{"guid": "e6743621-073f-4b37-b7aa-87e7e809ae1a:5658c5a7-f4b9-4af5-8972-77dcc850f28b", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2018:1017201789.1", "spisova_znacka": "10Szak/1/2018", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Szak/1/2018 z 16. 1. 2018", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 16. januára 2018, sp. zn. 10Szak/1/2018, ECLI:SK:NSSR:2018:1017201789.1", "identifikacne_cislo": "1017201789", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Elena Berthotyová", "datum_vydania": "2018-01-16", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2011/404/#paragraf-88.odsek-1.pismeno-a", "nazov": "§ 88 ods. 1 písm. a) zákona č. 404/2011 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2011/404/#paragraf-88.odsek-1.pismeno-a", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/404-2011/paragraf-88"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2011/404#paragraf-88"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/5658c5a7-f4b9-4af5-8972-77dcc850f28b", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2018:1017201789.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2018:1017201789.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2018:1017201789.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n10Szak/1/2018\n1017201789\n16. 01. 2018\nJUDr. Elena Berthotyová\nECLI:SK:NSSR:2018:1017201789.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako kasačný súd v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr.\nEleny Berthotyovej, PhD. a členov senátu JUDr. Zuzany Ďurišovej a JUDr. Jany Hatalovej, PhD.,\nv právnej veci sťažovateľa (pôv. žalobcu): G. H., nar. XX.XX.XXXX, bez dokladu totožnosti, štátna\npríslušnosť: Ukrajina, t. č. umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov, právne\nzastúpeného: Liga za ľudské práva, občianske združenie, Štúrova 3, Bratislava, pobočka Košice,\nHlavná 68, Košice, proti žalovanému: Prezídium policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície,\nRiaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Bratislava, Oddelenie cudzineckej polície Policajného\nzboru Bratislava, Hrobákova 44, Bratislava, o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCPBA6-267-009/2017-AV zo dňa 10.10.2017, o kasačnej sťažnosti sťažovateľa proti právoplatnému\nrozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 7Sa/88/2017-60 zo dňa 3. novembra 2017, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť proti právoplatnému rozsudku Krajského súdu v\nBratislave č. k. 7Sa/88/2017-60 zo dňa 3.novembra 2017 z a m i e t a .\nÚčastníkom nárok na náhradu trov kasačného konania n e p r i z n á v a .\nodôvodnenie:\nI.\nPriebeh a výsledky administratívneho konania\n1. Rozhodnutím č. PPZ-HCP-BA6-267-009/2017-AV zo dňa 10.10.2017 (ďalej na účely rozsudku len\n„preskúmavané rozhodnutie“) žalovaný podľa § 88 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona č. 404/2011 Z. z.\no pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej na účely rozsudku len „zákon\nč. 404/2011 Z.z.“) rozhodol o zaistení sťažovateľa (v prvostupňovom konaní žalobca) v konaní o\nadministratívnom vyhostení podľa § 82 ods. 1 písm. b) zákona č. 404/2011 Z.z. s cieľom zabezpečiť\njeho vycestovanie do krajiny podľa § 77 ods. 1 zákona č. 404/2011 Z.z., z dôvodu existencie rizika úteku\ntak, že zaistil sťažovateľa na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 10.12.2018 a umiestnil ho v Útvare\npolicajného zaistenia pre cudzincov Medveďov (ďalej na účely rozsudku len „ÚPZC Medveďov“).