{"guid": "ea3114b6-004b-4500-9dd0-ec37514b5fa9:86b6512e-125a-4f8e-813b-73a7214409a6", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2018:1017202151.1", "spisova_znacka": "10Sžak/10/2018", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sžak/10/2018 z 28. 8. 2018", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 28. augusta 2018, sp. zn. 10Sžak/10/2018, ECLI:SK:NSSR:2018:1017202151.1", "identifikacne_cislo": "1017202151", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Elena Berthotyová", "datum_vydania": "2018-08-28", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2002/480/#paragraf-20.odsek-4", "nazov": "§ 20 ods. 4 zákona č. 480/2002 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2002/480/#paragraf-20.odsek-4", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/480-2002/paragraf-20"}, {"iri": "/SK/ZZ/2002/480/#paragraf-13.odsek-1", "nazov": "§ 13 ods. 1 zákona č. 480/2002 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2002/480/#paragraf-13.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/480-2002/paragraf-13"}, {"iri": "/SK/ZZ/2002/480/#paragraf-13a", "nazov": "§ 13a zákona č. 480/2002 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2002/480/#paragraf-13a", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/480-2002/paragraf-13a"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2002/480#paragraf-20", "/SK/ZZ/2002/480#paragraf-13", "/SK/ZZ/2002/480#paragraf-13a"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/86b6512e-125a-4f8e-813b-73a7214409a6", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2018:1017202151.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2018:1017202151.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2018:1017202151.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n10Sžak/10/2018\n1017202151\n28. 08. 2018\nJUDr. Elena Berthotyová\nECLI:SK:NSSR:2018:1017202151.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako kasačný súd v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr.\nEleny Berthotyovej, PhD. a členov senátu JUDr. Zuzany Ďurišovej a JUDr. Jany Hatalovej, PhD. v právnej\nveci sťažovateľa (pôv. žalobca): I. Y., nar. XX.XX.XXXX, štátny príslušník Tureckej republiky, naposledy\nbytom v krajine pôvodu: obec Y., t. č. Útvar policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov, zast. Centrum\nprávnej pomoci, Námestie slobody 12, 810 05 Bratislava, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra SR,\nMigračný úrad, Pivonková 6, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného ČAS: MUPO-113-27/2017-Ž zo dňa 21.11.2017, v konaní o žalobe žalobcu zo dňa 21.12.2017, o kasačnej\nsťažnosti sťažovateľa proti právoplatnému rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 8SaZ/7/2017-28\nzo dňa 23. marca 2018, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k.\n8SaZ/7/2017-28 zo dňa 23. marca 2018 z a m i e t a .\nÚčastníkom nárok na náhradu trov kasačného konania n e p r i z n á v a.\nodôvodnenie:\nI.\nPriebeh a výsledky administratívneho konania\n1. Rozhodnutím ČAS: MU-PO-113-27/2017-Ž zo dňa 21.11.2017 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“)\nžalovaný podľa § 13 ods. 1 zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov\n(ďalej len „zákon o azyle“) rozhodol tak, že sťažovateľovi neudelil azyl a zároveň podľa § 13c ods. 1 a\n§ 20 ods. 4 zákona o azyle mu neposkytol doplnkovú ochranu.\n2. Preskúmavané rozhodnutie vychádza zo skutočnosti, že sťažovateľ podal dňa 23.08.2017 žiadosť o\nudelenie azylu na území Slovenskej republiky z politických a národnostných dôvodov, pred pracovníkmi\noddelenia hraničnej kontroly PZ Bratislava - Ružinov - letisko. Vo vstupnom pohovore uviedol, že v\nTurecku nebol členom žiadnej politickej strany, o azyl na Slovensku požiadal preto, že tu bol zadržaný\na nechce sa vrátiť do Turecka, v júni 2017 začal študovať na Národnej policajnej akadémií Turecka, po\nmesiaci však štúdium zanechal a z Turecka odcestoval. Na školu nastúpil výlučne preto, že sa chcel\nvyhnúť vojenskej službe, ale uvedomil si, že nielen ako vojaka základnej vojenskej služby, ale aj ako\npolicajta by ho mohli poslať bojovať proti Kurdom, čo odmieta, nakoľko sám je Kurdskej národnosti a\nobáva sa trestu odňatia slobody vo výške 5 rokov pre opustenie Policajnej akadémie a nenastúpenie do\nvojenskej služby. Na podporu týchto tvrdení predložil mail od svojho strýka B. H., v ktorom mu strýko\noznamuje, že bol hľadaný políciou, ale dôvod v ňom uvedený nie je. V Turecku iné problémy nemal a\nani ich vo svojej žiadosti neuviedol. V krajine pôvodu nevyvíjal žiadnu činnosť, pre ktorú by mu hrozila\nakákoľvek perzekúcia zo strany polície, armády, či iných zložiek štátu a zo strany štátnych orgánov,\n\nnedošlo k žiadnemu takému konaniu, ktoré by bolo možné zaradiť pod pojem prenasledovanie v zmysle\n§ 2 písm. d/ zákona o azyle.\n3. Žalovaný v rozhodnutí uviedol, že jediným dôvodom žiadosti o azyl bola snaha sťažovateľa vyhnúť sa\nnástupu na povinnú vojenskú službu a následne problémy, ktoré by mu z toho mohli vzniknúť. Žalovaný\nuviedol, že sťažovateľ mohol mať opodstatnené obavy z trestného stíhania, alebo trestu za odmietnutie\nvýkonu vojenskej služby v čase konfliktu, a to ak by výkon vojenskej služby zahŕňal trestné činy, alebo\nčiny uvedené v § 13 ods. 2 zákona o azyle, ktorými sú trestné činy proti mieru, vojnové trestné činy,\ntrestné činy proti ľudskosti, závažné nepolitické trestné činy, alebo činy v rozpore so zásadami OSN.