{"guid": "71253dfa-9307-47c6-adee-2b3f4dc4caae:f41cb307-d900-4985-b2a9-b85c70391718", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2018:1308207115.3", "spisova_znacka": "3Cdo/54/2018", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/54/2018 z 7. 8. 2018", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 7. augusta 2018, sp. zn. 3Cdo/54/2018, ECLI:SK:NSSR:2018:1308207115.3", "identifikacne_cislo": "1308207115", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Emil Franciscy", "sudca_id": 499, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-emil-franciscy-499", "datum_vydania": "2018-08-07", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160", "nazov": "CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-448", "nazov": "§ 448 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-448", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-448"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-b", "nazov": "§ 421 ods. 1 písm. b) CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-b", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-421"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-448", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-421"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/f41cb307-d900-4985-b2a9-b85c70391718", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2018:1308207115.3", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2018:1308207115.3", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2018:1308207115.3/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n3Cdo/54/2018\n1308207115\n07. 08. 2018\nJUDr. Emil Franciscy\nECLI:SK:NSSR:2018:1308207115.3\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Emila Franciscyho a\nsudcov JUDr. Daniely Sučanskej a Mgr. Dušana Čima, v spore žalobkyne Mgr. Q. I., bývajúcej v D.,\nzastúpenej JUDr. Miroslavom Králikom, advokátom so sídlom v Bratislave, Grösslingová č. 4, proti\nžalovanému Domov seniorov ARCHA, so sídlom v Bratislave, Rozvodná č. 25, zastúpenému JUDr.\nJelou Mikuškovou, advokátkou so sídlom v Bratislave, Bzovícka č. 24, o určenie neplatnosti výpovede\nz pracovného pomeru a náhradu mzdy, vedenom na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 12 C\n78/2008, o dovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 28. februára 2017 sp. zn.\n5 Co 31/2017, takto\nrozhodol:\nDovolanie z a m i e t a.\nŽalovaný má nárok na náhradu trov dovolacieho konania.\nodôvodnenie:\n1. Žalobou z 2. júna 2008 sa žalobkyňa domáhala určenia neplatnosti výpovede z 31. januára 2008\na zaplatenia náhrady mzdy od 31. marca 2008 do doby, kým jej žalovaný umožní pokračovať v práci.\nŽalobu odôvodnila tým, že pre uplatnenie výpovedného dôvodu podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka\npráce neboli splnené zákonné podmienky.\n2. Okresný súd Bratislava III (ďalej aj len „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 10. decembra 2008 č.k. 12\nC 78/2008-98 žalobu zamietol. Dospel k záveru, že zo strany žalovaného boli splnené všetky zákonné\npodmienky pre skončenie pracovného pomeru podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce; výpoveď\nbola písomná, riadne doručená, a obsahovala dostatočne konkrétny a skutkovo vymedzený dôvod,\nktorým bolo zrušenie pracovného miesta žalobkyne v dôsledku organizačnej zmeny. Žalovaný tiež\npreukázal príčinnú súvislosť medzi organizačnou zmenou a nadbytočnosťou žalobkyne. Na základe\nrozhodnutia riaditeľky žalovaného z 12. decembra 2007 bola u žalovaného s účinnosťou k 1. januáru\n2008 vykonaná organizačná zmena spočívajúca v zrušení aktivačného úseku, ktorého náplň sa\nvčlenila do opatrovateľsko-ošetrovateľského úseku. Žalobkyni, ktorá pracovala na aktivačnom úseku\nna pozícii ergoterapeut, bola ponúknutá práca na rovnakej pozícii s čiastočne zmenenou náplňou a s\nväčším rozsahom pracovného úväzku na opatrovateľsko-ošetrovateľskom úseku, ktorú však žalobkyňa\nodmietla. Z týchto dôvodov bol žalovaný oprávnený uplatniť voči nej výpoveď pre nadbytočnosť.\n3. Krajský súd v Bratislave (ďalej aj len „odvolací súd“) na odvolanie žalobkyne uznesením zo 4. mája\n2010 sp. zn. 5 Co 60/2009 rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie s\ntým, že je potrebné doplniť dokazovanie zamerané na zistenie, či bol daný súhlas primátora Hlavného\nmesta Slovenskej republiky Bratislavy (ďalej len „zriaďovateľ“) so zmenou organizačného poriadku\n\nžalovaného v zmysle čl. V ods. 2 zriaďovacej listiny žalovaného a na základe jeho výsledkov posúdiť,\nči k organizačnej zmene došlo právne relevantným spôsobom.