{"guid": "20a2e804-4b13-48aa-ac83-17ce1c5c05c2:d811bd64-655a-4509-bcca-f961a14fb42c", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2018:1017201716.1", "spisova_znacka": "1Sžak/3/2018", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sžak/3/2018 z 27. 3. 2018", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 27. marca 2018, sp. zn. 1Sžak/3/2018, ECLI:SK:NSSR:2018:1017201716.1", "identifikacne_cislo": "1017201716", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Igor Belko", "sudca_id": 236, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-igor-belko-236", "datum_vydania": "2018-03-27", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2002/480/#paragraf-11.odsek-1.pismeno-c", "nazov": "§ 11 ods. 1 písm. c) zákona č. 480/2002 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2002/480/#paragraf-11.odsek-1.pismeno-c", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/480-2002/paragraf-11"}, {"iri": "/SK/ZZ/2002/480", "nazov": "zákon č. 480/2002 Z. z. o azyle", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2002/480", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/480-2002"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2002/480#paragraf-11"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/d811bd64-655a-4509-bcca-f961a14fb42c", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2018:1017201716.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2018:1017201716.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2018:1017201716.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n1Sžak/3/2018\n1017201716\n27. 03. 2018\nJUDr. Igor Belko\nECLI:SK:NSSR:2018:1017201716.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Igora Belka a členov\nsenátu JUDr. Mariána Trenčana a JUDr. Eleny Berthotyovej PhD., v právnej veci sťažovateľa (pôv.\nžalobca): D. G. F., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť Senegalská republika, aktuálne s miestom\npobytu v Pobytovom tábore Rohovce, bez platného dokladu totožnosti, zastúpeného Ligou za ľudské\npráva, občianske združenie so sídlom Štúrova 3, Bratislava, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra\nSlovenskej republiky, Migračný úrad, Pivonková 6, Bratislava, o správnej žalobe vo veciach azylu, o\nkasačnej sťažnosti sťažovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 4SaZ/6/2017-25 zo dňa\n06.12.2017, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť z a m i e t a .\nSťažovateľovi právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a.\nodôvodnenie:\nI.\nKonanie na správnom orgáne\n1. Žalovaný rozhodnutím ČAS: MU-DS-27-14/2017-Ž zo dňa 11.09.2017 (ďalej len „preskúmavané\nrozhodnutie\") v zmysle § 11 ods. 1 písm. c) a ods. 3 zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a\ndoplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zák. č. 480/2002 Z.z.\") zamietol\nžiadosť sťažovateľa o udelenie azylu ako neprípustnú a súčasne vyslovil, že na konanie je príslušná\nČeská republika.\n2. Preskúmavané rozhodnutie odôvodnil tým, že preverením daktyloskopických odtlačkov prstov\nsťažovateľa podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým\nsa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o\nmedzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti\nv jednom z členských štátov (ďalej len „Dublinské nariadenie\") bolo zistené, že sťažovateľ požiadal o\nudelenie azylu v Českej republike opakovane dňa 19.02.2008, 30.09.2009 a 05.11.2013, pričom tento\nčlenský štát 31.8.2017 písomne akceptoval žiadosť o prijatie späť sťažovateľa podľa čl. 18 ods. 1 písm.