\n4. Žalovaný dodal, že v Turecku v súčasnosti vojenský konflikt neprebieha a ani tam nedochádza k\nčinom uvedeným v § 13 ods. 2 zákona o azyle, a nie je teda dôvodný predpoklad, že by uvedené\ntrestné činy bol sťažovateľ nútený páchať. Do pozornosti dal, že zo správ o Turecku je zrejmé, že vojaci\nzákladnej vojenskej služby nie sú zapájaní do bojových akcií, ktoré vykonáva turecká armáda. Takáto\nšanca je mizivá a v prípade vojaka Kurdskej národnosti, nulová. Jeho obava, že by musel bojovať proti\nKurdom je absolútne neopodstatnená a vykonštruovaná a ako dôvod na udelenie azylu irelevantná.\nOzrejmil, že systematickú diskrimináciu Kurdských vojakov je možné vylúčiť, nemožno však vylúčiť,\nže v individuálnych prípadoch by Kurdskí vojaci museli čeliť zhoršenému zaobchádzaniu, napríklad pri\nzlyhaní veliteľa. Situáciu sťažovateľa tak nemožno vyhodnotiť ako reálnu hrozbu jeho nasadenia do\nakýchkoľvek vojenských akcií, alebo páchania akýchkoľvek trestných činov a preto sa jeho situácia nedá\nani chápať ako odmietnutie výkonu vojenskej služby v čase konfliktu, ak by zahŕňal trestné činy uvedené\nv § 13 ods. 2 zákona o azyle. Žiadne turecké jednotky tvorené vojakmi základnej vojenskej služby\nsa v súčasnosti nezúčastňujú akcií, v ktorých by sa takéto činy páchali a sťažovateľ ani neodmietol\nvojenskú službu v situácií, kedy by mu zaradenie do podobných akcií reálne hrozilo. Naviac nie je\nsplnená ani druhá podmienka a to odmietnutie vojenskej služby v čase konfliktu a situáciu v Turecku,\nkedy je aj hrozba, že by bol do konfliktu zapojený, nemožno podľa medzinárodného práva považovať za\nvnútroštátny vojenský konflikt. Doplnil, že aj keď niektorí tureckí občania môžu na individuálnej úrovni\nčeliť nerovnému zaobchádzaniu, alebo diskriminácií v ozbrojených silách z dôvodu politických názorov,\nKurdskej etnickej príslušnosti, alebo vierovyznania alevi, táto diskriminácia nie je systematická a ani\nštátom odobrovaná, a nedosahuje ani úroveň perzekúcie podľa Ženevského dohovoru a ani neporušuje\nčlánok 3 Európskeho dohovoru o ľudských právach.\n5. Podľa žalovaného pod pojem prenasledovanie spadá aj neprimerané, alebo diskriminačné stíhanie,\nalebo trest. Podľa dostupných správ povinná vojenská služba v Turecku vzniká osobe až dovŕšením 21\nroku veku a nakoľko sťažovateľ má v súčasnosti 19 rokov, nemohol mu v čase odchodu z krajiny ešte\nlegálny nástup do armády hroziť a teda svojím odchodom neodvracal bezprostredne hroziaci nástup\nvojenskej služby, tak ako to prezentuje. Pravdou je, že nástupom k polícií by sa vojenskej službe síce\nvyhol, ale policajtom by sa stal až po absolvovaní základného výcviku, ktorý ale neabsolvoval. Jeho\nodchod zo školy sa teda nedá vnímať ako odchod od polície a odchod z takéhoto základného policajného\nvýcviku nie je trestný a tento dôvod žiadosti neobstojí. Za samotné opustenie polície neexistuje žiadny\ntrest, jedinou sankciou je odslúženie vojenskej služby a aby mu tá bola odpustená, musel by u polície\nodslúžiť 10 rokov. Naviac Národná policajná akadémia v Turecku je renomovanou školou s čulými stykmi\ns obdobnými školami v zahraničí a to aj v rámci Európy, rešpektujúcou akademické slobody a nerobiacou\nproblémy študentom, ktorí ju opustia. Sťažovateľove výhovorky v tejto súvislosti sú vykonštruované\na nemajú žiadny relevantný základ. Za vykonštruovaný, žalovaný považuje aj dôvod opustenia školy,\nnakoľko policajné zložky Turecka nikdy nie sú nasadzované do bojových akcií a za takýto považuje aj\nargument sťažovateľa o telefonáte jeho mame, na ktorý ho upozorňuje strýko B. H..\n6. Žalovaný v dôvodoch rozhodnutia ďalej uviedol, že vyhýbanie sa základnej vojenskej službe je\nskutočne trestné, ale relevantné by to bolo až po dosiahnutí 21 roku života, kedy by sťažovateľovi takáto\npovinnosť vznikla. Nie je to ale dôvodom na udelenie azylu a za vyhýbanie sa základnej vojenskej\nslužbe v Turecku hrozia tresty štandardné, nie vyššie ako sú aktuálne v celosvetovom meradle a na\nSlovensku sú ešte vyššie ako v Turecku (§ 386 - § 388 Trestného zákona). Žalovaný uviedol, že udelenie\nmedzinárodnej ochrany osobe, ktorej jediným dôvodom je vyhýbanie sa základnej vojenskej službe a\nktorej žiadne iné problémy nehrozia, by bolo porušením platnej Slovenskej ako aj Európskej legislatívy\na išlo by o nebezpečný precedens do budúcnosti. Do pozornosti dal aj to, že ak sťažovateľ uvádza, že\nštúdium na inej vysokej škole by nebolo pre neho riešením je zavádzajúce, nakoľko počas štúdia by\nautomaticky získal odklad základnej vojenskej služby a po jeho absolvovaní by ju musel odslúžiť len\n\nv polovičnej výmere. Naviac absolvovaním vysokej školy by získal lepšiu kvalifikáciu a väčšiu šancu\nlegálne vycestovať do EU. Osoby žijúce viac ako tri roky v zahraničí totiž v Turecku majú možnosť sa\nz povinnej vojenskej služby vykúpiť, s čím rátal aj sťažovateľ a keďže legálne sa mu víza do EU získať\nnepodarilo, zvolil cestu nelegálnu. Žalobca v snahe dostať sa do EU, sa dopustil úmyselného prečinu\nfalšovania a pozmeňovania verejnej listiny, úradnej pečate, úradnej uzávery, úradného znaku a úradnej\nznačky podľa § 352 ods. 1 TZ (falšovanie víz do EÚ), za čo bol trestným rozkazom č. OT/294/2017,\nprávoplatným dňa 25.08.2017, odsúdený k trestu odňatia slobody vo výmere 8 mesiacov, ktorý mu bol\npodmienečne odložený na skúšobnú dobu v trvaní 18 mesiacov. O tom, že sťažovateľovi v Turecku nič\nnehrozí svedčí aj fakt, že o svojom trestnom konaní žiadal vyrozumieť Tureckú ambasádu na Slovensku.