\n4. Rozsudkom z 1. decembra 2010 č.k. 12 C 78/2008-164 súd prvej inštancie žalobu opätovne\nzamietol. Po doplnení dokazovania v zmysle pokynov odvolacieho súdu dospel k záveru, že riaditeľke\nžalovaného ako jeho štatutárnemu orgánu nevyplývala zo zriaďovacej listiny účinnej k 1. januáru 2000\nani z organizačného poriadku účinného od 1. októbra 2006 povinnosť žiadať primátora zriaďovateľa\no predchádzajúci súhlas so zmenou organizačného poriadku; túto povinnosť mala len pri vydávaní\n(nového) organizačného poriadku. Napriek tomu riaditeľka o zmene z 12. decembra 2007 primátora\ninformovala. Primátor potvrdil túto okolnosť s tým, že so zmenou súhlasil. Vzhľadom na to nie je dôvod\npochybovať o prijatí rozhodnutia o organizačnej zmene a teda ani nadbytočnosti žalobkyne, ktorá je\nv príčinnej súvislosti s organizačnou zmenou. V konečnom dôsledku to znamená, že výpoveď daná\nžalobkyni je platná.\n5. Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 3. apríla 2012 sp. zn. 5 Co 340/2011 na odvolanie žalobkyne\nrozsudok súdu prvej inštancie v časti o určenie neplatnosti výpovede zmenil tak, že určil, že výpoveď\ndaná žalobkyni je neplatná; v časti o zaplatenie náhrady mzdy napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil\nsúdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Zmeňujúci výrok odôvodnil tým, že k organizačnej zmene z\n12. decembra 2007 nebol daný písomný súhlas primátora zriaďovateľa. Podľa čl. V ods. 2 zriaďovacej\nlistiny žalovaného je súhlas primátora zriaďovateľa potrebný nielen pri vydávaní nového organizačného\nporiadku, ale aj pri každej jeho zmene, pričom je nevyhnutné, aby bol daný písomne. Vyplýva to\njednak z § 12 ods. 4 zákona č. 377/1990 Zb. o hlavnom meste Slovenskej republiky Bratislave (ďalej\nlen „zákon č. 377/1990 Zb.“), podľa ktorého je primátor mesta v administratívnoprávnych vzťahoch\nsprávnym orgánom, ako aj z § 5 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len „Správny\nporiadok“), podľa ktorého je vydávanie ústneho stanoviska správneho orgánu vylúčené. Vzhľadom na\nto, že primátor zriaďovateľa neudelil písomný súhlas, treba vychádzať z toho, že k organizačnej zmene\nnedošlo stanoveným spôsobom, v dôsledku čoho je výpoveď neplatná. V zrušujúcej časti rozhodnutie\nodôvodnil tým, že pre určenie náhrady mzdy nebol dostatočne zistený skutkový stav.\n6. Na dovolanie žalovaného Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením z\n27. júna 2013 sp. zn. 3 Cdo 335/2012 rozsudok odvolacieho súdu zrušil s odôvodnením, že v konaní\ndošlo k tzv. inej vade konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len\n„O.s.p.“). Dospel k záveru, že dovolaním napadnutý rozsudok nespĺňa požiadavky vyplývajúce z § 157\nods. 2 O.s.p. Odvolací súd vychádzal z § 12 ods. 4 zákona č. 377/1990 Zb. a § 5 ods. 1 Správneho\nporiadku, neuviedol však, z akých dôvodov dospel k záveru, že vzťah medzi žalovaným a primátorom\nzriaďovateľa je vzťahom administratívnoprávnym.\n7. Krajský súd v Bratislave, ktorému bola vec vrátená na ďalšie konanie, rozsudkom z 26. januára\n2016 sp. zn. 5 Co 477/2013 rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti týkajúcej sa určenia\nneplatnosti výpovede z pracovného pomeru zmenil určiac, že výpoveď je neplatná; v napadnutej časti\ntýkajúcej sa náhrady mzdy a náhrady trov konania rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil\nna ďalšie konanie. V odôvodnení zotrval na svojej argumentácii obsiahnutej v skoršom rozsudku.\nAdministratívnoprávna povaha vzťahu žalovaného a jeho zriaďovateľa vyplýva podľa jeho názoru zo\nzákona č. 195/1998 Z.z. o sociálnej pomoci a tiež z ustanovení § 3 a § 21 zákona č. 523/2004 Z.z. o\nrozpočtových pravidlách verejnej správy (ďalej len „zákon č. 523/2004 Z.z.“). Písomný súhlas primátora\nsa nevyžadoval len pre prípad prijatia nového organizačného poriadku, ale aj v prípade jeho čiastkovej\nzmeny. Relevantná organizačná zmena prebehla u žalovaného až 1. júna 2009, lebo až od tohto dňa sa\nžalovaný organizačne člení na dva úseky (ekonomicko-prevádzkový a opatrovateľsko-ošetrovateľský).