, že ustanovenia novej,\nod 1. júla 2016 účinnej právnej úpravy o dovolaní a dovolacom konaní, sa v prípade týchto dovolaní\nnemôže uplatniť v plnom rozsahu hneď od uvedeného dňa v celej šírke a so všetkými dôsledkami.\nÚplná aplikabilita týchto ustanovení novej právnej úpravy sa uplatní až pri dovolaniach podaných od\nuvedeného dňa. Opačný záver by bol porušením právnej istoty a legitímnych očakávaní strán, lebo ten,\nkto konal na základe dôvery v platný a účinný zákon, nemôže byť vo svojej dôvere k nemu sklamaný\n(viď tiež závery prijaté v rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 36/1995).\n9. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu\nspravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je bezpochyby tiež právo\ndomôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu nižšieho\nstupňa, sa v občianskoprávnom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky,\nza splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky\nštádiá konania pred občianskoprávnym súdom, vrátane dovolacieho konania (I. ÚS 4/2011).\n10. Dovolanie malo do 30. júna 2016 v systéme opravných prostriedkov v občianskom súdnom konaní\nosobitné postavenie. Išlo o mimoriadny opravný prostriedok, ktorým bolo možné - iba v prípadoch\nObčianskym súdnym poriadkom výslovne stanovených - napadnúť rozhodnutie odvolacieho súdu,\nktoré už nadobudlo právoplatnosť. Najvyšší súd vo svojich rozhodnutiach túto osobitosť dovolania\nčasto vysvetľoval konštatovaním, že dovolanie nebolo „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nebol\ntreťou inštanciou, v ktorej bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie (viď napríklad rozhodnutia\nnajvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 113/2012, 2 Cdo 132/2013, 3 Cdo 18/2013, 4 Cdo 280/2013, 5 Cdo\n275/2013, 6 Cdo 107/2012 a 7 Cdo 92/2012).\n11. Z relevantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)\nvyplýva, že systém opravných prostriedkov zakotvený v právnom poriadku zmluvnej strany Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) musí byť nevyhnutne v súlade s\npožiadavkami čl. 6 Dohovoru. Vo všeobecnosti pre použitie mimoriadnych opravných prostriedkov platí,\nže sú prípustné iba vo výnimočných prípadoch. ESĽP v rámci svojej rozhodovacej praxe už viackrát\nvyslovil nezlučiteľnosť mimoriadneho opravného prostriedku s princípom právnej istoty, a konštatoval\nporušenie čl. 6 ods. 1 Dohovoru vtedy, keď k nariadeniu opätovného preskúmania veci došlo (len) z\ndôvodu existencie odlišného právneho posúdenia veci (porovnaj Roseltrans proti Rusku, rozsudok z\nroku 2005). Vo veci Abdullayev proti Rusku (rozsudok z roku 2010) ESĽP zdôraznil, že v záujme právnej\nistoty zahrnutej v čl. 6 Dohovoru by právoplatné rozsudky mali vo všeobecnosti zostať „nedotknuté“. K ich\nzrušeniu by preto malo dochádzať iba pre účely nápravy zásadných, hrubých a podstatných vád. Podľa\nnázoru ESĽP v žiadnom prípade však za takú vadu nemožno označiť skutočnosť, že na predmet konania\nexistujú dva odlišné právne názory [viď napríklad Sutyazhnik proti Rusku (rozsudok z roku 2009) alebo\nBulgakova proti Rusku (rozsudok z roku 2007)]. Princíp právnej istoty tu môže ustúpiť iba výnimočne,\na to za účelom zaistenia opravy základných vád alebo justičných omylov (pozri Ryabykh proti Rusku,\nrozsudok z roku 2003) a napravenia „vád najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém”, ale nie z dôvodu\nprávnej čistoty (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009).\n12. Pri uplatnení tézy vyplývajúcej z rozhodnutí ESĽP, podľa ktorej rozhodnutia súdov predstavujúce res\niudicata „majú zostať nedotknuté“, treba na prípady možnosti prelomenia záväznosti a nezmeniteľnosti\nprávoplatných rozhodnutí hľadieť ako na výnimky z tejto zásady. Aj Občiansky súdny poriadok takto\nupravoval podmienky prípustnosti dovolania a prípady, v ktorých bolo možné právoplatné rozhodnutie\nnapadnúť dovolaním, považoval len za výnimku zo zásady jeho záväznosti a nezmeniteľnosti. Právnu\núpravu, ktorá stanovovala podmienky, za ktorých sa mohla táto výnimka uplatniť, nebolo možné v\nžiadnom prípade vykladať rozširujúco; namieste tu bol skôr reštriktívny výklad.