{"guid": "35d4f137-8fc1-4639-8cb3-7f42df4fa8e2:3fad0e57-d7c6-44d6-913d-cf5559de05c2", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2018:1018200356.2", "spisova_znacka": "10Szak/19/2018", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Szak/19/2018 z 7. 6. 2018", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 7. júna 2018, sp. zn. 10Szak/19/2018, ECLI:SK:NSSR:2018:1018200356.2", "identifikacne_cislo": "1018200356", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Elena Berthotyová", "datum_vydania": "2018-06-07", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2011/404/#paragraf-88.odsek-1.pismeno-c", "nazov": "§ 88 ods. 1 písm. c) zákona č. 404/2011 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2011/404/#paragraf-88.odsek-1.pismeno-c", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/404-2011/paragraf-88"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2011/404#paragraf-88"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/3fad0e57-d7c6-44d6-913d-cf5559de05c2", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2018:1018200356.2", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2018:1018200356.2", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2018:1018200356.2/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n10Szak/19/2018\n1018200356\n07. 06. 2018\nJUDr. Elena Berthotyová\nECLI:SK:NSSR:2018:1018200356.2\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako kasačný súd v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr.\nEleny Berthotyovej, PhD. a členov senátu JUDr. Zuzany Ďurišovej a JUDr. Jany Hatalovej, PhD.\nv právnej veci sťažovateľa (pôv. žalobca): U. E., nar. XX.XX.XXXX., štátny príslušník Afganskej\nislamskej republiky, bez dokladu totožnosti, aktuálne Bulharská republika, zastúpený: OZ Liga za\nľudské práva, Štúrova 3, 811 02 Bratislava, proti žalovanému: Prezídium policajného zboru, Úrad\nhraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Bratislava, Oddelenie\ncudzineckej polície Policajného zboru Bratislava, Hrobákova 44, Bratislava, o správnej žalobe žalobcu\nvo veci zaistenia proti rozhodnutiu žalovaného č. PPZ-HCP-BA6-67-009/2018-AV zo dňa 26.02.2018,\no kasačnej sťažnosti sťažovateľa proti právoplatnému rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k.\n6Sa/20/2018-46 zo dňa 21. marca 2018, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k.\n6Sa/20/2018-46 zo dňa 21. marca 2018 z a m i e t a .\nÚčastníkom nárok na náhradu trov kasačného konania n e p r i z n á v a .\nodôvodnenie:\nI.\nPriebeh a výsledky administratívneho konania\n1. Rozhodnutím č. p. PPZ-HCP-BA6-67-009/2018-AV zo dňa 26.02.2018 bol žalobca zaistený podľa\n§ 88 ods. 1 písm. c) zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých\nzákonov v platnom znení (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“), na účel zabezpečenia prípravy a výkonu\njeho prevozu podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č.604/2013 zo dňa 26.06.2013,\nktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie\nžiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej\npríslušnosti v jednom z členských štátov (ďalej aj ako „Nariadenie EP a Rady (EÚ)“), a to dňom vydania\ntohto rozhodnutia, t. j. dňom 26.02.2018. Žalobca bol umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre\ncudzincov Medveďov, so stanovenou dĺžkou doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najviac do\n21.03.2018.\n2. V odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia žalovaný uviedol, že žalobca bol dňa 14.10.2017\nkontrolovaný hliadkou Mobilnej jednotky Policajného zboru Bratislava na hraničnom priechode Čuňovo,\nD2. Kontrolovaný bol v motorovom vozidle s bulharským evidenčným číslom. Žalobca bol následne\nvyzvaný k preukázaniu totožnosti a oprávnenosti pobytu, pričom žalobca nevedel žiadnym spôsobom\npreukázať svoju totožnosť. Následne bol predvedený na správny orgán .\n3. Následnými lustráciami bolo zistené, že žalobca má pozitívny hit v systému Eurodac, podľa, ktorého\ncudzinec je žiadateľom o azyl na území iného členského štátu, konkrétne Bulharskej republiky. Z\nuvedeného dôvodu túto skutočnosť správny orgán oznámil Dublinskému stredisku Migračného úradu\n\nMinisterstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „Dublinské stredisko“), ktoré je príslušné na začatie\nkonania vo veci prevozu účastníka konania na územie iného členského štátu podľa Dublinského\ndohovoru. Na základe tejto skutočnosti začalo Dublinské stredisko konanie o návrat žalobcu na územie\niného členského štátu pod číslom konania MU-DS-359/2017-Ž.\n4. Počas zaistenia účastníka konania v zariadení, dňa 23.10.2017 požiadal o udelenie azylu na území\nSlovenskej republiky. Na základe tejto skutočnosti, bol dňa 21.12.2017 prepustený zo zaistenia a bolo\nrozhodnuté o zaistení účastníka konania podľa § 88a ods. 1 písm. e) zákona o pobyte cudzincov, teda\nna účel zistenia tých skutočností, na základe ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu, keďže\nexistovalo riziko úteku účastníka konania.\n5. Dňa 14.02.2017 vydalo Dublinské stredisko rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o udelenie azylu\núčastníka konania ako neprípustnú, keďže podľa § 11 ods. 1 písm. c) zákona o azyle je v danom prípade\npríslušná na konanie o udelenie azylu Bulharská republika.\n6. Dňa 12.01.2018 bol na správny orgán doručená správna žaloba, ktorou sa účastník konania domáhal\nzrušenia rozhodnutia o zaistení č. PPZ-HCP-BA6-354-006/2017-AV. Dňa 19.02.2018 bol žalovanému\ndoručený rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 8Sa/5/2018 zo dňa 29.01.2018, ktorým súd zrušil\nrozhodnutie o zaistení a nariadil bezodkladne prepustiť účastníka konania zo zaistenia. Predmetný\nrozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 26.02.2018.\n7. Žalobca bol zadržaný počas jeho nelegálnej migrácie z územia Maďarska ako aj iných členských\nkrajín, kde žiadal o udelenie medzinárodnej ochrany. Na základe uvedených skutočností ako aj\ndoterajšieho konania žalobcu, kedy nezotrval na územiach týchto krajín, ale bez oprávnenia vycestoval,\nexistuje značné riziko jeho úteku, keďže existuje reálny predpoklad, že sa účastník konania chce dostať\nna územie Rakúskej republiky, čo aj sám uviedol, že toto bola jeho cieľová krajina.\n8. Žalovaný v rozhodnutí uviedol, že skúmal aj možnosť uloženia menej závažného prostriedku ako\nzaistenia a konštatoval, že žalobca nespĺňa podmienky, za ktorých by mu mohla byť uložená povinnosť\npodľa § 89 ods. 1 písm. a) a b) zákona o pobyte cudzincov. Prípadným uložením uvedenej povinnosti\nby mohlo prísť k zmareniu sledovaného cieľa a to návratu na územie Bulharskej republiky, keďže\nSlovenská republika je v prípade žalobcu iba tranzitnou krajinou, na ktorej území nechce zotrvať. Taktiež\no nemožnosti uloženia alternatívy zaistenia poukazuje aj skutočnosť, že žalobca nedisponuje žiadnymi\nfinančnými prostriedkami.\n9. Žalovaný uviedol, že v prípade žalobcu a jeho doterajšieho konania je potrebné zabezpečiť jeho\nprípravu alebo výkon jeho prevozu podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EU) č. 604/20013\nz 26.06.2013, formou zaistenia v zmysle § 88 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov.\n10. Dĺžka zaistenia závisí od množstva podstatných faktorov, medzi ktoré okrem iného patrí komunikácia\nmedzi štátnymi orgánmi Slovenskej republiky a zodpovednými členskými štátmi ako aj vybavenie\nvšetkých potrebných náležitostí potrebných na riadne dodržanie postupu, ktoré upravujú medzinárodné\ndohody ktorými sú obe krajiny signátormi prípadne iné nepredvídateľné okolnosti, ktoré nemožno\npredbežne určiť. Žalovaný uviedol, že ide o šesť mesačnú lehotu plynúcu od prvého zaistenia.\nII.\nKonanie na krajskom súde\n11. Žalobca podal proti preskúmavanému rozhodnutiu na Krajský súd v Bratislave správnu žalobu vo\nveciach zaistenia podľa Štvrtej hlavy Tretej časti zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok v\nznení neskorších predpisov (ďalej len „S.s.p.“) s nasledujúcimi žalobnými bodmi (§ 182 ods. 1 písm.\ne/ S.s.p.):\n- žalovaný nerešpektoval rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 8Sa/5/2018 zo dňa 29.01.2018,\nktorým súd zrušil rozhodnutie o zaistení a nariadil bezodkladne prepustiť účastníka konania zo zaistenia,\npostup žalovaného po zrušení predchádzajúceho rozhodnutia o zaistení žalobcu považuje za svojvoľný\nvýkon zákonom mu zvereného oprávnenia rozhodovať o obmedzení/ pozbavení osobnej slobody\ncudzincov,\n- v novom konaní žalovaný žiadnym spôsobom nenapravil pochybenia mu vytýkané krajským súdom,\nnereflektoval na právnu argumentáciu krajského súdu, nakoľko aj podľa názoru krajského súdu v zmysle\nnariadenia, nie je možné už dlhšie držať žalobcu v zaistení za účelom jeho transferu do Bulharska,\n- rozhodnutie žalovaného vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia vo vzťahu k určenému dôvodu\nzaistenia, išlo v poradí o tretie zaistenie za posledných 5 mesiacov, žalovaný v rozhodnutí nikde\nnespomína na základe čoho dospel k záveru, že žalobca už nie je žiadateľom o azyl, pričom poukázal\nna to, že naďalej je žiadateľom o azyl, a preto ho nebolo možné zaistiť podľa § 88 ods. 1 písm. c/ zákona\no pobyte cudzincov,\n\n- rozhodnutie žalovaného vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia vo vzťahu k aplikácii\nmiernejších opatrení , rozhodnutie je v tejto časti nepreskúmateľné,\n- rozhodnutie vychádzalo z nedostatočne zisteného skutkového stavu a nesprávneho právneho\nposúdenia rizika úteku žalobcu,\n- rozhodnutie vychádzalo z nedostatočne zisteného skutkové stavu vo vzťahu k možnému\nzaobchádzaniu so žalobcom v rozpore s čl. 3 EDĽP v prípade realizácie transferu do Bulharska,\n- navrhol napadnuté rozhodnutie o zaistení zrušiť a nariadiť jeho bezodkladné prepustenie zo zaistenia.\n12. Krajský súd v Bratislave v konaní podľa ust. § 221 a nasl. S.s.p. pri neformálnom posudzovaní žaloby\n(§ 206 ods. 3 S.s.p.) zistil, že jej nebolo možné vyhovieť z dôvodov, uvedených v nasledujúcich bodoch:\n- k námietke, že žalovaný nerešpektoval rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 8Sa/5/2018,\nzo dňa 29.01.2018 o zrušení rozhodnutia žalovaného č. p.: PPZ-HCP-BA6-354-006/2017-AV zo dňa\n21.12.2017, ktorým bolo nariadené bezodkladné prepustenie žalobcu zo zaistenia, uviedol, že v konaní\nbolo preukázané, že žalobca bol riadne prepustený zo zaistenia dňa 26.02.2018 o 13.00 hod. Uvedenú\nskutočnosť mal krajský súd za preukázanú z administratívneho spisu, a to príkazom na prepustenie\nžalobcu z útvaru policajného zaistenia pre cudzincov, č. p. PPZ-HCP-ME-19-015/2018-U zo dňa\n26.02.2018, ktoré si prevzal dňa 26.02.2018 o 19.45 hod, žalobca bol následne predvedený na Útvar\npolicajného zaistenia pre cudzincov Medveďov a zaistený dňa 26.02.2018 na základe rozhodnutia PPZHCP-BA6-67-009/2018-AV zo dňa 26.02.2018, na základe uvedených skutočností, krajský súd zastával\nnázor, že žalovaný postupoval v súlade s citovaným rozsudkom krajského súdu. Súd sa zaoberal aj\npoukázaním žalobcu, na rozsudok Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 8Sa/5/2018 zo dňa 29.01.2018,\nv ktorom sa konštatuje, že lehota na odovzdanie žalobcu uplynula dňa 21.12.2017, kedy bol žalobca\nnapadnutým uznesením prezaistený so zmätočným odôvodnením podľa ustanovenia § 88a ods. 1 písm.\ne) zákona o pobyte cudzincov a v ktorom sa uvádza, že Bulharská republika písomne akceptovala prijatie\nspäť žalobcu, podľa Článku 18 ods. 1 písm. c) Nariadenia EP a Rady (EÚ) a v súlade s Článkom 4\nNariadenia Komisie 1560/2003,\n- k námietke, že rozhodnutie žalovaného vychádzalo z nesprávneho posúdenia vo vzťahu k určenému\ndôvodu zaistenia žalobcu, krajský súd uviedol, že žalovaný v predmetnom rozhodnutí správne uviedol\ndôvod zaistenia žalobcu podľa ustanovenia § 88 ods. l písm. c) zákona o pobyte cudzincov, v zmysle\nktorého je policajt oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel výkonu administratívneho\nvyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia, na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu\npodľa osobitného predpisu, ak existuje značné riziko jeho úteku, nakoľko následnými lustráciami žalobcu\nbolo zistené, že má pozitívny hit v systéme Eurodac, podľa ktorého žalobca je žiadateľom o azyl na\núzemí iného členského štátu a to Bulharskej republiky, teda žalobca požiadal o udelenie azylu najskôr\nna území Bulharskej republiky a až v čase jeho zaistenia na území Slovenskej republiky, požiadal o\nudelenie azylu aj v Slovenskej republike, podanie správnej žaloby proti rozhodnutiu o zamietnutí žiadosti\no udelenie azylu ako neprípustnej podľa § 11 ods. 1 písm. a), c) až f) zákona o azyle a o zamietnutí\nžiadosti o udelenie azylu ako zjavne neopodstatnenej podľa § 12 ods. 1 a ods. 2 písm. b) až i) zákona\no azyle, nemá odkladný účinok. Dňa 08.01.2018 v súlade s ustanovením § 11 ods. 1 písm. c) zákona\no azyle, bolo vydané rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o udelenie azylu ako neprípustnej, vzhľadom\nna to, že na konanie o udelenie azylu je príslušný iný štát, t. j. Bulharská republika a dňa 14.02.2018.\nKrajský súd rozhodol o nepriznaní odkladného účinku podanej správnej žalobe a rozhodnutie sa tak stalo\nvykonateľným. Z uvedených dôvodov nemožno žalobcu považovať za žiadateľa o udelenie azylu na\núzemí Slovenskej republiky. V danom prípade je teda príslušná na konanie o udelenie azylu Bulharská\nrepublika, nakoľko žalobca požiadal o udelenie azylu skôr ako v Slovenskej republike. Z uvedeného\ndôvodu, žalovaný túto skutočnosť oznámil Dublinskému stredisku Migračného úradu Ministerstva vnútra\nSlovenskej republiky, ktoré je príslušné na začatie konania vo veci prevozu účastníka konania na územie\niného členského štátu podľa Dublinského dohovoru, ktoré začalo konanie o návrat cudzinca na územie\niného členského štátu pod číslom konania MU-DS-359/2017-Z a následne bola doručená žalovanému\ndňa 26.02.2918 informácia o akceptácii návratu žalobcu na územie Bulharskej republiky. Na pojednávaní\ndňa 21.03.2018 právna zástupkyňa žalobcu potvrdila, že žalobca bol dňa 20.03.2018 transportovaný\ndo Bulharskej republiky,\n- k námietke, že rozhodnutie žalovaného vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci vo vzťahu\nk aplikácii menej prísnych donucovacích opatrení, krajský súd uviedol, že skúmal, či sa žalovaný\nzaoberal aj možnosťou uloženia menej závažného prostriedku ako zaistenia, ktorými oprávnený\nzabezpečiť prípravu a výkon prevozu účastníka konania v zmysle Nariadenia EP a Rady (EU) a stotožnil\nsa s názorom žalovaného, že žalobca nespĺňal podmienky, za ktorých by mu mohla byť uložená\npovinnosť podľa