{"guid": "e9a5b1b0-217d-4be7-ba94-87c988c1529f:e57c325a-e7ad-413e-8fc5-c4be11fe8168", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2018:1015202152.1", "spisova_znacka": "10Sžk/27/2017", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sžk/27/2017 z 27. 4. 2018", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 27. apríla 2018, sp. zn. 10Sžk/27/2017, ECLI:SK:NSSR:2018:1015202152.1", "identifikacne_cislo": "1015202152", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Elena Berthotyová", "sudca_id": 131, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-elena-berthotyova-131", "datum_vydania": "2018-04-27", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1967/71/#paragraf-65.odsek-2", "nazov": "§ 65 ods. 2 SP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1967/71/#paragraf-65.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/71-1967/paragraf-65"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1967/71#paragraf-65"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/e57c325a-e7ad-413e-8fc5-c4be11fe8168", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2018:1015202152.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2018:1015202152.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2018:1015202152.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n10Sžk/27/2017\n1015202152\n27. 04. 2018\nJUDr. Elena Berthotyová\nECLI:SK:NSSR:2018:1015202152.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako kasačný súd v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr.\nEleny Berthotyovej, PhD. a členov senátu JUDr. Zuzany Ďurišovej a JUDr. Jany Hatalovej, PhD. v právnej\nveci žalobcu: X. K., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom H., štátny občan Francúzskej republiky, zastúpený:\nAdvokátska kancelária Bartošík Šváby, s.r.o., so sídlom BBC V, blok A, Plynárenská 7/A, Bratislava,\nproti sťažovateľovi (pôvodne žalovanému): Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky, Námestie SNP\n33, Bratislava, o žalobe zo dňa 28.12.2015 proti rozhodnutiu žalovaného č. MK-2436/2015-110/16620\nzo dňa 31.10.2015, o kasačnej sťažnosti sťažovateľa proti právoplatnému rozsudku Krajského súdu v\nBratislave č. k. 2S/293/15-84 zo dňa 23. novembra 2016, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k.\n2S/293/15-84 zo dňa 23. novembra 2016 z a m i e t a .\nÚčastníkom nárok na náhradu trov kasačného konania n e p r i z n á v a .\nodôvodnenie:\nI.\nPriebeh a výsledky administratívneho konania\n1. Rozhodnutím\nMinistra kultúry Slovenskej republiky\n(ďalej len\nminister kultúry) č.\nMK-2436/2015-110/16620 zo dňa 31.10.2015 bol zamietnutý rozklad žalobcu a bolo potvrdené\nrozhodnutie ministra č. MK-2638/2015-110/12537 zo dňa 18.08.2015, ktorým minister kultúry mimo\nodvolacieho konania podľa § 65 ods. 2 zák. č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších\npredpisov (ďalej len Správny poriadok) zrušil právoplatné povolenie Ministerstva kultúry Slovenskej\nrepubliky (ďalej len ministerstvo kultúry), sekcie kultúrneho dedičstva, č. MK-3093/2014-222/21427 zo\ndňa 16.01.2015, udelené žalobcovi na trvalý vývoz predmetu kultúrnej hodnoty z územia Slovenskej\nrepubliky podľa § 4 ods. 2 zákona č. 207/2009 Z.z. o podmienkach vývozu a dovozu predmetu kultúrnej\nhodnoty a o doplnení zákona č. 652/2004 Z.z. o orgánoch štátnej správy v colníctve a o zmene a doplnení\nniektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon č. 207/2009 Z.z.), a to z dôvodu, že\ntoto rozhodnutie je v rozpore so zákonom.\n2. V odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia žalovaný uviedol, že dňa 16.01.2015 bolo na úradnom\ntlačive vydané žalobcovi povolenie na trvalý vývoz predmetu kultúrnej hodnoty - Busty pápeža Pavla V.\npodľa Gian Lorenza Berniniho, od neznámeho talianskeho sochára, materiál: mramor, výška 78 cm, z\nobdobia okolo roku 1880, kategória predmetu č. 7 - pôvodné sochy podľa prílohy č. 1 k zák. č. 207/2009\nZ.z., z územia Slovenskej republiky v rámci colného územia Európskej únie, uvedeného v žiadosti č.\nMK-3093/2014-222/21427 zo dňa 16.12.2014.\n\n3. Listom zo dňa 22.07.2015 oznámil minister kultúry žalobcovi začatie konania o preskúmanie povolenia\nna trvalý vývoz uvedeného predmetu kultúrnej hodnoty mimo odvolacieho konania.\n4. Rozhodnutím zo dňa 18.08.2015 minister kultúry zrušil povolenie zo dňa 16.01.2015 mimo\nodvolacieho konania podľa § 65 ods. 2 Správneho poriadku. V odôvodnení prvostupňového rozhodnutia\nministra kultúry sa uvádza, že komisia vo svojom stanovisku svojvoľne zmenila názov a označenie\npredmetu vývozu uvedený v žiadosti žalobcu tak, že „Bustu pápeža Pavla V. od Gian Lorenzo Bernini”\noznačila ako „Bustu pápeža Pavla V. podľa Gian Lorenza Berniniho“, čím porušila čl. 4 ods. 3 Štatútu\nkomisie, podľa ktorého má komisia dbať, aby nebola možná zámena predmetu uvedeného v žiadosti\nvo vzťahu k vydanému potvrdeniu. Ministerstvo kultúry vydalo povolenie na vývoz na predmet kultúrnej\nhodnoty, ktorý je odlišný od predmetu uvedeného žalobcom v žiadosti. Ministerstvo kultúry tiež nevyužilo\nani postup podľa § 2 ods. 5 zák. č. 207/2009 Z.z. podľa ktorého mohlo vyzvať vlastníka, aby mu umožnil\nvykonanie ohliadky predmetu vývozu pred vydaním povolenia. Žalovaný tiež konštatoval, že súčasťou\nžiadosti o povolenie bol znalecký posudok vypracovaný Z. Y., ktorý nie je zapísaný v zozname znalcov,\ntlmočníkov a prekladateľov vedenom Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky. Minister kultúry\nv rozhodnutí tiež konštatuje, že správny orgán v súlade s § 65 ods. 2 Správneho poriadku zvážil aj to, či\npráva nadobudnuté na základe právoplatného rozhodnutia boli nadobudnuté dobromyseľne a či môžu\nbyť zrušením rozhodnutia dotknuté, pričom pri rozhodovaní považoval za rozhodujúcu skutočnosť, že\npredmet vývozu z územia Slovenskej republiky, ktorého autorom je svetoznámy barokový umelec, má\nvýznamnú pamiatkovú hodnotu, pre ktorú by jeho vývoz nemal byť povolený a z dôvodu jeho ochrany\nby mal byť vyhlásený za národnú kultúrnu pamiatku. Do konania bol podľa žalovaného zavedený omyl,\nktorý spočíval v chybnom označení autorstva predmetu kultúrnej hodnoty, pričom ak by ministerstvo\nkultúry postupovalo zákonne, nikdy by nevydalo povolenie na trvalý vývoz tohto predmetu z územia SR.\nII.