{"guid": "fc69f614-e3dd-47b6-87bd-482290472578:1a5cd541-ee30-481a-bdb5-348fe1a25637", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2018:1109239690.4", "spisova_znacka": "2MCdo/1/2018", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2MCdo/1/2018 z 19. 10. 2018", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 19. októbra 2018, sp. zn. 2MCdo/1/2018, ECLI:SK:NSSR:2018:1109239690.4", "identifikacne_cislo": "1109239690", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Jozef Kolcun", "sudca_id": 415, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-jozef-kolcun-415", "datum_vydania": "2018-10-19", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia", "Odmietajúce podanie"], "oblast": [], "podoblast": ["Iné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160", "nazov": "CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99", "nazov": "OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/99-1963"}, {"iri": "/SK/ZZ/1993/38/#paragraf-56", "nazov": "§ 56 zákona č. 38/1993 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1993/38/#paragraf-56", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/38-1993/paragraf-56"}, {"iri": "/SK/ZZ/1993/38", "nazov": "zákon č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu SR (zrušený)", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1993/38", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/38-1993"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-470.odsek-1", "nazov": "§ 470 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-470.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-470"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-243b.odsek-5", "nazov": "§ 243b ods. 5 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-243b.odsek-5", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-243b"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-451.odsek-3", "nazov": "§ 451 ods. 3 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-451.odsek-3", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-451"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-470.odsek-2", "nazov": "§ 470 ods. 2 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-470.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-470"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-135.odsek-1", "nazov": "§ 135 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-135.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-135"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-261", "nazov": "§ 261 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-261", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-261"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "nazov": "§ 447 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-447"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1993/38#paragraf-56", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-470", "/SK/ZZ/1963/99#paragraf-243b", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-451", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-135", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-261", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-447"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/1a5cd541-ee30-481a-bdb5-348fe1a25637", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2018:1109239690.4", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2018:1109239690.4", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2018:1109239690.4/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n2MCdo/1/2018\n1109239690\n19. 10. 2018\nJUDr. Jozef Kolcun\nECLI:SK:NSSR:2018:1109239690.4\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu JUDr. Vladimíra Pavlova, bývajúceho v Y., správcu\nkonkurznej podstaty úpadcu UNICOM JIV, s.r.o., so sídlom v Košiciach - Šaca, Učňovská č. 6/574,\nzastúpeného JUDr. Jánom Čarnogurským, advokátom v Bratislave, Grösslingova č. 6-8 a LÖWY\n& LÖWY s.r.o., advokátskou kanceláriou so sídlom v Bratislave, Slowackého č. 56, proti žalovanej\nSlovenskej republike - Ministerstvu pôdohospodárstva a rozvoja vidieka Slovenskej republiky, so sídlom\nv Bratislave, Dobrovičova č. 12, zastúpenej spoločnosťou AKMG, s.r.o., so sídlom v Banskej Bystrici,\nDolná č. 6A, o náhradu škody, vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 16 C 287/2009, o\nmimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky proti rozsudku Krajského súdu v\nBratislave zo 14. augusta 2013 sp. zn. 2 Co 287/2013 v spojení s medzitýmnym rozsudkom Okresného\nsúdu Bratislava I zo 7. marca 2013 č. k. 16 C 287/2009-831, po náleze Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky z 13. júna 2018 sp. zn. III. ÚS 4/2018-70, takto\nrozhodol:\nMimoriadne dovolanie o d m i e t a .\nŽalobca má nárok na náhradu trov konania o mimoriadnom dovolaní.