{"guid": "4a9506c3-7414-4c24-b564-6984adaeecfa:41e6e816-29bf-4930-88bc-5108637ad745", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2018:1114234946.1", "spisova_znacka": "5Obdo/51/2017", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Obdo/51/2017 z 15. 5. 2018", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 15. mája 2018, sp. zn. 5Obdo/51/2017, ECLI:SK:NSSR:2018:1114234946.1", "identifikacne_cislo": "1114234946", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Peter Philadelphy", "sudca_id": 367, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-peter-philadelphy-367", "datum_vydania": "2018-05-15", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Zrušujúce"], "oblast": ["Obchodné právo"], "podoblast": ["Bezdôvodné obohatenie"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-39", "nazov": "§ 39 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-39", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-39"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/513/#paragraf-397", "nazov": "§ 397 ObZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/513/#paragraf-397", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/513-1991/paragraf-397"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/513/#paragraf-394", "nazov": "§ 394 ObZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/513/#paragraf-394", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/513-1991/paragraf-394"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/513/#paragraf-398", "nazov": "§ 398 ObZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/513/#paragraf-398", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/513-1991/paragraf-398"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-450", "nazov": "§ 450 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-450", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-450"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-449.odsek-2", "nazov": "§ 449 ods. 2 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-449.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-449"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-449.odsek-1", "nazov": "§ 449 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-449.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-449"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-c", "nazov": "§ 421 ods. 1 písm. c) CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-c", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-421"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-a", "nazov": "§ 421 ods. 1 písm. a) CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-a", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-421"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1964/40#paragraf-39", "/SK/ZZ/1991/513#paragraf-397", "/SK/ZZ/1991/513#paragraf-394", "/SK/ZZ/1991/513#paragraf-398", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-450", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-449", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-421"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/41e6e816-29bf-4930-88bc-5108637ad745", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2018:1114234946.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2018:1114234946.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2018:1114234946.1/text", "citacie_n": 1, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n5Obdo/51/2017\n1114234946\n15. 05. 2018\nJUDr. Darina Ličková\nECLI:SK:NSSR:2018:1114234946.1\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: RES Reality, spol. s r. o., Kollárova 2907,\nPezinok, IČO: 35 690 852, právne zastúpeného: Advokátska kancelária JURIKA & KELTOŠ, s. r. o.,\nMickiewiczova 2, Bratislava, IČO: 35 951 087, proti žalovanému: Hlavné mesto Slovenskej republiky\nBratislava, Primaciálne námestie 1, Bratislava, IČO: 00 603 481, zastúpenému primátorom JUDr. Ivom\nNesrovnalom, o zaplatenie 158.716,50 eura s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Bratislava\nI pod sp. zn. 28Cb/15/2015, o dovolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 29.\nmarca 2017, č. k. 3Cob/302/2016-104, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 29. marca 2017, č. k.\n3Cob/302/2016-104 a rozsudok Okresného súdu Bratislava I zo 14. apríla 2016, č. k. 28Cb/15/2015-70\nzrušuje a vec v r a c i a Okresnému súdu Bratislava I na ďalšie konanie.\nodôvodnenie:\nOkresný súd Bratislava I (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom zo 14. apríla 2016, č. k. 28Cb/\nl5/2015-70, uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 158.716,50 eura s úrokom z omeškania\nvo výške 17,6 % ročne zo sumy 46.078,98 eura od 21. októbra 2000 do zaplatenia, vo výške 17,6 % ročne\nzo sumy 20.479,56 eura od 3. januára 2001 do zaplatenia, vo výške 17,6 % ročne zo sumy 76.798,30\neura od 8. marca 2003 do zaplatenia, vo výške 17,6 % ročne zo sumy 15.359,66 eura od 8. marca 2003\ndo zaplatenia a povinnosť nahradiť trovy konania. Toto rozhodnutie súd prvej inštancie právne odôvodnil\naplikáciou ust. § 1, § 263 ods. 1, § 269 ods. 2, § 272 ods. 1, § 387 ods. 1 a 2, § 391 ods. 1 a 2, § 398,\n§ 397, § 324 ods. 1, § 340 ods. 1, § 365 ods. 1, § 369 ods. 1 a 2 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného\nzákonníka (ďalej len „ObZ“) a ust. § 451, § 456 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej\nlen „OZ“) a vecne tým, že žalobca sa podanou žalobou domáhal od žalovaného vydania