{"guid": "779b2ab2-441d-4c4a-9fd8-8226e4c86a3e:cc2209bc-77b2-4771-bd76-34e514ee57c4", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2018:1017201820.1", "spisova_znacka": "10Sžak/7/2018", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sžak/7/2018 z 18. 7. 2018", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 18. júla 2018, sp. zn. 10Sžak/7/2018, ECLI:SK:NSSR:2018:1017201820.1", "identifikacne_cislo": "1017201820", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Elena Berthotyová", "sudca_id": 131, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-elena-berthotyova-131", "datum_vydania": "2018-07-18", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2002/480/#paragraf-11.odsek-1.pismeno-c", "nazov": "§ 11 ods. 1 písm. c) zákona č. 480/2002 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2002/480/#paragraf-11.odsek-1.pismeno-c", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/480-2002/paragraf-11"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2002/480#paragraf-11"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/cc2209bc-77b2-4771-bd76-34e514ee57c4", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2018:1017201820.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2018:1017201820.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2018:1017201820.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n10Sžak/7/2018\n1017201820\n18. 07. 2018\nJUDr. Elena Berthotyová\nECLI:SK:NSSR:2018:1017201820.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako kasačný súd v senáte zloženom z predsedníčky senátu\nJUDr. Eleny Berthotyovej, PhD. a členov senátu JUDr. Zuzany Ďurišovej a JUDr. Jany Hatalovej,\nPhD., v právnej veci žalobcu (sťažovateľa): J. E. I., nar. XX.XX.XXXX, štátny príslušník Nigérie,\ndoklad totožnosti K., t. č. Maďarská republika, právne zastúpený: Liga za ľudské práva, občianske\nzdruženie so sídlom Štúrova 3, Bratislava, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky,\nMigračný úrad, Pivonková 6, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. ČAS: MUDS-17-42/2016-Ž zo dňa 12. septembra 2017, o kasačnej sťažnosti sťažovateľa proti právoplatnému\nrozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 6SaZ/6/2017 - 112 zo dňa 12. januára 2018, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 6SaZ/6/2017 - 112 zo dňa\n12. januára 2018 m e n í tak, že rozhodnutie žalovaného č. ČAS: MU-DS-17-42/2016-Ž zo dňa 12.\nseptembra 2017 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.\nSťažovateľovi p r i z n á v a nárok na náhradu trov konania na krajskom a kasačnom súde.\nodôvodnenie:\nI.\nPriebeh a výsledky administratívneho konania\n1. Rozhodnutím č. ČAS: MU-DS-17-42/2016-Ž zo dňa 12.09.2017 (ďalej len “preskúmavané\nrozhodnutie”) žalovaný podľa § 11 ods. 1 písm. c/ ods. 3, § 53b ods. 1, § 9, § 10 zákona č. 480/2002\nZ.z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o azyle“) zamietol žiadosť\nsťažovateľa o udelenie azylu ako neprípustnú, nakoľko v jeho prípade je na konanie o udelenie azylu\npríslušná Maďarská republika. Vo výrokovej časti rozhodnutia žalovaný poukázal na článok 29 ods. 1,2\nNariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26.06.2013, ustanovujúceho kritéria a\nmechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu\npodanej štátnym príslušníkom tretej krajiny v jednom z členských štátov (ďalej len „Nariadenie Dublin\nIII“).\n2. Preskúmavané rozhodnutie vychádza zo skutočnosti, že po príchode sťažovateľa na územie\nSlovenska v máji 2016, na základe povolenia na pobyt vydaného Maďarskom platného do 03.07.2016,\nsťažovateľ dňa 08.10.2016 požiadal pred pracovníkmi oddelenia azylu Policajného zboru Humenné o\nudelenie azylu na území Slovenskej republiky z obavy o svoj život a tiež z dôvodu zlúčenia rodiny,\nnakoľko na Slovensku má manželku a dcéru. Preverením daktyloskopických odtlačkov prstov podľa\nNariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 603/2013 z 26.06.2013 bola zistená zhoda, nakoľko\nsťažovateľ dňa 30.07.2012 požiadal o udelenie azylu na území Grécka a dňa 09.09.2013 na území\nMaďarskej republiky. V pohovore zo dňa 25.10.2016 sťažovateľ uviedol, že na prelome rokov 2011 a\n\n2012 pricestoval z Nigérie do Turecka, odkiaľ pokračoval do Grécka, Macedónska, Srbska a Maďarska,\nkde požiadal o azyl a kde sa spoznal so svojou manželkou, s ktorou sa v Maďarsku v januári 2016\nzosobášili. Predtým, v roku 2014 sa im narodila dcéra. V Maďarsku mu jeho žiadosť o azyl bola\nzamietnutá, bolo mu ale udelené povolenie na pobyt, platné do júla 2016. V máji 2016 pricestoval na\nSlovensko, kde sa v obci Bátka zdržiaval u rodičov manželky. Žiadosť o prevzatie sťažovateľa bola\npartnerskému úradu v Maďarsku zaslaná dňa 27.10.2016. Žalovaný poukázal na článok XII ods. 4\nkapitoly 1 vykonávacieho Nariadenia Komisie (EÚ) č. 118/2014 z 30.01.2014, ktorým sa mení Nariadenie\n(ES) 1560/2013, podľa ktorého ak žiadateľ je držiteľom jedného, alebo niekoľkých povolení na pobyt,\nktorých platnosť sa skončila pred menej ako dvoma rokmi, alebo jedného, alebo niekoľkých víz, ktorých\nplatnosť sa skončila pred menej ako 6 mesiacmi a ktoré mu skutočne umožnili vstup na územie\nčlenského štátu, je za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu zodpovedný ten členský štát, ktorý\nvydal toto povolenie. Keďže platnosť povolenia na pobyt sa sťažovateľovi skončila v júli 2016, za\nposúdenie jeho žiadosti je podľa Nariadenia Dublin III naďalej zodpovedné Maďarsko. Maďarsko dňa\n27.12.2016 písomne akceptovalo prevzatie sťažovateľa a súhlasilo s jeho odovzdaním na svoje územie.