\nKonanie na krajskom súde\n5. Žalobca podal proti preskúmavanému rozhodnutiu na Krajský súd v Bratislave žalobu, v ktorej\nnamietal:\n- závery žalovaného, o tvrdenom rozpore rozhodnutia s ustanovením § 2 ods. 3 a prílohou č. 2 zákona\nč. 207/2009 Z.z. , najmä preto, že uvedené ustanovenia (ani žiadne iné ustanovenie uvedeného zákona)\nžiadnym spôsobom nešpecifikujú povinnosť ministerstva kultúry uviesť opis predmetu kultúrnej hodnoty\nabsolútne identicky s opisom uvedeným v žiadosti o povolenie. Podstatné je, aby nevznikla pochybnosť\no tom, že povolenie na vývoz sa týka toho predmetu, vývoz ktorého sa žiada, ako takého, t. z. aby išlo o\nten istý kus mramoru, kameňa, dreva, plátna alebo akéhokoľvek iného materiálu alebo ich kombinácií,\n- nepreskúmateľnosť rozhodnutia z dôvodu, že sa minister kultúry nijakým spôsobom nevysporiadal s\ndobromyseľnosťou žalobcu. K dobromyseľnosti uviedol, že spočíva v poctivom predložení všetkých\ninformácií a podkladov, ktoré mu zákon ukladá a ktoré si konajúci správny orgán vyžiada. Žalobca\ntak urobil a poctivo uviedol všetky informácie, ktoré o buste mal a bol pripravený a ochotný poskytnúť\nministerstvu kultúry všetku potrebnú súčinnosť,\n- tvrdenie žalovaného, že vyviezol z územia Slovenskej republiky originál busty pápeža Pavla V. od Gian\nLorenza Berniniho, na vývoz ktorého nemal povolenie, pretože Povolenie sa týkalo len repliky, kópie,\nreprodukcie busty pápeža Pavla V. podľa Gian Lorenza Berniniho. V tejto súvislosti uviedol, že mu\nbolo doručené Povolenie, ktorým sa vyhovelo jeho žiadosti -jeho osoba aj číslo žiadosti boli v Povolení\nuvedené, opis predmetu kultúrnej hodnoty obsiahnutý v Povolení sa nepochybne týkal jeho busty,\n- závery žalovaného založené na premise, že busta je originálnym dielom Giana Lorenza Berniniho,\npričom z prvostupňového rozhodnutia žiadnym spôsobom nevyplýva, na základe čoho minister kultúry\npovažuje za dané, že busta je originálnym Berniniho dielom, v rozhodnutiach neuvádza o tom jediný\ndôkaz,\n- závery ministra kultúry, že zo strany príslušnej komisie došlo v stanovisku, ktorým ministerstvu\nkultúry odporučilo vydať povolenie, k svojvoľnej zmene atribúcie busty na „podľa Berniniho“. V tejto\nsúvislosti uviedol že minister kultúry v napadnutom rozhodnutí nevysvetľuje, z akých skutočností jeho\ntvrdenie o svojvôli vychádza, pričom ignoruje fakt, že už zo samotnej žiadosti o povolenie vyplývali tri\nrôzne atribúcie, podľa žalobcu k žiadnej zámene predmetu uvedeného v žiadosti vo vydanom povolení\nnedošlo. Poukázal na to, že ani on, ani Sotheby's a ich právny zástupca a napokon ani orgány\nSpojeného kráľovstva, ktoré na základe povolenia žalovaného vydali povolenie na vývoz busty do\nSpojených štátov amerických, nikdy nemali pochybnosti o tom, že povolenie bolo vydané na konkrétne\ndielo výtvarného umenia, o ktorého vývoz žalobca ako jeho vlastník ministerstvo požiadal, ak došlo\n\nprípadne k porušeniu štatútu komisie ministerstva, toto je internou vecou žalovaného a nemôže spôsobiť\nnezákonnosť povolenia, keďže štatút nie je všeobecne záväzným právnym predpisom,\n- ak komisia ministerstva kultúry, zložená z odborníkov v danej oblasti, dospela na základe svojich\npoznatkov, informácií a vlastných konzultácií k názoru, že busta je iba replikou, bol to jej odborný\nnázor, na ktorý mala právo. Žalobca mal všetky dôvody oprávnene sa domnievať, že ministerstvo\nkultúry dôkladne posúdilo všetky aspekty jeho žiadosti a príloh, a hoci sa na jednej strane stotožnilo s\njeho tvrdením, že ide o bustu pápeža Pavla V. (katalóg ani faktúra Aukčnej spoločnosti SOGA takúto\ninformáciu neobsahovali, bustu označovali len ako „bustu pápeža“, a nie ako bustu konkrétneho „pápeža\nPavla V.“, takže toto presnejšie označenie si ministerstvo kultúry osvojilo z textu žiadosti a z odborného\nposudku p. Y.), na strane druhej nesúhlasilo s jeho záverom, že by malo ísť o originál od Berniniho a\nzotrvalo pri názore, ktorý mala slovenská odborná verejnosť o tomto diele výtvarného umenia niekoľko\ndesaťročí,\n-skutočnosť, že ministerstvo kultúry malo iný názor na umelecký pôvod resp. autorstvo predmetu\nkultúrnej hodnoty, teda nemohla nijako zavážiť pri posúdení, či žalobca bol dobromyseľný v tom, že\nministerstvo kultúry povolilo vývoz toho konkrétneho artefaktu, ktorý sa v žiadosti o povolenie opisoval\nnielen, slovne, ale aj prostredníctvom fotografickej dokumentácie,\n- nepredloženie znaleckého posudku v zmysle zákona č. 382/2004 Z. z. Jediná vec, ktorú minister\nkultúry v Prvostupňovom rozhodnutí vyčíta priamo žalobcovi bolo predloženie znaleckého posudku\nvypracovaného Z. Y., ktorý nie je zapísaný v zozname znalcov, tlmočníkov a prekladateľov vedenom\nna Ministerstve spravodlivosti Slovenskej republiky, ako prílohy žiadosti o povolenie. Minister kultúry\npritom tvrdí, že zákon č. 207/2009 Z. z. tým, že v odkaze pod čiarou uvádza zákon č. 382/2004\nZ. z., vyžaduje, aby znalecký posudok predložený spolu so žiadosťou o povolenie bol vypracovaný\nvýlučne znalcom zapísaným v zozname vedenom ministerstvom spravodlivosti. Žalobca namietal, že\npoznámky pod čiarou nie sú súčasťou právnej normy a majú iba informatívny charakter; v poznámke\npod čiarou nemožno normatívnym spôsobom určovať práva a povinnosti. Bez ohľadu na stupeň\nzáväznosti poznámok pod čiarou, v čase podávania žiadosti, ako aj počas celého správneho konania\npodľa žalobcu nebol v zozname znalcov ministerstva spravodlivosti zapísaný žiaden znalec v odbore\nkamenosochárstvo, odvetvie posúdenie stavu a odhad hodnoty. Žalobca teda objektívne ani nemohol\ntúto prísne formalistickú podmienku splniť. Odborné stanovisko Aukčnej spoločnosti SOGA o pôvode\nbusty bolo ministerstvu známe, minimálne prostredníctvom atribúcie uvedenej vo faktúre na kúpnu cenu\nbusty, ktorá bola priložená k žiadosti o povolenie. Predloženie posudku p. Y. - odborníkom, ktorý síce nie\nje znalcom zapísaným na ministerstve spravodlivosti podľa slovenského zákona, avšak vedie oddelenie\neurópskeho sochárstva v jednej z dvoch najvýznamnejších medzinárodných aukčných siení, bolo nad\nrámec náležitostí vyžadovaných zákonom, ale v plnej miere spĺňalo účel sledovaný § 2 ods. 3 zákona\nč. 207/2009 Z. z., t. j. umožniť ministerstvu kultúry získať názor odborníka na hodnotu diela.\n10. Krajský súd v Bratislave v konaní o správnej žalobe dospel po preskúmaní veci k záveru, že\nnapadnuté rozhodnutia ministra kultúry vo veci zrušenia povolenia na trvalý vývoz busty z územia SR\nvychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia veci. Preto postupoval podľa § 191 ods. 1 písm. c/\nSSP a rozhodnutia vydané v oboch stupňoch správneho konania zrušil, a to z dôvodov, uvedených v\nnasledujúcich bodoch.