{"guid": "d9e9041b-4aba-4eab-9f17-5c57f187c141:28674b10-c117-4595-903e-85ce7bcee6cc", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2018:1017201455.1", "spisova_znacka": "10Sžak/3/2018", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sžak/3/2018 z 28. 3. 2018", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 28. marca 2018, sp. zn. 10Sžak/3/2018, ECLI:SK:NSSR:2018:1017201455.1", "identifikacne_cislo": "1017201455", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Elena Berthotyová", "sudca_id": 131, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-elena-berthotyova-131", "datum_vydania": "2018-03-28", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Zmenené"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2002/480/#paragraf-13.odsek-1", "nazov": "§ 13 ods. 1 zákona č. 480/2002 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2002/480/#paragraf-13.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/480-2002/paragraf-13"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2002/480#paragraf-13"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/28674b10-c117-4595-903e-85ce7bcee6cc", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2018:1017201455.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2018:1017201455.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2018:1017201455.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n10Sžak/3/2018\n1017201455\n28. 03. 2018\nJUDr. Elena Berthotyová\nECLI:SK:NSSR:2018:1017201455.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako kasačný súd v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr.\nEleny Berthotyovej, PhD. a členov senátu JUDr. Zuzany Ďurišovej a JUDr. Jany Hatalovej, PhD., v\nprávnej veci sťažovateľa (pôvodne žalobcu): G. K. E., nar. XX.XX.XXXX v meste L., Afganská islamská\nrepublika, afganskej štátnej príslušnosti, tadžickej národnosti, islamského vierovyznania, ženatý, bez\ndokladu totožnosti, posledný trvalý pobyt v zahraničí mesto KK., bez bližšieho označenia čísla domu,\nprovincia L., Afganistan, t. č. v Pobytovom tábore v Opatovskej Novej Vsi, Slovenská republika, t. č. na\ndlhodobej priepustke na adrese W., a jeho syna H. E., nar. XX.XX.XXXX, afganskej štátnej príslušnosti,\npobytom na Slovensku N., zastúpení: Ligou za ľudské práva, občianske združenie, Štúrova 3, Bratislava,\nproti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Migračný úrad, Pivonková 6, Bratislava, o\nsprávnej žalobe vo veci preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. ČAS: MU-PO-52-31/2017Ž zo dňa 20. júla 2017, o kasačnej sťažnosti sťažovateľa proti právoplatnému rozsudku Krajského súdu\nv Bratislave č. k. 6SaZ/4/2017-62 zo dňa 30. novembra 2017, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 6SaZ/4/2017-62 zo dňa\n30. novembra 2017 m e n í tak, že rozhodnutie žalovaného č. ČAS: MU-PO-52-31/2017-Ž zo dňa 20.\njúla 2017 v časti o neudelení azylu z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.\nSťažovateľovi nárok na náhradu trov konania p r i z n á v a .\nodôvodnenie:\nI.\nPriebeh a výsledky administratívneho konania\n1. Rozhodnutím č. ČAS: MU-PO-52-31/2017-Ž zo dňa 20.07.2017 (ďalej len „preskúmavané\nrohodnutie“) žalovaný v zmysle § 13 ods. 1 zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení\nniektorých zákonov (ďalej len „zákon o azyle“) neudelil sťažovateľovi ani jeho maloletému synovi azyl\na súčasne v zmysle § 13b ods. 1 písm. a) zákona o azyle rozhodol o tom, že sťažovateľovi a jeho\nmaloletému synovi poskytne doplnkovú ochranu na dobu 1 roka odo dňa nadobudnutia právoplatnosti\ntohto rozhodnutia.\n2. Preskúmavané rozhodnutie vychádza zo skutočností, že sťažovateľ požiadal dňa 27.03.2017 na\nOddelení azylu Policajného zboru v Humennom vo svojom mene ako aj v mene svojho maloletého syna\no udelenie azylu alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany na území Slovenskej republiky z dôvodu obavy\no svoj život, nakoľko jeho dcéru uniesli a zabili Talibanci, jeho synom sa vyhrážali, že majú ísť brániť\nislam do Pakistanu. Dňa 10.04.2017 bol so sťažovateľom spísaný v priestoroch Záchytného tábora\nv Humennom prvý Dotazník žiadateľa o udelenie azylu, ktorý sa vykonal v rámci tzv. „dublinského“\nkonania, nakoľko žalobca v roku 2014 požiadal o udelenie azylu na území Švédskeho kráľovstva,\n\nnásledne bola 12.04.017 zaslaná žiadosť o prijatie späť Švédsku podľa č. 18 (1,b) nariadenia (EÚ)\nč. 604/2013. Napriek tomu, že Švédsko prijalo zodpovednosť za žiadosť sťažovateľa, Slovenská\nrepublika sa rozhodla posúdiť žiadosť sťažovateľa na území Slovenskej republiky z dôvodu, že\nna území Slovenskej republiky sa nachádza manželka a ďalší syn žalobcu, ktorým bola na území\nSlovenskej republiky udelená doplnková ochrana a ktorí vyjadrili písomný súhlas so zlúčením rodiny. Dňa\n22.05.2017 bol so žalobcom spísaný druhý Dotazník, v ktorom zhrnul dôvody svojej žiadosti o udelenie\nazylu na území Slovenskej republiky a uviedol, že v krajine pôvodu sa obával o svoj život a o život svojej\nrodiny pred príslušníkmi hnutia Taliban, pričom tieto obavy bližšie popísal. Sťažovateľ ďalej uviedol, že\nproti jeho osobe nikdy nebolo vedené žiadne trestné konanie a nebol členom žiadnej politickej strany,\nhnutia či inej organizácie. Ďalej poznamenal, že spolu s manželkou s dvomi deťmi vycestoval v roku 2014\nletecky do mesta Dubaj v Spojených arabských emirátoch, následne pokračovali letecky do Moskvy\nv Ruskej federácii. Tam prevádzači rozdelili ich rodinu, manželka so synom K. sa dostali na územie\nSlovenskej republiky, kde po podaní žiadosti o udelenie azylu im migračný úrad rozhodnutím ČAS:\nMU-175-19/PO-Ž-2014 z 02.09.2014 neudelil azyl, ale poskytol im na dobu jedného roka doplnkovú\nochranu, ktorú rozhodnutím ČAS: MU-PO-110-8/2015-Ž z 28.08.2015 predĺžil na dobu ďalších dvoch\nrokov. Sťažovateľ so synom sa dostali až do Švédska, kde taktiež požiadali o udelenie azylu. Po tom,\nčo za nimi pricestovala manželka so synom, sa všetci spoločne vrátili na územie Slovenskej republiky.