\nodôvodnenie:\n1. Okresný súd Bratislava I (ďalej aj „súd prvej inštancie“) medzitýmnym rozsudkom zo 7. marca 2013\nč. k. 16 C 287/2009-831 vyslovil, že je daná zodpovednosť žalovanej za škodu spôsobenú žalobcovi\nnesprávnym úradným postupom orgánov štátu, s tým, že o výške nároku na náhradu škody a o trovách\nkonania bude rozhodnuté v konečnom rozsudku. V odôvodnení uviedol, že v konaní bolo preukázané,\nže v rámci postupu o schvaľovaní prevádzkarne Mäsokombinát I. neboli dodržané zákonom\npožadované postupy a bolo vydané právoplatné rozhodnutie č. 581/2008 z 31. marca 2008, ktorým sa\nprevádzkareň I. 231 schválila a to i napriek tomu, že podmienky pre jej schválenie splnené neboli a\nteda zo strany pracovníkov RVPS Nitra došlo k nesprávnemu úradnému postupu pri vydávaní\nrozhodnutia o udelení certifikátu a pridelení euročísla. Podľa názoru súdu prvej inštancie, skutočnosť,\nže pri schválení prevádzkarne v roku 2008 došlo k nesprávnemu úradnému postupu, vyplývala\ntiež z kontrolného záznamu z 27. októbra 2007, v ktorom sú uvedené rovnaké nedostatky\nako v internej správe z vykonaného auditu, z úradného záznamu z marca 2009, kde sa konštatuje\nkrížová kontaminácia zapríčinená stavebno-technickým usporiadaním priestorov, z úradného záznamu\nz 5. apríla 2011, 12. septembra 2011 a následného nariadenia o zastavení výrobných činností, ktoré\nsa vykonávajú v nevyhovujúcich priestoroch, pričom z predložených listinných dokladov vyplýva, že k\nzmene stavebno-technického stavu či iným zmenám v Mäsokombináte I. od schválenia prevádzky v\nmarci 2008 nedošlo. Z konania RVPS Nitra vyplýva, že pri schválení prevádzky došlo k nesprávnemu\núradnému postupu, nakoľko v marci 2008 bola prevádzka Mäsokombinátu I. schválená bez\npodmienok a bez časového obmedzenia v súvislosti so žiadosťou V. U., tak isto bola schválená\naj pri zmene vlastníka prevádzky v máji 2008 a to na žiadosť žalobcu, keď opätovne bola schválená\nprevádzka bez podmienok a bez časového obmedzenia na všetky činnosti a následne bez toho, aby\ndošlo k stavebno-technickým úpravám, či iným zmenám v predmetnom mäsokombináte. Po tom, ako\nžalobca prenajal mäsokombinát spoločnosti J. s.r.o., pracovníci RVPS Nitra skonštatovali pri kontrole 7.\n\nseptembra 2011, že v prevádzke nie je možná výroba z dôvodu ohrozenia potravinovej bezpečnosti\na napokon zastavili prevádzkovú činnosť aj pre žalobcu, čím potvrdili bez ďalšieho, že prevádzka\nnevyhovovala ani v marci 2008 ani v máji 2008, nakoľko k žiadnej zmene stavebno-technickej u žalobcu\nnedošlo a nezmenil sa predmet činnosti a ani objem výrobkov potravín živočíšneho pôvodu oproti\nschválenému objemu a výrobkov a činnosti v marci 2008. Túto skutočnosť žalovaná nijak nevysvetlila\nani nepreukázala, že by v priebehu obdobia od roku 2008 do roku 2011 došlo k legislatívnym\nzmenám, či zmenám priamo v predmetnej prevádzke. Súd prvej inštancie sa nestotožnil\ns tvrdením žalovanej, že zistenú krížovú kontamináciu je možné riešiť prostredníctvom časového\nharmonogramu a to z dôvodu, že žalovaná toto tvrdenie nijakým spôsobom nepreukázala, poukazovala\nlen na tvrdenia svedkov - pracovníkov RVPS Nitra, ktorí sa však bližšie k časovému harmonogramu\nnijakým spôsobom nevedeli vyjadriť ani nepreukázali, že by takýto časový harmonogram bol ešte počas\nprevádzky Mäsokombinátu I. D. U. schválený, a či z ich strany bolo jeho dodržiavanie kontrolované,\na už vôbec sa nijako nevyjadrili k obsahu - postupnosti nimi tvrdeného časového harmonogramu.\nNapokon zákon o veterinárnej starostlivosti možnosť odstránenia krížovej kontaminácie časovým\nharmonogramom ani nepripúšťa. Žalovaná v priebehu konania namietala nedostatok aktívnej legitimácie\nžalobcu s odôvodnením, že o schválenie Mäsokombinátu I. požiadal D. U., a teda že žalobca nebol\núčastníkom konania po schválenie predmetnej prevádzkarne. So žalovanou vznesenou námietkou\nnedostatku aktívnej legitimácie žalobcu sa súd prvej inštancie nestotožnil, a to z dôvodu, že podľa\n§ 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. právo na náhradu škody má ten, komu bola vytýkaným postupom\nškoda spôsobená ako i z dôvodu, že prevodom vlastníckeho práva k predmetnému Mäsokombinátu I.\nžalobca vstúpil do práv a povinností pôvodného vlastníka D. U.. So zreteľom na uvedené závery\nsúd prvej inštancie zhrnul, že postup pracovníkov RVPS Nitra bol pri schvaľovaní prevádzkarne v roku\n2008 nesprávny, nakoľko táto skutočnosť okrem iného jednoznačne vyplýva z predloženého listinného\ndokladu - interný záznam spísaný v audite - špecifický audit DG SANCO 2008-7815 a preto uzavrel,\nže v tomto ohľade je daná zodpovednosť žalovanej za nesprávny úradný postup, ktorého sa dopustil\norgán verejnej moci, pre ktorý je žalovaná ústredným orgánom štátnej správy.\n2. Krajský súd v Bratislave na odvolanie žalovanej rozsudkom zo 14. augusta 2013 sp. zn. 2 Co\n287/2013 medzitýmny rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil. V celom rozsahu sa s dôvodmi týkajúcimi\nsa odvolaním napadnutého medzitýmneho rozsudku po skutkovej a právnej stránke stotožnil. K\nodvolacím námietkam o nesprávnych skutkových záveroch prvoinštančného súdu uviedol, že súd\nprvej inštancie v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie rozsiahlym dokazovaním riadne zistil skutkový\nstav veci, aplikoval naň správny predpis a svoje rozhodnutie aj podrobne a presvedčivo odôvodnil.