{"guid": "5a4eec55-fd01-46ab-907b-fd377ba9b508:4e980b3c-a36b-48b5-b3a2-d8139553747e", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2018:1017201814.1", "spisova_znacka": "10Szak/2/2018", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Szak/2/2018 z 26. 1. 2018", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 26. januára 2018, sp. zn. 10Szak/2/2018, ECLI:SK:NSSR:2018:1017201814.1", "identifikacne_cislo": "1017201814", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Elena Berthotyová", "sudca_id": 131, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-elena-berthotyova-131", "datum_vydania": "2018-01-26", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Zmenené"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2011/404", "nazov": "zákon č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2011/404", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/404-2011"}, {"iri": "/SK/ZZ/2011/404/#paragraf-88a.odsek-1.pismeno-c", "nazov": "§ 88a ods. 1 písm. c) zákona č. 404/2011 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2011/404/#paragraf-88a.odsek-1.pismeno-c", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/404-2011/paragraf-88a"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2011/404#paragraf-88a"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/4e980b3c-a36b-48b5-b3a2-d8139553747e", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2018:1017201814.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2018:1017201814.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2018:1017201814.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n10Szak/2/2018\n1017201814\n26. 01. 2018\nJUDr. Elena Berthotyová\nECLI:SK:NSSR:2018:1017201814.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako kasačný súd v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr.\nEleny Berthotyovej, PhD. a členiek senátu JUDr. Zuzany Ďurišovej a JUDr. Jany Hatalovej, PhD., v\nprávnej veci sťažovateľa (pôv. žalobca): U. X., nar. XX.XX.XXXX, štátny príslušník Ukrajiny, doklad\ntotožnosti CD: S aktuálne pobytom Útvar policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov, zastúpený:\nLiga za ľudské práva, občianske združenie, so sídlom Štúrova 3, 811 02 Bratislava, proti žalovanému:\nMinisterstvo vnútra Slovenskej republiky, Prezídium policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej\npolície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície, Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru\nBratislava, Hrobákova 44, Bratislava, o správnej žalobe žalobcu vo veci zaistenia proti rozhodnutiu\nžalovaného č. PPZ-HCP-BA6-267-022/2017-AV zo dňa 12.10.2017, o kasačnej sťažnosti sťažovateľa\nproti právoplatnému rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 8. novembra 2017, č. k. 8Sa/83/2017-77,\ntakto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť sťažovateľa proti právoplatnému rozsudku\nKrajského súdu v Bratislave z 8. novembra 2017, č. k. 8Sa /83/2017-77 z a m i e t a.\nSťažovateľovi nárok na náhradu trov kasačného konania n e p r i z n á v a.\nodôvodnenie:\nI.\nPriebeh a výsledky administratívneho konania\n1. Rozhodnutím č. PPZ-HCP-BA6-267-022/2017-AV zo dňa 12.10.2017 (ďalej na účely rozsudku len\n„preskúmavané rozhodnutie“) žalovaný rozhodol o zaistení žalobcu podľa § 88a ods. 1 písm. c/ zákona č.\n404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“) z dôvodu existencie dôvodného\npodozrenia že podal žiadosť o udelenie azylu výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne\nvyhostenie a súčasne ho umiestnil v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov, pričom\nstanovil dĺžka doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 10.04.2017.\n2. Preskúmavané rozhodnutie žalovaný založil na slede skutkových okolností so začiatkom dňa\n10.10.2017, keď bol sťažovateľ dublinským transferom vrátený z územia Rakúskej republiky na územie\nSlovenskej republiky a kedy správny orgán z dôvodu neoprávneného pobytu na území Slovenskej\nrepubliky začal voči nemu konanie vo veci administratívneho vyhostenia podľa § 12 ods. 1 písm. b/\nZPC, vedené pod číslom PPZ-HCP-BA6-267/2017-AV, súčasne bolo vydané rozhodnutie o jeho zaistení\npodľa § 88 ods. 1 písm. a/ bod 1 ZPC a bol umiestnený do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov\nMedveďov, kde následne dňa 11.10.2017 požiadal o udelenie azylu na území Slovenskej republiky.\n\n3. Skúmaním osoby sťažovateľa a preskúmaním administratívneho spisu vedeného pod číslom PPZHCP-BA6-267/2017-AV ako aj vykonanými lustráciami v informačných systémoch Policajného zboru,\nkonkrétne informačného systému Migra, žalovaný dospel k záveru, že v prípade sťažovateľa existuje\ndôvodné podozrenie, že podal žiadosť o udelenie azylu výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť jeho\nadministratívne vyhostenie.\n4. Uviedol, že sťažovateľ žiadal o udelenie azylu už opakovane, nakoľko po prvýkrát požiadal o udelenie\nazylu na území Slovenskej republiky dňa 05.05.2016, pričom mu nebol udelený azyl, ani doplnková\nochrana. Na základe uvedeného, správny orgán začal dňa 12.10.2017 správne konanie podľa § 88a\nods. l písm. c/ zákona o pobyte cudzincov. Sťažovateľ bol správnym orgánom v zmysle § 3 ods. 2\nSprávneho poriadku vyzvaný, aby sa v zápisnici o vyjadrení účastníka konania, vedenej pod číslom\nPPZ-BA6-267-021/2017-AV zo dňa 12.10.2017, vyjadril k zisteniu správneho orgánu podľa § 22 ods. 1\nSprávneho poriadku. V zápisnici bolo sťažovateľovi oznámené začatie predmetného konania, vyjadril\nsa v nej aj k okolnostiam jeho žiadosti o udelenie azylu na území Slovenskej republiky a zároveň mu\nbola daná možnosť vyjadriť sa podľa § 120 ods. 7 zákona o pobyte cudzincov k podkladu i spôsobu jeho\nzaistenia, k čomu žalobca uviedol, že sa nechce vyjadriť.