{"guid": "7a8b87c2-3456-4d4a-b191-7652249f1c12:7e21757f-ceb1-4f8e-acf3-8c4076e5dacf", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2018:1016200874.1", "spisova_znacka": "7Sžk/25/2017", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Sžk/25/2017 z 24. 10. 2018", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 24. októbra 2018, sp. zn. 7Sžk/25/2017, ECLI:SK:NSSR:2018:1016200874.1", "identifikacne_cislo": "1016200874", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "Mgr. Pavel Ištók", "datum_vydania": "2018-10-24", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2004/5/#paragraf-31.odsek-1.pismeno-f", "nazov": "§ 31 ods. 1 písm. f) zákona č. 5/2004 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/5/#paragraf-31.odsek-1.pismeno-f", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/5-2004/paragraf-31"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2004/5#paragraf-31"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/7e21757f-ceb1-4f8e-acf3-8c4076e5dacf", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2018:1016200874.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2018:1016200874.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2018:1016200874.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n7Sžk/25/2017\n1016200874\n24. 10. 2018\nJUDr. Zdenka Reisenauerová\nECLI:SK:NSSR:2018:1016200874.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zdenky\nReisenauerovej a z členiek senátu JUDr. Violy Takáčovej, PhD. a JUDr. Eriky Čanádyovej, v právnej\nveci žalobcu: D.I.SEVEN Services, spol. s.r.o., Miletičova 14, Bratislava, IČO: 35 855 916, zastúpený:\nJUDr. Ján Polomský, advokát, Miletičova 21, Bratislava, proti žalovanému: Ústredie práce, sociálnych\nvecí a rodiny, Špitálska 8, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia generálneho riaditeľa\nÚstredia práce, sociálnych vecí a rodiny číslo spisu: ÚPS/ÚS1/KGRaVSÚ/BEZ/2016/12670 č. záznamu\n2016/71256 zo dňa 09.05.2016, o kasačnej sťažnosti žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v\nBratislave č.k. 2S/111/2016-65 zo dňa 8. februára 2017, jednomyseľne, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v\nBratislave, č. k. 2S/111/2016-65 zo dňa 8. februára 2017 z a m i e t a .\nŽalobcovi p r i z n á v a právo na náhradu trov kasačného konania.\nodôvodnenie:\nI.\nRozhodnutie krajského súdu\n1. Krajský súd v Bratislave napadnutým rozsudkom č. k. 2S/111/2016-65 zo dňa 8. februára 2017\nrozhodnutie generálneho riaditeľa Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny č. spisu: ÚPS/ÚS1/\nKGRaVSÚ/BEZ/2016/12670 č. záznamu 2016/71256 zo dňa 09.05.2016 v spojení s prvostupňovým\nrozhodnutím Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny, odboru sprostredkovateľských služieb č.\n2015/50296/11993/OSS zo dňa 30.03.2015 podľa ust. § 191 ods. 1 písm. c/ S.s.p zrušil a vec vrátil\nžalovanému na ďalšie konanie. Žalobcovi priznal plnú náhradu trov konania.\n2. Z predloženého administratívneho spisu žalovaného krajský súd zistil, že dňa 15.05.2014 žalovaný\ndoručil žalobcovi upovedomenie o začatí správneho konania vo veci nesplnenia povinnosti podľa § 31\nods. 1 písm. f/ zákona č. 5/2004 Z. z. o službách zamestnanosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov\n(ďalej len zákon o službách v zamestnanosti), s výzvou na vyjadrenie sa k veci. Žalobca v nasledujúci\ndeň 16.05.2014 odoslal žalovanému správu o vykonávaní činnosti agentúry dočasného zamestnávania\nza rok 2013 na predpísanom tlačive zverejnenom na webovej stránke Ústredia práce, sociálnych vecí\na rodiny (www.upsvar.sk <http://www.upsvar.sk>), spolu so sprievodným listom, v ktorom uviedol, že\nspráva nebola žalovanému doručená do 31.03.2014 administratívnym nedopatrením. Uvedené listiny\nboli podľa prezenčnej pečiatky Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny doručené žalovanému dňa\n20.05.2014.