\n11. Z obsahu spisu zistil, že žalobca nadobudol bustu kúpou v poaukčnom predaji organizovanom\nAukčnou spoločnosťou SOGA z pozostalosti po nebohom J. F. ako dielo neznámeho talianskeho sochára\noznačené ako „Busta pápeža Pavla V. (podľa Gian Lorenza Berniniho)“ za vyvolávaciu cenu 24.000,- eur.\nAukčná spoločnosť SOGA ponúkala dielo na predaj už dlhšie, na predchádzajúcej dražbe umeleckých\ndiel so zbierky J. F. však o ňu taktiež nikto neprejavil záujem,\n12. Žalobca nadobudol bustu po tom, čo o ňu v aukciách neprejavila záujem žiadna z verejných\nkultúrnych inštitúcií (napr. Slovenská národná galéria).\n13. Žalobca si podľa vlastného vyjadrenia nechal pôvod busty preveriť u viacerých odborníkov na\ntalianske sochárstvo, pričom na základe zistených skutočností nadobudol subjektívne (hoci odborne\npodložené) presvedčenie, že busta je dielom Gian Lorenza Berniniho, toto svoje presvedčenie o atribúcii\ndiela uviedol aj v žiadosti o vydanie povolenia na trvalý vývoz diela z územia SR, keď ho označil ako\n„Busta pápeža Pavla V. od Gian Lorenzo Bernini”,\n\n14. Žiadosť obsahuje všetky náležitosti predpísané zákonom č. 207/2009 Z.z. a jeho prílohou č. 2, je v nej\nuvedený názov diela, jeho popis, označenie a druh podľa pripojeného odborného posudku, ako aj údaje\no kategórii predmetu kultúrnej hodnoty podľa prílohy č. 1 - kategória 7 (pôvodné sochy a súsošia), žiadne\nďalšie náležitosti žiadosti zákon nevyžaduje, podľa názoru súdu niet žiadneho podkladu pre záver, že\ndielo nebolo v žiadosti označené v súlade so zákonom,\n15. Podaním žiadosti o povolenie na trvalý vývoz diela spolu s prílohami sa celá vec na strane žalobcu\nskončila, keďže po podaní žiadosti, ani počas konania o nej, ho ministerstvo kultúry nekontaktovalo a\nžalobcu vyrozumelo až o kladnom vybavení jeho žiadosti.\n16. Skutočnosť, že sekcia kultúrneho dedičstva ministerstva kultúry vo vyžiadaní si odborného\npotvrdenia (sprievodnom liste) adresovanom Komisii na ochranu súčastí kultúrneho dedičstva, ako\nneskôr aj v samotnom povolení na trvalý vývoz busty z územia SR, označila dielo ako „Busta pápeža\nPavla V. podľa Gian Lorenza Berniniho“, podľa názoru krajského súdu nemohla priniesť žiadne\npochybnosti o tom, aký predmet kultúrnej hodnoty bol v konaní posudzovaný a k akému predmetu\nkultúrnej hodnoty bolo vydané povolenie na jeho trvalý vývoz z územia SR.\n17. Povolenie bolo udelené na tom istom tlačive žiadosti, na ktorom žalobca o jeho vydanie požiadal.\nDielo je v dokumente presne popísané a je zviazané aj s jeho fotodokumentáciou. Fakt, že pri\nkomunikácii ministerstva kultúry s Komisiou na ochranu súčastí kultúrneho dedičstva a následne aj\nvo vydanom povolení bola atribúcia diela uvedená v žalobcovej žiadosti („od...“) zmenená („podľa...“),\nnezmenila identitu predmetného sochárskeho diela, ktoré bolo stále tým istým kusom mramoru.\n18. Záver žalovaného, že povolenie bolo vydané na iné dielo (repliku originálu busty), ako bolo označené\nv žiadosti (originálu busty), je nelogické a ničím nepodložené. Niet pochybností o tom, že predmetom\nžiadosti aj predmetom povolenia bol ten istý hmotný objekt, tá istá socha, ktorú žalobca (z dôvodov,\nktoré poskytol aj ministerstvu kultúry) v žiadosti označil ako dielo Gian Lorenza Berniniho a žalovaný\nvo vydanom povolení ako dielo neznámeho talianskeho sochára podľa Gian Lorenza Berniniho, v\nsúlade s nadobúdacím dokladom k dielu. Ministerstvo kultúry si mohlo v konaní obstarať akýkoľvek\ndostupný podklad pre posúdenie významu predmetu žalobcovej žiadosti pre naše kultúrne dedičstvo,\nprípadne si od žalobcu vyžiadať umožnenie ohliadky diela. Žalovaný pri tomto posudzovaní disponuje\nvoľnou správnou úvahou, jeho postup v naznačenom smere nie je nijako právne regulovaný. Fakt,\nže ministerstvo kultúry v konaní nevenovalo náležitú pozornosť predovšetkým odbornému posudku\nvypracovanému Z. Y., neznamená, že vydaním povolenia bolo porušené hmotné právo. V napadnutom\nrozhodnutí minister kultúry ani neuvádza žiadne takého hmotnoprávne ustanovenie zákona alebo iného\nvšeobecne záväzného právneho predpisu.\n19. Ani to, že komisia ako poradný orgán ministerstva kultúry vyhodnotila predmet žalobcovej žiadosti\nako dielo menšieho kultúrneho významu a odporučila vydať povolenie na jeho trvalý vývoz do zahraničia,\nnerobí povolenie nezákonným a stojí celkom mimo dosahu žalobcu, ktorý na spôsob vyhodnotenia\njeho žiadosti a na označenie atribúcie predmetného diela v interných dokumentoch žalovaného ani vo\nvydanom povolení nemal žiadny vplyv.\n20. Pokiaľ ide o záver žalovaného, že žalobca spolu so žiadosťou nepredložil znalecký posudok podľa\nzákona č. 382/2004 Z.z., s týmto podľa krajského súdu možno súhlasiť. Zákon č. 207/2009 Z.z. vyžaduje\nako súčasť žiadosti o vývozné povolenie predložiť znalecký posudok o hodnote predmetu kultúrnej\nhodnoty, pričom v § 2 ods. 3 zák. č. 207/2009 Z.z. je v súvislosti so znaleckým posudkom uvedený\nodkaz na zák. č. 382/2004 Z.z.. Účelom tejto právnej úpravy je, aby malo ministerstvo spoľahlivý odborný\npodklad o hodnote umeleckého diela, ktorého sa týka žiadosť o povolenie na jeho vývoz z územia SR\ndo zahraničia.\n21. Pokiaľ žalobca spolu so žiadosťou o vydanie povolenia predložil ministerstvu kultúry odborný\nposudok experta Sotheby's, ktorý odhadol hodnotu diela na medzinárodnom trhu minimálne na 5 mil.\nbritských libier bez daní a provízií, splnil účel zákona č. 207/2009 Z.z., pretože tento posudok za daných\nokolností poskytoval spoľahlivejší podklad k hodnote predmetu kultúrnej hodnoty tvoriacej predmet\nkonania o vydanie povolenia na vývoz, ako posudok ktoréhokoľvek znalca z oblasti výtvarného umenia\nzapísaného v zozname znalcov a tlmočníkov Ministerstva spravodlivosti SR. To, čo sa relevantnou\nprávnou úpravou (§ 2 ods. 3 zák. č. 207/2009 Z.z.) sleduje, nie je guľatá pečiatka znalca so slovenským\n\nštátnym znakom alebo zákonom predpísané formálne náležitosti znaleckého posudku, ale odborné\nznalosti o hodnote posudzovaného umeleckého diela, ktoré žalobca ministerstvu poskytol.\n22. Pokiaľ ministerstvo kultúry chcelo doslova naplniť text zákona, mohlo si pred vydaním povolenia\nvyžiadať od žalobcu predloženie znaleckého posudku k hodnote diela podľa zák. č. 382/2004 Z.z.,\nprípadne vziať do konania ako ad hoc znalca ktoréhokoľvek odborníka na talianske barokové sochárstvo,\npokiaľ to považovalo pre rozhodnutie vo veci za potrebné. Fakt, že sa nič z toho nestalo, nemožno\nvykladať na ujmu žalobcu. Najmä však nejde o tzv. právny omyl, ktorý by bolo možné reparovať využitím\nmimoriadneho opravného prostriedku, ktorým je preskúmania rozhodnutia mimo odvolacieho konania.