\n3. Žalovaný preskúmavané rozhodnutie odôvodnil tým, že v prípade sťažovateľa neboli splnené\npodmienky pre udelenie azylu na území Slovenskej republiky, nakoľko je zrejmé, že pred opustením\nkrajiny pôvodu nečelil žiadnym problémom či už zo strany štátu, alebo zo strany neštátnych pôvodcov,\nktoré by bolo možné subsumovať pod pojem prenasledovanie v zmysle § 8 zákona o azyle, nakoľko\nvyjadrenie nesúhlasu s účasťou synov sťažovateľa vo výcvikovom tábore Talibanu s následným\nzapojením synov v džiháde proti neveriacim nie je možné vyhodnotiť ako prejav odlišného politického\nnázoru, teda ani ako dôvod pre prenasledovanie v zmysle zákona o azyle. V tomto prípade navyše\nabsentuje aj akákoľvek snaha o riešenie situácie (vyhrážanie sa smrťou) v krajine pôvodu, sťažovateľ\nsa neobrátil so žiadosťou o pomoc na žiadne štátne orgány, aj keď vzhľadom na jeho sudcovskú\nminulosť mal k nim blízko a teda nebolo preukázané, že štát, politické strany alebo politické hnutia\nalebo organizácie, ktoré ovládajú štát alebo podstatnú časť jeho územia nie sú schopné alebo ochotné\nposkytnúť ochranu pred možným prenasledovaním. Žalovaný ďalej poukázal na to, že tragická udalosť\nvražda vtedy pätnásťročnej dcéry sťažovateľa, však sama o sebe nie je dôvodom pre udelenie azylu\nna území Slovenskej republiky. Ako sťažovateľ v pohovore 22.05.2017 uviedol, dcéru pred vraždou\nuniesli spred domu neznámi únoscovia, čo potvrdila aj manželka sťažovateľa vo svojom dotazníku z\n18.06.2014. Ich požiadavkou bolo vyplatenie výkupného, šlo teda jednoznačne o trestný čin s cieľom\nzískať výkupné bez akéhokoľvek iného motívu. Tvrdenie z vyhlásenia sťažovateľa, že jeho dcéru uniesli\na zabili Talibanci žalovaný uviedol v pohovore z 10.04.2017, avšak v pohovore 22.05.2017 to boli\nneznámi únoscovia, čo korešponduje s tvrdením jeho manželky z 18.06.2014.\n4. Žalovaný ďalej uviedol, že okrem subjektívneho prvku strachu sťažovateľa, v jeho prípade chýba\nobjektívny prvok odôvodnenosti jeho strachu v zmysle Ženevského dohovoru a zákona o azyle.\nSťažovateľ pred opustením krajiny svojho pôvodu nemal objektívne žiadne problémy takého charakteru,\nktoré by vychádzali z dôvodov uvedených v Konvencii a v zákone o azyle. Žalovaný ďalej uviedol,\nže zvážil inštitút humanitárneho azylu, pričom dospel k záveru, že nie je potrebné riešenie jeho\nžiadosti formou humanitárneho azylu. Žalovaný po vyhodnotení aj ďalších kritérií dospel k záveru, že\nnie sú splnené dôvody pre udelenie azylu, a preto v zmysle zákona o azyle posúdil či sťažovateľ\nspĺňa podmienky pre poskytnutie doplnkovej ochrany na území Slovenskej republiky. Pri posudzovaní\nuvedených kritérií sa žalovaný priklonil k záveru, že v prípade sťažovateľa je zrejmé, že chcel žiť so\nsvojou rodinou na území Slovenskej republiky a túto vôľu prejavila aj manželka sťažovateľa, ktorá\nako osoba s udelenou doplnkovou ochranou na území Slovenskej republiky písomne vyhlásila, že v\nAfganistane viedla so sťažovateľom harmonický rodinný život, avšak cesta do Európy ich rozdelila\na požiadala, aby bolo sťažovateľovi a maloletému synovi umožnené čo najrýchlejšie zlúčenie rodiny.\nŽalovaný poskytol sťažovateľovi a jeho maloletému synovi medzinárodnú ochranu vo forme doplnkovej\nochrany podľa § 13b ods. 1 písm. a), ktorá im bola poskytnutá na dobu jedného roka odo dňa\nnadobudnutia právoplatnosti tohto rozhodnutia.\nII.\nKonanie na krajskom súde\n5. Krajský súd v Bratislave v konaní podľa ust. § 221 a nasl. S.s.p. pri neformálnom posudzovaní žaloby\n(§ 206 ods. 3 S.s.p.) zistil, že jej nebolo možné vyhovieť z nasledujúcich dôvodov:\n\n- v prípade sťažovateľa neboli splnené podmienky pre udelenie azylu, nakoľko nebolo preukázané, že\nby sťažovateľ bol v krajine pôvodu prenasledovaný, resp. že by mal dôvodnú obavu z prenasledovania\nz rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických\nnázorov, či príslušnosti k určitej sociálnej skupine a sťažovateľ sám nebol vystavený žiadnej forme\nprenasledovania v zmysle § 2 písm. d) zákona o azyle.\n- sťažovateľ pred opustením krajiny pôvodu nevyvíjal žiadnu činnosť, pre ktorú by mu tam hrozila\nperzekúcia zo strany polície, armády či iných zložiek štát a nečelil žiadnym problémom či už zo\nstrany štátu alebo zo strany neštátnych pôvodcov, ktoré by bolo možné subsumovať pod pojem\nprenasledovanie v zmysle § 8 zákona o azyle.\n- sťažovateľovi sa síce príslušníci Talibanu vyhrážali, nikdy ho však osobne nekontaktovali, sťažovateľ\ns príslušníkmi Talibanu priamo pri výkone svojho povolania neprišiel do styku a v tejto súvislosti nie sú\nprítomné dôvody prenasledovania.\n- nesúhlas sťažovateľa s účasťou jeho synov vo výcvikovom tábore Talibanu s následným zapojením\nsynov v džiháde nie je možné vyhodnotiť ako prejav odlišného politického názoru, teda ani ako dôvod\npre prenasledovanie v zmysle zákona o azyle.\n- únos a vražda jeho dcéry neznámymi únoscami za účelom výkupného nie sú dôvodom pre udelenie\nazylu.\n- v prípade sťažovateľa nebola preukázaná opodstatnená obava pred prenasledovaním tak ako\nto stanovuje zákon o azyle a jeho subjektívny pocit prenasledovania nebol podložený objektívnymi\nskutočnosťami preukazujúcimi odôvodnenosť jeho strachu z prenasledovania.\n- žalovaný posúdil všetky skutočnosti, ktoré sú súčasťou administratívneho spisu žalovaného.\n- žalovaný správne vychádzal z jemu dostupných informácií a tie objektívne posúdil s prihliadnutím na\nvyjadrenia sťažovateľa, posudzoval aj relevantnosť dôvodov sťažovateľa v súvislosti s jeho žiadosťou\no udelenie azylu, pričom s prihliadnutím na zistené skutočnosti žalovaný poskytol sťažovateľovi a jeho\nmaloletému synovi doplnkovú ochranu na území Slovenskej republiky na účel zlúčenia rodiny.\n- žalovaný vo svojom rozhodnutí podrobne opísal zistený stav veci, zrozumiteľným a logickým spôsobom\nuviedol svoju právnu úvahu ako vo vzťahu k vyhodnoteniu osoby žalobcu ako aj k dôvodom, na základe\nktorých dospel k záveru, že sťažovateľ nesplnil zákonom predpísané predpoklady udelenia azylu.\n- udelenie azylu je úzko špecifikovaný druh medzinárodnej ochrany, kedy je dôležité preukázať spojitosť\nobáv s osobou žiadateľa o azyl ako aj činov prenasledovania. V prípade sťažovateľa takáto spojitosť\nnebola preukázaná.\n- žalovaný dôsledne postupoval v súlade so zákonom o správnom konaní ako so zákonom o azyle.\n\nIII.\nKonanie na kasačnom súde\nA)\n6. Proti rozsudku krajského súdu sťažovateľ v zákonnej lehote podal kasačnú sťažnosť z dôvodov\nuvedených v\n- § 440 ods. 1 písm. g) S.s.p., t.j. krajský súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,\n- § 440 ods. 1 písm. h) S.s.p., t.j. krajský súd sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného\nsúdu.