{"guid": "93a8c571-87d7-4f43-bd5f-dce6f3cb5fda:05e67985-a3e4-47f6-80fa-355ad1e05a27", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2018:1111245037.1", "spisova_znacka": "6Cdo/7/2017", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/7/2017 z 24. 1. 2018", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 24. januára 2018, sp. zn. 6Cdo/7/2017, ECLI:SK:NSSR:2018:1111245037.1", "identifikacne_cislo": "1111245037", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Rudolf Čirč", "sudca_id": 383, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-rudolf-circ-383", "datum_vydania": "2018-01-24", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": [], "podoblast": ["Iné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "nazov": "§ 420 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-420"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-b", "nazov": "§ 421 ods. 1 písm. b) CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-b", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-421"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-48.odsek-3", "nazov": "§ 48 ods. 3 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-48.odsek-3", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-48"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#paragraf-152.odsek-4", "nazov": "§ 152 ods. 4 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#paragraf-152.odsek-4", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/460-1992/paragraf-152"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-420", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-421", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-48", "/SK/ZZ/1992/460#paragraf-152"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/05e67985-a3e4-47f6-80fa-355ad1e05a27", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2018:1111245037.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2018:1111245037.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2018:1111245037.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n6Cdo/7/2017\n1111245037\n24. 01. 2018\nJUDr. Rudolf Čirč\nECLI:SK:NSSR:2018:1111245037.1\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky vo veci žalobkyne W. K., bývajúcej v K., K., zastúpenej\nsplnomocnenkyňou FUTEJ & Partners, s. r. o., so sídlom v Bratislave, Radlinského 2, v mene ktorej koná\nako konateľ advokát JUDr. Daniel Futej, proti žalovanej Slovenskej republike, za ktorú koná Národná\nbanka Slovenska, so sídlom v Bratislave, Imricha Karvaša 1, o náhradu škody, vedenej na Okresnom\nsúde Bratislava I pod sp. zn. 9C/222/2011, o dovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v\nBratislave z 26. júla 2016 sp. zn. 8Co/182/2016, takto\nrozhodol:\nSenát 6 C Najvyššieho súdu Slovenskej republiky p o s t u p u j e v e c na prejednanie a rozhodnutie\nveľkému senátu občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.\nodôvodnenie:\n1. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „odvolací súd“) zhora označeným rozsudkom potvrdil rozsudok\nOkresného súdu Bratislava I (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný súd“) z 10. decembra\n2015 č. k. 9C/222/2011-153 o zamietnutí žaloby a nepriznaní náhrady trov konania žalovanej. Zároveň\nrozhodol aj o nepriznaní náhrady trov odvolacieho konania žalovanej. Potvrdenie prvoinštančného\nrozsudku odôvodnil jeho vecnou správnosťou majúc predovšetkým za to, že správnym bol názor súdu\nprvej inštancie o neporušení povinností žalovanej pri výkone verejnej moci, resp. o nepreukázaní\nporušenia takejto povinnosti.\n2. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala včas dovolanie žalobkyňa (ďalej aj „dovolateľka“).