\nK nedostatku vecne aktívnej legitimácie žalobcu namietanej žalovanou uviedol, že žalobca vstúpil\ndo práv a povinností pôvodného vlastníka, ktorému aj bolo udelené rozhodnutie na prevádzkovanie\nmäsokombinátu z dôvodu, že prevádzkareň splnila všetky požiadavky, a preto je v prejednávanej veci\nnositeľom vecnej aktívnej legitimácie a skutočnosť, že účastníkom konania nebol právny nástupca\npôvodného prevádzkovateľa mäsokombinátu, ktorému aj bolo vydané rozhodnutie, z ktorého si žalobca v\ntomto konaní uplatnil svoj nárok, je právne irelevantná. Považoval za potrebné poukázať na skutočnosť,\nže RVPS Nitra schválila prevádzku potravinárskeho podniku tri dni po podaní žiadosti žiadateľovi D.\nU. I. rozhodnutím z 31. marca 2008 č. 581/2008 na všetky činnosti bezpodmienečne a bez časového\nobmedzenia, pričom pôvodný žiadateľ o mesiac predal prevádzku novému majiteľovi, žalobcovi,\nktorému rozhodnutie o schválení prevádzky vydala žalovaná 2. mája 2008. Z uvedeného teda vyplýva,\nže RVPS Nitra v priebehu jedného mesiaca schválila prevádzkareň najprv prevádzkovateľovi D. U. O. a\nnásledne aj žalobcovi z dôvodu splnenia všetkých zákonom požadovaných podmienok. Od udelenia\nrozhodnutia na prevádzkovanie mäsokombinátu vykonala v období od 13. mája 2008 do 13. októbra\n2008 12 kontrol, pri ktorých žiadne nedostatky nezistila. Až kontrolou vykonanou 23. októbra 2008 bola\nzistená kondenzácia vo viacerých priestoroch, čo svedčí o nie dobrej konštrukcii a riešení priestorov,\npričom k samotnému schvaľovaciemu postupu je v internom zázname uvedené, že „keď príslušný orgán\nhodnotil závod, pri schvaľovaní mali byť identifikované všetky nedostatky a nedodržiavanie predpisov\nmalo byť zaznamenané. Pred schválením mal mať potravinársky podnik akčný plán na ich úplné\nodstránenie, aby sa neschválil závod s hygienickými chybami. Z interného záznamu ďalej vyplýva,\nže predpísaný schvaľovací postup bol síce formálne dodržaný, ale neriešil krížovú kontamináciu,\nneboli vzaté do úvahy všetky nedostatky prevádzkarne, ktoré mal nový prevádzkovateľ potravinárskeho\npodniku (PPP) odstrániť a až potom dostať úplné schválenie. Zo záveru vyplýva, že neboli vymenované\nvšetky nedostatky, nakoľko nešlo o inšpekciu ale o audit systému. Bolo odporučené\ndôkladne skontrolovať a prehodnotiť prevádzkareň, identifikovať všetky nedostatky a oddelene zvážiť,\nčo je problém usporiadania, riešenia konštrukcie a veľkosti priestorov (stavebno-technický) a čo je\nprevádzkový problém, vyhotoviť akčný plán na zlepšenie a prijať opatrenia krátkodobé a dlhodobé.\n\nZ uvedených dôvodov sa preto odvolací súd nestotožnil s tvrdením žalovanej v podanom\nodvolaní, že súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku neodôvodnil, v čom spočíva nesprávny úradný\npostup žalovanej v schvaľovacom konaní Mäsokombinátu I., nakoľko súd prvej inštancie nesprávny\nprávny postup žalovanej nielen presvedčivo odôvodnil, ale najmä v odôvodnení napadnutého rozsudku\nšpecifikoval všetky dôkazy, z ktorých nesprávny úradný postup žalovanej jednoznačne vyplýva. K\nodvolacej námietke žalovanej týkajúcej sa existencie príčinnej súvislosti ako predpokladu vzniku\nzodpovednosti za škodu a skutkovou otázkou uviedol, že predmetom odvolacieho konania je\nposúdenie vecnej správnosti medzitýmneho rozsudku, ktorým bolo rozhodnuté o základe nároku, t. j.\nže žalovaná za škodu spôsobenú žalobcovi zodpovedá svojím nesprávnym úradným postupom, otázku\npríčinnej súvislosti medzi jednotlivými čiastkovými nárokmi na náhradu škody uplatnenej žalobcom bude\nprávne posudzovať a o nich rozhodovať súd prvej inštancie až v konečnom rozsudku. Pri riešení otázky\npríčinnej súvislosti je právnym posúdením veci vymedzenie, medzi ako ujmou (ako následkom) a akou\nskutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie\nzodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková\nujma), za ktorú je požadovaná náhrada.\n3. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením z 31. júla 2014 sp. zn. 2 Cdo 153/2014 dovolanie\nžalovanej proti rozsudku odvolacieho súdu odmietol ako neprípustné (§ 218 ods. 1 písm. c/ v spojení\ns § 243b ods. 5 O.s.p.) bez toho, aby sa mohol zaoberať správnosťou rozsudku odvolacieho súdu z\nhľadiska jeho vecnej správnosti.\n4. Proti rozsudku odvolacieho súdu v spojení s medzitýmnym rozsudkom súdu prvej inštancie následne\npodal mimoriadne dovolanie generálny prokurátor Slovenskej republiky, ktoré riadne v zákonnej lehote\ndoplnil. Žiadal napadnuté rozsudky zrušiť a vec vrátiť Okresnému súdu Bratislava I na ďalšie konanie.