\n7. Sťažovateľ v nasledujúcich sťažnostných bodoch v súlade s § 445 ods. 1 písm. c) S.s.p. najmä uviedol,\nže:\n- krajský súd nesprávne právne posúdil námietky nedostatočne zisteného skutkového stavu a\nnedostatočne odôvodnený odklon od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,\n- správny súd sa k uplatnenej námietke vyjadril stručne v rámci odôvodnenia v bode č. 7, str. 8, druhý\nodsek. Uvedené odôvodnenie správneho súdu je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok\ndôvodov.\n- odôvodnenie správneho súdu navodzuje dojem, že sa správny súd dostatočne neoboznámil s obsahom\nžalobnej námietky. Obsahom žalobnej námietky totiž bolo, že si žalovaný v konaní so sťažovateľom\na jeho maloletým synom nezabezpečil žiadne informácie o krajine pôvodu, ktoré by súviseli s nimi\nuvádzanými dôvodmi opustenia krajiny pôvodu a nie, že žalovaný neprihliadal na jemu dostupné\ninformácie založené v spise,\n\n- správny súd pri rozhodovaní nezohľadnil ustálenú prax kasačného súdu pojednávajúcu o špecifikách\nzisťovania skutkového stavu v azylovom konaní,\n- správny súd nesprávne právne posúdil opodstatnenosť obáv sťažovateľa pred prenasledovaním zo\nstrany neštátnych aktérov a nepreskúmateľnosť záverov žalovaného pre nedostatok dôvodov,\n- správny súd sa s vyššie uvedenými námietkami zaoberal v rámci odôvodnenia v bode 7 napadnutého\nrozsudku. Sťažovateľ nikdy netvrdil, že by vyvíjal činnosť, pre ktorú by mu hrozilo prenasledovanie\nzo strany štátu. Sťažovateľ konštantne v konaní pred žalovaným, ako aj v konaní pred správnym\nsúdom, uvádzal obavy z prenasledovania zo strany neštátnych subjektov, konkrétne hnutia Taliban.\nOdôvodnenie správneho súdu preto v tomto smere pôsobí zmätočne,\n- zmätočne pôsobí odôvodnenie správneho súdu, ktorý v rámci jednej vety uvádza, že sa príslušníci\nTalibanu sťažovateľovi vyhrážali, no nikdy ho osobne nekontaktovali. Jednak je takéto odôvodnenie na\njednej strane protirečivé, a na druhej strane nezodpovedá skutočnosti, pretože sťažovateľ v minulosti\npočas osobného kontaktu s príslušníkmi Talibanu prišiel o oko,\n- nepovažoval za primerané zo strany správneho súdu, ak stratu oka, úmrtie 15 ročnej dcéry a opakované\nvyhrážky Talibanu a snahu o regrutovanie synov, správny súd bagatelizuje zhrnutím, že sťažovateľ\n\"nečelil žiadnym problémom\" zo strany neštátnych pôvodcov v krajine pôvodu,\n- sťažovateľ jednoznačným spôsobom podložil svoje obavy z prenasledovania správami, ktoré\npotvrdzujú, že odmietanie výcviku a následného boja v radoch Talibanu je potrebné považovať za\nprejav opozičného politického názoru, rovnako aj spojitosť vraždy sťažovateľovej dcéry s jeho obavou\nz prenasledovania. Nie je preto zrejmé na základe akých podkladov správny súd tieto vyhodnotil ako\nskutočnosti, ktoré nepredstavujú dôvod pre udelenie azylu,\n- správny súd nesprávne právne posúdil voľbu žalovaného týkajúcu sa typu poskytnutej ochrany\nsťažovateľovi s poukazom na rodinné väzby,\n- skutočnosť, že sťažovateľovej manželke bola žalovaným poskytnutá doplnková ochrana nepredstavuje\nv prípade sťažovateľa a jeho maloletého syna prekážku res iudicata a nezbavuje žalovaného povinnosti\nposúdiť sťažovateľovu žiadosť o azyl v merite veci vzhľadom na osobitné okolnosti ich prípadu.\n8. Navrhol, aby kasačný súd rozhodol tak, že rozsudok krajského súdu mení tak, že rozhodnutie\nžalovaného sa v časti o neudelení azylu zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.\nB)\n9. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti poukázal na dôkazné prostriedky použité v konaní o\nudelenie azylu vo veci sťažovateľa. Mal za to, že zabezpečil do konania potrebné dôkazné prostriedky\nodvíjajúce sa od výpovede sťažovateľa, a preto krajský súd neposúdil vec po právnej stránke nesprávne,\nkeď vyhodnotil námietku nedostatočne zisteného skutkového stavu ako nedôvodnú. Ďalej poukázal\nna to, že sťažovateľ už približne 25 rokov nepracuje ako sudca, naopak pred odchodom z krajiny\npôvodu pracoval v súkromnej sfére, a teda sa javí ako neprimerané ho považovať ako osobu\nvnímanú ako podporujúcu vládu, prípadne štátneho zamestnanca, ktorému by z tohto titulu hrozilo\nriziko prenasledovania. V druhom rade, predmetná príručka UNHCR má odporúčací charakter, pričom\nmigračný úrad, v jej intenciách, poskytol sťažovateľovi medzinárodnú ochranu. S prihliadnutím na\nosobitosť daného prípadu, aj s ohľadom na to, že príchod sťažovateľa na Slovensko bol determinovaný\njeho vôľou o zlúčenie rodiny, formu medzinárodnej ochrany žalovaný vyhodnotil ako doplnkovú ochranu\nna účel zlúčenia rodiny. Ak mal teda sťažovateľ súkromný problém s osobami, ktoré sa mu vyhrážali, mal\nsa v prvom rade obrátiť o pomoc na štátne orgány, ktoré napr. v meste Kábul, kde sa pred odchodom\nz krajiny zdržiaval, ovládajú toto územie a majú ho vo svojej jurisdikcii. V tejto súvislosti poukázal na\nrozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sža/50/2010 zo dňa 8.6. K namietanému\nporušeniu § 17ab a § 39 zákona o azyle vo vzťahu k jeho maloletému synovi uviedol, že ustanovenie §\n17ab zákona o azyle je transpozíciou Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2013/32/EÚ z 26.6.2013\no spoločných konaniach o poskytovaní a odnímaní medzinárodnej ochrany (prepracované znenie),\nkonkrétne najmä článku 24. Ako vyplýva zo samotného článku a z ďalších ustanovení (recitál Č. 29\nsmernice Č. 2013/32/EÚ), osobitné procesné záruky sa týkajú podpory a poskytnutiu dostatku času na\nvytvorenie potrebných podmienok na účinný prístup ku konaniam. V prípade sťažovateľovho syna neboli\nnijakým spôsobom porušené ustanovenia o osobitných procesných zárukách. V posudzovanom prípade\nbol vypočutý otec rodiny, ktorému boli v krajine pôvodu aj adresované vyhrážky a tie boli aj dôvodom, pre\nktoré odišla celá rodina z Afganistanu. Okrem toho bola v samostatnom konaní vypočutá aj matka svojich\nobidvoch maloletých synov. Správny orgán preto považoval za dostatočné, keď vychádzal z výpovede\nobidvoch rodičov a na ich základe posúdil aj potrebu medzinárodnej ochrany pre sťažovateľovho syna.