\n\n3. Z obsahu administratívneho spisu ďalej zistil, že dňa 30.03.2015 vydal žalovaný (odbor\nsprostredkovateľských služieb) rozhodnutie č. 2015/50296/11993/OSS, ktorým v zmysle § 31 ods. 1\npísm. f/ a ods. 2 písm. b/ zákona o službách v zamestnanosti zrušil žalobcovi povolenie na vykonávanie\nčinnosti agentúry dočasného zamestnávania, vydané rozhodnutím Ústredia práce, sociálnych vecí\na rodiny č. AA/2006/15963/60414 zo dňa 24.11.20006 (v znení neskorších zmien a doplnkov) pre\nnesplnenie povinnosti poskytnúť žalovanému správu o svojej činnosti za rok 2013 v zákonom stanovenej\nlehote. Žalovaný v dôvodoch rozhodnutia poučil žalobcu, že agentúre dočasného zamestnávania,\nktorej bolo zrušené povolenie na vykonávanie činnosti v zmysle § 31 ods. 2 zákona o službách v\nzamestnanosti, ústredie vydá nové povolenie na vykonávanie činnosti najskôr po uplynutí troch rokov od\nzrušenia predchádzajúceho povolenia. Proti uvedenému rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, ktorého\ndôvody sa prakticky zhodujú s dôvodmi žaloby. Generálny riaditeľ Ústredia práce, sociálnych vecí a\nrodiny Bratislava rozhodnutím zo dňa 09.05.2016 (č. spisu UPS/US1/KGRaVSU/BEZ/2016/12670 č.\nzáznamu 2016/71256) zamietol odvolanie žalobcu proti rozhodnutiu správneho orgánu prvého stupňa\nzo dňa 30.03.2015 a toto rozhodnutie potvrdil.\n4. Krajský súd zákonnosť preskúmavaného rozhodnutia žalovaného správneho orgánu preskúmal v\nintenciách ustanovení zákona č. 5/2004 Z. z., citujúc právnu úpravu ustanovenú v § 31 ods. 1 písm. f/, §\n31 ods. 2, 3 citovaného zákona, postupom podľa ustanovení tretej časti prvej hlavy zákona č. 162/2015\nZ. z. Správneho súdneho poriadku (ďalej aj S.s.p.) a dospel k záveru, že žaloba je dôvodná, a preto\nnapadnuté rozhodnutie žalovaného zrušil podľa § 191 ods. 1 písm. c/ S.s.p.\n5. Krajský súd žalovaným uplatnený výklad zákona vedúci k zrušeniu povolenia na vykonávanie\nčinnosti agentúry dočasného zamestnávania považoval za neprimeraný zásah do právneho postavenia\nžalobcu, ktorý nie je nevyhnutný v demokratickej spoločnosti na dosiahnutie sledovaného cieľa.\nUvedené odôvodnil tým, že zrušenie povolenia by si vo svojich dôsledkoch u žalobcu vyžiadalo\nnutnosť ukončenia všetkých existujúcich pracovných pomerov so zamestnancami a uspokojenie nárokov\nzamestnancov i zmluvných partnerov žalobcu z toho vyplývajúcich, ako aj faktické ukončenie podnikania\nv tejto oblasti, a to minimálne na dobu troch rokov, pretože nové povolenie na vykonávanie činnosti\nagentúry možno udeliť najskôr po uplynutí troch rokov od zrušenia predchádzajúceho povolenia. Z\ntohto pohľadu je podľa názoru krajského súdu napadnuté rozhodnutie pre žalobcu likvidačné. Takýto\nzásah do ústavne garantovaného práva na podnikanie (čl. 35 ods. 1 Ústavy SR), ktorý je priamym\ndôsledkom oneskoreného splnenia informačnej povinnosti, považoval súd za krajne nespravodlivý a\nnajmä neprimeraný cieľu, ktorý sa sledoval predmetnou právnou úpravou. Na podporu poukázal na\nnálezy Ústavného súdu SR, sp. zn. PL. ÚS 37/99, PL. ÚS 9/2014-63 zo dňa 12.11.2014).