{"guid": "f42940d0-8234-4f0a-9dbd-eefed1313fb4:a736e4da-2fb5-46f2-b052-ce393fffcfdb", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2018:1111245037.2", "spisova_znacka": "1VCdo/1/2018", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1VCdo/1/2018 z 21. 3. 2018", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 21. marca 2018, sp. zn. 1VCdo/1/2018, ECLI:SK:NSSR:2018:1111245037.2", "identifikacne_cislo": "1111245037", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Rudolf Čirč", "sudca_id": 383, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-rudolf-circ-383", "datum_vydania": "2018-03-21", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-466.odsek-7", "nazov": "§ 466 ods. 7 SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-466.odsek-7", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/162-2015/paragraf-466"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-48.odsek-1", "nazov": "§ 48 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-48.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-48"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-466.odsek-5", "nazov": "§ 466 ods. 5 SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-466.odsek-5", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/162-2015/paragraf-466"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#paragraf-2.odsek-3", "nazov": "§ 2 ods. 3 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#paragraf-2.odsek-3", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/460-1992/paragraf-2"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "nazov": "§ 420 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-420"}, {"iri": "/SK/ZZ/2004/757/#paragraf-8.odsek-3", "nazov": "§ 8 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/757/#paragraf-8.odsek-3", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/757-2004/paragraf-8"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-48.odsek-3", "nazov": "§ 48 ods. 3 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-48.odsek-3", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-48"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-b", "nazov": "§ 421 ods. 1 písm. b) CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-b", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-421"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/162#paragraf-466", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-48", "/SK/ZZ/1992/460#paragraf-2", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-420", "/SK/ZZ/2004/757#paragraf-8", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-421"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/a736e4da-2fb5-46f2-b052-ce393fffcfdb", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2018:1111245037.2", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2018:1111245037.2", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2018:1111245037.2/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n1VCdo/1/2018\n1111245037\n21. 03. 2018\nJUDr. Rudolf Čirč\nECLI:SK:NSSR:2018:1111245037.2\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky vo veľkom senáte občianskoprávneho kolégia zloženom z\npredsedníčky senátu JUDr. Jany Bajánkovej a sudcov JUDr. Oľgy Trnkovej, JUDr. Rudolfa Čirča, JUDr.\nJána Šikutu, PhD., JUDr. Martina Vladika, JUDr. Ivana Machyniaka a JUDr. Danice Kočičkovej, vo\nveci žalobkyne W. K., bývajúcej v K., zastúpenej splnomocnenkyňou FUTEJ & Partners, s. r. o., so\nsídlom v Bratislave, Radlinského 2, v mene ktorej koná ako konateľ advokát JUDr. Daniel Futej, proti\nžalovanej Slovenskej republike, za ktorú koná Národná banka Slovenska, so sídlom v Bratislave, Imricha\nKarvaša 1, o náhradu škody, vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 9C/222/2011, o dovolaní\nžalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 26. júla 2016 sp. zn. 8Co/182/2016, takto\nrozhodol:\nKumulácia dovolacích dôvodov podľa § 420 C. s. p. a § 421 C. s. p. je prípustná.\nVec vracia na prejednanie a rozhodnutie senátu 6C.\nodôvodnenie:\n1. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „odvolací súd“) zhora označeným rozsudkom potvrdil rozsudok\nOkresného súdu Bratislava I (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný súd“) z 10. decembra\n2015 č. k. 9C/222/2011-153 o zamietnutí žaloby a nepriznaní náhrady trov konania žalovanej. Zároveň\nrozhodol aj o nepriznaní náhrady trov odvolacieho konania žalovanej. Potvrdenie prvoinštančného\nrozsudku odôvodnil jeho vecnou správnosťou majúc predovšetkým za to, že súd prvej inštancie dospel\nk správnemu záveru o neporušení povinností žalovanej pri výkone verejnej moci, resp. o nepreukázaní\nporušenia takejto povinnosti.\n2. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala včas dovolanie žalobkyňa (ďalej aj „dovolateľka“).\nDovolaním napadla tento rozsudok vo výroku, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvej inštancie.\nNavrhla rozsudok odvolacieho súdu v tejto časti zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie prvoinštančnému\nsúdu. V dovolaní uviedla, že ho podáva podľa § 420 písm. f) a § 421 ods. 1 písm. b) zákona č. 160/2015\nZ. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C. s. p.“ alebo „Civilný sporový poriadok“). Namietala, že bolo\nporušené jej právo na spravodlivý proces nepreskúmateľnosťou rozsudku odvolacieho súdu, pretože\ntento neprípustným spôsobom pracoval s doterajšou judikatúrou, keď sebe vhodnú citoval a rovnako\ndôležitú, pre ňu priaznivú, zamlčal (nespomenul ju). Rozhodnutie odvolacieho súdu je tiež podľa nej\nzaložené na nesprávnom právnom posúdení veci, na nesprávnych skutkových zisteniach a na neúplnom\ndokazovaní.\n3. Žalovaná vo vyjadrení k dovolaniu uviedla, že podľa jej názoru rozsudok odvolacieho súdu vychádza\nz náležite zisteného stavu veci a aj z jej správneho právneho posúdenia. Preto navrhla dovolanie\nžalobkyne odmietnuť, resp. zamietnuť.\n4. Trojčlenný senát 6C Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) po zistení,\nže dovolanie bolo podané včas a na to oprávnenou osobou, pristúpil k skúmaniu splnenia ďalších\n\npodmienok dovolacieho konania a predpokladov prípustnosti dovolania. V prvom rade sa zaoberal\ndovolacím dôvodom uplatneným podľa § 420 písm. f) C. s. p., pričom dospel k záveru, že konanie\npred odvolacím súdom vadou vyplývajúcou z toho ustanovenia postihnuté nebolo, preto prípustnosť\ndovolania z tohto dovolacieho dôvodu nie je daná.\n5. Následne sa chcel senát 6C zaoberať ďalším dovolacím dôvodom uplatneným podľa § 421 ods. 1\npísm. b) C. s. p. Bránila mu v tom však záväznosť právneho názoru vyjadreného v rozhodnutí veľkého\nsenátu občianskoprávneho kolégia sp. zn. 1 VCdo 2/2017 z 19. apríla 2017 (ďalej len „rozhodnutie 1\nVCdo 2/2017“), podľa ktorého kumulácia dôvodov prípustnosti dovolania v zmysle § 420 C. s. p. a §\n421 C. s. p. je neprípustná a ak sú v dovolaní súbežne uplatnené dôvody prípustnosti podľa oboch\nuvedených ustanovení, dovolací súd sa pri skúmaní prípustnosti dovolania obmedzí len na posúdenie\nprípustnosti dovolania z hľadiska § 420 C. s. p. Pretože senát 6C dospel k právnemu názoru odlišnému\nod názoru veľkého senátu, a to že kumulácia dovolacích dôvodov podľa § 420 C. s. p. a § 421 C. s. p.\nv dovolaní je prípustná, uznesením postúpil vec podľa § 48 ods. 3 veta druhá C. s. p. na prejednanie a\nrozhodnutie veľkému senátu občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu, pričom svoj odlišný právny\nnázor aj odôvodnil.\n6. Veľký senát občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu predovšetkým skúmal, či postup senátu 6C\nbol v súlade s ustanovením § 48 C. s. p.\n7. Z ustanovenia § 48 C. s. p. vyplývajú dve podmienky pre postúpenie veci veľkému senátu, a to\npodmienka, že senát dospel k právnemu názoru, ktorý je odlišný od právneho názoru vyjadreného v\nskoršom rozhodnutí senátu najvyššieho súdu, resp. že sa chce odchýliť od právneho názoru vyjadreného\nv rozhodnutí veľkého senátu, a podmienka, že v uznesení o postúpení veci svoj odlišný právny názor\nodôvodní.