{"guid": "b2da0e76-1282-435e-9530-f33334872d93:c7f02b33-fc59-400f-839d-7db4119d4cad", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2018:1115224749.1", "spisova_znacka": "5Cdo/137/2017", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/137/2017 z 25. 4. 2018", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 25. apríla 2018, sp. zn. 5Cdo/137/2017, ECLI:SK:NSSR:2018:1115224749.1", "identifikacne_cislo": "1115224749", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Helena Haukvitzová", "sudca_id": 277, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-helena-haukvitzova-277", "datum_vydania": "2018-04-25", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Rodinné právo"], "podoblast": ["Rozvod"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/161/#paragraf-2.odsek-1", "nazov": "§ 2 ods. 1 CMP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/161/#paragraf-2.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/161-2015/paragraf-2"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/161/#paragraf-76", "nazov": "§ 76 CMP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/161/#paragraf-76", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/161-2015/paragraf-76"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/161/#paragraf-77", "nazov": "§ 77 CMP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/161/#paragraf-77", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/161-2015/paragraf-77"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160", "nazov": "CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-a", "nazov": "§ 421 ods. 1 písm. a) CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-a", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-421"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "nazov": "§ 420 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-420"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "nazov": "§ 447 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-447"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-451.odsek-3", "nazov": "§ 451 ods. 3 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-451.odsek-3", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-451"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/2201", "nazov": "predpis č. 2201/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/2201", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/2201-2003"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/161#paragraf-2", "/SK/ZZ/2015/161#paragraf-76", "/SK/ZZ/2015/161#paragraf-77", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-421", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-420", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-447", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-451"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/c7f02b33-fc59-400f-839d-7db4119d4cad", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2018:1115224749.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2018:1115224749.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2018:1115224749.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n5Cdo/137/2017\n1115224749\n25. 04. 2018\nJUDr. Helena Haukvitzová\nECLI:SK:NSSR:2018:1115224749.1\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Heleny Haukvitzovej\na členov senátu JUDr. Sone Mesiarkinovej a JUDr. Danice Kočičkovej, v právnej veci manželky Y. V.,\nbývajúcej v F., zastúpenej JUDr. Andrejom Garom, advokátom so sídlom v Bratislave, Štefánikova 14,\nproti manželovi N. V., bývajúceho vo S., štátneho občana Českej republiky, zastúpeného advokátskou\nkanceláriou NIKU & partners, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Prokopa Veľkého 51, o rozvod manželstva a\núpravu pomerov manželov na čas po rozvode k maloletej M. V., vedenej na Okresnom súde Bratislava\nI pod sp.zn. 3P/128/2015, o dovolaní manželky proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave z 25. mája\n2017 sp.zn. 11CoP/47/2017, takto\nrozhodol:\nDovolanie o d m i e t a .\nŽiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov dovolacieho konania.\nodôvodnenie:\n1. Okresný súd Bratislava I (ďalej len „súd prvej inštancie“) uznesením z 3. októbra 2016 č.k.\n3P/128/2015-165 vyhlásil, že nemá právomoc vo veci konať a konanie zastavil. Žiadnemu z účastníkov\nprávo na náhradu trov konania nepriznal. Podľa názoru súdu prvej inštancie neboli splnené, resp.\npreukázané podmienky na určenie právomoci súdu Slovenskej republiky podľa čl. 3 ods. 1 písm. a/\na b/, ani podľa ustanovenia čl. 4 a 5 Nariadenia Rady ES č. 2201/2003 z 27. novembra 2003 o\nsúdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských\npráv a povinností (ďalej len ,,Nariadenie Brusel IIa“). Vychádzal pritom zo zistenia, že posledné\nspoločné bydlisko manželov bolo vo S., manžel nemá obvyklý pobyt na území Slovenska a manželka\nnemala obvyklý pobyt na Slovensku po dobu vyžadovanú Nariadením Brusel IIa, zároveň nešlo ani\no spoločne podanú žiadosť manželov. Manželke sa nepodarilo preukázať obvyklý pobyt na území\nSlovenskej republiky podľa čl. 3 ods. 1 písm. a/ Nariadenia. K trvalému pobytu na adrese M. bola\nmanželka prihlásená už od 18. mája 2007 a z predložených listinných dôkazov nepochybne vyplynulo,\nže odo dňa 31. decembra 2015 bola ona aj maloletá opätovne prihlásená na trvalý pobyt vo S..\nNeexistenciu obvyklého pobytu manželky na území Slovenskej republiky v čase pred podaním návrhu\nna rozvod preukazuje aj predložené potvrdenie materskej školy Z. vo S. zo dňa 18. februára 2016, z\nktorého vyplynulo, že maloletá navštevovala materskú školu v denných centrách od decembra 2013\ndo decembra 2015. K námietke litispendencie súd uviedol, že návrh manželky bol podaný na poštovú\nprepravu dňa 18. septembra 2016, t.j. skôr ako návrh manžela podaný na súde vo S. dňa 20. septembra\n2016, a preto je konanie začaté na tunajšom súde skôr začatým v zmysle ustanovenia čl. 16 ods. 1\nbod b/ Nariadenia Brusel IIa. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že nemá právomoc ani na konanie o\núprave pomerov manželov k maloletej na čas po rozvode podľa ustanovenia článku 8 ods. 1 Nariadenia\nBrusel IIa, keď z okolností prípadu je zrejmé, že maloletá má obvyklý pobyt vo S.. O trovách konania\nrozhodol podľa § 52 zákona č. 161/2015 Z.z. Civilný mimosporový poriadok (ďalej len ,,CMP“).