\n6. Krajský súd bol toho názoru, že žalovaný vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci,\nkeď doslovným nasledovaním aplikovaných ustanovení zákona o zamestnanosti dospel k záveru, že\nnepredloženie správy o činnosti agentúry dočasného zamestnávania za kalendárny rok 2013 do 31.\nmarca nasledujúceho kalendárneho roka 2014 musí za každých okolností viesť k zrušeniu povolenia\nvydaného žalobcovi na vykonávanie činnosti agentúry. Princíp proporcionality totiž vyžaduje, aby zásahy\norgánu verejnej moci do základných práv účastníka (vrátane práva na podnikanie), uskutočňované na\nzáklade zákona, boli vždy minimalizované na čo najnižšiu rozumnú mieru, a aby správny orgán šetril\nzmysel a podstatu týchto práv. Na podporu poukázal krajský súd na nálezy Ústavného súdu SR sp. zn.\nPL. ÚS 67/07 zo 6. februára 2008, PL. ÚS 3/00, I. ÚS 4/02, I. ÚS 36/02 alebo I. ÚS 193/03.\n7. Skonštatoval, že žalovaný takto nepostupoval a do práva žalobcu na legálne podnikanie v oblasti\nvýkonu činnosti agentúry dočasného zamestnávania zasiahol tým najtvrdším spôsobom, teda odňatím\nštátneho povolenia, bez ktorého nemožno túto činnosť vykonávať. Mal za to, že zákon v tej podobe, ako\nho (z pochopiteľných dôvodov) interpretuje žalovaný, zakladá taký stav, ktorý je nutné preklenúť ústavne\nkonformným výkladom relevantných ustanovení zákona o zamestnanosti (čl. 154 ods. 2 Ústavy SR).\n8. Krajský súd bol toho názoru, že na dosiahnutie účelu predmetných ustanovení zákona má\nžalovaný k dispozícii inštitút pozastavenia činnosti agentúry dočasného zamestnávania do odstránenia\nnedostatkov, ktorý by mal predchádzať začatiu konania o zrušení povolenia. Pripomenul, že pre prípad\npredloženia správy o činnosti agentúry po zákonom stanovenej lehote je správny orgán oprávnený toto\nporušenie zákona sankcionovať uložením pokuty podľa § 68a ods. 1 písm. a/ zákona o službách v\nzamestnanosti.\n\n9. Krajský súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia\npreto postupoval podľa ust. § 191 ods. 1 písm. c/ S.s.p. tak, že zrušil obe rozhodnutia správnych orgánov.\n10. O náhrade trov konania rozhodol krajský súd podľa § 167 ods. 1 Správneho súdneho poriadku\ntak, že priznal žalobcovi, voči žalovanému právo na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania\nvzhľadom ku skutočnosti, že žalobca mal vo veci plný úspech. Podľa § 175 ods. 2 Správneho súdneho\nporiadku o výške náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa\nkonanie končí samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.\nII.\nKasačná sťažnosť žalovaného\n11. Proti uvedenému rozsudku krajského súdu podal žalovaný kasačnú sťažnosť. Navrhoval, aby\nnajvyšší súd napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 2S/111/2016-65 zo dňa 8. februára\n2017 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.\n12. V dôvodoch kasačnej sťažnosti žalovaný namietal, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní\nporušil zákon tým, že rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci (ust. § 440 ods. 1\npísm. g/ S.s.p.)\n13. Žalovaný poukazom na ust. § 31 ods. 1 písm. f/ ako i § 32 ods. 2 písm. b/ zákona o službách\nzamestnanosti opätovne uviedol, že povinné zrušenie povolenia na vykonávanie činnosti agentúry\ndočasného zamestnávania zo strany Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny je ex lege viazané na vznik\nniektorého z troch zákonodarcom stanovených prípadov. Zdôraznil, že ústredie musí zrušiť povolenie\nna vykonávanie činnosti agentúry dočasného zamestnávania, ak agentúra dočasného zamestnávania\nnaplnila niektorú z alternatív uvedených v písm. a/ až c/ zákona.