\n5. Žalovaný poukázal na fakt, že sťažovateľ požiadal o udelenie azylu až po preukázaní jeho\nneoprávneného pobytu na území Slovenskej republiky, resp. schengenského priestoru, po začatí\nkonania o administratívnom vyhostení ako aj po jeho zaistení a takéto konanie jasne poukazuje\nna účelovosť jeho žiadosti o udelenie azylu, výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť administratívne\nvyhostenie. Účelovosť žiadosti preukazuje aj skutočnosť, že o udelenie azylu na území Slovenskej\nrepubliky žiada opakovane, pričom jeho prvotná žiadosť bola už preskúmaná a azyl mu udelený nebol.\nSprávny orgán považoval v prípade sťažovateľa za nevyhnutné postupovať podľa § 88a ods. 1 písm. c/\nzákona o pobyte cudzincov a využiť inštitút zaistenia podľa § 88a cit. zákona najmä s poukazom na jeho\nosobu a na skutočnosť, že v jeho prípade existuje riziko úteku v zmysle § 88 ods. 2 zákona o pobyte\ncudzincov a v prípade ak by využil oprávnenie podľa § 89 ods. 1 ZPC, vznikla by vysoká miera ohrozenia\núčelu vyhostenia žalobcu. K námietke žalobcu o neuložení alternatívy zaistenia, správny orgán poukázal\nna zápisnicu č. PPZ-HCP-BA6-267-008/2017-AV zo dňa 10.10.2017, do ktorej uviedol, že nemá žiadne\nubytovanie na území Slovenskej republiky a disponuje finančnými prostriedkami vo výške 50 eur.\nII.\nKonanie na krajskom súde\n6. Sťažovateľ podal proti rozhodnutiu o zaistení na Krajský súd v Bratislave správnu žalobu vo veci\nzaistenia podľa Štvrtej hlavy Tretej časti zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len\n„S.s.p.“) s nasledujúcimi žalobnými bodmi (§ 182 ods. 1 písm. e/ S.s.p.):\n- napadnuté rozhodnutie správneho orgánu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci,\n- zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci,\n- neboli naplnené dôvody pre jeho zaistenie podľa ust. § 88a ods. 1 písm. c/ ZPC, a to pre nepreukázanie\ndôvodného podozrenia, že podal žiadosť o udelenie azylu výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť jeho\nadministratívne vyhostenie,\n- v deň vydania rozhodnutia o zaistení, nebol žiadateľom o azyl, týmto sa stal až dňom podania\nvyhlásenia, t.j. 13.10.2017, ktorý je dňom začatia konania o azyle,\n- bol mu odmietnutý prístup k právnej pomoci,\n- neboli riadne posúdené možnosti miernejšieho opatrenia podľa § 89 ZPC, napr. hlásenia pobytu\n7. Sťažovateľ namietal najmä:\n- popretie práva na právne zastúpenie a to neúčasťou splnomocnenej osoby v konaní o zaistení\ndňa 12.10.2017. Uviedol, že mu bolo umožnené určiť si splnomocnenú osobu len formálne, nakoľko\nnebola kontaktovaná, nebol ani uskutočnený pokus o zabezpečenie jej prítomnosti, informovanie o\nprebiehajúcom konaní, o tom, že došlo k jej splnomocneniu a nebol mu umožnený kontakt s touto osobou\na ani právo na poradenstvo a konzultáciu,\n- konanie žalovaného označil za postup, ktorý je popretím práva na prístup k právnemu zastúpeniu,\nnakoľko takéto právo musí umožniť fyzickú prítomnosť a účasť splnomocneného právneho zástupcu na\núkonoch, právo radiť sa s ním, právo na oboznámenie sa s podkladmi pred vydaním rozhodnutia, na\nvyjadrenie sa k nim, na ich doplnenie, na predkladanie žiadostí a návrhov,\n\n- pri spisovaní dotazníka nemal k dispozícii ani právneho zástupcu, ani tlmočníka, a teda nemohol bez\npochybností, či si týmto postupom nepriťaží, riadne vyplniť dotazník, pričom povinnosťou žalovaného\nbolo zabezpečiť sťažovateľovi prítomnosť právneho zástupcu, resp. tlmočníka či dokonca oboch tak,\naby mohol dotazník vyplniť,\n- neboli naplnené dôvody pre zaistenie podľa § 88a ods. 1 písm. c/ ZPC, nakoľko nebolo preukázané\ndôvodné podozrenie, že žiadosť o udelenie azylu podal výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť svoje\nadministratívne vyhostenie,\n- žalovaný vo svojom rozhodnutí neuviedol k akým zisteniam dospel skúmaním osoby žalobcu,\nadministratívneho spisu vedeného pod č. PPZ-HCP-BA6-267/2017-AV, či vykonanými lustráciami,\nokrem zistenia, že žiadosť o azyl podal opakovane (jeho žiadosť z 05.05.2016 bola právoplatne\nodmietnutá,\n- z napadnutého rozhodnutia nie je zrejmé, aké ďalšie skutočnosti momentálne migračný potrebuje vo\nvzťahu k sťažovateľovi zisťovať, na ktorých je založená jeho žiadosť o azyl a ktoré by inak nebolo možné\nako jeho zaistením získať, či šlo o súčinnosť s migračným úradom, prípadne na aké skutočnosti malo\nbyť zisťovanie vykonané., resp. aké úkony si takého zisťovanie ešte vyžiada, už aj vzhľadom na to, že\npotom, ako požiadal o azyl už dňa 22.09.2014 absolvoval vstupný pohovor,\n- záver žalovaného o nemožnosti uložiť miernejšie opatrenia podľa § 89 ZPC je nepreskúmateľný,\n- žalovaný si riziko úteku sťažovateľa vyložil nesprávne, nakoľko definícia rizika úteku vyžaduje\npreukázanie dôvodnej obavy, alebo priamej hrozby, na základe ktorej možno predpokladať, že štátny\npríslušník tretej krajiny ujde, alebo sa bude skrývať, toto ale nemožno vyhodnotiť zo skutočností, že\nsťažovateľ nemá na území SR udelený pobyt, ani že by mu eventuálne hrozil zákaz vstupu na viac ako\ntri roky, jedinou relevantnou skutočnosťou, ktorú žalovaný spomína, je doterajšie správanie sťažovateľa,\nktoré ale vyhodnotil nesprávne,\n- sťažovateľ žiadal napadnuté rozhodnutie zrušiť a nariadiť jeho bezodkladné prepustenie zo zaistenia.