\n\n2. Na odvolanie manželky Krajský súd v Bratislave (ďalej len „odvolací súd“) uznesením z 25. mája\n2017 sp.zn. 11CoP/47/2017 potvrdil napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie vo výroku ako vecne\nsprávne (§ 387 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku; ďalej len „CSP“). Odvolací\nsúd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie pokiaľ išlo o nedostatok právomoci tunajšieho súdu\nna konanie o rozvod manželstva v zmysle čl. 3 Nariadenia Brusel IIa. Zhodne so súdom prvej inštancie\ndospel k záveru, že manželka nepreukázala existenciu obvyklého pobytu na území Slovenskej republiky\npo dobu 6 mesiacov bezprostredne pred podaním návrhu. Jej argument o dočasnom vycestovaní do\nS. bez úmyslu zotrvať tam vyhodnotil ako nedôvodný, poukazujúc na rozhodnutie manželov založiť si\nrodinný život na území S.. O tomto ich úmysle svedčí prihlásenie sa k pobytu vo S., registrácia vo\nfínskom sociálnom systéme, kúpa nehnuteľnosti a tiež pracovná činnosť oboch manželov v tejto krajine.\nK námietke manželky o výkone jej pracovných činností na území Slovenskej republiky odvolací súd\npoukázal na pozastavený výkon jej advokátskej činnosti v období od decembra 2013 do marca 2016. O\nneexistencii úmyslu manželky zdržiavať sa na území Slovenskej republiky v rozhodnom období svedčí\naj skutočnosť, že po podaní návrhu na rozvod sa vrátila späť do S. a výkon svojej advokátskej činnosti\nsi obnovila až 7 mesiacov po podaní návrhu na rozvod manželstva. Argumentáciu manželky týkajúcu\nsa obvyklého pobytu maloletej M. považoval odvolací súd za irelevantnú, v prejednávanej veci totiž\nnebolo potrebné súdom prvej inštancie vyhodnocovať otázku obvyklého pobytu maloletej a posudzovať\nprávomoc slovenských súdov na rozhodovanie o úprave pomerov manželov k maloletému dieťaťu na\nčas po rozvode manželstva. Ostatné námietky manželky vyhodnotil odvolací súd ako nedôvodné a\núčelové. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia považoval za dostatočné a preskúmateľné. K prekážke\nlitispendencie odvolací súd s poukazom na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie zo dňa 6. novembra\n2015 C-489/14 zaujal názor, že členský štát nemá na výber, ktoré z kritérií čl. 16 Nariadenia Brusel\nIIa aplikuje, moment začatia súdneho konania bude totiž závisieť od možnosti vybratej v uplatňovanom\nvnútroštátnom práve. Keďže podľa § 24 CMP sa konanie na území Slovenskej republiky považuje za\nzačaté momentom doručenia návrhu na začatie konania na súd, otázku prekážky začatého konania\nbolo možné posúdiť len podľa čl. 16 písm. a/ Nariadenia Brusel IIa. Z tohto dôvodu bol návrh manžela\nna súde vo S. podaný skôr. Hoci súd prvej inštancie posúdil otázku litispendencie nesprávne, uvedené\nnemalo vplyv na vecnú správnosť jeho rozhodnutia, a preto ho súd potvrdil v zmysle § 387 ods. 1 CSP.\nO trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 52 CMP.\n3. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala manželka dovolanie, prípustnosť ktorého vyvodzovala\nz ustanovení § 421 ods. 1 písm. a/ CSP (rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej\notázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu)\na § 420 písm. f/ CSP (súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala\njej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces). Súdom\nvytýkala nesprávne právne posúdenie otázky právomoci tunajšieho súdu vychádzajúce z nesprávneho\nvyhodnotenia obvyklého pobytu manželky a ich rozhodnutia považovala za predčasné, nakoľko\nnevykonali ňou navrhované dôkazy potrebné pre zistenie rozhodujúcich skutočností a na základe\nvykonaných dôkazov dospeli k nesprávnym skutkovým zisteniam. Vytýkala odvolaciemu súdu, že jej\nnedal možnosť vyjadriť sa. Uviedla, že nikdy nemala úmysel zotrvať na území S. a vytvoriť si tu zázemie.\nKrajinou jej obvyklého pobytu, ako aj maloletej, bola a je Slovenská republika, ktorej sú obe štátnymi\nobčanmi a kde majú zahlásený trvalý pobyt viažuci sa na byt v jej vlastníctve od roku 2007. Poukázala\nna skutočnosť, že percentuálne strávila v rozhodnom období na území S. 40,18% a na území Slovenska\n43,19% z celkového času. Z jej strany šlo vždy len o krátkodobé návštevy S. za účelom socializácie\nmaloletej s jej otcom (čo bolo aj dôvodom prenájmu bytu vo S.), ktoré ale vždy končili návratom do\nmiesta jej obvyklého pobytu, t.j. na územie Slovenskej republiky. Bránila sa tým, že k nahláseniu pobytu\nna území S. došlo z jej strany výlučne za účelom splnenia miestnych zákonov o pobyte. Postavenie\nrodinného domu vo S. zdôvodňovala finančnou výhodnosťou tejto investície. Ďalej dôvodila viacerými\npracovnými aktivitami viažucimi sa na organizácie na území Slovenskej republiky. Poukázala tiež na to,\nže ona, ani maloletá neovládajú fínsky jazyk a tiež na skutočnosť, že sú nepretržite zdravotne poistené na\núzemí Slovenska, kde navštevujú pravidelne svojich ošetrujúcich lekárov; na území S. nemajú zdravotné\npoistenie. Vzhľadom k tomu, že sa odvolací súd nevysporiadal s viacerými podstatnými otázkami vo veci,\nje odôvodnenie jeho rozhodnutia nedostatočné a nepresvedčivé. Namietala tiež, že odvolací súd sa mal\nzaoberať skutkovým stavom existujúcim nielen v čase podania návrhu, ale aj v čase jeho rozhodovania\na podľa toho skúmať, či sú splnené podmienky rozhodné pre trvanie právomoci stanovené Nariadením\nBrusel IIa. V ďalšom obsahu dovolania sa dovolateľka vyjadrila k prekážke litispendencie a aplikácii čl.\n16 ods. 1 bod b/ Nariadenia Brusel IIa súdmi. Navrhla, aby dovolací súd zrušil napadnuté rozhodnutie\nodvolacieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie.\n\n4. Manžel vo vyjadrení k dovolaniu navrhol dovolanie odmietnuť podľa § 447 písm. f/ CSP, prípadne\nzamietnuť podľa § 448 CSP. Podľa jeho názoru vymedzenie dovolacieho dôvodu nezodpovedá\nustanoveniu § 431 až 435 CSP. Dovolateľka neoznačila ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu,\nod ktorej sa mal odvolací súd pri svojom rozhodovaní odkloniť a ani nekonkretizovala právnu otázku,\nod ktorej riešenia rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo. Nesprávne právne posúdenie nie je možné\nzahŕňať pod dovolací dôvod v zmysle ustanovenia § 420 písm. f/ CSP. Napadnuté rozhodnutie považoval\nza dostatočne odôvodnené a vecne správne.\n5. Kolízny opatrovník sa k podanému dovolaniu nevyjadril.\n6. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení,\nže dovolanie podal v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) účastník konania zastúpený v súlade so\nzákonom (§ 429 ods. 2 CSP), v neprospech ktorého bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP),\nbez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie treba odmietnuť. Stručné\nodôvodnenie (§ 451 ods. 3 veta prvá CSP) rozhodnutia dovolacieho súdu je uvedené v nasledovných\nbodoch.