\nZ odkazu právnej zástupkyne sťažovateľa na § 39 zákona o azyle nie je zrejmé, ako konkrétne mal\n\nžalovaný vo vzťahu k sťažovateľovi pochybiť a aká existuje spojitosť predmetného ustanovenia s\nposudzovaním, či správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon. Čo sa týka námietky\nsťažovateľova, akú formu doplnkovej ochrany žalovaný aplikoval, žalovaný poukázal na ustanovenie §\n21 ods. 3 zákona o azyle, podľa ktorého rozhodnutie (v tomto prípade jeho časť) o poskytnutí doplnkovej\nochrany nie je preskúmateľné správnym súdom. Navrhol, aby kasačný súd kasačnú sťažnosť zamietol.\nIV.\nPrávny názor Najvyššieho súdu\n10. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 S.s.p.)\npredovšetkým postupom podľa § 452 ods. 1 v spojení s § 439 S.s.p. preskúmal prípustnosť kasačnej\nsťažnosti a z toho vyplývajúce možné dôvody jej odmietnutia. Po zistení, že kasačnú sťažnosť podal\nsťažovateľ v lehote včas (§ 443 ods. 1 S.s.p.) s prihliadnutím na neformálnosť posudzovania kasačnej\nsťažnosti (§ 453 ods. 2 v spojení s § 206 ods. 3 S.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu\nspolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu, a jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z.\no súdoch) dospel k záveru, že napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave je potrebné zmeniť tak,\nako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku (§ 462 ods. 2 S.s.p.).\n11. Rozhodol v lehote vymedzenej v ustanovení § 458 ods. 1 S.s.p. bez nariadenia pojednávania (§ 455\nS.s.p.) s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej\nstránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 28. marca 2018\n(§ 137 ods. 4 v spojení s § 452 ods. 1 S.s.p.).\nPodľa ust. § 2 písm. d) zákona o azyle na účely tohto zákona sa rozumie prenasledovaním závažné alebo\nopakované konanie spôsobujúce vážne porušovanie základných ľudských práv alebo súbeh rôznych\nopatrení, ktorý postihuje jednotlivca podobným spôsobom, ktoré spočíva najmä v\n1. použití fyzického alebo psychického násilia vrátane sexuálneho násilia,\n2. zákonných, správnych, policajných alebo súdnych opatreniach, ktoré sú diskriminačné alebo sú\nvykonávané diskriminačným spôsobom,\n3. odmietnutí súdnej ochrany, ktoré vedie k neprimeranému alebo diskriminačnému potrestaniu,\n4. neprimeranom alebo diskriminačnom trestnom stíhaní alebo treste,\n5. trestnom stíhaní alebo treste za odmietnutie výkonu vojenskej služby v čase konfliktu, ak by výkon\nvojenskej služby zahŕňal trestné činy alebo činy uvedené v § 13 ods. 2,\n6. konaní namierenom proti osobám určitého pohlavia alebo proti deťom.\nPodľa ust. § 13 ods. l zákona o azyle ministerstvo neudelí azyl žiadateľovi, ak nespĺňa podmienky\nuvedené v § 8 alebo 10.\nPodľa ust. § 8 zákona o azyle ministerstvo udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak, žiadateľovi, ktorý\na) má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo\nnáboženských dôvodov, z dôvodov zastavania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej\nsociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu, alebo\nb) je v krajine pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd.\nUstanovenie § 10 zákona o azyle rieši otázku udelenia azylu na účel zlúčenia rodiny manželovi azylanta,\nresp. slobodným deťom azylanta do 18 rokov ich veku, resp. rodičom slobodného azylanta mladšieho\nako 18 rokov, pričom azylantom je cudzinec, ktorému bol udelený azyl.\nPodľa ust. § 9 zákona o azyle ministerstvo môže udeliť azyl z humanitných dôvodov, aj keď sa v konaní\nnezistia dôvody podľa § 8.\nPodľa § 39 ods. 1 zákona o azyle ministerstvo vytvára v azylových zariadeniach vhodné podmienky\nna ubytovanie cudzincov a starostlivosť o nich, pritom zohľadňuje osobitné potreby zraniteľných\nosôb zistené na základe individuálneho posúdenia ich stavu; vhodnými podmienkami sa rozumie aj\nprijímanie primeraných opatrení na zabránenie útokom a násiliu, ako aj poskytnutie ochrany obetiam\nobchodovania s ľuďmi. Zraniteľnými osobami sa na účely tohto ustanovenia rozumejú najmä maloleté\nosoby, zdravotne postihnuté osoby, staršie osoby, tehotné ženy, osamelí rodičia s maloletými deťmi,\nobete obchodovania s ľuďmi, osoby so závažným ochorením, osoby s duševnou poruchou a osoby,\n\nktoré boli podrobené mučeniu, znásilneniu alebo iným závažným formám psychického násilia, fyzického\nnásilia alebo sexuálneho násilia.\n12. Sťažovateľ na prvom mieste namietal, že správny súd nesprávne právne posúdil preskúmavanú\nvec, t. j. meritum sporu (kasačný dôvod podľa § 440 ods. 1 písm. g/ S.s.p.). V tejto súvislosti kasačný\nsúd poukazuje na to, že s týmto kasačným dôvodom zákonodarca spája právnu situáciu, kedy správny\nsúd na správne a zákonným spôsobom zistený skutkový stav (§ 440 ods. 1 písm. f/ S.s.p.) bez vád\nzaťažujúcich jeho rozhodovanie (písmena a/ až f/) nesprávne aplikuje objektívne právo v merite veci bez\nmožnosti opory v doterajšej ustálenej rozhodovacej praxi kasačného súdu.\n13. Nesprávnosť aplikácie objektívneho práva správnym súdom je zapríčinená chybným výberom\nnormy hmotného práva alebo procesného práva, ktorá vo svojej hypotéze nemá také predpoklady,\naké vyplývajú zo zisteného skutkového stavu. Nesprávne právne posúdenie veci správnym súdom\nkonkrétne spočíva v tom, že odvolací súd použil nesprávnu právnu normu, alebo síce aplikoval správnu\nprávnu normu, ale ju nesprávne interpretoval, a napokon právnu normu síce správne vyložil, ale na\nzistený skutkový stav ju nesprávne aplikoval. Práve tento právny rámec aj vymedzuje potrebné medze\nskutkového zistenia.\n14. V súvislosti s uvedeným kasačný súd musí zdôrazniť, že v aplikačnom postupe krajského súdu pri\nrozhodovaní o merite sporu zistil pochybenie v otázke právneho posúdenia v merite veci odôvodňujúce\npotrebu zmeny napadnutého rozsudku krajského súdu a tieto dôvody kasačnej sťažnosti preto považoval\nza dôvodné.\n15. Konanie o udelenie azylu na území Slovenskej republiky je upravené v zákone o azyle. Udelenie\nazylu na území Slovenskej republiky je spojené so splnením podmienok taxatívne uvedených v\nustanovení § 8 zákona o azyle, t. j. v prípade žiadateľa o azyl musia byť preukázané opodstatnené\nobavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov\nzastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine, prenasledovania\nza uplatňovanie politických práv a slobôd a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť\ndo tohto štátu. V citovanom ustanovení ide o zákonné vyjadrenie ústavnej garancie poskytovania\nazylu cudzincom prenasledovaným za uplatňovanie politických práv a slobôd (čl. 53 prvá veta Ústavy\nSlovenskej republiky).