\n8. Krajský súd v Bratislave v konaní podľa ust. § 221 a nasl. S.s.p. pri neformálnom posudzovaní žaloby\n(§ 206 ods. 3 S.s.p.) zistil, že jej nebolo možné vyhovieť z nasledujúcich dôvodov:\n- k námietke, že napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci uviedol, že\nžalovaný v posudzovanom prípade, zo správnych skutkových záverov vyvodil správne právne závery,\naplikoval správny právny predpis ako aj konkrétne hmotnoprávne ustanovenia zákona, namietanú vadu\nkonania nemožno konštatovať,\n- k námietke nedostatočného zistenia skutkového stavu veci uviedol, že žalovanému nemožno vytknúť\nani nedostatočné zistenie alebo zabezpečenie dôkazov alebo to, že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré\nz ním vykonaných úkonov nevyplynuli, ani inak nevyšli za jeho konania najavo, že by opomenul niektoré\nrozhodujúce skutočnosti, ktoré boli preukázané, alebo že by v jeho hodnotení zistených skutočností bol\nlogický rozpor, prípadne že by výsledok jeho činnosti nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom\nvyplývajúcim z príslušných ustanovení zákona alebo že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne\nzákonné ustanovenia alebo že by použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil,\n- k námietke, že neboli naplnené dôvody pre zaistenie sťažovateľa podľa ust. § 88a ods. 1 písm.\nc/ ZPC, a to pre nepreukázanie dôvodného podozrenia, že podal žiadosť o udelenie azylu výlučne\ns cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie uviedol, že dôvodné podozrenie je\nvýlučne nehmotnou kategóriou, t.j. začiatkom dejovej línie preukazovania úmyslu žiadateľa o azyl\naž po zhmotnenie uvedeného podozrenia preukázaním, resp. nepreukázaním jeho úmyslu vyhnúť\nsa vyhosteniu. Obdobné úvahy možno vyčítať z konštatovania samotného sťažovateľa, ktorý svoje\nnámietky k nenaplneniu podmienok aplikácie uvedenej hypotézy súčasne pokryl odpoveďou: „nemožno\npoprieť, že súčasťou podania žiadosti o azyl je vždy aj úmysel žiadateľa vyhnúť sa administratívnemu\nvyhosteniu do krajiny pôvodu, z dôvodu aby sa vyhol hrozbám, ktorými žiadosť o azyl odôvodňuje.\nZ uvedeného podľa krajského súdu vyplýva, že dôvodné podozrenie je veľmi obtiažne preukázať\nkonkrétnymi skutkovými okolnosťami. Argumentácia žalovaného dôvodiaceho opakovane podanou, už\nv minulosti zamietnutou žiadosťou žalobcu o udelenie azylu, ktorá podľa sťažovateľa nie je uspokojivým\nargumentom pre ustálenie dôvodného podozrenia, je podľa názoru krajského súdu dostatočnou indíciou\nna zvolenie postupu podľa ust. § 88a ods. 1 písm. c/ ZPC, ktorý podľa názoru súdu nemôže oslabiť\nani sťažovateľom uvádzaný modus vivendi po jeho vstupe na územie Slovenskej republiky ešte dňa\n05.05.2016, kedy hneď pred policajným orgánom na Oddelení hraničnej kontroly PZ Vyšné Nemecké\nprehlásil, že žiada o medzinárodnú ochranu na území SR a plnil si všetky svoje povinnosti, až do\nprávoplatného a vykonateľného skončenia jeho azylového procesu, pri ktorom Slovenskú republiku\nopustil tesne pred doručením rozhodnutia práve preto, aby sa na území Slovenskej republiky nezdržiaval\nneoprávnene,\n\n- k námietke, že v deň vydania rozhodnutia o zaistení, nebol žiadateľom o azyl, týmto sa stal až dňom\npodania vyhlásenia, t.j. 13.10.2017, ktorý je dňom začatia konania o azyle krajský súd uviedol, že z\nobsahu administratívneho spisu vyplynulo, že dňa 11.10.2017 bolo Riaditeľstvu hraničnej a cudzineckej\npolície Bratislava Oddeleniu cudzineckej polície PZ oznámené, že štátny príslušník Ukrajiny X. U.,\npožiadal dňa 11.10.2017 riaditeľa ÚPZC Medveďov o udelenie azylu na území SR, preto možno dátum,\nkedy sťažovateľ nadobudol právne postavenie žiadateľa jednoznačne ustáliť na deň 11.10.2017, čím\nzákonná podmienka pre vydanie rozhodnutia podľa § 88a splnená bola,\n- k námietke odmietnutia prístupu k právnej pomoci uviedol, že sťažovateľ, ktorý má právnické vzdelanie,\nna otázku žalovaného či má splnomocnenú osobu na právne úkony, ktorá ho môže zastupovať a ktorú\nby chcel prizvať ku konaniu, spísanú za asistencie tlmočníka z jazyka ukrajinského, dňa 12.10.2017 o\n13.10 hod. do zápisnice o podaní vyjadrenia, sťažovateľ uviedol: „Áno, mám splnomocnenú osobu, pani\nZ. W., Liga za ľudské práva, ktorú splnomocňujem na podanie opravného prostriedku voči meritórnemu\nrozhodnutiu k predmetnému konaniu, na doručenie tohto rozhodnutia a na moje následné zastupovanie\npred príslušnými súdmi.“ Pre sťažovateľa ako právne vzdelanú osobu, s aktívnym pôsobením v praxi, či\nuž pri výkone policajta, advokátskeho asistenta alebo právnika v spoločnosti právnej pomoci, musí byť\njednoznačne rozpoznateľný rozdiel v zastupovaní počas celého konania, t.j. aj pred orgánom policajného\nzboru, alebo len na podávanie opravných prostriedkov a vo vzťahu ku konaniu pred príslušnými\nsúdmi. Krajský súd poukázal aj na fakt, že sťažovateľ v priebehu jedného roka zabsolvoval uvedenú\nprocedúru už druhýkrát, a to s rovnakým právnym zástupcom a ovládaním možnosti prístupu k právnemu\nzastúpeniu už počas konania o zaistení. Z prezentovaných dôvodov krajský súd ustálil, že ani tejto\nžalobnej námietke nemožno vyhovieť.\n9. Podľa krajského súdu preskúmavané rozhodnutie žalovaného ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo\nje plne v súlade so zákonom o pobyte cudzincov, Nariadením Európskeho parlamentu a Rady (EU)\nč. 604/2013, Dohovorom o ochrane ľudských práv a slobôd, Správnym poriadkom ale aj Ústavou SR.\nŽalovaný pred jeho vydaním v súlade s ust. § 32 Správneho poriadku riadne zistil skutkový stav veci,\nvýrok i odôvodnenie rozhodnutia sú dostatočne zrozumiteľné, obsahujúce všetky zákonom požadované\nnáležitosti podľa § 47 Správneho poriadku, ako aj uvedením skutočností, ktoré boli podkladom pre\nvydanie rozhodnutia a je z neho zrejmé, akými úvahami sa žalovaný pri hodnotení dôkazov riadil a ako\npoužil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval.\n10. Vzhľadom na uvedené skutočnosti krajský súd podľa § 190 S.s.p. žalobu zamietol.\nIII.