\n14. Taktiež poukazom na ust. § 68a ods. 1 zákona uviedol, že v zmysle zákona o službách\nzamestnanosti, nie je možné uložiť za porušenie predmetnej povinnosti (neposkytnutie správy) pokutu\nv zmysle ust. § 68a ods. 1 písm. a/ zákona, nakoľko v danom prípade sa nejednalo o správny delikt.\n15. Žalovaný považuje predmetné ustanovenia zákona o službách zamestnanosti za jednoznačné a\nuviedol, že nemá možnosť voľnej úvahy pri rozhodovaní o porušení zákonom stanovených povinností\nagentúry dočasného zamestnávania, pričom prvostupňový správny orgán ako i žalovaný boli v zmysle\nvyššie citovaných ustanovení zákona o službách zamestnanosti povinní vyvodiť dôsledky voči agentúre\ndočasného zamestnávania za porušenie jej zákonnej povinnosti a teda zrušiť povolenie na vykonávanie\nčinnosti agentúry, nakoľko inú alternatívu zákon nepripúšťa. Súd preto nesprávne právne posúdil\npredmetnú vec, keď dôvodil možným uložením pokuty, prípadne pozastavením činnosti agentúry\ndočasného zamestnávania, nakoľko zákon v žiadnom zo svojich ustanovení iný zákonný postup\nneumožňuje.\n16. Žalovaný záverom skonštatoval, že žiadnym spôsobom nezasiahol do práva na podnikanie fyzickej\nosobe, ale v zmysle platnej legislatívy zrušil povolenie na vykonávanie činnosti agentúry dočasného\nzamestnávania pre žalobcu, nakoľko táto si nesplnila zákonnú povinnosť, ktorú zákon o službách\nzamestnanosti sankcionuje zrušením povolenia.\nIII.\nVyjadrenie žalobcu ku kasačnej sťažnosti žalovaného\n17. Žalobca sa ku kasačnej sťažnosti žalovaného vyjadril písomným podaním doručeným súd dňa\n28.04.2017. Napadnutý rozsudok krajského súdu považoval za správny, riadne a racionálne zdôvodnený\npodporený judikatúrou Ústavného súdu SR.\n18. Mal za to, že právne posúdenie predkladané žalovaným pri výklade ust. § 31 ods. 2 písm. b/\nzák. č. 5/2004 Z. z., že musel zrušiť oprávnenie žalobcu prehliada účel zákona, ktorým je podpora\nzamestnanosti. Žalovaný nepreukázal, že oneskorené podanie správy o činnosti agentúry dočasného\nzamestnávania v lehote má negatívny dopad na zamestnanosť. Predkladanie správy je formálny\n\núkon pri plnení informačnej povinnosti bez reálneho dopadu na zamestnanosť, čo potvrdil aj samotný\nžalovaný, keď uprednostnil zrušenie oprávnenia žalobcu pred predložením správy o činnosti žalobcu.\nPrávne posúdenie predkladané žalovaným prehliada systematický výklad. Uviedol, že zákon umožňuje\nžalovanému pozastaviť činnosť alebo zrušiť povolenie. Pri rozhodovaní o tom, ktorý inštitút žalovaný\nvyužije, musí stále prihliadať (okrem účelu zákona) aj na to, ktorý inštitút je účinnejší na zabezpečenie\nsplnenia povinnosti - predloženia správy. Nepochybne ním je pozastavenie činnosti, ktorý žalovaný\nprehliadol. Likvidačným zrušením oprávnenia už nie je možné dosiahnuť predloženie správy.\n19. Podľa názoru žalobcu právne posúdenie predkladané žalovaným prehliada všetky tieto súvislosti a\nje prísne formálne, nespravodlivé a likvidačné. Mal za to, že krajský súd postupoval správne, keď takýto\nprísne formálny výklad citovanej normy korigoval ústavne konformným výkladom aj s ohľadom na účel\nzákona a následky napadnutého rozhodnutia, ktoré majú negatívny dopad na žalobcu a zamestnanosť.\n20. Právne posúdenie veci žalovaným podľa žalobcu nezodpovedá ústavne konformnému výkladu.\nPoukazovanie na podnikateľské riziko považoval za zľahčovanie a navyše aj nesprávne, pretože\npodnikateľské riziko vyplýva z ekonomického rizika a nie z rizika právneho posúdenia veci alebo svojvôle\nsprávneho orgánu.