\n13. Podľa právneho stavu účinného do 30. júna 2016 bolo dovolaním možné napadnúť právoplatné\nrozhodnutia odvolacieho súdu iba vtedy, pokiaľ to zákon pripúšťal (§ 236 ods. 1 OSP).\n\n14. Dôvody prípustnosti dovolania proti rozsudku vymedzoval § 238 OSP a proti uzneseniu § 239 OSP.\nDovolanie bolo prípustné proti každému rozhodnutiu tiež vtedy, ak v konaní došlo k závažným procesným\nvadám uvedeným v § 237 ods. 1 OSP.\n15. Dovolaním žalobkyne je napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorým bol rozsudok súdu prvej\ninštancie potvrdený a nejde o rozsudok, ktorý by mal znaky uvedené v ustanoveniach § 238 ods. 2 a 3\nOSP. Dovolanie by bolo preto prípustné len vtedy, ak by konanie, ktoré jeho vydaniu predchádzalo malo\nniektorú z vád uvedených v § 237 ods. 1 písm. a/ až g/ OSP. Takú vadu konania ale odvolací súd nezistil.\n16. Pokiaľ sa v dovolaní namieta, že rozhodnutia súdov sú nedostatočne odôvodnené, dovolací súd\nuvádza, že judikatúra najvyššieho súdu už dávnejšie (viď R 111/1998) považuje nepreskúmateľnosť\nrozhodnutia za „inú vadu konania“, ktorá prípustnosť dovolania nezakladá. Správnosť takého nazerania\nna právne dôsledky nepreskúmateľnosti potvrdzujú tiež rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky o sťažnostiach proti tým rozhodnutiam najvyššieho súdu, ktoré zotrvali na právnych záveroch\nsúladných s R 111/1998 (viď napríklad rozhodnutia sp. zn. I. ÚS 364/2015, II. ÚS 184/2015 a III. ÚS\n288/2015).\n17. Naostatok na rokovaní občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu, ktoré sa uskutočnilo 3.\ndecembra 2015, bolo prijaté stanovisko, právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia\nzakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne,\nkeď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre\nrozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 písm.\nf/ Občianskeho súdneho poriadku“. Toto stanovisko, ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk\nnajvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 2/2016 (a ktoré je, ako to vyplýva z\nobsahu dovolania, nepochybne známe aj žalobkyni), považuje dovolací súd za plne opodstatnené aj v\npreskúmavanej veci. Dodáva, že obsah spisu nedáva žiadny podklad pre to, aby sa na daný prípad\nuplatnila druhá veta tohto stanoviska, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka sa výlučne\nlen celkom ojedinelých prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry Európskeho súdu\npre ľudské práva. O taký prípad ide v praxi napríklad vtedy, keď rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec\nžiadne odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli „vady najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém” (pozri\nSutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009), prípadne ak došlo k vade tak zásadnej, že mala za\nnásledok „justičný omyl“ (Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003). Treba mať naostatok na pamäti,\nže konanie pred súdom prvej inštancie a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť\nrozsudku odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom vytvára ich organickú (kompletizujúcu) jednotu.\n18. Pokiaľ žalobkyňa vytýka napadnutému rozhodnutiu nedostatok vysvetlenia dôvodov „pre ktoré\nodvolací súd neaplikoval princíp, že v pochybnostiach platí zákonná domnienka dobromyseľnosti\ndržby a teda oprávnenej držby“, robí tak neopodstatnene. Právna domnienka, že v pochybnostiach\nsa predpokladá, že držba je oprávnená, je vyvrátiteľná. Opodstatnenosť tejto právnej domnienky\nvychádza z poznatku, že dôkaz o stave mysle držiteľa sa vytvára len nepriamo, úsudkom z iných\ndôkazov, a z hľadiska procesného dokazovania je preto v prípade pochybností vhodnejšie vychádzať z\ndobromyseľnosti držiteľa. Ako ale vyplýva z odôvodnenia rozhodnutí súdov nižších stupňov súdy nemali\npochybnosti o tom, že právni predchodcovia žalobkyne objektívne stratili dobrú vieru o svojom vlastníctve\nsporných vecí. Neoprávnený držiteľ nemôžu nadobudnúť vlastnícke právo k veci vydržaním, pretože\nu neho chýba oprávnenosť držby a predovšetkým jej subjektívna stránka. Vzhľadom na záver súdov\no nedostatku oprávnenosti držby nebolo tu namieste vysvetlenie dôvodov „neaplikácie princípu, že v\npochybnostiach platí zákonná domnienka dobromyseľnosti držby a teda oprávnenej držby“.