\nVzhľadom na to, že k žalovaným tvrdenej organizačnej zmene nedošlo 1. januára 2008, žalobkyňa\nsa k uvedenému dňu nemohla stať nadbytočnou. V predmetnej veci tak absentuje minimálne príčinná\nsúvislosť medzi organizačnou zmenou a nadbytočnosťou zamestnanca. Z toho odvolací súd vyvodil, že\nvýpoveď je neplatná.\n8. Aj rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 26. januára 2016 sp. zn. 5 Co 477/2013 napadol žalovaný\ndovolaním. Najvyšší súd na jeho základe uznesením z 3. novembra 2016 sp. zn. 3 Cdo 166/2016 toto\nrozhodnutie zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.\n8.1. Najvyšší súd v odôvodnení tohto zrušujúceho uznesenia uviedol, že vzájomný vzťah medzi\nžalovaným a jeho zriaďovateľom je síce verejnoprávnej povahy, avšak jednostranný a pre zriadenú\nprávnickú osobu záväzný akt jej zriaďovateľa, ktorým vyjadruje svoj súhlas alebo nesúhlas s\n\nnávrhom zmeny organizačného poriadku zriadenej organizácie, nie je administratívnym úkonom.\nTakýto (ne)súhlas treba chápať ako organizačné opatrenie (akt riadenia), ktorým zriaďovateľ môže\novplyvňovať vnútornú organizáciu zriadenej právnickej osoby. Žiadosť riaditeľky žalovaného o\nschválenie vnútroorganizačnej zmeny nemožno považovať za návrh na začatie správneho konania.\nNa činnosť primátora, v rámci ktorej posudzuje opodstatnenosť dôvodov takejto žiadosti sa nevzťahujú\nustanovenia zákona č. 71/1967 Zb. Nejde tu o „rozhodovací proces“, ktorý by mal obsahovú (upravenú\nnormami hmotného práva) a procedurálnu (upravenú normami procesného práva) stránku. Primátor v\nrámci tejto činnosti nerozhoduje o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach žiadateľa\n(žalovaného) a žiadajúci nemá právo domáhať sa opravným prostriedkom zmeny (zrušenia) výsledku\ntejto činnosti v prípade, že s ním nesúhlasí. Pri riešení otázky formy vyjadrenia (ne)súhlasu primátora s\norganizačnou zmenou žalovaného nemožno preto postupovať podľa zákona č. 71/1967 Zb.\n8.2. Ak je zriaďovateľ oprávnený vymedziť úkony, ktoré môže urobiť organizácia celkom bez jeho\nsúhlasu (vo vlastnej kompetencii) alebo len s jeho súhlasom, bezpochyby môže stanoviť aj formu\nsvojho súhlasu podmieňujúceho uskutočnenie niektorého z rozhodnutí zriadenej organizácie. Pokiaľ\nzriaďovateľ v zriaďovacej listine nešpecifikuje formu svojho súhlasu, treba za právne relevantnú\npovažovať tak písomnú, ako aj ústnu formu udelenia predchádzajúceho súhlasu. Primátor v danom\nprípade písomne potvrdil, že riaditeľkou žalovaného bol informovaný „o včlenení aktivačného úseku do\núseku opatrovateľského, a to od januára 2008“. Vo vyjadrení z 18. októbra 2010 zopakoval, že „udelil\npredchádzajúci súhlas so zmenami organizačného poriadku, ktoré nastali s účinnosťou od 1. januára\n2008“.\n8.3. Pri akceptovaní významu reálneho stavu nedáva obsah spisu žiadny dôvod pre pochybnosti o tom,\nže k organizačnej zmene u žalovaného došlo 1. januára 2008. Z materiálneho hľadiska nie je významné,\nže organizačná zmena sa formálne premietla do vnútroorganizačného predpisu žalovaného až neskôr.\n9. Krajský súd v Bratislave po vrátení veci rozsudkom z 28. februára 2017 sp. zn. 5 Co 31/2017\nnapadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil.\n9.1. Vychádzal z toho, že pre zamestnávateľa nie je dôležitý len samotný počet zamestnancov, ale aj ich\ncelková skladba z hľadiska profesií a kvalifikácie. Nie je teda vylúčené, aby zamestnávateľ pri nedostatku\nzamestnancov určitej profesie alebo kvalifikácie uzavieral pri organizačných zmenách nové pracovné\npomery a tým zvyšoval počet zamestnancov a súčasne by mal nadbytok zamestnancov iných povolaní\nalebo na inom úseku pracovnej činnosti. O nadbytočnosť zamestnanca s kratším pracovným úväzkom\nmôže ísť tiež v prípade, keď v súvislosti s organizačnou zmenou žalobca potrebuje výkon práce na plný\núväzok a takýto zamestnanec s plným úväzkom nesúhlasí. Príčiny, pre ktoré nemôže zamestnávateľ\nďalej zamestnávať zamestnanca prácami podľa pracovnej zmluvy nesmú spočívať v jeho osobe, ale v\ntom, že zamestnávateľ ďalej nepotrebuje práce toho druhu, ktoré vykonáva zamestnanec. Rozhodnutie o\norganizačnej zmene, v dôsledku ktorej sa zamestnanec stane nadbytočným, musí zamestnávateľ urobiť\npísomne, oprávneným orgánom. Nadbytočnosť musí byť v príčinnej súvislosti so zmenami v úlohách\nzamestnávateľa, jeho technického vybavenia alebo inými organizačnými zmenami, alebo musí súvisieť\ns rozhodnutím o znížení stavu zamestnancov za účelom zvýšenia efektívnosti práce.