\nKonanie na kasačnom súde\nA)\n11. Proti rozsudku krajského súdu sťažovateľ v zákonnej lehote podal kasačnú sťažnosť z dôvodov\nuvedených v § 440 ods. 1 písm. f/, g/ a h/ S.s.p., t.j. krajský súd nesprávnym právnym postupom\nznemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo\nk porušeniu práva na spravodlivý proces rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,\nrozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe\nkasačného súdu.\n12. Sťažovateľ v nasledujúcich sťažnostných bodoch v súlade s § 445 ods. 1 písm. c/ S.s.p. najmä\nuviedol, že krajský súd:\n- nesprávne právne posúdil predmetnú právnu vec, odklonil sa od ustálenej judikatúry kasačného súdu a\nnedostatočne odôvodnil námietky nedostatočného zistenia skutočností viažucich sa na aplikáciu dôvodu\nzaistenia sťažovateľa,\n- nepreskúmateľnosť pre nedostatok dôvodov, ale aj odmietnutie ochrany zo strany správneho súdu, t.j.\nodmietnutie prístupu k spravodlivosti, keď krajský súd sa:\n- nedostatočne a nesprávne vysporiadal s námietkou sťažovateľa, že žalovaný nedostatočne podložil\na zdôvodnil svoje dôvodné podozrenie, že žiadosť o azyl bola podaná výlučne s cieľom oddialiť alebo\nzmariť jeho administratívne vyhostenie,\n- argumentáciu opakovanou žiadosťou o azyl nepovažuje za uspokojivú, krajskému súdu vytkol, že\nsa ňou podrobnejšie nezaoberal, a vec nesprávne právne posúdil, ak mal za preukázané dôvodnosť\npodozrenia, že sťažovateľ podával žiadosť o azyl výlučne s úmyslom vyhnúť sa vyhosteniu,\n\n- napriek jeho neúspechu v predchádzajúcom azylovom konaní, poukázal na to, že v predchádzajúcom\nkonaní o azyle Slovenská republika preukázateľne vystavila sťažovateľa nebezpečenstvu tým, že v\nrozpore s § 49 zákona č.480/2002 Z.z. o azyle (ako vyplýva aj zo záveru Najvyššieho súdu v bode\n93. rozsudku Najvyššieho súdu sp. zn 1Sžak/10/2017, ktorý sme priložili k správnej žalobe) získavala\nv konaní o azyle informácie o sťažovateľovi zakázaným spôsobom prostredníctvom komunikácie s\nMinisterstvom vnútra Ruskej federácie. Žiadateľ o azyl pochádza z Krymu, nad územím ktorého\nvykonávajú faktickú štátnu moc okupujúce štátne orgány Ruskej federácie. Túto skutočnosť bude\npotrebné v novom azylovom konaní riadne preskúmať, nakoľko dnes predstavuje opodstatnené\nnebezpečenstvo prenasledovania alebo vážneho bezprávia pre sťažovateľa. Aj z tohto dôvodu nemožno\nhovoriť o žiadosti o azyl podanej výlučne s cieľom zmariť administratívne vyhostenie,\n- za nepreskúmateľný a nesprávny právny záver považoval tiež záver o nemožnosti uloženia\nmiernejšieho opatrenia voči žalobcovi podľa §89 zákona o pobyte cudzincov. Uviedol, prečo považuje\nodôvodnenie v tejto časti za nedostatočné a záver za právne nesprávny. Mal byť o možnosti uplatnenia\nmiernejších opatrení kontextuálne riadne poučený, čo sa však nestalo. Sťažovateľ nebol poučený o\nmožnosti uplatnenia §89 a súčasnej povinnosti zabezpečiť si v SR ubytovanie a dostatočné finančné\nprostriedky na pobyt, ktoré môžu byť podľa zákona a metodických postupov preukázané aj iným\nspôsobom, ako hotovosťou v rukách zaisteného. Navyše mal zaistený u seba kartu Mastercard, ktorá mu\nbola pri zaistení odobratá, pričom ani len touto skutočnosťou sa správny orgán kontextuálne nezaoberal,\n- obmedzeniu splnomocnenia obsiahnutého v zápisnici na podanie správnej žaloby a na konanie o nej\npred súdom je preto potrebné považovať za neplatné,\n- vzhľadom na pochybnosti, ktoré mal žalovaný rozpoznať, bolo potrebné na splnomocnenie nahliadať\nako na plnomocenstvo všeobecné v konaní pred správnym orgánom. Keďže žalovaný neodstránil tieto\npochybnosti v konaní, a napriek tomu konal bez splnomocnenej osoby, treba považovať toto jeho konanie\nza nedobromyseľné a za flagrantne odňatie práva na právne zastúpenie, čo predstavuje vážne porušenie\nprocesných oprávnení sťažovateľa a vážnu vadu na úkonoch, ktoré 12.10.2017 so sťažovateľom\nžalovaný vykonal. Uvedené podľa sťažovateľa spôsobilo nezákonnosť rozhodnutia,\n- namietal, že kasačný súd už v minulosti ustálil, že je potrebné vydanie príkazu na prepustenie\na súčasne fakticky prepustiť túto osobu na slobodu, odkázal na rozsudky Najvyššieho súdu sp.\nzn. 1Szak/14/2017, 1SZa/6/2013, 1SZa/14/2016, 10Szak/13/2016, v ktorých najvyšší súd opakovane\ndospel k záveru, že žiadateľ o azyl nemôže byť zaistený podľa § 88 zákona o pobyte cudzincov. V prípade\npodania žiadosti o azyl dôvody pre pôvodné zaistenie automaticky pominuli. Takejto situácii zodpovedá\npostup policajného orgánu, ktorý pôvodné zaistenie fakticky (prepustením), ale aj formálne (vydaním\nrozhodnutia o prepustení) ukončí a v prípade potreby rozhodne podľa §88a zákona o pobyte cudzincov,\n- žalovaný konal v rozpore s týmto postupom ustáleným kasačným súdom., čím sa dopustil podstatného\nporušenia ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré malo za následok vydanie\nnezákonného rozhodnutia,\n- namietal dĺžku takmer maximálnej doby zaistenia, pričom zákonný rámec je maximálne 6 mesiacov\na rozhodnutie ustanovuje maximálnu dobu zaistenia od 12.10.2017 do 10.4.2017, čo považoval za\nnepreskúmateľné, nakoľko je absolútne nezdôvodnené, a teda nepreskúmateľné,\n- na základe uvedených dôvodov žiadal najvyšší súd, aby rozsudok krajského súdu zmenil tak,\nže rozhodnutie žalovaného sa v celom rozsahu zrušuje a nariaďuje sa bezodkladné prepustenie\nsťažovateľa na slobodu.\nB)\n13. Žalovaný sa ku kasačnej sťažnosti nevyjadril.\nIV.\nPrávny názor Najvyššieho súdu\n14. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 S.s.p.)\npostupom podľa § 492 ods. 1 S.s.p. preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu spolu s konaním,\nktoré predchádzalo jeho vydaniu a jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch) dospel\nk záveru, že kasačnú sťažnosť proti právoplatnému rozsudku je potrebné zamietnuť. Rozhodol bez\nnariadenia pojednávania podľa ustanovenia § 455 S.s.p. s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol\nzverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu. Rozsudok bol verejne\nvyhlásený dňa 26.1.2017 (§ 137 ods. 2 S.s.p.).