\n7. Dovolanie je v danom prípade podané v konaní o rozvod manželstva a úpravu pomerov manželov\nk ich maloletým deťom na čas po rozvode. Konanie v týchto veciach je od 1. júla 2016 upravené v\nCivilnom mimosporovom poriadku (ďalej len „CMP“). Vzájomný vzťah medzi CMP a CSP je vymedzený\nv § 2 ods. 1 CMP, podľa ktorého sa na konania podľa tohto zákona použijú ustanovenia Civilného\nsporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak“). CMP v ustanoveniach § 76 a § 77 CMP\nobsahujúcich niektoré ustanovenia o dovolaní „neustanovuje inak“, ak ide o prípustnosť dovolania v\nkonaní o rozvod manželstva a úpravu pomerov manželov k ich maloletým deťom na čas po rozvode;\nprípustnosť dovolania manželky bolo preto potrebné posudzovať podľa ustanovení CSP.\n8. V danom prípade bolo dovolanie podané po 1. júli 2016, kedy nadobudol účinnosť nový civilný\nprocesný kódex. Aj za účinnosti CSP treba dovolanie považovať za mimoriadny opravný prostriedok,\nktorý má v systéme opravných prostriedkov civilného sporového konania osobitné postavenie. Dovolanie\naj podľa novej právnej úpravy nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nesmie byť vnímaný ako tretia\ninštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu\n(viď napríklad rozhodnutia sp.zn. 1 Cdo 113/2012, 2 Cdo 132/2013, 3 Cdo 18/2013, 4 Cdo 280/2013, 5\nCdo 275/2013, 6 Cdo 107/2012 a 7 Cdo 92/2012).\n9. Už v rozhodnutiach vydaných do 30. júna 2016 najvyšší súd opakovane vyjadril záver aktuálny aj v\nsúčasnosti, v zmysle ktorého právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty\na riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je tiež\nprávo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu nižšieho\nstupňa, sa v civilnom sporovom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky,\nza splnenia ktorých môže súd konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania,\nvrátane dovolacieho konania (1 Cdo 6/2014, 3 Cdo 357/2015, 4 Cdo 1176/2015, 5 Cdo 255/2014, 8 Cdo\n400/2015). Otázka posúdenia, či sú, alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť\ndovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu.\n10. O všetkých mimoriadnych opravných prostriedkoch platí, že narušenie princípu právnej istoty strán,\nktorých právna vec bola právoplatne skončená (meritórnym rozhodnutím predstavujúcim res iudicata),\nmusí byť vyvážené sprísnenými podmienkami prípustnosti. Právnu úpravu dovolania a dovolacieho\nkonania, ktorá stanovuje podmienky, za ktorých môže byť výnimočne prelomená záväznosť už\nprávoplatného rozhodnutia, nemožno interpretovať rozširujúco; namieste je tu skôr reštriktívny výklad\n(3 Cdo 319/2013, 1 Cdo 348/2013, 3 Cdo 357/2016, 3 ECdo 154/2013, 3 Cdo 208/2014).\n11. Naďalej je tiež plne opodstatnené konštatovanie, že ak by najvyšší súd bez ohľadu na neprípustnosť\ndovolania pristúpil k posúdeniu vecnej správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu a na tom základe ho\nprípadne zrušil, porušil by základné právo na súdnu ochranu toho, kto stojí na opačnej procesnej strane\n(porovnaj rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. II. ÚS 172/03).\n\n12. Naznačenej mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti. V zmysle\n§ 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To\nznamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu odvolacieho\nsúdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho\nsúdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a 421 CSP.\n13. Podľa § 420 CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci\nsamej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,\nb/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť\nsamostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný\nopatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,\ne/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným\npostupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k\nporušeniu práva na spravodlivý proces.\n14. Podľa § 421 ods. 1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa\npotvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od\nvyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe\ndovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je\ndovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.\n15. Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej\nv tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom\nspočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).\n16. Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom\nprávnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne\nposúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho\nposúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).\n17. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť\nvytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v\nkonečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f/ CSP, je (procesnou) povinnosťou\ndovolateľa vysvetliť v dovolaní, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a označiť v dovolaní náležitým\nspôsobom dovolací dôvod (§ 420 alebo § 421 CSP v spojení s § 431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP).\nV dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ\nvymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.\n18. Dovolateľka prípustnosť podaného dovolania vyvodzuje z § 420 písm. f/ CSP a zároveň z\nustanovenia § 421 ods. 1 písm. a/ CSP.\n19. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f/ CSP, sú a/ zásah\nsúdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej\nstrane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia.\n20. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať\nsa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky\nposkytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu\nzodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Z práva na spravodlivý súdny\nproces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej\nprávnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných\npredpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami. Jeho súčasťou nie je ani právo procesnej strany\nvyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého\nspôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (porovnaj rozhodnutia ústavného súdu sp.zn. IV. ÚS 252/04,\nI. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).