\n2. Preskúmavané rozhodnutie vychádza zo skutočnosti, že dňa 10.10.2017 v čase o 10.00 hod. bol\nsťažovateľ kontrolovaný na Spoločnom kontaktnom pracovisku Jarovce - Kittsee v zmysle § 75 ods.\n1 zákona č. 404/2011 Z.z. z dôvodu, že sťažovateľ bol vrátený na územie Slovenskej republiky z\núzemia Rakúska na základe Dublinského nariadenia. Po vykonaní lustrácií v informačnom systéme\nMigra žalovaný zistil, že sťažovateľ dňa 05.05.2016 nelegálne vstúpil na územie Slovenskej republiky\na požiadal o azyl. Žiadosť o udelenie azylu a doplnkovej ochrany mu bola právoplatne zamietnutá\ndňa 31.10.2016. Sťažovateľ sa počas doby posudzovania jeho žiadosti zdržiaval v pobytovom tábore\nOpatovská Nová Ves, pričom dňa 29.06.2017 svojvoľne opustil uvedený objekt a miesto jeho pobytu\n\nnebolo známe. Z uvedeného dôvodu vzniklo podozrenie, že sťažovateľ má na území Slovenskej\nrepubliky neoprávnený pobyt, čo je dôvod na administratívne vyhostenie podľa § 82 ods. 1 písm. b)\nzákona č. 404/2011 Z.z. Žalovaný dňa 10.10.2017 začal konanie vo veci administratívneho vyhostenia\npodľa § 82 ods. 1 písm. b) zákona č. 404/2011 Z. z.\n3. Skutočnosti, že sťažovateľ nezotrval na území Slovenskej republiky, ale bez oprávnenia vycestoval a\nnemá udelený pobyt na území podľa zákona č. 404/2011 Z.z. a hrozí mu uloženie zákazu vstupu na viac\nako tri roky jednoznačne preukazujú existenciu značného rizika jeho úteku. K možnosti uloženia menej\nzávažného prostriedku ako zaistenia žalovaný uviedol, že žalobca nespĺňa podmienky, za ktorých by mu\nmohla byť uložená povinnosť podľa § 89 ods. 1 písm. a) a b) zákona č. 404/2011 Z.z., nakoľko prípadným\nuložením uvedenej povinnosti by mohlo prísť k zmareniu účelu zaistenia, a to návratu na územie\nčlenského štátu. Žalovaný dĺžku zaistenia stanovil v súlade s § 88 ods. 4 zákona č. 404/2011 Z.z., najviac\ndo 10.12.2017, počas ktorej vykoná všetky potrebné náležitosti, týkajúce sa reálne návratu sťažovateľa\nna územie domovského štátu, vybavenie potrebných personálnych kapacít osôb, realizujúcich prevoz\nžalobcu ako aj zabezpečenie jeho cestovného dokladu. Žalovaný v závere rozhodnutia konštatoval, že\npredmetné zaistenie je v súlade s článkom 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd.\nII.\nKonanie na krajskom súde\n4. Sťažovateľ podal proti preskúmavanému rozhodnutiu na Krajský súd v Bratislave správnu žalobu vo\nveci zaistenia podľa Štvrtej hlavy Tretej časti zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len\n„S.s.p.“) s nasledujúcimi žalobnými bodmi (§ 182 ods. 1 písm. e/ S.s.p.):\n- neboli splnené podmienky pre výnimku podľa § 88 ods. 10 zákona č. 404/2011 Z.z.\n- ustanovenie doby dĺžky zaistenia 2 mesiace t.j. 10.12.2017 je v rozpore s § 88 ods. 10 zákona č.\n404/2011 Z.z., žalobca mohol byť zaistený maximálne na 48 hodín.\n- riziko úteku bolo nesprávne právne posúdené.\n- žalovaný nepreukázal, že nebolo možné uplatniť miernejšie opatrenia podľa § 89 zákona č. 404/2011\nZ.z.\n5. Krajský súd v Bratislave v konaní podľa ust. § 221 a nasl. S.s.p. pri neformálnom posudzovaní žaloby\n(§ 206 ods. 3 S.s.p.) zistil, že jej nebolo možné vyhovieť z nasledujúcich dôvodov:\n- žalovaný riadne zistil skutkový stav.\n- existencia značného rizika úteku žalobcu je preukázaná z vyjadrení sťažovateľa, ako aj samotným\nkonaním sťažovateľa, ktorý nelegálne vstúpil na územie Slovenskej republiky z dôvodu, že nemá\nudelený pobyt.\n- sťažovateľ nespĺňa podmienky, za ktorých by mu mohla byť uložená povinnosť podľa § 89 ods. 1 písm.\na) a b) zákona č. 404/2011 Z.z.