{"guid": "ed430530-c4bc-45ea-a65e-3cd9d2821add:02b5714f-be5d-4983-ae73-3cb1fe5870aa", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2018:1312208747.1", "spisova_znacka": "1Cdo/167/2016", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/167/2016 z 23. 7. 2018", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 23. júla 2018, sp. zn. 1Cdo/167/2016, ECLI:SK:NSSR:2018:1312208747.1", "identifikacne_cislo": "1312208747", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Jana Cisárová", "datum_vydania": "2018-07-23", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Zodpovednosť za škodu pri výkone verejnej moci"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1963/99", "nazov": "OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/99-1963"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-237.odsek-1.pismeno-f", "nazov": "§ 237 ods. 1 písm. f) OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-237.odsek-1.pismeno-f", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-237"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160", "nazov": "CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-448", "nazov": "§ 448 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-448", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-448"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/514", "nazov": "zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/514-2003"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-6.odsek-1", "nazov": "§ 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/514-2003/paragraf-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-8.odsek-6", "nazov": "§ 8 ods. 6 zákona č. 514/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-8.odsek-6", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/514-2003/paragraf-8"}, {"iri": "/SK/ZZ/2005/301", "nazov": "TP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/301", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/301-2005"}, {"iri": "/SK/ZZ/2005/301/#paragraf-9.odsek-3", "nazov": "§ 9 ods. 3 TP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/301/#paragraf-9.odsek-3", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/301-2005/paragraf-9"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1963/99#paragraf-237", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-448", "/SK/ZZ/2003/514#paragraf-6", "/SK/ZZ/2003/514#paragraf-8", "/SK/ZZ/2005/301#paragraf-9"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/02b5714f-be5d-4983-ae73-3cb1fe5870aa", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2018:1312208747.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2018:1312208747.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2018:1312208747.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n1Cdo/167/2016\n1312208747\n23. 07. 2018\nJUDr. Janka Cisárová\nECLI:SK:NSSR:2018:1312208747.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Janky Cisárovej\na sudcov JUDr. Martina Vladika a JUDr. Jána Šikutu, PhD., v spore žalobcu F., bývajúceho v H.,\nzastúpeného Advokátskou kanceláriou TIMAR & partners, s.r.o., so sídlom v Šali, Štúrova 42, IČO: 36\n866 296, proti žalovanej Slovenskej republike, za ktorú koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky,\nso sídlom v Bratislave, Pribinova 2, o zaplatenie 1 526,67 €, vedenom na Okresnom súde Bratislava III\npod sp. zn. 45 C 63/2012, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 3. novembra\n2015 sp. zn. 14 Co 352/2013, takto\nrozhodol:\nDovolanie z a m i e t a.\nŽalovaná má nárok na náhradu trov dovolacieho konania.\nodôvodnenie:\n1. Okresný súd Bratislava III (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom zo 14. februára 2013 č. k.\n45 C 63/2012-114 uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1 526,67 € a tiež náhradu trov\nkonania v sume 763,82 € na účet jeho právnej zástupkyne, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.\nV odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa v konaní domáhal zaplatenia žalovanej sumy\ntitulom náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci v zmysle zákona č.