bezdôvodného\nobohatenia vo výške 158.716,50 eura s príslušenstvom z dôvodu, že medzi žalobcom ako nájomcom a\nžalovaným ako prenajímateľom došlo 14. septembra 2000 k uzatvoreniu nájomnej zmluvy, na základe\nktorej žalobca uhradil žalovanému nájomné v žalovanej sume v splátkach: dňa 20. októbra 2000 vo výške\n46.078,98 eura, dňa 2. januára 2001 vo výške 20.479,56 eura, dňa 7. marca 2001 vo výške 76.798,30\neura a dňa 9. marca 2001 vo výške 15.359,66 eura. Žalovaný v priebehu konania vzniesol námietku\npremlčania nároku žalobcu. Súd prvej inštancie, na základe vykonaného dokazovania, dospel k záveru,\nže žalobca ako oprávnený z bezdôvodného obohatenia sa o neplatnosti právneho úkonu dozvedel až z\nrozsudku Okresného súdu Bratislava II z 21. marca 2012, sp. zn. 20C/231/2007, v spojení s rozsudkom\nKrajského súdu v Bratislave z 20. mája 2014, sp. zn. 14Co/352/2012, ktorý nadobudol právoplatnosť 7.\njúla 2014, ktorým bolo preukázané, že na strane žalovaného došlo k bezdôvodnému obohateniu titulom\nplnenia z neplatného právneho úkonu, a preto žalobca nie je povinný uhradiť žalovanému dlžné nájomné.\nSúd prvej inštancie mal za to, že žalobe, ktorou sa žalobca domáha uvedeného nároku je spravodlivé\nvyhovieť pre nedôvodnosť námietky premlčania, ako aj pre rozpor výkonu práva uplatniť námietku\npremlčania s dobrými mravmi. Súd prvej inštancie bol toho názoru, že žalobca sa o bezdôvodnom\nobohatení dozvedel až na základe vyššie uvedeného rozsudku Krajského súdu v Bratislave. Súd\nzobral do úvahy aj genézu záväzkového vzťahu, popísanú právnym zástupcom žalobcu. Uviedol, že\n\nžalobca nemohol realizovať svoj projekt v dôsledku konania/nekonania žalovaného, teda nemohol byť\nnaplnený účel nájomnej zmluvy. Podľa súdu bolo potrebné sa zaoberať aj skutočnosťou, že žalovaný\nod nájomnej zmluvy odstúpil (3. augusta 2006) a podal žalobu na zaplatenie nájomného voči žalobcovi.\nŽalobca ako nájomca neplnil svoje záväzky z dôvodu, že mal vyčerpané finančné prostriedky a to z\ndôvodu, že projekt výstavby stál z dôvodu na strane žalovaného. Súd prvej inštancie ďalej poukázal\nna to, že samotná súdna i akademická prax nie je jednotná ohľadne určenia momentu začatia plynutia\nsubjektívnej premlčacej doby podľa § 398 ObZ. Námietku premlčania vznesenú žalovaným nepovažoval\nza dôvodnú poukazujúc na to, že o bezdôvodnom obohatení sa žalobca dozvedel vyhlásením rozsudku\nKrajského súdu v Bratislave dňa 20. mája 2014, preto žalobou podanou súdu 12. decembra 2014 bol\nnárok na zaplatenie dlžnej sumy uplatnený včas. Zastával názor, že v prípade bezdôvodného obohatenia\nzískaného plnením z neplatného právneho úkonu je pre začiatok plynutia premlčacej doby rozhodujúci\nsubjektívny moment, keď oprávnený zistí také okolnosti, z ktorých možno vyvodiť, že právny úkon, z\nktorého bolo plnené je neplatný. V tomto konaní bolo zrejmé, že žalobca inicioval konanie o zaplatenie\ndlžnej sumy nájomného, v ktorom bola ako prejudiciálne riešená otázka platnosti právneho titulu. Žaloba\nbola podaná v roku 2007. Súd považoval za dôležité uviesť, že práve žalovaný odstúpil od nájomnej\nzmluvy, ako vyplynulo z obsahu zápisnice z pojednávania dňa 30. septembra 2008 na Okresnom súde\nBratislava II, sp. zn. 20C/231/2007. Teda žalobca si neplnil svoje povinnosti riadne a včas platiť nájomné,\nnakoľko mal za to, že žalovaný si nesplnil svoju povinnosť zabezpečiť naplnenie predmetu nájomného\nvzťahu. To však samo nemusí vyvolať neplatnosť právneho úkonu. Uvedené bolo posúdené zo strany\nkonajúceho súdu v konaní sp. zn. 20C/231/2007, v ktorom na strane žalobcu vystupoval žalovaný v\ntomto konaní. Na základe uvedeného súd dospel k záveru, že žalobca sa o vzniku bezdôvodného\nobohatenia náležité dozvedel až vyhlásením rozsudku Krajského súdu v Bratislave a od tohto okamihu\nplynula premlčacia lehota upravená v ObZ ako všeobecná lehota vzhľadom k charakteru účastníkov\ntohto vzťahu, kedy je potrebná aplikácia predpisov obchodného práva obsahujúcich aj právnu úpravu\npremlčania.\nNa odvolanie žalovaného Krajský súd v Bratislave (ďalej len „odvolací súd“) rozsudkom z 29.marca\n2017, č. k. 3Cob/302/2016-104 rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil a žalobcovi\npriznal nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania.\nOdvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je nedôvodné, pretože\nsúd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k správnym skutkovým zisteniam, ktoré\nzároveň správne právne posúdil, pričom v celom rozsahu odkázal na odôvodnenie súdu prvej inštancie,\ns ktorým sa aj stotožnil. Odvolací súd uviedol, že s námietkou premlčania vznesenou žalovaným, ako aj\ns otázkou začatia plynutia subjektívnej premlčacej doby sa súd prvej inštancie dostatočne vysporiadal\nv odôvodnení napadnutého rozsudku a žalovaný v odvolaní neuviedol žiadne relevantné skutočnosti,\nktorými by správnosť záverov súdu prvej inštancie spochybnil. Na doplnenie správnosti rozsudku súdu\nprvej inštancie odvolací súd uviedol, že bolo jednoznačne preukázané, že nájomná zmluva uzatvorená\nmedzi žalobcom a žalovaným bola z dôvodu nemožnosti plnenia absolútne neplatná v zmysle § 37\nods. 2 OZ, o čom bolo právoplatne rozhodnuté rozsudkom Okresného súdu Bratislava II z 21. marca\n2012, sp. zn. 20C/231/2007, ktorý v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave z 20. mája 2014,\nsp. zn. 14Co/352/2012, nadobudol právoplatnosť 7. júla 2014. Dňa 20. mája 2014 sa teda žalobca\npreukázateľne dozvedel o tom, že