\n- lehota zaistenia je zákonná a oprávnená.\n- odôvodnenie rozhodnutia je dostatočné, zrozumiteľné a obsahuje všetky zákonom požadované\nnáležitosti.\nIII.\nKonanie na kasačnom súde\nA)\n6. Proti rozsudku krajského súdu sťažovateľ v zákonnej lehote podal kasačnú sťažnosť z dôvodov\nuvedených v\n- § 440 ods. 1 písm. f) S.s.p., t. j. krajský súd nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi\nkonania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na\nspravodlivý proces.\n- § 440 ods. 1 písm. g) S.s.p., t. j. krajský súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci.\n- § 440 ods. 1 písm. h) S.s.p., t. j. krajský súd sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného\nsúdu.\n7. Sťažovateľ v nasledujúcich sťažnostných bodoch v súlade s § 445 ods. 1 písm. c) S.s.p. najmä uviedol,\nže:\n\n- krajský súd správnu žalobu nezákonne odmietol, nakoľko sa riadne nevysporiadal so všetkými\nnámietkami žalobcu v správnej žalobe, čím znemožnil účastníkovi konania, aby sa uskutočnilo jeho\nprávo na súdnu ochranu v súlade s Ústavou Slovenskej republiky a s § 2 Správneho súdneho poriadku,\npričom poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10Szak/10/2016.\n- záver súdu o odmietnutí námietky týkajúcej sa lehoty zaistenia ako nedôvodnej považoval za\nnedostatočne odôvodnený, navyše aj právne nesprávny, nakoľko na rozhodnutie o zaistení vzťahuje\nvýnimku z §88 ods.10 zákona č. 404/2011 Z.z., pretože došlo k prerušeniu konania o administratívnom\nvyhostení napriek tomu, že až 3 dni po vydaní napadnutého rozhodnutia.\n- záver o preukázaní rizika úteku považoval za nesprávne právne posúdenie, pričom záver je sám o\nsebe tiež nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov.\n- súd v bode 18 rozsudku konštatuje nedôvodnosť námietky týkajúcej sa neexistencie rizika úteku,\nodvolajúc sa na § 89 predmetného zákona. Hlbšie sa odôvodnením nespôsobilosti námietky nevenoval.\nZáver, ku ktorému správny súd dospel považoval za nesprávne právne posúdenie, ktoré sa odkláňa od\nustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu. Zároveň nie je tento záver súdu riadne odôvodnený.\n- nenáležité zistenie skutkového stavu v rozsahu potrebnom pre zistenie skutočností relevantných pre\nzistenie možnosti uplatnenia miernejších opatrení.\n8. Navrhol, aby kasačný súd rozhodol tak, že rozsudok krajského súdu mení tak, že rozhodnutie\nžalovaného sa určuje za nezákonné.\nB)\n9. Žalovaný ku kasačnej sťažnosti sťažovateľa nepodal vyjadrenie.\nIV.\nPrávny názor Najvyššieho súdu\n10. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 S.s.p.)\npostupom podľa § 492 ods. 1 S.s.p. preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu spolu s konaním,\nktoré predchádzalo jeho vydaniu a jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch) dospel k\nzáveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná. Rozhodol bez nariadenia pojednávania podľa ustanovenia\n§ 455 S.s.p. s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej\nstránke Najvyššieho súdu. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 16.01.2018 (§ 137 ods. 2 S.s.p.).\nPodľa § 88 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona č. 404/2011 Z. z. policajt je oprávnený zaistiť štátneho\npríslušníka tretej krajiny v konaní o administratívnom vyhostení s cieľom zabezpečiť jeho vycestovanie\ndo krajiny podľa § 77 ods. 1, ak existuje riziko jeho úteku.\nPodľa § 88 ods. 4 veta prvá zákona č. 404/2011 Z. z. štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený\nna čas nevyhnutne potrebný, najviac na 6 mesiacov.