\n3. Žalovaný namietol tvrdenia sťažovateľa, že jeho rozhodnutie nie je realizovateľné, podstatným podľa\nžalovaného je, že je v súlade s príslušnými právnymi predpismi vzťahujúcimi sa na azylové konanie a\ns Nariadením Dublin III a že zo strany Slovenskej republiky boli splnené všetky potrebné náležitosti a\npovinnosti. Žalovaný teda nemôže prevziať zodpovednosť za posudzovanie žiadosti o udelenie azylu\nlen z dôvodu nízkeho počtu zrealizovaných transferov v prípadoch, ktoré nie sú totožné s prípadom\nsťažovateľa. Ďalej zdôraznil, že manželka a dcéra sťažovateľa nespĺňajú kritériá definície rodinných\npríslušníkov podľa článku 2 písm. g/ Nariadenia Dublin III, nakoľko nespĺňajú podmienku existencie\nrodiny už v krajine pôvodu žiadateľa a nespadajú ani do definície príbuzných podľa písm. h/ uvedeného\nčlánku. Poznamenal, že článok 7 ods. 3 sa aplikuje len v prípade posudzovania kritérií stanovených\nv článku 8 - v prípadoch maloletých osôb, článku 10 - rodinných príslušníkov, ktorí sú žiadateľmi o\nmedzinárodnú ochranu a článku 16 - závislých osôb. Sťažovateľa sa ani jedna z týchto podmienok\nnetýka. Žalovaný poukázal na doplňujúci pohovor, v ktorom sťažovateľ uviedol, že z pobytu v Maďarsku\nnemá negatívne skúsenosti a nevedel uviesť ani žiadne konkrétne materiálne nedostatky, naopak\nuviedol, že žiadne nepociťoval a to aj z dôvodu pomoci od svojej sestry. Neuviedol ani, že by nejaké\nnedostatky vnímal od ďalších žiadateľov o azyl vo svojom okolí. Napriek tomu, ako jednu z námietok proti\nnapadnutému rozhodnutiu uviedol práve absolútny nedostatok materiálnych podmienok pre žiadateľov\nv Maďarsku, pričom túto námietku nedokázal obhájiť a ani neskôr pri doplňujúcom pohovore vysvetliť.\nPodotkol, že správy, na ktoré sa sťažovateľ odvolával, pochádzajú prevažne z rokov 2015 a 2016 za\ndiametrálne odlišnej situácie v Maďarsku a už nezodpovedajú realite. Aj námietku neuplatnenia zlúčenia\nrodiny považoval žalovaný za neopodstatnenú, pretože za účelom zlúčenia rodiny podľa § 10 zákona o\nazyle možno postupovať len v prípade, ak ide o zlúčenie osoby uvedenej v § 10 ods. 1 zákona o azyle už\ns osobou, ktorej bol azyl udelený. Tento možno v zmysle § 10 ods. 3 zákona o azyle udeliť len osobe, ak\nide o zlúčenie rodiny s azylantom, ktorému bol azyl udelený výlučne z dôvodov podľa § 8 zákona o azyle.\nII.\nKonanie na krajskom súde\n4. Proti preskúmavanému rozhodnutiu podal sťažovateľ správnu žalobu spolu s návrhom na priznanie\nodkladného účinku tejto žalobe. Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 14.11.2017 č. k.\n6Saz/6/2017-51 nepriznal správnej žalobe odkladný účinok. O správnej žalobe Krajský súd v Bratislave\nv konaní podľa ust. § 221 a nasl. S.s.p. pri jej neformálnom posudzovaní (§ 206 ods. 3 S.s.p.) rozhodol\ntak, že jej nebolo možné vyhovieť z nasledujúcich dôvodov:\n- zariadenie, do ktorého sú žiadatelia o azyl v Maďarsku umiestňovaní spĺňajú kritériá tzv. prepracovanej\nprijímacej smernice,\n- nakoľko kritériá kritéria a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti\no udelenie azylu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny v jednom z členských štátov, sú dané\nNariadením Dublin III, nemá žiadateľ právo určovať si krajinu, ktorá bude o jeho žiadosti rozhodovať,\n- zohľadniť nemožno ani argumenty sťažovateľa, podľa článku 7 ods. 3 Nariadenia Dublin III,\nzohľadňujúce právo na rodinný a súkromný život, berúc do úvahy, že sťažovateľ má na území Slovenskej\n\nrepubliky manželku a dcéru. V ich prípade nie je splnená podmienka daná čl. 2 pís. g/ Nariadenia Dublin\nIII, definujúcim rodinných príslušníkov, nakoľko rodina musí existovať už v krajine pôvodu,\n- možnosť dosiahnuť udelenie azylu subjektívnym výkladom ust. § 9 zákona o azyle ako neprípustnú\nodôvodnil vo svojom rozhodnutí zo dňa 26.04.2017, sp. zn. 5Saz/5/2017 už Krajský súd v Košiciach,\npričom poukázal na § 10 zákona o azyle upravujúce účel zlúčenia rodiny s manželom azylanta podľa\nods. 1, ak manželstvo trvá a trvalo aj v čase, keď azylant odišiel z krajiny pôvodu a len ak ide zlúčenie\nrodiny s azylantom, ktorému bol azyl udelený podľa § 8. Pre nesplnenie týchto zákonných podmienok,\ncitované ustanovenia na udelenie azylu pre účely zlúčenia rodiny využiť nemožno,\n- k žalobnej námietke o neudelení azylu z humanitných dôvodov súd uviedol, že sťažovateľ vo svojom\nodôvodnení nezabudol ani na túto alternatívu a v súlade s hypotézou § 9 zákona o azyle ju danému\nprípadu zodpovedajúcim spôsobom aj odôvodnil,\n- prvé rozhodnutie žalovaného z 28.12.2016, ktorým bola sťažovateľova žiadosť o azyl zamietnutá\nako neprípustná a ktorým bolo rozhodnuté, že na jej posúdenie je zodpovedná Maďarská republika\nbolo zrušené rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5Saz/5/2017 a vec bola vrátená na\nďalšie konanie. Následne vydal žalovaný preskúmavané rozhodnutie. Podanej žalobe voči nemu nebol\nuznesením priznaný odkladný účinok. Ako už bolo uvedené, príslušný maďarský úrad akceptoval\nprevzatie späť sťažovateľa dňa 27.12.2016 a s poukazom na uvedené, šesťmesačná lehota na\nprijatie späť sťažovateľa uplynie v zmysle článku 29 ods. 1 prvý pododsek Nariadenia Dublin III až\nprávoplatnosťou rozsudku tunajšieho súdu v tomto konaní o žalobe podanej voči preskúmavanému\nrozhodnutiu,\n- námietka o nedostatočnom zistení skutkového stavu veci tým, že mu nebolo umožnené vyjadriť sa\nk podkladom rozhodnutia a navrhovať doplnenie dokazovania opäť neobstojí. V zistení skutkového\nstavu nedošlo k logickému rozporu v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z konania\nalebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálnej\nvierohodnosti a správny súd konštatuje, že uvedený žalobný dôvod nie je naplnený,\n- žalovaný riadne zistil skutočnosti potrebné na vyvodenie záverov k akým dospel a z obsahu\nadministratívneho spisu jednoznačne vyplýva, že sťažovateľ bol so všetkými úkonmi riadne oboznámený\ns možnosťou sa k nim aj prostredníctvom ustanoveného tlmočníka vyjadriť.\nIII.\nObsah kasačnej sťažnosti/stanoviská\nA)\n5. Proti rozsudku krajského súdu sťažovateľ v zákonnej lehote podal kasačnú sťažnosť z dôvodu\nuvedeného v § 440 ods. 1 písm. g) S.s.p., t. j. z dôvodu, že krajský súd rozhodol na základe nesprávneho\nprávneho posúdenia veci.