na strane žalovaného došlo k bezdôvodnému obohateniu plnením\nz absolútne neplatného právneho úkonu a od tohto okamihu začala plynúť aj premlčacia lehota na\nuplatnenie jeho nároku, ktorý preto bol uplatnený včas; ku dňu podania žaloby - 12. decembra 2014\nnebol premlčaný, a preto žalovaným vznesená námietka premlčania v tomto konaní nebola a nie je\ndôvodná. Súd prvej inštancie sa s otázkou premlčania nároku žalobcu vysporiadal vzhľadom na povahu\núčastníkov záväzkového vzťahu v súlade s príslušnými právnymi predpismi. Nakoľko teda námietka\npremlčania žalovaného nebola dôvodná a na jeho strane v súlade s § 451 a nasl. OZ preukázateľne\ndošlo k získaniu bezdôvodného obohatenia na úkor žalobcu, je povinný mu toto bezdôvodné obohatenie\nvydať. V súvislosti s uvedeným sa odvolací súd stotožnil aj s tvrdením žalobcu, že konanie žalovaného\nje v tomto smere v rozpore s dobrými mravmi ako aj so zásadou poctivého obchodného styku. Odvolací\nsúd poukázal na § 265 ObZ, ktoré vyjadruje v podstate zákaz šikanózneho výkonu práva, to znamená\nvýkonu práva s cieľom poškodzovania iného subjektu. V tomto konaní možno tak jasne sledovať snahu\nžalovaného (uplatňovaním námietky premlčania, napriek preukázateľne dôvodnému nároku žalobcu)\nspôsobiť žalobcovi ujmu. V tejto súvislosti s konaním žalovaného odvolací súd poukázal tiež na ust. §\n39 OZ, podľa ktorého je neplatný právny úkon, ktorý svojim obsahom alebo účelom odporuje zákonu\nalebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom. Žalovaný v konaní uplatnil postup, ktorý mu síce\n\nzákon umožňuje, avšak s cieľom dosiahnuť výsledok, ktorý je vzhľadom na vyššie uvedené nemožný,\nresp. nežiaduci. V danom prípade je teda konanie žalovaného v rozpore nielen s dobrými mravmi ale\naj so zásadou poctivého obchodného styku,\na preto sa ním tvrdeného a uplatneného práva nemohol v súdnom konaní úspešne domáhať.\n4. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal žalovaný dovolanie, ktorého prípustnosť odôvodnil\nust. § 421 ods. 1 písm. a/ a c/ zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len\n„C. s. p.“). Nesúhlasil s názorom odvolacieho súdu vyjadreným v napadnutom rozsudku a mal za\nto, že rozhodnutie súdu prvej inštancie ako aj odvolacieho súdu vychádza z nesprávneho právneho\nposúdenia veci. Z rozsudku súdu prvej inštancie a rozsudku odvolacieho súdu vyplýva, že v konaní\nbola zo strany žalovaného kvalifikovane uplatnená námietka premlčania, ktorá bola odôvodnená nie\nlen uplynutím subjektívnej premlčacej doby ale aj uplynutím objektívnej premlčacej doby. Súdy sa\nvšak v konaní na súde prvej inštancie ako aj v odvolacom konaní nezaoberali márnym uplynutím\nobjektívnej premlčacej doby. Súd prvej inštancie správne uviedol, že právny vzťah v súvislosti s vydaním\nbezdôvodného obohatenia sa nemá posudzovať len podľa noriem Občianskeho zákonníka, ale majú sa\nv časti premlčania aplikovať normy Obchodného zákonníka, avšak neaplikoval v danej veci § 394 ods.\n2 Obchodného zákonníka, čím práve došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci. V tejto súvislosti\ndovolateľ poukázal na rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 214/04 a II. ÚS\n92/06-39 a rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 23. októbra 2001, sp. zn. MObdoV/2/2000.\nDovolateľ sa domnieval, že odvolací súd na základe správne zisteného skutkového stavu (správne\nzistený deň určenia neplatnosti zmluvy, správne ustálená výška poskytnutého plnenia a dni kedy žalobca\nplnil v prospech žalovaného - 20. októbra 2000, 2. januára 2001, 7. marca 2001 a 9. marca 2001),\nnesprávne právne vec posúdil, keď neaplikoval v predmetnej veci ust. § 394 ods. 2 ObZ, čím porušil aj čl.\n144 ods. 1 Ústavy SR. Na základe uvedeného je zrejmé, že pri práve na vrátenie plnenia z neplatného\nprávneho úkonu (bezdôvodného obohatenia) plynie premlčacia doba odo dňa poskytnutia plnenia - v\ntomto prípade tak objektívna premlčacia doba začala plynúť 20. októbra 2000, 2. januára 2001, 7. marca\n2001 a 9. marca 2001, pričom uvedené bolo namietané už v odvolacom konaní avšak súd sa s touto\nnámietkou nezaoberal. Odvolací súd sa vydaním tohto rozsudku odklonil nielen od rozhodovacej praxe\ndovolacieho súdu ale aj Ústavného súdu Slovenskej republiky tým, že sa plne stotožnil s názorom súdu\nprvej inštancie, ktorý opomenutím aplikácie § 394 ods. 2 ObZ spôsobil nesprávne právne posúdenie\nveci. Zároveň mal za to, že pre prípad pochybnosti naplnenia prípustnosti dovolania z dôvodu odchýlenia\nsa od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu v zmysle § 421 ods. 1 písm. a/ C. s. p., uvedené\nrozhodnutie odvolacieho súdu je vydané rozdielne od doteraz vydaných rozhodnutí dovolacieho súdu v\nskutkovo a právne zhodných veciach, čím môže naplniť dovolací dôvod v zmysle § 421 ods. 1 písm. c/ C.\ns. p. Dovolateľ ďalej poukázal na rozdielnosť rozhodovania v otázke uplatnenia námietky premlčania a\npriznania práva. Súd prvej inštancie ako aj odvolací súd vo svojich rozsudkoch odôvodnili priznanie práva\nžalobcovi s poukazom na dobré mravy, teda námietku premlčania neakceptovali aj z dôvodu rozporu\ns dobrými mravmi. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.\nzn. 3Cdo/41/2012. Navrhol, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu, ako aj rozsudok súdu prvej\ninštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.