\n16. Dôvody pre poskytnutie azylu sú zákonom vymedzené pomerne úzko a nepokrývajú celú škálu\nporušovania ľudských práv a slobôd, ktoré sú tak v medzinárodnom ako aj vo vnútroštátnom kontexte\nuznávané. Inštitút azylu je aplikovateľný v obmedzenom rozsahu, a to len pre prenasledovanie zo\nzákonom uznaných dôvodov, kedy je týmto inštitútom chránená len najvlastnejšia existencia ľudskej\nbytosti a práva a slobody s ňou spojené, pričom udelenie azylu podľa § 8 zákona o azyle je viazané\nobjektívne na prítomnosť prenasledovania ako skutočnosti definovanej v § 2 písm. d) zákona o azyle\nalebo na odôvodnené obavy z tejto skutočnosti, a to v oboch prípadoch v dobe podania žiadosti o azyl,\nteda spravidla v dobe bezprostredne nasledujúcej po odchode z krajiny pôvodu, (rozsudok Najvyššieho\nsúdu SR sp. zn. 8Sža/41/2009 zo dňa 04.08.2009).\n17. Predmetom konania pred kasačným súdom bol rozsudok krajského súdu, ktorým bola zamietnutá\nžaloba proti rozhodnutiu žalovaného o neudelení azylu a poskytnutí doplnkovej ochrany sťažovateľovi\na jeho maloletému synovi. Kasačný súd poznamenáva, že vo veciach medzinárodnej ochrany zohráva\nmimoriadne dôležitú úlohu dôveryhodnosť výpovede žiadateľa o azyl a v tomto kontexte i jeho vlastná\ncelková dôveryhodnosť. Pravdivosť tvrdení žiadateľa a dôveryhodnosť jeho osoby sú základom, z\nktorého je v azylovom konaní nutné vychádzať. Najvyšší súd Slovenskej republiky už v skoršej judikatúre\n(rozsudok NS SR sp. zn. 1Sža/10/2013 zo dňa 09.04.2013) uviedol, že nie je povinnosťou žiadateľa\no azyl, aby prenasledovanie svojej osoby preukazoval inými dôkaznými prostriedkami než vlastnou\ndôveryhodnou výpoveďou.\n18. Kasačný súd poukazuje aj na rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 1Sža/73/2008 zo dňa 27.\nmája 2008, v ktorom uviedol, že „dôveryhodnosť osoby žiadateľa odporca posudzuje vzhľadom na\nnedostatok listinných dokladov a dokumentov, ktorými by preukázal svoju totožnosť, resp. ktorými by\npreukázal pravdivosť svojich tvrdení o prenasledovaní v krajine pôvodu v nadväznosti na celkové\nsprávanie navrhovateľa v priebehu administratívneho konania. Na preukázaní pravdivosti tvrdení musí\n\nzáležať predovšetkým žiadateľovi o azyl, preto jeho vyhlásenia musia byť ucelené a rozumné, nesmú\nprotirečiť všeobecne známym faktom o krajine pôvodu a svojim konaním nesmie zadávať dôvod na\nspochybňovanie dôveryhodnosti svoje osoby.“\n19. Je naopak povinnosťou správneho orgánu, aby v pochybnostiach zhromaždil všetky dostupné\ndôkazy, ktoré dôveryhodnosť výpovede žiadateľa o azyl vyvracajú alebo spochybňujú. Rovnako nie je\npovinnosťou žiadateľa o azyl svoje obavy z prenasledovania podradiť pod konkrétny dôvod v zmysle\nzákona o azyle. To je úlohou posúdenia správneho orgánu.\n20. Pokiaľ sa žiadateľ o azyl teda po celú dobu konania vo veci medzinárodnej ochrany drží jednej dejovej\nlínie, jeho výpoveď je možné i napriek drobným nezrovnalostiam označiť za konzistentnú a za súladnú\ns dostupnými informáciami o krajine pôvodu, potom je potrebné z takejto výpovede vychádzať. Najvyšší\nsúd poukazuje na rozsudok sp. zn. 1Sža 4/2012 zo dňa 28.02.2012, v ktorom uviedol, že „posudzovanie\ndôveryhodnosti žiadateľa o udelenie azylu je výsledkom celkového hodnotiaceho procesu a úvah\nodporcu o osobnosti žiadateľa s prihliadnutím k miere reálnosti, resp. vierohodnosti ním tvrdených\ndôvodov odchodu z krajiny pôvodu v konfrontácii so všeobecne známymi informáciami o krajine pôvodu.\nRozhodujúcimi pre záver o nedôveryhodnosti žiadateľa nemôžu byť len niektoré nepatrné nezrovnalosti\nalebo len omylom vysvetlené nejasnosti v tvrdeniach žiadateľa, ale zásadné rozpory vo výpovediach,\nktoré správny orgán rozpozná.“\n21. Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že pri podaní vyhlásenia žiadateľa o udelenie azylu\nsťažovateľ zhrnul dôvody svoje žiadosti o udelenie azylu na území Slovenskej republiky a uviedol že v\nkrajine pôvodu sa obával o svoj život a o život svojej rodiny pred príslušníkmi hnutia Taliban, nakoľko jeho\ndcéru uniesli a zabili Talibanci, jeho synom sa vyhrážali, že majú ísť brániť islam do Pakistanu. Zároveň\nžiadal o udelenia azylu aj pre svojho syna H. E.. Sťažovateľ v zápisnici č. ČAS: MU-DS-23-6/2017-Ž zo\ndňa 10.04.2017 uviedol, že on a jeho syn H. chcú ostať spoločne na Slovensku spoločne s manželkou\na druhým synom a s celou rodinou chcú opäť žiť spoločne, spoločne žili celú dobu, až kým ich na\nceste nerozdelili. Sťažovateľ uviedol, že pre neho aj celú rodinu bolo náročné opustiť Afganistan, ale\nnemal na výber, pretože hnutie Taliban mu chcelo odobrať synov, aby ich vychovali pre svoje potreby a\nprívrženci hnutia Taliban mu uniesli a neskôr zabili dcéru. Taktiež on odmietol spolupracovať s hnutím,\nz tohto dôvodu bol zbitý, následkom čoho stratil zrak na jednom oku. Hnutie sa im neustále vyhrážalo,\nčo bolo dôvodom, prečo boli nútení opustiť Afganistan. Žalobca v zápisnici č. ČAS: MU-PO-52-22/2017Ž zo dňa 22.05.2017 uviedol, že v roku 1986 bol vojenským sudcom v Kandaháre, 1989 bol sudcom\npohraničného vojska Kábul, 1991 bol sudcom druhostupňového vojenského súdu Kábul, pracoval tam\nasi rok a potom ich vyhodili, čo súviselo so zmenou vlády a potom si prenajal obchod s oblečením a\npodnikal, aby zabezpečil rodinu, manželka tiež nemala právo pracovať.\n22. Vo svetle uvedeného kasačný súd konštatuje, že tvrdenia uvádzané sťažovateľom v priebehu\nsprávneho konania sa v podstatných bodoch stotožňujú s výpoveďou jeho manželky, ako to vyplýva\nz Dotazníka žiadateľa o udelenie azylu zo dňa spísaného s manželkou sťažovateľa dňa 18.06.2014.\nHoci výpoveď sťažovateľa žalovaný nepovažoval za nedôveryhodnú, nebolo namieste spochybňovať\nním uvádzané dôvody žiadosti o azyl na základe nezrovnalostí vyskytujúcich sa v označení osôb,\nktoré uniesli a zabili jeho dcéru. Z vyššie popísanej dejovej línie je zrejmý stupňujúci tlak voči osobe\nsťažovateľa a jeho rodine a to aj po tom, ako sa snažili vyriešiť svoju situáciu presťahovaním sa do\niného mesta. Z uvedeného dôvodu bolo preto potrebné z výpovedí sťažovateľa vychádzať. Primárnym\ndôvodom neudelenia azylu sťažovateľovi ako žiadateľovi o azyl bolo podľa odôvodnenia žalovaného\nnesplnenie relevantných podmienok pre udelenie azylu v zmysle zákona o azyle.