\n7. K uloženiu doplnkovej ochrany žalovaný uviedol, že zo samotného tvrdenia sťažovateľa vyplýva, že v\nkrajine pôvodu nemal žiadne problémy so štátnymi orgánmi, nebolo voči nemu vedené trestné stíhanie\na ani sa nedopustil žiadneho trestného činu, za ktorý by mu v prípade návratu do krajiny hrozilo uloženie\ntrestu smrti, alebo jeho výkon, čo za odmietnutie vojenskej služby nehrozí. Nehrozí mu ani mučenie a\nneľudské a ponižujúce zaobchádzanie, pretože Ústava Turecka toto výslovne zakazuje a sťažovateľ nie\nje zo žiadneho trestného činu obvinený a trest za vyhýbanie sa základnej vojenskej službe by mu hrozil až\npo dovŕšení 21 rokov. Teda dôvody, pre ktoré žiada o udelenie azylu ako aj uvádzané obavy, sú výrazne\nodlišné od obáv z mučenia alebo neľudského zaobchádzania. Takého sa sťažovateľ nemusí obávať ani\nv prípade odsúdenia za nenastúpenie do základnej vojenskej služby, nakoľko neexistujú žiadne správy,\nže by v Turecku osoby odsúdené za dezerciu, museli pri výkone trestu čeliť takémuto zaobchádzaniu.\nK dispozícií má navyše nezávislé a nestranné súdnictvo, príslušníci bezpečnostných síl sú školení v\noblasti ľudských práv, v Turecku vznikla nezávislá policajná komisia pre sťažnosti a systém sťažností\nbol zavedený aj pre turecké bezpečnostné zložky, takže každý občan má právo podať v prípade zlého\nzaobchádzania sťažnosť, ktorá bude prešetrená a z uvedeného je zrejmé, že v Turecku nie sú také\nzásadné problémy s políciou alebo justíciou, ktoré by pripúšťali toleranciu správania nesúceho znaky\nvážneho bezprávia. Poznamenal, že v prípade jednotlivcov sa takéto správanie môže vyskytnúť aj v\nštátoch, v ktorých situácia týkajúca sa ľudských práv je na oveľa vyššej úrovni ako Turecko. Turecko\nje členom NATO a má záujem o vstup do Európskej únie a aj z tohto dôvodu je v krajine povinnosťou\ndodržiavať istý štandard v oblasti dodržiavania ľudských práv.\n8. Situáciu v provincii M. nemožno podľa medzinárodného práva považovať za ozbrojený vnútroštátny\nkonflikt, ktorý charakterizuje konflikt medzi vládnymi ozbrojenými silami a inými organizovanými\nozbrojenými skupinami, kontrolujúcimi časť územia, ktorý umožňuje viesť trvalé a koordinované vojenské\noperácie. PKK takéto postavenie nemá a v prípade jej útokov ide výlučne o teroristické akcie a\nnekoordinované náhodné útoky, ktorých veľká časť navyše nemá vnútroštátny charakter, ale pôsobí\nv susedných štátoch (najmä v Iraku). To znamená, že žalobcovi nehrozí ani vážne a individuálne\nohrozenie života, alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného,\nalebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu. Provincia M. nie je v žiadnych zdrojoch uvádzaná ako oblasť\nso zvýšeným bezpečnostným rizikom, ktorá dokonca poskytuje bezpečné útočisko osobám vysídleným\nz Turecka, ale aj z okolitých krajín, konkrétne s horšou bezpečnostnou situáciou. Výnimočnými sú\nincidenty o zabití alebo zadržaní príslušníkov Kurdskej strany pracujúcich (PKK), ktoré na bežných\nobyvateľov nemajú žiaden vplyv. Ústava Turecka zabezpečuje aj slobodu pohybu v rámci krajiny,\ncestovania do zahraničia, emigrácie a návratu do vlasti a vláda Turecka spolupracovala s UNHCR a\nďalšími humanitnými organizáciami pri zabezpečovaní ochrany a pomoci navrátilcom.\n9. Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ v zákonom stanovenej lehote správnu žalobu. Žalobou\nsa domáhal zrušenia napadnutého rozhodnutia v zmysle ustanovenia § 220 zákona č. 162/2015 Z.z.\nSprávny súdny poriadok (ďalej len „S.s.p.“), pričom namietal, že žalovaný nedostatočne posúdil skutkový\nstav veci potrebný na posúdenie veci a nesprávne právne posúdil skutkový stav veci, napadnuté\nrozhodnutie označil ako nezákonné a nepreskúmateľné.\n10. Žalovaný vo svojom vyjadrení k žalobe, zo dňa 23.01.2018 navrhol správnu žalobu zamietnuť\nako nedôvodnú. Zotrval na svojej argumentácii a zdôraznil, že dôvody uvedené sťažovateľom počas\npohovoru, nie sú dôvodmi pre udelenie azylu v zmysle § 8 zákona č. 480/2002 Z.z.\nII.\nKonanie na krajskom súde\n\n11. Krajský súd napadnutým rozsudkom v zmysle ustanovenia § 190 S.p.p. zamietol žalobu, ktorou\nsa sťažovateľ domáhal preskúmania rozhodnutia žalovaného ČAS: MU-PO-113-27/2017-Ž zo dňa\n21.11.2017, ktorým žalovaný v zmysle § 13 ods. 1 zákona č. 480/2002 Z.z. neudelil sťažovateľovi azyl a\nzároveň podľa § 13c ods. 1 a § 20 ods. 4 zákona č. 480/2002 Z.z. neposkytol sťažovateľovi doplnkovú\nochranu.\n12. Krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku v rozsahu podanej žaloby uviedol:\n- sťažovateľ za zásadný a vlastne aj jediný dôvod svojej žiadosti o udelenie azylu prezentoval snahu\nvyhnúť sa základnej vojenskej službe, čo odôvodňoval svojou príslušnosťou ku kurdskej národnostnej\nmenšine a z toho dôvodu odmietania byť nasadený do bojov proti Kurdom. Keďže takýto postup\nje v Turecku postihovaný trestom odňatia slobody, ako alternatívu volil cestu štúdia na policajnej\nakadémii, ktorú ale po mesiaci opustil a opustil aj samotnú krajinu pôvodu. Nebol politicky aktívny a ani\nprenasledovaný politickou či štátnou mocou.\n- dôležitou otázkou v azylovom konaní je aj určenie pôvodcov možného prenasledovania, ktorými\nmôžu byť aj súkromné osoby, ak je možné preukázať že štát, strana, alebo organizácia kontrolujúca\nštát alebo podstatnú časť jeho územia (môže byť aj medzinárodná) nie sú schopné alebo ochotné\nzodpovedajúcim spôsobom zabezpečiť ochranu pred prenasledovaním alebo vážnou ujmou. Prítomnosť\nznakov charakterizujúcich prenasledovanie u žalobcu pozorovať nemožno. V zmysle uvedených\ncharakteristík azylového konania podľa § 8 zákona o azyle ich platformu tvorí prenasledovanie a závažné\nalebo opakované konanie, spôsobujúce vážne porušovanie základných ľudských práv. Podstatným vo\nveci je, že takéto konanie musí byť sprevádzané neodstrániteľnou väzbou na postoj štátu.