ustanovenia § 89 ods. 1 písm. a) a b) zákona o pobyte cudzincov a aj vzhľadom\n\nna skutočnosť, že Slovenská republika je v danom prípade iba tranzitnou krajinou, cez ktorú žalobca\nprechádzal, a súd je toho názoru, že postup žalovaného bol v súlade s citovaným Nariadením EP a\nRady (EU), za účelom zabezpečenia jeho prevozu na územie zodpovedného členského štátu. Žalovaný\nstanovil dĺžku doby zaistenia podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov do 21.03.2018 a počas tejto\ndoby vykonal všetky úkony potrebné na jeho odovzdanie na územie Bulharskej republiky,\n- k procesným námietkam, že napadnuté rozhodnutie správneho orgánu vychádzalo z nesprávneho\nprávneho posúdenia veci uviedol, že v danom prípade, žalovaný ako konajúci správny orgán, vyvodil\nzo správnych skutkových záverov správne právne závery, aplikoval správny právny predpis, ako aj\nkonkrétne hmotnoprávne ustanovenia zákona. Preto nemožno prijať záver, že napadnuté rozhodnutie\ntrpí vadami namietanými žalobcom,\n- k námietke, že rozhodnutie žalovaného vychádzalo z nedostatočne zisteného skutkového stavu a\nnesprávneho posúdenia rizika úteku žalobcu, krajský súd uviedol, že podľa § 90 ods. 1 písm. d) zákona\no pobyte cudzincov policajný útvar je povinný skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej\nkrajiny, či trvá účel zaistenia. - k námietke nedostatočného zistenia skutkového stavu veci, krajský súd\nuviedol, že žalovanému nemožno vytknúť ani nedostatočné zistenie alebo zabezpečenie dôkazov alebo\nto, že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z ním vykonaných úkonov nevyplynuli, ani inak nevyšli za\njeho konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli preukázané, alebo\nže by v jeho hodnotení zistených skutočností bol logický rozpor, prípadne že by výsledok jeho činnosti\nnezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z príslušných ustanovení zákona alebo\nže by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo že by použité zákonné\nustanovenia nesprávne vyložil,\n- k námietke, že rozhodnutie žalovaného vychádzalo z nedostatočne zisteného skutkového stavu a\nnesprávneho posúdenia rizika úteku žalobcu vo vzťahu k možnému zaobchádzaniu so žalobcom v\nrozpore s čl. 3 EDĽP v prípade realizácie transferu žalobcu do Bulharska, nakoľko neskúmal prekážky\nodovzdania žalobcu do Bulharska a porušil tým povinnosti zákona o pobyte cudzincov krajský súd\nkonštatoval, že inštitút zaistenia cudzinca je zákonným titulom pre obmedzenie osobnej slobody\njednotlivca, ktorá je ako základné ľudské právo zaručená (čl. 8 ods. 1, 2 Charty základných práv\na slobôd). Presnú dobu zaistenia účastníka konania nie je možné predbežne presne určiť. Dĺžka\nzaistenia závisí od množstva podstatných faktorov, medzi ktoré okrem iného patrí zdravotný stav\núčastníka konania, jeho spolupráca, ako aj komunikácia medzi štátnymi orgánmi Slovenskej republiky a\nostatnými štátmi, ktorých sa nútený návrat účastníka konania týka, ako aj vybavenie všetkých náležitostí\npotrebných na riadne dodržanie postupu upraveného medzinárodnými dohodami, ktorých signatármi sú\ndotknuté krajiny. Poukázal na to, že pobyt žalobcu na území Slovenskej republiky treba považovať za\nneoprávnený v zmysle § 2 ods. 1 písm. f) zákona o pobyte cudzincov a jeho nezaistením by hrozilo,\nže sa dobrovoľne nevráti do krajiny, ktorá je príslušná na jeho konanie o azylovej procedúre, ale bude\nsa pokúšať o pobyt v iných krajinách únie, čo svojím správaním aj osvedčil. V zmysle Nariadenia EP\na Rady (EÚ), ak je žiadateľ kontrolovaný v inom štáte únie a prebieha proces konania o jeho žiadosti,\nje povinnosťou tohto štátu takéhoto žiadateľa vrátiť späť do štátu, v ktorom požiadal o udelenie azylu\na druhý štát je povinný ho prijať,\n- k alternatívnemu návrhu petitu žaloby, ktorým žalobca žiadal, aby v prípade realizácie transferu\nžalobcu do Bulharska pred rozhodnutím krajského súdu, vydal rozsudok, ktorým stanoví, že rozhodnutie\nžalovaného, č. p.: PPZ-HCP-BA6-67-009/2018-AV zo dňa 26.02.2018 o zaistení žalobcu bolo\nnezákonné uviedol, že pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový\nstav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia a podstatným pre posúdenie veci, či boli\ndané dôvody zaistenia vrátane jeho dĺžky, zakotvené v ustanovení § 88 ods. 1 písm. c) zákona o\npobyte cudzincov alebo dôvody pre možnosť aplikácie alternatívnych opatrení vo vzťahu k zaisteniu,\npričom z administratívneho spisu i z doručených listinných dôkazov žalovanému nemožno vytknúť\npasivitu v jeho konaní, pretože neporušil ani svoju povinnosť neustále skúmať účel zaistenia, ktorá\notázka je zodpovedaná kontaktovaním Dublinského strediska v zmysle Nariadenia EP a Rady (EÚ),\nzabezpečením prípravy alebo výkonu odovzdania žalobcu do krajiny, v ktorej požiadal o azyl a z\nktorej žalovaný získal pozitívny výsledok akceptácie a spätného prijatia žalobcu, pričom transport\nžalobcu na územie Bulharskej republiky bol aj zrealizovaný Vzhľadom na neoprávnený vstup žalobcu na\núzemie štátu únie, začatie konania, riziko úteku, absenciu možnosti ubytovania a získania finančných\nprostriedkov a účel zabezpečenia prípravy, výkonu prevozu a odovzdania žalobcu na územie krajiny, v\nktorej ako prvej požiadal o udelenie azylu, bolo zaistenie žalobcu nevyhnutné a dôvody, ktoré by mohli\ndať základ pre aplikáciu miernejších donucovacích opatrení zo strany žalovaného by boli v tomto prípade\nneúčinné a naviac zistené neboli, a preto nemohli byť ani využité,\n\n- vzhľadom na uvedené skutočnosti krajský súd konštatoval, že preskúmavané rozhodnutie žalovaného\nako aj konanie, ktoré jeho vydaniu predchádzalo, je plne v súlade so zákonom o pobyte cudzincov, ako\naj správnym poriadkom a preto žalobu podľa § 190 SSP zamietol.\nIII.\nKonanie na kasačnom súde\nA)\n13. Proti rozsudku krajského súdu sťažovateľ v zákonnej lehote podal kasačnú sťažnosť z dôvodov\nuvedených v § 440 ods. 1 písm. g/ a h/) S.s.p., t. j. z dôvodu nepreskúmateľnosti rozsudku pre\nnedostatočné odôvodnenie.\n14. Sťažovateľ v nasledujúcich sťažnostných bodoch v súlade s § 445 ods. 1 písm. c) S.s.p. najmä\nnamietal:\n- nesprávne právne posúdenie námietky o nerešpektovaní rozsudku Krajského súdu Bratislava sp. zn.\n8Sa/5/2018 zo dňa 29.01.2018, ktorým súd zrušil rozhodnutie o zaistení a nariadení bezodkladného\nprepustenia žalobcu zo zaistenia, pričom namietal, že v novom konaní žalovaný žiadnym spôsobom\nnenapravil pochybenia mu vytýkané krajským súdom, nereflektoval na právnu argumentáciu krajského\nsúdu, nakoľko aj podľa názoru krajského súdu v zmysle nariadenia, nie je možné už dlhšie držať\nžalobcu v zaistení za účelom jeho transferu do Bulharska,\n- nesprávne právne posúdenie námietky týkajúcej sa nesprávne zvoleného dôvodu zaistenia a\nnepreskúmateľnsoť rozsudku krajského súdu, v tejto súvislosti uviedol, že naďalej je žiadateľom o azyl\nna území Slovenskej republiky,\n- nesprávne právne posúdenie námietky týkajúcej sa nesprávneho záveru žalovaného o neuplatnení\nalternatív k zaisteniu a odklon od rozhodovacej praxe kasačného súdu,\n- nesprávne právne posúdenie námietky týkajúcej sa záveru žalovaného o existencii rizika úteku a\nodklon od rozhodovacej praxe kasačného súdu, poukázal na to, že neexistoval žiaden hmatateľný\npodklad pre vyvodenie záveru o riziku úteku sťažovateľa,\n- nesprávne právne posúdenie námietky týkajúcej nedostatočne zisteného skutkového stavu vo vzťahu\nk možnému zaobchádzaniu v rozpore s čl. 3 EDĽP v prípade realizácie transferu do Bulharska a odklon\nod rozhodovacej praxe kasačného súdu (rozsudok NS SR sp. zn. 1Sža/31/2014, sp. zn. 10Szak/2/2017,\nsp. zn. 1Szak/2/2018),\n15. Sťažovateľ navrhol, aby kasačný súd rozhodol tak, že rozsudok krajského súdu mení tak, že\nrozhodnutie žalovaného v celom rozsahu zrušuje a vyslovuje, že zaistenie sťažovateľa na podklade\nnapadnutého rozhodnutia bolo nezákonné.