\n\nPodľa § 88a ods. 1 písm. c/ zákona o pobyte cudzincov policajt je oprávnený zaistiť žiadateľa o udelenie\nazylu, ak na dosiahnutie účelu zaistenia nie je možné využiť iné menej závažné prostriedky ak ide o\nštátneho príslušníka tretej krajiny zaisteného podľa § 88 ods. 1 písm. a) alebo písm. b) a ktorý podal\nžiadosť o udeleniu azylu, ak existuje dôvodné podozrenie, že podal žiadosť o udeleniu azylu výlučne s\ncieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie.\nPodľa § 88 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka\ntretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia.\nPodľa § 88 ods. 4 veta prvá zákona o pobyte cudzincov štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený\nna čas nevyhnutne potrebný, najviac na 6 mesiacov.\nPodľa § 89 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov policajný útvar, ktorý koná vo veci administratívneho\nvyhostenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť\na) hlásenia pobytu alebo\nb) zložiť peňažnú záruku.\nPodľa § 90 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov policajný útvar je povinný skúmať po celý čas\nzaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia.\nPodľa § 32 ods. 1 správneho poriadku správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav\nveci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi\núčastníkov konania.\nPodľa § 47 ods. 3 správneho poriadku v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti\nboli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu\núvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a\nnámietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.\n15. V predmetnej veci bolo potrebné predostrieť, že predmetom kasačného konania bol rozsudok\nkrajského súdu, ktorým tento zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal ochrany jeho práv proti\nrozhodnutiu žalovaného, ktorým došlo k zaisteniu sťažovateľa podľa § 88a ods.1 písm. c/ zákona\no pobyte cudzincov, preto primárne v medziach kasačnej sťažnosti najvyšší súd ako súd kasačný\npreskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci kasačného\nkonania skúmal aj napadnuté rozhodnutie žalovaného, najmä z toho pohľadu, či kasačné námietky\nsú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku krajského súdu a tým aj zákonnosť\nnapadnutého rozhodnutia žalovaného.\n16. Kasačný súd po preskúmaní spisového materiálu krajského súdu, ktorého súčasťou je aj\nadministratívny spis žalovaného dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná.\n17. Kasačný súd námietky sťažovateľa, že krajský súd nesprávne právne posúdil predmetnú právnu vec,\nodklonil sa od ustálenej judikatúry kasačného súdu a nedostatočne odôvodnil námietky nedostatočného\nzistenia skutočností viažucich sa na aplikáciu dôvodu zaistenia sťažovateľa vyhodnotil za nedôvodnú.\n18. Vo vzťahu k dôvodu kasačnej sťažnosti, že krajský súd rozhodol na základe nesprávneho právneho\nposúdenia veci (kasačný dôvod podľa § 440 ods. 1 písm. g/ S.s.p.) musí kasačný súd s prihliadnutím na\nzásadu kontinuálneho výkonu štátnej moci (čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky) zdôrazniť,\nže doterajšia ustálená judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky chápe takto sformulovaný\nsťažnostný dôvod zakotvený v § 440 ods. 1 písm. g/ S.s.p. vo vzťahu k meritu prejednávanej veci, t.j. na\nprvom mieste ako nesprávnu aplikáciu právnej normy (hypotéza ako právny skutkový stav a dispozícia)\nna riadne zistený faktický skutkový stav vyplývajúci z merita veci, na druhom mieste ako nesprávny\nvýber ustanovenia a v neposlednom rade ako nesprávny výber právneho predpisu.\n19. Navyše právnym posúdením veci je analytická činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení\nvyvodzuje čiastkové právne závery a spätnou aplikáciou vybranej právnej normy preveruje úplnosť a\nriadnosť fakticky zisteného skutkového stavu. Toto je základným poslaním správneho súdu pri prieskume\nzákonnosti rozhodnutí orgánov verejnej správy, pričom nielen situácia „res iudicata“ tvorí rozhodovaciu\n\nprekážku ale aj ustálená rozhodovacia prax kasačného súdu ako relevantný precedens v súlade s\nčl. 1 ods. 1 veta prvá ústavy Slovenskej republiky vytvára zákonodarcom akceptovanú rozhodovaciu\nprekážku.\n20. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O\nnesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak\nsíce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových\nzáverov vyvodil nesprávne právne závery.\n21. Sťažovateľ neuviedol, v čom konkrétne mal krajský súd pochybiť pri tvrdení, že vec nesprávne právne\nposúdil. Ak preskúmanie rozhodnutia súdu v rámci uplatnenej avšak ničím odôvodnenej námietky vôbec\nnesignalizuje možnosť porušenia hmotného alebo procesného práva sťažovateľa, reálnosť ktorej by\nbolo potrebné preskúmať v rámci konania o kasačnej sťažnosti, kasačný súd takúto námietku nemôže\nvyhodnotiť ako dôvodnú.\n22. Pokiaľ sťažovateľ za nesprávne právne posúdenie považoval nesplnenie podmienok pre zaistenie\npodľa § 88a ods. 1 písm. c/ zákona o pobyte cudzincov, táto námietka nemohla obstáť, nakoľko žalovaný\npreukázal, že k splneniu podmienok pre aplikáciu uvedeného ustanovenia došlo, a to na základe\nnasledujúcich dôvodov.\n23. Ustanovenie § 88a ods. 1 písm. c/ zákona o pobyte cudzincov umožňuje žalovanému zaistiť\nžiadateľa o udelenie azylu, ktorý je už zaistený podľa § 88 ods. 1 písm. a/ (čo bol prípad sťažovateľa),\nalebo písm. b/ ak na dosiahnutie účelu zaistenia nie je možné využiť iné menej závažné prostriedky a\nktorý podal žiadosť o udeleniu azylu, ak existuje dôvodné podozrenie, že podal žiadosť o udeleniu azylu\ns cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie.\n24. Pokiaľ teda policajný útvar dospeje k záveru, že žiadosť cudzinca o medzinárodnú ochranu podaná\npo jeho predchádzajúcom zaistení je účelová, podaná iba za účelom pozdržať, či dokonca zmariť výkon\nrozhodnutia o vyhostení cudzinca, žalovaný správny orgán rozhodne, že dôvody predchádzajúceho\nzaistenia podľa § 88 ods.1 písm. b/ zákona pobyte cudzincov trvajú, napriek tomu, že cudzinec požiadal\no medzinárodnú ochranu, pričom v rozhodnutí v ktorom preukáže splnenie zákonných podmienok jeho\nzaistenia podľa § 88a ods. 1 písm. c/ musí vyložiť, aké konkrétne dôvody ospravedlňujú trvanie zaistenia\ncudzinca po podaní žiadosti o medzinárodnú ochranu (bližšie pozri rozsudok Najvyššieho súdu sp. zn.\n1Sža/40/2014 zo dňa 4. novembra 2014).\n25. V prejednávanom prípade bola účinne naplnená podmienka, že v čase vydania rozhodnutia o\nzaistení podľa § 88a ods. 1 písm. c/, bol sťažovateľ zaistený podľa § 88 ods. 1 písm. a/ bod 1/ zákona\no pobyte cudzincov.\n26. Ako vyplýva z obsahu administratívneho spisu rozhodnutím č. PPZ-HCP-BA6-267-009/2017-AV zo\ndňa 10.10.2017 žalovaný podľa § 88 ods. 1 písm. a/ bod 1 zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov\na o zmene a doplnení niektorých zákonov rozhodol o zaistení sťažovateľa v konaní o administratívnom\nvyhostení podľa § 82 ods.1 písm. b/ zákona č. 404/2011 Z.z. s cieľom zabezpečiť jeho vycestovanie\ndo krajiny podľa § 77 ods. 1 zákona č. 404/2011 Z.z., z dôvodu existencie rizika úteku tak, že zaistil\nsťažovateľa na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 10.12.2018 a umiestnil ho v Útvare policajného\nzaistenia pre cudzincov Medveďov (ďalej na účely rozsudku len „ÚPZC Medveďov“).\n27. Krajský súd v Bratislave rozsudkom č. k. 8Sa/83/2017-77 zo dňa 8. novembra 2017 žalobu žalobcu\nproti uvedenému rozhodnutiu o zaistení zamietol a Najvyšší súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť\nproti právoplatnému rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 8Sa/83/2017-77 zo dňa 8. novembra\n2017 zamietol.\n28. Z rozhodnutia žalovaného nepochybne vyplýva, že žalovaný preukázal splnenie zákonných\npodmienok pre zaistenia sťažovateľa podľa § 88a ods. 1 písm. c/, tým, že preukázal, že v\nprípade sťažovateľa sa jednalo o cudzinca zaisteného podľa § 88 ods. 1 písm. a/ bod 1/ zákona\no pobyte cudzincov, ktorý v deň vydania rozhodnutia o zaistení bol žiadateľom o azyl. Z obsahu\nadministratívneho spisu vyplynulo, že dňa 11.10.2017 bolo Riaditeľstvu hraničnej a cudzineckej polície\nBratislava Oddeleniu cudzineckej polície PZ oznámené, že štátny príslušník Ukrajiny X. U., požiadal dňa\n\n11.10.2017 riaditeľa ÚPZC Medveďov o udelenie azylu na území SR, preto žalovaný správne ustálili, že\nv deň vyhlásenia sťažovateľa o tom, že podáva žiadosť o azyl nadobudol právne postavenie žiadateľa o\nazyl, a preto správne ustálil, že v čase rozhodovania o zaistení sťažovateľa podľa § 88 a ods1 písm. c/\nzákona o pobyte cudzincov bola splnená podmienka, že v prípade cudzinca sa jedná o žiadateľa o azyl.\n29. V súvislosti so žiadosťou sťažovateľa o azyl kasačný súd poukazuje na to, že ak zaistený cudzinec\npožiada o medzinárodnú ochranu, spravidla to bude mať za následok ukončenie zaistenia podľa čl. 15\nNávratovej smernice 2008/115/ES, ako konštatoval Súdny dvor Európskej únie vo veci A., a policajný\nútvar bude povinný cudzinca bez zbytočného odkladu zo zaistenia prepustiť; dôvody pre pôvodné\nzaistenie cudzinca tak automaticky pominú. Ak však policajný útvar dospeje k záveru, že žiadosť\ncudzinca o medzinárodnú ochranu je účelová, podaná iba za účelom pozdržať, či dokonca zmariť výkon\nrozhodnutia o vyhostení cudzinca, rozhodne o jeho zaistení ako žiadateľa o azyl, pričom v rozhodnutí\npolicajný útvar vyloží, aké konkrétne dôvody ospravedlňujú trvanie zaistenia cudzinca po podaní žiadosti\no medzinárodnú ochranu.(pozri tiež rozsudok Najvyššieho súdu SR z 24. septembra 2013, sp. zn.\n1Sza/6/2013).\n29. Za nedôvodnú považoval kasačný súd námietku sťažovateľa, že žalovaný nedostatočne podložil\na zdôvodnil svoje dôvodné podozrenie, že žiadosť o azyl bola podaná výlučne s cieľom oddialiť alebo\nzmariť jeho administratívne vyhostenie.\n30. Okrem argumentácie opakovanosti žiadosti o azyl, keď predchádzajúca žiadosť o azyl skončila\njeho neúspechom (o žiadosti bolo právoplatne rozhodnuté dňa 31.10.2016), žalovaný poukázal na to, že\nsťažovateľ požiadal o azyl až po preukázaní jeho neoprávneného pobytu na území Slovenskej republiky,\nresp. shengenského priestoru a po začatí konania o administratívnom vyhostení. Uvedené konanie\npodľa žalovaného jasne poukazuje na účelovosť jeho žiadosti výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť jeho\nadministratívne vyhostenie. Žalovaný v dôvodoch rozhodnutia tiež uvádza, že dňa 10.10.2017, keď bol\nsťažovateľ dublinským transferom vrátený z územia Rakúskej republiky na územie Slovenskej republiky,\nkedy správny orgán z dôvodu neoprávneného pobytu na území Slovenskej republiky začal voči nemu\nkonanie vo veci administratívneho vyhostenia podľa § 12 ods. 1 písm. b/ ZPC, vedené pod číslom PPZHCP-BA-6-267/2017-AV.\n31. Najvyšší súd na tomto mieste považuje za dôležité zdôrazniť, že pod pojmom ak existencia\ndôvodného podozrenia účelovosti žiadosti o azyl je potrebné rozumieť samotné podozrenie z\nexistencie dôvodného podozrenia účelovosti žiadosti o azyl. Pritom posudzovanie existencie dôvodného\npodozrenia účelovosti žiadosti o azyl v zmysle § 88a ods. 1 písm. c/ zákona o pobyte cudzincov\nje nutne vždy úvahou pravdepodobnostnou, založenou v určitej miere na odhade. Preto niekedy pre\nzáver o existencii takéhoto podozrenia postačí zistenie, že je pravdepodobné, že príslušná zákonom\npredvídaná skutková podstata bola naplnená. Môže to tak byť však iba v prípade, že takáto eventualita\nje najpravdepodobnejším vysvetlením skutkových zistení a že na základe dostupných údajov sa javia\nbyť významne pravdepodobnejšie ako iné do úvahy pripadajúce vysvetlenia.