\nPodľa § 89 ods. 1 zákona č. 404/2011 Z. z. policajný útvar, ktorý koná vo veci administratívneho\nvyhostenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť\na) hlásenia pobytu alebo\nb) zložiť peňažnú záruku.\nPodľa § 88 ods. 10 zákona č. 404/2011 Z.z., ak je štátny príslušník tretej krajiny zaistený podľa odseku\n1 písm. a) a policajný útvar nevydá rozhodnutie o administratívnom vyhostení do 48 hodín od zaistenia,\npolicajný útvar štátneho príslušníka tretej krajiny ihneď prepustí; to neplatí, ak policajný útvar nevydá\nrozhodnutie o administratívnom vyhostení z dôvodu prerušenia konania o administratívnom vyhostení\npodľa § 77 ods. 4 alebo vyžiadania informácie podľa § 83 ods. 7.\n11. V predmetnej veci bolo potrebné predostrieť, že predmetom kasačnej sťažnosti bol rozsudok\nkrajského súdu, ktorým zamietol žalobu, ktorou sa sťažovateľ domáhal ochrany svojich práv proti\nrozhodnutiu žalovaného o zaistení sťažovateľa podľa § 88 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona č. 404/2011 Z.\nz., a preto primárne v medziach kasačnej sťažnosti Najvyšší súd Slovenskej republiky ako kasačný súd\npreskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci kasačného\n\nkonania skúmal aj napadnuté rozhodnutie žalovaného, najmä z toho pohľadu, či kasačné námietky\nsťažovateľa sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku krajského súdu.\n12. Vo vzťahu k dôvodu kasačnej sťažnosti, že krajský súd rozhodol na základe nesprávneho právneho\nposúdenia veci (kasačný dôvod podľa § 440 ods. 1 písm. g/ S.s.p.) musí kasačný súd s prihliadnutím na\nzásadu kontinuálneho výkonu štátnej moci (čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky) zdôrazniť,\nže doterajšia ustálená judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky chápe takto sformulovaný\nsťažnostný dôvod zakotvený v § 440 ods. 1 písm. g) S.s.p. vo vzťahu k meritu prejednávanej veci, t. j. na\nprvom mieste ako nesprávnu aplikáciu právnej normy (hypotéza ako právny skutkový stav a dispozícia)\nna riadne zistený faktický skutkový stav vyplývajúci z merita veci, na druhom mieste ako nesprávny\nvýber ustanovenia a v neposlednom rade ako nesprávny výber právneho predpisu.\n13. Navyše právnym posúdením veci je analytická činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení\nvyvodzuje čiastkové právne závery a spätnou aplikáciou vybranej právnej normy preveruje úplnosť\na riadnosť fakticky zisteného skutkového stavu. Toto je základným poslaním správneho súdu pri\nprieskume zákonnosti rozhodnutí orgánov verejnej správy. Ustálená rozhodovacia prax kasačného\nsúdu ako relevantný precedens v súlade s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky vytvára\nzákonodarcom akceptovanú rozhodovaciu prekážku.\n14. Sťažovateľ taktiež namietal, že krajský súd sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného\nsúdu (kasačný dôvod podľa § 440 ods. 1 písm. h/ S.s.p.). V tejto súvislosti kasačný súd poukazuje na\nto, že v zmysle ústavných princípov (čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky) pod ustálenou\nrozhodovacou praxou je nutné chápať aj doterajšiu rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky ako odvolacieho súdu (viď bod č. 9) vykonávanú podľa Piatej časti Občianskeho súdneho\nporiadku.\n15. V súvislosti s uvedeným kasačný súd musí zdôrazniť, že v aplikačnom postupe krajského súdu pri\nrozhodovaní o merite sporu nezistil nedostatky právneho posúdenia v merite veci, ako ani odklon od\nustálenej rozhodovacej praxe.