\n21. Pojem „procesný postup“ bol vysvetlený už vo viacerých rozhodnutiach najvyššieho súdu tak, že\nsa ním rozumie len faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť\n\nsúdu, teda sama procedúra prejednania veci (to ako súd viedol spor) znemožňujúca strane sporu\nrealizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účasti na konaní (porovnaj R\n129/1999 a 1 Cdo 6/2014, 3 Cdo 38/2015, 5 Cdo 201/2011, 6 Cdo 90/2012). Tento pojem nemožno\nvykladať extenzívne jeho vzťahovaním aj na faktickú meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu. „Postupom\nsúdu“ možno teda rozumieť iba samotný priebeh konania, nie však konečné rozhodnutie súdu\nposudzujúce opodstatnenosť žalobou uplatneného nároku.\n22. Pokiaľ „postupom súdu“ nie je rozhodnutie súdu - finálny (meritórny) produkt prejednania veci v\ncivilnom sporovom konaní, potom už „postupom súdu“ vôbec nemôže byť ani časť rozhodnutia - jeho\nodôvodnenie (obsah, spôsob, kvalita, výstižnosť, presvedčivosť a úplnosť odôvodnenia), úlohou ktorej\nje vysvetliť dôvody, so zreteľom na ktoré súd rozhodol (1 ECdo 10/2014, 3 Cdo 146/2013).\n23. Podľa právneho názoru dovolacieho súdu treba pojem „procesný postup“ súdu vykladať takto aj za\nprávnej úpravy účinnej od 1. júla 2016.\n24. Doterajšia judikatúra najvyššieho súdu za prípad odňatia možnosti konať pred súdom označuje\naj postup súdu, ktorý sa z určitého dôvodu odmietol zaoberať meritom veci (odmietne podanie alebo\nkonanie zastaví alebo odvolací súd odmietne odvolanie), hoci procesné predpoklady pre taký postup\nneboli dané (viď napríklad R 23/1994 a R 4/2003, ale aj rozhodnutie najvyššieho súdu publikované\nv časopise Zo súdnej praxe pod č. 14/1996, prípadne ďalšie rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad\nsp.zn. 1 Cdo 41/2000, 2 Cdo 119/2004, 3 Cdo 108/2004, 3 Cdo 231/2008, 4 Cdo 20/2001, 5 Cdo\n434/2012, 6 Cdo 107/2012, 7 Cdo 142/2013). Aj podľa stabilizovanej judikatúry Ústavného súdu\nSlovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) zmyslom a účelom základného práva na súdnu a inú\nprávnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru) je zaručiť každému reálny prístup\nk súdu. Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu o veci konať a rozhodnúť (m.m. I. ÚS 62/97\n<http://merit.slv.cz/I.US62/97>, II. ÚS 26/96 <http://merit.slv.cz/II.US26/96>). K porušeniu základného\npráva na súdnu ochranu by došlo vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa\nsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a ak by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom\nnávrhu (žalobe) fyzickej osoby alebo právnickej osoby (por. I. ÚS 35/98 <http://merit.slv.cz/I.US35/98>).).\nUvedené závery je možné aplikovať aj za účinnosti nového civilného poriadku, preto dovolací súd\npristúpil k preskúmaniu správnosti postupu súdov, ktorí konanie o návrhu manželky zastavili na základe\nzáveru o nedostatku právomoci súdov Slovenskej republiky v zmysle čl. 3 Nariadenia Brusel IIa na\nkonanie a rozhodnutie v prejednávanej veci.\n25. Podľa čl. 3 Nariadenia Brusel IIa sa všeobecná právomoc súdu členského štátu vo veciach rozvodu,\nrozluky alebo anulovania manželstva určuje na základe viacerých možných kritérií, ktoré ako už súdy\nnižších stupňov správne poznamenali, sú alternatívne a rovnocenné, t.j. žiadny z nich nie je nadradený\ninému. V prejednávanej veci neboli splnené podmienky pre aplikáciu čl. 3 písm. b/ Nariadenia Brusel\nIIa (ktorú skutočnosť žiaden z účastníkov nenamietal a nepovažoval za spornú), preto bolo potrebné\nzodpovedať otázku možnej existencie právomoci súdov Slovenskej republiky v danej veci v zmysle\nkritérií stanovených čl. 3 písm. a/ Nariadenia Brusel IIa., podľa ktorého na konanie je príslušný súd\nčlenského štátu na území, ktorého :\n- majú manželia obvyklý pobyt, alebo\n- manželia mali naposledy obvyklý pobyt, pokiaľ tam jeden z manželov stále býva, alebo\n- má odporca obvyklý pobyt, alebo\n- v prípade spoločnej žiadosti, má niektorý z manželov obvyklý pobyt, alebo\n- má navrhovateľ obvyklý pobyt, ak tam býval najmenej jeden rok bezprostredne pred podaním návrhu,\nalebo\n- má navrhovateľ obvyklý pobyt, ak tam býval najmenej šesť mesiacov bezprostredne pred podaním\nnávrhu a je buď štátnym príslušníkom tohto členského štátu alebo v prípade Veľkej Británie a Írska tam\nmá \"domicil\".\n26. Dovolací súd sa stotožňuje so závermi súdov nižších stupňov (dovolateľkou nenamietanými), že\nneboli splnené kritériá pre určenie právomoci súdov Slovenskej republiky v zmysle čl. 3 písm. a/ body\n1 až 5 Nariadenia Brusel IIa. a odkazuje bližšie na odôvodenia ich rozhodnutí. Sporným v danej veci\nostal výlučne záver súdov ohľadom nenaplnenia posledného kritéria bodu 6 čl. 3 písm. a/ Nariadenia\nBrusel IIa určujúceho právomoc súdov Slovenskej republiky. Dovolateľka totiž tvrdila, že uvedený záver\n\nje nesprávny, pretože miestom jej obvyklého pobytu je a v rozhodnom období pred podaním návrhu na\nsúd bola Slovenská republika, preto boli súdy povinné vo veci ňou podaného návrhu konať a rozhodnúť.\n27. Pri určovaní miesta obvyklého pobytu je potrebné pripomenúť si už judikované závery Súdneho\ndvora Európskej únie (ďalej len ,,Súdny dvor EU”), ktoré sa síce vzťahujú k článku 8 a nasl. Nariadenia\nBrusel II a výkladu pojmu obvyklého pobytu dieťaťa vo význame tohto nariadenia, avšak vzhľadom\nna jednotný pojem ,,obvyklého pobytu“ obsiahnutý v tomto nariadení niet dôvodu, pre ktorý by tieto\nzávery nemohli byť primerane použiteľné a právne relevantné aj pri určovaní obsahu tohto pojmu pokiaľ\nide o osoby domáhajúce sa rozvodu, rozluky alebo anulovania manželstva. Vzhľadom k tomu, že\nnariadenie neobsahuje nijaký výslovný odkaz na právo členských štátov s cieľom určiť zmysel a rozsah\npojmu „obvyklý pobyt“, jeho určenie sa musí vykonať s ohľadom na kontext ustanovení nariadenia a\njeho cieľ. Určenie obvyklého pobytu sa tak stáva predmetom a výsledkom skutkového skúmania zo\nstrany príslušného súdu a je založené na vyhodnotení celého súboru zistených konkrétnych skutkových\nokolností každého jednotlivého prípadu (viď rozsudky Súdneho dvora EÚ A C-523/07, body 35, 37 a\n39; C-497/10 Mercredi, body 46 a 47; C-376/14 body 51 a 52; C-499/15, bod 60). Ide teda o pojem\nfaktický a nie právny, t.z. nezávislý na splnení akýchkoľvek legálnych kritérií na rozdiel napríklad od\ntrvalého pobytu, ktorý má charakter evidenčný a jeho vznik je viazaný na určité členským štátom\nstanovené právne podmienky. Súdny dvor EÚ zároveň podáva vysvetlenie k spôsobu, akým majú súdy\npristupovať k