\nB)\n16. Žalovaný sa ku kasačnej sťažnosti nevyjadril.\nIV.\nPrávny názor Najvyššieho súdu\n17. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 S. s. p.)\npostupom podľa § 492 ods. 1 S.s.p. preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu spolu s konaním,\nktoré predchádzalo jeho vydaniu a jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch) dospel k\nzáveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná. Rozhodol bez nariadenia pojednávania podľa ustanovenia\n§ 455 S.s.p. s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej\nstránke najvyššieho súdu. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 7. júna 2018 (§ 137 ods. 2 S.s.p.).\n18. V predmetnej veci bolo potrebné predostrieť, že predmetom kasačnej sťažnosti bol rozsudok\nkrajského súdu, ktorým zamietol žalobu, ktorou sa sťažovateľ domáhal ochrany svojich práv proti\nrozhodnutiu žalovaného o zaistení sťažovateľky podľa § 88 ods. 1 písm. c) ZoPC, a preto primárne v\nmedziach kasačnej sťažnosti Najvyšší súd Slovenskej republiky ako kasačný súd preskúmal rozsudok\nkrajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci kasačného konania skúmal\naj napadnuté rozhodnutie žalovaného, najmä z toho pohľadu, či kasačné námietky sťažovateľa sú\nspôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku krajského súdu.\n\nPodľa § 88 ods. 1 písm. c) ZoPC, policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel\nzabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa osobitného predpisu, 85) ak existuje značné\nriziko jeho úteku.\nK poznámke 85) je uvedené - Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EU) č. 604/2013 z 26.\njúna 2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za\nposúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou\nbez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (Ú.v.EÚ L 180,29.6.2013.\nPodľa § 88 ods. 2 ZoPC, rizikom úteku štátneho príslušníka tretej krajiny sa rozumie stav, keď na základe\ndôvodnej obavy alebo priamej hrozby možno predpokladať, že štátny príslušník tretej krajiny ujde alebo\nsa bude skrývať, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, nemá udelený pobyt podľa tohto zákona\nalebo ak mu hrozí uloženie zákazu vstupu na viac ako tri roky.\nPodľa § 88 ods. 4 prvá a druhá veta ZoPC, štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas\nnevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Policajný útvar je oprávnený počas tohto obdobia\nopakovane predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas zaistenia nesmie\npresiahnuť šesť mesiacov.\nPodľa § 89 ods. 1 písm. a) a písm. b) ZoPC, policajný útvar, ktorý koná vo veci administratívneho\nvyhostenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť\na) hlásenia pobytu alebo\nb) zložiť peňažnú záruku.\nPodľa § 90 ods. 1 písm. d) ZoPC, Policajný útvar je povinný\nd) skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia.\nPodľa článku 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru, každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho\nnemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade skonaním\nustanoveným zákonom: f) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej\nnepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie.\nPodľa čl. 3 Dohovoru, nikoho nemožno mučiť alebo podrobiť neľudskému alebo ponižujúcemu\nzaobchádzaniu alebo trestu.\nPodľa čl. 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, nikoho nemožno mučiť ani podrobiť krutému,\nneľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.\nPodľa článku 25 ods. 1 Dublinského nariadenia III, dožiadaný členský štát vykoná potrebné kontroly\na rozhodne o dožiadaní o prijatie dotknutej osoby späť čo najskôr a v každom prípade najneskôr do\njedného mesiaca odo dňa doručenia dožiadania. Ak sa dožiadanie zakladá na údajoch získaných zo\nsystému EURODAC, uvedená lehota sa skráti na dva týždne.\nPodľa článku 25 ods. 2 Dublinského nariadenia III, nekonanie v lehote jedného mesiaca alebo dvoch\ntýždňov uvedených v odseku 1 sa považuje za akceptovanie dožiadania a ukladá povinnosť prijať späť\ndotknutú osobu, ako aj povinnosť zabezpečiť náležité opatrenia pre jej príchod.\nPodľa článku 28 ods. 1 Dublinského nariadenia III, členské štáty nezaistia osobu len z toho dôvodu, že\nv súvislosti s ňou prebieha konanie podľa tohto nariadenia.\nPodľa článku 28 ods. 2 Dublinského nariadenia III platí, že ak existuje značné riziko úteku, členské štáty\nmôžu dotknutú osobu zaistiť na účely zabezpečenia konania o odovzdaní v súlade s týmto nariadením,\na to na základe individuálneho posúdenia a len vtedy, ak je zaistenie primeraným opatrením a nie je\nmožné účinne uplatniť iné, miernejšie alternatívne donucovacie opatrenia.\nPodľa článku 28 ods. 3 Dublinského nariadenia III, zaistenie musí byť čo najkratšie a nesmie trvať dlhšie,\nnež je opodstatnene nevyhnutné na riadne vykonanie požadovaných administratívnych postupov až\ndo uskutočnenia odovzdania podľa tohto nariadenia. Ak je osoba zaistená podľa tohto článku, lehota\nna podanie dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť nesmie presiahnuť jeden mesiac od podania\nžiadosti. Členský štát, ktorý vedie konanie podľa tohto nariadenia požiada v takom prípade o urýchlenú\n\nodpoveď. Táto odpoveď musí byť poskytnutá do dvoch týždňov od prijatia dožiadania. Ak nedôjde k\nposkytnutiu odpovedi v tejto dvojtýždňovej lehote, považuje sa to za akceptovanie dožiadania a má za\ndôsledok povinnosť prevziať alebo prijať späť osobu, ako aj povinnosť zabezpečiť potrebné opatrenia na\njej príchod. Ak je osoba zaistená podľa tohto článku, jej odovzdanie zo žiadajúceho členského štátu do\nzodpovedného členského štátu sa vykoná ihneď ako je to možné, najneskôr však do šiestich týždňov od\nimplicitného alebo výslovného akceptovania dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť dotknutej osoby\niným členským štátom alebo odvtedy, keď zanikol odkladný účinok odvolania alebo preskúmania podľa\nčlánku 27 ods. 3. Ak žiadajúci členský štát nedodrží lehoty na podanie dožiadania o prevzatie alebo\nprijatie späť, alebo ak sa odovzdanie nevykoná v šesťtýždňovej lehote uvedenej v treťom pododseku,\nosoba nesmie byť dlhšie zaistená. Články 21, 23, 24 a 29 sa naďalej zodpovedajúcim spôsobom\nuplatňujú.\n19. Sťažovateľ vo viacerých sťažnostných námietkach namietal, že krajský súd sa odklonil od ustálenej\nrozhodovacej praxe kasačného súdu (kasačný dôvod podľa § 440 ods. 1 písm. h/ S.s.p.). V tejto\nsúvislosti kasačný súd poukazuje na to, že v zmysle ústavných princípov (čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy\nSlovenskej republiky) pod ustálenou rozhodovacou praxou je nutné chápať aj doterajšiu rozhodovaciu\nčinnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako odvolacieho súdu (viď bod č. 9) vykonávanú podľa\nPiatej časti Občianskeho súdneho poriadku.