Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sžf/52/2016 z 24. 7. 2018
Citácia: uznesenie Najvyššieho súdu SR z 24. júla 2018, sp. zn. 2Sžf/52/2016, ECLI:SK:NSSR:2018:2012200505.3
Najvyšší súd | 2Sžf/52/2016 | ECLI:SK:NSSR:2018:2012200505.3 | 2018-07-24 | Uznesenie
Oblasť práva: Správne právo – Ostatné
Citované ustanovenia: zákon č. 563/2009 Z. z. (daňový poriadok), § 50 zákona č. 563/2009 Z. z., OSP, § 248 OSP, Ústava, § 46 ods. 2 Ústavy
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/a4eda153-1e9c-4d60-8ef3-f19f55498b4c
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2018:2012200505.3

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 2Sžf/52/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2012200505
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 07. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Hargaš
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2018:2012200505.3

Uznesenie
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: INGWE ANWARUNYA, s.r.o., so sídlom
Priemyselná 786, Michalovce, IČO: 36 272 612, zastúpeného JUDr. Petrom Rokašom, advokátom
so sídlom Plynárenská 1, Bratislava, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky,
so sídlom Lazovná č. 63, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.
1030502/1130328/2012/CI z 11. septembra 2012, konajúc o odvolaní žalobcu proti uzneseniu Krajského
súdu v Trnave č. k. 14S/81/2012-88 z 3. decembra 2015, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Trnave č. k. 14S/81/2012-88 z 3.
decembra 2015  z r u š u j e  a vec mu v r a c i a  na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Uznesením č. k. 14S/81/2012-88 z 3. decembra 2015 Krajský súd v Trnave zastavil konanie o
preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. 1030502/1130328/2012/CI z 11. septembra 2012, ktorým
žalovaný potvrdil rozhodnutie Colného úradu Trnava č. 9005838/1/1073725/2012 z 10. júla 2012, ktorým
bolo žalobcovi registrovanému ako prevádzkovateľ daňového skladu postupom v zmysle § 50 ods. 1
písm. a) zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 563/2009 Z. z.“) uložené, aby sa zdržal
uvedenia alkoholického nápoja, ktorým je lieh, do daňového voľného obehu za zdaňovacie obdobie
august roku 2012 bez predchádzajúceho zloženia peňažnej sumy na účet správcu dane vo výške dane
pripadajúcej na celkové množstvo liehu, uvedené do daňového voľného obehu za zdaňovacie obdobie
august roku 2012 tak, aby daňová pohľadávka bola vždy nižšia alebo rovná ako zložená peňažná
suma, nakoľko je odôvodnená obava, že nesplatná alebo nevyrubená daň bude v dobe jej splatnosti
a vymáhateľnosti nevymožiteľná alebo že v tejto dobe bude vymáhanie dane spojené so značnými
ťažkosťami.

V odôvodnení uznesenia krajský súd uviedol, že predbežné opatrenie Colného úradu v Trnave č.
9005838/1/1073725/2012 z 10. júla 2012 bolo časovo obmedzené, pričom k strate jeho účinnosti došlo
uplynutím posledného dňa mesiaca august 2012. So zánikom účinnosti rozhodnutia colného úradu, t. j.
uplynutím posledného dňa nasledujúceho kalendárneho mesiaca, v ktorom bolo vydané prvostupňové
rozhodnutie, bol žalobca uzrozumený, v nadväznosti na čo žalobca podal žiadosť colnému úradu, aby
peňažná suma zložená na základe účinkov predbežného opatrenia bola po strate jeho účinnosti použitá
na úhradu priznanej spotrebnej dane za príslušné zdaňovacie obdobie (kalendárny mesiac).

Na základe uvedeného dospel krajský súd k záveru, že rozhodnutie, ktoré bolo predmetom súdneho
prieskumu, resp. prvostupňové rozhodnutie o uložení predbežného opatrenia zaniklo počas súdneho
prieskumu, a preto nemožno v danom konaní pokračovať a súd musí konanie zastaviť.