\nNamietal, že súd tým, že nevykonal dôkazy na verifikáciu právne významných skutočností a aplikované\nprávne normy nesprávne vyložil, zaťažil konanie inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne\nrozhodnutie vo veci (§ 243f ods. 1 písm. b/ O.s.p.) a jeho rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom\nposúdení veci (§ 243f ods. 1 písm. c/ O.s.p.). Uviedol, že súd napriek tomu, že rozhodol o základe\nuplatňovaného nároku, jednoznačne neustálil titul, na základe ktorého považoval návrh za dôvodný,\nhoci práve jednoznačné ustálenie titulu (nezákonné rozhodnutie, nesprávny úradný postup) je pre\nposúdenie dôvodnosti návrhu rozhodujúce. Zaujal právny názor, že je vylúčené, aby nesprávny úradný\npostup spočíval vo vydaní (nezákonného) rozhodnutia. Ďalej generálny prokurátor súdu vyčítal, že sa\nvôbec nezaoberal existenciou príčinnej súvislosti medzi jednotlivými čiastkovými nárokmi a žalobcom\ntvrdeným nesprávnym úradným postupom, riadiac sa pritom nesprávnym právny názorom, že otázku\npríčinnej súvislosti bude právne posudzovať až v konečnom rozsudku. Napokon súdom nižších inštancií\nvyčítal, že v ich rozhodnutiach absentuje záver o existencii škody, najmä z pohľadu jednotlivých\nuplatňovaných nárokov.\n5. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením z 30. júna 2015 sp. zn. 2 MCdo 11/2014 zrušil rozsudok\nodvolacieho súdu v spojení s medzitýmnym rozsudkom súdu prvej inštancie a vec vrátil súdu prvej\ninštancie na ďalšie konanie.\n6. Na základe sťažnosti žalobcu Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) nálezom z\n18. októbra 2016 sp. zn. III. ÚS 408/2016-97 vyslovil, že základné právo JUDr. D., správcu konkurznej\npodstaty UNICOM JIV, s.r.o. „v konkurze“, na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods.\n3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1, čl. 37 ods. 3 a čl. 38 ods. 2 Listiny\nzákladných práv a slobôd, základné právo na rovnosť pred súdom a právo byť spravodlivo a verejne\nvypočutý nezávislým a nestranným súdom zaručené čl. 14 ods. 1 Prílohy č. 1 Medzinárodného paktu\no občianskych a politických právach, základné právo na spravodlivé súdne konanie zaručené čl. 6 ods.\n1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základné právo na rovnosť pred zákonom\nzaručené čl. 20 Charty základných práv Európskej únie a základné právo na účinný prostriedok\nnápravy a spravodlivý proces zaručené čl. 47 ods. 1 a 2 Charty základných práv Európskej\núnie uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 MCdo 11/2014 z 30. júna 2015 bolo\nporušené. Ústavný súd Slovenskej republiky uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zrušil\na vec vrátil Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie. Rozhodol tiež o povinnosti\nnajvyššieho súdu nahradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia. Vo zvyšnej časti sťažnosti JUDr.\nD. nevyhovel. V odôvodnení uviedol, že Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší\nsúd“) porušil jednu z požiadaviek spravodlivého procesu, a to kontradiktórnosť konania a s ňou\nsúvisiacou zásadu „rovnosti zbraní“ tým, že nedoručil sťažovateľovi (žalobcovi) podnet žalovanej na\npodanie mimoriadneho dovolania adresovaný generálnemu prokurátorovi Slovenskej republiky (ďalej\nlen „generálny prokurátor“) a vyjadrenie žalovanej k mimoriadnemu dovolaniu generálneho prokurátora\na neumožnil mu tak vyjadriť sa k nim, a zaujať tak svoje stanovisko k argumentácii žalovanej v nich\n\nobsiahnutej. Poznamenal, že sťažovateľ nemal možnosť ani iným spôsobom sa k tvrdeniam žalovanej\nv nich obsiahnutých vyjadriť, keďže najvyšší súd vo veci rozhodol bez nariadenia pojednávania.\nÚstavný súd v tejto súvislosti poukázal aj na rozhodnutie ESĽP z 13. januára 2015 vo veci Trančíková\nproti Slovenskej republike (sťažnosť č. 17127/12), ktorého závery aplikoval aj na prípad sťažovateľa.\nVzhľadom na to, že ústavný súd dospel k záveru o porušení základného práva sťažovateľa na súdnu\nochranu i jeho práva na spravodlivé súdne konanie, bolo namieste využitie právomoci podľa čl. 127\nods. 2 ústavy, preto napadnuté uznesenie najvyššieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a\nrozhodnutie.\n7. Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorému bola vec opätovne predložená na rozhodnutie o\nmimoriadnom dovolaní, uznesením z 31. januára 2017 sp. zn. 2 MCdo 1/2017 zrušil rozsudok\nodvolacieho súdu v spojení s medzitýmnym rozsudkom súdu prvej inštancie a vec vrátil súdu prvej\ninštancie na ďalšie konanie.\n8. Na základe sťažnosti žalobcu ústavný súd v náleze z 13. júna 2018 sp. zn. III. ÚS 4/2018-70\nvyslovil, že základné právo JUDr. D., správcu konkurznej podstaty UNICOM JIV, s.r.o. „v konkurze“,\nna súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných\npráv a slobôd, jeho základné právo na rovnosť účastníkov konania zaručeného čl. 47 ods. 3 Ústavy\nSlovenskej republiky a čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd, jeho právo na rovnosť osôb pred\nsúdom zaručené čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach, jeho právo na\nspravodlivé súdne konanie zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\na jeho právo na spravodlivé súdne konanie zaručené čl. 47 ods. 2 Charty základných práv Európskej únie\nuznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31. januára 2017 v konaní sp. zn. 2 MCdo 1/2017\nboli porušené. Ústavný súd uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zrušil a vec mu vrátil\nna ďalšie konanie. Rozhodol tiež o povinnosti najvyššieho súdu nahradiť sťažovateľovi trovy právneho\nzastúpenia. Vo zvyšnej časti sťažnosti nevyhovel.