\n8. I keď Civilný sporový poriadok výslovne neupravuje postup a spôsob rozhodnutia veľkého senátu\npo tom, čo mu vec bola predložená podľa § 48 ods. 1 alebo ods. 3 C. s. p., veľký senát má právo i\npovinnosť posúdiť, či sú splnené zákonné podmienky na to, aby mu vec bola postúpená na prejednanie a\nrozhodnutie, teda či je daná jeho príslušnosť. K takémuto záveru dospel veľký senát občianskoprávneho\nkolégia najvyššieho súdu už v uznesení z 18. decembra 2017 sp. zn. 1 VCdo 4/2017. Zo znenia\nustanovenia § 48 ods. 1 alebo ods. 3 C. s. p., vyjadreného slovami „... postúpi vec na prejednanie\na rozhodnutie veľkému senátu“ možno gramatickým výkladom vyvodiť, že veľký senát je oprávnený\nrozhodnúť ako v merite veci, tak v prípade, pokiaľ neboli splnené podmienky pre postúpenie veci, tiež o\ntom, že sa vec vracia na prejednanie a rozhodnutie senátu, ktorý ju postúpil veľkému senátu bez toho,\naby boli splnené zákonné podmienky. Veľký senát je teda oprávnený urobiť nielen rozhodnutie vo veci\nsamej (meritórne rozhodnutie), ale tiež príslušné procesné rozhodnutie, ktoré prichádza do úvahy, t. j.\nvrátane rozhodnutia o vrátení veci senátu, ak neboli splnené zákonné podmienky pre jej predloženie\nveľkému senátu. Tomuto záveru nasvedčuje aj teleologický výklad. Zmyslom a účelom zákonného\nkonštituovania veľkých senátov kolégií najvyššieho súdu je zabezpečenie jednotnosti vlastnej judikatúry\nako základného predpokladu pre zjednocovanie rozhodovacej činnosti súdov nižších stupňov, ktoré\nje najvýznamnejšou úlohou najvyššieho súdu ako vrcholného orgánu všeobecného súdnictva (§ 8\nods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Veľké senáty\nmajú rozhodovať iba v prípadoch, ak skutočne hrozí nejednotnosť v rozhodovacej činnosti senátov\nnajvyššieho súdu. Oprávnenie veľkého senátu vrátiť vec senátu, ktorý mu ju postúpil, ak pre postúpenie\nneboli splnené zákonné podmienky, možno odôvodniť aj analogickým použitím ustanovenia § 466 ods.\n7 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „Správny súdny poriadok“) v spojení s\nčl. 4 C. s. p.\n9. Záver o práve i povinnosti veľkého senátu skúmať, či sú splnené zákonné podmienky na to, aby\nmu vec bola postúpená na prejednanie a rozhodnutie, a z ich prípadného nesplnenia vyvodiť príslušný\nprocesný dôsledok, je aj ústavne súladný, pretože rešpektuje základné právo na zákonného sudcu podľa\nčl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Ak zákon stanovil príslušnosť veľkého senátu a sudcov v ňom\nzasadajúcich len za splnenia podmienok uvedených v § 48 ods. 1 alebo ods. 3 C. s. p., potom za situácie,\nkedy nie sú splnené tieto podmienky, nemožno považovať sudcov veľkého senátu za zákonných sudcov\nv zmysle uvedeného základného práva. Logicky na základe argumentácie a contrario rovnaký záver\nmusí platiť aj v prípade, ak by vec prejednal a rozhodol veľký senát, hoci by na to zjavne neboli splnené\nzákonné podmienky.\n\n10. Pre postúpenie veci veľkému senátu nevyplývajú z ustanovenia § 48 C. s. p. žiadne iné podmienky\nnež tie, ktoré sú uvedené v bode 7 tohto odôvodnenia. Postúpeniu veci veľkému senátu preto nebráni\nokolnosť, že opätovné posúdenie právnej otázky, o ktorej už veľký senát vyjadril názor, prináša riziko\nprípadného judikatórneho odklonu (zmeny judikatúry), teda iného posúdenia tejto otázky.\n11. Pokiaľ Civilný sporový poriadok v § 48 ods. 3 stanovuje, že ak sa senát najvyššieho súdu pri svojom\nrozhodovaní chce odchýliť od právneho názoru vyjadreného v rozhodnutí veľkého senátu, postúpi vec\nna prejednanie a rozhodnutie veľkému senátu, potom to znamená, že výslovne počíta s možnosťou\nopätovného posudzovania právnej otázky, o ktorej už existuje skoršie rozhodnutie veľkého senátu. Veľký\nsenát môže zotrvať na pôvodnom riešení spornej právnej otázky, alebo môže svoju doterajšiu judikatúru\nzmeniť.\n12. I keď zmena judikatúry vyvoláva konflikt medzi požiadavkou právnej istoty a požiadavkou materiálnej\nsprávnosti súdneho rozhodnutia, v aplikačnej praxi súdov je možná. Európsky súd pre ľudské práva\nformuloval všeobecný princíp, podľa ktorého požiadavka právnej istoty (ani ochrana legitímneho\nočakávania) nezahŕňa právo na ustálenú judikatúru (Unédic proti Francúzsku, č. 20153/04). Uviedol\ntiež, že názorová nejednotnosť medzi súdmi je svojou povahou dôsledkom, ktorý je vlastný každému\nsúdnemu systému (Zielinski a Pradal & Gonzales a ďalší proti Francúzsku č. 24846/94). Judikatúra\nnemôže byť bez vývoja a nie je vylúčené, aby (a to i pri nezmenenej právnej úprave) bola nielen\ndoplňovaná o nové interpretačné závery, ale aj menená (por. nález Ústavného súdu Českej republiky\nz 20. júna 2007 sp. zn. III. ÚS 117/07). Tento jav je do značnej miery prirodzený, pretože odráža\nskutočnosť, že proces interpretácie a aplikácie práva nie je statický, ale dynamický, a súdy, poctivo\nhľadajúce najsprávnejšie a najspravodlivejšie riešenie rozhodovaných prípadov, môžu neskôr dospieť\nk presvedčeniu, že riešenie, ktoré zvolili skôr, nie je z celého radu dôvodov optimálne (por. stanovisko\npléna Ústavného súdu Českej republiky z 25. novembra 2014 sp. zn. Pl. ÚS-st. 39/14). Neexistuje\na nemôže existovať žiadna garancia proti zmene judikatúry ako takej. I keď nenastane zmena\nspoločenských pomerov, v právnej oblasti dochádza k neustálemu vývoju a justičné orgány musia\nmať možnosť, ktorá plynie priamo z viazanosti sudcu zákonom, doterajší, na základe novo získaných\npoznatkov nesprávny právny názor zvrátiť, resp. prekonať (por. nález Ústavného súdu Českej republiky\nz 12. decembra 2013 sp. zn. III. ÚS 3221/11).\n13. Po zistení, že postup senátu 6C bol v súlade s ustanovením § 48 C. s. p., pristúpil veľký senát\nobčianskoprávneho kolégia (ďalej len „veľký senát“) k posúdeniu právnej otázky, pre ktorú mu bola vec\npostúpená na prejednanie a rozhodnutie, teda otázky, či kumulácia dovolacích dôvodov podľa § 420 C.\ns. p. a § 421 C. s. p., resp. dôvodov prípustnosti dovolania, v dovolaní je prípustná.\n14. Pred rozhodnutím vo veci v tejto otázke si v zmysle § 48 ods. 4 C. s. p. vyžiadal stanovisko ministra\nspravodlivosti Slovenskej republiky, generálneho prokurátora Slovenskej republiky a právnických fakúlt\nuniverzít. Všetky oslovené inštitúcie zhodne vyjadrili názor, že kumulácia dovolacích dôvodov podľa §\n420 C. s. p. a § 421 C. s. p. (ďalej len „kumulácia dovolacích dôvodov“) je prípustná.\n15. Ministerka spravodlivosti Slovenskej republiky vo svojom stanovisku o prípustnosti kumulácie\ndovolacích dôvodov uviedla, že pokiaľ nemožnosť takejto kumulácie nevyplýva priamo z textu zákona\na nemožno k nej dospieť ani výkladom, je potrebné sa odkloniť od predchádzajúceho názoru veľkého\nsenátu a prikloniť sa k takej interpretácii, ktorá nespochybňuje a neobmedzuje právo strany na\nspravodlivý proces a na prístup k súdu.\n16. Generálny prokurátor Slovenskej republiky navrhol, aby sa veľký senát odchýlil od interpretácie\nvyjadrenej v konaní o dovolaní vedenom pod sp. zn. 1 VCdo 2/2017 a aby nastolenú právnu otázku vyložil\ntak, že kumulácia dovolacích dôvodov je prípustná. Stotožnil sa s argumentáciou postupujúceho senátu.\nNa doplnenie uviedol, že Civilný sporový poriadok hovorí vo viacerých ustanoveniach o dovolacích\ndôvodoch, z čoho vyplýva, že dovolateľ môže uviesť viacero dovolacích dôvodov. Zo systematického\npohľadu treba považovaťza prijateľný výklad, že dovolateľ môže uplatniť ako dovolací dôvod nesprávne\nprávne posúdenie veci (§ 421 C. s. p.) in eventum, teda pre prípad, že ním predložené tvrdenie o výskyte\nzávažnej procesnej vady (§ 420 C. s. p) vyhodnotí dovolací súd ako nedôvodné.\n17. Právnická fakulta Univerzity Komenského v Bratislave v predloženom stanovisku vyjadrila podporu\npre zmenu názoru vysloveného v rozhodnutí 1 VCdo 2/2017 stotožňujúc sa s argumentáciou použitou\n\nsenátom 6 C v postupujúcom uznesení. Uviedla, že Civilný sporový poriadok kumuláciu dovolacích\ndôvodov pripúšťa, keďže vo viacerých ustanoveniach (§ 428, § 434 a § 440) používa slovo dovolacie\ndôvody, teda množné číslo slova „dôvod“. Poukazovala na to, že oprávnenie dané súdu čl. 4 ods. 2 C.\ns. p. by malo znamenať, že súd nemá zvoliť normu, ktorá spravodlivosť odmietne, ale naopak, zvoliť\ntakú normu, ktorá je v prospech strany.\n18. Právnická fakulta Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach vyjadrila názor, že platné predpisy\ncivilného procesného práva kumuláciu dovolacích dôvodov nevylučujú, t. j. neukladajú dovolateľovi\npovinnosť uviesť iba jeden dovolací dôvod. Ústavné právo na súdnu a inú právnu ochranu nemožno\nzužovať obmedzovaním uplatňovania dovolacích dôvodov, ktoré zákon nepozná. Absencia obmedzenia\npočtu dovolacích dôvodov nie je medzerou zákona, ale zámerom zákonodarcu.