\n16. Sťažovateľ sa nestotožnil s posúdením ako žalovaného v preskúmavanom rozhodnutí, tak aj\nkrajského súdu v rozsudku, a namietal dĺžku zaistenia s poukazom na § 88 ods. 10 predmetného zákona.\n17. Zo znenia § 88 ods. 4 zákona č. 404/2011 Z.z. vyplýva, že štátny príslušník tretej krajiny môže byť\nzaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na 6 mesiacov. Kasačný súd v tejto súvislostí má za to,\nže dĺžku zaistenia v zmysle vyššie citovaného § 88 ods. 4 žalovaný určil v súlade so zákonom v trvaní\n2 mesiacov na účel zabezpečenia všetkých záležitostí potrebných k reálnemu návratu sťažovateľa\nna územie domovského štátu. Žalovaný nemohol dopredu predpokladať podanie žiadosti o udelenie\nazylu zo strany sťažovateľa. Ustanovenie § 88 ods. 10 a lehota 48 hodín sa vzťahuje až ku konaniu\nnasledujúcemu po vydaní rozhodnutia o zaistení sťažovateľa v zmysle § 88 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona\nč. 404/2011 Z.z.. Je preto nesprávny názor sťažovateľa, že dĺžka lehoty zaistenia v preskúmavanom\nrozhodnutí mala byť 48 hodín.\n18. Z dôvodovej správy k § 88 ods. 10 zákona č. 404/2011 Z.z. vyplýva, že s poukazom na potreby\naplikačnej praxe povinnosť prepustiť zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny do 48 hodín od jeho\nzaistenia, ak policajný útvar nevydá rozhodnutie o administratívnom vyhostení neplatí, ak dôvodom\nnevydania rozhodnutia o administratívnom vyhostení je podanie žiadosti o azyl po tom, čo mu bolo\ndoručené rozhodnutie o zaistení. Uvedená zmena sa navrhuje z dôvodu predchádzania účelovým\nžiadostiam o azyl, ktorými sa štátni príslušníci tretích krajín snažia oddialiť proces ich návratu do\nkrajiny, do ktorej majú byť vyhostení. Navrhovanou zmenou nie je dotknuté konanie o azyle, nakoľko\ntoto konanie môže prebiehať aj v zariadení. Zároveň sa uvedená 48 hodinová lehota na vydanie\nrozhodnutia o administratívnom vyhostení nevzťahuje na prípady, kedy k nevydaniu rozhodnutia dôjde\nz dôvodu vyžiadania informácie z iného členského štátu o tom, či medzinárodná ochrana osoby, ktorá\nmá postavenie osoby s dlhodobým pobytom v inom členskom štáte stále trvá.\n19. V predmetnej veci sťažovateľ podal žiadosť o azyl po tom, ako žalovaný vydal preskúmavané\nrozhodnutie, preto žalovaný v súlade so zákonom pristúpil k prezaisteniu sťažovateľa už ako žiadateľa\no azyl a k prerušeniu konania o jeho administratívnom vyhostení. Neboli splnené zákonné podmienky\n\nna prepustenie sťažovateľa do 48 hodín v zmysle odseku 10. Taktiež vzťahovanie lehoty 48 hodín\nna vydanie rozhodnutia o prerušení konania o administratívnom vyhostení sťažovateľa predstavuje\nnesprávny výklad litery zákona zo strany právnej zástupkyne sťažovateľa. Rovnako polemizovanie o\ndátume podania žiadosti o azyl zo strany sťažovateľa je irelevantné, nakoľko k žiadosti sťažovateľa\no azyl došlo v rámci 48 hodín od vydania preskúmavaného rozhodnutia a následného prezaistenia\nsťažovateľa, preto aplikácia odseku 10 neprichádzala do úvahy.\n20. V súvislosti so žiadosťou sťažovateľa o azyl kasačný súd poukazuje na to, že ak zaistený cudzinec\npožiada o medzinárodnú ochranu, spravidla to bude mať za následok ukončenie zaistenia podľa čl. 15\nNávratovej smernice 2008/115/ES, ako konštatoval Súdny dvor Európskej únie vo veci A., a policajný\nútvar bude povinný cudzinca bez zbytočného odkladu zo zaistenia prepustiť; dôvody pre pôvodné\nzaistenie cudzinca tak automaticky pominú. Ak však policajný útvar dospeje k záveru, že žiadosť\ncudzinca o medzinárodnú ochranu je účelová, podaná iba za účelom pozdržať, či dokonca zmariť výkon\nrozhodnutia o vyhostení cudzinca, môže znova rozhodnúť podľa § 90 ods. 1 písm. d) zákona č. 404/2011\nZ.z., že dôvody predchádzajúceho zaistenia trvajú, napriek tomu, že cudzinec požiadal o medzinárodnú\nochranu. V takomto rozhodnutí policajný útvar vyloží, aké konkrétne dôvody ospravedlňujú trvanie\nzaistenia cudzinca po podaní žiadosti o medzinárodnú ochranu.