\n23. Podľa krajského súdu žalovaný v napadnutom rozhodnutí neuvádza, ako sa vysporiadal so\nskutočnosťou, že zo zrušeného povolenia na vývoz predmetu kultúrnej hodnoty nadobudol žalobca\nurčité práva, pričom žalovaný ničím relevantne nespochybňuje, že išlo o nadobudnutie dobromyseľné.\nZ ničoho nemožno vyvodiť, že by žalobca pri podaní žiadosti alebo v priebehu konania o nej žalovaného\nnejako zavádzal, poskytol mu nepravdivé informácie, či inak konal spôsobom, ktorému by nemala byť\nposkytnutá ochrana. Na základe právoplatného povolenia na trvalý vývoz predmetu kultúrnej hodnoty\nžalobca v dobre viere dielo vyviezol do Spojeného kráľovstva a následne ho prostredníctvom Sotheby's\npredal do Spojených štátov amerických.\n24. K inštitútu mimo odvolacieho konania a následnému zrušeniu povolenia krajský súd uviedol, že by\nk jeho aplikácii bezpochyby nedošlo, keby nevyšlo najavo, že žalobca bustu predal za viac ako 30 mil.\nUSD. Zrušenie vývozného povolenia sa teda už netýka len dobromyseľne nadobudnutého práva na\ntrvalý vývoz diela v rámci Európskej únie, ktoré žalobca jednorázovo zrealizoval, ale aj práv vyplývajúcich\nz uskutočneného predaja busty, ktoré patria nielen žalobcovi ako predávajúcemu, ale aj Gettyho múzeu\nako kupujúcemu.\n25. Podľa krajského súdu rozhodnutie o zrušení povolenia na trvalý vývoz diela z územia SR, za\ndaných vyššie opísaných skutkových a právnych okolností, neprípustným spôsobom zasahuje práv\nnadobudnutých dobrej viere, najmä v správnosť, zákonnosť a profesionalitu rozhodovania ministerstva\nkultúry.\n26. Vzhľadom na uvedené dospel krajský súd po preskúmaní veci k záveru, že napadnuté rozhodnutia\nministra kultúry vo veci zrušenia povolenia na trvalý vývoz busty z územia SR vychádzajú z nesprávneho\nprávneho posúdenia veci. Preto postupoval podľa § 191 ods. 1 písm. c/ SSP a rozhodnutia vydané v\noboch stupňoch správneho konania zrušil.\nIII.\nKonanie na kasačnom súde\nA)\n27. Proti rozsudku krajského súdu sťažovateľ v zákonnej lehote podala kasačnú sťažnosť z dôvodov\nuvedených v § 440 ods. 1 písm. g/ a h/) S.s.p., t. j. pretože krajský súd rozhodol na základe nesprávneho\nprávneho posúdenia veci a odklonil sa od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu\nSťažovateľ v nasledujúcich sťažnostných bodoch v súlade s § 445 ods. 1 písm. c) S.s.p. najmä uviedol,\nže\n- nesúhlasí s právnym posúdením a odôvodnením rozsudku krajského súdu ohľadne ustanovenia §\n2 ods. 3 zákona č. 207/2009 Z. z., ktoré je kogentným ustanovením, ktoré ukladá povinnosť predložiť\nznalecký posudok, ako súčasť žiadosti o vývozné povolenie, v tejto súvislosti uvádza, že kto je znalcom\nustanovuje § 2 ods. 1 zákona č. 382/2004 Z. z. ,\n- zásadne nesúhlasí s názorom súdu, že odborný posudok vypracovaný Z. Y., ktorý nie je znalcom\npodľa nášho právneho poriadku, je rozhodne spoľahlivejší a hodnovernejší, ako názor ktoréhokoľvek\nslovenského znalca zapísaného v zozname znalcov na danú problematiku, nakoľko nie je v súlade\nso zákonom a nie je založené na odbornom vyjadrení odborne spôsobilej osoby, ktorá pozná kvality\nslovenských znalcov pre danú problematiku a vedela by ich porovnať s kvalitami odborných posudkov\nZ. Y.,\n- nesúhlasí s názorom súdu ohľadne nesprávneho právneho posúdenia preskúmania rozhodnutia\nmimo odvolacieho konania, v tejto súvislosti uvádza, že minister kultúry postupoval podľa § 65 zákona\no Správnom poriadku, vzhľadom na to, že boli v uvedenom prípade splnené zákonné podmienky, musel\n\nkonať z úradnej povinnosti (ex offo). Preskúmanie rozhodnutia mimo odvolacieho konania slúži na\nodstránenie vád právoplatného rozhodnutia spočívajúcich v rozpore rozhodnutia so zásadou zákonnosti\nupravenou v § 3 ods. 1 Správneho poriadku,\n- nesúhlasí s tým, že rozhodnutie sa nezaoberá dobromyseľnosťou nadobudnutých práv vyplývajúcich\nz právoplatného rozhodnutia a ustanovenia § 67 Správneho poriadku, pričom uvádza, že žalovaný\nvo svojom vyjadrení k žalobe poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 6 Cdo\n84/2010. Skutočnosť, že účastník konania dostal od ministerstva kultúry povolenie na vývoz kópie,\nreprodukcie pápeža Pavla V podľa Gian Lorenza Beŕniniho od neznámeho talianskeho sochára, napriek\ntomu, že on toto dielo kultúrnej hodnoty v žiadosti označil ako originál, nesvedčí o jeho dobrej viere a\ndobromyseľnosti.\n- vzhľadom na uvedené námietky navrhol, aby kasačný súd zrušil napádaný rozsudok krajského súdu.\nB)\n28. Žalovaný sa ku kasačnej sťažnosti vyjadril tak, že navrhol kasačnú sťažnosť zamietnuť. Najmä\nuviedol\n- k námietke žalovaného, že rozsudok krajského súdu je nepreskúmateľný a nezrozumiteľný z dôvodu,\nže krajský súd prvostupňové rozhodnutie označil ako rozhodnutie ministerstva kultúry a nie ministra\nuviedol, že takáto argumentácia je absurdná. Zdôraznil, že vo výroku rozsudku krajského súdu a v\ntexte odôvodnenia sú predmetné rozhodnutia jednoznačne vymedzené, a to uvedením čísla konania,\nčísla rozhodnutia a dátumom ich vydania. Odôvodnenie rozsudku krajského súdu pritom predmetné\nrozhodnutia a ich predmet podrobne opisuje. Žalobcovi preto nie je jasné v čom vidí sťažovateľ\nnezrozumiteľnosť a nepreskúmateľnosť rozsudku krajského súdu,\n- k námietke nesprávne právneho posúdenia veci uviedol, že žalovaný nevysvetlil, v čom vidí nesprávnu\naplikáciu alebo interpretáciu konkrétneho právneho predpisu,\n- k námietke týkajúcej sa absencie znaleckého posudku v žiadosti o Povolenie uviedol, že žalovaný\nkomplexné odôvodnenie krajského súdu redukuje na záver, podľa ktorého krajský súd „dáva prednosť\npostupu, ktorý nie je v súlade s citovaným ustanovením zákona č. 382/2004 Z. z.“ (časť III.B(3) na strane\n5 sťažnosti), pričom žalovaný zjavne nepochopil odôvodnenie krajského súdu. Podľa žalobcu, krajský\nsúd „nedal prednosť\" žiadnemu postupu, len správne vyložil dotknutú právnu normu na základe jej účelu\na v jej súvislosti k ďalším dotknutým právnym normám, z odôvodnenia rozsudku krajského súdu je\nzrejmé, že nie je rozhodujúce, či kvality slovenských znalcov v oblasti talianskeho sochárstva (aj keď\nžiadni nie sú zapísaní v zozname znalcov) sa vyrovnajú kvalite posudku pána Y.. Ministerstvo kultúry\nmalo možnosť, nie povinnosť, zabezpečiť si znalecký posudok, ktorý by spĺňal formálne kritéria. To, že\ntak neurobilo, nie je porušením povinnosti a nemá za následok nezákonné rozhodnutie,\n- k námietke odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu žalobca uviedol, že žalovaný\nna podporu svojich tvrdení uviedol (nesprávne citoval) jedno rozhodnutie Najvyššieho súdu SR č. 6 Cdo\n84/2010. Žalobca má za to, že k žiadnemu odklonu nedošlo. Rozsudok krajského súdu je v úplnom\nsúlade s citovaným rozhodnutím kasačného súdu, keďže ako sa v danom rozhodnutí uvádza: „Omyl\nvyvolaný štátnym orgánom zásadne treba považovať za omyl ospravedlniteľný, lebo sa tu vychádza\nz dôvery občana v štát a jeho orgány. Len za predpokladu preukázania, že účastník konania musel\nmať o vade vedomosť, nemohla by táto vada zakladať dobrú vieru účastníka konania, [...].