\n21. Záverom žalobca opätovne poukázal na to, že žalovaný do dnešného dňa nepreukázal, či a na\nzáklade akého rozhodovacieho procesu vydal vzor tlačiva na predkladanie správy o činnosti žalobcu a\nkedy sa stal vzor tlačiva známym a záväzným pre žalobcu.\n22. Podanie kasačnej sťažnosti žalovaným považuje za splnenie formálnej povinnosti žalobcu a navrhol,\naby najvyšší súd kasačnú sťažnosť zamietol ako nedôvodnú a priznal žalobcovi náhradu trov konania.\n\nIV.\nKonanie pred kasačným súdom\n23. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (§ 11 písm. g/ v spojení s § 438 ods. 2\nS.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v\nmedziach podanej kasačnej sťažnosti žalovaného (§ 453 ods. 1 S.s.p. ), kasačnú sťažnosť prejednal bez\nnariadenia pojednávania (§ 455 S.s.p.), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní\nvopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk\n(§ 452 ods. 1 v spojení s ust.§ 137 ods. 4 S.s.p.) a dospel k záveru, že kasačná sťažnosť žalovaného\nnie je dôvodná.\n24. Predmetom prieskumného konania kasačného súdu bol rozsudok Krajského súdu v Bratislave\nč. k. 2S/111/2016-65 zo dňa 8. februára 2017, ktorým správny súd žalobou napadnuté rozhodnutie\nžalovaného generálneho riaditeľa Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny č. spisu: ÚPS/ÚS1/\nKGRaVSÚ/BEZ/2016/12670 č. záznamu 2016/71256 zo dňa 09.05.2016 v spojení s prvostupňovým\nrozhodnutím Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny, odboru sprostredkovateľských služieb č.\n2015/50296/11993/OSS zo dňa 30.03.2015 podľa ust. § 191 ods. 1 písm. c/ S.s.p zrušil a vec vrátil\nžalovanému na ďalšie konanie\n25. Predmetom súdneho prieskumu v danej veci bolo rozhodnutie žalovaného správneho orgánu\n- generálneho riaditeľa Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny č. spisu: ÚPS/ÚS1/KGRaVSÚ/\nBEZ/2016/12670 č. záznamu 2016/71256 zo dňa 09.05.2016. Uvedeným rozhodnutím generálny riaditeľ\nÚstredia práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava podľa ust. § 59 ods. 2 zák.č. 71/1967 Zb. o správnom\nkonaní odvolanie žalobcu zamietol a potvrdil rozhodnutie Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny, odbor\nsprostredkovateľských služieb číslo:2015/50296/11993/OSS zo dňa 30.03.2015 o zrušení povolenia\nna vykonávanie činnosti agentúry dočasného zamestnávania, vydaného rozhodnutím Ústredia práce,\nsociálnych vecí a rodiny číslo: AA/2006/15963/60414 zo dňa 24.11.2006, v znení rozhodnutia číslo:\nAA/2009/32968/10778/OISS zo dňa 16.07.2009.\n26. Kasačný súd predovšetkým upriamuje pozornosť na to, že správny súd nie je súdom skutkovým.\nJeho úlohou pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu podľa tretej časti\n\nSprávneho súdneho poriadku (§§ 177 a nasl. S.s.p.) je posudzovať, či správny orgán príslušný na\nkonanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný\nstav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými\nprávnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho\norgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi.\n27. Správny súd vychádza zo skutkového stavu zisteného orgánom verejnej správy, ak tento zákon\nneustanovuje inak. Správny súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie zákonnosti\nnapadnutého rozhodnutia alebo opatrenia alebo na rozhodnutie vo veci. (§ 119 S.s.p.)\n28. Na rozhodnutie správneho súdu je rozhodujúci stav v čase právoplatnosti rozhodnutia orgánu\nverejnej správy alebo v čase vydania opatrenia orgánu verejnej správy.(§ 135 ods. 1 S.s.p.)