\n6. Sťažovateľ v nasledujúcich sťažnostných bodoch v súlade s § 445 ods. 1 písm. c) S.s.p. najmä uviedol,\nže:\n- nesprávne právne posúdenie ako zo strany žalovaného, tak aj správneho súdu, bolo posúdenie\nnamietaného uplynutia lehoty na odovzdanie sťažovateľa do Maďarska podľa čl. 29 Nariadenia Dublin III,\n- v dôsledku márneho uplynutia šesť mesačnej lehoty na uskutočnenie odovzdania podľa čl. 29\nNariadenia Dublin III, zanikla povinnosť Maďarskej republiky prevziať sťažovateľa a zodpovednosť za\nposúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu prešla na Slovenskú republiku. K prechodu zodpovednosti\ndošlo dňa 12.11.2017 - t. j. uplynutím 6 mesiacov od konečného rozhodnutia o odvolaní, t. j. od\nprávoplatnosti rozsudku Krajského súdu v Košiciach sp. zn 5Saz/5/2017 zo dňa 26.04.2017, ktorý\nprávoplatnosť nadobudol, a teda konečným sa stal doručením dňa 12.05.2017,\n- výklad pravidiel upravujúcich právo žiadateľa na účinný opravný prostriedok podľa článku 27 ods. 1\nnariadenia Dublin III v spojení s článkom 29, ktorý sa týka opatrení a lehôt na vykonanie rozhodnutí o\n\nodovzdaní bol nedávno predmetom rozsudku Veľkej komory Súdneho Dvora EÚ vo veci C-201/16 z 25.\noktóbra 2017 Majid Shiri verzus nemecký Bundesamt fur Fremdenwesen und Asyl,\n- o správnej žalobe bolo rozhodnuté rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5Saz/5/2017,\nktorý sa stal právoplatným doručením dňa 12.05.2017. Lehota 6 mesiacov na uskutočnenie odovzdania\nsťažovateľa do Maďarska preto uplynula 12.11.2017. Povinnosť Maďarska prevziať sťažovateľa\npreto zanikla ex lege týmto dňom. Týmto dňom tiež prešla zodpovednosť za posúdenie žiadosti o\nmedzinárodnú ochranu na Slovenskú republiku. Právna formulácia lehoty podľa čl. 29 Nariadenia Dublin\nIII zodpovedá prekluzívnej lehote, a teda jej márne uplynutie ex lege spôsobuje zánik oprávnenia\nodovzdať sťažovateľa do Maďarska, ale tiež prechod zodpovednosti za jeho žiadosť o azyl na Slovenskú\nrepubliku,\n- skutočnosť, že výsledkom konečného rozhodnutia o odvolaní (správnej žalobe) bolo zrušenie\nrozhodnutia podľa čl.26 Nariadenia Dublin III (rozhodnutia ČAS: MU-DS-17-11/2016-Ž), nemá žiaden\nvplyv na začatie plynutia lehoty na odovzdanie podľa čl. 29 predmetného nariadenia, a ani na jej plynutie.\nOpačný názor, o ktorý sa opiera právne posúdenie žalovaného, nemá oporu v Nariadení Dublin III,\n- dôvodmi, pre ktoré namietal nesprávne právne posúdenie čl. 3 ods. 2 Nariadenia boli práve v konaní\nzistené systémové chyby v maďarskom azylovom systéme, ktoré sa prejavujú (a.) v konaní a (b.) v\nmateriálnych podmienkach pre žiadateľov o azyl v Maďarsku v dôsledku nepriaznivej situácii, ale aj\nnepriaznivým zmenám právneho prostredia v Maďarsku po masovom prílive migrantov a žiadateľov o\nazyl v roku 2015,\n- v opakovanom konaní predložil množstvo informácií, ktoré preukazujú, že situácia v maďarskom\nazylovom konaní sa od apríla 2017 nezlepšila, ale skôr zhoršila, čo namietala aj Európska komisia, ktorá\nproti Maďarskej republike začala konanie pre porušovanie povinností členského štátu vvplývajúcich z\npráva EÚ v oblasti azylového acquis - tzv. infringement procedure,\n- žalovaný odmietol zohľadniť právo sťažovateľa podľa čl. 8 s odvolaním sa na ustanovenia Nariadenia\nDublin III, ktoré ho nezaväzujú konať tak, aby porušil čl. 8 Dohovoru, naopak, ustanovenia predmetného\nnariadenia mu nebránia konať tak, aby čl. 8 rešpektoval, aj keď nejde o rodinných príslušníkov, ktorých\nnariadenia výslovne pomenúva vo svojich ustanoveniach o špecifických situáciách,\n- rozhodnutie o zamietnutí jeho žiadosti ako neprípustnej jednoznačne je priamo v rozpore s najlepším\nzáujmom maloletej dcéry sťažovateľa, ale aj jeho manželky vzhľadom na ich silné citové a rodinné väzby,\n7. Navrhol, aby kasačný súd rozhodol tak, že rozsudok krajského súdu zmení tak, že rozhodnutie\nžalovaného zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.\nB)\n8. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti konštatoval, že odovzdaním sťažovateľa do Maďarskej\nrepubliky dňa 06.12.2017 nedošlo k porušeniu práva sťažovateľa na rodinný život tak, ako mu ho\ngarantuje čl. 8 Dohovoru, ani k ohrozeniu či poručeniu základných ľudských práv a slobôd sťažovateľa\na taktiež nevytvára ani prekážku na spoločný rodinný život s manželkou a dcérou. Navrhol, aby kasačný\nsúd kasačnú sťažnosť zamietol.\nIV.\nPrávny názor Najvyššieho súdu SR\n9. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 S.s.p.)\npredovšetkým postupom podľa § 452 ods. 1 v spojení s § 439 S.s.p. preskúmal prípustnosť kasačnej\nsťažnosti a z toho vyplývajúce možné dôvody jej odmietnutia. Po zistení, že kasačnú sťažnosť podal\nsťažovateľ v lehote včas (§ 443 ods. 1 S.s.p.) s prihliadnutím na neformálnosť posudzovania kasačnej\nsťažnosti (§ 453 ods. 2 v spojení s § 206 ods. 3 S.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu\nspolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu, a jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z.\no súdoch) dospel k záveru, že napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave je potrebné zmeniť tak,\nako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku (§ 462 ods. 2 S.s.p.)\n\n10. Rozhodol v lehote vymedzenej v ustanovení § 458 ods. 1 S.s.p. bez nariadenia pojednávania (§ 455\nS.s.p.) s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej\nstránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 18. júla 2018 (§\n137 ods. 4 v spojení s § 452 ods. 1 S.s.p.).\nPodľa ust. § 11 pís. c/ zákona o azyle, ministerstvo zamietne žiadosť o udelenie azylu ako neprípustnú,\nak je na konanie o udelenie azylu príslušný iný štát.\nPodľa ust. § 53b ods.1 zákona o azyle, pri určení členského štátu Európskej únie zodpovedného\nza posúdenie žiadosti o udelenie azylu, ktorú podal štátny občan tretej krajiny v jednom z členských\nštátov Európskej únie, sa použijú kritériá a mechanizmy uvedené v právne záväzných aktoch Európskej\núnie; na posúdenie žiadosti o udelenie azylu, ktorú podal cudzinec, ktorému bolo poskytnuté dočasné\nútočisko, je však zodpovedný predovšetkým členský štát, ktorý súhlasil s jeho presídlením na svoje\núzemie.