\nV odôvodnení nálezu ústavný súd uviedol, že sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva\nna súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 ústavy, právo na spravodlivé súdne konanie\npodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 47 ods.\n2 charty, porušenie základného práva na rovnosť účastníkov konania podľa čl. 37 ods. 3 listiny a\npráva na rovnosť pred súdom podľa čl. 14 ods. 1 paktu a porušenie rovnosti pred zákonom podľa\nčl. 20 charty. Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia najvyššieho súdu konštatoval, že\nnajvyšší súd pri prerokovaní podaného mimoriadneho dovolania pochybil, keď nedostatočne skúmal,\nči zákonom ustanovené podmienky na jeho podanie boli splnené. Poznamenal, že problematika\nprípustnosti mimoriadneho dovolania bola predmetom pozornosti ústavného súdu už mnohokrát, pričom\nvýstupy rozhodovacej činnosti v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy možno zosumarizovať\npredovšetkým do požiadavky artikulovanej v zjednocovacom uznesení pléna ústavného súdu\nč. k. PLz. ÚS 3/2015-22 z 18. marca 2015, ktorá podmieňuje prípustnosť mimoriadneho dovolania\nvyčerpaním všetkých zákonom dovolených riadnych, ako aj mimoriadnych opravných prostriedkov, ktoré\nmal účastník konania k dispozícii a ktoré mohol účinne využiť na ochranu svojich práv\na oprávnených záujmov. Uviedol, že nielen zjednocovacie stanovisko pléna ústavného súdu ale aj\njudikatúra ESĽP (napr. rozhodnutia vo veciach DRAFT-OVA, a.s., proti Slovenskej republike, PSMA,\ns.r.o., proti Slovenskej republike a COMPCAR, s.r.o., proti Slovenskej republike) bez akýchkoľvek\npochybností formulujú dve zásadné požiadavky, ktorých splnenie determinuje prípustnosť mimoriadneho\ndovolania, ktoré v rovine in abstracto nebolo v právnom systéme Slovenskej republiky v čase podania\nmimoriadneho dovolania v sťažovateľovej veci spochybnené. Prvou podmienkou je využitie dovolania\nako opravného prostriedku, ktorý je v priamej procesnej dispozícii účastníka konania (ďalej len „riadne\ndovolanie“) a druhou podmienkou je požiadavka, aby podané mimoriadne dovolanie nepredstavovalo\npo stránke obsahovej skryté odvolanie. Prvou podmienkou sa ústavný súd nijako podrobnejšie zaoberať\nnemusel, pretože tá je v súdenej veci bez akýchkoľvek pochybností splnená (dovolanie žalovaná podala\na najvyšší súd ho odmietol uznesením sp. zn. 2 Cdo 153/2014 z 31. júla 2014). Ústavný súd v tejto\nsúvislosti ale dodal, že práve preto, aby bola prvá podmienka prípustnosti mimoriadneho dovolania\nsplnená, generálny prokurátor čakal na rozhodnutie o riadnom dovolaní žalovanej (31. júla 2014) a\naž po tomto rozhodnutí najvyššieho súdu mimoriadne dovolanie podal (8. septembra 2014), hoci do\nuplynutia jednoročnej lehoty podľa § 243g O.s.p. zostávalo už len niekoľko dní. Kvôli tomu generálny\nprokurátor využil aj § 243h ods. 3 O.s.p., teda možnosť podať tzv. bianco mimoriadne dovolanie a do 60\ndní ho odôvodniť, čo sťažovateľ v sťažnosti i v stanovisku k vyjadreniu najvyššieho súdu rekapitulované\nčasové súvislosti kritizuje. Ústavný súd však konštatoval, že práve kvôli evidentnému motivačnému\npozadiu (splnenie podmienky vyčerpania všetkých opravných prostriedkov) ich nebolo možné vyhodnotiť\nv prospech sťažnostnej argumentácie. Pokiaľ ide o druhú identifikovanú podmienku, ústavný súd uviedol,\n\nže vo veci sťažovateľa najvyšší súd vyhovel mimoriadnemu dovolaniu z dôvodu nesprávneho právneho\nposúdenia veci, ktoré malo spočívať v tom, že súd prvej inštancie a odvolací súd jednoznačne neustálili,\nči v posudzovanej veci došlo k nezákonnému rozhodnutiu alebo k nesprávnemu úradnému postupu, ako\naj v tom, že nevyriešili splnenie ďalších predpokladov tejto zodpovednosti. Ústavný súd poznamenal,\nže nie každé nesprávne právne posúdenie veci spôsobilé odôvodniť odvolanie predstavuje relevantný\ndôvod mimoriadneho dovolania. Formulované odlíšenie odôvodňuje právoplatnosť rozhodnutia ako\npodstatný diferenčný znak rozhodnutia, proti ktorému sa podáva odvolanie, a rozhodnutia napádaného\nmimoriadnym dovolaním. Tento znak je priamo prepojený na kvalitu právnej istoty ako imanentnej\nsúčasti práva na spravodlivé súdne konanie, a tým i základného práva na súdnu ochranu. Nedostatočné\nvyriešenie otázky vzniku škody a danosti príčinnej súvislosti medzi protiprávnym konaním a vzniknutou\nškodou nepochybne podľa názoru ústavného súdu môže predstavovať vadu nesprávneho právneho\nposúdenia veci konajúcim súdom. Ústavný súd však nie je povinný odpovedať na otázku, či rozhodnutia\nokresného súdu a krajského súdu v sťažovateľovej veci sú naozaj dôsledkom nesprávneho právneho\nposúdenia veci, a či skutočne vykazujú vady, ktoré im najvyšší súd v uznesení o mimoriadnom dovolaní\nvytkol. Pre rozhodnutie o zásadnej námietke sťažovateľa musel ústavný súd ustáliť, či najvyšší súd\npojal ústavne konformný záver o prípustnosti mimoriadneho dovolania, teda, či nedostatočné vyriešenie\notázky vzniku škody a danosti príčinnej súvislosti predstavuje nesprávne právne posúdenie veci\nodôvodňujúce prelomenie právnej istoty nastolenej právoplatnosťou sporného medzitýmneho rozsudku.