\n29. Správny súd pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu v konkrétnej\nveci sa zásadne obmedzí na otázku, či vykonané dôkazy, z ktorých správny orgán vychádzal, nie sú\npochybné najmä s ohľadom na prameň, z ktorých pochádzajú, alebo pre porušenie niektorej procesnej\nzásady správneho konania, a ďalej na otázku, či vykonané dôkazy logicky robia vôbec možným skutkový\nzáver, ku ktorému správny orgán dospel. Správny súd pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu\nsprávneho orgánu posudzuje, či správny orgán aplikoval na predmetnú právnu vec relevantný právny\npredpis. Zákonnosť postupu správny súd skúma na základe rovnakých kritérií ako zákonnosť rozhodnutí.\n30. Správne súdnictvo v Slovenskej republike vychádza z materiálneho chápania právneho štátu v\nzmysle čl. 1 ods. 1 ústavy vyžadujúceho, aby verejná správa bola pod kontrolou súdnej moci. Je\nzaložené jednak na kontrole verejnej správy, či táto (ne)prekračuje jej zverené právomoci a jednak\nposkytuje ochranu subjektívnym právam osôb, do ktorých bolo zasiahnuté alebo zasahované v rozpore\nso zákonom. Hlavnou úlohou správneho súdnictva je teda ochrana subjektívnych práv a jeho cieľom\nochrana práv fyzických a právnických osôb a ich prostredníctvom následne aj ochrana zákonnosti.\nSprávne súdnictvo je neoddeliteľným atribútom právneho štátu zaručujúcim každej osobe či už ide o\nfyzickú alebo právnickú osobu ochranu práv pred činnosťou orgánov verejnej správy. Dodržiavanie\nzákonnosti v oblasti výkonnej moci a dôsledná ochrana jednotlivca je jednou z najdôležitejších čŕt\nprávneho štátu, ktorého koncepcia práva stojí aj na dodržiavaní práva štátnymi orgánmi.\n31. Kasačný súd mal v danej veci preukázané, že krajský súd v procese súdneho prieskumu\nnapadnutého rozhodnutia žalovaného správneho orgánu, keď napadnutým rozsudkom preskúmavané\nrozhodnutie žalovaného zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie postupoval náležite v zmysle procesných\npravidiel zákonodarcom nastolených v prvej hlave tretej časti Správneho súdneho poriadku.\nVI.\nPrávne posúdenie kasačným súdom\n32. V predmetnej veci nebol skutkový stav zistený žalovaným správnym orgánom medzi účastníkmi\nsporný, sporným zostal iba výklad ust. § 32 ods. 2 v nadväznosti na ust. § 31 ods. 1 písm. f/ zákona č.\n4/2005 Z.z. o službách zamestnanosti.\n33. Najvyšší súd Slovenskej republiky sa plne stotožnil s právnym názorom prezentovaným v\nodôvodnení rozhodnutia krajského súdu o tom, že v danom prípade došlo zo strany správneho\norgánu výkladom zákona vedúcim k zrušeniu povolenia na vykonávanie činnosti agentúry dočasného\nzamestnávania k neprimeranému zásahu do právneho postavenia žalobcu, ktorý nie je nevyhnutný v\ndemokratickej spoločnosti na dosiahnutie sledovaného cieľa. Taktiež považuje za správne, že krajský\nsúd interpretáciu zákona žalovaným preklenul ústavne konformným výkladom príslušných ustanovení\nzákona o zamestnanosti.\n34. Podľa čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) Slovenská republika je\nzvrchovaný, demokratický a právny štát.\n35. Základom interpretácie a aplikácie čl. 1 ods. 1 ústavy je zabezpečenie materiálneho a nie formálneho\nprávneho štátu. Základnou premisou materiálneho právneho štátu sa prezentuje všeobecná záväznosť\npráva pre všetkých. To znamená, že štátne orgány, orgány územnej samosprávy, právnické osoby s\n\nprávomocou rozhodovania o právach a povinnostiach, ako aj každý jednotlivec musí konať tak, ako\nurčuje právny poriadok.