\n19. Právnická fakulta Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici v predloženom stanovisku uviedla, že\nak zákon nezakazuje stranám sporu kumulovať jednotlivé dovolacie dôvody, tak nemožno výkladom\nprávneho predpisu takýto zákaz z právnej úpravy abstrahovať. Výklad právnej normy musí byť vždy v\nsúlade s ústavnými princípmi. V prípade, že vec pripúšťa rôzny výklad, orgán aplikujúci právo je povinný\nv konkrétnej veci uprednostniť ústavne konformný výklad, za ktorý treba považovať výklad priznávajúci\nstrane viac práv. Bez výslovného zákazu kumulácie dovolacích dôvodov je preto ústavne súladným\nvýklad neobmedzujúci takúto možnosť. Aj z uplatnenia gramatického výkladu je zrejmé, že zákon\nprípadnú kumuláciu dovolacích dôvodov predpokladá. Ak sú v dovolaní súbežne uplatnené dovolacie\ndôvody podľa § 420 a § 421 C. s. p. dovolací súd primárne skúma existenciu dôvodov prípustnosti\ndovolania z hľadiska § 420 C. s. p. a podmienky prípustnosti dovolania podľa § 421 C. s. p. skúma in\neventum (pre prípad, neexistencie prípustnosti dovolania podľa § 420 C. s. p.).\n20. Právnická fakulta Trnavskej univerzity v Trnave sa stotožnila s názorom postupujúceho senátu\nmajúc za to, že dôvody prípustnosti dovolania podľa § 420 a § 421 C. s. p. možno v dovolaní uvádzať\nkumulatívne. Naopak, vyjadrila nesúhlas s argumentáciou veľkého senátu v rozhodnutí 1 VCdo 2/2017\npoukazujúc na to, že § 447 C. s. p. neupravuje odmietnutie dovolania z dôvodu kumulácie dovolacích\ndôvodov, že neprípustnosť kumulácie nemožno oprieť o čl. 4 C. s. p., pretože ten nemožno použiť na\nobmedzenie práva na prístup k súdu, že v právnej úprave dovolania síce došlo k zmenám, no z nich\nnevyplýva, že zákonodarca chcel kumulácii zamedziť, pretože keby tak chcel, urobil by to výslovne, že\nstrane, ktorá nevie ako súd vec posúdi, musí byť umožnené, aby uplatňovala rôznu argumentáciu pre\nprípad (t. j. in eventum), že niektorá z týchto argumentácii zlyhá, že posúdenie samotnej prípustnosti\ndovolania je vecou súdu a od dovolateľa nemožno žiadať, aby toto posúdenie vykonal sám, a že ak\nC. s. p. pripúšťa odôvodniť dovolanie viacerými dovolacími dôvodmi a dovolacie dôvody sú zároveň\ndôvodmi prípustnosti, potom nemožno dospieť k inému záveru, ako k tomu, že dovolanie možno oprieť\naj o viacero dôvodov prípustnosti.\n21. Po prejednaní veci z hľadiska predloženej právnej otázky a s prihliadnutím k vyžiadaným\nstanoviskám dospel veľký senát k odlišnému právnemu názoru, než aký bol vyslovený v rozhodnutí 1\nVCdo 2/2017, a to k názoru, že kumulácia dovolacích dôvodov podľa § 420 C. s. p. a § 421 C. s. p.\nprípustná je. Urobil tak na základe nasledujúcich skutočností.\n22. Civilný sporový poriadok kumuláciu dôvodov prípustnosti dovolania, resp. kumuláciu dovolacích\ndôvodov, v dovolaní výslovne nevylučuje (nezakazuje) a výslovne neupravuje ani sankciu postihujúcu\ndovolateľa v podobe veľkým senátom formulovaného pravidla v rozhodnutí 1 VCdo 2/2017, že pri\nkumulácii dôvodov prípustnosti dovolania sa dovolací súd obmedzí len na posúdenie prípustnosti\ndovolania z hľadiska § 420 C. s. p., t. j. že dovolacím dôvodom uplatneným podľa § 421 C. s. p. sa vôbec\nnezaoberá - neprihliada naň (akoby vôbec uplatnený nebol). Zákaz kumulácie dovolacích dôvodov podľa\noznačených ustanovení nemožno vyvodiť ani rozumným teleologickým výkladom, resp. nijakým ústavne\nkonformným výkladom.\n23. V zmysle čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) výklad a uplatňovanie\nústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade\ns touto ústavou. Rešpektovanie tohto ústavného príkazu znamená pre súdy povinnosť interpretovať\nvšeobecne záväzný právny predpis ústavne konformným spôsobom, t. j. v súlade so všeobecnou ideou\nmateriálneho právneho štátu a z nej vyplývajúcimi ústavnými princípmi, vyjadrenými v ústave či už\nexplicitne alebo aj implicitne. V oblasti civilného sporového konania ide o povinnosť súdov interpretovať\n\nCivilný sporový poriadok (upravujúci nielen postup súdu ako orgánu verejnej moci, ale aj postup strán\nako subjektov súkromného práva) najmä v súlade s princípom legality štátnej moci vyjadreným v článku\n2 ods. 2 ústavy, podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v\nrozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, ďalej v súlade s princípom slobody správania sa fyzických\na právnických osôb (subjektov súkromného práva) vo vzťahu k orgánom štátu vyjadreným v článku 2\nods. 3 ústavy, podľa ktorého každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť,\naby konal niečo, čo zákon neukladá, a napokon v súlade so základným právom na spravodlivú ochranu\npráv vyplývajúcim z článkov 46 až 50 ústavy.\n24. Princíp legality štátnej moci znamená, že pre štátne orgány platí zásada „čo nie je dovolené,\nje zakázané“. Touto zásadou sa pre fyzické a právnické osoby zabezpečuje právna istota ako\nzákladná hodnota právneho štátu, spočívajúca v ich možnosti predvídať nielen následky svojich právne\nrelevantných úkonov a možnosti a spôsoby uplatnenia svojich práv voči štátu, ale predovšetkým konanie\nštátnych orgánov a jeho zmysel (por. nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 58/2001).\n25. Naproti tomu pre správanie sa fyzických a právnických osôb vo vzťahu k orgánom štátu platí\nprincíp spočívajúci v zásade „čo nie zakázané, je dovolené“. Tento princíp vychádza z priority slobody a\nznamená, že pokiaľ zamýšľané správanie sa fyzických alebo právnických osôb nie je právne upravené,\nt. j. nie je ani zakázané, ani dovolené, platí, že tieto subjekty môžu konať slobodne podľa uvedenej\nzásady. Smú sa teda správať podľa vlastného uváženia, ak prameň práva prijatý v súlade so zásadami\nmateriálneho právneho štátu im neurčil povinnosť správať sa spôsobom za určených podmienok.\n26. V rovine civilného sporového konania sa súd dopustí porušenia princípu vyplývajúceho z článku\n2 ods. 3 ústavy, ak ústavne nekonformným výkladom Civilného sporového poriadku, spočívajúcim\nvo vyvodení zákazu takého správania strany, ktorý nie je výslovne stanovený zákonom, a ktorý\nnemožno odôvodniť ani rozumnými a presvedčivými argumentmi, odoprie procesnému úkonu strany\nako slobodnému prejavu jej vôle dôsledky, ktoré takýmto prejavom zamýšľala vyvolať.\n27. Vyvodením takého zákazu za uvedenej situácie dochádza nielen k porušeniu princípu, resp. zásady\n„čo nie je zakázané, je dovolené“, ale aj k porušeniu princípu deľby moci vyplývajúceho z princípu legality\na k porušeniu základného práva strany na spravodlivé súdne konanie jeho neprípustným obmedzením.\nAk je totiž k dispozícii viacero výkladov verejnoprávnej normy, treba zvoliť ten, ktorý vôbec, resp.\nčo najmenej zasahuje do toho ktorého základného práva či slobody (princíp „in dubio pro libertate“).\nInterpretácia zákona nemôže popierať zmysel a účel právnej úpravy a vo svojich dôsledkoch reštriktívne\nzasahovať do základných práv a slobôd, ktorých rešpektovanie je súčasťou základných princípov\nprávneho štátu (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II ÚS 142/2015 z 10. marca\n2015). Pokiaľ Civilný sporový poriadok dáva strane k dispozícii dovolanie ako mimoriadny opravný\nprostriedok, potom rozhodovanie o ňom ako aj posudzovanie splnenia predpokladov a podmienok jeho\nprípustnosti sa nemôže ocitnúť mimo ústavný rámec ochrany základných práv. To znamená, že dovolací\nsúd je povinný interpretovať a aplikovať podmienky prípustnosti tohto opravného prostriedku tak, aby\nboli dodržané zásady práva na spravodlivý proces, t. j. aby nebolo zhoršované procesné postavenie\nstrany, resp. jej možnosť domáhať sa využitím dovolania účinne ochrany svojho subjektívneho práva.\n28. Ak teda Civilný sporový poriadok kumuláciu dôvodov prípustnosti dovolania, resp. kumuláciu\ndovolacích dôvodov v dovolaní výslovne nevylučuje (nezakazuje) a pre vyvodenie takéhoto zákazu\nneexistujú ani rozumné a presvedčivé argumenty, potom za ústavne konformný výklad tejto otázky treba\npovažovať taký, ktorý rešpektuje vyššie uvedené princípy, t. j. výklad, podľa ktorého je táto kumulácia\nprípustná. Dovolací súd sa z povahy dovolacieho dôvodu uplatneného podľa § 420 C. s. p. zaoberá\nnajprv týmto dovolacím dôvodom a ak zistí, že je daný, dovolacím dôvodom uplatneným podľa § 421 C.\ns. p. sa už nezaoberá, pretože by to bolo neefektívne. Existencia dovolacieho dôvodu podľa § 420 C. s.\np. zakladá totiž nielen prípustnosť, ale zároveň aj dôvodnosť podaného dovolania.