Proti uzneseniu krajského súdu podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie a navrhol, aby odvolací
súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. S poukazom



na nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 138/03-29 a II. ÚS 50/01-50, ako
aj rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sžf/132/2013 žalobca uviedol, že
v záujme zachovania práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
(„ďalej len „ústava“) nemôže byť rozhodnutie o uložení predbežného opatrenia podľa § 50 zákona
č. 563/2009 Z. z. vylúčené zo súdneho prieskumu, a to bez ohľadu na skutočnosť, či stratilo svoju
účinnosť. Ak podľa § 244 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) má každý právo na
preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupov orgánov verejnej správy, pričom zákonné ustanovenie
medzi podmienky prieskumu nezaraďuje účinnosť týchto rozhodnutí, nemôže byť takáto podmienka nad
rámec zákona vyvodená extenzívnym výkladom zo strany všeobecného súdu.

Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

Dňom 1. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok upravujúci v
zmysle § 1 písm. a) právomoc a príslušnosť správneho súdu konajúceho a rozhodujúceho v správnom
súdnictve, a v zmysle § 1 písm. b) konanie a postup správneho súdu, účastníkov konania a ďalších osôb
v správnom súdnictve.

Podľa § 492 ods. 2 Správneho súdneho poriadku odvolacie konania podľa piatej časti Občianskeho
súdneho poriadku začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa dokončia podľa
doterajších predpisov.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP) preskúmal napadnuté uznesenie
v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 OSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je
dôvodné.

V prejednávanej veci sa žalobca na krajskom súde domáhal preskúmania rozhodnutia žalovaného,
ktorým bolo potvrdené predbežné opatrenie Colného úradu Trnava, ktorým správca dane podľa § 50
ods. 1 písm. a) zákona č. 563/2009 Z. z. žalobcovi ako prevádzkovateľovi daňového skladu uložil
zdržať sa uvedenia liehu do daňového voľného obehu za zdaňovacie obdobie august roku 2012 bez
predchádzajúceho zloženia peňažnej sumy na účet správcu dane, vo výške stanovenej predbežným
opatrením.

Podľa § 244 ods. 1 OSP v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných
prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.

Podľa § 244 ods. 2 OSP v správnom súdnictve preskúmavajú súdy zákonnosť rozhodnutí a postupov
orgánov štátnej správy, orgánov územnej samosprávy, ako aj orgánov záujmovej samosprávy a
ďalších právnických osôb, ako aj fyzických osôb, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach a
povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy (ďalej len "rozhodnutie správneho
orgánu").

Podľa § 244 ods. 3 OSP rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi
v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a
povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy
alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu
sa rozumie aj jeho nečinnosť.

Podľa § 247 ods. 1 OSP podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo
právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu,
a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu.

Podľa § 248 písm. a) OSP súdy nepreskúmavajú rozhodnutia správnych orgánov predbežnej povahy a
procesné rozhodnutia týkajúce sa vedenia konania.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva
na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej
republiky.



Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej
správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví
inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných
práv a slobôd.

Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má
rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu
nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa § 50 ods. 1 písm. a) zákona č. 563/2009 Z. z. správca dane môže počas daňovej kontroly, počas
určovania dane podľa pomôcok alebo pri miestnom zisťovaní na zabezpečenie ich účelu alebo ak je
odôvodnená obava, že nesplatná daň alebo nevyrubená daň bude v dobe jej splatnosti a vymáhateľnosti
nevymožiteľná alebo že v tejto dobe bude vymáhanie dane spojené so značnými ťažkosťami, v rozsahu
nevyhnutne potrebnom uložiť rozhodnutím daňovému subjektu, aby niečo vykonal, niečoho sa zdržal
alebo niečo strpel, a to najmä, aby zložil peňažnú sumu na účet správcu dane.

Podľa § 50 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z. správca dane predbežné opatrenie zruší, ak pominie dôvod,
pre ktorý bolo uložené; ak pominul dôvod len sčasti, predbežné opatrenie sa zruší len čiastočne.

Podľa § 50 ods. 6 zákona č. 563/2009 Z. z. predbežné opatrenie stráca účinnosť dňom zaplatenia dane
alebo daňového nedoplatku, a to aj vykonaním kompenzácie podľa § 55 ods. 7, alebo dňom vzniku
záložného práva podľa § 81; o strate účinnosti predbežného opatrenia musí správca dane písomne
upovedomiť daňový subjekt.

V prejednávanej veci bolo potrebné ustáliť, či rozhodnutie o predbežnom opatrení zakazujúce žalobcovi
uvádzať lieh do daňového voľného obehu bez predchádzajúceho zloženia určitej peňažnej sumy na účet
správcu dane, možno subsumovať pod negatívnu enumeráciu čl. 46 ods. 2 in fine prvej vety ústavy,
pre tento prípad konkretizovanú výnimkami z generálnej klauzuly preskúmateľnosti rozhodnutí orgánov
verejnej správy podľa § 248 písm. a) OSP.