\nd) Dublinského nariadenia.\n3. Ďalej dôvodil, že odovzdaním sťažovateľa do Českej republiky nebude zabránené viesť prípadný\nrodinný život, nakoľko je to matka jeho dcér, ktorá mu bráni kontaktu s dcérami. Tiež poukázal na\nskutočnosť, že tento konflikt s bývalou manželkou mal možnosť vyriešiť po dobu predchádzajúcich 12\nrokov.\n\nII.\nKonanie na Krajskom súde\n4. Sťažovateľ podal proti preskúmavanému rozhodnutiu na Krajský súd v Bratislave správnu žalobu\nvo veci azylu podľa Štvrtej hlavy Tretej časti zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok v znení\nneskorších predpisov (ďalej len „S.s.p.\") s nasledujúcimi žalobnými bodmi (§ 182 ods. 1 písm. e/ S.s.p.):\n- sťažovateľ uznal, že na prijatie zodpovednosti podľa Dublinského nariadenia niet právneho nároku,\navšak nemožno vylúčiť, že žiadosť o udelenie azylu je legitímnym inštitútom pre zabezpečenie\nrešpektovania jeho práv, a to zlúčenia s rodinou;\n- poukázal na § 9 zák. č. 480/2002 Z.z.;\n- namietal nedostatočné zistenie skutkového stavu veci, keď žalovaný nezohľadnil jeho psychický stav\na v tom smere zhoršený zdravotný stav.\n5. Krajský súd v Bratislave v konaní podľa ust. § 207 a nasl. S.s.p. pri neformálnom posudzovaní žaloby\n(§ 206 ods. 3 S.s.p.) zistil, že sťažovateľovi nebolo možné vyhovieť z nasledujúcich dôvodov:\n- žalovaný z výpovedí sťažovateľa, vykonanej lustrácie, ako aj z reakcie partnerského dublinského\nstrediska v Českej republike zistil, že sťažovateľ v minulosti opakovane požiadal o azyl v Českej\nrepublike, čo bolo dôvodom pre aplikáciu príslušných ustanovení zák. č. 480/2002 Z.z. (§ 11 ods. 3),\nresp. Dublinského nariadenia;\n- z obsahu dotazníka spísaného za prítomnosti zástupkyne sťažovateľa vyplýva, že žalovaný sa pred\nzačatím spisovania dotazníka opýtal sťažovateľa, či mu jeho zdravotný stav dovoľuje vypovedať, na\nčo tento odpovedal kladne, pričom ani prítomná zástupkyňa v priebehu spísania dotazníka nijakým\nspôsobom nenamietala akúkoľvek indispozíciu sťažovateľa;\n- žalovaný bez akýchkoľvek pochybností zistil, že sťažovateľ požiadal o azyl v rokoch 2008, 2009 a\n2013 v Českej republike a z tohto dôvodu je preskúmavané rozhodnutie v súlade s čl. 3 ods. 1, čl. 7\nDublinského nariadenia;\n- postup Slovenskej republiky voči osobe sťažovateľa, spočívajúci v prijatí zodpovednosti za posúdenie\njeho aktuálnej žiadosti podľa čl. 17 ods.1 Dublinského nariadenia je iba jej oprávnením;\n- argumentácia sťažovateľa je účelová, scestná a protirečiaca sa vlastným vyhláseniam, produkovaným\nv priebehu azylového konania.\nIII.\nKonanie na kasačnom súde\nA)\n6. Proti rozsudku krajského súdu sťažovateľ v zákonnej lehote podal kasačnú sťažnosť z dôvodu\nuvedeného v § 440 ods. 1 písm. g) S.s.p., t.j. krajský súd rozhodol na základe nesprávneho právneho\nposúdenia veci.