(rozsudok Najvyššieho súdu SR z 24.\nseptembra 2013, sp. zn. 1Sza 6/2013)\n21. Kasačný súd taktiež dáva do pozornosti rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie zo dňa\n30.05.2013 (vec Mehmet Arslan proti Polícia ČR, C-534/11, dostupný na http://curia. europa. eu; ďalej\nlen vec A), z ktorého vyplýva, že pokiaľ cudzinec zaistený podľa zákona o pobyte cudzincov požiada\no udelenie medzinárodnej ochrany, pokiaľ je táto žiadosť podaná účelovo (slovami Súdneho dvora „iba\ns cieľom pozdržať alebo zmariť výkon rozhodnutia o navrátení“) a pokračovanie zaistenia je naďalej\nobjektívne nutné, je možné takéhoto cudzinca ponechať v zaistení.\n22. K rozhodnutiu, ktorým došlo k novému zaistenia sťažovateľa ako žiadateľa o azyl sa však kasačný\nsúd, vzhľadom k tomu, že toto nie je predmetom preskúmania súdmi v tomto konaní v tomto štádiu\nkonania nevyjadruje.\n23. V súvislosti s namietaným nenáležitým zistením skutkového stavu pre zistenie možnosti uplatnenia\nmiernejších opatrení kasačný súd poukazuje na to, že zo zápisnice o podaní vyjadrenia zo dňa\n10.10.2017 vyplýva, že sťažovateľ disponoval finančnou hotovosťou 50 Eur a na otázku či si vie\nzabezpečiť ubytovanie na území Slovenskej republiky odpovedal, že ubytovanie nemá a býval po\ncelý čas v tábore. Taktiež v súvislosti s otázkou týkajúcou sa uloženia hlásenia pobytu alebo zloženia\npeňažnej záruky uviedol, že tieto povinnosti splniť nevie. V súvislosti s uvedeným je z preskúmavaného\nrozhodnutia žalovaného možné, podľa kasačného súdu, vysledovať, prečo k aplikácii miernejších\nopatrení - tzv. alternatív zaistenia podľa § 89 ods. 1 písm. a) alebo b) zákona č. 404/2011 Z.z. žalovaný\nnepristúpil.\n24. Z argumentácie rozhodnutia žalovaného vyplýva, že žalovaný sa zaoberal alternatívami zaistenia v\nzmysle § 89 ods. 1 zákona č. 404/2011 Z.z., s tým, že po vyhodnotení dokazovania a s poukazom na\nzápisnicu o podaní vyhlásenia sťažovateľa zo dňa 10.10.2017 dospel k záveru, že existuje riziko úteku\nsťažovateľa a v prípade ak by využil oprávnenie v zmysle § 89 ods. 1 predmetného zákona vznikla by\nvysoká miera ohrozenia účelu zaistenia sťažovateľa, ktorým je zabezpečenie vycestovania do krajiny\nv zmysle § 77 ods. 1 zákona č. 404/2011 Z.z. Podľa žalovaného sťažovateľ nespĺňal podmienky, za\nktorých by mu mohla byť uložená povinnosť podľa § 89 ods. 1 písm. a) a b) zákona č. 404/2011 Z.z.\n25. S uvedeným názorom žalovaného sa stotožňuje rovnako ako krajský súd aj súd kasačný. Možno\nteda zhrnúť, že odôvodnenie preskúmavaného rozhodnutia žalovaného v základných rysoch obsahuje\nargumenty a podklady, prečo nebolo možné využiť miernejšie opatrenia podľa § 89 ods. 1 zákona č.\n404/2011 Z.z. a bolo nutné pristúpiť priamo k zaisteniu navrhovateľa. Kasačný súd dospel k záveru,\nže dôvody rozhodnutia odporcu, pre ktoré neaplikoval ustanovenia miernejších opatrení, sú logicky\nodôvodnené, záver žalovaného nachádza oporu vo vykonanom dokazovaní a uplatnená námietka\nsťažovateľa nebola spôsobilá spochybniť zákonnosť preskúmavaného rozhodnutia.