\n29. Iný záver v otázke prípustnosti či neprípustnosti kumulácie dovolacích dôvodov uvedený v rozhodnutí\n1 VCdo 2/2017, t. j. záver o neprípustnosti takejto kumulácie, bol v označenom rozhodnutí odôvodnený\ntým, že právna úprava dovolania a dovolacieho konania v C. s. p. prešla zásadnou koncepčnou\nzmenou, že nová právna úprava vyžaduje nielen zastúpenie dovolateľa advokátom, ale aj spísanie\ndovolania advokátom, že dovolanie má byť „šité na daný prípad“, a že dispozičný princíp sa v dovolacom\nkonaní výrazne oslabuje v prospech princípu procesnej ekonómie. Podľa názoru veľkého senátu v\n\ntejto prejednávanej veci takéto argumenty nie sú presvedčivé pre odôvodnenie vysloveného záveru o\nneprípustnosti kumulácie dovolacích dôvodov, pretože vzhľadom na ich všeobecnosť nemajú priamy\nsúvis s riešenou otázkou a podľa pravidiel rozumného uvažovania nemožno z nich vo vzťahu k nej\nnič vyvodzovať. Zákon neukladá strane povinnosť vykonať voľbu medzi dovolacími dôvodmi a princíp\nprocesnej ekonómie nemôže prevážiť nad princípom spravodlivosti, t. j. spravodlivého usporiadania\nvzťahov sporových strán. Okrem toho i keď v právnej úprave dovolania nadobudnutím účinnosti\nCivilného sporového poriadku došlo k zmenám, nejde o zásadnú koncepčnú zmenu. Dovolanie je totiž i\nnaďalej mimoriadnym opravným prostriedkom proti rozhodnutiu odvolacieho súdu za splnenia zákonom\nstanovených podmienok a predpokladov, o jeho prípustnosti rozhoduje dovolací súd a dovolacie dôvody\nupravené v § 420 a § 421 C. s. p. boli súčasťou aj predchádzajúcej právnej úpravy.\n30. Konkrétnym argumentom v rozhodnutí 1 VCdo 2/2017 je len argument, podľa ktorého rozhodnutie\nodvolacieho súdu postihnuté vadou zmätočnosti, teda rozhodnutie, ktoré nemalo byť vôbec vydané,\nnemôže byť predmetom posudzovania dovolacieho súdu z hľadiska dovolacieho dôvodu spočívajúceho\nv nesprávnom právnom posúdení veci. Týmto argumentom však možno odôvodniť len postup\ndovolacieho súdu spočívajúci v tom, že ak zistí existenciu dovolacieho dôvodu podľa § 420 C. s.\np., nezaoberá sa už dovolacím dôvodom podľa § 421 C. s. p. Nemožno z neho logicky vyvodiť aj\nzáver, že dovolacím dôvodom uplatneným podľa § 421 C. s. p., sa dovolací súd nezaoberá ani v\nprípade, ak nezistí existenciu dovolacieho dôvodu uplatneného podľa § 420 C. s. p., t. j. existenciu v\ndovolaní namietanej niektorej zo zmätočnostných vád uvedených v tomto ustanovení. Pokiaľ nie je daná\nexistencia zmätočnostnej vady, resp. vád uvedených v § 420 C. s. p., nejestvuje rozumný dôvod, pre\nktorý by dovolací súd nemohol pristúpiť k posúdeniu prípustnosti a následne aj dôvodnosti dovolania z\ndovolacieho dôvodu uplatneného podľa § 421 C. s. p.\n31. Neudržateľný je i argument o vnútornej protirečivosti dovolania, ak je odôvodnené oboma\nprípustnými dovolacími dôvodmi. Len samotné tvrdenie dovolateľa o zmätočnostnej vade takúto\nprotirečivosť nezakladá. Neznamená totiž, že rozhodnutie odvolacieho súdu je takouto vadou aj\nskutočne postihnuté. Jej posúdenie a autoritatívne zistenie je vecou dovolacieho súdu. V tejto súvislosti\nnemožno prehliadať, že právna úprava prípustnosti dovolania z dôvodu vád uvedených v § 420 C.\ns. p. je takmer totožná s právnou úpravou prípustnosti dovolania z dôvodu vád uvedených v § 237\nzákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O. s. p.“), a že odpoveď na otázku\nexistencie zmätočnostnej vady nemusí byť v konkrétnych súvislostiach jednoduchá. Nasvedčuje tomu\nbohatá judikatúra dovolacieho súdu k § 237 O. s. p. Za tejto všeobecne známej skutočnosti požiadavka\nna predvídanie existencie takejto vady advokátom pri spisovaní dovolania „s istotou“ sa rovná takmer\npožadovaniu nemožného, čo zjavne odporuje základnému právu na spravodlivé dovolacie konanie a\nprincípu tzv. vnútornej morálky práva, podľa ktorého zákon (resp. jeho interpretácia) nesmie požadovať\nnemožné.\n32. Napokon samotný záver o neprípustnosti kumulácie dôvodov prípustnosti dovolania odporuje\nzákladnému právu na spravodlivú ochranu práv v dovolacom konaní aj z dôvodu, že prakticky\nznemožňuje poskytnutie kvalitnej právnej pomoci dovolateľovi advokátom pri spisovaní dovolania, keďže\nmu bráni uplatniť ako dovolací dôvod nesprávne právne posúdenie veci podľa § 421 C. s. p. in\neventum, teda pre prípad, že ním predložené tvrdenie o výskyte závažnej procesnej vady podľa § 420\nC. s. p. vyhodnotí dovolací súd ako nedôvodné. Tým sa poskytovanie právnych služieb advokátom\nv dovolacom konaní môže dostať do rozporu s jeho povinnosťou vyplývajúcou mu z § 18 ods. 2\nzákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii postupovať pri výkone advokácie s odbornou starostlivosťou, t.\nj., okrem iného, dôsledne využívať všetky právne prostriedky a uplatňovať v záujme klienta všetko, čo\npodľa svojho presvedčenia považuje za prospešné. Z tohto dôvodu možno tiež usudzovať, že absencia\nvýslovného zákazu kumulácie dôvodov prípustnosti dovolania nie je medzerou C. s. p., ale naopak je\nzámerom zákonodarcu, aby i po zmene právnej úpravy prijatím nového procesného kódexu bola naďalej\nakceptovaná všeobecne uznávaná a nespochybňovaná zásada procesného práva umožňujúca účinnú\nochranu subjektívnych práv, t. j. zásada o možnosti uplatňovania tejto ochrany in eventum.\n33. So zreteľom na uvedené veľký senát prvým výrokom tohto uznesenia rozhodol, že kumulácia\ndovolacích dôvodov podľa § 420 C. s. p. a § 421 C. s. p. je prípustná a druhým výrokom rozhodol o vrátení\nveci na prejednanie a rozhodnutie senátu 6C. Takýto spôsob rozhodnutia veľkého senátu si vyžadovali\nokolnosti danej veci, pričom rovnako ako v prípade možnosti vrátenia veci pre nesplnenie podmienok\npre jej predloženie veľkému senátu ho možno vyvodiť jazykovým, teleologickým, analogickým a ústavne\n\nkonformným výkladom, vychádzajúc z tých istých argumentov, ako boli uvedené v bodoch 8 a 9 tohto\nodôvodnenia.\n34. V prejednávanej veci sa senát 6C nemohol zaoberať dovolacím dôvodom uplatneným podľa § 421\nC. s. p. z dôvodu, že mu v tom bránil záväzný právny názor uvedený v rozhodnutí 1 VCdo 2/2017. Pokiaľ\nprávna otázka, pre ktorú predložil vec na prejednanie a rozhodnutie veľkému senátu, bola vyriešená tak,\nže z nej vyplýva povinnosť senátu zaoberať sa aj týmto uplatneným dovolacím dôvodom, rešpektovanie\nzákladného práva na zákonného sudcu vyžaduje, aby tak urobil pôvodný zákonný senát. Pre posúdenie\ndovolacieho dôvodu uplatneného podľa § 421 C. s. p. je totiž potrebné riešenie ďalších otázok týkajúcich\nriadneho vymedzenia tohto dovolacieho dôvodu, splnenia predpokladov jeho prípustnosti a prípadne\naj jeho dôvodnosti či nedôvodnosti z hľadiska meritórneho rozhodnutia o dovolaní. Tieto otázky, od\nktorých závisí konečné rozhodnutie o dovolaní, neboli a z povahy veci (vzhľadom na ich predčasnosť)\nani nemohli byť predložené ako sporné, teda také, pri ktorých by senát 6C dospel k odlišnému názoru,\nnež ktorý bol vyjadrený v rozhodnutí iného senátu najvyššieho súdu. Za tejto situácie je pre spôsob\nrozhodnutia veľkého senátu analogicky použiteľné ustanovenie § 466 ods. 5 písm. b) Správneho\nsúdneho poriadku v spojení s čl. 4 C. s. p.\n35. Toto rozhodnutie prijal veľký senát pomerom hlasov 6 : 1.\n\nNesúhlasné stanovisko sudcu JUDr. Jána Šikutu, PhD. k rozhodnutiu veľkého senátu Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky zo dňa 21. marca 2018 vo veci sp. zn. 1 VCdo 1/2018\nMrzí ma, že nemôžem súhlasiť s väčšinovým názorom veľkého senátu vo veci sp. zn. 1 VCdo 1/2018,\navšak robím tak z nasledovných dôvodov.\nNesúhlasné stanoviská (disenty) sú považované za matériu právo obohacujúcu, ktoré hoci rozhodnutie\nkritizujú, paradoxne pluralitou názorov podporujú legitimitu práva a posilňujú potencionálnu možnosť\njeho vývoja. Zároveň ale hrozba vynesenia racionálneho a vyargumentovaného disentu posilňuje\nsebaobmedzovanie hoci väčšiny členov súdu pri ich rozhodovacej činnosti. Tak disent prispieva aj\nk väčšej zodpovednosti sudcov, ktorí sú si vedomí eventuálnej tvrdej kritiky svojho názoru vlastnými\nkolegami. Niekedy disent môže mať aj takú funkciu, že pomôže objasniť zmysel a obsah väčšinového\nnázoru. Presvedčivý disent teda neznižuje právnu hodnotu precedensu, ale umožňuje jeho prípadnú\nneskoršiu zmenu tým, že upozorňuje na možné chyby a nezrovnalosti kritizovaného sudcovského\nnázoru.\nV mojom nesúhlasnom stanovisku sa zameriam na tri témy, ktoré pri prejednávaní veci boli predmetom\ndiskusií.\n1/ Zloženie veľkého senátu\n1.1/ Na začiatku rokovania veľkého senátu bola jeho predsedkyňou nastolená otázka, či zloženie\nveľkého senátu v deň jeho rokovania zodpovedá čl. 48 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky a\nustanoveniu § 48 ods. 2 veta druhá Civilného sporového poriadku (CSP).\n1.2/ Podľa § 48 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky nikoho nemožno odňať jeho zákonnému\nsudcovi. Podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy,\nv jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.