\n9.2. V danom prípade došlo na základe písomného rozhodnutia o organizačnej zmene z 12. decembra\n2007 k organizačnej zmene účinnej od 1. januára 2008, ktorou sa zrušil aktivačný úsek, náplň práce\nktorého sa včlenila do opatrovateľsko-ošetrovateľského úseku. Keďže žalobkyňa, pôvodne zaradená na\naktivačnom úseku na dvadsaťhodinový pracovný týždeň, odmietla vykonávať prácu ergoterapeutky na\nopatrovateľsko-ošetrovateľskom úseku na plný pracovný úväzok a s čiastočne inou náplňou, stala sa\npre zamestnávateľa nadbytočnou.\n9.3. Z týchto dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správny\npodľa § 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“).\n10. Proti tomuto potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu podala žalobkyňa dovolanie, prípustnosť\nktorého vyvodzovala z § 421 ods. 1 písm. b/ CSP. Podľa jej názoru spočíva napadnutý rozsudok na\nnesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).\n10.1. Za prvú z „otázok relevantných pre rozhodnutie v danom spore“, ktoré ešte neboli dovolacím súdom\nriešené, označila žalobkyňa otázku, či môže ísť o nadbytočnosť zamestnanca s kratším pracovným\núväzkom vtedy, keď v súvislosti s organizačnou zmenou zamestnávateľ potrebuje výkon práce na\nplný úväzok a takýto zamestnanec s plným úväzkom nesúhlasí. S poukázaním na judikát R 51/1997\nuviedla, že v prípade výpovede podľa ustanovenia § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce je právne\nvýznamná iba absolútna nemožnosť zamestnávateľa zamestnávať ďalej zamestnanca; v danom prípade\nale zamestnávateľ mal možnosť zamestnávať ju ďalej na plný úväzok. Žalobkyňa sa nemohla stať\n\nnadbytočnou tiež preto, lebo žalovaný aj naďalej potreboval zamestnancov profesie ňou vykonávanej.\nV prospech tohto záveru vyznelo aj vyjadrenie štatutárnej zástupkyne žalovaného, že žalobkyňa\nnebola nadbytočná (22. októbra 2010), ktoré následne len účelovo zmenila (1. decembra 2010) tak,\nže žalobkyňa by nebola nadbytočná, ak by prijala ponuku pracovnej pozície ergoterapeuta v zmysle\norganizačnej zmeny. Žalovaný v danom prípade porušil zákon aj tým, že po skončení pracovného\npomeru so žalobkyňou bola na jej miesto prijatá Mgr. O. N., ktorá sa na výkon činnosti ergoterapeuta\npripravovala ešte za trvania pracovného pomeru žalobkyne. Podľa presvedčenia žalobkyne mal odvolací\nsúd vec právne posúdiť tak, že nadbytočnosť zamestnanca v zmysle § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka\npráce nezakladá skutočnosť, že žalobca potrebuje výkon práce na plný úväzok a zamestnanec s kratším\npracovným úväzkom s prácou na plný úväzok nesúhlasí.\n10.2. Druhou z otázok, ktoré podľa žalobkyne neboli dosiaľ dovolacím súdom riešené (§ 421 ods.\n1 písm. b/ CSP), je otázka „či možno rozhodnutie o organizačnej zmene, z ktorého nevyplýva\npotreba zmeny pracovného úväzku a náplne práce zamestnancov, považovať za také, ktoré je v\npríčinnej súvislosti s nadbytočnosťou zamestnanca, ktorého zamestnávateľ považuje za nadbytočného\nz dôvodu, že nesúhlasí so zmenou pracovného úväzku z kratšieho na plný úväzok a zmenou\npracovnej náplne“. Podľa názoru dovolateľky odvolací súd vyriešil nesprávne otázku vzťahu príčinnej\nsúvislosti medzi organizačnou zmenou a žalovaným tvrdenou nadbytočnosťou žalobkyne. V danom\nspore z rozhodnutia o organizačnej zmene, podstatou ktorej bolo zrušenie aktivačného úseku a jeho\nvčlenenie do opatrovateľsko-ošetrovateľského úseku, nevyplýva, že v dôsledku toho dôjde k zániku\npracovnej pozície ergoterapeutov, k zvýšeniu časových nárokov na ich prácu alebo k zmene náplne\nich práce. Návrh novej pracovnej zmluvy ponúknutý žalobkyni, obsahoval zmenu úseku, v ktorom\nmala nanovo pracovať, osoby jej vedúceho a rozsahu pracovného času a predstavoval tiež rozšírenie\nopisu jej pracovnej činnosti. Podľa presvedčenia žalobkyne oprávňovala predmetná organizačná\nzmena žalovaného uskutočniť zmenu pracovnej zmluvy výlučne iba v časti týkajúcej sa úseku a\nosoby vedúceho. Len v tomto zmysle tu išlo o príčinnú súvislosť. Samotným včlenením aktivačného\núseku do opatrovateľsko-ošetrovateľského úseku nedošlo k zániku pracovného miesta