\n23. Vo vzťahu k sťažovateľom namietanému nedostatočne zistenému skutkovému stavu veci kasačný\nsúd uvádza, že správny orgán vo veciach medzinárodnej ochrany nesie zodpovednosť za náležité\nzistenie reálií o krajine pôvodu. Špecifikom konania vo veci medzinárodnej ochrany je rovnako zásada,\nže pri splnení daných podmienok sa uplatňuje pravidlo \"v prípade pochybností v prospech žiadateľa\no medzinárodnú ochranu\" (\"benefit of doubt\"). Ak sú dané skutočnosti, na základe ktorých možno\npredpokladať, že k porušeniu základných ľudských práv a slobôd žiadateľov o azyl došlo, alebo mohlo\nby vzhľadom na postavenie žiadateľa v spoločnosti, s prihliadnutím na jeho presvedčenie, názory ,\nsprávanie atď ...dôjsť, a správny orgán nemá dostatok dôkazov o tom, že to tak nebolo, alebo nemohlo\nby v budúcnosti byť, potom tieto skutočnosti musí správny orgán v situácii dôkaznej núdze zohľadniť,\n\na to v prospech žiadateľa o azyl (m.m. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.\n10Sža/10/2015 zo dňa 23.05.2015)\n24. Zásada tzv. materiálnej pravdy má v konaní o udelenie azylu svoje špecifiká spočívajúce v pravidelnej\nnedostatočnosti dôkazov preukazujúcich dôveryhodnosť žiadateľových tvrdení. Je však na správnom\norgáne, aby preukázal, či vyvrátil pravdivosť žiadateľových tvrdení, a to buď úplne nevyvrátiteľne\nzistením presných okolností viažucich sa na tvrdenie žiadateľa o azyl, alebo aspoň s takou mierou\npravdepodobnosti, ktorá nevyvoláva zásadné pochybnosti o správnosti úsudku správneho orgánu\n(Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 13. januára 2015, sp. zn. 1Sža 48/2014).\n25. Vo svetle uvedeného kasačný súd konštatuje, že v prípade, že žiadateľ o udelenie medzinárodnej\nochrany však uvádza skutočnosti podraditeľné pod taxatívny výpočet dôvodov pre udelenie azylu\nv zmysle ustanovenia § 8 zákona o azyle, potom je potrebné žiadateľom uvádzané skutočnosti\nkonfrontovať so zisteniami týkajúcimi sa politického prostredia v krajine pôvodu žiadateľa. Žalovaný\nnesie zodpovednosť za náležité zistenie reálií o krajine pôvodu a má povinnosť zabezpečiť k danej\nžiadosti o medzinárodnú ochranu maximálne možné množstvo dôkazov a informácií, ktoré sú aktuálne\na presné.\n26. Z obsahu administratívneho spisu vyplynulo, že žalovaný v zmysle sťažovateľom uvedených\ndôvodov žiadosti si zaobstaral informácie a odpovede o krajine pôvodu z Odboru dokumentaristiky\na zahraničnej spolupráce na dve otázky:“ Aká je aktuálna bezpečnostná situácia v Afganistane, aj\nso zameraním sa na provinciu Kandahár,mesto Kandahár? Aká je aktuálna bezpečnostná situácia v\nprovincii Kábul so zameraním sa na mesto Kábul?“ Z uvedeného vyplýva, že vo vzťahu k skutočnostiam\nsúvisiacim s opodstatnenosťou obáv sťažovateľa a jeho rodiny pred prenasledovaním zo strany\nneštátnych aktérov v Afganistane, si žalovaný v konaní nezabezpečil nielenže dostatok informácií, ale si\nnezabezpečil žiadne informácie, ako je zrejmé z obsahu spisu. Obsah tejto správy ani pri rozhodovaní\nnezohľadnil, keďže sa rozhodol aplikovať ustanovenie § 13b ods. 1 písm. a) zákona o azyle, pri ktorom\nsa zohľadnenie rizika vážneho bezprávia a k nemu potrebné informácie o bezpečnostnej situácii v\nkrajine pôvodu žiadateľa nevyžadujú. Podľa názoru kasačného súdu je v záujme čo najpresnejšieho\nzistenia okolností viažucich sa na tvrdenia žiadateľa o udelenie azylu dbať na formuláciu otázok, na ktoré\nnásledne príslušný odbor žalovaného vypracúva odpovede. V danom prípade kasačný súd považoval\nzistenie skutkového stavu, vo vzťahu k sťažovateľom uvádzaných skutočností, ktoré naznačujú, že\nkrajinu pôvodu opustil pre dôvody uvedené v § 8 zákona o azyle, za nedostatočné.\n27. Vo vzťahu k týmto skutočnostiam mal žalovaný vykonať náležité dokazovanie a zistiť všetky\npodstatné informácie. Žalovaný bez zaobstarania si podkladov k námietkam sťažovateľa vo veci\nkonštatoval, že nesúhlas sťažovateľa s účasťou synov na výcviku a následnom boji proti neveriacim\nv radoch Talibanu nemožno považovať za prejav odlišného politického názoru: Žalovaný taktiež\nnapadnutie sťažovateľa Talibancami a vyhrážanie sa z ich strany sťažovateľovi a jeho rodine, ako aj\nsmrť dcéry sťažovateľa vyhodnocoval z hľadiska vlastnej úvahy bez zaobstarania si informácií o krajine\npôvodu vo vzťahu k týmto otázkam. Tieto skutočnosti nehodnotil ani v príčinnej súvislosti s tým, že\nsťažovateľ v minulosti zastával funkciu vojenského sudcu. Bolo nutné zo strany žalovaného zaobstarať\nsi dostatočné informácie vo vzťahu k súčasnej situácii potvrdzujúcej resp. vyvracajúcej ju ako pôvod\nmožných obáv sťažovateľa v prípade jeho návratu do krajiny pôvodu a zdroj takýchto relevantných\ninformácií identifikovať aj v samotnom rozhodnutí.\n28. Taktiež bolo na správnom orgáne, aby zistil, či sťažovateľ mal alebo má prístup k efektívnej a účinnej\nochrane v krajine pôvodu pred Talibanom. Z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.\n1Sža/17/2008 zo dňa 19.08.2008 vyplýva, že „problémy so súkromnými osobami nemôžu byť dôvodom\npre udelenie azylu, pokiaľ politický systém v krajine pôvodu dáva občanom možnosť domáhať sa ochrany\nsvojich práv pred štátnymi orgánmi.“ V prípade určenia možnosti prenasledovania neštátnymi činiteľmi je\npotrebné preukázať neschopnosť štátu, strany alebo organizácie ovládajúcej štát alebo podstatnú časť\núzemia poskytnúť ochranu pred týmto jednaním. Podľa čl. 7 ods. 2 kvalifikačnej smernice (SMERNICA\nRADY č. 2004/83/ES z 29.04.2004 o minimálnych ustanoveniach pre oprávnenie a postavenie štátnych\npríslušníkov tretej krajiny alebo osôb bez štátneho občianstva ako utečencov alebo osôb, ktoré inak\npotrebujú medzinárodnú ochranu) sa má spravidla za to, že je ochrana poskytovaná, ak tieto subjekty\nučinia primerané kroky k zabráneniu prenasledovania, mimo iné aj zavedením účinného právneho\nsystému pre odhaľovanie, stíhanie a trestanie jednania predstavujúceho prenasledovanie a žiadateľ\n\nmusí mať k tejto ochrane prístup. K dokázaniu splnenia podmienky, že dané štátne a kvázi štátne\nsubjekty nie sú schopné poskytnúť žiadateľovi ochranu, je potrebné, aby žiadateľ v krajine svojho pôvodu\npožiadal tieto subjekty o pomoc. Podľa judikatúry Najvyššieho správneho súdu však „môžu nastať\nsituácie, za ktorých nie je