“. Keďže\nv konaní, ktoré je predmetom tejto sťažnosti, bolo preukázané, že žalobca o žiadnej vade na strane\nministerstva kultúry nemal vedomosť, krajský súd rozhodol v súlade s citovaným rozhodnutím kasačného\nsúdu. Doplnil, že v tom istom rozhodnutí kasačného súdu sa uvádza aj nasledovné: „tu platí, že dobrú\nvieru držiteľa je potrebné skúmať so zreteľom ku všetkým okolnostiam daného prípadu, včítane doby\nkedy k omylu vyvolaného štátnym orgánom došlo“. Krajský súd postupoval podľa žalobcu v súlade aj\ns týmto názorom kasačného súdu, keď dobromyseľnosť žalobcu posúdil s ohľadom na všetky okolnosti\ndaného prípadu.,\n- k námietke nedostatku dobromyseľnosti žalobcu uviedol, že dobromyseľnosť jednoznačne vyplýva\nz čestného prístupu žalobcu ku konaniu, kedy predložil všetky informácie ministerstvu, nič nezamlčal,\nneskresľoval a nezavádzal. Žalobca žiadny prípadný omyl na strane ministerstva kultúry nevyvolal,\nnepodporoval (ministerstvo kultúry so žalobcom nekomunikovalo, nežiadalo si vysvetlenie, objasnenie,\nznalecký posudok vyhotovený zapísaným znalcom, atď.), nemal o ňom ani o akejkoľvek vade Povolenia\nvedomosť a ani objektívne nemohol na základe vydaného Povolenia dospieť k záveru alebo čo i len k\npodozreniu, že na strane ministerstva kultúry k nejakému omylu došlo alebo že Povolenie vykazovalo\nnejaké vady.\nIV.\n\nPrávny názor Najvyššieho súdu SR\n29. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 S. s. p.)\npostupom podľa § 492 ods. 1 S.s.p. preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu spolu s konaním,\nktoré predchádzalo jeho vydaniu a jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch) dospel k\nzáveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná. Rozhodol bez nariadenia pojednávania podľa ustanovenia\n§ 455 S.s.p. s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej\nstránke najvyššieho súdu. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 27.apríla 2018 (§ 137 ods. 2 S.s.p.).\nPodľa § 2 ods. 1 zákona č. 207/2009 Z.z. o podmienkach vývozu a dovozu predmetu kultúrnej hodnoty\na o doplnení zákona č. 652/2004 Z. z. o orgánoch štátnej správy v colníctve a o zmene a doplnení\nniektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon č. 207/2009) trvalé vyviezť predmet\nkultúrnej hodnoty z územia Slovenskej republiky v rámci colného územia Európskej únie, ktorý patrí do\nkategórií uvedených v prílohe č. 1, možno iba s predchádzajúcim povolením na trvalý vývoz predmetu\nkultúrnej hodnoty z územia Slovenskej republiky v rámci colného územia Európskej únie s náležitosťami\npodľa bodu C prílohy č. 2 (ďalej len „povolenie“). Podľa ods. 2 povolenie vydáva Ministerstvo kultúry\nSlovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“) po prihliadnutí na stanovisko Komisie na ochranu súčastí\nkultúrneho dedičstva, na ktoré sa vzťahuje osobitný právny režim vo vzťahu k zahraničiu (ďalej len\n„komisia“); komisia je poradný orgán ministerstva. Podľa ods. 3 vlastník predmetu kultúrnej hodnoty\nalebo ním splnomocnená osoba (ďalej len „vlastník\") predkladá ministerstvu žiadosť o povolenie v troch\nvyhotoveniach na tlačive, ktorého vzor je uvedený v prílohe č. 2 na každý predmet kultúrnej hodnoty\njednotlivo. Súčasťou žiadosti o povolenie je znalecký posudok o hodnote predmetu kultúrnej hodnoty\n(odkaz na pod čiarou uvedený zákon č. 382/2004 Z.z.). Podľa ods. 4 vlastník je povinný predložiť žiadosť\no povolenie najneskôr 30 dní pred trvalým vývozom predmetu kultúrnej hodnoty z územia Slovenskej\nrepubliky v rámci colného územia Európskej únie. Podľa ods. 5 vlastník je povinný na výzvu umožniť\nministerstvu obhliadku predmetu kultúrnej hodnoty pred vydaním povolenia.\nPodľa § 65 ods. 1 Správneho poriadku rozhodnutie, ktoré je právoplatné, môže z vlastného alebo\niného podnetu preskúmať správny orgán najbližšie vyššieho stupňa nadriadený správnemu orgánu,\nktorý toto rozhodnutie vydal (§ 58), ak ide o rozhodnutie ústredného orgánu štátnej správy, jeho\nvedúci na základe návrhu ním ustanovenej osobitnej komisie (§61 ods. 2). Podľa ods. 2 správny orgán\npríslušný na preskúmanie rozhodnutia ho zruší alebo zmení, ak bolo vydané v rozpore so zákonom,\nvšeobecne záväzným právnym predpisom alebo všeobecne záväzným nariadením. Pri zrušení alebo\nzmene rozhodnutia dbá na to, aby práva nadobudnuté dobromyseľne boli čo najmenej dotknuté.\n30. V predmetnej veci bolo potrebné predostrieť, že predmetom kasačnej sťažnosti bol rozsudok\nkrajského súdu, ktorým bolo zrušené rozhodnutie ministra kultúry č. MK-2436/2015-110/16620 zo dňa\n31.10.2015 a rozhodnutie ministerstva kultúry č. MK-2638/2015-110/12537 zo dňa 18.08.2015 a preto\nprimárne v medziach kasačnej sťažnosti Najvyšší súd Slovenskej republiky ako kasačný súd preskúmal\nrozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom skúmal, či kasačné námietky\nsťažovateľa boli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku.\n31. Sťažovateľ namietal, že krajský súd vec nesprávne posúdil a odklonil sa od ustálenej rozhodovacej\npraxe kasačného súdu (kasačný dôvod podľa § 440 ods. 1 písm. h/ S.s.p.). V tejto súvislosti kasačný súd\npoukazuje na to, že v zmysle ústavných princípov (čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky)\npod ustálenou rozhodovacou praxou je nutné chápať aj doterajšiu rozhodovaciu činnosť Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky ako odvolacieho súdu vykonávanú podľa Piatej časti Občianskeho súdneho\nporiadku.\n32. Vo vzťahu k dôvodu kasačnej sťažnosti, že krajský súd rozhodol na základe nesprávneho právneho\nposúdenia veci (kasačný dôvod podľa § 440 ods. 1 písm. g/ S.s.p.) musí kasačný súd s prihliadnutím na\nzásadu kontinuálneho výkonu štátnej moci (čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky) zdôrazniť,\nže doterajšia ustálená judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky chápe takto sformulovaný\nsťažnostný dôvod zakotvený v § 440 ods. 1 písm. g) S.s.p. vo vzťahu k meritu prejednávanej veci, t. j. na\nprvom mieste ako nesprávnu aplikáciu právnej normy (hypotéza ako právny skutkový stav a dispozícia)\nna riadne zistený faktický skutkový stav vyplývajúci z merita veci, na druhom mieste ako nesprávny\nvýber ustanovenia a v neposlednom rade ako nesprávny výber právneho predpisu.