určovaniu miesta obvyklého pobytu, resp. bližšie definuje faktory rozhodné pri prijímaní\nkonečného verdiktu súdu. Vo všeobecnosti súbor týchto kritérií umožňuje definovať obvyklý pobyt v\nzmysle ustanovení Nariadenia Brusel IIa ako miesto, v ktorom má dotknutá osoba centrum (ťažisko)\nsvojho života. Okrem fyzickej prítomnosti v členskom štáte musia byť zohľadnené ďalšie faktory, z\nktorých je možné vyvodiť, že táto prítomnosť nemá len dočasný alebo príležitostný charakter a vykazuje\nznaky trvalosti. Do úvahy treba vziať najmä trvanie, pravidelnosť, podmienky a dôvody pobytu na území\nčlenského štátu a presťahovanie rodiny do tohto štátu, štátnu príslušnosť, pracovné aktivity, jazykové\nznalosti a rodinné a sociálne väzby osoby v danom štáte. Na druhej strane Súdny dvor EÚ nepovažuje\nkritérium štátneho občianstva, či dĺžky pobytu na území členského štátu za výsostne určujúce faktory,\nktoré by mali pri určovaní skutočného miesta pobytu osoby rozhodujúci význam. Vo vzťahu k dĺžke\npobytu bude nevyhnutné odlíšiť medzi príležitostným pobytom a skutočným úmyslom osoby vytvoriť si v\ndanom štáte zázemie. Trvanie pobytu tak môže slúžiť iba ako indícia v rámci posúdenia stability pobytu,\npričom toto posúdenie sa musí uskutočniť vo svetle všetkých osobitných skutkových okolností každého\njednotlivého prípadu (C-497/2010 bod 51). V prípade presunu obvyklého pobytu z jedného členského\nštátu do iného Súdny dvor EÚ tiež upresnil, že okrem fyzickej prítomnosti osoby v členskom štáte\nmusia aj iné ďalšie skutočnosti nasvedčovať tomu, že táto prítomnosť nemá len dočasný, či príležitostný\ncharakter (C-523/2007, bod 33, 38). Ani štátna príslušnosť osoby nemôže sama o sebe bez ďalšieho\npostačovať na to, aby bolo možné označiť tento členský štát za miesto jej obvyklého pobytu v zmysle\nNariadenia Brusel IIa (pozri C-499/15, bod 63).\n28. Vo svetle vyššie uvedených záverov Súdneho dvora EÚ a po preskúmaní obsahu spisu dovolací súd\ndospel k záveru, že dovolateľka nemala v rozhodnom šesťmesačnom období pred podaním návrhu na\nsúd, t.j. od 21. marca 2015 do 21. septembra 2015, obvyklý pobyt na území Slovenskej republiky. Treba\nzdôrazniť, že o úmysle dovolateľky založiť svoj obvyklý pobyt bolo možné usudzovať len z vonkajších,\npreukázateľných okolností prípadu, ktoré boli súdmi nižších stupňov zistené a zohľadnené v ich závere.\nDovolací súd z hľadiska takto zisteného skutkového stavu považoval za nepochybný úmysel manželky\nvytvoriť centrum svojho života na území S., ktorý úmysel ostal nezmenený aj v rozhodnom období,\npretože i keď to dovolateľka popiera, v konaní bol preukázaný celý rad skutočností, ktoré vo svojom\nsúhrne celkom logicky k tomuto záveru vedú:\nManžel má české štátne občianstvo, manželia nemali na území Slovenskej republiky nikdy spoločné\nbydlisko, manžel na území Slovenskej republiky nikdy nemal obvyklý pobyt, manžel je od roku 2012 až\ndo súčasnosti pracovne činný na území S.. Manželstvo bolo uzatvorené v roku 2011 na území Českej\nrepubliky. Manželka nasledovala manžela a krátko na to, ako sa im narodila dcéra (X. júla XXXX), sa\ncelá rodina v októbri 2012 presťahovala na územie S., kde boli všetci registrovaní vo fínskom sociálnom\nsystéme a v registri polície S. s trvalým pobytom v tejto krajine na adrese U.. Obaja manželia boli na\núzemí S. zamestnaní, manželka od novembra 2013 do marca 2015; po ukončení pracovného pomeru\nod 29. marca 2015 do 8. januára 2016 bola manželka evidovaná vo S. na úrade práce a poberala\n(sociálne dávky) podporu v nezamestnanosti a príspevok na bývanie. Maloletá navštevovala škôlku\nvo S. v období od decembra 2013 do decembra 2015 a zo strany fínskych sociálnych úradov bol na\nňu priznaný príspevok na súkromnú dennú starostlivosť z fínskeho systému sociálneho zabezpečenia.\n\nManželia viedli spoločnú domácnosť v prenajatom dome na území S., ktorý v roku 2013 nadobudli do\nsvojho spoločného vlastníctva. Po rozpade vzťahu manželov si dovolateľka prenajala byt na území S.\nod januára 2015 do decembra 2015 a spolu s maloletou zotrvala na území S. so striedavými návštevami\nSlovenska aj po podaní návrhu na rozvod manželstva, a to až do 8. januára 2016. Z obsahu spisu tiež\nvyplynulo, že manželka počas celého tohto obdobia navštevovala spolu s dcérou Slovensko konkrétne\nza účelom návštevy príbuzných a ako tvrdí aj za účelom poskytnutia lekárskej starostlivosti, avšak po\nnaplnení účelu týchto návštev vždy došlo k jej návratu na územie S., pričom na území Slovenska neboli v\nrozhodnom období preukázané také aktivity dovolateľky, z ktorých by bolo možné usúdiť, že po rozpade\nvzťahu manželov došlo k zmene jej obvyklého pobytu a presunu ťažiska jej života na Slovensko. Je teda\nzrejmé, že pobyt manželky na území S. vykazoval znaky trvalosti, pretože tu žila spolu s manželom a\ndcérou na základe spoločného rozhodnutia manželov od roku 2012, pracovala, bola evidovaná úradmi\nna účely sociálneho poistenia, je jazykovo vybavená a maloletá tu navštevovala predškolské zariadenie,\nbola teda v krajine začlenená a nejde pre ňu o neznáme prostredie. Uvedené preukázané skutočnosti\nsú takého charakteru, že argumentácia dovolateľky nemohla viesť k odlišnému záveru o jej mieste\nobvyklého pobytu, než zaujal odvolací súd.\n28.1 Pokiaľ dovolateľka namietala, že jej trvalý pobyt na území Fínska mal len evidenčný charakter a\nbol nevyhnutný vzhľadom na fínsku legislatívu, treba uviesť, že táto samotná okolnosť by bez ďalšieho\nnepostačovala na určenie miesta jej obvyklého pobytu na území Slovenskej republiky, pretože tak, ako\nmala hlásený trvalý pobyt na území Fínska, mala hlásený trvalý pobyt zároveň aj na území Slovenska\n(od 18. mája 2007 do dnešného dňa), pričom táto povinnosť jej vyplýva z ustanovenia § 3 ods. 7\nzákona č. 253/1998 Z.z. o hlásení pobytu občanov Slovenskej republiky a registri obyvateľov Slovenskej\nrepubliky. Z tohto dôvodu by jej obrana rovnako vylučovala jej tvrdenie o obvyklom pobyte na území\nSlovenskej republiky, nielen na území Fínska a nebolo by možné zaujať stanovisko k tomu, kde mala\nmiesto obvyklého pobytu s ohľadom na hlásený trvalý pobyt v oboch krajinách. Ako už bolo vyššie\nuvedené v bode 27 pojem obvyklého pobytu má širší záber, než je tomu pri trvalom pobyte a vzniká\nbez ohľadu na to, či sa osoba v danom štáte zdržiava v súlade s členským štátom určenými pravidlami\ntrvalého pobytu alebo nie. Zároveň by bolo potrebné zohľadniť aj ustanovenie § 8 a § 9 zákona č.