\n1.3/ V zmysle § 48 CSP sa veľký senát skladá z predsedu senátu a šiestich sudcov. Predsedom veľkého\nsenátu je predseda príslušného kolégia najvyššieho súdu. Členmi veľkého senátu sú sudcovia senátu\nnajvyššieho súdu, ktorý vec postúpil veľkému senátu, a traja sudcovia tohto kolégia určení rozvrhom\npráce najvyššieho súdu.\n\n1.4/ Uvedené ustanovenie vychádza z diverzifikovanej skladby členov veľkého senátu. Na jednej\nstrane sú členmi tohto senátu sudcovia postupujúceho senátu, ktorí kvalifikovanou väčšinou hlasov pri\nhlasovaní vo svojom trojčlennom senáte dospeli k záveru o potrebe odkloniť sa od skoršieho právneho\nnázoru prijatého iným trojčlenným senátom v skutkovo a právne obdobnej veci. Na druhej strane sú tu\ntraja členovia veľkého senátu ustanovení rozvrhom práce najvyššieho súdu, t. j. aktom riadenia a správy\npredsedu najvyššieho súdu. Na čele veľkého senátu je predseda kolégia ustanovený do tejto funkcie\nodlišným spôsobom.\n1.5/ Ustanovenie § 21 ods. 2 zákona č. 757/2004 Z.z., v zmysle ktorého ustanovenie do funkcie a\nuvoľnenie z funkcie predsedu kolégia upravuje osobitný zákon, odkazuje na § 15 ods. 3 zákona č.\n385/2000 Z.z. o sudcoch a prísediacich, podľa ktorého predsedu kolégia volia sudcovia príslušného\nkolégia tajným hlasovaním na tri roky spomedzi predsedov senátov príslušného kolégia.\n1.6/ Pokiaľ predsedov všetkých ostatných senátov najvyššieho súdu ustanovuje do funkcie predseda\nnajvyššieho súdu svojím aktom riadenia a správy súdu, post predsedu veľkého senátu sa obsadzuje\ninak. Predseda kolégia sa do funkcie ustanovuje tajným hlasovaním všetkými sudcami príslušného\nkolégia. Táto skutočnosť mu dáva osobitný mandát aj pri prejednávaní a rozhodovaní vecí vo veľkom\nsenáte, ktorému zo zákona predsedá.\n1.7/ Voľba predsedu kolégia je od účinnosti Civilného sporového poriadku zároveň voľbou predsedu\nveľkého senátu. Dovtedy, kým nie je zvolený predseda kolégia, zostáva post predsedu veľkého senátu\nneobsadený.\n1.8/ V čase rozhodovania veľkého senátu dňa 21. marca 2018 nestál/a na čele občianskoprávneho\nkolégia predsedkyňa senátu zvolená sudcami tohto kolégia za predsedu kolégia, ale predsedkyňa\nsenátu poverená predsedníčkou najvyššieho súdu dočasným vedením kolégia a výkonom pôsobnosti\npredsedu kolégia do zvolenia nového predsedu občianskoprávneho kolégia. Uvedená skutočnosť\nvyvoláva otázku, či sa poverenie vedením kolégia môže vzťahovať aj na výkon pôsobnosti predsedu\nveľkého senátu, v osobe ktorého sa nemá uplatniť vôľa predsedu súdu, ale vôľa kvalifikovanej väčšiny\nsudcov príslušného kolégia vyjadrená ich tajným hlasovaním. Bezpochyby pritom platí, že všeobecne\nzáväzným právnym predpisom určený spôsob ustanovenia predsedu veľkého senátu nemôže byť\nzmenený alebo nahradený rozvrhom práce, ktorý je len interným aktom riadenia najvyššieho súdu pri\nzabezpečovaní výkonu súdnictva na príslušný kalendárny rok.\n1.9/ Otázka obsadenia postu predsedu veľkého senátu zákonu zodpovedajúcim spôsobom úzko súvisí s\nprávom strán sporu na zákonného sudcu (čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky) a tiež s ich právom,\naby vec prejednal a rozhodol správne obsadený súd. Zásada zákonného sudcu predstavuje v právnom\nštáte jednu zo základných garancií nezávislého a nestranného rozhodovania súdu a sudcu. Táto zásada\nje ústavnou zárukou pre každého, že v jeho veci bude rozhodovať súd a sudcovia, ktorí sú na to povolaní\npodľa vopred známych pravidiel, aby bol vylúčený výber súdov a sudcov “ad hoc“. Rozhodovanie veci\nzákonným sudcom (aj súdom) je tak jedným zo základných predpokladov na naplnenie podmienok\nspravodlivého procesu (IV. ÚS 345/09).\n1.10/ Skutočnosť, že otázka obsadenia postu predsedu veľkého senátu a tiež z toho vyplývajúce ďalšie\notázky neboli na rokovaní veľkého senátu zodpovedané pre mňa uspokojivým spôsobom, predstavovala\ndôvod pre môj návrh rokovanie veľkého senátu zatiaľ odložiť a predbežne neprijímať žiadne rozhodnutie,\ns čím sa väčšina senátu nestotožnila.\n2/ Existencia dôvodov na revidovanie predchádzajúceho rozhodnutia veľkého senátu v obdobnej veci\na princíp právnej istoty\n2.1/ Veľký senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v uznesení z 19. apríla 2017 sp. zn. 1 VCdo\n2/2017 rozhodol o dovolaní fyzickej osoby, ktorá vložila svoje peňažné prostriedky za účelom ich\nzhodnotenia do činnosti podielového družstva, utrpela však stratu a následne sa domáhala náhrady\nškody voči štátu, tvrdiac, že Národná banka Slovenska, ktorá za štát koná, zanedbala náležitý bankový\ndohľad. Týmto uznesením veľký senát rozhodol o odmietnutí dovolania s tým, že nie je daný dôvod jeho\nprípustnosti podľa § 420 CSP a skúmať prípustnosť dovolania podľa § 421 CSP nie je možné, lebo\n\nkumulácia dôvodov prípustnosti dovolania podľa oboch ustanovení je neprípustná. Toto rozhodnutie\nnásledne nadobudlo právoplatnosť.\n2.2/ Z právnych záverov vyjadrených v predmetnom uznesení veľkého senátu, ktorým sú senáty\nnajvyššieho súdu viazané, vychádzali už dovolacie senáty najvyššieho súdu v desiatkach rozhodnutí\n(napríklad 3 Cdo 55/2017, 4 Cdo 128/2017, 5 Cdo 155/2016, 7 Cdo 20/2017, 8 Cdo 49/2017), vydaných\nv skutkovo a právne podobných, priam identických prípadoch, v ktorých odlišná bola len osoba žalobcu,\nt. j. fyzickej osoby, domáhajúcej sa voči štátu náhrady škody, a výška žalobcom požadovanej škody.\nŽalobca bol v týchto prípadoch zastúpený tým istým advokátom a za štát vo všetkých prípadoch konala\nNárodná banka Slovenska, ktorá sa bránila argumentáciou, že bankový dohľad nezanedbala.\n2.3/ Senát najvyššieho súdu 6 C uznesením zo dňa 24. januára 2018 sp. zn. 6 Cdo 7/2017 podľa § 48\nods. 3 CSP postúpil skutkovo a právne identickú vec veľkému senátu, v ktorej išlo znovu o dovolanie\ntoho, kto do identického podielového družstva vložil svoje peniaze, zaznamenal finančnú stratu a žaluje\nštát, za ktorý koná Národná banka Slovenska, pričom tvrdí, že bol zanedbaný bankový dohľad. Išlo teda\no prípad, pre ktorý sa v rozhodovacej praxi súdov zaužíval pojem skutkovo a právne rovnaká vec.\n2.4/ V postupujúcom uznesení senátu 6 C a tiež v uznesení veľkého senátu z 21. marca 2018 sa\nspochybňuje ústavnosť rozhodnutia veľkého senátu 1 VCdo 2/2017 a tomuto rozhodnutiu vytýka,\nže spočíva na ústavne nekonformnom výklade ustanovení CSP a nerešpektuje zásadu práva na\nspravodlivý súdny proces. Poukazujem preto na tú skutočnosť, že Ústavný súd Slovenskej republiky\nv skutkovo a právne identickej veci (opäť fyzickej osoby domáhajúcej sa náhrady škody a vytýkajúcej\nštátu zanedbanie bankového dohľadu), odmietol sťažnosť podanú proti odmietajúcemu uzneseniu\nnajvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 109/2017, ktoré vychádzalo z právnych záverov rozhodnutia veľkého\nsenátu 1 VCdo 2/2017. Ústavný súd vo svojom uznesení zo dňa 10. októbra 2017 sp. zn. III. ÚS\n615/2017 konštatoval, že nepovažuje právny názor najvyššieho súdu, ktorým odôvodnil odmietnutie\ndovolania sťažovateľky, za arbitrárny, svojvoľný a jeho rozhodnutie za také, ktoré by bolo založené na\ntakom výklade ustanovení Civilného sporového poriadku upravujúcich postup súdu v dovolacom konaní,\nktorý by popieral ich účel a zmysel. Po posúdení ústavnosti rozhodnutia najvyššieho súdu doslovne\nuviedol, že „...v danom prípade niet žiadnej spojitosti medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a\nnamietaným porušením základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani\npráva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru“. S rovnako formulovaným odôvodnením\nústavný súd uznesením zo dňa 10. októbra 2017 sp. zn. III. ÚS 614/2017 odmietol sťažnosť smerujúcu\nproti rozhodnutiu najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 128/2017.\n2.5/ Ústavný súd Slovenskej republiky do 21. marca 2018, podľa mojich informácií, odmietol všetky\nsťažnosti, ktoré boli podané proti rozhodnutiam, vychádzajúcim z právnych záverov vyjadrených v\ncitovanom uznesení veľkého senátu (napríklad rozhodnutia I. ÚS 380/2017, II. ÚS 465/2017, II. ÚS\n512/2017, III. ÚS 614/2017). Ústavný súd pri tom osobitne konštatoval, že rešpektuje nielen koncepciu\nopravných prostriedkov, tak ako si ju nastaví najvyšší súd, ak je to v medziach ústavy (II. ÚS 398/08), ale\naj výklad a aplikáciu ustanovení civilných procesných kódexov upravujúcich dovolacie dôvody tak, ako si\nich nastaví najvyšší súd (II. ÚS 436/2017, II. ÚS 465/2017, II. ÚS 513/2017). Opakovane už tiež uviedol,\nže posúdenie splnenia podmienok, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej\nprávomoci dovolacieho súdu a že otázka posúdenia prípustnosti dovolania je otázkou zákonnosti, ktorej\nriešenie nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľa (I. ÚS 644/2017).