\n32. Pokiaľ teda žalovaný účelovosť žiadosti o azyl vyhodnotil na základe nespochybniteľných faktov,\nakými bolo podanie žiadosti až po preukázaní neoprávnenosti pobytu sťažovateľa na území Slovenskej\nrepubliky, dokonca po začatí konania o jeho administratívnom vyhostení, argumentácia dublinským\ntransferom vrátenia z územia Rakúskej republiky na územie Slovenskej republiky, kedy správny orgán\nz dôvodu neoprávneného pobytu na území Slovenskej republiky začal voči nemu konanie vo veci\nadministratívneho vyhostenia, pričom z uvedeného vyvodil zámer žiadosti o azyl smerujúcu na určitý\ncieľ, ktorým bol podľa žalovaného snaha o oddialenie alebo zmarenie jeho administratívneho vyhostenia,\ntakéto závery nie sú nelogické ani netrpia vadou v úsudku, naopak kasačný súd v nich videl konkrétne\ndôvody ospravedlňujúce trvanie zaistenia sťažovateľa aj po podaní jeho žiadosti o medzinárodnú\nochranu.\n33. Sťažovateľ ďalej namietal, že krajský súd sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného\nsúdu (kasačný dôvod podľa § 440 ods. 1 písm. h/ S.s.p.). V tejto súvislosti kasačný súd poukazuje na\nto, že v zmysle ústavných princípov (čl. 1 ods. 1 veta prvá ústavy Slovenskej republiky) pod ustálenou\nrozhodovacou praxou je nutné chápať aj doterajšiu rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky ako odvolacieho súdu vykonávanú podľa Piatej časti Občianskeho súdneho poriadku. V\nsúvislosti s uvedeným kasačný súd musí zdôrazniť, že v aplikačnom postupe krajského súdu pri\n\nrozhodovaní o merite sporu nezistil nedostatky právneho posúdenia v merite veci, ako ani odklon od\nustálenej rozhodovacej praxe.\n34. Za nedôvodnú považoval kasačný súd aj námietku týkajúcu sa porušenie jeho práva na účinný\nprístup k právnej pomoci a tlmočenie v konaní o zaistení.\n35. Z obsahu administratívneho spisu vyplynulo, že dňa 12.10.2017 bol ustanovený tlmočník. Na otázku\nžalovaného či má splnomocnenú osobu na právne úkony, ktorá ho môže zastupovať a ktorú by chcel\nprizvať ku konaniu, spísanú za asistencie tlmočníka z jazyka ukrajinského, dňa 12.10.2017 o 13,10\nhod. do zápisnice o podaní vyjadrenia, sťažovateľ uviedol: „Áno, mám splnomocnenú osobu, pani Z.\nW., Liga za ľudské práva, ktorú splnomocňujem na podanie opravného prostriedku voči meritórnemu\nrozhodnutiu k predmetnému konaniu, na doručenie tohto rozhodnutia a na moje následné zastupovanie\npred príslušnými súdmi“.\n36. Z vyššie zistených skutočností mal teda kasačný súd za preukázané, že sťažovateľovi bol\nustanovený tlmočník do jazyka, ktorému bez problémov porozumel, bol poučený o možnosti zvoliť si\nzástupcu, ktorého aj označil a s ktorým žalovaný riadne komunikoval, sťažovateľ netrval na prítomnosti\nzástupcu počas jeho výsluchu, výslovne uviedol, že zástupkyňu splnomocňuje na podanie opravného\nprostriedku voči meritórnemu rozhodnutiu k predmetnému konaniu, na doručenie tohto rozhodnutia a\nna moje následné zastupovanie pred príslušnými súdmi.\n37. Z uvedeného dôvodu kasačný súd vyhodnotil námietky sťažovateľa ohľadne porušenie jeho práva\nna účinný prístup k právnej pomoci a tlmočenie v konaní o zaistení za nedôvodné.\n34. Najvyšší súd sa ďalej zaoberal námietkou sťažovateľa týkajúcou sa nepreskúmateľnosti rozsudku\nkrajského súdu, ktorému vyčítal, že sa dostatočne nezaoberal námietkami spočívajúcimi v tom, že z\nrozhodnutia žalovaného nie je zrejmé aké ďalšie skutočnosti migračný úrad potrebuje vo vzťahu k\nsťažovateľovi zisťovať, na ktorých je založená jeho žiadosť o azyl, a ktoré by inak ako sťažovateľovým\nzaistením nebolo možné získať a námietkou, že v odôvodnení rozhodnutia je správny orgán povinný\nuviesť, ktoré skutočnosti boli podkladom pre rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení\ndôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval.\n35. To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady\nspravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto\nsúdu teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný,\nbola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie\nrozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9.\ndecembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A,\nč. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).\n36. Z tohto pohľadu nemožno krajskému súdu čo do rozsahu a spôsobu reakcie na podstatné námietky\nsťažovateľovej argumentácie nič vytknúť. Krajský súd sa zaoberal všetkými podstatnými námietkami\nsťažovateľa uplatnenými v žalobe, žiadna z nich neostala otvorená alebo nezodpovedaná.\n37. Za nedôvodnú považoval kasačný súd aj námietku\nsťažovateľa, ktorý považoval za\nnepreskúmateľný a nesprávny záver žalovaného o nemožnosti uloženia miernejšieho opatrenia voči\nsťažovateľovi podľa § 89 zákona o pobyte cudzincov, nakoľko z rozhodnutia žalovaného nepochybne\nvyplynulo, že sa možnosťou uloženia miernejších opatrení zaoberal. Ako vyplynulo zo zápisnice o\npodaní vyjadrenia zo dňa 10.10.2017 sťažovateľ na otázku akými finančnými prostriedkami disponuje,\nodpovedal, že len tým, čo má u seba, a to 50-, Eur. Na otázku či vie preukázať zabezpečenie ubytovania\nna území Slovenskej republiky odpovedal, tu nemá ubytovanie, keď bol na Slovensku, tak býval v tábore.