\n- ak sťažovateľ za dôvod žiadosti o poskytnutie azylu poukázal na strach z trestu odňatia slobody,\nkrajský súd argumentoval, že nenastúpenie na výkon základnej vojenskej služby je bežnou skutkovou\npodstatou trestných zákonov aj v iných krajinách v medzinárodnom meradle, nevynímajúc Slovenskú\nrepubliku (ust. §§ 386-388 Trestného zákona) so sankciou za porušenie prísnejšou ako v Turecku,\npričom žalovaný správne konštatoval, že sťažovateľ nedosiahol vek povinnosti nástupu na výkon\nzákladnej vojenskej služby 21 rokov (žalobca nijako nepreukázal tvrdený vek nástupu 19 rokov), a tak\ntrest odňatia slobody mu zatiaľ za naplnenie tejto skutkovej podstaty nehrozí a on sám nepreukázal a ani\nOdborom dokumentaristiky a zahraničnej spolupráce MÚ MV SR nebolo z oficiálnych zdrojov zistené,\nže by opustenie policajnej akadémie, v Turecku, bolo sankcionované trestom odňatia slobody. Nebola\npreukázaná ani prítomnosť či hrozba vnútroštátneho či medzinárodného konfliktu, do ktorého by žalobca\nv prípade splnenia si povinnosti nástupu na výkon základnej vojenskej služby mohol byť nasadený\na nebolo preukázané ani riziko jeho zapojenia do vojenského konfliktu proti kurdskej národnostnej\nmenšine, ktorej príslušníkom je aj žalobca. Súd v tejto súvislosti konštatoval, že azyl ako právny inštitút\nnie je a nikdy nebol univerzálnym nástrojom pre poskytnutie ochrany pred bezprávím postihujúcim\njednotlivca alebo celé skupiny obyvateľov.\n- sťažovateľ politické, rasové, národnostné alebo náboženské dôvody, ani dôvody zastavania určitých\npolitických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine v súvislosti s obavami, že sa nemôže\nalebo nechce vrátiť do krajiny pôvodu ani netvrdil a relevantný dôvod na udelenie azylu v jeho prípade\nnenašiel ani súd, podľa názoru ktorého taký ani neexistuje.\n- k uvedenému krajský súd poukázal na to, že nenastúpenie na výkon základnej vojenskej služby je\ntrestným činom nielen v Turecku, ale rovnako na Slovensku a aj v iných krajinách Európy, označovaných\nza bezpečné.\n- žalovaný zhromaždil do spisu dostatočné množstvo relevantných informácií o krajine pôvodu\nsťažovateľa, z ktorých žiadna forma opodstatnenia prenasledovania, či riziko vážneho bezprávia vo\nvzťahu k sťažovateľovi do budúcnosti, nevyplýva.\n- k neposkytnutiu doplnkovej ochrany uviedol, že neboli zistené ani závažné a potvrdené dôvody pre\nkonštatovanie bezprostrednej a reálnej hrozby vážneho bezprávia, tak ako sú definované v zákone o\nazyle, sťažovateľ bez akýchkoľvek problémov na vlastný pas letecky opustil Tureckú republiku, jeho\nnenastúpenie na základnú vojenskú službu nemôže byť vnímané ako opozícia voči vláde s prípadnými\nnáslednými prejavmi zakotvenými v ust. § 2 pís. f/ zákona o azyle a nemožno ani fabulovať predpoklad\ntakého konania, nakoľko sťažovateľ ešte nesplnil základný predpoklad nástupu na základnú vojenskú\nslužbu a to dosiahnutie veku 21 rokov.\n13. Pretože krajský súd nevyhodnotil ani jednu z vznesených námietok sťažovateľa ako dôvodnú,\npodanú žalobu zamietol.\n\n14. O trovách rozhodol krajský súd s poukazom na § 167 ods. 1 S.s.p. tak, že sťažovateľovi náhradu\ntrov konania ako neúspešnému v konaní nepriznal.\nIII.\nKonanie na kasačnom súde\nA)\n15. Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť.\n16. Sťažovateľ v súlade s § 445 ods. 1 písm. c) S.s.p. uviedol sťažnostné body, v ktorých zdôvodnil,\nprečo považuje rozhodnutie krajského súdu za porušujúce jeho práva a zákon, a to tým, že podľa neho\nkrajský súd rozhodol na základe nesprávneho posúdenia veci.\n17. V kasačnej sťažnosti uviedol, že:\n- zistený skutkový stav žalovaným neposkytoval dostatočný podklad pre vydané rozhodnutie, žalovaný\nvo svojom rozhodnutí nedostatočne vyhodnotil všetky podstatné skutočnosti, ktoré boli podkladom pre\nrozhodnutie,\n- žalovaný pri posudzovaní jeho žiadosti nezohľadňoval situáciu v jeho domovskej krajine, a to ani\nobjektívne vzhľadom na bezpečnosť kurdskej menšiny v Turecku a ani dostatočne individuálne s\npoukazom na fakty a tvrdenia uvedené sťažovateľom,\n- žalovaný dospel k nesprávnemu záveru týkajúceho sa neposkytnutia azylu, doplnil, že primárnou\nsnahou sťažovateľa nebolo vyhnúť sa vojenskej službe, ale možnosti byť nasadený do bojov proti ďalším\npríslušníkom kurdskej menšiny s pravdepodobnosťou páchania trestných činov uvedených v § 13 ods.\n2 zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o azyle“), pričom\nje všeobecne známym faktom, že Turecko je okrem vnútroštátnych bojov s PKK-stranou kurdských\npracujúcich zapojené aj do Sýrskeho konfliktu, kde nasadzuje jednotky proti bojujúcim Kurdom, v tejto\nsúvislosti poukázal na článok uverejnený v Aktuality.sk <. zo dňa 19.03.2018, v ktorom sa uvádza:\n„Turecký prezident Recep Tayyip Erdogan v pondelok oznámil, že po víťazstve v sýrskom regióne Afrín\nrozšíri jeho krajina vojenské operácie do ďalších Kurdmi ovládaných oblastí v Sýrii, ako aj do oblasti\nSindžár v Iraku. \"\n- žalovaný sa nevenoval dostatočne dôkladnému zisteniu skutkového stavu, keďže je zrejmé, že hrozba\nmedzinárodného konfliktu je zrejmá,\n- riziko jeho prenasledovania z národnostných dôvodov a možnosť zapojenia do bojov neboli hodnoverne\nvyvrátené, konštatovanie žalovaného, že šanca zapojenia vojaka kurdskej národnosti do bojových akcií\nje nulová, nie je možné nijako overiť.