\n7. Sťažovateľ v nasledujúcich sťažnostných bodoch v súlade s § 445 ods. 1 písm. c) S.s.p. najmä uviedol,\nže\n- žalovaný v konaní, ktoré predchádzalo vydaniu preskúmavaného rozhodnutia, nijako nezohľadnil\npsychický stav sťažovateľa, ktorý sa v priebehu konania prejavoval samomluvou, zvýšenou nervozitou,\nči značnými výkyvmi nálad, pričom mal povinnosť riadne preskúmať osobné pomery žiadateľa o azyl,\nvrátane jeho psychického stavu;\n- krajský súd vyššie uvedenú námietku nesprávne označil za účelovú, pretože vzhľadom na celkovú\ndĺžku konania nemožno za riadne preskúmanie psychického stavu považovať jednu otázku položenú\npočas pohovoru;\n- v zmysle Odporúčania Výboru ministrov Rady Európy č. R(80)2 o vykonávaní právomoci voľnej úvahy\n· správny orgán uplatňujúci správnu úvahu má rozhodovať objektívne a nestranne, berúc do úvahy\nvšetky relevantné skutočnosti, uplatňuje princíp rovnosti a konzistentným spôsobom aplikuje všeobecné\nsprávne postupy, prihliadajúc na individuálne okolnosti každého prípadu;\n· akékoľvek všeobecné administratívne postupy, používané pri uplatňovaní správnej úvahy sú verejné\nalebo komunikované účastníkovi konania vhodným spôsobom, na jeho žiadosť, či už pred alebo po\nvydaní predmetného rozhodnutia - túto povinnosť si žalovaný nesplnil;\n· rozhodnutie vydané v rámci výkonu právomoci voľnej úvahy je predmetom kontroly zákonnosti súdom\nalebo iným nezávislým orgánom, a preto mal krajský súd riadne preskúmať námietku týkajúcu sa\nnesprávneho právneho posúdenia veci zo strany žalovaného.\n\n8. Sťažovateľ v súlade s § 447 S.s.p. navrhol, aby kasačný súd uznesením priznal kasačnej sťažnosti\nodkladný účinok, nakoľko okamžitým výkonom, preskúmavaného rozhodnutia a jeho ďalšími právnymi\nnásledkami by sťažovateľovi hrozila závažná ujma, spočívajúca v hrozbe vyhostenia z Českej republiky a\nporušení práva na rodinný a súkromný život podľa čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných\nslobôd (ďalej len „Dohovor\"). Sťažovateľ je otcom dvoch maloletých detí- slovenských štátnych občanov.\nV prípade jeho detí je závažnou ujmou aj porušenie zásady najlepšieho záujmu dieťaťa, konkrétne práva\nna rodičovskú starostlivosť oboch rodičov.\n9. Ďalej s poukazom na § 9 zák. č. 480/2002 Z.z. uviedol, že dôvody pre ktoré možno udeliť humanitárny\nazyl nie sú zákonom striktne vymedzené, preto pokiaľ právny poriadok Slovenskej republiky neobsahuje\nvýslovne iný inštitút, ktorý by mohol sťažovateľ využiť na zlúčenie rodiny, azylové konanie možno\npovažovať za legitímny právny inštitút na zabezpečenie rešpektovania svojich práv.\n10. Záverom navrhol, aby kasačný súd napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave zmenil tak, že\npreskúmavané rozhodnutie zrušuje a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie.\nB)\n11. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti sťažovateľa zo dňa 05.02.2018 stručne popísal priebeh\na výsledky konania o žiadosti sťažovateľa o udelenie azylu. Návrh na priznanie odkladného účinku\npovažoval za potrebné zamietnuť. Zdôraznil, že odovzdaním sťažovateľa do Českej republiky nedôjde\nk porušeniu jeho práva na rodinný život. Tiež poukázal na sťažovateľom v priebehu azylového konania\nprezentované problémy vo vzťahu s manželkou, na vyriešenie ktorých mal predchádzajúcich dvanásť\nrokov, pričom tak neurobil. Ďalej uviedol, že na zlúčenie rodiny cudzinca s výnimkou prípadov uvedených\nv § 10, § 13b a § 31a zák. č. 480/2002 Z.z. sa vzťahuje zákon č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov a o\nzmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.\n12. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti navrhol, aby kasačný súd zamietol kasačnú sťažnosť proti\nrozsudku krajského súdu.\nIII.\nPrávny názor kasačného súdu\n13. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 S.s.p.)