\n20. Vo vzťahu k dôvodu kasačnej sťažnosti, že krajský súd rozhodol na základe nesprávneho právneho\nposúdenia veci (kasačný dôvod podľa § 440 ods. 1 písm. g/ S.s.p.) musí kasačný súd s prihliadnutím na\nzásadu kontinuálneho výkonu štátnej moci (čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky) zdôrazniť,\nže doterajšia ustálená judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky chápe takto sformulovaný\nsťažnostný dôvod zakotvený v § 440 ods. 1 písm. g) S.s.p. vo vzťahu k meritu prejednávanej veci, t. j. na\nprvom mieste ako nesprávnu aplikáciu právnej normy (hypotéza ako právny skutkový stav a dispozícia)\nna riadne zistený faktický skutkový stav vyplývajúci z merita veci, na druhom mieste ako nesprávny\nvýber ustanovenia a v neposlednom rade ako nesprávny výber právneho predpisu.\n21. Navyše právnym posúdením veci je analytická činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení\nvyvodzuje čiastkové právne závery a spätnou aplikáciou vybranej právnej normy preveruje úplnosť a\nriadnosť fakticky zisteného skutkového stavu. Toto je základným poslaním správneho súdu pri prieskume\nzákonnosti rozhodnutí orgánov verejnej správy, pričom nielen situácia „res iudicata“ tvorí rozhodovaciu\nprekážku ale aj ustálená rozhodovacia prax kasačného súdu ako relevantný precedens v súlade s\nčl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky vytvára zákonodarcom akceptovanú rozhodovaciu\nprekážku.\n22. V súvislosti s uvedeným kasačný súd musí zdôrazniť, že v aplikačnom postupe krajského súdu pri\nrozhodovaní o merite sporu nezistil nedostatky právneho posúdenia v merite veci, ako ani odklon od\nustálenej rozhodovacej praxe.\n23. Z odôvodnenia rozsudku krajského súdu vyplýva, že tento sa neodklonil od ustálenej judikatúry\nnajvyššieho súdu, naopak je v súlade s ďalej uvedenými rozsudkami Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky. V rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 10Sža/16/2014 zo dňa 18.06.2014 totiž najvyšší súd\nvyslovil názor, podľa ktorého „... Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26.\njúna 2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za\nposúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou\nbez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov má prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky a\nje priamo aplikovateľnou normou.\"\n24. Krajský súd sa neodklonil ani od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu (napr. rozsudky sp.\nzn. 10Szak/7/2018, sp. zn. 10Szak/8/2018, sp. zn. 10Szak/9/2018 alebo sp. zn. 1Szak/7/2018), v ktorých\nnajvyšší súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sža/7/2015 zo dňa 13.02.2015, v\nktorom najvyšší súd poukázal na priamy účinok Dublinského nariadenia III, v zmysle ktorého priamy\núčinok tohto druhu sekundárneho práva (Dublinské nariadenie) vyplýva z 51. 288 ZFEÚ (bývalé čl. 189\nZEHS, 249 ZES), podľa ktorého Nariadenie má všeobecnú platnosť. Je záväzné vo svojej celistvosti\na je priamo uplatniteľné vo všetkých členských štátoch (pre porovnanie - smernica je záväzná pre\nkaždý členský štát, ktorému je určená, a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, pričom\nvoľba foriem a metód ponecháva vnútroštátnym orgánom. Rozhodnutie je záväzné v celom rozsahu.\n\nRozhodnutie, ktoré označuje tých, ktorým je určené, je záväzné len pre nich. Odporúčania a stanoviská\nnie sú záväzné). Okrem toho samotné nariadenie obsahuje klauzulu uplatniteľnosti, podľa ktorej je toto\nnariadenie záväzné v celom rozsahu a priamo uplatniteľné v členských štátoch v súlade so zmluvami (čl.\n49).V tomto duchu judikoval Európsky súd už v rozsudku Politi s.a.s. proti Ministerstvu financií Talianskej\nrepubliky zo 14.12.1971 (Politi, 43/71, ECR s. 1039), ktorým vyslovil, že: Nariadenia majú priamy účinok\na sú ako také schopné zakladať individuálne práva, ktoré musia vnútroštátne súdy chrániť.\n25. Kasačný súd poukazuje na svoju konštantnú judikatúru vo veciach zaistenia cudzincov (napr.\n1SZa/7/2016, 1SZa/9/2016) a dodáva, že žalovaný je v rámci rozhodovania o zaistení povinný skúmať,\nči zaistením osoby bol naplnený účel, vyplývajúci z príslušných zákonných ustanovení a či rozhodnutím\no zaistení nedošlo k neprimeranému zásahu do práv účastníka, chránených inými právnymi predpismi.\nNevyhnutným predpokladom pre vydanie rozhodnutia o zaistení cudzinca je v zmysle § 88 ods. 1 písm.\nc/ zákona č. 404/2011 Z.z. je preukázanie jeho účelu, ktorým je v danom prípade zabezpečenie prípravy\nalebo výkonu prevozu podľa osobitného predpisu, ak existuje značné riziko jeho úteku. Rovnako tak\nv rozhodnutí o zaistení nesmie absentovať dôvodnosť zásadného zásahu do jeho osobnej slobody,\nspočívajúceho v jeho umiestnení do útvaru policajného zaistenia.\n26. Z administratívneho spisu vyplýva, že žalovaný v preskúmavanom rozhodnutí účelnosť zaistenia\nsťažovateľa dostatočne náležite odôvodnil, zaoberal sa aj prekážkami, ktoré by bránili jeho zaisteniu a\ndospel k záveru, že nezaistením by hrozilo, že bude zmarený samotný účel konania o odovzdaní, ktoré\nnie je v kompetencii správneho orgánu a preto je potrebné mať účastníka konania k dispozícii počas\nprocesu návratu v zmysle Dublinského nariadenia III. Z uvedeného vyplýva podľa žalovaného riziko\núteku, ako aj neschopnosť vlastnej starostlivosti svoju osobu po materiálnej, zdravotnej a existenčnej\nstránke (bez akýchkoľvek dokladov totožnosti, bez finančných prostriedkov, nedokázanie sa vrátiť späť\nna územie Bulharskej republiky, snaha o presun do iného štátu za pomoci prevádzača).\n27. Sťažovateľ napriek tomu, že požiadal o udelenie azylu na území Bulharska, nevyčkal na rozhodnutie\no žiadosti, krajinu bez toho aby disponoval cestovným dokladom alebo iným dokladom totožnosti opustil\na mal v úmysle pokračovať do inej krajiny, kde má rodinu.\n28. V takýchto prípadoch je potrebné aj podľa názoru kasačného súdu uprednostniť záujem spoločnosti\nna zabezpečení účelu prípravy, resp. výkonu jeho prevozu do príslušnej členskej krajiny využitím jeho\nzaistenia pred záujmami a právom jednotlivca na osobnú slobodu a tieto okolnosti uprednostnenia pri\nkolízii dvoch práv aj náležite odôvodniť, tak ako to učinil žalovaný v preskúmavanom rozhodnutí.\n29. Predpokladom zaistenia účastníka konania v zmysle § 88ods. 1 písm. c/ ZoPC je naplnenie účelu\nzaistenia, ktorým má byť zabezpečenie prípravy alebo jeho výkonu podľa osobitného predpisu, ktorým v\ndanom prípade je Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EU) č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým\nsa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o\nmedzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti\nv jednom z členských štátov (Ú.v. EÚ L 180, 29.06.2013).\n30. Zaistenie podľa § 88 ods. 1 písm. c) ZoPC vychádza z čl. 28 ods. 2 nariadenia Európskeho\nparlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na\nurčenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym\npríslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (Nariadenia\nDublin III), v ktorom sa uvádza, že členský štát môžu zaistiť ŠPTK na účely zabezpečenia konania o\nodovzdaní, ak existuje značné riziko úteku.