\n\n33. Navyše právnym posúdením veci je analytická činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení\nvyvodzuje čiastkové právne závery a spätnou aplikáciou vybranej právnej normy preveruje úplnosť a\nriadnosť fakticky zisteného skutkového stavu. Toto je základným poslaním správneho súdu pri prieskume\nzákonnosti rozhodnutí orgánov verejnej správy, pričom nielen situácia „res iudicata“ tvorí rozhodovaciu\nprekážku ale aj ustálená rozhodovacia prax kasačného súdu ako relevantný precedens v súlade s\nčl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky vytvára zákonodarcom akceptovanú rozhodovaciu\nprekážku.\n34. V súvislosti s uvedeným kasačný súd musí zdôrazniť, že v aplikačnom postupe krajského súdu pri\nrozhodovaní o merite sporu nezistil nedostatky právneho posúdenia v merite veci, ako ani odklon od\nustálenej rozhodovacej praxe.\n35. Z odôvodnenia rozsudku krajského súdu vyplýva, že tento sa neodklonil od ustálenej judikatúry\nnajvyššieho súdu, naopak vo svojom rozhodnutí odkazuje na rozsudky najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky, a to konkrétne na rozsudok sp. zn. 4Sž 31/02, z ktorého cituje právny názor súdu\nohľadne aplikácie inštitútu mimo odvolacieho konania, keď uvádza, že: „Preskúmanie rozhodnutia mimo\nodvolacieho konania je mimoriadny opravný prostriedok v správnom konaní, ktorého primárnym účelom\nje náprava hmotnoprávnych omylov, teda riešenie porušení hmotného práva. Preskúmanie rozhodnutia\nmimo odvolacieho konania nie je určené na odstraňovanie procesných vád a nedostatkov, ktoré nemali\nvplyv na zákonnosť rozhodnutia z hľadiska hmotného práva.“\n36. Sťažovateľ odôvodňuje kasačnú námietku odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu\ns poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo 84/2010, pričom\njednoznačne neuvádza, v čom spočíva odklon od rozhodovacej praxe kasačného súdu.\n37. V súvislosti s uvedenou námietkou kasačný súd na tomto mieste musí zdôrazniť, že v aplikačnom\npostupe krajského súdu pri rozhodovaní o merite sporu nezistil nedostatky právneho posúdenia v merite\nveci ani odklon od ustálenej rozhodovacej praxe.\n38. Sťažovateľ v tejto súvislosti nesúhlasil s názorom krajského súdu, že mimoriadne opravné\nprostriedky je potrebné aplikovať len vo výnimočných prípadoch, za účelom nápravy hrubých, zásadných\na podstatných vád.\n39. Kasačný súd dáva do pozornosti, že preskúmavanie rozhodnutí v mimoodvolacom konaní je\ninštitút určený na nápravu nezákonných rozhodnutí, a to ich zrušením alebo zmenou, za súčasného\nrešpektovania dobromyseľne nadobudnutých práv účastníkov.\n40. Zrušenie takto preskúmaného rozhodnutia prichádza do úvahy vtedy, ak vadné rozhodnutie nemalo\nbyť vôbec vydané a treba konanie zastaviť, alebo vtedy, keď pre nevyhnutnosť vykonania ďalšieho\ndokazovania je z hľadiska rýchlosti, hospodárnosti výhodnejšie, ak vo veci opätovne rozhodne orgán\nnižšieho stupňa. V ostatných prípadoch správny orgán sám rozhodnutie zmení. Teda novým spôsobom,\nzodpovedajúcim zákonu, určí práva, ktoré boli preskúmaným rozhodnutím nesprávnym spôsobom, či v\nnesprávnom rozsahu priznané. Pri oboch týchto alternatívach je správny orgán povinný dbať na ochranu\ndobromyseľne nadobudnutých práv. (m. m. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. mája\n2002, sp.zn. 4 Sž 12/02).\n41. V súvislosti s povahou tohto mimoriadneho opravného prostriedku upriamuje kasačný súd pozornosť\nna rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Sž 31/2002, v ktorom konštatoval, že:\n\"Zmysel správneho konania a dôležitosť dodržania procedurálnych pravidiel, ktoré tvoria jeho súčasť,\nje daná predmetom konania. Teda správne konanie - procedúra výlučne sleduje, aby bola zaistená\nsprávna aplikácia hmotného práva, aby rozhodnutie vo veci, ktorým sa zakladajú, menia alebo zrušujú\nkonkrétne práva a povinnosti, bolo v súlade s hmotným právom. Zrušenie alebo zmena právoplatných\nrozhodnutí na základe mimoriadnych opravných prostriedkov (aj preskúmaním podľa § 65 ods. 2\nSprávneho poriadku) takto prichádza do úvahy len za situácie, ak sa v konaní (o mimoriadnom opravnom\nprostriedku) preukáže, že rozhodnutie je v rozpore s hmotným právom. Teda inštitút mimoriadnych\nopravných prostriedkov pri rešpektovaní stability práv priznaných právoplatným rozhodnutím nie je\nurčený na odstraňovanie procesných vád a nedostatkov, ktoré nemali vplyv na zákonnosť rozhodnutia\nz hľadiska hmotného práva. Či je právoplatné rozhodnutie v rozpore s hmotným právom, musí byť\n\nzistené nepochybným spôsobom pred jeho zrušením. To predstavuje potrebu objasniť všetky okolnosti\nrozhodné pre posúdenie veci, t. j. zabezpečiť potrebné skutkové zistenia a tiež stanoviská účastníkov k\ntýmto zisteniam, ako aj orgánu, ktorý preskúmavané rozhodnutie vydal. Tento proces nemožno zrušením\nrozhodnutia posunúť do pôvodného konania a až tam zisťovať, či skutočne došlo alebo nedošlo k\nporušeniu zákona, a ak áno, či verejný záujem prevyšuje nad záujmom dobromyseľne nadobudnutých\npráv účastníka (§ 65 ods. 3 Správneho poriadku)\".\n42.Už v minulosti sa pojem dobromyseľnosť interpretoval tak, že sa ním rozumie poctivý a otvorený\nvzťah účastníka konania k správnemu orgánu alebo k rozhodovanej veci a nevyvolal skutkový omyl\nna strane správneho orgánu. Súdna judikatúra vychádza zo skutočnosti, že je povinnosťou správneho\norgánu pri rozhodovaní podľa § 65 ods. 2 Správneho poriadku zvážiť, či práva nadobudnuté na základe\nprávoplatného rozhodnutia boli nadobudnuté dobromyseľne a či môžu byť zmenou alebo zrušením\nrozhodnutia dotknuté. Táto úvaha správneho orgánu je predmetom súdneho preskúmania. Súd pritom\nskúma, ktoré skutočnosti považoval správny orgán pre svoju voľbu za rozhodujúce, akým spôsobom ich\nzisťoval a akými skutkovými a právnymi úvahami sa pritom riadil.\n43. V rozhodnutí sp. zn. 4Sžo/61/2012 z 23. apríla 2013 Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatoval,\nže „Rozhodnutie nadriadeného správneho orgánu, ktorým sa zrušuje alebo mení právoplatné\nrozhodnutie v mimo odvolacom konaní podľa § 65 ods. 2 Správneho poriadku, zasahuje do priznaných\nhmotných práv fyzických alebo právnických osôb nadobudnutých v pôvodnom právoplatne skončenom\nkonaní. K tomuto zásahu dochádza aj v prípade, ak sa pôvodné právoplatné rozhodnutie zrušuje s\nvrátením veci na nové konanie a rozhodnutie orgánu, ktorý ho vydal. Aj pri vydávaní takéhoto rozhodnutia\nmusí nadriadený správny orgán dbať na to, aby práva nadobudnuté dobromyseľne boli čo najmenej\ndotknuté (§ 65 ods. 2 druhá veta Správneho poriadku)...