\nŽalobca vo vyjadrení k dovolaniu navrhol dovolanie žalovaného odmietnuť. Poukázal na to, že žalovaný\npodal dovolanie bez zákonom vyžadovaného zastúpenia advokátom, resp. bez preukázania toho, že sa\nna predmetné dovolanie táto zákonná povinnosť zastúpenia advokátom nevzťahuje. Poukázal ďalej na\nodôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu s tým, že v danom prípade podľa názoru žalobcu nedošlo k\nomylu pri aplikácii práva. Mal za to, že súd prvej inštancie aj odvolací súd vo veci postupovali ústavne\nsúladným spôsobom, keď pri aplikácii ust. § 394 ods. 2 ObZ zohľadnili všetky skutkové okolnosti\nkonkrétnej právnej veci nasvedčujúce tomu. že „konanie žalovaného je v tomto smere v rozpore s\ndobrými mravmi, ako aj so zásadami poctivého obchodného styku“ a preto aj podľa záverov odvolacieho\nsúdu takéto konanie nepožíva právnu ochranu. V danom prípade nebol naplnený dovolací dôvod podľa\n§ 432 ods. 1 C. s. p. nakoľko zo strany súdu nedošlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu vecí ani v\ndôsledku omylu súdu pri aplikácii práva, ani k vyvodeniu nesprávnych právnych záverov. Žalovaným\nvznesenou námietkou premlčania a v tej súvislosti aj plynutím lehôt podľa ust. § 394 ods. 2 ObZ sa v\nodôvodnení rozhodnutia prvoinštančný a aj odvolací súd dôsledne zaoberal, pričom túto právnu otázku,\nvzhľadom na konkrétny skutkový stav veci, a v tej súvislosti konštatovaný rozpor s dobrými mravmi a\nako aj so zásadami poctivého obchodného styku, riadne vyhodnotil.\n\nNajvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej tiež „najvyšší súd\") ako súd do volací (§35 C. s. p.), po zistení,\nže dovolanie bolo podané včas (§ 427 C. s. p.) dovolateľom, v neprospech ktorého bolo rozhodnutie\nvydané (§ 424 C. s. p.) zastúpeného podľa § 429 ods. 2 písm. b/ C. s. p„ bez nariadenia pojednávania\n(§ 443 C. s. p.) dospel k záveru, že dovolanie žalovaného je opodstatnené.\nZ obsahu dovolania žalovaného je zrejmé, že prípustnosť podaného dovolania vyvodzuje z ustanovenia\n§ 421 ods. 1 písm. a/ C. s. p.\nV zmysle ustanovenia § 419 C. s. p. je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak\nto zákon pripúšťa. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované\nv ustanoveniach § 420 a 421 C. s. p. Otázka posúdenia či sú, alebo nie sú splnené podmienky, za\nktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu (k tomu viď\nnapr. III. ÚS 474/2017). V tejto súvislosti osobitne platí, že len dovolací súd bude rozhodovať o naplnení\npredpokladov prípustnosti dovolania definovaných v § 421 ods. 1 C. s. p. (rovnako aj I. ÚS 438/2017).\nO tom, či je daná prípustnosť dovolania podľa § 421 C. s. p., rozhoduje dovolací súd výlučne na základe\ndôvodov uvedených dovolateľom (porovnaj § 432 C. s. p.). Pokiaľ dovolateľ vyvodzuje prípustnosť\ndovolania z ustanovenia § 421 C. s. p., má viazanosť dovolacieho súdu dovolacími dôvodmi (§ 440\nC. s. p.) kľúčový význam v tom zmysle, že posúdenie prípustnosti dovolania v tomto prípade závisí\nod toho, ako dovolateľ sám vysvetlí (konkretizuje a náležité doloží), že rozhodnutie odvolacieho súdu\nzáviselo od vyriešenia dovolateľom označenej právnej otázky a že ide o prípad, na ktorý sa vzťahuje\ntoto ustanovenie.\nSúčasná judikatúra najvyššieho súdu sa ustálila na tom, že ak dovolateľ v dovolaní, prípustnosť\nktorého vyvodzuje z § 421 ods. 1 písm. a/ C. s. p., nevymedzí právnu otázku a neoznačí ustálenú\nrozhodovaciu prax dovolacieho súdu, od ktorej sa podľa jeho názoru odvolací súd odklonil, dovolací súd\nnemôže uskutočniť meritórny dovolací prieskum, hranice ktorého nie sú vymedzené. V takom prípade\nnemôže svoje rozhodnutie založiť na predpokladoch alebo domnienkach (o tom, ktorú otázku a ktorý\njudikát, stanovisko alebo rozhodnutie mal dovoláte!' na mysli). Ak by postupoval inak, rozhodol by\nbez relevantného podkladu. Na druhej strane ale v prípade absencie vymedzenia právnej otázky a\nbez konkretizovania podstaty odklonu odvolacieho súdu od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho\nsúdu nemôže najvyšší súd pristúpiť ani k posudzovaniu všetkých procesnoprávnych a hmotnoprávnych\notázok, ktoré pred ním riešili prvoinštančný a odvolací súd a v súvislosti s tým „suplovať“ aktivitu\ndovolateľa, z vlastnej iniciatívy vyhľadávať všetky rozhodnutia dovolacieho súdu týkajúce sa danej\nproblematiky a následne posudzovať, či sa odvolací súd odklonil od názorov v nich vyjadrených; v\nopačnom prípade by dovolací súd uskutočnil procesné neprípustný bezbrehý dovolací prieskum priečiaci\nsa nielen (všeobecne) novej koncepcii právnej úpravy dovolania a dovolacieho konania zvolenej v C. s.\np., ale aj (konkrétne) účelu ustanovenia § 421 ods. 1 C. s. p. (uznesenie najvyššieho súdu zo 6. marca\n2017, sp. zn. 3Cdo/6/2017).\nZároveň bol prijatý záver, že v dovolaní, ktorého prípustnosť sa vyvodzuje z ustanovenia § 421 ods. 1\npísm. a/ C. s. p., by mal dovolateľ:\na/ konkretizovať právnu otázku riešenú odvolacím súdom a uviesť, ako ju riešil odvolací súd, b/ vysvetliť\n(a označením konkrétneho stanoviska, judikátu alebo rozhodnutia najvyššieho súdu doložiť), v čom sa\nriešenie právnej otázky odvolacím súdom odklonilo od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,\nd/ uviesť, ako mala byť táto otázka správne riešená (uznesenie najvyššieho súdu zo 6. marca 2017,\nsp. zn. 3Cdo/6/2017).\nPokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa\n§ 447 písm. f/ C. s. p., je (procesnou) povinnosťou dovolateľa vysvetliť, z čoho konkrétne vyvodzuje\nprípustnosť dovolania a tiež označiť v dovolaní náležitým spôsobom dovolací dôvod. V dôsledku\nviazanosti dovolacieho súdu dovolacím dôvodom neskúma dovolací súd správnosť napadnutého\nrozhodnutia odvolacieho súdu nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím\ndôvodom (uznesenie najvyššieho súdu z 13. júla 2017, sp. zn. 3Cdo/235/2016).\nV uznesení z 8. júna 2017, sp. zn. 3Cdo/52/2017 zároveň dovolací súd skonštatoval, že v prípade\ndovolacieho dôvodu spočívajúceho v nesprávnom právnom posúdení veci je dovolateľ povinný dovolací\ndôvod vymedziť nesprávnym právnym posúdením takej právnej otázky, od ktorej záviselo rozhodnutie\n\nodvolacieho súdu a zároveň pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe\ndovolacieho súdu alebo ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je\ndovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (písm. a/ až c/ § 421 ods. 1 C. s. p.). Dovolateľ je teda povinný\nv dovolaní jednoznačne uviesť, v čom vidí prípustnosť dovolania, t. j. ktorý z predpokladov uvedených\nv § 421 ods. 1 C. s. p. zakladá jeho prípustnosť. Ak v dovolaní absentuje uvedené vymedzenie, súd\nnevyvíja procesnú iniciatívu smerujúcu k doplneniu dovolania (rovnako aj uznesenie najvyššieho súdu\n26. septembra 2017, sp. zn. lCdo/206/2016, bod 16).\nDovolateľ v danom prípade v dovolaní vytýka nesprávne právne posúdenie, ktorého sa podľa jeho\nnázoru dopustili súdy nižšej inštancie a zároveň tvrdil a poukazoval na odchýlenie sa odvolacieho\nsúdu od konštantnej judikatúry a tiež primeraným spôsobom konkretizoval v akej otázke a vo vzťahu\nkonkrétne ku ktorému rozhodnutiu najvyššieho súdu sa odvolací súd podľa názoru žalovaného odklonil\nod ustálenej línie rozhodovania najvyššieho súdu. Táto časť dovolania obsahuje aj vysvetlenie, v čom\nspočíva nesprávnosť právneho posúdenia veci odvolacím súdom a ako mala byť právna otázka správne\nposúdená.\nDôvod prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a/ C. s. p. sa viaže na ustálenú judikatúru\nnajvyššieho súdu, ktorá nebola rešpektovaná zo strany odvolacieho súdu v tom smere, že odvolací súd\nzaujal iný právny záver, než aký v konkrétnej právnej otázke zaujal najvyšší súd vo svojich rozhodnutiach.\nZa „ustálenú rozhodovaciu prax najvyššieho súdu“ možno považovať predovšetkým rozhodnutia alebo\nstanoviská najvyššieho súdu, ktoré sú (ako judikáty „R“) publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho\nsúdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Do tohto pojmu však možno zaradiť aj prax vyjadrenú\nopakovane vo viacerých rozhodnutiach najvyššieho súdu, alebo dokonca aj v jednotlivom, dosiaľ\nnepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ neskôr vydané rozhodnutia najvyššieho súdu nespochybnili názory\nobsiahnuté v rozhodnutí dosiaľ nepublikovanom, alebo dokonca tieto názory akceptovali, myšlienkovo\nna ne nadviazali a rozviedli alebo z nich vychádzali, (bližšie pozri uznesenie najvyššieho súdu zo 6.\nmarca 2017, sp. zn. 3Cdo/28/2017).\nPodľa názoru dovolateľa sa odvolací súd pri právnom posudzovaní veci odklonil (okrem iných aj) od\nrozsudku najvyššieho súdu z 23. októbra 2001, sp. zn. MObdoV/2/2000 (ktoré bolo publikované v\nZbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR pod č. R 34/2002). Podľa tohto rozhodnutia\n„ Právo na vrátenie plnenia uskutočneného podľa neplatnej obchodnej zmluvy sa premlčuje v štvorročnej\npremlčacej dobe podľa § 397 Obchodného zákonníka, ktorá začína plynúť odo dňa, keď ku plneniu\ndošlo.“ Z uvedeného rozhodnutia je zrejmé, že pri práve na vydanie bezdôvodného obohatenia z\nneplatného právneho úkonu (§ 451 ods. 2 OZ) v obchodnoprávnom vzťahu začína v zmysle ust. § 394\nods. 2 ObZ plynúť premlčacia doba odo dňa, keď k plneniu došlo a toto právo sa premlčuje v štvorročnej\npremlčacej dobe (§ 397 ObZ).\nPri posudzovaní dôvodnosti námietky premlčania odvolací súd a súd prvej inštancie zhodne ustálili\nzačiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby podľa ust. § 398 ObZ od okamihu, kedy sa žalobca\no bezdôvodnom obohatení dozvedel, a to vyhlásením rozsudku Krajského súdu v Bratislave dňa 20.\nmája 2014, sp. zn. 14Co/352/2012, v ktorom bola riešená otázka platnosti nájomnej zmluvy, z ktorej\nbezdôvodné obohatenie vzišlo. Súdy tak pri otázke dôvodnosti námietky premlčania dospeli k záveru,\nže pokiaľ bola žaloba o vydanie bezdôvodného obohatenia podaná 12. decembra 2014, nárok žalobcu\nbol uplatnený včas a námietka premlčania je nedôvodná.\nZ uvedeného je zrejmé, že odvolací súd sa pri riešení otázky začiatku plynutia premlčacej doby z nároku\nna vrátenie plnenia uskutočneného z neplatného právneho úkonu v obchodnoprávnom vzťahu zjavne\nodklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, a preto je dovolanie žalovaného prípustné.\nV nadväznosti na uvedené považuje vec prejednávajúci senát za dôležité uviesť, že považuje vyššie\nuvedené rozhodnutie najvyššieho súdu za správne a nemieni sa od právnych záverov v ňom uvedených\nodchýliť. Konajúci senát tak dospel k záveru, že nie je dôvod pre postúpenie veci na prejednanie a\nrozhodnutie veľkému senátu podľa § 48 ods. 1 C. s .p.\nŽalovaný v dovolaní namietal nesprávne právne posúdenie veci v tom smere, že odvolací súd pri\nposudzovaní premlčania nároku žalobcu neaplikoval ustanovenie § 394 ods. 2 Ob2, a zároveň sa\nnestotožnil s posúdením vznesenia námietky premlčania ako výkonu práva v rozpore s dobrými mravmi.