\nPodľa čl. 3 odsek 2 Nariadenia Dublin III, keď nie je možné určiť žiaden zodpovedný členský štát na\nzáklade kritérií uvedených v tomto nariadení, je za jej posúdenie zodpovedný prvý členský štát, v ktorom\nbola žiadosť o medzinárodnú ochranu podaná.\nAk nie je možné odovzdanie žiadateľa do členského štátu, ktorý je primárne určený za zodpovedný,\npretože sa zo závažných dôvodov možno domnievať, že v konaní o azyle a podmienkach prijímania\nžiadateľov existujú v danom členskom štáte systémové chyby, na základe ktorých hrozí žiadateľom\nneľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie v zmysle článku 4 Charty základných práv Európskej únie,\nčlenský štát uskutočňujúci proces určovania zodpovedného členského štátu pokračuje v posudzovaní\nkritérií stanovených v kapitole III s cieľom zistiť, či iný členský štát nemôže byť určený ako zodpovedný.\nAk nemožno vykonať odovzdanie podľa tohto odseku do žiadneho členského štátu určeného na základe\nkritérií stanovených v kapitole III alebo do prvého členského štátu, v ktorom bola podaná žiadosť, stane\nsa zodpovedným členským štátom členský štát, ktorý uskutočňuje proces určovania zodpovedného\nčlenského štátu.\nPodľa ods. 3 tohto článku, každý členský štát si ponechá právo poslať žiadateľa do bezpečnej tretej\nkrajiny pri dodržaní pravidiel a záruk stanovených v smernici 2013/32/EÚ.\nPodľa č. 29 Nariadenia Dublin III,\n1. odovzdanie žiadateľa alebo inej osoby uvedenej v článku 18 ods. 1 písm. c) alebo d) zo žiadajúceho\nčlenského štátu do zodpovedného členského štátu sa uskutoční v súlade s vnútroštátnym právom\nžiadajúceho členského štátu, po porade medzi dotknutými členskými štátmi, akonáhle to je prakticky\nmožné a najneskôr do šiestich mesiacov od akceptovania dožiadania iným členským štátom o prevzatie\nalebo prijatie späť dotknutej osoby alebo konečného rozhodnutia o odvolaní alebo preskúmaní, ak majú\nv súlade s článkom 27 ods. 3 odkladný účinok.\nAk sa odovzdania do zodpovedného členského štátu vykonávajú odchodom s dozorom alebo\neskortovaním, členské štáty zabezpečia, aby sa vykonávali ľudským spôsobom a aby sa pritom v plnej\nmiere dodržiavali základné práva a ľudská dôstojnosť.\nAk to je potrebné, žiadajúci členský štát vydá žiadateľovi laissez passer (priepustku). Komisia\nprostredníctvom vykonávacích aktov stanoví vzor laissez passer (priepustky). Uvedené vykonávacie\nakty sa prijmú v súlade s postupom preskúmania uvedeným v článku 44 ods. 2.\nZodpovedný členský štát podľa potreby informuje žiadajúci členský štát o bezpečnom príchode dotknutej\nosoby alebo o skutočnosti, že sa nedostavila v stanovenej lehote.\n2. Ak sa odovzdanie neuskutoční v lehote šiestich mesiacov, zodpovedný členský štát bude zbavený\nsvojej povinnosti prevziať alebo prijať späť dotknutú osobu a táto zodpovednosť sa presunie na žiadajúci\nčlenský štát. Táto lehota sa môže predĺžiť najviac na jeden rok, ak sa odovzdanie nemohlo uskutočniť\nkvôli uväzneniu dotknutej osoby, alebo najviac na osemnásť mesiacov, ak je dotknutá osoba na úteku.\n3. Ak bola osoba odovzdaná chybne, alebo ak bolo rozhodnutie o odovzdaní na základe odvolania alebo\npreskúmania zrušené po tom, ako sa uskutočnilo odovzdanie, členský štát, ktorý uskutočnil odovzdanie,\nbezodkladne prijme túto osobu späť.\nPodľa čl. 26 odsek 1 Nariadenia Dublin III, keď dožiadaný členský štát akceptuje, že má prevziať\nalebo prijať späť žiadateľa alebo inú osobu uvedenú v článku 18 ods. 1 písm. c) alebo d), žiadajúci\nčlenský štát oznámi dotknutej osobe rozhodnutie o jej odovzdaní do zodpovedného členského štátu a v\n\npríslušných prípadoch aj rozhodnutie neposudzovať jej žiadosť o medzinárodnú ochranu. Ak dotknutú\nosobu zastupuje právny zástupca alebo iný poradca, môže členský štát rozhodnúť, že rozhodnutie\noznámi tomuto právnemu zástupcovi alebo poradcovi a nie dotknutej osobe, a prípadne ju o rozhodnutí\nupovedomí.\nPodľa čl. 27 odsek 3 Nariadenia Dublin III, na účely odvolania proti rozhodnutiu o odovzdaní alebo jeho\npreskúmania členské štáty vo svojom vnútroštátnom práve stanovia, že:\na) na základe odvolania alebo preskúmania získava dotknutá osoba právo zotrvať na území daného\nčlenského štátu až do prijatia rozhodnutia vo veci odvolania alebo preskúmania, alebo\nb) odovzdanie sa automaticky odkladá a tento odklad zanikne po určitom primeranom období, počas\nktorého má súd po podrobnom a prísnom preskúmaní rozhodnúť o tom, či má odvolanie alebo\npreskúmanie odkladný účinok, alebo\nc) dotknutá osoba môže v primeranej lehote požiadať súd o odklad výkonu rozhodnutia o odovzdaní\ndo prijatia rozhodnutia vo veci jej odvolania alebo preskúmania. Členské štáty zabezpečia, aby bol k\ndispozícii účinný opravný prostriedok, a to odkladom odovzdania do prijatia rozhodnutia o prvej žiadosti\no odklad. Každé rozhodnutie o tom, či sa výkon rozhodnutia o odovzdaní odloží, sa prijme v primeranej\nlehote, ktorá zároveň umožní podrobné a prísne preskúmanie žiadosti o odklad. V rozhodnutí o tom, že\nvýkon rozhodnutia o odovzdaní sa neodloží, sa uvedú dôvody, na ktorých sa zakladá.\nPodľa § 213 ods. 1,2 S.s.p., podanie správnej žaloby má odkladný účinok, ak osobitný predpis\nneustanovuje inak. Ak osobitný predpis ustanovuje, že podanie správnej žaloby nemá odkladný účinok,\nsprávny súd môže na návrh žalobcu a po vyjadrení žalovaného odkladný účinok uznesením priznať.\nNávrh na priznanie odkladného účinku sa podáva spolu so správnou žalobou. Na rozhodovanie\nsprávneho súdu o odkladnom účinku sa primerane použijú ustanovenia § 185 až 189. Správny súd\nrozhodne o návrhu na priznanie odkladného účinku do 15 dní od jeho podania.\nPodľa § 21 ods. ods. 2 zákona o azyle, proti rozhodnutiu ministerstva o zamietnutí žiadosti o udelenie\nazylu ako neprípustnej alebo ako zjavne neopodstatnenej nemožno podať rozklad. Podanie správnej\nžaloby proti rozhodnutiu ministerstva o zamietnutí žiadosti o udelenie azylu ako neprípustnej podľa § 11\nods. 1 písm. a), c) až f) a o zamietnutí žiadosti o udelenie azylu ako zjavne neopodstatnenej podľa § 12\nods. 1 a ods. 2 písm. b) až i) nemá odkladný účinok.