\n19. Otázka, či držiteľ veci bol v dobrej viere, nie je otázkou skutkovou, ale právnou, správnosť\nzodpovedania ktorej by prislúchalo dovolaciemu súdu len v prípade, že by dovolanie bolo prípustné.\nNajvyšší súd už podľa predchádzajúcej úpravy dospel k záveru, že realizácia procesných oprávnení sa\núčastníkovi neznemožňuje právnym posúdením (viď napr. R 54/2012 a 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010,\n3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011, 7 Cdo 26/2010, 8 ECdo 170/2014).\nNapokon treba dodať, že za vadu konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. v žiadnom prípade\nnemožno považovať to, že odvolací súd nerozhodol a neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv\nžalobkyne.\n\n20. Podľa dovolacieho súdu žalobkyňa nenáležite vytýka odvolaciemu súdu aj procesné pochybenie, že\nposúdil vec na základe iného ustanovenia právneho predpisu, ktoré v dovtedajšom rozhodovaní nebolo\npoužité a bolo pre rozhodnutie veci rozhodujúce bez toho, že by strany sporu vyzval k tomu, aby sa k\nmožnému použitiu tohto nového ustanovenia vyjadrili. Totižto strata dobromyseľnosti v roku 1963, ako to\nustálil súd prvej inštancie, sa spravoval iným zákonom než strata dobromyseľnosti v roku 1989 ustálená\nodvolacím súdom.\n21. Ustanovenie § 213 ods. 2 O.s.p. doplnené do Občianskeho súdneho poriadku novelou vykonanou\nzákonom č. 384/2008 Z.z. s účinnosťou od 15. októbra 2008 vyžadovalo v odvolacom konaní dať\nmožnosť účastníkom konania vyjadriť sa vždy, ak odvolací súd uvažoval, že svoje rozhodnutie založí na\niných právnych dôvodoch, ako to urobil súd prvej inštancie. Predpokladom pre postup podľa uvedeného\nzákonného ustanovenia odvolacím súdom bolo, že na vec sa podľa odvolacieho súdu vzťahovalo\nustanovenie právneho predpisu, ktoré pri dovtedajšom rozhodovaní nebolo použité a že toto ustanovenie\nbolo pre rozhodnutie vo veci určujúce. Účelom prijatia tejto novely bolo, aby sa v praxi zabránilo\nvydávaniu tzv. prekvapivých rozhodnutí tým, že účastník bude mať možnosť vyjadriť sa k možnej\naplikácii doposiaľ nepoužitého ustanovenia na zistený skutkový stav. Ustanovenie právneho predpisu\nbolo pre vec rozhodujúce vtedy, ak odvolací súd mienil toto ustanovenie urobiť právnym základom\npre rozhodnutie vo veci samej, t. j. bol toho názoru, že skutkový stav zistený súdom prvého stupňa\n(§ 213 ods. 1 OSP) alebo po doplnení dokazovania odvolacím súdom treba subsumovať pod určitú\nprávnu normu alebo súbor právnym noriem. Podľa dovolacieho súdu o takúto procesnú situáciu v\npreskúmavanej veci nešlo.\n22. Občiansky zákonník ani predchádzajúce právne úpravy pojem oprávnenej držby ani straty\ndobromyseľnosti priamo nevymedzovali. Ako už bolo uvedené vyššie (bod 18) neoprávnenosť držby\nmá právny význam predovšetkým z hľadiska, že neoprávnený držiteľ nemôže nadobudnúť vlastnícke\nprávo k veci vydržaním. Keďže tu chýba vôbec základný predpoklad nadobudnutia vlastníckeho práva\nk veci, je bez právneho významu, podľa akého ustanovenia právneho predpisu prípadne mohol držiteľ\nnadobudnúť vlastnícke právo, ak by bol dobromyseľný. Odvolací súd preto neposúdil vec na základe\niného ustanovenia zákona ako to urobil súd prvej inštancie.\n23. Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania žalobkyne nemožno\nvyvodiť z § 238 OSP ani z § 237 OSP. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dovolanie žalobkyne\npodľa § 447 písm. c/ CSP ako procesne neprípustné odmietol.\n24. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania dovolací súd neodôvodňuje (§ 451 ods.\n3 veta druhá CSP).\n25. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "11Co/525/2014", "guid": null, "vztah": "zamietnute"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}