\n253/1998 Z.z., v zmysle ktorých by dovolateľka mala povinnosť nahlásiť svoj prechodný pobyt mimo\núzemia Slovenskej republiky (čo však neurobila), pričom nesplnenie tejto povinnosti by potom svedčilo\nv neprospech dovolateľkou tvrdenej okolnosti, že sa na území Fínska zdržiavala vždy len prechodne a\npríležitostne. Samotná existencia hláseného trvalého pobytu osoby teda nie je rozhodná, avšak spolu\ns ostatnými konštatovanými skutkovými okolnosťami je jedným z vodítok pre určenie miesta obvyklého\npobytu v prípade dovolateľky.\n28.2 Tvrdenie dovolateľky, že postavili rodinný dom na území Fínska len za účelom výhodnej finančnej\ninvestície, sa javí ako účelové, nakoľko zo súdmi zisteného skutkového stavu je zrejmé, že v tomto dome\nviedli manželia spoločnú domácnosť a vychovávali tu svoju dcéru, pričom ho nadobudli do spoločného\nvlastníctva, čo sa o byte na území Slovenskej republiky vo výlučnom vlastníctve dovolateľky nedá tvrdiť,\nkeďže v tomto byte ako rodina spoločne nikdy nežili.\n28.3 Vo vzťahu k pracovným aktivitám dovolateľky na území Slovenska v rozhodnom období je\npreukázané, že v období od 31. decembra 2013 do 14. marca 2016 mala na základe vlastnej žiadosti\npozastavený výkon advokácie. Tvrdenie dovolateľky o internom doktorandskom štúdiu na Právnickej\nfakulte UK v Bratislave a jej pôsobení na PF UK v rozhodnom čase pred podaním návrhu nie je podložené\nžiadnym listinným dokladom obsiahnutým v spisovom materiáli, pričom ani k dovolaniu nebola pripojená\nžiadna listina, ktorá by pravdivosť tohto tvrdenia preukazovala. Výpis zo zoznamu znalcov, tlmočníkov\na prekladateľov nepreukazuje, že dovolateľka túto činnosť aj skutočne aktívne vykonávala. Právne\nporadenstvo pre časopis A. vykonávala dovolateľka podľa vlastného tvrdenia obsiahnutého v odvolaní\ndo mája 2012 (viď č.l. 180 spisu), pre posúdenie miesta jej obvyklého pobytu je preto táto skutočnosť\nirelevantná. Pokiaľ ide o ostatné dovolateľkou tvrdené pracovné a voľnočasové aktivity ani tieto neboli v\npriebehu konania a ani v dovolaní ničím preukázané, ostali tak len v rovine ničím nepodložených tvrdení.\nDovolací súd totiž zdôrazňuje, že nie je súdom skutkovým a predmetom jeho prieskumnej činnosti môžu\nbyť len tie skutočnosti a dôkazy, ktoré boli pred súdmi nižších stupňov uplatnené. Uvedené vyplýva už\nlen z toho, že nemôže vykonávať dokazovanie a je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací\nsúd (§ 442 CSP).\n\n28.4 Dovolateľka ďalej argumentovala tým, že počas celého obdobia pobytu na území Fínska bola a\naž do súčasnosti je zdravotne poistená len na území Slovenskej republiky, čo preukazovala výpisom\nzo zdravotnej poisťovne. Zároveň dôvodila tým, že ona, ako aj maloletá navštevovali pravidelne svojich\nošetrujúcich lekárov na Slovensku. Na preukázanie týchto tvrdení dovolateľka predložila v konaní výpis\nz účtu poistenca avšak len za obdobie od 9. júla 2012 do 31. decembra 2012 vystavený dňa 28.\ndecembra 2016 a aj to len na meno svojej dcéry, s poslednou skutočnou návštevou pediatra dňa 22.\noktóbra 2012, pričom z obsahu spisu je zrejmé, že k presťahovaniu rodiny na územie Fínska došlo v\noktóbri 2012. Aj keby však boli preukázané ako pravdivé jej tvrdenia o absolvovaní lekárskych prehliadok\nna území Slovenskej republiky a zdravotnom poistení, nepostačuje to na vyvrátenie preukázaných\nostatných okolností prípadu, ktoré viedli súdy k záveru, že centrum jej rodinného a spoločenského života\nv rozhodnom období bolo sústredené z hľadiska jej fyzickej prítomnosti, pracovnej činnosti a ostatných\naktivít viažucich sa k územiu Fínska práve v tomto členskom štáte. Dovolateľkyne návštevy Slovenska\nza účelom poskytnutia zdravotnej starostlivosti tak mali len príležitostný a dočasný charakter.\n28.5 K otázke štátneho občianstva dovolateľky a jej dcéry treba uviesť, že miesto obvyklého pobytu sa\nneurčuje výlučne na základe tohto kritéria, i keď v určitých prípadoch v spojitosti s inými okolnosťami\nprípadu môže mať význam, v prejednávanej veci sa však o takýto prípad nejedná.\n28.6 Tvrdenie dovolateľky o neznalosti úradného fínskeho jazyka neobstojí z dôvodu, že z obsahu spisu\nvyplýva dostatočná jazyková vybavenosť dovolateľky. Dovolateľka napokon vo Fínsku aj pracovala a tiež\nmusela zabezpečovať oficiálny styk s fínskymi úradmi, vzhľadom k preukázanému poberaniu sociálnych\ndávok na svoju osobu, ako aj príspevku na dieťa v tomto štáte.\n28.7 Dovolateľka sa tiež percentuálnym vyčíslením dĺžky svojho pobytu na území Fínska a Slovenska\nsnažila preukázať jej prevažnú fyzickú prítomnosť na území Slovenskej republiky, avšak treba uviesť,\nže samotná fyzická prítomnosť nie je rozhodujúca, keď bolo v konaní preukázané, že bola viazaná\nvždy na splnenie konkrétneho účelu v podobe návštevy príbuzných, či ako tvrdí poskytnutia lekárskej\nstarostlivosti.\n28.8 Pokiaľ ide o ostatné námietky dovolateľky týkajúce sa jej spoločenských aktivít, pracovnej činnosti\na vedenia života s maloletou po podaní návrhu na rozvod, tieto neboli pre posúdenie právomoci súdu\nv prejednávanej veci relevantné, nakoľko v prípade právomoci súdu vo veciach rozvodu, rozluky alebo\nanulovania manželstva v zmysle čl. 3 Nariadenia Brusel IIa boli rozhodné výlučne okolnosti existujúce\npred podaním samotného návrhu. V zmysle čl. 3 písm. a/ bod 6 bolo totiž treba posúdiť existenciu\nobvyklého pobytu dovolateľky v čase šiestich mesiacov pred podaním návrhu na rozvod. Navyše\nNariadenie Brusel IIa nemá ohľadom konania o rozvode manželstva také ustanovenia, ako je tomu v\nprípade rodičovských vecí, ktoré by umožňovali už založenú právomoc súdu v čase začatia konania\nzmeniť podľa neskorších okolností po podaní návrhu a zohľadniť prípadné zmeny, ktoré nastali po\nzačatí konania (právomoc založená na prítomnosti čl. 13 Nariadenia Brusel IIa, postúpenie veci súdu vo\nvhodnejšej situácii na prejednanie čl. 15 Nariadenia Brusel IIa).\n29. K námietke manželky, že odvolací súd v konaní nesprávne posúdil prekážku skôr začatého konania\n(litispendencie), ktorá tu podľa jej názoru neexistovala, dovolací súd uvádza, že v tejto časti smeruje\ndovolanie nie proti samotnému výroku napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu, ale len proti jeho\nodôvodneniu, pretože k potvrdeniu zastavujúceho uznesenia súdu prvej inštancie pristúpil odvolací súd\nz dôvodu záveru o nedostatku právomoci tunajšieho súdu na konanie a nie z dôvodu zistenia prekážky\nskôr začatého konania. K prekážke litispendencie sa v odôvodnení vyjadril vzhľadom na odvolacie\nnámietky, avšak uviedol, že i keď v tejto časti bol záver súdu prvej inštancie nesprávny, samotný výrok\njeho rozhodnutia bol v konečnom dôsledku správny. Dovolateľka tak polemizuje s názorom odvolacieho\nsúdu a s jeho odôvodnením týkajúcim sa prekážky litispendencie, ktoré však nebolo v danom prípade\npodstatou rozhodnutia o zastavení konania.