\n11. Sťažovateľ namietal, že správny súd nesprávne právne posúdil preskúmavanú vec, t. j. meritum\nsporu (kasačný dôvod podľa § 440 ods. 1 písm. g/ S.s.p.). V tejto súvislosti kasačný súd poukazuje na\nto, že s týmto kasačným dôvodom zákonodarca spája právnu situáciu, kedy správny súd na správne\na zákonným spôsobom zistený skutkový stav (§ 440 ods. 1 písm. f/ S.s.p.) bez vád zaťažujúcich jeho\nrozhodovanie (písmena a/ až f/) nesprávne aplikuje objektívne právo v merite veci bez možnosti opory\nv doterajšej ustálenej rozhodovacej praxi kasačného súdu.\n12. Nesprávnosť aplikácie objektívneho práva správnym súdom je zapríčinená chybným výberom\nnormy hmotného práva alebo procesného práva, ktorá vo svojej hypotéze nemá také predpoklady,\naké vyplývajú zo zisteného skutkového stavu. Nesprávne právne posúdenie veci správnym súdom\nkonkrétne spočíva v tom, že odvolací súd použil nesprávnu právnu normu, alebo síce aplikoval správnu\nprávnu normu, ale ju nesprávne interpretoval, a napokon právnu normu síce správne vyložil, ale na\nzistený skutkový stav ju nesprávne aplikoval. Práve tento právny rámec aj vymedzuje potrebné medze\nskutkového zistenia.\n13. V súvislosti s uvedeným kasačný súd musí zdôrazniť, že v aplikačnom postupe krajského súdu pri\nrozhodovaní o merite sporu zistil pochybenie v otázke právneho posúdenia v merite veci odôvodňujúce\npotrebu zmeny napadnutého rozsudku krajského súdu. V tejto súvislosti sťažovateľ na prvom mieste\nnamietal, že zodpovednosť za posúdenie jeho žiadosti o azyl prešla na Slovenskú republiku a to z\ndôvodu uplynutia lehoty zakotvenej v čl. 29 odsek 1 Nariadenia Dublin III. Tento dôvod kasačnej sťažnosti\nkasačný súd považoval za dôvodný.\n14. Predmetom konania pred kasačným súdom je napadnutý rozsudok ktorým bola zamietnutá žaloba\nproti preskúmavanému rozhodnutiu žalovaného. Z obsahu súdneho spisu vyplýva, že sťažovateľ\npožiadalo udelenie azylu na území Slovenskej republiky dňa 08.10.2016. Dňa 27.10.2016 Slovenská\nrepublika podala žiadosť o prevzatie sťažovateľa Maďarskou republikou. Dňa 27.12.2016 Maďarsko\n\npísomne akceptovalo prevzatie sťažovateľa a súhlasilo s jeho odovzdaním na svoje územie. Nasledujúci\ndeň, 28.10.2016, vydal žalovaný rozhodnutie ČAS: MU-DS-17- 11/2016-Ž, ktorým zamietol žiadosť\no azyl sťažovateľa ako neprípustnú podľa §11 ods. l písm. c) zákona o azyle, nakoľko zodpovedná\nza posúdenie jeho žiadosti o azyl je Maďarská republika (ďalej len „predchádzajúce rozhodnutie“)\nSťažovateľ nesúhlasil, a preto podal dňa 26.01.2017 správnu žalobu a žiadal Krajský súd v Košiciach\no priznanie odkladného účinku tejto správnej žalobe. Krajský súd v Košiciach uznesením zo dňa\n13.02.2017 sp. zn 5Saz/5/2017-22 priznal správnej žalobe odkladný účinok („uznesenie o priznaní\nodkladného účinku“). Dňa 26.04.2015 Krajský súd v Košiciach rozsudkom sp. zn. 5Saz/5/2017 zrušil\npredchádzajúce rozhodnutie žalovaného a vec mu vrátil na ďalšie konanie (ďalej len „zrušujúci\nrozsudok“). Tento rozsudok bol sťažovateľovi doručený dňa 12.05.2017 do rúk splnomocneného\nprávneho zástupcu a 15.05.2017 žalovanému. Dňa 12.09.2017 žalovaný vydal preskúmavané\nrozhodnutie proti ktorému podal sťažovateľ dňa 12.10.2017 správnu žalobu na Krajský súd v Bratislave\nspolu s návrhom na priznanie odkladného účinku tejto žalobe. Krajský súd v Bratislave uznesením zo\ndňa 14.11.2017 sp. zn. 6Saz/6/2017-51 nepriznal správnej žalobe odkladný účinok (ďalej len „uznesenie\no nepriznaní odkladného účinku“) Následne, dňa 12.01.2018 vydal krajský súd napadnutý rozsudok.\nSťažovateľ bol na územie Maďarskej republiky odovzdaný 06.12.2017.\n15. Kasačný súd sa v tejto súvislosti poukazuje na priamy účinok Nariadenia Dublin III. Priamy účinok\ntohto druhu sekundárneho práva vyplýva z čl. 288 ZFEÚ (bývalé čl. 189 ZEHS, 249 ZES), podľa ktorého\nNariadenie má všeobecnú platnosť. Je záväzné vo svojej celistvosti a je priamo uplatniteľné vo všetkých\nčlenských štátoch. (pre porovnanie - smernica je záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená, a to\nvzhľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, pričom voľba foriem a metód ponecháva vnútroštátnym\norgánom. Rozhodnutie je záväzné v celom rozsahu. Rozhodnutie, ktoré označuje tých, ktorým je určené,\nje záväzné len pre nich. Odporúčania a stanoviská nie sú záväzné.). Okrem toho samotné nariadenie\nobsahuje klauzulu uplatniteľnosti, podľa ktorej je toto nariadenie záväzné v celom rozsahu a priamo\nuplatniteľné v členských štátoch v súlade so zmluvami (čl. 49).V tomto duchu judikoval Európsky súd\nuž v rozsudku Politi s.a.s. proti Ministerstvu financií Talianskej republiky zo 14. decembra 1971 (Politi,\n43/71, ECR s. 1039), ktorým vyslovil, že: Nariadenia majú priamy účinok a sú ako také schopné zakladať\nindividuálne práva, ktoré musia vnútroštátne súdy chrániť.\n16. Odôvodnenie 5 Nariadenia Dublin III okrem iného uvádza, že by sa malo umožniť najmä rýchle\nurčenie zodpovedného členského štátu, aby bol zaručený efektívny prístup k postupom na udelenie\nmedzinárodnej ochrany a aby nebolo ohrozené rýchle vybavovanie žiadostí. Odôvodnenie 19 vysvetľuje,\nže „s cieľom zaručiť účinnú ochranu práv dotknutých osôb by sa mali v súvislosti s rozhodnutiami o\nodovzdaní do zodpovedného členského štátu stanoviť právne záruky a právo na účinný prostriedok\nnápravy predovšetkým v súlade s článkom 47 [Charty]. S cieľom zabezpečiť dodržanie medzinárodného\npráva by mal účinný prostriedok nápravy voči takýmto rozhodnutiam zahŕňať preskúmanie uplatňovania\ntohto nariadenia, ako aj právnej a faktickej situácie v členskom štáte, do ktorého sa žiadateľ odovzdáva“.\nOdôvodnenie 32 pripomína, že vo vzťahu k žiadateľom o medzinárodnú ochranu „sú členské štáty\nviazané svojimi povinnosťami vyplývajúcimi z nástrojov medzinárodného práva, ako aj z príslušnej\njudikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva“. Odôvodnenie 39 uvádza, že nariadenie Dublin III\nrešpektuje základné práva a dodržiava zásady chránené Chartou.