\nÚstavný súd poukázal na to, že podstata kritiky najvyššieho súdu sa zamerala na procesné konzekvencie\nplynúce z právoplatnosti medzitýmneho rozsudku. Medzitýmnym rozsudkom sa konanie ako celok\nnekončí, po jeho právoplatnosti konanie pokračuje ďalej už len vo vzťahu k výške škody. Právoplatnosť\nmedzitýmneho rozsudku znamená definitívnu odpoveď na otázku, či tu bolo protiprávne konanie, či\nvznikla žalobcovi škoda a či je daná príčinná súvislosť medzi protiprávnym konaním a vzniknutou\nškodou. Popísanú procesnú podstatu medzitýmneho rozsudku ústavný súd nemohol vyhodnotiť ako\npodporujúcu sťažovateľovu argumentáciu o neprípustnosti mimoriadneho dovolania. Poznamenal, že\nna jednej strane sa síce aj medzitýmny rozsudok stáva právoplatným a zakladá právnu istotu vo vzťahu\nk predmetu základného konania, avšak iba sčasti. Plne vyhovujúci medzitýmny rozsudok ešte neprináša\nžalobcovi právnu istotu o celom predmete sporu. Pojmovo predsa vyžaduje ďalšie rozhodovanie o výške\nprávoplatne prisúdeného nároku. Kvalitu právnej istoty tu preto nemožno porovnávať s prípadom, ak\nby napríklad konajúci súd žalobu hneď v celom rozsahu zamietol, prípadne ak by rozsah dokazovania\nodôvodňoval jedno rozhodnutie nielen o základe, ale hneď aj o výške nároku. V oboch prípadoch\nby sa už žiadne ďalšie konanie nevyžadovalo a právna istota by bola nastolená vo vzťahu k celému\npredmetu konania. Preto by aj prípadné mimoriadne dovolanie predstavovalo citeľnejší zásah do\nprávnej istoty sporovej strany, než je tomu v sťažovateľovej veci, kde došlo k podaniu mimoriadneho\ndovolania proti právoplatnému medzitýmnemu rozsudku, ktorým (celkom prirodzene) nebolo rozhodnuté\no celom predmete konania. Ústavný súd však uviedol, že v prospech sťažovateľovej argumentácie\nsvedčí skutočnosť, že jedným z ťažiskových dôvodov mimoriadneho dovolania bola absencia\nriešenia otázky vzniku škody a danosti príčinnej súvislosti medzi protiprávnym konaním štátu (jeho\norgánu) a eventuálne vzniknutou škodou. Generálny prokurátor v podstate vytkol obom rozhodnutiam\nsúdov v základnom konaní nedostatočné odôvodnenie. K rovnakému záveru potom dospel i najvyšší\nsúd v napadnutom uznesení. Pozornosti ústavného súdu však neušlo, že najvyšší súd sa kvalitou\nodôvodnenia potvrdzujúceho rozsudku krajského súdu zaoberal už v uznesení o riadnom dovolaní\nžalovanej (uznesenie sp. zn. 2 Cdo 153/2014 z 31. júla 2014). Rozhodol o ňom síce odmietavo, teda\nprima facie procesne, meritórne sa však nemohol vyhnúť skúmaniu kvality odôvodnenia, ktorá bola\nv riadnom dovolaní žalovanou namietaná. V napadnutom uznesení o mimoriadnom dovolaní najvyšší\nsúd podrobil rozsudky z nachádzacieho konania kritike, ktorá zrozumiteľne dokladuje, že sa okresný\nsúd a krajský súd problematikou dvoch z troch základných predpokladov úspechu v konaní o náhradu\nškody vôbec nezaoberali, a že tým ich rozsudky de facto neobsahovali zásadné vysvetlenie dôvodov\npodstatných pre rozhodnutie súdu, pričom v skoršom rozhodnutí o riadnom dovolaní žalovanej (ktoré\nbolo v čase rozhodovania o mimoriadnom dovolaní právoplatné) najvyšší súd uviedol, že námietka\nžalovanej o nedostatočnom odôvodnení rozhodnutia odvolacieho súdu je nedôvodná. Ústavný súd\ntak konštatoval, že týmto spôsobom sa mimoriadne dovolanie skutočne dostalo do pozície skrytého\nodvolania, a to nielen formálno-právne proti medzitýmnemu a druhoinštančnému rozsudku, ale\nmateriálne, v rovine odôvodnenia, v podstate aj proti uzneseniu o riadnom dovolaní, v ktorom dovolací\nsúd k problému kvality odôvodnení rozsudkov vo veci samej zaujal opačný meritórny postoj. Pripustenie\nmimoriadneho dovolania najvyšším súdom sa za takých okolností dostalo nielen do polohy konfliktu\ns jeho vlastným skorším rozhodnutím v tej istej veci, ale aj do rozporu s právnou istotou sťažovateľa,\nktorý sa po dvoch právoplatných meritórnych rozhodnutiach a po jednom dovolacom (z hľadiska\n\nkvality odôvodnenia tiež meritórnom) rozhodnutí legitímne spoliehal na definitívnosť vyriešenia problému\ndôvodov meritórneho rozhodnutia o základe ním uplatneného nároku na náhradu škody. Poukázal na\nto, že ak okresný súd i krajský súd naozaj nedostatočne odôvodnili svoje medzitýmne rozhodnutia, no\nsúčasne v ich dôvodoch prejudikovali, že vo fáze rozhodovania o výške nároku budú riešiť aj otázky,\nktoré by sa správne mali súdiť v rámcoch medzitýmneho rozhodovania, potom podľa názoru ústavného\nsúdu takáto vada nadobudne fundamentálny význam stojaci v rozpore s ústavnými princípmi až vtedy,\nak oba súdy budú pri ďalšom rozhodovaní o výške nároku ignorovať uvedenú vlastnú prejudikciu. O\npríkrom rozpore s ústavnými princípmi preto bude možné uvažovať len za podmienky, ak pri konečnom\nrozhodovaní o výške nároku súdy nesformulujú odpovede na dosiaľ nezodpovedané otázky spôsobom,\naký si vyžaduje základné právo oboch sporových strán na súdnu ochranu a ich právo na spravodlivé\nsúdne konanie, ale budú formálne odkazovať na ustálené procesné chápanie podstaty medzitýmneho\nrozhodovania spojeného s prekážkou rei iudicatae. Ktorejkoľvek sporovej strane sa v takom prípade\nmusí dostať relevantnej právnej ochrany, ak sa bude dovolávať zodpovedania dosiaľ otvorených otázok.