\n31. Ustanovenie § 88 ods. 1 písm. c) ZoPC kopíruje toto ustanovenie a uvádza, že zaistenie je možné\nna účely zabezpečenia prípravy alebo výkonu prevozu, ak existuje značné riziko úteku. Pokiaľ ide o\naplikačnú prax v Slovenskej republike, výklad „konania o odovzdaní“, ktoré používa Nariadenie Dublin\nIII, umožňuje zaistenie na tento účel ešte pred vydaním rozhodnutia o návrate. V praxi je zaistenie\nštátneho príslušníka tretej krajiny, ktorých čaká návrat do iného členského štátu podľa Nariadenia Dublin\nIII., možné po ich zadržaní na území Slovenskej republiky, len čo sa zistí, že možno uplatniť prevoz do\niného členského štátu podľa Nariadenia Dublin III.\n\n32. Ďalším kritériom, ktoré opodstatňuje zaistenie na základe tohto dôvodu, je požiadavka značného\nrizika úteku. Právna úprava osobitne nevysvetľuje, kedy sa riziko úteku stáva značným, čo je požiadavka\n§ 88 ods. 1 písm. c) ZoPC - zaistenie na účely výkonu prevozu podľa Nariadenia Dublin III. Istou\nindikáciou môže byť, že ak už má štátny príslušník tretej krajiny záznam v systéme EURODAC, t. j.\nuž ušiel z iného členského štátu, kde požiadal o azyl, môže sa to chápať ako dôkaz značného rizika\nďalšieho úteku.\n33. Z rozsudku Najvyššieho súdu SR zo 6. novembra 2012, sp. zn. 1SZa 7/2012 vyplýva, že pokiaľ\nsa v konaní o preskúmaní rozhodnutia správneho orgánu o zaistení cudzinca podľa § 88 ods. 1 písm.\nc) ZoPC nepreukáže, že členský štát bol v rámci Dublinského konania oslovený so žiadosťou o prijatie\ncudzinca na jeho územie, nemožno považovať rozhodnutie o zaistení za účelné.\n34. Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že o takýto prípad sa v danej veci nejedná, nakoľko\nani sťažovateľ nespochybňuje, že požiadal o udelenie azylu na území Bulharskej republiky, pričom\ndanú skutočnosť oznámil žalovaný Dublinskému stredisku ako dôvod na začatie konania podľa vyššie\nuvedeného medzinárodného právneho predpisu a Bulharská republika prijala zodpovednosť za\nposúdenie žiadosti o azyl žalobcu, tohto prijme a súhlasí s transferom. Napokon v priebehu konania k\nrealizácii transferu sťažovateľa do Bulharska aj došlo.\n35. Analogicky, pokiaľ sa v konaní o preskúmaní rozhodnutia správneho orgánu o zaistení cudzinca\npodľa § 88 ods. 1 písm. c) ZoPC preukáže, že členský štát bol v rámci Dublinského konania oslovený\nso žiadosťou o prijatie cudzinca na jeho územie, a preukáže sa, že oslovený členský štát prijal\nzodpovednosť za posúdenie žiadosti o azyl sťažovateľa, tohto prijme a súhlasí s transferom, nemožno\npovažovať rozhodnutie o zaistení za neúčelné.\n36. Kasačný súd má za to, že námietka sťažovateľa ohľadne nepreskúmateľnosti rozhodnutia\nžalovaného nemohla obstáť, a to ani v namietanej dĺžke zaistenia.\n37. Žalovaný podľa kasačného súdu správne právne stanovil dĺžku zaistenia podľa § 88 ods. 4 ZoPC,\nale aj podľa čl. 28 ods. 3 Dublinského nariadenia III, pričom ju aj náležite odôvodnil.\n38. Kasačný súd sa stotožňuje s právnym názorom krajského súdu, že žalovaným stanovená dĺžka doby\nzaistenia neprekračuje prípustné lehoty stanovené v čl. 28 ods. 3 Dublinského nariadenia III. Z vyššie\nuvedených dôvodov kasačný súd zastáva názor, že zaistenie v danom prípade môže trvať dlhšie ako\nje maximálna lehota na uskutočnenie transferu.\n39. Vo vzťahu k stanovenej dĺžke doby zaistenia kasačný súd uvádza, že túto žalovaný stanovil správne\npodľa § 88 ods. 4 zák. č. 404/2011 Z.z., ale aj podľa čl. 28 ods. 3 Dublinského nariadenia, neprekročil pri\nmaximálne lehoty, prípustné podľa čl. 28 ods. 3 Dublinského nariadenia, pričom ju aj náležite odôvodnil.\n40. Kasačný súd má rovnako ako krajský súd za to, že preskúmavané rozhodnutie je dostatočne riadne\nodôvodnené, pokiaľ ide o dĺžku lehoty zaistenia. V tejto súvislosti poukazuje na rozsudok Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky zo dňa 11.12.2015, sp. zn. 10SZa/23/2015: „Pokiaľ správny orgán stanovenú\ndĺžku doby zaistenia odôvodní preukázateľne existujúcimi skutočnosťami, ktoré odôvodňujú stanovenú\ndobu zaistenia ako čas nevyhnutne potrebný na zaistenie cudzinca, jeho rozhodnutie je z pohľadu\nurčenia takejto doby zaistenia súladné so zákonom.“\n41. Stanovenú lehotu zaistenia žalovaný odôvodnil s poukazom na platnú vnútroštátnu právnu úpravu\n(§ 88 ods. 4 zák. č. 404/2011 Z.z.), čl. 28 ods. 3 Dublinského nariadenia ako aj na odporúčanie\nDublinského strediska. Zároveň uviedol, že bral do úvahy predošlé zaistenie sťažovateľa a v súčasnej\ndobe sa vykonávajú úkony k realizácii odovzdania. Podľa kasačného súdu tak námietka sťažovateľa,\nže žalovaným stanovená dĺžka zaistenia nebola dostatočne odôvodnená existujúcimi skutočnosťami,\nnemohla vo svetle dôvodov preskúmavaného rozhodnutia obstáť.\n42. K námietke sťažovateľa ohľadne nesprávneho právneho posúdenia námietky o nerešpektovaní\nrozsudku Krajského súdu Bratislava sp. zn. 8Sa/5/2018 zo dňa 29.01.2018, ktorým krajský súd zrušil\nrozhodnutie o zaistení a nariadil jeho bezodkladné prepustenie zo zaistenia, kasačný súd uvádza,\nže uvedená námietka nebola dôvodná. Dôvodom zrušenia predchádzajúceho rozhodnutia o zaistení\n\nsťažovateľa bolo, že krajský súd vyhodnotil za dôvodné námietky sťažovateľa týkajúce sa pozbavenia\npráva sťažovateľa na účinný prístup k právnej pomoci, nesprávneho právneho posúdenia veci vo vzťahu\nk aplikácii menej prísnych donucovacích opatrení a vo vzťahu k stanoveniu dĺžky doby zaistenia a\nnapokon námietky nedostatočného zistenia skutkového stavu a nesprávneho právneho posúdenia rizika\njeho úteku.\nRozsudok krajského súdu však vychádzal z predpokladu, že žalobca bol v postavení žiadateľa o azyl,\njeho právne postavenie sa však medzitým zmenilo (bližšie body 44-46) .\n43. S vyhodnotením uvedenej námietky zo strany krajského súdu, ktorý mal za to, že žalovaný sa\nriadil právnym názorom súdu vyjadreným v zrušujúcom rozsudku sa najvyšší súd stotožňuje. V konaní\nbolo totiž preukázané, že sťažovateľ bol riadne prepustený zo zaistenia dňa 26.02.2018 o 13.00 hod.\nUvedenú skutočnosť mal kasačný súd za preukázanú z administratívneho spisu, a to príkazom na\nprepustenie sťažovateľa z útvaru policajného zaistenia pre cudzincov, č. p. PPZ-HCP-ME-19-015/2018U zo dňa 26.02.2018, ktoré si prevzal dňa 26.02.2018 o 19.45 hod. Sťažovateľ bol následne\npredvedený na Útvar policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov a zaistený dňa 26.02.2018 na\nzáklade rozhodnutia PPZ-HCP-BA6-67-009/2018-AV zo dňa 26.02.2018 ako štátny príslušník tretej\nkrajiny a umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov a dĺžka doby zaistenia\nbola stanovená do 21.03.2018, a to z dôvodu, že zaistenie sťažovateľa bolo nevyhnutné, nakoľko\nžalovaný vykonával úkony smerujúce k jeho administratívnemu vyhosteniu na účel zabezpečenia\nprípravy a výkonu jeho prevozu podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č.604/2013 zo\ndňa 26.06.2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného\nza posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou\nbez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov.\n44. K námietke sťažovateľa ohľadne nesprávneho právneho posúdenia ohľadne dôvodu zaistenia, keď\nsťažovateľ tvrdil, že nemohol byť zaistený podľa § 88 ods. 1 písm. c/ zákona o pobyte cudzincov, nakoľko\nje žiadateľom o azyl kasačný súd uvádza, že táto námietka nebola dôvodná. V tejto súvislosti je potrebné\nzdôrazniť, že nebolo sporné, že rozhodnutím Migračného úradu MV SR ČAS: MU-DS-35-18/2017Ž zo dňa 08.01.2018 bola zamietnutá žiadosť sťažovateľa o udelenie azylu ako neprípustná na\nzáklade toho, že podľa ust. § 11 ods. 3 zákona o azyle je v prípade cudzinca na konanie o udelenie\nazylu príslušná Bulharská republika. Krajský súd v Bratislave uznesením č. k. 6SaZ/1/2018 - 39 zo dňa\n14.02.2018 nepriznal správnej žalobe sťažovateľa voči rozhodnutiu o zamietnutí žiadosti o udelenie\nazylu podľa § 11 ods.1 písm. c/ zákona o azyle odkladný účinok, čo má za následok, že rozhodnutie o\nzamietnutí žiadosti o udelenie azylu na území Slovenskej republiky sa stalo vykonateľným.\n45. Z uznesenia Krajského súdu v Bratislave č. k. 6SaZ/1/2018 - 39 zo dňa 14.02.2018, ktorým návrh\nna priznanie odkladného účinku podanej žalobe žalobcu zo dňa 27.01.2017 zamietol, vyplýva, že\nkrajský súd v dôvodoch rozhodnutia uviedol, že základnou a nevyhnutnou podmienkou toho, aby súd\npriznal správnej žalobe odkladný účinok je stav, ak by okamžitým výkonom alebo inými právnymi\nnásledkami napadnutého rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo opatrenia orgánu verejnej správy\nhrozila žalobcovi závažná ujma, značná hospodárska škoda či finančná škoda, prípadne iný vážny\nnenapraviteľný následok a priznanie odkladného účinku nie je v rozpore s verejným záujmom. Po\npreskúmaní návrhu na priznanie odkladného účinku a administratívneho spisu odporcu ČAS: MUDS-35-18/2017-Ž, dospel správny súd k záveru, že žalobca nesplnil podmienky zakotvené v ust. § 185\nv spojení s ust. § 213 S.s.p. pre priznanie odkladného účinku žalobe o preskúmanie napadnutého\nrozhodnutia. Žalobca žiadnu hrozbu vyplývajúcu z existujúceho stavu nepreukázal a informácie ktoré\nsúdu predložil nenasvedčujú tomu, že by práve v jeho prípade takýto ohrozujúci stav mal, resp. mohol\nvzniknúť. Za takýto stav nemožno považovať ani skutočnosť tvrdenú žalobcom, že v Bulharsku sa údajne\ndostal do kontaktu s mafiou, naviac ak správnemu súdu na podporu svojich tvrdení nepredložil žiadne\nrelevantné dôkazy.\n46. Podľa § 11 ods. 1 písm. c/ zákona o azyle ministerstvo zamietne žiadosť o udelenie azylu ako\nneprípustnú, ak je na konanie o udelenie azylu príslušný iný štát. Podľa § 21 ods.2 zákona o azyle\nproti rozhodnutiu ministerstva o zamietnutí žiadosti o udelenie azylu ako neprípustnej alebo ako zjavne\nneopodstatnenej nemožno podať rozklad. Podanie správnej žaloby proti rozhodnutiu ministerstva o\nzamietnutí žiadosti o udelenie azylu ako neprípustnej podľa § 11 ods. 1 písm. a), c) až f) a o zamietnutí\nžiadosti o udelenie azylu ako zjavne neopodstatnenej podľa § 12 ods. 1 a ods. 2 písm. b) až i) nemá\nodkladný účinok. Z uvedených dôvodov, sťažovateľa nemožno považovať za žiadateľa o udelenie azylu\nna území Slovenskej republiky, a preto pokiaľ žalovaný aplikoval pri splnení podmienok, ktoré zákon\nvyžaduje inštitút zaistenia podľa §88 ods. 1 písm. c/ zákona o pobyte cudzincov a nerozhodoval o jeho\n\nzaistení ako žiadateľa o azyl, nemohla jeho námietka týkajúca sa nesprávneho právneho posúdenia\nohľadne dôvodu zaistenia obstáť. Najvyšší súd dodáva, že s podaním správnej žaloby nie je spojený\nodkladný účinok. Správny súd však môže na návrh žalobcu a po vyjadrení žalovaného uznesením\npriznať žalobe odkladný účinok. Správny súd v takomto prípade rozhoduje primerane podľa ustanovení\nupravujúcich odkladný účinok pri všeobecnej správnej žalobe. Iba v dôsledku priznania odkladného\núčinku rozhodnutím správneho súdu sa pozastavujú účinky napadnutého rozhodnutia (v danom prípade\nrozhodnutiu o zamietnutí žiadosti o azyl ako neprípustnej) a takéto rozhodnutie potom môže privodiť\nzáver správneho orgánu o tom, že cudzinec je naďalej žiadateľom o azyl. Čo však nebol prípad\nsťažovateľa.\n47. V súvislosti s dĺžkou zaistenia najvyšší súd poukazuje na rozsudok najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky sp. zn. 1Szak/3/2017 zo dňa 04.05.2017, v zmysle ktorého „V zmysle vyššie citovaných\nustanovení Dublinského nariadenia členský štát zaisťujúci žiadateľa o azyl musí predložiť „žiadosť o\nprijatie späť alebo o prevzatie zodpovednosti“ do jedného mesiaca, na ktorú musí odpovedať dožiadaný\nčlenský štát do dvoch týždňov; po uplynutí tejto lehoty je možné žiadosť považovať za konkludentne\nprijatú. Samotný transfer je potom nutné vykonať v maximálnej lehote šiestich týždňov odo dňa prijatia\nžiadosti. Takto Dublinské nariadenie definuje maximálnu prípustnú dobu zaistenia. Je teda zrejmé, že\nokrem prípadov podania opravného prostriedku proti rozhodnutiu o zaistení, ktorý má odkladný účinok,\nzaistenie v konaní podľa Dublinského nariadenia nemôže trvať dlhšie ako súhrn vyššie uvedených lehôt.“\nPodľa článku 28 ods. 3 druhý a tretí pododsek Dublinského nariadenia ak je osoba zaistená podľa tohto\nčlánku, lehota na podanie dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť nesmie presiahnuť jeden mesiac\nod podania žiadosti. Členský štát, ktorý vedie konanie podľa tohto nariadenia, požiada v takom prípade\no urýchlenú odpoveď. Táto odpoveď musí byť poskytnutá do dvoch týždňov od prijatia dožiadania. Ak\nnedôjde k poskytnutiu odpovedi v tejto dvojtýždňovej lehote, považuje sa to za akceptovanie dožiadania\na má za dôsledok povinnosť prevziať alebo prijať späť osobu, ako aj povinnosť zabezpečiť potrebné\nopatrenia na jej príchod.\nAk je osoba zaistená podľa tohto článku, jej odovzdanie zo žiadajúceho členského štátu do\nzodpovedného členského štátu sa vykoná ihneď, ako je to možné, najneskôr však do šiestich týždňov od\nimplicitného alebo výslovného akceptovania dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť dotknutej osoby\niným členským štátom alebo odvtedy, keď zanikol odkladný účinok odvolania alebo preskúmania podľa\nčlánku 27 ods. 3.\n48. Z vyššie citovaných ustanovení bez akýchkoľvek pochybností vyplýva, že Dublinské nariadenie\ndefinuje lehoty zaistenia na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu prevozu štátneho príslušníka tretej\nkrajiny v porovnaní s vnútroštátnou právnou úpravou (obsiahnutou v § 88 ods. 4 ZoPC) striktnejšie,\navšak predpokladá aj prípadné podanie opravného prostriedku proti rozhodnutiu o odovzdaní v spojení\ns odkladom výkonu takého rozhodnutia (čl. 27 ods. 3 písm. c/ a čl. 28 ods. 3 tretí pododsek Dublinského\nnariadenia).\nPodľa čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru možno osobu pozbaviť osobnej slobody na základe postupu\nustanoveného zákonom vtedy, ak ide o zákonné zatknutie, či iné pozbavenie osobnej slobody, aby\nsa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie štátu alebo osoby, proti ktorej sa vedie konanie o\nvypovedaní alebo vydaní. V zmysle ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, aby mohlo\nbyť pozbavenie osobnej slobody zákonné, musí byť efektívne a účelné.\n49. Z vyššie uvedeného postupu je pritom zrejmé, že žalovaný vykonal úkony smerujúce k príprave\na výkonu prevozu sťažovateľa a najvyššiemu súd nebolo známe žiadne prekážky, pre ktoré by bolo\nmožné považovať zaistenie sťažovateľa za neúčelné. Samotná skutočnosť, že sťažovateľov návrh na\npriznanie odkladného účinku rozhodnutia o zamietnutí jeho žiadosti o azyl ako neprípustnej, nespôsobila\nnezákonnosť jeho zaistenia, ktorého účelnosť sa preukázala jeho faktickým transferom do Bulharska.