\npredovšetkým postupom podľa § 452 ods. 1 v spojení s § 439 S.s.p. preskúmal prípustnosť kasačnej\nsťažnosti a z toho vyplývajúce možné dôvody jej odmietnutia. Po zistení, že kasačnú sťažnosť podal\nsťažovateľ v lehote včas (§ 443 ods. 1 S.s.p.) s prihliadnutím na neformálnosť posudzovania kasačnej\nsťažnosti (§ 453 ods. 2 v spojení s § 206 ods. 3 S.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu\nspolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu, a jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z.\no súdoch) dospel k záveru, že kasačnú sťažnosť je potrebné zamietnuť (§ 461 S.s.p.).\n14. Rozhodol v lehote vymedzenej v ustanovení § 458 ods. 1 S.s.p. bez nariadenia pojednávania (§ 455\nS.s.p.) s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej\nstránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 27. marca 2018\n(§ 137 ods. 4 v spojení s § 452 ods. 1 S.s.p.).\nPodľa § 11 ods. 1 písm. c) zák. č. 480/2002 Z.z. ministerstvo zamietne žiadosť o udelenie azylu ako\nneprípustnú, ak je na konanie o udelenie azylu príslušný iný štát.\nPodľa § 11 ods. 3 zák. č. 480/2002 Z.z. ministerstvo bezodkladne informuje žiadateľa o tom, že zisťuje,\nči je iný štát príslušný na konanie o udelenie azylu; počas zisťovania neplynie lehota na rozhodnutie.\nMinisterstvo vo výroku rozhodnutia podľa odseku 1 písm. c) uvedie aj štát, ktorý je príslušný na konanie\no udelenie azylu.\n15. Konanie o udelenie azylu na území Slovenskej republiky je upravené v zák. č. 480/2002 Z.z.\nUdelenie azylu na území Slovenskej republiky je spojené so splnením podmienok taxatívne uvedených\nv ustanovení § 8 zák. č. 480/2002 Z.z., t. j. v prípade žiadateľa o azyl musia byť preukázané\nopodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov,\nz dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine,\nprenasledovania za uplatňovanie politických práv a slobôd a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo\nnechce vrátiť do tohto štátu.\n\n16. V citovanom ustanovení ide o zákonné vyjadrenie ústavnej garancie poskytovania azylu cudzincom\nprenasledovaným za uplatňovanie politických práv a slobôd (čl. 53 prvá veta Ústavy Slovenskej\nrepubliky).\n17. Zamietnutie žiadosti ako neprípustnej podľa § 11 ods. 1 písm. c) zák. č. 480/2002 Z.z. je rozhodnutím\nsvojím charakterom procesnej povahy, pričom príslušný správny orgán nepristúpi k preskúmaniu\ndôvodov podanej žiadosti, nakoľko zistil, že podľa Dublinského nariadenia je na konanie o udelenie azylu\npríslušný iný členský štát Európskej únie. Takémuto rozhodnutiu predchádza tzv. dublinské konanie,\nktorého úlohou je zistiť, ktorý členský štát je príslušný na posúdenie žiadosti o azyl.\n18. Z obsahu administratívneho spisu (č.l. 41, MU-DS-27-4/2017-Ž) vyplynulo, že sťažovateľ požiadal o\nazyl v Českej republike trikrát, a to 19.02.2008, 30.09.2009 a 05.11.2013. Na území Slovenskej republiky\nsťažovateľ požiadal o udelenie azylu dňa 12.08.2017. Dňa 28.08.2017 bola Českej republike zaslaná\nžiadosť o vzatie späť sťažovateľa, ktorá bola listom zo dňa 31.08.2017 akceptovaná.\n19. Na základe týchto skutočností žalovaný o žiadosti rozhodol preskúmavaným rozhodnutím tak, že\nžiadosť v zmysle § 11 ods. 1 písm. c) zák. č. 480/2002 Z.z. zamietol ako neprípustnú a súčasne rozhodol,\nže na konanie je príslušná Česká republika.