\n514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých\nzákonov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z.z.). Škoda mu mala vzniknúť v dôsledku nezákonného trestného\nstíhania a to z titulu trov právneho zastúpenia advokátom, ktorého si zvolil za účelom ochrany svojich\npráv v trestnom konaní. Súd prvej inštancie mal za preukázané, že Okresné riaditeľstvo PZ Bratislava\nIII, Úrad justičnej a kriminálnej polície, Oddelenie skráteného vyšetrovania Bratislava Nové Mesto západ uznesením z 26. októbra 2009 sp. zn. ČVS:ORP-1756/3-OSV-B3-08 vznieslo obvinenie proti\nžalobcovi podľa § 206 ods. 1 Trestného poriadku vo veci prečinu krádeže podľa § 247 ods. 1, ods. 3\npísm. b/ Trestného zákona. Proti uvedenému uzneseniu podal žalobca sťažnosť, ktorá bola zamietnutá\nako nedôvodná. Následne prokurátor Okresnej prokuratúry Pezinok uznesením zo 14. júla 2011 sp. zn.\n2 Pv 195/08-122, ktoré nadobudlo právoplatnosť 25. júla 2011, podľa § 215 ods. 1 písm. d/ Trestného\nporiadku, s poukazom na § 9 ods. 1 písm. a/ Trestného poriadku trestné stíhanie proti obvinenému\nžalobcovi zastavil, pretože bolo neprípustné z dôvodu premlčania skutku. Súd prvej inštancie pri\nrozhodovaní vychádzal zo súdnej praxe, podľa ktorej nárok na náhradu škody spôsobenej začatím\na vedením trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsúdením, je špecifickým prípadom\nzodpovednosti štátu podľa zákona č. 514/2003 Z.z. V predmetnej veci bolo začaté trestné stíhanie\nvoči žalobcovi, ktorý bol obvinený z trestného činu a v súvislosti s týmto konaním mu vznikla škoda,\nkonkrétne náklady vynaložené na trovy nutnej obhajoby, pričom bolo zastavené trestné stíhanie, a\npreto ide o nezákonné rozhodnutie v zmysle § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. Žalobca taktiež využil\nopravné prostriedky proti nezákonnému rozhodnutiu. Poukázal na to, že trestné stíhanie nemalo byť\n\nvoči žalobcovi z dôvodu premlčania skutku začaté a nemalo byť voči nemu vznesené obvinenie, preto\nbolo od začiatku nezákonné. Pripomenul judikatúru súdov, v zmysle ktorej ten, proti komu bolo trestné\nstíhanie zastavené, má podľa zákona č. 514/2003 Z.z. právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným\nrozhodnutím, t. j. nezákonným uznesením o vznesení obvinenia. Žalobca teda v prejednávanej veci\npreukázal hmotnoprávny predpoklad zodpovednosti štátu za škodu, t. j. nezákonnosť rozhodnutia.\nZdôraznil, že štát zodpovedá za škodu, ktorú fyzická osoba - obvinený, vynaložila na náklady trov nutnej\nobhajoby smerujúce k odstráneniu nežiaducich právnych následkov bez ohľadu na skutočnosť, či bol\nobvinenému ustanovený obhajca alebo či si ho zvolil obvinený sám (R 70/1994). Nakoľko mal v konaní\nza preukázané, že žalobcovi v súvislosti s trestným konaním vznikla škoda spočívajúca v nákladoch\nvynaložených na trovy obhajoby vo výške 1 526,67 €, uzavrel, že v danej veci boli splnené všetky\nzákonné podmienky uplatneného nároku na náhradu škody a žalobe preto v celom rozsahu vyhovel.\n2. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „odvolací súd“) na odvolanie žalovanej rozsudkom z 3. novembra\n2015 sp. zn. 14 Co 352/2013 napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu zamietol a\nžalovanej náhradu trov prvostupňového a odvolacieho konania nepriznal. Odvolací súd vyslovil, že názor\nsúdu prvej inštancie, v zmysle ktorého zastavenie trestného konania a oslobodenie spod obžaloby majú\npri aplikácii § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. rovnaký význam ako zrušenie alebo zmena uznesenia\no vznesení obvinenia, je v zásade správny. Zdôraznil ale, že nie je tomu tak v každom prípade, pretože\nje treba dôsledne skúmať dôvody zastavenia trestného konania alebo oslobodzujúceho rozsudku. K\nzáveru, že fyzická osoba bola trestne stíhaná nezákonne možno dospieť len vtedy, ak táto osoba\nbola oslobodená spod obžaloby preto, že skutok nespáchala; alebo skutok, pre ktorý bola stíhaná,\nnie je trestným činom. Iná situácia