\nSumarizujúc prednesené zistenia a hodnotiace úsudky, ústavný súd rekapituloval, že v súdenej veci\nsťažovateľa boli žalovanou pred podaním mimoriadneho dovolania využité všetky dostupné opravné\nprostriedky, v ktorých namietala dôvody použité napokon v kladnej reflexii mimoriadneho dovolania.\nBola teda (na rozdiel od kauzy PSMA) pri obhajobe svojich práv aktívna. Dotknutá právna istota\n(prostredníctvom nej i základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru)\nzároveň neposkytovala sťažovateľovi stabilitu v miere typickej pre meritórne rozhodnutie, ktorým sa\nsporové konanie končí. Toto sú faktory svedčiace v prospech nevyhoveniu sťažnosti. Ústavný súd ďalej\nuviedol, že sťažovateľom navrhnutému petitu naopak svedčí, že spor v základnom konaní má súkromnoprávnu povahu, a to napriek tomu, že jeho hmotnoprávne pozadie tkvie v kvalite výkonu verejnej\nmoci orgánmi štátnej správy. Kardinálnym dôvodom mimoriadneho dovolania a kladného rozhodnutia\nv napadnutom uznesení najvyššieho súdu bolo nesprávne právne posúdenie veci v dôsledku absencie\nvysporiadania sa s dvoma z troch základných predpokladov vzniku žalovaného nároku v medzitýmnom\nrozsudku a v potvrdzujúcom rozsudku krajského súdu. Uvedený dôvod má podľa názoru ústavného súdu\nskôr procesnú podstatu a súdená vec sa ním podobá kauze DRAFT-OVA, v ktorej ESĽP nevyhodnotil\npochybenie procesnej povahy (nesprávne rozloženie dôkazného bremena) v prospech prípustnosti\nmimoriadneho dovolania. Ústavný súd nespochybnil, že rozhodnutia všeobecných súdov zo základného\nkonania na úrovni odôvodnenia existencie škody a príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným\npostupom a škodou skutočne môžu vyvolávať pochybnosti o náležitej kvalite. Krajský súd však v\nodôvodnení potvrdzujúceho rozsudku zrozumiteľne vysvetlil, že neriešené otázky budú zodpovedané\nv konečnom rozsudku o výške žalovaného nároku. Aj v podmienkach právoplatného medzitýmneho\nrozhodnutia preto existuje priestor pre účinnú ochranu práv oboch strán sporu v ďalšom priebehu\nkonania, a to tak v otázke existencie škody, ako aj príčinnej súvislosti. Tým je významne spochybnená\npodmienka prípustnosti mimoriadneho dovolania, podľa ktorej si jeho podanie vyžaduje ochrana práv\na zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu. Striktné zotrvávanie na\nrešpektovaní podstaty medzitýmneho rozhodovania zo strany generálneho prokurátora i najvyššieho\nsúdu v napadnutom uznesení sa tak dostáva skôr do polohy presadzovania záujmu na procesnej\nčistote, nie do pozície nástroja odstraňujúceho vadu najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém,\npričom napĺňa právnu kategóriu nesprávneho právneho posúdenia veci obsahom, ktorý by obstál v\nprípade odvolania, nie však pri podaní mimoriadneho dovolania. Ústavný súd konštatoval, že najvyšší\nsúd vyhodnotením mimoriadneho dovolania ako prípustného uprednostnil požiadavku vecnej správnosti\na procesnej perfektnosti medzitýmneho rozhodovania pred právnou istotou sťažovateľa inkorporovanou\nv jeho základnom práve na súdnu ochranu a v jeho práve na spravodlivé súdne konanie. Urobil tak\nbez toho, že by v okolnostiach posudzovanej veci boli prítomné skutočnosti a nedostatky odôvodňujúce\nprielom do právnej istoty nastolenej právoplatným medzitýmnym rozhodnutím, ktorý bol iniciovaný\nsubjektom odlišným od strán sporu súkromno-právnej povahy. Ústavný súd preto dospel k záveru, že\nuznesením najvyššieho súdu z 31. januára 2017 v konaní sp. zn. 2 MCdo 1/2017 došlo k porušeniu\nzákladného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, jeho\npráva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru i jeho základného práva na spravodlivé\nsúdne konanie podľa čl. 47 ods. 2 charty. K namietanému porušeniu základného práva na rovnosť\núčastníkov konania a práva na rovnosť pred súdom ústavný súd uviedol, že tým, že najvyšší súd riadne\ndovolanie žalovanej síce odmietol, rozhodol teda procesne, po podaní mimoriadneho dovolania však\nnajvyšší súd názor zmenil a konštatované nedostatočné odôvodnenie vzniku škody a existencie príčinnej\nsúvislosti vyhodnotil ako nesprávne právne posúdenie veci. Podľa názoru ústavného súdu popísaným\npostojom najvyšší súd interpretoval a uplatnil § 243f ods. 1 písm. c/ O.s.p. na úkor sťažovateľa, a naopak,\nzvýhodnil tým žalovanú, na podnet ktorej bolo mimoriadne dovolanie podané. Vyváženie dotknutých v\n\nkolízii stojacich záujmov a hodnôt najvyšší súd uskutočnil spôsobom, ktorý je v rozpore so základným\nprávom sťažovateľa na súdnu ochranu, s jeho právom na spravodlivé súdne konanie a s jeho základným\nprávom na spravodlivé súdne konanie. Vzhľadom na to, že tento nedostatok znevýhodnil sťažovateľa\nv jeho procesnom