\nDovolaním napadla tento rozsudok vo výroku, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvej inštancie.\nNavrhla rozsudok odvolacieho súdu v tejto časti zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie súdu prvej inštancie.\nV dovolaní uviedla, že ho podáva podľa § 420 písm. f) a § 421 ods. 1 písm. b) zákona č. 160/2015 Z.\nz. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C. s. p.“ alebo „Civilný sporový poriadok“). Namietala, že bolo\nporušené jej právo na spravodlivý proces nepreskúmateľnosťou rozsudku odvolacieho súdu, pretože\ntento neprípustným spôsobom pracoval s doterajšou judikatúrou, keď sebe vhodnú citoval a rovnako\ndôležitú, pre ňu priaznivú, zamlčal (nespomenul ju). Rozhodnutie odvolacieho súdu je tiež podľa nej\nzaložené na nesprávnom právnom posúdení veci, na nesprávnych skutkových zisteniach a na neúplnom\ndokazovaní.\n3. Žalovaná vo vyjadrení k dovolaniu uviedla, že podľa jej názoru rozsudok odvolacieho súdu vychádza\nz náležite zisteného stavu veci a aj z jej správneho právneho posúdenia. Preto navrhla dovolanie\nžalobkyne odmietnuť, resp. zamietnuť.\n4. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 C. s. p.), po zistení, že dovolanie bolo podané včas a na\nto oprávnenou osobou, pristúpil k skúmaniu splnenia ďalších predpokladov a podmienok prípustnosti\ndovolania.\n\n5. Dovolanie je mimoriadnym opravným prostriedkom, ktorým možno napadnúť právoplatné rozhodnutie\nodvolacieho súdu, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.). Jeho účelom je náprava najzávažnejších\nprocesných pochybení (zmätočných rozhodnutí) a riešenie otázok zásadného právneho významu a\nzjednocovanie judikatúry. Je prípustné proti dvom skupinám rozhodnutí odvolacieho súdu, a to proti\nrozhodnutiam postihnutým tzv. zmätočnostnou vadou (§ 420 C. s. p.) a proti rozhodnutiam zásadnej\nprávnej významnosti (§ 421 C. s. p.). Tým sú zároveň určené dva prípustné dovolacie dôvody, a to\ndovolací dôvod spočívajúci vo vadách uvedených v § 420 C. s. p. a dovolací dôvod spočívajúci v\nnesprávnom právnom posúdení veci za splnenia predpokladov uvedených v § 421 C. s. p.\n6. V preskúmavanej veci, ako už bolo uvedené, dovolateľka v dovolaní uviedla, že ho podáva podľa § 420\npísm. f) a § 421 ods. 1 písm. b) C. s. p. Vec prejednávajúci senát 6 C (ďalej len “vec prejednávajúci senát“\nalebo senát „6 C“) dovolacieho súdu v prvom rade skúmal prípustnosť dovolania podľa § 420 písm.\nf) C. s. p. Zaoberanie sa týmto dovolacím dôvodom v poradí ako prvým je dané jednak jeho povahou\n(zmätočnosť konania v zásade znemožňuje posudzovanie správnosti rozhodnutia z hľadiska právneho\nposúdenia veci), jednak jeho umiestnením v C. s. p. (predchádza dovolaciemu dôvodu vyplývajúcemu\nz § 421 ods. 1 C. s. p.), a tiež tým, že existencia tohto dôvodu zakladá nielen prípustnosť, ale zároveň\naj dôvodnosť podaného dovolania, v dôsledku čoho sa zaoberanie prípadným ďalším uplatneným\ndovolacím dôvodom vyplývajúcim z § 421 ods. 1 C. s. p. stáva neefektívnym, a teda bezpredmetným.\n7. Podľa § 420 písm. f) C. s. p. dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo\nveci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,\naby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý\nproces.\n8. Citované ustanovenie § 420 písm. f) C. s. p. zakladá prípustnosť a zároveň dôvodnosť dovolania v tých\nprípadoch, v ktorých miera porušenia procesných práv strany nadobudla intenzitu porušenia jej práva\nna spravodlivý proces. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle tohto ustanovenia treba\nrozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných\nprocesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zákonnému ale aj ústavnému procesnoprávnemu\nrámcu, a ktoré tak zároveň znamená aj porušenie ústavne zaručených procesných práv spojených s\nuplatnením súdnej ochrany práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany\nsporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia,\nna predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu\nspojené so zákazom svojvoľného postupu a na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so\nzákazom denegatio iustitiae (odmietnutia spravodlivosti).\n9. Za zmätočnostnú vadu v zmysle § 420 písm. f) C. s. p. označila dovolateľka nepreskúmateľnosť\nrozsudku odvolacieho súdu. Podľa názoru dovolacieho súdu konanie pred odvolacím súdom takouto\nvadou postihnuté nebolo. I keď nepreskúmateľnosť rozhodnutia pre nedostatok jeho riadneho\nodôvodnenia, ako už bolo uvedené v bode 8., je takým nesprávnym procesným postupom, ktorý\nje spôsobilý znemožniť sporovej strane, aby uplatňovala svoje procesné práva v takej miere, že to\nmá za následok porušenie práva na spravodlivý proces, v prejednávanej veci o taký prípad nešlo.\nDovolaním napádaný rozsudok totiž uvádza skutkový stav, ktorý považoval odvolací súd za rozhodujúci,\nstanoviská strán sporu k prerokúvanej veci, výsledky vykonaného dokazovania, obsah odvolania i\nprávne predpisy, z ktorých vyvodil svoje právne názory vysvetlené v odôvodnení. Treba mať na pamäti,\nže konanie pred súdom prvej inštancie a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť\nrozsudku odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom vytvára ich organickú (kompletizujúcu) jednotu.\nAk odvolací súd v plnom rozsahu odkáže na dôvody rozhodnutia súdu prvej inštancie, stačí, ak v\nodôvodnení rozsudku iba poukáže na relevantné skutkové zistenia a stručne zhrnie právne posúdenie\nveci; rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe tak zahŕňa po obsahovej stránke aj odôvodnenie rozsudku\nsúdu prvej inštancie. Dovolateľka preto nedôvodne argumentovala, že rozsudok odvolacieho súdu je\nnepreskúmateľný; pričom za vadu konania v zmysle § 420 písm. f) C. s. p. v žiadnom prípade nemožno\npovažovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv sporovej strany, ale len\nto, že ho neodôvodnil objektívne uspokojivým spôsobom. Dovolanie v tejto časti preto bolo potrebné\nodmietnuť pre neprípustnosť podľa § 447 písm. c) C. s. p.\n10. Pretože konanie pred odvolacím súdom nebolo postihnuté dovolateľkou tvrdenou vadou\nvyplývajúcou z § 420 písm. f) C. s. p., vec prejednávajúci senát chcel pristúpiť k skúmaniu prípustnosti\n\ndovolania aj z hľadiska ďalšieho uplatneného dovolacieho dôvodu uvedeného v § 421 ods. 1 písm. b) C.\ns. p., t. j. že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej\npraxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená. Bránila mu v tom však záväznosť právneho názoru\nvyjadreného v rozhodnutí veľkého senátu občianskoprávneho kolégia sp. zn. 1 VCdo 2/2017 z 19. apríla\n2017 (ďalej len „rozhodnutie 1 VCdo 2/2017“), podľa ktorého kumulácia dôvodov prípustnosti dovolania\nv zmysle § 420 C. s. p. a § 421 C. s. p. je neprípustná a ak sú v dovolaní súbežne uplatnené dôvody\nprípustnosti podľa oboch uvedených ustanovení, dovolací súd sa pri skúmaní prípustnosti dovolania\nobmedzí len na posúdenie prípustnosti dovolania z hľadiska § 420 C. s. p.\n11. V rozhodnutí 1 VCdo 2/2017 veľký senát poukazujúc na čl. 4 ods. 2 C. s. p. prakticky dotvoril\nCivilný sporový poriadok o dve zákazové normy, a to o zákaz kumulácie dôvodov prípustnosti dovolania\nv zmysle § 420 C. s. p. a § 421 C. s. p. a o zákaz skúmania prípustnosti dovolania podľa § 421 C.