je v prípadoch, kedy došlo k zastaveniu trestného stíhania alebo\noslobodeniu obvineného z iných dôvodov, ktoré nespochybňujú zákonnosť ich trestného stíhania. V\ndanom prípade bolo voči žalobcovi zastavené trestné stíhanie len preto, že skutok, pre ktorý bol trestne\nstíhaný, bol premlčaný. Žalobca pritom vo veci nespochybňoval, že skutku, pre ktorý bol trestne stíhaný,\nsa skutočne aj dopustil. Bolo by v rozpore s cieľom zákonodarcu v zákone č. 514/2003 Z.z., aby štát\nzodpovedal za škodu aj v prípadoch, ak sa dotknuté osoby skutočne dopustili činu, pre ktorý boli trestne\nstíhané, ale trestné konanie bolo skončené z iných dôvodov zániku trestnosti skutku - napríklad pre\namnestiu, zánik trestnej zodpovednosti, alebo premlčanie ako v prejednávanej veci. V tejto súvislosti\nodvolací súd poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 1 Cz 35/1991, podľa\nktorého právo na odškodnenie nemá ten, kto si obvinenie sám zavinil, a ten, kto bol oslobodený spod\nobžaloby len preto, že nie je trestne zodpovedný, alebo mu bola udelená milosť, alebo bol trestný\nčin amnestovaný (poznámka dovolacieho súdu - v skutočnosti sa jedná o rozhodnutie uverejnené pod\nR 35/1991, ktorého správna spisová značka je 1 Cz 6/1990). Odvolací súd tiež poukázal na to, že\nustanovenie § 9 ods. 3 Trestného poriadku navyše umožňuje obvinenému, aby trval na pokračovaní v\ntrestnom stíhaní, aj keď bolo zastavené z dôvodu jeho premlčania. Trestný poriadok tak zabezpečuje,\naby osoby, ktoré boli trestne stíhané nedôvodne, mali možnosť v ďalšom trestnom konaní preukázať\nsvoju nevinu. Žalobca však uvedené oprávnenie nevyužil. Jeho obrana, že nebol dostatočne poučený\norgánmi činnými v trestnom konaní nemôže obstáť, pretože bol v konaní právne zastúpený advokátom,\nktorý mal chrániť jeho záujmy. Z týchto dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok podľa § 220 O.s.p.\nzmenil a žalobu zamietol v celom rozsahu.\n3. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca dovolanie. Namietal, že právne závery\nodvolacieho súdu sú nesprávne, neúplné a že rozhodnutie odvolacieho súdu nespĺňa atribúty riadne\nodôvodneného súdneho rozhodnutia, v dôsledku čoho mu bola odňatá možnosť konať pred súdom\nv zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Neúplnosť záverov odvolacieho súdu videl v tom, že v odôvodnení\nsvojho rozhodnutia nerozviedol konkrétne zákonné zmocnenia v predpise č. 514/2003 Z.z. a následne\npodradenie pod príslušné ustanovenie tohto zákona neodôvodnil vo vzťahu k odvolacím súdom\ntvrdenému zániku trestnosti premlčaním. Žalobca bol toho názoru, že v súvislosti s nezákonnými\nrozhodnutiami vydanými pri vedení trestného stíhania je treba okrem § 5 a § 6 zákona č. 514/2003\nZ.z. analogicky aplikovať aj ustanovenia § 8 ods. 5 a 6 tohto zákona, ktoré obsahujú bližšie pozitívne\na negatívne vymedzenia nároku na náhradu škody pri treste, ochrannom opatrení a väzbe. Vyslovil, že\nz tam uvedených skutkových podstát negatívneho vymedzenia práva na náhradu škody by vzhľadom\nna právne závery odvolacieho súdu mohlo do úvahy prichádzať len premlčanie ako zánik trestnosti. V\nzmysle § 8 ods. 6 písm. g/ zákona č. 514/2003 Z.z. však právo na náhradu škody nevznikne iba vtedy,\nak zanikne trestnosť činu po právoplatnosti rozhodnutia, ktoré má zakladať nárok na náhradu škody. V\ndanom prípade nezákonné rozhodnutie, t. j. uznesenie o vznesení obvinenia nadobudlo právoplatnosť\n23. decembra 2009, pričom trojročná premlčacia doba skutku (činu), pre ktorý bolo voči nemu vznesené\n\nobvinenie, začala plynúť v priebehu augusta 2005 a uplynula najneskôr 31. augusta 2008. So zreteľom\nna to, že v predmetnej veci trestnosť činu zanikla nepochybne ešte pred právoplatnosťou uznesenia o\nvznesení obvinenia, mal za to, že nie je možné použiť ani spomínaný dôvod negatívneho vymedzenia\nnároku na náhradu škody. K argumentácii odvolacieho súdu, ktorý jeho odvolaciu námietku týkajúcu\nsa absencie poučenia o možnosti pokračovania v trestnom stíhaní neuznal s poukazom na to, že\nbol zastúpený advokátom, žalobca uviedol, že obhajca nemal a nemá právo sám procesne poučiť\nobvineného o takomto práve, pretože nemôže nahrádzať činnosť orgánov činných v trestnom konaní.