postavení charakterizovanom právoplatným rozhodnutím o základe uplatneného\nnároku na náhradu škody, má popísaná vada za následok aj porušenie základného práva sťažovateľa\nna rovnosť účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a podľa čl. 37 ods. 3 listiny, ako aj práva\npodľa čl. 14 ods. 1 paktu. Sťažnosti sťažovateľa v časti, v ktorej namietal porušenie základného práva\nna účinný prostriedok nápravy a v časti, v ktorej namietal porušenie rovnosti pred zákonom ústavný\nsúd nevyhovel. Na záver uviedol, že po vyslovení porušenia práv sťažovateľa postupom a napadnutým\nuznesením najvyššieho súdu zrušil rozhodnutie v zmysle § 56 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z.z. o organizácii\nÚstavného súdu SR a o konaní pred ním (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a zároveň vrátil vec na\nďalšie konanie najvyššiemu súdu.\n9. Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorému bola vec opätovne predložená na rozhodnutie o\nmimoriadnom dovolaní konštatuje, že jeho predchádzajúce rozhodnutie o dovolaní generálneho\nprokurátora Slovenskej republiky bolo ústavným súdom zrušené v celom rozsahu, v dôsledku čoho\nje potrebné znovu rozhodnúť o tomto dovolaní ako celku.\n10. Podľa prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku\n(ďalej len „CSP“), ktorý nadobudol účinnosť 1. júla 2016, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj\nna konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.\n11. Vzhľadom k tomu, že mimoriadne dovolanie bolo generálnym prokurátorom Slovenskej republiky\npodané pred 1. júlom 2016, za účinnosti zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení\nneskorších predpisov (ďalej len „O.s.p.“), dovolací súd postupoval v zmysle vyššie citovaného\nustanovenia § 470 ods. 2 vety prvej CSP, a prípustnosť dovolania posudzoval v zmysle § 243e v spojení\ns § 243f O.s.p. v znení účinnom do 30. júna 2016.\n12. V zmysle § 135 ods. 1 O.s.p. (porovnaj § 193 CSP) súd je viazaný rozhodnutím ústavného\nsúdu o tom, či určitý právny predpis je v rozpore s ústavou, so zákonom alebo s medzinárodnou\nzmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná (§ 109 ods. 1 písm. b/). Súd je tiež viazaný rozhodnutím\nústavného súdu alebo Európskeho súdu pre ľudské práva, ktoré sa týkajú základných ľudských práv a\nslobôd. Ďalej je viazaný rozhodnutím príslušných orgánov o tom, že bol spáchaný trestný čin, priestupok\nalebo iný správny delikt postihnuteľný podľa osobitných predpisov, a kto ich spáchal, ako aj rozhodnutím\no osobnom stave, vzniku alebo zániku spoločnosti a o zápise základného imania; súd však nie\nje viazaný rozhodnutím v blokovom konaní.\n13. V zmysle § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde, ak Ústavný súd právoplatné rozhodnutie,\nopatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal rozhodnutie, rozhodol\no opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať a rozhodnúť. V tomto konaní alebo\npostupe je viazaný názorom Ústavného súdu.\n14. V rámci doktríny záväznosti rozhodnutí ústavného súdu je potrebné rozlišovať kasačnú záväznosť\na precedenčnú záväznosť. V posudzovanej veci má rozhodnutie ústavného súdu kasačnú záväznosť\n(záväznosť nálezu v konkrétnej veci) vyplývajúcu z vyššie citovaných právnych predpisov, pretože\nústava výslovne nerieši záväznosť rozhodnutí ústavného súdu vydaných podľa čl. 127 ústavy. Vzhľadom\nk tomu sú všeobecné súdy vrátane najvyššieho súdu povinné túto kasačnú záväznosť, ktorá je\nvystavená prísnejším požiadavkám ako záväznosť precedenčná (všeobecná; v podobných veciach)\npremietnuť (a rešpektovať) vo svojich rozhodnutiach. Práve pravidlo, že proti nálezu ústavného súdu\nnie je prípustný žiadny opravný prostriedok, má ten následok, že nález ústavného súdu predstavuje\ndefinitívne riešenie ústavnoprávnych otázok v konkrétnej veci, a preto musí byť všeobecným súdom\nverne vykonaný a v ňom obsiahnutý ústavnoprávny výklad musí byť plne rešpektovaný bez ohľadu\nna eventuálne pochybnosti všeobecných súdov, či je správny alebo fundovaný. V konkrétnych veciach\ntak nález ústavného súdu predstavuje konečné vyriešenie právneho sporu, čo je neopomenuteľným\nznakom spravodlivého procesu. S poukazom na tieto pravidlá právny názor ústavného súdu ako orgánu\ns posledným slovom musí byť v konkrétnej veci nepodmienečne rešpektovaný. Opačný prístup by\nodporoval samotnému princípu kasačného rozhodnutia.\n15. Vzhľadom na nález ústavného súdu z 13. júna 2018 sp. zn. III. ÚS 4/2018-70, ktorého vysloveným\nprávnym názorom je najvyšší súd viazaný, najvyšší súd odmietol mimoriadne dovolanie generálneho\nprokurátora ako procesne neprípustné (§ 243i O.s.p. v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p.) podľa § 447 písm.\nc/ CSP bez toho, aby sa zaoberal dôvodnosťou podaného dovolania.\n16. Povinnosť nahradiť trovy konania nemožno uložiť generálnemu prokurátorovi (§ 261 CSP).\nRozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania dovolací súd neodôvodňuje (§ 451 ods.\n3 CSP).\n\n17. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}