\n20. Z administratívneho spisu je zjavné, že žalovaný vykonal v konaní náležité dokazovanie procesne\nlegálnymi dôkazmi, a to výsluchom sťažovateľa, lustráciami v informačných systémoch a obsahom\npísomnej odpovede na dopyt žalovaného z Ministerstva vnútra Českej republiky, Odboru azylovej a\nmigračnej politiky, ktoré vyhodnotil z hľadiska zodpovednosti za posúdenie žiadosti sťažovateľa o\nudelenie azylu v zmysle Dublinského nariadenia.\n21. Z preskúmavaného rozhodnutia je zrejmé, že dňa 31.08.2017 Česká republika vo svojej odpovedi\nakceptovala žiadosť o vzatie späť sťažovateľa podľa čl. 18 ods. 1 písm. d) Dublinského nariadenia.\nV konaní pred žalovaným bolo teda bez akýchkoľvek pochybností zistené, že sťažovateľ v minulosti\ntrikrát požiadal o udelenie azylu v Českej republike, čo napokon ani sťažovateľ nespochybňoval. Ak teda\nžalovaný rozhodol o tom, že na prejednanie aktuálnej žiadosti sťažovateľa o azyl je príslušná Česká\nrepublika, rozhodnutie je v súlade s čl. 3 ods. 1 a čl. 7 Dublinského nariadenia.\n22. Sťažnostný bod, v ktorom sťažovateľ zmieňoval svoj nepriaznivý zdravotný stav v čase vykonania\nvstupného pohovoru, ako aj ďalej v priebehu konania, kasačný súd považoval za nedôvodný.\nVychádzal rovnako ako krajský súd z obsahu dotazníka, spísaného za prítomnosti právnej zástupkyne\nsťažovateľa, podľa ktorého sa žalovaný na začiatku jeho spisovania opýtal sťažovateľa, či mu jeho\nzdravotný stav dovoľuje vypovedať, na čo tento uviedol že áno. Právna zástupkyňa ani samotný\nsťažovateľ v priebehu spísania dotazníka nijakým spôsobom nenamietali akúkoľvek jeho indispozíciu.\nZ obsahu administratívneho spisu ďalej nevyplýva, žeby sa sťažovateľ alebo jeho právna zástupkyňa\nv priebehu konania sťažovali na akékoľvek jeho zdravotné ťažkosti. Podľa záznamu o oboznámení\nsa so spisovým materiálom ČAS: MU-DS-27-11/2017-Ž zo dňa 05.09.2017 bola právna zástupkyňa\nsťažovateľa oboznámená so spisovým materiálom (č.l. 1-57), pričom túto skutočnosť ako aj primeranosť\nposkytnutého času na tento úkon potvrdila svojim podpisom. Následne bolo žalovanému doručené\nstanovisko právnej zástupkyne zo dňa 06.09.2017, v ktorom poukazovala na rodinnú situáciu\nsťažovateľa a žiadosti o aplikáciu čl. 17 ods. 1 Dublinského nariadenia, avšak ani v tomto stanovisku\nnenamietala žiadne zdravotné ťažkosti u sťažovateľa.\nPodľa čl. 17 ods. 1 Dublinského nariadenia odchylne od článku 3 ods. 1 môže každý členský štát\nrozhodnúť, že posúdi žiadosť o medzinárodnú ochranu, ktorú mu podal štátny príslušník tretej krajiny\nalebo osoba bez štátnej príslušnosti, dokonca aj keď mu podľa kritérií stanovených v tomto nariadení\nneprislúcha zodpovednosť za takéto posúdenie.\nČlenský štát, ktorý sa rozhodne posúdiť žiadosť o medzinárodnú ochranu podľa tohto odseku, sa stane\nzodpovedným členským štátom a prevezme záväzky súvisiace s takouto zodpovednosťou. V príslušných\nprípadoch informuje prostredníctvom elektronickej komunikačnej siete \"DubliNet\" vytvorenej na základe\nčlánku 18 nariadenia (ES) č. 1560/2003 členský štát, ktorý bol predtým zodpovedný, členský štát, ktorý\n\nuskutočňuje proces určenia zodpovedného členského štátu alebo členský štát, ktorý bol dožiadaný, aby\nprevzal žiadateľa, alebo ho prijal späť.\nČlenský štát, ktorý sa v súlade s týmto odsekom stáva zodpovedným, túto skutočnosť bezodkladne\nuvedie v systéme Eurodac v súlade s nariadením (EÚ) č. 603/2013 doplnením dátumu, kedy bolo prijaté\nrozhodnutie posúdiť žiadosť.