\n- nie je možné vylúčiť obavu sťažovateľa z možnosti nasadenia do vojenských akcií, keďže Turecko je\nzapojené do konfliktu, v ktorom sú páchané trestné činy uvedené v § 13 ods. 2 zákona o azyle,\n- Turecko je krajina, v ktorej sú potláčané práva menšín priamo úmerne postupnej zmene od demokracie\nku autoritárskemu štátnemu zriadeniu prezidenta Erdogana.\n- v prípade neposkytnutia azylu nie je možné bez pochybností tvrdiť, že sťažovateľ aj ako vojak základnej\nvojenskej služby nebude nasadený do bojov, v ktorých budú páchané trestné činy proti ľudskosti ako ani\nto, že nebude vystavený prenasledovaniu zo strany armádnych štruktúr ako predstaviteľa štátu,\n- žalovaný nevylučuje prenasledovanie v ozbrojených zložkách Turecka na báze individuálneho zlyhania,\navšak nijako nerozvádza do akej miery sa môže jednať o individuálne zlyhanie alebo o štátom tolerované\nsystematické prenasledovanie,\n- žalovaný nepreskúmal dostatočne skutočný stav a dôkazy predložené sťažovateľom. Zároveň\npodklady potvrdzujúce tvrdenia sťažovateľa odporca vo svojom rozsudku nijakým spôsobom nevyvrátil,\n- žalovaný sa nevyjadril k podnetom a návrhom sťažovateľa a nevenoval dostatočnú pozornosť\npreskúmaniu dokladov, ktoré mu sťažovateľ doložil na podloženie svojich tvrdení, a to so zreteľom na\njeho individuálnu situáciu,\n- má za to, že bolo naplnené ustanovenie § 2 písm. d) bod 1 a ustanovenia § 8 písm. a) zákona o azyle.\n18. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky zmenil rozsudok\nkrajského súdu tak, že rozhodnutie žalovaného zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie alternatívne,\naby rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.\nB)\n\n19. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti uviedol, že sťažovateľ v priebehu azylového konania\nnepreukázal také skutočnosti, ktoré by žalovaného oprávňovali vydať rozhodnutie o udelení azylu, resp.\nposkytnutie doplnkovej ochrany a nepreukázal tak ani v kasačnej sťažnosti, nakoľko v nej poukazoval\nna dôvody uvedené už v konaní o udelenie azylu. Nestotožnil s tvrdeniami sťažovateľa o tom, že bol\nprenasledovaný z dôvodov uvedených v § 8 ods. 1 zákona o azyle a zastáva názor. Rovnako nesúhlasil\ns tvrdeniami sťažovateľa, že v prípade návratu do Turecka bude v prípade nástupu na vojenskú službu\nzapojený do akcií, ktoré by zahŕňali trestné činy podľa § 13 ods. 2 zákona o azyle. Pokiaľ sa aj turecká\narmáda zapojila do niektorých akcií proti Kurdom mimo územia Sýrie, neboli z jej strany preukázané\ntrestné činy v zmysle § 13 ods. 2 zákona o azyle.\nŽalovaný preto vo svojom vyjadrení navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť\nproti napadnutému rozhodnutiu zamietol.\nIV.\nPrávny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\n20. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 S.s.p.)\npostupom podľa § 492 ods. 1 S.s.p. preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu spolu s konaním,\nktoré predchádzalo jeho vydaniu a jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch) dospel k\nzáveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná. Rozhodol bez nariadenia pojednávania podľa ustanovenia\n§ 455 S.s.p. s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej\nstránke najvyššieho súdu. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 28.8.2018 (§ 137 ods. 2 S.s.p.).\n21. V predmetnej veci je potrebné uviesť, že predmetom kasačnej sťažnosti bol rozsudok krajského\nsúdu, ktorým zamietol žalobu, ktorou sa sťažovateľ domáhal ochrany svojich práv proti rozhodnutiu\nžalovaného ČAS: MU-PO-113-27/2017-Ž zo dňa 21.11.2017, o neudelení azylu ako nespĺňajúcej\nzákonné predpoklady na udelenie azylu, a neposkytnutí doplnkovej ochrany, preto primárne v medziach\nkasačnej sťažnosti Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako kasačný súd, preskúmal rozsudok krajského\nsúdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci kasačného konania skúmal aj napadnuté\nrozhodnutie žalovaného, najmä z pohľadu či kasačné námietky sťažovateľa sú spôsobilé spochybniť\nvecnú správnosť napadnutého rozsudku krajského súdu.\nPodľa § 2 písm. d) zákona č. 480/2002 Z.z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej\nlen zákon o azyle) na účely tohto zákona sa rozumie prenasledovaním závažné alebo opakované\nkonanie spôsobujúce vážne porušovanie základných ľudských práv alebo súbeh rôznych opatrení,\nktorý postihuje jednotlivca podobným spôsobom, ktoré spočíva najmä v 1. použití fyzického alebo\npsychického násilia vrátane sexuálneho násilia, 2. zákonných, správnych, policajných alebo súdnych\nopatreniach, ktoré sú diskriminačné alebo sú vykonávané diskriminačným spôsobom, 3. odmietnutí\nsúdnej ochrany, ktoré vedie k neprimeranému alebo diskriminačnému potrestaniu, 4. neprimeranom\nalebo diskriminačnom trestnom stíhaní alebo treste, 5. trestnom stíhaní alebo treste za odmietnutie\nvýkonu vojenskej služby v čase konfliktu, ak by výkon vojenskej služby zahŕňal trestné činy alebo činy\nuvedené v § 13 ods. 2, 6. konaní namierenom proti osobám určitého pohlavia alebo proti deťom.\nPodľa § 2 písm. f) zákon o azyle na účely tohto zákona sa rozumie vážnym bezprávím 1. uloženie trestu\nsmrti alebo jeho výkon, 2. mučenie alebo neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest, alebo 3.\nvážne a individuálne ohrozenie života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas\nmedzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu.\nPodľa § 13 ods. 1 zákon o azyle ministerstvo neudelí azyl žiadateľovi, ak nespĺňa podmienky uvedené\nv § 8 alebo § 10.\nPodľa § 13a zákon o azyle ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ak sú vážne dôvody\ndomnievať sa, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho\nbezprávia, ak tento zákon neustanovuje inak.\nPodľa § 13c zákon o azyle ministerstvo neposkytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ak nespĺňa\npodmienky uvedené v § 13a alebo § 13b.\n\nPodľa § 20 ods. 4 zákon o azyle ak ministerstvo rozhodne o neudelení azylu alebo o odňatí azylu,\nrozhodne tiež, či cudzincovi poskytne doplnkovú ochranu; to neplatí, ak sa rozhodne o neudelení azylu\na cudzinec už má poskytnutú doplnkovú ochranu podľa § 13a alebo udelený azyl.\n22. Konanie o udelenie azylu na území Slovenskej republiky je upravené v zákone o azyle. Udelenie\nazylu na území Slovenskej republiky je spojené so splnením podmienok taxatívne uvedených v\nustanovení § 8 zákona o azyle, t. j. v prípade žiadateľa o azyl musia byť preukázané opodstatnené\nobavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov\nzastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine, prenasledovania\nza uplatňovanie politických práv a slobôd a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť\ndo tohto štátu.\nV citovanom ustanovení ide o zákonné vyjadrenie ústavnej garancie poskytovania azylu cudzincom\nprenasledovaným za uplatňovanie politických práv a slobôd (čl. 53 prvá veta Ústavy Slovenskej\nrepubliky).\n23. Dôvody pre poskytnutie azylu sú zákonom vymedzené pomerne úzko a nepokrývajú celú škálu\nporušovania ľudských práv a slobôd, ktoré sú tak v medzinárodnom ako aj vo vnútroštátnom kontexte\nuznávané. Inštitút azylu je aplikovateľný v obmedzenom rozsahu, a to len pre prenasledovanie zo\nzákonom uznaných dôvodov, kedy je týmto inštitútom chránená len najvlastnejšia existencia ľudskej\nbytosti a práva a slobody s ňou spojené, pričom udelenie azylu podľa § 8 zákona o azyle je viazané\nobjektívne na prítomnosť prenasledovania ako skutočnosti definovanej v § 2 písm. d) zákona o azyle\nalebo na odôvodnené obavy z tejto skutočnosti, a to v oboch prípadoch v dobe podania žiadosti o azyl,\nteda spravidla v dobe bezprostredne nasledujúcej po odchode z krajiny pôvodu, (rozsudok Najvyššieho\nsúdu SR sp. zn. 8Sža/41/2009 zo dňa 04.08.2009).\n24. Z administratívneho spisu je zrejmé, že sťažovateľ dňa 23.08.2017 pred pracovníkmi Oddelenia\nhraničnej kontroly Policajného zboru Bratislava - Ružinov-letisko požiadal o azyl alebo o poskytnutie\ndoplnkovej ochrany z dôvodu, že bol na území Slovenskej republiky zadržaný a nechce sa vrátiť do\nTurecka, pretože mu hrozí uväznenie, lebo utiekol z policajnej školy, na ktorej študoval. Ďalej uviedol,\nže by musel nastúpiť na vojenskú službu, bojovať proti Kurdom, pričom sám je Kurd a proti Kurdom\nbojovať nechce. Obáva sa, že by bol odsúdený za útek z policajnej školy.\n25. V spise žalovaného sa nachádzajú informácie o krajine pôvodu získané žalovaným z rôznych\nžalovaným citovaných zdrojov zamerané na bezpečnostnú situáciu v Turecku, možnosť uloženia trestov\nza vyhýbanie sa vojenskej službe, zaobchádzanie s odsúdenými a uväznenými za vyhýbanie sa\nvojenskej službe, možnosť zapájania sa vojakov základnej služby zúčastňovať sa priamo bojových akcií,\nmožnosť získania odkladu nástupu na základnú vojenskú službu, zaobchádzanie s vojakmi kurdskej\nnárodnosti, možnosť uloženia trestu za opustenie policajnej školy a zaobchádzanie s navrátilcami\nv krajine pôvodu sťažovateľa. Na základe týchto informácií žalovaný nemal za preukázané, že by\nsťažovateľovi hrozila reálna hrozba prenasledovania zo strany štátnej moci v krajine pôvodu z dôvodu\nnenastúpenia na základnú vojenskú službu, resp. opustenia vojenskej školy. Za účelom posúdenia\nžiadosti boli využité informácie z materiálov „Turecko-informácie o krajine pôvodu“ vypracovaného\nk uvedenému prípadu a vedeného pod č. p.: MU-ODZS-2017/000387-004 z 13.10.2017, z ktorých\nvyplynulo, že v Turecku je vojenská služba až od 21 rokov, teda obava sťažovateľa, že ho ako\n19-ročného odvedú do armády bola neopodstatnená. Rovnako nebola zistená žiadna právna úprava\nalebo prax v Turecku, a sťažovateľ to ani netvrdil, podľa ktorej by opustenie štúdia na strednej škole\nalebo vysokej policajnej škole bol v krajine jeho pôvodu trestným činom. Zo zdrojov informácií, z\nktorých žalovaný čerpal vyplynulo, že vojaci základnej vojenskej služby nie sú zapájaní do bojových\nakcií, ktoré vykonáva armáda Turecka. Obava sťažovateľa, že by bol nasadený proti Kurdom je preto\nneopodstatnená. To sa týka aj obavy z potrestania pre predčasné ukončenie štúdia na policajnej\nakadémii, nakoľko sa nejedná o trestný čin. Žalovaný napokon zo zdrojov, z ktorých čerpal, uzavrel, že\nkeďže vojaci základnej vojenskej služby nie sú v súčasnosti nasadzovaní do bojových operácii tureckej\narmády, nemožno vyhodnotiť situáciu sťažovateľa tak, že by išlo o reálnu hrozbu jeho nasadenia do\nakýchkoľvek vojenských akcií alebo o reálnu hrozbu, že by musel v armáde páchať akékoľvek trestné\nčiny. Rovnako nebolo potvrdené, že sa turecká armáda pri svojich operáciách dopúšťa činov podľa §\n13 ods. 2 zákona o azyle.