\nVychádzajúc z uvedeného žiadal, aby dovolací súd rozhodnutie odvolacieho súdu zmenil tak, že žalobe\nvyhovie a prizná mu nárok na zaplatenie žalovanej sumy ako aj náhradu trov konania.\n4. Žalovaná vo vyjadrení k dovolaniu uviedla, že odvolací súd v odôvodnení rozsudku dostatočne\nurčito a rozsiahlo zdôvodnil, prečo nárok žalobcu považoval za nedôvodný, pričom uviedol vlastné\nskutkové a právne závery a poukázal aj na existujúcu judikatúru v obdobných veciach, preto žalobca\nnedôvodne namieta nedostatok odôvodnenia napadnutého rozhodnutia. Poukázala na rozhodnutie\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 MCdo 15/2009, podľa ktorého zastavenie trestného\nstíhania má rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia\npre nezákonnosť, ale len v prípade, ak sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným. V\npredmetnej veci však trestné stíhanie žalobcu nebolo zastavené z dôvodu, že sa nenaplnil predpoklad\no spáchaní trestného činu obvineným, ale z dôvodu premlčania trestného stíhania. Konštatovala, že v\ndanom prípade nie je splnený ani prvý predpoklad vzniku zodpovednosti štátu za škodu, a to existencia\nnezákonného rozhodnutia. Celú argumentáciu žalobcu obsiahnutú v dovolaní označila za nedôvodnú\na účelovú. Oponovala mu, že nikde v ustanoveniach zákona č. 514/2003 Z.z. sa nenachádzajú\nustanovenia, ktoré by pozitívne či negatívne vymedzovali, kedy sa trestné stíhanie osoby považuje za\nzákonné alebo nezákonné. Vymedzenie obsiahnuté v § 8 ods. 5 a 6 zákona č. 514/2003 Z.z. sa vzťahuje\nlen na rozhodnutie o väzbe, o treste a o ochrannom opatrení. Problematiky nezákonného rozhodnutia\nsa týkajú § 5 a § 6 uvedeného zákona, pričom až judikatúra založila právny predpoklad, podľa ktorého\nje potrebné uvedené ustanovenia vykladať extenzívne a za nezákonné považuje trestné stíhanie vtedy,\nak sa skončilo jeho zastavením alebo oslobodením spod obžaloby z dôvodu, že sa nenaplnil predpoklad\no spáchaní trestného činu obvineným. Žiadala preto dovolanie žalobcu zamietnuť.\n5. V danom prípade bolo dovolanie podané 11. januára 2016. Podľa prechodného ustanovenia § 470\nods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len „C.s.p.“), ktorý nadobudol účinnosť 1. júla 2016, ak nie\nje ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.\nPodľa § 470 ods. 2 veta prvá C.s.p. (ale) právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom\nnadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.\n6. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd funkčne\npríslušný na rozhodnutie o dovolaní (§ 35 C.s.p.) po zistení, že dovolanie podala včas strana sporu,\nv ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.), zastúpená v súlade s § 429\nods. 1 C.s.p., bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 443 C.s.p.) skúmal, či je dovolanie procesne\nprípustné.\n7. Vychádzajúc z ustanovení § 470 ods. 1, 2 C.s.p., s prihliadnutím na základné princípy obsiahnuté v\nčl. 2 ods. 1, 2 a čl. 3 ods. 1 C.s.p., najvyšší súd posudzoval podmienky prípustnosti dovolania podľa\nprávneho stavu účinného ku dňu podania dovolania, teda podľa príslušných ustanovení Občianskeho\nsúdneho poriadku.\n8. Do 30. júna 2016 bolo dovolaním možné napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu iba\nvtedy, pokiaľ to zákon pripúšťal (§ 236 ods. 1 O.s.p). Dovolanie proti zmeňujúcemu rozsudku odvolacieho\nsúdu bolo prípustné v zmysle § 238 ods. 1 O.s.p.\n9. V zmysle § 241 ods. 2 O.s.p. mohlo byť dovolanie podané iba z dôvodov, že a/ v konaní došlo k\nvadám uvedeným v § 237 ods. 1 O.s.p., b/ konanie bolo postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok\nnesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočívalo na nesprávnom právnom posúdení veci.