žalobkyne u\nžalovaného (nepotrebnosti druhu ňou vykonávanej práce), ale iba k včleneniu jej pracovného miesta do\nnovozriadeného úseku. Žalobkyňa odmietala uzavrieť novú pracovnú zmluvu len preto, lebo malo dôjsť\nk zmene jej pracovných úloh (medziiným o rozšírenie jej dovtedajších činností o práce, ktoré do náplne\nergoterapeuta nepatria) a rozsahu pracovného úväzku (zo 75 % na 100 %). Žalovaný teda v danom\nprípade uviedol vo výpovedi nepravdivý výpovedný dôvod (organizačnú zmenu), i keď v skutočnosti dal\nžalobkyni výpoveď preto, lebo nesúhlasila so zmenou pracovného pomeru na plný úväzok a odmietala\npristúpiť k zmene pracovných úloh. Z organizačnej zmeny nevyplývala potreba prijatia takýchto zmien\nv pracovných zmluvách ergoterapeutov. Odvolací súd mal na tieto okolnosti prihliadnuť a rozhodnúť, že\nmedzi organizačnou zmenou a nadbytočnosťou nie je daná príčinná súvislosť.\n10.3. Z týchto dôvodov žalobkyňa žiadala rozsudok odvolacieho súdu a ním potvrdený rozsudok súdu\nprvej inštancie zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.\n11. Žalovaný sa vo vyjadrení k dovolaniu nestotožnil s tvrdením žalobkyne, podľa ktorého ňou nastolené\notázky neboli dosiaľ dovolacím súdom riešené. Navrhol preto dovolanie odmietnuť (ako procesne\nneprípustné) alebo zamietnuť (ako nedôvodné). Poznamenal, že v dôsledku organizačnej zmeny, o\nktorej rozhodol v súlade so zákonom, sa žalobkyňa stala jednoznačne nadbytočnou. Nepodložené sú jej\ntvrdenia týkajúce sa zamestnávania iného zamestnanca. Mgr. O. N. bola totiž zamestnaná u žalovaného\nna plný pracovný úväzok ako ošetrovateľka už od 16. októbra 2007; žalovaný sa s ňou dodatočne (1.\nmarca 2008) dohodol na zmene pracovnej zmluvy na druh práce sociálna pracovníčka - spoločníčka a\nna 100% úväzok (žalobkyňa túto prácu výslovne odmietla vykonávať). Podľa presvedčenia žalovaného\nžalobkyňa v dovolaní celkom nedôvodne tvrdí, že výpoveď jej bola daná z nepravdivého výpovedného\ndôvodu.\n12. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§\n427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade s § 429 ods. 1 CSP, v ktorej neprospech bolo napadnuté\nrozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že\ndovolanie je procesne prípustné, nie však dôvodné.\n13. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok. Mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna\núprava jeho prípustnosti. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné,\n(len) ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu\n- ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť\n\ndovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v\nustanoveniach § 420 a 421 CSP.\n14. Žalobkyňa v dovolaní uviedla, že prípustnosť jej dovolania vyplýva z § 421 ods. 1 písm. b/ CSP,\nv zmysle ktorého je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo\nzmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia\nprávnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená.\n15. Aby určitá otázka mohla byť relevantná z hľadiska § 421 ods. 1 písm. b/ CSP, musí mať zreteľné\ncharakteristické znaky. Predovšetkým musí ísť o otázku právnu (nie skutkovú) hmotnoprávnej alebo\nprocesnoprávnej povahy, ktorú odvolací súd riešil a na jej riešení založil svoje rozhodnutie. Otázka\nrelevantná podľa ustanovenia § 421 ods. 1 písm. b/ CSP musí byť procesnou stranou vymedzená v\ndovolaní jasným, určitým, zrozumiteľným spôsobom, ktorý umožňuje posúdiť prípustnosť (prípadne aj\ndôvodnosť) dovolania.\n16. V danom prípade žalobkyňa v dovolaní zákonu zodpovedajúcim spôsobom zadefinovala relevantné\nprávne otázky (viď body 10.1. a 10.2. tohto uznesenia dovolacieho súdu), ktoré neboli dosiaľ dovolacím\nsúdom vyriešené. Prípustnosť jej dovolania preto vyplýva z § 421 ods. 1 písm. b/ CSP.\n17. Najvyšší súd v rozhodnutí sp. zn. 1 Cdo 53/2010 uviedol, že Slovenská republika uznáva právo na\nochranu proti svojvoľnému prepúšťaniu a diskriminácii v zamestnaní aj tým, že toto právo je výslovne\nustanovené v článku 36 písm. b/ Ústavy Slovenskej republiky. Ochranu zamestnancov proti svojvoľnému\nprepúšťaniu v zamestnaní zabezpečuje Zákonník práce v príslušných ustanoveniach, do ktorých sa\npremieta zámer, aby jednostranné skončenie zamestnania z podnetu zamestnávateľa podliehalo určitým\npravidlám. Táto ochrana však neznamená nemennosť zamestnaneckého pomeru a ani zákaz skončiť\ntakýto pomer v súlade s právnymi limitmi stanovenými na takýto postup zamestnávateľa.