Základným výkladovým pravidlom pri aplikácii zákonmi stanovenej negatívnej enumerácie rozhodnutí
orgánov verejnej správy vylúčených zo súdneho prieskumu tvorí sama ústavná zásada vyplývajúca z
druhej vety článku 46 ods. 2 ústavy, podľa ktorej z právomoci súdu nesmie byť vylúčené preskúmanie
rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd. Ústavný text ďalej nerozlišuje medzi druhmi
rozhodnutí, napr. z pohľadu ich predbežného alebo dočasného charakteru k právam dotknutých v
konečných rozhodnutiach upravujúcich práva a povinnosti účastníkov správneho konania alebo iných
osôb nimi dotknutých. Uvedené možno odvodiť aj z ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „ústavný súd“), reprezentovanej napr. nálezmi ústavného súdu  PL. ÚS 26/01, II. ÚS
50/01-50, III. ÚS 138/03. Za všetky možno citovať právny názor vyplývajúci z nálezu ústavného súdu
č. k. II. ÚS 50/01-50  „...... v prípade, keď sa rozhodnutie správneho orgánu (bez ohľadu na jeho druh
či formálne označenie) dotýka niektorého zo základných práv a slobôd, z právomoci súdov nesmie byť
vylúčené.“.

Z citovaného právneho názoru vychádza aj najvyšší súd pri skúmaní dodržania zákonných podmienok
krajským súdom pri vydaní odvolaním napadnutého uznesenia, predovšetkým vo vzťahu k zachovaniu
vyššie uvedeného ústavne konformného výkladu ustanovenia § 248 písm. a) OSP.

Inštitút predbežného opatrenia podľa § 50 zákona č. 563/2009 Z. z. nepochybne zveruje správcovi
dane pomerne široké oprávnenia na zásah do práv daňového subjektu. V prejednávanej veci bolo
predbežným opatrením žalobcovi uložené zdržať sa uvedenia liehu do daňového voľného obehu bez
predchádzajúceho zloženia peňažnej sumy na účet správcu dane. Takýmto spôsobom formulované
rozhodnutie správcu dane, keď je žalobcovi uložená určitá peňažná povinnosť, resp. stanovený nejaký
zákaz týkajúci sa výkonu jeho podnikania, možno podľa názoru najvyššieho súdu považovať za
rozhodnutie týkajúce sa základných práv a slobôd, ktorého preskúmanie v zmysle čl. 46 ods. 2 vety
druhej ústavy nesmie byť vylúčené z právomoci súdu, a to bez ohľadu na dočasný charakter tohto
rozhodnutia.



Práve s poukazom na obsah povinností uložených napadnutým predbežným opatrením žalobcovi je
podľa názoru najvyššieho súdu potrebné skúmať, či pri jeho ukladaní správca dane postupoval v súlade
s platnou právnou úpravou, či boli dodržané zákonné podmienky na uloženie predbežného opatrenia a či
pri rozhodovacom procese správnych orgánov oboch stupňov boli zachované práva daňového subjektu
vyplývajúce s príslušnej právnej úpravy.

Najvyšší súd záverom poznamenáva, že otázkou prípustnosti súdneho prieskumu rozhodnutia o uložení
predbežného opatrenia v súvislosti so správou daní sa Najvyšší súd Slovenskej republiky zaoberal
vo svojich skorších rozhodnutiach sp. zn. 4Sžf/70/2012 z 23. apríla 2013, sp. zn. 3Sžf/132/2013 z
3. júna 2014 a sp. zn. 3Sžf/50/2015 zo 7. septembra 2016, v ktorých najvyšší súd ustálil, že súdny
prieskum realizácie uvedeného inštitútu správy daní, slúžiaceho na zabezpečenie riadneho výberu daní,
je prípustný.
Na základe uvedeného Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnuté uznesenie krajského súdu podľa
§ 221 ods. 1 písm. f) OSP v spojení s § 250ja ods. 3 vety druhej OSP zrušil a vec podľa § 221 ods. 2
OSP vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, v ktorom krajský súd preskúma zákonnosť žalobou
napadnutého rozhodnutia ako i zákonnosť postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu a svoje rozhodnutie
náležite a presvedčivo (§ 157 ods. 2 OSP) odôvodní.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.