\n23. Napokon kasačný súd nepovažoval za dôvodný ani sťažnostný bod, v ktorom sa sťažovateľ s\npoukazom na jeho rodinnú situáciu, resp. v správnej žalobe aj na jeho psychický stav, dožadoval prijatia\nzodpovednosti za posúdenie jeho žiadosti o udelenie azylu Slovenskou republikou postupom podľa čl.\n17 ods. 1 Dublinského nariadenia. Stotožnil sa pritom so závermi krajského súdu, v zmysle ktorých je\ntakýto postup oprávnením členského štátu. Je pritom na správnej úvahe žalovaného, či považuje za\npotrebné túto možnosť využiť.\n24. Podrobný výklad čl. 17 ods. 1 vo vzťahu k prípadom žiadateľom so zdravotnými problémami poskytol\nSúdny dvor Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor\") v rozsudku C. K. a ďalší proti Slovinsku (C-578/16\nPPU). Zdôraznil, že premiestnenie žiadateľa podľa Dublinského nariadenia možno vykonať len za\npodmienok, ktoré vylučujú, že toto premiestnenie bude pre dotknutú osobu (žiadateľa) predstavovať\nskutočné riziko, že bude vystavená neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu podľa čl. 4 Charty\nzákladných práv Európskej únie (ďalej len „Charta\"). Pri určení intenzity, kedy by dôsledky premiestnenia\nžiadateľa s ohľadom na jeho zdravotný stav dosiahli porušenie čl. 4 Charty, Súdny dvor vychádza z\njudikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP\") k čl. 3 Dohovoru (napr. rozsudok zo dňa\n13.12.2016, Paposhvili proti Belgicku, sťažnosť č. 41738/10). Súdny dvor v tejto súvislosti zdôraznil, že\n„...členské štáty, ktoré sú viazané „prijímacou\" smernicou, vrátane Chorvátskej republiky, sú v súlade s\nčlánkami 17 až 19 tejto smernice povinné aj v konaní podľa nariadenia Dublin III poskytnúť žiadateľom\no azyl potrebnú zdravotnú starostlivosť a lekársku pomoc, ktorá zahŕňa aspoň pohotovostnú zdravotnú\nstarostlivosť a nevyhnutnú liečbu chorôb a závažných duševných porúch. Za týchto okolností a v súlade\nso vzájomnou dôverou medzi členskými štátmi existuje silná domnienka, že liečba ponúkaná žiadateľom\no azyl v členských štátoch bude primeraná...\" (bod 70).\n25. Vo vyššie spomínanom rozsudku však Súdny dvor nevylúčil, že odovzdanie žiadateľa o azyl, ktorého\nzdravotný stav je osobitne závažný, môže pre dotknutú osobu samo osebe predstavovať skutočné\nriziko neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania v zmysle článku 4 Charty, a to bez ohľadu na\nkvalitu prijatia a starostlivosti dostupnej v členskom štáte zodpovednom za posúdenie jej žiadosti. V\ndôsledku toho pokiaľ žiadateľ o azyl predloží, predovšetkým v rámci konania o opravnom prostriedku\nobjektívne dôkazy, spôsobilé preukázať osobitnú závažnosť jeho zdravotného stavu a významné a\nnezvratné dôsledky, ktoré by mohlo so sebou priniesť jeho odovzdanie, orgány dotknutého členského\nštátu, vrátane jeho súdov, nemôžu ignorovať tieto dôkazy. Sú naopak povinné posúdiť riziko, že takéto\ndôsledky nastanú, keď rozhodujú o odovzdaní dotknutej osoby, alebo v prípade súdu, o zákonnosti\nrozhodnutia o odovzdaní (bod 73 a 75 rozsudku Súdneho dvora).\n26. Avšak aj za takej situácie Súdny dvor ponechal uplatnenie čl. 17 Dublinského nariadenia na\nrozhodnutí členských štátov. Pokiaľ by zdravotný stav žiadateľa bol natoľko závažný, že by jeho\nodovzdanie predstavovalo skutočné riziko neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania, ktoré nie\nje možné využiť ani opatreniami, prijatými podľa čl. 29 až 32 Dublinského nariadenia a kapitoly III\nvykonávacieho nariadenia Komisie (ES) č. 1560/2003, bolo by povinnosťou orgánov členského štátu\nodložiť výkon rozhodnutia o odovzdaní dovtedy, keď sa zdravotný stav žiadateľa zlepší. Ak by sa\nprípadne zistilo, že zdravotný stav žiadateľa sa nemusí počas šesťmesačnej lehoty podľa čl. 29\nods. 1 Dublinského nariadenia zlepšiť, alebo že dlhodobý odklad by znamenal riziko zhoršenia stavu\nžiadateľa, môže sa žiadajúci členský štát rozhodnúť, že sám posúdi jeho žiadosť, aplikujúc čl. 17 ods.