\n17. Zo znenia článku 29 ods. 1 vyplýva, že odovzdanie žiadateľa zo žiadajúceho členského štátu (v\ntomto prípade z územia Slovenskej republiky) do zodpovedného členského štátu (v tomto prípade do\nMaďarskej republiky) sa uskutoční v súlade s vnútroštátnym právom žiadajúceho členského štátu, hneď\nako to je prakticky možné a najneskôr do šiestich mesiacov od akceptovania dožiadania iným členským\nštátom o prevzatie alebo prijatie späť dotknutej osoby (ďalej aj „prvá podmienka“), alebo konečného\nrozhodnutia o odvolaní alebo preskúmaní, ak majú v súlade s článkom 27 ods. 3 odkladný účinok (ďalej aj\n„druhá podmienka“). Prvá podmienka vychádza z predpokladu, že zostáva iba upraviť spôsob vykonania\na najmä stanoviť jeho dátum. Druhá podmienka vychádza z predpokladu, že dotknutý členský štát\npreberie konanie o odklade výkonu rozhodnutí o odovzdaní podľa článku 27 ods. 3 nariadenia Dublin III.\n18. V ďalšom považuje kasačný súd za nevyhnutné uviesť, že článok 29 ods. 2 nariadenia Dublin III\nstanovuje, že ak žiadajúci členský štát nedodrží šesťmesačnú lehotu na odovzdanie, tento členský štát\nsa stane zodpovedným za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu. Dotknutá osoba by preto ostala\nna území žiadajúceho členského štátu. Takýto dôsledok vyplýva z uplatňovania pravidiel samotného\nnariadenia Dublin III. Súd dáva do pozornosti, že účelom článku 29 ods. 2 nariadenia Dublin III\n\nje poskytnúť žiadajúcemu členskému štátu motiváciu na plnenie spoločného cieľa, ktorý spočíva v\ndodržiavaní stanovených lehôt, aby sa zabezpečilo rýchle vybavovanie žiadostí a aby sa zabránilo\nvzniku situácie, keď sa žiadateľ o medzinárodnú ochranu ponechá bez toho, aby bol určený členský\nštát, ktorý je zodpovedný za posúdenie jeho žiadosti o medzinárodnú ochranu. Ak žiadajúci členský štát\nnesplní tento kľúčový cieľ, dôsledkom je, že žiadateľ zostáva v tomto žiadajúcom členskom štáte.\n19. Kasačný súd poznamenáva, že v článku 27 ods. 3 je zakotvené, že členské štáty musia prijať\nustanovenia týkajúce sa odkladu výkonu rozhodnutí o odovzdaní. Členské štáty môžu: a) priznať\ndotknutej osobe právo zotrvať na území daného členského štátu až do prijatia rozhodnutia vo veci jej\nodvolania alebo návrhu na preskúmanie; b) stanoviť, že odovzdanie sa automaticky odkladá alebo c)\nzabezpečiť, aby dotknutá osoba mala možnosť požiadať súd o odklad výkonu rozhodnutia o odovzdaní,\nkým sa nerozhodne vo veci jej odvolania alebo preskúmania. Cieľom normotvorcu, ktorý umožnil\npríslušným orgánom členských štátov rozhodnúť sa, či odložia výkon rozhodnutia o odovzdaní, bolo\nposilniť právne záruky poskytované žiadateľom o medzinárodnú ochranu a umožniť im lepšie brániť\nsvoje práva. Slovenská republika v súlade so znením písm. c), vo vyššie citovanom § 22 ods. 2\nzákona o azyle zakotvila, že podanie správnej žaloby proti rozhodnutiu ministerstva o zamietnutí\nžiadosti o udelenie azylu ako neprípustnej podľa § 11 ods. 1 písm. c) nemá odkladný účinok a preto v\npredmetnej veci o priznanie odkladného účinku požiadal sťažovateľ súčasne s podaním správnej žaloby.\nPrvej správnej žalobe podanej proti predchádzajúcemu rozhodnutiu žalovaného bol odkladný účinok\npriznaný. Zrušujúci rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 15.05.2017, a teda doručením poslednému\nz účastníkov- žalovanému, pretože sťažovateľovi bolo doručené skôr, už 12.05.2017. Až nadobudnutím\nprávoplatnosti sa stalo rozhodnutie o preskúmaní, ktoré malo odkladný účinok, konečným v zmysle\nčl. 29 odsek 1 Nariadenia Dublin III. Správnej žalobe proti preskúmavanému rozhodnutiu odkladný\núčinok nebol priznaný, preto neprichádza do úvahy počítanie 6 mesačnej lehoty od vydania rozhodnutia\no nepriznaní odkladného účinku, ako tvrdí žalovaný, či od právoplatnosti napadnutého rozsudku, ako\nkonštatoval krajský súd.\n20. Vzhľadom na uvedené kasačný súd považuje za správne tvrdenie sťažovateľa, že lehota 6\nmesiacov začína plynúť odo dňa právoplatnosti zrušujúceho rozsudku krajského súdu, ktorý rozhodol o\nsprávnej žalobe, ktorej zároveň bol priznaný odkladný účinok. Sťažovateľ však uviedol nesprávny dátum\nprávoplatnosti- 12.05.2017, nakoľko ako už bolo vyššie uvedené právoplatným sa zrušujúci rozsudok\nstal až doručením poslednému z účastníkov, teda 15.05.2017. Vo svetle uvedeného šesťmesačná lehota\nna odovzdanie sťažovateľa do Maďarskej republiky uplynula 15.11.2017, pričom nakoľko k odovzdaniu\ndošlo až po tomto dátume, príslušné orgány žiadajúceho členského štátu nemali v takejto situácii\nvykonať odovzdanie dotknutej osoby do iného členského štátu, ale naopak, boli povinné prijať ex\noffo potrebné opatrenia na uznanie zodpovednosti prvého členského štátu a na bezodkladné začatie\npreskúmania žiadosti o medzinárodnú ochranu, ktorú podal sťažovateľ. Pokiaľ ide o počítanie týchto\nlehôt, je nutné uviesť, že tieto lehoty majú za cieľ vymedziť konanie o prijatie späť a rozhodujúcim\nspôsobom prispievajú k dosiahnutiu cieľa spočívajúceho v rýchlom vybavovaní žiadostí o medzinárodnú\nochranu, aby sa zaručilo, že konanie o prijatie späť sa uplatní bez akéhokoľvek neodôvodneného\nmeškania, čo v prípade sťažovateľa nebolo splnené. Ani zrušenie predchádzajúceho rozhodnutie\nžalovaného nemá vplyv na začatie plynutia lehoty na odovzdanie podľa čl. 29 predmetného nariadenia,\na ani na jej plynutie. Opačný názor, o ktorý sa opiera právne posúdenie žalovaného, nemá oporu v\nNariadení Dublin III.\n21. V tejto súvislosti súd dáva do pozornosti nasledujúce rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie\na ich podstatné body:\n- Rozsudok z 25. októbra 2017, Shiri, C-201/16, EU:C:2017:805, body 29-34 a 39-40:\n„Článok 29 ods. 2 uvedeného nariadenia spresňuje, že ak sa odovzdanie neuskutoční v lehote šiestich\nmesiacov, zodpovedný členský štát je zbavený svojej povinnosti prevziať alebo prijať späť dotknutú\nosobu a táto zodpovednosť prejde na žiadajúci členský štát.