\n\n26. V kasačnej sťažnosti sťažovateľ uviedol, že pred krajským súdom namietal nedostatočne\nzistený skutkový stav žalovaným potrebný na vydanie zákonného rozhodnutia a to z dôvodu, že\nv jeho prípade bolo naplnené zákonné ustanovenie § 2 písm. d) bod 1 zákona o azyle, ktorého\nnaplnenia sťažovateľ namieta „prenasledovaním závažné alebo opakované konanie spôsobujúce vážne\nporušovanie základných ľudských práv alebo súbeh rôznych opatrení, ktorý postihuje jednotlivca\npodobným spôsobom“, no v rozhodnutí žalovaného neboli skutočnosti uvedené sťažovateľom\ndostatočne preskúmané a vyvrátené. S týmto tvrdením sa žalovaný nestotožnil, nakoľko podľa jeho\nvyjadrenia nedošlo v prípade sťažovateľa k prenasledovaniu z dôvodov uvedených v § 8 ods. 1\nzákona č. 480/2002 Z.z. s poukazom nepreukázanie reálnej opodstatnenosti obáv z prenasledovania\nz rasových, národnostných, náboženských dôvodov, dôvodov zastávania určitých politických názorov\nalebo príslušnosti k určite sociálnej skupine tak, ako to vyplýva zo Ženevského dohovoru z roku 1951 o\nprávnom postavení utečencov a zo zákona č. 480/2002 Z.z.\n27. Kasačný súd po preskúmaní spisového materiálu krajského súdu, ktorého súčasťou je aj\nadministratívny spis žalovaného dospel k záveru, že kasačné námietky sťažovateľa, ktoré spočívali\nv nedostatočnom zistení skutkového stavu sú nedôvodné. Kasačný súd v tomto bode poukazuje na\nustálenú judikatúru najvyššieho súdu (napr. rozsudok sp. zn. 1Sžo KS 124/2005 zo dňa 23.1.2007,\ntiež rozsudok sp. zn. 8Sža/34/2009 zo dňa 01.07.2009), v ktorom najvyšší súd uviedol: „povinnosť zistiť\nskutočný stav veci podľa § 32 zákona č. 71/1967 Zb. (Správny poriadok) má odporca len v rozsahu\ndôvodov, ktoré žiadateľ v priebehu správneho konania uviedol, pričom zo žiadneho ustanovenia zákona\nnemožno vyvodiť, že by odporcovi vznikla povinnosť, aby sám domýšľal právne relevantné dôvody\npre udelenie azylu žiadateľom neuplatnené a následne k týmto dôvodom vykonal príslušné skutkové\nzistenia.“\n28. Z administratívneho spisu je zrejmé, že v predmetnej veci sa žalovaný zaoberal skutočnosťami\nuvedenými sťažovateľom, ako dôvodmi pre udelenie azylu alebo poskytnutie doplnkovej ochrany, na\nčo poukázal aj krajský súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia odporcu. Keďže je žalovaný v\nprípade konania o azyle viazaný dôvodmi, ktoré uvedie žiadateľ o azyl počas konania, na základe obsahu\nadministratívneho spisu má kasačný súd za dostatočne preukázané, že žalovaný sa zaoberal dôvodmi\nna udelenie azylu, ktoré uviedol sťažovateľ, a žalovaný dostatočne (v rozsahu dôvodov žiadosti o azyl)\nzistil skutkový stav tak, aby bolo možné spoľahlivo rozhodnúť v merite veci, teda nedošlo k porušeniu\nzásady materiálnej pravdy.\n29. Sťažovateľ v kasačnej sťažnosti namietal, že jeho obava z prenasledovania v krajine pôvodu z\ndôvodu je opodstatnená, pričom primárnou snahou sťažovateľa nebolo vyhnúť sa vojenskej službe, ale\nmožnosti byť nasadený do bojov proti príslušníkom kurdskej menšiny s pravdepodobnosťou páchania\ntrestných činov uvedených v § 13 ods.2 zákona o azyle , pričom predložil článok uverejnený v Aktuality.sk\ndňa 19.03.2018.\n30. Uvedenú námietku vyhodnotil kasačný súd za nedôvodnú. Povinnosťou žalovaného bolo posúdiť\nrelevantnosť dôvodov sťažovateľovej žiadosti o azyl a zistiť skutočný stav veci, a to v rozsahu dôvodov,\nktoré sťažovateľ v priebehu správneho konania uviedol, pričom žalovanému z tohto pohľadu nebolo\nmožné nič vytknúť. Po zistení žalovaného, že sťažovateľ nedosiahol vek povinnosti nástupu na výkon\nzákladnej vojenskej služby 21 rokov, bolo možné aj podľa kasačného súdu jeho obavy z trestu odňatia\nslobody, resp. zapájanie sa do bojov proti Kurdom považovať za nedôvodné. Napriek uvedenému\nzisteniu žalovaný sa zaoberal bezpečnostnou situáciou v Turecku, keď z dostupných a v rozhodnutí\ncitovaných zdrojov, z ktorých čerpal, uviedol, že v krajine pôvodu sťažovateľa v súčasnosti vojenský\nkonflikt neprebieha a ani tam nedochádza k činom uvedeným v § 13 ods. 2 zákona o azyle, nie je\nteda dôvodný predpoklad, že by uvedené trestné činy bol žalobca nútený páchať. Žalovaný súčasne\ndal pozornosti, že zo správ o Turecku je zrejmé, že vojaci základnej vojenskej služby nie sú zapájaní\ndo bojových akcií, ktoré vykonáva turecká armáda. Takáto šanca je mizivá a v prípade vojaka Kurdskej\nnárodnosti, nulová. Jeho obava, že by musel bojovať proti Kurdom je absolútne neopodstatnená\na vykonštruovaná a ako dôvod na udelenie azylu irelevantná. Žalovaný ozrejmil, že systematickú\ndiskrimináciu Kurdských vojakov je možné vylúčiť, nemožno však vylúčiť, že v individuálnych prípadoch\nby Kurdskí vojaci museli čeliť zhoršenému zaobchádzaniu, napríklad pri zlyhaní veliteľa. Situáciu\nsťažovateľa tak nemožno vyhodnotiť ako reálnu hrozbu jeho nasadenia do akýchkoľvek vojenských\nakcií, alebo páchania akýchkoľvek trestných činov a preto sa jeho situácia nedá ani chápať ako\n\nodmietnutie výkonu vojenskej služby v čase konfliktu, ak by zahŕňal trestné činy uvedené v § 13 ods.\n2 zákona o azyle. Žiadne turecké jednotky tvorené vojakmi základnej vojenskej služby sa v súčasnosti\nnezúčastňujú akcií, v ktorých by sa takéto činy páchali a sťažovateľ ani neodmietol vojenskú službu v\nsituácií, kedy by mu zaradenie do podobných akcií reálne hrozilo.\n31. Námietka sťažovateľa, že žalovaný sa mal zaoberať možnosťou jeho nasadenia do bojov proti\npríslušníkom kurdskej menšiny s pravdepodobnosťou páchania trestných činov uvedených v § 13 ods.2\nzákona o azyle podľa kasačného súdu neobstojí, pretože ako z rozhodnutia žalovaného vyplýva,\nžalovaný sa ňou zaoberal, ale s poukazom na informácie o krajine pôvodu, takúto možnosť vylúčil,\npričom kasačný súd dodáva, že táto námietka nebola dôvodná najmä z toho dôvodu, že sťažovateľovi\nreálne takáto hrozba nasadenia do bojov ani nehrozila, pretože v Turecku je vojenská služba až od\n21 rokov, teda obava sťažovateľa, že ho ako 19-ročného odvedú do armády a bude musieť bojovať\nproti Kurdom bola neopodstatnená pre nedosiahnutie požadovaného veku 21 rokov, ktorý nedosiahol\nani v čase súdneho prieskumu napadnutého rozhodnutia, preto neprichádzalo do úvahy ani zrušenie\nnapadnutého rozhodnutia podľa § 206 ods. 5 SSP.