\n36. Ústavný súd SR princíp materiálneho právneho štátu prezentoval v právnom názore: ,,V právnom\nštáte, v ktorom sú ako neoddeliteľné súčasti okrem iných stelesnené princípy, ako sú právna istota a\nspravodlivosť (princíp materiálneho právneho štátu), čo možno spoľahlivo vyvodiť z čl. 1 ústavy, sa\nosobitný dôkaz kladie na ochranu tých práv, ktoré sú predmetom jej úpravy. Povinnosťou všetkých\nštátnych orgánov je zabezpečiť reálnu možnosť ich uplatnenia tými subjektmi, ktorými boli priznané“ (ÚS\n17/1999, Nález z 22. septembra 1999. Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu SR 1999, s. 365;\nzhodne I.ÚS 44/1999, Nález z 13. októbra 1999. Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu SR 1999,\ns. 382, I.ÚS 10/98)“. (I.ÚS 54/02. Nález z 13. novembra 2002. Zbierka nálezov a uznesení Ústavného\nsúdu SR 2002 - II. polrok, s. 750, nález Ústavného súdu SR č. PL. ÚS 22/06). Judikatúra ústavného súdu\ntiež kladie dôraz, že v súlade s čl. 1 ods. 1 ústavy s uplatňovaním princípu právnej istoty v právom štáte\nsa spája požiadavka všeobecnosti, platnosti, trvácnosti, stability, racionálnosti a spravodlivého obsahu\nprávnych noriem; medzi ústavné princípy vlastné právnemu štátu patrí aj zákaz svojvôle v činnosti\nštátnych orgánov, ako aj zásada primeranosti, resp. proporcionality (m. m. PL. ÚS 1/04).\n37. Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu\na spôsobom, ktorý ustanoví zákon.\n38. Podľa čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov\na ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.\n39. Z uvedeného článku ústavy vyplýva, že výklad a uplatňovanie všeobecne záväzných právnych\npredpisov musí byť v súlade s ústavou. Pozitivistický právny prístup k aplikácii zákonov je preto v činnosti\nštátnych orgánov modifikovaný ústavne konformným výkladom, ktorý v závislosti od ústavou chránených\nhodnôt pôsobí reštriktívne alebo extenzívne na dikciu zákonných pojmov. Obsah zákonnej právnej\nnormy nemôže byť interpretovaný izolovane, mimo zmyslu a účelu zákona, cieľa právnej regulácie, ktorý\nzákon sleduje. Požiadavka na ústavne konformnú aplikáciu a výklad zákona je podmienkou zákonnosti\nrozhodnutia ako individuálneho správneho aktu. Mocenské orgány štátu realizujúc svoju rozhodovaciu\nprávomoc sú pri výkone svojej moci povinné postupovať v zmysle čl. 2 ods. 2 ústavy, s prihliadnutím\nna to, že súčasne sú viazané aj právnou úpravou obsiahnutou v medzinárodných zmluvách, ktorými\nje Slovenská republika viazaná (čl. 7 Ústavy SR) a po vstupe Slovenskej republiky do Európskeho\nspoločenstva, Európskej únie postupovať tiež v súlade s právne záväznými predpismi Európskeho\nspoločenstva, Európskej únie.\n40. Najvyšší súd Slovenskej republiky vo vzťahu ku kasačným námietkam žalovaného zdôrazňuje, že\nvšeobecné súdy (správne súdy) sú povinné jednotlivé ustanovenia interpretovať a aplikovať vždy z\npohľadu účelu a zmyslu ochrany ústávou garantovaných základných práv a slobôd, teda musia v prípade\nviacerých interpretačných alternatív zvoliť tú, ktorá je ústavne konformnejšia. V danom prípade krajský\nsúd pri preskúmavaní zákonnosti napadnutého rozhodnutia správne dbal na princípy právneho štátu\na nevykladal relevantné ustanovenie tak ako žalovaný, prísne formalisticky. Súdu prislúcha, aby sa\nzaoberal otázkou, či mechanická a formalistická aplikácia zákona bez ohľadu na zmysel a účel záujmu\nchráneného právnou normou, nemôže priniesť absurdné následky a v prípade, že tomu tak je, aby\ntakúto interpretáciu zákona odmietol a zvolil výklad v duchu zákona. Čisto formálna aplikácia ustanovení\nzo strany žalovaného za daného skutkového stavu nie je ústavne udržateľná a vedie k neprimerane\nprísnemu uplatňovaniu práva, vybočujúc zo zmyslu a účelu zákonodarcom sledovaného v uvedenej\nprávnej norme.