\nZo samotného znenia tohto ustanovenia vyplýva, že sa ním stanovuje automatický prechod\nzodpovednosti na žiadajúci členský štát, a to bez toho, aby bol tento prechod podmienený akoukoľvek\nreakciou zo strany zodpovedného členského štátu (pozri analogicky rozsudok z 26. júla 2017,\nMengesteab, C-670/16, EU:C:2017:587, bod 61).\nTento výklad je tiež v súlade s cieľom rýchleho vybavovania žiadostí o medzinárodnú ochranu uvedeným\nv odôvodnení 5 nariadenia Dublin III, keďže zaručuje, že v prípade zdržania v priebehu postupu prevzatia\nalebo prijatia späť sa posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu vykoná v členskom štáte, v ktorom sa\n\nnachádza žiadateľ o medzinárodnú ochranu, aby už nedošlo k ďalšiemu odkladaniu tohto posudzovania\n(pozri analogicky rozsudok z 26. júla 2017, Mengesteab, C-670/16, EU:C:2017:587, bod 54).\nUvedený výklad podporujú aj pravidlá týkajúce sa vykonávania prevozov uvedené v kapitole III\nnariadenia č. 1560/2003.\nAj keď totiž článok 8 tohto nariadenia ukladá zodpovednému členskému štátu umožniť uskutočnenie\nprevozu žiadateľa čo najskôr, žiadne ustanovenie uvedeného nariadenia tomuto členskému štátu\nnedáva po výslovnom alebo implicitnom akceptovaní dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť podľa\nčlánkov 22 alebo 25 nariadenia Dublin III možnosť, aby opätovne vyjadril svoju vôľu, pokiaľ ide o\nprevzatie alebo prijatie späť dotknutej osoby.\nVzhľadom na uvedené je na druhú otázku potrebné odpovedať tak, že článok 29 ods. 2 nariadenia Dublin\nIII sa má vykladať v tom zmysle, že ak nedôjde k odovzdaniu v lehote šiestich mesiacov stanovenej v\nčlánku 29 ods. 1 a 2 tohto nariadenia, zodpovednosť automaticky prejde na žiadajúci členský štát, a to\nbez toho, aby bolo potrebné, aby zodpovedný členský štát odmietol prevziať alebo prijať späť dotknutú\nosobu.\nPostupy prevzatia a prijatia späť zavedené nariadením Dublin III sa pritom musia uplatňovať\npredovšetkým pri dodržaní súboru pevne stanovených lehôt, medzi ktoré patrí aj lehota šiestich\nmesiacov uvedená v článku 29 ods. 1 a 2 tohto nariadenia. Aj keď sa tieto ustanovenia týkajú úpravy\nuž spomenutých postupov, súčasne rovnako ako kritériá stanovené v kapitole III uvedeného nariadenia\nprispievajú aj k určeniu zodpovedného členského štátu. Ako totiž vyplýva z bodov 30 až 34 tohto\nrozsudku, v dôsledku uplynutia tejto lehoty bez toho, aby došlo k výkonu odovzdania žiadateľa zo\nžiadajúceho členského štátu do zodpovedného členského štátu, zodpovednosť automaticky prejde\nz druhého na prvý uvedený členský štát (pozri analogicky rozsudok z 26. júla 2017, Mengesteab,\nC-670/16, EU:C:2017:587, body 50 až 53).\nZa týchto podmienok s cieľom zaručiť, že napadnuté rozhodnutie o odovzdaní bolo prijaté pri správnom\nuplatnení spomenutých postupov, musí byť súd, na ktorý bola podaná žaloba proti rozhodnutiu o\nodovzdaní, oprávnený preskúmať tvrdenia žiadateľa o medzinárodnú ochranu, podľa ktorých bolo toto\nrozhodnutie prijaté v rozpore s ustanoveniami článku 29 ods. 2 nariadenia Dublin III, keďže žiadajúci\nčlenský štát sa v dôsledku uplynutia lehoty šiestich mesiacov stanovenej v článku 29 ods. 1 a 2\ntohto nariadenia ku dňu prijatia uvedeného rozhodnutia už stal zodpovedným členským štátom (pozri\nanalogicky rozsudok z 26. júla 2017, Mengesteab, C-670/16, EU:C:2017:587, bod 55).“\n- Rozsudok z 25. januára 2018, Hasan, C 360/16, EU:C:2018:35, body 31-38 a bod 60:\n„Okrem toho z judikatúry Súdneho dvora týkajúcej sa článku 29 nariadenia Dublin III vyplýva, že jednak\nvzhľadom na cieľ uvedený v odôvodnení 19 tohto rozhodnutia spočívajúci v zabezpečení účinnej ochrany\npráv dotknutých osôb v súlade s článkom 47 Charty základných práv a jednak vzhľadom na cieľ uvedený\nv odôvodnení 5 uvedeného nariadenia, ktorý spočíva v zabezpečení rýchleho určenia členského štátu\nzodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu, musí mať žiadateľ k dispozícii účinný\na rýchly opravný prostriedok, ktorý mu umožní odvolať sa na okolnosti, ktoré nastali po tom, čo bolo\nvoči nemu prijaté rozhodnutie o odovzdaní, ak je zohľadnenie týchto okolností rozhodujúce pre správne\nuplatnenie tohto istého nariadenia (pozri v tomto zmysle rozsudok z 25. októbra 2017, Shiri, C-201/16,\nEU:C:2017:805, bod 44).\nPrávna úprava, o akú ide vo veci samej, ktorá umožňuje žiadateľovi o medzinárodnú ochranu odvolať sa\nv rámci opravného prostriedku proti rozhodnutiu o jeho odovzdaní na okolnosti, ktoré nastali po tom, čo\nbolo prijaté toto rozhodnutie, spĺňa túto povinnosť stanovenia účinného a rýchleho opravného prostriedku\n(pozri analogicky rozsudok z 25. októbra 2017, Shiri, C-201/16, EU:C:2017:805, bod 45).\nV tomto kontexte článok 27 ods. 1 nariadenia Dublin III nemožno vykladať v tom zmysle, že bráni\ntakejto právnej úprave len preto, že táto právna úprava môže viesť súd rozhodujúci o opravnom\nprostriedku podanom proti rozhodnutiu o odovzdaní k tomu, aby v situácii, o akú ide vo veci samej,\nzohľadnil okolnosti, ktoré nastali nielen po prijatí tohto rozhodnutia, ale aj po odovzdaní dotknutej osoby\nvykonanom v súlade s uvedeným rozhodnutím.\nJe zrejmé, že takéto okolnosti nemožno považovať za relevantné na účely uplatnenia pravidiel\nnachádzajúcich sa v tomto nariadení, ktoré podobne ako pravidlá stanovené v článku 29 ods. 1 a 2 tohto\nnariadenia upravujú postup konania o prijatie späť po odovzdaní.\n\nNapriek tomu vykonanie odovzdania, ktoré je jednoduchým a skutočným výkonom rozhodnutia o\nodovzdaní, nemôže svojou povahou ako také s konečnou platnosťou zakladať zodpovednosť členského\nštátu, do ktorého bola dotknutá osoba odovzdaná.\nJe totiž nutné po prvé konštatovať, že nijaké ustanovenie nariadenia Dublin III nepriznáva vykonaniu\nodovzdania takýto účinok, ani nestanovuje, že toto vykonanie je relevantné na určenie zodpovedného\nčlenského štátu.