\n32. Udelenie azylu je podľa § 8 zákona o azyle viazané na prítomnosť prenasledovania ako skutočnosti,\nktorá je bližšie špecifikovaná v § 2 písm. d) zákona o azyle. V prípade sťažovateľa však neboli zistené\nžiadne skutočnosti, ktoré by mohli byť subsumované pod pojem prenasledovanie, tak ako to upravuje\nzákon o azyle. Zo samotnej podstaty azylového práva vyplýva, že sa jedná o špecifický právny inštitút, na\nzáklade ktorého sa poskytne adekvátna ochrana len tej fyzickej osobe, ktorá spĺňa zákonom stanovené\npodmienky.\n33. Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn.: 1Sža 17/2008 z 19.08.2008 napokon vyplýva, že „ Dôvody\npre poskytnutie azylu sú zákonom vymedzené pomerne úzko a nepokrývajú celú škálu porušovania\nľudských práv a slobôd, ktoré sú tak v medzinárodnom ako aj vo vnútroštátnom kontexte uznávané.\nInštitút azylu ja aplikovateľný v obmedzenom rozsahu, a to len pre prenasledovanie zo zákonom\nuznaných dôvodov, kedy je týmto inštitútom chránená len najvlastnejšia existencia ľudskej bytosti a\npráva a slobody s ňou spojené, pričom udelenie azylu podľa § 8 zákona o azyle je viazané objektívne\nna prítomnosť prenasledovania ako skutočnosti definovanej v § 2 písm. d/ zákona o azyle alebo na\nodôvodnené obavy z tejto skutočnosti, a to v oboch prípadoch v dobe podania žiadosti o azyl, teda\nspravidla v dobe bezprostredne nasledujúcej po odchode z krajiny pôvodu“.\n34. Primárnym dôvodom neudelenia azylu navrhovateľovi bolo nesplnenie relevantných podmienok pre\nudelenie azylu v zmysle § 8 zákona o azyle. S takýmto záverom bolo potrebné súhlasiť.\n35. Sťažovateľ vo svojej žiadosti zo dňa 19.09.2017 požiadal o udelenie azylu, resp. o poskytnutie\ndoplnkovej ochrany.\nPodmienky na udelenie doplnkovej ochrany vymedzuje stanovenie § 13a zákona o azyle a to\nnasledovne: „Ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ak sú vážne dôvody domnievať sa,\nže by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia, ak tento\nzákon neustanovuje inak.“\nV zmysle § 2 písm. f) zákona o azyle sa rozumie „vážnym bezprávím:\n1. uloženie trestu smrti alebo jeho výkon,\n2. mučenie alebo neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest, alebo\n3. vážne a individuálne ohrozenie života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia\npočas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu.“\n36. Vo vzťahu k druhej forme medzinárodnej ochrany, a to doplnkovej ochrany, kasačný súd odkazuje\nna definíciu zmyslu a účelu doplnkovej ochrany v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nsp. zn. 1Sža/77/2010 zo dňa 12. októbra 2010, z ktorého vyplýva, „Zmyslom a účelom doplnkovej\nochrany je poskytnúť subsidiárnu ochranu a možnosť legálneho pobytu na území SR tým žiadateľom o\nmedzinárodnú ochranu, ktorým nebol udelený azyl, ale u nich by bolo (z dôvodov taxatívne uvedených v\nzákone o azyle) neúnosné, neprimerané či inak nežiaduce požadovať ich vycestovanie. Hoci sa aplikácia\ntohto inštitútu doplnkovej ochrany viaže k objektívnym hrozbám po prípadnom návrate žiadateľa do\nkrajiny pôvodu, teda čiastočne k iným skutočnostiam nastávajúcim v odlišnom čase než v prípade\n\naplikácie inštitútu azylu, sú pri rozhodovaní o udelenie či neudelenie doplnkovej ochrany do značnej\nmiery určujúce tvrdenia samotného žiadateľa, z nich je potrebné vychádzať“.\n37. V predmetnej veci neboli, ani podľa kasačného súdu, zistené závažné a potvrdené dôvody pre\nbezprostrednú a reálnu hrozbu vážneho bezprávia, tak ako je definované v ustanovení § 2 písm. f/\nzákona o azyle, pričom v podrobnostiach na správny záver žalovaného, (ktorý nachádza oporu vo\nvykonanom dokazovaní ohľadne posúdenia situácie v oblasti, z ktorej sťažovateľ pochádza), uvedený\nv jeho rozhodnutí odkazuje.\n38. Z vyššie uvedených dôvodov považuje kasačný súd výrok rozhodnutia žalovaného o neposkytnutí\ndoplnkovej ochrany pre nesplnenie zákonných podmienok uvedených v § 13a zákona o azyle za\nsúladné so zákonom, pričom námietky sťažovateľa vo vzťahu k rozhodnutiu žalovaného v tejto časti,\nresp. rozsudku krajského súdu považuje za nedôvodné.\n39. Po preskúmaní podanej kasačnej sťažnosti kasačný súd konštatuje, že s právnymi námietkami\nsťažovateľa sa krajský súd v rozhodnutí riadne vysporiadal a nenechal otvorenú žiadnu spornú otázku,\nriešenie ktorej by zostalo na kasačnom súde, a preto námietky uvedené v kasačnej sťažnosti vyhodnotil\nkasačný súd ako bezpredmetné, ktoré neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť rozhodnutia. Z\nuvedeného dôvodu kasačnú sťažnosť podľa § 461 S. s. p. ako nedôvodnú zamietol.\n40. O náhrade trov kasačného konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky tak, že sťažovateľovi,\nktorý v tomto konaní nemal úspech, ich náhradu nepriznal (§ 467 ods. 1 S.s.p. a analogicky podľa §\n167 ods. 1 S.s.p.) a žalovanému ich nepriznal, leto to nemožno spravodlivo požadovať (§ 467 ods. 1\nS.s.p. a analogicky § 168 S.s.p.).\n41. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky prijal rozsudok jednomyseľne (§ 139 ods. 4 S.s.p.).\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}