\n30. Treba však uviesť, že vzhľadom k zastaveniu konania pre nedostatok právomoci bol naplnený účel\nustanovení čl. 19 ods. 2 Nariadenia Brusel IIa. V zmysle judikatúry Súdneho dvora EÚ pravidlá týkajúce\nsa prekážky začatej veci smerujú k tomu, aby sa v záujme riadneho výkonu súdnictva v rámci Únie\npredišlo súbežným konaniam pred súdmi rôznych členských štátov a nezlučiteľnosti rozhodnutí, ktorá\nby z toho mohla vzniknúť (pozri v tomto zmysle rozsudky z 9. decembra 2003, Gasser, C-116/02, Zb. s.\nI-14693, bod 41, ako aj zo 14. októbra 2004, Marsk Olie & Gas, C-39/02, Zb. s. I-9657, bod 31). Vzhľadom\nk tomu, že tunajšie súdy dospeli k záveru o nedostatku svojej právomoci na konanie o návrhu manželky\n\na konanie o návrhu manžela vedené vo Fínsku je prerušené do právoplatného rozhodnutia našich\nsúdov, resp. ustálenia právomoci na konanie o návrhu manželky; bez ohľadu na skutočnosť, či už bolo\nprerušenie konania zo strany fínskych súdov vecne správne alebo nie, aplikácia ustanovenia čl. 19 ods.\n2 Nariadenia by v prejednávanej veci strácala zmysel. Navyše by v zmysle čl. 19 ods. 2 Nariadenia mohlo\ndôjsť nanajvýš k prerušeniu konania s tým, že by vznikla absurdná procesná situácia dvoch súbežne\nzastavených konaní bez toho, aby bola vyriešená podstatná otázka, súd ktorého členského štátu má vo\nveci právomoc konať a účastníkom konania by tak bola odňatá možnosť domôcť sa rozhodnutia súdu\nvo veci ich návrhov na rozvod manželstva. Vzhľadom na vyššie uvedené, keďže dovolací súd dospel k\nsprávnosti záverov súdov nižších stupňov o nedostatku právomoci súdov Slovenskej republiky vo veci\nkonať, bolo nadbytočné sa zaoberať otázkou prekážky skôr začatého konania (litispendencie).\n31. Pokiaľ dovolateľka vyvodzovala prípustnosť svojho dovolania zo skutočnosti, že súdy nevykonali\nňou navrhované dokazovanie a rozhodli na základe nesprávne zisteného skutkového stavu, dovolací\nsúd uvádza, že posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú\nv rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu a nie účastníkov konania (viď uznesenia\nnajvyššieho súdu sp.zn. 1 Cdo 99/2011, 2 Cdo 141/2012,\n3 Cdo 2012/2012, 4\nCdo 125/2012, 5 Cdo 251/2012, 6 Cdo 36/2011 a 7 Cdo 34/2011). Už podľa predchádzajúcej\nprávnej úpravy nebolo dôvodom znemožňujúcim realizáciu procesných oprávnení účastníka konania\n(a zakladajúcim prípustnosť dovolania) nedostatočné zistenie rozhodujúcich skutkových okolností,\nnevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu (R\n37/1993, R 125/1999, R 42/1993 a 1 Cdo 85/2010, 2 Cdo 29/2011, 3 Cdo 268/2012, 3 Cdo 108/2016,\n2 Cdo 130/2011, 5 Cdo 244/2011, 6 Cdo 185/2011, 7 Cdo 38/2012). Nová právna úprava na samej\npodstate uvedeného nič nezmenila.\n32. Nedôvodná je i námietka dovolateľky, že odvolací súd jej nedal možnosť vyjadriť sa k veci. Samotné\nodvolacie konanie bolo iniciované na podklade odvolania podaného dovolateľkou a odvolací súd sa\npreto musel zaoberať predovšetkým jej odvolacími námietkami a tvrdeniami. Z obsahu spisu vyplýva,\nže právnemu zástupcovi dovolateľky bolo doručené aj vyjadrenie manžela k jej odvolaniu (viď č.l.\n229 spisu), ku ktorému sa vyjadrila podaním z 24. januára 2017 (viď č.l. 231 spisu). Z uvedeného\nje zrejmé, že v priebehu celého konania vrátane odvolacieho konania mala dovolateľka zachované\nvšetky procesné oprávnenia, prostredníctvom ktorých mohla ovplyvňovať výsledok konania vo svoj\nprospech a obsah spisu svedčí o tom, že ich aj využila. Zo strany odvolacieho súdu teda nedošlo k\nžiadnemu nesprávnemu procesnému postupu a dovolateľka mala možnosť vyjadriť sa k veci, ako aj\nku všetkým tvrdeniam manžela a ním predloženým dôkazom. Súdy neboli povinné nariadiť v tomto\nprípade ústne pojednávanie, pretože takúto povinnosť majú v zmysle § 33 ods. 1 a čl. 8 CMP len v\nprípade prejednávania veci samej; t.j. samotného rozvodu a úpravy pomerov manželov k maloletým\ndeťom na čas po rozvode. Keďže v prejednávanej veci sa rozhodnutia súdov nedotýkali veci samej,\nale len posúdenia splnenia existencie podmienok pre ďalšie konanie súdu, resp. skúmania existencie\nprocesných prekážok brániacich súdu v ďalšom konaní a rozhodovaní vo veci samej, nevznikla súdom\npovinnosť nariadiť pojednávanie. Navyše v mimosporových konaniach je odvolací súd povinný nariadiť\npojednávanie iba v prípadoch vymenovaných v ustanovení § 385 ods. 1 CSP (viď uznesenie najvyššieho\nsúdu sp.zn. 5 Cdo 47/2017, ktoré občianskoprávne kolégium na svojom zasadnutí 12. decembra 2017\nprijalo na uverejnenie v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí sudov SR). V prejednávanej\nveci nešlo o žiaden z prípadov predvídaných ustanovením § 385 ods. 1 CSP.\n33. Ohľadne nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia dovolací súd uvádza, že už dávnejšia\njudikatúra najvyššieho súdu (R111/1998) zastávala názor, že nepreskúmateľnosť rozhodnutia nezakladá\nzmätočnosť a prípustnosť dovolania; nepreskúmateľnosť bola považovaná len za vlastnosť (vyjadrujúcu\nstupeň kvality) rozhodnutia súdu, v ktorej sa navonok prejavila tzv. iná vada konania majúca za následok\nnesprávne rozhodnutie veci (viď § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.). S tým názorom sa stotožnil aj ústavný\nsúd (pozri rozhodnutia sp.zn. I. ÚS 364/2015, II. ÚS 184/2015, III. ÚS 288/2015 a I. ÚS 547/2016).\n34. Na zásade, podľa ktorej nepreskúmateľnosť zakladá (len) „inú vadu konania v zmysle § 241\nods. 2 písm. b/ O.s.p.“, zotrvalo aj zjednocujúce stanovisko R 2/2016, právna veta ktorého znie:\n„Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho\nsúdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie\ndôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania\npodľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku“. Zmeny v právnej úprave dovolania a\n\ndovolacieho konania, ktoré nadobudli účinnosť od 1. júla 2016, sa podstaty a zmyslu tohto stanoviska\nnedotkli, preto ho treba považovať aj naďalej za aktuálne.