možné ani účelné trvať na predchádzajúcom pokuse žiadateľa o medzinárodnú\nochranu usilovať o ochranu v štáte pôvodu k tomu, aby mohla byť považovaná podmienka nemožnosti\nochrany vlastného štátu za splnenú“ a v takom prípade je na mieste, aby správny orgán preveril a\nprípadne vyvrátil na základe relevantných informácií a správ o štáte pôvodu, či by bola žiadateľovi\nna základe jeho žiadosti poskytnutá ochrana v štáte pôvodu alebo nie. (rozsudok Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky sp. zn. 1Sža/10/2014 zo dňa 29.04.2014, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky sp. zn. 10Sža/17/2015 zo dňa 20.05.2015)\n29. Kasačný súd považuje v tejto súvislosti za dôležité zdôrazniť, že pokiaľ porušovanie ľudských práv\nnevzišlo od de facto štátnych orgánov, ale od neštátnych činiteľov, v danom prípade od hnutia Taliban,\nmôže to byť pre udelenie azylu relevantné. V takých prípadoch by sa tieto porušenia ľudských práv mali\npovažovať za akty prenasledovania, ak sú štátne orgány buď neochotne alebo neschopné poskytnúť\nochranu pred takýmito činmi (čl. 6 písm. c/ a čl. 7 Kvalifikačnej smernice). Pokiaľ teda žalovaný dospel\nk záveru, že dôvody sťažovateľa, pre ktoré žiadal udeliť azyl na území Slovenskej republiky, nemožno\npovažovať za relevantný dôvod pre udelenie azylu na území Slovenskej republiky, takýto záver bez\nvykonania dokazovania bolo potrebné považovať za predčasný. Ak správny orgán vytkol sťažovateľovi,\nže sa o takúto ochranu ani nepokúsil, nedostatočne zisťoval skutkový stav veci v kontexte uvedenej\npolitickej a bezpečnostnej situácie, či možnej a reálnej ochrany sťažovateľa zo strany štátu.\n30. K argumentácii žalovaného týkajúcej sa posúdenia sťažovateľových obáv z prenasledovania z\ndôvodu politického presvedčenia kasačný súd uvádza, že pre posúdenie tejto otázky nemusí byť\npodstatným, či sťažovateľ bol politicky aktívnym. Zároveň podstatným v danom prípade nie je ani\nskutočné politické presvedčenie sťažovateľa. Zo zápisnice o podaní vyjadrenia zo dňa 27.03.2017\nvyplýva, že sťažovateľom bol členom Ľudovej demokratickej strany, pričom k tomu žalovaný v\npreskúmavanom rozhodnutí iba uviedol, že: „Ako je z pohovoru zrejmé, o politiku sa aktívne nezaujímal\nnapriek členstvu v Ľudovej demokratickej strane. To znamená, že v jeho prípade možno prenasledovanie\npolitickými stranami vylúčiť.“ Tento záver žalovaného kasačný súd nepovažuje za správny vzhľadom\nna to, že v určitých situáciách nie je potrebné aby ohrozená osoba aktívne prejavovala svoje politické\nnázory (verejne, výslovne) ale už samotná či neochota spolupracovať s pôvodcami prenasledovania\nmôže byť (konsenzuálnym) vyjadrením politických názorov. Podľa názoru kasačného súdu za situácie,\nže sťažovateľ sa v minulosti stretol s vyhrážkami a napadnutím zo strany príslušníkov Talibanu, odmietol\núčasť svojich synov na výcviku a následných bojoch proti neveriacim v radoch Talibanu, vzhľadom\nna smrť jeho dcéry, funkciu sudcu, ktorú v minulosti vykonával a členstvo v politickej strane, možno\ntieto skutočnosti vnímať ako prejav odlišného politického názoru predstavujúci potrebu poskytovania\nmedzinárodnej ochrany, čo bolo nutné skúmať žalovaným vzhľadom na konkrétnu situáciu v krajine\npôvodu. Vo vzťahu k týmto otázkam si žalovaný nezaobstaral žiadne informácie. Vzhľadom na vyššie\nuvedené rozporuplne a v rozpore s vyjadreniami sťažovateľa vyznieva aj názor krajského súdu, že\nsťažovateľovi sa síce príslušníci Talibanu vyhrážali, nikdy ho však osobne nekontaktovali, pričom krajský\nsúd dospel k nesprávnemu záveru o dostatočne zistenom skutkovom stave zo strany žalovaného.\n31. Je nevyhnutné poukázať aj na to, že v zmysle § 2 pís. d) bod 1 zákona o azyle možno pod\nprenasledovaním rozumieť aj závažné alebo opakované konanie spôsobujúce vážne porušovanie\nzákladných ľudských práv alebo súbeh rôznych opatrení, ktorý postihuje jednotlivca podobným\nspôsobom, ktoré spočíva najmä v použití fyzického alebo psychického násilia vrátane sexuálneho\nnásilia. Psychické násilie nie je v zákone o azyle definované, ide však o formu násilia vyznačujúcu sa tým,\nže obeť násilia je vystavená takému správaniu zo strany agresora, ktoré u nej môže vyvolať psychickú\ntraumu, a to vrátane úzkosti, chronickej depresie, alebo post traumatickej stresovej poruchy. Jedným\nzo znakov psychického násilia je jeho opakovaný a dlhodobý charakter. Z definície psychického násilia\nteda vyplýva, že aktivita agresora, namierená proti osobe obete, musí byť spôsobilá vyvolať u obete,\naj vzhľadom na jej osobné pomery, psychickú traumu. Vo vzťahu k uvedenému bolo nutné zo strany\nsprávneho orgánu skúmať nie len otázku prenasledovania sťažovateľa ako obete fyzického násilia ale\naj násilia psychického.\n32. Z preskúmavaného rozhodnutia ďalej vyplýva, že vo vzťahu k neudelenie azylu z humanitných\ndôvodov žalovaný uviedol, že sťažovateľ nespĺňa podmienky na udelenie humanitárneho azylu a tejto\n\nsúvislosti iba poukázal na to, že vzal do úvahy fotodokumentáciu sťažovateľa, z ktorej vyplýva, že\nsa sťažovateľ dňa 25.04.2015 podrobil kardiochirurgickému výkonu sternotómii. Viac sa zdravotným\nstavom sťažovateľa, napriek jeho výpovedi o strate zraku na jednom oku, nezaoberal. Záverom iba\nkonštatoval, vzhľadom na to, že sťažovateľovi udelil doplnkovú ochranu, že: „Vzhľadom na skutočnosť,\nže rozhodnutie o neudelení azylu a území SR neznamená pre menovaného návrat do krajiny pôvodu,\nktorý by mohol predstavovať značné fyzické a psychické útrapy, prípadne až smrť, správny orgán\nnedospel v prípade menovaného k záveru o potrebe riešenia jeho žiadosti formou humanitárneho azylu.“\n33. K poskytnutiu humanitného azylu kasačný súd uvádza, že z dikcie zákona (vzhľadom na správne\nuváženie) vyplýva, že na udelenie azylu z humanitných dôvodov nie je právny nárok. Súdny prieskum je\nobmedzený len na kontrolu toho, či je rozhodovanie žalovaného v danej veci logické a nediskriminačné,\nteda či nie je v rozpore so zákazom ľubovôle, vyplývajúceho pre orgány verejnej moci z ústavne\nzakotvených náležitostí demokratického a právneho štátu. V danom prípade kasačný súd poukazuje na\nto, že žalovaný sa v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutie zaoberal udelením humanitárneho azylu\nlen vo vzťahu k sťažovateľovi.