\n\n26. V súvislosti s namietaným nesprávnym posúdením rizika úteku zo strany krajského súdu kasačný\nsúd poukazuje na to, že z ustanovenia § 88 ods. 2 zákona č. 404/2011 Z.z. vyplýva, že rizikom úteku\nštátneho príslušníka tretej krajiny sa rozumie stav, keď na základe dôvodnej obavy alebo priamej hrozby\nmožno predpokladať, že štátny príslušník tretej krajiny ujde alebo sa bude skrývať, najmä ak nemožno\njeho totožnosť ihneď zistiť, nemá povolený pobyt podľa tohto zákona alebo ak mu hrozí uloženie zákazu\nvstupu na viac ako tri roky.\n27. Najvyšší súd na tomto mieste považuje za dôležité zdôrazniť, že pod pojmom riziko úteku je potrebné\nrozumieť samotné podozrenie z existencie rizika úteku. Pritom posudzovanie existencie hrozby úteku\ncudzinca je nutne vždy úvahou pravdepodobnostnou, založenou v určitej miere na odhade. Preto\nniekedy pre záver o existencii rizika úteku (§ 88 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov) postačí zistenie, že\nje pravdepodobné, že príslušná zákonom predvídaná skutková podstata bola naplnená. Môže to tak byť\nvšak iba v prípade, že takáto eventualita je najpravdepodobnejším vysvetlením skutkových zistení a že\nna základe dostupných údajov sa javia byť významne pravdepodobnejšie ako iné do úvahy pripadajúce\nvysvetlenia.\n28. Pokiaľ teda žalovaný na základe vyhodnotenia predchádzajúceho správania sťažovateľa, keď\npo zamietnutí kasačnej sťažnosti o preskúmanie rozhodnutia o zamietnutí jeho žiadosti o udelenie\nazylu sťažovateľ neoprávnene vycestoval na územie Rakúska, jeho neoprávneného pobytu na území\nSlovenskej republiky, nezáujmu vrátiť sa do domovskej krajiny a z dôvodu, že sťažovateľovi hrozilo\nuloženie zákazu vstupu na viac ako tri roky vyhodnotil takéto správanie sa ako existenciu rizika úteku\nsťažovateľa, takejto úvahe správneho orgánu nemožno nič vytknúť.\n29. Z rozsudku Najvyššieho súdu SR z 13. augusta 2014, sp. zn. 1Sža 23/2014 vyplýva, že riziko úteku\npodľa § 88 ods. 2 zákona č. 404/2011 Z.z., je potrebné vždy v konaní o zaistení cudzinca posúdiť\nindividuálne. Záver o riziku úteku nemožno odôvodňovať zovšeobecnením predošlého správania sa\niných cudzích štátnych príslušníkov.\n30. Je nepochybné, že žalovaný v danom prípade posudzoval existenciu rizika úteku sťažovateľa\nindividuálne, neodvolával sa na predošlé správania sa iných cudzích štátnych príslušníkov, naopak\npoukazoval na konkrétne správanie sa sťažovateľa, ktoré aj podľa najvyššieho súdu mohlo indikovať\ntakýto predpoklad správania sa sťažovateľa v budúcnosti.\n31. V tejto súvislosti kasačný súd považuje za nevyhnutné uviesť, že si je vedomý mimoriadnosti inštitútu\nzaistenia a vo svojej judikatúre zohľadňuje, že sa fakticky jedná o obmedzenie, dokonca pozbavenie\nosobnej slobody človeka. Ide tak o citeľný zásah do jedného zo základných práv jednotlivca, ktorý\nmôže byť prípustný len za podmienok prísne vymedzených nielen zákonom o pobyte cudzincov, ale\npredovšetkým ústavným poriadkom.\n32. Zaistenie cudzinca ako vyplýva z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 10Sza/8/2016 zo dňa\n30.03.2016 znamená obmedzenie alebo v závislosti na povahe, dĺžke, dôsledkoch a spôsobe zaistenia\ndokonca zbavenie jeho slobody. Ide teda o veľmi citeľný zásah do jedného z najvýznamnejších práv\njednotlivca. Takýto zásah môže byť prípustný len za prísne vymedzených podmienok definovaných\nnielen zákonom o pobyte cudzincov alebo predovšetkým ústavným poriadkom SR.