\n2.6/ Veľký senát najvyššieho súdu na svojom zasadnutí dňa 21. marca 2018 rozhodol tak, že sa odchýlil\nod svojho predchádzajúceho právneho názoru v právne a skutkovo identickej veci a určil, že kumulácia\ndôvodov dovolania v zmysle § 420 CSP a § 421 CSP prípustná je.\n2.7/ Súhlasím s väčšinovým názorom veľkého senátu, pokiaľ sa týkal okolnosti uvedenej v § 48 ods.\n3 CSP, že ak senát najvyššieho súdu 6 C dospel k záveru, že sa chce odchýliť od právneho názoru\nuž vysloveného veľkým senátom, tak mohol a správne predložil vec na rozhodnutie veľkému senátu.\nNesúhlasím ale s tým, že veľký senát prikročil k revízií skôr prijatého právneho názoru a právoplatného\nrozhodnutia (res iudicata) bez toho, aby tu existovali objektívne dôvody, ktoré by si takúto revíziu\nvyžadovali, a to z nasledovných dôvodov.\n\n2.8/ Podľa článku 2 Základných princípov CSP, ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom\nchránených záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty. Právna\nistota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s\nustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet,\naj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo. Právna\nistota je jeden z princípov právneho štátu. Pri realizácií práva vystupuje do popredia požiadavka, aby\norgány pri aplikácií práva postupovali v obdobných situáciách rovnako, aby nedochádzalo k svojvôli pri\nrozhodovaní.\n2.9/ Nevyhnutnou podmienkou právnej istoty, ako jedného zo základných atribútov právneho štátu\nje aj relatívna stabilita judikatúry. Zmeny judikatúry za situácie nezmeneného právneho predpisu by\nsa mali odohrávať z principiálnych dôvodov, najmä preto, že sa zmenili právne predpisy súvisiace s\nprávnym predpisom vykladaným, resp. došlo ku zmene právnych názorov súdov, k judikatúre ktorých\nje Najvyšší súd SR povinný prihliadať, prípadne sa zmenili okolnosti podstatné pre pôsobenie právnej\nnormy dotvorenej judikatúrou, eventuálne sa novo objavili iné závažné dôvody, ktoré poskytnú základ\npre zmenu právneho názoru najvyššieho súdu, pokiaľ potreba takejto zmeny preváži nad záujmami osôb\nkonajúcich v dobrej viere v existenciu trvalej judikatúry.\n2.10/ Jedným zo základných znakov a predpokladov právneho štátu a zároveň právnej istoty ako jedného\nz jeho atribútov je také usporiadanie štátu, v ktorom každý, tak osoba fyzická ako aj právnická, môže mať\ndôveru v právo. Pozoruhodný výklad o vzťahu právnej istoty a dôvery podáva Zippelius. Potrebu dôvery\nv právo odôvodňuje povahou práva samotného. Matematické výsledky ani prírodovedecké poznatky\nnevyžadujú dôveru, pretože sú jednoznačné. Pretože právne rozhodnutia takejto jednoznačnosti nikdy\ndosiahnuť nemôžu, vyžadujú dôveru, ktorá je daná právnou istotou.\n2.11/ Podstata právnej istoty teda, najvšeobecnejšie vyjadrené, spočíva v tom, že každý sa môže\nspoliehať na to, že mu štát poskytne efektívnu ochranu v jeho právach, že mu štátna moc dopomôže k\nrealizácií jeho subjektívneho práva, ak mu v tom bude niekto neprávom brániť, a zároveň spoliehať na\nto, že ho štát postihne zákonom predvídanou a žiadnou inou ako predvídanou sankciou za to, že porušil\nprávny predpis, a konečne na to, že ho nepostihne sankciou, ak právny predpis neporušil. Právna istota\nďalej spočíva v tom, že sa každý môže spoliehať na to, že v podobnej veci bude rozhodnuté podobne\na v rôznej veci rôzne, že o veci bude rozhodovať ten orgán, ktorý je k rozhodovaniu príslušný, že tento\norgán rozhodne v zákonnom konaní a rozhodne nestranne.\n2.12/ Rozhodnutie väčšiny veľkého senátu v tejto veci, tak ako vyplynulo z obsahu diskusie veľkého\nsenátu, je konštrukčne založené na premise a rieši, že právny názor „tohto“ veľkého senátu 1 VCdo\n1/2018 je „ten správny“, a naopak, právny názor veľkého senátu 1 VCdo 2/2017 je „ten nesprávny“, a\nto je dôvod pre odchýlenie sa od skôr zaujatého právneho názoru v obdobnej veci. Takto prichádzame\nk otázke, či je možné pri interpretácií a aplikácií práva vychádzať z predpokladu jediného „správneho“,\na teda „pravdivého“ riešenia.\n2.13/ Je prirodzené, že rôzni ľudia majú rôzne názory, je prirodzené, že rôzni právnici majú rôzne právne\nnázory, avšak v súvislosti s princípom právnej istoty je rozhodujúce to, aký právny názor zaujme v\ndanom čase súdny orgán k tomu poverený (veľký senát najvyššieho súdu), ktorého právny názor, ak\nnie je zjavne arbitrárny, bude potom právne záväzný vo všeobecnosti pre ostatné senáty najvyššieho\nsúdu, z ktorého pri svojom rozhodovaní budú vychádzať aj rozhodnutia ďalších súdov v systéme\nnárodného súdnictva. V právne a skutkovo identickej ako v tejto prejednávanej veci, už veľký senát\nzaujal k právnej otázke možnosti kumulácie dovolacích dôvodov právny názor v apríli 2017, a od\njeho rozhodnutia nedošlo podľa mojich vedomostí ku žiadnej objektívnej podstatnej zmene, ktorá by\nzadávala dôvod pre potrebu odkloniť sa od neho. Nedošlo ku zmene právnej úpravy v danej oblasti,\nnález ústavného súdu nevyslovil, že by predchádzajúce rozhodnutie veľkého senátu bolo protiústavné a\npodobne. Teda prehodnocovanie skôr prijatého právneho názoru veľkým senátom bez toho, aby došlo\nk právne relevantnej zmene pomerov či právneho poriadku, nie je v súlade s princípom právnej istoty\na predvídateľnosti súdnych rozhodnutí. Domnievam sa, že opačná interpretácia môže viesť k tomu, že\nveľký senát sa stane zdrojom právnej neistoty a nepredvídateľnosti súdnych rozhodnutí.\n2.14/ Vo svete práva neexistuje fakt „sám o sebe“, neexistuje „absolútny“ fakt, ale existujú len fakty, ktoré\nboli ustálené kompetentným orgánom v priebehu procesu, ktorý sa uskutočnil predpísaným spôsobom\n\nv súlade so zákonom. Ak sa k určitým faktom priradia určité dôsledky, potom právny poriadok musí aj\nurčiť orgán, ktorý ustáli fakty v konkrétnom prípade a predpíše procedúru, ktorou je viazaný. Ak súdne\nrozhodnutie nadobudne silu práva, ak ho už nie je možné zmeniť alebo nahradiť iným rozhodnutím,\npretože je tu prekážka res judicata.\n2.15/ Totiž otázka, rezonujúca v predmetnej veci odchýlenia sa od predtým prijatého právneho názoru,\nktorý právny názor je „ten správny“, nie je ani tak otázkou právnou, ako skôr otázkou filozofickou.\nPodobne, doposiaľ nebola daná jednoznačná odpoveď v právnej a filozofickej teórií na viaceré otázky,\nako napríklad „čo je to právo?“, ktorá otázka bola a je jednou z najčastejšie pokladaných otázok, na\nktorú bolo v histórií podaných toľko navzájom sa odlišujúcich a mnohokrát rozporných odpovedí, že\nsa vtiera pochybnosť, či táto otázka\nje vôbec zodpovedateľná. Touto otázkou začína svoju knihu\nThe Concept of Law aj jeden z najvýznamnejších právnych filozofov súčasnej doby, bývalý oxfordský\nprofesor H. L. A. Hart. Čo je to „pravda?“ Predpokladom úvahy o postavení kategórie pravdivosti v\ndokazovaní, úvahy o tom, či je nachádzanie práva spojené s formálnou alebo materiálnou pravdivosťou\nhodnotenia dôkazov, alebo ich pravdepodobnosťou, prípadne len s praktickou istotou sudcu, smeruje k\notázke kategórie pravdivosti. Podľa Fregeho pravdivosť je abstraktný objekt, vety predstavujú určitý druh\nnázvov. „Významom názvu je samotný predmet, ktorý ním označujeme; predstava, ktorú pritom máme,\nje výlučne subjektívna; uprostred leží zmysel, ktorý už síce nie je subjektívny ako predstava, ale nie je\nani samotným predmetom“. Novým impulzom pre diskusiu sa stala Dworkinova téza o jedinej správnej\nodpovedi na právne otázky (The „One Rights Answer“ Theory). Dworkin vychádza z myšlienky, podľa\nktorej „bez nejakých zvláštnych podmienok pravdivosti, ktoré nám umožňujú odolať záveru, že ak nie je\nnejaká veta pravdivá, je nepravdivá, však tézu, že správna odpoveď neexistuje, vôbec nejde obhájiť...“.\nČo je to „spravodlivosť?“....a ďalšie, na ktoré neexistuje jediná správna odpoveď.\n2.16/ Podľa nálezu III. ÚS 190/2016, ak bola určitá právna otázka alebo jej riešenie predmetom\nzovšeobecnenia, výsledok ktorého bol publikovaný v Zbierke ako judikát alebo stanovisko najvyššieho\nsúdu, princípy materiálneho právneho štátu od všeobecných súdov a ich sudcov vyžadujú, aby súdy v\nďalšom konaní o obdobných, skutkovo a právne, resp. druhovo, veciach rozhodovali v súlade s takto\nzovšeobecneným právnym názorom. Všeobecný, teda aj najvyšší súd, pokiaľ sú pre to dané dôvody,\nsa od neho môže vo svojom ďalšom rozhodovaní odchýliť, nesmie však pritom postupovať spôsobom,\nktorý by znamenal svojvôľu.