“\n44. Vzhľadom na uvedené, v záujme zachovania stability právnych vzťahov založených rozhodnutím,\nzákon vylučuje zmenu alebo zrušenie rozhodnutia, ak by takýmto postupom boli významne narušené\npráva nadobudnuté dobromyseľne. Vo svetle uvedeného, vada v predmetnej veci nastala v postupe\nsprávneho orgánu, keď tento nedbal o to, aby práva nadobudnuté dobromyseľne boli čo najmenej\ndotknuté a neprihliadal pri rozhodovaní na skutočnosti zistené v konaní. V tejto súvislosti absentuje\nakákoľvek právna úvaha a to vzhľadom na dobromyseľné konanie žalobcu, ktorý k žiadosti predložil\nvšetky informácie, nič nezamlčal, neskresľoval a nezavádzal, dokonca žiadny prípadný omyl na strane\nministerstva kultúry nevyvolal, nepodporoval , nemal o ňom ani o akejkoľvek vade Povolenia vedomosť,\na ani objektívne nemohol na základe vydaného Povolenia dospieť k záveru alebo čo i len k podozreniu,\nže na strane ministerstva k nejakému omylu došlo alebo že Povolenie vykazovalo nejaké vady. Naviac\nžalobca pravdivo a úplne v žiadosti opísal všetky skutočnosti, pričom v rámci žiadosti a príloh sa dielo\noznačovalo rôznymi atribúciami. Žalovaný v Povolení vybralo jednu z atribúcií, Povolenie vydalo a\ndoručilo žalobcovi pod rovnakým číslom, pod akým bola zaevidovaná žiadosť, a žalobca na základe\ntakého Povolenia ďalej vykonal presne to, k čomu ho Povolenie oprávnilo, t. j. dielo vyviezol v rámci\núzemia Európskej únie. Ako správne uzavrel krajský súd v bode 40 svojho odôvodnenia, zmenou\noznačenia atribúcie sa nezmenila identita diela, všetky zúčastnené strany vedeli, o ktoré dielo ide.\n45. V súvislosti s uvedeným sa kasačný súd dodáva, že v predmetnej veci sa neprimeraným spôsobom\nzasiahlo do žalobcových práv a to v rozpore s princípom ako legitímnych očakávaní tak aj právneho\nštátu. V tejto súvislosti kasačný súd zdôrazňuje, že princíp legitímnych očakávaní nemožno považovať\nza sekundárny, nakoľko primárnym cieľom je záujem štátu na vydávaní zákonných rozhodnutí (viď.\nRozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10Sža/1/2018 zo dňa 28.02.2018).\n46. Vo všeobecnosti pre použitie mimoriadnych opravných prostriedkov platí, že sú prípustné iba vo\nvýnimočných prípadoch. Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len ESĽP) v rámci svojej rozhodovacej\npraxe už viackrát vyslovil nezlučiteľnosť mimoriadneho opravného prostriedku s princípom právnej istoty.\nPodľa judikatúry ESĽP totiž princíp právnej istoty môže ustúpiť iba výnimočne, a to za účelom zaistenia\nopravy základných vád alebo justičných omylov (pozri Ryabykh proti Rusku, rozsudok z 24. júla roku\n2003) a napravenia „vád najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém”, ale nie z dôvodu právnej čistoty\n(pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z 23. júla 2009).\n47. V tejto súvislosti kasačný súd poukazuje aj na judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky:\n\nK imanentným znakom právneho štátu v zmysle článku 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky patrí aj\nprincíp právnej istoty, ktorý je spolu s princípom spravodlivosti znakom materiálneho právneho štátu.\nPrincíp právnej istoty vyjadruje požiadavku na jasnosť, určitosť a stálosť rozhodnutí orgánov verejnej\nmoci, ako aj požiadavku na ich presadzovanie zákonom ustanoveným spôsobom v primeranom čase.\nSúčasťou právnej istoty je dôvera osôb v právny poriadok (ligitimate trust), resp. v obsah rozhodnutí\na postupov orgánov verejnej moci. Užšou kategóriou ako právna istota je aj legitímne očakávanie\n(napríklad Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 30. apríla 2008, sp. zn. PL. ÚS 16/06, Nález\nÚstavného súdu Slovenskej republiky z 28. novembra 2007, sp.zn. PL. ÚS 12/05). Účelom legitímneho\nočakávania je garancia čitateľnosti správania sa orgánov verejnej moci a ochrana súkromných osôb\npred nepredvídateľným mocenským zásahom do ich právnej situácie, na vyústenie ktorej do určitého\nvýsledku sa spoliehali (napríklad Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 24. júna 2009, sp.zn.\nPL. ÚS 16/06, Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo 6. februára 2008, sp.zn. PL. ÚS 10/04)\nV právnom štáte, v ktorom sú ako neoddeliteľné súčasti okrem iných stelesnené princípy, ako sú\nprávna istota a spravodlivosť (princíp materiálneho právneho štátu), čo možno spoľahlivo vyvodiť z čl.\n1 ústavy, sa osobitný dôraz kladie na ochranu tých práv, ktoré sú predmetom jeho úpravy. Povinnosťou\nvšetkých štátnych orgánov je zabezpečiť reálnu možnosť ich uplatnenia tými subjektmi, ktorým boli\npriznané“ (napr. I. ÚS 17/1999, nález zo dňa 22.09.1999, Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu\nSR 1999, s 365, zhodne I. ÚS 44/1999, nález z 13.10.1999, Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu\nSR 1999, s. 382). „Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu v sebe zahŕňa aj právo jednotlivca\nna legitímne očakávania. Z hľadiska princípu právnej istoty podlieha ochrane aj legitímne očakávanie,\nktoré je užšou kategóriou ako právna istota (napr. nález Ústavného súdu SR, sp. zn. PL. ÚS 16/06 zo\ndňa 30.04.2008, nález Ústavného súdu sp. zn. Pl. ÚS 12/05 zo dňa 28.11.2007).\n48 Z uvedeného možno vyvodiť záver, že princíp právnej istoty môže pri uplatňovaní mimoriadnych\nopravných prostriedkov ustúpiť iba výnimočne a to za účelom zaistenia opravy podstatnejších či\nzákladných vád alebo omylov, ale nie z dôvodu akejkoľvek snahy o právnu čistotu ako to bolo v\npredmetnej veci.\n49. K námietke sťažovateľa, že krajský súd nesprávne posúdil nepredloženie znaleckého posudku\npodľa zákona č. 382/2004 Z. z., v ktorom videl porušenie ustanovenia § 2 ods. 3 zákona č. 207/2009\nZ. z., ktoré je kogentným ustanovením, ktoré ukladá povinnosť predložiť znalecký posudok, ako súčasť\nžiadosti o vývozné povolenie, kasačný súd uvádza, že ani táto námietka nebola dôvodná.\n50. Kasačný súd sa stotožňuje s názorom krajského súdu, že zákon č. 207/2009 Z.z. vyžaduje ako\nsúčasť žiadosti o vývozné povolenie predložiť znalecký posudok o hodnote predmetu kultúrnej hodnoty,\npričom v § 2 ods. 3 zák. č. 207/2009 Z.z. je v súvislosti so znaleckým posudkom uvedený odkaz na\nzák. č. 382/2004 Z.z..