\n38. Žalovanému je možné vytknúť, že túto zistenú skutočnosť v odôvodnení napadnutého rozhodnutia\nneuviedol, na druhej strane argumentoval tým, že k zaisteniu sťažovateľa podľa § 88a ods. 1 písm. c/\nzákona o pobyte cudzincov v prípade sťažovateľa bolo nutné pristúpiť z dôvodu, že v prípade sťažovateľa\nexistuje riziko úteku a v prípade uloženia miernejších opatrení by vznikla vysoká miera ohrozenia účelu\njeho vyhostenia.\n\n39. Z ustanovenia § 88 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov vyplýva, že rizikom úteku štátneho príslušníka\ntretej krajiny sa rozumie stav, keď na základe dôvodnej obavy alebo priamej hrozby možno predpokladať,\nže štátny príslušník tretej krajiny ujde alebo sa bude skrývať, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď\nzistiť, nemá povolený pobyt podľa tohto zákona alebo ak mu hrozí uloženie zákazu vstupu na viac ako\ntri roky.\n40. Najvyšší súd na tomto mieste považuje za dôležité zdôrazniť, že pod pojmom riziko úteku je potrebné\nrozumieť samotné podozrenie z existencie rizika úteku. Pritom posudzovanie existencie hrozby úteku\ncudzinca je nutne vždy úvahou pravdepodobnostnou, založenou v určitej miere na odhade. Preto\nniekedy pre záver o existencii rizika úteku (§ 88 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov) postačí zistenie, že\nje pravdepodobné, že príslušná zákonom predvídaná skutková podstata bola naplnená. Môže to tak byť\nvšak iba v prípade, že takáto eventualita je najpravdepodobnejším vysvetlením skutkových zistení a že\nna základe dostupných údajov sa javia byť významne pravdepodobnejšie ako iné do úvahy pripadajúce\nvysvetlenia.\n41. Pokiaľ teda správny orgán na základe vyhodnotenia predchádzajúceho správania sťažovateľa,\nopustenia územia Slovenskej republiky a úteku do inej krajiny, odkiaľ bol dublinským transferom vrátený\nna územie Slovenskej republiky vyhodnotil takéto správanie sa sťažovateľa ako existenciu rizika úteku,\ntakejto úvahe správneho orgánu nemožno nič vytknúť, najmä ak v súvislosti s podaním žiadosti o azyl\ntúto vyhodnotil za účelovú s cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie.\n42. K námietke sťažovateľa ohľadne dĺžky zaistenia, keď namietal, že zákonný rámec dĺžky zaistenia\nje maximálne 6 mesiacov a rozhodnutie ustanovuje maximálnu dobu zaistenia od 12.10.2017\ndo 10.4.2017, čo považoval za nepreskúmateľné, nakoľko je absolútne nezdôvodnené, a teda\nnepreskúmateľné považuje kasačný súd za dôležité uviesť, že je pravdou, že odôvodnenie rozhodnutia\nžalovaného je v tejto časti strohé, nakoľko z rozhodnutia vyplýva, že predbežnú dĺžku zaistenia stanovil\npo dôkladnom vyhodnotení osoby sťažovateľa.\n43. Rozhodnutiu je možné vytknúť strohosť odôvodnenia dĺžky zaistenia, avšak po vyhodnotení osoby\nsťažovateľa, a to najmä odôvodnenej existencie rizika úteku sťažovateľa a odôvodnenej účelovosti\npodania žiadosti o azyl, takáto dĺžka zaistenia sa ani kasačnému súdu nejaví ako neprimeraná, nakoľko\njednak neprekročila zákonom povolenú lehotu zaistenia ustanovenú v § 88 ods.4 zákona o pobyte\ncudzincov a naviac je primeraná účelu zaistenia.\n44. Podľa názoru kasačného súdu úspešnosť námietok voči rozhodnutiu o zaistení môže obstáť jedine\nv prípade, ak sťažovateľ svojimi námietkami spochybní zákonnosť rozhodnosť o jeho zaistení, inými\nslovami ak preukáže, že neboli splnené podmienky jeho zaistenia v danom prípade podľa §88 a ods.1\npísm. c/ zákona o pobyte cudzincov, čo sa však v danom prípade sťažovateľovi nepodarilo.\n45. V tejto súvislosti kasačný súd považuje za nevyhnutné uviesť, že si je vedomý mimoriadnosti inštitútu\nzaistenia a vo svojej judikatúre zohľadňuje, že sa fakticky jedná o obmedzenie, dokonca pozbavenie\nosobnej slobody človeka. Ide tak o citeľný zásah do jedného zo základných práv jednotlivca, ktorý\nmôže byť prípustný len za podmienok prísne vymedzených nielen zákonom o pobyte cudzincov, ale\npredovšetkým ústavným poriadkom.\n46. Zaistenie cudzinca ako vyplýva z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 10Sza/8/2016 zo dňa 30.3.2016\nznamená obmedzenie alebo v závislosti na povahe, dĺžke, dôsledkoch a spôsobe zaistenia dokonca\nzbavenie jeho slobody. Ide teda o veľmi citeľný zásah do jedného z najvýznamnejších práv jednotlivca.\nTakýto zásah môže byť prípustný len za prísne vymedzených podmienok definovaných nielen zákonom\no pobyte cudzincov alebo predovšetkým ústavným poriadkom SR.\n47. Sťažovateľovi sa však nepodaril uplatnenými námietkami v kasačnej sťažnosti preukázať, že takýto\nzásah do práv sťažovateľa sa uskutočnil bez splnenia podmienok stanovených v zákone o pobyte\ncudzincov.\n48. Preto, ak krajský súd dospel k právnemu záveru totožnému so záverom žalovaného a rozhodol,\nže preskúmavaným rozhodnutím žalovaného nedošlo k porušeniu zákona a chránených záujmov\nsťažovateľa, tento jeho názor považoval aj kasačný súd, z dôvodov uvedených vyššie, za správny.\n\nSkutočnosti, ktorými sťažovateľ v kasačnej sťažnosti spochybňuje predmetné rozhodnutie krajského\nsúdu neboli zistené v konaní o kasačnej sťažnosti. Tieto boli obdobné ako námietky, ktoré sťažovateľ\nnamietal už v prvostupňovom konaní a s ktorými sa krajský súd náležite vyporiadal. Z uvedených\ndôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť podľa § 461 S.s.p. ako nedôvodnú\nzamietol.\n47. O nároku na náhradu trov konania rozhodol kasačný súd v zmysle ustanovenia § 467 ods. 1 a 2\nS.s.p. v spojení s ustanovením § 175 ods. 1 a 2 S.s.p. tak, ako je uvedené vo výroku rozhodnutia.\n48. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky prijal rozsudok jednomyseľne (§ 139 ods. 4 S.s.p.).\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku nie je prípustný riadny opravný prostriedok.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "8Sa/83/2017", "guid": "e7b5ef39-7227-4336-aceb-8fd0852200d2:a0aee605-473f-4daf-852d-9f61de716dee", "vztah": "zamietnute"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}