\n33. Podľa názoru kasačného súdu úspešnosť námietok voči rozhodnutiu o zaistení môže obstáť jedine\nv prípade, ak sťažovateľ svojimi námietkami spochybní zákonnosť rozhodnosť o jeho zaistení, inými\nslovami ak preukáže, že neboli splnené podmienky jeho zaistenia v danom prípade podľa § 88 ods.1\npísm. a/ bod 1 zákona č. 404/2011 Z.z., čo sa však v danom prípade sťažovateľovi nepodarilo.\n34. Sťažovateľ taktiež namietal, že správny súd mu nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby\nuskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý\nproces. Kasačný súd uvádza, že pojem \"právo na spravodlivý proces\" nahrádza doterajší pojem \"odňatie\nmožnosti konať pred súdom\", nakoľko obsahové znaky pojmu \"právo na spravodlivý proces\" vyplývajú\nz konštantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva i Ústavného súdu Slovenskej republiky a\nv zmysle tohto pojmu musí konanie ako celok vykazovať znaky spravodlivosti; nestačí jedna izolovaná\nvada na uplatnenie kasačnej sťažnosti a naopak, ak konanie ako celok znaky spravodlivosti nevykazuje,\nbude kasačná sťažnosť v zmysle § 439 ods. 1 prípustná vždy.\n\n35. V tejto súvislosti sťažovateľ namietal nedostatočne odôvodnené rozhodnutie krajského súdu a\nnevysporiadanie sa so všetkými podstatnými námietkami. To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho\nrozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z\nustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na\ntaký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však\nide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento\nargument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c.\nŠpanielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c.\nFrancúzsko z 19. februára 1998).\n36. Z tohto pohľadu nemožno krajskému súdu čo do rozsahu a spôsobu reakcie na podstatné námietky\nsťažovateľovej argumentácie nič vytknúť. Kasačný súd má za to, že krajský súd sa zaoberal všetkými\npodstatnými námietkami sťažovateľa uplatnenými v žalobe, žiadna z nich neostala otvorená alebo\nnezodpovedaná a preto tento sťažnostný dôvod vyhodnotil ako nedôvodný. Vo vzťahu k rozhodnutiu\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10Szak/10/2016 kasačný súd uvádza, že v uvedenom\nrozhodnutí išlo o odlišnú právnu vec a iný právny problém, odlišné skutkové okolnosti ako aj o iný dôvod\nzaistenia cudzinca, preto poukaz na uvedené rozhodnutie je nedôvodné.\n37. Preto, ak krajský súd dospel k právnemu záveru totožnému so záverom žalovaného a rozhodol, že\npreskúmavaným rozhodnutím žalovaného správneho orgánu nedošlo k porušeniu zákona a chránených\nzáujmov žalobcu, tento jeho názor považoval aj kasačný súd, z dôvodov uvedených vyššie, za správny.\nSkutočnosti, ktorými sťažovateľ v kasačnej sťažnosti spochybňuje predmetné rozhodnutie krajského\nsúdu neboli zistené v konaní o kasačnej sťažnosti. Tieto boli obdobné ako námietky, ktoré žalobca\nnamietal už v prvostupňovom konaní a s ktorými sa krajský súd náležite vyporiadal. Z uvedených\ndôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť podľa § 461 S. s. p. ako nedôvodnú\nzamietol.\n38. O náhrade trov kasačného konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky tak, že sťažovateľovi,\nktorý v tomto konaní nemal úspech, ich náhradu nepriznal (§ 467 ods. 1 S.s.p. a analogicky podľa § 167\nods. 1 S.s.p.) a žalovanému ich nepriznal v zmysle § 467 ods. 1 S.s.p. a analogicky podľa § 168 S.s.p.\n39. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky prijal rozsudok jednomyseľne (§ 139 ods. 4 S.s.p.).\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku opravný prostriedok n i e j e prípustný.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}