\nPo druhé z článku 29 ods. 3 tohto nariadenia naopak vyplýva, že dotknutá osoba musí byť prijatá\nspäť členským štátom, ktorý vykonal odovzdanie v prípade, ak išlo o chybné vykonanie odovzdania\nalebo zrušenie rozhodnutia o odovzdaní už po vykonaní odovzdania, čo nevyhnutne znamená, že\nzodpovednosť členského štátu, do ktorého bolo odovzdanie vykonané, možno v niektorých prípadoch\nnapadnúť po uskutočnení odovzdania.\nPo tretie opačné riešenie by mohlo úplne zbaviť odvolanie alebo preskúmanie, ktoré sú stanovené\nv článku 27 ods. 1 uvedeného nariadenia, potrebného účinku a narušiť súdnu ochranu zaručenú\ndotknutým osobám vzhľadom na to, že z článku 27 ods. 3 tohto istého nariadenia vyplýva, že podanie\nodvolania alebo návrhu na preskúmanie nevyhnutne nevedie k odkladu výkonu rozhodnutia o odovzdaní\na že toto rozhodnutie automaticky nebráni vykonaniu odovzdania ešte predtým, než by mohla byť\nposúdená zákonnosť tohto rozhodnutia súdom.\nV tejto súvislosti treba pripomenúť, že pri konaniach o prijatie späť sa musí povinne postupovať v súlade\ns pravidlami uvedenými najmä v kapitole VI nariadenia Dublin III a že musia byť vedené pri dodržiavaní\nsúboru pevne stanovených lehôt (pozri v tomto zmysle rozsudok z 26. júla 2017, Mengesteab, C-670/16,\nEU:C:2017:587, body 49 a 50).“\n- Rozsudok SD EÚ z 26. júla 2017, A.S., C-490/16, EU:C:2017:585, body 56-58 a bod 60:\n„Pokiaľ ide po druhé o lehotu stanovenú v článku 29 ods. 2 nariadenia Dublin III, na jednej strane zo\nspojenia medzi rôznymi odsekmi tohto článku a na druhej strane pri absencii akéhokoľvek spresnenia\nv tomto ustanovení, pokiaľ ide o začiatok plynutia tejto lehoty, vyplýva, že sa spresňujú len dôsledky\nuplynutia lehoty na uskutočnenie odovzdania, ktoré je uvedené v článku 29 ods. 1 tohto nariadenia (pozri\nanalogicky rozsudok z 29. januára 2009, Petrosian, C-19/08, EU:C:2009:41, bod 50).\nČlánok 29 ods. 1 nariadenia Dublin III teda zohľadňuje dôsledky prípadného podania žaloby, keď\nstanovuje, že lehota šiestich mesiacov na uskutočnenie odovzdania plynie od konečného rozhodnutia\no odvolaní alebo preskúmaní, ak majú v súlade s článkom 27 ods. 3 tohto nariadenia odkladný účinok.\nV dôsledku toho podanie žaloby, ktorej ako žalobe v konaní vo veci samej sa priznal odkladný účinok,\npredpokladá, že lehota na uskutočnenie odovzdania v zásade uplynie až šesť mesiacov po vydaní\nkonečného rozhodnutia o tejto žalobe.\nČlánok 29 ods. 1 a 2 uvedeného nariadenia sa má vykladať v tom zmysle, že podanie takej žaloby so\nsebou prináša, že lehota zakotvená v týchto ustanoveniach začína plynúť až od konečného rozhodnutia\no tejto žalobe, vrátane situácie, ak sa súd, ktorému bola vec predložená, rozhodol zaslať návrh na začatie\nprejudiciálneho konania Súdnemu dvoru, pokiaľ má uvedená žaloba v súlade s článkom 27 ods. 3 toho\nistého nariadenia odkladný účinok.“\n22. Vo svetle uvedeného a v súlade s judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie má kasačný súd za\nto, že nakoľko v predmetnej veci nedošlo k odovzdaniu v lehote šiestich mesiacov stanovenej v článku\n29 ods. 1 a 2 Nariadenia Dublin III, zodpovednosť automaticky prešla na žiadajúci členský štát, a to\nbez toho, aby bolo potrebné, aby zodpovedný členský štát odmietol prevziať alebo prijať späť dotknutú\nosobu. Ani vykonanie odovzdania, svojou povahou ako také s konečnou platnosťou nemôže zakladať\nzodpovednosť Maďarskej republiky, do ktorej bol sťažovateľ odovzdaný po lehote šiestich mesiacov od\nprávoplatnosti zrušujúceho rozhodnutia krajského súdu.\n23. Záverom kasačný súd poukazuje na znenie čl. 29 ods. 3 Nariadenia Dublin III, z ktorého vyplýva,\nže dotknutá osoba musí byť prijatá späť členským štátom, ktorý vykonal odovzdanie v prípade, ak išlo\n\no chybné vykonanie odovzdania alebo zrušenie rozhodnutia o odovzdaní už po vykonaní odovzdania.\nZ uvedeného možno vyvodiť, že zodpovednosť členského štátu, do ktorého bolo odovzdanie vykonané,\nmožno v niektorých prípadoch napadnúť po uskutočnení odovzdania. Samotné nariadenie ráta s\nchybným odovzdaním či zrušením rozhodnutia o odovzdaní, nakoľko absencia tohto ustanovenia by\nmohlo úplne zbaviť odvolanie alebo preskúmanie, ktoré sú stanovené v článku 27 ods. 1 Nariadenia\nDublin III, potrebného účinku a narušiť súdnu ochranu zaručenú dotknutým osobám.\nV.\n24. Kasačný súd na základe vyššie uvedených úvah konštatuje, že krajský súd dospel k nesprávnemu\nzáveru, keď preskúmavané rozhodnutie žalovaného považoval za súladné so zákonom a správnu žalobu\nzamietol. Nakoľko samotné preskúmavané rozhodnutie v spojení s konaním, ktoré mu predchádzalo,\ntrpí vadami, ktoré ho činia nezákonným, kasačný súd nezrušil napadnutý rozsudok, ale považoval za\npotrebné rozhodnúť v zmysle § 462 ods. 2 v spojení s § 457 ods. 1 S.s.p. tak, ako je uvedené vo výrokovej\nčasti tohto rozsudku. Ostatnými námietkami sa súd nezaoberal, nakoľko zistil závažný dôvod na zmenu\nnapadnutého rozsudku a zrušenie preskúmavaného rozhodnutia.\n25. V ďalšom konaní žalovaný viazaný právnym názorom kasačného súdu po postupe v zmysle čl.\n29 odsek 3 Nariadenia Dublin III opätovne vo veci rozhodne a na základe zistených skutočností vec\nsprávne právne posúdi.\nPodľa § 462 ods. 2 S.s.p. ak kasačný súd dospeje k záveru, že napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej\nsprávy nie je v súlade so zákonom, a krajský súd žalobu zamietol, môže rozhodnutie krajského súdu\nzmeniť tak, že zruší rozhodnutie orgánu verejnej správy a vec mu vráti na ďalšie konanie.\n26. O nároku na náhradu trov konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 2 v spojení s § 167 ods.\n1 a § 175 ods. 1 S.s.p. tak, že sťažovateľovi, ako úspešnému účastníkovi konania o kasačnej sťažnosti,\nnárok na náhradu trov konania priznal. V zmysle § 175 ods. 2 S.s.p. v spojení s dôvodovou správou k §\n467 S.s.p. (teleologický výklad) o výške náhrady trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením\nkrajského súdu.\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku riadny opravný prostriedok n i e j e prípustný.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "6SaZ/6/2017", "guid": null, "vztah": "zmenene"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}