\n51. Správne pochopenie zmyslu právnej normy je základom jej správnej aplikácie. Interpretáciou\nrozumieme vo všeobecnosti “objasnenie zmyslu a obsahu platných právnych noriem, vyjadrených v\nnormatívnych právnych aktoch, za účelom ich správneho pochopenia a používania” (Bröstl A. Teória\npráva / A. Bröstl, G. Dobrovičová, I. Kanárik. - 3. vydanie. - Košice : UPJŠ v Košiciach, 2007. - 170 s.) .\n“Výklad právneho predpisu možno chápať aj ako logický postup smerujúci k poznaniu skutočnej vôle\nzákonodarcu”( Knapp V. Teorie práva / V. Knapp. - 1. vydanie. - Praha : C.H. Beck, 1995. - S. 168-169).\nKaždý text právnej normy musí byť pochopený, slovám a právnym výrazom je podľa poznatkov vedy vždy\npriradený význam. Poznávajúci subjekt chápe text právnej normy, keď ju v tomto zmysle interpretuje.\n52. Teleologický výklad (e ratione legis) je výklad účelový, ktorý má zabezpečiť nájdenie účelu a\nzmyslu právnej normy. Teleologický výklad teda skúma, aký bol úmysel zákonodarcu a aký je účel\nrozoberanej právnej normy. Jedná sa o významný výklad, ktorý “kráča s duchom doby”, v ktorej\nje realizovaný. Teleologický výklad je vhodný predovšetkým tam, kde nie sú spoľahlivé iné metódy\nv “doporučenom poradí” a to: gramatický, logický, systematický a historický. Teleologický výklad\nnachádza svoje uplatnenie v prípadoch, kde sa jedná o výklad do istej miery nekonkrétnych a rôzne\ninterpretovaných právnych predpisov.\n53. Nevyhnutnou súčasťou rozhodovacej činnosti súdov zahŕňajúcej aplikáciu abstraktných právnych\nnoriem na konkrétne okolnosti individuálnych prípadov je zisťovanie obsahu a zmyslu právnej normy\n\nuplatňovaním jednotlivých metód právneho výkladu. Ide vždy o metodologický postup, v rámci ktorého\nnemá žiadna z výkladových metód absolútnu prednosť, pričom jednotlivé uplatnené metódy by sa mali\nnavzájom dopĺňať a viesť k zrozumiteľnému a racionálne zdôvodnené mu vysvetleniu textu právneho\npredpisu. Pri výklade a aplikácii ustanovení právnych predpisov je nepochybne potrebné vychádzať\nprvotne z ich doslovného znenia. Súd však nie je doslovným znením zákonného ustanovenia viazaný\nabsolútne. Môže, ba dokonca sa musí od neho (od doslovného znenia právneho textu) odchýliť v\nprípade, keď to zo závažných dôvodov vyžaduje účel zákona, systematická súvislosť alebo požiadavka\nústavne súladného výkladu zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov (čl. 152\nods. 4 ústavy).\n54. V prípadoch nejasnosti alebo nezrozumiteľnosti znenia ustanovenia právneho predpisu\n(umožňujúceho napr. viac verzií interpretácie) alebo v prípade rozporu tohto znenia so zmyslom a účelom\npríslušného ustanovenia, o ktorého jednoznačnosti niet pochybnosti, možno uprednostniť výklad e\nratione legis pred doslovným gramatickým (jazykovým) výkladom. Viazanosť štátnych orgánov zákonom\nv zmysle čl. 2 ods. 2 ústavy totiž neznamená výlučnú a bezpodmienečnú nevyhnutnosť doslovného\ngramatického (jazykového) výkladu aplikovaných zákonných ustanovení; ustanovenie čl. 2 ods. 2 ústavy\ntotiž nepredstavuje iba viazanosť štátnych orgánov textom, ale aj zmyslom a účelom zákona ( Nález\nÚstavného súdu Slovenskej republiky č.k. III. ÚS 341/07-38 zo dňa 01.06.2008) .\n55. V prípade konfliktu medzi doslovným znením zákona a jeho zmyslom a účelom je dôležité\nstanoviť podmienky priority výkladu e ratione legis pred výkladom jazykovým, podmienky, ktoré by mali\npredstavovať bariéru prípadnej ľubovôle pri aplikácii práva. Podstatou teleologickej metódy je vlastne\nhľadanie objektívneho zmyslu a účelu interpretovaného právneho predpisu.\n56. Je nepochybné že, účelom právnej úpravy (§ 2 ods. 3 zák. č. 207/2009 Z.z. v súvislosti so znaleckým\nposudkom, kde je odkaz na zák. č. 382/2004 Z.z) je, aby malo ministerstvo kultúry spoľahlivý odborný\npodklad o hodnote umeleckého diela, ktorého sa týka žiadosť o povolenie na jeho vývoz z územia SR\ndo zahraničia.\n57. Ako konštatoval krajský súd, napokon to ani sťažovateľ nespochybňuje, na Slovensku nemá nikto\nzo znalcov zapísaných v zozname znalcov vedenom Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky\npotrebné znalosti talianskeho barokového sochárstva, tak, aby sa vedel kvalifikovane vyjadriť k tomu, či\nje busta dielom Gian Lorenza Berniniho (prípadne do akej miery) a aj na základe toho urobiť kvalifikovaný\nodhad hodnoty diela.\n58. Pokiaľ teda, krajský súd považoval znalecký posudok experta Sotheby's (vypracovaný Z. Y.)\npredložený žalobcom spolu so žiadosťou o vydanie povolenia, ktorý odhadol hodnotu diela na\nmedzinárodnom trhu minimálne na 5 mil. britských libier bez daní a provízií, splnil aj podľa kasačného\nsúdu účel zákona č. 207/2009 Z.z., pretože tento posudok za daných okolností poskytoval spoľahlivejší\npodklad k hodnote predmetu kultúrnej hodnoty tvoriacej predmet konania o vydanie povolenia na vývoz,\nako posudok ktoréhokoľvek znalca z oblasti výtvarného umenia zapísaného v zozname znalcov a\ntlmočníkov Ministerstva spravodlivosti SR.\n59. Účelom právnej úpravy (§ 2 ods. 3 zák. č. 207/2009 Z.z.) rozhodne nebolo splniť formálne\nnáležitosti znaleckého posudku bez kvalifikovaného odborného obsahu, ale odborné znalosti o hodnote\nposudzovaného umeleckého diela, ktoré žalobca podľa kasačného súdu znaleckým posudkom experta\nSotheby's (vypracovaný Z. Y.), ministerstvu kultúry poskytol.\n60. O spoľahlivosti jej expertných stanovísk k hodnote posudzovaných diel zrejme nemožno mať\nvážnejšie pochybnosti. Miera jeho spoľahlivosti závisí jednak od vykonaných technologických analýz\ndiela a najmä od hĺbky znalostí a skúseností špecialistov na dané obdobie, v ktorom malo byť dielo\nvytvorené, resp. na konkrétneho umelca, ktorého autorstvo sa má potvrdiť alebo vyvrátiť.\n61. Preto námietka sťažovateľa, že odborný posudok znalca predložený žalobcom, ktorý nie je znalcom\npodľa nášho právneho poriadku, nie je v súlade so zákonom pri použití výkladu zákona spôsobom,\nktorý učinil krajský súd a s ktorým sa kasačný súd stotožnil, nemohla obstáť.\n\n62. Z uvedených dôvodov dospel kasačný súd k záveru, že krajský súd neporušil zákon, keď rozhodnutia\nžalovaného zrušil. Kasačnú sťažnosť ako nedôvodnú preto kasačný súd ju v súlade s ust. § 461\nS.s.p zamietol.\nPodľa § 461 S.s.p. platí, že kasačný súd zamietne kasačnú sťažnosť, ak po preskúmaní zistí, že nie\nje dôvodná.\n63. O trovách konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 1 S.s.p. v spojení s § 167 ods. 1 S.s.p.\ntak, že účastníkom ich náhradu nepriznal. Sťažovateľ bol v konaní neúspešný, žalobca si náhradu trov\nkonania neuplatnil.\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku riadny opravný prostriedok n i e j e prípustný.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}