\n10. Na výskyt procesných vád konania vymenovaných v § 237 ods. 1 O.s.p. a tiež tzv. iných procesných\nvád konania majúcich za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) prihliadal\n\ndovolací súd ex offo v zmysle povinnosti uloženej mu ustanovením § 242 ods. 1 O.s.p., teda bez zreteľa\nna to, či boli alebo neboli v tomto opravnom prostriedku uplatnené.\n11. Vzhľadom na vyššie uvedenú zákonnú povinnosť dovolací súd skúmal, či v konaní nedošlo k\nprocesnej vade v zmysle § 237 ods. 1 O.s.p. O vadu tejto povahy ide vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci,\nktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť\núčastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej\nistej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal\nnávrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu\nodňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený,\nibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Vady v zmysle § 237 ods. 1 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p.\ndovolateľ netvrdil a ich existenciu nezistil po preskúmaní obsahu spisu ani dovolací súd.\n12. Žalobca v dovolaní namietal, že v dôsledku nedostatočného odôvodnenia napadnutého rozhodnutia\nmu bola odvolacím súdom odňatá možnosť pred súdom konať (§ 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.). Dovolací súd\nv tejto súvislosti poukazuje na stanovisko občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu z 3. decembra\n2015, ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej\nrepubliky pod č. 2/2016 a ktorého právna veta znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu\nkonania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné\nvyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu,\nmôže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho\nsúdneho poriadku“.\n13. Podľa názoru dovolacieho súdu, odvolací súd v danom prípade svoje rozhodnutie dostatočne\nodôvodnil, keď sa vysporiadal so všetkými vo veci rozhodujúcimi skutočnosťami, svoj myšlienkový\npostup v odôvodnení dostatočne vysvetlil a to nielen s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania\na zistené rozhodujúce skutočnosti, ale aj s poukazom na prijaté právne závery (viď bod 2 tohto\nuznesenia). Len samotná skutočnosť, že odvolací súd napadnuté rozhodnutie neodôvodnil v súlade s\npredstavami a právnym názorom žalobcu nemohla mať za následok ním tvrdenú nepreskúmateľnosť\nrozhodnutia. Možno preto uzavrieť, že vadu v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. žalobca namietal\nneopodstatnene, pričom v tejto súvislosti nedošlo zo strany odvolacieho súdu ani k procesnému\npochybeniu podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.\n14. Žalobca v dovolaní uplatnil aj dovolací dôvod v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p., t. j. že rozhodnutie\nodvolacieho súdu spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Právnym posúdením je činnosť súdu,\npri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu\nprávnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav;\ndochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny\nprávny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil\nnesprávne právne závery.\n15. V prejednávanej veci odvolací súd žalobu zamietol s odôvodnením, že k záveru o nezákonnom\ntrestnom stíhaní fyzickej osoby možno dospieť len vtedy, ak táto osoba bola oslobodená spod obžaloby\nalebo trestné stíhanie bolo zastavené preto, že skutok nespáchala, alebo skutok pre ktorý je trestne\nstíhaná, nie je trestným činom. Skonštatoval, že by bolo v rozpore s cieľom zákonodarcu v zákone č.\n514/2003 Z.z., aby štát zodpovedal za škodu aj v prípadoch, ak sa dotknuté osoby skutočne dopustili\nčinu, pre ktorý boli trestne stíhané, ale trestné konanie bolo skončené z iných dôvodov zániku trestnosti\nskutku, napr. pre premlčanie ako tomu bolo v tejto veci. V tejto súvislosti poukázal na to, že žalobca\nmal v zmysle Trestného poriadku možnosť trvať na pokračovaní trestného stíhania, toto právo však\nnevyužil. Žalobca namietal nesprávnosť tohto právneho názoru odvolacieho súdu, tvrdiac, že mu právo\nna náhradu škody vzniklo, nakoľko neboli splnené podmienky vyplývajúce z ustanovenia § 8 ods. 6 písm.