\n34. Najvyšší súd v súvislosti so sťažovateľom a jeho maloletým synom dáva do pozornosti ustanovenie\n§ 39 zákona o azyle, podľa ktorého zraniteľnými osobami sa na účely tohto ustanovenia rozumejú najmä\nmaloleté osoby, zdravotne postihnuté osoby, staršie osoby, tehotné ženy, osamelí rodičia s maloletými\ndeťmi, obete obchodovania s ľuďmi, osoby so závažným ochorením, osoby s duševnou poruchou a\nosoby, ktoré boli podrobené mučeniu, znásilneniu alebo iným závažným formám psychického násilia,\nfyzického násilia alebo sexuálneho násilia.\n35. Kasačný súd na tomto mieste považuje za dôležité zdôrazniť, že maloleté osoby a závažné\nochorenie, patria medzi signifikantné znaky zraniteľnej osoby, pričom z rozhodnutia žalovaného\nnevplýva, že by podrobil testu existencie znakov zraniteľnej osoby sťažovateľa resp. jeho maloleté dieťa.\nKasačný súd považuje rozhodnutie žalovaného v časti o neudelení humanitného azylu sťažovateľovi\nza nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a to aj vzhľadom na absenciu posudzovania možnosti\nudelenia humanitárneho azylu jeho maloletému synovi. Záver, ktorý žalovaný učinil, vyhodnotil kasačný\nsúd ako vykazujúci znaky ľubovôle pri posudzovaní kritérií, ktorými sa žalovaný ako tvrdí v dôvodoch\nrozhodnutia zaoberal.\n36. Námietku sťažovateľa, že krajský súd nesprávne právne posúdil námietku týkajúcu sa nedostatočne\nzisteného skutkového stavu vo vzťahu k možnosti prenasledovania, zraniteľnosti, osobitných potrieb a\npotreby osobitných procesných záruk v prípade syna sťažovateľa, považuje kasačný súd za dôvodnú.\nKasačný súd dáva do pozornosti, že v celom odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia odôvodnení\nsa žalovaný maloletým synom sťažovateľa nezaberal, napriek tomu, že výrok preskúmavaného\nrozhodnutia sa vzťahoval aj na maloletého. Taktiež nevykonal výsluch maloletého vo vzťahu k otázke\nprenasledovania vzhľadom na jeho vek a osobnú zraniteľnosť a neuplatnil voči nemu osobitný procesný\npostup na základe potreby osobitných procesných záruk, pričom je nevyhnutné na poukázať na §\n2 písm. d) bod 6 zákona o azyle, v zmysle ktorého prenasledovaním je závažné alebo opakované\nkonanie spôsobujúce vážne porušovanie základných ľudských práv alebo súbeh rôznych opatrení, ktorý\npostihuje jednotlivca podobným spôsobom, ktoré spočíva najmä v konaní namierenom proti osobám\nurčitého pohlavia alebo proti deťom.\n37. Zistenie skutkového stavu v otázke posúdenia opodstatnenosti obáv z prenasledovania je teda\nnepostačujúce, nakoľko nezohľadnilo osobitné postavenie maloletého, ktorý naviac ako účastník\nkonania nebol ani spôsobom vhodným jeho veku v konaní vypočutý. V mnohých prípadoch\ntotiž zaobchádzanie, ktoré nie je považované za prenasledovanie v prípade dospelých osôb, je\nprenasledovaním v prípade detí s poukazom na to, že nezrelosť, zraniteľnosť, nevyvinuté mechanizmy\nzvládania náročných situácií a závislosť na dospelých osobách, rovnako ako rôzny stupeň vývoja\nvôľových schopností sú určujúce v tom, ako dieťa vníma a prežíva prítomné hrozby. Preto je nevyhnutné\npri vyhodnocovaní existencie prenasledovania prihliadať na individuálne okolnosti prípadu. Kasačný súd\npovažuje za dôvodné tvrdenie sťažovateľa, že je neakceptovateľné, ak súd, ktorého je úlohou poskytovať\nsúdnu ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzických osôb osobitne v prípade maloletej\nosoby, ktorej najlepší záujem by mal predstavovať pri rozhodovaní prioritu, v rámci právnej argumentácie\nuvedie že žalovaný dôsledne postupoval v súlade so zákonom.\n\n38. Sťažovateľ zároveň namietal, že krajský súd sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného\nsúdu (kasačný dôvod podľa § 440 ods. 1 písm. h/ S.s.p.). V tejto súvislosti kasačný súd poukazuje na\nto, že v zmysle ústavných princípov (čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky) pod ustálenou\nrozhodovacou praxou je nutné chápať aj doterajšiu rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky vykonávanú podľa Piatej časti Občianskeho súdneho poriadku. S odkazom na vyššie uvedené\nbody tohto rozhodnutia možno konštatovať, že takto sťažovateľom uplatnený dôvod kasačnej sťažnosti\npodľa § 440 ods. 1 písm. h) S.s.p., bol dôvodný.\n39. Záverom súd poznamenáva, že napriek tomu, že syn sťažovateľa dňa XX.XX. dovŕšil vek 18 rokov,\na nejde už o maloletú osobu, je nutné aby žalovaný v ďalšom konaní vykonal výsluch syna sťažovateľa\na aj vzhľadom na obsah jeho výpovede a na rozsiahle skutočnosti, ktoré si žalovaný zaobstará o krajine\npôvodu a situácii v tejto krajine vo vzťahu k vyššie uvedeným skutočnostiam, opätovne vo veci rozhodne\na svoje rozhodnutie vo vzťahu k sťažovateľovi ako aj k jeho synovi dostatočne odôvodní.\nV.\n40. Kasačný súd na základe vyššie uvedených úvah konštatuje, že krajský súd dospel k nesprávnemu\nzáveru, keď žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného považoval za súladné so zákonom a\nsprávnu žalobu zamietol. Nakoľko samotné preskúmavané rozhodnutie v spojení s konaním, ktoré mu\npredchádzalo, trpí vadami, ktoré ho činia nezákonným, kasačný súd nezrušil napadnutý rozsudok, ale\npovažoval za potrebné rozhodnúť v zmysle § 462 ods. 2 v spojení s § 457 ods. 1 S.s.p. tak, ako je\nuvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.\nPodľa § 462 ods. 2 S.s.p. ak kasačný súd dospeje k záveru, že napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej\nsprávy nie je v súlade so zákonom, a krajský súd žalobu zamietol, môže rozhodnutie krajského súdu\nzmeniť tak, že zruší rozhodnutie orgánu verejnej správy a vec mu vráti na ďalšie konanie.\n41. O nároku na náhradu trov konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 2 v spojení s § 167 ods.\n1 a § 175 ods. 1 S.s.p. tak, že sťažovateľovi, ako úspešnému účastníkovi konania o kasačnej sťažnosti,\nnárok na náhradu trov tohto konania priznal. V zmysle § 175 ods. 2 S.s.p. v spojení s dôvodovou\nsprávou k § 467 S.s.p. (teleologický výklad) o výške náhrady trov konania bude rozhodnuté samostatným\nuznesením krajského súdu.\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku riadny opravný prostriedok n i e j e prípustný.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "6SaZ/4/2017", "guid": "71a2af17-c8cd-4ca0-942d-9170fffc08ce:9bfe5ead-1aa0-4df3-bcb3-286a1985c5ce", "vztah": "zmenene"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}