\ns. p. v prípade, ak je uplatnená prípustnosť dovolania aj podľa § 420 C. s. p. V otázke kumulácie\ndôvodov prípustnosti dovolania dospel senát 6 C k odlišnému právnemu názoru, než veľký senát.\nZastáva názor, že táto kumulácia (t. j. súbežné uplatnenie dovolacích dôvodov podľa § 420 C. s. p. a\n§ 421 C. s. p. v dovolaní), je prípustná. Civilný sporový poriadok totiž kumuláciu dôvodov prípustnosti\ndovolania v dovolaní výslovne nevylučuje (nezakazuje) a výslovne neupravuje ani sankciu postihujúcu\ndovolateľa v podobe veľkým senátom formulovaného pravidla, že pri kumulácii dôvodov prípustnosti\ndovolania sa dovolací súd obmedzí len na posúdenie prípustnosti dovolania z hľadiska § 420 C. s.\np., t. j. že dovolacím dôvodom uplatneným podľa § 421 C. s. p. sa vôbec nezaoberá (akoby vôbec\nuplatnený nebol). Zákaz kumulácie dovolacích dôvodov podľa označených ustanovení nemožno vyvodiť\nani rozumným teleologickým výkladom, resp. nijakým ústavne konformným výkladom.\n12. V zmysle čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) výklad a uplatňovanie\nústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade\ns touto ústavou. Rešpektovanie tohto ústavného príkazu znamená pre súdy povinnosť interpretovať\nvšeobecne záväzný právny predpis ústavne konformným spôsobom, t. j. v súlade so všeobecnou ideou\nmateriálneho právneho štátu a z nej vyplývajúcimi ústavnými princípmi, vyjadrenými v ústave či už\nexplicitne alebo aj implicitne. V oblasti civilného sporového konania ide o povinnosť súdov interpretovať\nCivilný sporový poriadok (upravujúci nielen postup súdu ako orgánu verejnej moci, ale aj postup strán\nako subjektov súkromného práva) najmä v súlade s princípom legality štátnej moci vyjadreným v článku\n2 ods. 2 ústavy, podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v\nrozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, ďalej v súlade s princípom slobody správania sa fyzických\na právnických osôb (subjektov súkromného práva) vo vzťahu k orgánom štátu vyjadreným v článku 2\nods. 3 ústavy, podľa ktorého každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť,\naby konal niečo, čo zákon neukladá, a napokon v súlade so základným právom na spravodlivú ochranu\npráv vyplývajúcim z článkov 46 až 50 ústavy.\n13. Princíp legality štátnej moci znamená, že pre štátne orgány platí zásada „čo nie je dovolené,\nje zakázané“. Touto zásadou sa pre fyzické a právnické osoby zabezpečuje právna istota ako\nzákladná hodnota právneho štátu, spočívajúca v ich možnosti predvídať nielen následky svojich právne\nrelevantných úkonov a možnosti a spôsoby uplatnenia svojich práv voči štátu, ale predovšetkým konanie\nštátnych orgánov a jeho zmysel (por. nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 58/2001).\n14. Naproti tomu pre správanie sa fyzických a právnických osôb vo vzťahu k orgánom štátu platí\nprincíp spočívajúci v zásade „čo nie zakázané, je dovolené“. Tento princíp vychádza z priority slobody a\nznamená, že pokiaľ zamýšľané správanie sa fyzických alebo právnických osôb nie je právne upravené,\nt. j. nie je ani zakázané, ani dovolené, platí, že tieto subjekty môžu konať slobodne podľa uvedenej\nzásady. Smú sa teda správať podľa vlastného uváženia, ak prameň práva prijatý v súlade so zásadami\nmateriálneho právneho štátu im neurčil povinnosť správať sa spôsobom za určených podmienok.\n15. V rovine civilného sporového konania sa súd dopustí porušenia princípu vyplývajúceho z článku\n2 ods. 3 ústavy, ak ústavne nekonformným výkladom Civilného sporového poriadku, spočívajúcim\nvo vyvodení zákazu takého správania strany, ktorý nie je výslovne stanovený zákonom, a ktorý\nnemožno odôvodniť ani rozumnými a presvedčivými argumentmi, odoprie procesnému úkonu strany\nako slobodnému prejavu jej vôle dôsledky, ktoré takýmto prejavom zamýšľala vyvolať.