\n2.17/ Budovanie a garantovanie princípu právnej istoty je výsledkom dodržiavania prísnej rozhodovacej\nprávnej disciplíny na to zákonom určenými a poverenými štátnymi (súdnymi) orgánmi, a to podľa ich\nhierarchického usporiadania. Tak ako samosudca nemôže bez relevantných dôvodov meniť svoj právny\nnázor, ktorý zaujal v inej obdobnej veci, tak ani senát a vôbec nie veľký senát, ako garant právnej istoty a\npredvídateľnosti súdnych rozhodnutí, nemôže svoj názor meniť bez toho, aby ku zmene mal relevantný\ndôvod (napríklad rozhodnutie ústavného súdu, medzinárodného súdu, zmena právnych predpisov a\npod.). Podľa môjho názoru, zmena v zložení veľkého senátu takým relevantným dôvodom nie je. Princíp\nprávnej istoty naopak spočíva v tom, že veľký senát aj v inom zložení je svojim predchádzajúcim\nrozhodnutím viazaný.\n2.18/ Aj podľa názoru Európskeho súdu pre ľudské práva je v rozpore s princípom právnej istoty, keď\nnajvyšší súd ako zjednocovateľ rozdielnych právnych názorov, je sám zdrojom nekonzistentnosti (napr.\nrozsudok Beian v. Rumunsko, sťažnosť č. 30658/05, 6. december 2007, Baranowski v. Poľsko, sťažnosť\nč. 28358/95, § 56, ECHR 2000-III). Rozporné právne názory najvyššieho súdu na identické situácie sú\ntak v konečnom dôsledku spôsobilé podkopávať dôveru verejnosti v súdny systém (napr. Sovtransavto\nHolding v. Ukrajina, sťažnosť č. 48553/99, § 97, ECHR 2002-VII, Paduraru v. Rumunsko, sťažnosť\nč. 63252/00, § 98, Perez v. Španielsko, č. 32978/03, § 27, 28. jún 2007). Úloha najvyšších súdov je\npráve riešiť a vyriešiť konflikty v domácich rozhodnutiach (Zielinski, Pradal, Gonzalez v. Francúzsko\n(Veľká komora), č. 24846/94, 34165/96 a 34173/96, § 59 ECHR 1999-VII). Obdobne sa ESĽP zaoberal\nporušením tohto princípu právnej istoty aj v niektorých svojich rozhodnutiach proti Slovenskej republike,\nnapríklad DRAFT-OVA, a.s. v. Slovensko, sťažnosť č. 72493/10 z 9. júna 2015, §§ 76 - 86, Compcar,\ns.r.o. v. Slovensko, sťažnosť č. 25132/13 z 9. júna 2015, §§ 63-78 a ďalšie, kde právoplatné rozhodnutia\nsúdov boli zrušené výlučne z dôvodu odlišného právneho názoru generálneho prokurátora.\n2.19/ Je pravdou, že v danom prípade bol veľký senát postavený pred riešenie prvého prípadu,\nkedy iný trojčlenný senát mu predkladá po krátkom čase od rozhodnutia v inej skutkovo a právne\n\nrovnakej veci (ďalej len „rovnakej veci“) s tým, že sa chce od skôr vysloveného názoru odchýliť. Touto\nšpeciálnou situáciou sa nezaoberal ani žiadny z komentátorov, ktorí zaslali vyjadrenie či pripomienky\nk prejednávanej veci, a nezaoberali sa ňou ani autori článkov uverejnených v právnických časopisoch.\nNeriešili, za existencie akých podmienok, okolností či dôvodov je možné znovuotvoriť, revidovať a\nodchýliť sa od záväzného právneho názoru skôr vysloveného v právoplatnom rozhodnutí v rovnakej\nveci, a to pri zachovaní ústavného princípu právnej istoty. Naviac, jeden zo zákonom stanovených\npripomienkovateľov (§ 48 ods. 4 CSP) tiež zmenil svoj predchádzajúci právny názor, vyslovený pri\npripomienkovaní k veci 1 VCdo 2/2017.\n2.20/ Podľa môjho názoru a dlhoročných osobných skúseností, nadobudnutých z pôsobenia sudcu\nzasadajúceho vo veľkom senáte (veľkej komore) Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu\nnepochybne zo všeobecných princípov práva, platných v demokratickej spoločnosti, akými sú princípy\nprávnej istoty, predvídateľnosti súdnych rozhodnutí, legitímneho očakávania, legality, je možné\njednoznačne dovodiť, že právne záväzný právny názor vyslovený v rovnakej právoplatnej veci\npri zachovaní princípu právnej istoty je možné meniť vtedy, ak dôjde k určitej právne významnej\nzmene pomerov, okolností, ku zmene právnej úpravy, k vydaniu rozhodnutia ústavného súdu alebo\nmedzinárodného súdu, zisťujúce rozpor s ústavou či medzinárodným právom a pod. K tomu do 21.\nmarca 2018 nedošlo.\n2.21/ Z postavenia a úlohy veľkého senátu, ako garanta zjednocovateľa súdnej praxe, zabezpečovateľa\nposilnenia „ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít“, ako aj z vyššie uvedených\nzákladných princípov (pozri bližšie Komentár K Civilnému sporovému poriadku, C.H. Beck 2016, str.\n190 až 204), a praxe veľkých senátov v iných súdnych systémoch, možno dovodiť, že pred pristúpením\nk rozhodovaniu vo veci samej, bolo potrebné riešiť, či sú splnené podmienky k tomu, aby bolo možné\nsa odchýliť od už vyjadreného právneho názoru veľkého senátu. Toto je presne bod, kde sa názorovo\nrozchádzam z väčšinou. Som názoru, že princíp právnej istoty v demokratickej spoločnosti musí\nmať prednosť pred subjektívnym hodnotením toho, ktoré a aké rozhodnutie je správne či nesprávne\n(samozrejme za predpokladu, že nejde o zjavne neústavné rozhodnutie v zjavnom rozpore s ľudskými\nprávami). Rozhodujúce je to, či záväzné právne rozhodnutie prijal k tomu ústavou a zákonom určený\norgán, a či sa tento „zmestil“ do ústavného rámca. Ako stály člen veľkého senátu som zasadal aj v\ndotknutej veci 1 VCdo 2/2017 a som názoru, že je potrebné rešpektovať určitú právnu kontinuitu v záujme\nrešpektovania princípu právnej istoty.\n2.22/ Pre porovnanie, som si zobral rozhodovanie veľkej komory ESĽP, ktorá má podľa článku 30\nDohovoru právomoc prejednať prípad, ktorý je prejednávaný komorou (senátom), „ .... ak by rozhodnutie\nkomory o danej otázke mohlo byť v rozpore so skôr vyneseným rozsudkom súdu“. Rozhodnutie veľkej\nkomory ESĽP a ňou vyslovené právne závery sú záväzné pre všetky rozhodovacie subjekty Súdu,\nvrátane veľkej komory samotnej. Právne rovnakú vec prejednávať znovu nebude. Vychádza sa totiž\nz toho, že rozhodnutím veľkej komory je obvykle táto právna otázka vyriešená na dlhšiu dobu až do\nčasu, kedy nastane zmena právnych, spoločenských alebo iných podstatných okolností. Nepochybne je\nmožné vidieť systémovú paralelu medzi našim veľkým senátom a veľkou komorou ESĽP, keď v oboch\nprípadoch ide o pôsobenie a zabezpečenie zvyšovania právnej istoty, legitímnych očakávaní účastníkov\nkonania a predvídateľnosti súdnych rozhodnutí.\n2.23/ V našom kontexte, odchýlenie sa od skôr prijatého právneho názoru veľkého senátu by bolo\nteda podľa môjho názoru plne prijateľné, legitímne a opodstatnené v prípade, keď by tu boli dané\nobjektívne dôvody, ako napríklad, ak by ústavný súd dospel k záveru, že právny názor vyjadrený v\nrozhodnutí veľkého senátu neobstojí v teste ústavnosti a podobne. Ide o to, že rozhodnutie veľkého\nsenátu najvyššieho súdu predstavuje právoplatný precedens najvyššej súdnej autority, ktorý by mal\nplniť úlohu a poslanie garanta právnej istoty. V súlade s právnym názorom vysloveným v rozhodnutí\nveľkého senátu sp. zn. 1 VCdo 2/2017 bolo vydaných už desiatky rozhodnutí, a účastníci konaní, ako\naj právnická či iná verejnosť, mali pri svojich podaniach na súdy určité očakávania, vychádzajúce z\nprávneho názoru už vyslovenom v citovanom rozhodnutí. Nemožno prehliadať, že ku zmene judikatúry\nnajvyššieho súdu by sa malo pristupovať zdržanlivo, len vtedy, ak sa tým nezasahuje do princípu\nprávnej istoty, resp. len v nevyhnutnej miere, a sú pre zmenu dané predpoklady. Zdržanlivý prístup pri\nzmene právnych názorov by mal byť najvypuklejší v prípade právnych záverov vyjadrených v rozhodnutí\nveľkého senátu, práve ktorý má za úlohu zjednocovať rozdielne rozhodovanie a nastoliť právnu istotu.\nPrehodnocovanie právnych názorov z dôvodu iných právnych názorov členov veľkého senátu, je podľa\n\nmôjho názoru nerešpektovaním princípu právnej istoty, ako aj princípu legitímneho očakávania, ako aj\nprincípu predvídateľnosti súdnych rozhodnutí.\n2.24/ Je samozrejmé, že právny názor vyslovený v rozhodnutí veľkého senátu nie je raz navždy daný,\na že by ho už nikdy nebolo možné za žiadnych okolností zmeniť. Ale nepochybne ani zákonodarca, ani\nteória štátu a práva, ústavné právo či právo medzinárodné, nemá na mysli, že právny názor vyjadrený\nveľkým senátom bude zmenený obratom veľkým senátom toho istého najvyššieho súdu, len preto,\nže sudcovia zasadajúci v novom zložení veľkého senátu majú iný právny názor. Takýto výklad je\nnepochybne v rozpore s princípom právnej istoty, legitímnych očakávaní účastníkov konania, ako aj\npredvídateľnosti súdnych rozhodnutí.\n2.25/ Pokiaľ teda senát 6 C v skutkovo a právne identickej veci o náhradu škody podľa zákona č.