\n50. K námietke sťažovateľa ohľadne nedostatočne zisteného skutkového stavu vo vzťahu k možnému\nzaobchádzaniu v rozpore s čl. 3 EDĽP v prípade realizácie transferu do Bulharska a odklonu od\nrozhodovacej praxe kasačného súdu, najvyšší súd vo vzťahu k početným správam o podmienkach,\nktorým čelia žiadatelia o udelenie azylu v Bulharskej republike uvádza, že z administratívneho spisu\nrovnako vyplývajú náznaky o nevhodných podmienkach pre žiadateľov o udelenie azylu v Bulharskej\nrepublike v minulosti, pričom ďalej vyplýva, že v tejto oblasti došlo k určitému posunu k lepšiemu vďaka\npodpore cez Európsky podporný úrad pre azyl (EASO) a zo strany Európskej komisie. Podľa správy z\n\njanuára 2017, spracovanej Európskou migračnou sieťou, z 22 členských krajín, ktoré zodpovedali na\npoložené otázky, 14 uviedlo, že dublinské transfery realizujú, 9 krajín zároveň spresnilo, že prihliadajú\nna zraniteľné skupiny osôb. Ďalej z obsahu administratívneho spisu vyplynulo, že „Azylová informačná\ndatabáza (AIDA) publikovala vo februári 2017 spoločnú správu ECRE AIDA pre Bulharsko“ a následne\nbola spracovaná Bulharským helsinským výborom (BHC) a editovaná Európskou radou pre utečencov\na exulantov (ECRE). Správa poskytuje informácie k azylovej procedúre a k prijímacím podmienkam a\nuvádza, že navrátilci z iných členských štátov, v zásade nemajú žiadne prekážky v prístupe k azylovému\nkonaniu v Bulharsku po ich návrate. Ďalej najmä uvádza, že v minulosti, t. j. pred zmenami a doplneniami\nzákona o azyle a utečencoch (LAR) z roku 2015 „nebolo zabezpečené opätovné otvorenie azylového\nkonania pre navrátilcov podľa Dublinu III, ako aj právo žiadateľa o azyl požiadať o preskúmanie jeho\nžiadosti o medzinárodnú ochranu alebo o dokončenie posudzovania ochrany... Reforma LAR v roku\n2015 výslovne stanovila povinné opätovné otvorenie azylového konania vo vzťahu k žiadateľovi, ktorý je\nvrátený do Bulharska podľa dublinského nariadenia. Prax SAR v nadväznosti na túto konkrétnu zmenu\ndoposiaľ nebola stanovená...“.\n51. K prípadným nedostatkom v azylovom konaní však kasačný súd uvádza, že tieto sa môžu vyskytnúť\nv individuálnych prípadoch v ktoromkoľvek členskom štáte Európskej únie, pričom takúto situáciu\nnemožno bez ďalšieho vyhodnotiť tak sa zo závažných dôvodov možno domnievať, že v konaní o\nazyle a podmienkach prijímania žiadateľov existujú v danom členskom štáte systémové chyby, na\nzáklade ktorých hrozí žiadateľom neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie v zmysle článku 3 EDĽP .\nRovnako ani skutočnosť, že žiadosti sťažovateľa nemusí byť vyhovené (v merite), na vyslovenie záveru\no systémových chybách, ktoré by bolo možné označiť za neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie,\nnepostačuje. Podmienky v azylových zariadeniach v Bulharsku, ako naznačujú dostupné správy síce\nboli ďaleko od ideálu, avšak aj podľa judikatúry ESĽP (rozsudok ESĽP vo veci Khlaifia a ostatní proti\nTaliansku zo dňa 15. decembra 2016, sťažnosť č. 16483/12 ) k porušeniu článku 3 Dohovoru môže dôjsť\nkonaním, ktoré nie je vedené s úmyslom obeť ponížiť a ktoré vyplýva z objektívnych ťažkostí spojených\ns migračnou krízou, podľa súdu však nie je možné v tejto veci od celého kontextu udalostí odhliadnuť,\na je preto potrebné zohľadniť, že ťažkosti a nepohodlie, ktoré sťažovatelia zažívali, do značnej miery\nvyplynuli z extrémne zložitej situácie, ktorej orgány žalovaného štátu čelili.\n52. Vo svetle uvedeného najvyšší súd v súvislosti s vyhodnotením situácie v azylových konaniach v\nBulharsku poukazuje na názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyjadrený v rozsudku sp.\nzn. 1Szak/2/2018 zo dňa 30.01.2018, pričom dodáva, že námietka sťažovateľa ohľadne odklonu od\nrozhodovacej praxe kasačného súdu, vzhľadom na totožný záver súdu ako v tomto prípade, nemohla\nobstáť.\n53. K námietke sťažovateľa týkajúcej sa záveru žalovaného o existencii rizika úteku a odklonu\nod rozhodovacej praxe kasačného súdu, najvyšší súd uvádza, že táto námietka nebola dôvodná.\nUstanovenie § 88 ods. 1 písm. c) ZoPC uvádza, že zaistenie je možné na účely zabezpečenia\nprípravy alebo výkonu prevozu, ak existuje značné riziko úteku. Pokiaľ ide o aplikačnú prax v Slovenskej\nrepublike, výklad „konania o odovzdaní“, ktoré používa Nariadenie Dublin III, umožňuje zaistenie na\ntento účel ešte pred vydaním rozhodnutia o návrate. V praxi je zaistenie štátneho príslušníka tretej\nkrajiny, ktorých čaká návrat do iného členského štátu podľa Nariadenia Dublin III., možné po ich zadržaní\nna území Slovenskej republiky, len čo sa zistí, že možno uplatniť prevoz do iného členského štátu\npodľa Nariadenia Dublin III. Ďalším kritériom, ktoré opodstatňuje zaistenie na základe tohto dôvodu,\nje požiadavka značného rizika úteku. Právna úprava osobitne nevysvetľuje, kedy sa riziko úteku stáva\nznačným, čo je požiadavka § 88 ods. 1 písm. c) ZoPC - zaistenie na účely výkonu prevozu podľa\nNariadenia Dublin III. Istou indikáciou môže byť, že ak už má štátny príslušník tretej krajiny záznam v\nsystéme EURODAC, t. j. už ušiel z iného členského štátu, kde požiadal o azyl, môže sa to chápať ako\ndôkaz značného rizika ďalšieho úteku.\n54. Rovnaký názor na vyhodnotenie existencie rizika úteku ako u sťažovateľa (ak už má štátny\npríslušník tretej krajiny záznam v systéme EURODAC, t. j. už ušiel z iného členského štátu, kde\npožiadal o azyl), kedy je možné to chápať ako dôkaz značného rizika ďalšieho úteku je možné\nvyhľadať v obdobných rozhodnutiach Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (napr. rozsudok sp. zn.\n10Szak/9/2018, sp. zn. 10Szak/7/2018, sp. zn. 10Szak/15/2018), preto námietka sťažovateľa týkajúca\nsa odklonu od rozhodovacej praxe kasačného súdu nemohla obstáť.\n\n55. Za nedôvodnú napokon vyhodnotil najvyšší súd aj námietku sťažovateľa vo vzťahu k aplikácii menej\nprísnych donucovacích opatrení. Je nepochybné, že žalovaný sa zaoberal aj možnosťou uloženia\nmenej závažného prostriedku ako zaistenia, ktorými oprávnený zabezpečiť prípravu a výkon prevozu\núčastníka konania v zmysle Nariadenia EP a Rady (EU), pričom najvyšší súd sa stotožňuje s názorom\nkrajského súdu, že žalovaný v súlade so zákonom uzavrel, že sťažovateľ nespĺňal podmienky, za ktorých\nby mu mohla byť uložená povinnosť podľa ustanovenia § 89 ods. 1 písm. a) a b) zákona o pobyte\ncudzincov a aj vzhľadom na skutočnosť, že Slovenská republika je v danom prípade iba tranzitnou\nkrajinou, cez ktorú sťažovateľ prechádzal. Preto záver krajského súdu, že postup žalovaného bol v\nsúlade s citovaným Nariadením EP a Rady (EU), za účelom zabezpečenia jeho prevozu na územie\nzodpovedného členského štátu je vecne správny.\n56. Z uvedených dôvodov dospel kasačný súd k záveru, že krajský súd neporušil zákon, keď správnu\nžalobu zamietol, kasačná sťažnosť teda nie je dôvodná a preto ju v súlade s ust. § 461 S.s.p zamietol.\nPodľa § 461 S.s.p. platí, že kasačný súd zamietne kasačnú sťažnosť, ak po preskúmaní zistí, že nie\nje dôvodná.\n57. O trovách konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 1 S.s.p. v spojení s § 167 ods. 1 S.s.p.\ntak, že sťažovateľovi, ktorý bol v konaní neúspešný právo na náhradu trov kasačného konania nepriznal.\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku riadny opravný prostriedok n i e j e prípustný.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}