\n\nNesprávnym právnym posúdením sa rozumie subsumovanie skutkového stavu pod normu hmotného\npráva alebo procesného práva, ktorá v hypotéze nemá také predpoklady, aké vyplývajú zo zisteného\nskutkového stavu. Nesprávne právne posúdenie veci konkrétne spočíva v tom, že odvolací súd použil\nnesprávnu právnu normu, alebo síce aplikoval správnu právnu normu, ale ju nesprávne interpretoval, a\nnapokon právnu normu síce správne vyložil, ale na zistený skutkový stav ju nesprávne aplikoval.\nV predloženej veci sa žalobca domáhal žalobou podanou 12. decembra 2014 od žalovaného\nvydania bezdôvodného obohatenia z dôvodu, že medzi žalobcom ako nájomcom a žalovaným ako\nprenajímateľom došlo 14. septembra 2000 k uzatvoreniu nájomnej zmluvy, na základe ktorej žalobca\nuhradil žalovanému nájomné v žalovanej sume v splátkach: dňa 20. októbra 2000 vo výške 46.078,98\neura, dňa 2. januára 2001 vo výške 20.479,56 eura, dňa 7. marca 2001 vo výške 76.798,30 eura a\ndňa 9. marca 2001 vo výške 15.359,66 eura. V konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava II pod\nsp. zn. 20C/231/2007 dospel súd k právnemu záveru o absolútnej neplatnosti predmetnej nájomnej\nzmluvy pre nemožnosť plnenia podľa § 37 ods. 2 OZ v spojení s § 41 OZ. Tento záver Okresného súdu\nBratislava II bol následne potvrdený aj Krajským súdom v Bratislave v rozsudku z 20. mája 2014, sp.\nzn. 14Co/352/2012.\nPodľa § 1 ObZ, tento zákon upravuje postavenie podnikateľov, obchodné záväzkové vzťahy, ako aj\nniektoré iné vzťahy súvisiace s podnikaním (ods. 1). Právne vzťahy uvedené v odseku 1 sa spravujú\nustanoveniami tohto zákona. Ak niektoré otázky nemožno riešiť podľa týchto ustanovení, riešia sa podľa\npredpisov občianskeho práva. Ak ich nemožno riešiť ani podľa týchto predpisov, posúdia sa podľa\nobchodných zvyklostí, a ak ich niet, podľa zásad, na ktorých spočíva tento zákon. (ods. 2).\nPodľa § 451 ods. 2 OZ, bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho\ndôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako\naj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.\nPodľa § 394 ods. 2 ObZ, pri práve na vrátenie plnenia uskutočneného podľa neplatnej zmluvy začína\npremlčacia doba plynúť odo dňa, keď k plneniu došlo.\nPodľa § 397 ObZ, ak zákon neustanovuje pre jednotlivé práva inak, je premlčacia doba štyri roky.\nŽalobca v konaní žiadal zaviazať žalovaného na zaplatenie žalovanej sumy spolu s príslušenstvom z\ntitulu bezdôvodného obohatenia, ktoré žalovanému vzniklo na základe plnenia z nájomnej zmluvy, ktorú\nsúd v inom konaní posúdil ako absolútne neplatnú z dôvodu nemožnosti plnenia (§37 ods. 2 OZ).\nZačiatok plynutia premlčacej doby v prípade práva na vrátenie plnenia uskutočneného z neplatnej\nzmluvy je upravený v ust. § 394 ods. 2 ObZ a momentom určujúcim začiatok jej plynutia je uskutočnenie\nplnenia z takejto zmluvy; ide teda o objektívne určený začiatok plynutia premlčacej doby, ktorý sa odvíja\nod právnej skutočnosti, ktorej existencia je nezávislá od vedomia oprávnenej osoby o neplatnosti zmluvy.\nVedomosť oprávnenej osoby o neplatnosti zmluvy preto nemá na začiatok plynutia premlčacej doby\npodľa § 394 ods. 2 ObZ žiaden vplyv. Keďže v danom prípade ide o nárok na vydanie bezdôvodného\nobohatenia z neplatného právneho úkonu, u ktorého sa začiatok plynutia premlčacej doby spravuje\nustanovením § 394 ods. 2 ObZ, odvolací súd, ako aj súd prvej inštancie aplikáciou ust. § 398 ObZ\nupravujúceho plynutie premlčania práva na náhradu škody vec nesprávne právne posúdili, pričom sa\nmožnosťou premlčania uplatneného práva z pohľadu ustanovenia § 394 ods. 2 ObZ vôbec nezaoberali,\nje dovolanie žalovaného opodstatnené.\nNad rámec vyššie uvedeného považuje dovolací súd za potrebné vyjadriť sa aj k postupu súdov nižšej\ninštancie v prípade posúdenia vznesenia námietky premlčania žalovaného ako výkonu práva v rozpore\ns dobrými mravmi.\nZákladným účelom inštitútu premlčania je pôsobiť na subjekty právnych vzťahov, aby v primeraných\ndobách uplatnili svoje nároky a zároveň aj zabrániť tomu, aby povinné osoby neboli po časovo\nneprimeranej dobe nútené splniť si svoje povinnosti. Inštitút premlčania takto zabraňuje dlhodobému\ntrvaniu práva im zodpovedajúcim povinnostiam. Ak uplynula zákonom ustanovená premlčacia doba\n\na oprávnená osoba v nej určeným spôsobom u príslušného orgánu svoje právo nevykonala, vzniká\npovinnej osobe oprávnenie vzniesť námietku premlčania, a tak spôsobiť stav, že sa oprávnená osoba\nnemôže s úspechom domáhať na súde svojho práva.\nVznesenie námietky premlčania v zásade predstavuje výkon práva v súlade so zákonom, pretože\ninštitút premlčania je zákonným inštitútom, ktorý prispieva k právnej istote v právnych vzťahoch a je\naplikovateľný voči ktorémukoľvek právu podliehajúcemu premlčaniu. Nie je však vylúčené, aby aj\ntaký výkon práva, ktorý je v súlade so zákonom predstavoval konanie, ktoré je v rozpore s dobrými\nmravmi a preto nepožíval právnu ochranu. O takýto prípad však môže ísť iba výnimočne. V rozpore\ns dobrými mravmi môže byť však len taký výkon práva účastníkom v občianskom súdnom konaní,\nktorý je výrazom zneužitia tohto práva na úkor druhého účastníka konania, pričom vo vzťahu k\nvznesenej námietke premlčania môže o takýto prípad ísť len vtedy, ak druhý účastník konania márne\nuplynutie premlčacej doby nezavinil a voči nemu by za tejto situácie priznanie účinkov premlčania bolo\nneprimerane tvrdým postihom. Pre posúdenie tejto primeranosti je potrebné vychádzať z konkrétnych\nokolností prípadu, najmä vziať do úvahy charakter uplatneného práva (pozri napr. uznesenie Ústavného\nsúdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 176/2011, uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 7Cdo/507/2014).