\n\n16. Vyvodením takého zákazu za uvedenej situácie dochádza nielen k porušeniu princípu, resp. zásady\n„čo nie je zakázané, je dovolené“, ale aj k porušeniu princípu deľby moci vyplývajúceho z princípu legality\na k porušeniu základného práva strany na spravodlivé súdne konanie jeho neprípustným obmedzením.\nAk je totiž k dispozícii viacero výkladov verejnoprávnej normy, treba zvoliť ten, ktorý vôbec, resp.\nčo najmenej zasahuje do toho ktorého základného práva či slobody (princíp „in dubio pro libertate“).\nInterpretácia zákona nemôže popierať zmysel a účel právnej úpravy a vo svojich dôsledkoch reštriktívne\nzasahovať do základných práv a slobôd, ktorých rešpektovanie je súčasťou základných princípov\nprávneho štátu (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II ÚS 142/2015 z 10. marca\n2015). Pokiaľ Civilný sporový poriadok dáva strane k dispozícii dovolanie ako mimoriadny opravný\nprostriedok, potom rozhodovanie o ňom ako aj posudzovanie splnenia predpokladov a podmienok jeho\nprípustnosti sa nemôže ocitnúť mimo ústavný rámec ochrany základných práv. To znamená, že dovolací\nsúd je povinný interpretovať a aplikovať podmienky prípustnosti tohto opravného prostriedku tak, aby\nboli dodržané zásady práva na spravodlivý proces, t. j. aby nebolo zhoršované procesné postavenie\nstrany, resp. jej možnosť domáhať sa využitím dovolania účinne ochrany svojho subjektívneho práva.\n17. Ak teda Civilný sporový poriadok kumuláciu dôvodov prípustnosti dovolania (prípustných dovolacích\ndôvodov) v dovolaní výslovne nevylučuje (nezakazuje) a pre vyvodenie takéhoto zákazu neexistujú ani\nrozumné a presvedčivé argumenty, potom za ústavne konformný výklad tejto otázky treba považovať\ntaký, ktorý rešpektuje vyššie uvedené princípy, t. j. výklad, podľa ktorého je táto kumulácia prípustná.\nDovolací súd sa z povahy dovolacieho dôvodu uplatneného podľa § 420 C. s. p. zaoberá najprv týmto\ndovolacím dôvodom a ak zistí, že je daný, dovolacím dôvodom uplatneným podľa § 421 ods. 1 C. s. p.\nsa už nezaoberá, pretože by to bolo neefektívne (porovnaj bod 6). Existencia dovolacieho dôvodu podľa\n§ 420 C. s. p. zakladá totiž nielen prípustnosť, ale zároveň aj dôvodnosť podaného dovolania.\n18. Iný záver v otázke prípustnosti či neprípustnosti kumulácie prípustných dovolacích dôvodov uvedený\nv rozhodnutí 1 VCdo 2/2017, t. j. záver o neprípustnosti takejto kumulácie, bol v označenom rozhodnutí\nodôvodnený tým, že právna úprava dovolania a dovolacieho konania v C. s. p. prešla zásadnou\nkoncepčnou zmenou, že nová právna úprava vyžaduje nielen zastúpenie dovolateľa advokátom, ale aj\nspísanie dovolania advokátom, že dovolanie má byť „šité na daný prípad“, a že dispozičný princíp sa v\ndovolacom konaní výrazne oslabuje v prospech princípu procesnej ekonómie. Podľa názoru senátu 6 C\ntakéto argumenty nie sú presvedčivé pre odôvodnenie vysloveného záveru o neprípustnosti kumulácie\ndovolacích dôvodov, pretože vzhľadom na ich všeobecnosť nemajú priamy súvis s riešenou otázkou a\npodľa pravidiel rozumného uvažovania nemožno z nich vo vzťahu k nej nič vyvodzovať.\n19. Konkrétnym argumentom v rozhodnutí 1 VCdo 2/2017 je len argument, podľa ktorého rozhodnutie\nodvolacieho súdu postihnuté vadou zmätočnosti, teda rozhodnutie, ktoré nemalo byť vôbec vydané,\nnemôže byť predmetom posudzovania dovolacieho súdu z hľadiska dovolacieho dôvodu spočívajúceho\nv nesprávnom právnom posúdení veci. Týmto argumentom však možno odôvodniť len postup\ndovolacieho súdu spočívajúci v tom, že ak zistí existenciu dovolacieho dôvodu podľa § 420 C. s. p.,\nnezaoberá sa už dovolacím dôvodom podľa § 421 ods. 1 C. s. p. (bod 6 a 17). Nemožno z neho\nlogicky vyvodiť aj záver, že dovolacím dôvodom uplatneným podľa § 421 ods. 1 C. s. p, sa dovolací súd\nnezaoberá ani v prípade, ak nezistí existenciu dovolacieho dôvodu uplatneného podľa § 420 C. s. p.,\nt. j. existenciu v dovolaní namietanej niektorej zo zmätočnostných vád uvedených v tomto ustanovení.