\n1 Dublinského nariadenia.\n27. V tomto prípade ani z preskúmavaného rozhodnutia, ani zo spisu nevyplývajú žiadne dôvody, pre\nktoré sa možno domnievať, že v konaní o azyle a podmienkach prijímania žiadateľov o azyl v Českej\nrepublike existujú systémové chyby, predovšetkým pokiaľ ide o prístup k zdravotnej starostlivosti, čo\nnapokon sťažovateľ ani netvrdil. Podľa názoru kasačného súdu nemožno na základe sťažovateľových\ntvrdení (ktoré nepodložil žiadnymi dôkazmi) dospieť k záveru o tom, že sa u neho jedná o závažné\nochorenie a jeho odovzdanie do Českej republiky by predstavovalo skutočné riziko neľudského alebo\nponižujúceho zaobchádzania.\n\n28. Záverom kasačný súd dodáva, že je povinnosťou žalovaného vychádzať z tvrdení žiadateľa o\nudelenie azylu, preto pokiaľ zo spisového materiálu nevyplýva akýkoľvek poukaz sťažovateľa na\njeho údajné psychické problémy, nebolo možné žalovanému vytknúť, že na tento účel nevykonal\ndokazovanie, resp. že sa k danej problematike, v procese zvažovania aplikácie čl. 17 Dublinského\nnariadenia nevyjadril. Kasačný súd, uvedomujúc si povinnosť správnych súdov v prípade správnej\nžaloby vo veci azylu postupovať podľa § 206 ods. 4 S.s.p., prihliadol na sťažnostný bod týkajúci\nsa psychického stavu sťažovateľa, a v zmysle vyššie uvedených úvah dospel k záveru o jeho\nneopodstatnenosti.\n29. V súvislosti s druhým dôvodom, o ktorý sťažovateľ opieral svoju žiadosť o aplikáciu čl. 17, t. j. že\njeho odovzdaním do Českej republiky dôjde k porušeniu jeho práva na rodinný a súkromný život podľa\nčl. 8 Dohovoru, nakoľko je otcom dvoch maloletých dcér, občianok Slovenskej republiky, ktoré nevidel\nod roku 2005, pretože ho s nimi opustila ich biologická matka, však sťažovateľ v dotazníku uviedol,\nže v súčasnosti žijú v Českej republike hoci neskôr v dotazníku, ako aj v správnej žalobe a kasačnej\nsťažnosti uviedol, že sa majú nachádzať na území Slovenskej republiky.\n30. Kasačný súd pripomína, že na aplikáciu čl. 17 Dublinského nariadenia nie je právny nárok a je teda\nna úvahe správneho orgánu, ako rozhodne. Pri použití voľnej úvahy je však povinný rozhodovať tak, aby\nbola zachovaná právna istota a predvídateľnosť jeho postupu v súlade so zákonom a medzinárodnými\ndohovormi, ktorými je Slovenská republika viazaná (m.m. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky sp. zn. 1Sža/12/2010). Správny orgán postupujúc v súlade so zásadou individuálneho\nposudzovania žiadosti o udelenie medzinárodnej ochrany sa v rámci ústavných mantinelov môže\npohybovať relatívne voľne v medziach správneho uváženia a pokiaľ sa v konaní vyskytne prvok,\nspochybňujúci vhodnosť odovzdania žiadateľa do inej členskej krajiny na účely posúdenia jeho žiadosti,\nmusí sa s touto skutočnosťou vysporiadať a vysvetliť dôvody, ktoré ho viedli k prijatému záveru o\nnedôvodnosti aplikácie čl. 17 Dublinského nariadenia v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia.\n31. Z obsahu preskúmavaného rozhodnutia vyplýva, že žalovaný sa predmetnou otázkou zaoberal a\nsvoje závery aj primerane odôvodnil. Najmä uviedol, že odovzdaním sťažovateľa do Českej republiky\nnedôjde k porušeniu jeho práva na rodinný život, tak ako mu ho garantuje článok 8 Dohovoru, ale\nnanajvýš k sťaženiu výkonu tohto práva. Zároveň poukázal na rodinnú situáciu sťažovateľa, kedy práve\njeho bývalá manželka bráni jeho kontaktu s dcérami a pripomenul, že sťažovateľ za dvanásť rokov\nnevyriešil svoju rodinnú situáciu. Jeho bývala manželka, podľa tvrdenia sťažovateľa, zjavne odmieta\njeho kontakt s ich dcérami bez ohľadu na to, v ktorej krajine by sa nachádzali. Preto dospel k záveru,\nže prevzatie zodpovednosti za posúdenie jeho žiadosti o azyl zo strany Slovenskej republiky by mu\nneumožnilo uplatňovať si svoje rodičovské práva a právo na rodinný život vo väčšom rozsahu, ako tomu\nbolo doposiaľ.\n32. Naviac žalovaný dôvodne poukázal na to, že sťažovateľ nepredložil žiadne dôkazy a ani počas\npohovoru neuviedol, že by sa počas doby, kedy mu bolo odopreté právo na rodinný život zo strany\nmanželky, pokúšal riešiť svoju rodinnú situáciu oficiálnou cestou za pomoci príslušných orgánov, pričom\njeho život v Českej republike ako členskom štáte mu toto umožňovalo. Túto snahu prejavil zjavne až\npo rozhodnutí Českej republiky o jeho administratívnom vyhostení a príchode na územie Slovenskej\nrepubliky, čo odôvodňuje záver, že sa iba snaží zneužiť inštitút azylu ako prostriedok na znemožnenie\njeho vrátenia do Českej republiky a jeho následného vyhostenia.\n33. Žalovaný sa teda týmito otázkami zaoberal a svoje úvahy a z nich vyplývajúci záver o neuplatnení\nčl. 17 ods. 1 Dublinského nariadenia v rozhodnutí dostatočne odôvodnil, preto kasačný súd sťažnostný\nbod, v zmysle ktorého žalovaný neodôvodnil svoj postup, resp. nesplnil si svoju povinnosť komunikovať\nsťažovateľovi svoje úvahy a postupy, nepovažoval za dôvodný.\n34. S úvahami právnej zástupkyne sťažovateľa o možnostiach výkladu ust. § 9 zák. č. 480/2002 Z.z.\npre účel zlúčenia rodiny sťažovateľa sa kasačný súd nestotožnil s poukazom, že na zlúčenie rodiny\ncudzinca s výnimkou prípadov uvedených v § 10, § 13b a § 31a zák. č. 480/2002 Z.z. sa vzťahuje\nzákon č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších\npredpisov.\n\nV.\n35. Z uvedených dôvodov dospel kasačný súd k záveru, že krajský súd neporušil zákon, keď správnu\nžalobu zamietol, kasačná sťažnosť teda nie je dôvodná a preto ju v súlade s ust. § 461 S.s.p zamietol.\n36. O návrhu sťažovateľa na priznanie odkladného účinku podľa § 447 ods. 1 S.s.p. kasačný\nsúd samostatne nerozhodoval, vychádzajúc z princípu, že odkladný účinok zaniká právoplatnosťou\nrozhodnutia správneho súdu vo veci samej (§ 186 ods. 2 S.s.p.) a teda o návrhu na priznanie odkladného\núčinku nie je potrebné rozhodovať tam, kde kasačný súd rozhoduje o samotnej kasačnej sťažnosti\nbez zbytočného odkladu potom, čo mu bola predložená (v lehote, v ktorej by rozhodoval o samotnom\nodkladnom účinku).\n37. O trovách konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 1 S.s.p. v spojení s § 167 ods. 1 S.s.p.\ntak, že sťažovateľovi, ktorý bol v konaní neúspešný nárok na náhradu trov konania nepriznal.\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku riadny opravný prostriedok nie je prípustný.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "4SaZ/6/2017", "guid": null, "vztah": "zamietnute"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}