\n18. Podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce môže dať zamestnávateľ zamestnancovi výpoveď,\nak sa zamestnanec stane nadbytočný vzhľadom na písomné rozhodnutie zamestnávateľa alebo\npríslušného orgánu o zmene jeho úloh, technického vybavenia alebo o znížení stavu zamestnancov\ns cieľom zabezpečiť efektívnosť práce alebo o iných organizačných zmenách a zamestnávateľ, ktorý\nje agentúrou dočasného zamestnávania, aj ak sa zamestnanec stane nadbytočným vzhľadom na\nskončenie dočasného pridelenia podľa § 58 Zákonníka práce pred uplynutím doby, na ktorú bol\ndohodnutý pracovný pomer na určitú dobu.\n19. Predpokladom použitia výpovedného dôvodu podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce je: a/\nexistencia organizačnej zmeny, b/ nadbytočnosť zamestnanca a c/ príčinná (objektívne jestvujúca)\nsúvislosť medzi organizačnou zmenou a nadbytočnosťou zamestnanca (porovnaj R 94/1968 a R\n3/1992).\n20. O organizačnú zmenu v zmysle § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce ide najmä v prípade\nprijatia rozhodnutia zamestnávateľom o zmene jeho úloh, jeho technického vybavenia, znížení počtu\nzamestnancov s cieľom zvýšiť efektivitu práce a o iných zmenách majúcich dopad na organizačnú\nschému (štruktúru) zamestnávateľa. Takéto rozhodnutie nie je právnym úkonom, lebo nejde o\nprejav vôle, s ktorým by právne predpisy spájali vznik, zmenu alebo zánik práv a povinností\núčastníkov pracovnoprávneho vzťahu. Ide len o faktický úkon zamestnávateľa, ktorý je hmotnoprávnym\npredpokladom pre výpoveď v zmysle § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce. Keďže nejde o právny úkon,\nnemožno rozhodnutie zamestnávateľa o organizačnej zmene preskúmavať z hľadiska platnosti. Pokiaľ\nvzniknú pochybnosti o tom, či zamestnávateľ vôbec prijal takéto rozhodnutie, súd sa môže zaoberať len\ntým, či zamestnávateľ (jeho orgán na to oprávnený) skutočne rozhodol o organizačnej zmene. Otázka,\nči v danom prípade došlo k organizačnej zmene, bola už vyriešená v konaní predchádzajúcom vydaniu\ndovolaním napadnutého rozsudku.\n21. K dovolateľkou nastolenej otázke nadbytočnosti zamestnanca najvyšší súd už vo viacerých\nrozhodnutiach (viď napríklad 1 Cdo 224/2004, 5 Cdo 82/2007, 3 Cdo 33/2008, 1 Cdo 53/2010, 3 Cdo\n211/2016) - avšak len vo všeobecnej rovine - uviedol, že o nadbytočnosť zamestnanca ide vtedy,\nak zamestnávateľ nemá možnosť zamestnanca ďalej zamestnávať prácami dohodnutými v pracovnej\nzmluve. Dôvody tejto nemožnosti musia spočívať v tom, že zamestnávateľ ďalej nepotrebuje práce\n\nvykonávané zamestnancom, a to buď vôbec, alebo v pôvodnom rozsahu. Uvedený stav môže byť daný\nvnútornými organizačnými zmenami alebo znížením celkového počtu zamestnancov. Zákon umožňuje\nzamestnávateľovi, aby reguloval počet svojich zamestnancov a ich kvalifikačné zloženie tak, aby\nzamestnával len taký počet zamestnancov a v takom kvalifikačnom zložení, ktoré zodpovedá jeho\npotrebám. V prípade posudzovania dôvodnosti použitia tohto výpovedného dôvodu treba vychádzať\nz obsahu pracovnej zmluvy a posúdiť, či došlo u zamestnávateľa k takej organizačnej zmene,\nktorá by robila zamestnanca pre neho nadbytočným z hľadiska funkcie (náplne práce, resp. druhu\npráce zamestnancom vykonávanej), na ktorú znie pracovná zmluva. O výbere zamestnanca, ktorý\nje nadbytočný, rozhoduje výlučne zamestnávateľ. Súd nie je oprávnený v tomto smere rozhodnutie\nzamestnávateľa preskúmavať; skúma však, či sú splnené ostatné podmienky vymedzujúce tento\nvýpovedný dôvod.\n22. Podmienkou platnosti výpovede danej zamestnávateľom zamestnancovi v zmysle § 63 ods. 1 písm.\nb/ Zákonníka práce je tiež príčinná súvislosť medzi rozhodnutím zamestnávateľa o organizačnej zmene\na nadbytočnosťou zamestnanca. Otázka existencie príčinnej súvislosti [čo v spore o platnosť výpovede\npodľa tohto ustanovenia znamená stav, keď rozhodnutie o organizačnej zmene (ako príčina) vyvoláva\nnadbytočnosť zamestnanca (ako dôsledok)] bezprostredne súvisí s otázkou nadbytočnosti zamestnanca\n(a naopak).