\ng/ zákona č. 514/2003 Z.z., ktoré bolo treba pri posudzovaní nároku na náhradu škody spôsobenej mu\nnezákonným rozhodnutím vydaným v trestnom konaní aplikovať analogicky.\n16. Ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím\nmožno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené\nalebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, je viazaný\nrozhodnutím tohto orgánu (§ 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z.).\n\n17. Právo na náhradu škody nevznikne, ak bola osoba spod obžaloby oslobodená alebo trestné stíhanie\nzastavené, pretože nie je trestne zodpovedná, alebo ak po právoplatnosti rozhodnutia zanikla trestnosť\nčinu alebo medzinárodná zmluva, ktorá bola vyhlásená spôsobom ustanoveným v zákone, alebo\namnestia prezidenta republiky nedovoľuje trestné stíhanie, čin prestal byť zmenou zákona trestným\nčinom alebo miernejší trest bol uložený preto, že na trestný čin zákon ustanovil miernejší trest (§ 8 ods.\n6 písm. g/ zákona č. 514/2003 Z.z.).\n18. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania, ktoré sa neskončilo\nprávoplatným odsúdením, je judikatúrou súdov považovaný za špecifický prípad zodpovednosti štátu\nza škodu podľa zákona č. 514/2003 Z.z., ktorý sa posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej\nnezákonným rozhodnutím. Základné podmienky vzniku tohto nároku ustanovuje § 6 ods. 1 spomínaného\nzákona, a to jednak tým, že stanovuje ako predpoklad na náhradu škody (mimo iného) vydanie\nnezákonného rozhodnutia a ďalej jeho zmenu alebo zrušenie pre nezákonnosť príslušným orgánom. Z\nprávnej vety judikátu R 37/2014 vyplýva, že zmyslu a účelu § 6 ods. 1 veta prvá zákona č. 514/2003\nZ.z. zodpovedá taká interpretácia tohto ustanovenia, v zmysle ktorej rovnaké dôsledky ako zrušenie\nnezákonného uznesenia o začatí trestného stíhania a o vznesení obvinenia, má tiež rozhodnutie o\nzastavení trestného stíhania vydané z dôvodu, že sa nepotvrdil predpoklad o spáchaní trestného činu\nobvineným. Tento výklad považuje za ústavne konformný aj Ústavný súd Slovenskej republiky (porovnaj\nnapr. jeho nálezy sp. zn. II. ÚS 25/2011 a I. ÚS 320/2016). Z uvedeného je zrejmé, že ustálená súdna prax\npovažuje nenaplnenie predpokladu o spáchaní trestného činu obvineným za nevyhnutnú podmienku\npre vznik nároku na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o začatí trestného stíhania a vznesení\nobvinenia. Táto podmienka je pritom splnená vždy, ak trestné stíhanie obvineného bolo zastavené z\ndôvodu, že skutok, pre ktorý bolo vznesené obvinenie, sa nestal, že skutok nie je trestným činom, resp.\nže skutok nespáchal obvinený. O nenaplnení predpokladu spáchania trestného činu obvineným však\nnemožno hovoriť v prípade premlčania trestného stíhania, kedy dôvod zastavenia trestného stíhania\nzávisí len od splnenia objektívne zákonom stanovených podmienok (od márneho uplynutia premlčacej\ndoby), spáchanie skutku majúceho znaky trestného činu obvineným ale nijako nespochybňuje. Pokiaľ\nje obvinený toho názoru, že trestné stíhanie bolo bez ohľadu na jeho premlčanie proti nemu vedené\nnedôvodne, nič mu nebráni, aby v zmysle § 9 ods. 3 Trestného poriadku ďalej trval na pokračovaní\ntrestného stíhania a následne dosiahol taký výsledok trestného konania, ktorý bude znamenať jeho\núplnú rehabilitáciu a zároveň mu otvorí cestu k náhrade škody vzniknutej v súvislosti s nezákonným\ntrestným stíhaním.\n19. Správnosti vyššie podaného výkladu nasvedčuje aj znenie ustanovení § 8 ods. 6 zákona č. 514/2003\nZ.z. vypočítavajúcich prípady, kedy nevznikne právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o\ntreste, ochrannom opatrení alebo väzbe, ktoré ustanovenia je potrebné najmä z hľadiska systematického\nvýkladu analogicky aplikovať aj vo vzťahu k nárokom na náhradu škody spôsobenej začatím (vedením)\ntrestného stíhania, ktoré sa neskončilo právoplatným odsúdením obvineného. Očividným zmyslom\nväčšiny ustanovení obsiahnutých v § 8 ods. 6 zákona č. 514/2003 Z.z. (konkrétne pod písm. c/\naž g/) je totiž vylúčiť vznik práva na náhradu škody v prípadoch oslobodenia spod obžaloby alebo\nzastavenia trestného stíhania z takých dôvodov, ktoré nedokladajú, že obvinený sa protiprávneho\nkonania kvalifikovaného ako trestný čin nedopustil. Hoci analogická aplikácia ustanovenia § 8 ods.