\nPostup súdu podľa ustanovenia § 3 ods. 1 OZ má miesto iba v ojedinelých a vo výnimočných prípadoch,\nak vznesenie námietky premlčania je výrazom zneužitia práva na neprospech toho účastníka, ktorý\nmárne uplynutie premlčacej doby nezavinil, a voči ktorému by nepriznanie jeho nároku súdom v\ndôsledku uplynutia premlčacej doby bolo neprimerane tvrdým postihom v porovnaní s rozsahom a\ncharakterom uplatňovaného práva a dôvodmi, pre ktoré svoje právo včas neuplatnil, prípadne kedy\nk výkonu práva založeného zákonom dochádza z iných dôvodov, než je dosiahnutie hospodárskych\ncieľov, či uspokojenia iných potrieb, kedy hlavnou alebo aspoň prevažujúcou motiváciou je úmysel\npoškodiť, či znevýhodniť povinnú osobu tzv. šikanózny výkon práva (rozsudok najvyššieho súdu sp. zn.\n3Cdo/41/2012).\nV prípade odopretia práva vzniesť námietku premlčania ide o natoľko významný zásah do právnej istoty\nstrany, ktorá námietku premlčania vzniesla, že okolnosti, za ktorých bola vznesená prekročili rámec\ndobrých mravov natoľko intenzívne, že tento zásah možno považovať za odôvodnený. Použitie korektívu\ndobrých mravov na vznesenú námietku premlčania je tak možné len vo výnimočných, ojedinelých\nprípadoch a predstavuje krajné riešenie za účelom zaistenia väzby medzi normami písaného práva a\nzákladnými morálnymi hodnotami v spoločnosti. Výnimočnosť aplikácie korektívu dobrých mravov vo\nvzťahu k námietke premlčania sa preto musí zákonite premietnuť aj do postupu súdu a rovnako tak aj\ndo odôvodňovania jeho rozhodnutia.\nVo všeobecnosti, pokiaľ je v konaní vznesená námietka premlčania, konajúci súd prednostne posudzuje\njej dôvodnosť vzhľadom k tomu, že (v prípade ustálenia jej dôvodnosti) takýto postup vedie k rýchlemu\na efektívnemu vydaniu rozhodnutia vo veci samej, bez potreby vykonávania ďalších dôkazov a je ním\nnaplnený princíp hospodárnosti konania, ako jeden z ústavnoprávnych princípov riadneho fungovania\njustície.\nDovolací súd je toho názoru, že pokiaľ je v konaní vznesená námietka premlčania, súd je povinný\nvysporiadať sa najskôr s dôvodnosťou tejto námietky, a iba vtedy ak dospeje k záveru, že námietka\npremlčania bola vznesená dôvodne, je možné pristúpiť k posúdeniu jej rozporu s dobrými mravmi.\nSamotný výkon práva v rozpore s dobrými mravmi spočívajúci vo vznesení námietky premlčania nie\nje síce daný jej dôvodnosťou, avšak podľa názoru dovolacieho súdu by bolo v rozpore s princípom\nhospodárnosti konania a v zásade aj nadbytočným, ak by súd aj napriek tomu, že námietku premlčania\npovažuje za nedôvodnú, (resp. predtým, než by ustálil jej dôvodnosť) preskúmaval súlad vznesenia\nnámietky premlčania s dobrými mravmi.\nAko už bolo naznačené vyššie, výnimočnosti aplikácie korektívu dobrých mravov na vznesenú námietku\npremlčania by malo zodpovedať aj odôvodnenie rozhodnutia.\nPrávo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho\nprocesu, čo jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu nevyžaduje, aby\nna každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v\nodôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa\nšpecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A,\n\nč. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c.\nGrécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).\nRovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje\nrozhodnutie aj v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd už vyslovil, že súčasťou obsahu základného\npráva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,\nktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s\npredmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).\nV prípade, že súd dospeje k vnútornému presvedčeniu o rozpore vznesenej námietky premlčania\ns dobrými mravmi, musí svoje rozhodnutie riadne a presvedčivo odôvodniť. Nie je prípustné, aby\nodôvodnenie obsahovalo iba odkaz na okolnosti prípadu bez toho, aby z neho bolo možné zistiť v\nčom konkrétne videl odôvodnenosť aplikácie korektívu dobrých mravov v prejednávanej veci a ako\nsa súd vysporiadal s otázkou zavinenia márneho uplynutia premlčacej doby strany, na úkor ktorej\nbola námietka vznesená, resp. či táto strana mohla nejakým spôsobom uplatnenie práva ovplyvniť. Z\nodôvodnenia rozhodnutia by malo byť tiež dostatočne zrejmé, na základe akých úvah dospel súd k\nzáveru o odôvodnenosti zásahu do právnej istoty strany, ktorá vzniesla dôvodnú námietku premlčania.\nOdvolací súd sa v tejto súvislosti v odôvodnení napadnutého rozhodnutia obmedzil len na konštatovanie\nže „v súvislosti s uvedeným sa odvolací súd stotožnil aj s tvrdením žalobcu, že konanie žalovaného\nje v tomto smere v rozpore s dobrými mravmi ako aj so zásadou poctivého obchodného styku ...\nV tomto konaní možno jasne sledovať snahu žalovaného (uplatnením námietky premlčania, napriek\npreukázateľne dôvodnému nároku žalobcu) spôsobiť žalobcovi ujmu. V súvislosti s konaním žalovaného\nodvolací súd poukazuje tiež na § 39 OZ, podľa ktorého je neplatný právny úkon, ktorý svojim obsahom\nalebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom. Žalovaný v konaní\nuplatnil postup, ktorý mu síce zákon umožňuje, avšak s cieľom dosiahnuť výsledok, ktorý je vzhľadom\nna vyššie uvedené nemožný, resp. nežiaduci. V danom prípade je teda konanie žalovaného v rozpore\nnielen s dobrými mravmi ale aj so zásadou poctivého obchodného styku, a preto sa ním tvrdeného a\nuplatneného práva nemohol v súdnom konaní úspešne domáhať. \"\nDovolací súd zistil, že odvolací súd (a ani súd prvej inštancie) vo svojom rozhodnutí neuviedol žiadnu\nrelevantnú argumentáciu, na základe ktorej by bolo možné vyvodiť z akého dôvodu, s ohľadom\nna konkrétne skutkové okolnosti tohto prípadu, považoval vznesenie námietky premlčania zo strany\nžalovaného za rozporné s dobrými mravmi. Rozsudok odvolacieho súdu a rovnako aj rozsudok súdu\nprvej inštancie je v tomto smere arbitrárny, resp. zjavne neodôvodnený.