\n23. Otázka, či môže ísť o nadbytočnosť zamestnanca vtedy, keď zamestnávateľ v súvislosti s\norganizačnou zmenou potrebuje vykonávanie doterajšieho druhu práce, avšak v inom než doterajšom\npracovnom čase („na plný úväzok“), s čím zamestnanec nesúhlasí, nebola dosiaľ dovolacím súdom\nvýslovne riešená. Rovnako nebola dosiaľ dovolacím súdom riešená otázka, či môže byť príčinou\nnadbytočnosti zamestnanca rozhodnutie zamestnávateľa o organizačnej zmene, z ktorého nevyplýva\npotreba zmeny dohodnutého pracovného času („pracovného úväzku“). Obe otázky vymedzené v\ndovolaní spolu súvisia, preto k nim dovolací súd v ďalšej časti odôvodnenia tohto rozhodnutia zaujal\nsvoje právne závery spoločne.\n24. V danom prípade nebolo pri posudzovaní opodstatnenosti dovolania žalobkyne z hľadiska\nskutkového sporné, že žalovaný písomne rozhodol 12. decembra 2007 o tom, že k 1. januáru\n2008 dôjde k organizačnej zmene, v rámci ktorej sa aktivačný úsek (kde žalobkyňa pracovala\nako ergoterapeut s kratším pracovným časom) zruší a náplň tohto zrušeného úseku sa včlení do\nopatrovateľsko-ošetrovateľského úseku. Žalobkyni, ktorá bola o organizačnej zmene zamestnávateľom\nriadne upovedomená, bola ponúknutá práca na rovnakej pozícii s čiastočne zmenenou náplňou a s\nväčším rozsahom pracovného úväzku (s dlhším týždenným pracovným časom) na opatrovateľskoošetrovateľskom úseku; žalobkyňa ale túto ponuku odmietla, preto jej bola daná výpoveď podľa § 63\nods. 1 písm. b/ Zákonníka práce.\n25. Ustanovenie § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce zamestnávateľovi umožňuje, aby reguloval počet\nsvojich zamestnancov a ich kvalifikačné zloženie a prispôsoboval ho svojim potrebám. Pre výpoveď\nz pracovného pomeru podľa tohto ustanovenia je charakteristické, že zamestnávateľ môže aj naďalej\nzamestnancovi prideľovať dohodnutú prácu (určitého druhu alebo náplne) podľa pracovnej zmluvy,\navšak jeho práca už nie je v ďalšom období potrebná, a to buď vôbec alebo v doterajšom rozsahu, a to\npreto, lebo sa stal nadbytočným v príčinnej súvislosti s rozhodnutím o organizačnej zmene.\n26. Rozhodnutím zamestnávateľa o organizačnej zmene, vzhľadom na ktoré sa zamestnanec stane\nnadbytočným, je medziiným rozhodnutie o znížení stavu zamestnancov za účelom zvýšenia efektívnosti\npráce. Zvýšenie efektívnosti práce môže však zamestnávateľ dosiahnuť aj rozhodnutím o organizačnej\nzmene, pri ktorej dôjde k úprave pracovného času, napríklad vtedy, keď má rovnaké úlohy plniť ten istý\npočet zamestnancov, avšak pracujúcich v skrátenom pracovnom čase. Zvýšenie efektívnosti práce, ktoré\nzamestnávateľ sleduje takouto organizačnou zmenou (zníženie jeho výdavkov na mzdy zamestnancov\n- v súvislosti s tým viď § 49 ods. 4 Zákonníka práce) možno totiž týmto spôsobom dosiahnuť rovnako\nako v prípade celkového zníženia fyzického počtu zamestnancov vykonávajúcich prácu v ustanovenom\ntýždennom pracovnom čase.\n27. Inou je však situácia, keď zamestnávateľ rozhodne, že v budúcnosti je pre neho síce naďalej\npotrebná práca zamestnanca toho istého druhu, avšak nie v doteraz dohodnutom kratšom pracovnom\nčase (§ 49 ods. 1 Zákonníka práce), ale v ustanovenom (dlhšom) týždennom pracovnom čase (§ 85\n\nZákonníka práce). V takom prípade už nemožno uvažovať o tom, že by sa zamestnanec v dôsledku\ntakejto organizačnej zmeny stával nadbytočným, lebo ním dosiaľ vykonávaná práca určitého druhu\n(náplne) sa v príčinnej súvislosti s organizačnou zmenou nestala pre zamestnávateľa nepotrebnou.\n28. V preskúmavanom prípade sa na základe rozhodnutia žalovaného o organizačnej zmene\nzrušil aktivačný úsek, na ktorom žalobkyňa pracovala, a náplň tohto úseku sa včlenila do\nopatrovateľsko-ošetrovateľského úseku. Toto rozhodnutie bolo bezpochyby motivované zmenenou\nsituáciou zamestnávateľa (nárastom počtu jeho klientov, pretrvávajúcou fluktuáciou zamestnancov na\nopatrovateľsko-ošetrovateľskom úseku spojenou s možnými „výpadkami“ plnenia úloh zamestnancami\ntohto úseku), ktorá ho viedla k zámeru uskutočniť reorganizáciu zameranú na to, aby plnenie\njeho úloh na úseku opatrovania a ošetrovania jeho klientov bolo zabezpečené v každom prípade\n(aj v neočakávaných situáciách). Žalobkyni bola v spojitosti s touto zmenou ponúknutá práca na\nopatrovateľsko-ošetrovateľskom úseku na rovnakej pozícii s čiastočne zmenenou náplňou a so\nzvýšeným rozsahom pracovného úväzku (zo 75 % na 100 %).