\n35. V danom prípade obsah spisu nedáva žiadny podklad pre uplatnenie druhej vety stanoviska\nR 2/2016, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka sa výlučne len celkom ojedinelých\n(extrémnych) prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské\npráva. O taký prípad ide v praxi napríklad vtedy, keď rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec žiadne\nodôvodnenie, alebo keď sa vyskytli „vady najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém” (pozri Sutyazhnik\nproti Rusku, rozsudok z roku 2009), prípadne ak došlo k vade tak zásadnej, že mala za následok „justičný\nomyl“ (Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003). V odôvodnení napadnutého rozhodnutia odvolací\nsúd citoval ustanovenia, ktoré aplikoval a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Jasne a dostatočne\nsa venoval otázke založenia právomoci tunajších súdov v prejednávanej veci na základe jednotlivých\nkritérií stanovených čl. 3 ods. 1 písm. a/ Nariadenia Brusel IIa. Zaoberal sa aj vyhodnotením skutkových\ntvrdení a odvolacích námietok manželky vo vzťahu k posúdeniu krajiny jej obvyklého pobytu (podmienky\na dôvody pobytu na území členského štátu, pracovné aktivity, sociálne aspekty, majetkové záležitosti),\npričom po zvážení podstatných tvrdení účastníkov konania a predložených dôkazných prostriedkov\ndospel k záveru, že manželka neuniesla dôkazné bremeno tvrdenia, že krajinou jej obvyklého pobytu\nv rozhodnom období pred podaním návrhu bola Slovenská republika a žiadne z ostatných kritérií\nstanovených Nariadením Brusel IIa splnené neboli. Tieto otázky boli podstatné pre posúdenie existencie\nprávomoci tunajších súdov na rozhodnutie vo veci a boli odvolacím súdom v odôvodnení aj riadne\nzodpovedané. Dovolací súd pripomína, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá\nodpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú\nrozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie\ndôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05). Za\nprocesnú vadu konania podľa § 420 písm. f/ CSP nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil\nsvoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľky.\n36. K výhradám manželky, posudzujúc ich z hľadiska obsahového, ktoré je tu určujúce (viď § 124 ods.\n1 CSP), smerujúcim proti právnemu posúdeniu veci súdmi nižších stupňov dovolací súd uvádza, že\nnajvyšší súd už podľa predchádzajúcej úpravy dospel k záveru, že realizácia procesných oprávnení sa\núčastníkovi neznemožňuje právnym posúdením (viď R 54/2012 a 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo\n53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011, 7 Cdo 26/2010 a 8 ECdo 170/2014). Právnym\nposúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený\nskutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou\npráva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis\nalebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych\nskutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.\n37. Ani so zreteľom na zmeny, ktoré priniesla právna úprava účinná od 1. júla 2016, nie je žiadny dôvod\npre odklon od vyššie uvedeného chápania dopadu nesprávneho právneho posúdenia veci (nesprávneho\nvyriešenia niektorej právnej otázky súdom) na možnosť strany (účastníka) civilného sporového konania\nuskutočňovať jemu patriace procesné oprávnenia. Nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu\nzmätočnosti v zmysle § 420 písm. f/ CSP (porovnaj aktuálny judikát R 24/2017).\n38. Na podklade vyššie uvedeného dospel dovolací súd k záveru, že dovolanie manželky nie je podľa\n§ 420 písm. f/ CSP prípustné.\n39. Dovolateľka zároveň prípustnosť dovolania vyvodzovala z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a/ CSP,\npodľa ktorého je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo\nzmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia\nprávnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho\nsúdu.\n40. V dovolaní, ktorého prípustnosť sa vyvodzuje z § 421 ods. 1 písm. a/ CSP, by mal dovolateľ: a/\nkonkretizovať právnu otázku riešenú odvolacím súdom a uviesť, ako ju riešil odvolací súd, b/ vysvetliť (a\noznačením rozhodnutia najvyššieho súdu doložiť), v čom sa riešenie právnej otázky odvolacím súdom\nodklonilo od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súde, c/ uviesť, ako by mala byť táto otázka\nsprávne riešená. Samotné polemizovanie dovolateľa s právnymi názormi odvolacieho súdu, prosté\n\nspochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia alebo kritika toho, ako odvolací súd pristupoval k riešeniu\nurčitej právnej otázky významovo nezodpovedajú kritériu uvedenému v § 421 ods. 1 písm. a/ CSP.\n41. Pokiaľ dovolateľ v takom dovolaní nevymedzí právnu otázku a neoznačí ustálenú súdnu prax\ndovolacieho súdu, od ktorej sa podľa jeho názoru odvolací súd odklonil, dovolací súd nemôže svoje\nrozhodnutie založiť na domnienkach (predpokladoch) o tom, ktorú otázku a ktorý judikát, stanovisko\nalebo rozhodnutie mal dovolateľ na mysli. V prípade absencie uvedeného, dovolací súd nemôže\npristúpiť k posudzovaniu všetkých procesnoprávnych a hmotnoprávnych otázok, ktoré pred ním riešil\nprvoinštančný a odvolací súd a v súvislosti s tým ani vyhľadávať všetky (do úvahy prichádzajúce)\nrozhodnutia dovolacieho súdu, ktoré sa týkajú danej problematiky; v opačnom prípade by uskutočnil\ndovolací súd prieskum priečiaci sa nielen (všeobecne) novej koncepcii právnej úpravy dovolania a\ndovolacieho konania zvolenej v CSP, ale aj (konkrétne) cieľu sledovaného ustanovením § 421 ods. 1\nCSP (2 Cdo 203/2016, 3 Cdo 158/2017, 4 Cdo 14/2017, 7 Cdo 140/2017, 8 Cdo 141/2017; pozri tiež\nŠtevček M., Ficová S., Baricová J., Mesiarkinová S., Bajánková J., Tomašovič M., a kol., Civilný sporový\nporiadok, Komentár, Praja: C. H. BECK, str. 1382).\n42. V prejednávanej veci manželka v dovolaní uviedla len všeobecnú charakteristiku nesprávnosti, ku\nktorým podľa jej názoru došlo v konaní pred prvoinštančným a odvolacím súdom, avšak neoznačila\nkonkrétne rozhodnutia dovolacieho súdu, vyjadrujúce právne názory, od ktorých sa odvolací súd odklonil\na zaujal iný právny názor, než aký zodpovedá ustálenej rozhodovacej praxi najvyššieho súdu.\n43. So zreteľom na vyššie uvedené dospel dovolací súd k záveru, že prípustnosť dovolania manželky\nnevyplýva z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a/ CSP a nie je prípustné ani podľa § 420 písm. f/ CSP,\npreto jej dovolanie odmietol podľa ustanovenia § 447 písm. c/ CSP.\n44. Najvyšší súd rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania o dovolaní neodôvodňuje (§ 451 ods.\n3 veta druhá CSP).\n45. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "11CoP/47/2017", "guid": null, "vztah": "zamietnute"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}