\nVzhľadom na prípustnosť a dôvodnosť podaného dovolania dovolací súd napadnutý rozsudok\nodvolacieho súdu zrušil (§ 449 ods. 1 C. s. p.). Pretože dôvody, pre ktoré bol zrušený rozsudok\nodvolacieho súdu sa vzťahujú aj na rozsudok súdu prvej inštancie a nápravu nie je možné dosiahnuť\niba zrušením rozsudku odvolacieho súdu, najvyšší súd zrušil aj rozhodnutie súdu prvej inštancie (§ 449\nods. 2 C. s. p.) a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie (§ 450 C. s. p.).\nÚlohou súdov v ďalšom konaní bude postupovať spôsobom naznačeným v tomto uznesení. Pokiaľ\nsúdy dospejú k záveru, že nárok žalobcu bol na súde uplatnený po uplynutí premlčacej doby, avšak\nnámietku premlčania posúdia ako výkon práva v rozpore s dobrými mravmi, svoje rozhodnutia riadne\na presvedčivo odôvodnia.\nV ďalšom konaní sú súd prvej inštancie a odvolací súd viazaní právnym názorom dovolacieho súdu\nvysloveným v tomto uznesení (§ 455 C. s. p.).\nO trovách pôvodného konania a dovolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie (§ 453 ods. 3 C. s. p.).\nToto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "3Cob/302/2016", "guid": "64572883-bc9a-4eb7-8f34-731aaebbbce5:66502fc4-278d-4905-b1fa-ab085eb4cf88", "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:2c383734-690f-4734-8f69-53408475a416", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:1.US.438.2017.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 438/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 438/2017 z 31. 8. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-08-31", "citacie_n": 139, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:1.US.438.2017.1"}, {"guid": "ussr:9bb921c6-1e32-4e1b-beb4-5844ca5b5867", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:3.US.474.2017.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 474/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 474/2017 z 1. 8. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-08-01", "citacie_n": 146, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.474.2017.1"}, {"guid": "ussr:6ea028b1-5c25-4470-aeb4-5e5339902a22", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 176/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 176/2011 z 20. 4. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-04-20", "citacie_n": 285, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6ea028b1-5c25-4470-aeb4-5e5339902a22"}, {"guid": "ussr:b8d93677-8633-42a1-a3ff-af96b5a6feea", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 92/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 92/06 z 22. 3. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-03-22", "citacie_n": 40, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b8d93677-8633-42a1-a3ff-af96b5a6feea"}, {"guid": "ussr:30502b65-8156-4299-b4ef-7eed7bcbebfc", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 214/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 214/04 z 30. 11. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-11-30", "citacie_n": 476, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:30502b65-8156-4299-b4ef-7eed7bcbebfc"}, {"guid": "ussr:af953037-5fc3-4004-a992-f21a7428ce20", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 119/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 119/03 z 16. 9. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-09-16", "citacie_n": 3589, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:af953037-5fc3-4004-a992-f21a7428ce20"}, {"guid": "ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-03", "citacie_n": 11296, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c"}, {"guid": "dd32f4ec-3c3b-4690-a7eb-88ddf85d455a:2311b443-7e5c-436d-8b68-429c2c58273a", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2017:1194898899.1", "spisova_znacka": "3Cdo/6/2017", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/6/2017 z 6. 3. 2017", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2017-03-06", "citacie_n": 1133, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2017:1194898899.1"}, {"guid": "6e3a7c31-ab98-4cc5-8f11-b9cc3e13efd4:e6a3bc63-0de4-4931-8266-26e665facf3e", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2014:1206201943.2", "spisova_znacka": "14Co/352/2012", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 14Co/352/2012 z 19. 5. 2014", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2014-05-19", "citacie_n": 12, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2014:1206201943.2"}], "citovane_v": [{"guid": "4a9506c3-7414-4c24-b564-6984adaeecfa:80d6d533-088d-4ad8-91a7-b52306fe52bd", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2018:1114234946.1", "spisova_znacka": "5Obdo/51/2017", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Obdo/51/2017 z 14. 5. 2018", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2018-05-14", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2018:1114234946.1"}]}