\n28.1. Súdmi bolo zistené, že práce vykonávané žalobkyňou v pracovnej pozícii ergoterapeutky neprestali\nbyť v dôsledku rozhodnutia žalovaného o organizačnej zmene pre žalovaného potrebné; práce tohto\ndruhu mali byť aj po rozhodnutí o organizačnej zmene naďalej vykonávané, avšak v opatrovateľskoošetrovateľskom úseku. Pokiaľ by teda malo ísť na strane žalobkyne k zmene výlučne iba v tom, že by\nna základe ponuky zamestnávateľa mala doterajší druh práce vykonávať už nie v kratšom pracovnom\nčase, ale v ustanovenom týždennom pracovnom čase, nebol by opodstatnený záver o jej nadbytočnosti\nv zmysle § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce, preto by ani nemohlo ísť o príčinnú súvislosť medzi\nrozhodnutím o organizačnej zmene a nadbytočnosťou žalobkyne.\n28.2. Zo spisu ale vyplýva, že v prípade žalobkyne nemalo ísť iba o zmenu z hľadiska dĺžky (predĺženia)\njej pracovného času. Neprehliadnuteľným zámerom rozhodnutia žalovaného o organizačnej zmene bolo\ntotiž, aby došlo aj k čiastočnej zmene pracovných úloh (pracovnej náplne) zamestnancov zrušeného\núseku včlenených do opatrovateľsko-ošetrovateľského úseku. Sama žalobkyňa už v žalobe uviedla,\nže ak by prijala žalovaným navrhovanú zmenu obsahu pracovného pomeru, nedošlo by u nej len k\nzmene z hľadiska pracovného času, ale by „v prípade akútne vzniknutého výpadku opatrovateľského\npersonálu musela účinne napomáhať zabezpečeniu chodu pod vedením hlavnej sestry a staničnej\nsestry“ (poznámka dovolacieho súdu: obdobný text obsahuje bod 10. prílohy k opisu pracovnej činnosti\nergoterapeuta po novom zaradení, ktorá je v spise založená na č.l. 13). Skutočnosť, že žalobkyňa\nsi bola tejto zmeny vedomá, vyplýva medziiným z jej vyjadrenia k výzve z 25. januára 2008 (č.l. 16\nspisu), v zmysle ktorého navrhovaná zmena by pri dlhodobo trvajúcom nedostatku opatrovateľského\npersonálu znamenala aj prebaľovanie klientov žalovaného, čo narúša terapeutický vzťah ergoterapeuta\na zároveň degraduje ergoterapeuta na opatrovateľku. Aj riaditeľka žalovaného vo svojej výpovedi 10.\ndecembra 2008 (č.l. 73 spisu) potvrdila, že zámerom rozhodnutia o organizačnej zmene bolo dosiahnuť,\naby bolo vykonávanie opatrovateľskej činnosti zabezpečené aj v prípade „výpadkov“ doterajšieho\nopatrovateľského personálu.\n28.3. Vyššie už bolo uvedené, že o výbere zamestnanca, ktorý je nadbytočný, rozhoduje výlučne\nzamestnávateľ. V konaní bolo preukázané, že všetci ergoterapeuti - s výnimkou žalobkyne - prešli\npo čiastočnej zmene ich pracovných náplní zo zrušeného (aktivačného) úseku do ošetrovateľskoopatrovateľského úseku (č.l. 76 spisu). Vzhľadom na to, že (len) žalobkyňa odmietla so žalovaným\nuzavrieť dohodu o zmene obsahu pracovného pomeru, ktorá sa netýkala iba zmeny (predĺženia) s ňou\npredtým dohodnutého (kratšieho) pracovného času, ale aj zmeny druhu ňou dovtedy vykonávanej práce,\nstala sa - ako vyplýva z už uvedeného - v príčinnej súvislosti s rozhodnutím žalovaného o organizačnej\nzmene nadbytočnou v zmysle § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce.\n29. Otázka nadbytočnosti zamestnanca (§ 63 ods. 1 písm. b/ CSP) v prípade, že zamestnávateľ\nzamestná iného zamestnanca, nebola v dovolaní nastolená ako otázka dosiaľ súdom neriešená (§ 421\nods. 1 písm. b/ CSP), preto sa ňou dovolací súd nezaoberal. Dovolací súd len ako poznámku uvádza, že\nskončenie pracovného pomeru pre nadbytočnosť zamestnanca nie je podmienené absolútnym znížením\npočtu zamestnancov, naopak môže k nemu dôjsť aj pri zvyšovaní počtu zamestnancov (R 57/1968).\n30. Z dôvodov vyššie uvedených dospel dovolací súd k záveru, že dovolanie žalobkyne neopodstatnene\nsmeruje proti takému rozsudku odvolacieho súdu, ktorý nespočíva v nesprávnom právnom posúdení\nveci. Najvyšší súd preto jej nedôvodné dovolanie zamietol podľa § 448 CSP.\n\n31. Žalovaný bol v dovolacom konaní v plnom rozsahu úspešný (§ 255 ods. 1 CSP) a vznikol mu nárok\nna náhradu trov konania. O nároku na náhradu trov rozhodol najvyšší súd podľa ustanovení § 453 ods.\n1 a § 262 ods. 1 CSP. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti\nrozhodnutia dovolacieho súdu samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).\n32. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 vo výroku o zamietnutí dovolania\na 2 : 1 vo výroku o náhrade trov dovolacieho konania.\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}