\n41. Cieľom novely, ktorá zaviedla sankciu za nesplnenie povinnosti predkladať správu o činnosti agentúry\ndočasného zamestnávania na tlačive predpísanom ústredím bolo umožniť jednotné hodnotenie činnosti\nagentúr dočasného zamestnávania. Táto povinnosť predkladať správu o činnosti agentúry zákon o\nslužbách zamestnanosti ukladal aj pred spomínanou novelou avšak bez sankcie, pričom novelou č.\n96/2013 Z.z. zákona o službách zamestnanosti jej nepredloženie má za následok zrušenie povolenia\nna vykonávanie činnosti agentúry dočasného zamestnávania. Zhodne s názorom krajského súdu\naj podľa názoru najvyššieho súdu zrušenie povolenia z dôvodu nepredloženia správy o činnosti\nagentúry nie je nevyhnutné na dosiahnutie sledovaného cieľa. Krajský súd správne poukázal na\nto, že zrušenie povolenia by u žalobcu vyvolalo nutnosť ukončenia všetkých existujúcich pracovných\n\npomerov so zamestnancami a uspokojenie nárokov zamestnancov a zmluvných partnerov žalobcu\nz toho vyplývajúcich atď., čo je zjavne nevyvážený vzťah medzi zvoleným prostriedkom a cieľom\nsledovaným zakonodarcom.\n42. S prihliadnutím na okolnosti daného prípadu, kedy si žalobca povinnosť preložiť správu o činnosti\nagentúry splnil dňa 16.05.2014 (po lehote) možno zrušenie povolenia na vykonávanie činnosti agentúry\nzo strany žalovaného považovať za zjavne neprimeraný a nie nevyhnutný na dosiahnutie zákonodarcom\nsledovaného cieľa.\n43. Vo vzťahu k ďalšej kasačnej námietke žalovaného o tom, že nemohol uložiť žalobcovi za porušenie\npovinnosti uvedenej v ust. § 31 ods. 1 písm. f/ zákona pokutu podľa ust. § 68a ods. 1 písm. a/ zákona\nsa najvyšší súd stotožnil, nakoľko z ust. § 68a ods. 1 písm. a/ zákona vyplýva, že pokutu ústredie uloží\nza porušenie povinností podľa tohto zákona do výšky 33 193,91 eura, ak tento zákon neustanovuje\ninak, pričom zákon výslovne porušenie uvedenej povinnosti sankcionuje práve zrušením povolenia na\nvykonávanie činnosti agentúry dočasného zamestnávania. Akékoľvek porušenie právnych predpisov,\npokiaľ je sankcionované možno považovať za správny delikt. Z uvedeného dôvodu možno považovať\nkasačnú námietku žalovaného za čiastočne dôvodnú.\n44. Najvyšší súd po vyhodnotení kasačných dôvodov žalovaného vo vzťahu k napadnutému rozsudku\nkrajského súdu a vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu konštatuje, že\nnezistil dôvod na to, aby sa v zásade odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov\nvo veci samej, spolu so správnym poukazom na právnu úpravu vzťahujúcu sa k predmetu konania,\nuvedených v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne\nvýchodiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku.\n45. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti kasačný súd kasačnú sťažnosť žalovaného podľa ust. §\n461 S.s.p. ako nedôvodnú zamietol.\n46. O náhrade trov kasačného konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky tak, že žalobcovi,\nktorý v tomto konaní mal úspech, ich náhradu priznal v zmysle § 467 ods. 1 S.s.p v spojení s § 167\nods. 1 S.s.p.\n47. Toto rozhodnutie prijal kasačný súd v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.\nz. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1. mája 2011).\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku opravný prostriedok n i e j e prípustný.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}