\n514/2003 Z.z. (fyzickej osoby proti Slovenskej republike, za ktorú koná NBS a rozdiel je len v osobe\nžalobcu a požadovanej sume) postúpil vec podľa § 48 ods. 3 CSP veľkému senátu, pretože sa chcel\nodchýliť od už ním vyjadreného právneho názoru, podľa môjho názoru založenom na tom, čo bolo\npovedané vyššie, tento mu mal vec vrátiť na ďalšie prejednanie z dôvodu, že nedošlo k relevantnej\nzmene, ktorá by predstavovala dôvod pre odchýlenie sa. Tiež som názoru, že veľký senát, ak by bol\nnázoru, že už skôr vyjadrený veľkým senátom rozporuje ústave alebo medzinárodnému právu, by mal\nvyčkať, pokiaľ ústavný súd vysloví záväzný právny názor, že už skôr zaujatý právny názor nie je v\nsúlade s ústavou. V takom prípade by boli dané čisté dôvody a podmienky pre revidovanie svojho\npredchádzajúceho rozhodnutia.\n2.26/ Vzhľadom na skutočnosť, že v prejednávanej veci ide o prvý prípad „revidovania“\npredchádzajúceho rozhodnutia a vysloveného právneho názoru veľkým senátom bez toho, aby došlo k\ntakým relevantným zmenám, ktoré by si objektívne vyžiadali prehodnotenie, rozhodnutím v tejto veci tak\nveľký senát môže vytvoriť nebezpečný precedens neustálej možnej zmeny svojich právnych názorov,\nktoré zo zákona sú síce záväzné, ale opakovane revidovateľné pri zmenenom zložení veľkého senátu,\nčím by sa mohol stať priamym zdrojom právnej neistoty do budúcna.\n2.27/ Veľký senát poukazuje vo svojom rozhodnutí z 21. marca 2018 na nález Ústavného súdu Českej\nrepubliky sp. zn. III. ÚS 3221/11 a vyberá z neho časť, v ktorej sa konštatuje, že zmeniť alebo zvrátiť\n„nesprávny právny názor“ možno aj keď nenastane zmena spoločenských pomerov. Podľa môjho názoru\nnemalo rozhodnutie veľkého senátu opomenúť aj ďalšie časti tohto nálezu, a to predovšetkým to, že\nzmenu judikatúry nemožno vždy považovať za skutočne nevyhnutnú a pri nejasnosti, ktorému z dvoch\nkonkurujúcich si výkladov práva treba dať prednosť, mala by byť vzhľadom na zásadu zdržanlivosti\nzachovaná doterajšia judikatúra (non liqued). Dodávam, že v prípade, na ktorý sa vzťahuje citovaný\nnález, Najvyšší správny súd Českej republiky zmenil svoju judikatúru až po rozhodnutí Ústavného súdu\nČeskej republiky.\n2.28/ Z týchto dôvodov som nemohol súhlasiť s tým, aby sa prehodnocovalo a revidovalo skoršie\nrozhodnutie veľkého senátu len z dôvodu iného právneho názoru na vec „nových“ členov veľkého senátu.\n3/ Procesná možnosť vrátenia veci veľkým senátom postupujúcemu senátu späť\n3.1/ Rovnako nemôžem súhlasiť s väčšinovým názorom, pokiaľ ide o výrok uznesenia veľkého senátu\nz 21. marca 2018. Z ustanovenia § 48 CSP vyplýva, že trojčlenný senát postupuje veľkému senátu vec.\nPostúpenie veci v dovolacom konaní znamená postúpenie rozhodovania o dovolaní, nie rozhodovanie o\nniektorej parciálnej otázke významnej v dovolacom konaní pre rozhodnutie trojčlenného senátu, ktorému\nby, po vyriešení tejto otázky veľkým senátom, patrilo rozhodnúť o dovolaní ako takom. Ak sú dané\npredpoklady pre postup podľa § 48 ods. 1 CSP, postúpením veci sa presúva právomoc rozhodnúť o\ndovolaní na veľký senát. Takto bolo uvedené ustanovenie aplikované a interpretované aj pri skoršom\nrozhodovaní veľkého senátu vo veciach sp. zn. 1 VCdo 1/2017 (rozsudok vyhlásený sedemčlenným\nsenátom) a sp. zn. 1 VCdo 2/2017 (uznesenie sedemčlenného senátu o odmietnutí dovolania). Takýto\nprístup zodpovedá aj názorom uvedeným v Komentári k CSP (Števček M., Ficová S., Baricová J.,\nMesiarkinová S., Bajánková J., Tomášovič M., a kol. Civilný sporový poriadok, Komentár, Praha, C. H.\nBeck. 2016, str. 199).\n\n3.2/ Za významné považujem aj to, že pokiaľ § 466 Správneho súdneho poriadku predpokladá, že\nveľkému senátu je predložená na rozhodnutie aj len niektorá čiastková sporná otázka, významná pre\nrozhodnutie v konaní podľa tohto kódexu, ustanovenie § 48 CSP takú možnosť pre civilné sporové\nkonanie neupravuje. Ide o dva rovnocenné zákony a nie je žiadny dôvod dať prednosť jednému z nich\npred druhým v rozličných druhoch konania (správne a občianskoprávne). Pritom tomu, že veľký senát\nmá rozhodnúť o celej veci, t. j. o dovolaní, zodpovedá aj názor publikovaný v Komentári k CSP (Števček\nM., Ficová S., Baricová J., Mesiarkinová S., Bajánková J., Tomašovič M, a kol. Civilný sporový poriadok,\nKomentár, Praha, CH. Beck, 2016, str. 200), kde sa uvádza, že veľký senát rozhoduje v zmysle § 48\nCSP rozsudkom alebo uznesením, ak rozhoduje spôsobom ustanoveným v ustanovení § 446 až 450\nCSP, alebo uznesením, ak vracia vec trojčlennému senátu ako nesprávne postúpenú. Dodávam, že aj\npodľa samotných autorov Komentáru ASPI k § 48 CSP „...veľký senát rozhoduje priamo vo veci samej,\nv ktorej sa buď pridrží súčasnej judikatúrnej línie, alebo sa v odôvodnených prípadoch od nej odkloní“.\nPoužitie analógie a prevzatie ustanovenia zo Správneho súdneho poriadku (SSP) tu nie je na mieste,\nnakoľko aj podľa čl. 4 Základných princípov CSP, analógia prichádza do úvahy až vtedy, ak sa právna\nvec nedá prejednať a rozhodnúť na základe výslovného ustanovenia tohto zákona, o ktorú situáciu v\ndanom prípade nejde, keďže tento zákon vec prejednať a rozhodnúť umožňuje (§ 48 ods. 1, 3 CSP). Ak\nby zákonodarca chcel v tomto smere použiť rovnakú právnu úpravu v CSP ako v SSP, tak by to urobil.\n3.3/ Totiž v oblasti civilného sporového konania ide o povinnosť súdov interpretovať CSP najmä v súlade\ns princípom právnej istoty a predvídateľnosti súdnych rozhodnutí, ale aj v súlade s princípom legality\nštátnej moci vyjadreným v článku 2 ods. 2 ústavy, podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba na\nzáklade ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Princíp legality štátnej\nmoci znamená, že pre štátne orgány platí zásada „čo nie je dovolené, je zakázané“. Touto zásadou sa pre\nfyzické a právnické osoby zabezpečuje právna istota ako základná hodnota právneho štátu, spočívajúca\nv ich možnosti predvídať nielen následky svojich právne relevantných úkonov a možnosti a spôsoby\nuplatnenia svojich práv voči štátu, ale predovšetkým konanie štátnych orgánov a jeho zmysel (nález\nÚstavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 58/2001).\n3.4/ V danom prípade trojčlenný senát 6 C postúpil veľkému senátu „vec“. Veľký senát ale uznesením\nzo dňa 21. marca 2018 sp. zn. 1 VCdo 1/2018 rozhodol len o čiastkovej otázke, ktorú si z postúpenej\n„veci“ sám vybral, lebo ju považoval za významnú z hľadiska prípustnosti dovolania. Zastávam názor,\nže ak už veľký senát dospel k záveru, že nie je dôvod vrátiť vec trojčlennému senátu 6 C, mal sám\nrozhodnúť priamo o celej veci. Podľa môjho názoru veľký senát nemal rozhodnúť len o jednej z viacerých\notázok riešených v dovolacom konaní, ale mal posúdiť procesnú prípustnosť dovolania, jeho náležitosti,\nprípadne aj dôvodnosť dovolania a dovolanie potom podľa výsledku tohto posúdenia buď odmietnuť\nalebo zamietnuť, prípadne zrušiť dovolaním napadnuté rozhodnutie a vec vrátiť odvolaciemu súdu na\nďalšie konanie. Veľký senát tak nepostupoval a vo výrokovej časti svojho rozhodnutia uviedol v podstate\nlen právnu vetu, ktorá v danom kontexte predstavuje riešenie iba parciálnej právnej otázky. Veľký senát\ntak, podľa môjho názoru, konal aj v rozpore s článkom 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, keď na\ntakýto postup nemal ako štátny orgán zákonom predpísaný postup.\n3.5/ Nemôžem súhlasiť s názorom väčšiny ani v tom, že ak by veľký senát vec nevrátil postupujúcemu\nsenátu, došlo by k porušeniu práva na zákonného sudcu, nakoľko z obsahu § 48 ods. 2 CSP je zrejmé,\nže zo zákona vyplýva spôsob zloženia veľkého senátu v postúpenej mu veci, ktorého členmi sú ex\nlege aj traja sudcovia najvyššieho súdu, ktorý vec veľkému senátu postúpil. Otázne je pre mňa skôr\nto, že či k zásahu do ústavného práva na zákonného sudcu nedôjde tým, že o dovolaní nerozhodne\nsubjekt, ktorý je na to zákonom určený, a to práve veľký senát. Zastávam názor, že ak veľký senát vráti\nvec trojčlennému senátu, i keď mal sám rozhodnúť o dovolaní, môže byť porušené ústavné právo na\nzákonného sudcu, lebo rozhodovať o dovolaní mali siedmi sudcovia, avšak rozhodnú len traja.\n4/ Toto sú moje dôvody pre nesúhlasné stanovisko v danej veci. Nakoľko som na rokovaní veľkého\nsenátu v čase jeho zasadania zastával názor, že zatiaľ neboli dané predpoklady pre prijatie rozhodnutia\nveľkého senátu, ktoré by revidovalo rozhodnutie veľkého senátu vydané skôr v skutkovo a právne\nrovnakom prípade, nevyjadrujem sa k presvedčivosti veľkým senátom prijatého záveru o možnosti\nkumulácie viacerých dôvodov prípustnosti dovolania.\nV Bratislave 7. mája 2018\nJUDr. Ján Šikuta, PhD., v.r.\n\nsudca\nstály člen veľkého senátu\nPoučenie:\nProti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}