\n6 písm. g/ zákona č. 514/2003 Z.z. by mohla na prvý pohľad evokovať záver podsúvaný žalobcom,\nt. j. že v prípade zastavenia trestného stíhania z dôvodu jeho premlčania právo na náhradu škody\nnevznikne len vtedy, ak trestnosť činu v dôsledku premlčania trestného stíhania zanikla po právoplatnosti\nuznesenia o vznesení obvinenia, zohľadnenie vyššie spomenutého spoločného zmyslu ustanovení §\n8 ods. 6 písm. c/ až g/ zákona č. 514/2003 Z.z. nevyhnutne vedie ku konštatovaniu, že právo na\nnáhradu škody nevznikne ani v situácii, ktorá nastala v prejednávanej veci, teda ak trestné stíhanie\nbolo premlčané už v čase vznesenia obvinenia. Zákon napokon aj v obdobnom prípade zastavenia\ntrestného stíhania z dôvodu, že osoba nie je trestne zodpovedná (typicky pre nepríčetnosť osoby\nv čase spáchania činu) vznik práva na náhradu škody výslovne vylučuje bez zreteľa na to, že po\nsprávnosti obvinenie ani nemalo byť vznesené. Vychádzajúc z tohto porovnania sa potom popri názore,\nže v prípade zániku trestnosti činu z dôvodu premlčania trestného stíhania, ku ktorému došlo ešte\npred vydaním rozhodnutia, bolo úmyslom zákonodarcu v predmetnom ustanovení právo na náhradu\nškody priznať, opodstatnenejším javí tvrdenie, že zákonodarca v skutočnosti s takouto situáciou pre\njej neobvyklosť jednoducho nerátal. Ak už ale v praxi v súvislosti s rozhodnutím o vznesení obvinenia\nnastane, napr. z dôvodu neskoršieho prekvalifikovania skutku (ako tomu bolo v predmetnej veci),\npodľa názoru dovolacieho súdu niet rozumného dôvodu, pre ktorý by sa mala z hľadiska vzniku práva\n\nna náhradu škody posudzovať inak, ako prípad premlčania trestného stíhania, ku ktorému došlo až\npo právoplatnosti uznesenia o vznesení obvinenia. Opačný výklad, smerujúci v takýchto prípadoch k\npriznaniu práva na náhradu škody len s poukazom na zastavenie trestného stíhania a princíp prezumpcie\nneviny, celkom zjavne protirečí zmyslu a systematike zákona č. 514/2003 Z.z. a jeho uplatnenie v praxi\nby mohlo viesť aj k odškodneniu skutočných páchateľov trestných činov, čo by bolo v priamom rozpore\ns dobrými mravmi ako aj so zásadou ex iniuria ius non oritur (z bezprávia nemôže vzísť právo).\n20. Na konštatovaní, že v posudzovanej veci žalobcovi právo na náhradu škody spočívajúcej v trovách\nobhajoby nevzniklo, nemôže nič zmeniť ani jeho námietka, že nebol orgánmi činnými v trestnom konaní\no práve trvať na ďalšom pokračovaní trestného stíhania riadne poučený. Je síce pravdou, že absencia\nuvedeného poučenia obvineného uplatnenie tohto práva reálne sťažuje, táto skutočnosť sama o sebe\nvšak právo na náhradu škody založiť nemôže. Zákon totiž vylúčenie vzniku práva na náhradu škody\npri zániku trestnosti činu v dôsledku premlčania trestného stíhania vykonaním spomínaného poučenia\nnepodmieňuje. V danom prípade sa táto obrana žalobcu, síce v trestnom konaní riadne nepoučeného\no práve trvať na ďalšom pokračovaní trestného stíhania, ale majúceho v ňom obhajcu, v spojitosti s\nodôvodnením uznesenia o zastavení trestného stíhania, v ktorom sa jednoznačne konštatuje, že stíhaný\nskutok je trestným činom a spáchal ho žalobca, navyše javí aj ako účelová a nemiestna.\n21. S poukazom na vyššie uvedené závery najvyšší súd dovolanie žalobcu ako nedôvodné zamietol (§\n448 C.s.p.).\n22. Žalovaná bola v dovolacom konaní v plnom rozsahu úspešná (§ 255 ods. 1 C.s.p.) a vznikol jej nárok\nna náhradu trov konania. O nároku na náhradu trov rozhodol najvyšší súd podľa ustanovení § 453 ods.\n1 a § 262 ods. 1 C.s.p. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti\nrozhodnutia dovolacieho súdu samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 C.s.p.).\n23. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}