\nPokiaľ nie je daná existencia zmätočnostnej vady, resp. vád uvedených v § 420 C. s. p., nejestvuje\nrozumný dôvod, pre ktorý by dovolací súd nemohol pristúpiť k posúdeniu prípustnosti a následne aj\ndôvodnosti dovolania z dovolacieho dôvodu uplatneného podľa\n§ 421 ods. 1 C. s. p.\n20. Neudržateľný je i argument o vnútornej protirečivosti dovolania, ak je odôvodnené oboma\nprípustnými dovolacími dôvodmi. Len samotné tvrdenie dovolateľa o zmätočnostnej vade takúto\nprotirečivosť nezakladá. Neznamená totiž, že rozhodnutie odvolacieho súdu je takouto vadou aj\nskutočne postihnuté. Jej posúdenie a autoritatívne zistenie je vecou dovolacieho súdu. V tejto súvislosti\nnemožno prehliadať, že právna úprava prípustnosti dovolania z dôvodu vád uvedených v § 420 C.\ns. p. je takmer totožná s právnou úpravou prípustnosti dovolania z dôvodu vád uvedených v § 237\nzákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O. s. p“.), a že odpoveď na otázku\nexistencie zmätočnostnej vady nemusí byť v konkrétnych súvislostiach jednoduchá. Nasvedčuje tomu\nbohatá judikatúra dovolacieho súdu k § 237 O. s. p. Za tejto všeobecne známej skutočnosti požiadavka\nna predvídanie existencie takejto vady advokátom pri spisovaní dovolania „s istotou“ sa rovná takmer\npožadovaniu nemožného, čo zjavne odporuje základnému právu na spravodlivé dovolacie konanie a\n\nprincípu tzv. vnútornej morálky práva, podľa ktorého zákon (resp. jeho interpretácia) nesmie požadovať\nnemožné.\n21. Napokon samotný záver o neprípustnosti kumulácie dôvodov prípustnosti dovolania odporuje\nzákladnému právu na spravodlivú ochranu práv v dovolacom konaní aj z dôvodu, že prakticky\nznemožňuje poskytnutie kvalitnej právnej pomoci dovolateľovi advokátom pri spisovaní dovolania, keďže\nmu bráni uplatniť ako dovolací dôvod nesprávne právne posúdenie veci podľa § 421 ods. 1 C. s. p. in\neventum, teda pre prípad, že ním predložené tvrdenie o výskyte závažnej procesnej vady podľa § 420\nC. s. p. vyhodnotí dovolací súd ako nedôvodné. Tým sa poskytovanie právnych služieb advokátom v\ndovolacom konaní môže dostať do rozporu s jeho povinnosťou vyplývajúcou mu z § 18 ods. 2 zákona\nč. 586/2003 Z. z. o advokácii postupovať pri výkone advokácie s odbornou starostlivosťou, t. j., okrem\niného, dôsledne využívať všetky právne prostriedky a uplatňovať v záujme klienta všetko, čo podľa\nsvojho presvedčenia považuje za prospešné. Podľa názoru vec prejednávajúceho senátu z tohto dôvodu\nmožno tiež usudzovať, že absencia výslovného zákazu kumulácie dôvodov prípustnosti dovolania nie\nje medzerou C. s. p., ale naopak je zámerom zákonodarcu, aby i po zmene právnej úpravy prijatím\nnového procesného kódexu bola naďalej akceptovaná všeobecne uznávaná a nespochybňovaná\nzásada procesného práva umožňujúca účinnú ochranu subjektívnych práv, t. j. zásada o možnosti\nuplatňovania tejto ochrany in eventum.\n22. So zreteľom na uvedené senát 6 C postúpil vec na prejednanie a rozhodnutie veľkému senátu\nobčianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu (§ 48 ods. 3 veta druhá C. s. p.), pričom v tomto uznesení\nodôvodnil svoj názor, odlišný od názoru veľkého senátu vyjadreného v rozhodnutí 1 VCdo 2/2017.\n23. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}